Táto elektronická kniha bola zakúpená v internetovom kníhkupectve

Martinus.sk

Meno a priezvisko kupujúceho: Nikola Mazúrová

E-mail: nikolamazurovaa@gmail.com

Upozorňujeme, že elektronická kniha je dielom chráneným podľa

autorského zákona a je určená len pre osobnú potrebu kupujúceho.
Kniha ako celok ani žiadna jej časť nesmie byť voľne šírená na internete,
ani inak ďalej zverejňovaná. V prípade ďalšieho šírenia neoprávnene
zasiahnete do autorského práva s dôsledkami podľa platného
autorského zákona a trestného zákonníku.

Veľmi si vážime, že e-knihu ďalej nešírite. Len vďaka Vašim nákupom

dostanú autori, vydavatelia a kníhkupci odmenu za svoju prácu.
Ďakujeme, že tak prispievate k rozvoju literatúry a vzniku ďalších
skvelých kníh.

Ak máte akékoľvek otázky ohľadom použitia e-knihy, neváhajte nás

prosím kontaktovať na adrese eknihy@martinus.sk
VRAŽEDNÝ
PRÍLIV
 STRÁŽCOVIA POBREŽIA K N I H A P R VÁ

VRAŽEDNÝ
PRÍLIV

DANI PETTREYOVÁ
Copyright © 2019 by Dani Pettrey
Originally published in English under the title The Killing Tide
by Bethany House Publishers, a division of Baker Publishing Group,
Grand Rapids, Michigan, 49516, U.S.A.
All rights reserved.

Všetky práva vyhradené. Bez predchádzajúceho písomného povolenia vydava-

teľa nesmie byť žiadna časť publikácie reprodukovaná, uložená do vyhľadáva-
cieho systému alebo prenášaná v akejkoľvek forme či akýmkoľvek spôsobom –
na­príklad elektronicky, kopírovaním, nahrávaním. Výnimkou sú krátke citácie
recenzií v tlačenej podobe.

Citáty zo Svätého písma: Biblia, Slovenský ekumenický preklad.

Banská Bystrica: Slovenská biblická spoločnosť, 2008.

Slovenské vydanie:
Copyright © i527.net, s.r.o., 2020
www.i527.net

ISBN 978-80-89822-41-6
Venujem Karen

Ďakujem za tvoj bystrý zrak,

za to, že pomáhaš mojim príbehom zažiariť,
a najmä vďaka, že si mojou požehnanou priateľkou
po všetky tie roky.
Je radosť pracovať s tebou.
Takže takýmto spôsobom zomrie…
JEDEN

WRIGHTSTVILLE BEACH, SEVERNÁ KAROLÍNA

Finnovi akoby v ramene vzbĺkol oheň a plazil sa ďalej dolu celou

končatinou. Bojoval s  takmer trojmetrovými vlnami, usilujúc
sa dostať ženu do hompáľajúceho sa koša a  následne hore do
helikoptéry pobrežnej stráže.
Plával smerom dozadu. Zatínajúc zuby ju z  posledných síl
pravou rukou držal okolo pása. „Už sme takmer tam,“ zareval,
prehlušiac hluk narážajúcich vĺn.
Zvíjala sa a  metala, ťahajúc sa dopredu. „Stan!“ vzlykla,
naťahujúc sa za potápajúcim sa člnom, z ktorého ju pred chvíľou
vytiahol.
„Nehýbte sa, aby som vás mohol dostať do bezpečia. Potom
sa vrátim po vášho manžela. Všetko dobre dopadne.“ Ignorujúc
bodavú bolesť v ramene zosilnil zovretie okolo jej drieku.
Svetlo pohltila tma. Búrka sa blížila rýchlejšie, než sa očaká-
valo. Tím bude trvať na tom, aby už išli, ale on nemal v pláne
odísť bez jej manžela.
Objavil v sebe silu, v ktorú už ani nedúfal, a podarilo sa mu
prevaliť ženu do záchranného koša. Po lícach jej prúdom tiekli
slzy. Spenené vlny jej ich však so šplechotom vzápätí zmyli z tvá-
re. Držiac sa okraja koša ju Finn pripútal popruhmi, pričom
klipsne ho nepríjemne bodali do prstov. Keď sedela bezpečne

