Marko Igonda: Divadlo hrám pre potešenie, kameru milujem
Chcel byť výtvarníkom, vysekávať z dreva a kameňa sochy. Stal sa hercom. Teraz sa Marko Igonda predstavil vo filme Legenda o lietajúcom Cypriánovi.
Krátko pred slávnostnou premiérou ste prvý raz videli debut Mariany Čengel Solčanskej. Aký máte pocit z filmu?
Jedinou hmotnou pamiatkou na Cypriána je herbár. Videli ste ho?
Originál nie, len presnú kópiu, s ktorou som hral. Jeho herbár s kresbami je fantastická záležitosť. Sú v ňou bylinky, ktoré vôbec nerástli v okolí Červeného Kláštora. To znamená, že musel cestovať a odkiaľsi ich doniesť. Nikto vám to nepovie, ale je to fakt.
Čo vás na filmovej postave zaujalo?
Mal možnosť zažiť svoju premenu. Myslím, že sa to stáva aj dnes, len okolnosti nie sú také farebné a silné ako v Cypriánovej dobe. V čase, keď sa so zbraňami zaobchádzalo tak prirodzene ako s chlebom. A keď ľudský život nemal takú hodnotu ako dnes.
Nakrúcanie trvalo tri roky. Dosť dlho, nie?
Bolo to veľmi namáhavé. Raz sa čakalo na počasie, potom neboli peniaze... Na druhej strane som mal viac času na svoju postavu. Stále som mal možnosť zmeniť niečo v jej charaktere, doplniť, čo mi chýbalo.
S americkou produkciou ste pracovali už ako vysokoškolák. Ako si spomínate na nakrúcanie filmu Za nepriateľskou líniou?
Robila to spoločnosť Twentieth Century Fox, absolútny gigant na špičke. Zmluva tam závisí od postavy, ktoré sú očíslované. Ja som dostal číslo desať. Keď ste v prvej desiatke postáv, robíte zmluvu výhradne s Američanmi, ktorí sa o vás starajú. Slovenská strana vôbec nemá prístup do ich databázy. Sme len dvaja, čo robíme pre Hollywood: Karel Roden a ja.
Hlavnú postavu v tom filme hral Gene Hackmann. Aký bol kolega?
Super chlapík! Prišiel na pľac, perfektne zahral to "svoje" a odkráčal do svojho karavanu. Nebol však žiadny odľud. Bavil sa s ostatnými, aj sme si spolu dali pivo.
Na festivale Berlinale ste boli pred dvoma rokmi "hviezdou". Vynieslo vám ocenenie Shooting Stars ponuky?
A nebolo ich málo. Odcestoval som na casting do Londýna, kde som mal nakrúcať. Lenže som ho nevyhral. Potom som mal nakrúcať v Nemecku. Bohužiaľ, povedali mi, že do mesiaca musím vycestovať. A ja mám plán na dva – tri mesiace. Jednoducho to nešlo.
Trápite sa, keď vám po castingu povedia: ďakujeme, nie?
Je to úplne normálna vec. Existuje more možností, prečo casting nedopadne vo váš prospech. Nemusíte si sadnúť s herečkou, ktorá má hrať hlavnú postavu. Nemusíte naplniť predstavu režiséra... V mojej profesii počuť nie, je celkom prirodzené.
Po absolvovaní Vysokej školy múzických umení v Bratislave vás prijali do Slovenského národného divadla. Po troch sezónach ste odišli za láskou do Prahy. Nemrzí vás niekedy odchod?
Na Slovensko sa stále vraciam. Aj keď už nie do divadla. V SND som dohral všetky predstavenia, v ktorých som bol obsadený. Lenže viete... O piatej večer som na diaľnici z Prahy do Bratislavy trčal v kolóne, alebo ma kvôli havárii z nej úplne vyhodilo a ja som vedel, že ma v divadle čaká tisíc ľudí. Boli to nervy a stres. Na Slovensku už len nakrúcam.
Ako sa vám podarilo dostať do Národného divadla v Prahe?
Moja manželka Hanka Ševčíková ma tam predstavila a vzali ma do ich klubu.
Cítite rozdiely medzi prácou v Národnom divadle v Prahe a SND?
Odjakživa existovala medzi oboma divadlami družba, takže sa pravidelne stretávali. Moja žena chodievala s predstaveniami Národného divadla do Bratislavy dávno predtým, ako sme sa spoznali. Bol to nádherný vzťah, herci sa tešili na svojich kolegov. Myslím si, že v oboch národných divadlách je to identické. Aj v Prahe, aj v Bratislave sú gigantické osobnosti, starí bardi aj mladé hviezdy.
Národné divadlo v Prahe je pre hercov aj divákov "kapličkou“. Ako ste sa cítili na javisku, kde hrávali legendy?
