Hráte práve vo viacerých zaujímavých príbehoch – ste spokojný?
Určite. Neviem, či je to vďaka tým postavám, ale naozaj som spokojný. Pokiaľ sú témy, tak je dobre: je čo hrať.
Našli si vás aj slávni bratia Lutherovci, máte hlavnú úlohu v ich filme Krok do tmy. Rovno si vás vyvolili alebo vás aj skúšali?
Miloslav Luther ma priamo pozval na stretnutie a naše vzájomné energie si boli veľmi blízke.
Keď idete na takéto stretnutie s režisérom, máte trému, sústreďujete sa?
Trému vnímam ako sústredenie sa na tému, ktorú máme preberať, a tiež ju cítim ako veľkú zodpovednosť. Keď totiž prijímam hlavnú úlohu, musím byť ako vodca, musím niesť tú tému na svojich pleciach a spoločne s ostatnými musíme napĺňať to, čo režisér chce dosiahnuť.
Hneď ste si s Lutherom aj v tomto porozumeli?
On je pre mňa legenda! Stará škola, ktorú milujem! Pri prvom rozhovore režisér a herec zisťujú, či funguje tá jemná alchýmia medzi nimi, či sú si blízki ako ľudia. Myslím si, že to je absolútne nevyhnutné pri spolupráci. Najmä, keď robíte hlavnú postavu, cez ktorú sa on vyjadruje. My sme si nádherne sadli a dodnes som nádherne zasiahnutý oboma bratmi Lutherovcami, režisérom aj kameramanom Igorom. A už sa teším na ďalšie nakrúcanie – v máji a júni. Zimnú sekvenciu máme za sebou.
Prečo sa vám s Lutherom dobre nakrúca?
Mám rád, keď režisér necháva priestor, aby ste na pľac priniesli aj svoju vlastnú invenciu. On vám povie iba základné body, mapu iba naznačí. Jeho pripomienky nie sú všeobecné, ale zároveň sú abstraktné – nezväzujú. Tak je priestor na emóciu, na symbol, na vzťah. On je absolútne dozretý človek, ktorý mi má čo dať a ja si to s úctou a s radosťou chcem zobrať. Som nadšený z tej spolupráce. Proste – žijem teraz filmom Krok do tmy.
Ide o film podľa literárnej predlohy Alfonza Bednára Rozostavaný dom, ktorá sa ako film bude volať Krok do tmy. Prvá časť filmu sa odohráva v SNP, druhá v päťdesiatych rokoch, čiže hotovú máte povstaleckú časť roly – kde vznikala?
Nakrúcalo sa v teréne, na Jankovom vŕšku. Ovešali nás samopalmi, plazili sme sa do kopca, z kopca, okolo to vybuchovalo, strieľalo sa… Bolo to fyzicky náročné. Teraz vstúpime do časti, ktorá bude zasa mentálne náročnejšia – päťdesiate roky.
Dnes si režiséri často píšu scenáre sami alebo s kamarátmi. V tomto prípade pracuje režisér s kvalitnou literárnou predlohou, ktorú napísal Alfonz Bednár. Ako sa vám páčila?
Prekrásne! Vždy je dôležitý ten prvý pocit, hovoríme tomu prvá voda, ktorá potom ide preč, ale je rozhodujúca. Je to ako v láske – zničí vás, spáli, zje. A keď máte pocit, že text ide cez túto rampu, tak je to správne a presne to som cítil pri čítaní Rozostavaného domu. Videl som toho Dubovského. Niekedy postavu, ktorú mám hrať, vidím hneď, niekedy ju hľadám a dohľadávam počas celého procesu.
Čím vám je Martin Dubovský blízky?
Je to tým, že som prepojený na partizánske dejiny cez starého otca, cez rodinu, ktorá bola v odboji, v Brigáde Jana Žižku, takže u nás bolo vždy plno fotiek a spomienok na tie časy. Ešte v starej chalupe v Trnovom, u starého otca a starkej, sedeli (už po vojne) Rusi a pili… A bla-bla-bla, spomínalo sa. V tom kraji boli obrovské boje. Takže som to mal veľmi úzko vzťahovo spojené, hneď som videl tie situácie a veľmi sa na ten film teším.
