JANÁČKOVA AKADEMIE MÚZICKÝCH UMĚNÍ V BRNĚ

Hudební fakulta
Katedra dechových nástrojů
Studijní obor: Hra na flétnu

Alexandrova technika
a jej využitie pri hre na flautu

Diplomová práce

Autor práce: BcA. Eva Bergerová

Vedoucí práce: prof. Václav Kunt
Oponent práce: doc. František Kantor

Brno 2011
Bibliografický záznam
BERGEROVÁ, Eva. Alexandrova technika a jej využitie pri hre na flaute [Alexander
Technique and its use in playing the flute]. Brno: Janáčkova akademie múzických
umění v Brně, Hudební fakulta, Katedra dechových nástrojů, rok. 2011, s. 46,
Vedoucí diplomové práce prof. Václav Kunt.

Anotácia
Bergerová, Eva. Alexandrova technika a jej využitie pri hre na flaute

Táto diplomová práca pojednáva o Alexandrovej technike, vzdelávacej a vyučovacej

metóde uznávanej v mnohých krajinách sveta. Obsahuje životopis Fredericka
Matthiasa Alexandra, jej objaviteľa, samotné vyvinutie techniky, jej popis vo
všeobecnosti a rovnako aj jej využitie pri hre na flautu. Rovnako zahŕňa opis hodiny
a osobné skúsenosti ľudí, ktorí s touto technikou prišli do kontaktu.

Annotation
Bergerová, Eva. Alexander technique and its use in playing the flute
This diploma work dissertates about Alexander technique, educational and teaching
method recognized in many world countries. It containes biography of Frederick
Matthias Alexander, its explorer, development of the technique, its description in
general and its use in playing the flute, as well. It also contains paraphrase of lesson
and personal expernience of people, who came into contact with this technique.

Kľúčové slová
Alexandrova technika, vyučovacia metóda, hra na flaute, Frederick Matthias
Alexander, vedomie, potlačenie, pokyn, uvoľnenie, primárne riadenie

Keywords
Alexander Technique, teaching method, playing the flute, Frederick Matthias
Alexander, Awareness, Inhibition, Direction, Relaxation, Primary Control
 Prehlasujem, že som túto diplomovú prácu vypracovala samostatne a uviedla
v nej všetku literatúru a ďalšie zdroje informácií, ktoré som použila.

V Brne 5. mája 2011 Eva Bergerová

Obsah

Predhovor....................................................................................................................5
Úvod.............................................................................................................................6
1. Životopis..................................................................................................................8
1.1 Samotné vyvinutie techniky……………………………………………….…..10
2. Čo je Alexandrova technika………...……………………...…………………..........12
2.1 Metodické postupy učiteľa v hodine Alexandrovej techniky………........…16
3. Alexandrova technika a jej využitie pri hre na flaute........................................21
3.1 5 kľúčových bodov pre ľudí a pre flautistov obzvlášť.................................28
3.2 Dýchanie……………………………………………………………………..….30
3.3 Fyziologické danosti svalov……………………………….…………….…….31
4. Môj prvý kontakt s Alexandrovou technikou v praxi……………………..……..34
5. Osobné skúsenosti ľudí, ktorí prišli do kontaktu s Alexandrovou
technikou………………………………………………………………………………......37
Záver………………………………………………………………………………………...44
Použité informačné zdroje………………………………………………………………45
Zoznam ilustrácií…………...……………………………………………………………..46
Predhovor
Alexandrova technika. Čo to vlastne je?
Ešte pred nejakým časom by som asi nevedela, ako mám na túto otázku
odpovedať. A keďže som si túto tému vybrala pre svoju diplomovú prácu, chcela
som svoje znalosti a vedomosti obohatiť. Musela som pátrať a zistiť, čím sa
vlastne táto vyučovacia metóda zaoberá a čomu pomáha a hlavne, či to nie je
nejaké šarlatánstvo, alebo marketingový ťah na spotrebiteľa. Keď som sa
dozvedela, že vo svete sa hojne využíva aj pri výuke hry na hudobný nástroj,
moje ambície zosilneli a povzbudili ma do ďalšieho hľadania. U nás sa táto
technika nepoužíva skoro vôbec. Ani vo všeobecnej podobe a už vôbec nie so
zameraním na hru na hudobný nástroj. Tak som usúdila, že by nebolo zlé sa
tejto téme venovať a spracovať ju a priniesť tak poznatky ľuďom, ktorí o nej
nevedia nič, alebo len veľmi málo. Je mnoho ľudí, ktorí nevedia odpovedať na
otázku „Čo je Alexandrova technika?“ Preto by som sa vo svojej písomnej práci
rada venovala práve tejto téme.

5
Úvod
Mnoho vecí v našom chovaní je ovládaných zvykom. Keby sme nemali
schopnosť automaticky fungovať a reagovať na podnety naučeným a zažitým
spôsobom, nemohli by sme prežiť. Keď ste sa niekedy učili riadiť auto, alebo
jazdiť na bicykli, asi ste zažili, ako sa niečo, čo sa vám spočiatku zdalo
nemožné, ťažké a komplikované, zmení na úplne jednoduchú a obvyklú činnosť.
Vypestovanie si návykov pri získavaní nových zručností je podstatnou, veľmi
dôležitou súčasťou vyučovacieho procesu. Návykové chovanie znamená, že
niečo robíme bez toho, aby sme na to museli vedome myslieť, alebo že tomu
venujeme len minimálnu pozornosť, a to nám dovolí venovať myšlienky iným
veciam. Napríklad ako deti sme sa naučili stáť a v dospelosti nám sotva robí
problémy stáť a pritom čítať noviny, alebo napiť sa z fľaše s vodou. A takto sa
naše chovanie stáva stále zložitejším a zložitejším. Je to perfektné, že to
dokážeme! Zautomatizovanie pohybov potrebujeme k prežitiu. Otázne je, či
automatika pracuje správne? Pokiaľ sme si zručnosti prisvojili spôsobom nám
prospešným, je to výhra. Ak nie, potrebujeme “reštartovať systém“. Ak však
chceme zmeniť spôsob, akým v našom živote fungujeme, môže to byť veľký
kameň úrazu. Totiž, aby sme sa zmenili, musíme zo všetkého najskôr začať
vedome myslieť na to, ako to, či ono robíme a postavíme sa tak tvárou v tvár
sile zvyku. Prenesenie pozornosti na vlastné chovanie sa prieči zažitým
zvyklostiam. “Zmazať“ naučené a zvyklostné chovanie môže byť veľmi zložité a
namáhavé a naučiť sa, ako na to, je veľkou kapitolou učenia Alexandrovej
techniky. Vrátiť sa na etapu vedomého vnímania toho, ako riadime auto, alebo
ako jazdíme na bicykli sa zdá enormne ťažké a o to ťažšie bude odnaučenie sa
návykov, ktoré sme prijali v detstve (ako sú napr. vstávanie a státie, sadanie
a sedenie, chôdza, alebo rozprávanie). Ak však chceme používanie seba
samých zlepšiť, potom je odnaučenie sa týchto starých zvykov nutné. A než sa
ich odnaučíme, musíme o nich zistiť všetko presne. Začať sa bedlivo pozorovať
a všímať si, čo ako robíme, bez predstavy o tom, čo je dobré a čo zlé – to je
jedna z prvých zručností v umení premeny.

6
 Táto práca je rozdelená do kapitol. Prvá obsahuje životopis objaviteľa
tejto techniky a jej samotný vznik, dôvody vzniku a vývoj, ďalej sa venujem opisu
Alexandrovej techniky, snažím sa vysvetliť jej zámer, cieľ, čím sa zaoberá, čomu
pomáha, aké sú postupy pri vyučovaní. Ďalej bolo mojím zámerom opísať jej
využitie pri hre na flautu, pripojila som vlastnú skúsenosť z hodiny v Londýne
a zážitky a pocity ľudí, ktorí s ňou tiež prišli do kontaktu.

7
1. Životopis
Frederick Matthias Alexander, austrálsky herec, ktorý objavil a zdokonalil
vzdelávací proces, dnes nazývaný “Alexandova technika“, ktorá spočíva
v skúmaní, odhalení a následnom prekonaní navyknutých obmedzení, limitov
v pohybe a myslení.
Narodil sa 20. januára 1869 v Austrálii, v mestečku Wynyard na
severozápadnom pobreží Tasmánie ako najstarší z ôsmich detí. Kvôli
respiračným problémom (ale aj pre ťažkosti s podriadením sa školskému
systému) ho rodičia vzali zo školy a učiteľ ho súkromne doučoval po večeroch.
Alexander bol inteligentné dieťa a aj napriek tomu, že sa normálne
nezúčastňoval vyučovania, vyhrával ceny na školských súťažiach.
Ako sa jeho zdravie začalo zlepšovať, prehlboval svoj blízky vzťah ku
koňom a stával sa z neho znalec v ich trénovaní a ovládaní. Podrobne študoval
ich pohyby. Jeho ďalšou vášňou bolo divadlo, najmä Shakespeare, a práve to
“položilo základy“ jeho budúcej kariére.
Keď mal šesťnásť rokov, finančné problémy a tlaky ho donútili opustiť
dedinský život a presťahovať sa do banského mesta Mount Bischoff, kde cez
deň pracoval ako úradník a po večeroch študoval drámu a učil sa hrať na
husliach. Po troch rokoch sa presťahoval k strýcovi do Melbourne a pokračoval
v dramatickom a hudobnom vzdelávaní. Navštevoval divadlá, koncerty, galérie a
utvrdil sa v rozhodnutí, že chce byť recitátorom. Začiatky boli ťažké, vyhľadával
trvalé angažmá. Peniaze sa mu však míňali, tak bral príležitostné práce, aby si
privyrobil. Keď sa mu začalo viac dariť a získaval uznanie, zorganizoval svoju
vlastnú amatérsku umeleckú spoločnosť. Nanešťastie, neustále sa vracajúca
choroba mu marila celú jeho hereckú kariéru.
V 90-tych rokov začal Alexander postupne strácať hlas počas
predstavení, na ktorých recitoval Shakespeara. Časom sa tieto problémy stále
viac a viac zhoršovali, tak začal rozmýšľať o nútenej prestávke v recitovaní.
Snažil sa získať rady, hľadal pomoc u svojich pedagógov, lekárov i špecialistov,
ale bezvýsledne. Lekár mu radil, aby pred predstavením nechal hlasivky
odpočívať, ale aj napriek dvojtýždňovému hlasovému kľudu pri predstavení

8
ochraptel. Lekár bol s radami v koncoch, jediným vysvetlením a príčinou
problémov bolo niečo, čo pri recitácii robil. Preto sa Alexander pokúsil o
vyriešenie problémov svojpomocne. Práve toto zlyhávanie hlasu paradoxne
znamenalo v jeho živote obrat a obrovskú príležitosť (k objaveniu techniky).
Cítil, že strojcom jeho problémov sú fyzické akcie, preto začal pracovať
so zrkadlami a pozorovať sa v nich detailne pri práci s hlasom. Pri tomto
sledovaní objavil, že jeho používanie seba samého, vlastného tela, riešenie
vzniku napätia a nesprávneho používania nebolo také, ako očakával. Zistil, že
napína šiju, zakláňa a zaťahuje hlavu medzi ramená, takže si tlačí na hrtan, a
naviac zle sa nadychuje ústami. Tento neuvedomelý návyk bol tak pevný, že mu
trvalo veľa rokov, než sa naučil, ako ho úplne vyradiť a rozprávať voľnejšie.
Pritom sa mu nielen úplne upravil hlas, ale tiež sa výrazne zlepšil jeho celkový
zdravotný stav.
V roku 1899 sa presťahoval do Sydney, kde sa stal riaditeľom tamojšieho
hereckého a operného konzervatória. Svoju metódu popisoval jako “zásadnú
zmenu a uvedomelé riadenie pohybu“. Jeho metóda pomohla v mnohých
prípadoch, kedy si už lekári nevedeli rady. V roku 1904, ako 34-ročný, sa
s odporúčacími listami popredných austrálskych lekárov vydal do Londýna, kde
počas niekoľkých rokov vybudoval rozsiahlu a vyhľadávanú prax. K jeho žiakom
patrili dramatik George Bernard Shaw, herci Sir Henry Irving a Lily Langtree,
alebo správca impéria lord Lytton. Prvú knihu o svojej metóde Man´s Supreme
Inheritance (Vrholné dedičstvo človeka) vydal v roku 1910. Po vypuknutí vojny
v roku 1914 začala jeho prax upadať, preto sa presunul so Ameriky, kde získal
nových priaznivcov, hlavne známeho pedagóga Johna Deweya. Po vojne sa
Alexander vrátil do Anglicka a obnovil svoju prax. Podporovala ho rada lekárov a
vplyvných osobností. Vydal ďalšie tri knihy - Constructive Conscious Control of
the Individual (Konštruktívne vedomé ovládanie jedinca), The Use of the Self
(Použitie seba samého) a The Universal Constant in Living (Univerzálna
konštanta žitia), založil školu pre výuku detí v súlade so svojimi zásadami a
zahájil výcvikový kurz svojej metódy. V neskorších rokoch musel viesť súdny

9
spor potom, čo sa stal terčom ohovárania juhoafrickej vlády, ktorá ho obvinila zo
šarlatánstva.
Táto udalosť zrejme prispela k ľahkej mŕtvici, ktorú utrpel v roku 1947.
Svoju techniku však úspešne obhájil a súdny spor vyhral. Mnohí ľudia, ktorým
za dlhé roky pomohol, sa spojili a svedčili v jeho prospech. Alexander sa plne
zotavil. Zomrel v Londýne v roku 1955 vo svojich 86 rokoch. Až do poslednej
chvíle viedol cvičebný kurz, dával súkromné lekcie a viedol aktívny život, doprial
si dobré jedlo, víno a konské dostihy. Po jeho smrti prevzal kurzy v Londýne
jeho žiak Walter Carrington s manželkou Dilys. Škola naďalej pôsobí pod
názvom The Constructive Teaching Centre a je ústredím medzinárodného
spoločenstva cvičiteľov Alexandrovej metódy.

