„Byť tebou, vrátim sa s tým domov,“ povzdychne si. Vysadám. Pozriem na motorku a potom späť na neho. „Mám ju dať... do servisu?“ Dúfam, že si moje zaváhanie nevšimol. Je to jediná logická otázka takže to musí byť normálne otázka. „Možno. Nemusíš,“ prekvapí ma. Niečo na jeho postoji, na jeho výraze... „Nedokážeš to opraviť,“ skôr konštatujem. Možno mám ešte väčší problém, než som myslela. Neviem, či by som ju dokázala dať do servisu. Neviem ako. A nemám peniaze. Povedať o tom rodičom znie ale ešte horšie. „Spravil som, čo som mohol,“ pokrčí ramenami. Previnilo a spokojne. Vtedy sa začnem prechádzať. „A vieš, čo je s tým zle?“ pýtam sa pre istotu. „Bežná údržba by mala stačiť. Nič veľké,“ uistí ma a ja sa zarazím. Vždy vyzeral tak... milo? Šteniatkovsky neodolateľne? S jeho ostrou príťažlivosťou a... prítomnosťou, by nemal byť schopný pôsobiť tak nevinne. Pozerám sa na motorku, preberajúc svoje možnosti, než sa spamätám. „Ďakujem. Neviem, čo by som bez teba robila.“ Moja vďačnosť je úprimná, aj keď samotná veta je len nacvičená. Reflex. Reflex? Vyťahujem mobil a píšem ďalšiu správu, jemný? náznak, že už ho nepotrebujem. „Bez problémov,“ prikývne a pomaly cúva. Abby: Tak už nič. Mobil si zastrčím do vrecka, a tak som prekvapená, keď sa ozve pípnutie. Vzhliadnem k môjmu záchrancovi a niečo ma núti ho sledovať, ako po krátkom zaváhaní vyberá svoj mobil, uškrnie sa a pozrie mi priamo do očí. „Dávaj si pozor, Abby,“ povie jemne. Môj náhly hnev dusí len hanba. Niečo napíše a o pár sekúnd mi príde správa. Keby niečo, som tu vždy pre teba. Keď mlčím, len sa usmeje, v jeho tvári viac porozumenia, než by som čakala. Otvorí dvere, nasadne do auta. A odíde. Ja zostávam stáť na mieste. Trvá mi pár minút, než skutočne pochopím, čo sa stalo. Než pobúrenie a pocit viny nahradí strach ustupuje. Čo sa to vlastne stalo? Spýtala som sa ho, či má čas. O takých 10 minút ma našiel a opravil neznámu chybu na mojej motorke. Buď som paranoidná... alebo tu niečo nesedí. Utiecť previezť sa chcem ešte viac než pred tým, ale zároveň je očividné, že to nedokážem. Takže sa vraciam domov. Motorku parkujem do garáže a rozhodnem sa byť rada, že nakoniec asi nepotrebuje opraviť. V kuchyni už čaká Lara a ja sa jej úľave nedokážem pozerať do očí. „Ku komu by som mohla ísť?“ pýtam sa nemotorne, okamžite dusiac to zadúšajúce ticho. „Za kým?“ opravujem sa okamžite. „Nudím sa,“ môj úsmev sa drží len končekmi prstov. Pozdraviť. Zabudla som sa jej pozdraviť. „Za Samom?“ navrhuje bez zaváhania. „Je ešte v škole, ale poobede si na teba určite nájde čas.“ Umýva riady a snaží sa predstierať, že jej úsmev nie je nútený a netuší, čo sa práve stalo. „A okrem neho? Je niekto za kým... chodím?“ Veľmi, veľmi dúfam, že povie áno. Dúfam, že povie nie. „Hádam, že by si mohla ísť za Kainom,“ povie neisto. Potom si sama prikývne a vyzerá pri tom aj trochu nadšene. „Môžem mu zavolať alebo mu môžeš zavolať ty. Mala by si mať jeho číslo v mobile.“ Mám meno. A... je mi nanič. Teoreticky to môže to byť on. Ľudia mávajú dve čísla. „On je môj...?“ pýtam sa. Mama sa zasekne. „Priateľ?“ Tajomstvá v tajomstvách. Ako chceš. Nebudem sa ťa pýtať, keď sa nepýtaš ty. Pravda je, že to môže byť ktokoľvek? Pozná ho Lara? Inak povedané, je to niekto... nebezpečný? Aj keď, ak by ho aj poznala, znamená to... ? Prikývnem, už len, aby som mala pocit, že niečo robím, a ona mala pocit, že ju chápem počúvam. Mysli. Vie zistiť, kde som. Pokazil mi asi niečo na motorke, takže k nej získal nejak prístup. Pozná ma dosť, aby chápal, čo som v ten deň robila. To je dobré znamenie? Možno je však ešte dôležitejšia otázka: dokážem si nájsť... priateľov? Alebo známych, alebo... dokážem vôbec zaujať pozornosť niekoho, kto nie je moja krv, ale komu by na mne (napriek mojej pamäti) záležalo tak veľmi, aby ma chcel sledovať? „Sam,“ prikývnem. Pokúsim sa márne o úsmev. „Uži si to, srdiečko,“ popraje mi úprimne nesmelo mama. Srdiečko. Aké... ironické roztomilé. „Pá,“ dáš to, ideš, nebuď taký sebec, „mami,“ prehltnem. A utekám odchádzam. 8.10 Ráno som na stole našla kvetiny. Vylepšili mi ráno. Mala by som si kupovať kvetiny častejšie. 9.10 Som oheň, lebo horím, spaľujem sa, aj keď je každý môj plameň taký krátky. 12.10 Kúpila som na trhu čerstvé ovocie. Na domácu zmrzlinu. 13.10 Oplatí sa sušiť kvetiny, keď vädnú? 19.10 Každý človek má podľa zákona neodcudziteľné, neodňateľné, vrodené právo na život, šťastie a slobodu. 29.10 Jedna z vlastností ľudského jazyka, na rozdiel od toho zvieracieho, je schopnosť, ktorá umožňuje hovoriť o veciach, ktoré tam v tej chvíli nie sú alebo vôbec neexistujú. Napríklad: Všetci naokolo hovoria o Abbigail. Ale ona tu nie je. 30.10 P átranie po zmysle života môže byť extrémne náročná úloha... jej cieľ a konečný produkt zdanlivo nedosiahnuteľnou métou. Možno sa nedá nájsť, dosť určite sa nedá overiť. Ale pre mňa...? Ani len samotné hľadanie neprichádza do úvahy. A jediný pocit, ktorý zo skúmania vesmíru mám Ja, je neuveriteľná nespravodlivosť. Zmätok. Chaos. Každý človek má nejaký sen. Niečo, čo chce v živote dosiahnuť. Niekým sa stať. Niečo dokázať. Ja? Polovicu dňa som sa snažila pochopiť, kto som a čo tu robím. Tú druhú sa snažím prísť na to, čo s tým. Čo mám zo svojim dňom robiť, keď zo svojím životom pohnúť nedokážem? Najväčší problém? Môj život nikam nesmeruje. Nedokáže to. Nedokážem dokončiť, čo som v iný deň začala. Nemám dôvod to dokončiť, pretože akákoľvek motivácia sa vytratí spolu s mojou pamäťou. Aj tú čo i len najjednoduchšiu činnosť si musím alebo mi musia pripomínať. Ostatní majú začiatky, majú samé začiatky a stredy a vedia nájsť konce; majú kruhy a rutinu a nové zážitky, ktoré sú iné než tie staré a známe; vedia, kto sú a odkiaľ prišli, a preto pre nich musí byť až komicky ľahké vedieť, kam smerujú a pre mňa... Povzdychnem si. Takýto dosť nanič typ myšlienok ma prenasleduje už od rána, od momentu otvorenia očí do ničoty po momentálnu prechádzku. Asi by som sa mala vykašľať na premýšľanie. Ale tak preto som tu. Našla som si pár strán o Samovi a našej dnešnej schôdzke. V cukrárni. Vraj je to „naše“ obľúbené miesto. Ak mi cukor a spoločnosť nevylepšia náladu, môžem to tu rovno zabaliť asi to nedokáže už nič. Odhodlane a s kvapkou nádeje otváram dvere, očami prechádzam celú miestnosť a poďakujem svojmu denníku. Modré oči, hnedé vlasy, hm... Toto musí byť môj prenasledovateľ Sam, ktorému som vlepila facku. „Hej,“ usmeje sa, akoby mu ústa ani nič iné nedovolili. „Sam,“ skonštatujem, nie nezaujato. Človek by mal byť k svojmu najistejšiemu spôsobu zábavy aspoň milý. „Mám prevratný nápad,“ začne hneď, ako si sadnem. Snažím sa pôsobiť zaujato. Nemyslím si, že sa mi darí. „Ja viem,“ zamáva rukou, ani v najmenšom sa nepozastavujúc nad mojou reakciou. „Ale mám to celé premyslené a myslím, že by ti to skutočne mohlo pomôcť,“ uistí ma. Povzdychnem si. Mávnem akože do toho, ohrom ma. Prosím. „Robili by sme záznamy,“ začne. „Videá. Každý deň. Natáčal by som naše stretnutia a spravil z nich krátky video denník, aby si sa nemusela vždy prehrabovať kopou papiera, než sa stretneme.“ A len pokračuje. Rozvádza to do zbytočne malých detailov. Vymenuje dôvody prečo sú neporovnateľne lepšie než papiere. Zostávam ticho. Sledujem ho gestikulovať a hádzať naokolo priehrštia svojej omrvinkovej žiarivosti pre holuby vzduchu. Sledujem ho žiariť šťastím, ako slnko žiari svetelnými lúčmi, smrteľne, bez oddychu alebo prestávky. Nepoviem mu, že mám rodičov, som o celý svoj život popredu a čokoľvek navrhne, sme už pravdepodobne skúšali. V denníku som spomenula, že jeho nadšenie je nákazlivé a ja sa chcem infikovať. Stihnem si za ten čas objednať aj zjesť tri koláče a ukradnúť si pre istotu aj pár súst z jeho. Nechcem, aby sa cítili zanedbane. „Rád by som do nich skúsil zahrnúť aj tvoje začiatočné vysvetlenie, ak by si nebola proti,“ končí nečakane, jednoducho. Potom zostáva ticho, plecia hrdo vystreté, postoj uvoľnený. Mám mu zatlieskať? Jeho pokoj ma láka a jeho plán neznie ako úplná katastrofa a na chvíľu sa mu len dívam do očí, spokojná so spokojnosťou a láskou k životu niekoho iného. Chápem asi, prečo som Cudzinca nechala skúsiť to na mňa. Bez slova vyťahujem mobil. Volám mame. A dávam to nahlas. Pýtam sa, či som skúšala videozáznamy. Ona odpovedá samozrejme. Pýtam sa, kde sú a o čom boli. Odpovedá len o mne a že sú, ako inak, pod posteľou. Záznamy ale boli dlhé a nudné a tragicky neefektívne. Moje slová. Vraj som to vyhlásila po dlhšom období pozorovania a po celom dni pozerania. Samhain sa nevzdáva. Verí si. Verí, že jeho záznamy zlyhať nemusia. To... pomáha. Aby sme predsa len pochopili, prečo a kde sa stala chyba a ako sa jej vyhnúť, dohodneme sa, že si ich pozrieme. Lepšie povedané, Sam to navrhne a ja nemám dôvod nesúhlasiť. Ideme priamo ku mne domov, on na gauč a ja pod posteľ k záznamom. Netrvá dlho ich zapojiť do prehrávača. A najnudnejší film týždňa a asi aj celého storočia sa môže začať. Sú nudné a zbytočné a milión ďalších vecí, konštatujem rýchlo. Pozeráme ich, podľa mňa až príliš dlho, než to uzná aj Sam. Pre neho sú roztomilé a milé. Pre mňa sú len pateticky trápne. Nájdeme aj pár filozofickejších. Tých ufňukaných. Nevidno žiadne skutočné slzy. Aspoň to. Moje záznamy sú ufňukané slovne. Samá sebaľútosť a poézia