Plus 7 dní

Cesta od myšlienky obnovy starovekých hier v Olympii k obnoveniu v novom veku nebola krátka. Osnovateľ novovekých olympiád francúzsky barón Pierre de Coubertin bol predovšetkým pedagóg. Mienil ponúknuť dekadentnej mládeži výchovný moment myslením i pohybom. Prvým podnetom boli pre neho archeologické úspechy nemeckého profesora Ernsta Curtiusa. V polovici 19. storočia odkryl areál v Olympii a načrtol priebeh tejto dávnovekej, zväčša náboženskej či spoločenskej slávnosti. Hry v Olympii sa konali prvý raz v roku 776 pred naším letopočtom a poslednýkrát v roku 393 nášho letopočtu, keď ich zrušil ako pohanskú slávnosť cisár Teodosius I. Od prvých po posledné uplynulo 1 169 rokov, približne ako od čias Veľkomoravskej ríše po súčasnosť.

Najvážnejším kandidátom na zakladateľskú slávu z reálneho sveta je élidský kráľ Íftos. Pozadie je však božské. Pokyn dostal od najrešpektovanejšej autority antického Grécka, delfskej veštkyne Pýtie. Tá mu nariadila, aby obnovil športovú a kultúrnu slávnosť, ktorá mala zjednotiť krajinu sužovanú od dórskeho vpádu ustavičnými vojnami. Hrozilo, že Gréci sa navzájom vyhubia.

Staroveké hry vyznávali ekecheiriu - v preklade „ruky preč“ - čiže pokoj zbraniam počas prípravy a konania sviatku. Grék na Gréka nesmel zdvihnúť zbraň nielen vo vojne, zákaz platil na každý násilný čin, dokonca aj na popravy. Druhou zásadou bol princíp kalokagatie, starogréckeho ideálu dokonalosti, harmónie telesnej i duševnej krásy a dobra. Víťazi nemali dôvod sťažovať sa. Dostali olivový veniec a právo postaviť im sochu. K tomu získali aj sponzorov - z mesta, odkiaľ pochádzali. Vďaka nim mali doživotne všetko zadarmo - stravu, luxusné ubytovanie, ba aj holiča.

Olympijské ceremoniály majú pevné pravidlá. Rodili sa postupne. Prvé hry sa konali v Aténach od 6. do 15. apríla 1896 a boli senzačné. Hoci sprvoti to tak nevyzeralo. Grécko bolo bez peňazí, akoby sa v tomto smere po dnešok nič nezmenilo, vrchnosť sa medzi sebou hašterila. Až kým všetko nezobral do rúk korunný princ Konštantín. Presvedčil alexandrijského bankára Gréka Georgiosa Averofa, aby pustil žilou. Za desať mesiacov postavili v Aténach nádherný Panatenajský štadión podľa antického vzoru. Stojí dodnes, je ozdobou mesta a slúžil aj olympiáde v roku 2004. Hry otvoril kráľ Juraj I. krátkou formulkou: „Vyhlasujem I. aténske medzinárodné hry za otvorené.“ Tá, s malými obmenami, zostala pevným bodom ceremoniálov počas všetkých olympiád. Väčšinou ich otvárajú hlavy štátov alebo prinajmenšom ľudia v hierarchii hneď po nich. Otvárala ich už kráľovná Alžbeta II. - v Montreale 1976, Ronald Reagan - v Los Angeles 1984, ba aj Adolf Hitler - v Berlíne 1936.

Štadiónom v Aténach 1896 už znela kantáta Hymna pre Atény od gréckeho operného skladateľa Spyrosa Samarasa, žiaka Giacoma Pucciniho. Slová napísal básnik Kostis Palamas. Na olympiádach potom zneli ako ústredný motív rôzne skladby - najčastejšie Beethovenova Óda na radosť. Samarasovu hymnu uznal za oficiálnu pre hry olympiád kongres v roku 1958. Prvý raz sa hrala pri otvorení v Ríme 1960.

Situácia na prahu minulého storočia nežičila amatérskemu športu, ktorou bola napríklad atletika. „Vtedy neexistovalo nič ťažšie, ako na športovisko prilákať divákov,“ opísal začiatky obnoviteľ olympijských hier Pierre de Coubertin. Pochopil, že hry musia chytiť za srdce, ak majú pohnúť svetom. To dokáže len slávnosť. Kým sa ľudstvo kynožilo v prvej svetovej vojne, francúzsky barón domýšľal olympijskú liturgiu. Mali to byť „sviatky jari ľudstva“, ako rád dodával.