V Národnom divadle v Prahe žije história. Tú sme však mali aj v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava, ktoré patrilo SND. V Prahe si tradície pestujú. Sedíte v klube, všade okolo sú fotografie. Medzi nimi fotka Borisa Rössnera, s ktorým sme zažili nádherné veci. Po premiére sa tam vždy zostáva v kluboch ako kedysi. Vraj tento zvyk existoval aj na Slovensku, za mojej éry však už nie.
Hráte v pražských divadlách, nie ste však zamestnancom žiadneho. Dôvody?
Už by som nechcel by zamestnaný v žiadnom divadle. Skutočne mi veľmi vyhovuje fakt, že som na voľnej nohe. Herec je v podstate vo vzduchoprázdne a neustále musí byť stopercentne pripravený. Byť zamestnancom divadla znamená hrať s určitými kolegami v určitom priestore. Preferujem opačné garde – byť nikde a všade. Pracovať vo viacerých priestoroch, mať viacero kolegov aj iných národností, čo znamená iné herecké prostriedky...
Myslíte trebárs na Patrica Kerbrata, s ktorým ste v SND naštudovali Moliérovho Dona Juana?
Hej, alebo Enikö Esényi. Práca s nimi bola fantastická, úplne iné myslenie. Napríklad sme skúšali Moliéra a Patrice povie: Vy ste tú situáciu zahrali tak zvláštne, slovansky. Oni to cítia úplne inak. Alebo hovoril: Vy nemáte radi svoj jazyk, zahadzujete svoju slovenčinu. To musíte hrať takto.... Vyžadoval úplne iné herectvo a tým máte možnosť porovnávať. A pre mňa je stretnutie národností a kultúr vždy pozitívne a kreatívne.
Chodíte po pražských divadlách a pýtate sa, či pre vás niečo nemajú?
Už nemusím. Zo začiatku, keď som v roku 2002 prišiel do Prahy, tak som chodil od jedného divadla k druhému. Dobrý deň, som ten a ten, urobil som to a to... Alebo som išiel na casting. Dnes už volajú oni mne.
Často ich odmietate?
Ani nie, záleží na ponuke. Keď však mám pocit, že ponúkanej postave by som nemohol nič dať, poviem – ďakujem, nie.
Momentálne máte na repertoári tri divadelné tituly. Nie je to málo?
Viac ani nemôžem mať, lebo by som to ani fyzicky ani časovo nezvládol. Teraz hrám v Divadle Řeznická Albeeho Baladu o smutné kavárně a Narozeniny od Pintera. A v Divadle v Celetné hrám v Rostandovom Cyranovi De Guicha. Keď by mi jeden titul vypadol, pustím sa do ďalšieho.
Na pražských javiskách hráte v češtine. Ako ste sa ju učili?
Je jasné, že so slovenčinou by to v Prahe nešlo. Musíte ovládať češtinu. Kedysi mi Mirek Donutil povedal: Ja som to vždy riešil tak, že som prešiel hranice a rozprával jazykom tej krajiny. Držal som sa toho aj ja. Asi najväčšou školou bol pre mňa verš. Asi tri roky sme s manželkou hrávali Shakespeara na pražskom Hrade. Verš je najlepší učiteľ, vyžaduje presnú dikciu a čistý akcent.
Povedia vám niekedy kolegovia na javisku, toto nie je správne?
Ešte sa mi to nestalo. Veľmi dobre o mne vedia, že nechcem mať stopercentnú češtinu. Poznajú, že nie som Čech, ale považujú ma za človeka, pochádzajúceho niekde od Brna, čo mi absolútne stačí. Nebolo by ťažké, aby som potiahol češtinu do stopercentného ovládania. Mám však strach z toho, že by mi skočila do slovenčiny. A to zažiť nechcem.
A doma hovoríte ako?
V Prahe po česky, keď sme na Slovensku, tak po slovensky. A s dcérkou hovorím aj po anglicky.
Nepletie sa jej to v trojročnej hlávke?
Ani nie. Deti majú v hlave spínač, ktorý spustí správny jazykový program. Neviem prečo, ale keď sme so ženou na Slovensku, dcéra s ňou hovorí iba po česky. No len čo odídeme, tak spustí aj po slovensky aj po česky. A po anglicky vie výborne. Opýtate sa jej na akékoľvek slovo, odpovie správne. Alebo sa vám perfektne predstaví v angličtine.
Angličtinu ste sa učili v Spojených štátoch, kam ste odišli po maturite. Čo vás tam ťahalo?
Bol som mladý a nešťastný, že som sa nedostal na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Povedali, že ma prijmú až o rok. Nepáčilo sa mi, že miesta na škole boli už vopred rozdané, tak som na ňu zanevrel. Robil som reštaurátora v Nemecku aj na Slovensku, nechcel som však manuálne pracovať celý život. Dostal som od rodiny príležitosť vycestovať, tak som odišiel do Seattlu.
