TransOrientale 2008 naživo – 1. časť

autor: Haro007, 18. 1. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)

Tak sme sa vybrali do Ruska. Vidieť a zažiť slávny pretek z Petrohradu do Pekingu naživo. Awia, Dušan a ja – Haro.

Rozhodnutie

Po návrate z Central Europe Rally z Rumunska netrvalo dlho a v mojej hlave sa začali rodiť ďalšie plány. Pohľad do kalendára ukázal, že by bola teoretická šanca stihnúť pozrieť štart Trans Orientale v Petrohrade, presunúť sa s pretekom pri Moskvu a vrátiť sa späť. Volám Awiovi a s radosťou sa dozvedám, že plánuje to isté ale nemá parťáka. Po osobnom stretnutí a pribratí Dušana sú kocky hodené.

Vybavujeme víza a hlavne podávame nadľudské pracovné výkony, aby nebol výpadok taký zúfalý. Dokonca aj manželka mi udeľuje svojrázne povolenie: „Neslop, žánné baby a nemíňaj peňáze, šak ty víš!“ Nevím.

Dva dni pred odchodom mi prdol regler, ale situáciu elegantne rieši Ludvík z Elperformance. Odchod bude.

Slovensko

Štartujeme s Dušanom v nedeľu poobede 8. júna na onálepkovaných a vyleštených strojoch. Máme pred sebou iba presun do Kotešovej k jeho rodičom. Hneď za Nitrou sa dostávame do prietrže mračien tak prudkej, že nám tečie voda zhora do čižiem a okamžite sme kompletne mokrí. Stojíme na prvej pumpe po ceste v Čakajovciach. Cicušky sediace za pultom počujeme cez pootvorené okienko: „Vidíš tých dvoch chujov, čo sa vyberú v takomto počasí na motorkách?“ a o pár sekúnd „Dušááán!“. Duško sa nadúva ako kohút pred párením a vysvetľuje, kam sme sa vybrali. Cicušky žasnú a pofajčievajú s ním meter od stojana, z ktorého čapujem. V daždi pokračujeme.

Obaja sme dozadu obuli tvrdé Mitasky E 09, teraz sa na nich učíme jazdiť. Po niekoľkých šmykoch to máme pod kontrolou.

Prespávame v Kotešovej u starostlivých rodičov a ráno o 6:00 sadáme na motorky. Ja na Yamahu Superténéré, kamoš na BMW GS 1050. Až po poľské hranice je hustá hmla, ktorá sa mi zráža na okuliaroch a idem podľa koncového svetla GS-ka.

Poľsko

Po prekročení hraníc vypadá všetko idilicky, jazdíme po málo frekventovaných horských cestách. Napájame sa na hlavnú cestu a Garmin nás nekompromisne vedie do centra Krakova. Očistec tak má voľný priebeh. Objavujeme sa na štvorprúdovke nad mestom, v ktorom sa nevedno prečo uskutočňuje totálny dopravný kolaps rozmerov, aká som doteraz nezažil. Otočiť už nejde, preto predbiehame kolóny. Cesta sa však zužuje, preto postupne nasledujú chodníky a trávniky, priechody pre chodcov, schody a obrubníky. Po hodine a pol jazdy na jednotke sa dostávame von z mesta na rozostavanú, ako inak, upchatú diaľnicu. Tak je to po celej krajine – celá je v permanentnej zápche.

Na benzínke sa nedá platiť eurami. Po dohovore nám prerátava pumpár ich „kurz“ a nezostáva nič dlžný povesti Poliakov. Kupujeme najdrahší benzín v živote, v prepočte asi 60 korún za liter. Ale horšie je, že v Krakove sa od prehriatia zrejme zdeformoval kryt olejového filtra na mojej motorke a unikajúci olej maže nesprávnu stranu kolesa – nie reťaz ale kotúč. Nejako zvládam tancujúcu motorku, musíme pokračovať na stretnutie s Awiom. Stretávame sa za mestom Radom. On meškal hodinu a pol, my o hodinu viac.

Na predmestí Varšavy hľadáme pomoc v naglancovanom servise vedľa cesty. Nepochodili sme. O dva kilometre ďalej je iný, ten pravý. Traja chlapi v rokoch ležia pod autami v zaprasenej dielni, ale je jasné že majstri. Popri práci vysvetľujem problém, požičiavajú mi špeciálne náradie, ktoré nemáme a radia, nech skúsim využiť zostávajúci nestrhnutý závit. Všetko sedí, olej neuniká a chlapi za pomoc nič nechcú. Výrazne pomáha aj Awia. Dávam im 10 euro na pivo a za odmenu si máme možnosť vychutnať pre zmenu varšavský popoludňajší dopravný kolaps.