Ktoré udalosti sú vo filme nosné? Tie z vojny alebo šťastím nenaplnený mier?
Nosný je dosah z vojny. Už vo vojne sa stanú strašné veci, ktoré sa nedajú vymazať a človek si ich nesie so sebou. Ľudia vhupli z povojnového nadšenia do ťažoby päťdesiatych rokov. Všetko je už potom letargické, melancholické, človek cíti, že sa za niečo bojovalo a vlastne to bolo celkom zbytočné. Jedna stránka je tá vonkajšia – režim a druhá je vnútorná skúsenosť. On prišiel o jednu rodinu vo vojne, potom si založil novú, ale do deja vstupuje ešte milenka. On má totiž vnútorný problém, bojuje, tápa… Ničí ho súkromie aj udávanie naokolo. Paralelne sa rieši viacero rovín, je to prepojené.
Foto: Ivan Majerský
Milenku bude hrať Kristýna Liška-Boková. Je to veľmi moderný typ – bude vedieť hrať ženu z päťdesiatych rokov?
Neviem, nepoznám ju, zatiaľ som s ňou nehral. Nestretli sme sa. To patrí k našej profesii, čakať, ako to vypáli, či preskočí herecká iskra. Prečítal som si o nej, aby som bol v obraze a pozrel si jej filmovú prácu.
Manželku bude hrať Monika Haasová, tú poznáte lepšie?
To je moja platonická láska z detských liet. Bambuľka! Je to super baba, výborná herečka. Zatiaľ – čo sme točili spolu – nám to výborne išlo. Ako moja filmová manželka je absolútne dokonalá. Dúfam, že ju nezničím, že jej neublížim.
Ako by ste jej mohli ublížiť? Ako herec? Máte takú moc?
Ježišmárja! Samozrejme. Keď idete hlbšie do rôznych stavov, ktoré váš spoluhráč hrá – sú tam pozitívne situácie, sú tam veľmi negatívne situácie – tak môžete prekročiť určitú hranicu a narušiť vnútornú energiu herca. Ja tú hranicu rád porušujem: hráte a narušujete ako herec vnútornú energiu toho kolegu, s ktorým hráte a opačne. Môžete ísť až za ten oblúk, dovnútra, za hranicu. A tam vzniká problém.
Niektorí to skrátka nevydržia?
Je to náročné či psychicky, či fyzicky, ale – musíte reagovať ináč. Zastaviť čas. Dialóg. A o to mi ide. Nemám veľmi rád americké filmy, ale prístup ich tvorcov k hercovi je vždy osobný, je to obrovská sloboda. Práve preto, aby vznikali tie INÉ veci. Keby som to prirovnal k toboganu, tak herci hľadajú východ, ale je to krútiaci sa lievik, ktorý je vždy niekde dolu, to znamená hlboko, hlboko. A to bolí.
Vy rozprávate ako kniha – aj niekde učíte?
Chcel by som niekedy odovzdať to, čo v živote nadobudnem. Je to taký môj malý sen.
A kde by to malo byť? V Bratislave alebo v Prahe?
To nie je podstatné. Migrovať sa dnes dá. Slovenskí študenti sú v Prahe a opačne to platí tiež. Asi to bude závisieť od toho, kde bude rodina a ako budem fyzicky zdatný, pretože ja narobím veľmi veľa kilometrov po cestách. Teraz som prišiel napríklad z Tábora, kde nakrúcam film Poslední odměna, potom v Bratislave Panelák a idem do Prahy.
Ako cestujete – niekedy aj na motorke? Alebo motorka patrila len k mladosti?
Patrí k mladosti… Stále milujem a obdivujem mašiny, možno dnes je to štvorkolka, ale to, čo zažívam na cestách, to mi naháňa strach. Dve kolesá sú málo. Nebojím sa o seba, ale o rodinu – čo by tu robili bezo mňa, preboha?!
