Dielo týždňa: Zimné ticho namaľoval Fulla nakrivo

Mohla to byť krásna zima, taká typická, ako býva len pár dní v roku, keď husto sneží a všade vládne nevídané ticho. Možno taká zima bola v roku 1974. Vtedy slovenský maliar Ľudovít Fulla namaľoval sneh ako padá na pár domov, kostol v diaľke a širokú ulicu. Celý tento výjav nazval Zimné ticho.

Dnes je táto maľba v zbierkach Slovenskej národnej galérie a možno si ju pozrieť aj na Webe umenia.

Kubistické domy

Aktuálnosť vybraného diela vychádza predovšetkým z nevídanej zimy a mrazu, ktoré zasiahli v posledných dňoch Slovensko. Za výberom diela treba tiež hľadať slovenské ľudové umenie, ktorému sa venuje stále viac pozornosti. Fulla ho vo svojej tvorbe rád kombinoval s abstrakciou.

Vyrastal totiž medzi malomestom a dedinou, a neskôr sa formoval v metropolitnej Prahe, kde študoval. Tak sa v jeho tvorbe spájajú rôzne orientácie a štýly. Začínal síce pri fauvizme a Matissovi, ale postupne prešiel ku kubistom, ktorí ho ovplyvnili aj pri maľbe Zimné ticho.

Fullove domy sa tým skutočným málo podobajú. Nie sú veľmi statické a skláňajú sa na jednu stranu. Rovnako nemajú hladké fasády, ale sú zvláštne ryhované a nepravidelné. Môže za to Fullova subjektívna predstava, ktorá obrazu dodáva dynamiku a energiu.

K nej prispievajú aj línie domov, ktoré síce sledujú tvar a plnia funkciu kontúry, no miestami sa osamostatňujú. To vidieť na múre v dolnej časti obrazu alebo v kope snehu v pravej časti. Skrížené línie tiež vytvárajú akési rozprávkové obrysy stavieb, vzdušné zámky, ktoré visia nad zemou tak, ako kostol v pozadí.

Nereálnosť celého výjavu  ešte umocňujú padajúce vločky, ktoré svojím oblým tvarom kontrastujú s ostrými hranami budov. Stále sú to však vločky, čo svedčí o Fullovej zrozumiteľnosti.

Domy členia maľbu horizontálne a sú jej ústredným prvkom. Krajinu však nenarúšajú, ale splývajú s ňou, dopĺňajú ju a dotvárajú jej ticho. Navyše sú pospájané do stavebných blokov, čím vzniká sústava, ktorá môže pripomínať potrubie.

Lineárnosť diela podporujú žiarivé farby, ktoré sú teplé a čisté bez zbytočných tónov. V obraze Zimné ticho prevláda červená a žltá v kombinácii s bielym snehom a modrou oblohou. Kontrast týchto farieb posilňujú ostré hrany domov.

Farebnosť a lineárnosť sa tak prekrývajú, spájajú a vzájomne dopĺňajú. Nakoniec je účinok maľby postavený práve na ich kombinácii.

Rozprávková krajina

Zobrazená dedina je zbavená všetkého nadbytočného a zredukovaná na základné znaky – ulica bez ľudí, komíny bez dymu, kostol bez chodníka. Fulla totiž vychádzal z jednoduchosti – presná alebo lomená čiara v kombinácii s niekoľkými farebnými plochami. To všetko mu umožnilo vytvoriť rozprávkovú krajinu, či rovno celý svet, ktorý bol pre neho svetom ľudovej kultúry a Slovenska. Aj dedina v maľbe Zimné ticho je v prvom rade slovenským svetom, ktorým Fulla vyjadril svoj vzťah k rodnej krajine.

„Svetovosť do istej miery stiera národné hranice, preto čím menší národ, tým húževnatejšie sa má pridŕžať svojich kmeňových znakov,“ uviedol v súbore textov s názvom Okamihy z roku 1972.

Ľudová umelecká tradícia mu pomáhala zostať originálnym a vyhnúť sa napodobovaniu iných. Pridŕžal sa jej, pretože mu bola blízka podobne ako obyčajnému človeku.  V kombinácii s vlastnými prostriedkami potom maľoval to, čo mal okolo seba – slovenský vidiek a takmer neporušenú prírodu Oravy a Liptova, kde vyrastal a strávil mladosť.

Slovenský folklór často spájal s detským výtvarným prejavom. Jeho inšpirácia jednoduchou kresbou pravdepodobne pochádza z čias pôsobenia na bratislavskej Škole umeleckých remesiel, kde pracoval s deťmi na maliarskom oddelení detských výtvarných kurzov. „Dieťa maľuje, čo o svete vie, a nie to, čo vidí,“ hovorieval, a potom zobrazoval svet tak, ako ho videl, s tým, čo o ňom vedel.

Fulla však nebol maliarom náhody či okamžitej reakcie, bol skôr racionálny, uvážlivý a miestami až rafinovaný. Obraz si musel najskôr zložiť v hlave, až potom ho preniesol do umeleckej podoby.

„I keď Fulla vždy považoval umenie za ,vec citu a srdca, predsa pri hľadaní najčistejšieho, a teda i najprísnejšieho výrazu sa dovolával korektív rozumu,“ napísala o ňom Iva Mojžišová.

Na konci tvorby mu ľudová tradícia pomáhala utiecť zo sivej reality socialistického realizmu do rozprávkovej fantázie. Ako keby mu práve tento útek pomohol byť najviac sám sebou, najviac vo svojom vlastnom svete.

„Obraz je na to, aby potešil človeka,“ povedal a zobrazoval Slovensko ako ideálny svet, svet bez rozporov – pokojný a tichý v zime, v lete a vlastne celý čas. A pripomínal, že umenie je hlavne o kráse.

Hlavné zdroje:

Katarína Bajcurova: Ľudovít Fulla (2009)
Katarína Bajcurová: Fulla 2002 (2002)
Aurel Hrabušický & Alexandra Kusá: Fulla a slovenský svet (2002)