Stretli sme sa v nedeľný podvečer, keď Ivana Kuxová mala predstavenie, ktoré ešte Peter Brajerčík, jej manžel, nevidel a prišiel sa naň pozrieť, aby tak zavŕšil svoj narodeninový deň. Tá inscenácia má názov Chaos a jej autorom je súčasný fínsky dramatik Mika Myllyaho. Rozpráva príbeh o troch ženách, ktoré strácajú kontrolu nad svojimi životmi, až skončia v úplnom chaose. Silu prekonať zložité situácie nachádzajú v nadhľade, zmysle pre humor a vtip a v priateľstve. To vládne aj medzi dvojicou, ktorá vychováva dvoch synov a na prvý pohľad z ich správania vyčítate, ako si rozumejú a žiaria šťastím.
Hovorí sa o vás, že ste vraj pesimistka…
Ivana: Som tak „nastavená“, ale už sa to snažím zmeniť. Peťo vždy príde nadšený nejakou situáciou, nápadom a prvá otázka, ktorú mu položím, znie: A čo keď to nevyjde? Vždy som ho uzemnila. Už si však zvykám preformulovať otázky a protiotázky.
Peter: Nemyslím si, že by to bol u Ivky vyslovene pesimizmus. Je to realistickejší pohľad, ja sa viem viac nadchnúť pre každý nápad.
Je divadelné spolužitie inšpirujúce?
Ivana: Divadlo je veľkou súčasťou nášho života, rozprávame sa často o našej práci. Dokonca sme spolupracovali aj na texte k inscenácii s názvom 24, ktorá je z veľkej časti rozprávaním osobných skúseností a vznikla ako reakcia našich postojov aj v súvislosti s vojnou na Ukrajine, nepoznaného strachu, ale aj nádeje; je istou formou stand-upu, s ktorým som nemala skúsenosti. Peťo sa naopak o túto formu zaujímal a pomohol mi vypointovať niektoré situácie, repliky.
Peter: Snažíme sa pomáhať si, aj keď je Ivana niekedy „tvrdá palica“, vieme sa navzájom inšpirovať.
V tej inscenácii rozprávate o svojej ceste do USA, kam ste sa vybrali odvážne s dvoma malými deťmi – desaťmesačným a trojročným.
Ivana: Spätne si myslím, že som mala veľkú odvahu a čudujem sa, kde som nabrala tú drzosť. Nešli sme však do neznáma, Peťo bol na študijnom pobyte a navyše sme tam mali zázemie. Po štyroch rokoch na materskej mi tie tri mesiace ponúkli vidinu príjemného relaxu a možnosť zdokonaliť sa v angličtine.
Vráťme sa k vašim profesiám. Vy ste členkou činohry SND, Peter herec „na voľnej nohe“, ako sa hovorí profesionálom, ktorí nemajú trvalé angažmán v nejakom súbore. Ako vnímate divadlo?
Ivana: Mám rada psychologický realizmus, na ktorom som vyrastala.
Peter: Zaujímam sa skôr o modernejšie formy divadla, kde emócia nemusí byť prvoplánovou,
keď režisér povýši konanie herca cez rôzne scénické, vizuálne prvky, hudbu alebo žánrovo posunie text – povedzme z realizmu do grotesky a podobne. Z môjho pohľadu by som v Činohre SND odporúčal napríklad inscenáciu Kocúrkovo v réžii Rastislava Balleka.
Ivana sa vrátila do divadelného profesionálneho života po šiestich rokoch na materskej, hrá v siedmich tituloch, ku ktorým pribudnú v tejto sezóne dva premiérové. Už tituly inscenácií naznačujú ich obsah Čistý dom, Špina, Pred západom slnka… samé metafory. Čo má divadlo prinášať?
Ivana: Výdych. Ak ide o vážne témy, pocit, že nie som v tom sám, že podobný problém, s akým sa stretávajú protagonisti na javisku, prežívam alebo môžem prežiť aj ja. Čiže najpodstatnejší je katarzný moment. Tieto aj ďalšie tituly, ktoré uvádzame, majú aj veľa humoru, mnohé sú vlastne tragikomédie, veď aj takéto momenty nám dovoľujú voľne, voľnejšie dýchať. Ináč by sme sedeli niekde na psychiatrii. Vo všetkom treba hľadať rovnováhu. A som šťastná, že som sa vrátila do príjemnejšieho a žičlivejšieho divadelného prostredia.
Skončí sa predstavenie – vyzlečiete s kostýmom svojej postavy i jej problémy? Viete sa odosobniť?
Ivana: Chodím do divadla aj z divadla po predstavení pešo – asi 15 minút rýchlej chôdze,
rezké tempo, takých 7 km za hodinu, nasadím si slúchadlá, počúvam hudbu. Autom sa vraciam domov len v prípade, že sú napríklad deti choré alebo niečo treba riešiť a vtedy sa neviem rýchlo zbaviť problémov svojej postavy.
Peter: Povedal by som, že nepotrebujem takýto typ hygieny, neberiem vážne to, čím žijem na javisku. Vysvetľujem si to príkladom detskej hry – ani dieťa sa nepotrebuje dlho dostávať z témy istej hry. Pravdaže, po závažnej scéne, silnom obraze, keď vyjdem do zákulisia, musím si vydýchnuť, kým sa vrátim do reality.
Protiklady sa priťahujú: Ivana je „mestské“ dieťa, Peter je „vidiečan“ zo Spiša, aj cesty k divadlu ste mali rozdielne. Ivana upútala už ako poslucháčka na VŠMU v legendárnej Tančiarni. Za svoju postavu získala Dosky, divadelné ocenenie ako objav sezóny 2000/2001. V inscenácii Tančiareň bol váš výkon strhujúci najmä v obraze z obdobia holokaustu…
Ivana: A pritom som sa vôbec nemusela stať členkou Činohry SND, lebo po konzervatóriu som šla do divadla v Nitre. Ale rozhodla som sa na poslednú chvíľu a podala som si prihlášku na VŠMU, vlastne už deň po termíne, lebo ma zlákalo štúdium v ročníku profesorov Milky Vášáryovej a Martina Hubu.
Zoznámili ste sa v divadle…
Peter: Tančiareň som videl asi šesťkrát. Ale v SND som prvýkrát účinkoval tesne po otvorení novej budovy s kolegami z VŠMU ako komparz v Hamletovi. Ivka bola Oféliou.
Ivana: Išli mi na nervy, stále sa zabávali, a vtedy mi ani na um nezišlo, že raz budeme manželmi… Neskôr sme v národnom hrali spolu v niekoľkých inscenáciách a azda takou rozhodujúcou, ktorá podporila našu náklonnosť, bola hra Rechnitz – Anjel skazy. K nášmu sobášu došlo možno nečakane a aj romanticky. Ale Peter to s mojou sestrou tajne pripravovali. Obaja máme radi cestovanie, boli sme u mojej sestry na návšteve v Bruseli. Na výlete v Bruggách sa ma Peter spýtal, či si ho o 48 hodín zoberiem. Povedala som áno. Stalo sa tak na našej ambasáde v Paríži. Nemala som so sebou nič, ani len rúž. Vlasy som si šla dať upraviť v blízkom kaderníctve, kde sa ma spýtali na termín svadby – a ja, že o dve hodiny. Také niečo, samozrejme, nezažili. Aj kyticu sme kúpili narýchlo za rohom. Bolo to komorné, krásne, nezabudnuteľné!
Cestovanie, fotografovanie, to je váš koníček. V SND ste nehrali takmer šesť rokov, ale vaše fotografie hereckých kolegov boli stále prítomné. To sú aktivity, ktoré vás nabíjajú energiou?
