Romboid 09 10 2011

Page 1

romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 1

/ obsah / Romboid 9 – 10 / 2011 / ročník XLVI

3

74

113

Doslov;

Básne

/ recenzie /

(poézia)

Andrej Voznesenskij / preložil Ján Zambor

Spisovatelia proti moci Michal Bauer (ed.): II. sjezd Svazu

Erik Jakub Groch 80

československých spisovatelů

9

Múzeum netrpezlivosti / rozhovor /

(poézia)

Tá, ktorá sa pýta

Hans Thill / preložila Mila Haugová

Vladimír Petrík Objasňovanie kontextov

rozhovor s Tinou Čornou

Jan Mervart: Naděje a iluze 84

Ivana Taranenková

13

/ trasovisko / / konfrontácie /

Spisovateľské hľadanie

Siločiary bolesti

Zuska Kepplová:

spoločenskej roly v súčasnosti

Michaela Rosová: Dandy

Buchty švabachom

(Včerajší text)

Lenka Szentesiová

Stratení v príbehoch,

Jaroslav Šrank

vynájdení v jazyku Zora Prušková

Dve v jednom 92

Mária Modrovich: Lu & Mira

Skúsenosť s iným

/ pracovná plocha /

Radoslav Passia

...Lucie Nimcovej

Ivana Gibová Vlny ticha a zvuku, sily

17

97

Pavel Kolmačka: Moře

Latencie

/ tri otázky /

(štúdia)

... pre výtvarníčky Luciu Tkáčovú

Peter Zajac

a Anettu Monu Chisu

Jana Pácalová Deti slávnej hodiny Salman Rushdie: Deti polnoci

37

100 Sirota

Marcel Forgáč / anketa /

(poviedka)

Jedna otázka pre štyroch

Inštitúcia, rod ženský

Milan Zelinka

kurátorov výstavy Nulté roky

Petra Hanáková: Ženy – Inštitúcie? Lenka Kukurová

47

105 O ovocí a zelenine

/ rozhovor /

(poviedka)

Experiment mal mobilizovať

/ úklady jazyka /

Ivana Dobrakovová

experimentálne umenie

Vianoce a čo s nimi súvisí

rozhovor s Milanom Adamčiakom

v našom jazykovom obraze sveta

130

57

Mária Šimková Portrét

109

(poviedka)

/ pan(o)ptikum /

133 / pohľadnica Anny Strachan /

Anna Holečková 112 61

Martin / fotorecenzia /

Polárna žiara

Alternatíva

(úryvok z románu)

Bene: Slovenčina pre

/ poznámky naivného pozorovateľa /

Melitta Breznik / preložil Ján Jambor

samoukov/Spam poetry

Intelektuáli

Jaroslav Šrank

Peter Bilý

135

72 Precitnutie

136

(báseň)

/ in medias res /

Michal Habaj

Najtichšie zásnuby Ján Gavura


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 2

/ tiráž / ROMBOID / časopis pre literatúru

Vydáva Asociácia organizácií

a umeleckú komunikáciu

spisovateľov Slovenska s finančnou podporou

Redakcia

Ministerstva kultúry SR.

Radoslav Passia (šéfredaktor) Ivana Komanická (redaktorka)

Ročník XLVI

Ivana Taranenková (redaktorka) Jana Bálik (grafická úprava)

Ev 4439/11. ISSN 0231-6714.

Eva Kovačevičová-Fudala (technické spracovanie) Jazyková redakcia Martina Grmanová Výtvarný návrh obálky Kamila Krkošová Grafický návrh obálky Jana Bálik Redakčný kruh Vladimír Barborík, Jana Cviková, Ján Gavura, Jaroslav Šrank, Ján Štrasser Adresa redakcie Laurinská 2, 811 01 Bratislava www.slovenskispisovatelia.com/ romboid.html Tel. 02/544 338 71 Elektronická pošta casopis.romboid@gmail.com Vytlačila Eterna Press, Radlinského 27, Bratislava Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slovenskej pošty. Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a. s., Stredisko predplatného tlače, Uzbecká 4, P. O. Box 164, 820 14 Bratislava 214 Cena jedného čísla 2 € do zahraničia 5 € dvojčísla 4 € čísla pre predplatiteľov 1,5 € Celoročné predplatné (10 čísel) 15 € s poštovným do zahraničia 50 € Neobjednané rukopisy sa nevracajú.

/ 2 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 3

Doslov; Erik Jakub Groch

Láska nemá meno Pruh svetla na dlážke, z diaľky trepotanie krídel; niečo z toho, čo som hľadal medzi našimi perami.

November Verím, že aj v nebi je noc, hviezdy, dlhé zimné večery.

/ 3 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 4

Príchod V húštinách krovín tŕne, hlboké, otvorené rany, nemý lupeň záružlia; snežím.

/ 4 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 5

Pozadie vnútra Zľahka som zaklopal, ako som bol zvyknutý, vošiel som dovnútra, bez toho, že by som počkal na odpoveď; ozvalo sa zaklopanie, vošiel som dovnútra.

Prvá láska Po chodníku bez koncov sa ako šelest krídel blížili nežné šľapaje; zaznievali čoraz ľahšie, tichšie, nástojčivejšie, nakoniec celkom ticho.

/ 5 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 6

Svetlo detí Ešte stále rozoznám hmlu od spánku, hrdzavý list osiky od hrdzavého smútku; nikam od nikam, nikam od nikam, nikam od nikam, nikam od nikam.

Vymedzená jeseň Listovanie listov medzi voskovanými doskami, mlčanlivé schnutie listov na konároch a vetvách, šuchotanie krehkých listov medzi bledými bruškami prstov, kolmé padanie ohnivej, medenej, plavej v bezvetrí, vôňa, dym tlejúceho lístia, listov dvojstĺpcov, iluminácií, karmínovej oriezky, bronzovej, zlátenej lacetky patrí Bohu;

/ 6 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 7

Škripot Veľakrát v noci počujem škripot; neviem, čo to je. Neviem ani, či sa mi to sníva alebo nie.

Ten tajomný vietor Zafúkal vietor, znova, zem sa pootočila, moria, oceány, jazerá sa vyliali, všetko sa vylialo; musel to byť silný vietor.

/ 7 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 8

Doslov; Sivomodré oblaky, medzi nimi slnko. Tu dole, na zemi, je zem, hlina, kamene, kvetena, obilie, dobytok, kaluže. Nie je to nič, čo netečie, čo nekvapká z belasých očí. Čo sa nestratí z dohľadu luny.

Erik Jakub Groch (1957) je básnik, knižný grafik a vydavateľ. Naposledy vydal zbierku Infinity (2007) a knižku rozprávok Ábé, Aha a spol. (2009).

/ 8 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 9

/ rozhovor /

Tá, ktorá sa pýta rozhovor s novinárkou Tinou Čornou otázky kládli Radoslav Passia a Michal Jareš

Aké ste mali rodinné zázemie? Ovplyvnilo

premiešali so zhovievavosťou a až láskavou

nejako vaše rozhodnutie ísť študovať žur-

nehou k našej nevzdelanosti. Tú profesori,

nalistiku alebo to bola vaša individuálna

ktorých nevyhodili v čase normalizácie,

voľba? Ak by som mala naozaj na výber,

alebo ich naopak tento čas vygeneroval, ne-

išla by som študovať dokumentárny film.

dokázali a ani nemali v pláne zlomiť. Na

Rodina mi to nijako neuľahčila a ja som

druhej strane vysoká škola v tomto období

nebojovala, čo ľutujem, samozrejme.

dávala obrovskú a reálnu slobodu pre au-

Na bratislavskej žurnalistike ste štu-

todidaktov. A tí to vcelku využili. Aj ja.

dovali v prvej polovici osemdesiatych

Asi každý mladý adept žurnalistiky má

rokov. Zostalo vo vás niečo z toho prostre-

tendenciu hľadať si svoje osobné vzory,

dia? Bola tá škola, vtedy azda ešte viac ako

učiť sa od nich, nechať sa nimi ovplyv-

iné odbory na filozofických fakultách

ňovať. Na druhej strane boli limity

zaťažená ideológiou, v niečom užitočná

slobody slova v období, keď ste začínali,

pre budúci novinársky chlebík? V prvej

striktne určené, aspoň v istých oblas-

polovici osemdesiatych rokov katedra žur-

tiach. Mali ste vo svojom bližšom okolí

nalistiky na UK v Bratislave bizarne, ale

napriek tomu novinárov, ktorých ste si

presne odrážala mentálnu situáciu celej

vážili? Nie. Obdivovala som filmový do-

spoločnosti. Naberala protekčné deti,

kument, Československo malo veľa silných

o málo priebojnejšie ako iné, no vcelku

autorov (Martin Slivka, Ján Špáta, ale aj

dostatočne ľahostajné, aby sa dokázali

Věra Chytilová...) Predtým, ešte v Rusku,

presadiť v dvojzmyselnej realite.

ma fascinoval režisér Michail Romm,

Predtým, ako som sa stala študentkou

dodnes si pamätám silu jeho obrazov. Bol

Univerzity Komenského, stihla som ešte

aj tendenčný, ale to som zistila až po Gor-

pár mesiacov navštevovať Moskovskú štát-

bačovovej glasnosti.

nu univerzitu, kde bol vyučovací program

Po škole ste pôsobili niekoľko rokov „vo

pre prvé ročníky postavený na základoch

výskume“, v Novinárskom študijnom ús-

literatúry – ruskej aj svetovej, jazykovedy

tave, v Ústave kultúry a na katedre socio-

a dejín filozofie. Niektorých pedagógov,

lógie. Bola to zhoda okolností alebo ste

ktorých som zažila krátko aj ja, spomínajú

vtedy, ako čerstvá absolventka žurnalis-

súčasné esá ruskej žurnalistiky dodnes

tiky, o novinársku prax nemali až taký

s nekritickým obdivom. Nepochybujem,

záujem? Keď som získala diplom, mala

že vo vyšších ročníkoch hrala svoje ukrutné

som dvadsaťjeden rokov a ročnú dcérku.

sólo ideológia, ale klasický fundament, aký

Písal sa rok 1986. Predplatila som si vtedy

poskytovala MGU, stál za to.

ruské periodiká (Ogoňok, Literaturnaja gazeta)

V Bratislave som narazila na obojstran-

a rovno do poštovej schránky mi začali

nú odovzdanosť študentov a profesorov.

v pravidelných intervaloch prichádzať

Voči predmetu samotnému, voči svetu za

čoraz krutejšie odhalenia komunistickej

oknami študovne, voči nariadeniam zho-

praxe. Boli to výbuchy hnevu, zúfalstva,

ra. Pokrytectvo a prázdnota sa čudesne

frustrácie, spojené s neskrotnou túžbou po

/ 9 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 10

slobode a pravde. Štart skutočnej slobody

nikania nielen na Slovensku, ale v celom

slova v Rusku (ktorá tam, žiaľ, vydržala len

postkomunistickom bloku. Žurnalistika vo

do sklonku deväťdesiatych rokov.)

svojom pôvodnom význame zanikla, stra-

No u nás sa v polovici osemdesiatych

tila atribúty mentálnej nadstavby spolo-

rokov stále iba uťahovali skrutky. V tom

čenstva. Stala sa tovarom, ktorý sa síce dá

čase pre mňa naša žurnalistika nezname-

prelepiť efektnou páskou PRESS, ale to, čo

nala nič. Túžila som po inom živote. Akade-

voľakedy vyvolávalo silnú sugesciu spojenú

mická pôda sa mi zdala dobrým únikom.

s povolaním reportér, je už preč.

Kedy ste sa dostali k práci v novinách

Neúcta k profesii novinára nie je daná

a ako k tomu došlo? Prvýkrát som sa ocitla

len bulvárom. Ľudia nie sú až takí igno-

v novinách až v roku 1992, keď ma zavolala

ranti, aby nerozlišovali, kto kam patrí.

moja priateľka Veronika Šikulová do bra-

Podmieňuje ju aj vydavateľská politika

tislavského denníka Meridian, aby som spo-

mienkotvorných médií. Redakcie sú pod-

lu s ňou písala o kultúre. Bola mojou ve-

dimenzované – personálne aj finančne.

dúcou, kým ju z tejto dôležitej pozície

Podmienky v porovnaní s kolegami v za-

nezosadil Ján Budaj, ktorý denníku šéfo-

hraničí žalostné. Jasné, je to rovnaké ako

val, a nevymenoval na jej miesto svoju ka-

v iných profesiách – lekári, učitelia, vedci

marátku Stanislavu Chrobákovú. Naša

nie sú na tom lepšie... No printové médiá

novinárska eskapáda trvala jeden školský

sú živým dôkazom toho, ako sa u nás cení

rok, ale nebyť tejto skúsenosti, asi by som

slovenské slovo. Liečiť, maľovať, kompono-

si neskôr netrúfla na iné. Dá sa povedať, že

vať hudbu a vedecky skúmať sa dá všade na

vtedy sme mali obidve dosť dobrý životný

svete. Písať aktuálnym slovensky jazykom,

pocit a nikto nám nedokázal pokaziť ná-

približovať ním svet, môžeme len v našich

ladu – tak naozaj.

súradniciach a nikto iný to za nás neurobí.

No ale naplno som skočila do žurnalis-

Ani spomínanú investigatívu. Prax je však

tiky až oveľa neskôr, s inou náladou a troj-

taká, že nielenže sa na Slovensku každý

ročným synom, v roku 2001.

s každým pozná a právo je elastické, ale

Prešli ste viacerými redakciami aj pra-

vydavateľ sa za svojho novinára nepostaví.

covnými pozíciami, v odbore nepretržite

Pokojne ho nechá samého znášať dôsledky

pôsobíte už dlho... Slovenská žurnalis-

jeho „vyšetrovacej činnosti“. Takíto – väč-

tika má dosť dlhodobo kritizovaných

šinou mladší – novinári si pokazili rodinné

problémov: nízka profesionalita, malá

vzťahy, majú dlhy a podlomené zdravie.

investigatívnosť, bulvarizácia, nepre-

A žiadnu perspektívu.

tržitý personálny odliv do iných odborov

Pokúsim sa zhrnúť, v deväťdesiatych

– to je len niekoľko z nich a zväčša sa aj

rokoch sa trh našich médií sprivatizoval,

navzájom prekrývajú a „podporujú“. Na

začiatkom nového storočia stabilne roz-

druhej strane sú objektívne faktory, limi-

porcoval. Väčšina patrí zahraničným maji-

tujúce rozvoj slovenských médií, teda

teľom, ktorým je mentálna úroveň nášho

predovšetkým malý trh, ktorý neumož-

obyvateľstva ukradnutá. V polovici uply-

ňuje ich dostatočné financovanie... Ktoré

nulého desaťročia začína víťaziť internet,

problémy sú podstatné pre súčasnú

náklady novín klesajú. Prežívame búrlivú

slovenskú žurnalistiku podľa vás? Všetky,

premenu mediálneho sveta. Nikto nevie,

čo ste vymenovali. Malý trh a špecifické

ako to napokon vypáli. Vydavatelia sveto-

parametre nekultúrnosti nášho prostredia

vých médií prepúšťajú ľudí, zatvárajú fi-

podmienili problémy, ktoré sú, ako ho-

liálky, stoja pred krachom, skúmajú, či je

voríte, dlhodobo kritizované. No kritici,

cestou spoplatnenie internetu alebo nie...

ktorí s obľubou uvažovali v týchto kate-

Predpovede poznáme – úplný zánik papie-

góriách, hovorili A, ale len málokedy pove-

rových médií, prechod na počítače a čí-

dali B. Nízka profesionalita a bulvarizácia

tačky, napokon ostanú len zosieťované

je výsledkom zákonov voľnej ruky trhu,

obrazovky, z ktorých na ľudí bude v prítmí

ktoré sa premietli do vydavateľského pod-

zániku sveta blikotať digitálny obraz, trha-

/ 10 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 11

né zvuky holých viet a bubny, čo boli kedysi

najčastejšie robím priamy. A najradšej

hudbou. Pekne. Slovom, neviem, ako to vy-

taký, na ktorý mám čas vopred sa pripraviť.

páli, ale vy sa ma to vlastne ani nepýtate...

Oproti minulým rokom je už aj toto veľký

Pri vašom mene sa dnes čitateľovi novín

luxus.

asociatívne objavia najmä dve veci –

Práca v novinách prináša okrem neustá-

kultúra a rozhovor. Začnime tou prvou.

lych zmien aj nevyhnutný stereotyp, no-

Mali ste ku kultúre blízko od začiatku

vá správa aj nový rozhovor vydržia len do

alebo to bola profesionálna oblasť, ku

ďalšieho dňa a vzápätí treba pripravovať

ktorej ste sa prepracovali postupne?

ďalšie, používate teda zvyčajne nejakú

Mama vytvorila v našej rodine prostredie,

„rozhovorovú šablónu“? Nie. Navyše, celý

kde bol kontakt s kultúrou samozrejmos-

svet sa mení, nič nejde rovnako ako vlani.

ťou. Moji starší bratia boli pre mňa vtedy

Šablónou sa stáva ľudská rezignácia... Ale

najsčítanejšími na svete. S hudbou sme

verím, že sa to musí zmeniť k lepšiemu.

vstávali aj ponocovali, chodili sme do

Výber respondenta je zvyčajne ovplyv-

múzeí, sledovali filmy. Spomínam si, ako

nený takpovediac aktuálnymi potrebami

ma bratia zobrali na premiéru Tarkovského

dňa, najmä ak pracujete v denníku. Na

Stalkera. Mala som dvanásť. Ale kým som

druhej strane sú tu aj veľké profilové

sa aj v práci dostala ku kultúre, všeličo sa

rozhovory, kde je iná motivácia a je na ne

z tejto fascinácie vytratilo.

zvyčajne viac času. Na základe čoho si

Pamätáte si na svoj prvý uverejnený roz-

vyberáte ľudí na tento typ rozhovoru? Ako

hovor? Kedy a prečo sa stal vaším tak-

hovorí Karel Hvížďala (ale vedeli sme to aj

povediac profilovým žánrom? Pamätám

predtým, ako to pred rokom napísal):

si na mladého argentínskeho režiséra,

musíte v správnom čase položiť správne

ktorý prišiel v roku 1992 na Bratislavský fil-

otázky správnemu človeku. Nič, len racio-

mový festival. Pochádzal z rodiny ruských

nálna úvaha a intuícia.

židov ešte z prvej emigrácie. Napriek tomu

Ako sa na rozhovory pripravujete? Čo

mal živý ruský jazyk a náš rozhovor končil

všetko si príprava rozhovoru vyžaduje,

hlasnou recitáciou detských básní Korneja

ako vo vašom prípade zvyčajne prebieha

Čukovského o strašidelnom obrovi Bar-

celý proces prípravy rozhovoru od výberu

malejovi. Po roku 2000 bolo tých rozho-

respondenta, cez realizáciu až po násled-

vorov samozrejme viac. Veselých, drzých,

né technické spracovanie...? O výbere sa

ale aj veľmi trpkých a vážnych. A že som sa

dá diskutovať aj s kolegami a priateľmi.

zamerala len na tento žáner, opäť vyply-

Zaujímaví ľudia sú všade a je ich dosť. S mo-

nulo z toho, že nás bolo v redakcii málo,

jím zmyslom pre prípravu som sa dostala

museli sme si rozdeliť prácu. Keby bolo viac

do pasce. Predtým, ako som začala robiť

redaktorov, bola by naša práca určite ešte

vedúcu kultúry v denníku Pravda, mala som

zaujímavejšia a najmä kvalitnejšia.

pokojnú porciu času na to, aby som sa

Pozrime sa na rozhovor z pozície novi-

sústredila na človeka ako na tému. Čím sa

nára/novinárky. Vyžaduje si špecifické

zaoberá, ako uvažuje, s čím nesúhlasí...

osobnostné dispozície v porovnaní s iný-

a často sa mi ho potom podarilo prekvapiť

mi žurnalistickými žánrami? Trpezlivosť,

otázkou, ktorá ho tak zaujala, že zabudol,

zvedavosť, schopnosť počúvať a najmä roz-

že robíme rozhovor a začal nahlas rozmýš-

víjať myšlienky. Je hlúpe, keď sa novinár

ľať, akoby nanovo. Teraz ten čas nemám.

stavia do pozície žiaka, ktorému učiteľ vy-

Pripravujem sa, ale kratšie. Trápi ma to.

svetľuje látku. Ako sa ma opýtal Ludvík Va-

Aký dlhý čas by mal žurnalista stráviť so

culík: „Kdo to bude číst, kdo to bude číst?“ svojím respondentom, aby ho spoznal Aký typ rozhovoru preferujete vy osobne:

dostatočne a rozhovor mal zmysel?

priamy či korešpondenčný, bezprostred-

Najmenej tridsať minút. Ale len výnimoč-

ný alebo vopred pripravený...? Všetky

ne, napríklad, ak mu letí lietadlo. Inak

typy rozhovorov sú rovnocenné, ak človeku

aspoň štyridsaťpäť minút. Ideál je hodina.

záleží na tom, aby mali zmysel. V práci

No dobre, hodina a pol.

/ 11 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 12

sa sústreďujeme na odpovede, pýtajúci sa je zvyčajne v tieni odpovedajúceho. Z rozhovoru sa zvyčajne dozvieme čo-to o respondentovi, čo sa však môžeme dozvedieť o pýtajúcom sa? O pýtajúcom sa čitateľ chce dozvedieť niečo viac, len ak ho zaujme. Takže už to, ak sa čitateľ pristihne pri tom, že je zvedavý na autora otázok, dosť veľa znamená. Priznám sa, málokedy si v médiách všímam toho, čo sa pýta. Asi je to profesionálna úchylka, vnímam len odpovede. O mňa sa čitatelia občas zaujímali, bolo to príjemné. Teraz mi zas nadávajú, ale kvôli komentárom. Ste autorkou stoviek rozhovorov, niektoré z nich ste zaradili do knihy Rozhovory z týždenníka TV oko, máte pripravený aj ďalší knižný výber, ktorý čaká Tina Čorná, foto: archív autorky

na vydanie. Ako ste z toho množstva materiálu vyberali? Mnohé rozhovory, na ktorých mi záležalo, som musela v obi-

Tento rozhovor vedieme korešpondenčne. Rozhovor, ktorý vzniká výmenou písaných textov, otázok a odpovedí, je iste odlišný od klasického, hovoreného rozhovoru. Ako vnímate ich funkciu a rozdiel medzi týmito typmi rozhovorov? Písaný rozhovor zaberie respondentovi veľa času, a šetrí čas toho, čo kladie otázky. Hovorený rozhovor leží celý na pleciach novinára. Teraz sa rozpisujem, lebo viem, že v literárnom časopise môžu byť aj otázky aj

dvoch výberoch obetovať. Takže som vyberala rýchlo a rázne. Neskôr som sa na svoj výber hnevala a hnevám sa dodnes. A čo knižný rozhovor? Neláka vás pripraviť s niekým knihu – rozhovor v naozaj veľkej, biografickej šírke a hĺbke? S kým by ste potenciálne chceli urobiť takýto rozhovor? Teraz viem, že by som sa mala pustiť do takého rozhovoru s mojou mamou. Aby to všetko, o čom sme hovorili, malo aj iný zmysel.

odpovede dlhšie. V denníku by som sa celkom vykrátila. A musela by som krátiť aj

Tina Čorná (občianskym menom Valentína Zima-

otázky, ktoré sú, mimochodom, dosť dobré.

nová) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fa-

Myslím, že literárnemu časopisu pris-

kulte Univerzity Komenského v Bratislave. Praco-

tanú písomné rozhovory. Pristane im aj

vala v Novinárskom študijnom ústave, Ústave

dlhší rozbeh, aj dlhšie uvažovanie, lite-

kultúry a na Katedre sociológie FiF UK, neskôr v

rárnejšia štylistika... Mám ich rada.

printových médiách (napr. Sme, Žurnál, Pravda). Zís-

Novinám zase viac pristane rozhovor hovorený. Cez takýto text čitateľ rýchlejšie prenikne k podstate témy. Rozdiel medzi spôsobmi práce akoby definovali nové podžánre. Prirovnala by som ho k rozdielu, aký býva medzi portrétom v ateliéri a reportážnym portrétom, keď sa človek nemá čas príliš uhládzať a štylizovať, keď vynikne jeho prirodzenosť. Keď medzi riadkami vyskočí aj nonverbálny obsah. Pri čítaní rozhovoru je asi samozrejmé, že

/ 12 /

kala viaceré novinárske ocenenia, predovšetkým za svoje rozhovory s osobnosťami kultúrneho, spoločenského či politického života. Vyšla jej kniha Rozhovory z týždenníka TV oko (2006).


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 13

/ konfrontácie /

Zuska Kepplová: Buchty švabachom Bratislava : K. K. Bagala a literárny klub s. r. o, 2011

Stratení v príbehoch, vynájdení v jazyku

Skúsenosť s iným

Zora Prušková

Radoslav Passia

Malá veľká knižka debutantky Zusky Kep-

Chronotop cesty vždy súvisel s témami ini-

plovej sa začína parafrázou známej haškov-

ciácie a osobnej identity a vytváral vhodné,

sko-švejkovskej repliky na tému zbúraného

kontrastné pozadie k premýšľaniu o veciach

starého sveta. „,Tak nám zbúrali plaváreň Centrál,

domova. Nie je to inak ani v novodobej

povedal Petrin otec, než sa skypové spojenie zase

slovenskej próze, počnúc J. I. Bajzom a kon-

prerušilo. Petra ešte chvíľu opakovala do mikrofónu ,Si

čiac, povedzme, debutantkou Z. Kepplovou.

tam?, potom si zložila headset a zaklapla laptop.“

Poznáme aj obdobia, keď najmä vďaka

(s. 7). My laptop nezaklapneme, naopak,

vonkajším, spoločensko-politickým okol-

otvoríme si ho, aby sme sa spolu so Zuskou

nostiam cesta a pobyt v cudzine boli témami

Kepplovou v jej debutovej knihe na chvíľu

nepríliš častými, ba priam exkluzívnymi.

ocitli tu, tam, dnes, vtedy, kedysi, a znovu

Iniciačnú funkciu tak neraz plnilo aj puto-

DNES A TAM.

vanie „za roh“, napríklad v Slobodovom

Je príjemné vstupovať do literárneho sveta

románe Narcis len hen, do ostravských baní.

ani nie tridsaťročnej debutantky a nájsť

Zaujímavé sú teda v tomto prípade aj dobové,

v ňom stopy vlastnej pamäti, vlastných

generačné premeny vnímania fenoménu

zážitkov z čias ani nie tak časovo vzdialených,

cudziny a cestovania.

ako náhle vysotených za hranicu dovtedy dostupných skúseností.

Pre Slobodovho Urbana Chromého z Narcisa „roky, ktoré prežil mimo domova, sú jeho prehrou“,

Je to rozpor, z ktorého vyrastá životná

aj pre Vilikovského postavy, zďaleka nielen

skúsenosť dnešných tridsiatnikov, ľudí na

pre postavu redaktora z poslednej knižky Pes

cestách, odvážnych pútnikov, ktorí prijali

na ceste (2010), cestovanie a pobyt v cudzine

výzvu... S batôžkom buchiet do sveta... Tak

skôr prehlbujú pocit trvalej neudomácne-

by to bolo v rozprávke. Nie však vo vedomí

nosti vo svete. Možno práve tento pocit

tých vyššie menovaných.

vytvára mostík medzi Vilikovského kritic-

Tí majú totiž okrem dosť imaginárnych

kými analýzami fenoménu vlasti či sloven-

buchiet (tie sa dajú skonkrétniť, len keď sú

skej identity a textami celej skupiny mladých

na bruchu vytetované švabachom) naložené

autoriek, ktoré len nedávno vošli do lite-

oveľa ťažšie bremeno. Je to bremeno kultúr-

ratúry a tejto téme dávajú odlišné akcenty

nej inakosti a materiálnej menejcennosti

(Svetlana Žuchová, Ivana Dobrakovová,

v novorozdelenom svete. Napriek tomu, že

Michaela Rosová či Zuska Kepplová). Lebo

po páde železnej opony je ideálne deklarova-

inak je tých podobností pomenej, Vilikov-

ná rovnosť možností, neplatí ani zďaleka, že

ského Pes na ceste čerpá reálie z deväťdesiatych

to platí.

rokov a s nimi sa aj kriticky vyrovnáva.

/ 13 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 14

Z. P.

R. P.

Zuska Kepplová píše prózu, miera fikcie

Spoločenské ovzdušie esejistických pasáží

je však korigovaná pretlakom skúsenosti.

tejto knihy vytvára dobovo dôležitý zápas

Fabulácia v nej, a je to jedna z veľkých pred-

o zmenu uzavretého typu spoločnosti na

ností knihy, presne kopíruje zážitok, ba čo

otvorený – zápas so starými komunistickými

viac, pomenúva aj okolnosti, v ktorých tieto

elitami a vzápätí s mečiarovským naciona-

zážitky vznikajú. Východiskom pre sujet je

lizmom. „Vzduch dnešných čias“ je iný – už

to, čo sa objavuje v prvej vete druhej pró-

nie je také podstatné, čo si o nás myslia tam

zy: „Aký máš z toho pocit? Ako sa cítiš?“ (s. 114).

vonku, oveľa nástojčivejšou sa ukazuje

Na hrane tejto otázky Zuska Kepplová píše vlastný variant reflexívnej cestovateľskej prózy s prvkami veristickej reportážnej fikcie.

otázka, čo si o sebe myslíme my sami poučení životom mimo svojej krajiny. Vilikovský zasvätene píše o svete, ktorý jestvoval a zvyškovo iste aj jestvuje, ale

V pekne adjustovanej väzbe malého for-

v poslednej knižke s ním prišiel akosi ne-

mátu ide vlastne o dva textové celky, zjed-

skoro, k problému čo a ako je naše a čo cud-

notené spoločnou témou. Prvá časť Môžeš sa

zie, ktorému sa venoval aj v predošlých

nebáť pozostáva z piatich príbehov z prostre-

knihách, už veľa nového a podstatného

dia Paríža, Londýna, Helsínk a Budapešti.

nedodal. Medzičasom sa vynorili pálčivejšie

Ich protagonistami a súčasne rozprávačmi

problémy, ktoré súvisia s novodobým puto-

sú štyri mladé ženy (Petra, Natália, Anka, Ju-

vaním Slovákov a Sloveniek po zahraničí. Ide

liana) a Petrin brat Michal.

o otázky sociálnej exklúzie, rozpadu rodiny,

Napriek tomu, že sa ich cestovateľské a pobytové skúsenosti viažu s rozličnými

o existenciálny pocit samoty, o zmysel života v dlhoročnej sociálnej izolácii.

kútmi sveta, majú aj veľa spoločného. Dejú

Skúsenosť najmladšej prozaickej generá-

sa v období zvláštneho času končiacej a znova

cie s cudzinou a „cudzím“ sa od tých pre-

sa utvárajúcej Európy, sú teda situované do

došlých výrazne odlišuje, je na jednej strane

prostredia intenzívnej migrácie, presunov,

samozrejmejšia a každodennejšia, na druhej

pokusov o „iný život“, do času slobodnej voľby

strane hlbšia a intímnejšia. A práve táto

a slobodného hľadania možností vo svete

skúsenosť podstatne formuje aj jej nazeranie

mimo domova. Kepplovej protagonistka to

na otázky rodnej krajiny, materinského

komentuje nasledovne: „Proste sme robili to,

jazyka, domova. Aj Zusku Kepplovú oveľa

o čom všetci hovorili: Dnes môžete cestovať, chodiť do

menej ako ironizovanie alebo odhaľovanie

dobrých škôl, spoznávať ľudí a hovoriť s nimi cudzou

národných mýtov zaujíma intímna skúse-

rečou... Chceli sme sa zapojiť, zúčastňovať sa na svete.

nosť človeka vytrhnutého zo svojich sociál-

Naberať ho veľkou lyžicou. Nechať si na ňom vylámať

nych a jazykových väzieb, v jej poviedkach

zuby.“ (s. 155).

namiesto odstupu prevažuje empatia a z nej

Napriek tomu, že to nie je čitateľné v pr-

vyplývajúce sústredenie sa na sociálne

vom pláne rozprávania, za „fasádu“ smut-

a psychologické aspekty ľudskej skúsenosti

nosmiešnych, krehkých alebo vzdorovitých

s iným, cudzím.

príbehov-skúseností Zuska Kepplová, ak sa

Pravdaže, téma domova na pozadí pocitov

nemýlim, situuje úvahu o smutnej perspek-

odcudzenosti a dlhodobej adaptácie nie je

tíve globalizačných zmien v tomto regióne.

v slovenskej literatúre nová, objavila sa napr.

I keď vonkajšie hranice chýbajú, vedie to

v emigrantskej literatúre (I. Brežná, D. Šimko

k iným, vnútorným obmedzeniam. Autorkin

a iní), ale s väčšou razanciou sa presadzuje až

text v konfrontácii s nimi nadobúda moda-

v posledných rokoch. Niet sa čomu diviť,

litu reportážneho žánru s prvkami akéhosi

veľká časť najmladších slovenských elít

„naruby-románu“ o strednej Európe.

(a nielen elít) má podobný typ skúsenosti

Rozprávanie je síce plné „dištinktívnych

čerstvo v sebe či za sebou. Myslím si, že

/ 14 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 15

Z. P.

R. P.

odlišností“, ktoré sa tu rozpínajú z posled-

v tomto širšom kontexte treba vnímať aj Kep-

ných síl (ošumelé budapeštianske architek-

plovej Buchty švabachom.

tonické „retro“, parížsky multikulturaliz-

Kniha je zložená z dvoch častí, prvú „Mô-

mus, ktorý sa zráža s nacionalizmom,

žeš sa nebáť“ môžeme rovnako dobre ako

londýnske sociálne rozdiely, fínska nega-

komponovaný celok vnímať ako päť samos-

tívna fascinácia Ruskom), predsa však ne-

tatných, ale motivicky aj postavami prepo-

majú šancu pred presadzovaním globalizo-

jených poviedok, ktoré na rozličný spôsob

vaného životného štýlu, ktorý imituje

tematizujú pobyt v zahraničí. V každej z po-

Ameriku.

viedok svoju úlohu zohráva odchod z domova,

Príkladom môže byť Julianin budapeš-

rozlične motivovaná snaha o vytrhnutie sa

tiansky monológ na tému aktuálnej podoby

zo známeho prostredia, úsilie zmeniť svoj

jej existencie: „Býva v byte v centre mesta. Keď

život. No rovnako charakteristický pre au-

podpisovala zmluvu, hlavička bola na meno nejakej Írky

torkin rukopis je aj spôsob, akým jej postavy

v Dubline. Nákupy oblečenia absolvuje v Zare, H&M,

toto úsilie završujú: v príbehoch je vždy prí-

Mangu, Pull and Bear, New Yorkeri. Občas si kúpi

tomné zlyhanie alebo prinajmenšom rezig-

nejakú maličkosť z maďarského dizajnu, tašku, alebo

nácia, u čitateľa potom nevtieravý pocit smút-

šperk. Keby bolo treba čosi do bytu, sadne na metro

ku. Svet, na prvý pohľad lákavý a otvorený,

a zájde do Ikey. Alebo napíše mail agentúre a oni to tam

sa pre Kepplovej postavy stáva nielen zdrojom

kúpia. Obeduje u Číňanov, v Hare Krišna a táckárni pod

väčšej či menšej nostalgie po domove, ktorá

bizniscentrom. Chodí do školy, ktorá jej dá diplom

sa dá prekonať návratom alebo hoci aj poš-

s hlavičkou Univerzity of State of New York. Ani nemusí

tovým balíkom s cukrovinkami od mamičky,

preletieť cez Atlantik. Len voda, ktorú pije, a vzduch,

ale aj zdrojom ťažko prekonateľnej frustrácie.

ktorý dýcha, sú domáce. Ešte si kupuje maďarský

Pred očami máme prevažne osudy mla-

oštiepok, o ktorom si tajne myslí, že je najlepší vo vyše-

dých žien vyrozprávané jednoducho v tretej

grádskom regióne“ ( s. 98).

osobe, vševediacou rozprávačkou, bez formál-

Zdá sa teda, že svet Zusky Kepplovej by

nych experimentov. Keďže sú pomerne krátke

mohol byť vo svojej jednoduchej recyklovanej

poviedky členené na ešte menšie časti,

pestrosti veselý, ba priam bezstarostný.

celkovo vzniká dojem jedného kompono-

Nie je to však pravda ani náhodou. Do-

vaného, bohato členeného celku. Skôr ako

svedčuje to napokon Kepplovej druhý dvoj-

nejaká postava utkvie v pamäti aj po opako-

príbeh Trianon-Delta, v ktorom mladí ľudia

vanom čítaní téma – skúsenosť mladého

nezvládajú partnerské rozchody a hľadajú

človeka so samotou v cudzine – a základný

porozumenie a blízkosť niekedy veľmi krát-

prozatérsky princíp – variácia tejto skúsenosti

kou cestou k inému partnerovi alebo part-

v rozličných prostrediach (Paríž, Londýn,

nerke. V takomto kontexte je umiestnená

Helsinky, Budapešť) a východiskových situá-

druhá próza z Kepplovej debutu. Autorka

ciách (študenti, pracujúci, ľudia „kyvadlovo

v nej prostredníctvom žánru „romance na-

cestujúci“ za partnermi...).

ruby“ explikuje krehký príbeh Julianinej lesbickej náklonnosti k Rumunke Cristine.

Druhú časť útlej knižky tvorí próza „Trianon – Delta“, kde základné témy z úvodnej

Ak som správne čítala, je táto druhá časť

časti, tam skôr načrtnuté, dostávajú intímnu

knihy poklonou prirodzenej inakosti vytes-

tvár, viac sa prehlbujú. Mení a problema-

ňovaného, kultúrne a sociálne marginali-

tizuje sa už sám spôsob rozprávania – rozprá-

zovaného sveta. A to hneď v dvojakom

vačka v porovnaní s prvou časťou knihy

zmysle. Na jednej strane ide o obranu pri-

„zostupuje“ na úroveň hlavnej postavy a jej

rodzených práv v oblasti sexuálnych prefe-

ľúbostný náprotivok, rumunská študentka

rencií, na druhej strane je kulisou pre „pre-

na univerzite v Budapešti, sa stáva prizna-

sadenie sa takéhoto príbehu“ zabudnutý kút

ným stredobodom narácie. Intímnym tem-

/ 15 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 16

Z. P.

R. P.

Európy v rumunskej dunajskej delte. Táto

atickým východiskom prózy je bisexuálny

lokalita je v próze synonymom pozemského

vzťahový trojuholník, ktorý na viacero spô-

raja, zasľúbeného kúska zeme, kde neexis-

sobov rozrušuje „bežné“ chápanie vzťahu

tujú partnerské trianony (trojuholníky),

moje – cudzie. Okrem toho, zasadenie prí-

a kde je ľudská prirodzenosť konfrontovaná

behu do Budapešti, mesta cudzieho pre obe

len sama so sebou. „,Toto je najnovšia zem

protagonistky, angličtina ako ich komuni-

v Európe, povedala. Posadili sme sa na jazyk pláže,

kačný jazyk a celkový sociálny kontext me-

ktorý vybiehal jedným ramenom do mora, druhým do

dzinárodnej univerzity umožňujú autorke,

Dunaja... Delta bolo to najpôsobivejšie miesto, na

hoci len skusmo, uvažovať nad otázkami

ktorom som kedy bola. Dunaj sa troma ramenami

jazyka a identity.

vlieva do mora a to more je preto ledva slané. Nad rie-

Inak neošúchaný jazyk Kepplovej prózy sa

kou lietajú morské čajky a nad morom zase sladkovod-

občas „zamotá“ do vlastnej logiky, chvíľami

né vtáky... Ocitli sme sa v raji. Želala som si byť na

v ňom víťazí akási neprimeraná asociatív-

tomto mieste šialene zaľúbená. Možno si to priala aj

nosť. Napríklad nie najšťastnejšia je voľba

ona. No len sme ležali vedľa seba a konverzovali. Plá-

názvov. Autorka do týchto centrálnych se-

vali sme a jedli ryby. Bolo nám dobre. O nič lepšie. A aj

miotických pozícií textu postavila skôr

to bolo dosť.“ (s. 154)

„kaviarenské“ ad hoc metafory – z kontextu

Kepplovej tematický verizmus je v próze

jednej z poviedok sú ešte ako-tak interpre-

Buchty švabachom sprevádzaný podobným au-

tačne uchopiteľné Buchty švabachom (jedna

torským jazykom. Pozoruhodná je suvere-

z postáv si po návrate z pracovného „nízko-

nita, s akou autorka kombinuje rôznorodé

rozpočtového“ pobytu v Anglicku chce dať

štylistické vrstvy aktuálneho jazyka (tech-

od samej radosti vytetovať na brucho švaba-

nický newspeak, jazyk reklamy, hovorová

chom nápis Buchty) – podobných jazykových

frazeológia, slang) a vytvára z nich vlastné,

hračiek je však v tejto knižke veľa, nevedno

bohato štruktúrované interferenčné jazykové

preto, aká pridaná hodnota nominovala do

pole. Či už sú príbehy zaujímavé, banálne,

pozície názvu knihy práve Buchty švaba-

dojemné alebo komické, jazyk ich vždy

chom. Vyhrotenejšie sa tento problém vynára

obkresľuje v rovnakom naladení, s akcentom

pri názve druhej prózy Trianon – Delta. Kým

na najkratšiu možnú vzdialenosť medzi

v prípade Delty ide o geografickú lokalizáciu

pomenovaním a jeho predobrazom v realite

harmonickej časti ľúbostného príbehu (delta

(aj klišé „vylámať si zuby“, má v tejto próze

Dunaja), Trianon je v knižke synonymom ži-

zážitkový ekvivalent). Až z takto „predna-

votných kompromisov, ale v stredoeuróp-

staveného“ jazyka sa postavy a zážitky vy-

skom kultúrnom vedomí predsa Trianon ako

lupujú ako neumelá paralela k prežitému.

symbol nemá práve s kompromismi nič spo-

Ak v prvej časti knihy „päť rozprávačov hľadá

ločné. Z pohľadu maďarskej Budapešti, kde

jedného autora“, je to symbolický odkaz do

sa jadro príbehu odohráva, je stotožnený

vnútra textu, k jeho empatickému naladeniu

s nekompromisným diktátom, pre okolité

voči vlastnej generácii, a tiež ku skúsenosti,

„potrianonské“ krajiny, z ktorých pochádza-

ktorá nie je singulárna.

jú aj dve hlavné postavy (Rumunsko a Sloven-

Napokon, Zuska Kepplová ponúka aj zre-

sko), je naopak symbolom tvrdého trestu pre

teľnejšie signály: poďakovanie na poslednej

vinníka. Podobných nejasností je v knihe viac.

strane knihy alebo implicitný odkaz na lite-

To však nemení nič na tom, že debutujúca

rárnu tvorbu vrstovníkov prostredníctvom

autorka má prinajmenšom dva pre prozaičku

exponovania fenomému malého veľkého mesta.

užitočné druhy talentu: vnímať a jazykovo spracovať drobné detaily a zasadiť ich do širších sociálnych kontextov, aj preto je jej debut inšpiratívnym čítaním.

/ 16 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 17

Latencie Peter Zajac

I

v liečebnom ústave v Piešťanoch. Poviedka

Nepriznané rozhodnutie.

Pavla Vilikovského je prozaickým príbehom odvíjajúcim sa od stavu nerozhodnutosti,

Fedorovi Matejovovi

latencie medzi dvoma skrytými možnosťami, ktoré si vyberá postava dievčaťa

Poviedka Pavla Vilikovského Eskalácia ci-

medzi tým, či si prizná, že pri pohlavnom

tu I.1 vzbudila interpretačnú pozornosť pro-

styku ako kvadriplegička nič necíti, alebo

zaikov aj literárnych vedcov. Stala sa

sa rozhodne interpretovať čin ako znásil-

ironizujúcim intertextuálnym podložím

nenie. Zároveň je poviedka aj akousi zvlášt-

novely Jany Juráňovej Utrpenie starého kocúra.2

nou cestou od realistickej reprezentácie

Vo svojej monografii sa jej venoval Peter

k trompe-l’œil, od referenciality správy k sebarefe-

Darovec,3 je témou môjho komentára

rencialite poviedky.5

k výberu Pavla Vilikovského Prózy a ten sa

Nuansy patria medzi kategórie, ktoré

stal východiskom zjemňujúcej, nuanso-

neurobili v poetike či estetike posledných

vanej interpretácie Fedora Matejova.4

desaťročí veľkú kariéru. Pritom sú zaují-

Tematickým podložím poviedky je

mavé minimálne z dvoch dôvodov. Týkajú

správa z rubriky Čierna kronika v denníku

sa problému sérií, opakovaní toho istého,

Smena, ktorú datuje Vilikovský 5. septem-

pri ktorých nachádzame nepatrné odchýl-

brom 1973 a Matejov precizuje na 6. sep-

ky, garantujúce individuovanosť jednot-

tembra, čo nie je celkom zanedbateľný

livých článkov série. Nuansy však majú

rozdiel, lebo vyznačuje posun medzi re-

veľký význam predovšetkým pre estetiku

ferenčnou správou zo života a fikčnou povied-

vnímania. Na rozdiel od dichotómií, za-

kou. Správa hovorí o znásilnení šestnásť-

ložených na bipolarite dvoch javov, patria

ročnej pacientky, vozičkárky, ktorá nemôže

do oblasti škálovania v rámci toho istého

chodiť a následnom zadržaní násilníka

javu, pričom určujú najjemnejšie odlíše-

1

Poviedkový triptych Eskalácia citu I., II., III. vznikol podľa autorovho vlastného vyjadrenia v rozhovore s Vladimírom Barboríkom a Petrom Darovcom v rokoch 1973 – 1975. In: RAK, roč. 4, 1999, č. 6, s. 9. Verejne bol prvý raz publikovaný vo výbere Eskalácia citu, Bratislava : Tatran, 1989, s. 187 – 211. Všetky tri poviedky sa stali aj súčasťou výberu z textov Pavla Vilikovského: Prózy. Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005, s. 98-109, kde je publikovaný aj rozhovor Vladimíra Barboríka a Petra Darovca (s. 781 – 791, tu s. 789) a môj komentár k poviedke (s. 832 – 833).

2

JURÁŇOVÁ, Jana: Utrpenie starého kocúra. Bratislava : Aspekt, 2000.

3

DAROVEC, Peter: Pavel Vilikovský. Bratislava : Kalligram, 2007, s. 81-85.

4

MATEJOV, Fedor: Paralipomena k Eskalácii citu P. Vilikovského. In: Slovenská literatúra, roč. LVIII, 2011, č. 3, s. 272 – 280.

5

Vilikovského poviedka akoby bola vratným procesom toho, čo opísal Bernhard Sieger pri vzniku ranoholandského zátišia pri premene trompe-l’œil ako súčasti ilustrácie knihy na referenčný žáner zátišia v obrazoch holandského maliarstva. Siegerova úvaha Latenz der dritten Dimension. (In: GUMBRECHT, Hans Ulrich und KLINGER, Florian (Hg.): Latenz. Blinde Passagiere in den Geisteswissenschaften. Göttingen : Vanderhoeck & Ruprecht, 2011, s. 107 – 134) prevracia zaužívaný spôsob uvažovania, podľa ktorého vnímame referencialitu obrazu v zmysle reprezentácie skutočnosti ako primárnu a jej ilúziu v trompe-l’œil ako sekundárnu. Detailná Matejovova analýza poviedky otvára cestu k chápaniu poviedky ako intratextuálnej intarzie. Z tohto hľadiska znamená Vilikovského poviedka svojou výraznou intratextualitou zmenu z referenčného žánra novinovej správy na prozaický príbeh ako jej estetický trompe-l’œil.

/ 17 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 18

nia a odtienky,6 dané najnepatrnejšou,

Český slovník tu ide trochu iným sme-

niekedy len letmou mierou rozdielu či

rom: 1. útly, drobný, jemný, nežný 2. jem-

zmeny. Ako pri oblakoch, o ktorých píše

ný, nepatrný, detailný. Slovenský slovník

Marilia Librandi Rocha.7

postupuje trochu diferencovanejšie: 1. ma-

Problém „interpretácie nuáns textu a spra-

lý, jemný, útly 2. jemne vypracovaný, veľ-

vodlivého posúdenia jeho celkovej intencie“ ex-

mi tenký, jemný 3. nežný, jemný, útly,

ponoval Fedor Matejov na záver úvahy

ušľachtilý, citlivý.

Paralipomena k Eskalácii citu P. Vilikov-

Významy slova nuansa nás privádzajú

ského.8 Slovenský Veľký slovník cudzích slov

do osobitej znakovej ríše odtieňov, jemných

uvádza ako jeho význam „jemný odtieň,

rozdielov, škál, stôp, indícií, Peircových

nepatrne odlišný rozdiel.“9 Český aka-

indícií, náznakov, interferencií, zmieša-

demický slovník vo vydaní z roka 1995

ných znakov (mixed signs). Na rozdiel od

uvádza ako príklady hlasovú, významovú

Hansa Ulricha Gumbrechta, ktorý je pre-

nuansu, nuansu farieb.10 Nemecký Duden

svedčený, že ide o nesemiotickú oblasť čírej

ide ďalej a odvodzuje slovo nuansa z fran-

prezencie, si myslím, že ide o rozľahlú

cúzskeho nue (oblak) a z latinského nuba,

oblasť semiotiky, založenej na jemnom

nubes. Má dva významy: 1. odstupňovanie,

škálovaní, identifikovateľnom markermi

jemný prechod; jemnosť, tón, /od/tiene-

subtílnych modálnych rozdielov, veľmi

nie, 2. lesk, zásvit, zákmit (Schimmer, ale

často latentných, vyznačujúcich, ako by

to slovo nás vedie aj k tušeniu a zdaniu),

povedala M. L. Rocha, „stav suspendácie“,

stopa, maličkosť. Do tohto trsu významov

„stav tichosti a skrytosti, predtým než začne byť

patrí aj následný význam slova nuanso-

niečo účinné, keď sa nič nedeje a všetko je možné“.12

vaný: 1. mimoriadne, krajne, obzvlášť dife-

Môže to však byť aj stav potom, keď sa už nič

rencovaný, subtílny, 2. pointovaný (vyhro-

nedeje a nepotrebná vec, ktorú človek odhodil

tený, zahrotený; zdôraznený, vrcholiaci).11

či zahodil, čaká na to, či ju niekto nevyjme

Zaujímavý je v tejto súvislosti aj význam

v podobe ľudskej stopy z „mimoľudskej príro-

slova subtílny: 1. postupujúci alebo zho-

dy, na ktorej sa človek zariaďuje“, ako znie pek-

tovený, realizovaný s veľkou šetrnosťou,

ná formulácia Merleaua-Pontyho.13

starostlivosťou, presnosťou; idúci do de-

Ak by sme v tejto úvahe chceli po-

tailov, do jemností 2. jemne štrukturovaný

kračovať, museli by sme si položiť otázku,

(a preto ťažko prehľadný, ťažko zrozumi-

čo sa deje s vecami, ktoré sa stávajú ne-

teľný); ťažký, zložitý, vynaliezavý (ostro-

potrebnou súčasťou mimoľudskej prírody

umný); ostrovtipný. Význam slova subtíl-

a vracajú sa k nám zo smetísk v podobe poézie

nosť vedie ešte o kúsok ďalej k výrazom ako

nepotrebných vecí ako haraburdy, „cáry, fran-

jemnosť, nežnosť, ale aj prefíkanosť,

force, zdrapy“14, či zo stôk a kanalizačných

chytráctvo.

odpadov ako „žmolky, gundže, guče“.15

6

Podotýkam len na tomto mieste, že František Miko chápal pôvodne štýl ako odtienenosť vyjadrovania. In: MIKO, František: Štylistická kategória neurčitosti v spisovnej slovenčine. In: Jazykovedné štúdie I. Spisovný jazyk. Bratislava, 1956. S. 277 – 305.

7

ROCHA, Marilia Librandi: Unsichtbare Wolken: Eine Poetik der Latenz und Nuance. In: GUMBRECHT, Hans Ulrich und KLINGER

8

MATEJOV, Fedor: c. d., s. 280.

9

ŠALING, Samo – ŠALINGOVÁ-Ivanová, Mária – MANÍKOVÁ Zuzana: Veľký slovník cudzích slov. Bratislava – Prešov :

Florian: Latenz. Blinde Passagiere in den Geisteswissenschaften. Göttingen : Vandenhoeck & Ruprecht, 2011, s. 135 – 147.

SAMO, 2003, s. 876. 10 PETRÁČKOVÁ, Věra – KRAUS, Jiří (Vedúci kolektívu autorov): Akademický slovník cizích slov. II. díl. Praha : Academia, 1995, s. 533. 11

DROSDOWSKI, Günther (Bearbeitung): Duden. Das große Fremdwörterbuch. Mannheim – Leipzig – Wien – Zürich : Dudenverlag, 1994, s. 956.

12 ROCHA, M. L.: c. d., s. 135. 13 MERLEAU-PONTY, Maurice: Oko a duch. Praha : Obelisk, 1971, s. 43. 14 HODROVá, Daniela: Chvála schoulení. Praha : Malvern, 2011, s. 299-305. 15 HUBERMAN-DIDI, Georges: Ninfa moderna. Praha : Agite/ fra, 2009, s. 57 a n.

/ 18 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 19

Je to fascinujúca otázka povahy poézie.

prípade citová exaltovanosť, v druhom

Opisuje celý oblúk od elementárnej poézie

anestéza. Citová prepiatosť a znecitlivenie

vnímania ako výpovede, enunciácie, cez

prekrýva nuansy a skryté životné latencie

lyriku, v ktorej interferuje stav a výpoveď

až nápadne okatým, excesívnym vonkaj-

s dianím a naratívom ako spôsobom rozprá-

škom.

vania vo všetkých modalitách a konfi-

Pravda, medzitým už Vilikovský objavil

guráciách, až po nadvládu narácie nad

aj čaro patetického dojatia ako ďalšieho

enunciáciou, naratívov nad enunciatívmi,

citového naladenia, ktorému sa dlho vy-

ktoré odkazujú lyrickú výpoveď do role

hýbal. Démona patetického odmietnutia

herca vo vedľajšej úlohe, cez rozličné

pátosu explikoval Valér Mikula v úvahách

metamorfózy vzťahu písma a obrazu,

o Tatarkovom pátose19. Uvažovať však

písma a zvuku, obrazu a písma až po

nepredpojato o pátose ako jednom zo zák-

záverečnú časť oblúka, ktorú tvorí podľa

ladných kultúrnych citových prejavov je

mňa práve poézia nepotrebných vecí, a to

v slovenskej kultúre ťažké, lebo človek

možno ešte viac než v literatúre vo vizuál-

skĺzne buď do patetizovania, ako sa to

nom umení, architektúre, ale napríklad aj

napokon v niektorých polohách prihodilo

vo filozofii. Gilles Deleuze používa v súvis-

aj Tatarkovi, alebo do cynizmu ako jeho

losti s archeológiou vedenia Michela

opaku a negácie. Problém sa týka tichého,

Foucaulta výraz báseň-archeológia.16

skrytého „pátosu zrieknutia sa pátosu“, exis-

Vráťme sa však k interpretácii nuáns textu, k spravodlivému posúdeniu jeho

tenciálnej melanchólie z domnelej či skutočnej „straty referenčnosti sveta“.20

celkovej intencie, k porozumeniu veciam

Ale späť k Neviditeľným oblakom. Zostaňme

ľudským v „ich krehkosti a vratkosti“.

pri definícii latencie, ako ju podala M. L.

Práve citová krehkosť a vratkosť rozhodova-

Rocha. Ide podľa nej o „stav suspendácie“, „stav

nia – lebo ide o celoživotné rozhodnutie

tichosti a skrytosti, predtým než začne byť niečo

v takej exponovanej oblasti, akou je

účinné, keď sa nič nedeje a všetko je možné“.

sexualita – je ľudskou vecou Vilikovského

Ostaňme pri tom, aj keď slovo suspendá-

poviedky Eskalácia citu I. Tejto oblasti sa

cia so svojimi významami, oscilujúcimi

tak trochu bojíme, ako o tom svedčia dve

okolo slov zavesiť, ponechať v stave ne-

krátke pasáže v úvahe Fedora Matejova.

rozhodnutosti, zrušiť, odstrániť, dočasne

V jednej sa rýchlo vracia „z mýtických hĺbok času

dakoho zbaviť úradu, odvolať platnosť

či priepastnosti ľudského údelu k Eskalácii citu I.“

niečoho vyznačuje len niektoré aspekty

a v druhej to robí v súvislosti s impliká-

latencie, neprejavenosti, skrytosti, utajenosti.

ciami, vyplývajúcimi z drsného slova

M. L. Rocha sa odvoláva na Lyotarda

paraplegička a vracia sa späť, „k veciam

a označuje spolu s ním oblaky ako zvi-

literárne evidentnejším a ľudsky menej vratkým“,

diteľnené latencie. Slovo nuansa odvodzuje

aby sa na konci predsa len k vratkosti

potom od slova oblaky, lebo pôvodne zna-

a priepastnosti ľudského údelu navrátil.17

mená nuansa tieň (anglicky shadow)

Lebo práve za krehkosťou, subtílnosťou sa

a v tomto zmysle sú potom oblaky so

u Vilikovského v Eskalácii citu I. skrýva

svojimi tieňmi pre ňu metaforou „bytia

priepastná vratkosť ľudského osudu. Na

oblakov v ustavičnej zmene“.21 Na tomto mieste

rozdiel od toho prichádzajú v Eskalácii citu

treba ešte hádam podotknúť, že podob-

II. a III.18 na rad krajné polohy, v jednom

nými metaforami ako oblaky by mohli byť

16 DELEUZE, GILLES: Foucault. Praha : Herrmann a synové, 1996, s. 35. 17

MATEJOV, Fedor: c. d., s. 277 a s. 280.