7
 Vražedný príliv

pripútaná, spojil bolesťou pulzujúci palec s  ukazovákom do

krúžku na znamenie a Tony ju začal vyťahovať hore.
Nárazové vetry lomcovali košom visiacim vo vzduchu.
Pane Bože, prosím, nech ju bezpečne vytiahnu hore.
„Musíme ísť!“ zakričal Tony smerom dole. „Blíži sa búrka.“
„Daj mi tri minúty.“ Prosím. Ešte nikdy nikoho nenechal
napospas.
Vyťahujúc kôš na palubu Tony zakričal na pilota a  potom
opäť obrátil pohľad k Finnovi. „Musíš to dať za dve.“
Finn vyštartoval k  potápajúcemu sa člnu, zatiaľ čo Tony
posielal záchranný kôš naspäť dolu. Nedostatočné Finnove
zábery pod vodou vynahrádzal vietor fúkajúci v  smere jeho
cieľa. Ešte jedného, Bože. Modlil sa v duchu. Dovoľ mi zachrániť
ešte jedného.
Zahmlil sa mu zrak a  nič nevidel. Pravé rameno odmietlo
poslušnosť a nedokázal ním otočiť. Vari sa mu v ramene poško-
dila rotátorová manžeta*?
Čas sa krátil, začal zaberať iba ľavou rukou, no sotva sa hýbal
vpred.
Muž podľa slov jeho manželky uviazol v  podpalubí, ľavú
nohu mal zlomenú a zavalili ho úlomky zo zničeného člna. Jeho
žena sa ho snažila odtiaľ dostať, ale nevládala ho vytiahnuť.
Ľavá strana lode sa po šľahnutí ďalšej vlny takmer úplne
ponorila pod hladinu. Musel plávať ešte rýchlejšie, silnejšie
zaberať… nevšímať si tú bolesť.
Svišťanie rotujúcich čepelí vrtuľníka vo vzduchu nebolo
takmer počuť. Prehlušoval ho rozbúrený oceán. Helikoptéra
vzlietla vyššie ponad burácajúce vlny a visiaci kôš sa hojdal nad
nepokojnou hladinou mora.

* Šľachy ramenných svalov splývajú do jedného celku okolo hlavice ramennej

kosti – po splynutí tvoria rotátorovú manžetu.

8
 DANI PETTREYOVÁ

Vyvalila sa naňho prudká vlna a  stiahla ho pod hladinu.

Len čo sa dostal nad vodu a nadýchol sa, zavalila ho ďalšia. Keď
sa opäť vynoril, pred jeho očami sa čln vzdialený iba pár metrov
od neho potopil.
Prenikavý výkrik manželky, čo stratila manžela, sa rozľahol
ponad neúprosné burácajúce more.
Tony zdvihol kôš hore a poslal mu dole lano.
„Nie!“ zreval Finn a neveriacky potriasol hlavou. Nikdy pred­
tým nikoho nenechal umrieť.
„Nie je čas,“ trval na svojom Tony, „alebo chceš, aby sme tu
všetci pomreli?“
Akoby sa v ňom niečo zlomilo. Zapol si popruhy a vzniesol
sa nad rozbúrené more.

9
DVA

RALEIGH, SEVERNÁ KAROLÍNA

Gabby Rowleyová prechádzala autom cez takmer vyľudnené

cesty v centre mesta. Banket spojený s udeľovaním novinárskych
ocenení podľa slov jej šéfa znamenal pre denník Raleigh Gazette
úspech. Nedal sa však porovnať s novinárskymi gala večierkami,
ktoré navštevovala predtým, než jej Asim Noren zničil kariéru
v medzinárodnej žurnalistike a takmer ju i pripravil o život.
Uprela pohľad na trblietavé mesačné svetlo ožarujúce trofej
z nepravého krištáľu. Získala ju za novinársku prácu, za reportáž,
v ktorej odhalila drogového baróna Xaviera Fuentesa.
Pri spomienke na posledné stretnutie s ním ju striaslo. Ne­za­
budla, ako sa do nej vpíjali tie jeho tmavé oči.
Od ľaku podskočila, keď jej odrazu zazvonil telefón. Bluetooth
jej signalizoval, že volá Noah.
Uľahčene si vydýchla a prijala hovor. „Čauko, bráško.“
„Ahoj, maličká.“
Pozrela na hodiny. 23.03. „Voláš neskôr ako zvyčajne. Stalo sa
niečo?“ Pri jeho druhu práce si človek nikdy nemohol byť ničím istý.
„Nič sa nestalo. Len som ťa chcel skontrolovať.“
Od Fuentesovho zatknutia a skonfiškovania kokaínu v hod-
note niekoľkých miliónov dolárov sa ochranárska stránka osob-
nosti jej brata ešte zvýraznila.