typu William Blake a Emily Bronte... aj keď to si možno až príliš lichotím. Nezastavila som sa pre smrť, tak ona zastavila pre mňa. Pri niektorých sa mi zvýši tep, pri pár cítim súcit. Dievča nevyzerá najlepšie. Vyzerá mladá... a krehká. Ale nakoniec nie je o čom diskutovať. Sam na svojom pláne trvá. Nebude to denník, vysvetľuje. Budú to skutočné spomienky. A ja po prvý raz v živote? budem mať aj čo nahrať. Budem mať... dôvod sa snažiť. Budem budovať vzťahy. S ním. S rodičmi, ako inak, na tých nemôžeme zabudnúť, karhá sám seba. Budeme musieť si naplánovať rodinný výlet, kde sa on bude hrať na kameramana, vysvetlí mi. Najťažšie podľa neho bude strihanie. Čo nechať, čo zobrať. Potrebujem pochopiť veľa vecí za čo najkratší čas a to je výzva, ale tak, poukazuje, videá sú aspoň oveľa osobnejší aj nebezpečnejší spoľahlivejší spôsob, ako zistiť pravdu. Pred nimi sa neskryješ. A s tým súhlasiť nedokážem. Bol rozdiel o svojom nápadníkovi len čítať a vidieť ho na vlastné oči. A používať videá...? Môže to vyjsť. Súhlasím. Nemám spôsob žiadny dôvod ho od nápadu odradzovať. Chceme si ale pozrieť ešte dve pásky. Jednu s názvom Nepozerať (to ako vážne? má to byť vtip? alebo dôkaz fungovania reverznej psychológie?) a tú poslednú, čo som kedy natočila (možno zistíme prečo som ich prestala natáčať). Zastrkuje prvú do prehrávača a sadá si späť. Na obrazovke sa objaví tvár, ktorá vraj bola moja. Som o pár? rokov mladšia. Pásky nemajú dátumy, ale vyzerám nedokončene a mlado a živo... a aj veľmi ubito. Chvíľu len pozerám na zem a potom s očividne núteným nadšením rekapitulujem svoj deň. Je to nuda a ja viac pozerám na Sama, pretože jeho výraz je sústredenejší a viac fascinovaný, než je zdravé. Možno to jemu, keďže pamäť má, dáva niečo viac než mne. Potom sa všetko mení. Zaseknem sa. Pátram v pamäti? Je to len deň, také ťažké to byť nemôže, chcem si povzdychnúť. Začína ťažšie dýchať. Jej pohlaď klesá. „Ako som sa dnes cítila?“ prečíta nahlas, aby bolo jasné, o čo ide a to ticho na ňu prestalo tak kričať. Chúďa. Potom to začne. Začnem ja, lepšie povedané. Zniem ako vodopád, ale vyzerám ako autonehoda a zrážka s vlakom v jednom. Vyzerám, akoby sa mi život rútil pred očami a tvár mi niekto pokrčil a zahodil do koša. A aj keď nikde nevidieť krv, asi obaja cítime, že niečo vo mne sa zlomilo, že váha nezniesla ďalší deň a ďalšiu kvapku trápenia a potrvá ešte dlho, kým sa opravia a zase postavia pôvodné obranné múry. Jedným pohybom beriem diaľkové a ruším pásku. Cudzinec sa pozerá so svojím vraj typickým odhodlaním a vraj netypickou ľútosťou, lenže nie je to on, kto ma zaujíma. Je to páska označená Nepozerať. Toto bol slabý, prázdny odvar založený stopercentne na mojich dohadoch a ja som po prvý krát zvedavá. Pretože ak niekto nazve záznam „nepozerať“ a čaká, že človek poslúchne... možno má na to dobrý dôvod. Možno to nie je len trik... aj keď je extrémne podozrivé, že bola na dostupnom a používanom mieste a samozrejme, keby niekto nechcel, aby som si ju pozrela, mohol ju vyhodiť. Takže je to s mojou nekomplikovanou zmesou opatrnosti, nadšenia, otrávenosti a zvedavosti, čo beriem do ruky Nepozerať a strkám ho dnu. Sam naťuká príslušné gombíky a záznam začína. Ach tak... Netrvá vôbec dlho pochopiť, o čo ide. Som sama, ale som v obývačke. Spím. Kamera musí byť na stojane. A je noc. Nemusím byť génius, aby som pochopila, čo sa v najbližších minútach stane alebo stať má. Pozerať sa, ako strácam pamäť... bude to horor, a to dosť nudný. Čo by sa len mohlo stať? Ale dúfam v zvrat. A zvrat nakoniec dostávam. Sedím tam a zrazu mi po lícach začnú tiecť slzy. Po chvíľke začnem nariekať. A potom aj kričať. Som hore? Sam s hrôzou sleduje, ako si náhle sadám, ako si panicky objímam nohy a trasiem sa. Zvieram veci a zvieram svoju duševnú stabilitu, ktorá ušla asi pri prvom výkriku, a teraz sa na mňa s hrôzou pozerá z kúta. Scéna sa ani náhodou nezlepšuje. Neodpratala som od seba veci (chyba, uškrniem sa), a tak hádžem a trhám, čo mi príde pod ruku. Zniem, akoby ma topili a vyzerám, akoby som bola storočie utopená. Hysterka. Zrazu na scénu prichádzajú rodičia. Zhrození. Zrazu len bezvládne ležím. Rezignovaná. Akoby mŕtva. Prebúdzam sa. Prebúdzam sa? S výrazom najčírejšie hrôzy. Zo sna? Práve som zbadala kameru. Otočenú na mňa. Neznámych ľudí, týčiacich sa nado mnou. V sympatii ma mykne. Uteká... Ako inak. Záznam končí. Umelo odstrihnutý. Je ticho. Ticho po búrke. Ticho po mne. To... to niečo vysvetľuje, zamyslím sa. Aj keď... vysvetľuje to niečo? Zrazu si nie som istá. Zvedavo sa otáčam za svojím možno-už-nie-ctiteľom. Sam mrkol viackrát, než bolo nutné. Neochotne sa na mňa obracia, sledujúc moju reakciu, takže sa asi nemám čoho báť. Škoda? Mohlo ho to predsa len odradiť a ušetriť nám obom značné starosti. Čo už. Môj pohľad je pokojný. Chlácholivý. Táto páska nebola vysvetlenie. Nepekný pohľad na to, čo sa skrýva v mojom vnútri. S dôrazom na slovo skrýva. Toto nerobím. Aj keby áno, neviem o tom. To dievča na páske ... to nie som a asi nikdy nebudem ja. Nemám dôvod sa báť? Nemám dôvod cítiť sa čo i len trochu zahanbene za niečo, čo som nespravila, pred osobou, ktorú poznám sotva pár hodín, a zajtra na ňu a toto všetko zase zabudnem. Nie je môj život úžasný? „Som za,“ podvolím sa so sucho pobaveným úsmevom. Video denník ešte nikdy nevyzeral lákavejšie... „Nesklamem ťa,“ ťažko vydýchne Sam a ja sa mimovoľne zasmejem. „Nemôžeš ma sklamať, Sam,“ uistím ho pobavene. „Je to tvoj nápad. Som si istá, že urobíš, čo budeš považovať za správne. Za mňa ti môžem jedine nahrať svoj momentálny súhlas a zdôrazniť, aby si to nepreháňal a nebral ohľady na moje neexistujúce city,“ napadne mi usmiať sa, nakláňajúc hlavu. „Iste,“ uistí ma, akoby som práve neodmávla celú jeho geniálnu myšlienku, ale nadšene zavýskala a objala ho. „Chápem,“ trvá si na svojom vďačne, keď vidí moju skepsu a natiahne ruku. Silne zaváham. Necítim najmenšiu chuť držať sa za ruku s Cudzincom, ale na druhú stranu by som sa cítila zle, keby som odmietla takto drobné gesto... priateľstva? Spolupráce? Sľubu? Takže jeho ruku prijímam a zmôžem sa aj na stisnutie a on sa potešene a povzbudivo usmeje. Zase. „Veľa to vysvetľuje,“ načne opatrne a úkosom pozrie na kameru. Viem, čo myslí, ale zároveň je to dosť neistý záver. Príliš veľa hádania, málo faktov alebo dôkazov. „Nemá byť ale moja ... choroba vrodená? Prirodzená? Pretože toto video sa tvári... akoby sa snažilo naznačiť, že za to môže nejaká... traumatická udalosť a to je jednoducho na smiech.“ To je ono, nie? Moje vedomosti tvrdia, že trauma maže pamäť. Je to príšerná myšlienka. „Obyčajná“ udalosť by mi nemala byť schopná poškodiť mozog. Nie v takomto rozsahu. A určite nie každý deň. Ale možno preto som nikde nenašla dôvod ani poriadne vysvetlenie svojho stavu. Nie je jednoduchšie predstierať, že takto sa veci majú, než aby som premýšľala nad všetkým, čo mohlo byť? Ale nechodila by som potom na terapiu? Nemalo by to byť potom liečiteľné? Oponujú mi moje vedomosti. „Nemalo by to byť nemožné,“ namieta opatrne. „Je to... Tvoj mozog ti ukazuje traumatickú udalosť, aby si sa ňou vyrovnala, spracovala ju a namiesto toho spôsobí akýsi skrat, ktorý ti zase vymaže pamäť.“ Je to vyhlásenie alebo otázka? Mimovoľne sa pokrčím skrčím. „Nesedí to,“ odporujem mu. „Šok by mi mal vymazať len to zlé. Nemal by si zobrať všetko,“ vypľujem naštvane. Neviem veľa, ale toto viem? Alebo len odmietam uveriť, že moja choroba je horúčka, napadnutie cudzích obrazov, a svojím bojom len poškodzujem samú seba. Nechcem, aby bolo zabúdanie len obyčajná autoimunitná reakcia mojej mysle. „Nemal?“ odporuje mi s drobným úsmevom. „Na koho si strane?“ zaujímam sa obranne a pobúrene. „Tu sú strany?“ odvetí pobavene, jeho žoviálny tón pridávajúc do situácie nadhľad, ktorý asi potrebuje. „Skúšala si si o tom niečo nájsť?“ mení náhle tému. „O zabúdaní, myslím.“ „Iste,“ odpovedám sarkasticky. „Prečítala som tony kníh a článkov.“ „Takže to by sa rátalo do vedomostí a nie do spomienok,“ vysvetľuje. Porazene a zmierlivo zvesím ramená. Viem... nič, čo by stálo za to. Nič konkrétne ani užitočné. „Možno. Neviem, ale neviem nič... dôležité. Alebo spoľahlivé. Hádam, že by sa to malo rátať do vedomostí, takže by som mala byť schopná si to nechať, takže asi som žiadnu odbornú literatúru neprechádzala. Alebo som na to zabudla,“ poukážem na očividné. „A keby som si niečo pozrel ja?“ spýta sa nakoniec. Rodičia. Rodičia musia vedieť pravdu. A predsa ani nenavrhne, aby sme sa ich spýtali. Prečo? „Iste,“ pokrčím ramenami a vstanem. Zamierim do kuchyne sa napiť a Sam ma nasleduje. Aké typické. „Vždy, keď sa ťa podobnú otázku spýtam,“ začne, „znieš, akoby sa ťa nič z toho netýkalo, nezáležalo na akýchkoľvek výsledkoch ani záveroch. Akoby bolo zvláštne, že sa ťa vôbec pýtam na povolenie. Nechcem sa ti pliesť do života, pokiaľ to nechceš.