18 VILIKOVSKÝ, Pavel: Eskalácia citu. Bratislava : Tatran, 1989. 19 MIKULA, VALÉR: Démon súhlasu i nesúhlasu. Bratislava : F. R. & G., 2010. 20 GUMBRECHT, Hans, Ulrich: Stimmungenlesen. Über eine verdeckte Wirklichkeit der Literatur. München : Hanser, 2011, s. 171. 21

Odkazujem v tejto súvislosti bez akýchkoľvek bibliografických nárokov na zmienku M. L. Rocha o štúdii E. W. Bulatkinovej, zaoberajúcej sa sémantickými variáciami, čiže nuansami slova nuansa.

/ 19 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 20

aj známe obrazy pierok, listov, či zrniečok

a zviditeľnených latenciách, ale dospejeme

prachu, chvejúcich sa vo vzduchu, vlniacej

od „čírej prezencie“ k jej „rétorickej re-

sa trávy, vzdušných prúdení, svetelné

prezentácii“, a teda k evidovateľnosti ako

metafory...

istému verifikovateľnému vedeckému

Príznačné je však aj niečo iné – že

postupu, aj keď je romantická hra na číru

pôvodne sa spájalo slovo nuer s technickým

prézenciu a singularitu lákavá. V takomto

postupom v tkáčstve a neskôr v maliarstve,

zmysle potom dostaneme rad, ktorý je pre

kde znamenalo „plynulý prechod medzi far-

nás teoreticky osobitne zaujímavý: tem-

bami“, čo nás znovu vedie k modálnemu

atológia interferuje s topológiou/topikou

škálovaniu, ktoré pri farbách opísal v knihe

a tropológiou.

Kunst der Farben Johannes Itten22, učiteľ na

Druhý zisk uvažovania o intertextualite

Bauhause a neskorší mystik. Ako potom

vo Vilikovského texte spočíva v možnosti

Rocha píše, „pôvodne sa vzťahuje slovo nuansa

jeho kontextualizácie. Vilikovského po-

na pole vnímania: Obraz oblakov sa používa ako

viedka tvorí nielen intratextuálnu, ale aj

analógia vnímania jemných farebných rozdielov

intertextuálnu intarziu, v ktorej Matejov

a neskôr na rozlíšenie zvukov podľa ich zafarbenia

identifikoval viacero dobových intertex-

(timbre). Odtiaľ sa dostal pojem do intelektuálnej

tuálnych odkazov na preklady Bunina, na

sféry, kde vyznačuje letmú, pre myseľ ťažko ucho-

Válka, Holana, Tatarku, konkretistov. Je to

piteľnú vlastnosť“.23

možný spôsob, ako opísať nuansovanejšie

Nemôžem si odpustiť ešte jeden citát

dobovú literárnu situáciu. Základom by

zo štúdie M. L. Rocha: „Myslieť v nuansách

mohli byť intertextuálne interferencie,

znamená myslieť obzvlášť citlivo; nuansa je

z ktorých by sa dalo usudzovať na dobové

,luxusom myslenia, jeho najväčším dobrom, ktoré

konfigurácie a rekonfigurácie ako dôsledky

musí byť chránené, ako to napísal Albert Camus vo

ich zmien. Je to náročné, ale myslím, že si

svojom fiktívnom Liste nemeckému priateľovi,

tu možno pomôcť kaleidoskopickým26

v ktorom bránil nuansu ako protiklad všetkých ab-

princípom, a to aj pri charakterizovaní jed-

solutizmov“.24

notlivých situácií a dobových uzlov, ich

O výklade nuansy ako „čírej prezencie“,

konfigurácií a rekonfigurácií, ako aj uzlo-

ako to urobil Jean François Lyotard a s ním

vých bodov, konkrétnych, nemanifesto-

Gumbrecht, mám svoje pochybnosti. Rád

vane vybratých textov, ktoré si zabezpečili

by som sa v tejto súvislosti odvolal ešte raz

prežitie, Nachleben, ako by povedal Aby War-

na úvahu F. Matejova a argumentoval ré-

burg. V súvislosti s Haverkampovou úva-

torickým pojmom entymémy ako figúry

hou o nemeckej literatúre po roku 1945,

„nevypovedanosti“ a „pôsobenia na druhých

ktorú nazýva obdobím latencie,27 by sa da-

v oblasti vecí nie istých, presných, spoľahlivých, ktoré

lo uvažovať, či tento pojem nie je literár-

môžu nastať aj nenastať“.25 Ak Matejov píše

nohistoricky použiteľný aj pre slovenskú

o entymémach ako o „istom type úsudkov

literatúru. Ako latentnú by bolo možné

a toposov, resp. topoi“, môžeme pokojne vy-

charakterizovať situáciu medzi rokmi 1945

tvoriť reťazec: latencie – nuansy – enty -

a 1958, keď nebolo jasné, či sa slovenská

mémy, čím síce tak trochu pokazíme pekný

literatúra bude uberať trajektóriou mo-

autorkin obraz o oblakoch ako nuansách

dernej európskej literatúry alebo cestou

22 ITTEN, Johannes: Kunst der Farbe. Leipzig : Seemann Verlag, 2001. 23 ROCHA, M. L.: c. d., s. 137. 24 ROCHA, M. L.: c. d., s. 137. 25 MATEJOV, F.: c. d., s. 277. 26 PETŘÍČEK, Miroslav, jr.: Rámec uvnitř. In: ŠEVČÍK, Jiří – MITAŠOVÁ, Monika: (a)symetrické historie – zamlčené rámce a vytěsněné problémy. Praha : Vědecko-výzkumné pracoviště AVU , 2008, s. 179 – 185. 27 HAVERKAMP, Anselm: Eine Allegorie der Latenz: The Pun of a Pound. The Comical History of the Merchant of Venice, or Otherwise Called the Jew of Venice. In: GUMBRECHT, Hans Ulrich und KLINGER, Florian (Hg.): Latenz. Blinde Passagiere in den Geisteswissenschaften. Göttingen : Vandenhoeck & Ruprecht, 2011, s. 149 – 157.

/ 20 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 21

socialistického realizmu, latentnosť je

likovského dochádza k istému chiazmu –

vlastnosťou slovenskej literatúry na pre-

možnosť či nemožnosť čírej prezencie bez

lome šesťdesiatych a sedemdesiatych ro-

reprezentácie strieda otázka možnej

kov, ale aj medzi druhou polovicou osem-

reprezentácie bez prezencie. Je možná?

desiatych rokov a začiatkom deväťdesiatych

V duchu, bez tela? Za ňou sa aj s malebným

rokov, takže sa dá skusmo povedať, že je

krajinným a kúpeľným pozadím skrýva

jednou z vlastností slovenskej literatúry po

latentná otázka krehkej vratkosti a prie-

roku 1945.

pastnosti ľudského osudu.

Nakoniec by som sa predsa len rád vrátil k „mýtickej hĺbke času či priepastnosti ľudského osudu“, k „veciam ľudským v ich krehkosti

II

a vratkosti“. Vilikovský cituje pri Olejkárovi

Celanova báseň ODKLESNI

aj nemožnosť „lásky zakázanej“, incestuóznej. Bez toho, že by som chcel ísť do arche-

1

typálnych úvah, vidím v tom aj akúsi

Christine Koschel píše o románe Ingeborg

Hurbanovu literárnu odpoveď na Štúrove

Bachmannovej Malina, v ktorom autorka

výčitky na margo jeho ženby. Štúr ju

parafrázuje viaceré verše básní Paula Ce-

tabuizoval v mene ideálnej služby národ-

lana, ako o duchovnej, imaginárnej auto-

nej veci ako incestuózne „spojenie ducha s

biografii a o želaní figúry JA „byť a nebyť

predmetnosťou“. Olejkár je v tomto zmysle

spoznaný, ukázať a skryť sa, ponechať si, čo viem

možno aj Hurbanovou skrytou odpoveďou

a zamlčať všetko, čo sa dostane na konci do istého

na jeho vlastný „národný incest“, keďže si za-

crescenda nerozhodnosti či váhania“.28

ložil rodinu napriek Štúrovmu naliehaniu.

Bolo by lákavé uvažovať o tom, čo zna-

Ale literárne vzdal Hurban Štúrovi hold

mená pojem imaginárna autobiografia,

aspoň tým, že v závere novely, keď sa

ktorý Bachmannová v tejto súvislosti

ukáže, že dvaja nádejní milenci sú súro-

použila, ale aj o tom, že stopová prítomnosť

denci, previedol zákaz národného incestu

prvkov autorovej biografie má v literárnom

do oblasti zákazu incestu

texte vždy mediálnu povahu. Biografémy

v sexuálnej

oblasti. A akési tabu si ukladá aj Denisa z

autora a jeho doby interferujú ako indície do

Vilikovského poviedky.

faktúry textu, a len v tomto zmysle v ňom

Vilikovský – a v tom spočíva nuansa „jed-

môžu byť prítomné aj ako autobiografické

nej drobnej vynechávky“ v jeho texte oproti

crescendo nerozhodnosti či váhania. Bolo by to

Hurbanovmu Olejkárovi, o ktorej píše Ma-

lákavé, rovnako ako odpoveď na otázku, čo

tejov – ukazuje na pozadí idylickej kraji-

znamená pre čítanie básne, a to špeciálne

nomaľby a obrazu kúpeľného barlolámača

v prípade Paula Celana, poznanie bio-

(lámanie je pri všetkej optimistickosti dosť

grafických dát prítomných v texte: lebo

násilná metafora), ako mladé, citovo po-

básňou nerekonštruujeme biografiu auto-

ranené dievča v „najkrajšom ženskom veku, v tom

ra, ale v podobe stôp čítame v texte latentné

veku, v ktorom sú ženské pôvaby cele vyvinuté“

biografické náznaky, vyznačujúce neroz-

transformuje vo svojej mysli neúspešného

hodnutosť, neprejavenosť, skrytosť, uta-

barlolámača na násilníka a neprítomnosť

jenosť, suspendáciu, ako znie konotačný

telesného pociťovania prekóduje na znásil-

okruh pojmu latencia.29

nenie. Lebo ona si už zdesene uvedomuje,

Peter Szondi poukázal v komentári

že nič necíti a cítiť nebude a že jedna vitálna

k Celanovej ceste Berlínom na korešpon-

oblasť jej bude v živote odopretá. U Vi-

dencie medzi vonkajšou berlínskou trasou,

28 KOSCHEL, Christine: Malina ist eine einzige Anspielung auf Gedichte [Malina je jednou jedinou narážkou na básne], in: Weigel, Siegried (Hg.): Ingeborg Bachmann und Paul Celan. Poetische Korrespondenzen. Frankfurt am Main : Suhrkamp, 1997, s.17 – 22, tu s. 17. 29 GUMBRECHT, Hans Ulrich und KLINGER, Florian (Hg.): Latenz. Blinde Passagiere in den Geisteswissenschaften. Göttingen : Vandenhoeck & Ruprecht, 2011.

/ 21 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 22

ako ju vnímal, topograficky vyznačil a zma-

dichte.32 Patrí do cyklu Todtnauberg, do dru-

poval, keď ňou šiel s Celanom, a vnútornou

hého zo šiestich cyklov Celanovej zbierky

mapou Celanovej mysle, prítomnou ako

Lichtzwang.33 Ako poslednú zbierku svojho

reprezentácia vedomia v básni Ležíš vo veľ-

života ju Celan ešte sám pripravil do tlače,

kom načúvaní.30 V tejto súvislosti možno

rukopis odovzdal 2. marca 1970 do vyda-

poukázať na vzťah medzi vnímaním a ve-

vateľstva Suhrkamp. 18. apríla ukončil

domím, medzi prezenciou a re-prezentá-

Celan svoj život v Seine, zrejme pod mos-

ciou, singulárnou telesnou prítomnosťou

tom Mirabeau, pod ktorým „Seina plyne tiše“,

a jej reprezentáciou textom.31 Myslím, že

ako znie v preklade našej mladosti prvý verš

práve tento spôsob prítomnosti vedomého

Apollinairovej básne Most Mirabeau. Zbierka

ako vidomého majú spoločné aj neskoré

vyšla v septembri 1970, už po Celanovej

Celanove a Ondrušove básne, k čomu sa

smrti.

ešte dostanem.

ODKLESNI je druhou básňou druhého cyklu Celanovej zbierky. Predchádza ju

2

báseň TODTNAUBERG, ktorá vznikla 1. au-

Toľko na úvod k Celanovej krátkej básni

gusta 1967 a obsahuje stopové prvky

SINK. Báseň sa ako samostatný text ocitla

návštevy u Martina Heideggera v jeho

na prebale Celanovho výberu básní Ge-

chate na schwarzwaldskej slatine v Todt-

30 Báseň Ležíš vo veľkom načúvaní venoval Paul Celan Petrovi Huchelovi. Peter Szondi opísal topograficky vecne spoločnú cestu s Celanom Berlínom z hotela Eden, kde Celan býval, okolo Sprévy so zakotvenou švédskou loďou s äpplestaken, sušenými advetnými jablkami, nastoknutými na špici a Landwehrkanálu, do ktorého hodili vrahovia mŕtvoly Rosy Luxemburgovej a Karla Liebknechta. Jeho opis poukazuje na korelácie medzi vnímaním, jeho reflexiou v mysli básnika a spracovaním do podoby lyrického textu, v ktorom ostáva prítomné pôvodné vnímanie v latentnej podobe náznakov. Báseň sme preložili s Jánom Štrasserom, vyšla vo výbere z lyriky Petra Huchela Zrátané dni (Bratislava : Ars Poetica, 2006, s. 84 – 85: „... / Ležíš vo veľkom načúvaní, / okolo teba samý krik, samý chumáč. // Choď k Spréve, choď k Havele, / choď k mäsiarskym hákom, / k červeným äpplestaken / zo Švédska - // Príde stôl s darmi, // obíde Eden - // Muž sa stal riečicou, žena / musela plávať, tá sviňa, / pre seba, pre nikoho, pre každého - // Landwehrkanal nezašumí. / Nič / viazne.“ 31 Gerald M. Edelman charakterizuje reprezentáciu ako vlastnosť vedomia. In: Širší než obloha. Praha : Paseka, 2004, s. 92. Píše tu o „úzkej spätosti vedomia a reprezentácie“ a ja by som priamo dodal, že reprezentácia je vlastnosťou vedomia, čo znamená dve veci – že reprezentácia ako pojem nie je len referenčnou kategóriou, ale treba ju aj sebareferenčne situovať do mysle, a že všetky podoby, v ktorých nám je prístupné vedomie, sú formami jeho reprezentácie. Podľa Websterovho slovníka „ je bezprostredným objektom poznania idea v mysli, odlišná od vonkajšieho objektu, ktorý vnímame“. In: SUMMERS, David: Reprezentácia. In: NELSON, Robert S. a SHIFF, Richard: Kritické pojmy dejín umenia. Bratislava : Slovart, 2004, s. 31 – 46, tu s. 31. 32 Báseň SINK mi oxeroxoval Fedor Matejov z výberu básní Paula Celana Gedichte. Auswahl von Klaus Reichert. Bibliothek Suhrkamp, Band 264. Frankfurt am Main : Suhrkamp, 1970. Tento dar sa stal pre mňa podnetom pre uvažovanie nad touto Celanovou básňou a východiskom podstročníka pre spoločný preklad básne s Jánom Štrasserom. 33 P. Celan váhal pri názve zbierky medzi viacerými názvami. Ako ukazuje titulný list strojopisu, rozhodoval sa medzi názvami Schwarzmaut, Steinmut, Sinneinwärts, Bakensammler, Bakenmeister, Bakensaat, Wundgewinn, Sinneinwärts, Ziw, jenes Licht. Všetky s výnimkou posledného sú Celanove kompozitá, posledný názov odkazuje hebrejským slovom ziv na šechínu, Boha, prítomného medzi ľuďmi a poetologicky na mystickú čistotu a pôvodnosť. In: MAY, Markus/ GOßENS, Peter/ LEHMANN, Jürgen (Hrsg.): Celan-Handbuch . Leben – Werk – Wirkung. Stuttgart·Weimar : Metzler, 2008, s. 106. Celan si napokon vybral ako titul kompozitum Lichtzwang, zrejme pre štepné konotačné pole významov, poukazujúcich na šechínu a „svetlo pôvodu“, ale aj na súvislosti slova Zwang (Zwangsarbeit/nútené práce, Zwangsumsiedlung/ nútené presídlenie, Zwangsverdunkelung/nútené zatemnenie) ako aj na významy „nútiť myslieť svetlom alebo k svetlu“. In: FELSTINER, John: Paul Celan. Eine Biographie. München, Verlag Beck, 1997, s. 315. V zbierke odkazuje názov na posledné dva verše siedmej básne prvého cyklu zbierky, Wir lagen: „es herrschte/ Lichtzwang“. Zhodou okolností obsahuje báseň Ležali sme aj český výber Ludvíka Kunderu Sněžný part. Praha : Odeon, 1986, s. 166 a slovenský výber Mily Haugovej Slabika bolesť. Banská Bystrica : Drewo a srd, 1998, s. 83. Obaja prekladajú posledné dva verše zhodne: „vládol/ nátlak svetla“. Vzhľadom na dvojaký význam slova Zwang: 1. nátlak, nútenie 2. nátlak, násilie, ako aj narážku na „nútené práce“ by som preložil celú zbierku aj posledné dva verše básne Ležali sme inak: „Nútené svetlo“ alebo „Nútenie svetla“, pričom by som kvôli väčšej významovej štepnosti zrejme uprednostnil spojenie „Nútenie svetla“. Do úvahy prichádza aj názov „Pretlak svetla“, slovo pretlak znie lepšie ako nátlak, ale chýba mu konotačné pole, spojené s trsom slov nútenosť, vnútenosť, nanútenosť.

/ 22 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 23

naubergu, deň po Celanovej čítačke vo

cializmu. O tom, aký význam pripisoval

Freiburgu 24. júla 1967. Bola to zvláštna

Celan návšteve u Heideggera, svedčí aj to,

návšteva. Jednak mala v sebe čosi reprezen-

že báseň TODTNAUBERG37 vydal začiatkom

tatívne, bola stretnutím vtedy už význam-

roka 1968 vo Vadúze ako bibliofíliu v ná-

ného nemeckého básnika s významným

klade päťdesiat kusov a prvý výtlačok poslal

nemeckým filozofom s opačnými život-

Heideggerovi, ktorý ako reakciu naň

nými osudmi a v tomto zmysle mala do-

napísal, že „slovo básnika, ktoré vraví, Todt-

slova ceremoniálnu povahu.34 Celan ju však

nauberg, označuje miesto a krajinu, kde sa myslenie

uskutočnil najmä preto, že chcel od Hei-

pokúša urobiť krok naspäť k nepatrnosti“, čím

deggera počuť jasné slovo k nacizmu, čomu

naráža na Celanov pribúdajúci lyrický mi-

sa Heidegger po druhej svetovej vojne

nimalizmus a tak trochu šalamúnsky do-

dôsledne vyhýbal. Celan zapísal na chate

dáva: „... odvtedy sme mnohé medzi sebou pri-

do knihy návštev pre pamätníkov nasle-

mlčali“.38 S Celanom sa Heidegger stretol

dujúce slová: „Do knihy návštev na chate,

ešte dva razy, posledný raz tesne pred jeho

s pohľadom na hviezdicovitú studňu, s nádejou na

smrťou v roku 1970. Po prvej návšteve

nadchádzajúce slovo v srdci. 25. júla 1967. Paul

Hansovi-Georgovi Gadamerovi povedal, že

Celan“.35 Nádej sa nesplnila. Celan síce

Celan pozná kvety a zvieratá lepšie ako on,39

v liste svojej žene Gisèle Celan-Lestrange

po poslednej, tesne pred Celanovou smr-

začiatkom augusta napísal, že „v aute došlo

ťou, len sucho skonštatoval, že Celan „je

k vážnemu rozhovoru, pri ktorom som hľadal jasné

chorý – nevyliečiteľne“.40

slová. Pán Neumann, ktorý bol svedkom, mi potom

Za básňou ODKLESNI nasleduje báseň

povedal, že podľa neho mal tento rozhovor epochálny

TERAZ, ktorá vznikla rovnako ako OD-

význam“, obsah rozhovoru však nepozná-

KLESNI 10. augusta 1967, bezprostredne po

me. Celan ďalej v liste vyjadril nádej, že

Celanovej návšteve Nemecka: „TERAZ, keď

Heidegger sa v zmysle rozhovoru vyjadrí

horia modlitebné stolčeky / jem knihu / so všetkými

varovne k príznakom návratu nacizmu,36

insígniami“. Kľúčový je tu obraz jedenia

čo však neurobil a nikdy, ani v posmrtne

knihy s narážkou na Ezechielovo proroctvo

uverejnenom rozhovore, sa verejne nevy-

a apokalyptické Zjavenie Jána, na metaforu

jadril o svojom vzťahu k nacionálnemu so-

jedenia knihy z ruky anjela, „sladkej v ústach

34 Vzťah Paula Celana k Martinovi Heideggerovi dokumentuje aj Celanova korešpondencia s Ingeborg Bachmannovou, In: BACHMANN, Ingeborg – CELAN, Paul: Herzzeit. Der Briefwechsel. Frankfurt am Main : Suhrkamp Verlag, 2008, s. 117-121, listy 137, 138, 139, 140. Ingeborg Bachmannová a Paul Celan hľadali spôsob, ako sa vyhnúť publikovaniu básní v slávnostnom zborníku na počesť sedemdesiatin Martina Heideggera tak, „aby z toho nevznikli zbytočné reči ani urážka“. In: List Ingeborg Bachmannovej Paulovi Celanovi, č. 137, 5. 8. 1959. Ingeborg Bachmannová ani Paul Celan básňami do zborníka napokon neprispeli. Celan v liste I. Bachmannovej (č. 138, 10. augusta 1959) na jednej strane píše, že je posledný, kto by mohol odhliadnuť od Heideggerovej rektorskej reči z roka 1933 a iste mal na mysli aj jeho výrok z roka 1935, v ktorom sa Heidegger prihlásil k „vnútornej pravde a veľkosti“ nacionálneho socializmu; zároveň však vyjadril nádej, že Heidegger „možno čosi nahliadol“ (In: FELSTINER, J.: c. d., s. 312 a 412, kde Felstiner odkazuje aj na knihu Georgea Steinera Heidegger. Ako to vyplýva z komentára ku korešpondencii (s. 314), Bachmannovej báseň Vyvolávanie veľkého medveďa kompletne odcitoval Walter Jens v príspevku Marginálie k modernej literatúre. Tri interpretácie. Celan v liste editorovi zväzku Güntherovi Neskemu zase napísal, že nemá naporúdzi nijaké nové básne a sľúbil mu báseň do zborníka pri príležitosti Heideggerových sedemdesiatych piatych narodenín. Takýto zborník však nikdy nevznikol. 35 FELSTINER, J.: c. d., s. 313. 36 MAY, M., GROßENS, P., LEHMANN, J.: c .d., s. 256. 37 Názov básne je aj narážkou na špeciálne komando Organisation Todt, ktoré nasadzovalo židovských väzňov z koncentračných táborov na cestné práce a práceneschopných vracalo naspäť do koncentračných táborov. In: CELAN, Paul: Die Gedichte. Kommentierte Gesamtausgabe. Herausgegeben und kommentiert von Barbara Wiedemann. Frankfurt am Main, Suhrkamp, 2003. Komentár, s. 806. 38 CELAN, P.: c.d. Komentár, s. 806. 39 FELSTINER, J.: c. d., s. 313. 40 MAY, M., GROßENS, P., LEHMANN, J.: c.d., s. 256.

/ 23 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 24

ako med“, odkazujúcu na vešteckú funkciu

Klesni mi preč / von // vykĺzni mi

básne.41

z ohybu / zhybu lakťa,

Toto susedstvo je kontextuálne dôležité. Je výrazom spoločnej situácie vnímania,

vezmi si / jeden / úder pulzu

pocitov, reflektovania, imaginácie, pa-

/ Jedného / so sebou,

mäti. Rovnako sú dôležité intratextuálne odkazy na dva motívy básne ODKLESNI –

Skry / zataj sa v tom,

na motív skrývania sa v básni RAZ na

vonku.46

začiatku druhého cyklu zbierky Nútenie svetla: „RAZ, smrť mala nával, / skryla si sa vo 42

Pozrime sa na báseň ODKLESNI47 najprv

a na motív pulzu a ohybu lakťa

z prekladateľského hľadiska. Báseň, ako

v prvých štyroch veršoch neuverejnenej

napokon mnohé Celanove básne, je svojou

básne VYŽAROVANIE PULZU z decembra

vonkajšou bezpríznakovosťou zdanlivo

1968: „VYŽAROVANIE PULZU, v / ohybe / lakťa:

jednoduchá, rafinovanou vnútornou prí-

to / slovo / milovaná...“43

znakovosťou je však prekladovo zradná.

mne“

Vzťah medzi prekladom básne a jej

Problémom prvej strofy je spojenie „sink

čítaním je podvojný. Po elementárnom

mir weg“ svojou ambivalenciou slovesné-

zážitku čítania básne tvorí analýza základ

ho tvaru „wegsinken“ alebo syntagma-

jej interpretačného čítania. Pri preklade

tického spojenia „sinken weg“, a tiež

básne smeruje analytické čítanie k pre-

lexikálny význam zriedkavo používaného

kladovým operáciám s konkrétnym tex-

kompozita „Armbeuge“, označujúceho

tom, ktoré vedú k tvorbe prekladu44 ako

vnútornú stranu lakťa. Pri slovese či syn-

pokusu o limitnú interferenčnú zhodu

tagme „wegsinken/sinken weg“ ide okrem

originálu a prekladu, spočívajúceho v sy-

toho o zdvojenie dvoch smerov, jednak

noptickom hľadaní jej maxima.45 V tomto

zhora nadol (sinken), ale aj zvnútra von,

zmysle som mal pri interpretačnom čítaní

od, preč (weg), zblízka ďalej. V slove „Arm-

textu vždy osoh z jeho prekladania, lebo

beuge“ je zase významovo dôležitá časť

preklad vyžaduje detailné, nuansované

kompozita -beuge. Ide o ohyb, zhyb, flexiu,

poznanie textu, pri prekladaní zase z jeho

oblúk, zakrivenie, záhyb. Ohyb lakťa je

pozorného interpretačného čítania, ktoré

v básni primárne vizuálnym obrazom mile-

je najlepším filologickým východiskom

neckého objatia. Je však sekundárne aj pre-

prekladania. Tak je to aj pri Celanovej bás-

natálnou polohou schúleného dieťaťa

ni ODKLESNI:

v materinskom lone, psychoanalyticky interpretovaného ako relikt thalassálskej re-

41 CELAN, P.: c.d., komentár, s. 808. Komentár odkazuje na jedenie knihy v novozákonnom Zjavení Jána (10, 10), po ktorom „zhorkne vnútro, ale v ústach bude sladká ako med“. Fedor Matejov ma po prečítaní tohto textu upozornil na pôvodnú súvislosť Celanovho obrazu s Ezechielovým proroctvom zo starozákonných Prorockých kníh (3, 3), o ktorom sa komentár k Celanovmu súboru Die Gedichte nezmieňuje, kde Ezechiel na pokyn Hospodina zje knižný zvitok, ktorý „bol v jeho ústach sladký ako med“. 42 CELAN, P.: c.d. s. 280, komentár, s. 808. 43 CELAN, P.: c.d., s. 538, komentár, s. 979. 44 Preklad je v podstate limitným intratextom originálu, do ktorého vkĺzavajú rozličné intertextuálne implikácie a v tomto zmysle je aj palimpsestom originálu. 45 ŠTRASSER, Ján - ZAJAC, Peter: Chvála prekladu. In: Gavura, Ján (ed.): Jedna báseň, dva jazyky. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2008, s. 97. 46 CELAN, Paul: c.d., s. 282: „SINK mir weg/aus der Armbeuge,// nimm den Einen/ Pulsschlag mit,// verbirg dich darin,/ draußen.“ 47 V konečnej verzii prekladu sme použili názov ODKLESNI. Ide síce, ako neraz u Celana v nemčine, o slovné spojenie „proti srsti“ spisovnej slovenčiny, ale dobre vyjadruje oba významovo zaťažené smery nadol a od, vyjadrené v Celanovom spojení „SINK mir weg“. Báseň ODKLESNI neobsahuje český preklad Ludvíka Kunderu ani slovenský preklad Mily Haugovej. Kupcov preklad Celanových básni do slovenčiny vznikol skôr ako Celanova zbierka Nútenie svetla. Ku Kupcovej skúsenosti s Celanom pozri aj jeho Denník (Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1999), najmä s. 146.

/ 24 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 25

gresie.48 Schúlenú polohu vysvetľuje

priestorom ohybu lakťa, s líniou záhybu,

Daniela Hodrová ako gesto, „ktorým sa chráni

asociujúcou milenecké objatie či schúlenie.

človek pred nebezpečenstvom“49 a dodáva, že „ak

Maurice Merleau-Ponty nachádza pre

má vztýčené telo tendenciu ukázať sa pred svetom,

objatie dvoch tiel inú, filozofickú meta-

preraziť do priestoru svojím hrotom škáru, vyrvať sa

foru: „... prostredníctvom iného tela prvý raz vidím,

doňho, vydobiť si v ňom svoje miesto, pokúša sa

že telo svojím združením s telesnosťou sveta prináša

zaujať čo najväčší reálny a symbolický priestor

viac, ako dostáva, lebo k svetu, ktorý vidím, pridáva

vztýčením a upažením a následným pohybom vpred,

nevyhnutnú pokladnicu všetkého toho, čo toto telo

schúlené telo má tendenciu skryť sa pred svetom, stať

vidí. Prvý raz tu nie je telo spriahnuté so svetom,

sa záhybom, zámotkom, zaujať čo najmenší priestor,

objíma iné telo tak, že k nemu čo najtesnejšie prilieha

pričom je zrejmý posun od ukazovania tela k na-

celou svojou extenziou, modelujúc ustavične svojimi

čúvaniu (i v mlčaní) tela, ktoré prehovorilo“.50

rukami zvláštny tvar, ktorý dáva všetko to, čo sám

Podľa Gillesa Deleuza51 ide v každom prí-

prijíma: je teraz celkom mimo svet a mimo jeho účely,

pade aj o záhyb ako náprotivok hrany, čo

lebo je fasinované touto jedinečnou činnosťou, pri

tvorí rozsiahle kultúrnohistorické konotá-

ktorej sa spolu s iným životom vznáša v Bytí, stáva

cie s barokom, ale aj s jednou z dvoch línií

sa vnútrajškom jeho vonkajšku a vonkajškom jeho

abstraktného umenia, ako ich vyznačil

vnútrajšku”.53

Vasilij Kandinskij.52

Emanuel Lévinas píše zase v tejto súvis-

Zvláštna je aj forma osobného zámena

losti o láskaní, o tom, že „je ako dotyk zmys-

„mir“ v treťom páde vo funkcii privlast-

lovosťou. Ale zmyslovo transcenduje.“54 Toto

ňovacieho zámena. Táto forma by bola

transcendovanie je však možné a prítomné

korektná v spojení vykĺzni mi, ktoré možno

len v zmyslovej podobe vnímania. Ide teda

použiť ako prekladovú alternatívu, vykĺz-

o akési transcendovanie bez transcenden-

nuť je v slovenčine pekné slovo, uchováva

cie. Platí to aj o Celanovej metafore ohybu

smer zvnútra von, zblízka ďalej, ale chýba

lakťa, a platí to o celej neskoromodernej

v ňom smer zhora nadol.

lyrike päťdesiatych a šesťdesiatych rokov

Slovo „Armbeuge“ a klesanie, odkle-

20. storočia.

sanie, skĺzanie, vykĺzanie otvára prvú in-

Na tomto mieste však treba pripomenúť

terpretačnú otázku Celanovej básne. Celan

ešte jednu súvislosť, ktorá korešponduje so

nepoužíva slovo objatie, ktoré by bolo

súdobou slovenskou lyrikou. V poézii Jána

priamym pomenovaním, ale narába s te-

Ondruša sa spomínajú rozličné kontexty

lesnými obrazmi, v tomto prípade pracuje

a rozličné „výberové príbuzenstvá“, najčas-

s vizuálnym vnímaním, spojeným s kon-

tejšie so surrealizmom. On sám odkazuje

krétnou polohou tela a konkrétnym

v listoch na niektoré z nich, Celanovu

48 Pozri k tomu výklad pojmu bioanalýza Sándora Ferencziho, In: LORAND, L., NEMES, L. und BERÉNYI, G. (Hrsg.): Die Budapester Schule der Psychoanalyse. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1999), ktorá prepájala regres ontogenetického návratu človeka do materského lona s fylogenetickým návratom ľudstva do pôvodného, thalassálskeho mora. Tento psychoanalytický výklad spája psychologický moment zážitku a regresie ako súčastí sebauvedomovacieho procesu, v ktorom sa spája modálny zážitok (Erlebnis) a poznávací vhľad (Einsicht) s momentom mýtického návratu do thalassálskeho mora, k pôvodnej, nerozčlenenej, totálnej celistvosti, v ktorej sa len ako v šere (ktoré môže smerovať rovnako k úsvitu ako k súmraku) objavujú kontúry rozčlenenej pevniny. V slovenskom kultúrnom prostredí sprostredkoval úvahy Sándora Ferencziho Adam Bžoch v súvislosti s básňou Gottfrieda Benna Regresívne, In: Signály z diaľky. Bratislava : Kalligram, 2004, s. 21, Bžoch, Adam: Gottfried Benn und Sándor Ferenczi, In: KLIEMS, Alfrun – RAßLOFF, Ute – ZAJAC, Peter (Hg.): Spätmoderne Lyrik des 20. Jahrhunderts in Ost-Mittel-Europa I. Berlin : Frank & Timme, 2006, s. 305 – 312 a v kontexte dejín slovenskej psychoanalýzy, In: Psychoanalýza na periférii. Bratislava, Kalligram, 2006, s. 108. Michel de Certeau by thalassálsku regresiu označil za nulový bod histórie, Gottfried W. Leibniz za oceánickú monádu. 49 HODROVÁ, Daniela: Chvála schoulení. Praha : Malvern, 2011, s. 367. 50 HODROVÁ, Daniela : c. d., s. 368 – 369. 51 DELEUZE, Gilles: Die Falte. Frankfurt am Main : Suhrkamp Verlag, 1995. 52 KANDINSKY, Wassily: Punkt und Linie zu Fläche. Bern-Bümpliz : Benteli Verlag, 1955. 53 MERLEAU-PONTY, Maurice: Viditelné a neviditelné. Praha : Oikoymenh, 1999, s. 146. 54 LÉVINAS, Emanuel: Totalita a nekonečno. Praha : Oikoymenh, 1997, s. 229.

/ 25 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 26

lyriku však v dostupných listoch nezmie-

novýznamovosť, ktorú možno identifi-

ňuje. V Ondrušovej lyrike, v ktorej došlo

kovať najčastejšie až z kontextu, pri sy -

k rovnakej rozluke so surrealizmom ako

nonymite o rôznozvučnosť a rovnový-

u Celana, je pritom zjavná synoptická ko-

znamovosť, pričom jednotlivé synonymá

rešpondencia s Celanovou telesnou meta-

vyznačujú v spoločných významových

forou, stopovo prítomná v paralelách

hniezdach jemnejšie singulárne rozdiely.

Ondrušovej a Celanovej poetiky elemen-

Významová kondenzácia v švoch slov

tárneho vnímania a telesnosti.55

a slovných spojení u Celana a medzi jed-

V druhej strofe spočíva prekladateľský

notlivými sériami u Ondruša vytvára

problém vo veršovom presahu „nimm den

u oboch veľkú významovú hustotu a in-

Einen / Pulsschlag mit,“ (vezmi si Jeden / úder

tenzitu obrazu.

pulzu so sebou,), ktorý typografickou

Kľúčovým miestom tretej strofy je

a ortografickou zmenou (presahom verša

z prekladového hľadiska syntagma „verbirg

a výmenou malého písmena v slove einen/

dich darin“. Obsahuje základnú zmenu te-

Einen, čím sa mení zámeno na podstatné

matickej konfigurácie. Prekladateľ sa

meno s implikáciou Jediného/Boha) vy-

v tejto situácii rozhoduje medzi významom

tvára možnosť podvojnej významovej in-

„skry sa v ňom“, t.j. v údere pulzu alebo

terpretácie celého miesta básne.

„skry sa v tom“, t.j. vo všetkom, čo súvisí

Na jednej strane môže ísť o jeden úder

s premiestnením z ohybu lakťa von do

pulzu, na druhej o úder pulzu Jedného/Je-

otvoreného, nechráneného, nekrytého

diného. Prvá interpretácia sa zakladá na

a neskrytého priestoru, aj v invazívnosti

telesnej a vizuálnej metafore úderu pulzu

úderu pulzu/Jediného. Pre slovenčinu je

ako minima jediného úderu, ktorý ostáva

spojenie „skry sa v tom“ násilné, ale po-

ako bodové, takmer nulové miesto ľudskej

dobne je to aj v nemčine. Ide o topologicky

ochrany po premiestnení zvnútra von, po

príznakové, významovo zhustené miesto

klesnutí z ohybu lakťa. Toto presúvanie má

vo faktúre básne, kde interferujú jeho te-

však zároveň penetrantnú podobu úderu.

matologické a tropologické vlastnosti.

Druhá interpretácia znamená v náznaku

Vráťme sa však k samotnému rozdielu

a z neho vyplývajúcej možnosti interfe-

medzi dvoma interpretáciami tretej strofy:

rencie telesného a konceptuálneho sveta

„skryť sa v údere pulzu“ a „skryť sa v ohybe

náhly, okamžitý prechod z konkrétnej

lakťa a údere pulzu“. V prvom prípade ide

vizuálnej do pojmovej roviny, pričom oba

o telesný obraz úkrytu v jedinom pulze či

výklady ostávajú až do konca platné ako la-

pulze Jediného, čo je veľmi intenzívna

tentné možnosti.

paradoxná metafora skrývania sa v tom,

Na tomto mieste treba opäť pripojiť

v čom sa nemožno ukryť. Možno ju teda

poetologickú poznámku, ktorá sa týka

čítať ako chiastickú metaforu možnej ne-

Celanovej básne aj korešpondencií Cela-

možnosti či nemožnej možnosti. Druhý

novej a Ondrušovej poetiky. Paula Celana

výklad ponecháva latentnú prítomnosť

možno bezpochyby vedno s Georgom Trak-

tejto interpretácie, ale viaže ju na ďalší vý-

lom označiť v modernej lyrike 20. storočia

znam vizuálnej metafory skrytosti vonku,

za autorov jemných nuansí. Charakterizuje

„na druhej strane ohybu lakťa“.

ich častý výskyt homoným a synoným. Pri

Po zvažovaní všetkých prekladových al-

homonymách ide o rovnozvučnosť a rôz-

ternatív sme napokon dospeli k výsled-

55 MATEJOV, Fedor: Báseň J. Ondruša Hlasy na možnom tematicko-žánrovom pozadí mladej slovenskej poézie druhej polovice päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov. In: Slovenská literatúra, roč. LVII, 2010, č. 5, s. 483 – 491, tu s. 488. Vychádzam z toho, že systémové intertextuálne korešpondencie Celanovej a Ondrušovej lyriky možno identifikovať nielen na žánrovej úrovni ako v prípade Ondrušovej básne Hlasy a Celanovej básne Fúga smrti (Todesfuge), ale aj na úrovni obrazu, ako konštitutívnej zložky neskoromodernej lyriky. Ako na to poukázal aj Fedor Matejov, zrejme tu nejde o „kontaktové záležitosti“, ale o synoptické korešpondencie, vyplývajúce zo spoločnej dobovej citlivosti a podobného individuálneho naladenia oboch básnikov, ktoré možno celkom všeobecne označiť ako melancholické ustrnutie pri nedokonanej práci smútku.

/ 26 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 27

nému tvaru preloženej básne. Otvorená

nej nemožnosti skryť sa v údere pulzu.

ostala napokon len otázka ambivalentnosti

Takto sa u Celana vytvára metaforicko-

významov jeden pulz/ pulz Jedného, ktorú

-metonymický základ básne, lebo metafora

Ján Štrasser zamietol, ako aj problém mo-

„skryť sa v pulze“ má metonymický základ

dality významov spojení „skry sa/zataj sa“

– metonymické pars pro toto sa tu zamieňa

v tretej strofe, kde som trval kvôli para-

so synekdochickým totum pro parte. Vzniká

doxnej metafore „Skry sa / vonku“ na slove

podvojný, metonymicko-metaforický,

skryť sa, pokým Ján Štrasser preferoval ako

chiastický obraz človeka, „skrývajúceho sa

významovo plastickejšie slovo zataj sa. Pre

vonku v údere pulzu“. Latentný je však aj priestor Celanovej

interpretačné čítanie básne som napokon zvolil tento variant:

básne, kde ohyb lakťa ako miesto objatia, láskania a skrýša, ktorá má zaručiť ne-

ODKLESNI mi

viditeľnosť a ochranu voči vonkajším

z ohybu lakťa,

hrozbám, už neplatí, je ako miesto ochrany suspendované. Ako posledná možnosť

vezmi si Jeden

ostáva riskantné vystavenie sa tomu druhému

úder pulzu so sebou

vonku, na očiach všetkých, kde sa stáva človek v básni v momente najväčšej vi-

skry sa v tom,

diteľnosti najneviditeľnejším. Celanovu

vonku.

báseň čítam ako stopu ľudskej obnaženosti v stave horroru vacui, strachu z prázdnoty, tesne pred prechodom do ničoty.

3 Tým sa dostávame od prekladu k interpretačnému jadru nášho čítania Celanovej

4

básne ODKLESNI. Je ním otázka chiazmu

Vráťme sa na záver ešte raz k M. Merleau-

viditeľného a neviditeľného. Povedzme to

-Pontymu. Až kdesi celkom na konci jeho

rovno a bez kurtoázneho okolkovania –

poslednej knihy Viditeľné a neviditeľné,

interpretačné jadro básne spočíva v otázke,

v stopovej podobe fragmentov pracovných

čo znamená apel „skryť sa vonku“ a lás-

poznámok nájdeme letmý náčrt vzťahov

kanie v ohybe lakťa? Čo tu znamená vnútri

medzi viditeľným a neviditeľným. Nevi-

a vonku? Vo vnútornom a vonkajšom za-

diteľnosť má u Merleau-Pontyho štyri

krivení ohybu? Ale dá sa vôbec skryť v ohybe

vrstvy: „1. to, čo nie je aktuálne viditeľné, ale mohlo

lakťa, keď je tam človek vonku, odkrytý vo

by byť (skryté či neaktuálne aspekty vecí – skryté veci,

svojej viditeľnosti? Je skrytý v objatí,

umiestnené inde – Tu a inde), 2. to, čo je relatívne

schúlený v materskom lone či v mýtickej

k viditeľnému, a napriek tomu nemôže byť videné

thalassálskej vode? A čo znamená v tejto

tak ako vec (existenciály viditeľného, jeho dimenzie,

súvislosti Lévinasova veta: „Láskanie hľadá,

jeho členitosť, ktorá nemá tvarový ráz), 3. to, čo

sliedi. Nie je to intencionalita odhaľovania, ale

existuje len taktilne či kinesteticky atď., 4. Lekta.

skúmanie: cesta k neviditeľnému. V istom zmysle

Cogito”.57

vyjadruje lásku, no trpí tým, že to nedokáže povedať?“56

Na tomto mieste len ako poznámka pod čiarou: Taktilne a kinesteticky vnímame

Chvejivé jadro Celanovej básne možno

často, čo nevidíme a je pre nás z hľadiska

identifikovať práve v sérii paradoxných

vizuálneho vnímania slepou škvrnou, ale sen-

metafor latencie, prítomnej tematicky

zomotoricky to vnímame dotykom – svet

v skrytej podobe telesného náznaku lás-

synestetikov je v tomto zmysle tiež svetom

kania a skrytej ľudskej ochrany a tropo-

neviditeľnosti viditeľného a viditeľnosti

logicky v metaforách odklesania preč či von

neviditeľného, lebo niektoré chýbajúce

z ohybu lakťa, v nemožnej možnosti a mož-

zmysly, „neviditeľné“, „nepočuteľné“,

56 LÉVINAS, E.: c. d. , s. 230. 57 MERLEAU-PONTY, M.: c. d. s. 260.

/ 27 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 28

„nepáchnuce“, „nehmatateľné“, „nebo-

zvláštne odlesky, ktoré zrkadlovo prenášajú

lestné“ sa nahrádzajú inými.

do plochy obrazu autobiografické frag-

V máji 1960, niekoľko mesiacov pred

menty portrétu pozorovateľa v zátiší obý-

svojou nečakanou smrťou, napísal Mau-

vačky. Meniace sa svetlo a sklo sa tak stá-

rice Merleau-Ponty poslednú poznámku

vajú premenlivými, latentnými súčasťami

na tému viditeľného a neviditeľného: „Ni-

obrazu.59 Ludvík Kundera pripisuje tieto

čota nie je nič viac (ale ani nič menej) ako ne-

vlastností viacerým Mudrochovým sériám

viditeľnosť“.58 Do neviditeľnosti ničoty vyústil

z tohto obdobia: „… musíme si najít vhodné svět-

o desať rokov neskôr biografický príbeh

lo, optimální uhel pohledu. Pak předně zjistíme

Paula Celana, prítomný v básni ODKLESNI

východiska, často fotografické: lidskou stopu na

ako latentný apel, stopovo skrytý apo-

Měsíci, japonskou zahradu, Rembrandtovu hlavu

strofou, možno ako nepočuteľné volanie

a stále častěji prostě lidskou postavu”.60

o pomoc.

Obraz Konvergencie II. je monochromatický, béžovej farby, ako píše autor „s úmyslom prispôsobiť ju farbe piesku na Mesiaci, takže ju III

pokojne môžeme nazvať pieskovou.“61 Na obraze

Muž, odchádzajúci z obrazu

ma od prvej chvíle zaujali práve významové nuansy, vznikajúce v rozličných

1

svetelných situáciách, zmenách vzdia-

Marián Mudroch inštaloval svoj obraz Kon-

lenosti a uhla pohľadu pozorovateľa od

vergencie II. z roka 1979 u nás doma sám, aby

obrazu, dennej a nočnej hodiny, ročného

tým potvrdil, že inštalácia je dotváraním

obdobia, pričom autor obrazu mi napísal,

obrazu. Dlho hľadal miesto, napokon

že som ani zďaleka „nevyužil všetky možnosti,

zavesil obraz stodvadsaťpäť centimetrov od

odtiene pri nevedomí, pri snívaní, pri milovaní ...

zeme. Vo výške očí ho vidno len posediačky.

a to sme ešte nepristáli na Mesiaci v noci alebo za

Tým však premenil nevýhodu na výhodu.

splnu“.62

Obraz je určený ako dar na domáce me-

Pri prvom pohľade nie je ešte jasné, či

ditatívne apropriácie z rozličných per-

ide o monochrómny trojrozmerný reliéf

spektív a priam k nim pozýva. V každú

ofsetu a slepotlače alebo o dvojrozmernú

dennú a nočnú hodinu naň dopadá odlišné

maľbu trompe-l’œil ako excesívnej mimetickej ilú-

svetlo, akoby chcel výtvarník aj inštaláciou

zie zvlneného mokrého papiera ako halucinač-

zdôrazniť preňho charakteristický vzťah

ného optického klamu.63 Mohol by však byť

plochy a priestoru. Sklo rámu vytvára

aj výsledkom imaginatívneho dotyku

58 MERLEAU-PONTY, M.: c. d., s. 161. 59 O priestorovej ilúzii svetla a konci mýtu o obraze ako priezračnom skle, cez ktoré vnímame realitu, píše Zora Rusinová: Medzi optickým vedomím a nevedomím. Za hranicami viditeľného, In: VALOCH, Jiří – MOJžIŠ, Juraj – RUSINOVÁ, Zora: Marián Mudroch, Skúsenosť z údivu. Bratislava : Pictonica, 2011, s. 48 a s. 50. Reliéfnu slepotlač nazýva „podprahovou matricou obrazu“ (s. 51). 60 Komentár Ludvíka Kunderu citujem z textu Juraja Mojžiša O priznaných (aj nepriznaných) pochybnostiach, in: Marián Mudroch – Priznané pochybnosti. Katalóg výstavy v Umeleckej besede v Bratislave. Bratislava, FO ART, 1996, nestránkované. 61 Piesková je názov prvého textu v knihe Alty Vášovej Sfarbenia; je to u nej farba „presýpacích hodín dunajského piesku”. Kniha je „poctou spisovateľky kolegom-výtvarníkom” a v nemanifestovanej podobe poďakovaním Skupine A-R, ktorá udelila autorke v roku 2010 Cenu Christmas. Obraz má svoje svetlošedé dvojča myšacej farby, o jej schopnosti splynúť s asfaltom, hmlou, dažďom a vetrom píše Juraj Mojžiš práve v súvislosti s knihou Sfarbenia. 62 E-mail Mariána Mudrocha, 29. augusta 2011. 63 MARIN, Louis: De la représentation. Paris : Gallimard-Le Seuil, 1994, s. 310. SIEGERT, Bernard: Latenz der dritten Dimension. Eine Medientheorie des Trompe-l’Œils in der Vorgeschichte des niederländischen Stilllebens. In: GUMBRECHT, Hans Ulrich – KLINGER, Florian (Hg.): Latenz. Blinde Passagiere in den Geisteswissenschaften. Göttingen : Vandenhoeck & Ruprecht, 2011, s. 107 – 134, tu s. 108. L. Marin tu na príklade prechodu od ranoholandských ilustrácií v texte a na textových bordúrach k obrazovým zátišiam poukazuje na funkciu trompe-l’œil ako excesívnej mimetickej ilúzie.

/ 28 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 29

Marián Mudroch: Konvergencie II

vyprahnutej púšte s vodou, stekajúcou

diania, visiaceho vo vzduchu, ale skôr o tušenia

zhora nadol po čistom pieskovom papieri.64

toho, čo by mohlo byť alebo sa nachádza

A napokon by mohol byť aj imagináciou

v stave pred suspendáciou.66

mapy vodných tokov či reliéfnou mapou

Podvečerné nasvietenie obrazu bez hry

pohorí a údolí s jazerom alebo nejakou vod-

leskov vytvára vhodné svetlo a optimálny uhol

nou nádržou uprostred. Slovo slepotlač

pohľadu. Konečne vidíme to, čoho sa mô-

vytvára aj akúsi zvláštnu telesnú asociáciu,

žeme už-už dotknúť, aby sme zistili, že je

naznačujúcu škálu možností, vyplývajú-

to vzdialené, to, čo je „… taktilne chápané

cich zo zdvojeného vizuálneho pohľadu

ako zblízka videné a vizuálne ako vzdialené a sub-

zrakom a taktilného vnímania obrazu

jektívne videné“67: odtlačok stopy na póro-

naslepo, dotykom.

vitom podklade, pripomínajúcom slepecké

Možnosti trompe-l’œil ostávajú však len

písmo. Tá stopa je nám povedomá. Uviazla

latentné. Marián Mudroch vytvoril Konver-

nám v pamäti ako šľapaj Neila Armstron-

genciami II. sériu slepotlačových, kaleido-

ga z prvého telesne-netelesného dotyku

skopických, polymorfných a polyséman-

prvého človeka na Mesiaci, blízkeho preň-

tických obrazov65. Nejde pritom o latencie

ho a vzdialeného pre ostatných pozem-

ukazovania či poukazovania, ani o efe-

šťanov. Nejde však o slepotlač fotografie,

mérne latencie telesného pohybu, narážky

ale o kombináciu fotografie Armstrongovej

či polovedomé alebo predvedomé textové

stopy a kresby „desiatky metrov dlhého krajin-

referencie, ani o latencie časozberného

ného znaku vytvoreného na planine Nazca v Peru,

64 O kvalite papiera a grafitu píše J. Valoch. In: Vzácné dílo M. M., s. 9 – 24, tu s. 16. 65 VALOCH, J.: c. d. s. 9 – 24, tu s. 13. 66 GUMBRECHT, Hans Ulrich: Zentrifugale Pragmatik und ambivalente Ontologie: Dimensionen von Latenz, in: Gumbrecht, Hans Ulrich und Klinger, Florian (Hg.): c d., s. 9 – 19. O latenciách u Mudrocha sa zmieňuje J. Valoch, in: c. d., s. 21 a spomína aj Mudrochove kontemplatívne oblaky (s. 16), o ktorých M. L. Rocha píše ako záznamoch nuansí. 67 RUSINOVÁ, Zora: Medzi optickým vedomím a nevedomím za hranicami viditeľného. In: c. d., s. 43 – 57, tu s. 49.

/ 29 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 30

Marián Mudroch pracuje najčastejšie

... ktorú archeológovia datujú do obdobia vlády Inkov spred 1200 rokov“.68

v sériách, a nie inak je to aj pri Konvergen-

Armstrongova stopa je seriálnym opa-

ciách II. Znovu nás to privádza k problému

kovaním singularity jeho prezencie na

opakovania a nuansí. J. Mojžiš píše v tejto

Mesiaci, ktorá sa stáva u Mudrocha akýmsi

súvislosti o „opakovaní toho istého citátu, ktorý

znakovým gestom sprítomnenia vzďaľu-

Mudroch používa v rôznych farebných a priestorových

júcej sa prítomnosti, re-prezentáciou

súvislostiach“72 a Z. Rusinová o koncepcii

prezentácie, indexálnym gestom stopy na

„repetície a rytmizácie východiskového motívu“

obraze aj reprezentáciou, aristotelovským

a „inscenovaného návratu rovnakého, a predsa

pocitom, „stopou či odtlačkom“.69 Ako stopa

iného“.73

prezencie je Armstrongova stopa neopa-

Zornitza Kazalarska vo svojich teore-

kovateľná, ako re-prezentácia opakova-

tických úvahách ukazuje, že „opakovanie ako

teľná a ako reprezentácia znovu sin-

iterativita garantuje homogénnosť diskurzu, pôsobí

gulárna, hoci i u Mudrocha ide pri všetkých

na tvorbu koherencie textu a konštruuje jeho zmysel

individuálnych nuansách aj o sériu opako-

a ako iterabilita dosahuje pravý opak, rozkladá ko-

vaní.

herenciu textu a dekonštruuje zmysel“, pričom pri

Kombináciou s archeologickým nále-

opakovaniach dochádza k oscilácii medzi

zom sa táto stopa stáva súčasťou archeo-

zmyslom a prezenciou.74 Opakovania a variá-

lógie kultúrnej pamäti a akousi ironickou

cie majú „odlišné farby, zvuky a slová, nimi sme

poznámkou na margo vzťahu času prí-

schopní uchopiť pri písaní, v ráme alebo na papieri

tomného, historického a mýtického, lebo

jednotlivé nuansy“.75 Aj najnepatrnejšia, niekedy

čas ľudského života je z hľadiska his-

len letmá miera rozdielu či zmeny vyvoláva veľmi

torického krátky a z perspektívy mýtického

intenzívne pocity. Odlišné tonality a sfar-

času len okamihom, zábleskom, mihnu-

benia vnímame potom ako rozdielne at-

tím v prírodnom čase, cézannovskou mimo-

mosféry a naladenia jednotlivých obrazov. Mudrochove Konvergencie II. sú zväčša

ľudskou prírodou, na ktorej sa človek zariaďuje. Marián Mudroch mení ľudskú krajinu

dvojfarebnými sieťotlačami, pri ktorých

na zátišie, natura morte, Stilleben (tichý

možno jednoznačne identifikovať Arm-

život vecí).70 Ľudské stopy sú v nej vy-

strongovu mesačnú stopu aj archeologický

chladnuté, v dlhom čase sa zrovnoprávňujú,

prach peruánskeho nálezu. Mudroch do

menia sa na ne-ľudskú a mimoľudskú

nich zasahuje viackrát umelými geomet-

prírodu, v ktorej sa stávajú latentnými, sú

rickými znakmi, ktoré vytvárajú v spojení

suspendované, miznú. Je to skúsenosť

s prírodnými stopami zvláštne napätie.