1.1 Samotné vyvinutie techniky

Frederick Matthias Alexander bol rečníkom. Jeho nástrojom bol hlas, ktorý ale
kvôli nevysvetliteľnej prekážke prestal pracovať pri každom verejnom vystúpení.
Lekári nenašli nič, čo by bolo zlé. Jeho hlas však nepracoval, ako by mal. Bol
nútený odhaliť príčinu zlyhania vlastnými silami. Objavil, že rozprávanie nie je
preňho tak jednoduchou záležitosťou, aj napriek tomu, že by tom mala byť jedna
z najprirodzenejších aktivít. Keď rozprával, ťahal hlavu dozadu a dolu a stlačil
tak hrtan. Kedykoľvek to urobil, stlačil tiež hrudník a napol nohy a chodidlá.
Potom si uvedomil, že mal v podvedomí psychickú predstavu o tom, čo
znamená rozprávať a myslel, že musí napnúť celé telo, aby mohol hovoriť. Zistil
tiež, že už len pomyslenie na reč spôsobovalo rovnaké asociácie v mozgu. Jeho
telo bolo pripravené na námahu a svaly preradili na vyšší stupeň bez toho, aby
si to uvedomil. Skúsil experiment, vedome sa pokúsil prinútiť seba samého
nereagovať na podnet a zastaviť sa. Objavil však, že to má v sebe hlboko
zakorenené, v nervovom systéme a v mozgu. Táto naprogramovaná aktivita
robila protiklad toho, čo chcel. Tak sa snažil ovládnuť a zastaviť. V duchu myslel
na “potlačenie“. Trénoval a učil sa nereagovať návykovo a nevedome na
myšlienku verejného recitovania. Snažil sa nebyť pripravený rozprávať predtým,
než skutočne začne. Zastavil sa a nechal si čas. Upokojil myseľ, nechal obavy

10
a potom dovolil, aby sa to stalo. A stalo sa! Dokončil cestu od známeho –
naučené, navyknuté reakcie, k neznámemu – neplánované odpovede na
podnety. Našiel mnoho možností ako trénovať toto umenie potlačenia –
nereagovania na podnet, ktorý spôsoboval navyknuté zovretie.
Frederick Matthias spozoroval, že už aj spôsob, akým si sadal na stoličku
znamenal rovnaké napätie, zlozvyky. Tento jednoduchý pohyb ich spustil do
činnosti. Tak začal trénovať sadnutie/postavenie bez toho, aby sa na to pripravil
– potlačením (inhibition). K tomu pridal ďalšiu skúsenosť, ktorá pomáhala telu
k prirodzenému stavu vyrovnanosti – mentálne pokyny, ktorými vedieme naše
telo k prirodzenému procesu predĺženia a roztiahnutia a rozpínanie, ktoré
nastane, ak človek zastaví nadmerné napätie pri vykonávaných činnostiach.
Sadnutie na stoličku a postavenie s učiteľovým dotykom a slovným vedením sa
stalo základom hodín Alexandrovej techniky. Študentovi to umožňovalo objaviť
vlastné nevedomé návyky a naučiť sa, ako sa ich zbaviť a aplikovať na všetky
aktivity. Frederick Matthias neskôr zistil, že zo začiatku môže byť prospešnejšie
so študentom pracovať na polohe v ľahu napolo naznak, kde sa naňho kladie
menej požiadaviek. Mohol pomaly a zľahka hýbať končatinami a pomôcť tak
k uvoľneniu napätia. Pre žiaka bolo najdôležitejšie nepomáhať v pohybe a nijak
nereagovať. Tým ich učil schopnosti potlačenia. Tiež ich žiadal, aby dali pokyn
svojmu telu k predĺženiu a rozšíreniu, kým ležali na stole. Práca so stoličkou
a lôžkom sú základom Alexandrovej techniky.

11
2. Čo je Alexandrova technika

Vždy je veľmi ťažké odpovedať na túto otázku a skutočne záleží na tom,

s kým práve rozprávate, pretože váš opis a vaše predstavy si každý človek
môže vyložiť inak. O čom Alexandrova technika (*AT) nie je, je postoj, pretože
“postoj“ zahŕňa aj statickú pozíciu. Je o vedomej kontrole pohybu a o snahe
znovu získať plné fungovanie prirodzených podporných reflexov tela, s ktorými
sme sa narodili.
(Príklad: ak sa dotknete rozžeraveného taniera, inštinktívne samozrejme
odtiahnete ruku - spinálny reflexný oblúk sa dá do činnosti. Ak však niekto drží
zbraň pri vašej hlave a povie: „Nepustíš ten tanier!“ musíte úmyselne a vedome
zakázať (potlačiť) túto reflexnú reakciu, držať tanier a popáliť si prsty.)
Hlavne malé deti vo veku troch až štyroch rokov majú pomerne dobré
používanie tela v porovnaní s dospelými a neskoršou snahou kopírovať
dospelých a deti okolo seba (sedia zhrbené v škole), postupne strácajú svoje
prirodzené pohyby. Preto potom v dospelosti potrebujeme spôsob ako sa dostať
späť, aby sme sa “prevychovali“. To znamená, že musíme potlačiť, alebo
zastaviť konanie tých činností, ktoré nám škodia. Veľa ľudí si myslí, že význam
slova “potlačiť“ má Freudovský význam - byť utlmenou osobou. “potlačenie“ ako
ho používal Alexander vôbec nemá tento význam, ale znamená pozitívne
rozhodnutie nekonať.
Zvierací svet je plný príkladov: mačka bude čakať na správnu chvíľu,
kedy sa môže vrhnúť na svoju korisť a premeriavať si vzdialenosť pred skokom.
Potlačí túžbu, kým nebude mať najlepšiu šancu na úspech v chytaní svojej
“potravy“.
Zapojenie očí bolo pre Alexandra rozhodujúce. My hudobníci často
zatvárame oči, pretože sme príliš zaujatí počúvaním. Rozvíjame sluch, ale na
zrak zabúdame. Alexander nemal rád, keď ľudia zatvárali oči, pretože chceli
cítiť, čo sa deje. Chcel od nich, aby sa pozerali von oknom a všímali si veci,
ktoré sa dejú okolo nich.

12
 Ak niekto zavolal, že chce hodinu u pána Alexandra, najprv sa ho na
sekretariáte opýtali, či už čítal nejakú z jeho kníh. Ak záujemca odpovedal, že
nie, bolo mu doporučené pred prvou hodinou aspoň jednu prečítať. Tým sa
potom ušetrilo ohromné množstvo vysvetľovania. Alexander očakával od svojich
žiakov, že budú spolupracovať. Nechcel, aby ľudia za ním chodili a boli iba
kompletne nečinní a brali bez toho, aby dávali. Chcel, aby boli zapojení a sami
dosiahli pokrok. A to si neuvedomí ani množstvo ľudí, ktorí už hodiny techniky
absolvovali. Sú ľudia, ktorí na hodinu prídu ako na liečenie, ľahnú si na stôl
a nečinne čakajú, až “to“ bude hotové. Mnoho ľudí si myslí, že to je správne.
Poproste niekoho, aby vás upozornil, že dvíhate rameno. Náhle ste si
toho vedomý a snažíte sa robiť niečo, aby rameno nešlo hore a možno to bude
ešte horšie ako predtým, budete ho tlačiť dolu a ste viac stuhnutý ako inokedy.
Je rozdiel “nedvíhať“ a “držať dolu“.
Keď študent nastúpi k novému učiteľovi hry na nejaký nástroj, učiteľ
obvykle povie: „Robíš to a to zle. Hraj ako ja.“, alebo „Hraj takto…“ a začne
demonštrovať hru a vy to skúšate a zaradíte tieto nové ideály do svojho
obvyklého spôsobu hry. Môžete z toho byť zmätení a pomýlení.
Ak má niekto skúsenosti s Alexandrovou technikou a potom učí hru na
nástroj, môže sa v niektorých veciach cítiť bezradný. Je si vedomý toho, že jeho
žiaci robia niečo, čo sa dá z Alexandrovho hľadiska popísať ako veľmi zlé a vidí,
že to ohrozuje ich pokrok. Otázkou je, čo robiť? Ideálne je, povedať žiakovi, že
by si mal zájsť na hodinu Alexandrovej techniky, čo je možno nepraktický návrh,
pretože jednak môžu byť pre študenta tieto hodiny nie práve najlacnejšie
a možno ani nechce mať hodiny. Človek si musí uvedomiť svoje potreby sám.

Čo vás primälo k tomu, aby ste začali navštevovať hodiny Alexandrovej

techniky?
odpovedá Melbon Mackie (fagot):
„Jedného dňa som sa z ničoho nič rozhodol, že moje dýchanie je zlé. Ako
študentovi mi nikto dýchanie nespomenul, bolo to len niečo, čo každý z nás
urobil, nadýchol sa. Nikdy som si nebol vedomý problémov, ktoré by s dýchaním

13
súviseli, ale nejak som začal premýšľať, „Dobre, teraz začnem dýchať správne
a uistím sa, že pri nádychu sa hýbu správne časti môjho tela.“ Skončil som
úplne nehybný. Zápasil som s tým skoro rok a bol som z toho popletený. Niekto
mi odporúčal, aby som začal chodiť na hodiny Alexandrovej techniky. Chvíľu mi
to trvalo. Človek sa však neustále učí. Na čo ale musíte byť pripravení je, že to
nebude rýchle preučenie. Vy síce prídete za učiteľom AT a poviete mu, že sa
chcete naučiť správne dýchať, ale musíte byť pripravení na to, že lektor vás
nezačne učiť ako dýchať. Správne dýchanie prichádza ako výsledok iných vecí
a iné veci prichádzajú ako výsledok správneho dýchania. Jedno vychádza
z druhého. Na to som prišiel pri pokuse aplikovať AT do hry na fagot, hlavne pri
vystúpení som si uvedomil, že som celok. Emocionálny stav vychádza
z fyzického stavu a naopak. Som presvedčený, že uvoľnenosť je kľúčom
k vyriešeniu mnohých problémov súvisiacich s hraním. Je to stav, ktorý je ťažké
dosiahnuť, predovšetkým pod nátlakom.
Ľudia, ktorí nemali hodinu AT si obyčajne zle vykladajú význam slova
“Relaxation-uvoľnenosť“. Pre mnohých to značí “kolaps“ a to je to čo robia -
zrútia sa, svoje držanie tela a prepadnú. V Alexandrových označeniach ale
Relaxation znamená niečo iné. Súvisí s uvedením prirodzeného podporného
mechanizmu do činnosti, ale to často trvá niekoľko lekcií. Pokiaľ chrbát
nepracuje správne (tzn., že má tendenciu skrátiť a zúžiť sa, miesto správneho
predĺženia a rozšírenia), dýchanie nemôže byť uvoľnené.
Ako Frederick Matthias bol známy ako “dýchajúci muž“. Zo začiatku veľa
rozprával o dýchaní, ale čím bol starší, vysvetľoval stále menej a menej slovami,
pretože ľudia mohli neporozumieť a slová by stáli v ceste. Idei ľudí o tom, ako
robiť veci a čo sa im zdá správne sú ovplyvnené ich vlastnými zvykmi
a predsudkami. Vyvinul presný (prepracovaný) spôsob ako používať ruky
a pomôcť ľuďom pochopiť čo myslí.
U hráčov na dychové nástroje môže byť tendencia dýchať stiahnuto
a držať pevne hrudný kôš. Čím náročnejšia je hudba, tým väčšie napätie
v hrudníku. Čo sa učiteľ AT bude snažiť urobiť je, že sa pokúsi všetko ukľudniť
a začne položením rúk na hlavu a dozadu na krk, aby hlava dostala väčšiu

14
voľnosť pre balansovanie na chrbtici. Učiteľ si nepovie, toto je hráč na dychový
nástroj, musím k nemu pristupovať z toho pohľadu. Bude používať svoj zrak
a sledovať od úplného začiatku.
V ideálnom svete by vás učiteľ požiadal, aby ste na rok zavesili hranie na
klinec a chodili na hodiny AT. Je totiž veľmi ťažké súčasne chodiť na hodiny
a tiež pokračovať v aktivitách, z ktorých máte v hlave chaos, pretože ich
vykonávate zle. Nemáte na výber. Sedíte v orchestri, dirigent dá nástup a vy
musíte hrať. Je ťažké a dosť vyčerpávajúce snažiť sa priniesť do tejto situácie
niečo nové a skúsiť zmeniť to, čo ste zvyknutí robiť. Ale pri hraní sa na to príliš
nedá myslieť, musíte pokračovať v práci. Samozrejme sa stáva, že človek na to
myslieť začne! Náhle začnete skúmať, či je váš krk uvoľnený alebo nie. Ale ak
niečo robíte, musíte v tej chvíli myslieť len na jednu vec. A počas koncertu je to
hudba.
Alexander síce odporúčal profesionálom, aby si nechali čas a dali si
pauzu v hraní. A samozrejme je to aj lepšie a pozitívny výsledok by sa dostavil
skôr. Ono sa to ale ľahko povie. Kurz je finančne nákladný, takže sa ľudia
snažia privyrobiť a pracujú ťažko, aby zarobili peniaze v práci, ktorá je zle
platená.“
[cit. z http://www.bdrs.org.uk/drn/1993/24/talkat.html>]

Joseph Sanders (hoboj):

„Študoval som hru na hoboj u Janet Craxton na Royal Academy of Music a ona
nehovorila o ničom inom ako o hraní. Bolo to úžasné, pretože samozrejme to
bolo to, v čom bola dobrá. Vo voľnom čase sme mohli robiť, čo sme chceli, a tak
som začal navštevovať hodiny AT, pretože som si myslel, že mi to uľahčí hru na
hoboj. A vskutku uľahčilo. Pre študentov je to perfetná odpoveď na ich otázku
„Prečo je dobré chodiť na hodiny AT?“ Pretože potom idú veci ľahšie. Ak sa
študent začne technike venovať v relatívne mladom veku, je to lepšie, pretože
čím je človek starší, tým ťažšie prichádza zmena.
Hlavne pre profesionálov je veľmi obtiažne zmenu prijať. Ak učiteľ vidí ich
techniku a návyky, z ktorých väčšina je nevhodná, je to preňho desivé. Je to

15
psychologický stres, keď im musí povedať, že spôsob, akým posledných 20
rokov hrali na nástroj je zlý a musia ho napraviť. Je to deprimujúce a mnohých
ľudí to odradí, pretože nechcú čeliť výzve. Radšej podstúpia osteopatickú liečbu,
kde môžu byť len pasívni a “prejdú“ ňou, aby zabudli na bolesť chrbta.
Alternatíva sa im zdá príliš drastická.
Mnoho ľudí príde a chce skúsiť Alexandrovu techniku práve aby sa zbavili
bolesti. Alexandrova technika však ponúka omnoho viac než len to!
Ak ľudia za mnou prídu, navrhujem im niečo ako osteopatiu, pretože za
krátky čas im to môže pomôcť. Ak viete, že existuje spôsob eliminovania vašej
bolesti, prikláňate sa k tej možnosti. Potom začnete beh na dlhé trate
za zmenou životného štýlu. Mnohí z nás sú k sebe poriadne nepozorní
a neopatrní v mnohých ohľadoch a Alexandrova technika je trochu ako sonda,
ktorá skúma to, čo sa deje v našom vnútri na rôznych úrovniach. Samozrejme,
fyzický level je ten počiatočný. Ľudia prichádzajú na lekcie, pretože ich niečo
bolí. A tiež preto, že vidia, že to má potenciál pre rozvoj ich umeleckého výkonu.
Príklad z učenia: Poviete študentovi, aby nenakláňal hlavu na pravú stranu. On
vám odpovie, že nenakláňa, ale vy jasne vidíte, že to robí. Už je zvyknutý mať
hlavu naklonenú, ale jemu sa zdá, že je rovno. Často hovorím ľuďom aby cvičili
pred zrkadlom a potom sú veľmi prekvapení, keď vidia, čo robia. Mať o sebe
správny úsudok je niekedy náročné. Preto ľudia chodia za učiteľmi AT, alebo za
dobrými učiteľmi hudby, pretože dúfajú, že im povedia objektívnu pravdu. Na
hodinách AT vám niečo “povedia“ ruky cvičiteľa. Žiak bude cítiť na sebe ruky,
ktoré indikujú kde je napätie. Takže jednou z funkcií rúk učiteľa je aby si žiak
viac uvedomoval sám seba.“
[cit. z http://www.bdrs.org.uk/drn/1993/24/talkat.html>]

2.1 Metodické postupy učiteľa v hodine Alexandrovej techniky

Poloha v ľahu napolo naznak

Táto poloha je jednou z prvých vecí, ktorú s vami učiteľ Alexandrovej
techniky skúsi. Pravidelné uľahnutie si do polohy napolo naznak je výborným

16
návykom (na 20 - 30minút). Preto si na nasledujúcich riadkov opíšeme jej
“domáce“ použitie. Najlepšie je dostať sa do tejto polohy dvakrát za deň. Okolo
poludnia a večer, v čase návratu z práce. Tak sa deň rozdelí na úseky, kedy sa
telo na krátku chvíľu prenesie zo zvislej polohy do vodorovnej tak, aby gravitácia
nepôsobila smerom dolu skrz chrbticu. Táto poloha je pre chrbticu maximálne
odpočinková, umožňuje pôsobenie silných omladzujúcich telesných pochodov.
Do tejto polohy sa nežeňte rýchlo, pretože spôsob, akým si ľahnete buď
podporí, alebo zabrzdí celkový uvoľňujúci účinok. Ak sa na podlahe ocitnete
pomocou napätých pohybov, pravdepodobne potom celé ležanie strávite
uvoľňovaním napätia, ktoré ste vyvolali pri uľahnutí. Nezáleží na tom, ako dlho
vám potrvá, než zistíte ako si správne ľahnúť. Dôležitý je samotný proces.
Miestnosť by mala byť dosť teplá. V opačnom prípade si pripravte podložku
naviac a deku na prikrytie. Chlad totiž vyvoláva svalové napätie a je dôležité,
aby ste sa pritom nenachladili. Vhodné je mať na sebe nie príliš tesné
oblečenie, ktoré by bránilo pohybu a voľnému dýchaniu.
Vaša hlava bude spočívať na knihách. Niektorí ľudia potrebujú len jednu-
dve knihy, iní viac. Aby ste získali predstavu, koľko ich potrebujete, postavte sa
k stene a oprite sa o ňu pätami, zadkom a lopatkami. Prstami si odmerajte
priestor medzi hlavou a stenou a pridajte asi 2,5cm. Hromádku kníh tejto výšky
približne potrebujete.
1) Knihy položte odhadom za seba na podložku (a pár rezervných knižiek
vedľa). Postavte sa asi 1,20 – 1,50m od kníh, chrbtom k nim. Vnímajte svoje
telo, pokiaľ stojíte.
2) Pokľaknite na jedno koleno, potom na obidve. Posaďte sa na päty.
Skontrolujte, či máte knihy približne na správnom mieste. Ak nie, prispôsobte ich
umiestnenie. Sadnite si na sedacie svaly, rukami sa podoprite vzadu, nohy
presuňte dopredu, chodidlá položte na podložku, kolená nechajte zohnuté.
Prisuňte zadok bližšie k pätám a nechajte chrbát nech sa rozšíri pred tým, než
uľahnete. Ak sa to nepodarí správne prvýkrát, nevadí. Majte v hlave posledný
obraz, do akej polohy sa chcete dostať a nemajte obavy z procesu, ktorým sa
k nej dopracujete.

17
3) Pomaly sa oprite o lakte, chrbát nechajte v kľude, uvoľnený, nesnažte sa ho
napäto držať vyššie, či nižšie.
4) Postupne si ľahajte na podložku, až vaša hlava spočinie na knihách. Ak ich
minie, vezmite hlavu do ruky, nadvihnite ju tak, aby bola celou váhou v ruke. Ak
si ju takto pridržíte, vyhnete sa prílišnému svalovému napätiu v prednej časti
šije. Knihy posuňte na správne miesto a položte na ne hlavu.
5) Je možné, že z tejto polohy budete mať divný, až nepohodlný pocit, pretože
na to nie ste zvyknutí. Mali by ste pociťovať predĺženie zadných partií šije.
Z toho dôvodu vám bude hlava pripadať neobvykle vpredu. Odoberte knihu
z hromady len v prípade, že hlava tlačí na hrtan a máte problém s rozprávaním,
prípadne prehĺtaním. Naopak, ak máte zaoblené ramená, mali by ste hromadu
zvýšiť.
6) Ak už ležíte, položte si ruky na brucho tak, aby sa vzájomne nedotýkali.
Kolená by mali byť od seba na šírku bedier a mali by byť vyvážene, aby ste ich
udržali v tejto polohe bez napätia svalov nôh. Chodidlá by mali byť na zemi asi
30cm od zadku.
Ak celé prvé ležanie strávite hľadaním vhodnej polohy, tak je to dobre, pretože
to znamená, že tomu naozaj venujete pozornosť.
Keď ležíte v polohe napolo naznak, je váš chrbát v maximálnej
odpočinkovej polohe. Máte totiž ohnuté kolená, čo umožňuje zakriveniu
v bedernej oblasti, aby sa rozvinulo a predĺžilo, hlava ležiaca na knihách dovolí
krčnému oblúku, aby sa predĺžil. Medzistavcové platničky, ktoré sa pôsobením
zemskej príťažlivosti zrážajú, budú môcť nasať telesnú tekutinu, roztiahnu sa
a budú pružnejšie. Chrbtica má sklon podľahnúť stlačeniu pôsobením nášho
používania a silou gravitácie, ktorá na ňu pôsobí, keď sme vzpriamení. Zátaž
a opotrebenie stavcov je vo zvislej polohe enormné. Musíme teda nájsť
spôsoby, ako sa o tento náš pilier postarať.
Takéto ležanie je jednou z ciest, ako odvrátiť degeneratívne procesy a na
druhú stranu zahájiť procesy omladzovacie . Zmena môže prísť tak, že
prestaneme s “robením“ všetkého možného a zastavíme sa a povieme našim
každodenným zvyklostiam “nie“ a tiež tak, že doprajeme telu odpočinok

18
a poskytneme chrbtici odpočinkovú polohu. A je to paradoxné, ale takýmto
“ničnerobením“ vlastne robíme pre seba a pre svoje tela niečo veľmi dôležité
a osožné.

obr. 1 Poloha napolo naznak, kolená smerujú hore a majú tvar trojuholníka so
základňou na podlahe (zdroj: Glenn Park – The Art of Changing)

obr. 2 Kostra v polohe napolo naznak s vyznačenými smermi (zdroj: Glenn Park
– The Art of Changing)

Sedenie a státie
Ak prídeme na individuálnu hodinu Alexandrovej techniky, je viac než
pravdepodobné, že medzi iným sa budeme venovať jednoduchému usadaniu na
stoličku a vstávaniu z nej. Učitelia sa veľmi radi zaoberajú týmito pohybmi,
pretože sú každodennými činnosťami, pri ktorých sa nám celkom silno darí
zneužívať. Takže zlepšenie týchto pohybov môže viesť k premene.
Stoličku si dajte pred zrkadlo, postavte sa pred ňu tak, aby ste si mohli sadnúť
bez toho, aby ste zmenili polohu nôh. Pozorujte sa pritom ako stojíte a potom sa
posaďte. Všimnite si, v akej pozícii voči telu sa nachádza hlava. Ak ste ju

19
z pôvodnej polohy zaklonili, zistíte to tak, že uvidíte väčšiu časť krku a brada
bude mierne zdvihnutá. Teraz vstaňte zo stoličky a zase zamerajte svoju
pozornosť na hlavu a krk. Všímajte si tiež, čo robí váš zadok, nohy, hlavne
kolená, tiež paže, ramená, trup a hruď. Všetko detailne zaznamenávajte. Potom
sa sledujte z profilu. (Dobrým ukazovateľom sú vaše vlasy a ich pohyb, ktorý je
najspoľahlivejším náznakom pohybu hlavy) Z boku lepšie vidíte, čo pri sadaní
a vstávaní robí vaša chrbtica.
Skúšajte si znovu a znovu sadnúť bez toho, aby ste zakláňali hlavu.
Najprv bez zrkadla a sústreďte sa na to, aby ste ju nezaťahovali dozadu a dolu.
Ak si myslíte, že to zvládate správne, kontrolujte sa v zrkadle. Ak si aj pri
pohľade na svoj odraz myslíte, že všetko je v poriadku, položte si ruku na
zátylok a sledujte, či sa vám pri usadaní nenapínajú svaly šije.
Pri tomto pozorovaní musíte vnímať aj tie najjemnejšie odchylky. Mnoho
ľudí zakláňa hlavu sotva vnímateľne. Ak na sebe nespozorujete žiaden príklad
zneužívania, skúste pracovať vo dvojici. Najlepšie je požiadať učiteľa
Alexandrovej techniky, aby vás na to upozornil. Niekedy študent v snahe
zabrániť záklonu hlavy pevne zafixuje krk. To vyvolá množstvo nežiadúceho
napätia, ktorého výsledkom je krátenie svalov vzadu na šiji, čo má podobný
účinok ako záklon hlavy. Ak si dáte ruku na zátylok, mali by ste toto spínanie
svalov cítiť.
Pre nás je dôležité zistiť, čo zlyháva. To je prvoradým cieľom, nie náprava
problému. Nemôžeme začať s odstraňovaním zlého používania, pokiaľ
neobjasníme, čo ho spôsobuje.
obr. 3
vľavo: záklon hlavy
dozadu a dolu pri
usadaní,
vpravo: smerovanie
hlavou dopredu a hore
(zdroj: Glenn Park –
The Art of Changing)

20
3. Alexandrova technika a jej využitie pri hre na flaute

Hudobníci sú ľudia, ktorí sú viac ako iní ohrození bolesťami svalov

a kostí. Väčšina z nich súvisí s opakovaným napätím a námahou a častokrát
jednostranným zaťažovaním svalov. Pohyby musia byť maximálne
koordinované a vo veľkej rýchlosti. A nielen to vedie k napätiu. Muzikanti zvyknú
byť perfekcionisti, preto majú na svoj výkon vysoké nároky a pri profesionálnom
hraní má aj okolie požiadavky na kvalitné prevedenie. Tiež sa musia
vysporiadať so stresom pri koncerte. Okrem toho, mnohé nástroje nie sú
konštruované príliš ergonomicky. Množstvo svalových zranení je spojených
s abnormálnym, neprirodzeným postojom pri hre, svalovou nevyrovnanosťou.
Najrizikovejší sú flautisti, huslisti a violisti, ktorí majú ruky vo výške ramien.
Musia stáť vzpriamene, nástroj držať kolmo, hlavu natočiť doľava na dlhé
časové úseky a to všetko bez toho, aby napínali vrchnú časť tela, ramená, ruky,
krk, nohy a chodidlá, dýchací mechanizmus - bránicu a hrudný kôš. Koľkí zažili
a poznajú svalovú únavu, či bolesť? Koľkí museli s bolesťou hrať, alebo ju cítili
po dlhom cvičení? Čo robiť pri týchto problémoch? Samotný odpočinok nestačí,
ten to nevyrieši. Základom a kľúčom k úspechu je postoj a k nemu môže
dopomôcť aj Alexandrova technika. Je to vzdelávacia technika, s ktorou sa
naučíte to, ako používate telo spôsobom zlým pre vás a dostanete “návod“ na
vedomé zastavenie reakcií, ktoré vám spôsobujú problémy. S pomocou učiteľa
budete vedieť, ako si správne sadnúť a vstať, vziať bremeno, nadýchnuť sa, ako
zvládať aktivity vyžadujúce zručnosť, ako je hra na hudobný nástroj, objavíte
príčiny vašich problémov a budete schopní sa im v budúcnosti vyhnúť. Ak
nebudete pracovať príliš tvrdo a nebudete preťažovať svaly, začnete viac a viac
pociťovať silu, ľahkosť, vitalitu, ktorá je prirodzená. Ľahkosť máme všetci v sebe,
ale je schovaná a zabudnutá, odkedy pociťujeme napätie ako normálne,
správne a potrebné k práci. Všetci sa môžeme naučiť byť uvedomelí, keď
padneme do starých návykov, ktoré prekážajú prirodzenej ľahkosti, sile
a koordinácii. Získame schopnosť opustiť tieto naše návyky. Keď som sa
o technike dopočula, zistila som, že u nás o nej väčšina ľudí nepočula. Ale vo

21
svete je známa dosť, hlavne medzi hudobníkmi a hercami. Vo Veľkej Británii sú
v hudobných školách zamestnaní aj učitelia Alexandrovej techniky, pretože to
môže umelcom pomôcť v príprave na dlhú kariéru a v rozvíjaní potenciálu.
Mnohí umelci sú idealisti ponorení do vlastnej muziky, alebo technici,
zdokonaľujúci sa vo svojom nástroji. Zabúdajú na skutočnosť, že oni sú zdrojom
hudby, že oni sami sú nástrojom. Vy ako “hudobný nástroj“ musíte správne
“fungovať“, aby aj ten viditeľný nástroj - flauta mohol pracovať správne. Nástroj,
na ktorý hráte je vlastne len predĺžením vás, vašej jednoty tela a mysle. Takže
v podstate vaše “ja“ prichádza prvé. Pre mnohých je to ale ťažké pochopiť.
Alexandrova technika je metóda, ktorá pomáha rozpoznať prehnané
napätie vo svaloch. Môže nesmierne pomôcť učiteľom aj študentom hry na
flautu. Učiteľ sa môže naučiť aplikovať príncípy AT počas hodiny, aj keď nie je
certifikovaným učiteľom AT.
Jedným z prvých zlých návykov, ktorými sa Alexander zaoberal bolo
hlasné dýchanie – dýchavičnosť. Ak sú nosné dierky rozšírené a nie zúžené,
vzduch prejde nosom potichu, pokiaľ nie sú nosné dutiny upchaté. Rovnako, ak
je čeľusť povolená a voľná, aby sa mohla otvoriť, vzduch vojde ústami ticho
a ľahko. Hlučné dýchanie znamená, že vzduch je zadržiavaný a pri vstupe
podlieha treniu. Prirodzene a spontánne dýchame neustále, ale pri hre na
dychové nástroje je výdych vedomý a riadený.
Alexander objavil, že existuje určitý optimálny stav organizmu, ktorý ak sa
udržiava, prináša prirodzené obnovenie dychu. Tento stav je obvykle prítomný
u zdravých malých detí, ale stráca sa s tým, ako rastú a rozvíjajú sa
v civilizovaných podmienkach. Flexibilita a mobilita nášho tela je ovplyvnená
našimi dennodennými návykmi. Hrbenie sa v školských laviciach dlhé hodiny po
mnoho rokov zmení prirodzené schopnosti organizmu. Zdravé aktivity na
čerstvom vzduchu môžu zmierniť stav do určitej miery, ale veľmi často aj
najlepšie koordinovaná atletická mládež sa vráti do triedy, sadne si do lavice
a zhrbí sa a skončí v zrútenej polohe. Ostražitosť, ktorú na ihrisku berieme ako
samozrejmosť, je podobná ako tá, ktorú by sme mali priniesť do nášho cvičenia
na flaute. Dlhé a nudné chvíle v orchestri, zatiaľ čo sa dirigent

22
zaoberá problémom so smykom, asi ťažko povzbudia našu myseľ k životu.
Alexandrova technika môže študentovi pomôcť využiť tieto uspávacie prestávky
v hraní aktívne a podporiť ostražitosť a pripravenosť hrať, až príde vhodná chíľa.
Najkontraproduktívnejším návykom je strach a pocit úzkosti a najviac prehnanou
formou je reflex vyľakania sa. Všetci máme skúsenosť s týmto vzorcom,
napríklad keď náhly hlasný a nečakaný zvuk spôsobí, že sa zmrštíme,
stiahneme svaly, ktoré sa skrátia. Toto stiahnutie, kontrakcia je často prítomna
v malej, ale (pre iných) poznateľnej miere, keď máme obavy z úspechu,
prípadne neúspechu pri našom snažení. Naučiť sa toto chovanie rozpoznať
a neutralizovať, je jedným zo spôsobov, v ktorom vám učiteľ Alexandrovej
techniky môže pomôcť.
Čo môžete očakávať, ak sa rozhodnete, že chcete navštíviť hodinu AT?
Možno sa vás váš učiteľ opýta, či máte nejaké zvláštne problémy, s držaním
nástroja, dýchaním, nátiskom, dvojitým jazykom, alebo iný problém, ktorý
pripisujete hraniu na flaute. Môže vás požiadať, aby ste demonštrovali, čo je pre
vás obtiažne. Učiteľa však bude zaujímať hlavne to, akým spôsobom sa
pohybujete, váš prístup ku všetkému, čo robíte a vzorec toho, ako “používate“
samých seba. Najdôležitejšími faktormi v každej experimentálnej situácii sú
vedomie a pozorovanie. Alexandrova hodina je experimentom, pri ktorom obaja,
aj žiak, aj učiteľ pozorujú a uvedomujú si proces. Bez ohľadu na aktivitu -
zodvihnutie nástroja, zahranie noty, zahranie technickej pasáže, alebo
jednoduchý pohyb postaviť sa zo sedu, alebo obrátene - obaja budú
organizovať vnímanie toho, čo sa deje. Túto organizáciu nezískame na “konci“,
ale v spôsobe, akým bude dosiahnutá, v krokoch, ktoré vedú k jej dosiahnutiu.
Prvým krokom pri akejkoľvek činnosti by malo byť “STOP“ – zastavenie sa
a potom uvažovanie. Ak zodvihnete flautu hneď v tom momente, keď na to
pomyslíte, urobíte to návykovo, zabehnutým spôsobom. Ak to ale chcete
zmeniť, prvým krokom musí byť zastavenie. Potom premýšľajte o možnostiach,
alebo spôsobe, akým nástroj dvihnete hore. Predtým, než urobíte pohyb, sú tu
aj iné veci, ktoré si musíte uvedomiť a zvážiť. Je tu učiteľ, ktorý je za vás
zodpovedný. Ten si bude s náležite umiestnenými rukami všímať, akým

23
spôsobom reagujete na myšlienku pohybu a bude vás podnecovať k tomu, aby
ste si boli sami vedomí prirodzeného vzťahu hlavy, krku a trupu a spôsobov,
ktoré vám v tom budú prekážať. Tento vzájomný pomer, ktorý je dynamický, sa
stane časťou systému, ktorý bude nasledovať. Flautu dvíhate vy ako celok,
nielen ruky a paže.
Ako muzikanti sme zvyknutí na “myslenie v činnosti“. Všímame si tóninu,
označenie taktov a tempa a tieto informácie pri hraní udržiavame viac-menej
podvedome. U Alexandrovej techniky je vzťah hlava-krk-chrbát prvoradý pri
každej aktivite. Tónine, označeniu taktu a tempa venujeme malú pozornosť, kým
nepríde zmena a keď sa niečo zmení, prehodnotíme celý vzorec. Neexistuje
žiadna aktivita prstov, pier, alebo dychu, ktorá by nezahŕňala činnosť celého
organizmu: hlavy (s mozgom), krku a trupu (ktorý je hnacím motorom). Ako
inteligentne zapojiť celý organizmus, celé “ja“ do hry na flautu, prirodzene
a spontánne, je účelom, zámerom Alexandrovej techniky.

Začneme s vymedzením základných pojmov F. M. Alexandra: Awareness

= vedomie, Inhibition = potlačenie, útlm, Direction = pokyn.
Môžeme predpokladať, že študent chce mať krásny tón a solídnu technickú
zručnosť. Aj učiteľ by si to mal za svojho žiaka priať. Sú dva spôsoby, ako tieto
ciele dosiahnuť: 1. odnaučiť sa používať nadmerný tlak, alebo 2. používaním
ľahkosti.
Každý flautista používa tlak pri hre na nástroj. Niektorí flautisti, často
nevedome, vyvíjajú väčšie svalové napätie, než je ku hre potrebné. Je
pochopiteľné, že niekto sa môže pri hraní spoliehať na veľký tlak. Mnohí majú
náročné programy, iní ho používajú, pretože je to zvyk, ktorý poskytuje komfort
a komfort v akejkoľvek podobe je pri koncerte vítaný. Niektorým pomáha
premôcť nervozitu. Dôvodov je mnoho, ale naozaj nám to pomáha?
Niektorým hudobníkom to nespôsobuje problémy (aspoň si to myslia). Avšak pre
iných, nadmerné napätie je strojcom opakovaných zranení-bolestí, spôsobených
zaťažovaním. Preto pre tých, ktorí patria do kategórie “nadmerného napätia“,
hrá Alexandrova technika nesmierne dôležitú úlohu pri predchádzaní

24
zhoršovania a stupňovania bolestí. Naviac, dokonca môže “zachrániť“ kariéru,
ak už sa opakované bolesti a problémy z napätia objavili.
Ľudia, ktorí zvládajú hrať s ľahkosťou spadajú do 2. kategórie. Sú prirodzení,
úžasne obdarení, majú to vrodené. Existuje cesta, ako aj my môžeme dosiahnuť
ich kvality.
Alexandrova technika vám môže pomôcť v dosiahnutí väčšej ľahkosti pri
hre a môžete si vybrať, či chcete túto ľahkosť vniesť aj do ostatných aspektov
vášho života.
I.
Ak učíte, vnímajte študenta ako celok (telo a myseľ). To znamená, že dbáte na:
ľahké a uvoľnené kĺby=spoje, používanie len potrebného množstva svalového
napätia, ľahké dýchanie, duchom prítomná myseľ a oči, ktoré sledujú okolie.
Preto, ak učíme študenta, začneme tým, že dáme prednosť slobode tela pred
kvalitou tónu, teda nad tvorením tónu vôbec. Musíte byť ochotní občas od flauty
upustiť a namiesto hrania robiť niečo iné. Je to jediný spôsob, ako zlomiť návyky
spojené s napätím a dovoliť tým zdravším, aby sa rozvíjali. Ak sa ľahkosť celého
tela a celého systému stane vašou prioritou, budete mať možnosť rozvinúť plný
tón. Na dosiahnutie týchto 3 bodov, môžete aplikovať hlavné princípy AT:
Awareness, Inhibition, Direction.
F. M. Alexander definuje “Awareness“ ako uvedomovanie si pohybov tela
a tiež uvedomovanie si okolia (jasné kinetické, pohybové vnímanie). “Vedomím“
objavíte návyk. Ďalším krokom podľa Alexandrovej techniky je “zastaviť sa“.
Môžete sa rozhodnúť nepokračovať zaužívaným spôsobom. Zastavenie je
nevyhnutné pre zrušenie návyku. Ak návyk zaznamenáte a rozhodnete sa
odnaučiť sa ho bez zastavenia, rýchlo zistíte, že ste k nemu znovu skĺzli.
Potlačenie reakcie na podnet “Inhibition“ vám dáva čas na reorganizáciu
systému.
Príklad: Váš telefón zazvoní (podnet) a miesto toho, aby ste sa ponáhľali ho
zodvihnúť (reakcia) to neurobíte, potlačíte odpoveď na podnet. Miesto toho sa
zastavíte a sledujete, či dýchate (či nezadržiavate dych, keď počujete zvoniť
telefón) a necháte uvoľniť váš krk. Následne ste schopní zodvihnúť telefón

25
pokojne. Táto reorganizácia nevyžaduje mnoho času, ale podstatne zmení to,
ako sa budete cítiť. Reorganizácia sama sa nazýva “Direction“=pokyn. Je to
akási skupina prianí, ktorú máte pre seba samého a tak si želáte byť voľní -
v mysli aj tele.
“Directions“-pokyny F. M. Alexandra začínajú uvoľnením krku. Väčšina ľudí už
vo svojom živote cítila bolesť krku-šije. Aby ste získali obraz o tomto napätí,
položte si ruku dozadu na krk a sadnite si a následne vstaňte. Akoby ste cítili
pnutie. Zastavte sa a snažte sa vedome uvoľniť krk. Môžete to skúsiť tak, že si
budete myslieť: „Chcem, aby bol môj krk uvoľnený a poddajný.“ Ak máte pocit,
že napätie povolilo, skúste si znovu sadnúť a vstať a sledujte, či sa niečo
zmenilo.
Ďalším Alexandrovým pokynom je “nechať hlavu ísť dopredu a hore“. To
neznamená ísť ňou dopredu v priestore, ale dopredu preklopiť na osi. Hlava má
4,5-7kg a spočíva na atlantookcipitálnom skĺbení, ktoré zahŕňa 2 horné krčné
stavce. Nachádza sa tesne za ťažiskom lebky, preto je hlava nepatrne
predklonená. Tento pohyb zapája vysoko účinné chrbtové postojové svaly
a vedie k predĺženému držaniu tela, ktoré umožňuje prirodzene čeliť zemskej
príťažlivosti. Je to ako protiváha, ktorá doslova umožňuje napriamenie
a predĺženie chrbtice. Ak je váš krk voľný a uvoľnený, vaša hlava sa nepatrne
prirodzene kýve, pritakáva.
Tretí Alexandrov pokyn bol rozšírený chrbát. Ak máte túžbu, aby sa váš chrbát
rozšíril, máte tiež želanie voľne dýchať a aby sa vaša chrbtica predĺžila. Takže,
ak ste nechali uvoľniť krk a hlavu ste nechali ísť dopredu a hore, nechajte aj váš
chrbát nech sa predĺži a rožšíri. (pokyny v tomto poradí)
II.
Aby ste začali denne zdokonaľovať svoje používanie, musíte pochopiť ako vaše
telo pracuje proti zemskej príťažlivosti. Ak je celé vaše “ja“ (telo a myseľ)
vyvážené a kľudné, prirodzene vyrastiete do výšky proti gravitácii. Že je váš celý
systém kľudný budete vedieť, keď bude váš krk uvoľnený, hlavu necháte ísť
dopredu a hore a váš chrbát sa rozšíri. Je to protiklad k zrútenému držaniu

26
hlavy, krku a trupu, ktorý sa javí ako premožený gravitáciou, čo Alexander
nazýval “back and down“ - dozadu a dolu.
obr. 4 hlava 1.dozadu a dolu 2. prehnane vyrovnaná 3. vyvážená

Znázornené sú 3 príklady držania hlavy a vzťah hlava/krk/chrbát vo vzpriamenej

pozícii.
1. Hlava smeruje dozadu a dolu. Môžeme vidieť, že chrbtica je v tejto pozícii
stlačená a dýchanie môže byť namáhavé. Ľudia s týmto držaním môžu byť
unavení. K dýchaniu je potrebná zvýšená námaha a pohyb môže v tomto stave
pre hru na flautu znamenať neľahké úsilie.
2. Hlava je až prehnane vyrovnaná. Ľudia občas ťahajú svoju chrbticu to tejto
polohy v snahe mať “dobré držanie tela“. Ale pretože v tejto polohe nemá
chrbtica možnosť svojho prirodzeného zakrivenia v krčnej oblasti, človek sa
dostáva do väčšieho napätia, aby v tomto postavení vytrval. Takže znovu,
dýchanie a pohyb si budú vyžadovať väčší tlak, ktorý sa samozrejme presunie
do ramien, rúk, prstov a technické pasáže budú
3. Hlava je vyrovnaná a vyvážená. Neznamená to ale, že túto pozíciu treba
fixovať a nechať hlavu v nej zotrvať. Treba udržiavať voľný krk, na ktorom môže
hlava neustále balansovať a vyvažovať pri pohybe. Ak je vaša hlava vyvážená
ne trupe, môžete dýchať a hýbať sa s voľnosťou. F. M. Alexander nazýval tento
vzťah hlavy, krku a chrbta “Primary Control“ = prvotné riadenie. Je to základný,
vrodený mechanizmus nášho tela pre podporu a vyrovnanosť. To zabezpečí, že
vaše svaly sa môžu pohybovať voľne s minimálnym vypätím bez toho, aby ste
kompromitovali váš voľný krk, vyváženú hlavu a predĺžený chrbát.

27
3.1 5 kľúčových bodov pre ľudí a pre flautistov obzvlášť
1. Naše telo je stavané tak, aby zvládalo pôsobenie gravitácie. Nemusíme sa
nejak prehnane snažiť udržať sa vo vzpriamenej polohe, alebo sa podopierať
zvýšeným tlakom. Ak sa trápime, či znepokojujeme, často sa stane, že sa
snažíme telo ťahať hore. To sa môže stať aj počas hrania. Namiesto toho, ak
sme schopní potlačiť reakciu a neodpovedať na podnet - na znepokojenie, alebo
na pocit, že potrebujeme pomoc, môžeme nechať našu váhu, aby padala cez
nosné body - cez ťažisko. Množstvo nadbytočného tlaku môžeme nechať odísť
a dovoliť sebe samým byť podoprení. Je to niečo, čo je možné pozorovať, keď si
sadáme a vstávame. Nechávame váhu padať dolu a spočinúť na chodidlách,
alebo sedacích kostiach. Skúsme požiadať sami seba nepomáhať v tomto
pohybe, nesadať si obvyklým spôsobom a sledovať, čo sa stane.
2. Ak skutočne váhe dovolíme padať skrz nás, sme pripravení zmenu. Máme
v sebe prirodzený oporný mechanizmus, ktorý nás drží proti gravitácii. Hlavne
malé svaly pozdĺž chrbtice, ktoré si neuvedomujeme a ktoré podporujú
predĺženie a rozšírenie chrbta a sú zdrojom opory pre ramená. Keď sa toto
stane, môžeme sa dostať do stavu rovnováhy a vyrovnanosti na našich
sedacích kostiach, alebo na dvoch chodidlách. Môžu nami hýbať, alebo my sami
sa môžme pohybovať ľahko, pretože nedržíme samých seba vzpriamene, ale
jednoducho hore smerujeme. Preto získame novú silu z predĺženia a rozšírenia
chrbta. Roztiahnutie do výšky môže byť umocnené tým, že vezmeme bremeno
(napr. aj flautu). Africké ženy nosia bremeno na hlavách, čo povzbudzuje
a posilňuje oporný systém. Tak sa stanú vyššími a vzpriamenejšími. My, čo
držíme flautu pred sebou čelíme viac výzve nebyť tiahnutí dolu. Ale ak už
smerujeme hore proti gravitácii tým, že predĺžime a rozšírime chrbát a voľne
rozšírime ramená a flauta bude držaná týmto spôsobom, budeme mať pocit, že
nie my ju držíme, ale že sa drží sama. To nám dáva príležitosť nenapínať ruky,
ramená, lakte, zápästia. Fyzioterapeuti nazývajú AT jednou z relaxačných
metód, ktoré pomáhajú hudobníkom. Myšlienka toho, že máme nechať váhu
padať a využívať pôsobenie gravitácie môže byť vnímané ako relaxácia. Ale
v skutočnosti nie je. Je to prvý stupeň dosiahnutia vyrovnanosti tela

28
a rovnováhy, svalovej odolnosti a slobody pohybu, ktoré hudobníci potrebujú,
aby prekonali stresy, ktorým čelia.
3. bod, pravdepodobne najdôležitejší objav F. M. Alexandra, proces stúpania
proti zemskej príťažlivosti, ktorý je závislý na správnom vzťahu hlavy ku krku
a krku k trupu, alebo k chrbtu. Tento vzťah nazval “Primary Control“ - primárne
riadenie, pretože ovplyvňuje totálnu koordináciu človeka. Flautisti môžu ľahko
narušiť tento vzťah, pretože aktívne hranie zahŕňa postavenie nátisku. Hlava
môže byť ťahaná dopredu, alebo dozadu a krk sa môže rôzne napínať, čo
spôsobuje napätie v chrbte, takže sa nemôže predĺžiť smerom hore a roztiahnuť
a poskytnúť tak oporu rukám držiacim nástroj. Takže flautista musí udržať krk
uvoľnený.
4. bod vychádza z 3. Uvoľnenie krku, hlavy a chrbta je potrebné k tomu, aby
dýchací mechanizmus pracoval správne. Voľný krk a správne pracujúce
primárne riadenie je podstatné pre prirodzený pohyb rebier. Tak dosahujú svoj
najširší bod a zásobujú nás vzduchom potrebným ku hre. Ak rebrá pracujú
prirodzene, nikdy by sme vzduch nemali hltať, lapať po dychu, dvíhať ramená
a hýbať krkom pri dýchaní. Ak dýchanie rušíme nežiadúcimi pohybmi má to
negatívny dopad, prekáža to prirodzenému pohybu rebier, potom musíme síliť
nádych zvýšeným napätím, úsilím, ktoré je neúčinné a môže spôsobovať
ťažkostí a bolestí pri dlhodobom praktizovaní.
5. bod: vyrovnanosť, ktorú získame z osvojenia si bodov 1 – 4 nám umožní
pohyb počas hrania, ktorý zase obmedzí únavu a zovretie svalov. Nechajme
váhu padať dole, nezablokujme pri hre nohy a kolená, alebo boky a dovoľme
sebe samým ísť proti zemskej príťažlivosti tak, že nebudeme zaťahovať krk
a rozšírme sa, voľne dýchajme, uvoľnime a odblokujme kĺby (ramená, lakte,
zápästia). Mali by sme sa vyhýbať statickej nepohyblivosti a strnulému držaniu
postavy, ktoré nás môže dostať do problémov. Ak flautista príde na hodinu AT
s nejakým špecifickým problémom, ten bude odhalený vrámci väčšieho celku.
Určením usporiadania tela ako celku, problémy v miestach ako ramená a ruky
budú vyriešené, pretože väčšie plochy spôsobujúce problémy budú
identifikované.

29
 Študent sa pýta učiteľa: Ako dlho potrvá, než pocítim prínosy
Alexandrovej techniky? Kedy sa proces ukončí? Pri AT sa zaoberáme návykmi
(zlozvykmi), ktoré sme pestovali celý život a zautomatizovali sa nám, takže
najlepšie je začať čo najskôr, aby sme ich odhalili. AT nie je rýchlou opravou. Je
to metóda prieskumu, ktorý môže priniesť veľkú a dlhotrvajúcu zmenu, aj keď
len vďaka jednému malému poznateľnému kúsku raz za čas. Dokonca aj malá
zmena v množstve napätia (napr. v krku) môže znamenať obrovský rozdiel
v pocitoch. To môže nastať aj po jednej hodine. Jedna lekcia môže zmeniť
študentovo vedomie a tak aj jeho návyky. Tým, že sa človek neustále otvára
novým možnostiam a pohľadom a lepšiemu porozumeniu, začne sa pozorovať,
môže tento proces intenzívne odmeniť snahu a priebežne priniesť pokrok.
Avšak, ako sám Alexander povedal, môže to trvať 20 - 30 hodín, než je človek
schopný aplikovať poznatky do života, dať si záväzok a pracovať na zmene
uvedomelo. Alexandrova technika je zdrojom poznatkov a metódou na celý
život. Mnoho ľudí pokračuje ďalej k stále väčšiemu a väčšiemu porozumeniu
tak, že sa zúčastnia celého trojročného kurzu. Samotný proces je zmysluplný
a neustále trvalo ovplyvňuje a zvyšuje kvalitu ostatných aktivít.

3.2 Dýchanie
Potom, čo Alexander zistil, ako dospieť k dobrému fungovaniu
primárneho riadenia v tele a spolu s tým sa naučil uvoľňovaťvlastné rušivé
vplyvy a zažité vzorce zneužívania, zistil, že jeho problémy s hlasom
a dýchacími cestami sú preč. Bol schopný recitovať dlhú dobu bez toho, aby
začal chraptieť , vzduch už pri dýchaní nenasával ústami, ale dýchal nosom.
Kapacita pľúc sa mu zväčšila, jeho telo aj duša vykazovali viac energie a vitality.
Po celý život sa Alexander neprestal pohybovať pružne a s voľnosťou, neupadal
do pohybových stereotypov, ktoré k vyššiemu veku patria. A práve jeho vlastná
skúsenosť dokázala, že má ľuďom čo ponúknuť.
Tým, že sa chrbtica predĺži, umožní jemné pretiahnutie všetkých svalov,
ktoré sú na ňu napojené a dovolí medzistavcovým platničkám, aby sa
zregenerovali a roztiahli. Celý hrudný kôš sa uvoľní. Predĺžená chrbtica otvára

30
priestor medzi rebrami, a to im pomáha vo voľnejšom pohybe pri dýchaní. To
zase masíruje svaly napojené na rebrá, takže táto reťazová reakcia znamená
predĺženie a roztiahnutie torza všetkými smermi. A to samozrejme znamená, že
to prirodzene pozitívne ovplyvní dýchanie. Alexander bol v ranom štádiu svojho
vyučovania známy ako “dýchajúci človek“, pretože mal výborne koordinovaný
dýchací mechanizmus, a tiež pretože sa snažil o “prevýchovu“ dýchacieho
mechanizmu svojich žiakov. Dnes sú známe rôzne dýchacie techniky.
Alexandrov prístup k dýchaniu súvisí s prístupom k celkovému chovaniu. Ak
prestaneme robiť nesprávne veci, správne “robenie“ sa dostaví samo. Podľa
Alexandra je dobré dýchanie druhotné a dostaví sa pri dobrom fungovaní
a používaní seba samého.
Dýchanie by sme mali vnímať nie ako niečo, čo “robíme“, pretože je to
súčasť bytia. Prirodzená expanzia dýchania sa dostaví, keď sa človek usmerní -
potlačí nesprávne reakcie. Dochádza k tomu zlepšením primárneho riadenia.
Učitelia Alexandrovej techniky pracujú na zlepšení celkového používania
študenta, čo zahŕňa aj zlepšenie jeho dýchacieho mechanizmu, väčšiu voľnosť
bránice a rebier, uvoľnenie svalov hrtanu, čo umožní voľnosť a ovládanie
hlasiviek.

3.3 Fyziologické danosti svalov

Naše svaly sú usporiadané tak, aby boli navzájom v rovnováhe. Zároveň
má ich usporiadanie zaistiť rovnováhu tela oproti sile zemskej príťažlivosti.
Máme sklon dívať sa na gravitáciu ako na dolu smerujúcu silu, ktorá nás rúca
a stláča. Až príliš často tomu tak je. V našej telesnej štruktúre však máme
reflexy a mechanizmy, ktoré využívajú dolu smerujúcu gravitačnú silu k tomu,
aby telo predĺžili a posilnili smerom hore. Ako jednoduchý príklad slúžia naše
nohy. Tlak našej váhy dolu skrz naše nohy vyvoláva rovnakú a protikladne
pôsobiacu silu, prechádzajúcu telom smerom hore, ktorú používame
k zachovaniu stability vo vzpriamenej polohe. Najdôležitejší z týchto
mechanizmov sa prejavuje vo svaloch, ktoré prepájajú krčné stavce s hlavou.
Primárnou funkciou týchto svalov je podporovať hlavu v rovnovážnej polohe na

31
vrchole chrbtice, pretože prirodzenou tendenciou hlavy je vplyvom gravitácie ,
ktorá na ňu pôsobí, padať dopredu. Keď uvoľníte všetky svaly vzadu na krku,
hlava opadne dopredu na hruď, čo pretiahne a predĺži spomínané svaly. Je
možné vyvolať stav, kedy hlava balancuje na krku a veľmi jemne, mierne tieto
svaly preťahuje. Každé jemné prispôsobenie pozície hlavy na vrchole chrbtice
mierne masíruje krčné a chrbtové svaly.
A tak môžeme využívať zemskú príťažlivosť využívať k zlepšeniu tónu
a pružnosti týchto svalov. Tieto jemné uvoľnenia totiž spustia ďalšie
antigravitačné reflexy po celom tele a tieto mechanizmy sú pre náležitú telesnú
rovnováhu prvoradé. U väčšiny ľudí sú tieto pochody značne narušené a snáď
najdôležitejším prvkom učebného procesu Alexandrovej techniky je naučiť sa
tieto jemné vlákna obnoviť a navrátiť im kvalitnú funkčnosť.
Svalová nerovnováha sa môže prejaviť rôznymi spôsobmi. Niekedy sa
jedna sústava svalov návykovo skráti a protichodná sústava má potom
tendenciu sa zrútiť. V inom prípade je možné pozorovať prílišné napätie
a kontrakcie vo všetkých svaloch, všeobecné napätie, ktorého výsledkom je
zrážanie vonkajších svalov a postupne obmedzenie pohybu. Kdekoľvek je
svalová hmota návykovo skrátená, nespočíva problém vo svalovom tkanive, ale
v nervovom systéme. Z nejakého dôvodu vysielame impulzy krátiace svaly
ďaleko nad nezbytnú mieru. S problémom sa musíme vysporiadať v mysli, nie
v tele. Presnejšie, musíme sa zoznámiť so spôsobom, ktorým naše myšlienkové
stavy vyvolávajú telesné problémy. Pokusy, ktoré Alexander uskutočňoval
ukázali, že oddeliť telo a myseľ nie je možné.
Keď niekto sedí bez opory chrbta, alebo vyvážene stojí, jemný pohyb
hlavou vyžaduje drobné prispôsobenia krčných svalov a svalov trupu, aby bolo
telo stabilné. Ak sú tieto svaly vzadu aj vpredu v rovnováhe, potom tieto drobné
prispôsobenia hrajú úlohu akýchsi cvikov, ktoré zaisťujú kvalitné tónovanie
a aktivitu svalstva. Ak však svaly v rovnováhe nie sú, môže byť státie, či sedenie
naozaj namáhavé a únavné.
Keď sa niekto pri sedení zrúti, nemôže na tejto vyššej úrovni fungovať.
Aby sa v tejto pozícii udržal, núti ku kontrakcii svaly, ktoré spájajú panvu

32
s rebrami a a kľúčnou kosťou. Pritom sa zrúca a prílišne naťahuje svalstvo
v dolnej časti chrbta. Ak sa toto stane zvykom, je následkom slabý chrbát
a zaoblené ramená. Predná časť trupu sa stiahne dolu, zatiaľ čo zadná časť sa
zrúti. Ak sa u niekoho takéto zrútené držanie tela zautomatizuje, po čase
nebude tento človek schopný predĺžiť a uvoľniť brušné svalstvo, aj keď bude
chcieť, pretože svalová hmota už si už privykla na trvalé skrátenie a vonkajší
povrch sa následkom toho skrátil tiež. Ak sa niekto úporne snaží sedieť “rovno“,
nastane opačná situácia. V tomto prípade dôjde k nerovnováhe, pretože je
chrbtové svalstvo neprimerane krátené a v celom tele je príliš mnoho napätia.

33
4. Môj prvý kontakt s Alexandrovou technikou v praxi
Pri príležitosti výletu do Londýna som sa rozhodla, že sama skúsim
hodinu Alexandrovej techniky. Po tom, čo som prečítala nejaké knihy a príručky
o AT ma celkom zaujímalo, ako taká hodina vyzerá v praxi, čo sa na nej vlastne
budem “učiť“ a aké informácie sa dozviem.
Vzhľadom k tomu, že pre Angličanov nie je pojem Alexandrova technika
neznámy a aj učiteľov je tam dosť, trvalo to len krátku chvíľku, kým som na
internete našla niekoľko mien, medzi nimi aj človeka, ktorý AT učí na Royal
Academy of Music. Pán Jan Steele bol veľmi ochotný a ústretový, tešil sa
môjmu záujmu. Dohodli sme si 2 hodiny. Na prvú z nich som musela cestovať
trošku za Londýn. Cestou k nemu domov, kde naša hodina mala prebiehať sme
sa zhovárali. Už z našej predošlej komunikácie cez emaily vedel,
že Alexandrova technika je témou mojej diplomovej práce. Hovorila som mu
o tom, ako nechápavo sa mnohí ľudia tvárili, keď som im povedala, o čom
píšem. Horšie bolo, že ani ja som im to poriadne nevedela vysvetliť. Ukľudnila
som sa po jeho slovách, že aj preňho je ťažké to niekomu vysvetliť. A to aj
napriek tomu, že s technikou pracuje roky. Krásne to opísal: „Je to ako snažiť sa
vysvetliť, čo je hudba človeku, ktorý hudbu nikdy nepočul.“
Na hodinu som si priniesla aj nástroj, myslela som, že budeme niečo aj
hrať, ja mu poviem o svojich bolestiach, ktoré ma trápia pri hraní a on mi poradí,
ako mám stáť, príp. sedieť a ako pri hraní držať nástroj. Bola som ale na veľkom
omyle, pretože to vás títo učitelia nenaučia, ani vám to nijak nevysvetlia. Na to
všetko musí človek prísť sám po čase, keď už porozumie, čo je cieľom AT.
Úlohou učiteľa je docieliť to, aby si žiak sám uvedomoval, čo robí dobre a čo
robí zle, ktoré svaly zapája do určitej aktivity zbytočne, ako sa má pohybovať,
aby nedochádzalo k preťažovaniu. Človek by mal absolvovať približne 30 hodín,
aby vedel poznatky aplikovať do života. Ale neznamená to, že potom bude
profík. Je to beh na dlhé trate, ale dlhodobé sebapozorovanie a sebakontrola
môže viesť k úspechu a pokroku.
Moja hodina spočívala v tom, že ma požiadal, aby som si sadla na
stoličku, ktorú mi nachystal a potom vstala. A celú hodinu sme sa venovali len

34
týmto dvom, naoko jednoduchým a samozrejmým pohybom. Človek by neveril,
koľko svalov pri nich zbytočne zapojí. A tak sme začali pracovať na tom, aby sa
to zmenilo a aby som si uvedomila, o čo mu ide. Chcel, aby som uvoľnila svaly
a nechala ho robiť všetky pohyby za mňa, nechala sa viesť. Jeho „Just relax!“
však neznamenalo, že mám byť nečinná a mysľou neprítomná, so zatvorenými
očami a nevnímať, čo sa deje okolo mňa. Naopak chcel, aby som si bola
vedomá všetkého, čo robil, vnímala okolie, cez okno sledovala, čo sa deje
vonku, mierne sa usmiala a voľne dýchala. Pred každým mojím postavením
kontroloval svojimi rukami voľnosť môjho krku a spustených rúk. Hlavu si
“pohadzoval“ zo strany na stranu a mojou úlohou bolo nijak jej nebrániť
v pohybe tým, že by som ju v určitom mieste zastavila. Mantinelmi boli jeho
dlane. Rovnako keď dvíhal moju ruku, jednou mi chytil dlaň a druhú položil na
rameno, skúšal ju dvihnúť hore na úroveň ramena, potiahnuť do strany a točiť
ňou bez mojej asistencie, celá jej váha bola na ňom. Začal uvoľňovať celú hornú
polovicu tela, skúšal môj trup “rozhojdať“ dopredu a dozadu. Vysvetlil mi, že
mám byť ako otvor pre mačky na dverách domu, len otočený opačne.
Kontroloval, či sa nesnažím žiadnemu pohybu dopomôcť vlastnými silami. Tým
by do svalov prišlo napätie. S celou váhou môjho trupu pracoval on
a nasmeroval ho, kam chcel. Jeho ďalšie pokyny zneli: „Nepokúšaj sa vstať!
Nechaj mňa, aby som viedol tvoje pohyby. Mysli hore! Uvoľni sa!“ Toto mi
neustále opakoval. Je to náročné, nepokúšať sa vstať, keď viete, že to idete
urobiť a za tie roky svojho života to máte zautomatizované. Keď už som stála,
zase prebehla kontrola uvoľnenosti rúk a krku. Teraz nasledovalo sadnutie.
A zase pokyn: „Neskúšaj si sadnúť. Kolená ťahaj dopredu v smere chodidiel.“
Ak som dosadla len na okraj stoličky, mala som sa postupne “rolovať“ dozadu.
Tak, aby som cítila, že sedím na sedacích kostiach. Ak moje nohy zostali
rozložené na nesprávnom mieste, nemala som s nimi hýbať ja, ale on ich podľa
potreby “opravil“ a umiestnil do správnej polohy. Takto sme pokračovali po
zbytok hodiny, ktorá trvala cca. 40 minút. Je hrozné zistiť, že napínate svaly,
ktoré vôbec nepotrebujete k danému pohybu a ani o tom neviete. Máte tieto
pohyby zautomatizované a nikdy ste na nich nevideli nič zlé, čo by vám mohlo

35
škodiť. Ale keď už pri takýchto banálnych akciách je v tele napätie, čo potom, až
príde niečo naozaj náročné?! Tam som si tieto skutočnosti uvedomila a radosť
som z toho nemala. Úvodnú hodinu sme ukončili tým, že mi odporučil pár kníh,
ktoré sú podľa neho najlepšie a tiež ma pred niektorými varoval, že ich autori
podľa všetkého nevedeli o čom píšu a čítať ich by bola strata času.
Druhá hodina už prebehla na Royal Academy of Music v Londýne. Začali
sme s polohou napolo naznak. Takže som si ľahla na lôžko a uvoľnila všetky
svaly a nechala Jana, aby moje končatiny umiestnil do polohy najviac
vyhovujúcej telu. Bolo to strašne zaujímavé. Nohy presunul tak, že kolená
smerovali k stropu v tvare ramien trojuholníka. Zdvihol moje ruky, dlane mi
položil na brucho, lakte smerovali od pása von do priestoru. Potom mi podsunul
ruky pod chrbát a najprv jednu a potom druhú lopatku potiahol do priestoru
a položil. Aj moju chrbticu predĺžil. A to tak, že ako pomaly vysúval ruky spod
chrbta, môj trup ťahal von smerom kde bola hlava. Nohy mi narovnal na lôžko.
Bol to úžasný pocit, cítila som, ako som sa rozšírila a predĺžila a že hranice
môjho “ja“, môjho tela sa posunuli a bola to úplne nová a pozitívna skúsenosť.
Táto poloha mala vyústiť do sedu. A to tak, že som mala úplne spevniť hlavu,
krk a chrbát, akoby to bola jedna doska. Jan sa snažil dvihnúť celý môj trup, ale
rukami tlačil hore len hlavu. Bolo to náročnejšie než som myslela, akýkoľvek
minimálny pohyb hlavy a museli sme to skúšať znovu. Ja som mala celú váhu
zase nechať na ňom a akoby tlačiť trup dolu. Mala som byť prichystaná na to, že
keď povie “knees“ (kolená) budem ťahať kolená smerom k stropu do tvaru
trojuholníka. Po pár pokusoch, kedy som nevedela krk a hlavu nechať nehybne,
sa nám to podarilo a pochválil ma. Potom sme opäť pokračovali s trénovaním
ako sadnúť/vstať. Povedal mi 3 základné myšlienky AT, ktoré som si mala
z angličtiny preložiť a nahlas vysloviť: 1. Dovoľ svojmu krku, aby sa uvoľnil, 2.
dovoľ svojej hlave ísť dopredu a hore, 3. nechaj svoj chrbát, aby sa predĺžil
a rozšíril. Toto sú hlavné princípy, na ktoré by mal človek neustále myslieť.
Ku koncu hodiny som sa Jana ešte opýtala, ako pokračujú ďalšie hodiny
AT, čo všetko na nich učiteľ so žiakom robia. Odpovedal, že to, čo sme my robili
na našich dvoch hodinách. Trénujú sadnutie si a postavenie sa. Až pokiaľ žiak

36
tieto pohyby nezvláda bez pomoci učiteľa uvoľnene bez napnutia svalov
nepotrebných pre tieto pohyby a je schopný sa kontrolovať aj pri iných
činnostiach. Prípadne skúšajú polohu v ľahu napolo naznak. Nedalo mi neopýtať
sa, na čo všetko môže mať AT vplyv pri hraní. Dozvedela som sa, že okrem
toho, že človek nie je v napätí, môže mu to pomôcť nielen v dychovej a prstovej
technike, kvalite tónu, ale dokonca sa zlepší aj intonácia a rytmus. Samozrejme,
to nie je žiadna novinka, že človeku to pomôže v mnohých ohľadoch hrania, keď
je uvoľnený. Všetko je potom lepšie. Mnohí by si povedali, “tak k čomu potom tá
Alexandrova technika? Stačí sa uvoľniť a je to.“ Áno, to si len človek myslí, že je
uvoľnený, ale častokrát je opak pravdou a my o tom ani nevieme,
neuvedomujeme si to. Ako som zistila na hodine, v mnohých prípadoch som
využívala a napínala svalové skupiny, ktoré s daným pohybom vôbec nesúviseli.
A tak je to určite aj pri hraní. Množstvo teórie, ktorú som študovala predtým, než
som bola na hodine sa mi potvrdilo, to čo bolo napísané sme aj skúsili, Janove
pokyny a požiadavky boli rovnaké ako v knihách, jeho postupy boli totožné.
Nemyslím si, že je Alexandrova technika marketingový ťah. Myslím, že je
overená časom a je účinná, pretože vráti človeku to dobré, to prirodzené, čo sa
postupom času z neho vytráca. A práve u nás by tú reklamu a propagáciu
potrebovala.
Určite by som rada absolvovala aj ďalšie hodiny a zistila, čo je pravdy na
všetkých tých zisteniach pána Alexandra a v akej miere môže jeho technika
človeku pomôcť nielen v hraní, ale aj v bežnom živote. Verím, že výlet do
Londýna nebol jedinou príležitosťou a jediným kontaktom s AT.

37
5. Osobné skúsenosti ľudí, ktorí prišli do kontaktu
s Alexandrovou technikou

Ako spomínate na svoju skúsenosť s Alexandrovou technikou?

Jan Steele, flaustista, saxofonista, učiteľ Alexandrovej techniky na Royal
Academy of Music v Londýne:
„S Alexandrovou technikou som začal, pretože som trpel hroznými bolesťami
v bedernej oblasti, ktoré som pociťoval už od svojich tínedžerských rokov (mal
som asi 15) a tie extrémne zosilneli po mojom páde, vo veku približne 27 rokov.
Najprv som si o tom prečítal v knihe, ktorá sa zaoberala bolesťou chrbta, ale
nevedel som, čo to je. Neskôr som sa dozvedel, že môj priateľ mal hodiny
techniky. Bol to tubista a trpel bolesťami ramena kvôli tomu, ako držal nástroj.
Ale ani z jeho opisu som neporozumel, o čo ide. Okrem toho to bol typ človeka
vyhľadávajúci “alternatívy“, takže som ignoroval jeho rady. Pár rokov neskôr
som sa zúčastnil letnej školy hry na dychové nástroje, kde som hral na saxofón
a pár učiteľov tam túto metódu odporúčalo. Iní učitelia si s nej zase robili srandu.
Kamarát, ktorého som bol navštíviť na pár dní v Londýne, mal doma knihu
o Alexandrovej technike. Zostal som hore dlho do noci a čítal som ju. Nakoniec
to bola kniha, ktorá ma presvedčila, aby som skúsil hodiny AT.
Našiel som si učiteľa v Birminghame, ale mohol som si dovoliť len jednu hodinu
raz za štrnásť dní. V podstate som nemal intenzívnu výuku. Ale stále som bol
presvedčený, že to je pre mňa tá najlepšia vec, pre môj chrbát, aj pre moju hru
na nástroj. Je pre mňa veľmi ťažké poukázať na jednu konkrétnu vec pri hraní
a povedať, že keby nebolo techniky, nezvládol by som to. Ale najdôležitejšou
vecou je, že zdvihla moju náladu. Pre mňa bolo vždy jednoduché byť
nešťastným. Samozrejme, stále to pre mňa je ľahké, ale tiež poznám spôsob,
ako to zmeniť. Rovnako je to s mojím chrbtom. Stále cítim bolesti, ale menej
často, viem sa vyhnúť situáciám, ktoré ich spôsobujú. Tiež som každoročne
mával zápal priedušiek, teraz už tým netrpím. A na záver, som schopný držať
a hrať na flautu a saxofón omnoho ľahšie, než som predtým zvykol, rozvinul sa
môj zmysel pre intonáciu, dokonca aj moje spievanie, (ktoré je stále strašné!,
38
smiech...) je omnoho lepšie než bývalo kedysi. Tiež som sa zlepšil v jazzovej
improvizácii, myslím, že to bolo tým, že technika mi pomohla vyjasniť moje
myšlienky o tom, čo by som mal cvičiť. V skutočnosti ma nezlepšila ako takého.
To je možno najdôležitejšie. Vaše cvičenie sa stane jasnejším a efektívnejším.
Tiež som schopný sedieť pohodlnejšie pri stole a pri klavíri.
Takže sa nedá hovoriť o žiadnom dramatickom zlepšení, alebo objave. Je to len
všeobecné zlepšenie učenia sa novým veciam a ľahšia nálada. Plus,
samozrejme, iní ľudia si všimli, že keď stojím, som vyšší a že hlavu mám pri
chôdzi paralelne. Zaregistrovali to bez toho, aby vedeli, že mám hodiny
Alexandrovej techniky a snažím sa to aplikovať do života, takže niečo v tom
musí byť.“
[cit. osobný rozhovor zo dňa 20. 3. 2011]

Šárka Bartošová, poslucháčka JAMU v Brne v odbore hra na klavír, klavírna

pedagogika, toho času na stáži v Stuttgarte:
„Zúčastnila som sa prednášky a kurzu, ktorý poriadala naša akadémia. Až tak
veľa som z Alexandrovej techniky neskúsila. Po prednáške nasledovali
samostatné ukážky a cvičenie v triede. Nielenže som sa zúčastnila, ale aj
osobne som s pozvaným pedagógom z Viedne pracovala a pripadalo mi to
ohromne zaujímavé. Najprv to bolo cvičenie, kde ma učil si pomaly, ale naozaj
pomaly sadnúť na stoličku. Bolo to pre mňa dosť ťažké, pretože najdôležitejšie z
toho bolo, aby som bola uvoľnená, nikde neboli žiadne kŕče, alebo napätie a aby
som nevyvinula väčšiu silu, než potrebujem. Obtiažna pre mňa bola aj tá
pomalosť, pretože som si v tej chvíli zrazu uvedomovala všetky pohyby, čo
robím so svalmi apod. Toto sme skúsili asi trikrát, zo začiatku mi pomáhal
a dosť mi pridržiaval hlavu. Potom mi už nepomáhal a musela som si sadať
sama. Úplne dokonalo som to ale nezvládla a povedal mi, že by som to mala
doma skúšať.
Potom som si mala ľahnúť na stôl na takú podložku. Povedal, že mi bude
postupne uvoľnovať celé telo a ja sa mám sústrediť akurát na to, ako mám
rôzne časti tela ťažké a že klesajú dolu, že gravitácia ich priťahuje. Začínal opäť

39
od hlavy cez ramená, trup, ruky až k nohám. Musím povedať, že som si na
začiatku myslela, ako som uvoľnená, že predsa ležím, tak nemôže byť niekde
napätie, ale opak bol pravdou. Aj keď len ležím, nie som úplne uvoľnená
a niektoré časti, u mňa hlavne ramená a ruky nie sú v kľude. Až na konci som
snáď prvýkrát v živote cítila, čo to je ležať len tak bez napätia. Úplne
neuveriteľné! Vzhľadom k tomu, že mám dosť fyzických problémov pri hraní, tak
mi to v určitých smeroch otvorilo oči a naozaj je dôležité, a to nielen pri hraní,
kontrolovať svoje svalové pocity v tele.
Po prednáške som sa ešte pár mesiacov sledovala a nestačila som sa čudovať,
že napríklad aj pri obyčajnom čistení zubov, alebo pri písaní perom vydávam zo
seba viac sily a napínam viac svalov, než je nutné a som celá napätá.
A samozrejme, že ten najdôležitejší prínos bol aj v hraní, pretože potrebujem
myslieť nielen na muzikálnu stránku, ale aj na tú telesnú, fyzickú, na uvedomelé
pohyby a pocity v tele. Myslím, že na to, že ten profesor bol u nás len necelé
dva dni, mňa to významne obohatilo.“
[cit. osobný rozhovor zo dňa 23. 4. 2011]