Ako žijete v Prahe? Kamarátite sa napríklad s Jakubiskom, ktorého tiež obdivujete? Alebo je Praha príliš veľká?
Je to tak. Každý je sám za seba. Je doba individualizmu, čo je podľa mňa veľké mínus. Je mi ľúto, že sa už ľudia z branže tak nekontaktujú. V Česku to ešte donedávna fungovalo, ale už aj tu bardi vymierajú. V Bratislave pre mňa veľa znamenali moji pedagógovia Horváth, Mikulík, Slezáček, ale najkrajšie večery som zažil v SND, keď som sedel s Labudom a Dančiakom pred predstavením alebo po predstavení. Popíjali sme a tárali. V Česku to boli zasa Vinklář, Rösner, Kodet. Moja žena je v českom Národnom divadle 21 rokov, takže ja som ich všetkých zažil. Sedeli sme v klube, pili sme a bolo to neskutočné. Vinklář stále chcel, aby som spieval slovenské pesničky. Ja som mal tridsať rokov a nemohol som prepiť toho človeka! On skončil zábavu ráno a išiel na skúšku. Ja som bol mŕtvy. Páči sa mi, keď si skúsený herec – ako taký duchovný mecenáš – niekoho vyberie a vypiple si ho – odovzdáva mu svoju skúsenosť. V škole sa to celkom nedá, tam je to také neosobné, pri podobných bohémskych stretnutiach to išlo vynikajúco.
Foto: Ivan Majerský
Čo bolo najťažšie, keď ste sa usídľovali v Prahe? Kedy ste si povedali – už mám vyhraté?
To si človek nemôže povedať nikdy. Je to stále otvorené. Našinec sa tam úplne nemôže etablovať. Uznával som federáciu, ale to už je pasé. Doma som na Slovensku. V Česku som ako na týždňovke. Som v cudzom štáte, entré mám dané tým, že tam mám svoju rodinu. To je alfa a omega všetkého, ale čo sa týka branže, skôr robím zahraničné produkcie. Samozrejme, že aj české, ale nikdy ma celkom nezoberú, vždy niečo nájdu. Napríklad, moja čeština je vraj "od Brna“. Ale ja ani nechcem, aby mi čeština skočila na stopercentnú, lebo viem, že ak mi skočí na stopercentnú, tak mi skočí aj do slovenčiny, a to nedovolím.
Poznajú vás aj ľudia na ulici? Prihovárajú sa vám?
Samozrejme, prídu a povedia mi: Prečo ste na ňu taký zlý, prečo ju bijete?
Vraj máte rád záporné postavy…
Jednoznačne. Kedykoľvek totiž môže byť herec v zápornej postave kladný, všetci to zoberú a potom si to strihne a zasa je zlý. Má čo hrať, je to otvorenejšie, ponúka sa väčšia škála umeleckých prostriedkov. Je to živšie. Ponúkli mi účinkovať v seriáli Pod povrchom a tiež som sa tam snažil priblížiť životu – v zmysle riešenia zložitejších situácií pravdivo, lebo byť stále sladký, to je pekné pre ľudí, ale herecky to nehádže vôbec nič. Sú za to ceny sympatie, ale to je tak asi všetko.
Študovali ste na umeleckej škole v Kremnici – čo vám z toho štúdia zostalo?
Ja to stále cítim v rukách. Ja si robím. Maľujem, robím sochy, modelujem, robím fresky, všetko možné. Je to môj ventil. Učil ma Ormandík starší, jeho žena a ďalší. Najvýznamnejšia bola pre mňa Darina Kmeťová, sochárka, ktorá ma učila reštaurátorstvo. Ráno sme vstali o šiestej, asi päť kilometrov sme mali do školy, prišli sme o siedmej do ateliéru a tam už všetko začínalo voňať – farby, varené vínom – tiež stará škola – a už sa modelovalo.