úžasu a otrasu, otraseného úžasu a žas-

Seriálnosť založená na latenciách, vyplý-

núceho otrasu. Na Mudrochovom obraze

vajúcich z nuansí a variablity opakovaní,

vidíme „čosi, čo je takmer nič“,71 a predsa čosi,

je jedným zo základných znakov jeho

čo je takmer všetko.

tvorby. Tajomstvo nuansí, nepatrných

68 MOJŽIŠ, Juraj: O priznaných (aj nepriznaných) pochybnostiach, In: Marián Mudroch – Priznané pochybnosti. Katalóg výstavy v Umeleckej besede v Bratislave. Bratislava : SCCA, 1996, nestránkované. O tejto dvojkombinácii sa zmienil už Jiří Valoch v katalógu Marián Mudroch. Grafiky – kresby z jeho výstavy vo foyeri těšínského divadla v roku 1982 a v katalógu výstavy Slovenské vizuálne umenie v rokoch 1970 - 1985 (Ed. Aurel Hrabušický), Bratislava, SNG, 2002 ho spomína aj Beáta Jablonská v úvahe Lži, dilemy a alternatívy obrazu (s. 102). 69 SUMMERS, David: Reprezentácia. In: NELSON, Robert, S. – SHIFF, Richard: Kritické pojmy dejín umenia. Bratislava : Slovart, 2004, s. 31 – 46, tu s. 34. 70 RUSINOVÁ, Z.: c. d., s. 51. 71

Používam na tomto mieste peknú formuláciu Etiénna Cornevina z katalógu Marián Mudroch – priznané pochybnosti.

72 MOJŽIŠ, J.: Marián Mudroch. Skúsenosť z údivu. Bratislava : Pictonica, 2011, s. 36. 73 RUSINOVÁ, Z.: c. d., s. 46. 74 KAZALARSKA, Zornitza: Auf Wiederholungen zurückgreifen. Über eine textuelle Strategie, Latentes präsent zu machen, rukopis, s. 20 a s. 21. 75 ROCHA, M. B.: c. d., s. 135 – 149, tu s. 138.

/ 30 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 31

C. D. Friedrich: Žena pred zapadajúcim slnkom

zmien v opakujúcom sa kolobehu sveta,

odvrátená tvárou do obrazu, pozoruje

to aj sveta obrazu, sleduje Mudroch s uvza-

prírodné dianie a s ňou ho pozoruje aj

tosťou človeka, ktorý hľadá tajomstvo

pozorovateľ mimo obrazu, ktorý pritom

práve v tom „takmer ničom”. Mono-

pozoruje aj pozorovateľa na obraze. Pozo-

chrómne série sú fascinujúce práve tým,

rovateľ druhého rádu tým prekračuje

aké možnosti skrýva minimum minima.

pomyselný prah medzi aktuálnym svetom a obrazom a stáva sa súčasťou obrazu sveta a sveta obrazu.

2 Zrkadlový obraz pozorovateľa upozorňuje

Ide tu o zdvojenú romantickú identitu

na zvláštny problém Mudrochovej série

subjektu, ale nielen o ňu, ale aj o neistotu

Autoportrétov (1980). Do zátišia vychlad-

odpovede na otázku: Kto som? a o otázku

nutého sveta ľudskej prítomnosti a pamäti

povahy individuálnej ľudskej identity.

zasahuje autoportrét, ktorého autorom je

A znovu o latencie, neprejavené či ne-

nevdojak samotný pozorovateľ. Hans Ul-

naplnené, suspendované, skryté možnos-

rich Gumbrecht k tomu v súvislosti s obraz-

ti, ale aj o prechody z jednej možnosti do

mi nemeckého romantického maliara

druhej. V okamihu vnímania Mudrocho-

Caspara Davida Friedricha dodáva, že „pozo-

vých Autoportrétov nachádzame sa ako po-

rovateľ druhého rádu je pozorovateľ sveta, ktorý robí

zorovatelia mimo obrazu, ale stávame sa

to, čo umožňujú postavy pozorovateľa na Friedri-

jeho latentnou súčasťou, rovnako ako sa

chových obrazoch pozorovateľom obrazu, totiž mož-

obraz stáva súčasťou nás.

nosť pozorovať seba samého v akte pozorovania“.76

Autobiografickosť autoportrétu tu pre-

Z tejto melancholickej polyvalentnosti

stáva byť žánrovým paktom medzi autorom

vyplýva dnešná fascinácia Friedrichovými

a čitateľom alebo pozorovateľom, prestáva

obrazmi Kriedové útesy na Rujane, Žena pred

byť hrou autobiografického Ja, v ktorom

zapadajúcim slnkom, Mních pri mori, Pútnik nad

splýva diegéza s mimézou, a stáva sa otáz-

morom hmly či Lúky pri Greifswalde, ktoré

kou ontológie textu či obrazu,77 ako sme to

spomína Gumbrecht. Postava na obraze,

videli už u Ingeborg Bachmannovej v želaní

76 GUMBRECHT, Hans Ulrich: Stimmungen lesen. Über eine verdeckte Wirklichkeit in Literatur. München : Carl Hanser Verlag, 2011, s. 90. 77 Týmto smerom uvažuje Juraj Mojžiš v texte On je moje Jeho, ktorý predniesol 11. októbra 2011 na konferencii o autobiografizme, usporiadanej Ústavom slovenskej literatúry SAV v Bratislave.

/ 31 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 32

Marián Mudroch: Autoportrét

jej postavy byť a nebyť spoznaný, ukázať sa a skryť

odpovedať podvojne: pri všetkej seriálnej

sa, ponechať si, čo viem a zamlčať to, čo všetko sa

minimalistickosti Mudrochových auto-

dostane na konci do istého crescenda nerozhodnosti

portrétov vyjadrujú aj ony nuansované

či váhania.

naladenia a rozdiely v atmosférach a v tom-

H. U. Gumbrecht sa pýta, v akom pome-

to zmysle sú aj výrazom rozdielneho vní-

re vyjadrujú Friedrichove obrazy vzťah vní-

mania a „pocitu vznešenosti ako pocitu neľúbos-

mania a skúsenosti a píše, že „sebareflektu-

ti”.79 Na autoportrétoch Mariána Mudrocha

júcemu pozorovateľovi začalo byť zrejmé, že jeho

spôsobuje túto neľúbosť neistota totožnosti

pohľad a interpretácia vecí a sveta závisela od

v sériách nahého muža, obráteného k nám

príslušnej perspektívy, čo vzhľadom na potenciálnu

ako pozorovateľom chrbtom, celých portré-

nekonečnosť perspektív znamenalo, že pre každý

tov, portrétov trupov, fragmentov trupov,

predmet musí existovať potenciálna nekonečnosť

bezrukých portrétov... Nevieme totiž, kto-

interpretácií a skúsenostných foriem”.78

rá z perspektív je „autentická”, keďže

My by sme sa zase mohli pýtať, čo majú

vieme, že v sebareflexii existuje ich poten-

spoločné Friedrichove obrazy s Mudro-

ciálna nekonečnosť. Nevieme však ani to, či

chovými autoportrétmi. Dalo by sa na to

ide o autoportrét Muybridgea, ktorého Mu-

78 GUMBRECHT, H. U.: c. d., s. 91. 79 GUMBRECHT, H. U.: c. d., s. 95.

/ 32 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 33

Marián Mudroch: Potichu smerom do vnútra

droch cituje, Mudrocha ako autora auto-

nik, homo viator, miznúci vo vnútri obrazu,

portrétu či nás ako pozorovateľov Mudro-

otočený chrbtom, skrývajúci pred nami

chových sérií, alebo či ide o anonymné au-

svoju individuálnu identitu, ostáva tajom-

toportréty. Sú polyvalentné. Technika

stvom gauginovskej otázky, odkiaľ prichá-

slepotlače a minimalistický „návrat k nulo-

dzame a kam kráčame. Neistota identity

vému bodu obrazu”, o ktorom píše Jana Ger-

otvára u Mudrocha otázky hraníc exis-

žová80, farebná škála čiernej na čiernej či

tencie, bytia, prázdnoty, ničoty.

čiernej na sivej šrafúre alebo zelenej na čiernej vedú k vnímaniu autoportrétu „ako

3

takého”. Ako však v tejto súvislosti píše

Problém vnútra a povrchu, viditeľného

J. Mojžiš, Mudroch sa dopúšťa na tomto

a neviditeľného zaregistrovali všetci, čo sa

odosobnení dvojitej zrady – privatissimom

zaoberali tvorbou Mariána Mudrocha.

Autoportrétov a ilúziou hmatateľnosti

Návestím je napokon aj jeho riešenie

reliéfnej slepotlače, ktorá obraz zmyslovo

vzťahu medzi plochou a priestorom pri

individualizuje.81

objektovej inštalácii Viditeľné a neviditeľné

Nečakajme odpoveď. Mudrochov pút-

(1997). Je ním však aj Mudrochova séria

80 GERŽOVÁ, Jana: Text v katalógu výstavy Intuícia je súčasťou úmyslu. Bratislava : Galéria LINEA, 1997. 81 MOJžIŠ, J.: Marián Mudroch. Skúsenosť z údivu. Bratislava : Pictonica, 2011, s. 30.

/ 33 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 34

Potichu smerom do vnútra (2006). Etienne

-Ponty to nazval existenciálmi viditeľného

Cornevin píše o „priepasti deliacej viditeľné od

a neviditeľného.

neviditeľného“.82 Ak to má platiť, môžeme

Z tohto hľadiska vnímam radostnosť

Mariána Mudrocha pokojne označiť za

Mudrochovej série Potichu smerom do vnútra,

prevádzača v priestore medzi viditeľným

ktorá nám v cranachovských variáciách

a neviditeľným. Skúma všetky varianty

hovorí, či aspoň nahovára, že aj tam, kde

tohto vzťahu. Monochrómnosť je uňho

nie je na povrchu takmer nič, môže existovať

variáciou na tému neviditeľnosti vnútra,

vnútri rozkoš niečoho.

reliéfnosť slepotlače tematizuje otázku neviditeľného povrchu, séria Potichu smerom do vnútra zase nuansy neviditeľného po-

IV

vrchu a viditeľného vnútra. Vždy pritom

Sfarbenia

ide aj o otázku neviditeľnej mysle a povahu reprezentácie ako vlastnosti vedomia, o otázku

Súbor prozaických textov Alty Vášovej

indexálnych, peirceovských stôp, indícií

Sfarbenia tvorí dvadsať farebných situácií.

ako zmiešaných, modálne škálovaných

Vizuálne vnímanie v nich synesteticky od-

znakov, ktoré nemusíme vidieť, ale môžeme

kazuje na prírodný dotyk (piesok, sneh,

ich pritom vnímať telesne, počujeme ich,

bahno, tráva, bridlica, železo), na vôňu,

pociťujeme ich, dotýkame sa ich, bolia

pach rastlín a plodov (tráva, baklažán,

nás. Antonio Damasio v tejto súvislosti

kvetiny, citróny), prírodných a ľudských

píše, že „neviditeľnosť znamená pri vnímaní len to,

produktov (med, mydlo, uhoľ), častí ľud-

že „nevidíme“ znakovú povahu telesných emócií

ského tela (pleť) alebo na priezračnú vizua-

a citov, aj keď vidíme telo a vieme opísať naše emó-

litu prírodných živlov (vzduch).

cie slovami ako vina, pocit viny, hrdosť, žiarlivosť,

Naladenie, vytvárajúce zmyslovú at-

závisť, vďačnosť, obdiv, zhrozenie, pohŕdanie a city

mosféru jednotlivých textov a ich tonalitu

ako radosť a smútok“.83

reflektuje Juraj Mojžiš takto: „Autorka si

Pri vnímaní neviditeľného ide však aj

uvedomuje, že kedysi žila v slnečnicovej farbe

o otázku slepých škvŕn, toho, čo nevidíme,

a mala domovské právo v jej jase, hoci jej naj-

lebo je to mimo obzoru nášho vnímania,

obľúbenejšou bola myšacia s tou jej schopnosťou

slepých pasažierov, čiže latenentej prítom-

splynúť s asfaltom, hmlou, dažďom a vetrom. Alebo

nosti skrytých javov, mimikry, splývania

to bola baklažánová a jej horkastá zrelosť? Či

s okolitým prostredím, ale aj o ukazovanie

mydlová, to mazľavé perleťové zajatie? Lenže

bez poukazovania, o neviditeľnosť viditeľ-

okolo nej je, vždy bolo, aj zopár protivných

ného, toho, čo nevidíme, aj keď je to

sfarbení, napríklad medová, len aby sa mohla

očividné, lebo sme ranení slepotou, ako aj

pripomínať. Možno aj bridlicová, vlastne pocit

o epifanickú viditeľnosť neviditeľného, kde

samozrejmého, veselého smútku. A čo s uhľovou,

vnútorným zrakom vidíme to, čo je ukryté

keď práve uhľová je ako biela na bielej od malia-

pred vonkajším zrakom iných. Môže však

ra-natierača? Nádej? Je to nádej, keď teraz je

ísť aj o sprítomňovanie minulosti, toho, čo

jagavá z obrazovky a až potom bude pod jagavou,

nie je prítomné aktuálne, ale ako stopa

trblietavou oblohou? Nádej? Áno, nádej, veď je

diania, ale aj o to, čo je prítomné ako

tu svetelná, ako ríša spomienok, nádej, možno,

neviditeľná transcendencia. Platí to aj

keďže každý má nárok na vlastné svetlo … aj na po-

o historických procesoch, čo je v jednej

kus … Napokon, zostala tu aj nebeská, farba

situácii neviditeľné, stáva sa v druhej

priehľadného vreca, do ktorého sa vojde všetko

viditeľné84, neraz aj vtedy, keď ostáva len

haraburdie pred odchodom, pretože nebeská je zaiste

„nenaplnenou možnosťou“. M. Merleau-

farbou odchodu. Za dverami, za oným mies-

82 CORNEVIN, E.: Malá metafyzika v pozitíve obrázkov v negatíve. In: Marián Mudroch – Priznané pochybnosti. Katalóg výstavy v Umeleckej besede v Bratislave. Bratislava, SCCA, 1996, nestránkované. 83 DAMASIO, Antonio, R.: Der-Spinoza-Effekt. Berlin : List, 2005, s. 57 a s. 222. 84 POSPISZYL, Tomáš: Umění, jež nikdy nebylo. In: Lidové noviny, 19. 8. 2011, s. 6.

/ 34 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 35

tom prechodu, takým drahým všetkým

maniu sveta. Platí to aj o jej knihe ako

jungiánom, rozprestrela sa ešte jedna,

obraze.

kvetinová, farba zvábivá ... Biela. Biela na bielej. Ako keď stopy v snehu. Ktoré vzápätí zaveje.“

Vášová naplno využíva medialitu knihy ako veci. Jej kniha je trojrozmerným obra-

A ešte raz Juraj Mojžiš: „O Vášovej fareb-

zom-asamblážou. Otvárajúce sa stránky

ných situáciách si myslím, že im predchádzalo

vytvárajú vzťah medzi plochou a priesto-

nezvyčajné zaujatie vizualitou obrazov vyplavených

rom. Dotyk papiera, jeho drsná jemnosť

rytmom. Najmä rytmom a až následne skoloro-

dáva knihe zvláštnu emóciu. Vzťah papiera

vaných monochromatickou škálou i metaforami

a písma zase pridáva napísanému textu

farebných tónov.“85

farebný pomer pieskovej a čiernej.87

Dôležité je oboje – metafory farebných tónov

Písmo v knihe je svojím typom, veľkos-

aj obrazy vyplavené rytmom. Zornitza Kaza-

ťou, vetným usporiadaním do prozaických

larska interpretuje opakovania ako pro-

riadkov a veršov, rozdielnym riadkovaním

striedky, vytvárajúce efekty zmyslu a/alebo

kratučkých alebo dlhších častí podvojným

prezencie a prisudzuje im schopnosť

médiom určitého významu a abstraktného

konštruovať, ale aj dekonštruovať súdrž-

tvaru. Modálne významové rozdiely vní-

nosť textu.86 V rytme textu je latentne

mame pri odlišnom rytme vo vnútri jed-

prítomná jeho piesňová muzikalita, ale aj

notlivých odsekov, medzi odsekmi, prekra-

imaginatívna vizualita obrazov. V tomto

čovaním viet z jedného odseku do druhého,

zmysle je rytmus nositeľom modálnych

rozdielnym rozostupom riadkov medzi

významov. Vyznačuje tok textu, pravi-

odsekmi alebo vo vnútri odsekov. Vnímame

delnosť v nepravidelnosti a nepravidelnosť

to ako rytmus mysle, jej hmýrivý, kaská-

v pravidelnosti, intonačné vlnenie. Ryt-

dovitý, pretržitý pohyb.

mické striedanie utvára pretržito-nepre-

Stránka knihy vychádza z monochro-

tržitú povahu textu, grafickým usporia-

matického minimalizmu pieskovej na

daním a rytmickou staccatovitosťou sa

pieskovej, z farby a typu písma, zo vzťahu

stáva obrazom a záznamom, diagramom

medzi rámom, vnútrom a vonkajškom

emócií.

obrazu. Veľkosť a typografia dáva stránke

Farebné situácie Vášovej próz sú naozaj

istý poriadok a vnútorný rytmus. Stránky

metaforami farebných tónov. Sú sfarbe-

tvoria série opakovaného priestoru a me-

niami a zafarbeniami, farebnými odtieň-

niacej sa následnosti textu. Sú súhrou

mi v medzipriestore dvoch stavov, vnú-

a protihrou podobnosti a rozdielu, dy-

tornými škálami jednej farby, premenami

namiky a stability v pohybe.

jednej farby na druhú alebo prechodmi

Kniha ustanovuje viacero rámcov textu.

z jednej farby do druhej, prekrytiami jed-

Členia ju nadpisy, prázdne stránky (vaká-

nej farby druhou, prifarbeniami, pre-

ty), členenie na kapitoly, číslovanie stránok

farbeniami, vyfarbeniami, ochrannými

(tu hrá istú rolu aj mystika čísel), názov,

sfarbeniami. Charakterizujú ich jemné

frontispice, mottá, incipity, vydavateľské

rozdiely, nuansy, nerozhodnutosti.

údaje, obsah, obálka, prebal, piesková

Texty Alty Vášovej treba v tomto zmysle

farba celej knihy, minimalistická kresba

čítať aj ako hold výtvarnému vnímaniu

a názov na prebale, monochrómne vnú-

sveta, v ktorom je vedením videnie, ako

torné strany vpredu i vzadu, čím sa zdô-

poctu spisovateľky kolegom – výtvarníkom,

razňuje isté očakávanie toho, čo príde za

ale aj ako vlastný návrat k vizuálnemu vní-

predtextovou prázdnotou a čo ostane za

85 MOJŽIŠ, Juraj: Dvadsať sfarbených situácií na ceste krajinou textu. In: Fragment, 2011, č. 4, v tlači. Text vychádza z príspevku na konferencii usporiadanej Ústavom slovenskej literatúry SAV na tému Možnosti autobiografickosti v októbri 2011. 86 KAZALARSKA, Zornitza: c. d., rukopis, s. 21. Auf Wiederholungen zurückgreifen. Über eine textuelle Strategie, Latentes präsent zu machen, rukopis. 87 Kniha Alty Vášovej Sfabenia vyšla v knižnej edícii časopisu Fragment vo vydavateľstve F. R. & G., Bratislava, 2011. Jej koncepciu vytvára vydavateľ Oleg Pastier.

/ 35 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 36

knihou, zaplnenou textom. Kniha je zázrak a zázrakom ostane, bez ohľadu na elektronické médiá, počítače, iPhony, iPody a čo všetko ešte príde. Alta Vášová vytvára svoje situačné atmosféry a naladenia prostredníctvom zmyslových farebných filtrov, odkaľujúcich a zakaľujúcich pôvodné vnímanie sériou nemanifestovaných, skrytých či zamlčaných pomenovaní, stavov a diania mysle, cítiacej a reflektujúcej elementárne ľudské situácie ako záchvevy na pomedzí bdelého stavu a sna, nevedomia, halucinácie, ľudského styku a autizmu, neschopnosti komunikovať, straty kontaktu, osihotenosti, vylúčenosti a prázdnoty, na hranici amnézie a anestézy, s latentne prítomnou bolesťou z efemérnosti ľudskej existencie a bázňou z neexistencie, ničoty. Ide o situácie a zápisy skrytej, navonok neprejavenej prítomnosti sveta v mysli a sveta mysle. Latencie, prítomné v texte, sa však neraz dotýkajú aj niečoho, čo je až natoľko viditeľné, doslova na očiach, že to nevnímame, neuvedomujeme si to, nevšímame. Vášovej texty však rozhodne nie sú synestetickou hrou zmyslových vnemov a abstraktných rytmických vzorcov mysle. Skrývajú, či prekrývajú najčastešie to, čo je latentne prítomné pod povrchom – proces ľudského ubúdania, telesného chátrania a chradnutia mysle, čo sa navonok prejavuje pribúdaním ľudskej bezbrannosti a bezradnosti. Vráťme sa na záver k básni Paula Celana Teraz z cyklu Todtnauberg. Celan píše: „... jem knihu / so všetkými / insígniami“.88 Narážka na metaforu jedenia knihy, „sladkej v ústach ako med“, platí aj pre Altu Vášovú. Pri čítaní Sfarbení si nástojčivo uvedomujeme, že kniha môže byť sladká v ústach ako med. A vnútri horká.

Peter Zajac (1946) je literárny vedec, v poslednom období knižne vydal: 1 + 1 (s Fedorom Gálom, 2004), Krajina bez sna (2004), Od iniciatívy k tradícii. Štrukturalizmus v slovenskej literárnej vede od 30. rokov po súčasnosť (ed. spolu s F. Matejovom, 2005).

88 CELAN, Paul: Die Gedichte. Kommentierte Gesamtausgabe. Frankfurt am Main : Suhrkamp Verlag, 2003, s. 283.

/ 36 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 37

Sirota Milan Zelinka

Všetko sa začalo tým, že Anite prestala stačiť mačka a zatúžila mať v dome aj kocúra. Mačka bola už staršia, mala krásny kožuch vzácnej sivomodrej farby a hoci vyzerala unavená, keď prišiel marec, lietala s kocúrmi po stodolách a povalách celé noci a výsledok bol, že každý rok vrhla aj dva razy po päť krásnych mačiatok. Lenže domácnosť so ženou, ktorú už od jej pätnásteho roku ničí nevyliečiteľná choroba, nie je útulok pre zvieratá, a tak bolo nevyhnutné všetky mačiatka utopiť vo vedre, nanajvýš ponechať ak jedno alebo dve pre náhodného záujemcu. Túto nevďačnú robotu robila najprv Anitina matka a neskôr Anitina staršia sestra Ada, práve ona, čo celé desiatky rokov pomáhala matke niesť ťažký údel mladšej dcéry. Chodila s ňou do nemocníc, kúpeľov a rôznych liečební a pritom pomáhala matke v dome aj v záhrade robiť všetky roboty. Ba nelenilo sa jej ani celé dopoludnia vystávať v kuchyni pri sporáku – len aby sa jej mladšia sestra nijako nepreťažila ani fyzicky, ani duševne. Ak to jej sestre odporúčali lekári, Ada jej niekoľko ráz pomohla nájsť prácu v meste, robotu na polovičný úväzok, pri ktorej by sa Anita nepresilila. Ale anjel pokoja vládol v ich dome vždy len krátko, lebo Anita sa po čase zakaždým preťažila, čo skončilo ťažkými záchvatmi, pri ktorých musel vždy niekto z rodiny bdieť spolu s bdejúcou Anitou a dávať pozor, aby v nestráženej chvíli nevyskočila z verandového okna na dvor a nezlomila si nohu, čo pred niekoľkými rokmi už urobila... Ale teraz, po nedávnej matkinej smrti, Anita, súc sama v dome a pochvaľujúc si, že ju už nikto do ničoho nenaháňa, keď Ada znovu pristupovala s práve okotenými mačencami napchanými v starej pančuche k vedru s vodou, Anita zrazu zaprosila: „Aďka, prosím ťa! Nechaj mi aspoň jediného kocúrika, len jedného kocúrika mi nechaj – to bude moja radosť!“ Lenže Ada sa v určovaní pohlavia u mačiat neveľmi vyznala, a tak Anita hupkom pobehla na druhý breh Udavy po bratranca Feriho Kriaka, ktorý sa v tejto veci vyznal dokonale. Feri Kriak prišiel ihneď, v ústach mu dymila cigareta, a keď mačatá dôkladne prezrel, obrátiac každé na chrbát, vybral jedno pruhované, pripomínajúce miniatúrneho tigra. „Toto je jediný kocúr v celej bande, Anit,“ riekol. „Ten ti bude až nad hlavu!“ Anita mu vďačne vložila do náprsného vrecka dve eurá a Feri sa ihneď po-

/ 37 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 38

bral za rieku do marketu, aby si tam na verande vypil niekoľko borovičiek a pív. Tak sa stalo, že Anita už mala čo robiť. Kocúrika pomenovala Murkom a uložila ho do škatule od margarínu, keď ju predtým bola vystlala švagrovou košeľou. A Štefo Relich neprotestoval. Košeľa bola síce z flanelu, jeho obľúbenej látky, ale na mnohých miestach taká prederavená šípkovými tŕňmi, že mu ani nenapadlo, aby sa pre to hneval. Mača najprv kŕmila stará mačka, jeho matka, zo svojich bradaviek. Prenášala ho v zuboch z kuchyne do predsiene a naopak, cítila potrebu trochu sa ním popýšiť, ukázať ho ľuďom v dome, neskôr ho kŕmila sama Anita – mliekom, ktoré pravidelne kupovala od istej robotnej susedky, ktorá vedno s rovnako robotným manželom ešte chovala kravu, čo bola vo valale v tom čase už veľká vzácnosť. Z domáceho mlieka Murko rástol ako z vody, utešene priberal. Radosť bolo hľadieť, ako spolu so svojou matkou pijú každý zo svojej misky snehobiele kravské mlieko. Všetci v dome sa na to pozerali, každý mal z toho takú radosť, akoby ani nešlo o zvieracie, ale o ľudské mláďa. Keď trochu podrástol, začal sa prevaľovať na koberci na chrbát, váľal sa z jedného boka na druhý, vystrkoval nad seba labky, nato sa hneď rozbehol za kusom zrolovaného papiera, uviazaného na dlhej niti na spôsob umelej myši, ktorý po dlážke so smiechom ťahala jeho gazdiná, skákal po ňom tak prudko, že na dlážke urobil nie jeden, ale hneď tri kotrmelce. Dlho trvalo, kým sa naučil pýtať sa von. Jeho matka bola poriadna mačka, v zime mohla bývať v mestskej bytovke aj dva týždne, a nikdy sa nestalo, že by si vykonala potrebu mimo na to určeného miesta: do debničky vysypanej pieskom. Ale jej syna do mesta brať nemohli, neraz sa tajne utiahol v kuchyni pod diván, a keď si vykonal potrebu, previnilo tam čušal, takže Anita len podľa smradu zistila, koľko bije. Svorne tvrdila, že túto vlastnosť v nijakom prípade nemohol zdediť po matke, ale len a len po dajakom lenivom a nemóresnom starom kocúrovi, čo sa tak strašne nezodpovedne podieľal na genetickej výbave svojho potomka, pričom mu ani vo sne nenapadlo, koľko starostí jej tým urobí v budúcnosti, keď ho prichýli do svojho domu. Štefo Relich mu jeho prehrešok nevedel tolerovať. Slúži mu však ku cti, že na Murka ani nekričal, ani mu nehrozil trepákom, ale trestal ho len tak, že si začal hlasno pohvizdovať nejakú starodávnu populárnu pieseň, naschvál strašne falošne. Vedel, že kocúr neznáša nijaké hvízdanie, okamžite sa postaví k dverám a pohľadom upretým na kľučku bude prítomných žiadať, aby ho pustili von. „Zase si môjho kocúrika vyhnal z domu!“ vyčítala mu Anita. „Zase,“ natešene s ňou súhlasil Štefo. „A smie sa to takto – oproti tmavej noci?“

/ 38 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 39

„A smie sa to takto – srať tajne pod diván? Kto to má po ňom stále upratovať? Veď je tu ako v maštali!“ „Ej, ej, Štefo, ty nemáš srdce. Veď je to ešte dieťa, a časom sa všetko naučí.“ „Naučí, naučí, ale kedy?“ „Učený nik z neba nespadol. Aj on to raz bude vedieť.“ Anita mala pravdu. Murko po čase zmúdrel a pod diván už potrebu nevykonával, zato staršia sestra spozorovala, že na obzore ich života sa kopia nové mraky. Istého dňa, keď bola Anita v meste na kontrole u svojej lekárky, Ada našla v poštovej schránke obálku z T-Comu a zo zvedavosti ju otvorila. Bol v nej mesačný účet za telefón na deväťdesiatšesť eur. Ada nemohla uveriť vlastným očiam. Vysvitlo, že jej sestra má o dvadsať rokov mladšieho priateľa, s ktorým sa zoznámila v nemocnici ešte pred dvoma rokmi, keď tam bola na preliečení. Jej priateľ mal podobnú chorobu ako ona, bol schizofrenik, rozvedený a stále mu chýbali peniaze. Anita mu ich posielala poštou, tu vložila do listu desať eur, tu dvadsať, a niekedy len päť a on jej v listoch ďakoval. Neskôr si zvykol zavolať ju telefónom tak, že jej zazvonil len raz a potom hneď zložil slúchadlo, a ona hneď vedela, že mu má zavolať na jeho číslo, lebo jej priateľ na platenie účtov nemá peniaze. Hovory išli na jej účet, to bolo jasné podľa jeho výšky, ale ona na to nedbala, tvrdila, že teraz už nie je taká osamelá, keď sa má s kým pozhovárať. „Aká si mi ty osamelá?“ dohovárala jej Ada. „So Štefom chodíme k tebe najmenej dva dni v týždni, niekedy aj tri... To ti nestačí? Musíš mať ešte aj tajného priateľa, ty, šesťdesiatpäťročná žena? Myslíš si, že ťa má rád pre tvoje modré oči? On, čo je od teba o dvadsať rokov mladší?! Koľko si zase platila za telefón – len sa priznaj!“ „Koľko som platila, toľko som platila,“ odvrkla Anita. „Sú to moje peniaze, nie tvoje!“ „No dobre, dobre, moja zlatá, lenže potom nenariekaj, že nemáš na nedoplatok za plyn. Pravdaže nemáš. Ako by si aj mala, keď platíš také sumy za hovory!“ „A čo mám robiť, keď som stále taká sama?“ „Ako sama, ako sama, veď si chcela byť sama. Keď žili mama, stále si sa sťažovala, že nemáš pokoj, lebo ťa nenechajú spať do desiatej hodiny dopoludnia, a stále ťa naháňajú do roboty. Teraz, keď sú už na cinteri, už ťa nikto do ničoho nenaháňa, máš pokoj, ale ty stále nie si spokojná, stále ťa čosi omína. Čo vlastne chceš? Veď ja tu nemôžem byť s tebou celé dni aj noci – mám rodinu a v nej jedného invalida s podobnou diagnózou, ako máš ty. A kopu výdavkov a roboty, že si za celé dni nemám čas ani na sekundu sadnúť... Celé roky sem chodím robiť do záhrady, kosím trávu, okopávam zemiaky, sadím a ty si ani gánok nepozametáš, ani si nič neuvaríš, aj toto musím robiť za teba

/ 39 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 40

ja – tak čo vlastne ešte chceš? Chýba ti sex? Sexovať by si chcela na staré kolená?! Ty – šesťdesiatpäťročná stará baba, čo sa pošikuje?!“ „Tu nejde o nijaký sex, je to len priateľ, priateľ, nič viac,“ rázne sa ohradila mladšia sestra. „Priateľ? Len priateľ? Naozaj? Čo ťa volá o druhej v noci a zbytočne ťa rozrušuje a ty potom už nespíš a zabúdaš aj brať lieky? A choroba sa ti potom zhoršuje?“ „Mne sa nič nezhoršuje,“ povedala Anita. „Ja som v poriadku.“ „Akože nezhoršuje, vari som slepá? Vari nevidím, ako veľa zase rozprávaš? A z cesty? Vari to nevidia aj ľudia na pošte aj predavačky v obchode? Ako na každého vyvaľuješ oči? Že to ide s tebou dolu vodou? Vravím ti, prestaň s tým telefonovaním, lebo zle skončíš! To ti nemôže prospievať – také večné ponocovanie! Keby ti to prospievalo, prosím, nepoviem ani slovo. Ale takto?“ Naveľa-naveľa Anita sestre sľúbila, že so svojím priateľom rozviaže všetky styky, povie mu priamo, že je medzi nimi koniec, aby jej už nikdy nevolal, ona je chorá a stará a potrebuje pokoj. A čo sľúbila, to aj – ako sa zdalo – urobila, lebo Ada ju raz pristihla, ako v kuchyni so slúchadlom pri uchu dáva tomu priateľovi zbohom navždy. Lenže život by nebol životom, keby v ňom na človeka nečakali nejaké prekvapenia... Po čase začali Ade niektorí ľudia z valala rozprávať, že už niekoľko ráz videli Anitu v meste na námestí pri fontáne s akýmsi oveľa mladším mužom, obaja jedli zmrzlinu a držali sa za ruky. Správali sa ako starí známi, to bolo vidno na prvý pohľad. „Klamárka!“ povedala jej Ada rovno do očí. „Hnusná klamárka!“ Doma mi sľubuješ hory-doly a za mojím chrbtom sa s ním stretávaš v meste! U mňa si obyčajná klamárka, ja ti už neverím ani slovo!“ Anita ešte väčšmi vypúlila oči a potom zahabkala, že to bolo už naposledy. Už nikdy v živote sa s ním nestretne, to prisahá. Ale Ada ju už nepočúvala. Nahnevane buchla dverami a odišla do záhrady presádzať jahody. Jej muž Štefo to nebral tak tragicky. Bol toho názoru, že Anita môže robiť čokoľvek, jedinou podmienkou je, aby to nezhoršovalo jej zdravotný stav a aby bola šťastná. Ale Anitin zdravotný stav sa zhoršoval zo dňa na deň. Teraz už spala veľmi málo, a jazyk jej chodil od rána do večera. Nikoho nepustila k slovu, oči jej čoraz väčšmi vyliezali z jamiek, pri rozprávaní z ničoho nič preskočila z jednej témy na druhú, a nič nedokončila. Trvalo hodinu a pol, kým sa vychystala do mesta k lekárke na kontrolu, každú chvíľu strácala kľúče od domu aj osobné doklady, takže celá rodina zavše nerobila nič iné, len celé hodiny hľadala stratené veci... „Božemôj, božemôj, čo nás to zase čaká?!“ spínala Ada ruky. „Štyridsaťpäť rokov ustavičného trápenia a ešte toho nie je dosť? Dokedy to mám ešte znášať?!“

/ 40 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 41

Štefo Relich sa pokúšal upokojovať švagrinú tak, že s ňou dvojhlasne spieval ľudové pesničky, nejaký čas im to spolu aj šlo, ale Anitina tvár bola čoraz napnutejšia. Keď istého popoludnia začala celkom vážne tvrdiť, že Ada k Štefovi nepasuje, a že ona sama by mu bola oveľa lepšou manželkou a potom náhle, že ráno videla ísť po ceste nákladné auto plné policajtov a že tí policajti chodili hore-dolu a ustavične jej salutovali a že aj ona si dala na hlavu Štefovu šiltovku a aj ona im v jednom kuse salutovala ako nejaký generál a potom, že videla svoju vlastnú smrť, šla v bielom rúchu dolu dvorom a na pleci niesla kosu, a že ona musí tú svoju smrť zastaviť a vzala do ruky sekerku a so strašným krikom behala s ňou po dvore, že sa aj náhodní chodci na ceste zastavovali pri ich bráne a pozerali, čo sa to robí – Ade neostávalo nič iné, len vytočiť stodvanástku... Tentoraz bola Anita v nemocnici dvakrát po dva mesiace, pričom dva mesiace medzitým bola u Ady a Štefa v meste, v ich byte. Kým brala lieky, bolo dobre, ale keď začala chodiť sama do mesta a niektoré z liekov vynechávať, znovu to s ňou začalo ísť dolu kopcom. Prestala spať a stala sa agresívnou. Neustále sa so sestrou vadila, celú rodinu zamestnávala nezmyselnými požiadavkami, a keď potom aj Adin a Štefov syn – invalid prestal poriadne spávať a aj uňho sa začali prejavovať známky nervozity, Ade a Štefovi neostalo nič iné, len znovu zavolať stodvanástku, ktorá znovu odviezla Anitu do nemocnice... Manželia už nemohli čakať, museli to urobiť, aby predišli možnému nešťastiu, lebo syn – invalid sa už začal vyhrážať, že tetu otrávi... Tak sa Anita dostala do domova sociálnych služieb, kde boli iba samé ženy a dievčatá a ľuďom z valala to začalo prekážať – taký mal Štefo Relich dojem. Len zriedka ho na prechádzke v dedine niekto nezastavil a len zriedka sa ho po výmene niekoľkých formálnych viet neopýtal: „A čo je s Anitou? Kde je? Akosi dávno som ju nevidela... Predtým chodila aj do obchodu, aj do kostola, aj k doktorovi, a teraz nič. Čo je s ňou?“ A Štefo popravde odvetil, že jeho švagriná je už v Domove sociálnych služieb v Jabloni, keďže jej zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že on s Adou už nemali inú možnosť. „Ako? Vy ste ju dali do ústavu?“ zdesene sa spýtala žena. „To ste jej nemohli zabezpečiť opatrovateľku tu – vo valale?“ „Ale jej nestačí bežná opatrovateľka, ona musí mať špeciálnu starostlivosť.“ „Špeciálnu starostlivosť? A kto to povedal?“ „Kto by to povedal? Lekári... Veď nám vraveli, že Anita mala byť už pred dvomi rokmi v domove...“ „A nemohli ste si ju vziať k sebe do mesta, do bytovky?“ „Nemohli, pani... Viete, ono to nie je také jednoduché... Keď my máme ešte syna – invalida s takou chorobou, akú má Anita. A keď bola ona dva mesiace u nás, tak on vôbec nespal...“

/ 41 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 42

„Nespal? A prečo?“ „Lebo ani ona nespala... Chodila po byte celé noci a stále niečo hľadala...“ „Ale predsa len: tu je toľko mladých zdravých žien bez zamestnania... Aj ony by si zarobili aj Anita by bola doma...“ „Keď ona potrebuje špeciálnu starostlivosť. Bežná opatrovateľka by ju nezvládla...“ „Tak ste tu teraz s Adou bez nej. To máte teda fraj!“ „Nemáme, pani. Ada musí teraz za ňou behať do domova. Pre nás by bolo najlepšie, keby bola zdravá a bývala tu, v rodnom dome. Vtedy by sme mali fraj, ale takto nie...“ Ľudia z valala to videli veľmi jednoducho... Keď si teraz Štefo vypočítal, koľko budú musieť platiť za elektrinu, telefón a plyn namiesto švagrinej, vyšla mu suma 12-krát 72 eur, čo je 864 eur za rok, k tomu domová daň 40 eur, to je spolu viacej ako 900 eur! „Preboha!“ zľakol sa. „Veď je to viacej ako dva moje dôchodky! Ako to s Adou všetko utiahneme? Aj v meste aj tu? Ibaže by sme na zimu vypli všetky gamatky, no potom bude v dome zima ako na Sibíri. A neustále rozkladať oheň v sporákoch v oboch kuchyniach – to tiež nebude med lízať. Ale ak nám aj znížia platbu za plyn na 10 eur mesačne, aj tak bude inkaso ešte stále 12 krát 32 eur, to jest 384 eur ročne plus domová daň, to je 420 eur ročne. Jeden celý môj dôchodok! A toľkoto budeme platiť za dom, ktorý je opustený a do ktorého chodíme len dvakrát v týždni. Načo sem kedysi dali mama zaviesť plyn, keď je teraz taký drahý? Načo do toho investovali štyridsaťtisíc korún slovenských, keď teraz musíme kúriť drevom? To nie je dobrý svet, ak je v ňom toto možné!“ Anita bola v domove sociálnych služieb a jej kocúr osirel. Aj jeho mať, staršia sivomodrá mačka, sa ešte na jar stratila, zrazu jej jednoducho nebolo a basta. Márne ju Ada vyvolávala ťahavým hlasom – k miske s mliekom a k tégliku s tučným bravčovým mäsom pribiehal len Anitin obľúbený kocúrik. Chvíľu stál na prvom schode, smutne sa obzeral na všetky strany a potom akosi neochotne, akoby ani nebol hladný, začal piť mlieko. Pravdaže, kocúr nebol celkom sám. Ada so Štefom chodili do Tinkoviec len dva dni v týždni, v utorok a v piatok a v ostatných dňoch sa o Murka starala jej dobrá kamarátka z mladosti, čo bývala s rodinou v treťom dome povyše. Ada jej dávala granuly a občas kartón s mliekom, a niekedy aj odrezky z bravčových stehien. Adina kamarátka nasypala na vrchnák od Ramy granuly, naliala do emailovej misky mlieko a potom kocúra privolala osvedčeným spôsobom a ak hneď pribehol, stála pri ňom, kým nepojedol všetky granuly a nevypil aspoň tri štvrtiny z mlieka. Len potom odchádzala k bráne, pričom sa obzerala za seba, či sa k schodom neprikráda nejaký cudzí starý kocúr, ktorý by Mura mohol odohnať a sám požrať zvyšné jedlo. Ak nejakého takého kocúra zbadala, bez váhania sa vrátila ku schodom a votrelca odohnala tak, že si niekoľkokrát mocne tleskla do dlaní.

/ 42 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 43

Inak sa Anitin kocúr zvykol „stravovať“ aj u dolného suseda. Dolný sused sa menoval Elek Zvonk a choval tri mačky. Raz ráno, keď Ada zašla od autobusu k známej susedke po cmar a domáce mlieko a Štefo Relich prichádzal k ich opustenému domu ako prvý, Elek Zvonk už čakal na neho pred bránou. „Tak čo, sused?“ zvolal. „Ako to bude s tým vaším kocúrom?“ Štefo zastal, a hoci dobre vedel, koho má Elek Zvonk na mysli, opýtal sa nevinne: „S akým kocúrom, sused?“ „No predsa s tým vaším, čo tu ostal na vašom dvore po vašej chorej švagrinej.“ „Ach, ták. S Murom. A čo je s ním?“ „Viete vy, koľko požerie našim mačkám zo žrádla? Už im ani nestačím kupovať. Takto to ďalej už nejde – to sa musí riešiť...“ „Ach, sused, ale my nášho kocúra k vám neposielame. Ten má žrádla dosť aj u nás na dvore.“ „Ale ani my ho k nám nevoláme. Príde si ako do svojho a hneď dopredu. Viete, že odtíska naše mačky od misiek?“ „To neviem,“ povedal Štefo Relich a obzrel sa, či sa k nim už nepribližuje Ada. No cesta bola pustá. „Poviem vám rovno: takého pažravého kocúra ako je ten váš, som ešte nevidel...“ „Nuž, viete... Kocúre sú už raz také... Túlajú sa po cudzích dvoroch akoby nič. Kto im v tom zabráni?“ povedal Štefo. „Túlajú, túlajú... Ale mne už nestačia peniaze. Mali by ste nejako prispieť – takto to ďalej už nejde.“ „Dobre,“ povedal Štefo Relich. „A koľko by to malo byť?“ „Viete vy čo? Dajte desať eur a budeme si kvit.“ Čo mal Štefo Relich robiť? Siahol do buksy a podal Elekovi Zvonkovi desaťeurovú bankovku. Ten ju hneď vzal a už sa neobzrúc, zmizol s peniazmi v hĺbke dvora. Od toho dňa dolný sused pravidelne čakával Štefa Relicha pred bránou svojho domu a Štefo mu vždy dal raz päť, raz desať, raz sedem eur ako riadny príspevok na kŕmenie Anitinho kocúra. „Ale nám tu tá Anita nechala dedičstvo!“ posťažoval si jedného dňa manželke. „Rozkázala si nechať Mura nažive a starať sa o neho teraz musia cudzí ľudia. Vieš, že Muro na Zvonkovom dvore odžiera ich mačkám z jedla?“ „A tebe to kto povedal?“ „Sám Elek Zvonk.“ Ada sa na muža zahľadela podozrievavým pohľadom a nato riekla: „Vari si mu len niečo nedal?“ „A čo som mal robiť?“ rozhodil Štefo rukami. „Keď tvrdil, že náš Muro odtíska jeho mačky od misiek...“

/ 43 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 44

„Aký si ty len somár, Štefo! Hneď každému všetko uveríš. Vari nevieš, že Elek Zvonk je starý špekulant a vydierač? Už aj s tým prestaň, lebo takto kamaráti nebudete. Myslíš si, že iné kocúre neblúdia po cudzích dvoroch? Aj do nášho chodí jeden ryšavý, a keď sme v záhrade, požerie Murovi všetko žrádlo.“ Po tejto studenej sprche sa Štefo Relich Elekovi Zvonkovi vyhýbal. Radšej chodil do domu poľnou cestou poza humná alebo vystúpil až na hornej zastávke, len aby sa s ním nestretol. Ada však musela niečo povedať aj Elekovej žene. Dolného suseda pred jeho bránou už vidno nebolo, ale Štefo Relich si to vysvetlil po svojom. Asi sa s tým rozhodol zájsť na obecný úrad, pomyslel si, a to ho pohlo k činu. Raz večer vypísal doma peňažný poukaz na desať euro. Uviedol doň presnú Zvonkovu adresu, do kolónky správa pre prijímateľa napísal „Príspevok pre kocúra“, a keď na druhý deň ráno vystúpil s manželkou v Tinkovciach z autobusu, zašiel s tým poukazom na poštu. V takú skorú rannú hodinu tam nebolo ešte nikoho. Vedúca pošty, inak aj poslankyňa obecného zastupiteľstva, vzala poukaz do rúk, vzala aj desať euro, ale doklad do frankovacieho stroja nezasunula. Krátko sa zasmiala a potom riekla: „Mňa do toho síce nič nie je, ale s niečím takým som sa za tridsať rokov ešte nestretla. To naozaj chcete, aby sme mu doručili tieto peniaze?“ „Naozaj,“ odvetil Štefo ľadovo. „Nech mám písomný doklad, že som mu na výživu toho nášho kocúra skutočne prispel. Aby mi už nemohol vyčítať, že náš kocúr odžiera z jedla jeho mačkám...“ „A vy si neuvedomujete, čo sa stane? Veď sa tým obaja zosmiešnite pred celým valalom. Nebude to hanba – takto si vybavovať susedské spory?“ „A nech sa len pekne hanbí,“ povedal Štefo. „Keď ide na mňa s takými vecami... Môže to pohnať aj na obecný úrad...“ „Prosím vás!... Veď by sa tým zosmiešnil na celej čiare.“ „Dobre, tak ja sa na to teda vykašlem,“ povedal Štefo a vzal poukaz z okienka. Elek Zvonk aj predtým chodil do krčmy častejšie, ako je zdravé. No vtedy, keď mu Štefo Relich pravidelne prispieval na výživu Anitinho kocúra, väčšmi ako zvyčajne ho bolo cítiť rumom. Príspevok považoval za samozrejmosť. Ba bol taký drzý, že ak Štefo pred ním zamkol bránu zámkom na bicykle, Elek Zvonk ju bez váhania preliezol a vošiel do dvora, kde potom stál na schodoch a tak dlho klopkal na verandové dvere, kým mu ich Štefo neodomkol a kým mu cez prah nepodal päťeurovku. To Štefa dožralo. Ade nepovedal ani slovo, no v najbližší utorok natrel hornú časť brány lepom, a keď ju potom Elek Zvonk znovu preliezal, ostal tam prilepený a nemohol zoskočiť ani na jednu, ani na druhú stranu. Prestrašene volal na okoloidúcich chlapov, aby ho dali dolu, lebo tam zahynie, v čom mu

/ 44 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 45

tí po krátkom váhaní vyhoveli, hoci to nebolo vôbec ľahké, keďže lepidlo bolo mimoriadne silné: Štefovi Relichovi ho pred časom podaroval istý ujec, čo sa po mnohých rokoch vrátil z Kanady, a hneď ho aj upozornil, aby bol pri jeho používaní zvlášť opatrný, lebo toto lepidlo používajú v Kanade drevorubači v lesoch na lapanie rosomákov, ako im tí kradnú zo zrubov slaninu... Ako sa neskôr ukázalo, pri tomto incidente najviac utrpelo Zvonkovo prirodzenie... Zatiaľ čo predtým sa – vždy silne podgurážený – motal po valale a všetkým ženám, bez rozdielu veku i zdravotného stavu, dával neslušné návrhy, pokúšajúc sa ich pritom chytiť za zadok, teraz celé týždne čušal doma ako voš pod chrastou. Vôbec sa neukazoval ani v obchode, ani v krčme, ani u lekára, takže sa medzi ľuďmi začal šíriť chýr, že sa už pokajal: o to viac, že ho údajne aj farár vykadil tymianom, keď bol jeho ženu na prvý piatok spovedať... A ako neskôr Štefovi Relichovi tvrdili dvaja pilčíci, Elek Zvonk potom poza manželkin chrbát navštívil istého penzionovaného právnika v Ondišove a zotrval s ním v dlhom a srdečnom rozhovore. Chcel Štefa Relicha zažalovať na súde pre urážku na cti a ublíženie na zdraví s trvalými následkami, keďže od chvíle ako ostal prilepený na Relichovie bráne, sa mu penis nie a nie stoporiť. Právnik sa ochotne podujal zastupovať ho v tejto kauze, a hneď mu aj udelil niekoľko rád... Na otázku sudcu, čo Eleka primälo, aby liezol za bieleho dňa cez zamknutú Relichovu bránu, mal Elek Zvonk odpovedať, že to bola stoeurová bankovka, ktorú si – idúc po mostíku popri Relichovie bráne – práve vyberal z peňaženky s úmyslom, že sa poberie na obecný úrad a zaplatí tam ročný poplatok za dom, pozemok a za odvoz odpadu, keď sa tu prihnal zo Zhary prudký vietor, vytrhol mu tú bankovku z ruky a odniesol ju do Relichovho dvora... Podľa rozprávania pilčíkov, Elek Zvonk sa na ten proces chystal veľmi vážne a len náhla smrť toho právnika v Ondišove zapríčinila, že sa svojho plánu napokon vzdal. Výpoveď pilčíkov musel Štefo Relich považovať za vierohodnú, keďže len nedávno v regionálnych novinách čítal o zvláštnej smrti toho právnika, ktorého pri pílení dreva poštípal sršeň. Dostavila sa prudká alergická reakcia, a právnikovi už nebolo pomoci... A Anitin kocúr si zatiaľ žil svojím životom a vôbec ho nezaujímali ich spory. Keď sa ráno Ada so Štefom blížili k domu, vybiehal na cestu a radostne bežal popri nich, a keď odbočili k bráne, odbočil k nej aj on, a keď Ada rozväzovala špagát, ktorým bolo ľavé krídlo brány zviazané so stredovou bránkou, Murko trpezlivo čakal a pritom chápavo hľadel na svoju náhradnú paniu... A Ada sa na neho usmievala a otvorila bránku dokorán, a on potom ako prvý vbiehal do dvora. Bežal až k schodom a tam čakal, kým prídu k nemu. Ada mu už na schodoch naliala do pripravenej misky domáce mlieko a na vrchnák od Ramy mu bohato naložila z bravčových odrezkov. Murko najprv vychlípal z misky všetko mlieko, hneď nato sa pustil aj do odrezkov, zatiaľ čo Štefo odomkol verandové dvere a manželia vošli dnu. A on

/ 45 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 46

bežal za nimi, váľal sa po koberci, zatínal do neho pazúry a ustavične sa pritom obzeral, čo na to povie jeho náhradná gazdiná... A jeho náhradná gazdiná najprv odložila tašku na stôl, a hneď potom si čupla k nemu, hladila ho rukou po hlave a po chrbte, škrabkala ho ukazovákom pod bradou. A on od rozkoše prižmuroval oči, naťahoval krk a šťastne priadol... Istého augustového dňa vybavila Ada Anite v domove trojdňovú priepustku a vnuk David ich potom všetkých doviezol na svojej fabii do Tinkoviec – okľukou cez Svetlice... Urobili si malý výlet... Povyše valala bolo Adine obľúbené miesto, kam odmala chodievala na bukové hríby. Volalo sa Chlievny most... Bližšie k valalu bola na okraji hrabového lesa studnička obložená kameňmi a vpravo od cesty široká a dlhá lúka s nízkou trávou. Dalo sa tam parkovať. Adu vyložili na Chlievnom moste a oni sa presunuli na lúku. Chodili po chodníčku na okraji hrabovej hory a hoci huby veľmi nerástli, lebo bolo sucho, Anita sa potešila aj tým dvom kozákom hrabovým, ktoré sa jej podarilo nájsť. No najväčšmi sa tešila doma svojmu kocúrikovi. Celý deň ho nosila na rukách, chvíľu sa smiala, chvíľu jej po lícach tiekli slzy. Nato sa zase rozveselila, lebo Murko sa váľal po koberci v kuchyni, robil kotrmelce a ona ho hladila po hlave a po chrbte, škrabkala ho pod bradou a on slastne naťahoval krk, dvíhal hlavu, prižmuroval oči a spokojne priadol. Všetci boli veselí, len Štefo Relich nie. Naoko sa síce smial spolu s ostatnými, ochotne sa fotografoval raz s Anitou s Murkom v náručí, raz s vnukom Davidom a jeho mamou pri ich zlatohnedej fabii, raz s manželkou Adou a potom naraz so všetkými v skupinke na mostíku pred naširoko otvorenou bránou, odkiaľ bolo dobre vidno perspektívu ich vzorne pokoseného dvora. Naoko bol veselý ako ostatní, no v skutočnosti sa mu chcelo plakať: za všetkými blízkymi, čo odišli zo života a jeho a Adu nechali napospas jeho dravým prúdom a zákerným vlnobitiam. Vedel, že také dni, ako je tento, sú vzácne... Že nebudú trvať ani len mizivý zlomok z večnosti... Všetko na svete raz prejde, všetko sa raz pominie. O dva dni sa aj Anita bude musieť vrátiť do domova, lebo žiť v rodnom dome už nemôže. Na svete sa všetko pominie, aj tento krásny augustový deň. A človek bude musieť toho ešte veľmi veľa prežiť, dobrého aj zlého, kým sa konečne doplaví do vôd večného pokoja... Milan Zelinka (1942) je prozaik. Knižne publikuje od 70. rokov, v posledných rokoch vydal knihy Príbehy z Karpát (2005), Teta Anula (2007, cena Anasoft litera 2008), Ten nevyspytateľný svet (2009) a Rudenko (2011).