10
 DANI PETTREYOVÁ

„Ako sa má mama?“
„Dobre. Občas sa cíti trochu osamelo, ale väčšinu času má čo
robiť s deťmi.“
Ich sestra Kenzie mala syna Owena a dcéru Fionu. Tí im do
života priniesli veľa radosti, najmä po tom, ako sa po náhlej smrti
Gabbinho, Noahovho a Kenzinho otca tri mesiace nato narodil
Owen. Fiona volala deda láskyplne Poppy.
Spomalila, aby sa uistila, či môže zabočiť doprava. Strieborné
auto za ňou zatrúbilo.
„Si v aute? Počul som trúbenie,“ spýtal sa Noah.
„Hej, akurát idem domov z udeľovania cien,“ vysvetlila mu,
odbočujúc doprava. Predbehol ju strieborný sedan a zmizol v tme.
„Ako to šlo?“ zaujímal sa Noah.
„V  pohode. Čo máš nové ty?“ zastavila pred semaforom.
Červené svetlo sa jej odrážalo na prednom skle a vrhalo na prí-
strojovú dosku tieň v tvare obráteného písmena L.
„Práve dokončujem nejaké papiere. Zajtra sa začínajú hry.“
Každoročne sa konali hry, v  ktorých si vyšetrovací tím
pobrežnej hliadky meral svoje sily a  vytrvalosť s  tímom  NCIS*
z vojenského kempu Camp Lejeune. Išlo hlavne o zábavu. „Dáte
im na frak?“
Keď mu položila tú otázku, odrazu ju prepadol zvláštny nepo-
koj. Prečo ešte stále nenaskočila zelená?
Obzrela sa dookola a vôbec nevnímala, čo jej Noah odpove-
dal. V nedeľu zostali všetky budovy v priemyselnej štvrti tmavé
a  neosvietené. Jej pocit osamotenosti ešte zosilnel, aj napriek
tomu, že telefonovala s bratom.
Klopkajúc si dvojcentimetrovým opätkom rátala sekundy,
počas ktorých okolo neprešlo ani jedno auto, no na semafore stále
svietila červená.

* Naval Criminal Investigative Service – Námorný kriminálny vyšetrovací úrad

11
 Vražedný príliv

„Gab? Deje sa niečo?“

„Ale nič, prepáč, len čakám, kedy naskočí zelená.“ A tiež na
to, kedy z nej vyprchá ten pocit stiesnenosti. Necítila sa tak od
tej udalosti v Južnom Sudáne.
Zozadu sa ozval prenikavý rachot motorky. Svetlá sa odrazili
od jej spätných zrkadiel, keď motocykel značky Triumph začal
spomaľovať a zastavil vedľa nej. Úľava, že tu už nie je sama, sa
pominula, len čo sa pozrela vedľa na čiernu motorku.
Jazdec sa k nej priblížil a zdvihol ruku… Naozaj v nej mal…?
Vystrelil a ona sa len zázrakom stihla hodiť na miesto spolu-
jazdca a vyhnúť sa strele, ktorá jej rozbila okno.
„Gabby!“ skríkol Noah.
Zohla sa čo najnižšie a rukami si chránila hlavu pred spŕškou
rozbitého skla.
Modliac sa o svoj život vytiahla sa von cez dvere spolujazdca.
Rukami i kolenami narazila na tvrdý chodník.
Snažila sa plaziť smerom k uličke, no trhlo ju späť. Keď sa oto-
čila, srdce jej splašene bilo. Zistila, že lem šiat sa jej zacvikol do
dverí. Rýchlym šklbnutím látky posiatej flitrami sa vyslobodila.
„Gabby!“ začula, ako Noah kričí.
Nemohla si však dovoliť vyzradiť svoju pozíciu, tak zostala
ticho. Po chrbte sa jej lial pot.
Na chodníku začula ťažké kroky.
Išiel si po ňu.
Zhlboka sa poriadne nadýchla, odkopla topánky z  nôh,
rýchlo sa pomodlila a vyštartovala k uličke.
Znova sa ozvali výstrely. Jedna guľka trafila kontajner na
odpadky naľavo od nej. Schovala sa zaň. Srdce jej búšilo osto-
šesť. Ruky mala od chodníka do krvi doškriabané. Ignorujúc tú
bolesť sa skrčila do klbka a modlila sa.
Kroky sa približovali.
V očiach ju zaštípali slzy. S ďalším hlbokým nádychom sa roz-
behla k inému smetiaku. Guľka presvišťala okolo nej a s ostrým