“ Vážne? Čo tu potom robí? „Pre mňa v tom rozdiel nebude, takže nechávam toto rozhodnutie plne v tvojich rukách,“ obrátim sa na neho a rozhodnem sa nad ním zľutovať a vysvetliť mu to. „Aj tak mi to pamäť nevráti, takže na tom v podstate nezáleží. To je život, či ako sa to hovorí. Keby som sa mala každý deň zaoberať všetkým, čo nemám, čo nemôžem a aké je všetko nespravodlivé, asi by som skončila v ústave. Ale hádam, že tak sa cíti asi každý človek. Aspoň niekedy,“ pousmejem sa. A Sam... krásny, sebavedomý, odhodlaný Sam sa pozrie na mňa, ako keby som bola jeho osobným východom slnka. Ako keby som bola tak normálne dokonalá a on si nemôže pomôcť a zamilovať sa do mňa. Je to smutné. Takmer tragické. Ale poznámky majú pravdu. Sú to ich srdcia a ich náklonnosť, ktoré nám ako mína môžu vybuchnúť do tvárí, a je to ich rozhodnutie, ich právo nechať sa mnou stále sklamávať. Vedľajšie účinky slobodnej vôle. „A tieto momenty sú možno dôvod, prečo ma nikto ešte nevyhodil v inom štáte a nenechal ma tam,“ pretočím očami. Sam je na chvíľu zarazený. Potom sa mu ale tvár skriví hnevom. Tým spravodlivým. Ublíženým. Hrdinským. Hnevom, ktorý namiesto rozbíjania a pálenia napráva krivdy a chráni nevinných. A ja sa len usmejem. Jedného dňa aj tak nájde tú dutinu, medzeru v mojom tele, kde malo byť moje srdce. A konečne sa vzdá. 31.10 Sexi (a očividne šialený) cudzinec mi dnes ráno vysvetlil, že strácam pamäť. To so mnou vážne chce chodiť? On? 1.11 Neviem-koľká verzia rannej nahrávky očividne funguje. Samovi bolo treba vysvetliť, čo znamená, že nemám vôbec ŽIADNY kontext. 3.11 (Ne)Výhoda číslo 17: Nikdy nepoznám, čo je to melanchólia. 4.11 Snažila som sa utiecť, dokým som si neuvedomila, že môj jediný nepriateľ som Ja. 5.11 Som citrón a všetci sa zo mňa snažia spraviť malinovku, aj keď som už dávno vyšťavená a prázdna. 7.11 Fotky. Rodinné fotky. Fotky mňa a môjho ctiteľa. Našej, ale túlavej mačky. Všade samé fotky. Vyhodila som ich z okna. 8.11 Neviem, ako dávno to bolo č- Už dávno som sa takto veľa nasmiala. A Sam naše prvé rande dokonca natočil. To je... fajn? 12.11 U smievajú sa. Sú ostré zuby a ešte ostrejšie uhly. Sú žeravá zdvorilosť, trápna ľútostivá priateľskosť a sú pasca, ktorá ma pomaly sťahuje až na dno, kým nemám pocit, že je to vlastne jedno; nezáleží na tom, ako veľmi všetko kazím, nielen sebe, ale jemu, pretože ak by som sa skutočne starala o ich názor, už dávno tu nie som odchádzam. Po príchode sa mňa vrhli ako svorka vlkov: krúžili, útočili, nahrávali si ma a len čakali, kedy zakopnem. Moja ostražitosť, prvá vlna mojej obrany, ich neodradila. Naopak, len vzbudila ich záujem. A keď zistili, že mňa na zem nedostanú, bez problémov sa začali rozprávať medzi sebou. O všetkom. Vážne všetkom. Veria mi dosť na to, aby predo mnou preberali niečo, čo sa dá považovať za dôverné? To o niečom vypovedá, nie? Pozorujem Samhaina, ako sa bez problémov baví s priateľmi, a ani ma nenapadne ísť za ním. Sme tu, okrem iného, aby som sa zabávala a spoznala nových ľudí. Rozšírila si obzory môjho bežne samotárskeho dňa. Nie aby som ho stále držala za ruku, akoby nebol už veľký chlapec, ktorý vie, ako sa rozprávať s ľuďmi svojho veku. Navyše, tu je normálne nechať chlapov chlapmi a radšej sa baviť medzi sebou. Napríklad o chlapoch. A oblečení. A celebritách. A šampónoch. A jedle a pití a peniazoch a hlavne, predovšetkým o spomienkach. O príhodách, o príbehoch, o klebetách, o zážitkoch, o ľuďoch. Spomienky kontaminujú obaľujú celý ich rozhovor. Moje vedomosti mi pomáhajú chápať, o čom hovoria, ale ani v najmenšom mi nepomáhajú zapojiť sa. Moje jediné šťastie je, že sa to odo mňa ani neočakáva. Väčšina z nich už tak bojuje o slovo a sú spokojné, keď len sem-tam prikývnem alebo pokrútim hlavou. V krajných prípadoch im len bez mrknutia oplácam pohľad. To stačilo spraviť len dvakrát a nechali ma na pokoji. Sam by povedal, že to odo mňa nebolo slušné, ale on tu nie je. Bola to vlastne automatická reakcia. Niežeby som ju ľutovala. A niežeby ma začali neznášať. Na širokej škále názorov som sa zasekla niekde „medzi“. Asi ma nemajú úplne rady ale tiež nemôžem povedať, že by ma neprijali. „Neber ich príliš vážne,“ vystríha ma, s rukou takmer okolo môjho pása, jeho vážne oči tak blízko, až celý svet modrie. „Nehanbi sa. Nemusíš im nič vysvetľovať. Určite nie ohľadne tvojej pamäti. Nemusíš robiť nič...“ tu sa už zastaví a aj jeho pery skriví drobný úsmev. „Sú neškodné. Len... iné. Než ty. Keby niečo, neváhaj za mnou...“ začne, potom si akoby uvedomí, čo hovorí, a sám pre seba sa zasmeje. „Možno by sme si mali vymyslieť nejaké znamenie, keď budeš čírou náhodou chcieť zachrániť,“ doberá si ma. „Ako čo?“ vyzvem ho pobavene, jeho monológ slabý balzam na nervozitu. „Ako...“ poškrabe sa na nose. „Alebo...“ prehrnie si vlasy. „Či dokonca...“ spojí si ruky pred sebou a vytvorí... Statočne sa rozosmejem. Boli sme tu už príliš dlho. Neuškodila by mi prestávka, uznám a vstávam. Môj odchod neujde ich zdanlivo a falošne vševediacej pozornosti, ale keď vidia, že nemierim na terasu za chlapmi, hladko sa vracajú k rozhovoru. Kútikom oka si všímam, že Samhain už tak nezaujatý nie je a dostáva (za to?) od ostatných štuchnutia do ramena. Kúpeľňa vyzerá neprirodzene priestranne a štýlovo, ale to sa dá, pokiaľ viem, čakať. Preto sme tu. Len tento dom je dosť priestranný pre všetkých. A nikto, určite nie jeho bohatí vlastníci, nás tu nebude rušiť. Vyťahujem mobil. Ako som čakala, čaká ma už správa od mamy, prekvapivo krátka a k veci: Ako? V pohode, píšem takmer automaticky a až vtedy si uvedomím, že je to čiastočne pravda. Je to mätúce, ale čím ďalej, tým viac aj zaujímavejšie. Keď som prestala rozmýšľať, ako zapadnúť, celá situácia sa ukázala byť vlastne celkom fascinujúca. Je to život v priamom prenose, moje končeky prstov priamo na jeho pulze. Ako bezpečný adrenalín. Ako skok z mosta bez lana a padáku. „Frajer?“ ozve sa ... Sofia? S predátorským úsmevom a výzvou na nose a čele. Vzhliadnem. Na chvíľu sa zamyslím, či mi nie je jej poznámka, jej názor a celá jej existencia tak trochu absolútne ukradnutá alebo či chcem vyvinúť aspoň minimálnu snahu a predstierať záujem. „A keby?“ spýtam sa, úprimne zvedavá a odstupujem od umývadla. Napriek tomu, že sú tu dve, ide k tomu, ktoré som práve uvoľnila. Hm... „Všetci by sme radi videli Samiho šťastného,“ usmeje sa a možno je to mojou neskúsenosťou a naivitou, ale jej starosť pôsobí vlastne úprimne. „Aj ja,“ priznávam s pokrčením pliec, snažiac sa aspoň takto drobným gestom prispieť k svojej lepšej povesti, a bez ďalšieho slova odídem. Ako ale prechádzam chodbou, niekto zaklope na dvere. Zastavím sa, stuhnem. Mám otvoriť? Zabúchanie sa ozve znovu a ja sa rozhodnem, že takto netrpezlivo by klopal asi len niekto, kto vie, že si to môže dovoliť. Možno nejaký oneskorenec? Nasadzujem svoj najlepší zdvorilý úsmev a otváram dvere. K mojej úľave je na druhej strane staršia? baba so slabo hnedými vlasmi a (asi) bezchybným make-upom. Má vyzývavé oblečenie (čo je tu norma) som prudérna?, v ruke mini trblietavú kabelku, čo dosť určite znamená, že sem patrí, tak len bez slova ustupujem. Lenže v sekunde, kedy ma zbadá, jej zamračenie vystriedava šok. A hneď na to... nenávisť? Zarazím sa. A predsa neviem, ako inak nazvať ten nechutný, nepriestupný pocit, aký vo mne jej vražedný pohľad vyvoláva. Vie, kto som, pochopí moje racionálna časť. Jej pohľad je príliš silný a príčetný, než aby tomu bolo inak. „Abbigail,“ vyprskne a ja som prekvapená, že množstvo jedu v jej slovách ma na mieste nezložilo na zem. Otvára ústa, asi na ďalšiu poznámku, urážku, vysvetlenie? ale v tej chvíli spravím niečo nečakané. Zabuchnem dvere. Skôr, než sa pokúsi spamätať a dobyť späť, dokončiť, čo začala, odchádzam do obývačky a sadám si späť na svoje miesto, vyhýbajúc sa chvíľu pohľadu na Samiho. Netrvá však dlho, kým sa niekto nezachichoce, a keď si všimnem na čo, koho sa dívajú, zahanbene sklopím zrak. Vážne, Cudzinec, mám chuť si povzdychnúť. Vtedy si všímam svoje ruky a okamžite ich rozpletám. Doslova voláš o pomoc? Napomeniem sa a okamžite vyhľadávam jeho pohľad, uisťujúc ho, že všetko je v poriadku. Nakoniec zostáva sedieť a jeho očividná ochota uprednostniť moje prechodné city pred všetkým ostatným je pre mňa nakoniec dosť, aby som sa uvoľnila a opäť sa sústredila na rozhovor naokolo. Neprišla. Aspoň tak. V priebehu popoludnia je tu ešte pár pokusov zapojiť ma, ale všetky končia dosť neúspešne, keď mám sotva čo povedať a úprimnejšiu verziu svojho „názoru“ nedokážem povedať pod tlakom toľkých pohľadov. Sotva sa niečo mení aj po príchode chalanov. Každý z nich sa akosi prirodzene usadí medzi nás alebo niekedy skôr pod nich, keďže polovica ľudí tu spolu chodí. So Samom máme malú prestrelku, keď si sadne na operadlo mojej pohovky namiesto na tú voľnú hneď vedľa, a tak ho usádzam na moje miesto a sadám si mu na kolená. Z toho sú všetci akosi namäkko. Hm. Možno nám to vážne prajú. Sam ma do rozhovoru nezapája už vôbec (z čoho si berú príklad aj ostatní) a sám si skôr užíva našu pozíciu, šepkajúc mi svoje komentáre a vysvetlenia do ucha, jednou rukou sa mi stále hrajúc s vlasmi. Domov sa vraciam príjemne naladená a večera je tak oveľa pohodovejšia než raňajky, už len pretože sa zrazu máme o čom rozprávať. Je zázračné, ako málo stačí ku šťastiu. Pred spaním len na zlomok sekundy zvažujem napísať si na lístok, aby som sa už nikdy nepokúšala nájsť si priateľov, a ak je to možné, vyhýbala sa tým Samovým, možno dokonca aj jemu osobne, ale nie som dosť bezcitná, aby som svojmu budúcemu Ja kazila nádeje a brala ilúzie. Spať idem takmer okamžite po tom, nedočkavá vymazať tento deň z hlavy. 