/ 46 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 47

O ovocí a zelenine Ivana Dobrakovová

Nebolo to jednoduché a už vôbec nie príjemné, trvalo to omnoho dlhšie, než si predpokladala, než si plánovala, zvyknutá všetko si v živote riadne naplánovať, stanoviť, odškrtávať v zápisníku bod po bode, toto som zvládla, toto už netreba, toto zajtra, pozajtra, o týždeň, tentoraz plánovanie nepomohlo, vypočítavanie dní a mesiacov úplne zbytočné a smiešne, nie a nie sa to podariť, vyčerpanie, frustrácia, ľahostajnosť, zautomatizované pohyby, no keď si koncom mája vybehla zo zasadačky počas dôležitého ranného stretnutia s Francúzmi, prepadnutá náhlou nevoľnosťou, keď si hádzala tyčku do vylešteného hajzlu v l’Idéali, predsa len v tebe skrsla akási, aká-taká nádej, žeby zmena hladiny hormónov? žeby ti v tele konečne niečo rástlo? Ďalšie a ďalšie ranné nevoľnosti to potvrdili, spolu s digitálnym tehotenským testom, spolu s gynekológom Remim, v tridsiatich piatich rokoch, po dvoch spontánnych potratoch a štyroch tubách kyseliny listovej si opäť tehotná, nemala si ani len pocit zadosťučinenia, keď sa to potvrdilo, nehovoriac o radosti, na to si bola príliš unavená, lebo v akadémii v Ríme sa pokazil protipožiarny alarm a ty si skrátka nemohla nasadnúť na lietadlo a osobne to vyriešiť, ty si musela absolvovať štyridsaťsedem telefonátov s rímskymi upratovačkami, s rímskou bezpečnostnou službou, s rímskou kongregáciou, s rímskymi hasičmi, než si všetko zorganizovala a ubezpečila sa, že za noc kvôli tvojej nedbanlivosti nezhorí polovica Ríma aj s Vatikánom, príliš unavená, lebo v Miláne sa začal týždeň módy a Cappala mal pod palcom všetky modelky, ktoré musel niekto zarezervovať a vybrať, a kto iný než ty, ty Virginia, čo si si prepúdrovala tvár počas každej prestávky, aby nebolo vidieť, že si bledšia než tie úbohé vyhladované dievčatá, čo sa potkýnali na móle, ty si skrátka bola príliš unavená z práce, než aby si oslavovala a myslela na svoje dieťa. V júni nastalo uvoľnenie, čosi ako prímerie, v práci nezvyčajný pokoj, v akadémiách sa napodiv nič nekazilo a Francúzi sa plánovali prišmodrchať až na jeseň, ako vám s úľavou na porade prezradil šéf, a najmä, ráno si už bola opäť použiteľná, už ťa toľko nenapínalo, už si toľko nevracala, dokonca si zvládla vypiť v kaviarni džús a zjesť briošku, dokonca si mala čas sadnúť si a naraňajkovať sa bez náhlenia, zastaviť sa cestou z práce na trhu, na námestí Santa Giulia, v tvojej štvrti Vanchiglia, zastaviť sa pri tom najkrajšom stánku s ukážkovým ovocím a zeleninou, kde obsluhovali traja predavači, očividne rodina, neustále vtipkujúci chlapík s pivným bruchom, nízka blondína s ráznymi pohybmi a mladé dievča, dcéra, trochu zaguľatená, trochu pomalá,

/ 47 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 48

ale ovocie vyberala vždy to najkrajšie, alebo to aspoň tak pôsobilo, že práve pre teba vyberá to najkrajšie ovocie, a čo ešte tá zelenina, aspoň pätnásť druhov šalátu, malé paradajky buď ciliegino alebo datterino, ale aj veľké, obrovské cuore di bue, a niekedy aj sicílske camone, stáli síce šesť eur kilo, ale s tvojím platom si si podobné starosti nerobila, keď už si si večným stresom koledovala o tretí potrat, chcela si dbať aspoň na stravu. Tí trhovníci ťa začali zdraviť už z diaľky, usmievali sa na teba, dobrý zákazník, čo vždy urobí tržbu aspoň dvadsať eur, nefrfle na ceny, nepýta sa, či je to kvalitný tovar, nesnaží sa obchytkať broskyne za ich chrbtom, občas prehodili slovko-dve, o počasí, o tvojom slušivom kostýme, a na tom poštovom úrade treba čakať aj dve hodiny, než človek príde na rad, veru, hanba to je, a slivky by ste nechceli, tieto sú z Piemontu, kilometro zero, aj my sme sa pridali k tej iniciatíve. Ovocie si si nosila domov a úplne sa ním prejedala, po nevoľnostiach ani stopy, zatiaľ čo v práci sa to na teba postupne opäť valilo, ako napotvoru tesne pred dovolenkami, i keď ty si sa, Virginia, tento rok k moru nechystala, povaľovanie na pláži bolo to posledné, čo ťa lákalo, z chlórovej vody bazénov si mala takmer fóbiu, navyše koncom júla si začala pociťovať bolesti v podbruší, niekoľkokrát si volala gynekológovi Remimu, aby si sa s ním poradila, ale on ti vždy len nakázal vziať Buscopan a ani na pravidelnej prehliadke sa netváril znepokojene, všetko v poriadku, ale mali by ste sa šetriť, pozor na teplo, už veľmi nenosiť ťažké nákupy, nenamáhať sa, skrátka, všetko s mierou. A tak si začala chodiť po ovocie a zeleninu každý deň, aby si si to, takpovediac rozkúskovala, rozložila na rôzne dni, v pondelok kúpiš broskyne, marhule a slivky, v utorok melón, v stredu paradajky, papriky, asparagus a rukolu, pekne systematicky zaplniť každý pracovný deň v týždni, a mohlo to tak pokračovať do aleluja, nebyť augusta, toho upoteného mesiaca, keď sa celé Taliansko zdekuje k moru, mestá ako po vymretí a jediné, čo v tej horúčave prežíva a prekvitá, je hmyz, o tom si niečo vedela, byt tesne nad riekou, nekonečné boje s komármi, ktoré si sa márne snažila vyhubiť, ktoré si tvoj byt asi vybrali ako stanový tábor, insekticídmi si ich striekať nechcela, predsa len, bola si tehotná, v tvojom tele rástlo dieťa, na ktoré si musela myslieť, ešte šťastie, že si si dala namontovať klimatizáciu a nemusela si sa ovievať výročnými správami ako minulý rok, len tí trhovníci, tí ti chýbali, s čerstvým ovocím a zeleninou, no nemohla si predsa čakať, že sa kvôli tebe ostanú potiť na námestí celý august. Ale keď sa začiatkom septembra vrátili, so štyrmi druhmi hrozna, jablkami golden, marlene, renette, a hruškami abate, williams, decana, vítala si ich ako spasenie, prejedená toho priemerného ovocia zo supermarketov, znechutená zeleninou bez chuti a vône, a aj oni na teba pozerali iným pohľadom, veru áno, už to na tebe bolo vidieť, už sa to nedalo pripísať pár kilám navyše, čipsom pred televíziou či zmrzlinovým vaničkám vyjedaným v kuchyni, začiatok piateho

/ 48 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 49

mesiaca, tvoje brucho dokonca prebudilo dcéru trhovníkov z jej zvyčajnej letargie, so záujmom si ťa premeriavala a zisťovala, čo a ako, termín pôrodu, pohlavie, áno, bude to chlapec, už je to isté, Angelo, krásne meno, však? v družnom rozhovore každý deň po práci a v prestávkach pokyny, čo ti majú naložiť a odvážiť, ešte nikdy si so žiadnymi obchodníkmi nenadviazala taký priateľský vzťah. V práci to však bolo opäť peklo, a v zriedkavých chvíľach nadhľadu si sa musela smiať, smiať cez slzy, lebo si si uvedomovala, aké je to trápne a hlúpe, kvôli akej prkotine toto všetko, Luigimu z platu strhli deväť eur za obed, ten hňup si totiž dal obed za štyridsaťdeväť eur, keďže si mu zabudla povedať, že v rámci úsporných opatrení sa od septembra môže nažrať len za štyridsať, viac l’Idéal nepreplatí, a on ako fúria, maily všetkým nadriadeným, protesty, nikto ho neinformoval a to je úroveň! kto to kedy videl! a aby si sa neposral, milý Luigi, všetko si si to zlízla ty, akože karhavé pohľady šéfa, no v skutočnosti bol na tvojej strane, veď kto iný ako on sa vedel vcítiť do tvojej situácie, nemôžeš mať hlavu všade, myslieť na všetko, to sa nedá ani s hypermodernými remindermi, musela si sa smiať, že si takéto hovno riešila celý október, nie, žiadne zlé pocity voči tebe, Gigi, rozumiem, rozumiem, si ochotný najesť sa aj do štyridsať eur, stačí, ak ťa niekto dopredu upozorní, nie, je mi dobre, len trochu bolesti, vraj je to normálne. A veru nie, nebolo to normálne, celé dni ti tvrdlo brucho, cítila si ho ako kameň, ktorý ťa sťahoval dolu, ktorý ti bránil v slobodnom pohybe, obávala si sa, že sa niečo deje, v tom bruchu, že Angelo to tiež cíti, že s Angelom niečo je, niečo zlé, a Remi práve v Kanade na akejsi konferencii, na mail ti odpísal, aby si zašla do Santa Chiary, ak by sa to zhoršilo, a tam si aj zašla, hneď na druhý deň doobeda, vypýtala si sa uprostred comitata a upaľovala si aj s tehotenským preukazom do pôrodnice, na pohotovosť, kde ťa naložili na vozík, zastavili kontrakcie, napichali kortizón, odviezli na izbu, fú, to bolo o chlp. V Santa Chiare si strávila napokon týždeň, v neustálom napätí, či tam neostaneš najbližšie dva mesiace, či nestráviš zvyšok tehotenstva s nohami vo vzduchu, ako toľko iných žien, ktorým hrozí predčasný pôrod, cez deň si len odpovedala na pracovné telefonáty, tvoje spolubývajúce chytali nervy, prvé hodiny so svojím túžobne očakávaným dieťaťom a do toho stále len tvoje brblanie do telefónu, rozpočet na budúci rok, Francúzi, ktorí prídu ďalší týždeň, samurajské a meditačné sústredenia pre top kaderníkov, ktoré si mala zabezpečiť, Virgi, ty si v pôrodnici? prepáč, nechcel som vyrušovať, ale nie, carissimo, vôbec ma nevyrušuješ, ty mi odpusť ten rev, čo počuješ v pozadí, to je malý Nicola, práve sa povracal, v práci skrátka na tvoje rizikové tehotenstvo všetci srali, preto si na to nesmela kašľať ty, ako sa vyjadrila doktorka na vizite, nekompromisná, zájsť na INPS a vypísať sa až do pôrodu, a bodka, viac sa o tom nediskutuje, môžete byť rada, že vás vôbec pustíme von.

/ 49 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 50

Rada si bola, hoci trvalo dosť dlho, než to zaplo aj tvojim spolupracovníkom, než ti prestali vyvolávať a žiadať informácie o tom či onom projekte, spočiatku si sa im aj snažila vyhovieť, riešila si s nimi po telefóne detaily prezentácie či iné prkotiny, ale postupom času si to odpozorovala, stres spúšťal kontrakcie, jeden hektický telefonát a brucho ako kameň, preto si sa obrnila, preto si prestala spolupracovať, až ťa napokon nechali na pokoji aj tí najzatvrdilejší kolegovia, pochopili, že im nepomôžeš, a jedného novembrového večera, ako si ležala na gauči a pozerala Paperissimu, si si zrazu uvedomila, že ti nikto nevolal, že tvoj telefón nie je vypnutý, len bol po rokoch prvýkrát celý deň ticho. Nemala si tie dni čo robiť, flákala si sa po byte, chystala izbičku pre Angela, občas sa odviezla do Prénatalu či Iperbimba a kúpila kočík, postieľku, prebaľovací pult, nejaké dupačky, skrátka, všetky tie veci, čo iné matky zháňajú už od tretieho mesiaca, ráno si sa povaľovala v posteli, nanajvýš si zbehla kúpiť čerstvý croissant do Novaxu, večer si počúvala Caroline Dublanche na Europe 1, všetky tie poslucháčky, ktoré jej volali a prosili o radu či aspoň útechu, tie znásilnené ženy, tie matky samovrahov, tie matky schizofrenikov, a tiež všetci tí kamionisti a taxikári, čo večer pracujú a majú pustené rádio, kráľ Georges a Petite Plume, tie stratené existencie, ktoré Caroline nazývala la famille de la nuit, mala si takmer pocit, že k nim patríš, slzy ti vstúpili do očí, keď volal chlapec, ktorému pred rokmi umrela matka pri pôrode, skrátka, bez práce, bez poriadnej náplne dňa ti začínalo mierne preskakovať. A bodaj by ti nepreskakovalo, keď tvojím jediným ľudským kontaktom ostali trhovníci, od ktorých si kupovala čerstvé ovocie a zeleninu, ktorí sledovali tvoje monštruózne brucho a dojato sa pritom usmievali, kope? kope? a čím viac sa blížil december a termín pôrodu, tým viac sa pýtali, tak čo, ešte nič? s úsmevom si odpovedala, ešte nič, a ten úsmev bol čoraz menej úprimný, ako sa blížil termín a ešte nič, stále nič, no nebolo to absurdné? tak najprv len tak-tak zastavia pôrod a potom sa nechce narodiť ani v termíne? tak dobre sa tam ten Angelo zabýval, snáď pochopil, že sa nie je kam ponáhľať, furbo,‘sto bambino! pochopil, že vonku je to o dosť horšie, než v matkinom bruchu, tak to je! december sa postupne prehupol do druhej polovice, už týždeň po termíne a začínalo ťa mierne vytáčať, že trhovníci boli z teba očividne sklamaní, akoby to bola tvoja chyba, že sa nechce narodiť, že si dáva načas, týždeň pred Vianocami sa ťa dokonca drzo spýtali, tak vy ste ešte stále tu? Pôrod si mala napokon pekne naplánovaný, hoci by si to veľmi rada oželela, vyvolávačku a oxytocín, väčšie bolesti a pätnásť hodín kontrakcií, každú minútu, minútu a pol, ani epidurálku ti nechceli dať, vraj máš také nepravidelné kontrakcie, že epidurálka by mohla zastaviť pôrod, a to predsa nechceme, však, Virginia, no tak, coraggio! dohovárala ti pôrodná asistentka Catia, keď si ju v podrepe prosila, aby ti rozpárali brucho a konečne odtiaľ Angela vytiahli, Catia, čo ťa sprevádzala celú noc, zatiaľ čo si jej v prestávkach

/ 50 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 51

rozprávala o svojej práci, o nových trendoch v strihaní vlasov a ona bez slova utierala rôzne tekutiny, ktoré z teba vytekali, ktoré si pre tlak Angelovej hlavy nevedela zadržať, každé dve hodiny jej ruka v tvojom rozkroku, skrátka, pôrod nebol veľmi príjemný zážitok, zhodnotila si pri zašívaní nástrihu. Ale potom to už bolo stále len lepšie, prvé hodiny s Angelom, prsia ako kameň, dojčenie, tma pred očami, keď si sa potkýnala po chodbách Santa Chiary a so súcitom pozorovala ešte tehotné ženy, počúvala monitory v ozvovej izbe a chodila si pravidelne dezinfikovať ranu na záchod, všetko to bolo už vlastne príjemné, vlastne úľava, vlastne krása, oproti tomu, čo si zažila, mierne traumatizovaná, aj keď po dvoch dňoch, zistila si s prekvapením, ohúrená, no ani za nič si si nevedela tú pôrodnú bolesť vybaviť, sprítomniť a Catii si neveriacky hovorila, to je neuveriteľné, ako ťa príroda odrbe, trpíš ako kôň a o dva dni si to ani nepamätáš, to čo má byť?! to je určite naschvál, sprisahanie, aby si rodila a rodila, prinášala na svet mláďatá, aj keby bola vojna, hladomor, výbuch atómovej elektrárne, v záujme zachovania rodu, ľudstva, chápeš? Catia sa tvojmu blúzneniu len smiala, veď jasné, keby bol pôrod taký hrozný, všetci by sme boli jedináčikovia. Zotavovanie napredovalo zázračnou rýchlosťou, šestonedelie ubehlo skôr, než si si stihla uvedomiť, zopár zdvorilostných návštev, kolegovia, čo híkali a ochkali pri pohľade na Angelovu čiernu šticu, nosili darčeky, samé oblečenie, samá modrá, papučky a dupačky, obrázky psíkov a obrázky bagrov, cez deň si vyrážala na dlhé prechádzky, pozdĺž Pádu, od mostu Vittorio Emanuele 1 po park Valentino, a niekedy aj ďalej, takmer až k zrekonštruovanému Múzeu automobilov a nemocnici pre deti s nádorom Casa Ugi, kráčala si rýchlym, no, rýchlym... pokiaľ ti to stehy dovoľovali, a hovorila si si – Angelo si svoje meno veru zaslúži, on totiž stále spal, na prechádzkach, v náručí, v noci, nikto ti to nechcel veriť, ale od tretieho týždňa spal celú noc, a tie prvé tri týždne, no, Virginia, veď to ty si ho budila, znepokojená absenciou plaču, absenciou hladu, budila si ho a strkala mu prsník do úst, až sa chudák dusil tým tvojím hustým žltobielym mliekom, ale potom ti pediatrička povedala, že ho máš nechať spať, veď vás tiež nikto nebudí, aby do vás nalial polievku. Trhovníci boli nadšení, najmä matka, pri naberaní ovocia neustále nakúkala do kočíka, usmievala sa a krútila hlavou, che bello, ‘sto bimbo, pri vážení ešte zopakovala, è veramente bello, complimenti, signora, dcéru zas zaujímal viac pôrod, bol dlhý? bol ťažký? na čo si odpovedala vyhýbavo, lebo veď pôrod si ešte nemala celkom spracovaný, áno, bol dosť dlhý aj dosť tažký, nervózne si vytiahla peňaženku, hoci ja hovorím, že dôležitý je výsledok a ten za to stál, však, Angelo? a Angelo ako obvykle spal, a vtedy sa ozval otec, no vidíte, všetko dobre dopadlo, zaplatila si a pobrala sa domov, s nákupom pekne uloženým dole v kočíku, chodila si nakupovať ovocie a zeleninu rovnako často ako v tehotenstve, veď materské mlieko, vyvážená strava, žiadne diéty, zhodovali sa príručky pre čerstvé matky.

/ 51 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 52

Začala si cvičiť, kým Angelo spal, postupne si sa dostávala do formy, hrôza z ovisnutého brucha tesne po pôrode, preč, toto pôjde preč, bez milosti, štyri mesiace času, než budeš musieť odložiť ten kabát do skrine, než sa pôjde do pulóvra, do trička, musíš stihnúť, a celkom ti to išlo, aj trhovníci ťa chválili, ale signora, veď vy sa nám strácate pred očami, tak rýchlo ste schudli, hoci Angelo vzbudzoval ich obdiv viac než ty, a zaslúžene, on na rozdiel od teba priberal, závratnou rýchlosťou, za štyri mesiace zdvojnásobil svoju pôvodnú váhu, ale pneumatiky sa mu neurobili ako niektorým deťom, bol taký akurát, aj pediatrička ho chválila a ešte bol aj šikovný, veľmi skoro sa začal prevaľovať z brucha na chrbát a už si ho nemohla nechávať nestráženého na posteli a na chvíľu si odbehnúť do kúpeľne, teraz by už naozaj mohol váľať sudy a skotúľať sa na parkety. Trhovníci sa však neobmedzili na obdiv a výkriky nadšenia, chceli vedieť, zaujímalo ich, toľko otázok, či v noci spí – ach, naozaj? ani si neviete predstaviť, aká je to výhoda oproti iným matkám, že sa v noci vyspíte, vzdychla si matka a s miernou výčitkou sa pozrela na svoju dvadsaťročnú spomalenú dcéru, a ako často pije – ach, anjelik, každé tri hodiny papinkáš! usmievala sa matka do kočíka, a tiež, či mu chutí cumlík alebo len ten palec, čo má stále v puse – cumlík nechce? ty nezbedník jeden! a vtedy sa pridala do rozhovoru aj dcéra, vyšla spoza pulta a rozhodne zahlásila, to Marina nebude mať na výber, tak dlho jej budem strkať cumlík do úst, až si ho vezme, aj keby som s ňou mala zápasiť mesiace, chvíľu ti trvalo, než si pochopila, než si si povedala, aká Marina, čo za Marina, než ti padol pohľad na dcéru, ktorej brucho sa už naozaj nedalo prehliadnuť, hoci ty si ho prehliadala celé mesiace, tvoj pohľad prechádzal cez dcéru, akoby bola priesvitná, až sa musela priamo postaviť pred teba s vypučeným bruchom a povedať bude to Marina, fíha, v ktorom mesiaci?! Do práce sa ti nechcelo vrátiť, vedela si, že polovičný úväzok je utópia, to by dopadlo, klasika, pracovala by si nepretržite za polovičné peniaze, ďakujem pekne, vedela si, že ťa potrebujú, ale aj to, že ťa budú potrebovať aj o rok a že sa bez teba dovtedy zaobídu, budú musieť, chachá, lebo ty si na materskej dovolenke, a tvojou najväčšou starosťou je, či Angelovi vystačia plienky do sobotného nákupu, či ešte stihneš na trhu svojich predavačov – Angelo ráno zvykol vyspávať, a celkovo si nechápala, čo sa tie matky stále tak sťažujú, aké to majú ťažké, hoci, áno, mala si také podozrenie, že Angelo je výnimočne dobré dieťa, keď si sa ráno budila vyspatá do ružova, no po tej ťarche tehotenstva nesmierna úľava, žiadny stres, žiadne zákazy, čo môžeš dvíhať a čo nie, žiadna zodpovednosť za to, čo zješ, užívala si si, že už nie si tehotná a so zaľúbením si sledovala spomalenú dcéru trhovníkov, ako ti naberá broskyne, ešte ťažkopádnejšia, ešte nemohúcejšia, nie je to sranda, byť tehotná, však? Ale dcéra ti oponovala, vraj to znáša dobre, žiadne komplikácie, iste, trochu sa teraz horšie hýbe, pre brucho si nemôže ani čupnúť, zaviazať šnúrky, pomaly

/ 52 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 53

nevidí na váhu, ale špičky chodidiel áno, tie ešte vidí, smiala sa, zatiaľ čo jej matka sa dojato prihovárala Angelovi, je dobrý, ten palček, čo máš v ústach? ach áno, je výborný, mňam, mňam, to je dobrotka, takmer so slzami v očiach, keďže si už iste predstavovala, ako bude babičkou, ako sa bude prihovárať svojej vnučke a nie tomuto cudziemu chlapčekovi, ktorý sa na ňu usmieval, stále v noci spí? teda, to je krása, mi raccomando, obrátila sa na dcéru, dúfam, že aj Marina bude tak dobre vychovaná a že sa v noci všetci vyspíme, dcéra len mykla plecom, bude, ako bude, nič ti nesľubujem, a ty si sa spýtala, kedy vlastne máte termín pôrodu? už o mesiac? aha, a hlavou ti preblesla tá januárová noc, klystír, kontrakcie, plodová voda, tlak hlavy, zašívanie stehov, pomyslela si si, nemáš sa veru na čo tešiť, moja milá. S pôžitkom si tú otázku opakovala, pri každom nákupe, tak čo, ešte nič? hm, Marina si dáva načas, potvora, no zatiaľ čo spočiatku ti matka odpovedala vľúdne, dokonca žartovala, po mesiaci – po mesiaci a stále nič? päť dní po termíne?! – už bola omnoho menej vľúdna, či skôr – bola vrcholne znepokojená, podráždená, roztrasenými rukami naberala ovocie, dcéra hovorí, že jej je dobre, aj gynekológ tvrdí, že je všetko v poriadku, vraj keď jablko dozrie, samo odpadne od stromu, tak jej to povedal v pondelok na kontrole, to sú presne jeho slová, hoci bolo zrejmé, že matka si tým nie je až taká istá, a teba mrzelo len jedno, len to, že si im nemohla opätovať tú ich drzosť z januára, vy ste ešte stále tu? lebo dcéra tam už jednoducho nebola, ležala v posteli, odpočívala, nehýbala sa, čakala, až jablko odpadne alebo zhnije na strome, a tak si sa rozprávala s matkou, neurčito si spomínala všeobecne známe veci o vyvolávanom pôrode, o dosť väčšia bolesť, častejšie kontrakcie, dlhší pôrod, trápenie, ktoré nie a nie skončiť, ale ja to, samozrejme, neviem posúdiť, rodila som len raz, nemám s čím porovnať, a pozdravujte dcéru, že na ňu veľmi myslím, Angelo ešte na odchode venoval posledný úsmev zdecimovanej predavačke. Pol roka ste oslávili vo veľkom štýle, konečne si odpratala vaničku do pivnice a vytiahla športový kočík, veď Angelo je veľký chlap, už mu z tej vaničky takmer trčali nohy a navyše je leto, zo šporťáka sa bude môcť pozerať na svet, na ľudí, na tú trhovníčku, čo má kruhy pod očami a vrásky po prebdetej noci, včera ju hospitalizovali v Santa Chiare, má kontrakcie každých päť minút, ale Marina je stále hore, neposúva sa, neschádza, lekári nevedia, či je tam zaseknutá alebo čo, sme dosť znepokojení. Ale ty, Virgi, ty si nebola vôbec znepokojená, nejaká iná žena má presne v tejto chvíli kontrakcie, hovorila si si a nič to s tebou nerobilo, veru, kam sa podela tá solidarita, ktorú si cítila s tehotnými ženami v januári, na chodbách Santa Chiary, tesne po pôrode, teraz si len vedela, že je skvelé stáť pri športovom kočíku, pri Angelovi s čiernou šticou, pri rozosmiatom Angelovi, ktorý sa načahuje z popruhov – áno, už vie sám sedieť – a snaží sa chytiť nejaké nektarinky, aby ich mohol hodiť na chodník, veľká sranda, s nebadaným

/ 53 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 54

úsmevom si počúvala trhovníčku, ktorá sa ťa pre znepokojenie ani nespýtala, čo to dnes bude, musela si jej pripomenúť, že teda nejaké marhule a slivky a broskyne, samozrejme, jablká, banány, už sme začali s príkrmami, pyšne si oznámila, ale tá predavačka nie a nie ťa počúvať, nie a nie oceniť Angelove pokroky, naberala ako námesačná, s istou nevôľou si si doma vytiahla z tašky dve hnilé broskyne a tri rozpučené slivky. Celý august si ich nevidela, ale na tom nebolo nič čudné, veď skoro všetci odišli, na trhu ostali len dva-tri stánky, len nejakí Arabi, nejakí Rumuni, čo naberali ovocie a zeleninu so smútkom za nechtami, neusmievali sa, neďakovali, neboli úslužní, zákazníci im boli srdečne ukradnutí, aj ich deti, nech by boli akokoľvek krásne, nech by to bol aj tvoj Angelo, opäť si kupovala ovocie a zeleninu v supermarketoch, našťastie si sa dostala aj na dva týždne k moru, do Toskánska, k priateľom, Angelo bol veľmi spoločenský, na každého sa usmieval, každého sa snažil zviesť, opantať, uhranúť, aj keby mu práve tiekla ryžová kaša po brade, zubov už mal päť, hrýzť sa s tým ešte nedalo, ale všetky tetušky na promenáde z nich boli namäkko, večer ste chodili do reštaurácií, jedli mušle, krevety, kalamáre, Angelo sa aktívne podieľal na rozhovoroch, vykrikoval ba baba! ma amma ma! né né! búchal do tácky, už bolo dávno po desiatej, ale veď čo, v letoviskách všetky deti ponocujú, a len niekedy, len občas ti preletelo hlavou, čo asi dcéra trhovníkov, Marina je už určite na svete, už kričí, už plače, už sa dožaduje, vedela si to, a predsa, stále sa ti vnucovala predstava, dcéra ešte neporodila, už mesiac leží na pôrodnom stole, tlačí v bolestiach, a Marina nič, nechce von, krčí sa v bruchu a nemá najmenšiu chuť strčiť hlavu do tunela. Ten jej úsmev nebol veľmi srdečný a ešte aj vyzerala nejako strhane, vôbec nie odpočinuto, ako by si čakala po mesiaci dovolenky, tak čo, už je Marina na svete? s hraným nadšením si sa pýtala, ako vyzerá? na koho sa podobá? a v noci spí? dcéra to zvláda? cisársky teda napokon, nie? no, veď to je aj lepšie, aspoň sa skôr zotaví z pôrodu, a tá trhovníčka síce áno, odpovedala, ale tak nejako odťažito, s rezervou, úsmev primrznutý, ani Angela si veľmi nevšímala, hoci ten sa ju snažil chytiť za nohavice, keď okolo neho prechádzala, aby nabrala paradajky, pôsobila roztržito, áno, to je to slovo, akoby duchom neprítomná a ani manžel už nebol taký žoviálny, ako si bola zvyknutá, jeho žmurkanie, hlášky typu – som celý váš, vezmite si ma, to všetko pasé, fajčil a len-len že si popol neodklepával na jablká, ale to všetko by ti nevadilo, to by si aj prehliadla, keby si doma nevytiahla z tašiek, je to možné? veď ona sa vôbec nepozerala, čo ti naberá, čo ti účtuje, koľko si toho pýtaš. Čudné správanie trhovníkov pokračovalo niekoľko týždňov, ale teraz si si už dávala pozor na nákup, počítala si pomaranče, hrušky, mrkvy, pozerala na váhu, pri odchode vždy v rýchlosti skontrolovala, či ti správne vydali, Angelo o trhovníkov veľmi rýchlo stratil záujem, keď zistil, že týmto ľuďom je jeho

/ 54 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 55

Ivana Dobrakovová, foto: archív autorky

nové autíčko ukradnuté, venoval sa autíčku, a nie im, v byte si musela všetko zabezpečiť pred jeho štvornohým skúmaním, lebo Angelo už lozil ako blesk, než si sa otočila, vytiahol hrnce, búchal pokrievkami o seba, sypal prací prášok na kachličky, dokonca sa staval pri nábytku a v kaviarni už ochutnával penu z kapučína, a bolo to práve v kaviarni pri námestí Santa Giulia, čo si zachytila slovo ventosa, rozhovor čašníčky so zákazníkom, útržky viet, tri minúty, terribile, vytiahli priškrtenú, príliš dlho, časť mozgu, che sfiga, ragazzi! a tebe nemusel nikto vysvetľovať, o kom sa zhovárajú. Odhodlala si sa, no ani ťa nenechali dohovoriť, čo si počula, ich nezaujíma, a ani o tvoj súcit a dobré slová nestoja, signora, buďte rada, že máte svojho Angela a nechajte nás na pokoji s našimi starosťami, poradíme si aj sami, takto ťa odbili, Virgi, predstav si a tebe bolo nesmierne trápne, nevedela si, či si ešte vypýtať to hrozno uva fragola, ktoré si mala tak rada, alebo radšej urýchlene odísť a už sa neukázať, ale doma si si potom sadla, premýšľala a cítila sa ukrivdene, ublížene, veď ty si len chcela vyjadriť sústrasť, že sa im narodila légume, „zelenina“, ako to milo nazývajú Francúzi, bože, trochu vydesene si sa zasmiala, ako len môžeš, taká hrôza, čo len pomyslieť, sledovala si Angela, ako potichu a nenápadne štvornoží do kúpeľne, aby mohol zhodiť z vane všetky tvoje tekuté mydlá a šampóny, ktoré si ráno zabudla vyložiť na vrchné police, chytila si Angela za nohu a on sa rehotal na plnú hubu, mama, mama, vykrikoval, a takmer akoby povedal, zdalo sa ti to, alebo naozaj – „mylo né, mylo né“! mydlo nie? Niekoľko dní si váhala, nevedela, čo bude lepšie, aj si zatiaľ pozerala po iných obchodoch, navštívila si Il Frutteto s prudko nasvieteným tovarom, ako len dobre vyzerali, všetky tie červené hrušky, jablká, fialové hrozno, a až doma si zistila, že ide o dosť priemerné ovocie, navštívila si tiež vzdialenejší trh na

/ 55 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 56

námestí Borromini, obzrela všetky stánky, ale žiaden sa ti nezdal dosť kvalitný, spĺňajúci tvoje vysoké nároky, prekonala si sa a otvorila aj dvere do Frutto permesso, svätostánku bia z Piemontu, ale keď si potom doma prežúvala tie zdravé múčnaté jablká a ešte zdravšie fľakaté paradajky, nemala si pocit, že by si bio získalo tvoje srdce, a tak si si raz večer povedala, prečo by som sa ja mala takto obmedzovať, takto trápiť, rozmýšľať nad ich duševnými stavmi, a či nebude príliš trúfalé, a či sa budú cítiť a ako sa budú cítiť, ide mi o kvalitnú zeleninu a ovocie, ide mi o Angelovo zdravie, a nie o nejakých predavačov, čo vlastnou hlúposťou prichádzajú o zákazníkov, a tak si sa na druhý deň ráno vybrala, áno, vybrala si sa, kráčaš čoraz rozhodnejšie, tlačíš kočík po Via Cavezzale, pozdĺž Via Napione, teraz odbočiť na Via Balbo, áno, a už sa aj usmievaš, ako kráčaš, usmievaš sa na Angela, anjelik môj, a keď tam prídeme, čo povieš, vystúpiš na chvíľu z kočíku, ukážeme tete predavačke, ako už vieš krásne chodiť, aký si ty veľký šikovný chlapec?

Ivana Dobrakovová (1982) vyštudovala Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Pracuje ako prekladateľka v slobodnom povolaní. V roku 2009 knižne debutovala zbierkou poviedok Prvá smrť v rodine a v roku 2010 vydala román Bellevue. Žije v Turíne.

/ 56 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 57

Portrét Anna Holečková

Mohlo byť tak jedenásť, no možno aj menej. Nudila som sa a čas sa mi neskutočne vliekol. Rovnako, ako keď som ako malá zostala cez leto sama len s gumou na skákanie, ktorú som si musela pripevniť o dva smetiaky, lebo všetky kamarátky boli preč. Sedel oproti a každú chvíľku si posunul stoličku o niečo bližšie ku mne. Už dávno som ho prestala počúvať. Mal neuveriteľný rečnícky talent. Vynechával všetko zaujímavé, často zabúdal aj na pointu. Iba hromadil slová, len tak ich radil za seba, hádam ani sám nevedel, čo chce povedať. No zároveň rozprával rýchlo, náhlivo, nerobil žiadne pauzy, netuším, kedy sa nadychoval. Možno sa bál, že stratí slovo, možno mal strach, že keď začne rozprávať niekto iný, na neho sa zabudne. Občas sa zasmial a vtedy som sa aj ja pousmiala. Rovnaký úsmev som mala natrénovaný už pre školského fotografa na základnej škole. Niekedy som súhlasne pohmkala. „Aha, skutočne? Zaujímavé.“ Obzerala som si pritom ľudí naokolo. Nebolo ich veľa. Servírka, ktorej spod nohavíc vykúkalo podivné tetovanie, čosi ako pokrútený drak, ale pokojne to mohol byť aj zajac, v šere krčmy sa to nedalo rozoznať. Zakaždým, keď obišla podnik, poroznášala pitie a skasírovala odchádzajúcich, zhrbila sa za výčapom a začítala sa do akýchsi skrípt. Ľavú ruku si zavŕtala do vlasov a takmer nepozorovane začala pohybovať perami. Asi sa snažila zapamätať si latinské názvy sladkovodných rýb alebo možno letopočty významných bitiek. Sem-tam zdvihla hlavu a skontrolovala, či niekto niečo nechce. Skriptá zavrela, až keď do baru napochodoval dlhovlasý tmavý chlap so psom na vôdzke, boxerom. Jeho obojok sa nápadne podobal na servírkine náramky. K mužovi sa len nahla cez bar a letmo ho pobozkala na ústa, hneď nato sa išla vítať so psom. Škrabala ho za ušami a tľapkala po zadku a pes zatiaľ slintal na dlážku. Neskôr obom naliala piť, psovi vodu, chlapovi pivo, do ktorého mu vliala pol deci zelenej. O dva stoly od nás sedel ďalší párik. Podobali sa na seba ako súrodenci. Obaja plaví a brčkaví. Ona mala silne podmaľované oči a on si zapaľoval jednu cigaretu od druhej. Obaja pri reči výrazne gestikulovali. Keby sa každú chvíľku nepohladkali po ruke, myslela by som si, že sa hádajú. Jej som videla do tváre, videla som, ako myká obočím, vraští čelom, kútiky úst má chvíľu hore a hneď nato dole. Rozprávala celou tvárou. Najradšej by som si k nim prisadla. Len tak, nedajte sa rušiť, ja sa budem len tíško prizerať, nenápadne počúvať. Občas ku mne doletelo slovíčko, dve, ale škoda, obsah som si z toho nevedela poskladať. Vôbec nevnímali ľudí okolo seba, tak boli zabraní do rozhovoru.

/ 57 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 58

Zrazu som zacítila cudziu ruku na svojom kolene, vtedy som si spomenula, že tu nie som sama. Pozrela som sa na chlapa, čo so mnou sedel pri stole a uvedomila som si, že konečne mlčí. „Nepôjdeme?“ povedala som a na jeden dúšok dopila pivo. Jeho byt bol sivý. Možno to spôsobovali holé steny, ktoré by potrebovali nanovo vymaľovať, možno zaprášené lustre, vrhajúce na nábytok podivné tiene. Zaviedol ma do spálne, malej miestnosti, kam sa vpratalo len dvojlôžko a malý stolík. Stolík ani nebolo vidno, všade sa povaľovali staré účty, kadejaké papiere, všetky opečiatkované hrnčekom od kávy, a knihy, malé naspodku a veľké navrchu. Snažila som sa nájsť nejakú vôňu. Každý domov je niečím cítiť, korením, cigaretami, mačkami, avivážou alebo ponožkami zakopanými pod posteľou. Tu nebolo nič, vzduch bol ťažký, plný prachu, určite sa tu dlho nevetralo, ale nikde nebola žiadna vôňa, žiaden zápach. Až keď sa ku mne naklonil, ucítila som vôňu kolínskej alebo vody po holení. Vybavila sa mi tá otcova, tuším sa volala Diplomat, čierna fľaštička s malým farebným obrázkom klobúka. Vždy stála na zrkadle v kúpeľni vedľa jednorazových žiletiek, ktoré otec používal tak dlho, až mu krvavili tvár. Neskôr som mu ich kradla a holila si nimi nohy a podpazušie. Otec sa najprv čudoval, prečo má odrazu takú spotrebu, neskôr začal šetriť ešte viac. Potom mal z toho drsnú tvár. Tento chlap bol dokonale oholený, hladký ako plexisklo. Bozkal ma na krku a za chrbtom mi zápasil so zapínaním podprsenky. Blúdila som očami po izbe. Bola takmer tma, len zvonku presvitalo pouličné osvetlenie. V rohu pri dverách sa rysovalo čosi, čo pripomínalo kreslo, takmer celé bolo zavalené oblečením. Určite by sa z toho dalo zistiť, čo nosil posledné dva alebo tri týždne. Aj teraz, len čo sa mu roztrasenými rukami podarilo rozopnúť opasok, tam prihodil nohavice. Gate preleteli tú neveľkú vzdialenosť medzi posteľou a kresielkom a takmer nehlučne dosadli navrch kôpky. Hneď nato sa zošmykli na dlážku, pracka od opasku cinkla o niečo kovové, možno mince rozkotúľané po dlážke. Viac nábytku tu nebolo, no izba aj tak vyzerala neuveriteľne zapratane. Všade sa čosi povaľovalo, mohlo sa odtiaľto čokoľvek odniesť alebo priniesť, a izba by stále vyzerala rovnako. Snažila som sa vyrátať, koľko fúrikov zbytočností by sa stadeto muselo odviezť, aby som sa vedela voľne nadýchnuť. Položil ma na posteľ a vtedy som zbadala plagát nalepený na náprotivnej stene. Visel v podivnej výške, takmer až pod stropom, pravý dolný roh sa mu odliepal. Bol na ňom muž, možno vedec, možno spisovateľ, určite niekto múdry, lebo jeho tvár som vôbec nespoznávala. Sedel na stoličke, nohu cez nohu a rukou si podopieral hlavu. Usmieval sa, z pootvorených úst mu vykúkali predné zuby. Celý sa trošku nakláňal dopredu, akoby sa ma chystal pohladkať po hlave alebo povedať mi čosi dôverné. Nebol krásny, nebol už ani mladý, ale bol taký neuveriteľne pokojný. Tiež sa mi chcelo usmievať, chcelo sa mi klásť mu nezmyselné otázky. „Čo bude zajtra, čo bude o rok?“ Do obrazu

/ 58 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 59

mi vliezla hlava toho živého chlapa, majiteľa plagátu. Dychčal mi do tváre. Ani som si nevšimla, kedy ma zobliekol. Snažil sa ma bozkať na ústa, ale odtisla som mu hlavu nabok, zacláňala. Zahryzol sa mi aspoň do ucha. Šepkal čosi o kráse a o tele, no prestala som ho počúvať. Opäť som sa zahľadela na plagát. Aj v tme, ktorá bola v izbe, sa mi zdalo, že vidím každý detail, každú vrásku. Lemovali mu oči aj ústa, to od toho úsmevu. Od úsmevu, ktorý hovorí „rozprávaj, počúvam ťa, chápem ťa“. Plagát bol čiernobiely, no aj tak som si bola istá, že má modré oči, také, aké majú malé deti. Aj ja som mala také, než mi zosiveli. Mama vždy hovorila, to máš z toho, že toľko plačeš, vyplakala si si farbu z očí. Môj muž neplakal, môj muž sa usmieval, a tak mohol mať krásne modré oči. Mohol vidieť modrý svet. Ako asi videl mňa, prikrytú tým spoteným dychčiacim chrbtom? Keby som si tak vedela spomenúť na jeho meno, Lukáš či Tomáš, všetci sa tak volajú. Bolo by hlúpe sa teraz pýtať. Až budem odchádzať, mohla by som si to zistiť na poštovej schránke. Muž sa stále usmieval, „rozprávaj, počúvam ťa, chápem ťa“. Chrbát odrazu zachrčal a hneď na to sa zviezol vedľa mňa. Povedal „si úžasná“, asi to bral ako povinnosť. Rukou si poutieral pot z čela a zahrabal sa do postele. Bála som sa, že sa bude chcieť rozprávať, štekliť sa na predlaktiach a plánovať budúcnosť. Našťastie ma len chytil za ruku, zopakoval „si úžasná“ a o chvíľu zaspal. Sípavo odfukoval, celkom pravidelne, ako stroj. Uspávalo ma to, stroje ma vždy uspávali, hučiace chladničky, klimatizácie, dokonca aj zapnuté vysávače a fény. Zobudila som sa skoro ráno. Slnko už vyšlo, ale všade bolo ešte ticho, nebolo počuť žiadne kroky, žiadne splachovanie záchodov a hučanie rýchlovarných kanvíc. Telo Lukáša či Tomáša pochrapkávalo rovnako pravidelne, ako keď zaspalo. Možno len o čosi intenzívnejšie. Ležal na bruchu a spod paplóna mu trčala noha a polovica zadku. Už sa mi nechcelo spať, cítila som sa ulepená ako vždy, keď spím v cudzej posteli. Sadla som si a poobzerala sa po izbe. Za svetla vyzerala o čosi prívetivejšie, podivné hromady, ktoré sa tu a tam povaľovali, dostali konkrétnejší tvar, dalo sa tušiť, z čoho sa skladajú. Spomenula som si na muža z plagátu. Stále tam visel, pravý dolný roh sa mu odliepal. Vstala som a išla si ho obzrieť zblízka. Musel tu visieť už dlho, slnko z neho vyťahalo farbu, bol zažltnutý, ako bývajú staré knihy v knižniciach. Postavila som sa na špičky a pohladkala odstávajúci roh plagátu. Papier bol hrubý a tvrdý ako na pohľadniciach alebo škatuliach, do ktorých sa ukladajú torty a zákusky. Mykla som rohom, ktorý som držala v špičkách prstov a celý plagát sa mi zosunul do rúk. Na kúskoch lepiacej pásky, ktorá ešte pred chvíľou pridržiavala plagát na stene, zostali kúsky omietky. Obzrela som sa. Telo naďalej odfukovalo. Zrolovala som plagát a vsunula ho do kabelky, ktorá sa váľala na dlážke spolu s mojím oblečením a topánkami. Plagát bol priveľký, a tak vrchný cíp rolky vykukoval z tašky. Rýchlo som sa obliekla a po špičkách vy-

/ 59 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 60

behla z bytu. Topánky som si obula radšej až na chodbe. Na prízemí som stretla poštárku. Práve zastrkávala letáky a účty do poštových schránok, zopár šťastných možno dostalo aj pohľadnice. Srdečný pozdrav z Azúrového pobrežia posiela Janka a Danka, P.S.: Počasie nám praje. Schránky boli jedna ako druhá. Sivé a otlčené s tromi dierkami naspodku, akurát tak širokými, aby sa do nich mohol zastoknúť prst. Len meno bolo na každej iné. Ani poštárka im nevenovala veľkú pozornosť. Veď si tie účty Lukášovia a Tomášovia povymieňajú.

Anna Holečková (1986) sa narodila v Revúcej, žije v Liberci. Študuje na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V Romboide debutovala v č. 4/2011 poviedkou Hneď zajtra.

Anna Holečková, foto: archív autorky

/ 60 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 61

Polárna žiara (úryvok) Melitta Breznik / preložil Ján Jambor

Polárna žiara je portrétnou štúdiou dvoch žien. Rakúsku psychiatričku Annu Berghoferovú a nórsku žurnalistku Giske Normanovú spája skúsenosť so psychiatriou, rozpad manželstva a hľadanie vlastného otca. Ich osudy autorka premietla na panoramatické plátno moderných nemecko-nórskych dejín a ozvláštnila krajinomaľbou škandinávskej prírody. Autorka využíva pásmovú kompozíciu založenú na takmer pravidelnom striedaní priestoru, času a naračnej formy. V kapitolách, ktoré sa odohrávajú v prítomnosti na Lofotoch, používa rozprávanie v prvej osobe. V kapitolách, ktoré sa odohrávajú v minulosti na rôznych miestach, používa naračnú er-formu. Dvom protagonistkám zodpovedajú dve časti diela. V centre prvej časti stojí Anna, ktorá pracuje na klinike v Zürichu. Necíti sa šťastná v manželstve s oveľa starším mužom, ani v práci, ktorá ju neúmerne zaťažuje. Bojí sa, že ochorie na schizofréniu, Napokon sa ukáže, že ide o prepracovanosť či syndróm vyhorenia. V kapitolách odohrávajúcich sa na Lofotoch sledujeme Anninu zvláštnu terapiu. Chce v izolácii prežiť polárnu noc. Na cestu si zoberie otcove denníky z čias, keď tu bol vojakom wehrmachtu. Takto sa snaží nájsť cestu k mŕtvemu človeku. Medzi kapitoly z Lofotov sú vložené kapitoly z minulosti. V častiach, ktoré sa odohrávajú v Zürichu, sa dozvieme o rozpade manželstva, Anninom pokuse o samovraždu a rozhodnutí vybrať sa do Nórska. V častiach, ktoré sa odohrávajú v Grazi a vo Vancouveri, sledujeme genézu Anninho vzťahu s manželom až po rozhodnutie spoločne sa presťahovať do Zürichu. Na začiatku druhej časti sa Anna po ročnom pobyte v Nórsku duševne uzdraví a presťahuje ku Giske. Kým v prvej časti bola rozprávačkou všetkých prítomnostných kapitol Anna, v druhej časti rozpráva každá zo žien po šesť kapitol. Giskino rozprávanie sa začína spomienkou na prvé stretnutie s Annou. Pod jej vplyvom sa intenzívne vyrovnáva so svojou minulosťou. Jej najtienistejšia časť je podaná v kapitolách v er-forme, ktoré sa odohrávajú vo východnom Nórsku v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Giske patrí k tzv. tyskerbarna, deťom nórskych matiek a vojakov wehrmachtu, ktoré sa narodili v rámci či mimo programu Lebensborn (Prameň života). Po vojne ich nórske úrady matkám odňali z obavy z organizovaného revanšu a z presvedčenia, že deti údajných zradkýň vlasti budú asociálne či slabomyseľné. Giskin otec

/ 61 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 62

– Rakúšan odišiel z Nórska nevediac, že bude mať dieťa. Matke ročnú dcéru odňali. V kapitolách v er-forme sme svedkami, ako desaťročné dievča ujde od pestúnov kvôli týraniu. Pomery v detskom domove vedú k dvom pokusom o samovraždu. Pobyt na klinike je pohľadom na dve tváre dobovej psychiatrie. Na jednej strane stojí starší lekár, predstaviteľ zneužitia medicíny na politické účely. Na druhej strane stojí mladá lekárka, ktorá Giske pomôže. Dieťa adoptujú jej priatelia, no Giskin život je naďalej poznačený minulosťou. Až r. 2000 zistí matkino meno a krátko pred jej smrťou sa s ňou zblíži. V záverečných kapitolách Giske rekapituluje mamine spomienky na okupáciu a dôsledky pre rodinu, ktorá sčasti kolaborovala. Giske trpí tým, že pozná len otcovo meno. Zblížila sa však s Annou a po rozpade manželstva si našla v lekárovi Peerovi nového partnera. Anna sa rozhodne zostať na Lofotoch a prijme miesto psychiatričky. Styčné body v biografii protagonistiek vzbudia podozrenie, že obe by mohli byť sestry. Brezniková sa tomuto lacnému efektu vyhla. V poslednej kapitole Giske konečne prvý raz uvidí fotografie otca. Jedna z nich ho zachytáva spolu s mamou na lúke. Sú na nej ďalší dvaja vojaci, jedným z nich je Annin otec. Toto nájdenie pravdy o vlastných otcoch je zároveň otvoreným koncom. Nie je jasné, či Giskin otec žije, nepoznáme podrobnosti o vzťahu oboch otcov, nevieme, ako sa vyrovnali s návratom do povojnového Rakúska. Ján Jambor

Lofoty, 20. január 2004 Keď vojdem do prístavnej kaviarne vo Svolværi, zaliatej teplým svetlom, nie som si istá, či mám najprv venovať pozornosť výhľadu na vodnú plochu, v ktorom prevláda sivá a modrá farba, alebo či mám prejsť pohľadom po ľuďoch, ktorí sedia za stolmi zahĺbení do živých debát. Prežila som polárnu noc, už takmer dva týždne znova vidno slnko a veľmi ma hrialo pri srdci, keď zrazu znova vystúpilo z mora a ja som ako v hypnóze žmurkala do svetla, plná vnútornej spokojnosti a pokoja. Posledné dni temnoty sa vliekli, hoci na východnom obzore sa už dal pozorovať pomarančovo-fialový pás, ktorý sa každý deň rozširoval; túžobne som sledovala ďalekohľadom, ako deň čo deň rastie jeho jas. Tak veľmi som túžila, aby prišlo slnko, že som si znova a znova predstavovala, z ktorého miesta na pobreží pozdravím prvé lúče. V miestnych novinách boli uvedené časy, kedy ho bude prvý raz znova vidno na rôznych miestach ostrova. Bola som rada, že som nezačala bývať severnejšie, tam by tma trvala o niekoľko týždňov dlhšie. Už hodinu predtým, ako to predpovedali, som sa vybrala na cestu k vrcholu malého kopca na ostrove, aby som sa tam usalašila a v pokoji hľadela na to divadlo. Oprela som sa na stolci zo snehu, ktorý som

/ 62 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 63

sama vyrobila, a čakala, kým sa na obzore pomaly nezačnú vynárať prvé záblesky pomarančovej farby. Vrcholy kopcov za Svolværom sa už kúpali v slnečnom svetle a pri tomto pohľade som zatúžila zacítiť na tele teplo, ktoré mi dlho chýbalo, hoci som vedela, že slnko, ktoré bude svietiť v týchto prvých dňoch, bude studené. Vyskočila som od vzrušenia, aby som mu otvorila náruč, a potom tu konečne znova bolo – slnko, tá žiarivá guľa, ktorej lúče sa opatrne vyťahovali sponad tmavej vodnej hladiny a pomaľovali krajinu jasnými farbami, nasávala som ich, akoby som ich prvý raz skutočne vnímala. V zálive začal krúžiť kŕdeľ čajok a orol morský, ktorý sa vznášal nad skalnatým ostrovčekom, sa strmhlavo, no neútočiac spustil na pokojné ligotavé vlny, aby sa nakrátko dotkol vodnej hladiny a s rybou v pazúroch odplachtil k útesom Vågakallenu. Chcela by som si zachovať životný rytmus, ktorý som dodržiavala od na sťahovania sa do domu na ostrove. Za polárnej noci bol dôležitou oporou pre zmysluplný režim dňa, keď hrozilo, že s ubúdaním svetla sa všetko ostatné zleje dohromady a mňa sa zmocnil strach, že dostanem halucinácie. Počas týchto štyroch týždňov medzi šiestym decembrom a siedmym januárom sa nezotmelo úplne, ako som pôvodne očakávala. Každodenné prechádzky mi robili dobre a na obed som vedela oceniť súmrak, lebo som sa mohla sústrediť na malé pozorovania, vďaka ktorým som sa trochu dostala zo zabehnutého chodu. Pri slabom svetle som sa znova naučila vidieť prírodu tým spôsobom, o ktorý som v posledných rokoch v meste prišla. Môj stav je stabilizovaný, cítim sa istejšie ako na začiatku pobytu. Zdá sa, že rozumu sa za túto dobu nič nestalo, a ani analytickým schopnostiam. Na polaroidových snímkach, ktoré som urobila v obývačke, nebadať nič, iba to, že líca mám vpadnutejšie a keď prvý raz uprene hľadím do objektívu, pohľad mám nasmerovaný akosi dovnútra. Dva dni po návrate slnka som ich zvesila zo steny, očíslovala na zadnej strane a pokúsila sa zoradiť ich tak, aby mi na základe malých zmien vo výraze tváre dávali logiku; takto som chcela preveriť, či som sa náhodou nevyvinula istým smerom. Neprišla som na nič, čo by ma znepokojilo, poradie zostalo podľa všetkého rovnaké, až na to, že na konci zmenili dve fotografie svoje miesto. Všetky snímky som zamiešala ako karty a začala som sa nahlas a s úľavou smiať zo samej seba. Teraz som tu v tejto miestnosti plnej ľudí, čakám na ženu s červenými vlasmi a chudou tvárou, aspoň takto si ju pamätám, na ženu, ktorá sa predstavila ako Giske Normanová, keď som ju stretla na jednej z dlhších potuliek krajom, pred začiatkom polárnej noci, hľadajúc domy, ktoré by zodpovedali nákresom v otcových denníkoch. Ošatením a výzorom mi vtedy pripomenula dávno zašlé

/ 63 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 64

časy. Tento dojem možno spôsobil jej účes, vlasy zapletené do vrkočov, zasunutých na temene do čelenky, alebo jej tmavomodrá bavlnená sukňa siahajúca až po členky, ktorej okraj zdobili červený, žltý a čierny lem vo vzdialenosti na šírku dlane. Zrazu stála pri vstupnej bráne statku, s rukami podopretými v bokoch, s vyhrnutými rukávmi na bielej hrubej košeli z ľanu, ktorá jej siahala na sukňu, a spod zasunutých vlasov jej padali do čela jemné kučery, strapaté od vetra. Akoby ju hlasný štekot psa vytrhol z nejakej práce, na ktorú sa práve sústredila, a tak vyšla z domu von, aby sa pozrela, kto sa to tu poneviera. Statok sa nachádzal na malom návrší uprostred lúky, obkolesoval ho nízky starý kamenný múr obrastený machom, ktorý sa na niekoľkých miestach rozpadol, no už roky ho nikto neopravil. Múr bol pozostatkom z doby, keď statok postavili, vtedy obyvatelia nanosili kameň z vlhkej neobhospodarovanej medze, aby získali pastvinu. Dominantou skupiny budov bol obytný dom, dvojposchodová, nabielo natretá drevená stavba, jej štít na priečelí zdobili rezbárske práce, ktoré vypovedali o zámožnosti stavebníkov. Zbohatli z obchodu a rybolovu, ako ináč by sa dopracovali v tejto neúrodnej oblasti k niečomu inému ako nízkemu domčeku s maličkou maštaľou. Nachádzali sa roztrúsené po pustatine na tých najneprístupnejších miestach, vtesnané medzi bralami či uprostred lúky, ktorá sa časom znova premenila na močiar. Podľa plániku v otcovom denníku musela byť pod svahom za touto hromadou stavieb zátoka, nevystavená prúdeniu a vlnám, a spomenula som si na malú továreň na spracovanie rýb, ktorú tu vraj postavili pred vojnou a potom ju skonfiškovali Nemci. Porozprával mi o nej penzionovaný učiteľ vo vojnovom múzeu vo Svolværi, ktoré som navštívila týždeň predtým. Keď sa ma Giske spýtala, či niečo hľadám a či mi môže pomôcť, bola som taká prekvapená, ako zrazu a bezprostredne ku mne podišla, kým pes sa mi už, vrtiac chvostom, obtieral o nohy, že som jej najprv ani nevedela odpovedať. Jej nezvyčajne hlboký hlas ma priviedol do rozpakov a cítila som sa ako zlodej, ktorého chytia na úteku, pritom som ešte ani o piaď neprekročila medzník, ktorý vyznačuje jej vlastníctvo zrejme až za kamenným múrom. Na južnej strane bolo vidno zlatožltú žiaru na spodnej časti ťažkého čierno-fialového pásu oblakov, bolo skoré popoludnie a tento neočakávaný západ slnka ma očaril svojou atmosférou; vďaka tichu z nej pomaly sálal zvláštny pokoj, akoby sa spolu so svetlom začal vytrácať aj čas. Keď si všimla, že nie som duchom prítomná, otočila sa a povedala, že v posledných dňoch, kým slnko na niekoľko týždňov nezmizne, vzrastie dramatický náboj, keď bude zapadať, akoby slnečný svit musel ľuďom poriadne zohriať tváre, aby im nasledujúca tma a zima tak veľmi neuškodili. Predstavila som sa a vysvetlila som, že zbieram informácie o otcovi, ktorý bol istý čas ubytovaný v týchto končinách za poslednej vojny.