Za mestom pokračujeme po škvarkoch diaľnic striedajúcich sa s nekonečnými kolónami. Navečer stojíme na severe krajiny a dohovárame sa, že pokračujeme, pokiaľ vydržíme. Po odštartovaní a zaradení dvojky mi motorka zrazu zdochne a ja uprostred driftu na pieskovej krajnici takmer padám. Tvárim sa, že to tak má byť, ale neskrývaný smiech mladých kočiek sediacich na blízkej benzínke mi vraví niečo iné. Rozoberám čo treba, mením vyhorenú poistku a pokračujeme.

Krajina sa mení, ideme konečne po ukážkových cestách smerujúcich kilometre bez zatáčok hlbokými lesmi.  Pred polnocou prekračujeme Litovské hranice.

Litva

100 metrov za hranicou rozbaľujeme nocľah pri stene informačného strediska. Ráno o pol piatej vstávame. Ideme si pri les uľaviť. Dušan pučí oči medzi stromami, ja na kraji. Litovská krava pasúca sa obďaleč je zvedavá a teraz mi bučí do ksichtu z metrovej vzdialenosti. Urýchlene ukončujem tento nechutný dialóg hlavne po tom, ako začali prelietavať pochrómované muchy z jej chrbta na môj. S doštípanými zadkami od komárov balíme a vchádzame do sto kilometrovej hmly. Tá sa konečne trhá a mi sledujeme nádhernú krajinu s lesmi, jazerami a so super cestami s malou premávkou. Tie vedú bez zákrut aj desiatky kilometrov priamo. Hlavným mestom Viľňus prechádzame bez zdržania, neviem sa vynačudovať. Nikto sa neponáhľa, my v kľude obiehame autá v 130-ke po 3 metre širokej šotolinovej krajnici. Gýčové výhľady sa striedajú, z toľkej sladkej romantiky by jeden dostal cukrovku.

Lotyšsko

Zrazu sa ocitáme v inom vesmíre, prudko pripomínajúcom Ukrajinu. Stačí prekročenie nejakej pomyselnej čiary nazývanej hranica a lopotíme sa po rozbitých cestách v zanedbanej a špinavej krajine. O Pobaltí so mal inú predstavu, tú spĺňala Litva. Letíme krajinou bez zdržania, akurát nás asi hodinu sleduje Mercedes s čiernymi sklami.  Dušanove GS-ko čudne tancuje, zhoršujú sa jazdné vlastnosti badateľné už v Litve. Rýchlosť znižujeme na 120.

Tesne pred ruskými hranicami kolabuje moja Yamaha. Tri krát ju rozoberáme, Dušan odchádza kúpiť za hrsť poistiek a s Awiom hľadáme chybu. Márne. Ja zvažujem formu návratu, nechcem aby chalani zostali solidárne so mnou. Nakoniec po mnohých pokusoch nachádzame už asi piatu možnú chybu a ideme na hranice.

Rusko

Na lotyšskej strane colnice trávime dve hodiny, na ruskej tak isto. Po tejto tortúre dávame šašlik na pumpe a čapujeme benzín v prepočte za 22 korún. Môže byť.

Colníci a rôzny iní neidentifikovateľní činovníci si húfne fotia naše motorky a my veľkolepo štartujeme na vyše 400 kilometrovú štreku do Petrohradu. Vydrží to kilometer, potom mi motorka znova zdochýna. Žalúdok mám ako kameň a dedukujem, ako sa vrátim na hranicu a zorganizujem môj odvoz domov. Neúnavní Awia s Dušanom nestrácajú hlavu, keď sa do mojej duše začala vkrádať vážna nervozita. Systematicky hľadáme skratové miesto pri regleri. Ja pozerám na spínaciu skrinku a s úžasom nachádzam kúsok neodizolovaného spoju kábla pod GPS-kom. Nový prívesok na kľúče, kúpený tesne pred výpravou je hliníkový a hlavne dlhší ako predchádzajúci. Dočiahne práve miesto spoja a náhodne počas jazdy skratuje cez spínaciu skrinku celú elektrinu. Kúsok okrasy a moja blbosť vážne ohrozili vysnívanú cestu!!!