14.11 Hľadám si prácu. Je to Cudzincov nový program na zlepšenie môjho stavu života. Povedal, že si dovoľuje viac, pretože sa poznáme lepšie, a mne na ňom svojím spôsobom viac záleží. 15.11 Experiment č.7 Vstávam o štvrtej ráno. Idem za chalanom z nahrávky. Idem spať o štvrtej ráno. Experiment č.17 neúspešný. 24.11 Sypali mi do rán cukor... a čakali, že to nebude bolieť. 26.11 Stále som si nezohnala priateľov. Kto vie prečo ... 27.11 Všetky obavy sa odparili, problémy vybledli, bola som znovu narodená a bolo to príšerné a neznesiteľné. 28.11 Možno by som mala zmeniť obľúbené zviera na mačku. Neviem, čo by som si bez toho kocúra počala. 30.11 Krásne krásna krása spadla. 1.12 Počet oficiálnych schôdzok: 7 2.12 Vážne Cudzinec? Vážne? 3.12 Našla som si prácu. 5.12 Strašidlá by mali zostať pod posteľou. V skrini. Namiesto, aby mi liezli priamo do hlavy. 6.12 Sam ma predstavil svojej kamarátke. Bola priateľská. A vtipná. Myslela si, že budem žiarliť, pretože chodila aj spala so Samom. 7.12 Ako test ma vypustili na bandu škôlkarov. Najprv som si myslela, že žartujú. Bol to ale rozkaz a test od môjho psychológa. Prekvapivo sa ukázalo, že s deťmi vychádzať dokážem. Asi preto, že nemajú toľko spomienok. 8.12 Dnes som podľa pokynov tajne dala Samovi svoje zredukované, psychologické záznamy, ktoré som si včera vyprosila od doktora Aleksa. Zídu sa mu a aj ho viac zaujímajú. 9.12 Experiment č.17 Nešla som spať. A pamäť mi zostala. Experiment úspešný. Ale aj dosť nepraktický. Dlhodobo neudržateľný. Dnes som hádzala vecami. A potom kričal do vankúša. Papier klame. Ja si klamem. Moji rodičia klamú a priznali sa, až keď nemali inú možnosť. Bola som NORMÁLNA. Takto som sa nenarodila. Lenže prešli roky. A šanca, že sa vrátim späť, už ide do mínusu. 20.1 V sekunde, kedy sa spustí časovač, pohýna oboma páčkami a nalietava si na pozíciu. Jeho pohyby sú isté, po troch pokusoch si verí a ja by som mu verila tiež, keby som nevidela, ako sa mu podarilo dostať krabicu do vidlice a do vzduchu... len aby opäť padla. Dá sa v tej hre vyhrať? Jeho dvaja priatelia, ak sa tak dajú nazvať, v to asi veria, statočne ho povzbudzujú a kričia pokyny, akoby na tom záviselo niečo hodnotnejšie než práve vhodená minca. Baví ich to. Aj pri štvrtom pokuse. Aj pri neúspechu. A to je to najdôležitejšie. Čo presne je zábavné na tridsaťsekundovom lovení hračiek za peniaze? To mi už akosi uniká. Predpokladala by som, že v dobe, ktorú väčšina považuje za vrchol pokroku, by sme mali mať nespočetné množstvo spôsobov, ako sa zabaviť. Predpokladala by som, že obchodné centrum dosť veľké, aby malo aj jedno obrovské kino, bude dostatočne dobré na zmysluplné zábavné strávenie aspoň jednej hodiny. Na to pomôcť mi uniknúť stenám krvácajúcich očakávaním. Očividne som sa mýlila. Zvalila by som tento nedostatok aspoň na moju pamäť a nie na toto miesto, ale pozorovala som hneď niekoľko ľudí, veľa z nich v mojom veku?, a ani jedna skupinka nerobila nič, čo by ma prilákalo prísť bližšie a skúsiť sa baviť rovnako ako oni. Až priveľa z nich využíva stredisko len ako takú veľkú obývačku s občerstvením a len sa medzi sebou rozprávajú. Čo pre mňa nie je možnosť. Z toho už spomienky viniť môžem. Nie je ich chyba, že najmodernejší spôsob zábavy je tu prezerať si oblečenie alebo nechať si lakovať nechty a pritom sa rozprávať. Povzdychnem si, ale už pol hodinu len zdržiavam, a tak rezignovane zamierim smerom k východu. Nemá zmysel zostávať. Doma aspoň mám čo robiť. V podstate. Kiran Otec potrebuje natrieť nejakú starú skriňu pre postaršiu susedu oproti nám, ktorá očividne nemá peniaze na iné vylepšenie nábytku než nový náter. Takže som sa ponúkla pomôcť. Nemám nič lepšieho na práci. Je to pekné gesto a pekné gestá sú dôležité. Pomáhať si navzájom je dôležité. A ja mám dosť času spraviť nejaký ten krok navyše. Zanechať aspoň tak malú, nedôležitú stopu svojej existencie, prispieť spoločnosti, z ktorej tak sebecky sajem . Možno môžem začať natierať sama alebo nazbieram odvahu a pôjdem sa spýtať, či ešte nepotrebuje natrieť niečo iné. Musí mať viac než len jednu skriňu, tak prečo toho nenatrieť viac? Prinajhoršom na neho jednoducho počkám. Von som šla hlavne preto, že otec potreboval niečo doriešiť, vraj do práce, tak som povedala, že pôjdem von, aby necítil tlak skončiť kvôli mne skôr. Uvidím, keď prídem domov. Niečo vo mne povoľuje, keď vychádzam z prísne kontrolovaného prostredia na čerstvý, nečistotami poprášený vzduch vonku, kde nie je toľko ľudí a stien. Stojany sú celkom blízko, takže som asi rada, že som si vzala bicykel namiesto motorky. Vyťahujem kľúčik a pomaly, nenáhlivo odomknem zámok, ako mi to oco ukázal. Pokúsim sa usmiať na ženu, ktorá si práve prišla tiež odstaviť svoj bicykel, a prekvapivo sa usmeje naspäť. Bicykel vyvediem zo železnej klietky a ručne ho tlačím po vydláždenom chodníku až k okraju cesty. Rozhliadnem sa. Nasadám. A vyrážam na cestu. Niečo na bicykli mi príde absurdne, ale hlboko poetické. Asi kvôli tomu porekadlu... či skôr prirovnaniu? Dúfam, že aj môj život je ako jazda na bicykli. Že v skutočnosti nezabúdam, ako žiť, a stačí to skúsiť, trochu sa posnažiť a všetko mi to náhle začne dávať zmysel. Začne mi to ísť. Len tak. Z ničoho nič. Ako jazda na tomto bicykli. Zatiaľ to tak nefunguje. Rodičia boli ráno tak nadšení zo spoločného dňa. Otec priam žiaril, keď som sa spýtala, či nechce pomôcť. Bolo ťažké sledovať nadšenie klesnúť na sklamanie vždy, keď som nevedela, ako správne zareagovať, a len odskočila od ich lásky a starosti. Ale nie je všetko stratené. Nie je ani obed. Mám čas napraviť to. Cesta do mesta mi trvala takmer dvadsať minút, takže späť to asi dokážem ešte o niečo rýchlejšie. Stále raz za čas pozerám na navigáciu na mobile pripevnenom medzi rúčkami, ale cestu si pamätám, a tak je to skôr na uistenie. Stačí mi vidieť veci len raz a moja myseľ ich uschová, tak prečo ich večer zase zahadzuje? Kam odchádzajú? Aspoň je na bokoch cesty miesto a nemusím sa tlačiť s autami. Keď som uvidela motorku a povedali mi, že je moja, bola som fascinovaná zhrozená. Chcela na ňu skočiť a už sa nevrátiť sa spýtať, ako a kedy som k nej vôbec prišla. Motorka? Pre mňa? S mojou pamäťou? Mojím štýlom života? Z nejakého dôvodu som presvedčená, že motorky sú úchvatné nebezpečné. A tá v garáži je štíhla a červená a akoby patrila do úplne iného života. Niekomu úplne inému. Pretože niekto, kto strávi asi absolútnu väčšinu času doma, nebude chodiť obrovskou rýchlosťou na malom kuse železa s kolesami; bez pásov, bez ochrany sa predierať medzi niekoľkonásobne väčšie stroje, ktoré by nás mohli v sekunde rozdrviť. Musela som zvažovať aj drastické riešenia strácania pamäte, ale skončiť pod kolesami auta? Nie, ďakujem. A bicykel dáva aj niečo ďalšie: pohodovú, scénickú jazdu. Ani výfukové plyny sa ku mne takmer nedostanú, keď sú odnášané vetrom s príchuťou krajiny. Kvety, stromy, zvieratá, ani netuším, čo všetko naokolo cítim a predsa mám pocit, že je to tak trochu úžasné a magické. Prekvapivo rýchlo je po všetkom. Je to zvláštne, ako krátka sa zdala cesta naspäť oproti ceste tam, keď vzdialenosť zostala rovnaká (subjektivita a relativita?). Sotva som odišla z mesta a už som v známom bludisku rodinných? domov. Po ceste prechádzam okolo toho, ktorý som mala na nástenke, a aj by som sa zastavila za svojím potenciálnym frajerom už len z čírej zvedavosti, ale denník mi vysvetlil, že je preč. Spomínal aj videá, o ktoré som musela požiadať rodičov, čo im prišlo ohromne vtipné. Očividne normálne svoj deň začínam nahrávkou práve od neho, kde mi vysvetlí moju situáciu a pamäť, ale v dni, kedy za mnou nemôže prísť, sa videá schovávajú. Úplne samy od seba, asi. Čo je akože vtipné, je moja reakcia, vysvetlili mi: keď nahrávky vidím, zdráham sa ho navštíviť. Keď len počujem alebo náhodou zistím, že mám takmer-frajera, vtedy práve nástojím, že ich aj jeho vidieť chcem. Je to očividne veľmi... fascinujúce. A bežné. Dostatočne bežné, aby Sam Samhain vytvoril samostatnú nahrávku len pre takéto príležitosti. Je dobré, že som tak predvídateľná? Prinútim sa zastanem pred domom a som prekvapená, keď zbadám pred domom neznáme auto. Máme návštevu? Denník vravel, že sa nemusím báť, jediní ľudia, ktorých doma stretnem, sú rodičia. Klamal? Auto vyzerá... športovo? A je... červené? Nízke? Oblé? Zamračím sa a takmer sa zasmejem nad frustráciou z toho, že očividne neviem nič o autách. Netuším, čo je to za značku ani neviem nič vyčítať z jeho dizajnu, čo by malo byť možné. Mám takú matnú predstavu, že existujú autá na rôzne účely a to odráža niečo o jeho vlastníkovi a môže to niečo povedať aj náhodnému okoloidúcemu... keď človek vie, ako auto prečítať. Čo ja očividne neviem. Možno si môžem poznačiť, nech sa to naučím? Vysadnem a bicykel tlačím na príjazdovú cestu, popri maminom aute až k zadnému vchodu do garáže. Z nejakého dôvodu je naša garáž na skladovanie vecí namiesto, aby slúžila na parkovanie a ochranu áut. Ráta sa potom stále ako garáž? Nemala by sa volať inak? Najviac priestoru tam zaberá moja kráska tá motorka, takže možno sa to stále ráta. Vyberám kľúče z vrecka, odomykám dvere a musím dávať pozor, pretože bicykel je široký a pri prvom prechode som sa takmer vykotila na trávu aj s bicyklom. Vrátim ho na pôvodné miesto, do pôvodnej pozície ako