/ 64 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 65

Nespýtala sa ma na nič bližšie, len ku mne spravila krok, aby ma pozvala ďalej, gestom, ktorým sa mi takmer dotkla ruky, ma poprosila, aby som šla za ňou. Povedala, že som tu asi správne, lebo statok bol od roku 1942 do roku 1945 skonfiškovaný Nemcami. Napokon som spolu s ňou prežila v obývačke celé popoludnie, pes, ktorý ticho ležal v kúte, ma pozoroval, nespustiac zo mňa oči. Keď som sa s ňou lúčila pri vstupnej bráne a nastupovala na hlavnej ceste do posledného autobusu do Svolværu, musela som jej sľúbiť, že sa znova ozvem. Teraz sedím tu v kaviarni s panoramatickými oknami s výhľadom na prístav a čakám, že do podniku príde Giske. Vonku začína snežiť a ešte viac sa zotmelo. Zavolala som jej pred dvoma dňami, aby som sa spýtala, či by nemala chuť stretnúť sa. Mala som dojem, že je rada, a vyčítala mi, prečo sa ozývam až teraz, lebo cez polárnu noc na mňa často myslela. Tu v kaviarni už dávnejšie väčšina ľudí odišla, miestnosť je takmer prázdna, možno sa vybrali, aby stihli posledné kompy, či museli ísť domov na večeru; nerozumiem, prečo je tu taký rýchly príliv a odliv návštevníkov, je to tu ináč ako v kaviarňach v Grazi, kde si ľudia uvoľnene posedia a celé hodiny čítajú alebo sú zahĺbení do debát. Kým čakám na Gisku, pokúšam sa ešte raz prečítať posledné strany otcovho denníka. Opisuje začiatok ústupu nemeckého wehrmachtu a organizovanie odvozu ľudí, zvierat a materiálu. V predchádzajúcich častiach sú nákresy zátoky, pri ktorej vidno budovu nejakej továrne, ďalej kresby gazdovského dvora s niekoľkými malými hospodárskymi budovami v susedstve, dom pripomína Giskin statok. Tieto obrázky som jej ukázala pri prvom stretnutí. Názov miesta napísaný v pravom dolnom rohu strany je rozmazaný, písmená sa kvôli šmuhám nedajú prečítať. Zadných dvadsať listov posledného denníka je prázdnych. Možno existovali ešte ďalšie zápisníky, ktoré zobrali otcovi v zajatí. Možno ich aj stratil pri ústupe. Čítanie a písanie ma tak zamestnáva, že si Gisku, ktorá ma hľadá, všimnem, až keď sa vyberie ku mne. Má so sebou psa, Jona, neviem, ku ktorej rase patrí, má dlhú hnedú srsť, veľkú hlavu a široký ňufák, z ktorého vyžaruje spokojnosť. Už z diaľky ma spoznal, smeruje ku mne, aby ma pozdravil, zdá sa, že vo mne našiel starú známu, tak dôverne sa mi pritúlil ku kolenám. Giske vyzerá ináč ako pri prvom stretnutí, vlasy má na záhlaví vyviazané na uzol a zopnuté širokou sponou. Hovorí, že ide práve z práce, je to hneď tu vedľa. Kanceláriu má vo vysokej budove za prístaviskom lodí pobrežnej linky Hurtigruten, ktorú som si iste už všimla. Pracuje ako redaktorka v novinách Lofotposten, ktoré vychádzajú na súostroví. Pri prvom stretnutí mi to nepovedala a som prekvapená, lebo ju teraz vnímam z celkom inej perspektívy. Je skôr odmeraná a trochu povrchná, na nose má okuliare s čiernym hranatým rámom, vyzerá v nich prísne. Pri prvej návšteve na statku pôsobila na mňa so svojím staromódnym šatom nežne, keď

/ 65 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 66

mi ukazovala obrázky z minulých čias, poľnohospodárov a rybárov, starých rodičov, ako vešajú tresky, aby sa vysušili, mamu ako mladé dievča vo vyšívanom kroji až po zem. Medzi nimi bola aj snímka, na ktorej ročná Giske sedí v maminom lone a hľadí do objektívu. Nevidela som žiadne ďalšie fotky z detstva, žiadne fotky otca, zatiaľ som sa jej na to nechcela pýtať, vyzeralo to, akoby chcela túto časť života vynechať. Napadlo mi, že možno svojho otca nepoznala a bolo by trápne pýtať sa na to. Pamätám si usmiate tváre jej dospelých detí a manžela. Všetky zábery zachytávali prácu okolo statku, v maštali pri ovciach, pobrežnú rybačku na malom motorovom člne, oslavu pri otvorení novej maštale, mala som dojem, že mi chce ukázať, že má šťastnú rodinu. Zdá sa, že dôvera, ktorá sa medzi nami vytvorila u nej doma, sa vytratila, možno má dojem, že mi v to popoludnie porozprávala o sebe príliš veľa. Objedná si bacalhau, jedlo zo sušených nasolených rýb podľa portugalského receptu; je to jeden z druhov ich konzervovania, ich vývozom nadobudli v minulých storočiach tu na severe skromný blahobyt. Sedí v kresle naproti mne trochu vystretá a zdá sa, že je v rozpakoch, pýta sa ma, ako sa mi páči v dome na ostrove, tak ďaleko od ľudí. Vraj ho pozná, starý gazdovský dom prerobili na domček pre dovolenkárov. Povzbudili ma jej otázky, a tak jej rozprávam o svojich stratégiách na prežitie z posledných týždňov, o ceste s Hurtigrutenom smerom na sever a ako som tam prvý raz videla korónu, ktorá za polárnej žiary obopla nebesá. Rozprávam s takým nadšením, aké som u seba už dávno nepozorovala. Giske ma pozorne počúva a keď urobím malú prestávku, vstane a odíde k baru, aby si priniesla ešte jedno pivo, prvé už rýchlo vypila na niekoľko dúškov. Teraz pôsobí uvoľnenejšie ako na začiatku stretnutia a hovorí tak rýchlo a dôrazne, akoby referovala po dlhej neprítomnosti, čo všetko sa medzitým stalo. Po prestávke rozpráva o práci v redakcii. Keď od nej odišiel muž, bola nútená zamestnať sa na plný úväzok, statok nebol celkom zrenovovaný a potrebovala peniaze. „Vieš, nevedel si zvyknúť na polárnu noc a vrátil sa do Bergenu, kde mohol znova nastúpiť na miesto fotoreportéra.“ Giske žuje, ja sa prizerám, ako rozpráva a je, a som rada, že tu teraz s ňou môžem sedieť a len tak tráviť čas. Rozpráva o manželovej depresii, ktorá sa uňho objavila počas prvej zimy, keď dni boli čoraz kratšie a noci čoraz dlhšie. Pozerá mi priamo do tváre a pozoruje ma, akoby chcela z mimiky vyčítať, s čím všetkým sa mi môže zveriť z osobného života; dá si trochu z jedla, ktoré medzitým vychladlo, rozlomí krajec bieleho chleba a ukáže na poloprázdny tanier pred sebou. „Chutí dobre, len ryba je žiaľ prislaná. Vždy záleží na tom, ktorý kuchár varí. Dnes to určite nebol mladý Portugalčan, ktorého tu často vídať. Nechceš ochutnať?“ Podáva mi plnú vidličku a nemôžem ináč ako prikývnuť, predkloniť sa ponad stôl a poslušne si rybu zobrať.

/ 66 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 67

„Súhlasila som, aby sa muž odsťahoval, keď sa dozvedel, že znova môže začať na starom mieste v novinách. Dlho som rozmýšľala, či mám ísť s ním, no nedokázala som to. Statok som zdedila po mame a zostanem tu, kým nezomriem.“ Táto veta mi znie v ušiach trochu zvláštne, akoby ju povedala žena, ktorá je o veľa rokov staršia. Zamyslene sa pozerá na tanier a mlčí. Po chvíli tú vetu zopakuje a jej rozprávanie uviazne. Keď uprene hľadí do tmavého okna, zneistiem a neviem určiť, či jej pohľad ustrnul na zrkadlovom obraze miestnosti a vlastných obrysoch, alebo či prenikol cez sklo a smeruje von k matne osvetleným kontúram rybárskych člnov, na ktoré potichu sneží. Zdá sa mi, že na jej manželstve a statku, o ktorých mi spočiatku tak plynule rozprávala, je ešte niečo také neuveriteľné, že sa to nedá ani vypovedať. Giske teraz akoby nebola duchom prítomná. Sedíme naproti sebe v tejto kaviarni, kde bol kedysi sklad. Oziaba ma zo slabého tlmeného stropného osvetlenia, jedine zo zaskleného kozuba, ktorého plamene sa zrkadlia v okne, sála navôkol žiarivé žlté teplo. Rozhovorím sa o otcových denníkoch a keďže Giske istý čas nič nepovedala, neisto sa jej spýtam, či mám ísť k baru ešte po dve pivá. Po krátkom váhaní sa na mňa pochybovačne pozrie a povie, že asi ešte musím stihnúť kompu, o polhodinu pôjde posledná. Prehrabáva sa v tanieri a čaká na reakciu. Poviem, že vôbec nemám chuť vrátiť sa na ostrov a mohla by som prenocovať v penzióne vo Svolværi. Giske sa zasmeje a chytí ma za predlaktie. „Dnes pôjdeš ku mne na statok. Zajtra predpoludním ťa odveziem na kompu alebo môžeš ostať až do pondelka, tak či onak si tam na druhej strane vo fjorde pričasto sama. Ako to vôbec môžeš vydržať?“

Graz, 2. november 1990 Mala pocit, že v kaviarni na rohu domu zámožných mešťanov, ležiacej naproti škaredej sivej výškovej budove s posluchárňami, je v tento večer veľmi svetlo. Ešte tu nebol a chvíľu rozmýšľala, či by malo zmysel prejsť sa dookola po uliciach, lebo nechcela prísť prvá, no napokon sa rozhodla, že sa vyberie k rohovému stolu a idúcky si zoberie jeden z časopisov o umení zo stojana na stene. Len žiadne triky a hry, dosť, chcela byť jednoducho sama sebou, jedno, či teraz bude naňho polhodinu čakať alebo nie. Kde sa vzala táto hlúposť, bola to mamina výchova, ktorá ju priviedla na túto myšlienku, alebo to bol vplyv bývalej spolužiačky, feministky, ktorá využila každú príležitosť, aby ukázala mužom, že sú somári na povrázku? Cora si po každom vzťahu, ktorý tak či onak trval vždy krátko, nasadila dramatický výraz tváre a prestala sa s ňou na týždeň

/ 67 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 68

popoludní učiť, ako boli dohodnuté, lebo ho celý preležala v posteli. Nevedela si so sebou vôbec dať rady, keď nebol naporúdzi muž, ktorý jej dvoril. Jej samotnej šlo na nervy toto naťahovanie sa o samostatnosť a príťažlivosť, plné neústupčivého boja, tieto trenice znášala čoraz menej, až kým nepochopila, že to nijako nesúvisí s tým, ako sa k sebe normálne správajú dvaja ľudia opačného pohlavia. Bola to istá forma narcizmu. Mala podozrenie, že jej mama vo vzťahu s otcom možno tiež hrala divadlo plné príťažlivosti a odpudzovania, trestania a podriadenosti, bol to istý druh obrannej stratégie. Možno aj ona sama už prevzala niektoré zo vzorcov správania vo vzťahu k druhému pohlaviu. Aj keď si na otca pamätala ako na neprístupného človeka a mama sa naňho niekedy sťažovala, bol to napriek tomu jej otec a ona ho vždy milovala. Nemohla mu to nikdy naozaj prejaviť. Ako dievčatko mu raz na narodeniny prestrela na raňajky na nedeľný obrus ozdobený kyticou kvetov, na čo reagoval posmešnou poznámkou, ktorá jej hneď pokazila radosť z prekvapenia. Bežala za mamou a plakala, lebo nerozumela, prečo je taký odmeraný; mama jej vysvetlila, že je to uzavretý a nenáročný človek, ktorý sám sebe nič nedožičí a pre ktorého vlastné narodeniny nič neznamenajú, no nedokázalo ju to utešiť. Toto terajšie stretnutie s mužom, ktorý bol o niekoľko rokov starší ako ona, súviselo s túžbou po otcovi istotne viac, ako jej bolo milé. Cez obednú prestávku šla z roztopaše na chvíľu k jeho stolu v poslednom rade študovne, bola rada, že ho tam nenašla, a na materiály mu položila krátky odkaz, ktorý zložila, aby si ho nemohla prečítať zvedavá suseda. „O deviatej v kaviarni na rohu? A.“ Minulý týždeň sa tam už raz stretli, na jeho podnet, a teraz sa rozhodla, že nebude čakať na jeho iniciatívu, aj za cenu, že odmietne. V tento skorý zamračený večer malo v sebe nebo nad mestom sýty žltkastý lesk a keď sa pozrela von oknom, uvidela, ako na ulicu pokojne padajú veľké snehové vločky. Vedela, že sneh sa udrží nanajvýš jednu noc, na druhé ráno mesto zaplaví čľapkanica a špliechanie pneumatík na mokrom asfalte spôsobí, že tento hluk sa zrazu nebude dať zniesť. Všetko sa bude zabárať do hnedastej kaše a táto nemá nič spoločné s bielou farbou, ktorá ju tak veľmi vedela potešiť. Vstala od stola, odložila bokom časopis, v ktorom začala listovať, a akoby ju to magicky priťahovalo, vyšla z dvojkrídlových vchodových dvier na vrchnú plošinku schodov, aby sa pozrela nahor, hlavu zaklonila dozadu, zavrela oči a vyplazila jazyk v nádeji, že v teplých ústach sa jej roztopí snehová vločka. Naraz pocítila takú túžbu odísť, že by bola schopná všetko tu len tak nechať, odísť z tohto mesta, v ktorom študovala už príliš dlho. Vedela, že by tu na okolí tak či onak nedostala miesto, tu človek mohol začať iba vtedy, keď mal kontakty, a tie nemala; nič jej nebolo viac odporné ako sa niekomu natískať, veď čo iné by mohla urobiť, jej rodičia nepoznali nikoho spomedzi lekárov či politikov, neboli členmi žiadnej politickej strany a nemali ani šľachtický titul. Až keď sa začala obzerať po miestach, ktoré by ju zaujímali, uvedomila si, aké je toto Rakúsko

/ 68 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 69

ešte stále zastarané. Keď sa písomne uchádzala o miesto, tak niekedy na ňu ani len nepamätali so zamietavou odpoveďou, a pri poslednom pracovnom pohovore jej jeden profesor v Innsbrucku sľúbil miesto, keď jej podával ruku na rozlúčku, no keď mu potom druhý raz zavolala, aby sa s ním porozprávala o presnom termíne nástupu, nemohla ho zastihnúť a od sekretárky sa dozvedela, že miesto už dostal iný uchádzač. Jeden známy jej neskôr povedal, že uprednostnili profesorovho synovca. No teraz, keď stála uprostred metelice z ťažkého žltého neba, odohnala takéto myšlienky; dôležitejšie bolo pre ňu vedieť, kto je tento muž, ktorý jej začal pliesť hlavu, a tak či onak tu musela zostať do leta, kým nebude mať v rukách diplom. Po chvíli otvorila oči a pozrela sa vedľa seba, lebo zacítila zmenu; stál tam on so zaklonenou hlavou, očami pevne prižmúrenými ako dieťa a vyplazeným jazykom. „Prvý sneh, chutí dobre, však?“ Ruku mu opatrne položila na rameno a pritlačila si studený nos na jeho líce. „Pekne od teba, že si prišiel.“

Lofoty, 15. marec 2004 Niekoľko dní sa nemôžem zbaviť myšlienky, že je načase odísť z ostrova vo fjorde. Medzičasom som príliš osamelá a keď sa chcem len tak dostať medzi ľudí, musím na to vždy najprv použiť kompu. Život v ústraní ma stiesňuje a Rune, knihovník, mi povedal o chatke vo Svolværi, ktorá leží priamo pri mori nad útesmi a prenajímajú ju turistom. Červená chatka vyzerá z diaľky pekne, vedela by som si predstaviť, že tu azda pobudnem nejaký čas. Majiteľ sa mi vľúdne pozdraví a pri vchodových dverách sa veľmi rýchlo rozhovoríme. Je prekvapený, že si ju chcem prenajať v tomto ročnom období, lebo podľa neho sa tu cudzinci zjavia ináč iba v lete a na jeseň je znova po návale. Hovorí, že je to druhá invázia Nemcov po šesťdesiatich rokoch, a prešibane dodáva, že Nóri si tentoraz dajú pozor, aby neťahali za kratší koniec. V najodľahlejších dedinách si mädlia ruky, keď počítajú peniaze v pokladniach svojich kempingov, vďačne prijímajú prilepšenie k platu, keď znova prenajmú chatku za maštaľou, bez tečúcej vody a s dreveným záchodom na dvore, do ktorého zateká, keď je víchrica. V duchu sa pýtam, kde sa u celého národa berie táto chuť cestovať a či nie je náhodou inštinktívnym pokračovaním zmarenej túžby otcov dobyť svet. Možno v päťdesiatych rokoch snívali pod mäkkými perinami o skladacích posteliach v barakoch, v ktorých spávali v cudzine pod vlhkými vlnenými prikrývkami, od hlavy po päty v uniforme; pocítili volanie divočiny, bolo to kolektívne dobrodružstvo, nariadené zhora, za ktoré sa za istých okolností muselo zaplatiť životom. Keď sa vrátili domov do rozbombardovaných miest, čo ešte ich mohlo skutočne zaujímať a čo vyľakať; keď odchádzali, tak v mestách

/ 69 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 70

bolo cítiť ľudí, kuchynské vône, vodu po holení a prášok na pranie, a keď sa vracali, bolo všade cítiť hnilobu. Majiteľ červeného domu je nízky muž zavalitej postavy. Má trochu šedivé, úplne nakrátko ostrihané vlasy. Predstaví sa ako Olsen, pozve ma do obývačky a kým sa usadím, rozpráva o turistoch vo svojom kempingu v zálive, ktorý ohúri prírodnou scenériou, no hospodársky sa už ináč nedá využiť. Myslí si, že tam veľmi nerušia život ostrova a sú vďační za každú rybičku, ktorú ulovia v priezračnej vode, o čom si hneď vymyslia neuveriteľnú historku. A to všetko z túžby po panenskej prírode, ktorej u nich doma už niet. Kým pokračuje v rozprávaní, zalieva kávu v otvorenej kuchyni a pýta sa, či by som si trochu nezajedla. Asi ma zaradil k svojim krajanom, lebo hovorím po nórsky, prinajmenšom sa ku mne nespráva ako k cudzincom, do ktorých sa práve pustil. Nevie nič o otcovi, ktorý tu bol vojakom okupačnej armády, krátko rozmýšľam, či mu to mám povedať, nenaskytne sa mi však príležitosť, lebo keď znova podíde k stolu s táckou plnou sladkého pečiva v ruke, tak sa rozohní, že ho nechcem prerušiť; možno by ku mne ináč ani nebol taký vľúdny a nerozprával mi o svojej rodine, ktorú Nemci vyhnali z oblasti Finnmark, keď na ústupe podpálili všetko za sebou. Hovorí, že Rusom nezanechali nič iné len spálenú zem, všetko spustošili na úkor obyvateľstva, ktoré za chladných a drsných podmienok už celé generácie vie ako uživiť rodinu, rybolovom a poľovačkou, trochu chovom dobytka či skromnou úrodou zemiakov a repy na pôde, ktorá na útesoch nemá takmer žiadnu vrstvu humusu. Tento príbeh rozprával už častejšie, myslím si to preto, že vyberane volí slová a jedným dychom hovorí aj o priemyselníkovi, ktorý si tu v susedstve za hromadu peňazí prenajal dom a niekoľko ďalších, aby mal túto časť ostrova pri Svolværi na celé leto len pre seba a priateľov s rodinami a nič ich nerušilo. Za ročný plat takrečeno evakuoval obyvateľstvo a pošuškávalo sa, že vtedy za okupácie bol veľké zviera. Olsenov dom je prikvačený na skalnom úbočí, na fantastickom mieste s výhľadom na veľký fjord, ktorý sa rozprestiera medzi pevninou a Lofotmi. Keď je more rozbúrené, pena strieka až na okná obývačky; nahor sa dostane cez lievik, ktorý si príroda vytvorila v skalných puklinách. Je pyšný na toto divadlo, ktoré tu dnes môžeme pozorovať za východného vetra, more je trochu drsné, a vysvetľuje, že často sú dni, keď sa bojí, že vlny môžu všetko strhnúť do hlbín, aj keď dom tu stojí už dvesto rokov. Zamyslene sa pozrie von oknom, ďaleko vzadu naľavo rozoznám v opare obrysy vrchov na pobreží. Kvôli debate a jeho rozprávaniu som zabudla na čas, a keď v predsieni odbijú kyvadlové hodiny, uvedomím si, že v obývačke sedím už viac ako dve hodiny. Rozlúčim sa a poviem, že si to ešte v najbližších dňoch rozmyslím a zavolám mu, keď si budem chcieť chatku prenajať. Kým odídeme ku dverám, pozve ma, aby som sa pri najbližšej návšteve Svolværu uňho zastavila, jeho žena by sa iste potešila, keby ma spoznala. Po pár krokoch

/ 70 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 71

sa ešte raz otočím ku chatke a práve v tejto chvíli hučiaca voda vyšplechne tak vysoko do vzduchu, že vlna ju takmer zaplaví. Kým odplávam na ostrov, zavolám Olsenovi, že si chatku predsa len neprenajmem. Pomaličky sa potulujem susednými uličkami a v myšlienkach zostávam pri spomienkach na svoj život, spôsobil to pohľad na šálku v jednom osvetlenom okne, na rohožku z kokosových vláken pri jednom vchode, na neporiadne zatiahnutú záclonu s jemným bledým kvetinovým vzorom. Miešajú sa mi s obrazmi, keď som žila v Grazi, v Zürichu. Po mesiacoch tunajšieho pobytu sa mi zdá, že to, čo som urobila, čím som bola, kým som prišla do Nórska, je veľmi ďaleko; momentálne sa môžem na svoje spomienky pozerať len zvonku, akoby som bola tretia osoba, nijaké ja, nijaké ty, len nejaká ona, ktorá sa odo mňa úplne osamostatnila a stojí uprostred obrazu, na klinike, v byte či niekde pri jazere. Akoby som ja, ktorá tu teraz stojím pri skalnej stene Lofotov a hľadím na útesy a na more, nebola tou osobou, ktorá pracovala ako psychiatrička v Zürichu, nebola tou istou osobou, ktorá sa bála, že duševne ochorie.

Melitta Breznik: Nordlicht © 2009 Luchterhand Literaturverlag, München, in der Verlagsgruppe Random House GmbH Vydavateľstvu Verlagsgruppe Random House GmbH ďakujeme za láskavé poskytnutie autorských práv.

Rakúska autorka Melitta Breznik sa narodila v roku 1961 v Kapfenbergu (spolková krajina Štajersko). Po štúdiu medicíny v Grazi a Innsbrucku sa špecializovala v Solothurne a Zürichu na psychiatriu a psychoterapiu. V tejto oblasti pracovala v r. 2004 – 2009 vo švajčiarskom kantóne Graubünden a od r. 2010 vedie kliniku v nemeckom Badenweileri. Doteraz vydala štyri diela – prózu stredného rozsahu Nočná služba (Nachtdienst, 1995), zbierku poviedok Postavy (Figuren, 1999), prózu stredného rozsahu Formát vôkol nás (Das Umstellformat, 2002) a román Polárna žiara (Nordlicht, 2009). Jej tvorbu dobre prijala odborná verejnosť. V roku 2001 získala Literárnu cenu Spolkovej krajiny Štajersko. Známy literárny kritik Thomas Kraft o nej napísal v mienkotvornom autorskom lexikóne Lexikon der deutschsprachigen Literatur seit 1945 (2003): „Kto tak precízne a umne narába s jazykom ako táto autorka, toho musíme počítať k veľkým rozprávačským talentom našej literatúry.“

/ 71 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 72

Precitnutie Michal Habaj

Čo v ten deň pocítiš, povedal som si, z dneška už nevrátiš späť v čase. To všetko sú veci, z ktorých sa nohy podlamujú v ¾ takte. Asfodélové lúky a na nich Bebé, Ronaldinho, Pelé, Cruyff naháňajú tú hlavu medúzy ešte mokrú od rosy. Kvitnú háje za riekou Styx, pelikány vylietajú z erbov do pustých ulíc New Yorku a sendvič, ktorý ti podá automat, je dávno plesnivý. Tvoja dávka liekov otrávila spodné vody. A toto mi je načo, pýta sa (ktosi) a kladie dlane na volant (čo sa zasekol). Včiel niet. Kvety ležia spálené vedľa lícnych kostí Miss Universe.

/ 72 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 73

Sirény hučia. Miesto vtákov spieva rádio: stú reprízu Wellsa, tentoraz naživo. A ty sa vraciaš z baru, trochu pripitý, krásku prehneš cez múrik, nech sa vyvracia. To, čo sa ti mihne zrakom je len reflex. Kolotoč sa krúti ako šialený, s deťmi čo zostarli, došediva. Pohár vody, prosíš pri dverách, choďte preč, slová, za dverami. Druhým brehom zostupuje bôžik, zaspieval vták, čierne ústa pohltila tma.

Michal Habaj (1974) je básnik a literárny vedec, pod vlastným menom a gynonymom Anna Snegina vydal niekoľko básnických zbierok, je autorom literárnovednej práce Druhá moderna (2005).

/ 73 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 74

Básne Andrej Voznesenskij / preložil Ján Zambor

Andrej Voznesenskij (1933 – 2010), neoavantgardný básnik, prozaik a esejista, sa narodil v Moskve, jeho rodičia boli vedeckí pracovníci. Roku 1957 skončil architektúru. O rok nato časopisecky uverejnil prvé básne. Roku 1960 mu vyšli zbierky Mozaika a Parabola, o dva roky 40 lyrických pasáží z poémy Trojuholníková hruška, inšpirovaných pobytom v USA. Spolu s tvorbou ďalších predstaviteľov tzv. generácie šesťdesiatych rokov, nazývanej aj „štvrtá generácia“ či „estrádna generácia“, Jevgenijom Jevtušenkom, Robertom Roždestvenským a Bellou Achmadulinovou, mala jeho poézia veľký ohlas doma i v zahraničí. Roku 1962 ho na štadióne Lužniky počúvalo štrnásťtisíc divákov. Roku 1963 mal prvý úspešný básnický večer v Paríži. Poéma Antisvety naštudovaná moskovským Divadlom na Taganke (1964) mala šesťsto repríz. Roku 1963 ho na stretnutí s kultúrnymi pracovníkmi v Kremli ostro napadol Nikita Sergejevič Chruščov. Roku 1968 poslal do novín Literaturnaja gazeta na uverejnenie protestný list proti vstupu sovietskych vojsk do Československa. Ďalší list napísal na obranu Alexandra Solženicyna. Roku 1979 publikoval v nelegálnom zborníku Metropoľ. Napriek tomu sa dnes o ňom píše aj kriticky – poukazuje sa najmä na jeho verše o Leninovi a na istú kontamináciu časti jeho tvorby ideovými konceptmi dobovej literatúry. Je básnikom súčasnej civilizácie, vrátane technickej, reagujúcim na problémy svojej krajiny a sveta, popri urbanistickom póle je však uňho prítomný aj rustikálny. Nadväzoval najmä na futuristov, na Majakovského a Chlebnikova, ale aj na Pasternaka a Mandeľštama. Jeho poéziu charakterizuje nezvyčajná tvorivosť, permanentné hľadanie nového, intelektuálnosť, dynamika, výrazná inovačná obraznosť, symbióza básnického umenia s výtvarným (architektonickosť, mozaikovitosť či vitráž ako stavebný princíp, vizuálna poézia zastúpená najmä „videomami“), netradičné zvukové tvarovanie (nové rytmy, anagramy, prepojenosť zvukovej a obraznej výstavby, využívanie obraznej funkcie rýmu, eufonicky nepresného viacnásobného rýmu so zvukovo podobnou koreňovou morfémou rý mujúcich sa slov, zvýznamňovanie zvukosledov a i.). V jeho neskorej tvorbe, ako o tom svedčí poézia zo zbierky Veštenie z knihy (1994), z ktorej sú preložené básne, má významné postavenie téma Ruska a metafyzická problematika.

/ 74 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 75

*** Nočný motýľ s veľkou hlavou zložiac krídla sedí na bielej stene ako kľúčová dierka do absolútnej záhady. Z čistej pravdy na nás pozerá nepreniknuteľné tajomstvo.

*** Keď problémy sa hrotia, nevyrušujem Boha a neotváram Bloka – von mieri moja noha. Ožiari zore z diaľky tak nevysvetliteľne stopu lyžiarskych palíc, pomarančový dielček.

/ 75 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 76

*** Ja som posledný básnik Ruska. Nie preto, že je bez poetov – sily majú básnici spústa. Iba toho Ruska už nieto.

*** „Nádeje nieto – nádej je!“ (Apoštol Pavol). Niet zvonice – je zvonenie. Zmysel nám stmavol. Nijaké priame znamenie. Neviditeľný Pane, čím ťa na svete menej je – tým je ťa viac a zjavne.

/ 76 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 77

*** Vysedávaš na pláži. Zo sandálov ti trčí vejár kariet. S večnosťou sa hráš na vyzliekanie. Už na tebe neostalo nič. Na rad prichádza telo.

*** Do skríň dám po amoku nejednu mŕtvolu. A z brvien v mojom oku možno postaviť zrub. No slovo, čo mám v bloku, vzlietlo z anjelských úst.

*** Keď človeka smrť zmáha, domov ho ťahá. Keď nám umiera domovina – vedľa či sledovaná z diaľky – umierajú v nás aury.

/ 77 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 78

Ruská inteligencia Tvária sa, že nesú – v médiách – jej pohrebné stuhy – centy. Antiinteligencia, a nie inteligenti. Antiinteligencia, a nie Vitenka Chlebnikov, bola verchuškou, besnila pri trestoch zastrelením, v role rečníkov. Títo „antilligenti“, ako sa oslovovali jej členovia, otravovali v nás gény Lobačevského, Čechova. Nedouci odstreľujú, plní jedu. Bohom povolaný stavia, má dosť bojov. Génius píše abecedu nie cudzou krvou – svojou. Národy sa i líšia. Náš jedinečný príznak: inteligencia – strácajúci sa prízrak. Pred jej osudom, vždy vratkým – dnes chradne na pokraji hladu – si snímem čiapku (chvalabohu, nie hlavu). Súhlasím s telecentrami: Tyčinky twix – najchutnejšie kúsky...! No bez inteligencie niet Ruska.

/ 78 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 79

Modlitba Zachráň nás, Pane náš, pred novým žalárom. Náš Rím dnes neboria barbari odniekiaľ. Zachráň nás, Pane náš, pred sebabarbarstvom, pred sebabarbarstvom zachráň nás, Bože náš. Sme pred svetlami áut trieliacim zajacom, ale nie cudzí nás dobieha! Hynieme na sebabarbarstvo. Pred sebabarbarstvom zachráň nás, Bože náš. Nie Démon ukradol Samaru, nie punk a podobné krajinu požiera. V áriách na scénach, v domácich šarvátkach pred sebabarbarstvom náš špitál mocne chráň. Teraz nie do seba v slovách sa zabáram, ale aj seba viac poznávam, Bože náš. Pred tmárstvom zachráň nás, pred hrdopýšstvom nás ušetri, Bože náš. A novej výhre zo Samotrák nie iba krídla – aj hlavu – ponechaj...! Predsa však verím: veci sa napravia. Ešte mám, Pane, prosbu – a najtichšiu – nech na ruinách sebabarbarstva sa naše mená nepíšu.

Básne preložil a charakteristiku autora napísal Ján Zambor, texty pochádzajú z pripravovanej osobnej prekladovej antológie Kniha ruskej poézie.

/ 79 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 80

Múzeum netrpezlivosti Hans Thill / z nemčiny preložila Mila Haugová

Slová na jedenie Slová na jedenie, včeliariky, čierne a strakaté, zobkali po stoloch, niekto potichu: vrcholiaca jeseň?

Kameň Podstata žijúceho medzerovité šamotové dlaždice z ktorých sa zobudí hovorenie k sebe samému a dva okruhliaky sa dotýkajú na zelenom filci hudobne alebo v jednej bičovanej slanej vlne a na inom mieste po rozbití zdvihne sa prach tehlovitej zeme minúty onemenia pred hrôzou stoja tam staré so šatkou na hlave

/ 80 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 81

Chlieb alebo omrvinky keď to odhadzujeme sa vrátia naspäť. Bledé cesto vyplieskame ruka sa zdvíha nad kôrou pole plné trhlín. Takto sa pečú rasy podľa stupňa teploty a trpezlivosti tmavšie či svetlejšie. Chlebu rozumie každý

Vzduch z údolí v okolí očesaný jedľami a anténami. Sme celkom po hrdlo vo vani a hučiaci vzduch na bruchu lietadiel. Med jednou z jeho podstát. Iný variant plníme do pneumatík ako tlak. Bytosti z kaučuku bytosti z ohňa čierny elastický piesok púšte bytosť vetra

/ 81 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 82

Chladné náboženstvá v burine po kolená rýchlo rastieme k jedliam stojacim spolu špicaté domy na úpätí vrchu starý známy zráz krajina ako nerovnosť medzi prúdmi vody ako fľak od kávy na mohutnom stole s bielym obrusom dolu kopcom padajúce roky nevieme z ktorého bodu ich máme merať ktoré pohoria v opustenejších oblastiach sa práve teraz zrútili posvätný vrch húževnatý vytrvalý hroby pre telá neviest všade okolo a veže všetky rovnomenné čítajú medzitým nezrozumiteľné dialekty

/ 82 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 83

Horúce mäso slov (Raymond Queneau) a studené napísaného. Zachyť hlas za nohy a prinúť ho vojsť do riadkov. Siahni do jeho psej papule a počúvaj srdce pod kožou pulzovať. Pozeraj do očí napísaného. Čítaj písmená na chrbtoch roztočov, ktoré počas noci opustia klávesnicu. Hmataj po slovách v hlase. Prinúť slová vojsť do hlasu. Dýchaj. Jedz jadro slova. Dýchaj. Vyvrhni semeno nožičiek slova. Cíť studený kov ich pokožky. Vypi vyliate napísaného atď.

Nemecký básnik Hans Thill (1954, Baden-Baden) žije a tvorí od roku 1974 v Heidelbergu. Vydal básnické zbierky Usmievavé sirény (1985), Civilné ciele (1995), Perspektíva dlaždíc (2000, pošta z Plovdivu a Sofie), Chladné náboženstvá (2003), za túto zbierku dostal prestížnu cenu Petra Huchela. Najnovšou zbierkou Hansa Thilla je Múzeum netrpezlivosti (2010). Všetky knihy vydalo vydavateľstvo Wunderhorn (Zázračný roh), ktorého je Hans Thill spoluzakladateľom. Prekladá z francúzštiny, napr. Apollinairea, Soupaulta, Asju Djebar, Meddeba. V súčasnosti vedie Dom Umelcov (Künstlerhaus v Edenkobene, kde je aj vedúcim prekladateľskej dielne Poézia susedov, básnici prekladajú básnikov. Básne Hansa Thilla boli preložené do mnohých jazykov, slovenský čitateľ sa s nimi stretáva po prvýkrát. (M. H.)

/ 83 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 84

/ trasovisko /

Spisovateľské hľadanie spoločenskej roly v súčasnosti (Včerajší text) Jaroslav Šrank

Čitatelia pozornejší odo mňa isto dobre po-

revízia minulosti i anticipácia, zakladanie

znajú heslo „prah medzi epochami“, ktoré fi-

budúcnosti. Situácia, v ktorej sa aktuálne

guruje v Lexikóne teórie literatúry a kultúr spra-

nachádzame a pre ktorú asi ešte stále

covanom autormi pod vedením Ansgara

nemáme lepší prívlastok ako postmoderná,

Nünninga a u nás dostupnom v českom

tomuto podvojnému charakteru prahu zod-

preklade z roku 2006, na dôvažok adap-

povedá, plus má jedno dôležité špecifikum.

tovanom českými editormi diela J. Holým

Už sám výraz „postmoderný“ indikuje, že

a J. Trávníčkom. Nijako ich teda neprekvapí

daný stav ešte vždy pociťuje silnú väzbu na

nápad aplikovať túto priestorovú metaforu

zónu, od ktorej sa vzďaľuje, avšak zároveň

na súčasnú situáciu našej literatúry,

sa neodvažuje avizovať žiaden želaný výsle-

konkrétne na jej pozíciu v čase. Slovenskú

dok. Je to teda prah bez horizontu, bez

literatúru po roku 1989 možno veľmi

vízie. Zaiste to súvisí s mnohými faktormi,

produktívne chápať ako časopriestor s cha-

napríklad s našou oprávnenou skepsou voči

rakteristikami prahu. Išlo by potom o úsek,

vytyčovaniu projektov, s naším sebastred-

ktorý sa vyznačuje súčinnosťou stálosti aj

ným prézentizmom či s minimom odstu-

zmeny, v ktorom sa udržiava kontinuita,

pu, ktorý máme k dispozícii pri opisoch

avšak nastáva aj diskontinuita, v ktorom

súčasného diania. To posledné nás často

sa do trvania vpisujú aj výrazné zlomy

zvádza k porovnávaniu aktuálnej situácie

(Nünning, 2006, s. 631). Ak sa nemýlim,

s minulou epochou, ktorú vnímame ako

s odkazom na vývinovú koncepciu O. Če-

uzavretú. Neviem, či tým ale súčasnosti

pana píše o diskontinuitno-kontinuitných

nepripisujeme provizórnejší charakter, než

presunoch celých vrstiev literatúry aj

aký si za dlhé roky od novembrovej revolú-

P. Zajac (Zajac, 1999, s. 75). Pravdaže, kto-

cie vypracovala. Tento proces sa totiž určite

koľvek poľahky dospeje k výhrade, že pro-

nevyčerpal zásadnými zmenami z prvých

tichodné procesy sprevádzajú hádam kaž-

posttotalitných mesiacov a rokov ani pe-

dú časopriestorovú zónu. Nemám k tomu

ripetiami, ktoré priniesli roky mečiarizmu.

momentálne čo dodať okrem toho, že

Vzniká dokonca otázka, či tieto notoricky

metafora prahu sa o oprávnenie uchádza

známe zmeny, akokoľvek dôležité, časom

aj tým, že slúži ako pomocný nástroj na

nie sú prekrývané inými, len sčasti čerst-

odlíšenie od takých fenoménov, ako je tre-

vejšími, prinajmenšom rovnako význam-

bárs práve epocha alebo na druhej strane

nými, ba v porovnaní s literátskym triba-

ruptúra.

lizmom z rokov 1993 – 1998 hádam už aj

Na tranzitnom prahu medzi epochami

dôležitejšími, hlbšími. Domnievam sa, že

zvykne naraz prebiehať rekonštrukcia či

v súhrne za posledné obdobie nastalo vý-

/ 84 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 85

znamné prehodnotenie samotného kon-

vyplácanie honorárov. Dovolím si ešte

ceptu literatúry. Čiastkovo či jednotlivo sú

podotknúť, že momentálne zvýraznenie

zložky tejto metamorfózy reflektované, ale

pružnosti vlastne ešte stále predstavuje

ich dôslednejšie spracovanie pred nami

opatrný, konzervatívny krok, pretože v so-

naďalej zostáva ako výzva. Ani nasledujúca

ciologickom kontexte, z ktorého táto me-

úvaha z radu predbežných prác nevystu-

tafora pochádza, bývajú pri opise súčas-

puje. Nezáväzne navrhuje, ako pristupovať

nosti v popredí ešte radikálnejšie metafory,

k otázke spoločenských rolí, ktoré si spi-

napríklad Z. Bauman hovorí o tekutej mo-

sovatelia hľadajú v súčasnosti.

dernite (2002). Zo všetkých prejavov elasticity našej li-

Pružní v pružnom

teratúry ma momentálne zaujíma to, ako

Medzi pojmovými protikladmi, ktoré sa

spružnel pojem spisovateľa, spisovateľský

najviac ponúkajú pri pomenovaní odliš-

habitus a spoločenské roly, ktoré spiso-

nosti slovenskej literatúry pred rokom 1989

vatelia zastávajú. Pružnosť je jedna z ty-

a po ňom, zaujíma privilegované miesto

pických vlastností personalizovaného sin-

dvojica prívlastkov zatvorená – otvorená.

gulárneho autora postmodernej literárnej

Je však otázne, nakoľko takéto riešenie

situácie. Týka sa viacerých základných

vyhovuje vtedy, keď sa pokúšame pome-

okolností spisovateľskej konštitúcie, ako

novať každý z literárnych modelov osve.

sú vek, pohlavie a sociálne zázemie. Ako

Netreba žiadne zvláštne vedomosti na to,

najmladšia slovenská spisovateľka je pre-

aby sme prišli k názoru, že prednovem-

zentovaná dvanásťročná Stela Brix, v opač-

brová literatúra bola len relatívne zatvo-

nom pásme seniorov sa za spisovateľov

rená a tá ponovembrová je zasa len re-

pasujú početní jedinci, ktorí vo vysokom

latívne otvorená. Pravda, pre taký detail

veku vydávajú svoje celoživotné dielo.

dané pojmy netreba hneď zavrhovať, stačí

Samozrejmosťou je masívne rozrušenie

pri nich pamätať na kritérium miery,

kvalitatívnej a kvantitatívnej dominancie

chápať ich ako vektory, tendencie, schémy.

mužských autorov ich ženskými nápro-

Pokiaľ by niekto hľadal analogicky prie-

tivkami vo všetkých oblastiach tvorby. Vý-

zračný, a predsa ešte výstižnejší pojem na

znamné je aj spružnenie spisovateľského

pomenovanie našej súčasnej literatúry,

habitu na sociálnej rovine. Spisovateľstvo

ako je výraz otvorená, azda by mohol

ako spoločenská rola sa stalo dostupným

siahnuť po adjektíve pružná. Elastickosťou

pre takmer všetky sociálne vrstvy, od fi-

sa totiž vyznačuje v najrôznejších ohľa-

nančníka po bezdomovca. Emancipovalo

doch. Zrelativizované sú jej vzťahy k iným

sa od spoločensko-politických autorít, tak-

umeniam a formám komunikácie, ale aj

že je možné, aby spisovateľom bol prívr-

vnútorné hranice medzi literárnymi druh-

ženec – v zásade – akejkoľvek ideológie,

mi a funkčnými subsystémami (eklektiz-

viery či názorovej orientácie. V profe-

mus), rozvoľnený je jej pomer k zahranič-

sionálnej rovine sa do popredia dostala

ným podnetom a domácej tradícii, pružné

univerzálnosť autorov, ich flexibilita a fluk-

je jej relevantné organizačné a inštitu-

tuácia. Autori sa už nešpecializujú na jed-

cionálne zázemie, pružnosťou sa vyznaču-

nu dominantnú tvorivú disciplínu, ale

jú jednotlivé vývinové tendencie, uvoľnila

majú ich vo svojom portfóliu čo najviac

sa väzba literatúry na knižné médium,

a vnímajú ich ako rovnocenné. Premiest-

zležérnelo aj písanie o literatúre. Samo-

ňujú sa nielen v rámci literatúry a jej

zrejme, minimálne posledný príklad nás

rôznych subsystémov, ale presahujú aj do

vystríha pred tým, aby sme pružnosť vní-

iných umení, a tiež do neumeleckých ak-

mali len ako pozitívnu vlastnosť. A rovnako

tivít založených na práci so slovom. Pre-

je pravda, že do načrtnutého obrazu nijako

suny prebiehajú aj v opačnom smere, takže

nezapadá kvalita financovania literatúry,

spisovateľskú rolu prijímajú aj pred-

či už ide o štátne dotácie, platobnú schop-

stavitelia iných umení i neumení. Na lite-

nosť výrobcov a predajcov literatúry alebo

rárnom dianí sa súbežne podieľajú jedno-

/ 85 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 86

razoví autori, autori s krátkodobými ka-

habitus súčasného slovenského spisova-

riérami, tí, ktorí sa hlásia sporadicky a rup-

teľa, si naďalej zachovali pomerne ustálený

túrovito, ale aj takí, ktorí sú aktívni

charakter. V prvom rade ide o národnú

dlhodobo, sústavne a systematicky. Vý-

príslušnosť, spojenú s jazykovou a teri-

znamne vzrástla aj teritoriálna mobilita

toriálnou príslušnosťou, čo je pochopi-

slovenských autorov a zmenili sa tiež dô-

teľné, pretože zmena jazykového prostre-

vody ich migrácie z dominantne poli-

dia pre spisovateľov predsa len ešte stále

tických na osobné, ktoré súvisia s glo-

predstavuje zásadný životný obrat. Pod náš

balizačným trendom. Treba začať rátať

rezervovaný vzťah ku krajanskej literatúre

s fenoménom exteritoriality či suprateri-

Slovákov žijúcich v zahraničných enklá-

toriality autorov ako dôsledkom toho, že

vach a k literatúre národnostných menšín

klesá význam fyzikálneho, topografického

žijúcich na Slovensku sa zasa podpisuje

priestoru a narastá význam virtuálneho,

postmoderný sebavedomý partikulariz-

elektronického priestoru v duchu Viriliovej

mus, takže tieto komunikačné okruhy si

diagnózy známej ako „koniec geografie“ (Vi-

zachovávajú značnú autonómiu. Len po-

rilio, 2004, s. 17). Autori neprítomní na

zvoľné posilňovanie nášho multikultúr-

našom území – okrem starších emigrantov

neho povedomia sa týka aj iných menšín,

ide najmä o celý rad mladých literátok

napríklad sexuálnych. Avšak v mnohých

a literátov – už nevypadávajú zo sloven-

iných ohľadoch sa autorský habitus zmenil

ského verejného života, naďalej doň môžu

veľmi výrazne. Ťažiskovou tendenciou sa

efektívne zasahovať (spomeňme si na zá-

stala metamorfóza pevnej, stálej, celistvej,

sah I. Brežnej voči J. M. Rydlovi) a popritom

statickej, fixnej identity na identitu

sa zaraďovať aj do literárneho diania v inej

pružnú, premenlivú, kompozitnú, dyna-

krajine, čoho dobrým príkladom zasa môže

mickú, flexibilnú. Sebaobraz slovenského

byť trebárs S. Repar. Domáci mediálny

spisovateľa už nie je samozrejme ho-

ohlas získavajú už aj jednotlivci pôvodom

mogénny, zachováva si povedomý tvar, ale

zo Slovenska, ktorí v zahraničí tvoria v cu-

už sa aj rozpohyboval a rozostril. Práve ta-

dzom jazyku (A. Salmela). Sporadicky sa

káto putujúca či mutujúca identita (habi-

v analogickej situácii ocitajú cudzinci ži-

tus) dnes spisovateľov posúva aj k novým

júci na Slovensku (napríklad E. Bondy,

spoločenským rolám, ktoré zaujímajú

P. Zhang).

v súčasnom svete.

K spružneniu spisovateľského habitu ako hĺbkový činiteľ prispieva radikalizácia

Emancipácia a privatizácia

individualizmu na princípoch odlišnosti

spisovateľskej roly

a dočasnosti, podmienená zaiste aj

V prvom období po roku 1989, ktoré by sme

spoločensko-politicky (demokracia, libe-

hádam mohli vymedziť deväťdesiatymi

ralizmus), ale najmä kultúrno-civilizačne,

rokmi 20. storočia a nazvať ho posttota-

procesmi, ktoré prebiehajú v tzv. západ-

litné, prebiehalo v našej literatúre vyrov-

nom civilizačnom okruhu v beckovskej ére

návanie sa s dedičstvom minulého režimu

druhej moderny. Do úzadia sa odsunul

a radikálna demokratizácia literárneho ži-

rámec, v ktorom základom individuality

vota na politickom základe. Výsledkom

bola pevná a jednotná identita, a urču-

tohto obdobia bola postupná emancipácia

júcim činiteľom individuality sa stala

literatúry od politickej sféry, jej depoli-

dočasná „identifikácia“ (Maffesoli, 2002,

tizácia. Tento proces ani zďaleka nevyvr-

s. 95 – 96), „identita palimpsestu“ (Bauman,

cholil v prvých ponovembrových mesiacoch

2004, s. 108), ktorú jedinec tvorí prijí-

a rokoch, ale až vtedy, keď odznelo aj roz-

maním, rozvíjaním a opúšťaním určitých

česnutie literatúry, ktoré sa u nás vytvorilo

rolí. Na cene získalo dynamické poňatie

za mečiarizmu, na systém štátnej, re-

totožnosti, schopnosť manipulovať s ňou

spektíve inštitucionálnej kultúry, orien-

a meniť ju.

tovaný národne a na okruh občiansky

Pravda, viaceré faktory, ktoré tvoria

/ 86 /

orientovaných súkromných a spolkových


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 87

vydavateľstiev a časopisov a individualizo-

ladá práve krytie spisovateľskej existencie

vaných autorov (Zajac, 1999, s. 74 – 75).

politickou mocou. Ale privatizácia nezna-

Ako je známe, tento systém predsta-

mená iba rezignáciu na plnenie spoločen-

voval revitalizáciu či aktualizáciu spoliti-

ských úloh, lež aj to, že súkromná sféra

zovaného literárneho modelu spred revo-

obsadzuje, kolonizuje verejný priestor,

lúcie v nových spoločensko-politických

napríklad keď sa predmetom verejných

podmienkach (demokracia, ale nastavená

diskusií čoraz viac stávajú súkromné ob-

proautoritatívne), v historickej situácii

sahy (Bauman, 2004, s. 238 – 239). Zatiaľ čo

(zavŕšenie národno-emancipačného proce-

prvá forma privatizácie sa u nás začala so

su) aj kultúrno-civilizačnom kontexte

známymi peripetiami presadzovať hneď po

(globalizácia). Jeho regresívnosť z hľadiska

roku 1989, druhá naberá na dôležitosti

spisovateľských spoločenských rolí spočíva-

s istým fázovým posunom, ktorý by záro-

la v tom, že znova, tak ako jeho pred-

veň mohol byť čiastkovým rozdielom medzi

chodca, privilegoval typ tatarkovského

literatúrou posttotalitnej situácie, ktorá sa

štátneho spisovateľa lojálneho k vládnucej

depolitizovala, a sprivatizovanou litera-

moci a – povedané s N. Eliasom (2006) – sto-

túrou postindustriálnej situácie, ktorá sa

tožneného s kolektívnou identitou „my“,

od roku 2000 naplno presunula do záujmo-

spisovateľa-byrokrata, ktorý stojí na strane

vého poľa knižného biznisu a médií.

establišmentu a plní celú škálu úloh od reprezentatívnej až po propagandisticko-

S obchodom a v médiách

-indoktrinačnú. Reakcia autorov, ktorí

V podmienkach konzumnej a informačnej

v záujme obhajoby len nedávno nadobud-

spoločnosti väzba literatúry na knižný trh

nutého práva na všestrannú nezávislosť

a masové médiá nahradila jej dovtedajšie

sformovali protikladný kolektivistický

spojenie s politikou. Určitý význam si za-

tábor, opozíciu spisovateľov v úlohe kri-

chovali aj autonómne, ideovo-profesijne

tických intelektuálov, bola v danej situácii

vyprofilované spisovateľské organizácie,

zaiste dôležitá. Zo spätného pohľadu sa ale

ktoré ale trpia atomizovanosťou, akcie-

ukazuje aj to, že súperenie oboch týchto

neschopnosťou a slabým spoločenským

rolí bolo labuťou piesňou spisovateľskej

renomé v najširšej verejnosti, takže sa

identity odvodzovanej od jej pomeru k po-

funkčne transformujú na komunitárne

litickej moci. Etablovaní spisovatelia, ktorí

záujmové združenia. Na lídrov ďalšieho

odmietali akúkoľvek politiku, pretože

profilovania literatúry najviac ašpirujú

každú jej podobu dôsledne chápali ako

komerčné a mediálne inštitúcie.

demagógiu (Zajac, 2004, s. 54), boli počas

V priebehu deväťdesiatych rokov 20.

deväťdesiatych rokov v menšine a do tri-

storočia prebehla zásadná transformácia

balizmu akosi nepasovali. Postupne k nim

vydavateľských podnikov, polygrafických

ale pribúdali viaceré generácie podobne

firiem, papierenského priemyslu, knižnej

naladených mladých, nastupujúcich spi-

distribúcie aj obchodu. Štát na reštruktu-

sovateľov. Rastúci trend individualistickej

ralizácii celého odvetvia postupne prestával

skepsy či ľahostajnosti voči ideológiám

participovať, odhliadnuc od jednorazových

všetkých druhov nasvedčoval, že na pozadí

nekoncepčných zásahov. Dostatočným

zdĺhavej depolitizácie našej literatúry pre-

dôkazom slabnutia jeho záujmu o túto

biehal a postupne silnel proces jej priva-

sféru kultúry je aktuálny systém poskyto-

tizácie.

vania dotácií Ministerstvom kultúry SR,

Podstatu privatizácie možno vyjadriť slo-

jeho (ne)fungovanie a nezáujem štátu na

vami P. Darovca, že autori pochopili liter-

jeho reforme. Uvoľnený priestor zaujal

atúru ako súkromnú vec: „literatúra prestala

kapitál, lokálny i globálny. Komerciona-

byť bezpečným zdrojom obživy a stala sa viac-menej

lizácia či komodifikácia literatúry sa netýka

súkromným intelektuálnym hobby‘“ (Darovec,

len jej špeciálnych subsystémov, ako si radi

2006, s. 146 – 147). Protiklad obživa – hobby

navrávame, ale v menšej alebo väčšej miere

totiž ako východiskovú situáciu predpok-

zasahuje literatúru ako celok. Ponajprv

/ 87 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 88

tento prístup priniesol dobudovanie oblastí

komercionalizácie a bulvarizácie badať aj

slovenskej literatúry, ktoré predtým boli

protiváhu diferenciačných nekomerčných

poddimenzované či celkom absentovali

tendencií, ktorým informačné technológie

a museli byť vykrývané importom zo

pomerne prajú.

zahraničia. Priebežné prevažovanie, do-

Ekonomické a mediálne inštitúcie nie

minancia trhových kritérií nad inými však

sú len zdrojom tlaku na literatúru, ale aj

prerastá aj do neblahého unifikačného

nástrojmi, cez ktoré si emancipovaná

tlaku na literatúru, ktorý nie je nepodobný

a sprivatizovaná literatúra v liberálnej

ideologickému ostrakizmu totalitného

informačnej a konzumnej spoločnosti

režimu (Šmejkalová, 2000, s. 171 – 178). Do

hľadá opodstatnenie, funkciu a postave-

budúcnosti ostáva otvorenou otázka,

nie. Súčasťou tohto diania je aj generova-

nakoľko nivelizujúcim efektom komer-

nie nových spoločenských rolí spisovateľov.

cionalizácie literatúry dokáže odolávať

Žiaducim sa stalo hlavne reklamovanie

pluralitný, polycentrický model, v ktorom

väzieb spisovateľov na nové ohniská moci.

nateraz, v súlade s postmoderným konzu-

Aj vo verejnosti sa ujala predstava, že

mizmom, jednotlivé typy produkcie, teda

spisovateľ je úspešný biznismen, promi-

aj tie nekomerčné, jestvujú popri sebe ako

nentný hráč na voľnom trhu s duševným

alternatívy.

tovarom (autor bestsellerov, ale hoci aj lau-

Druhý priebežne expandujúci činiteľ,

reát Nobelovej ceny) a/alebo mediálna

ktorý pôsobí na literatúru v postindustriál-

celebrita, tvár všeobecne známa z obra-

nych časoch príťažlivo, sú masové médiá

zoviek, monitorov a titulných strán. Zo-

a nové informačné technológie a komu-

všeobecňujúco možno povedať, že spiso-

nikačné nástroje. Digitalizácia prebudo-

vatelia sa v duchu životných vzorcov

vala výrobný proces, spôsoby šírenia lite-

liberálno-spektakulárnej spoločnosti čoraz

ratúry aj jej recepciu, najprv pozvoľna,

viac zaoberajú produkovaním literárnych

a zhruba od roku 2000 razantne. Médiá ini-

udalostí než tvorbou literárnych textov.

ciujú aj nové formy autorskej tvorivosti,

Z roly autorov sa viac či menej presúvajú do

prispievajú k ďalším metamorfózam

pozície aktérov literárneho života a k in-

funkčnej, druhovej, žánrovej, tematickej

scenovaniu a predvádzaniu vlastného

aj výrazovej skladby našej literatúry

spisovateľstva na úkor praktizovania jeho

a k rozpohybovaniu celej jej štruktúry.

samozrejmej podstaty, písania. V konšti-

Radikálne demokratizovali literatúru na

túcii súčasného autora nastali výrazné po-

technologickom základe. A najmä: médiá

suny od atribútov súvisiacich s výrobnou

v postmodernej spoločnosti produkujú

fázou smerom k atribútom, ktoré súvisia

všeobecnú známosť, ktorá sa stala zdrojom

s propagačnými a predajnými aktivitami

spoločenského renomé a prestížneho šta-

(Šmejkalová, 2000, s. 160). Tvorba si zaiste

tútu (Bauman, 2004, s. 154). V literatúre sa

zachováva nejakú dôležitosť, čoraz viac ale

tento trend prejavuje ako bulvarizácia

záleží na tom, ako spisovateľ jej výsledok

literárneho života. Ruka v ruke s indi-

dokáže uplatniť na trhu, čiže na ekono-

vidualizačnými a diverzifikačnými účin-

mických a mediálnych súvislostiach jeho

kami informačných prostriedkov ide aj

spisovateľstva.

dezinformačné riziko, ktoré sa prejavuje najmä pri komerčne orientovaných mé-

Pre každého niečo?

diách, teda pri aliancii knižného trhu

Sprivatizovanie literatúry individualizo-

a masových médií. Spojenie kapitálu

vanými autormi znamená v podstate to, že

a médií predstavuje veľkú konkurenčnú

spisovatelia všetky svoje literárne aktivity

výhodu, ktorá sa neustále reprodukuje

podriaďujú najmä svojim vlastným osob-

a umocňuje. Výsledkom býva margina-

ným záujmom a pohnútkam, slobodnej

lizácia a inferiorizácia tzv. alternatívnej

vôli. Tento faktor pôsobí diverzifikačne

produkcie. Ani tu situácia nie je rozhod-

a atomizujúco, antikolektivisticky. Treba

nutá, pretože oproti unifikačnému trendu

na to pamätať aj pri modelovom uchopení

/ 88 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 89

spoločenskej roly súčasných spisovateľov. Rôzna miera významu, ktorý jednotliví autori pripisujú ekonomickým a mediálnym inštitúciám, sa totiž podpisuje na tom, že možno identifikovať viacero schematických typov spoločenského štatútu spisovateľov. (Od estetickej kvality klasifikácia odhliada.) Za ponúknutými abstrakciami jestvujú pestré konkrétne realizácie a prahy medzi nimi sú pomerne nízke, pôjde najskôr o zóny plynulo prechádzajúce jedna do druhej a ústretové aj k hybridom či preskakovaniu z jednej do druhej. Prvým typom je autor-živnostník. Zo všetkých typov sa práve v tomto zachováva najviac z tzv. heroického konceptu umelca

Jaroslav Šrank, foto: archív autora

a z predstavy umenia ako sebatvorby. V trhovej ekonomike a informačnej spo-

konzumnej literatúry, podnikatelia s li-

ločnosti sa ale aj tento spisovateľ okrem

terárnym remeslom so stabilnou zá-

tvorby musí z ekonomicko-prestížnych

kazníckou skupinou. Aj oni mediálnu

dôvodov pomerne intenzívne venovať aj

propagáciu používajú ako pomôcku pri

manažovaniu svojej kariéry a propagova-

uplatňovaní vlastných umeleckých výrob-

niu svojich diel. Vypomáha si pritom be-

kov na preplnenom trhu. Na rozdiel od

nefitmi, ktoré získava ako člen formálnych

svojich nekomerčne orientovaných kolegov

spisovateľských organizácií a príslušník ne-

sa námezdní autori vymaňujú z pôsobnosti

formálnych záujmových skupín. Náplňou

literárnej vedy a zbližujú sa s legiti-

obchodno-propagačných aktivít takéhoto

mizačnými inštitúciami ekonomickej

spisovateľa sú z veľkej časti prezentačné

a mediálnej sféry ako zdrojmi prestíže. Vy-

a spoločenské podujatia doma i v zahraničí

jadrením ich úspešnosti býva hlavne pre-

zviazané s jeho vlastnou tvorbou, čítačky,

dajnosť.

prezentácie, príležitostné vystúpenia, fes-

Druhý typ spisovateľského spoločens-

tivalová turistika, uchádzanie sa o granty,

kého štatútu zosobňuje spisovateľ-celeb-

starosť o publikovanie cudzojazyčných

rita. Prevrátil funkčný vzťah príznačný pre

prekladov vlastných diel a iné mediálne

prvý typ a literárnu tvorbu používa ako

výstupy. Takéto aktivity sú preňho nevy-

prostriedok na získanie či udržanie

hnutné, pretože modelovo v našich pod-

mediálnej známosti, z ktorej čerpá ekono-

mienkach nemá šancu vyžiť zo samotnej

mický profit. Popri najúspešnejších profe-

tvorby, je to živnostník, ktorý spoločnosti

sionálnych autoroch konzumných best-

ponúka službu s pomerne limitovaným

sellerov sem patria aj niektorí bývalí

dopytom, takže z permanentnej straty vy-

renomovaní autori umeleckej literatúry,

stupuje len sporadicky. Preto tento typ

ktorí sa so sférou komerčných tlačových,

musí mať iný hlavný zdroj príjmov, než sú

elektronických médií a šoubiznisu zblížili

tie, ktoré pochádzajú z literatúry, a práve

v úlohe príslušníkov spoločenskej smotán-

v tomto zmysle je literatúra jeho súkrom-

ky či ako populárni zabávači, glosátori

nou záľubou. Satisfakciou tragického úsilia

a podobne. Patria sem najmä známe

heroického živnostníka býva spoločenské

postavy verejného života, šoubiznisu a po-

ocenenie podložené expertnými súdmi

pulárnej kultúry v rozsahu od hudby až po

literárnej vedy. No v prechodnej zóne medzi

politiku, ktoré v určitej etape svojej kariéry

touto a nasledujúcou abstrakciou sa na-

siahnu po literárnej tvorbe ako ďalšej forme

chádzajú aj komerčne orientovaní autori

komodifikácie medzičasom nadobudnu-

/ 89 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 90

tého mediálneho renomé. O tomto type by

a v tom spočíva aj spoločenský význam tejto

sme teda mohli vravieť aj v súvislosti

roly v konzumnej, no aj rizikovej spoloč-

s celebritami či verejne známymi osobami,

nosti (U. Beck). V prípade, že autor k lite-

ktoré vystupujú ako spisovatelia. Kvanti-

rárnej tvorbe pristupuje prevažne z psycho-

fikátorom úspechu a spoločenskej rele-

logických zreteľov (psychohygiena), ide

vancie takýchto autorov je predajnosť odvo-

o postmoderne sprofanizovaný, radikálne

dená od relatívnej mediálnej známosti

demokratický variant heroického ume-

(popularity) a podobne determinované

leckého typu akcentujúceho sebatvorbu,

aj reprodukované spoločenské uznanie.

v prípade dominancie sociálnych cieľov

V tomto kolotoči literárna tvorba slúži len

(sebaprezentácia) ide o nekomerčný variant

ako nástroj komerčne orientovanej seba-

druhého umeleckého typu. Základným

prezentácie. Autor ako celebrita je vlastne

potvrdením spoločenského zmyslu lite-

aktualizovaným pokračovateľom byro-

rárnej tvorivosti pre tento typ býva náv-

kratického typu, na ktorý sa spoliehala

števnosť (čítanosť) a rešpekt získavaný

prorežimová totalitná literatúra, iba účel

v komunite iných rekreačných autorov

svojich aktivít sprivatizoval a oficiálne

a ďalších užívateľov, s ktorými zdieľa svoju

predvádzanú lojálnosť k vládnucej ideológii

záľubu.

rozptýlil do ikonického stelesňovania súdobých hodnotových vzorcov.