Konečne pokračujeme, mastím vpredu 150. Toľko môže aj Dušam, pretože kmitanie motorky úplne rušia totálne rozbité ruské cesty.

Pohybujeme sa už vysoko na severe, preto slnko zapadá iba tesne pod obzor a „biela noc“ má formu šera. V pravidelných dávkach dostávame prídely dažďa na najhorších úsekoch cesty a uvažujeme, či je tento spôsob samovraždy ten správny. Veľa áut a šoféri nezvyknutí na motorkárov nám spolu s vodou pripravujú pekelné chvíle.

Pokračujeme a po polnoci nášho času vchádzame do nádherného mesta. Podľa súradníc hľadáme hotel, kde je ubytovaný Environ Team. Nevieme sa dostať na ostrov, na ktorom to zjavne je. Zato nás dostáva ďalšia búrka so slávnostným osvetlením bleskov. Na benzínke s celonočnou prevádzkou odchytávame človeka ochotného pomôcť. Awia potom nachádza cestu – postávame na stráženom parkovisku pre pretekárske stroje. Po Environe ani chýru. Premrznutí sa motáme po nábreží, potom od strážnikov získavame informáciu o otvorenej reštike obďaleč. Nachádzame ju, po schodoch vychádzame na terasu. Teplo a boršč vychutnávame po asi 22 hodinách peripetií. Dávame si suché veci a driememe pri stoloch, čo pekné Rusky rozosmieva.  Po dvoch hodinách ideme späť na parkovisko , doobeda sa registrujeme na tlačovom stredisku. Po obede konečne stretávame Katrošovcov a ideme dať 4 hodiny spánku. Ja som v hoteli mimo centra, preto nestíham slávnostný štart a píšem tento článok.

Ráno vstávame o tretej. Aj takú podobu má dobrodružstvo.

Petrohrad, 11.6.2008
Haro

Trans Orientale naživo – 02 (Petrohrad-Rogačevo)

Vstávanie ráno sa podarilo, po troch hodinách spánku behám ako námesačný a vláčim veci do Nissanu, potom prekladám do Iveca – karavanu pre európsku časť preteku, v ktorom bude bývať Jaro Katriňák. Štartujeme motorky a presúvame sa pred hotel pri depe. Štart sa v zmätku mierne posúva, preto drzo stíhame prominentné raňajky pre pretekárov v hotely. Napchávame sa veľa a kvalitne tušiac, že toto po mnoho dní nebude.

Štart stíhame len tak o fúz a vyrážame spolu s pretekármi cez ospalé mesto na Neve. Presuny sa uskutočňujú za plnej premávky, pričom pretekári musia splniť určité časové limity. Znamená to plnú paľbu, slalom pomedzi autá neochotné uhnúť, ale pripravené vás hocikedy vytlačiť z cesty. Predbieha sa v protismere, križovatky na červenú a jazda po chodníkoch patria k presunu rovnako ako smäd a hlad.

Rýchlostná skúška

Bohužiaľ v prvý deň organizátori naplánovali presuny cez katastrofálne preplnené a zároveň rozbité ruské cesty. Dažďové prehánky zhoršujú jazdu rovnako, ako arogancia ruských šoférov. Jazda končí za mestom Luga, kde sa ide prvá rýchlostná skúška. Po príjazde mi ukazujú francúzsky pretekári, že som stratil spacák z motorky. Dušan mi ho iniciatívne pripevňoval v Petrohrade na batožinu.
Kŕmim Jara so štartovým číslom 2 energetickými tyčinkami a potom fotíme štart. Awia zisťuje súradnice cieľa RZ-ty a stíhame to pred príjazdom pretekárov. Katroš preletí okolo nás pri cieli ako druhý, iba 2 sekundy za Ullevalsetterom, ktorého Žaba prekrstil na Jesetera.

Jarovi GPS nameralo maximálku 171 km/h, povrch bol šotolinovo-piesčitý.  Rýchlostná skúška bola krátka, niečo cez 70 km. Sadáme na motorky a pokračujeme v nekonečnom presune do Rogačeva nad Moskvou.

Ruské cesty

Smerom na Novgorod sa dostávame na najpríšernejšiu cestu, akú sme v Rusku zažili. Rusi cesty občas plátajú, preto diery nikdy nesplynú do jednej súvislej, ale tvoria na ceste náhodné zhluky, ktoré ani motorka nie je schopná obísť. Výhodou sú 3 metre široké krajnice, často zjazdnejšie ako samotná cesta.  Výsledkom je jazda v stupačkách zameraná na to, aby jazdec netrafil priveľmi dlhú a hlbokú dieru, na konci ktorej ho čaká prerazená pneumatika a prevalený ráf. Aspoň že je tu málo áut.
Cesta sa čoskoro napája na hlavný ťah do Moskvy, predbiehame kolóny dlhé desiatky kilometrov.
Špecifikom sú trojprúdové cesty, kde je striedavo stredný pruh vyhradený na predbiehanie. Bolo by logické, že v stúpaní bude vyhradený ako rýchly pruh pre autá obiehajúce všadeprítomné kamióny, pomaly sa pechoriace do kopca. Tu sa ale logika nenosí, preto často sledujeme dva kamióny vedľa seba idúce z kopca možno 130 a kolónu trepajúcu sa hore kopcom snáď 20.
Niekoľko kilometrov štvorprúdových autostrád  nesie orientálnu pečať: sú na nich križovatky, prechody pre chodcov (!), kdekoľvek sa dá vojsť do okolitého lesa a naspäť, zvodidlá sú len občas (ich ukončenie pripomína žiletku).
Neskôr zažívame úseky dvojpruhovej cesty, kde sa autám ani neoplatí ísť po ceste a všetci prechádzajú cez krajnicu.
Rusi kladú asfalt priamo na uvalcovanú piesčitú zem, pričom jednoducho kopírujú priečne aj pozdĺžne nerovnosti podkladu. Preto gruzoviky tancujú počas jazdy vo všetkých smeroch ako opité. Sú schopní zaasfaltovať aj spadnutý strom, či miestneho ožrana.
Počas jedného predbiehania v protismere po plnej dvojitej čiare nás zastavuje všemocný policajt. Chce nám akože zobrať papiere, pritom mu ide iba o prachy. Za tri minúta nás púšťa. Sme súčasťou rely a nechce mať problémy. Musím bohužiaľ konštatovať, že milícia v Rusku je stádo nenažratých arogantných svíň. Bez ďalšieho komentára.

Ruské benzínky

Pokiaľ ste tak drzí, že chcete čerpať benzín, určite si koledujete o problém. Rátajte s totálnou neochotou, s platením vopred a s klamaním ohľadne množstva paliva. To všetko dohadujete s neviditeľnou osobou za zrkadlovým nepriestrelným sklom. Často je samotná pumpa ako tankodróm s dierami, bez wc a obchodu. Ak obchod je, predávajú v ňom matriošky, gýčový porcelán a iné prepotrebné veci. Awiovi sme napríklad tužkové baterky nezohnali počas rely vôbec.
Dediny pri ceste zodpovedajú benzínkam. Domy zanedbané, vychodená ulička cez burinovú džungľu ku dvierkam je jediná známka života. Protiklad Rumunska, kde chudobní obyvatelia vzali osud do vlastných rúk a všetko je upratané. Tu z krajiny sála apatia a nezáujem. Ľudia sa zameriavajú iba na seba v zmysle zbohatnutia na úkor iných. Nemorálnosť prostriedkov tohto cieľa nikoho netrápi.

Rogačevo

Už nejaký čas jazdí Awia čudne. Chvíľu rýchlo, potom pomaly, často trasie hlavou ako bígl. Onedlho je príčina jasná – mikrospánok. Zaspáva pravidelne, motorka robí čudné manévre počas vážne nebezpečnej jazdy. Často stojíme, pole pretekárov sa vzďaľuje. Zastavujeme na predražený boršč v miestnom motoreste, potom prikazujem krátky spánok. Nedá sa. Milióny komárov sú presvedčené o opaku a sila ich argumentov nás núti pokračovať. So spiacim Awiom je to lotéria s malou nádejou na výhru.
Pred Moskvou konečne odbočujeme na Rogačevo, asfalt konečne hladký, malebná cesta so zatáčkami bez plechoviek.
Bivak je na lúke za mestom, samozrejme pred príchodom pršalo. Dosahujeme ho po takmer 900 km jazdy za 16 hodín. Staviame stany do blata, zúčastňujeme sa brífingu s kultúrnym programom. Stretávame aj legendárneho českého cestovateľa Jardu Šímu s manželkou. Odchádzame do malebného mestečka na večeru. V reštike sa s nami fotí celá miestna populácia, pokiaľ nie je na divákoch v bivaku.
Mechanici na čele so Žabom (Slávkom) a Rasťom stíhajú údržbu Jarovej motorky, Jaro sám je v pohode. Zoznamujeme sa s dvojnásobným víťazom Dakaru v štvorkolkách Pepom „Machom“ Macháčkom a motorkárom Dušanom Randýskom. Obaja jazdia bez asistencie, potrebné veci majú na asistenčnom kamióne a v Jarovom Nissane.
Po polnoci ulíhame, budíček je o tretej ráno.

Trans Orientale naživo – 03 (Rogačevo – Petrovskij)

Včera sa René Metge (otec a organizátor rely) na brífingu ospravedlňoval celému cirkusu za hrozný presun a sľuboval zlepšenie. Sme zvedaví.

Mafstory

V noci znova popršalo. Po troch hodinách spánku balíme stany a ideme blatom k výjazdu z lúky. Na asfaltke stoja jediní diváci: obrovský čierny Mercedes, z ktorého vyliezajú štyria evidentne miestni bossovia. Pred nami sa rozvíja scéna hodná Mafstory. Jeden z poskokov vyberá z kufra ebenovú skrinku s flaškou koňaku, ktorá má hviezdičky snáď aj na dne. Pijú zo zlatých kalíškov a núkajú nás tiež. Keď zistia že sme bratia Slovania „iz Slovákii“, ponúkanie naberá na obrátkach. „Daj sebié trávu, charóšaja, priámo z Kazachstánu“. Až teraz si všímame, že sú viac nahulení ako zliati. Zdvorilo odmietame marihuanu a nasledujeme odštartovaného Jara Katriňáka.
Jaro naháňa o pred dvomi minútami odštartovaného Ullevalsettera (Jesetera), my Jara. Za šera na mokrej ceste so zákrutami mi GPS nameralo 159 km/h. Mierne uberám aj preto, že Awia opäť drieme počas jazdy na motorke. Kua aj s chlapom.
Cesta sa vlní, mení sa k lepšiemu, až nakoniec v kose pokračujeme po akejsi diaľnici. Katroš zastáva na pumpe, všetci čapujeme a požierame energiu z tyčiniek. Onedlho sa pristavuje Dušan Randýsek a hreší na driemoty. Atmosféra sa uvoľňuje, míňame náš doprovodný Nissan, Fero nás filmuje za jazdy. Jara to motivuje a robí v 140-ke na motorke lastovičky a iné kúsky. Obiehame Nissan a ponáhľame sa na štart.
Nissan neskôr objavuje na diaľnici opustenú Machovu štvorkolku. Zastavuje pri nej a Fero plný obáv kričí do lesa. Po chvíli sa rozhrnie papradie, objavia sa vypučené oči s polmetrovým Machovým nosom medzi nimi. „Co votravuješ, vole, dyť seru!“ Naši s rehotom pokračujú.

Rýchlostná skúška

Po sérii odbočiek čakáme na spiaceho Awiu a dostávame sa na štart RZ-ty. Sme vo vojenskom priestore Zolino, v rozsiahlych borovicových lesoch rastúcich na piesku na východ od Moskvy. Katroš po obhliadke terénu konštatuje, že podklad je mäkký a má asi málo benzínu. Z Awiovej motorky mu dávame 1,5 litra benzínu. Zicher je zicher. Akurát to nesmú vidieť technickí komisári. Jazdci pred štartom spia v piesku, pričom ich žerú komáre.
Hľadáme miesto na fotenie a filmovanie, slovenskú vlajku vešiame na strom. Jaro ide po esíčku na hranici pádu (nám to tak pripadá), ešte sa dá pozerať na Randýska, Kolomyšina a Jesetera. Ostatní sú evidentne pomalší.
Znova utekáme k motorkám a hľadáme cieľ. Ten je v prísne stráženom sektore priestoru. Po blúdení prechádzame vojenským mestečkom. Na vstupe do cvičiska nás čaká hromada dôstojníkov a vojačikovia salutujú. Vojenskí regulovčíci riadia presun, nikto okrem nás sa tam nedostane. Znovu oceňujeme onálepkovanie motoriek a novinárske preukazy, otvárajú brány všade.
Na vrchole stúpania sa rozprestiera endurový raj. Rozsiahla piesková planina s cestami aj necestami a lesmi, s podkladom jazditeľným za každého počasia. Na vrchole stojí pozorovateľňa obsadená ruskou generalitou, civili sú dolu. Bežíme na trať fotiť.
Po 10 minútach sa na obzore objavuje Jeseter, o dve minúty Jaro. Ponáhľam sa okolo časomiery za ním, dávam mu Dušanovu vodu. Prichádza sám boss René Metge a podáva nám ruky, potom blahoželá Katrošovi zo slovami, že dnes ho už nikto určite nepredbehne. Mal pravdu, vyhral o 6 sekúnd pred Jeseterom a celkovo vedie.
(Jaro po asi 30 kilometroch dohnal Jesetera, ale išiel podľa jeho stôp. Road-book sledoval iba zbežne, pretože odbočky boli nahusto a nedalo sa ísť rýchlejšie. Začal znovu sledovať trať podľa itineráru, na ostrej zákrute v hlbokom piesku položil KTM a pokračoval v priemernom tempe. Rýchlostná skúška mala dĺžku 93 kilometrov, podkladom bol čistý piesok s tromi bažinatými brodmi. Kolomyšin bol tretí, Randýsek piaty. Macho na štvorkolke zapadol a prichádza v blatovom šate. Po prejazde dvoch kamiónov sa pred koncom špeciálky zrútil drevený most, preto sú trucky hodnotené iba podľa dosiahnutých medzičasov na poslednej časovej kontrole.)
Vytešení nasadáme a vyrážame na občerstvovací bod v brezovom hájiku za diaľnicou. Neskôr dávam Jarovi na autostráde 3 litre benzínu z Yamahy, neprišiel by ani po pumpu. Zrejme pomoc s benzínom pred štartom bola namieste!

Voda

Presun po znovu rozbitých cestách je divoký. Jazdí nás 7 pohromade a po nekonečných ruských mestách je to pekná štrikovačka. Miestni obyvatelia ani netušia o nejakej rely a v úžase pozorujú cestu.
Šoféri v autách sa dajú rozdeliť na dve základné skupiny. Tí prví chcú dokázať, že ich otlčené Žiguli je závodný stroj a snažia sa pretekať, pričom dochádza ku kolíziám. Druhá skupina je zvedavá, má záujem pozerať sa a fotiť z polmetrovej vzdialenosti a podľa toho vypadá ich ohrozujúca jazda.
Znovu strácame Awiu v daždi. Na obzore vidíme sústavu prehánok, pripomínajúcich tornáda. V pravidelných intervaloch vchádzame do čierňavy, potoky vody stekajú na cestu a po nejakom čase sa prestávame triasť ad zimy, lebo už nevládzeme ani to. Nakoniec vchádzame do jadra búrky (aj búrka má ruské rozmery). Totálnu prietrž mračien po 50 kilometroch vzdávame a parkujeme pri šašlikárni. Dávame čaj a predražený nechutný šašlík. Po hodine vibrovania od chladu sa poberáme do 40 kilometrov vzdialeného bivaku.
Petrovskij
Odbočka nás vedie k majestátnej Volge a v duchu sa tešíme na oddych v bivaku. Márne. Po prejdení hrádze vidíme dlhú príjazdovú rozbahnenú cestu a močarinu, plnú zapadnutých vozidiel konvoja. Mechanici (aj naši) stoja vo vode a opravujú motorky vedľa zapadnutých vozidiel. Nachádzame relatívne nebahnové miesto na zaparkovanie, stany nestaviame. Budeme spať  v hlavnom stane organizátorov na stoloch. Všetko je ponorené v bahne, ešte aj pretekári majú problémy s presunom. Zajtrajšia špeciálka sa odkladá, vraj voda zaliala trať. Skôr si myslíme, že budú problémy s uvoľnením zapadnutých vozidiel a preto tie obavy. Fotia si nás Rusi v gumákoch, tretina je poriadne naliata.
Dávam sprchu v pojazdnej sprchárni v studenej vode a v tme, holím sa po pamäti a strácam moje obľúbené horolezecké tričko.
Večeru si drzo berieme v stane pre pretekárov. Dušan zalomil, s Awiom píšeme správu o výsledkoch domov a po polnoci zaľahneme. Komáre štípu, repelentom pravidelne striekam aj plešinu vedľa spiaceho francúzskeho novinára. Napriek tomu má ráno hlavu ako mesačný povrch, no ďakuje mi.