by som sa ho ani nedotkla a vezmem si späť mobil. Obývačka je na opačnej strane domu, takže príliš neváham, keď otváram dvere. Chyba. Ešte nie som ani na schodoch a už počujem hlasy. Stojím na miesta a nedýcham počúvam. Počuť hlasy, ako inak. Jeden z nich je otec. Po pár sekundách sa ozve neznámy ženský hlas. Po pár minútach sa pridáva... nie, to nebol otec, uznávam. Nedokážem rozoznať viac než pár náhodných slov. Keby len neboli otvorené dvere vedúce do chodby... Ale potom by som zase nepočula, kde sú. Skúšam čakať. Nie je to najodvážnejšie najoriginálnejšie riešenie, ale Kiran vie, že prídem. A oni tu dosť určite nebývajú, takže nakoniec odídu. Je to len otázka času. A nudy, pokúsim sa usmiať. S tou sa aspoň dobre poznáme. Na mobile mám nejaké hry. Lepšie povedané, mám tam falošne pripnutý falošný lístok (podobne ako na mojej nástenke), kde mám vysvetlených pár základných vecí o výhodách mobilného telefónu. Jediné, čo viem sama od seba, je vytočiť číslo a poslať správu. Hry sú očividne skvelým spôsobom, ako sa zabaviť na pár minút. Škoda, že som príliš vystrašená zvedavá, aby som sa ním nechala rozptýliť. Takže len čakám. Čakám (podľa mobilu) už dvadsať minút, keď niečo... Mimovoľne sa posuniem bližšie. Zamračím sa. Pomaličky sa približujem k otvoreným dverám. Postupne začínam rozoznávať čoraz viac slov, ale vety spolu nedávajú zmysel. Abby, zachytím svoje meno a prinútim sa nenadskočiť pokračovať ďalej. „Napriek tomu nemáš najmenšie právo...“ to nehovorí otec. „Mám oveľa väčšie právo, než ten kretén, čo za ňou dolieza,“ zasyčí ženský hlas. Znie naštvane, ale aj... ľúbezne. „Samhain je dokonalý džentlmen a ešte lepší priateľ,“ odpovedá M... otec. Jeho hlas je trpezlivý, ale... chlácholivý. Akoby sa niečo snažil vysvetľovať dieťaťu? Alebo jednoducho niekomu naštvanému? „Je tiež psychicky a mentálne úplne zdravý,“ sucho poznamená ďalší hlas. Ticho. „Au,“ ozve sa znovu, ale tentoraz pobavene. „Za...“ „Ani Kiran neprijal tvoje absurdné vysvetlenia, démon. Čas zbaliť kufre,“ preruší ho a potom počuť syčanie. „Môžete zostať,“ ponúka Kiran. Do pekla. Myslí to vážne. „Už sme viac než prekročili...“ „Okamžite daj tie svoje šialené pazúre z mojej ruky,“ preruší ho žena. „Abby včera napiekla úžasné koláče,“ ponúkne otec s bezbrehou trpezlivosťou. Ako vždy sa snaží hrať na... mediátora? Tak sa tomu hovorí? Mimovoľne cítim, ako sa mi končeky úst dvíhajú. „Koláče,“ zaspieva žena, ale niečo na jej hlase... irónia? Nevôľa? Nemá rada koláče? Zamračím sa. Ktovie prečo ma až táto možnosť skutočne prinúti zamyslieť sa nad charakterom našej návštevy. Aspoň jej polovice. „Na koláče radi zostaneme,“ okamžite navrhne muž. „To určite,“ zahlási žena v jasnom odmietnutí. Reverzná psychológia, pomyslím si okamžite. Aké primitívne. „Kedy príde?“ spýta sa muž. Lara, určite myslí Laru, modlím sa. Ticho. „Neviem,“ povzdychne si Kiran. „Šla von, ale má sa vrátiť pomôcť s natieraním.“ Tak teda nič... Muž niečo veľmi potichu povie, ale muselo to byť asi kam, pretože otec vysvetľuje, kde som bola. Jeho hlas pomaly klesá a cítim v ňom... napätie? „Pravý čas ísť,“ vyhlási muž a musí sa snažiť presvedčiť aj ženu, pretože počuť zvuky zápasu. Nanešťastie, žena očividne vyhráva. Jej hlas, keď príde, je o niečo viac vzdialený, ale aj značne hlasnejší. Neviem, ako som to spoznala, ale som si tým istá. „Neodídem, dokiaľ sem nepríde,“ kričí vyhlási. „Takže ak sa ma nechystáte odvliecť,“ vypľuje vyzývavo. Pochlebovačne. „Možno by sme sa...“ „Čo presne tým vyriešiš?“ preruší ho muž a ja sa myknem. „Nepamätá si ťa. Nebude...“ zbytok vety nepočujem. Asi pretože mi hučí v ušiach hovorí príliš potichu. „Môže nám pomôcť natierať,“ navrhuje otec. Znepokojený? Rozrušený? Vystrašený. Otec je... V sekunde som vo dverách. „Oci?“ volám, akoby nič. Nedovolím im... „Abby?“ odpovedá. Panika. Och... Zastávam. Nechce ma tam? Ty sa tam nechceš, tak ticho. „Môžeme už ísť maľovať?“ hodím zo seba prvú vec, ktorá mi napadne. Spoza rohu sa vynorí vysoká žena. Dievča? Mladá žena? Netuším, či je v mojom veku alebo o desať rokov staršia. Je, pokiaľ to správne chápem, krásna. Dlhé vlasy farby obilia a prenikavé modré oči. Opak muža, ktorý ju nasleduje do miestnosti. Jeho vlasy sú krátke, prenikavo čierne, a má oči ako čerstvo pokosená tráva. Povedala by som, že sú pár, keby som aj teraz necítila lepkavú nenávisť, ktorú po sebe hádzali ako šípky. „My už pôjdeme, Kiran,“ oznámi muž, usmeje sa na mňa úprimne, láskavo, a berie ženu za plece. Je to agresívny pohyb. Je to, akoby ju chcel zhodiť na zem, akoby mal vôdzku a snažil sa jej ju pripnúť. Aj žena sa usmieva. Neverím jej. „Abby,“ povie a jej hlas je gordický uzol alebo je láska, pretože ho nemám najmenšiu šancu rozlúštiť a rozviazať. Jej výraz... ten poznám. Pripomína mamu ráno na raňajkách. Ako ona, čaká na odpoveď. A ako Lara, nedostáva ju. Ako mame a predsa inak, je vidieť, ako jej moje ticho začína vadiť. „Môžeš si nájsť nejaké oblečenie, ktoré si môžeš zašpiniť, zlatko?“ zasiahne Kiran a ja pre zmenu neváham, prejdem okolo čo najďalej od našej návštevy a beriem ho za ruku. Chcem ho objať a schovať si ho do vrecka. Žena vyzerá šokovane. Muž... pobavene? „Môžeš mi pomôcť,“ dodávam, akoby som to plánovala od začiatku. Zabudla som pridať otáznik. Čo už. Očividne však nie som dosť rýchla. „Ty ho pustíš do svojej izby?“ v jej hlase počuť nevieru. Ona to vie? K ruke na jej ramene sa pridáva aj jedna na jej boku. Ďakujem. Jej výraz sa náhle vyjasňuje. „Pomôžem ti!“ vybuchne od nadšenia, ale jej nová klietku muž ju nepustí. Nedokážem a ani nechcem ovládnuť výraz hrôzy. Nie tentoraz. Vie, že som jediná, kto má chodiť do mojej izby, ale pretože pustím otca, mám pustiť aj ju? Kde je v tom nejaká logika? „Kiran, prečo neukážeš Abby, kde si necháva svoje tričko na maľovanie,“ navrhne muž jemne. Využíva jej zraneného prekvapenia a vedie ju preč. Počujem zvuky protestu, ale to už ma otec berie do izby a mňa zaleje úľava hneď ako sa za nami zatvoria dvere, otec okamžite sklopí pohľad. Rukou si prejde po zátylku a ja mu povzbudivo a trochu pobavene stisnem ruku. „Takže mám oblečenie na maľovanie,“ poznamenávam do ticha. „Rada maľuješ,“ povie rovnako potichu. A s láskou. Usmejem sa. Po prvý krát úprimne. „Tak to dúfam, že vieš, kde je, pretože ja to netuším,“ zavtipkujem. Čierny humor? Kiran ukáže smerom ku skrinke pod zrkadlom, tak ho k nej dotiahnem a naznačím mu, nech ich nájde. Dlho váha, ale nakoniec sa zohýba a s takmer nesmelým úsmevom otvára šuplík a vyťahuje pôvodne biele a momentálne skôr dúhové, veľké tričko a nohavice. „To je moje,“ neodpustím si prekvapene a hneď si zahryznem do jazyka. „Tvoje obľúbené,“ pousmeje sa a podá mi ho. Myslím... myslím, že chápem. Je to ako pozerať sa na nepopierateľný dôkaz existencie svojej minulosti a... vidieť v nej zrazu... život. „Ďakujem,“ zašepkám a ani si nie som istá prečo. „Ja ďakujem,“ zasmeje sa potichu. Zmätenie sa mi musí premietnuť na tvári, pretože vysvetľuje. „Za... niekedy mám problém povedať ľuďom nie, takže ďakujem, že si ma od... našej návštevy... zachránila.“ Jeho úsmev sa tacká a kríva, ale je tam. „Rado sa stalo,“ poviem a je to najpravdivejšia veta celého tohoto dňa. „Ja viem, chrústik,“ zašepká. Pyšný? Prekvapivo si nie som istá, kto koho objíme. Prekvapivo je to on, kto zvláštne dlhé objatie ukončí. „Takže, natieranie,“ snažím sa zmeniť tému a rozhovoriť ho. „Tvoja druhá najobľúbenejšia činnosť.“ Druhá? Čo len môže byť tá prvá? „Neboj, pôjde ti to ako po masle.“ Uškrnie sa a ja by som protestovala, ale dôkaz mám priamo v rukách. „Čo maľujem?“ spýtam sa ho a začnem sa prezliekať. Otvára ústa a potom sa zvrtne na päte. Odkašle si. „Pustila by som ťa von, ale nevieme, či odišla,“ zavtipkujem vážne. Prikývne. Priam vidím, ako sa nadýchne. „Obrazy. Skúšaš rôzne techniky, motívy, témy aj rôzne druhy farieb, ktoré nájdeš v ten deň na internete. Najviac ťa ale zaujali vodové farby a jednu veľmi kvalitnú sadu máš aj v skrini.“ Ukáže na tú najväčšiu. Dole som videla pár boxov, ale nepozerala som sa čo v nich je. Zaujímavé. „Takže neviem maľovať nábytok,“ protestujem a zložím si veci. „Nie je to tak odlišné,“ pokrčí ramenami. Tak to dúfam. Mám právo na trošku šťastia. „Kam teda, šéfe?“ Môj absurdný pokus o... ani neviem čo, prekvapivo funguje. Usmieva sa. Je... spokojný. Zavedie nás do garáže. Samozrejme, chcem pretočiť očami. S nekonečnou trpezlivosťou mi vysvetlí, čo a ako ideme robiť. Nazbierame a rozložíme igelity. Papierovou páskou ochránime rúčky, namiešame si farbu. Suseda sa očividne rozhodla, že biela nič neskazí. Aké nudné. „Nebude na nej ale vidieť akákoľvek špina?“ nedá mi nespýtať sa. Otec pokrčí ramenami. Prikývnem. Jej skrine, jej farba, uznávam. Začneme maľovať, ja s menším štetcom a on s väčším. Očividne som lepšia v precíznej práci, takže maľujem tie menšie, menej dostupné plochy a on maľuje tie väčšie. Ide nám to od ruky, aj keď sa až príliš často pýtam, či to robím dobre, aj keď vždy odpovie, že mi to ide vynikajúco, čomu by som verila, keby nepovedal vynikajúco, a to vždy. Nie je to akoby som vedela, čo robím. Maľujem, ako najlepšie viem, ale na rozdiel od rannej jazdy na bicykli moja ruka nezačala používať žiadne tajné pohyby, a tak jednoducho... hýbem štetcom. A Kiran nepomáha. „Ale nie je na to nejaká... špeciálna technika?