Zámerne som pri jednotlivých typoch neuvádzal žiadne mená ako ilustračné prík-

Tretí typ, rekreačný spisovateľ, je naj-

lady. Namiesto toho navrhujem, nech

viac zviazaný s masovými médiami, najmä

čitateľ sám pouvažuje, kam by priradil hoci

s internetom, konkrétne s prostredím we-

týchto náhodne vybraných autorov,

bových tvorivých dielní, osobných stránok

zoradených podľa abecedy: Jozef Banáš, Ján

a sociálnych sietí; niežeby sa inde nevysky-

Buzássy, Dominik Dán, Ivo Engler, Marta

toval, ale tu sa etabloval a stadeto sa najviac

Fartelová, Ľubomír Feldek, Boris Filan,

šíri. Väzba na demokratické komunikačné

Mila Haugová, Tamara Heribanová, Dušan

technológie nie je pri tomto type moti-

Mitana, Anna Ondrejková, Števa Oprem-

vovaná ich komerčným využitím, zodpo-

čáková, Kamil Peteraj, Lucia Piussi, Fero

vedá požiadavke maximálnej slobody

Rajec, Stanislav Rakús. Ďakujem za spo-

slova. Rekreační autori začali odpútavať

luprácu.

literárnu činnosť od estetickej funkcie

Navrhnuté charakteristiky umožňujú

a stotožňovať ju so sebarealizáciou, akú

vysloviť ešte jednu hypotézu, ktorá sa týka

človeku poskytujú rôzne dostupné spôsoby

spisovateľského habitu. Podľa nej by spo-

trávenia voľného času, koníčky. Prioritou

ločným menovateľom uvedených posunov

pre nich nie sú ani ekonomické zisky

bolo to, že spisovatelia v odstupňovanej

a z nich odvodzovaný rešpekt konzumnej

škále začali k svojim aktivitám pristupovať

spoločnosti. Relatívna finančná nenároč-

viac či menej ako hedonisti. Aj z nich sa

nosť knižného vydania otvára tomuto typu

stali „zberači zážitkov“ v intenciách Bau-

cestu aj na knižný trh. V prípade, že vy-

manovej charakteristiky, že dnešný človek

kazuje komerčný potenciál, môže sa stať

je predovšetkým konzument (Bauman,

základom kariéry založenej na ekono-

1995, s. 76 – 84). Hoci ich v rôznej miere mo-

micko-mediálnych inštitúciách, v prípade,

tivujú aj iné faktory (sebatvorba, seba-

že zaujme expertnú literárnu kritiku, môže

prezentácia, sebarealizácia), zakaždým

sa zblížiť s typom heroického živnostníka.

svoju konštitúciu upravili aj v tom zmysle,

Ostatne, mnohí rekreační autori pomerne

aby si spisovateľstvo užívali, aby si vy-

úspešne vegetujú vo familiárno-komunit-

chutnali čo najviac zážitkov a pôžitkov

nom podhubí autonómnych a expertných

všetkých druhov, ktoré písanie, vydávanie

literárnych inštitúcií. Chápanie písania

a prezentovanie literatúry – literatúra ako

ako aktivity prístupnej každému, kto si zo

spôsob života – prináša.

slovesného prejavu spraví hobby, plní najmä psychologické a sociálne funkcie

/ 90 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 91

Literatúra:

VIRILIO, Paul: Informatická bomba. Červený Kostelec

BAUMAN, Zygmunt: Úvahy o postmoderní době.

: Pavel Mervart, 2004.

Praha : SLON, 1995.

ZAJAC, Peter: Prelomové či svoje? Skica o slovenskej

BAUMAN, Zygmunt: Individualizovaná společnost.

literatúre deväťdesiatych rokov. In: OS, roč. 3, 1999,

Praha : Mladá fronta, 2004.

č. 2, s. 74 – 77.

DAROVEC, Peter: Literatúra po roku 1989. In: Čúzy,

ZAJAC, Peter: Krajina bez sna. Bratislava : Kalligram,

L., Darovec, P., Hochel, I., Kákošová, Z.: Panoráma

2004.

slovenskej literatúry III. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006, s. 143 – 160.

Jaroslav Šrank (1975) je literárny vedec a kritik,

ELIAS, Norbert: Spoločnosť indivíduí. Bratislava : Kal-

pracuje na Pedagogickej fakulte Univerzity Komen-

ligram, 2006.

ského v Bratislave. Spolupracoval na dielach

MAFFESOLI, Michel: O nomádství. Praha : Prostor,

V. Marčok a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2004,

2002.

2006) a V. Mikula a kol.: Slovník slovenských spisova-

NÜNNING, Ansgar (ed.): Lexikon teorie literatury

teľov (2005). Knižne vydal literárnovedné štúdie

a kultury. Brno : Host, 2006.

Nesamozrejmá poézia (2009) a prácu Autorské texty

ŠMEJKALOVÁ, Jiřina: Kniha. Brno : Host, 2000.

s folklórnou dimenziou (2009).

Antikvariát Čierne na bielom ponúka viac ako 16 000 kníh za veľmi nízke ceny. Objednávky expedujeme rýchlo a kamkoľvek. WWW.CIERNENABIELOM.SK kontakt: ciernenabielom@gmail.com / 91 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 92

/ pracovná plocha /

... Lucie Nimcovej Koho si vybrala Lucia Nimcová pre svoju najnovšiu prácu nazvanú Africká búrka, aby hovoril o súčasnej Afrike? A akým jazykom? Postkoloniálne štúdiá nám ukázali, že jazyk je v područí dominantných skupín, zatiaľ čo ovládané skupiny nemajú právo hovoriť. Lucia Nimcová si vybrala svoju priateľku z detstva pracujúcu v neziskovej organizácii, ktorá vo svojom monológu naznačuje pochybné praktiky západnej lekárskej pomoci Afričanom a jej napojenie na farmaceutický výskum. Fotografka necháva cez štylizované portréty hovoriť samotných Keňanov. Fotografie našla v miestnom fotografickom štúdiu, ich reč je však často zarážajúco univerzálna. V neposlednom rade si vybrala „hovorcu“ národa, básnika meniaceho sa afrického kontinentu Davida Rubadiriho. Jeho báseň s rovnomenným názvom „Africká búrka“ nechala preložiť do jazyka piktogramov miestnemu umelcovi, ktorý z nich v tradičnom africkom štýle vyrobil pečiatky. Tie môže divák použiť, aby opečiatkoval a potvrdil tak všetky tieto slová a obrazy o Afrike na publikácii, ktorá je súčasťou inštalácie. (-ik-)

Africká búrka (monológ) Naša mimovládna organizácia (NGO) sa špecializuje hlavne na starostlivosť o matky s deťmi, ale pomáhame každému, kto do nemocnice príde. Robíme zdravotnícku pomoc. Všeobecné lieky, antibiotiká, antihistaminiká. Starostlivosť je poskytovaná osem hodín denne a práca našich lekárov a sestier je efektívna. Pravidelné návštevy, prehliadky. Kontaktujeme pacientov, ak je to potrebné. Okrem nás v nemocnici pracuje ešte jedna organizácia. Ak začne mať náš spoločný pacient divné príznaky, zvláštne ťažkosti, ktoré sa nikdy predtým neprejavovali, snažíme sa od zamestnancov tej organizácie získať informácie, prečo je to tak. Postupne sme vypozorovali, že pacienti majú dvojité záznamy. Dá sa to zistiť. Niektoré veci jednoducho nie sú zapísané v bežnej zdravotnej karte. Napríklad, aká liečba, aké postupy boli použité pri vyšetrení pacienta. Majú svoju špeciálnu miestnosť, do ktorej lekári a sestry našej organizácie nemajú prístup. Všimli sme si, že pri vyšetrovaní nášho spoločného pacienta z tej miestnosti zoberú inú zdravotnú kartu. Do tejto karty nemáme možnosť nahliadnuť. Zrazu zomrie nejaké dieťa. Prečo tak náhle? V týchto krajinách je možné všetko. Kombinácia ochorení môže spôsobiť rôzne symptómy. Ak sa to zopakuje dva-tri razy každý mesiac, snažíme sa získať viac informácií od ľudí, ktorí tam pracujú. Ak im je niečo podozrivé, povedia to aj sami. Prečo nemôžu chodiť do tej miestnosti? Ani normálny zdravotnícky personál tam nemá prístup. Izba je v nemocnici vyhradená len pre špeciálneho pracovníka tej organizácie, môže tam chodiť len jeden lekár. / 92 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 93

Lucia Nimcová, Kenya 2010

Organizácia tvrdí, že robí výskum. Aj preto majú v názve „research center“. To, čo pacientom naozaj robia, veľa bežných zamestnacov nevie. Vie to možno len lekár, ktorý im pichá skúšobné vakcíny alebo podáva nejaký liek. Je tu prevalencia HIV, výskyt malárie a samozrejme tuberkulóza ako pridružené ochorenie. Organizácia má možnosť skĺbiť HIV s maláriou a tuberkulózou a robiť si štatistiky. Majú lacný zdroj materiálu. Väčšinou sú to deti. Rodičia pred vstupom do výskumného programu podpisujú oficiálny dokument, že boli informovaní o možných nežiaducich účinkoch. Oni im za to sľúbia jedno jedlo na deň, keď prídu na zaočkovanie alebo kontrolu. V oblastiach, kde ľudia zomierajú od hladu, je aj jedno jedlo dvakrát za mesiac obrovským bohatstvom. Rodičia teda stoja pred rozhodnutím: má ich dieťa zomrieť od hladu alebo ho majú zapojiť do výskumného programu? / 93 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 94

Lucia Nimcová, Kenya 2010

Sú to obyčajní ľudia, možno pastieri. Niektorí nevedia ani čítať a písať, takže keď im nejaký lekár, ešte k tomu miestny, ktorý pracuje pre túto firmu, povie, že je všetko v poriadku, tak tomu veria. Ako asi môžu posúdiť, či je to z medicínskeho hľadiska tak, ako im tvrdia? My sme museli napríklad kupovať podložku pod pečiatku, podpisovali sa odtlačkom prsta. A to je 21. storočie v Keni, ktorá je jednou z tých vyspelejších krajín Afriky. Sú informácie, ktoré rodičia dostanú adekvátne k tomu, čo sa naozaj v danej oblasti skúma? Títo dobrovoľní pacienti nevedia, že sú na nejakej špeciálnej izbe. V tejto oblasti pôsobia prevažne americké firmy, ktoré presne vedia, o čo majú záujem. Miestni si myslia, že im prišli pomáhať. Tieto výskumy sú legálne, všetko sa deje so súhlasom oficiálnych inštitúcií, úradov a nemocnice. Takéto programy by sa samozrejme nemohli konať bez povolenia. Výskumné centrá robia popri výskume aj pomoc, ale je to len taká smietka. Naozaj len taká smietka. / 94 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 95

Lucia Nimcová, Kenya 2010

Existujú medzinárodné organizácie, ktoré takéto veci kontrolujú. Každá krajina má vlastné kontrolné úrady, ktoré by mali preskúmať podozrenia. Ale veľkej a známej organizácii je veľmi ťažké niečo dokázať, všetky papiere majú formálne v poriadku. Akurát niekedy pri týchto výskumoch robia aj niečo neoficiálne. O tom nechce nikto nič vedieť. Buď je podplatený, alebo hrá v tom procese určitú úlohu. Ja zamestnám toho, ty toho. Ja budem ticho, ty zaplatíš. Niekedy sú v tom aj medzinárodné dohody. Ľudia v týchto krajinách sú spútaní korupciou. V Keni je napríklad päťdesiatpercentná nezamestnanosť. Ak niekto chce prácu, musí si za ňu vo väčšine prípadov zaplatiť. Ak chce pracovať ako šofér alebo ako upratovačka v nejakej firme. Ak nemá niekoho známeho, alebo rodinu, tak si za prácu cvaká. Štátni úradníci platia určite. Človek, ktorý si hľadá prácu, predsa nemá peniaze. Musí sa najprv zadlžiť, aby získal tú prácu a potom ju spláca. Nedáva to zmysel. / 95 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 96

Príčinu úmrtia tých detí neskúma nikto. Spätne je ťažké hocičo dokázať. Najskôr by museli rodičia smrť dieťaťa niekde nahlásiť a to vôbec nie je bežné. A ak by to aj nahlásili... Oni proste nevedia. Dostanú správu od lekára. Čo s ňou majú robiť? Nemajú peniaze na to, aby si zabezpečili právnika alebo posudok od iného lekára a tie organizácie s tým pravdepodobne rátajú. Využívajú ich nevzdelanosť a vzájomnú apatiu. Keď sa do toho zamieša jednotlivec alebo malá organizácia, nevyrieši to. Je to globálny problém. Keďže sme nemali žiadne dôkazy, chceli sme aspoň upozorniť na zlé správanie zamestnancov tej organizácie. Selektujú pacientov. Niekedy sú hrubí k našim zamestnancom. Nesprávajú sa veľmi vľúdne ani k samotným pacientom. Pýtali sme sa veľa nepohodlných otázok. Zistili, že niečo vieme alebo začíname pochybovať. Začali nám znepríjemňovať prácu v nemocnici, vymýšľať si, ako sme nepomohli nejakým pacientom. Samozrejme bez dôkazov a potom sa nám museli ospravedlňovať. Ako ich môžem obviniť, že dali dieťaťu istú vakcínu alebo injekciu? Na to, aby sa zistilo, či liek bol alebo nebol podaný, by muselo dieťa prejsť rôznymi vyšetreniami. Nakoniec sme sa rozhodli odísť skôr, ako nám zakážu pôsobenie v krajine. Ak by pribúdali úmrtia, mohli by to hodiť na nás. Musíme byť opatrní. Predstaviteľ miestnej komunity ma prišiel požiadať, aby sme neodchádzali. Dúfal v našu pomoc. Povedal, že deti tam zomierajú dlhodobo. Neviem, čo slovo dlhodobo v jeho komunite znamená, ale výskumné centrum tam pôsobí už naozaj veľmi dlho. Keď s touto organizácioukomunita spolupracovala, ich deti mali z ničoho nič zvláštne komplikácie, problémy. Začalo im byť veľmi zle v škole, zvracali, mali hnačky, zvýšenú teplotu a ich stav sa zhoršil v priebehu niekoľkých hodín. Predstaviteľ komunity sa chcel stretnúť s niekým z výskumnej organizácie. Dala som mu kontakt na človeka z ministerstva, ktorý nám veľmi pomáhal. Vždy podliehame zákonom krajiny, v ktorej sme. Aj v prípade súhlasu medzinárodného kontrolného úradu, by sme mohli byť vyhostení. Do toho sa naša NGO nemohla zamiešať. Aj keby sme sa pokúsili vytvoriť určité tlaky, jediné, čo by sme mohli dosiahnuť, by bolo oficiálne zastavenie nejakého projektu, v ktorom by sa aj tak pokračovalo iným spôsobom. Ak niekto získa vakcínu na choroby, ako je malária, TBC alebo HIV, získa finančný monopol. Každý liek stojí peniaze. Je jedno, kto ich zaplatí, vláda, humanitárne organizácie alebo samotný pacient. Výskum je vždy podriadený ekonomickým záujmom. Len máloktorým organizáciám ide naozaj o humanitárnu pomoc. Ak by im naozaj išlo o pacienta, liek by distribuovali zadarmo. This is Africa. Odpovedám im: to znamená ospravedlnenie. „I do not agree, but I accept“. To je pravidlo sociálnej práce. Nesúhlasím so systémom, ktorý zahŕňa korupciu, byrokraciu, ignorovanie a hroznú priepasť medzi chudobnými a bohatými, ale musím ho akceptovať, ak tu chcem pracovať.

/ 96 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 97

/ tri otázky /

... pre výtvarníčky Luciu Tkáčovú a Anettu Monu Chisu Ivana Komanická Dvojica Anetta Mona Chisa – Lucia Tkáčová o tohtoročnom benátskom Bienále a svojej práci vystavenej v rumunskom pavilóne v rámci projektu Performing History, ktorý je kritickou umeleckou reflexiou transformácie vo východnej Európe.

Čo pre vás znamená hovoriť dnes o boji?

guje ako akási „umelecká olympiáda“, kra-

V súčasnosti sa každý protest veľmi rýchlo

jiny sa vo svojich národných pavilónoch

stane tovarom a akýkoľvek odpor iba po-

snažia ukázať to najlepšie, čo doma na-

silňuje systém, proti ktorému bojuje. Na-

rástlo. Okrem toho, že udržiava pri živote

priek tomu, že poznáme toto smutné

atavistický princíp národnej reprezentácie,

predurčenie všetkých vzbúr, nechceme sa

je bienále výkladnou skriňou západnej

vzdať predstavy boja ako takého a stále

hegemónie. Stalo sa prehliadkovým mó-

hľadáme spôsoby, ako o ňom nanovo

lom na okázalé predvádzanie sa bohatých

a zmysluplne rozmýšľať. Keď teda ho-

a slávnych a oltárom, ku ktorému sa upí-

voríme o boji, nemyslíme tým otvorený

najú trasľavé sny a závisť chudobných

protest, ale jeho rafinovanejšiu a subtíl-

a neznámych. Celá mašinéria bienále je

nejšiu podobu. Pre nás je skutočným

poháňaná merkantilistickým rozmýšľa-

odporom neviditeľnosť. V našej spoločnos-

ním a pod omietkou „chrámu veľkého

ti, fungujúcej na demokratickom mate-

umenia“ sa skrýva túžba zarobiť, poplatná

rializme a závislej na obrazoch a konzume,

vrtochom trhu.

v ktorej je všetko a každý pod dohľadom, je

Kritizovať takúto inštitúciu zvonka

neviditeľnosť stav mimo chápadiel kon-

zaváňa zatrpknutosťou a závisťou. Kri-

troly, je to sila slabých. Nikto nemusí byť

tizovať ju zvnútra nemá účinok, je to

silný na to, aby dokázal zmeniť svet. Kapi-

vypočítavé. Presne túto dilemu sme riešili

talizmus ako elastický a neuchopiteľný

na fasáde pavilónu, v „80:20“. Konfrontu-

systém má schopnosť pohltiť všetku opo-

jeme tu 80 % dôvodov, prečo byť na benát-

zíciu a poučiť sa z každej kritiky. Najúčin-

skom Bienále, s 20 % dôvodov, prečo tam

nejšie je teda bojovať nenápadne, dočasne,

nebyť. Vrtkavosť týchto vymenovávaní

jemne, ale vytrvalo. Dalo by sa povedať, že

spočíva v tom, že dôvody „proti“ sa môžu

nejde o to, čo robiť, ale skôr o to, čo ne-

ľahko stať aj dôvodmi „za“ a naopak. Verej-

robiť, čoho sa nezúčastniť, na čom sa ne-

ným priznaním sa k váhaniu medzi

podieľať a na čo sa nenechať zneužiť.

správnosťou a výhodnosťou, sme chceli

O benátskom bienále ste sa v rámci svo-

vytvoriť územie solidarity s tými, ktorí sa

jej intervencie 80:20 vyjadrili ako o hltači

na bienále dostali, ako aj s tými, ktorí sa

peňazí. Označili ste ho za fosíliu merkan-

tam nikdy neocitnú.

tilizmu. Ako bola prijatá táto kritika?

Pravdupovediac, málokedy sledujeme

Bienále v Benátkach je najstaršie a naj-

osud našich prác potom, ako ich pustíme

mocnejšie bienále umenia na svete. Fun-

do sveta. Počas toho, ako sa rodia, nimi

/ 97 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 98

Everything or Nothing zo série koláží „Before or After“, 2011

Try again. Fail again. Fail better, fotka z videa (7 min. 57 sek.), 2011

/ 98 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 99

žijeme každú sekundu, ale hneď, ako sú hotové a vystavené, veľmi rýchlo sa odstrihneme a začneme rozmýšľať o nových veciach. Presne nevieme, aký osud má naša freska na fasáde, ale predpokladáme, že ako každá kritika, aj ona sa nakoniec stala zábavou pre blazeovaných návštevníkov a atrakciou pre turistov. Duo Lucia Tkáčová a Anetta Mona Chisa tvorí jedna komunistka a jedna socialistická feministka. Aké to je, otvorene sa hlásiť k ľavici v krajine, ktorá ľavicu aj z historických dôvodov do istej miery tabuizuje? Na Slovensku už pár rokov nežijeme, a preto odtiaľ nedostávame (okrem pár zdvihnutých obočí) skoro žiadnu spätnú väzbu ani komentár k našim postojom. Pohybujeme sa viac-menej v medzinárodných súvislostiach a vyberáme si okruhy ľudí, pre ktorých je ľavicové myslenie zmysluplné. Takto z odstupu máme pocit, že slovenská inteligencia vo svojom neoliberálnom smerovaní opäť iba preberá overenú a predžutú agendu, prichádzajúcu od väčších a silnejších susedov. Hádam

The Others, fotografia, 2011

teraz, keď sa ľavicové protesty vo svete stávajú módou a neškodným životným štýlom a ukazujú ich dokonca aj v televízii, je tu

pre nás vlastne iba cestou k spiritualite

malá nádej, že sa odvážia prehodnotiť svoje

a kolektívna zmena prekurzorom k trans-

stanoviská a vytriezvejú z hypnózy trhu

cendovaniu seba samého.

a preberú sa zo zakliatia konzumu. Máme pocit, že práve krajiny, ktoré majú historickú skúsenosť so zriadením, ktoré si hovorilo komunizmus, a zároveň nasýtili svoj hlad po tovaroch v turbokapitalizme, majú dobrú výbavu odvážne prehodnotiť ľavicové myšlienky a skúsiť to znova a lepšie. Myslíme si totiž, že na zmenu súčasného sveta do svojej lepšej, duchovnej podoby, je potrebné práve nadmerné nahromadenie materiality. Všetky známe spirituálne náuky nás učia prekonať hmotu opačným spôsobom, cez jej odmietanie, zrieknutie sa, popretie. Na rozdiel on nich, dialektický materializmus vrcholí sľubom, že iba samotná materialita nás oslobodí od materiality a otvorí nám cestu k duchovnu. Vyzerá to tak, že práve tu a teraz, v našej spoločnosti, ktorá je schopná vytvárať nadbytok, dozrieva čas a podmienky na zmenu. Politický odpor je

/ 99 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 100

/ anketa /

Jedna otázka pre štyroch kurátorov výstavy Nulté roky Ivana Komanická

NULTÉ ROKY. Od Priestoru po Beskida Slovenské výtvarné umenie 1999 – 2011 v štyroch kurátorských pohľadoch Kurátori: Juraj Čarný, Gabriela Garlatyová, Richard Gregor, Mira Sikorová-Putišová Považská galéria umenia v Žiline, 14. 9. – 23. 10. 2011 Dom umenia Bratislava, vernisáž 8. 12. 2011 NULTÉ ROKY – konferencia AICA, 9. 12. 2011 Dom umenia Bratislava, Galéria Faica

Výstava Nulté roky prináša pohľady šty-

tohto obdobia svoj podiel. Odkaz na vznik

roch kurátorov, ktorí prichádzajú na

prvej súkromnej galérie prezentujúcej sú-

scénu v „nultých rokoch“. Reflektovali

časné umenie a nedávne odvolanie riaditeľa

ste pri príprave aj túto skutočnosť, vašu

trnavskej galérie sú fakty, ktoré definujú

osobnú či generačnú skúsenosť? Pre-

isté PREDTÝM a isté POTOM bez toho, aby

mietla sa do výstavy okrem inštitucio-

ohraničovali samotnú povahu umenia.

nálneho vymedzenia, ako to naznačujete

Výstava mi umožnila pozrieť sa na nie-

v podnázve (politizácia štátnych galérií

ktoré moje staršie kurátorské projekty

a vznik súkromných galérií), aj zmena

odstupu a aktualizovať ich. Spomeniem

v samotnej kurátorskej práci? Ak áno, ako?

výstavu Priveľa výnimiek (2003), kde som sa

Mira Sikorová-Putišová: Končili sme

zaoberala problematikou provokácie v ume-

štúdiá koncom deväťdesiatych rokov a naša

ní a cenzúry po roku 1989. V tom čase už

kurátorská, teoretická aj pedagogická prax

cenzúra nebola ideologická, ale vychádzala

sa kryje s nultými rokmi. Výstava je našou

z prekračovania nepísaných tabu našej

prvou kurátorskou spoluprácou, v mojom

spoločnosti, sexuálnych či náboženských.

prípade aj prvou prácou v kurátorskom

Aj po roku 1989 sa zatvárali výstavy, pre

tíme, kde musíte systém práce a uvažo-

protesty Slobody zvierat zatvorili v Bra-

vania konfrontovať kvôli konsenzu. Možno

tislave v roku 2000 výstavu rakúskeho

bude výstava nakoniec vnímaná ako štyri

umelca Hermanna Nitscha. Zaujímala ma

kurátorské uhly pohľadu bez možnosti

otázka, či autor môže tvoriť programovo

nájsť k ich čítaniu univerzálny kľúč. Asi sa

kontroverzne a či galérie prezentáciou toto

potvrdí, že toto umenie nemožno vnímať

provokujúce dielo v konečnom dôsledku

cez striktne definované modely. Azda je to

neneutralizujú.

spôsobené tým, že ešte nemáme odstup,

I výstava Nulté roky neočakávane priniesla

azda je na príčine samotná povaha prezen-

kontroverznú a medializovanú reakciu pub-

tovaného umenia. Rozhodli sme sa preto

lika na prácu Ilony Németh, ktorá ako pro-

vymedziť výstavu cez inštitúcie, ktoré majú

vokácia mienená nebola. Autorka sa dielom

na formulovaní charakteristík umenia

Handiwork (2006) pokúšala pomenovať prob-

/ 100 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 101

Ilona Németh: Handiwork, 2006, foto: Daša Barteková

lém dnešného „kutilstva“, ktorý sa preja-

vom pláne neuvažovali o tom, aby bola naša

vuje v schopnosti nachádzať rýchle a účin-

výstava obohatením či rozvinutím typo-

né riešenia v komplikovaných situáciách.

lógie kurátorských výstav u nás. Spôsob,

Jej práca je apropriáciou nájdenej reality na

ako je pripravená, nie je experimentom

sídlisku v Ružomberku, kde sa zrodil nápad

s možnosťami a charaktermi prezentácie,

zdokonaliť harmonikovú celtovú garáž do

tie sú skôr klasické. Ani si nemyslím, že je

trvácnejšej plechovej podoby. Dva takéto

dnes správny čas a priestor pohrávať sa

objekty umiestnila na pešiu zónu pred

s formami výstav pre formy samotné – to už

galériu v Žiline, čo vyvolávalo ostré reakcie

urobili surrealisti. Naša jedinečná skúse-

okoloidúcich, ktorí neváhali a obracali sa

nosť, skúsenosť kurátorov so „svojím“

na magistrát. Práce radikálnych feminis-

desaťročím je obsiahnutá inde: v schop-

tických autoriek Anny Daučíkovej a Evy

nosti tolerantne konfrontovať odlišné

Filovej, ktoré som vybrala, tiež predstavujú

odborné náhľady na odlišné a často i kon-

kontroverzne prijímanú líniu nášho sú-

troverzné podoby umenia, na schopnosť

časného umenia. Obsah práce Mlieko Evy

súbežného viazania aj vyviazania sa zo

Filovej je kontroverzný, aj keď jej skutočný

závislosti na verejnej inštitúcii, na schop-

obsah (sušené mlieko) vyvoláva príjemné

nosti vopred, už v procese prípravy projek-

asociácie a vnemy, krásne vonia. Jej práca

tu, prijať a deklarovať ne-definitívnosť

Bez rozdielu (2001) ponúka nielen provo-

a ne-nomenklatúrnosť našej výstavy. Spo-

katívne prepojenie profánneho zobrazenia

ločne sa považujeme za príslušníkov ge-

ženy a kresťanského spodobenia Panny

nerácie, ktorej práca prirodzene odráža

Márie, ale tiež patrí medzi tie, ktorých sa

postmoderné prístupy k umeniu a jeho de-

neskôr dotkla cenzúra.

jinám v praxi, t.j. nadstavuje nad akade-

Richard Gregor: Priznám sa, že sme v pr-

mický spôsob prijímania teoretických pos-

/ 101 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 102

Eva Filová: Bez rozdielu, 2001, foto: archív autorky

tulátov postmoderny, ktorý charakterizoval

koch? Bolo by možné našu osobnú gene-

prax deväťdesiatych rokov 20. storočia.

račnú skúsenosť nereflektovať? Odosobniť

Juraj Čarný: Prvý kurátorský projekt som

sa a uskutočniť objektívnu výstavu? Vý-

realizoval v roku 1995 na verejných pries-

stava pritom nereflektuje iba mantinely

transtvách Bratislavy /Billboart/ do prí-

súkromná – štátna galéria. Kladie si mnohé

chodu Nultých rokov som teda dostal priestor

ďalšie otázky a sleduje širšie súvislosti:

na prípravu. Experimentovať s formou

Akým spôsobom sa menia ministerské

prezentácie som vždy považoval za svoju

a neštátne grantové programy? Ako dyna-

prvoradú povinnosť a zároveň za česť!

mizovali scénu nové súťaže pre umelcov?

Existujú výstavy, ktoré to umožňujú viac,

Aká je situácia v oblasti teórie a kritiky? Aké

ale aj výstavy, ktoré to neumožňujú vôbec.

vzdelanie majú mladí kurátori a prečo

Nulté roky nemali nikdy ambíciu byť vý-

dodnes neexistujú kuratoriálne štúdiá, ani

stavou experimentálneho formátu, na-

možnosť študovať projektový manažment?

priek tomu sa v nej ale ocitlo viacero pro-

Aký dosah na kritické myslenie mal vznik

jektov, ktoré klasické vnímanie radikálne

nových časopisov a znovuobnovenie poza-

narúšajú. Za všetky by som spomenul

stavených časopisov z deväťdesiatych

aspoň projekt Veroniky Šramatyovej Barter,

rokov? Ktoré medzinárodné a lokálne kon-

vďaka ktorému sa na výstave ocitli aj iní

ferencie radikálne nabúrali uvažovanie

autori ako tí, ktorých som vybral ja.

o súčasnom umení a kto boli mienkotvorní

Samotná kurátorská práca sa v nultých

kurátori a kritici nultých rokov? Ktoré

rokoch mení. Mení sa v nultých rokoch

múzeá a galérie, prípadne súkromní zbe-

samotná kurátorská práca? Ako sa mení

ratelia sa systematicky venovali budovaniu

samotná kurátorská práca v nultých ro-

zbierky umenia nultých rokov a s akými

/ 102 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 103

Viktor Frešo: Čo mi pomohlo keď, 2005, fixa na tabuli, 105x105cm

výsledkami? Aké mienkotvorné medzi-

stava experimentom, typologickým aj

národné výstavy sa uskutočnili na Sloven-

autorským. Už len umiestnením rozšíre-

sku, ktorým domácim autorom sa podarilo

nejšej verzie výstavy do Domu umenia,

presadiť v zahraničí a prečo? Aký bol podiel

ktoré ako negalerijná inštitúcia neposky-

experimentálnych priestorov ako Bury-

tuje potrebné zázemie a servis. Akoby ne-

zone, 13m3, Stanica Žilina-Záriečie, Make-

stačilo byť len kurátorom, teoretikom

-up Gallery, Banská St a nica a kamenných

umenia, ale je potrebné byť aj manažérom

muzeálnych inštitúcií na formovaní

či osvetľovačom. To platí aj o umelcoch,

umeleckej scény nultých rokov? Ako sa

ktorí za svoju prácu, na rozdiel od hercov či

rozvíjal trh so súčasným umením a kto boli

spevkov, nie sú honorovaní. Možno je to

najvýznamnejší sponzori a donori súčas-

preto, že výtvarníci nie sú interpretmi, ale

ného slovenského umenia? Ktoré témy boli

tvorcami? Naša výstava je tak guerillovská

relevantné pre nulté roky? Je možné

akcia, aj keď ju berieme veľmi zodpovedne.

zaznamenať radikálnu zmenu v prístupe,

Experimentom je aj to, ako spolu komuni-

nové témy, prípadne nové médiá oproti

kujeme, veď celospoločenská klíma má

generácii nastupujúcej na scénu v rokoch

s komunikáciou, s toleranciou a inakosťou

deväťdesiatych? Čím sa líšia nulté a de-

dosť veľký problém, stačí si spomenúť na

väťdesiate roky? Aký vplyv mala politická

neplodné, no ostré konflikty predošlej ume-

sloboda a slobodné vzdelávanie na mladú

leckej a kunsthistorickej generácie. Ne-

umeleckú generáciu? Aký vplyv na súčasné

hovorím už o úplne indiferentnom postoji

umenie mal pád mečiarizmu a vstup Slo-

domácich intelektuálnych a kultúrnych elít

venskej republiky do EU a Schengenu?

k súčasnému výtvarnému a vizuálnemu

Gabriela Garlatyová: Pre mňa je táto vý-

umeniu – často nás šokujú preferencie

/ 103 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 104

týchto elít... A experimentom je výstava aj preto, že si svoju sekciu, ako hru či skladačku tvorím vo svojej koncepcii. Môžem tu nahlas uvažovať o podobách umenia po roku 1999, o podobách obrazu, o tom ako obraz vyzerá, lebo to je stále jeho silná vlastnosť. Ale tiež o šírke prístupov a motívov pri jeho tvorbe aj pôsobení. To, čo vystavím a o čom napíšem, bude sčasti relatívnym, ale aj živým a prežitým komentárom k dianiu. Keby sme mali viac výstavného priestoru, vystavila by som aj obrazy, ku ktorým mám kritické výhrady, ale zaujíma ma, prečo vznikajú. Netreba sa správať snobsky a elitársky, pozerať sa cez prsty a s antagonistickým znechutením na expresívnu maľbu, a naopak, na neestetické alternatívy umenia. Nulté roky nás nezaujímajú len ako dekadické vyčlenenie, skôr je to vtipný odkaz na výstavy desaťročí, ktoré sa konajú na pôde SNG, bez repríz a ich dostupnosti obyvateľom celej krajiny a často aj bez širšej diskusie, ako napríklad ostatná výstava Osemdesiate. Keď vzniknú, všetkých pobúria a rozhádajú, na mnoho umelcov a aktivít sa z rôznych dôvodov zabudne. Potom tieto výstavy a ich sprievodné publikácie konzervujú naše videnie, preto je potrebné iniciovať a vytvárať viacpohľadové výstavy. Kurátor má totiž v našej uzavretej komunite obrovskú moc: určuje význam, kvalitu diel, ich kontext. Od deväťdesiatych rokov u nás vzniká kurátorské umenie, niekedy sa svojou diktátorskou povahou podobá na oficiálne socialistické umenie spred roku 1989, čo treba hodnotiť kriticky a najmä hlbšie. V nultých rokoch však vznikajú po celom Slovensku mnohé zaujímavé aktivity v Žiline, Banskej Štiavnici či Košiciach, kde sa prejavujú zásadnejšie zmeny aj v kurátorskej praxi. Kunsthistorici a kamenné inštitúcie, ktorí pristupujú k výstave s iným, „vážnejším“ zámerom, už nie sú jediní. Umenie je predsa o živote, a ten je viac živý ako vážny.

/ 104 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 105

/ rozhovor /

Experiment mal mobilizovať experimentálne umenie rozhovor s Milanom Adamčiakom Ivana Komanická

Milan Knížák, ktorého manifest Aktuelu mal vyjsť prvýkrát v časopise Experiment, sa o umení šesťdesiatych rokov vyjadril, že prinášajú nielen nového tvorcu, ale predovšetkým diváka. Obecenstvo sa podľa neho začalo regrutovať z úplne iných oblastí, než z akých dovtedy pochádzali klasickí konzumenti umenia a v našom kontexte šlo o výraznejšie zmeny ako na Západe. Aktivity Milana Adamčiaka na poli hudby, literatúry, výtvarného umenia, ale aj teórie a kritiky v krátkom období na konci šesťdesiatych rokov takýto typ diváka nielen vyhľadávali, ale súčasne vytvárali. Milan Adamčiak v rozhovore naznačuje, ako sa formovalo takéto publikum v spoločnosti, ktorá poznala len inštitúcie či rodinné alebo priateľské zväzky. V čase príprav mal už intermediálny časopis Experiment vybudovanú platformu aj sieť spolupracovníkov, mal potenciál vytvárať kritického diváka a čitateľa. Zanikol predtým, než vlastne vznikol, pod nadvládou nových nepísaných zákonov normalizácie. Tento rozhovor vám ponúkame ako súčasť voľného cyklu príspevkov o minulosti literárneho a časopiseckého života na Slovensku, ktoré sme v tomto ročníku Romboidu publikovali od čísla 2.

Váš časopis Experiment, ktorý mal byť

znova postupne odkrývali dovtedy zakáza-

interdisciplinárnym aktuálnym medzi-

né teórie štrukturalizmu či semiotiky, ale

národným časopisom o nových trendoch

zároveň s tým vychádzali aj aktuálne práce,

v umení aj teórii, vznikal v období veľ-

napríklad Jurij Lotmann. Niektorí štruk-

kého uvoľnenia, koncom šesťdesiatych

turalisti boli totiž zároveň komunistami

rokov, zabrzdila ho však už nastupujúca

ako Jean Piaget. Dovtedy boli prípustné len

normalizácia. V akom kontexte ho treba

klasické pozitivisticko-historické metódy

vnímať? V prvej polovici šesťdesiatych

spolu s marxizmom, to sa potom zopako-

rokov došlo k neuveriteľnému uvoľneniu

valo počas normalizácie.

vo všetkých sférach života. Vatikán ofi-

Pre mňa ale bola zaujímavá anglosaská

ciálne prijal ekumenizmus, otvorili sa

a ruská progresívna teória. V umení sa

otázky tretieho sveta, feminizmu, nastú-

riešili otázky automatizovaného sveta

pili študentské hnutia. Aj v Českoslo-

a sveta elektronizácie. Marshall McLuhan,

vensku došlo k obrovskému uvoľneniu, po

ktorého článok sa u nás objavil v časopise

dlhej dobe zákazov, osočovania a obviňo-

Kybernetika, myslím, že niekedy okolo roku

vania z dekadentnej buržoáznej teórie sa

1965, v ňom písal, že sme v situácii ana-

/ 105 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 106

Milan Adamčiak (vpravo) a Michal Murin v inštalácii Michala Murina Altruizmus ako Arttruizmus (sociálna plastika o Milanovi Adamčiakovi), Európsky kultúrny kongres Vroclav 2011, foto: János Sugár

logickej k revolúcii, ktorú podnietil vznik

Niektoré moje veci tak boli publikované

tlače. Vznikali aj úplne nové prístupy, ktoré

v zahraničných časopisoch a antológiách,

prepájali napríklad kybernetiku so sociál-

a ja som sa o tom dozvedel náhodou až po

nymi vedami a umením, tie boli otvorené

niekoľkých rokoch. Tak vyšla moja báseň

aj novým druhom umenia, ako napríklad

Egotext v západonemeckom časopise Neue

počítačovým grafikám.

Texte. Pozostávala z jednej permutovanej

Je zaujímavé, že Marshall McLuhan sa

vety: Ja som, v rôznych európskych jazy-

u nás objavil nie v spoločenskom, ale vo

koch okrem ruštiny. Lebo tam viete povedať

vedeckom časopise... Musíme si uvedo-

len ja, ale to, že som a aký som, už nie.

miť, že humanitné a spoločenské vedy ako

Vráťme sa však k vášmu časopisu. Kto na

sociológia, filozofia či psychológia boli pod

jeho príprave spolupracoval? Časopis sme

nadvládou ideológie. Ale v technických

pripravovali spolu s Robom Cyprichom,

vedách bola otvorenosť, to bol dôsledok

s ponukou na miesto šéfredaktora sme

„priemyselnej špionáže“. Ja sám som sa

oslovili Vincenta Šabíka, ktorý v tom čase

v tom čase obrátil na McLuhana na uni-

viedol Revue svetovej literatúry. V redakčnej

verzitu v Toronte s otázkou, kde by som

rade boli ľudia ako Jiří Valoch či Ladislav

vedel zohnať jeho knihy. Poslal mi dve

Novák. Oslovili sme mnohých autorov,

a k nim katalóg nemeckého vydavateľa,

našich aj zahraničných. Milan Knížák nám

odkiaľ som ich potom objednával.

poslal manifest Aktuelu, Ladislav Novák

Aké komunikačné kanály medzi Výcho-

referoval o Medzinárodnom festivale fó-

dom a Západom existovali v tom čase?

nickej poézie v Stockholme. Sledoval som,

Rôzne. Súkromná korešpondencia, ale

čo sa deje v aktuálnom umení, v kyberne-

napríklad aj diplomatická pošta. Korešpon-

tickom umení, v novej, experimentálnej

dencia sa v normalizácii začala cenzurovať.

hudbe, ale aj v teórii, estetike a sociológii.

/ 106 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 107

Predplatné Experimentu

Milan Adamčiak: ?/!, z cyklu Konštelácie, experimentálna poézia, 1968

Požiadali sme o spoluprácu Eugena Gom-

rád avantgardnú poéziu, prekladal na-

bringera, v tom čase jedného z najdô-

príklad Chlebnikova, ale aj poľskú poéziu.

ležitejších teoretikov geometrického a kon-

A to v čase, keď sa u nás za vrchol avant-

krétneho umenia, či Maxa Benseho,

gardy považovali Osamelí bežci. Časopis

z práce ktorého sme prebrali kapitolu

však zabrzdila normalizácia, hovorilo sa

o exaktnej estetike. Títo ľudia nám nielen

tomu spoločenská stabilizácia. Naše nulté

odpovedali a umožnili publikovať časti

číslo už bolo v tlači, jedného dňa som prišiel

vlastných prác, ale poslali nám aj svoje

do tlačiarne a povedali mi „vypadni“. Skar-

najnovšie texty. Oslovili sme, samozrejme,

tovali celé číslo. Dôvodom vraj bola pro-

aj ľudí ako Pierra Restanyho či komunistu

pagácia radikálnych tendencií. Mali na

Raoula Moulina, ktorí v tom čase už spo-

mysli brazílsku ľavicovo orientovanú sku-

lupracovali s výtvarníkmi vo východnej

pinu „PONTO“.

Európe. Restanyho odpoveď bola jednodu-

Ostalo vám z neho niečo? Písmenový

chým konštatovaním: „Neverím, že v Čes-

drevoryt obálky pre slepotlač troch veľkých

koslovenskej socialistickej republike niečo

písmen E, mali byť biele na bielom papieri.

také vyjde.“ A mal pravdu.

A leták, prihláška na predplatné.

Nevyšlo ani jediné číslo. Prečo? Pamätám

Mal časopis nejakú špeciálnu grafickú

si na stretnutie s Válkom na otvorení po-

úpravu? Veľmi jednoduchú. Obálku robil

bočky SNG – domu Ľudovíta Fullu v Ružom-

ostravský výtvarník Saša Rychecký, rozsah

berku, stretli sme sa tam s Róbertom

bol asi osemdesiat strán. Reklama sa v tom

Dúbravcom, ktorý nás predstavil minis-

čase objavovala zriedkavo, ale dala sa nájsť,

trovi. Po krátkom rozhovore sme im dali

napríklad v divadelných časopisoch boli

manifest aj bulletin nášho časopisu. Válek

reklamy na klenoty a bižutériu. V našom

bol nášmu časopisu veľmi naklonený, mal

časopise nebola. Robo Cyprich zabezpečil

/ 107 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 108

dievčatá, ktoré na stroji prepisovali všetky

lizáciou u nás bolo takmer pätnásť pro-

texty, tie mali potom jednotnú tlačiaren-

gresívnych literárnych časopisov, nahradili

skú úpravu. Rešpektovali sme, že väčšina

ich normalizačné časopisy, ktoré sa nedali

vecí sa vyznačuje svojou vlastnou grafickou

čítať. Kritické platformy boli inštitucio-

úpravou. Okrem textov sme mali hudobnú

nalizované. Vznikli separované zväzy, ofi-

prílohu, pre nulté číslo sme vybrali skladbu

ciálne pódiá pre diskusiu, mimochodom,

Ad Libidum od Ladislava Kupkoviča. Vo výt-

po novembri sa v nich našli odpočúvacie

varnej prílohe mala byť publikovaná

zariadenia. Ja sám som sa stal súčasťou ofi-

grafická poézia.

ciálnej štruktúry, ako teoretik-muzikológ

Čo vás inšpirovalo pri tvorbe grafickej

som pôsobil na Akadémii.

poézie? Barokové tlače. Baroková poézia.

Paralelne ste však naďalej tvorili v úzkom

Ale aj dada, futuristi. H. Heissenbuttel či

okruhu. Nechýbalo vám publikum? Nie,

Ladislav Novák.

odvtedy sme tvorili sami pre seba. Julo

Kde ste nachádzali barokové tlače? Na

Koller otvoril fiktívnu galériu GANEK na

rôznych miestach. V časopisoch, poly-

kopci Gerlachovského štítu. Päť rokov sme

grafických, historických. Zaujala ma

sa tam bavili o umení, stretávali, vymie-

hlavne vizualizácia textu. Často sa tam

ňali si práce. Nehľadali sme naše pub-

objavoval napríklad labyrint. Ja sám som

likum, nepotrebovali sme to. Nikto z nás

už predtým robil hudobné labyrinty, bol

netúžil po domových prehliadkach. A v tej

som teda prekvapený, keď som ich tam

dobe sa to dalo čakať.

objavil. Každý časopis sa usiluje o nejaké publikum. Aké malo byť to vaše? Časopis

Milan Adamčiak (1946) je intermediálny umelec.

mal byť orientovaný intermediálne, mal

Pôvodne vyštudoval hudobnú vedu na Filozofickej

prispieť k tomu, aby tu viac neboli izolované ostrovy. Viete, aj v mojich partitúrach som používal ostrovy, súostrovia, prelínania hraníc. Moje hudobné publikum netvorili hudobníci alebo rodinní príslušníci či priatelia, ako to bolo v tom čase u nás zvykom. V tomto zmysle u nás nebolo široké publikum. Niektoré veci neboli známe dokonca ani odborníkom. Ja som si želal, aby sa mojich koncertov mohol zúčastniť ktokoľvek. Aj časopis Experiment mal mobilizovať experimentálne umenie, experimentálnu hudbu. Celý náš život bol vtedy jeden experiment, v tom čase som bol veľmi mladý, mal som dvadsať. Keď sa raz opýtali Iľju Zelenku na to, ako by definoval situáciu v aktuálnej hudbe u nás, odpovedal metaforou akvária. Sú v ňom veľké ryby, malé ryby a rastlinky, ktoré tvoria život okolo. Potom je tu pestrá ryba, ktorou je Laco Kupkovič a nakoniec menšia, ani ryba ani rak, ale morská hviezdica a tou je Milan Adamčiak. Nástupom normalizácie publikum zaniklo... Prišlo to rýchlo. Za dva či tri mesiace prestala existovať kultúra. Zaniklo viac než tridsať časopisov. Pred norma-

/ 108 /

fakulte UK v Bratislave, od konca 60. rokov sa sústreďoval na výskum štrukturálnych afinít medzi jednotlivými druhmi umenia – hudby, poézie a výtvarného umenia, venoval sa tvorbe nekonvenčnej hudby a grafickej poézie.