12
 DANI PETTREYOVÁ

zaškrípaním sa odrazila od kontajnera. Oprela sa chrbtom o stu-

dený kov. Vo vzduchu sa niesol nepríjemný zápach odpadkov.
Na jazyku cítila ich nepríjemnú pachuť.
Premáhajúc sa zadržala dáviaci reflex a  skúmala uličku,
kadiaľ by mohla ujsť. Na jej konci zbadala tlmené svetlo. Hotel
Renesancia. Ak by sa jej tam podarilo dostať, zachránila by sa.
Už bol takmer pri nej. Počula jeho kroky. Pustila sa do zbe-
silého úteku. Svaly ju začali páliť. Dostala sa až k ceste, kde ju
oslepili svetlá auta.
Čo ak má ten chlap komplica?
Auto so škripotom zabrzdilo.
„Čo ste sa – pomiatli?“ zakričal šofér cez otvorené okno.
Keď auto vyštartovalo preč, rozbehla sa. Odmietala sa otočiť
a pozrieť sa za seba. Náhlila sa dopredu tak rýchlo, ako to na
roztrasených nohách dokázala. Ďalšia guľka jej prefrčala okolo
pravého ucha a rozbila sklo na prednej strane hotela. Vrútila sa
do otáčavých dverí a takmer sa zvalila v hotelovom vestibule.
Recepčný zodvihol hotelový telefón a zreval doň „Ochranka!“,
potom sa ponáhľal k nej. „Slečna, je vám niečo?“ Potom upriamil
pohľad na dvere. Aj ona sa obzrela, modliac sa, aby jej takmer
vrah nemal odvahu vojsť sem. Vďakabohu, nemal.
Udychčaná a trasúc sa od vlhkého studeného potu sa zrútila
do náručia hotelového zamestnanca.

13
TRI

WRIGHTSVILLE BEACH, SEVERNÁ KAROLÍNA

Finn Walker sa prebudil z nočnej mory. Aspoň tak nazval tieto

jeho sny psychológ, ku ktorému ho donútil ísť zamestnávateľ.
Naposledy pracoval v  úlohe záchranára plavčíka presne pred
šiestimi rokmi, čo bolo zároveň prvý a poslednýkrát, keď v služ-
be niekoho nezachránil.
Otočil sa v posteli na druhý bok a zasvietil si nočnú lampu.
Oblohu preťal blesk a hneď nato zaburácal hrom.
Do okna sa oprel ostrý vietor, až na ňom zarachotila roleta.
Postavil sa a natiahol si boľavé rameno. Robil to vždy, keď pršalo.
Vydýchol si. Cítil vďačnosť, že môže naďalej plávať a surfovať.
Poškodené šľachy v ramene mu však viac nedovoľovali robiť také
dlhé zábery, ktoré sú u plaveckého záchranára potrebné. Ak by to
aj dokázal, už by sa k tej práci nebol vrátil. Nie po tom, čo sa mu
nepodarilo zachrániť toho človeka a pripravil tak rodinu o otca.
Chytil sa za koreň nosa. To, že sa mu práve vtedy potrhali šľachy
tvoriace v ramene rotátorovú manžetu, bola hlúpa zhoda okolností.
Vzal z  komody spolovice plnú fľašu a  doprial si poriadne
dlhý dúšok vody izbovej teploty.
Opierajúc sa o skrinku z borovicového dreva vypil fľašu až
do dna. Vždy počas búrky mu do ramena vystreľovala bolesť
a mátali ho nočné mory. Akoby to bola neustála pripomienka
jeho zlyhania i toho, ako ho Boh nechal v štichu.