Našli si tam prácu na včelej farme, kde vás naháňali medvede.
A neraz rozbili všetky úle. Počuli sme medveďa, zrazu aj videli a utekali do auta. On si nás však nevšímal a šiel preč. V horách, ktorými neprejdete, sa odohral môj prerod. Stál som na vlastných nohách, desaťtisíc kilometrov od domova a našiel sám seba.
Za oceánom ste si našli aj priateľa Indiána. Čím si vás získal?
V indiánkach som čítal, akí boli Indiáni hrdinovia a zrazu som tam videl realitu. Žobrajúcich homlesákov. Každý piatok, keď som chodieval z práce, ma čakávala jedna Indiánka, lebo vedela, že jej dám drobné. Ale môj Jerry bol úžasný! V práci som musel byť stále silný, nesmel som ochorieť. Zarábal som päť dolárov na hodinu. Po pätnástich hodinách roboty som bol naozaj unavený. Vtedy prišiel Jerry, ktorý nikdy nemal s ničím problém, a pomohol mi. Keď nevládal on ani jeho žena a deti, zavolal aj pol dediny a všetci mi pomohli splniť plán, aby som mohol ísť na ples.
Vraj ste sa skamarátili aj s jedným kovbojom?
Butch bol pravý americký kovboj, ktorý žil iba v horách. Mal jedno auto, dlhé hádam pätnásť metrov, dve lietadlá a starú chajdu. Mal v nej sprchový kút, vodu natiahnutú hadicou z potoka. Žiadne kúrenie, žiadne teplo, miloval zimu. Chodili sme po horách, učil ma: dívaj sa po machoch, kam ideš - tam je sever, tam juh. Keď spadneš do vody, musíš sa obložiť snehom, teplota tela ťa vysuší.
Aj ste to so snehom vyskúšali?
Vďakabohu, do potoka som nespadol.
O televíznych seriálov sa hovorí, že sú to "chlebovky". Hrali ste v Ulici na Prime, teraz hráte v jojkárskom Paneláku. Aj pre vás je seriál spôsobom, ako si zarobiť na šeky?
Seriál je jedna z najťažších kategórií, s akými som sa dodnes stretol. Máte málo času na záber, nemôžete sa zohrať s ostatnými hercami, režiséri majú takisto málo času. Urobiť seriál perfektne za podmienok, za akých sa robí dnes, je nemožné. Fascinuje ma však preto, že ho považujem za úžasný ateliér, v ktorom si vyskúšam pred kamerou množstvo situácií, s ktorými by som sa inak nestretol.
Panelák sa už vysiela aj v Čechách, má úspech?
Ľudia ma poznávajú na ulici, oslovujú ma. Á, pán doktor, dobrý deň! A ideme...
Aké bolo zahrať si aj v v treťom pokračovaní kultového seriálu Nemocnice na kraji mesta – nové príbehy?
Bola to fantastická vec. Robili to všetko moji známi. Režisérom bol Viktor Polesný, s ktorým som nakrútil svoj prvý český film Milenci & Vrazi. Vždy, keď ma osloví, pôjdem mu robiť do akéhokoľvek filmu bez problémov a zadarmo.
Aký býva na pľaci?
Super, je bezproblémový. Stále chodí na bicykli, miluje dobré víno, má bazén, v ktorom si vegetuje. Potom príde na nakrúcanie, sadne si, občas povie, tam to zrýchlite, tu spomaľte. Jednoducho perfektný.
Narazili ste už niekedy aj na prísneho režiséra?
Keď sa nakrúcal film Kráľ zlodejov. Režisér Ivan Fíla bol veľmi "nervný" človek. Pozvali ma na kostýmovú skúšku, kostým sa mu nepáčil a hneď zvýšil hlas, že ako vám to napadlo... A urobil zlú atmosféru.
Prečo odmietate kaskadérov?
Ak mi to producenti dovolia, tak robím všetko sám. Ako v Legende o lietajúcom Cypriánovi. Všetky pády a akcie sme však vopred dôkladne nacvičili, aby nedošlo k zraneniu. Aj pri nakrúcaní ma istili zo všetkých strán.
Aj vám niekedy kaskadérske kúsky zakázali?
Napríklad pri nakrúcaní amerického filmu Za nepriateľskou líniou, keď boli delá príliš blízko. Vraj sa mohlo stať, že by človek aj dva týždne nepočul.
Hráte v divadle, nakrúcate filmy aj televízne seriály. Čo je vám najbližšie?
Milujem kameru. A 35-milimetrová kamera je pre mňa vždy dar, ktorý nezažívam denne. Divadlo je pre herca ateliér. Nechcem sa ním živiť, hrám ho pre potešenie a dokážem si to užiť. Televízia je silné médium a zasa sme pri kamere. Dovolím si tvrdiť, že kamera je pre mňa alfa a omega všetkého.
Text: Jena Opoldusová pre Magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu