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 109

/ pan(o)ptikum /

Časopis Enter č. 4 O košickom kultúrnom časopise Enter sa už na stránkach Romboidu písalo, toto periodikum však nezostalo len pri jednom čísle (ako sa to často stávalo a stáva), a vychádza ďalej. Časopis má od počiatku veľmi výraznú výtvarnú podobu – vďaka Martinovi Grochovi a Samuelovi Čarnokému ho celkom iste neprehliadnete. V mnohých ohľadoch sa Enter podobá britskému periodiku Dodgem Logic, ktorý vydáva guru popkultúry Allan Moore alebo niekdajšiemu českému časopisu Živel. Tomu prvému predovšetkým zameraním (komiksy, literatúra, hudba), tomu druhému trochu „uvoľneným“ typografickým poňatím. Ale Enter je najmä neopozerané a originálne médium. ¶ Aktuálne číslo štyri zaujme hneď z niekoľkých pohľadov. Literárna časť je v hravom mixe nového a starého. Popri profilovom rozhovore s Jánom Buzássym (od Jána Gavuru) si môžete prečítať poviedku mladej autorky Martiny Dzanovej. Široký rozptyl nie je na škodu veci, Enter je evidentne priestorom pre zoznámenie, pre poznanie iného sveta. Ďalší pohľad – výtvarný – je výrazne zameraný na komiksovú estetiku a prepojenie umenia a podvedomia. Vynikajúce reprodukcie kresieb amerického výtvarníka Micaha Lidberga, doplnené pôvodným rozhovorom s ním, majú zvláštny

/ 109 /

názor infantility, symbolizmu a najmä snovosti. S tým korešponduje výber z myšlienok klasika symbolizmu, maliara Odilona Redona a pretlačenie komiksu Pavola Bratského podľa románu Jana Weissa Dům o tisíci patrech. (Napokon, táto česká klasická sci-fi sa týka – ako inak – snov). Vrcholom výtvarnej podoby čísla je však secesný pastiš talianskeho komiksového autora Manuela Fiora, nazvaný Slečna Elsa, ktorý má v sebe temnú, až d’annunziovsky dekadentnú atmosféru. A do tretice: pohľad na hudobné dianie sa nesústreďuje ani tak na populárne „nezávislé“ hviezdy, ako skôr na „zoskupenie pre súčasné umenie“ Cluster, hrajúce napríklad skladby Johna Cagea alebo Steva Reicha. Jednoducho niečo mimo hlavného prúdu, ale napriek tomu fungujúce, existujúce pre nepovrchných záujemcov o kultúrne dianie. ¶ Štvrté číslo Enteru je v konečnom dôsledku malou udalosťou. Nie hromobitím a prevrátením všetkého zavedeného naruby, ale skôr ukážkou, ako mnohé spojiť, ale nie tak, aby vznikol eintopf. Na rozdiel od Vlny – ak máme na Slovensku nájsť podobný časopis – nie je Enter zatiaľ tým typom zabehnutého periodika, v ktorom sa tu a tam prejavuje únava materiálu. Michal Jareš

Serhij Žadan: Big Mac Praha : Fra, 2011

Diela Serhija Žadana, žijúceho klasika súčasnej ukrajinskej literatúry, boli preložené do mnohých jazykov. Na slovenskom trhu sa zatiaľ neobjavil ani jeden knižný preklad z jeho bohatej básnickej či prozaickej tvorby, v českom vydavateľstve Fra mu však nedávno vyšla zbierka poviedok s názvom Big Mac. ¶ Namiesto názvu Big Mac, ktorý vyjadruje hudobnú inšpiráciu (rovnomenná skladba jazzového hudobníka Buddyho Richa), by bolo rovnako príznačné pomenovanie, ktoré už v literatúre máme – On the road. ¶ Okrem rovnako sugestívnej autoštylizácie, spôsobujúcej značné problémy v rozlišovaní fikčného a reálneho sveta, rozprávača a autora (tak ako Sal Paradis bude navždy splývať s Jackom Kerouacom, Neal Cassady s Deanom Moriartym a pod., tak len ťažko oddelíme rozprávača príbehu od skutočného Serhija Žadana), spája tieto dva texty predovšetkým hlavný motív života na ceste (Žadanovi hrdinovia putujú niekde medzi Viedňou a ukrajinským Donbasom). To, čo tieto dva texty od seba podstatne odlišuje, je zároveň výrazom zmeny modernej doby na postmodernú. V modernej dobe bol tulák niekto, kto putoval bez vopred stanoveného cieľa, „nebyl k vyslídění, unikal kontrole, nemusel uznávat normy platné


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 110

v oblasti, v níž se právě nacházel, a snadno mohl odejít jinam, jestliže se mu tyto normy nelíbily. [...] byl veřejným nepřítelem číslo jedna“ (Z. Bauman: Úvahy o postmoderní době. Praha, 1995 s. 46). Takí boli aj dobrovoľní outsideri, rebeli z knihy On the road. Naopak, postmoderného tuláka už neohrozuje spoločenský poriadok. Z okraja spoločnosti sa dostáva do hlavného prúdu postmoderného života. Dokonca nepotrebuje ani cieľ, postačí mu pohyb. Smerovanie k jednému cieľu „by byla ztrátou času, protože je přece známo, že mapy světa, jímž se putuje, se mění ze dne na den a změní se ještě mnohokrát, než bude dosaženo ‘konce‘ cesty“ (tamže, s. 48). V Kerouacovom prípade bola bezcieľnosť vlastne konkrétnym cieľom – spôsob života, vyjadrenie odporu voči spoločnosti, duchovná cesta a pod. Jeho „tuláci“ boli pôžitkári a hľadači, plní revolty a nádeje, opojení šťastím aj nešťastím. U Žadana takýto scenár nie je možný. Svet sa zmenil. Život sa už pre jeho hrdinov skončil kedysi a kdesi v socializme a teraz, trpiac konzumný svet, ostali zaseknutí niekde v odpore k jednému i druhému. Metafory ich života čítame na každej strane, napríklad aj v obraze súčasného stavu Ukrajiny: „Opravdu trapný závěr velké industrializace: hrabat se v troskách a vybírat z nich cokoliv aspoň trochu užitečného pro další životaběh onoho nemocného průmyslového organismu; nakonec se vracíme spět na silnici, Christoph fotí náš odchod: dokonce i my opouštíme tenhle mrtvý kus

krajiny...“(s. 148). ¶ Kerouacovi hrdinovia boli síce na ceste, ale zároveň boli doma všade. Vo svete Serhija Žadana slovo „domov“ už stratilo svoj význam. Ako hovorí jedna z postáv, bývalý emigrant: „... ve skutečnosti se prostor nedělí na tvůj a cizí, prostor je buď volný, nebo kontrolovaný, chápeš?“ (s. 29). A hoci rozprávač ironicky opisuje ľudí, s ktorými zažíva najhoršie možné príbehy, ako napríklad Inda, ktorý vedie druhý život v spánku, Natašu z Prahy a jej divný jazz, ktorý nikto nechce počúvať, priateľa z detstva s diagnózou delirium tremens a iných narkomanov, dílerov a alkoholikov vrhnutých na samé dno, kde dokonca ani smrť nič neznamená, a uvedomuje si stratenosť týchto existencií, nemôže od nich odísť, pretože aj on je jedným z nich, jeho irónia sa tak náhle mení na sebairóniu: „Víš, když si pomyslíš, koho konkrétně jsi během svého života potkával, tak se ti zdá, že tě někdo úmyslně dával dohromady s nejlepšími občany téhle divné planety, budu jednou děkovat nebesům za to, že jsem měl příležitost bavit se s takovým množstvím oblud a smolařů, jsem si jistý, že nikdo jiný nemluvil s tolika outsidery“ (s. 38). ¶ A napokon, aj my sme jednými z nich, keď nás vťahuje na tie podivné miesta, stanice, staré budovy, podchody, plné cudzincov, takže vlastne ani nevieme, v ktorom štáte sa práve nachádza(me), vťahuje nás tam svojím nekončiacim prúdom reči a priateľskými osloveniami („víš“, „vidíš“, „rozumíš“ a pod.) smerom k nám, k čitateľom, až

máme napokon pocit, že sa všetko odohráva aj v našej hlave, dali sme si drogu otvorením tejto knihy a je to dlhý, nekončiaci „trip“, často anestetický ako sám život. A to všetko kvôli takým momentom, ako je skladba Big Mac, ktorú keď počujete, náhle precitnete a uvedomíte si, že „všechno je tak, jak má být, a všichni chápou, že život je úžasná a tajemná věc, že dokonce i když se přiblížíš až na jeho okraj a skoro se už dotýkáš jeho tuhého a chladného povrchu, stejně nejsi ani o píď blíž tomu, abys mu rozuměl, neboť tohle porozumění neexistuje kvůli tomu, aby ho odhalovali takoví zabedněnci jako ty, ono existuje prostě proto, aby ti bylo dobře“ (s. 43). Eva Urbanová

Drive réžia Nicolas Winding Refn USA, premiéra 16. 9. 2011,

Dánsky režisér Nicolas Winding Refn si získal meno talentovaného režiséra kultových filmov už vďaka mafiánskej trilógii Pusher. Jeho najnovšou snímkou je adaptácia románu Jamesa Sallisa Drive, ktorú pripravil scenárista Hossein Amini. Hrdinom rovnomenného filmu je bezmenný šofér, cez deň zarábajúci si ako automechanik a príležitostný filmový kaskadér, v noci pracujúci ako vodič pre kriminálne skupiny. Nemá súkromný život a nie je príliš zhovorčivý, jediným jeho priateľom je auto. Až zblíženie sa s mladou susedkou Irenou a jej synom Beniciom v ňom prebudí

/ 110 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 111

emócie. Kvôli sympatickej Irene sa šofér rozhodne pomôcť jej manželovi Standardovi a zúčastní sa lúpeže, ktorá ho má vykúpiť z dlhov. Ukáže sa však, že ide o nastraženú pascu – Standard pri nej zahynie a šofér bude musieť čeliť prenasledovaniu zákerných zločincov. ¶ Už samotný námet nám napovedá, že Drive je klasickou žánrovou snímkou. Nájdeme v nej zjavné inšpirácie noir filmami, retro naháňačkami zo 70. a 80. rokov, ale aj artovými postmodernými krvákmi z 90. rokov. Refn sa tiež rád pohráva s melodramatickými klišé a jeho ústredný charakter je esenciou typických filmových kladných hrdinov, skromných sympaťákov, ktorí sa však so zákernými darebákmi nemaznajú. Aby režisér nenechal diváka na pochybách vo veci charakteru blonďavého pomstiteľa so škorpiónom na bunde, jeho konanie sprevádza pieseň s refrénom: „A real human being / And a real hero.“ Skutočný hrdina v ľudskej koži. No nie je to vari dokonalý gýč? ¶ Možno áno. Drive je však rozhodne typickým produktom popkultúry a postmoderných postupov, poctou, ale často aj ironickou reflexiou kultúrnych artefaktov, ktoré nám boli kedysi také blízke. Intertextuálne odkazy nám v ňom pripomenú muzikál Pomáda, seriál Knight Rider či naháňačky v počítačovej hre Mafia. Nájdeme v ňom aj prvky sebairónie. Šéf garáže sa napríklad Šoférovi zverí, že v osemdesiatych rokoch bol producentom akčných

/ 111 /

filmov: „Jeden kritik napísal, že sú európske. Podľa mňa to boli sračky.“ ¶ Drive však nie je zbytočným filmom. Máloktorý súčasný akčný film tak efektívne pracuje s napätím i budovaním atmosféry prostredia. Magická noc vo veľkomeste, zvyčajne ladená v červenozlatých tónoch, sa roztápa v ostrom a chladnejšom dennom svetle, rovnako ako krehká hypnotizujúco znepokojujúca hudba Cliffa Martineza často graduje v drsných elektronických skladbách. Neosobný pokojný tón zobrazovania príbehu je narúšaný v akčných a brutálnych scénach. Na tejto snímke treba oceniť jej svieži temporytmus a vybrúsený štýl. Aj za takéto majstrovstvo si Refn zaslúžil cenu za réžiu na tohtoročnom festivale v Cannes. ¶ Hoci štýl filmu jednoznačne prevažuje nad obsahom, jeho príbeh plný klišé sa snaží miestami narúšať žánrové stereotypy a pohrávať sa s diváckym očakávaním. Záver filmu nás napríklad necháva zabudnúť na rozohranú melodrámu v jeho úvode a v tejto chvíli je evidentný aj vnútorný konflikt napohľad prvoplánového hrdinu. Šoférov boj so všadeprítomným a vynaliezavým zlom môžeme interpretovať aj ako existenciálnu drámu a jeho chvíle strávené za volantom ako púť za poznaním. Drive je štýlovou filmárskou jazdou, ktorá nám poskytne nielen krátkodobý emocionálny zážitok, ale zanechá výraznú a trvácnu stopu i v našej mysli. Štefan Timko


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 112

/ fotorecenzia /

Alternatíva Bene: Slovenčina pre samoukov/Spam poetry Levice : Koloman Kertész Bagala a literárny klub s.r.o. 2011

Na fotografii maketa Lexikónu najlepších slovenských spisovateľov (2020) od autorov J. Kušnierika, L. Piussi a kol.

Jaroslav Šrank

/ 112 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 113

/ recenzie /

Spisovatelia proti moci Michal Bauer (ed.): II. sjezd Svazu československých spisovatelů. 22. – 29. 4. 1956, zv. 1 a 2 Praha : Akropolis, 2011

Návraty do päťdesiatych a šesťdesiatych rokov naberajú v Česku na sile. Pred nedávnom vyšiel v dvoch zväzkoch (865 strán) protokol II. zjazdu Zväzu československých spisovateľov z roku 1956. Vydanie pripravil Michal Bauer, ktorý je zároveň autorom úvodnej state (s poeticky znejúcim názvom Úzkost spoluviny. II. sjezd SČSS jako pokus o vzdor vůči moci), kde podrobne a vecne popísal všetky fakty a okolnosti súvisiace s jeho prípravou, priebehom i dozvukmi. ¶ II. zjazd Zväzu československých spisovateľov z apríla 1956 sa stal povestným. Prebiehal v ovzduší XX. zjazdu KSSZ, na ktorom Nikita Chruščov odsúdil praktiky stalinizmu a obvinil Stalina z pestovania kultu osobnosti a vážnych a početných zločinov. Bol to rázny nový začiatok, ktorý síce po necelom desaťročí prešiel dostratena, ale zostala po ňom viditeľná stopa. Prišiel s novými pravidlami politického správania, a tie sa ani po rokoch nedali celkom odstrániť, iba obísť. Pod dojmom nových „ideí“ tohto fóra prebiehal aj II. zjazd Zväzu československých spisovateľov. (Formálnym

/ 113 /

vzorom bol preň II. Všezväzový zjazd sovietskych spisovateľov z roku 1954). Prípravy naň boli pomerne mohutné, uskutočnili sa národné konferencie o jednotlivých druhoch či žánroch literatúry a dôkladne sa pripravili aj jednotlivé zjazdové referáty. Niektoré z nich sa na zjazde pre nedostatok času nepredniesli, len rozmnožili. Hlavný referát o činnosti spisovateľskej organizácie medzi prvým tzv. Zjednocovacím zjazdom z roku 1949 a druhým zjazdom predniesol Jan Drda. List ÚV KSČ zjazdu prečítal prezident A. Zápotocký. Referáty o poézii predniesli: V. Nezval a A. Matuška, o próze F. Buriánek a V. Mináč, o dráme M. Stěhlík a P. Karvaš (referát len rozmnožený), o detskej literatúre M. Majerová a J. Horák, o literárnej vede a kritike J. Mukařovský (referát len rozmnožený) a M. Bakoš, o vzťahoch medzi slovenskou a českou kultúrou K. Rosenbaum, o prekladovej literatúre Zora Jesenská (referát len rozmnožený). Drdov úvodný referát sa plénu zdal príliš konformný a hneď ho aj kritizovali (J. S. Kupka). Z ostatných referátov zaujal Nezvalov o českej poézii a o šikanovaní starších básnikov (F. Halas, V. Holan, K. Biebl), no časť ich tvorby Nezval odmietol. ¶ Váha zjazdu sa čoskoro preniesla na diskusiu. Väčšina diskus-

ných príspevkov bola kritická. Kritizovala sa literatúra, ktorá vznikala po roku 1948 a rozvíjala sa v prvej polovici 50. rokov. Kritizovalo sa aj celkové ovzdušie, v ktorom literárne diela vznikali a ktoré nedovoľovali otvorene hovoriť o skutočných spoločenských a kultúrnych problémoch. Literatúra si vymýšľala kladných hrdinov a tí mávnutím ruky – a za pomoci okresného tajomníka strany – vybavili akýkoľvek zádrh. Záverečná rezolúcia to zhrnula takto: „Mnohá díla svědčí o tom, že jsme v nich chápali naši současnost zjednodušeně, že jsme zaměňovali zbožná přání za marxistická předvídání, že nám tato zbožná přání zakryla skutečné konflikty a dramata našeho věku... Naši literaturu spoutával dogmatický výklad socialistického realismu, scholastické chápání typizace a zaměňování specifických výchovních prostředků literatury s jinými prostředky ideologické výchovy lidu... Ve vývoji naší literatury se neblaze odrážela i nesprávná teze o zostrování třídního boje, která v rozporu s leninsky starostlivým a citlivým vztahem ke spisovatelům vytvářela ovzduší vzájemné nedůvěry a podezíravosti a pokřivovala soudružské vztahy mezi spisovateli.“ V diskusii si autori povedali, čo si myslia nielen o referátoch, ale aj o celkovej situácii v kultúre a spoločnosti. Ukázalo sa, že novú situáciu vníma každý po svojom, názory sa pohybovali od radikálne kritických cez


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 114

umiernené (to boli väčšinou Slováci) až po konformné s tým, čo sa v predošlom desaťročí dialo. Diskutéri kritizovali najmä seba (za slabé diela) a tých druhých za autoritatívne názory, za sektárstvo, nedemokratické praktiky v spisovateľskej organizácii atď. Takmer vo všetkých diskusných príspevkoch rezonovali udalosti, ktoré mali predobraz v politickej sfére. Jednak to boli spisovateľské čistky po februári 1948 i neskôr, ktoré prebiehali bez ohľadu na ozajstné literárne hodnoty a viedli často až k drastickým koncom (zatváranie spisovateľov a iné). Mnohokrát sa spomínal osud Konstantína Biebla, ktorého bezohľadné útoky na tvorbu doviedli k samovražde. Radikálne odmietavý prístup k tvorbe sa uplatnil aj pri Halasovi či Holanovi. Na ružiach ustlané nemal v 50. rokoch ani Seifert, ktorý vystupoval na zjazde ako nestraník. K týmto prípadom sa slovenskí účastníci zjazdu nevyjadrovali. Spomenuli si však na Laca Novomeského ako na obeť procesov s tzv. buržoáznymi nacionalistami (Clementis, Novomeský, Okáli). Boli však aj procesy s tzv. kozmopolitmi na čele so Slánskym, ktorý mal viacero prívržencov medzi spisovateľmi. Keďže oba procesy nasledovali krátko po sebe, stalo sa, že kritici buržoáznych nacionalistov sa ocitli na lavici obžalovaných pri procese so Slánskym a spol. Prvú etapu na Slovensku odštartoval známy aktív

slovenských spisovateľov-komunistov roku 1951 a „akt pomsty“ sa konal o dva roky neskôr práve v súvislosti s procesom so Slánskym. Netreba však zabúdať na to, že rehabilitácie (aj to len čiastočné) obetí oboch procesov prebehli až o desaťročie neskôr. ¶ Spisovatelia na zjazde sa snažili hovoriť aj o literatúre, ale ustavične zabiehali do politiky. V podstate hovorili o nej len mladí (K. Šiktanc, J. Šotola, P. Kohout a i.). Išlo predovšetkým o nápravu politických pomerov, pretože tam bol „pes“ literatúry zakopaný. Chápali to všetci. Najčastejšie slovo, ktoré sa na zjazde objavovalo, bolo slovo pravda. Zborovo znelo: Doteraz sme nepísali pravdu, odteraz budeme písať len pravdu. O tom, ako sa vtedy „pravda“ definovala, svedčí formulácia v záverečnej rezolúcii: „... vernosť historickej pravde je vernosťou straníckosti literatúry.“ To znamená, že pravda bola trvalo a bez výnimky viazaná na ideológiu komunistickej strany; inej pravdy nebolo. ¶ Po úvodnom referáte J. Drdu prečítal prezident Antonín Zápotocký, ktorý sa na zjazde zúčastnil ako prozaik (Vstanou noví bojovníci, Rudá záře nad Kladnem a i.) pozdravný list ÚV KSČ. List zachytil novú situáciu po XX. zjazde KSSZ, bol však zároveň smernicou, ako ďaleko sa má ísť novou cestou. V závere listu sa hovorilo, že „... komunistická strana nebude dávat spisovatelům předpisy pro jejich literární práci. Byli jsme vždy proti reglementaci literatury a proti svazování jejích

tvůrčích sil. Vycházíme z toho, že spisovatel musí být plně svobodný a klást si sám umělecké úkoly. Strana si ovšem kladla a bude klást za svůj politický cíl, aby otevřeně a čestně získávala všechny spisovatele na svou stranu pro věc socialismu a komunismu.“ Všetky referáty sa vyznačovali kritickým postojom k predošlému (schematickému) obdobiu a ich prednášatelia požadovali viac autorskej slobody. Nešlo o slobodu ako takú, išlo len o možnosť pravdivejšie zobrazovať prítomnosť. A podmienkou pravdivejšieho zobrazovania prítomnosti malo byť hlbšie poznanie toho, čo sa deje v živote, a to sa malo preniesť do literárneho diela. Čo sa však dialo v živote? Budoval sa socializmus a vybudovanie novej socialistickej spoločnosti bol definitívny cieľ. Toto bola smernica, ktorú spisovateľ nesmel ani nechcel poprieť. V referátoch i v diskusii – a tam bolo ťažisko zjazdového rokovania – sa všetci odvolávali na ľud, ktorý bol akoby hegemónom revolúcie a ktorý všetko vedel lepšie ako sami spisovatelia. Od neho sa mali učiť. Výraz „ľud“ sa stal fetišom, na rôzny spôsob zneužívaným. Pokladali ho za garanta prebiehajúceho spoločenského a politického procesu. Neskorší vývin ukázal, že to bol omyl, že ľud sa chcel mať lepšie a socializmus „robila“ u nás – i všade inde – všemocná strana či presnejšie jej byrokratická špička. ¶ Bohatú a miestami dramatickú diskusiu vyprovokovali referáty, ale na jej obsahu sa zúčastnila najmä nová

/ 114 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 115

spoločenská situácia, odvodená od XX. zjazdu KSSZ. Týkala sa minulosti i budúcnosti. Minulosť sa popierala či naprávala, budúcnosť žiarila nádejou. Minulosť ospravedlňovali tí, ktorí ju – aj s deformáciami – aktívne spoluvytvárali: L. Štoll, J. Taufer, J. Hájek, V. Pekárek a ďalší. Tí sa v 60. rokoch dostali na perifériu, ale znovu sa naplno uplatnili v období normalizácie. Úplná väčšina diskutujúcich minulé praktiky odsúdila a dištancovala sa od nich. S konkrétnymi predstavami o budúcnosti to bolo zložitejšie. Najzávažnejším kritickým hlasom bol hlas básnika Františka Hrubína. Hovoril za „nestraníkov“ a svoj príspevok charakterizoval ako „osobné vyznanie“. S mravným nasadením a vysokým étosom odsúdil kultúrnu i politickú minulosť a poukázal na nevyhnutnosť tvorivej slobody v budúcnosti. Zástancovia starých čias postrehli, že tento prejav vykročil už za hranicu dovoleného, že môže byť nebezpečný pre socialistickú budúcnosť. Kritizovali ho tvrdo nielen menovaní dogmatici, ale aj prezident Zápotocký. (Ten už v kuloárovej diskusii povedal, že Hrubín hovoril „jako katolický kněží“.) ¶ Ako si v diskusii počínali slovenskí účastníci zjazdu? Pozornosť vzbudil najmä príspevok Dominika Tatarku, ktorý hovoril o vnútornej rozpoltenosti autora a charakterizoval ho ako „štátneho spisovateľa“. Nad štatútom spisovateľa v socializme sa

/ 115 /

zamýšľal aj Ladislav Mňačko. Katarína Lazarová o minulosti povedala, že „neboli sme podlí, ale naivní“. P. Branko povedal, že sa najprv musíme rozumom presvedčiť a potom veriť. Hela Volanská bojovala proti antisemitizmu, ktorý zdvihol hlavu pri procese so Slánskym. Zuzka Zguriška bránila svoj preklad Švejka, ktorý napadla Zora Jesenská. Ján Poničan bránil svoju báseň Mier, ktorú kritizoval v referáte A. Matuška. Milan Ferko hovoril o potrebe časopisu pre mladých. A naozaj, už v jeseni začala vychádzať Mladá tvorba a kolos jednotného spisovateľského frontu sa začal generačne diferencovať a skupinovo členiť. Ostatné príspevky nevybočili zo štandardu. Zjazd prišli pozdraviť mnohí spisovatelia z celého sveta. Na zjazde sa ako „pozorovatelia“ zúčastnili aj začínajúci kritici zo Slovenska (J. Noge, Š. Drug a V. Petrík). Zjazd mali v réžii českí spisovatelia, slovenskí len sekundovali. Jeho dozvuky boli zasa v plnej réžii orgánov komunistickej strany, ktorá tým smelším klepla po prstoch. A prešlo veľa času, kým sa spisovatelia znovu zmohli na odpor. Bolo to na IV. zjazde ZČSS roku 1967. Vladimír Petrík

Objasňovanie kontextov Jan Mervart: Naděje a iluze. Čeští a slovenští spisovatelé v reformném hnutí šedesátých let Brno : Host, 2010

Práca Jana Mervarta Naděje a iluze. Čeští a slovenští spisovatelé v reformném hnutí šesdesátých let je prácou historickou, nie literárnohistorickou. Zaoberá sa kultúrnopolitickými, resp. spoločenskými dejinami Československa v reformných šesťdesiatych rokoch, kultúrnopolitickými a politickými iniciatívami od roku 1963 až po koniec Pražskej jari v roku 1968 . Hoci v centre jej pozornosti sú spisovatelia, nie sú tu prítomní ako aktéri literatúry či literárneho života, ale ako verejní činitelia a funkcionári. Sám autor pojem „spisovateľov“ hneď na úvod svojej práce upresňuje: „Jestliže titul knihy hovoří o spisovatelích, práce se jimi nezabývá v obecném slova smyslu, ale především v souvislosti s organizací zřízenou samotným režimem v podobě Svazu československých spisovatelů... respektive v souvislosti s vedením jeho celostátní i slovenské části...“ (s.17) Ide mu teda o spisovateľov v „štruktúrach“, jeho pozornosť je primárne orientovaná na „komunistických spisovateľov“, predstaviteľov určujúcich relevantné spoločenské postoje. ¶ Mervart sa po rozsiahlom materiálovom štúdiu archívnych fondov v Čechách aj na Slovensku (ktoré miestami prechádza do ich podrobnej transkripcie), ale aj autobiografickej, memoárovej a odbornej


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 116

literatúry sústreďuje na vzťah českých a slovenských spisovateľov ku komunistickej moci, ktorú stelesňovali vedúce orgány KSČ a KSS. Predvádza tieto vzťahy, ich genézu, vývoj a etapy predovšetkým na základe diania v organizácii spisovateľov (oficiálneho, polooficiálneho i neoficiálneho), ako aj prostredníctvom názorov jednotlivých jeho aktérov, publikovaných v periodikách. Ukazuje, ako sa pomer spisovateľov ku komunistickej moci diferencoval od lojality k režimu, keď ich zväz slúžil ako „prevodová páka“, sprostredkujúca stranícku ideologickú líniu verejnosti, k momentu, keď sa stal jedným z popredných destabilizačných prvkov režimu a významným aktérom reformných úsilí Pražskej jari. ¶ Mervart si vytyčuje niekoľko kľúčových udalostí – slovenské iniciatívy spisovateľov a novinárov, ktoré sa prejavili na III. zjazde Zväzu československých spisovateľov v roku 1963 a súviseli s okruhom okolo časopisu Kultúrny život a s politickými rehabilitáciami „davistov“; české dianie súvisiace s kultúrnymi periodikami Tvář a Literární noviny od roku 1965; reakcie na „prípad Mňačko“. Pomyselným „dramatickým vrcholom“ Mervartovej historickej práce je IV. zjazd československých spisovateľov v roku 1965, kde sa naplno prejavila názorová diferenciácia českých aj slovenských spisovateľov vo vzťahu ku komunistickej moci, ako aj definitívny roz-

por medzi českými a slovenskými predstaviteľmi. Záver knihy tvoria potom dozvuky zjazdu, ktorý mal výrazný vplyv na nasledujúce politické udalosti Pražskej jari. ¶ Základným momentom Mervartovej práce a vlastne aj jej rozhodujúcim prínosom k danej téme je akcentovanie odlišnosti priebehu reformných procesov v uvedenom období v Česku a na Slovensku, dané predovšetkým odlišným dejinným vývojom oboch národov a vzťahom k vrcholným straníckym predstaviteľom. Určujúcim faktorom týchto diferencií a špecifík prejavov reformných úsilí na Slovensku, resp. vzťahu slovenských spisovateľov a intelektuálov k nim, je najmä nedoriešená otázka národného sebaurčenia Slovákov v spoločnom štáte, ktorej súčasťou sa stala trauma procesu s „buržoáznymi nacionalistami“, teda „špecifický slovenský problém“. Výrazným momentom diania na Slovensku v šesťdesiatych rokoch sa stáva práve politická rehabilitácia a návrat obetí politických procesov s buržoáznymi nacionalistami do verejného života (G. Husák, L. Novomeský). ¶ Nezáujem o riešenie tejto otázky na jednej strane, frustrácia a rozhorčenie z ignorovania na strane druhej sa stali, paradoxne, ako Mervart ukazuje, nielen spúšťačom reformných iniciatív (aktivity slovenských intelektuálov proti Novotného režimu okolo roku 1963 spojené s tvorivým a prispievateľským okruhom časopisu

Kultúrny život), ale aj dôvodom pre rozchod úsilí intelektuálnych predstaviteľov oboch národov vo veci demokratizácie pomerov v štáte, ktorá mala fatálne vyústenie pre česko-slovenské vzťahy v roku 1968 (vnímanie Slovákov ako zradcov obrodných procesov, keď pre federáciu zradili demokratizáciu). Mervart však predstavu po federácii lačných Slovákov koriguje poukázaním na existenciu odlišnej názorovej platformy v kontexte slovenského diania v roku 1968 (spomína tu predovšetkým prejavy Zory Jesenskej, Jozefa Bžocha, Jána Roznera, ale aj iných). Veľkú ranu tu dostáva aj dubčekovský mýtus, keď túto osobnosť, ktorá sa pre verejnosť stala synonymom Pražskej jari, ukazuje na základe zachovaných dokumentov ako človeka do poslednej chvíle váhajúceho a lavírujúceho. Pozoruhodne pôsobia aj názorové vývrtky a eskapády postáv ako E. Goldstücker, L. Mňačko, P. Kohout, L. Novomeský a, samozrejme, V. Mináč. ¶ Keďže, ako som hneď na úvod uviedla, práca J. Mervarta je historická, a nie literárnohistorická, moje poznámky k autorovmu výkonu môžu vychádzať z dvoch aspektov. Môžem o nej hovoriť jednak z pozície literárnej historičky, pre ktorú slúži ako informačný zdroj pre objasnenie spoločenských a kultúrnopolitických súvislostí daného obdobia – z tohto aspektu môžem oceniť jej prínos, ale aj formulovať svoje výhrady. Rovnako však môžem knihu

/ 116 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 117

čítať a glosovať ako čitateľlaik v oblasti histórie, s rizikom, že sa nevyhnem istému diletantstvu. ¶ V pozadí opisovaných udalostí, analyzovaných vzťahov je chápanie literatúry ako spoločenského až politického, nie ako autonómneho estetického fenoménu, čo – ako autor na s. 18 uvádza – je v súlade s jej národnoreprezentatívnou funkciou, ktorá sa v našom geopolitickom priestore zdôrazňovala už od 19. storočia. V kontexte vzťahu umelcov a komunistického režimu by sa však zrejme nemalo zabúdať ani na chápanie komunizmu ako vyústenia avantgardných utopistických predstáv o prepojení umenia a spoločnosti. Tu pripomeniem len výrok B. Groysa v jeho práci Gesamtkunstwerk Stalin o tom, že stalinská doba fakticky uskutočnila sen avantgardy usporiadať celý spoločenský život podľa umeleckého plánu. ¶ Mervart sa sústreďuje výlučne na politické dimenzie literatúry, ako aj úlohy spisovateľa, čo platí pre všetky prípady. Či už spisovateľ vystupuje voči režimu lojálne alebo subverzívne, vždy je súčasťou politickej sily (pozri napr. parafrázu výroku A. J. Liehma na s. 18). Literárne prejavy či prejavy literárneho života sú v tejto knihe prítomné iba marginálne, a to doslova, v poznámkach pod čiarou (zmienka o polemikách medzi spisovateľmi, ktoré majú vysvetliť antagonistické vzťahy medzi nimi na verejných fórach) či v podobe

/ 117 /

udalostí, ktoré vyvolali politický škandál (predovšetkým kniha L. Mňačka Ako chutí moc). Za základný prínos práce považujem diferencovanie a korigovanie obrazu šesťdesiatych rokov ako súvislého reformného, obrodného a demokratizačného obdobia. Toto chápanie nepretrváva len vo verejnej mienke, historickej pamäti, a odzrkadľuje sa (hovorím len o slovenskom kontexte) aj v literárnohistorických výkladoch, či už syntetizujúcich alebo čiastkových, odborných, ale aj „osvetových“. ¶ O liberalizácii a uvoľňovaní pomerov sa tu hovorí už od „zlomového“ roku 1956 ako o lineárnom procese, čo potom môže spôsobiť sklamanie očakávaní pri čítaní a reflektovaní „prelomových“ diel, časopisov a iných prejavov literárneho života, kde je kontaminácia ideológiou neprehliadnuteľná. Mervart tento pohyb naopak opisuje ako ruptúrovitý a heterogénny s neprehliadnuteľnými recidívami, protirečeniami a paradoxmi. Na tento moment opakovane vo svojich prácach upozorňuje V. Mikula – nielen v knihe Démoni súhlasu a nesúhlasu, ale aj v staršej štúdii Červené päťdesiate v zlatých šesťdesiatych (Romboid, 39, 2004, č. 1, s. 36 – 45), kde navrhuje korigovať a na pravú mieru uviesť niektoré pretrvávajúce stereotypy pri hodnotení literatúry v období rokov 1956 až 1968. V kontexte literárnej histórie upozorňuje na pretrvávanie „dobového progresívneho čítania“ zameraného na „prvky, ktoré

boli odlišné od typických znakov schematickej literatúry, kým prežívajúce zložky socialisticko-realistického kánonu tvorili takmer neviditeľné pozadie: boli buď vedome či nevedome prehliadané, alebo prijímané ako nevyhnutná (povinná) báza.“ Rovnako upozorňuje na hodnotenie kultúrneho a literárneho rámca celých šesťdesiatych rokov ako radikálne novej paradigmy oslobodenej od dedičstva schematizmu. Jej vznik navrhuje, uvádzajúc konkrétne literárne výkony, situovať skôr do roku 1965. Moje výhrady k Mervartovej knihe z literárnohistorického aspektu vlastne prirodzene smerujú k spracovaniu slovenského kontextu. Koncentráciou na dianie okolo Kultúrneho života autor zredukoval úsilia v spoločenskej a kultúrnej oblasti iba na jednu generáciu. Drobné nepresnosti v informovaní o slovenskej kultúre sú ale v kontexte celej práce zanedbateľné, výstupy zaoberajúce sa literárnym kontextom niektorých jeho slovenských kolegov-historikov, ako je napríklad vo výklade korigovaná Eva Londáková, pôsobia oveľa diletantskejšie. ¶ V kontexte slovenského diania sa mi rovnako zdá nedostatočné využitie materiálu z memoárovej, resp. denníkovej prózy, aj keď, či práve preto, že je ho tu nepomerne menej ako v českom prostredí. Mervart tu síce niekoľkokrát cituje Roznerovu autobiografickú prózu (nie memoáre) Sedem dní do pohrebu, ale vhodnejšie, prinajmenšom rovnako užitočné by bolo využiť


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 118

Denník Ivana Kupca. V ňom Kupec reflektuje práve udalosti, ktorými sa Mervartova práca zaoberá. Mierne sporne pôsobí aj autorovo siahnutie len po slovenskej odbornej literatúre z oblasti histórie, literárnohistorické práce dotýkajúce sa tohto obdobia autor nevyužil (pripomeniem len trojdielnu štúdiu literárneho historika Š. Druga Z literárneho života v „krízových“ rokoch z roku 1992, ďalej sa s predmetným výskumom prekrýva kniha R. Bílika Duch na reťazi). Ako laický čitateľ v oblasti histórie môžem vychádzať len zo subjektívnych dojmov pri čítaní knihy, resp. z mojich očakávaní voči historickej práci. Mervart, opisujúc materiály z rokovaní, zjazdov, stretnutí, ako aj kultúrnopolitických článkov v periodikách, chce predviesť mocenské a kultúrnopolitické mechanizmy vzťahov medzi spisovateľmi a vrcholnými predstaviteľmi moci a vychádza pritom z premisy o silnom spoločenskom dosahu literatúry. Avšak predvedenie prepojení týchto mechanizmov s každodenným dobovým životom mi v knihe, napriek proklamovaným zámerom, chýba. Vyskytujú sa tu síce veľmi ojedinelé zmienky o rozobratom náklade napr. obnovených Literárních novín alebo ohlasy ľudí na prejav jednotlivých funkcionárov (Goldstücker), ale autor neukazuje, aký reálny dopad malo v podstate kuloárne dianie vo zväze či vo vrcholných orgánoch strany na všedný život ľudí. Predo

mnou ako čitateľkou sa tu rozohráva síce sugestívna, no veľmi abstraktná politická hra s rôznymi vyhláseniami a uzneseniami. Odozva, akú iniciatívy funkcionárov, ale i predstaviteľov reformných úsilí z radov spisovateľov dostávali na verejnosti, ostáva nevysvetlená a pôsobí nemotivovane. Za reakciu verejnosti asi nebudem pokladať reakcie „robotníckej“ triedy, robotníkov v ČKD Praha, vyjadrujúcich sa o Kohoutovi, alebo funkcionárov v Čadci o zjazde spisovateľov, ktoré boli evidentne zmanipulované a ktorým Mervart venuje až premrštenú pozornosť. Súvislosti medzi „obnovením občianskej spoločnosti“ (s. 293), resp. študentskými aktivitami v roku 1968 ostávajú bokom, resp. sú zmienené mimochodom. ¶ V kontexte slovenského diania sa opäť sústredením sa na jednu tendenciu kultúrnopolitického diania výklad zužuje na postavy ako Mináč, Mihálik a Válek. Objavenie sa odlišných stanovísk v slovenskom kultúrnopolitickom dianí na záver opäť pôsobí v kontexte celej práce nevysvetlené a vzbudzuje dojem, že autor svoj výklad redukoval. ¶ Na niekoľkých miestach nedostatočne pôsobí len letmá zmienka o udalostiach, ktoré sú určite jasné historikom, keďže však kniha asi nebude určená iba autorovým kolegom, tiež by sa žiadalo objasniť ich o niečo obšírnejšie, povedzme aj pre český kontext – napr. „Novotného politické faux-paux v Martine“. ¶ Uvedené

výhrady však nechcú zastrieť fakt, že kniha Jana Mervarta je užitočnou prácou, a to aj v interdisciplinárnom kontexte. Využijúc dôkladný materiálový výskum, koriguje mnohé stereotypy a klišeovité predstavy, ktoré sú spojené so spoločenským a kultúrnym dianím v Československu šesťdesiatych rokov, objasňuje ich kontexty, pomáha pochopiť rozloženie síl v nasledujúcej ére normalizácie a okrem iného aj odlišné dôvody jej priebehu v Česku a na Slovensku. Ivana Taranenková

Siločiary bolesti Michaela Rosová: Dandy Bratislava : Koloman Kertész Bagala a literarnyklub s. r. o. 2011

Michaela Rosová patrí do skupiny autorov, ktorých texty zdieľajú osobité posolstvo generácie novodobých nomádov – mladých ľudí na prahu tridsiatky, hľadajúcich vlastné vnútro v otvorenom (a na prvý pohľad lákavom) priestore demonštratívnej slobody. Ten môže mať viacero (neraz aj bizarných) podôb, transformuje sa však predovšetkým pohybom, kolobehom neustálych presunov z miesta na miesto, v ktorom sa znejasňuje hodnota vecí a zmyslom bytia sa stávajú okamihy, resp. ich krátkodobé (ale o to intenzívnejšie) zažívanie. Už vo svojom debutovom románe pritom autorka poukázala na to, že motiváciu konania jednotlivca možno dešifrovať v zraniteľ-

/ 118 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 119

nosti duše, ktorá na nestálosť vonkajších vnemov reaguje patologicky: odmietavým schúlením sa do seba, volaním po veciach blízkych, dôverne známych. A rovnako ako v predchádzajúcom texte aj v novele Dandy Rosová príbeh tenzívnej intimity zdvojuje motívom rozporuplného vzťahu: ten sa pri pohľade zvnútra (perspektívou nesmelej ženskej hrdinky) stáva metaforou siete, v ktorej sa podnety vonkajšieho sveta mimovoľne zachytávajú na okrajoch, zatiaľ čo vnútro je zauzlené bolesťou a smútkom. Negatívne asociácie ľúbostného citu sú síce spočiatku hmlisté a skratkovité, postupným narastaním však odkrývajú svoju silu, stávajú sa predobrazom paradoxu, z ktorého autorkin pohľad na emocionalitu vychádza: láska, akokoľvek čistá a odovzdaná, musí v predtuche svojho naplnenia prejsť procesom katarznej očisty, strachom zo straty a osamotenosti, aby tak potvrdila svoju ozajstnosť. ¶ Sujetový plán novely Dandy je na prvý pohľad priamočiary, ústredný motív komplikovaného ľúbostného citu však Rosová rozvetvuje variantnosťou naratívnych perspektív jeho vyobrazenia, ktoré vystihujú „náladovú“ emocionalitu hlavnej hrdinky. Prestupnou stanicou jej života sa na krátky čas stáva Berlín, a keďže si uvedomuje prechodnosť svojho pobytu v ňom, odhodlane sa zžíva s jeho indiferentnou anonymitou a pokúša sa vybudovať si v nej aspoň dočasné

/ 119 /

útočiská. Kolonizovaním veľkomestského prostredia sa priestorový rámec novely prekvapujúco zužuje – obraz mesta v ňom stráca charakter otvoreného priestoru a jeho záchytné body sa presúvajú dovnútra, obkresľujú studenú stiesnenosť nájomných bytov a mondénnych klubov. Úsporná (niekedy až kusá) poetika obrazu, rozkladajúca ucelenosť vecí do podoby (snového) fragmentu, je pre Rosovej písanie typická a jej výrazné využitie nachádzame aj v novele Dandy. Existenčný mikropriestor života hlavnej hrdinky je jednoduchý až priehľadný, miestami evokuje pocit chvejivej krásy dosiahnuteľnej na dotyk. Tá sa v štruktúre textu zjavuje nielen v podobe surrealistických impresií svetiel a farieb, ale často nadobúda aj celkom hmatateľné kontúry. „Keď som včera bola vyniesť smeti, na zadnom dvore lietalo lístie. Myslela som na to, že to lístie nelieta samo, hýbe ním neviditeľný vietor, strháva ho so sebou, do víru. Nie je to lístie, čo sa hýbe, je to vietor; ten však nevidím, naopak, vidím len listy“ (s. 36). „Prestreté. Mne to tak veľmi chutilo. Kakao. Hrnček si nepamätám. Bola zima a vonku strašná fujavica. Zostaneme doma? spýtala sa mama. (...) Ona ku mne. Hriali sme sa a túlili. Nič som nehovorila a ani mama nič nehovorila“ (s. 62). ¶ Krehké ochranné bariéry hlavnej hrdinky sa začnú definitívne rozpadať, keď do jej života zasiahne mužský element a v centre jej malého sveta sa ocitá podmanivý voľnomyšlienkár z prostredia divadelnej bohé-

my, postava obratne balansujúca na ostrí extrémneho hedonizmu a sebadeštrukcie. Je evidentné, že do jeho charakteru autorka premietla kontroverzný hodnotový koncept generácie fin de siècle a zjednodušene by sme mohli uvažovať o tom, že jej Ole je len ďalším z portrétov v galérii „krásnych a prekliatych“, ktorú založil Oscar Wilde. Paralel s Dorianom Grayom by sme pri analýze Oleho osobnosti našli viacero, v rozpletaní siete disharmonických vzťahov ich odkrýva aj samotná autorka – mužský prvok textu vystupuje ako malígny, je zosobnením omamného tajomného zla, tlejúceho pod povrchom oslňujúcej androgýnnej krásy, ktorá však okrem rozkoše spôsobuje najmä utrpenie. „Takto to musí byť. Toto je Ole. Čoho sa chytí, to sa rozpadne, zničí, odumrie“(s. 35). Krása, resp. jej vonkajšková prenikavosť, je pre hlavnú mužskú postavu fetišom, v texte novely tvorí však len povrchovú vrstvu symptómov zla a až po jej „odlúpnutí“ čitateľ objavuje perverznú túžbu ničiť, presakujúcu na povrch z Oleho vnútra. Nosnou témou knihy je totiž zlo expanzívne, parazitujúce na cudzích životoch a ani hlavná mužská postava Rosovej novely nedokáže existovať samostatne, bez svojho submisívneho pendantu. ¶ Ľúbostný cit hlavných protagonistov novely má podobu manipulatívnej schémy vzťahu ničiteľa a obete, zachované sú aj jej základné emocio-


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 120

nálne atribúty – fragilnosť a potreba nehy, s ktorou do vzťahu prichádza ženská hrdinka, naráža na ostré hrany bezohľadnosti mužského subjektu. Autorka toto rozdelenie rolí vyhrocuje najmä fokusáciou na mužský prvok vzťahu, do ktorého sa snaží transformovať idey moderného dandyzmu – Oleho trýznivá potreba neustáleho vytrženia vychádza z princípu života ako nihilistickej cesty k smrti, ktorú možno uchopiť iba extrémne, v slasti naplnenej bolesťou. „Musíme tancovať, pokračuje, práve preto, že je to tu strašné! Musíme tancovať, napriek všetkému, napriek smrti. Aj keby sme stáli na maličkom ostrovčeku vo výške troch kilometrov, na jednej nohe, s priepasťou z každej strany, budeme tancovať“(s. 69). Sugestívne nebezpečenstvo zosobnené hlavnou mužskou postavou hrdinku spočiatku priťahuje, Oleho maximalistické chápanie života však v jej vnútri zanecháva rany, ktoré nie je možné donekonečna zakrývať. Priestor ženskej emocionality sa v Rosovej texte sémantizuje narastajúcim vedomím jednostrannosti citu, ktoré u hlavnej hrdinky napokon spustí neodvratný chorobný proces. Autorka v tejto súvislosti používa vegetatívnu metaforu stromu vysychajúceho od koreňov, v motivike postupného rozkladu však možno nájsť aj oveľa naturalistickejšie asociácie – krv na vreckovke, bodavú bolesť pod rebrami, horúčku. „Zas hovorím Olemu, aby si našiel niekoho iného, pretože ja očividne slabnem, chorľaviem,

chradnem“ (s. 35). Odumierajúci vzťah, v ktorom zo strany ženskej hrdinky nedochádza k uspokojujúcej emocionálnej väzbe, sa o to dychtivejšie realizuje na povrchu: k obsesii krásou totiž čoskoro pristupuje obsesia telom, to sa pre oboch milencov stáva územím demonštratívnej moci. Telo v potrebe neustáleho kontaktu priam prahne po tom byť privlastňované, manipulované, ba až mučené. „Štrngot reťaze. Na tvár nie, Ole, na tvár nie, to nemám ako zakryť“ (s. 14). „Prechádzam bruškom palca po zúbkoch. Aj ja ťa chcem dorezať, popísať, označiť si ťa. Moje telo. Moje. Môj Ole“ (s. 39). Intenzívna telesnosť hraničiaca so sadomasochizmom charakterizuje identitu postáv výstižnejšie, než nepresvedčivé a plytké sebareflexie aj preto, že diferencia medzi rozkošou a trýznením je v nej nanajvýš premenlivá, znejasnená túžbou ovládať a byť ovládaný. Práve v manipulatívnosti tiel sa pritom labilné vnútorné svety postáv odkrývajú najjasnejšie. Rosová aj v tomto kontexte citlivo využíva silu prekvapujúceho náznaku, ktorý zarazí svojou drsnosťou. Opakovane sa vracia najmä k dotyku, ktorý ubližuje – jej postavy zápasia s vykrútenými zápästiami, prstami pritlačenými o hrdlo, kožou posiatou zárezmi a škrabancami. Vyčerpanie z nesmierne náročného vzťahu sa premieta aj do otvoreného záveru novely, ktorý má zvláštny meditatívny rozmer. ¶ Rosovej novela je

veľmi atypickým textom, ktorý ostal kdesi na polceste. Autorke nemožno uprieť úprimnú snahu o pútavé vyobrazenie zla v jeho mnohorakých transformáciách, škoda len, že v konaní postáv ho nachádza väčšinou len na povrchu a dovnútra sa bojí preniknúť. Zdá sa, akoby bola predovšetkým fascinovaná uhrančivosťou jeho vonkajších prejavov, ústredný príbeh emocionálneho dialógu dvoch dospelých ľudí, v ktorom je nevyhnutné odhodiť masky a vypovedať pravdu je vykreslený slabšie – akoby naň neostal dostatok slov a asi ani odvahy. Lenka Szentesiová

Dve v jednom Mária Modrovich: Lu & Mira Bratislava : Koloman Kertész Bagala a literárny klub s.r.o., 2011

„Weronika: Čo chceš o mne ešte vedieť? Antek: Všetko. Weronika: [vezme kabelku a opatrne vysype jej obsah na posteľ pred neho]“ Už po úvodnom citáte z Kieślowskeho Dvojitého života Veroniky v debute Márie Modrovichovej tušíme, že v ňom nepôjde len o rozdvojenosť Lu a Miry, ale predovšetkým o „vysypávanie obsahu ich spoločnej kabelky“. Osobné témy sú tu prepojené s motívom akejsi rozpoltenej identity, ktorý je sceľujúcim prvkom všetkých poviedok. S ním úzko korešpondujú priestorové a v menšej miere temporálne

/ 120 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 121

motívy, prostredníctvom ktorých sa vyjadruje vzťah k domácemu a cudziemu prostrediu aj k vlastnej existencii a identite na týchto rozdielnych, no prelínajúcich sa územiach. Aj formálne je kniha rozdelená na dve časti (s príznačnými názvami Lu, Mira). ¶ Modrovichovej postavy sú väčšinou mladí ľudia, schopní rýchlo sa prispôsobiť akémukoľvek prostrediu či kultúre, pričom si ako pamiatku na domov so sebou nesú spomienky na detstvo, no v súvislosti s tým aj „záťaže“ z minulosti. Zobrazovanie priestoru iplicitne korešponduje s nestabilitou postáv – aj v ideálnom (či aspoň idealizovanom) prostredí slovenského domova im chýba kompletná rodina, zázemie, určitá vytrhnutosť z prirodzeného prostredia tak stráca na intenzite a postavy sa rovnako rýchlo aklimatizujú v Petržalke aj v New Yorku, sú doma všade a nikde. Akási ambivalencia je badateľná aj v subjektívnom vnímaní priestoru postavami, autorka však napriek tomu neskĺzla k schematickému priradeniu Lu/Miry ku konkrétnemu prostrediu (k čomu by mohlo takéto striktné formálne delenie zvádzať), ale prostredia a identity sa recipročne prelínajú – Lu a Mira sú obrazne stále dve časti jedného celku – v Meste, v City i v dome po starých rodičoch. Dedinský priestor v poviedke Dom postupne nadobúda atribúty „civilizácie“ – prienik inej kultúry je tu markantnejší, než v mest-

/ 121 /

skom prostredí, v ktorom už multikulturalita nie je ničím výnimočným. Tak, ako si postavy do cudzieho sveta so sebou prinášajú „kus domova“ (hoci aj v podobe zatuchliny, ktorú si v kufri nesie cestujúci – jedna z postáv poviedky Mira a Bradatý revolucionár), do domáceho prostredia prenikajú prvky cudzoty. Spomienky na detstvo pôsobia ako konštantný bod pomáhajúci protagonistom nezabudnúť na vlastné korene, sú to akési vnútorné reminiscencie niekdajšieho domova, ktoré sa prelínajú so súčasnosťou a pôsobia voči nej kontrastne, až idealisticky. ¶ Ku kvalitnejším prózam zbierky patrí poviedka Kripli, ktorá je zaujímavá aj z formálneho hľadiska, minimálne preto, že ponúka možnosť viacnásobného, „iného“ prečítania, keďže jednotlivé jej časti sú očíslované, avšak radené v nelogickom poradí. Postava muža, ktorému z hrude vyrastá akési neživé „alter ego“, predstavuje paralelu medzi rozdvojenosťou Lu a Miry: „Nikdy nie sme len jeden (ja), a to je niekedy povzbudivý pocit, inokedy ubíjajúci“ (s. 64). Tento princíp je uplatniteľný nielen na „dvojjedinosť“ niektorých postáv, ale aj na ich koexistenciu či sociálne kontakty s inými postavami. Partnerské vzťahy u Modrovichovej charakterizuje defektnosť, ktorá sa objavuje implicitne cez „nízke“ motívy, čo dokumentuje napríklad neprimeraný postoj k jedlu protagonistky v poviedke Lu a Mike, ktorý nepriamo vplýva na kvalitu

vzťahu, fetiš mužskej postavy v poviedke Mira a Mike či exponovaná sexualita v poviedke Večera s milými neznámymi. Aj vo vzťahoch (rodinných i partnerských) zohráva úlohu vzdialenosť – v poviedke Bratislava kvôli odchodu matky do USA Mira prvý raz vidí svojho otca až v dospelosti, Mira a Peter z textu Durchfall si kvôli diaľke, ktorá ich delí, len píšu bez osobného kontaktu. Pokiaľ ide o jazyk próz a ich štýlovú čistotu, občas sa tu na povrch prederie niekoľko zaváhaní, napríklad v podobe čudesných viet typu: „Dôvody jej neurózy neboli nepochopiteľné.“ (s. 29), „Považovali ju za peknú alebo, ako sama hovorievala, vo Fáze č.2, vyhýbajúc sa priamosti, ušla.“ (s. 84) a pod. ¶ Prekvapivé je, že medzi kvalitatívne pomerne vyváženými textami sa objaví poviedka A čo na to karimatka, ktorá je, takpovediac, z iného levelu. Personifikácia neživých objektov a tematizácia ich „postojov“ k rozchodu partnerov vyznieva prvoplánovo a klišéovito, navyše sa tu objavuje „vtipná“ hra so sémantikou slova, ktorá však pôsobí lacno: „Televízor nie je fanúšik dokumentaristiky. Len momentálne je trochu rozladený, sám nevie prečo“ (s. 17). Autorka sa väčšinou úspešne dokáže vyhnúť redundancii a explicitnostiam rôzneho druhu, o to viac preto udiví, keď na exponovanom mieste textu nájdeme dialóg: „Pán doktor?“ „Áno, slečna?“ „Nemáte pri sebe nejaký snack? Strúhanú mrkvu. Alebo müsli tyčinku.“ (s. 35). Ide o poviedku Lu a Mike,


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 122

v ktorej má Lu chorobný postoj k jedlu a počítaniu kalórií, čo sa prenáša do jej vzťahu s Mikeom. Citovaný dialóg sa odohrá v závere textu, bezprostredne po tom, čo sa Lu od lekára dozvie o Mikeovej smrti. Patológia v myslení aj konaní postavy je však z predchádzajúceho kontextu zrejmá i bez toho, aby ju čitateľ musel dostať „na tanieriku“ v podobe mrkvy, snacku či tyčinky, a ak bol, nedajbože, uvedený dialóg zamýšľaný ako komický prvok, o to horšie. ¶ Rovnaký nedostatok vidím v poviedke Imigrant nouveau, v ktorej je postupná aklimatizácia postavy v novom prostredí, vedúca až k nezámernému splynutiu s davom „bláznov“, dostatočne jasne vyjadrená napríklad cez motív odevu či pracovného zaradenia protagonistu, a preto explikácia v závere textu pôsobí skôr rušivo a zbytočne priamočiaro: „V metre. Plnom bláznov, ako si ty“ (s. 25). ¶ Problém nie stopercentne zvládnutého záveru nie je napokon u Modrovichovej ojedinelý, a to jednak kvôli prílišnému dopovedaniu, jednak, paradoxne, kvôli prílišnej otvorenosti. Oproti „lacnej“ pointe v poviedke Lu a Mike, vyznieva niekoľko textov vo finále akosi „bezpointovo“, čitateľ síce chápe, že by „malo o čosi ísť“, avšak priestor, ktorý mu je ponechaný, je v určitých prípadoch priveľký. Až natoľko, že môže „ísť“ prakticky o čokoľvek. Je to škoda, pretože autorka začne písať invenčný a sémanticky nasýtený text, avšak jeho ukon-

čenie je akési rozpačité, kvalitatívne zaostávajúce za zvyškom poviedky. (Pars pro toto ilustruje tento problém poviedka Ostrý nôž.) ¶ Znervózňujúcim je bezbrehé a vo väčšine prípadov nefunkčné a neodôvodnené narábanie s kurzívou, „vďaka“ čomu sa význam jej využitia stráca. Kde by mohla byť kurzíva použitá funkčne (napríklad ako prvok akcentovania sémantickej hodnoty slova či ako forma naznačenia citácie), mieša sa v rámci jednej poviedky na malej ploche niekoľko rôznych „funkcií“, a teda ani jedna z nich nie je markantná, práve naopak. Aj iné formálne ozvláštnenia pôsobia rušivo, v textoch sa zbytočne často objavujú slová začínajúce verzálami, pravdepodobne v snahe ironizovať hyperbolizáciu v prejave postavy, avšak niekedy je už takýchto „zaujímavostí“ na malej ploche priveľa: „,Ide o ten priestor medzi svalmi, medzi mäsom a kožou, chápeš῾, začala Lu Náhľad do Strašných útrob“ (s. 32). Aj (nesprávny) fonetický prepis anglického slova vyznieva čudne, najmä, ak sa takýchto slov v knihe vyskytuje viac, no „výslovnosť“ je uvedená (aj to nevedno prečo) len pri jednom: „Bol však anglický džentlmen zo starého rodu sirov z Levonshiru [le:v᾿n᾿ša:j]...“ (s. 31). Pomerne netradičné je riešenie odsekového členenia, v rámci ktorého nie je použitý klasický indent, ale zarovnanie naľavo s predsadeným východovým riadkom, ktorý je z hľadiska počítačovej sadzby kompli-

kovanejší, a preto aj nie je príliš frekventovane používaný. Rušivo však pôsobí nezarovnaný pravý okraj, ktorý v inak prepracovanej grafickej i typografickej úprave vyznieva mierne chaoticky. ¶ Hoci kniha stojí za prečítanie, Lu & Mira azda mohli ešte chvíľu zotrvať „v kabelke“ – možno by sa tým vyhli niekoľkým nedostatkom, ktoré by si autorka, súdiac podľa jej schopnosti narábať s textom, s odstupom času pravdepodobne povšimla. Ivana Gibová

Vlny ticha a zvuku, sily Pavel Kolmačka: Moře Praha : Triáda, 2010

„JISTOTA SUCHÉ ZEMĚ, teplo vyšetřovny. Ležíš / na igelitu, dráty připojena k blikající skříni, / na břiše sondy. Sestra odběhla, ženě za stěnou zesílily stahy. / Nikým nerušeni noříme se do vrnění repro- / duktoru, do znásobených šumů prenatálních krajin, strženi ději. // Vítr uhání plání. / Přez hráz / přetékají vody. / Po kamenité cestě / kluše koník“ (s. 38). Akoby bola báseň zo s. 38 zložená z dvoch celkom samostatných, nekompatibilných častí , ktoré sa vedľa seba, vytrhnuté z iných básní a iných zbierok, ocitli iba náhodou. Aj formálne: prvá časť je organizovaná horizontálne, so zarovnaním do bloku (slovo reproduktor je rozdelené), po voľnom riadku nasleduje vertikálne usporiadaná výpoveď. A takýchto príkladov je v zbierke veľa. Aj mnohé z básní akoby patrili do celkom iných zbierok, nie