“ Nechápem. „Nie je nejaký ťah alebo postup alebo... niečo? Niečo, čo robia profesionálny maliari? Aby bol náter... rovnomerný? Pevný?“ poviem neisto. Nemôže to byť tak ľahké, nie? Otec sa ale len záhadne usmieva. „Veľa vecí sa môže zdať viac než komplikovaných,“ uznáva potichu. „Môže sa zdať, že na ich zvládnutie potrebuješ niečo naviac, nejaký nástroj alebo návod.“ Akoby takmer nehovorí ku mne. A potom sa na mňa otočí a pozrie priamo do očí. „A nakoniec zistíš, že ak ich nepotrebuješ robiť veľmi profesionálne a za peniaze, absolútna väčšina vecí nevyžaduje žiadnu špeciálnu techniku.“ Napriek najlepšej snahe tváriť sa otrávene som pobavená. „Ako život,“ pochopím, kam tým miery. „Ako život,“ prisvedčí otec, mrkne na mňa a zase sa vrátime k maľovaniu. 17.2 Takmer ma vyhodili z práce. 18.2 20.2 Cudzincova ex Moja nová kamoška si ma očividne obľúbila. A vďaka nej som si uvedomila, ako sa Sam a rodičia naučili prispôsobovať sa mi vo svojich reakciách. Samhain ma však uistil, že to je otázka ohľaduplnosti, nie predstierania, a nie je na tom nič náročného. Jeho ex len zatiaľ nepochopila princíp. 21.2 Som lacná čajová sviečka uprostred sĺnk. 23.2 Pokazila sa nám práčka. Na moje naliehanie a uisťovanie ma nechali zvládnuť mechanika. Nie je to, ako by mi nebol rovnakým cudzincom ako oni dvaja. Pekne sme si pokecali. 24.2 Sam ma pobozkal. Na líce. A ja som sa neudržala a rozosmiala sa. Ten moment bol, podľa môjho neskromného názoru, perfektný. Vyprevádzal ma domov po skvelom rande, bola tma a zima, a smiech. Vzduch praskal očakávaním a mojou zvedavosťou... Bol to moment, kedy je pobozkanie priam nutnosť. A on... Dnes som na všetkých nakričala. A potom hodinu len civela na stenu. Lístok klame. Dobrovoľne si klamem. Všetci mi klamú a priznajú sa k tomu len pod nátlakom. Zabila som niekoho. Zabila som svoju sestru. A zabúdanie je asi tá jediná vec, ktorá ma drží pokope. 29.2 D nes sa budím... cítiac sa absolútne príšerne. Potím sa a je mi zima. Tečie mi z nosa a chrčím ako pes. Len zdvihnúť ruku ma stojí priveľa námahy a sama si nie som istá, či mi hlava treští, alebo si ju necítim. Vôbec sa mi nechce vstať z postele. A tak nevstávam. Ležím, snažím sa pozbierať. Zaspávam znovu a prebúdzam sa ... bohužiaľ, v úplne rovnakom stave. Rovnako chorá. A rovnako bez spomienok. Podarí sa mi otočiť hlavu a poobzerať sa. Na nočnom stolíku sa váľajú vreckovky a je tam aj pohár studeného čaju. Papier s nadpisom vysvetlenie. Prečítam si ho alebo sa o to aspoň pokúsim, ale je mi nanešťastie príliš zle, aby ma novinka o mojom stave znepokojovala. Je mi príliš zle, aby som urobila čokoľvek iné, než užila sirup na kašeľ a tabletky nachystané aj s ďalším papierom s inštrukciami a zapísanými časmi, kedy som ich naposledy užila. Šikovné. Nepotrebujem sa omylom predávkovať sirupom na kašeľ. Pridávam nový dátum a ako čas napíšem len ráno. A... čakám. Ležím. Čakám. Snažím sa myslieť, ale nejde mi to a len mám k boľavému telu aj zlú náladu. Neviem, ako dlho tak zostávam dokým, ma moja bezmocnosť nuda nevyburcuje z postele k aspoň nejakej aktivite. S vypätím síl vstávam a vydávam sa k polici, kde nachádzam moje dva vraj denníky. Zbežne oba prezriem a trvá mi viac než minútu pochopiť, že jeden z nich je celý o chlapovi. Do pekla. Nachádzam aj odkaz na tabuli o práci, do ktorej údajne chodím, a tak beriem k posteli priloženú krátku príručku. V rohu je dokonca rozvrh, ktorý ukazuje, že mám okrem práce aj... školu? Súkromné lekcie. Dvakrát do týždňa, tri hodiny. Fíha. Mám nejaký nabitý život na to, že nemám pamäť, pokrútim hlavou. Ako posledné sa rozhodnem vyhodiť svoju papierovo-baktériovú horu do koša. Hygiena je cesta k vyliečeniu, ak ma moje vedomosti neklamú. Každý krok je nanič, ale očividne mi nie je dosť nanič, aby som si so zamračením nevšimla skrčený papier, ktorý vyzerá, ako keby bol vytrhnutý z denníka a na svoj stav neprimerane zvedavá ho vyťahujem. Potom si sadám späť na posteľ a začínam študovať všetky svoje poklady. Čítam o deziluzionárnom, prekvapivo užitočnom chalanovi, ktorý sa usiluje o moju ... ruku? Panenstvo? Priateľstvo? Oboje? Všetky tri? Ani jedno? Študujem „leták“ o svojej práci v cukrárni. O práci! Bolo by to vtipné, keby to neznelo tak... obyčajne. Neviem, ako som túto prácu získala ani prečo ma z nej ešte nevyhodili, uchechtnem sa nad tým začiatkom. Aspoň si rozumieme a očividne mi to ešte stále príde neuveriteľné. Ale príručka je nekompromisná a trvá si na svojom. Nemám pamäť. Ale to nevadí... Mám predsa prácu. Jupí. Povzdychnem si. Ako posledné sa dostávam k záhadnému skrčenému papieru. Denník má vytrhané strany, ale nechápem, prečo sa unúvam tam niečo písať, ak to potom vytrhnem a vyhodím. Potom si však papier prečítam. A už sa sama sebe nedivím. Takže napriek značnej neochote s povzdychom a mentálnym stenaním (na hlasné nemám energiu) vstávam a došuchtávam sa k dverám izby. Beriem si pár minút sekúnd na vydýchanie. Nie je sa čoho báť, že? Pokračujem na chodbu a nasledujem šípky na podlahe (aké ohľaduplné) až do kuchyne k ... rodičom? Mala som nájsť nejaké zrkadlo a pozrieť sa, ako vyzerám, uistiť sa, že som ich dcéra. Neskoro. Pri ich chápavých, významom nabitých pohľadoch a oznamovacích vetách sa cítim ako stratený otáznik, ale sú trpezliví a milí. Zaujímajú sa, či som užila medicínu. Uistia ma, že by prišli klopať, ale vedeli, ako mi musí byť(to pochybujem), tak ma nechali oddychovať. Aké... ohľaduplné? Vydiskutujeme si pár základných otázok (ktoré sa asi musím pýtať každý deň, možno by som mala napísať aj papier Najčastejšie otázky a odpovede), než sa dostávame k dôležitejším témam. K práci mi toho vedia povedať viac než k chalanovi. Toho z nejakého dôvodu vídavajú málokedy, ale aj tak sa im páči. Ja osobne neverím ani nosu, že mi zostane medzi očami, nie ešte veriť svojmu úsudku ohľadne chalana. Starostlivé od nich. Potom sa dostávame k vyhodenému papieru. Zdráhajú sa. Pery si namaľujú nútenými úsmevmi a atmosféra pripomína zriedený, s džúsom aj vodkou podávaný pohreb, ale zdráhajú sa asi len zo starosti o mňa a moju reakciu, takže sa na nich nemôžem naštvať. Je to mama, kto sa zlomí prvá nakoniec rozhodne vysvetliť mi situáciu. „Sestru nespomínaš. Nechceš,“ uistí sama seba, jeho ma. „Je to tvoje rozhodnutie a máš na to právo,“ dodáva pevne otec. „My ťa v ňom podporujeme,“ priznáva mama potichu. Naberá ale presvedčenie. „Ale aj tvoj terapeut súhlasil.“ Zamrkám. Takže môj názor nestačí, ale keď to povie človek s titulom, musí to byť pravda. Ďakujem. To ma hreje pri srdci. „Máš dosť ťažký deň aj bez zaoberania sa dávnou minulosťou,“ vysvetlí Kiran, akoby to všetko ospravedlňovalo. „Raz za čas to zistíš,“ pokračuje veľmi zmierlivým a chlácholivým tónom. „Buď otázkami o súrodencoch...“ „Prečo žiadnych nemáš,“ vloží sa do toho mama s úsmevom. Nie som ja ale chutná s takými otázkami? „alebo nájdeš nejaký dôkaz... jej existencie. Vždy sa nakoniec rozhodneš zabudnúť,“ zdôrazní náhlivo. „Vždy kričím a hádžem vecami?“ potiahnem nosom a zívnem si. Všetko. Bolí. „Samozrejme, že nie,“ uistia ma obaja. Držia sa s za ruky. Je to roztomilé. Myslím... že sa majú radi. „Na tom nič samozrejmého nie je,“ odvetím. Nemám náladu vymenovať všetky tie pravdepodobne nespočetné dôvody, prečo je krik logická reakcia na také odhalenie. „Ale očividne sa to stáva. Čo vtedy robíte? Pošlete ma do izby? Dáte mi upokojujúce lieky?“ Moja zvedavosť sa len zdvihne (mierne, lebo aj zvedavosť ma unavuje), keď sa tvária až príliš rozpačito. „Vlastne, myslíme si, že lieky sú to, čo tvoje reakcie v prvom rade ... zhoršuje. Dokonca možno spôsobuje.“ Tak táto veta ma zaujme. Zamračím sa, snažím sa pochopiť, kam tým mieria, ale môj mozog hneď hádže bielu vlajku. Nechce sa mi pohnúť ani jediným neurónom. „Môžeš to rozviesť?“ zachrapčím na otca. Nastáva ďalšie kolo súcitných pohľadov kvôli chorobe alebo/aj týmto novinkám. Potom sa Lara zhlboka nadýchne. „Vieš zlatko, sama nám veľmi často hovoríš, že je pre teba ťažké cítiť niečo, keď nemáš pocit, že sa ťa to týka.“ Potiahnem si vyššie deku. Aké kruté úprimné odo mňa. „Tvoj nezáujem je súčasťou tvojho zabúdania,“ doloží Kiran. „Väčšinou reaguješ zmätením. Nanajvýš si... frustrovaná. Ale v skutočnosti sa nedokážeš naštvať ani...“ Mama si drží statočný úsmev. Priam vidím, ako jej to prekáža. A ako jej prekáža, že je mi jedno, že nič necítim. „Málokedy dokážeš prejaviť akékoľvek emócie. Je to pochopiteľné,“ uisťuje sa uznáva otec. „Nemáš na to povahu, nemáš vo zvyku kričať a už vôbec dramaticky roniť slzy“ klame „Niekedy nás to znepokojuje...“ „ale potom niečo cítiť začneš a my si takmer prajeme, aby si zase prestala,“ dokončí Lara rezignovane. Sedím tu už príliš dlho, aby som sa zamýšľala nad dôsledkami toho všetkého. Tak som ticho. Čakám. „Je to zvláštne,“ konštatuje otec. Napriek všetkému je pokojný, čo sa nedá povedať o jeho neustále sa hmýriacej manželke. „Je to, akoby si tvoje telo... pamätalo a jedného dňa sa postupne prepadávaš hlbšie do ... povedzme, že depresie. Rozplačeš sa. S nikým nehovoríš. Takže naša jediná ...“ „Snažili sme sa,“ preruší ho Lara a on prikývne. „Skúsili sme len čakať, ale,“ zastaví sa, na pokraji sĺz. „Nemusíte mi to hovoriť,“ vložím sa do toho chrapľavo. Značne unavená. „Nie, nie. Máš právo to vedieť,“ odvetí na to mama odhodlane. „Nemôže mi to povedať...