Anna Jakubcová, poslucháčka AMU v Prahe v odbore hra na flautu, toho času
na stáži vo Weimare:
„Úplne prvýkrát som sa s Alexandrovou technikou stretla v Prahe. V tom čase
som ešte študovala na Gymnáziu Jana Nerudy a naša telocvikárka Alexandra
Svobodová prišla jedeň deň s tým, že sa zaujíma o to a to a či niekto z nás má
záujem skúsiť túto techniku. Mala som šťastie, boli len dve voľné miesta a na
mňa to jedno vyšlo. Takže som sa zúčastnila úvodného kurzu, ktorý viedla
jediná česká lektorka Šárka Provazníková. Vďaka tomuto semináru som sa
dostala k Paulovi Baxterovi, ktorý v určitých časových intervaloch učí v Českej
republike. Za študentskú zľavu (hodina á 250kč) som obdržala asi päť lekcií,
plus niekoľko lekcií už priamo s flautou. Dokonca na jednej bola prítomná aj
moja profesorka z gymnázia, pani Helena Tylšarová. Všetko bolo skvelé, ale
vedenie na gymnáziu to nepochopilo a nejaká budúcnosť tejto myšlienky na

40
škole bola hneď preč... Už vtedy mi to obrovsky pomáhalo, stačilo, aby som si
uvedomila, že stojím na vlastných nohách, ktoré tlačia do zeme a obrátene.
Už to pri hraní neuveriteľne pomohlo.
Teraz je to ovšem ešte trochu lepšie. Alexandrova technika tu vo Weimare bola
v ponuke telocviku, takže som neváhala a zapísala som si ju. Bohužiaľ šlo len
o úvodné hodiny, ale nebol problém sa dohodnúť na individuálnych lekciách.
Síce je to, aspoň pre mňa, drahé (30 euro za hodinu), ale viem, že sa to vyplatí.
Priamo od Alexandra, existuje “motto“, pokyny: voľný krk, hlavu dopredu a hore.
Pracujeme pár mesiacov a uvoľňovanie sa nám náramne darí. Ide
o najjednoduchšie pohyby – vstávanie a sadanie – a odbúravame staré návyky,
učím sa povedať im “nie“. Napríklad, keď si poviem, musím otvoriť okno, v tej
chvíli už napnem všetky svaly, ktoré potrebujem (alebo ani nepotrebujem) k tejto
činnosti, krk je okamžite zatvorený. Namiesto toho prídem k oknu a poviem si,
že ho trebárs neotvorím. To je taký malý príklad. Hodina potom prebieha na
stole, poloha v ľahu, kde uvoľnujeme všetky svaly. Potom chodím, ohýbam sa.
Čo sa týka hrania, tak vtedy v Prahe sme hrali, ale bolo to dosť skoro, takže šlo
viacmenej o “obyčejné“ uvoľňovanie. Tu vo Weimare sme už tiež skúšali hrať.
Klasický príklad – nejde hlava k flaute, ale flauta k hlave. V tom teraz
zaznamenávam obrovský pokrok, plus ramená a uvoľnený krk. Samozrejme, že
stuhnuté nohy sú prácou na dlhšiu dobu a chce to množstvo trpezlivosti a
času…“
[cit. osobný rozhovor zo dňa 22. 4. 2011]

Štěpán Filípek, poslucháč doktorského štúdia JAMU, člen orchestra opery

Janáčkovho divadla:
„Pred pár rokmi som sa potýkal s problémami spôsobenými trémou na pódiu
(búšenie srdca, vyplavovanie adrenalínu, roztrasené ruky). To malo za následok
výrazné zníženie môjho výkonu. Išlo predovšetkým o intonáciu (nervové
zakončenia v prstoch neboli schopné plniť povely mozgu a korigovať tóny podľa
sluchu) a koncentráciu. Tlkot srdca bol tak prudký, že na seba strhával moju
pozornosť a ja som sa nemohol plne sústrediť na samotný výkon. Tak

41
dochádzalo k množstvu elementárnych hráčskych chýb. Potom som sa
dozvedel o dvoch metódach, ktoré sa zaoberajú touto problematikou:
Feldenkreisova metóda a Alexandrova technika. Prvej z možností som sa príliš
nevenoval, ale s druhou som mal možnosť sa zoznámiť. JAMU pred niekoľkými
rokmi pripravila workshop s učiteľom z Viedne, ktorý túto techniku vyučoval.
Vtedy som sa naučil pár základných prvkov, ktoré mi v tej dobe pomohli
prekonať najhoršie. Išlo hlavne o koordináciu tela a dýchania. Najprv bolo nutné
ukľudniť dych, potom narovnať chrbát (ale nie vypnúť, len kontrolovať, aby sa
človek nehrbil). To isté pri posadení, sadať si kľudne a stále kontrolovať držanie
tela a dýchanie. Vo chvíli, keď som už sedel bolo potrebné ukľudniť ruky, položiť
si ich na chvíľku na stehná dlaňami hore, zopár nádychov a výdychov, aby
človek cítil, že sú voľné a potom chytiť sláčik do ruky. Nejaký čas mi trvalo, než
som našiel vhodnú pozíciu, ako držať slák a zároveň uvoľňovať ruku. Všetko
som sa pokúšal aplikovať v praxi, najprv pri hraní, pri ktorom som nemal trému,
aby som mohol plne kontrolovať telo, dych a myseľ. Na to som využíval čas pri
operných predstaveniach, kde som necítil stres, stihol som sa kontrolovať a
opakovať mechanizmy, než sa zautomatizovali. Potom som to trénoval pri
náročnějších vystúpeniach, kde už tréma nastúpila, ale nie v tej najhoršej forme
(napr. komorná hra) a nakoniec pri sólových vystúpeniach, kde je stres najväčší.
Tam už to musí byť plne zautomatizované, pretože nie je čas na kontrolu, človek
sa musí sústrediť na množstvo iných vecí. Asi po roku som zistil, že AT ovšem
nie je samospasiteľná, je to len pomôcka, ktorá mi pomohla prekonať najhoršie.
K rastu výkonu a k prekonaniu trémy mi nakoniec najviac pomohla úplne
klasická “pódiová prax“, keď som bol na pódiu skoro každý deň a každým
vystúpením som získaval väčšie sebavedomie, navykol som si na symptómy –
búšenie srdca a adrenalín – ktoré som už podvedome bral ako niečo normálne,
čo k hraniu patrí a už ma to tak nerozhodilo. Dnes používam takú kombináciu
cvikov, ktorá mi osobne sedí: joga, cvičenie na vyrovnanie mozgových hemisfér,
cvičenie na lateralitu, uvoľnenie rúk z AT. Už len před sólovými výkonmi.
Samotnú AT v čistej podobe som už opustil…“
[cit. osobný rozhovor zo dňa 1. 5. 2011]

42
Zsuzsa Vamosi-Nagy, postgraduálna študentka hry na flautu na Royal Academy
of Music v Londýne, v súčasnosti poslúcháčka doktorského štúdia na Akadémii
Ferencza Liszta v Budapešti:
„Predtým, než som študovala v Londýne som Alexandrovu techniku nepoznala.
Bohužiaľ, u nás v Budapešti, v Maďarsku sa nevyučovala. Môžem len ďakovať
Royal Academy of Music za to, že mi pomohla objaviť túto techniku a všetky jej
výhody! Hodiny som mala 18 mesiacov a cítila som, že som sa veľmi pozitivne
zmenila. Teraz si myslím, že Alexandrova technika je jednou z najväčších
pomôcok pre muzikantov. A to nielen čo sa týka hrania, ale tiež pre celý váš
život.“
[cit. zdroj:
<http://www.ram.ac.uk/departments?specialism=&departmentid=47&SearchDep
artment.x=21&SearchDepartment.y=9&SearchDepartment=Go>]

43
Záver
Aj napriek počiatočnej neistote a obavám pri výbere témy pre moju
diplomovú prácu, som dnes rada, že som si vybrala práve Alexandrovu
techniku. Nevedela som, že niečo také existuje a môže mať pozitívne následky
nielen na život človeka, ale tiež na jeho hranie na nástroji. Bola som prekvapená
aj širokou škálou oblastí, na ktoré vplýva a zlepšuje ich kvalitu. Väčšina
materiálov a literatúry bola dostupná len v anglickom jazyku, preto som sa
trochu obávala výsledku. Nebola som si istá, či správne pochopím kontext,
významy, zmysel techniky. Celé pátranie, skúmanie a hľadanie mi pomohlo
v získaní mnohých poznatkov a vedomostí. Dozvedela som sa veľké množstvo
informácií, ktoré ma obohatili. Alexandrovu techniku som predtým vôbec
nepoznala. Veľmi zaujal životopis jej objaviteľa, pána Fredericka Matthiasa
Alexandra. Mal pestrý a dynamický život. Obdivovala som ho za to, ako bol
schopný roky bojovať so svojím problémom, sám dokázal nájsť jeho príčinu, bez
pomoci, bez učiteľa, bez “modelu“, na ktorom by si svoje zistenia overoval. To
len potvrdzuje, aký výnimočný a inteligentný človek to bol. Až potom, keď
techniku vypracoval k dokonalosti testovaním na sebe, aplikoval ju na ďalších
ľudí.
Je škoda, že v našom vzdelávacom systéme zatiaľ nie je priestor na túto
rokmi overenú techniku. Ľudia majú problém napríklad pri hre na nástroj, vedia o
ňom (aspoň by mali), ale nevedia, čo urobiť, aby sa s ním vysporiadali.
Alexandrova technika môže poskytnúť novú cestu, iný pohľad, obraz, iné
riešenie, ktoré môže žiakovi pomôcť uvedomiť si, čo robiť. Táto metóda má
svoje klady, ale neznamená, že je univerzálna a všetkým pomôže! V niektorých
prípadoch sa tak ale môže stať. Som rada, že som mohla preniknúť hlbšie do
tejto metódy aspoň v teoretickej rovine a verím, že aj v tej praktickej budem mať
viac možností intenzívnejšie na nej pracovať. Za tú dobu štúdia informačných
zdrojov som sa viac začala pozorovať a všímať si, čo robia moje svaly. Je mi
jasné, že by potrebovali pracovať v jednoduchšom režime. Dúfam, že aj u nás
sa Alexandrova technika rozvinie a viac vstúpi do povedomia ľudí. Aby sme sa
mohli začať učiť a využivať jej benefity.

44
Použité informačné zdroje

ALEXANDER TECHNIQUE CENTRE, Alexander Technique for Musicians, The

Alexander Technique and Flute Playing by Alexander Murray, 1997 [cit. 2011-
04-26] Dostupné z www: <http://www.alexandercenter.com/pa/fluteiii.html>

F. MATTHIAS ALEXANDER. [cit. 2011-03-10] Dostupné z www:

<http://en.wikipedia.org/wiki/F._Matthias_Alexander>

LEIBOWITZ, Judith. CONNINGTON, Bill. The Alexander Technique. ISBN:

MACDONALD, Robert. NESS, Caro. Tajemství Alexandrovy techniky.

Svojtka&Co. Praha, 2006. ISBN:

PARK, Glenn. The Art of Changing, český preklad KORPAKOVÁ, Renata.

Umění proměny. Nakladatelství Alternativa, Praha 5, 1996, ISBN: 80-85993-03-
1

TEACHING FLUTE LESSONS WITH ALEXANDER PRINCIPLES [cit. 2011-03-

26] Dostupné z www: <http://www.energeticself.com/articles.htm>

THE ALEXANDER TECHNIQUE:

Lecture Given to the Flute Performance Class at UMASS
February 13, 2007 by Priscilla Hunt ©2007 [cit. 2011-03-10] dostupné z www:
<http://alexandertechnique.com/articles/ATFlutists.pdf>

THREE MUSICIANS TALK ABOUT THE ALEXANDER TECHNIQUE [cit. 2011-

03-20] Dostupné z www: <http://www.bdrs.org.uk/drn/1993/24/talkat.html>

45
Zoznam ilustrácií

obr. 1 Poloha napolo naznak, kolená smerujú hore a majú tvar trojuholníka so
základňou na podlahe

obr. 2 Kostra v polohe napolo naznak s vyznačenými smermi

obr. 3 vľavo: záklon hlavy dozadu a dolu pri usadaní,

vpravo: smerovanie hlavou dopredu a hore

obr. 4 hlava 1.dozadu a dolu 2. prehnane vyrovnaná 3. vyvážená

46