Na hrách I. olympiády rozdávali víťazom strieborné, druhým v poradí bronzové medaily. Tretí nedostali nič. Na ďalších dvoje - Paríž 1900 a St. Louis 1904 - sa žiadne dekorácie nekonali. Najlepší dostávali tovar rôznej hodnoty - od váz po dáždniky. Až v Londýne 1908 rozdávali kompletnú kolekciu medailí v súčasnej podobe. Dnes sú na to striktné predpisy. Zlatá musí mať hrúbku minimálne tri milimetre a priemer aspoň šesťdesiat. V britskej metropole postavili prvý skutočný olympijský štadión. Mramorový Panatenajský v roku 1896 bol vlastne modernou spomienkou na minulosť. Vybudovali ho na rozvalinách spred tisícročí v pôvodnom tvare podkovy. Londýnske športovisko vo štvrti White City bolo pre stotisíc divákov, pričom 63-tisíc miest bolo na sedenie, v strede plochy postavili stometrový bazén. Dĺžky boli síce britské, škvárová atletická dráha merala 536,45 metra - dnes je povinných 400 metrov - a cyklistický klopený ovál okolo nej 666 metrov - dnes 333,3 metra -, ale mal súčasnú podobu. Pod tribúnami zo železa, ktoré, žiaľ, rýchlo korodovalo a štadión v roku 1916 začali rozoberať, boli šatne, administratívne miestnosti a haly na gymnastiku a zápasenie.

Výpravy po prvýkrát nastúpili v rovnošatách. Protokolárne podľa abecedy - odvtedy vždy podľa jazyka usporiadajúcej krajiny - s dvoma výnimkami - Gréci kráčajú prví, športovci organizátora poslední. Prvý raz sa bežal maratón v dnešnej dĺžke - 42,195 kilometra. Príčinou bola kráľovská rodina, najmä kráľovná Alexandra, manželka panovníka Edwarda VII., ktorý OH otvoril, športová nadšenkyňa, ktorá chcela vidieť štart aj cieľ. Trať vytýčili od štartu pri terase Windsorského zámku do cieľa pred kráľovskú lóžu na štadióne, teda 26,2 míle, čo je 42,195 kilometra. Na dvoje ďalších OH sa bežalo opäť kratšie. Londýnska dĺžka je oficiálna od OH 1924 v Paríži.

Olympiádu v roku 1916 zmarila I. svetová vojna. Antverpám pridelili hry až v roku 1919, Belgičania to stihli. Za rok postavili pekné športoviská, medzi nimi unikátny Palais de Glace, jednu z prvých veľkých hál s umelým ľadom. Heslo Citius, altius, fortius vymyslel prior dominikánskeho kláštora v Arcueil Didon, jeho priateľ Coubertin ho prevzal. Od roku 1920 je oficiálnym symbolom hier. Ďalší, iste najdôležitejší, zástavu s piatimi prepletenými kruhmi, vymyslel barón sám už v roku 1913. Pozostáva z piatich vzájomne prepojených olympijských kruhov. Hore je to modrá, čierna a červená, dole žltá a zelená. Kruhy sú v prepojení, znázorňujú „jednotu piatich kontinentov a stretnutie športovcov celého sveta na olympijských hrách“. Tak sa to uvádza priamo v Olympijskej charte. Časom dochádzalo k skresleniam, farbám kruhov sa pripisoval priamo kontinent. Napríklad Európa bola modrá a Amerika červená. Tak to Coubertin nemyslel. Päťfarebný motív dal na biely podklad. Tiež to má symboliku. Na vlajke sú všetky farby štátnych vlajok všetkých krajín planéty. Vlajku predstavil Coubertin na kongrese 1914. Tá antverpská je v trezore Medzinárodného olympijského výboru. Požičiava sa iba počas hier. Na záver OH odovzdávajú predstavitelia mesta organizátorom budúcej olympiády vlajku, ktorú v roku 1988 venoval juhokórejský Soul.