“ zháčim sa, ale prinútim sa to dokončiť, „otec?“ Moja veta ju len viac nalomí. Bezmocne sa pozriem na Kirana a on potichu vysvetlí. „Chce tu byť pre teba. Myslí si, že pokiaľ ty dokážeš zvládnuť svoju pamäť, my by sme mali zvládnuť tvoje otázky.“ Neveriacky na neho hľadím. „Ale veď ja nič nezvládam,“ chraptím nechápavo. „Mne to môže byť jedno. So všetkou úctou, nepoznám vás a nepoznám ani sestru, ktorú som stratila. Vaše vysvetlenie? Aj tak si to nebudem pamätať. Aj tak je mi tak zle, že jediné, čo chcem, je prespať celý deň. Kvôli mne sa ne...“ A mama sa už naplno rozplače. Takže ja bez slova odchádzam späť do izby. Otec ma doženie ešte na chodbe. „Nezvládaš to,“ vyhŕkne. „Keď tvoje spo... emócie... zostanú niekoľko dní, nezvládaš to veľmi dobre. Takže sme sa naučili ti pomôcť liekmi. Väčšinou tajne. Všetko, čo berieš, je, samozrejme, bezpečné. Ale mnohé sú experimentálne, keďže tvoj stav je taký ... odlišný.“ Experimentálne a bezpečné? Nie je to oxymoron? A čo presne je na mojom stave odlišné? „Nikdy nevieme, aké budú vedľajšie účinky,“ pokračuje, nie zúfalo. „Tento týždeň ti to oslabilo imunitný systém. A v čase, keď si písala o sestre, to muselo ovplyvniť tvoje emócie. Je to jeden z častejších následkov. Akoby lieky neboli schopné odomknúť tvoju pamäť, ale sprístupnia... čo si v minulosti cítila.“ Takže... lieky zo mňa robia časovanú bombu. Ale bez nich som stratený prípad. Nechcela by som byť mnou ... „Ďakujem,“ zachrapčím na rozlúčku a odšuchtám sa späť do postele. Možno vravia, že sa na nikoho nedokážem naviazať, ale keby ma teraz požiadal o ruku môj matrac, vezmem si ho bez mihnutia oka. Tie spoločné noci musia byť božské. Ani mu nemôže prekážať, že si ho nepamätám. S touto myšlienkou zaspávam. A budím sa na klopanie. Chvíľu mi trvá, kým to vôbec rozoznám ako klopanie. Je jemné a prerušované. Potom pár minút alebo možno sekúnd zvažujem, kto môže byť na druhej strane. Ďalším logickým krokom sa potom stáva to príšerné rozhodnutie. Kričať či vstať? Sú to Mortonove vidly. Obe možnosti sú rovnako strašidelné. Takže keď zbadám svoje papuče, neváham a s presnosťou „netrafila by som ani stodolu“ hádžem a omylom zhadzujem ... niečo. „Abby?“ Vtrhne do vnútra dosť dobre vyzerajúci chalan. „Ak má byť tvojou najnovšou baliacou technikou zobúdzanie, radím ti, aby si tú príručku hneď a zaraz vyhodil do koša,“ poviem mu alebo skôr sa snažím zachrapčať. „Ty moje chúďatko,“ usmeje sa flirtovne a s úľavou. Pokročí ku mne a potom si to rozmyslí a obráti sa. „Priniesol som ti výborný zeleninový vývar. Mal by pomôcť na hrdlo aj chrípku. Môžem ti ho doniesť?“ Chvíľu sa snažím prísť na to, prečo tam tak stojí. „Nemôžem ísť do tvojej izby. Nikto nemôže,“ vysvetľuje. Číta mi myšlienky? Som tak priehľadná? Nemo na neho hľadím. Nemám byť ja tá šialená? „To nemôžeš myslieť vážne. Dones tú polievku a sadni si.“ Odmlčím sa. Potrebujem si kýchnuť. „Na zdravie,“ usmeje sa Sam, konečne obrátený. „Keď už si ma prebudil, aspoň maj tú slušnosť a zabav ma. Možno ma všetko bolí, ale len myslieť na to, ako ma všetko bolí, ničomu nepomáha,“ povzdychnem si. „A máš permanentku k mojej izbe,“ rozhodnem. Sam poslušne prinesie svoj dar a vezme si sedací vak priamo k mojej posteli. „Nemyslím si, že máš právo mi ho udeliť,“ namieta nelogicky. Kto iný než ja by ho mu mal dať? „Nemyslím si, že máš právo ho neprevziať,“ snažím sa zavrčať. „A aby si vedel, našla som to v denníku.“ Moja natiahnutá pravda ho upokojuje a on sa začne beztrestne rozhliadať po izbe. Nechávam ho. Beriem si polievku a po lyžičkách ju do seba súkam. Ako jem, Sam mi potichu rozpráva o... veciach. O mne, o nás, o rodičoch, o sebe... Je oveľa lepší než ten papier. Už vidím, prečo som si ho nechala. Potom odprace misku, prisunie si svoju vrecovitú stoličku a chytí moju ruku do svojej. „Odvážny čin. Ja by som toto nechcela chytiť.“ Ukážem na svoj nos. A predsa... Nemám žiadny dôvod protestovať. Za svoje minulé Ja dokonca cítim jasnú povinnosť niečo cítiť. Hocičo. Pokiaľ zápisník hovorí pravdu, čo sa po dnešnom odhalení zdá nepravdepodobné, Sam je úžasný (možno preto denník povedal, že ho nechcem odohnať). A držanie za ruky sa zdá ako ďalší logický krok, aj keď by som dokázala polemizovať o akýchkoľvek blahodarných účinkoch. Môžeme to skúsiť, keď vyzdraviem, možno to pomôže. „Čo je to o tom darčeku?“ spýta sa, očividne spokojný aj takto a teraz. „O akom darčeku?“ nechápem, tak mi donesie ukázať, čo myslí. A ja sa mám chuť niečím ovaliť. „Niet divu, že bola taká emocionálna,“ zamrmlem. Aj mne by vadilo, že mi dcéra zabudla na narodeniny. „Sam, čo ty dávaš mame na narodeniny?“ takmer prosím, vedomá si nepríjemného tlaku očakávaní. „Všeličo. Väčšinou nezáleží na tom, čo jej dáš,“ pokrčí nezaujato ramenami a dovolí si dať mi pusu na ruku. To je nanič rada. Chápem, chápem. Som chorá. Strácam pamäť. Bla, bla, BLA... „Čo by mamu spravilo šťastnou?“ Okrem novej dcéry? Alebo vzkriesenie tej starej? „Čo by potrebovala,“ okrem tabletiek na nervy? „Chcela?“ Okrem lieku na moju chorobu? Toto je nejak zložité. „Chcela by ťa vidieť šťastnú,“ navrhne jemne, nie vážne, ale nie ako vtip. Vtedy vzhliadnem. Na svojho budúceho možno-frajera. A na spotenej tvári sa mi rozprestrie víťazný, prefíkaný úsmev. 3.3 Nalámala som svoje vety, nalámala som odstavce a slová a nakŕmila nimi svet. 7.3 Darček konečne vymyslený a nájdený. Už len čakať, kým balík doručia. Dúfam, že dokážem udržať tajomstvo, a neprezradiť jej, čo chystám. 10.3 Problém nie je vo mne, chcela som im povedať. To vy ma svojimi spomienkami a očakávaniami nútite cítiť sa ako cena útechy aj rozchod cez sms-ku zároveň. 16.3 Konečne sa výlet s mojou pridelenou kamoškou vydaril. Musí to byť úspech, keď sa ani môj pesimistický denník nezmieňuje o predchádzajúcich, nevydarených pokusoch. 20.3 Som mrakodrap bez strechy a bez základov. 25.3 Poddala som sa. Zlomila sa. A zase poskladala. Ja a Sam sme oficiálne pár. Akoby sme nikdy neboli 28.3 P rebúdzam sa. A hneď, ako mi mozog začne pracovať, prichádzam k prevratnému zisteniu: pamätám si, čo sa stalo včera. Je to zvláštne. Iné. Desivé. Určite mätúce. A vrchol prekvapenia: Rýchlo ma toto zistenie omrzí. Nudím sa. Aj keď sa snažím zabaviť a predĺžiť raňajky s rodičmi, ktorí priam zbožňujú moju nečakane prívetivú náladu. Aj hodinu s Kainom, ktorý akoby vedel, naťahujem hore a ešte nižšie ako cukrovú hmotu na cukríky a lízanky a lačne hltám všetky informácie, akoby mi mali zachrániť život. Aj keď varím a potom si vychutnávam obed aspoň také dve hodiny. Nakoniec stále prichádza len ďalší čas. Nakoniec stále neviem, čo robiť. Nakoniec uznávam, že len vypĺňam čas, pretože je len jediné miesto, kam sa dá dnes ísť. Ak niekto dokáže zahnať moju jedinečnú, drahú značku nudy, včerajšok ukázal, že je to práve Cudzinec. Vyrážam hneď, ako viem, že by mal byť hotový so školou. Na ceste sa akosi strácam vo vlastných myšlienkach a vo vážnych, komplexných úvahách. Myslím, že to bude tou pamäťou. Musí to byť pre môj mozog zvláštne, zrazu mať k dispozícii celý jeden deň spomienok, niečo si vôbec pamätať, keď ráno otvorím oči. Malo by byť až nelegálne, ako vyspelo a neprimerane skúsene sa kvôli tomu cítim. Som rovnako neprimerane potešená, keď pred domom vidím Samov bicykel, pretože viem, že to znamená, že už prišiel domov. Prišlo mi zvláštne, že chodí na bicykli, ale očividne mesto je relatívne malé, má to blízko, je to šetrné k životnému prostrediu a potom, tie svaly, ktoré každodennou cestou získa... Hm... Bicykel je úžasný nápad, súhlasila som. Prichádzam k dverám. Načiahnem sa a, keďže dnes už viem ako, poriadne, ale krátko stlačím zvonček. Usmievam sa. Ticho. Zvuk... krokov? Nebuď jeho otec, len nebuď Samov otec. Zastal. Kľučka sa otáča a ja uvoľním ramená je to Sam, Samhain, môj frajer ... Cudzinec. Dnes nie je ani jedno a zároveň všetko z toho. Vyzerá prekvapene, ale potešene, keď ma zbadá. Pokúsim Usmejem sa. „Abby,“ pozdraví a ešte viac než včera mi je jasné, že znie opatrne. A predsa šťastne. „Pamätám si včerajšok,“ vyčítam oznámim mu namiesto pozdravu. „Ahoj,“ opravím sa a znovu skúšam úsmev. Je prekvapený. Mrká, len tam tak stojí. Premýšľa. Nečakala som... vlastne, neviem, čo som čakala. Je ticho. Spojím si ruky za chrbtom a to ho akoby vytrhne z tranzu. Otvorí dvere a pokynie mi, nech idem ďalej. Vyzujem sa. Potom mierim rovno do jeho izby, pre zmenu hrdá, že viem, kde je. Sadám si, ako včera, na jeho stoličku a netrpezlivo čakám, kým donesie z kuchyne pre oboch pitie. Na jednu stranu som takmer dúfala, že vie, čo sa deje, na druhú je takáto pamäť proti všetkému, čo som mala vo Vysvetlení. Ktoré mi natočil. A... napísal? Nemalo by to byť nemožné? Jeden deň. Bez akejkoľvek nádeje na zmenu. Papier... klame? Niekto mi klame? Ale asi nie on. Možno je to zázrak. „Pamätáš si, čo sa stalo včera,“ kontroluje si, diví sa? Fascinuje ho to. „Je to znak toho, že moja pamäť sa dokáže zlepšiť? Že sa zlepší?“ pýtam sa jeho aj samej seba dychtivo. Vystrašene. Nechcem nádej. Bolí. Bolí, keď praskne, bolí, pretože ma udrie priamo pod pás. Viditeľne váha. „Myslíš si, že sa zlepší?