Ivana: Predtým som veľmi často cestovala so sestrou, prešli sme veľký kus sveta, ja som šoférovala, ona navigovala. Sestra ovláda sedem jazykov, dostať sa domácim pod kožu nebol problém. Super nám to šlo!
Peter: Teraz sa snažíme chodievať aj s deťmi, v lete sme si urobili výlet v karavane.
Aký zážitok by ste označili za najprekvapujúcejší?
Ivana: Island, bol to nečakaný šok – príroda, mesačná krajina, ľadovce, gejzíry, geotermálne pramene. Cestovali sme v noci, ráno sme boli vždy na inom mieste, napríklad pri jazere – my a tulene. Navôkol žiadnej živej duše. Vojenský landrover, na ktorom sme sa presúvali, sa nedal zamknúť. Keď sme reklamovali túto poruchu, veď v aute sme mali doklady, fotoaparáty a podobne, v požičovni sa čudovali a nechápali. Na Islande sa nekradne a ľudia vystavení často nepriazni počasia, si veľmi pomáhajú.
Pomáha vám šport udržiavať si štíhlu líniu?
Ivana: Nie je to zadarmo a nie je to ani genetika. Denne prejdem asi 10 kilometrov, bicyklujem, plávam. Pred predstavením, samozrejme, nejem a snažím sa vydržať bez jedla aj po predstavení až do rána.
Spomínali ste, že s Petrom sa nenudíte. Aké vlastnosti jeden na druhom oceňujete?
Ivana: Na Peťa sa môžem spoľahnúť, je zodpovedný a musím priznať, že sa o mňa veľmi stará.
Peter: Mám veľké šťastie, Ivka je skvelá matka, skvelá partnerka. Myslím, že sa výborne dopĺňame a stále ma prekvapuje. Je veľmi obetavá voči našim synom aj voči mne. Sme spolu desať rokov a môžem povedať, že žijeme jeden pre druhého aj v tých najmenších detailoch, a preto verím v pevnosť nášho vzťahu ako teraz, tak aj v budúcnosti.
Ivana: Vzájomne sa podporujeme a posúvame, motivujeme sa k tomu, aby sme boli lepší, tak to cítime, hoci to možno znie pateticky.
Čo vám prináša zadosťučinenie?
Ivana: Keď vidím, že sú naši chlapci šťastní, keď mám pocit, že naša výchova nebola márna a keď vidím, že sa pekne správajú k iným ľuďom.
Peter: Riešil som v istom období syndróm vyhorenia, podarilo sa mi z toho dostať. A môžem povedať, že som šťastný, keď sme spolu a riešime niekedy úplne banálne veci. V tých jednoduchých veciach hľadám upokojenie a až ma niekedy prekvapí, aké šťastie človek v tom danom okamihu cíti.
Ivana: Napríklad, púšťali sme si šarkana a povedal si, že je to úžasné! Ten prítomný moment… a pre mňa napríklad aj to, že odkedy máme deti, nenávidím varenie. A Peťo je aj v tom skvelý!
Peter Brajerčík
Napriek tomu, že Petra majú diváci zafixovaného najmä z komediálnych seriálov, profesionálne autorsky sa zaujíma o veľmi vážne témy. Ako herec „na voľnej nohe“ nečaká len na ponuky, ale sám inšpirujúce témy vyhľadáva. Napríklad vybral si román talianskeho spisovateľa Umberta Eca Pražský cintorín, ktorý je akousi učebnicou dejín s reálnymi postavami, kde fiktívnou je len Rozprávač. A práve tým sa stal Peter Brajerčík vo svojej monodráme Moral Insanity, ktorú pripravil spolu s režisérkou Júliou Rázusovou. Málo sa vie, že na medzinárodnom festivale táto monodráma v jeho podaní bola najlepšia spomedzi šestnástich predstavení divadiel z piatich krajín. Peter Brajerčík absolvoval študijné pobyty v USA aj v Poľsku, je pedagógom na bratislavskom Konzervatóriu.
Izabela Pažítková
foto Andrej Balco
Rozhovor si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2023)