Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentami sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Paviela Rochnyaka (36), ktorý už istý čas nosí matkino prie­zvisko Bendler, sme roky vnímali najmä ako celebritného kaderníka, nahodeného v&nbsp;najluxusnejších značkách sveta. Málokto však vedel, že od&nbsp;detstva inklinuje aj k&nbsp;oveľa konzervatívnejším záujmom a&nbsp;k&nbsp;umeniu. Steny jeho bytu zdobí niekoľko obrazov uznávaných akademických maliarov. Martin Benka, Milan Laluha, Rudolf Krivoš, Jan Hála. „Zaujímajú ma najmä tie, ktoré zobrazujú slovenské tradície a&nbsp;folklór,“ opísal svoju záľubu pre PLUS 7 DNÍ. A&nbsp;zašiel ešte ďalej. Priznal sa nám, že sám začal maľovať a&nbsp;najnovšie sa dal aj na&nbsp;štúdium psychológie.

Na&nbsp;Slovensko prišiel Paviel ako sedemnásťročný z&nbsp;malého ukrajinského mesta Mahiľov Podyľskyj. Po&nbsp;tom, čo sa mu podarilo rozbehnúť pozoruhodnú kadernícku kariéru, sa vďaka celebritnej klientele stal súčasťou smotánkovských večierkov. S&nbsp;odstupom mnohých rokov to hodnotí len ako výstrelok mladosti. „Bolo to dávno. Každý z&nbsp;nás mal niekedy dvadsať a&nbsp;chcel si užívať,“ prehodí s&nbsp;nostalgiou a&nbsp;pokračuje: „Možno si niekto myslí, že som bol z&nbsp;toho unesený, ale to je hlúposť. Večierky nikdy neboli mojím svetom či dôležitým životným cieľom. Nikdy som sa ani nepovažoval za&nbsp;hviezdu. Jediné, čo som chcel, bolo patriť medzi kolegami kaderníkmi k&nbsp;špičke. Mňa predsa neživí šoubiznis, ale môj salón a&nbsp;zákazníci.“

Dnes už zarobené peniaze investuje nielen do&nbsp;módnych dizajnérskych kúskov, ale aj do&nbsp;umeleckých výtvarných diel, ktoré mu môže závidieť mnoho zberateľov. Veď len najdrahšie obrazy Martina Benku sa predávajú takmer za 200-tisíc eur. On sám sa však za&nbsp;zberateľa nepovažuje. „Pochádzam z&nbsp;rodiny, kde sme obdivovali sochárov a&nbsp;maliarov. Hlavne babka, ale aj rodičia často navštevovali rôzne výstavy či galérie. Neraz som šiel s&nbsp;nimi a&nbsp;obdiv k&nbsp;tomuto druhu umenia mi ostal až do&nbsp;dospelosti,“ vysvetľuje. Na&nbsp;Slovensku ho rozvíjal po&nbsp;tom, čo prepadol nášmu folklóru a&nbsp;tradíciám, ktoré s&nbsp;ním súvisia. „Napríklad Martin Benka, Vincent Hložník alebo Ján Hála majú veľmi pekné práce: Fascinujú ma na&nbsp;nich výjavy slovenských zvyklostí, rozmanité kroje, prostredie, príroda. Prvé takéto diela som dostal od&nbsp;mamy a&nbsp;neskôr od&nbsp;sestry. Postupne mi pribúdali ďalšie. Boli to dary od&nbsp;maliarov i&nbsp;priateľov. Teraz si už obrazy kupujem sám. Keď to bolo možné, navštevoval som rôzne aukcie. Zaujali ma mnohé exponáty, ale niektoré majú ceny také šialené, že neviem, kto ich kupuje,“ zamýšľa sa.

Výtvarné diela vraj nezhromažďuje s&nbsp;investičným zámerom. „Nemám s&nbsp;nimi žiaden plán. Vlastním ich len preto, lebo sa mi páčia,“ presviedča nás. „Najviac som si obľúbil obrázok dievčatka so šatkou na&nbsp;hlave. Ani presne neviem prečo. Je také... zlaté,“ opisuje nám výtvor českého maliara Jána Hálu, ktorý väčšinu života prežil na&nbsp;Slovensku. „Mám rád aj ,milozvučné‘ slovenské folklórne piesne. Keď bola v&nbsp;televízii relácia Zem spieva, s&nbsp;radosťou som ju sledoval. Bol to dobrý nápad takýmto spôsobom posúvať tradície ďalším generáciám,“ dodáva.

Počas voľných dní, keď musí mať Paviel svoje kadernícke prevádzky zatvorené, má konečne dosť času na&nbsp;dávnu záľubu. „Môj otec bol výtvarne veľmi nadaný, no maliarom sa nakoniec nestal. Jeho talent som však zdedil ja. Rodičia si to všimli, takže ma dali na&nbsp;rôzne výtvarné kurzy. Vôbec som sa nebránil. Vždy som obdivoval výnimočné obrazy, olejomaľbu, temperu či akvarel,“ rozplýva sa a&nbsp;priznáva, že tejto vášni po&nbsp;rokoch opäť prepadol. „Ešte som to nikomu nepovedal, ale začal som tajne maľovať. Už mám niekoľko olejomalieb, ale nechcem, aby to verejnosť vedela. Považujem sa len za&nbsp;amatéra. Je to výlučne moje hoby, takže sa tým nechcem príliš chváliť a&nbsp;už vôbec nie svoje práce prezentovať,“ prekvapuje.

Akoby toho nebolo málo, Paviel k&nbsp;umeleckej tvorbe pridal externé štúdium na&nbsp;Fakulte psychológie Paneurópskej vysokej školy v&nbsp;Bratislave. „Odhodlával som sa na&nbsp;to už dlho, no nikdy nebol čas. Až teraz počas lockdownu. Najviac ma baví klinická a&nbsp;poradenská psychológia,“ tvrdí a&nbsp;predkladá nám svoju víziu do&nbsp;budúcnosti. „Ak sa mi, s&nbsp;božou pomocou, podarí školu úspešne dokončiť, nevylučujem, že to bude raz moja profesia. Štúdium je však ťažšie, než si môže niekto myslieť. Trvá sedem rokov a&nbsp;počas ďalších asi piatich je ešte nutné absolvovať prax a&nbsp;získať špecializáciu. Aj keby sa mi nepodarilo psychológii venovať profesionálne, myslím, že mi môže byť veľmi nápomocná v&nbsp;mojej kaderníckej profesii, pri komunikácii s&nbsp;ľuďmi,“ uzatvára našu debatu.

Kaderník Paviel Rochnyak a jeho drahý koníček: Neuveríte, čo mu visí na stene

Výber pre vás

Kaderník Paviel Rochnyak a jeho drahý koníček: Neuveríte, čo mu visí na stene

Súvisiace články

Výber pre vás