/ 122 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 123

k sebe. Čo s tým? ¶ Zdanlivá komplikovanosť produkovaná zníženou recepčnou ústretovosťou sa pri ďalších čítaniach vyjasňuje. A návod na čítanie ponúka Pavel Kolmačka na viacerých miestach aj úrovniach. Napríklad v dôraze na zvukové vnemy, ktorý je pre zbierku príznačný nielen na tematicko-motivickej úrovni (v básni explicitne monitorovaním oziev srdca, implicitne zvukom konských kopýt), ale aj ako súčasť štylistických prostriedkov (asonancia a aliterácia – „přez hráz přetékají“). Zvýznamnením sluchu ako ústredného zmyslového orgánu odkazuje básnik jednak k dominantnej recepcii okolitého sveta sluchom – teda započúvaniu sa, jednak k bazálnej recepčnej podmienke tohto zmyslového aktu – čiže potrebe zastaviť sa, opustiť na chvíľu zameranosť na seba a do seba a percepčne sa nastaviť/otvoriť okolitému svetu. ¶ Pavel Kolmačka sa javí ako prísny mechanický reflektant tohto sveta. V spôsobe informovania o ňom je uňho niečo znepokojivé, zdanlivo neosobné a akoby automatické, presné a chirurgické. Svet, prezentovaný ako svet (našťastie) mimo mňa, vystavaný – či presnejšie, reflektovaný – spôsobom, že možno uveriť a nič okrem toho, že ho môžem reflektovať, ma s ním nespája. V skutočnosti však básnik tento svet formuje, či presnejšie v priestore zbierky vytvára dva paralelné svety, naoko nezlučiteľné, alternatívne: ten prvý možno

/ 123 /

chápať ako reflexiu skutočného okolitého sveta (obrazy mesta, ľudí, svojho života atď.), druhý je alternatívnym svetom, ktorý básnik stvárňuje ako priestor-útočisko. Oba svety sú charakterizované protikladnými kvalitami, funkciami, dojmami zo seba, čo autor podporuje aj formálne: organizáciou verša, spôsobom výpovede, použitými básnickými prostriedkami, motivickým inventárom. ¶ Prvý svet je latentne nepriateľský, chladný, vybudovaný znepokojivými obrazmi prázdnych bezútešných ulíc, osvetlených chladnými pouličnými lampami, zašlých trafík, zafajčených putík, smutných električkových koľajníc, o ktoré sa potkýna opilec, železničných násypov, po ktorých bežia deti, čo nikomu nechýbajú, jatiek, ústavov, nemocníc. Je to znepokojivý výsek reality, pre ktorý sa najvýstižnejšie hodí v poézii celkom nepoužiteľný prívlastok „realistický“. Výsek vedome nie harmonický, nie optimistický, nie preteplený úsmevom či aspoň výnimočne zriedka ironickým úškrnom alebo nadhľadom (aký ponúka napr. v básni na s. 84), ale obraz, v ktorom aj milenci sú predovšetkým dvaja celkom nekompatibilní ľudia: „MILENCI spí. On sebou hází, převa- / luje se a úpí, ona se ve snu naklání ke / kojenci“ (s. 32). Referujúc o takomto svete, básnik využíva horizontálne usporiadanie výpovede, žiadne ornamentálne obrazy, žiadne zjemňujúce epitetá. Akoby iba evidova-

nie a kumulovanie nevyhnutných charakteristík, hlavných atribútov. Kolmačkova strohá úsečnosť je však znepokojivo výrečná, nepotrebuje ani slovo naviac: „KASÁRNY spí. Sní miminka válečníci, / tam palec v ústech, tam tetovaná pěst. / Bez neprůstřelných vest, v erárních / pyžamech. Bez hraček, beze zbraní“ (s. 28). ¶ Obe citované básne sú z časti, ktorej pomenovanie zvukovým efektom príznačne asociuje niečo znepokojivé (Kodrcá Velký vůz), celkom originálny nápad, postaviť namiesto referujúceho lyrického subjektu súhvezdie. Čo sa týka akustického dojmu z názvu tejto časti zbierky, takýto efekt je vlastný názvom jednotlivých častí zbierky a je charakteristický aj pre zbierku ako celok: absencia subjektu ako možného pôvodcu zvuku v názve prvej básne (Nezvestný) sugeruje ticho, v druhej je to znepokojivý zvuk hrkotania, pričom expresivitu a dojem disonancie zvyšuje identifikácia pôvodcu zvuku v metonymickej figúre postavenej na homonymii (Kodrcá Velký vůz); rovnako expresívny zvuk asociuje názov posledného cyklu (Řvou lvi) a napokon je sluchový zmysel samostatne zvýznamnený aj názvom štvrtej časti (Slyšíš?). Pre zbierku sú príznačné dvojaké protikladné zvukové asociácie – niečo znepokojivé, rušivé či informačne závažné na jednej strane , a na druhej strane pokoj, stíšenie, akoby vymrštenie z reality do druhého sveta, ktorý básnik


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 124

pred čitateľom otvára. A je to práve svet, ktorý netreba nákladne popisovať a rovnako nákladne nie je potrebné ho interpretovať. Je to svet, ktorý si dokonale vystačí s jediným slovom, a to slovo je názvom tretej časti zbierky aj zbierky samotnej. ¶ Obraz mora a situácia jeho recepcie lyrickým subjektom má v sebe čosi archetypálne: sedieť na brehu mora a priam hmatateľne počúvať nárazy vĺn. Počuješ to šumenie? Ak je to sila, ktorá tvrdé lastúry obrúsi do podoby najjemnejších piesočných zrniečok, takých miniatúrnych, že ich z pokožky ani nesfúkneš, lebo do nej takmer zapadnú, prečo by nemala byť práve tou silou, ktorá dáva silu? Hneď v úvodnej básni zbierky čítame: „K VEČERU zvonily zvony. / Oknem se valily vlny / ticha a zvuku, síly“ (s. 9). ¶ Iba zdanlivo je more dovolenkovou kulisou, akokoľvek nám básnik podsúva „morské motivy“ (s. 37) – obrazy rozhorúčených reštauračných terás, leták s čajkami, výpredaj slnečných okuliarov, prístaviská, jachty. A tiež nie je iba zástupným obrazom, prostredníctvom ktorého načrtáva českú krajinu: „PĚT MINUT před Kolínem / jasný mořský motiv: / předěl / mezi pevninou a mraky / mizí, / jižně od trati / člověk / zvedá ruku z pláně, / a hned se zas topí“ (s. 37) – v tomto zmysle skôr metonymické pomenovanie skutočnosti. Často je tiež zjavné najmä prikrášlenie bolestivej skutočnosti sveta medzi hadičkami, monitormi a chladom chirurgických nástrojov. V časti More je to

predovšetkým táto hospitalizačno-liečebná skúsenosť. S chorobou, smrťou. V tejto časti zbierky však more nadobúda aj iný dôležitý význam a funkciu: more ako plodová voda. Jeho šumenie ako dôkaz života. Fascinácia touto možnosťou – poznaním, skúsenosťou byť pri zrode života, ako v básni citovanej na začiatku. A ešte o krok ďalej: keď sa lyrický subjekt vo svojom prázdninovom stane vracia k prenatálnej skúsenosti vlastnej či všeobecnej, teda opäť na začiatok – k archetypálnej skúsenosti. ¶ Ak som v úvode spomenula rozpaky nad tým, ako a z ktorého konca začať s interpretáciou Kolmačkovej zbierky, ďalšie čítania mi ich iba potvrdili. Nie však v negatívnom. Názov Moře je v tomto smere takmer symbolický: more významov. Ale za zdanlivou jednoduchosťou, za pár slovami, za pár veršami okom neobsiahnuteľná hladina horizontu. Nie je problém interpretovať jednu báseň, prípadne jednu časť zbierky, vybraný motív, napr. mora, ako som sa o to nešikovne pokúsila, ale napísať ucelenú interpretáciu, prípadne kritiku zbierky, by som nedokázala. Pretože tá zdanlivá cudzorodosť, nekompatibilnosť jednotlivých jej častí, básní, postupov atď., je vlastne – paradoxne – jej tmel. Pridaná hodnota. „UVAŘIT guláš, zatopit. / Číst pohádku pro děti. / Umýt včerejší nádobí. / Spočinout v objětí.“ Toľko štyri verše z básne na s. 87. Naoko iba úsečné priraďovanie banálnych opisov

činností. Cvičenie zo syntaxe. Podmet, prísudok, predmet. Alebo aj celý zmysel života. Jana Pácalová

Deti slávnej hodiny Salman Rushdie: Deti polnoci Preložil Oto Havrila Bratislava : Slovart, 2011

Slovenský knižný trh nám v roku 2011 okrem iného poskytol aj niekoľko výborných prekladových próz, z nich jedno malé, no exkluzívne „naj“ patrí Havrilovmu prekladu druhého románu Salmana Rushdieho Deti polnoci. Aj keď je slovenské vydanie Rushdieho románu v istom zmysle vlastne jedinečnou dvojnásobnou narodeninovou udalosťou (vychádza presne tridsať rokov po jeho prvom vydaní a zároveň ako stá publikácia slovartovskej edície MM), Deti polnoci nie sú v tomto priestore žiadnou novinkou; vedomosť o románe už dávnejšie sprostredkovali tak vyhlásenia prestížnych cien Booker Prize (1981), Booker of Bookers (1993) a Best of Booker (2008), ako aj české vydavateľstvá Mladá fronta a Paseka. ¶ Exkluzivita románu Deti polnoci však nie je daná len vonkajšími okolnosťami, ktoré sprevádzajú tak text, ako aj jeho autora. Jej vlastným prameňom a garantom je skutočnosť, že Rushdiemu sa ako jednému z mála spisovateľov, ktorí sa o to pokúšali, podarilo vytvoriť dielo komplexné,

/ 124 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 125

všeobjímajúce, skutočnú „mapu sveta“; a to bez toho, aby v akejkoľvek rovine či časti tejto monumentálnej štruktúry zanechal najmenšiu stopu improvizácie. Ideovo-filozofický predpoklad realizácie tohto zámeru a zároveň základný princíp výstavby románového sveta a kompozičného členenia je pomenovaný priamo vo vstupných pasážach románu: „Ak chcete pochopiť čo len jeden život, musíte zhltnúť celý svet.“ (s. 160); modelovanie postáv je zasa odpoveďou na otázky typu: „Ako, za akých podmienok môže život jedného jediného človeka ovplyvniť osud celého národa?“ (s. 340). Rushdie svoj megalomanský zámer uskutoční prostredníctvom postavy Salíma Sináía; mimochodom toto meno si treba zapamätať, pretože je to natoľko výraznou a špecifickou postavou, že sa v priestore svetovej literatúry pravdepodobne stane ikonou, podobne ako meno Gregor Samsa, Forrest Gump či Clarissa Dallowayová. ¶ Tridsaťročný Salím Sináí je neskromným rozprávačom a zapisovateľom vlastného života a v tomto zmysle je román Deti polnoci postavený ako „autobiografické veľdielo“ (s. 179), absorbujúce ďalšie žánrové varianty. Žánrovú základňu tohto opusu takto tvorí prelínanie prvkov historického románu, rodinnej kroniky, dokumentu, politického komentára, vývinového románu, detektívky, ďalej tu v absolútnej symbióze koexistujú poetologické konštanty realistickej, magickorealistickej a surrea-

/ 125 /

listickej poetiky, svoje zastúpenie má aj mytologicko-náboženská či širšie, filozofická tradícia ázijského kontinentu. Všetky tieto aspekty, nesúce si vlastné tematicko-fabulačné špecifikácie, vstupujú do rozprávania naraz, bezo zvyšku a sú voči sebe rovnoprávne, čím vytvárajú komplikované, sémanticky „preťažené“ sujetové línie, napĺňajúce tak vertikálny, ako aj horizontálny príbehový rámec románu. Vzniká neprehľadná, vnútorne tuho konzistentná spleť, resp. labyrint postáv, udalostí, minipríbehov, situácií, názorov, náznakov, príčin a dôsledkov, ktoré pre čitateľa môže systematizovať jedine rozprávač: „No teraz sa čas míňa (...) Nemôžem dúfať, že si zachránim život, ba nemôžem rátať ani s tisíc a jednou nocou. Musím pracovať rýchlo, rýchlejšie ako Šeherezáda, ak má mať môj život nakoniec nejaký zmysel – áno, zmysel. Priznávam: nadovšetko sa bojím absurdity. A pritom je toľko príbehov, celý kopec príbehov, ktoré vám musím vyrozprávať, taká nesmierna je motanica navzájom prepletených životov, udalostí, zázrakov a chýrov (...) Som žrút životov; a aby ste ma poznali, aby ste poznali čo len jednu časť mojej bytosti, budete musieť zhltnúť všetky ostatné. Strávené davy vo mne do seba strkajú a vrážajú; a ja (...) sa musím pustiť do ťažkej lopoty a odznova zlátať svoj život od chvíle, keď som naozaj začal, to znamená približne tridsať rokov pred niečím takým zrejmým, takým súčasným, ako je moje narodenie, ovládané hodinami a poznačené zločinom.“ (s. 19 –20). ¶ Práve hustotu príbehového rámca,

kopírujúcu model uzla, Rushdie využije pre modelovanie nadprirodzených vrstiev románovej skutočnosti. Model uzla mu dovoľuje postaviť priamo vedľa seba inak chronologicky vzdialené prvky, čím dosiahne efekt iracionálne a magicky fungujúcej skutočnosti: pars pro toto – vo vstupných pasážach románu sa dozvedáme, že Salím má dve matky, dve hlavy, niekoľko otcov, a zároveň je sirotou. Magický prvok pôsobí a funguje len dovtedy, kým ho Rushdie oveľa neskôr neuvedie do realistického diskurzu a nevysvetlí jednoduchým princípom príčina-následok – Salím nie je genetickým synom svojej matky, pretože ho v nemocnici asistentka Mary vymenila s dieťaťom inej ženy, Vanity. Salímovej matke sa v skutočnosti narodilo iné dieťa polnoci – zlý, kolenatý, brutálny a agresívny Šiva, Salímov protiklad. A teda ani Salímov otec nie je jeho vlastným otcom, no nie je ním ani Vanitin manžel, pretože žena mu bola neverná s anglickým miestodržiteľom. Neskôr celá Salímova rodina zahynie pri bombovom útoku. Magické zvláštnosti príbehu, dotýkajúce sa nadprirodzených vrstiev románovej skutočnosti, sa takto neskôr ukážu ako účinné jazykové (metaforické) ornamenty rozprávania. A tu sa tiež ukazuje, že Rushdieho neskromný autorský zámer „zhltnúť celý svet“ nie je neopodstatnený. Rushdie totiž dokázal nájsť a v pláne sedemstostranové-


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 126

ho románu udržať naratívne polohy, ktoré neustále (hoci len na ploche vety) odkrývajú alebo naznačujú široké polia za nimi ukrytých udalostí, súvislostí či vysvetlení. Rushdie teda nemusí namáhavo vypracovať celý románový svet, stačí mu „ozrejmiť“ a „sprehľadniť“ vnútornú štruktúru uzla, ktorú ako rozprávač precizuje v mimopríbehovom priestore – v komunikačných situáciách Salíma s poslucháčkou jeho rozprávania, domácou Padmou: „Pri mojom lakti však stojí Padma a silou-mocou ma núti, aby som sa vrátil do sveta lineárneho rozprávania, do sveta, v ktorom má všetko začiatok, prostriedok a koniec.“ (s. 60). ¶ Jediným invariantom v magicko-realistickom diskurze zostáva Salímova schopnosť vidieť do myslí iných ľudí a svojou existenciou ovplyvňovať beh dejín a národa. Salím sa ako jedno z 1001 detí narodí na začiatku prvej hodiny 15. augusta 1947, teda v momente zrodu nezávislej Indie, čo ho predurčuje k výnimočnosti. Každé dieťa polnoci tým získava nadprirodzenú schopnosť, tou Salímovou je schopnosť „byť prítomný v každom a vo všetkom“, čo sa v zrodenej Indii deje. Zároveň je zrkadlom, v ktorom sa odrážajú vzostupy aj pády celej krajiny a národa: „Odrazu som mal totiž pocit, že tvorím svet; že myšlienky, do ktorých prenikám, sú moje, že telá, v ktorých prebývam, konajú na môj pokyn; že vyvolávam udalosti a ovplyvňujem spoločnosť, umenie, šport a celú tú rozmanitosť rádia, čo do mňa prúdi.“ (s. 254). Rushdie tak otvára komplikovanú

otázku o postavení a úlohe človeka v prúde dejín, o jeho zodpovednosti za dianie a stav sveta, aby ju prerušil brutálnym mocenským zásahom vlády Indiry Ghándiovej proti všetkým deťom slávnej hodiny, ktoré medzitým vďaka Salímovmu daru vytvorili Združenie detí polnoci. ¶ Aj keď je Salím centrálnym naratívnym a personálnym koordinátorom románu, ďalšie postavy Rushdieho zaľudneného sveta len ťažko možno nazvať sekundárnymi. Každá jedna z postáv, aj tá naoko epizodická, má totiž širokospektrálny rozsah pôsobnosti, pritom funkciou niektorých postáv je len jednoducho byť a plnohodnotne žiť. Rushdie teda nepoužíva svoje „sekundárne“ postavy iba ako prostriedky pre naplnenie osudu hlavnej postavy, nezužuje pole ich pôsobnosti iba vzhľadom na Salíma. Naopak, autor sa takejto plochosti vyhne a postavy necháva do Salímovho rozprávania vstupovať psychologicky vypracované, s vlastným životom, s vlastnou minulosťou i budúcnosťou, teda tým, čo ešte len spôsobia a ako ovplyvnia, určia, či už vlastnú dobu, národ alebo Salímovo narodenie a jeho život. Rushdie tak na (z tohto pohľadu relatívne malej) ploche 700 strán necháva narodiť sa, vyrastať, no predovšetkým autonómne žiť desiatky postáv, ktorých život sa nevyčerpáva splnením autorského zámeru voči hlavnej postave a základnej línii príbehu. V tomto románe síce všetko so všet-

kým súvisí, je to živý organizmus smerujúci k Salímovi, no jednotlivé väzby nie sú ploché a úzko účelné. Autorova práca s týmito postavami je teda nanajvýš poctivá a Rushdie tým sleduje veľmi konkrétny cieľ. Vysvetlím: postavy nesmú byť ploché a „bezživotné prostriedky“, pretože práve cez ich plnohodnotnosť, cez posilnenie ich autonómnosti a životnosti Rushdie chce svoj román personálne decentralizovať; čo neskôr nájde aj svoje svetonázorové vyjadrenie. Aj keď je Salím evidentným „súhrnom všetkého, čo sa stalo predo mnou, všetkého, čo som bol videl a urobil, všetkého, čo urobili mne. Som všetkými, všetkým, čoho bytie vo svete malo vplyv na mňa a čo som ovplyvnil ja.“ (s. 542), za týmto sebaurčením a sebacentralizáciou sa ukrýva odstredivá, heterogénna povaha Salímovej existencie; Salím je takpovediac rozplynutý v okolí, roztrieštený v mentálnom priestore krajiny a národa, v každej ďalšej postave a v každom ďalšom živote. Modelovanie sekundárnych postáv a ich životov je teda nastavené tak, aby boli podmienkou pre porozumenie Salímovmu životu. Rushdie potrebuje, aby Salím vo svojom odstredivom pohybe, vo svojom rozplynutí sa, takpovediac mal kam vstúpiť, mal sa kde ocitnúť; aby vo svojom pohybe neprechádzal z plnohodnotného sveta hlavnej postavy do nekvalitne vypracovanej a zúženej skutočnosti „sekundárnych“ postáv. Rushdie je v posilňovaní životnej plnohodnosti

/ 126 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 127

„sekundárnych“ postáv natoľko dôsledný, že niektoré z nich necháva na niektorých miestach stať sa hlavnými, pôvodcami diania, určovateľmi kvality života a garantmi románovej skutočnosti. V ďalšej rovine tento postup zabraňuje aj ideovej vyhranenosti románu; akákoľvek téza, viera či názor je okamžite konfrontovaná so svojím protikladom, čím sa relativizuje čírosť dobra a zla, hodnoty a nehodnoty, správneho a nesprávneho. Na tomto princípe autor modeluje napríklad aj vzťahy či náboženské vyjadrenia v Salímovej rodine (matka/otec), ale aj samotného Salíma, ktorý je v rôznych častiach románu okrem iného Angličanom, Indom, kresťanom, hinduistom i moslimom a zároveň bez vierovyznania, nakoniec však dieťaťom slávnej hodiny, dejín i sveta. Personálna decentralizácia románu, dosahovaná modelovaním rovnocenných subjektov, teda v pozadí nesie aj relativizáciu názorových vyhranení. Filozofické polohy takto nastavenej personálnej matice románu sa potom odrážajú v probléme multikulturalizmu a len prirodzene smerujú k tomu, čo prezentuje sám autor – k svetoobčianstvu človeka. ¶ Rushdieho román Deti polnoci je monumentálnou stavbou, ktorá nereflektuje len možnosti žánru, rozprávača, rozprávania či modelovania postáv, ale v širokom slova zmysle aj literárnu tradíciu svetovej literatúry; a to cez skryté poukazy a evokácie

/ 127 /

smerujúce k anglickému realistickému románu, juhoamerickému magickému románu, francúzskej poézii (najmä Rimbaudovi) či literárnemu a mytologickému priestoru Indie (k tomu pozri bližšie štúdiu Martina Hilského Kultúrní pluralismus a proměny románu: Salman Rushdie; dostupná na webe iliteratura.cz). Deti polnoci sú však v každom ohľade literárnym vyjadrením, ktoré sprostredkuje viac než len literárne hodnoty. Marcel Forgáč

Inštitúcia, rod ženský Petra Hanáková: Ženy – Inštitúcie? K dejinám umeleckej prevádzky deväťdesiatych rokov Bratislava : Slovart – VŠVU, 2010

Petra Hanáková vo svojej knihe Ženy – Inštitúcie? ponúka pohľad do zákulisia prevádzky výtvarných umeleckých inštitúcií v porevolučných 90. rokoch. Na prvý pohľad veľmi odosobnenú tému inštitúcií zosobňuje v postavách ich predstaviteliek – Zuzany Bartošovej (Slovenská národná galéria), Kataríny Rusnákovej (Považská galéria umenia v Žiline) a Márie Hlavajovej (Sorosovo centrum súčasného umenia). V dejinách umenia dlho panoval mýtus o objektivite tejto disciplíny, o kvalite presadzujúcej sa akousi dejinnou zákonitosťou alebo o nezávislej, nestrannej teórii, ktorá umelecké dejiny len popisuje, a nie konštruu-

je. Tomu zodpovedalo aj písanie o umení. Tento mýtus bol v poslednej tretine 20. storočia odhalený ako nadnesené, no prázdne veľké rozprávanie. Hanáková rozoberá zázemie slovenského umenia v 90. rokoch pragmaticky, jeho fungovanie nepodáva ako proces určovaný nejakou nepochopiteľnou nadosobnou dynamikou, ale odhaľuje ho ako sériu osobných rozhodnutí a preferencií v konkrétnom čase. Dejiny umeleckej prevádzky tak subjektivizuje, personalizuje a čitateľom pomáha získať triezvejší prístup a aj potrebnú dávku nadhľadu. ¶ Kniha je rozdelená na niekoľko častí – okrem kapitol venovaných jednotlivým ženám – inštitúciám, je tu zaradená rozsiahla úvodná časť, ktorá popisuje fenomény prevádzky sveta slovenského umenia 90. rokov. Zhodnotenie daného obdobia je odvážnym krokom, len nedávno uzatvorená kapitola dejín je totiž ešte pomerne mladá, aby bola zoširoka reflektovaná, kvôli malému časovému odstupu sa jej historici umenia radšej vyhýbajú. Hanáková si v tu často berie na pomoc sociológiu a politológiu, čo je v našej umenovede len pomaly sa presadzujúcim prístupom. Bez interdisciplinarity sa však už dnes o súčasnom umení referovať nedá, vnímanie umenia bez kontextu je len budovaním iluzórneho zámku v oblakoch. ¶ Autorka o umení píše i nepíše zároveň: kniha neobsahuje žiadne rozbory konkrétnych diel, aj mená umelcov a umelkýň sa v kni-


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 128

he vyskytujú len zriedka, no pomáha čitateľom pochopiť mechanizmy umenia a aj odpovedať na mnoho otázok: prečo sa presadili práve títo umelci/-kyne, prečo je/nie je slovenské umenie známe v zahraničí, prečo sa presadzovali v istom období najmä isté umelecké médiá, ako sa zaradí konkrétne umelecké meno do oficiálneho kánonu, ako je tento kánon vytváraný...? Keď umeleckú prevádzku zbavíme mimikri objektívnosti, prichádza uvedomenie, že „existuje len umenie, čo sa Umením stáva za istých okolností“ (s. 10). Zároveň však autorka tvrdí, že umenie nie je len kontextuálne, ale skutočnosť leží niekde uprostred medzi esencionalitou a kontextom. A tu by som si dovolila nesúhlasiť – umenie nie je samozrejme vytvárané len inštitucionálnym kontextom (o ktorý ide v tejto knihe), ale vždy je ovplyvnené konkrétnym kontextom – diváckym, spoločenským, dobovým... Umenie pre umenie je koncept (či sa to niekomu páči alebo nie) historicky prekonaný. ¶ Názov knihy obsahuje nejednoznačnú otázku, či boli ženy (rozumej spomínané kunsthistoričky) totožné s inštitúciami. Dominancia žien je naozaj zaujímavý fenomén situácie poprevratovej slovenskej umenovedy. Hanáková konštatuje, že začiatkom 90. rokov je naša kunsthistória „výrazne prefeminizovaná“ (s. 25): výber práve týchto troch osobností pre publikáciu si osobne vysvetľujem

z hľadiska jasnej väzby na konkrétnu inštitúciu, inak bolo určujúcich osobností nepochybne viac. Pritom autorka konštatuje zaujímavý fakt, že ženy-kunsthistoričky texty svojich starších kolegov-autorít (Štraussa, Matuštíka) nepodrobujú kritickému čítaniu, ale práve naopak, ich až „fetišizujú“ (s. 25). Ak už berieme do úvahy rodové hľadisko a prevahu žien v odbore, bolo by namieste spomenúť aj ich vzťah k feminizmu, ktorý autorka knihy neuvádza. Otvorené prihlásenie sa k feministickému svetonázoru sa ani u jednej zo spomínaných osobností v tomto období nekonalo (i keď Katarína Rusnáková s touto témou náznakovo pracuje). Prehodnocovanie slovenského umenia napríklad z hľadiska poddimenzovaného zastúpenia žienumelkýň alebo z hľadiska námetov a stereotypov u nás nastupuje až v nasledujúcom desaťročí. 90. roky v slovenskej umenovede teda boli síce feminínne, ale zďaleka nie priamo feministické. ¶ Autorka v knihe hodnotí aj politické skutočnosti, napríklad neslávne známu éru mečiarizmu s ministrom kultúry Hudecom, ktorému sa podarilo naštartované progresívne kultúrne mechanizmy (napríklad umelecké periodiká) úspešne zneškodniť. Hanáková si všíma aj niektoré skutočnosti, ktoré v zhodnotení predošlej doby nezaznievajú príliš nahlas – napríklad, že kultúrnej sfére bola za socializmu venovaná väčšia pozornosť, mala väč-

šiu spoločenskú vážnosť a aj tomu zodpovedajúce financovanie, o ktorom môžu súčasné inštitúcie iba snívať. Rozhodne súhlasím s autorkiným konštatovaním: „Čo sa zatiaľ v domácej kultúre neudialo, je čosi ako audit kvality. V každej z umeleckých oblastí by bolo treba vyhodnotiť plusy a mínusy predrevolučných totalitných desaťročí, vytvoriť akýsi nedotknuteľný kánon umenia či umeleckej produkcie oných rokov, na ktorý možno nadviazať, ktorý možno prijať ako súčasť vlastnej tradície“ (s. 29). V žiadnej z kultúrnych oblastí neprebehol taký rozsiahly ikonoklazmus ako vo výtvarnom umení, väčšina bývalej oficiálnej výtvarnej produkcie bola šmahom zamietnutá a prežila len neoficiálna scéna (ktorá podľa Hanákovej tvorila asi len 10% celkového objemu diel). K zhodnoteniu „povoleného“ umenia predrevolučného obdobia dosiaľ nedošlo. Autorka tiež konštatuje, že v 90. rokoch bola výstavná a teoretická prax orientovaná na rehabilitovanie neoficiálnej scény a často táto aktivita zatienila aktuálne vznikajúce umenie. Je to presne opačná situácia oproti súčasnosti, keď u nás vládne kult „emerging artists“. ¶ Osobne mi pripadá zaujímavé ešte jedno konštatovanie, ktoré sa objavuje v Hanákovej texte a ktoré podľa môjho názoru odlišuje naše umelecké prostredie od sveta západného umenia. Kým výtvarné umenie nepostkomunistických krajín je v postmoderne z prevažnej väčšiny ľavicové

/ 128 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 129

a svoju prípadnú kritiku adresuje z tejto pozície, u nás došlo po revolúcii k „diskreditácii či zániku ľavicového gesta“ (s. 68). Na konzum a hodnoty voľného trhu orientovaný životný štýl tak ostal bez výraznej protiváhy, či už zo strany umenia alebo umeleckej kritiky. Tento stav diskreditácie ľavicového postoja trvá podľa môjho názoru v našom umení dodnes. Jedna stať knihy je venovaná jazyku, akým sa o umení písalo v 90. rokoch, pričom autorka konštatuje, že teoretické texty boli často nepreniknuteľné, nerozkódovateľné. Bežným javom bolo preberanie slov z angličtiny a hustota cudzích výrazov text nesmierne komplikovala. Podľa Hanákovej „disciplína, ktorej textové výstupy mali kedysi ambíciu byť svojbytným literárnym žánrom, sa literatúre na hony vzdialila“ (s. 66). „V 90. rokoch je skoro nemožné, aby odbornému textu o súdobom výtvarnom umení porozumel čitateľ spoza hraníc disciplíny, neraz mu dokonca nerozumie ani insider... Disciplína, ktorá by mala sprostredkúvať komunikáciu medzi umelcom (umeleckým dielom) a divákom, akoby tak dielo ešte viac izolovala“ (s. 66 – 67). Prekomplikovaný kódovaný teoretický jazyk Hanáková nazýva orwellovským pojmom newspeak. Na tomto mieste je potrebné zmieniť sa o jazyku, ktorý vo svojej knihe používa Petra Hanáková. Na prvý pohľad sa voči typu hermetického jazyka svojím štýlom vymedzuje. Jej jazyk je odľahčený, často hovorový, ale nevyhne sa tiež istým neprirodzeným neologizmom ako napríklad

/ 129 /

„Ausstellungsmacherei“. Text knihy je vo všeobecnosti prístupný čitateľom mimo sféry umeleckej teórie, snaží sa o jej demokratizáciu. Na druhej strane Hanáková nedoviedla spôsob svojho autorského a subjektívneho písania do konca. Zásadne používa prvú osobu množného čísla, čo považujem v texte za rušivé. Ak sa text snaží odmaskovať subjektívne mechanizmy vo svete umenia a zároveň vlastnú subjektivitu akosi zakrýva, výsledok je rozpačitý. ¶ Predstaviteľky umeleckých inštitúcií 90. rokov hodnotí Hanáková dosť kriticky. Ponúka pohľad pod pokrievku inštitúcií, pohľad na pracovné vzťahy, ale hodnotí aj charakterové črty vedúcich ženských osobností. Je to pravdepodobne po prvýkrát, keď sa v slovenskej odbornej literatúre čitateľ otvorene dozvedá o dynamike tvorenej osobnými antipatiami a konfliktami. Vyplýva z toho záver, že za veľkým príbehom dejín umenia môžu byť často malicherné záležitosti. Hoci autorka nešetrí kritikou charakteru a prejavu jednotlivých osobností a nesnaží sa o diplomaciu, ich pracovné úspechy i neúspechy hodnotí vyvážene na základe zrealizovaných podujatí a publikácií. Keďže Hanáková približuje pozíciu jednotlivých osobností v inštitúciách, spresním jej pozíciu na umeleckej scéne: je umeleckou teoretičkou a kurátorkou, ktorá sa dlhodobo venuje muzeálnej kritike. Absolvovala vedu o výtvarnom umení na FF UK

a študovala filmovú vedu na VŠMU v Bratislave, momentálne pôsobí v Slovenskej národnej galérii. Jej výskum, z ktorého kniha vzišla, bol realizovaný v rámci grantu Vysokej školy výtvarných umení. Teda aj táto žena má za sebou inštitúciu, čo jej zrejme umožnilo dovoliť si také otvorené vyjadrenia. Nezávislá umelecká kritika sa totiž len veľmi ťažko robí vo voľnom čase a možno práve preto u nás príliš nefunguje. Na kvalitné umenie a následne aj umeleckú teóriu a kritiku je potrebná funkčná infraštruktúra, ktorá ani po toľkom čase od prevratu nie je skutočnosťou. Lekciou pre mladšiu kunsthistorickú generáciu, ktorá zarezonuje po dočítaní knihy, je nepokračovať v nezmyslených žabomyších vojnách, nebojovať medzi sebou, ale vstúpiť do konfrontácie s existujúcim inštitucionálnym systémom. Lenka Kukurová


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 130

/ úklady jazyka /

Vianoce a čo s nimi súvisí v našom jazykovom obraze sveta Mária Šimková

Konzumný spôsob života nás oberá o po-

slovník slovenského jazyka, Slovník sloven-

koj v duši, o prirodzenú orientáciu v čase

ského jazyka, Slovník cudzích slov (aka-

a priestore, o fyzickú rovnováhu. Veď po-

demický), Krátky slovník slovenského

zrite: príspevoček je nadpísaný o Viano-

jazyka, Synonymický slovník slovenčiny,

ciach a čím sa začína...! Povzdychom nad

najnovší Slovník súčasného slovenského

tým, že vianočná výzdoba a vianočný tovar

jazyka a texty zhromaždené v Slovenskom

v obchodoch nás „prenasledujú“ prakticky

národnom korpuse – máme z čoho čerpať

hneď po skončení rozruchu okolo začiatku

a používame/citujeme aj v tomto prehľade.

školského roka, minimálne si podávajú

Keď sa napr. pozrieme do korpusu textov

štafetový kolík so spomienkou na zos-

na to, čo sa spája s Vianocami, zistíme, že:

nulých. Pritom podstatné meno konzum má/malo aj svoju neznásilňujúcu stránku významu: 1. spotreba (bežne potrebných vecí) na živobytie, konzumácia: konzum mlieka, mäsa, 2. hovor. zastar. spotrebné družstvo; obchod alebo predajňa spotrebného družstva; konzumný prídavné meno

S Vianocami sa spájajú aj tradičné vianočné trhy. S Vianocami ruka v ruke kráča záver roka a Silvester. S Vianocami sa na dosky vracia balet Luskáčik.

spotrebný, na bežnú dennú (s)potrebu,

S Vianocami sa k nám vracia drahota.

konzumné družstvo, potravné družstvo zaobera-

S Vianocami ožíva nákupná turistika...

júce sa predajom potravín a iných spotreb-

Zažívali sme stresy súvisiace so záverom

ných predmetov. Až kým sa tento význam

roka, s Vianocami a hektickým nástupom

neposunul tak, ako ho zväčša poznáme

povinností v novom roku.

dnes: konzumná spoločnosť, typ modernej industriálnej spoločnosti, v ktorej sú rozhodujúce sociálne funkcie určované spotrebou (konzumom). Natíska sa nám otázka: vari nás znásilňujú slová alebo ich významy? Určite nie. V jazyku, v slovách a významoch sa len

S Vianocami úzko súvisí i rozposielanie vianočných pozdravov... S Vianocami sú ťažkosti. Asi sa čudujete, prečo už „strašíme“ s Vianocami... S Vianocami sa blížia aj nákupné horúčky.

zachytáva, zobrazuje realita, v ktorej žijeme, ako ju vnímame, pomenúvame

Trhy, drahota, nákupná turistika, stres,

a komunikujeme ľuďom okolo nás. Na po-

ťažkosti, strašenie, nákupné horúčky –

rovnanie obrazu sveta vpečateného v toku

týchto pár vybraných kontextov veru

času do jazyka výborne poslúžia najmä

neukazuje veľmi povzbudzujúci obraz a ani

slovníky, v ktorých sa okrem aktuálnej vý-

balet Luskáčik, ktorý sa v nejakom roku

kladovej a pravopisnej pomôcky napĺňa

vyskytol práve v čase Vianoc, ho asi veľmi

práve táto „pridaná hodnota“. Historický

nezlepší.

/ 130 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 131

Pri komplexnejšom pohľade do korpusu

je známe aj v okolitých slovanských i ne-

konštatujeme, že medzi takmer 720 mi-

slovanských krajinách prevažne na juh od

liónmi textových jednotiek sa slovo Vianoce

Slovenska (ukrajinčina, bulharčina, ma-

nachádza takmer 33 000-krát a okolo neho

ďarčina, rumunčina), ako aj v rómčine.

sa v textoch najčastejšie vyskytujú slová Sil-

Toto slovo môže pochádzať zo slovesa krátiť,

vester, sviatok, advent, zima, darček, prázdniny,

čiže súvisí s krátkymi dňami v čase zim-

oslava, dovolenka, dieťa, rodina, stromček, pokoj, že-

ného slnovratu. V iných častiach Slovenska

lanie, láska, televízia, radosť, kniha, kapor... To sa

sa na označenie Vianoc používajú slová-

už azda trochu viac približuje k našej pred-

výrazy Hody, Boží Hod alebo Božie hody vianočné.

stave Vianoc, ktorú (ako aj spôsob ich preží-

Hodovanie, kedysi nie také bežné v na-

vania na Slovensku) ešte lepšie dokresľujú

šich domácnostiach, sa prirodzene spájalo

podstatné mená, prídavné mená a slovesá

s veľkými sviatkami, na ktoré sa pripra-

tesne predchádzajúce pred slovom Vianoce

vovali špeciálne jedlá podľa tradícií prí-

(uvádzame ich v základnom tvare a v poradí

slušnej oblasti. Kapustnica, ryba, zemiako-

od najväčšieho počtu výskytov): čas, symbol,

vý šalát a pupáky, bobáľky alebo opekance...

obdobie, atmosféra, čaro, oslava, duch, deň, posol-

Všetkým je nám dodnes známa napr.

stvo, tajomstvo, slávenie, zmysel, podstata, tradícia,

vianočka, ale staršie slovníky pripomínajú

význam, predvečer, prežívanie, príležitosť, svetlo,

aj štedrák – druh koláča, ktorý sa je na Štedrý

očakávanie, radosť; veselý, tohtoročný, pekný,

večer: na poledne rybj, brinze, sstedraky z twa-

pravoslávny, minulý, posledný, krásny, biely, šťastný,

rohom; wečera sstedraki z brindzu, pssena poliewka.

slovenský, minuloročný, kresťanský, budúci, celý,

„Štedrákom“ bol aj ten, kto chodilna Štedrý

pokojný, štedrý, ďalší, spoločný, smutný, tohoročný,

večer spievať vianočné koledy. Ono, štedrý

pravý, vlaňajší, tradičný, radostný, skutočný,

(ktorý sa vyznačuje hojnosťou, dostatkom

príjemný, bohatý; byť, mať, stráviť, blížiť, môcť,

(opozitum skúpy) – bohatý, hojný, veľkorysý,

tráviť, prísť, prežiť, sláviť, oslavovať, dostať, chcieť,

úrodný, výdatný, požehnaný)asi nebol ako taký

ísť, začať, patriť, prežívať, stať, musieť, darovať,

ten deň či večer, ale ľudia k sebe navzájom

želať, prichádzať, pripraviť, vedieť, začínať,

prejavovali city a vlastnosti, ktorými akoby

predstaviť, dať, zažiť, priniesť, znamenať, tešiť,

niekedy šetrili celý rok...

pripomínať.

Zo všetkých spomínaných pomenovaní

Zaujímavý je časový aspekt pomerne

pre obdobie osláv narodenia Božieho Syna

častý vo všetkých troch skupinách slov, či

sa na Slovensku ustálil oficiálny názov

už priamo pomenovaný (čas, obdobie, deň,

Vianoce zo staronemeckého Winnahten, teda

predvečer; toh(t)oročný, minul(oročn)ý, posledný,

Weihnachten = sväté, svätené alebo zasvätené

budúci, ďalší, vlaňajší; blížiť, začať, prichádzať)

noci, hoci na východe ostalo pôvodné

alebo stvárnený pomocou slovesných

Roždestvo rovnako ako v taliančine Natale.

kategórií (stráviť – tráviť, prežiť – prežívať, sláviť

A z textov zhromaždených v databáze

– oslavovať – osláviť). Časové hľadisko sa

Slovenského národného korpusu zisťuje-

nachádza aj takmer vo všetkých menách,

me, že sme vtedy doma, spolu, dobre, tradične,

ktoré sa na Slovensku používajú na

spoločne a že:

označenie prvého dňa sviatkov – Štedrého dňa alebo Štedrého večera. Ide o krátku chvíľu, deň alebo dokonca iba večer, ktorý je najmä na východnom Slovensku známy pod názvom vigília – predvečer sviatku, za ktorý sa považuje predovšetkým 25. december, Sviatok narodenia Pána. V niektorých de-

K Vianociam patria neodmysliteľne aj knihy. K atmosfére Vianoc neodmysliteľne patrí vyzdobený vianočný stromček. Ku kresťanským Vianociam neodmysliteľne patrí aj polnočná omša.

dinách na strednom Slovensku, ako pripo-

K Vianociam neodmysliteľne patria ryby.

mína Anton Habovštiak (Dni sviatočné i všed-

vytvoriť aspoň ilúziu a tá k Vianociam

né, 1995), sa kedysi používalo pomenovanie Dohviezdny večer, v Novohrade, v časti Hontu a Zemplína sa zachovalo slovo Kračún, ktoré

neodmysliteľne patrí. K Vianociam neodmysliteľne patria aj darčeky.

/ 131 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 132

Vianoce sa neodmysliteľne spájajú s duchovným posolstvom. K rakúskym Vianociam neodmysliteľne patrí svetoznáma pieseň. K Vianociam už neodmysliteľne patrí hviezda. vytvoriť pocity šťastia a radosti, ktoré k Vianociam neodmysliteľne patria. K čaru blížiacich sa Vianoc neodmysliteľne patrí dobro a pomoc tým, ktorí to potrebujú. Mária Šimková pracuje v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave. Od roku 2002 vedie Slovenský národný korpus a je riešiteľkou viacerých projektov z oblasti korpusovej lingvistiky.

My o RAKu, RAK o Romboide RAK č. 10/2011 okrem iného prináša: Literatúra je aj hľadaním pravdy (S Ivanom Kadlečíkom sa zhovára Ľudovít Petraško) ● Ivan Kadlečík: Metamorfózy metafor ● Dalimír Stano: krížom-krážom, príbeh ● Ján Litvák: Tinko ● Kveta MorochovičováCvik: Z mojich fosílií, Zvrat, Z metamorfóz (preložil Marián Heveši) ● Braňo Hochel: Interpretačné čítanie básne (Laco Novomeský: Budeš) ● recenzie V RAKu č. 11/2011 nájdete napríklad: Radšej život bez vzrušenia ako brilantné diela o krachujúcom svete (S Viliamom Klimáčkom sa zhovára Alfréd Zimmermann) ● Viliam Klimáček: Závisláci (Som bilbord) ● básne Ľuboslava Adamuščina ● Jan Kjærstad: Imago Dei (preložil Miroslav Zumrík) ● recenzie ● Braňo Hochel (ed.): INTERPRETÁCIA TEXTOV SLOVENSKEJ LITERATÚRY 60-TYCH ROKOV XX. STOROČIA (1) (autori: Katarína Zitová, Zoltán Rédey, Valér Mikula, Veronika Rácová, Derek Rebro, Jaroslav Šrank, Anna Valcerová)

/ 132 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 133

/ pohľadnica Anny Strachan /

Martin

foto: Anna Strachan

Pri sťahovaní do Martina, keď som sedela

cestu má rád, že sa tam dá veľa vidieť.

v aute uháňajúcom po severnom úseku

Sedím s lícom prilepeným na skle auta,

diaľnice D1 obklopená kvetmi, riadmi,

pozerám sa na okolité kopce a na ľudí, čo

knihami a oblečením, sa mi v mysli

v odpočívadle na kraji cesty kdesi za Mar-

vybavili dve turčianske spomienky z det-

tinom vyberajú z piknikového koša zeleni-

stva. Som celkom malá a s ujom a mamou

nu, chlieb a fľašu s vodou. Môj otec si vtedy

cestujeme do Kláštora pod Znievom,

vzdychne a povie tak deti, a sme v Turčianskej

neviem za kým, kedy, ani prečo. Pamätám

záhradke.

si len obrazy, starý dom s dreveným roz-

Keď som v Martine začala bývať, bolo pre

padávajúcim sa plotom a pred ním hruška,

mňa dôležité nájsť ulice, po ktorých sa

ktorej ťažké konáre podopierajú palice;

podvečer budem rada prechádzať a hľadať

slnko, čo ma celú cestu oslepuje a jarmok

byty a domy s nezatiahnutými závesmi,

v jednom mestečku, cez ktoré prechá-

chcela som mať svoju obľúbenú samoob-

dzame. Spomínam si na biele labute

sluhu, park a lavičku. To všetko som, keďže

s mŕtvymi očami, točiace sa vysoko nad

nie je veľmi z čoho vyberať, rýchlo našla.

zemou a na výskanie detí, ktoré ku mne

Mám rada dlhú Hviezdoslavovu ulicu a na

dolieha aj cez zatvorené okná auta. Potom

nej dom s tabuľkou Tu žila Ľudmila Thurzová,

som už staršia, koncom augusta sa vy-

rod. Lilge, najznámejšia slovenská bylinkárka.

berieme na pár dní do Banskej Štiavnice,

Vždy, keď idem okolo, predstavujem si

a môj otec povie, že nepôjdeme cez Banskú

každodenný život, rána a večery Ľudmily

Bystricu, ale cez Martin a Kremnicu, že tú

Thurzovej, ktorá vymyslela chýrnu masť

/ 133 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 134

„turzovka“ zloženú z bravčového neso-

októbra, keď malý chlapec, sediaci na ba-

leného sadla, včelieho vosku a zo živice

rovej stoličke, s otvorenými ústami pozo-

ihličnatých stromov. V roku 1963 dokonca

roval čašníka pripravujúceho horúcu čoko-

vydala Malý atlas liečivých bylín, ktorý vyšiel

ládu.

na Slovensku už v deviatich vydaniach a bol

Po pár mesiacoch života v Martine sa

preložený do mnohých jazykov. Keď som

moje detské turčianske spomienky miešajú

popri jej dome nedávno kráčala, v záhrade

s novými zážitkami, fotografujem ich a ak

som zbadala starého pána oberajúceho

nie som príliš lenivá, aj zapisujem. Dnes

jablká. Opatrne ich ukladal do prútených

ráno, keď stojím v pyžame pri veľkom

košíkov a mne sa zdalo sa, že ho bolí každý

obloku a sypem do šálok kávu, premýšľam,

pohyb, že jeho kĺby naozaj trpia. Ten mo-

čo si o desať rokov budem pamätať z tohto

ment mi pripomenul opakujúci sa záber

mesta, ktoré z tých fotografií, z tých dní,

z posledných filmov Krzysztofa Kieślow-

sa mi v mysli objavia ako prvé. V hlave

ského – prehnutá starenka pomaly kráča

mám biele labute s mŕtvymi očami a sta-

ku kontajneru na sklo a potom sa doň

rých ľudí, mojich susedov, ktorých každý

usiluje hodiť fľašu. Dívala som sa na sta-

deň vidím ísť so psom na prechádzku alebo

rého pána aj na jeho ženu, ktorá strihala

na nákup. Rozmýšľam, či sa im o týždeň,

georgíny a chryzantémy a keď sa mi zdalo,

dva nebude šmýkať, či si nezlomia nohu

že tam stojím už príliš dlho, odišla som

v krčku, či niektorý z nich nezomrie. Ale

preč. Hviezdoslavova ulica začína pri hoteli

teraz je ešte celkom sucho, za stieračmi áut

Turiec, v ktorého reštaurácii v sedemde-

zaparkovaných na kraji cesty sa hromadí

siatych rokoch občas obedoval Ján Rozner

lístie a voda na kávu už vrie.

s manželkou Zorou Jesenskou. Ako píše Rozner, reštaurácia obvykle zívala prázdnotou, len cez víkend sa niekedy zaplnila príbuznými vojakov z martinskej posádky. V tomto hoteli sa Ján Rozner ubytoval, aj keď prišiel na Zorin pohreb a cez veľké okná reštaurácie mohol v tých časoch ešte vidieť lúky a prašnú cestu, vedúcu do podhorských dedín. Nedávno hotel Turiec vynovili, návštevník si teraz môže vychutnať jeho štyri hviezdičky, funkčne zariadené izby a obedové menu za 4,90. V Martine chodím rada do kina, najčastejšie v stredu. Predtým ešte zájdem do Café Habibi, kde si posedím oproti stene s piatimi fotografiami starého Martina a niekedy si z poličky vytiahnem jednu z kníh, ktorých majú v kaviarni neúrekom. Už som tam čítala Henryho Millera, tenkú knižku o architektúre aj príručku pre čerstvé matky po bulharsky. Občas do kaviarne prídu svetlovlasé Nórky, študentky medicíny miestnej lekárskej fakulty, ktoré si kdesi blízko zamknú bicykle a potom, s horúcimi nápojmi v rukách, dlho sedia nad chemickými rovnicami alebo nad hrubou učebnicou anatómie. Často tu nachádzam okamihy, ktoré vo mne dlho zostávajú, napríklad ten z konca

/ 134 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 135

/ poznámky naivného pozorovateľa /

Intelektuáli Peter Bilý

Niekedy v polovici deväťdesiatych rokov vyšiel český preklad hruboväzbového bulvárneho pamfletu Paula Johnsona Intelektuáli. Ak sa nepamätám zle, kniha mala značný úspech aj medzi tými, ktorí sa za intelektuálov radi považujú. V jednom alternatívnejšom kníhkupectve som dokonca videl výklad vytapetovaný desiatkou exemplárnych výtlačkov („Kupujte, kupujte!“) onoho bestselleru. V tom čase som ešte nevyšiel z tínedžerských rokov a ak som dnes prehnane naivný, predtým som bol trikrát naivnejší. Preto som, pri všetkej úcte k autoritám, nedokázal pochopiť, prečo tou mľaskavou rozprávačskou žbrndou boli unesení aj tí, ktorí negativizovali všetko z predchádzajúcich dôb minulých, keď kelne, kosáky a kladivá boli posvätnými modlami a pojem „intelektuál“ či „inteligent“, ak nebol priamo nadávkou, niesol minimálne pejoratívny nádych. Koho považovali za intelektuála počas komunizmu? Humanitne vzdelaného alkoholika? Lenivého, neurotického rojka? Na tvrdej poctivej práci obyčajných ľudí parazitujúceho domýšľavca a knihožrúta? To, aké konotácie malo slovo „intelektuálka“, nemusím, myslím, pripomínať. Intelektuáli boli podozrivou skupinou počas komunizmu, aj počas o čosi dávnejšieho fašizmu (z historických kníh som si ešte v puberte prečítal, že napríklad taký Mussolini bol síce novinár, ale za intelektuála by sa nielen on sám v žiadnom prípade nepovažoval...), preto ma dosť prekvapovalo ani nie to, že aj v nežnej demokracii niekto potrebuje kopať do intelektuálov a ukazovať na nich prstom, ale najmä to, aký ohlas mali tie tri-štyri stovky strán aj medzi samými postmodernými „intelektuálmi“. O nejaký ten rok neskôr som si prečítal rozhorčený úvodník v jednom z obrázkových týždenníkov, kde si zaujatý hoke-

jový fanúšik potreboval zamoralizovať nad kauzou Kundera. A tak, samozrejme, neodhodil príležitosť pripomenúť nám s prvoplánovou iróniou „jemnocitných intelektuálov“, ktorí... Medzi inými si nezabudol kopnúť napríklad do Novomeského alebo Mňačka. O oboch si každý môže myslieť svoje, ale... Ten prvý okoštoval, ako chutí väzenie nielen počas komunizmu a fašizmu, ale aj prvorepublikovej demokracie. A o občianskej vojne v Španielsku písal na základe odžitých skúseností a nie len tak z rukáva, z bratislavskej redakcie. No a ten druhý síce mal svoje fanatické roky, ale keď písal o Vietname alebo Izraeli, osobne ich aj zažil. Mám naivný pocit, že sa dosť líšili od dnešných tvrdých, rozhľadených a zásadových novinárov nielen tým, že boli intelektuálmi. Ktorý dnešný slovenský názorový hrdina napísal reportáž priamo z Iraku či Afganistanu? Alebo z rekreačného strediska v Guantaname? Nuž, je to trochu trápne, ale nakoniec aj v novom tisícročí sú intelektuáli, na rozdiel od ideologických propagandistov, reklamných kreatívcov či ekonomických alchymistov, vnímaní ako podozrivá zberba, ktorá parazituje na slušných občanoch, zachraňujúcich HDP. Ešte tak z času na čas príde pokušenie spraviť zo seba užitočného idiota... Vo svojom labuťom príspevku do rubriky Poznámky naivného pozorovateľa by som sa chcel poďakovať redakcii za trpezlivosť pri infarktových uzávierkach. Romboidovským autorom želám, aby pokračovali vo svojich subverzívnych intelektuálnych perverzitách ako písanie básní, próz, kritík či iných minoritných textov. V novom ročníku nahradí Poznámky naivného pozorovateľa nová autorská rubrika Kompas Zusky Kepplovej.

/ 135 /


romboid9-10-11-text_romboid1-11-text.qxd 8.12.2011 9:44 Page 136

/ in medias res /

Najtichšie zásnuby Ján Gavura

Básnik Štefan Krčméry s manželkou Helou a synom Ivanom, 1921 (ALU Martin, kat. č. SK 62/63)

Hela Karlovská, budúca pani Krčméryová, si zásnuby predstavovala všelijako, len tak nie, že budú strašne tiché. Bol už neskorý májový večer roku 1919 a Hela sedela spolu s rodičmi, snúbencom Štefanom a ďalšími priateľmi z okolia Martina v kasíne. Ľudia sa zhovárali iba ukradomky, jediným hlasným zvukom boli clivé melódie tamojšieho primáša Fera. Ešte pred dvoma hodinami bola tou najšťastnejšou osobou v celom Turci. Sedela vo voze z Príboviec do Martina, kde chceli chytiť aspoň druhé dejstvo koncertu slávneho českého huslistu Kociána, a ona už nebola celkom Karlovská, oddnes už bola zadaná. Štefan Krčméry si ju práve vypýtal od jej rodičov! Bolo že to rečí, keď sa pred časom Martinčanky dopočuli, že sa mladý básnik a novinár Štefan Krčméry, o ktorého mal záujem sám minister Šrobár, obšmieta okolo dievčat Karlovských. Mamky s dievkami na vydaj nenechali nič na náhodu. „Hela Karlovská?“ zvykli sa začudovať, „a či to nie je tá, čo pred prevratom maďarské hry hrala?“ A ako to už býva, postarali sa rýchlo, aby sa klebety dostali do povolaných uší: Krčméryho, aby zasiali semienko pochybností, ale aj k Hele, aby sokyni aspoň trochu osolili život.

/ 136 /

Hela Karlovská si pohľadom premeriavala profil svojho budúceho manžela. Sedel mĺkvo a sústredene. Učila sa ho spoznať, pretože doteraz ho takto nevidela. Pripomenulo jej to cestu do Prahy, keď mládež celého Martina šla vlakom deputovať, aby sa Martin stal hlavným mestom. Aj vtedy takto zmĺkol, keď náhle osameli a on jej vyznal lásku. Do Martina dorazili oneskorene, koncert už začal a majster Kocián hral sólo z Dvořákovej Humoresky. Usadili sa do kresiel a v obecenstve zašumelo. Hela si všimla, že všetci prítomní si ju spolu so Štefanom zvedavo obzerajú. Necítila sa dobre byť stredobodom pozornosti a tajne dúfala, že čoskoro príde iné vzrušenie a ona si konečne bude môcť uvedomiť, čo sa vlastne v tento deň stalo. Jej želanie sa splnilo, hoci nie tak, ako chcela. Sálou prebehla správa: Štefánik zahynul! Jeho lietadlo havarovalo. Generála vytiahli z vraku mŕtveho! Správa o smrti milovaného krajana zmenila celú náladu. Druhú polovicu koncertu zrušili, hostia sa rozišli domov alebo sa presunuli do kasína. Krčméry sa po tragickom oznámení ešte viac uzavrel do seba. Akoby sa hanbil, že dnes sa cítil taký mimoriadne šťastný.


Issuu converts static files into: digital portfolios, online yearbooks, online catalogs, digital photo albums and more. Sign up and create your flipbook.