Vlajku premiérovo vztýčili v Antverpách, zazneli delové salvy, k oblohe vzlietli stovky holubíc. Samarasovu kantátu zaspieval tisícčlenný zbor. Hry VII. olympiády otvoril tradičnou krátkou formulkou belgický kráľ Albert I. Domáci šermiar Victor Boin zložil sľub športovcov. Ceremoniál sa priblížil dnešnej podobe. Antverpskou novinkou bola i prísaha športovcov. Coubertin v nej dokonca videl riešenie problému profesionalizmu: „Je to jediný spôsob, ako osvetliť športovcovu minulosť, lebo falošná prísaha ho diskvalifikuje navždy a vo všetkých odboroch.“ Holuby vyleteli k oblohe už v aténskej premiére 1896 - na jej záver. Súčasťou otváracieho ceremoniálu sú až od Antverp. V ich počte drží rekord Rím 1960 - do sveta poslali 7 200 poštárov mieru. V Paríži 1924 postavili usporiadatelia skutočnú olympijskú dedinu, hoci už v St. Louis 1904 pripravili športovcom jeden veľký zrub, ktorý po OH spálili. Pri druhej olympiáde vo francúzskej metropole pribudol zvyk vztyčovať popri olympijskej vlajke aj tento štátny symbol Grécka a organizátorskej krajiny. Reportáže z OH prvýkrát vysielal rozhlas. Oficiálnu povinnosť spoločného ubytovania pre účastníkov malo Los Angeles 1932. V Kalifornii premiérovo odovzdávali laureátom medaily na klasických stupňoch a víťazovi hrali hymnu. Novinárom vyhradili osemsto miest a mali k dispozícii ďalekopis.

Symbol ohňa ako posolstva ľudského umu, spolupatričnosti, ale i utrpenia, vniesli na olympijskú pôdu Nemci. Že práve oni, to bol paradox momentálnej situácie. Počas berlínskej olympiády už vládol krajine Hitler. Myšlienka putujúcej olympijskej pochodne sa pripisuje šéfovi organizačného výboru berlínskej olympiády 1936 Carlovi Diemovi. Coubertin Nemcovi túto zásluhu odoprel. V posolstve účastníkom OH 1936, o ktoré požiadali usporiadatelia, píše, že otcom idey bol grécky archeológ Filadelfeus. Pravdaže, Berlínčania bez akejkoľvek pochybnosti tento krásny nápad prvý raz uskutočnili. Pochodeň vtedy putovala 3 075 kilometrov cez Grécko, Bulharsko, Juhosláviu, Maďarsko a Československo do Nemecka. Na ďalších hrách pribúdali do mimošportových zvyklostí už len maličkosti. Prvým maskotom olympiády bol v zimnom Grenobli 1968 lyžiarik, v lete v Mníchove 1972 jazvečík Waldi. Televízia začala fungovať na hrách od roku 1948, v priamych prenosoch od Ríma 1960. V Tokiu 1964 sa už všetko meralo - pomocne - elektronicky, v Mexiku 1968 sa behalo na tartane.

Najpôsobivejšou časťou slávnostných otvorení je zapaľovanie ohňa na konci štafety. Do roku 2008 putovala pochodeň s ohňom celým svetom. Zapaľovali ju v Olympii kňažné v rozvalinách Hérinho chrámu od lúčov slnka. Ak nesvietilo, pomohli si organizátori zápalkami alebo zapaľovačom. Oheň bol vo vesmíre, na Mount Evereste, na južnom i severnom póle, hlboko pod vodami oceánu. Protesty aktivistov za oslobodenie Tibetu pri štafete putujúcej do Pekingu, ktoré občas prerástli do násilností, sú príčinou, že druhýkrát pôjde štafeta len Gréckom a organizátorskou krajinou. Tak bolo pred dvoma rokmi pri zimnej olympiáde vo Vancouvri, tak to bude i teraz vo Veľkej Británii. Záverečným bežcom štafety bol sprvoti vždy vážený športovec minulosti. Na OH 2000 v Sydney zapaľovala oheň uprostred umelého jazera v strede štadióna slávna atlétka, aborigénka Cathy Freemanová. Fešná bežkyňa v behu na 400 metrov obhájila zlato z olympijských hier v Atlante 1996. Je prvý a jediný športovec, ktorý zapaľoval oheň i vyhral preteky na tej istej olympiáde.

Meno záverečného bežca štafety otváracieho ceremoniálu je trezorovým tajomstvom s najtajnejším bezpečnostným kódom. Organizátori zvyknú na posledných olympiádach odtajniť kód viacerými osobami. V zime v Turíne 2006 priniesol oheň na otvorený štadión ten, kto ho mal podľa všetkých tipov zapaľovať - Alberto Tomba. Zjazdár ho však odovzdal bežkyni na lyžiach Stefanii Belmondovej. Taliani tak dotvorili celkový obraz ceremoniálu v réžii dám. Olympijskú vlajku prinieslo osem osobností. Medzi nimi spisovateľka Isabel Allendeová či herečky Sophia Lorenová a Susan Sarandonová. Olympijský oheň horel po prvý raz v Amsterdame 1928, no po ceste štafetou z gréckej Olympie až v roku 1936 v Berlíne.

Olympijské kruhy vymyslel zakladateľ novovekých olympiád barón Pierre de Coubertin

Výber pre vás