Chápete svet výtvarne? Máte napríklad doma hlavné slovo pri zariaďovaní bytu?
Hlavné slovo má vždy moja žena, ale ide o komunikáciu – to výtvarné cítenie mám.
Aj sám seba výtvarne vnímate, formujete?
To všetko nechávam na ženu. Mne je to jedno. Všetko mi vyberá moja Hanka, ja do obchodu s odevmi nemusím ani vkročiť. Ona vie, že keby ma tam vzala, tak jej to kupovanie otrávim – nič by sa mi nepáčilo a všetko by sa mi zdalo veľmi drahé. A išli by sme preč. Je môj celý servis a pri tom tiež pracuje.
Veľkosť asi ľahko uhádne, lebo ste urastený. Pracujete na proporciách svojho tela?
Kvôli postave, ktorú práve hrám, dokážem pribrať alebo schudnúť. Teraz som napríklad dal dolu 13 kíl. Práve kvôli Dubovskému. Ako partizán som bol "vyžratý“, mal som cez 105 kg. Potom som schudol – chcel som, aby tie päťdesiate roky boli viditeľné aj na tom, ako Dubovský vyzerá. On je lekár, trápi sa, malo by to byť vidieť aj v jeho tvári. Tá melanchólia, odídenie od reality, to by malo byť aj viditeľné. Už je aj starší, nechcem, aby to išlo do pupka, ale aby to išlo do bolesti. Nechcel som, aby ma veľmi maskovali, lebo pocity nikdy nevyjadríte maskou. Najlepšia je maska robená zvnútra.
A čo keď sa stretnú dve postavy, v ktorých máte byť iný? Dáte prednosť divadelnej alebo filmovej?
Film je u mňa áčko v našej profesii. Pre mňa osobne nikdy nebude nič viac ako film. Ak mám filmový projekt, všetko ostatné sa mu musí podriadiť. Problém je, že "dobovky“ sa väčšinou rozhodia aj na tri roky a tri roky nesiete v sebe tú postavu. Tvorcovia potrebujú rôzne ročné obdobia, potrebujú časový predel, potrebujú peniaze, lebo došli… Stále sa na niečo čaká. Je to náročné, ale dá sa to zvládnuť.
Nevytratí sa z vás tá postava, kým čakáte? Zostávajú vo vás tí ľudia aj po skončení projektu? Pomáhajú vám riešiť niektoré vaše životné situácie?
To je minca s dvoma stranami: dokážu mi pomôcť aj ublížiť. Ja cítim, že postavy naozaj zostávajú vo mne, že sa to nedá len tak odstrihnúť. A ja neviem, čo sa stane, keď sa všetky ozvú naraz, potom, raz, keď budem starý. Či to môj rozum vydrží. Prial by som si, aby som bol svojprávny do dlhej doby, aby ma to psychicky nepoznačilo, lebo tá hrana medzi realitou a fantáziou je veľmi tenučká. Hercom sa stáva, že to psychika nevydrží.
Vy ste v rodine dvaja herci. Aj si niekedy poviete: Nehraj to na mňa? Alebo – dobre si hral?
Ale áno, určite! Hanka je môj prvý kritik a pomocník. Pomáhame si spätnou väzbou. Pre mňa je to veľmi dobré, že sa o všetkom môžeme so ženou pozhovárať. Možno inej by prekážalo, že sa s nejakou herečkou bozkávam, keby nebola z fachu. A vysvetľovať to? Na to by som nemal čas a unavovalo by ma to.
Dcérka Maruška už tiež hrá – od troch rokov v Našich furiantoch v českom Národnom divadle a teraz (onedlho bude mať šesť) aj v klipe k filmu Miluj ma alebo odíď, kde spieva Zuzana Smatanová. Bude hrať aj s vami?
Už keď robila ten klip, bolo dohodnuté, že mi bude hrať dcéru v Lutherovom filme. Nebol som si istý, či to zvládne, ale keď robila klip, dostala asi šesť pokynov naraz. Neveril som, že to zvládne – prišla akcia a ona presne splnila, čo mala urobiť. Odpálila to a ja som bol nadšený.