“ otáča to na mňa. Takmer pretočím oči. „Papier povedal,“ ocko povedal, znieš ako päťročná, „že strácam pamäť každý deň a neexistuje žiadny liek, žiadna procedúra, nič čo by mi pomohlo. Takže buď sa môj stav zlepšuje,“ mimovoľne vystriem do strany ľavú ruku a Samhain zamyslene (v súhlase?) prikývne, „alebo mi“ niekto, „papier klame.“ Vyzerá vystrašene. „Jediné dve možnosti?“ zasmeje sa, nervózne. Rátam do desať. Potom zase do desať. Nepomáha to. Nepozerám sa na neho. „Ak mi nechceš povedať, čo vieš, aspoň nepredstieraj, že nevieš nič,“ poviem pomaly a zreteľne. „Neviem, čo sa deje,“ vyhlási pevne. Počujem, ako si povzdychne. „Tvoji rodičia by mali,“ dodáva zamyslene. Kain. „Ja...“ ďalší povzdych. Hýbe sa. „Podľa toho čo... podľa mňa, áno, je možné, že...“ odmlčí sa. Nechávam mu čas, aj keď mu chcem nechať skôr ruku na tvári. Nejdem na nikoho ukazovať prstom, chcem len vedieť, čo môžem čakať. „Myslím si, že tvoja pamäť by sa mala začať zlepšovať... istým spôsobom. Nič... Nie celá. Teda, myslím, že toto sa bude stávať... častejšie. A možno si budeš pamätať...“ odkašle si, „niekoľko dní,“ znie neisto. Kútikom oka vidím, ako pokrúti hlavou. „Ak by som mal hádať, poznámka, že tvoj stav je... aký je, bola skôr... bola dobre... myslená,“ neviem, či sa pýta alebo to vážne myslí. Chcem... Zastavím sa. „Aby som nehľadala spôsoby, ako si ju vrátiť späť,“ vydýchnem v porozumení. Nádej je krutý milenec. „Pravdepodobne to skúsili, vieš? Dali ti to tam, do Vysvetlenia. Ak to tam nie je...“ Prikývnem. Neochotne. „Ako a prečo si potom myslíš, že toto nie je jediný prípad. Je to,“ napadne mi, „prvýkrát čo, sa toto stalo?“ obrátim sa na neho plnou váhou svojej pozornosti. Pre zmenu, uvedomím si prekvapene, chce on utiecť zostať ticho. Otvára ústa. Zase ich zavrie. Predstiera, že premýšľa. Prikývne. Otvorí ústa. „Prečo by to nebol prvý?“ Vyzerá nepohodlne. Je to bojuj alebo uteč v priamom prenose. Keby som zatlačila, zlomím ho. Odpijem si zo svojho pohára, naschvál nasilu uvoľním postoj. Viem, čo môžem čakať, ten zbytok nepotrebujem. Nechcem? „Pekné origami,“ mením tému. Všimla som si ho už včera, ale je to len jedna z vecí poukladaných naokolo. Je to len kus papiera, ale je krásny. Farebný a vzorovaný. Zložitý. „Je od teba,“ priznáva sa hneď a je to jeho tón, ktorý z odpovedi robí priznanie. Nedala som mu ho. „Ja viem skladať origami?“ neverím. „Asi,“ pokrčí plecami, oči pevné. Neprezradí mi, ako ho dostal. Nepotrebujem to vedieť. Ale... „Čo budeme dnes robiť?“ vyzvem ho preto s predstieraným aj skutočným zúfalstvom. Toho sa už chytí a s chuťou. Chvíľu si vymieňame nápady: on ich navrhuje, ja zamietam. Nakoniec Sam rozhodne, že nie je dôvod nevyužiť šancu a môžeme ísť šoférovať. Najprv si myslím, že žartuje. Včera sa o tom ani len nezmienil. Lenže trvá si na svojom. Je to užitočná zručnosť a on pevne verí, že to dokážem zvládnuť. „Je to úplne iná časť mozgu,“ vysvetľuje mi. „Nie je absolútne žiadny dôvod, prečo by si nemohla nielen šoférovať, ale aj zvládnuť skúšky. Vieš, ako sa hovorí, že je to ako jazda na bicykli?“ V garáži mám motorku, takže neviem, načo by mi bol bicykel. Prikývnem. „Presne o tom to je. Spomienky sú niečo iné ako úkony. Nezabúdaš predsa, ako sa... osprchovať,“ so šibalským potešením zdôrazní posledné slovo. „Nezabudneš, ako sa robia palacinky. Ako korčuľovať. Toto je presne o tom istom. Nemusíš si to pamätať tu,“ dotkne sa ukazovákom môjho spánku, sídla spomienok, „keď si to pamätáš tu,“ položí mi prst tesne nad zátylok. Zadný mozog? Mozoček? Nie som si istá, ale tuším a to... to je povzbudivé. A očividne mám povolenie od psychológa aj od lekára. Nie je nič, čo by mi skutočne bránilo naučiť sa to. Škoda. „Súhlasila si,“ ozrejmí mi Sam. „Ak si si to nenašla v poznámkach, asi si to vyhodila dobrovoľne. Musela si to stihnúť v rámci tých dvoch dní, čo som tam nebol.“ Kontroluje moju nástenku? Povzdychnem si. Nakoniec sa ale nechávam dovliecť k nám do domu, kde si od nadšeného Kirana vypýta auto, zavezie nás na opustené parkovisko a posadí ma za volant. A ja? Som príšerná. Nejde mi to. Vôbec. Pokyny, poučky, povzbudenia ani rady nepomáhajú. Samove pery uzavreté v jednom priestore s mojimi tiež nie sú práve najlepšie na sústredenie. Je ťažké uveriť, že je môj bozkávať ho, keď ho mám sotva rada. Lenže našťastie mám aj svoje... telo. Láska mysle a duše spomienky možno potrebuje. Moje telo ale miluje očami a stačí mu jediný pohľad, aby po ňom túžil. Jemu nezáleží na tom, že ho vôbec nepoznám, že je pre mňa príliš dobrý. Chce sa dotknúť. Byť mu blízko. Stačí mi pozrieť sa na neho... stačí rozlúsknuť, otvoriť a rozpitvať jeho pohľad a viem, že napriek všetkému je možné do môjho pokrúteného bozku dostať emócie, a z druhej strany chutia stále sladko. A keď viem, že môžem, že mám, že toto je môj frajer, čo si zaslúži za nekonečnú trpezlivosť dosť bozkov na naplnenie vane? Nemám dôvod také túžby ignorovať. Využívam ich. A sú dobré aj ako rozptýlenie. Nástroj. Nie vždy spoľahlivý. Vždy sa nakoniec vráti k poučovaniu a ja tak zisťujem ďalší dôvod, prečo povedať áno. Neznie, akoby som mala všetkému rozumieť... ani akoby som všetko potrebovala vysvetliť. Nepripadám si s ním menejcenná. Chápe aj tie menšie zmeny v mojom výraze. Vie ma čítať. Pozná ma. Prispôsobil sa mi... a to bez toho, aby som sa kvôli tomu cítila zle. S ním som takmer... normálna. Šťastná? Zmieraná s tým, kým som. Cítim sa takmer previnilo. Akoby som ho kradla zdravej populácii. Akoby mi mal prísť večer na okno klopať genofond, sťažovať sa, že chcem nechať tak úžasný genetický materiál zmotať sa s tým mojím, pokazeným. To najlepšiehoršie? Keby odišiel, aj keby zomrel, ani slzu nevyroním? Mať väčšinu výhod z chodenia, zo vzťahu, a pritom neriskovať zlomené srdce? Je to kruté úžasné a nesprávne. Obrovsky drobná a predsa neprijateľná cena za bezpečie. Byť chránená pred bolesťou... alebo milovať. Nemožná voľba. Pre mňa žiadna voľba. Nemilujem ho možno. Ale dokážem si ho za deň, za tieto dva dni, aspoň... obľúbiť. Mať o neho záujem. Mierne, platonicky ho mať rada. Zaujímalo by ma, či sa to dá porovnávať. Či niekto tam hore alebo tu okolo by vedel vziať všetky moje prchavé pocity, všetky drobné omrvinky náklonnosti, tepla a šťastia za všetky tie dni a zložiť z nich... niečo. Poskladať do celku to, čo mali byť moje city k nemu, ale zabúdaním boli roztrieštené na márne kúsky tisíce drobučkých úlomkov. Ako nečakaná mozaika. Možno dokonca ako kintsugi váza, zaujímavá krásna práve kvôli svojim nedokonalostiam, pretože sa musela najprv rozbiť, aby sa stala dokonalou. A keby sa dali k sebe, keby sa zložili... či by sa aspoň trochu vyrovnali Samhainovej budúcej, minulej alebo aspoň prítomnej láske. Kvalita verzus kvantita. Kto to dokáže posúdiť? Po dvoch hodinách Samhain konečne uzná, že to stačilo a berie ma von, do trochu viac vzdialeného mesta, presnejšie, do športovej arény. Na lezeckú stenu. Za odmenu? Že som poslúchala? Akoby na tom záležalo, rýchlo si uvedomím, pre zmenu ochotná aj nadšená zhodiť čierne klbko vo svojom vnútri. Je to zábava! A to neskutočná. Sam aj inštruktor ma len pobavene sledujú, ako idem hore a dole, zas a znova, vždy inak. Rozprávajú sa. A ja ich ignorujem. Zavalená rýchlymi rozhodnutiami, kam s končatinami, pod pocitmi záťaže toľkých svalov, som schopná na nič nemyslieť. V ušiach mi znie hudba. Sam mi spravil playlist presne na takéto príležitosti a je jasné, ako veľkú rolu som hrala v ich výbere, pretože sa mi páčia. Keď dole pre zmenu takmer skočím, namiesto aby som opatrne zliezla ako dovtedy, a len sa vydýchavam, navrhne mi, či nechcem skúsim trampolínu. Obrovskú trampolínu aj s bazénom mäkkej hmoty na bezpečné pristátie. Akoby sa taká ponuka dala odmietnuť. Je to rovnako dobré, ak nie ešte lepšie. Priateľský inštruktor sa ku mne na chvíľu pridá, ukáže mi pár trikov a potom ma nechá ich precvičovať. Okrem nás sú tu len ďalší dvaja ľudia, a tak sa príliš nehanbím za svoje pravdepodobne prehnané reakcie. Som prekvapená, v tom najlepšom zmysle slova, keď potom ideme do telocvične. Prázdnej telocvične. Úžasné. Tam mi Sam vysvetlí, ako niektoré stroje fungujú, inštruktor pridáva pár poznámok o bezpečnosti a potom ma nechávajú preskúmať a vyskúšať si ich vo vlastnom tempe, zatiaľ čo oni dvaja pokračujú v rozhovore. Keď prejdem k tomu, čo nazvali bežecký pás a skúsim ho zapnúť, začnem sa nečakane smiať a nemôžem prestať, čo ich priláka ku mne, a tak im zahanbene vysvetlím, ako absurdné mi to príde. Nesúdia moje očividne zvláštne názory, ani jeden, a po tom, čo už nie som schopná pre smiech ani bežať, mi ukazujú aj bicykel. Bicykel stojaci na mieste. Z toho od smiechu takmer spadnem. A neprestávam sa smiať, aj keď som jediná, ktorej príde absurdné, že niekto chce bežať a ísť na bicykli, ale pritom zostať na mieste alebo keď už na to príde, dvíhať ťažké veci, hore a dole, len preto, aby mal svaly. Máme nedostatok fyzickej práce v spoločnosti, že ľudia prídu platiť, aby sa mohli namáhať, namiesto toho, aby svojou prácou niečo vytvárali? Návšteva arény je... príjemná bodka nečakane príjemného dňa. Sama musím navrhnúť, aby sme už išli domov, ale moja nová únava je zvláštne pozitívna (možno pretože je zaslúžená a fyzická) a ja sa nemôžem dostatočne poďakovať... obom, vlastne. „Toto by sme mali robiť častejšie,“ uškrniem sa. Sam otvorí ústa. Jeho priateľ sa len usmeje.