Foto: Ivan Majerský
Miluj ma, alebo odíď je film o láske – bolo v tejto téme pre vás niečo nové?
Ten môj Milan bol dosť čiernobiely – nerozumie si s manželkou, nájde si milenku a odíde. To sa stáva, ale nikdy to nie je také jednoznačné. Vnášali sme tam teda tie otázky – prečo? V tom filme som chcel hlavne hrať myšlienku. Postoj muža v umierajúcom vzťahu. Tak som to hľadal. Všetko išlo cezo mňa, ale ja som chcel aktívne zasiahnuť do deja, tak som to všetko robil ako niečo otvorené, s otáznikmi. Nebola to ľahká postava. Všetko bolo iba v pohľadoch, v cítení, v empatii, v energii.
Chceli by ste byť režisérom?
Radšej producentom. On rozhoduje, či sa bude nejaký projekt nakrúcať. Táto moc ma troška fascinuje, lenže pri mojom šťastí – čo sa týka biznisu – už by som asi sedel.
Volili ste prezidenta v Česku?
Ja som Slovák a trvalé bydlisko mám stále v Žiline. Zaujíma ma to, čo je na Slovensku. Najviac sa to prejavuje, keď pozeráme hokej s Hankinými bratmi a ja jediný fandím Slovensku.
Na premiéru filmu Miluj ma, alebo odíď predali v jednom kine 180 miest a z toho 179 obsadili ženy, asi vaše ctiteľky. Prišiel iba jeden chlap. Ako sa cítite v takej situácii?
Cítim sa zbytočný – ženy nie sú márne, sú najdôležitejšie, ale predsa.
Máte nejaké krédo, rituál?
Moje krédo znie: Nechcem byť veľká ryba na malej panvici, ale malá ryba na veľkej panvici. Robí vás to väčším.
Ako sa u vás varí? České jedlá či slovenské?
Miešame to. Ja mám rád kuchyňu mojej mamičky alebo starej mamy, ktorá mi urobí strapačky. Čo je dôležité – snažíme sa s rodinou stravovať zdravo. Jem päťkrát do dňa a zdravé veci. To je pre mňa dôležitejšie, ako či je to české, alebo slovenské jedlo.
Kto vás vie oceniť najviac? Kto vám dal talent?
To je rovnako od otca aj od mamy, ale mysliteľ v rodine je moja mama Ľubomíra. Hovorím jej mních, je múdra, prežila veľa útrap v živote, je študovaná, stále sa vzdelávala. Denne spolu komunikujeme, s ňou hodnotím každý krok, som vždy zvedavý, čo si myslí.
Prečo vás nenazvali po nej Ľubomíra?
Asi už nemohli veľmi špekulovať, lebo môj starký partizán chcel, aby som sa volal Robinson. Marko bol asi kompromis.
Marko Igonda
Herec sa narodil 5. februára 1974 v Žiline. Študoval reštaurátorstvo na umeleckej priemyslovke v Kremnici. Po maturite odišiel do USA, kde skúšal rôzne práce. Po návrate účinkoval rok v žilinskom Mestskom divadle, potom začal študovať herectvo na VŠMU. Po absolvovaní (roku 2000) ho prijali do SND, kde pôsobil tri roky, mal úspech, ale osud ho zavial do Česka: oženil sa s českou herečkou Hanou Ševčíkovou a usadil sa v Prahe (v roku 2004). Z filmov a seriálov: Hodinu nevieš, Rozhovor s nepriateľom (najbližšie ho premietnu 14. mája v Slovenskom inštitúte v Prahe), Legenda o lietajúcom Cypriánovi, Miluj ma, alebo odíď, Nemocnica na kraji mesta, Pod povrchom, Panelák atď. Práve nakrúca s režisérom Miroslavom Lutherom film Krok do tmy.