14
ŠTYRI

RALEIGH, SEVERNÁ KAROLÍNA

Gabby sa poďakovala dôstojníkovi Jensenovi, ktorý ju odviezol

z Hotela Renesancia na šestnásty policajný okrsok nachádzajúci
sa necelé dva kilometre od miesta, kde sa ju útočník pokúšal
zabiť. Jej auto bolo pojazdné, ale celá karoséria bola zničená.
Potrebovala kompletnú opravu.
Usadil ju a  odišiel jej vziať šálku kávy. Stále na sebe cítila
nepríjemný studený pot. Dlhé večerné šaty s flitrami sa jej lepili
na spotenú pokožku, nohy sa jej chveli a celá sa triasla od zimy.
Do rušnej policajnej stanice sa nečakane vrútil jej šéf
Lawrence King. Šľahal pohľadom po celom úrade, až kým mu
zrak nepadol na ňu. Ešte stále mal na sebe smoking. Kravatu
mal uvoľnenú, košeľu zhora porozopínanú. Predieral sa davom
ľudí smerom k nej.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa a kľakol si vedľa stoličky, kde sedela.
Utŕžila zopár škrabancov a menších rán, inak sa cítila fyzic-
ky v poriadku. No psychicky…
V priebehu necelého roka to bolo druhýkrát, čo na ňu niekto
mieril zbraňou. Lenže tentoraz aj stlačil spúšť.
Skôr než stihla odpovedať, vrátil sa dôstojník Jensen
s kávou a so svetlosivou dekou s čiernym nápisom RPD*. Keď

* skratka RALEIGH POLICE DEPARTMENT – policajné oddelenie mesta Raleigh

15
 Vražedný príliv

sa Lawrence postavil a prehodil jej ju okolo pliec, zacítila silný

zápach lacného pracieho prášku. Nie úplne najjemnejší mate-
riál ju trošku škriabal na pokožke. Skôr než si Lawrence sadol
na stoličku vedľa nej, upokojujúco jej stisol rameno. Vždy sa
správal ako prehnane starostlivý otec, no teraz nepochybovala
o tom, že jeho obavy sú na mieste.
„Máte nejaké tušenie, kto bol ten útočník?“ spýtal sa jej
dôstojník.
„Nie,“ pokrútila hlavou. „Celý čas mal na hlave prilbu.“
„Mne niečo napadlo,“ ozval sa Lawrence.
Policajtovi sa od prekvapenia rozšírili oči. „A to?“
„Gabby je investigatívna novinárka a jej reportáž o Xavierovi
Fuentesovi viedla k obrovskej drogovej razii. Národná protidro-
gová jednotka vďaka nej skonfiškovala kokaín v hodnote tridsať
miliónov dolárov.“
Dôstojník tleskol rukami. „To preto ste sa mi zdali taká pove-
domá. Videl som vás v správach na Kanáli 9. Skvelá reportáž.“
„Vďaka.“ Založila si vlhký pramienok vlasov za ucho. Kedy
sa už prestane potiť a zároveň triasť od zimy?
„Takže s najväčšou pravdepodobnosťou ide o niekoho z Fuen­
tesových ľudí.“ Dôstojník Jensen si povzdychol. „Nanešťastie
nebudeme môcť nijako dokázať prepojenie s Fuentesom. Aj keď
nájdeme toho strelca.“ Pošúchal si krk zozadu. „Tak sa teraz
sústreďme naňho. Vedeli by ste mi ho opísať? Výška, váha,
stavba tela?“
„Povedala by som, že mal okolo stoosemdesiat centimetrov,
možno trošku menej. Priemerná postava a veľmi rýchla chôdza.“
„To nám pomôže.“ Vyťukával jej odpovede do klávesnice a za
každým riadkom ťukol na klávesu ENTER. „Pamätáte si na typ
motorky a prilby, ktorú mal? Vedeli by ste mi ich aj opísať?“
„Bol to čierny Triumph a pretekárska prilba značky AGV.“
Dôstojníkovi Jensenovi od prekvapenia vyskočilo obočie do
výšky.

16
 DANI PETTREYOVÁ

„Kolega môjho brata vlastní modrý Triumph a  podobnú

pretekársku prilbu. Ľahko sa rozoznajú, pretože vzadu majú
výraz­ný spojler.“
„Výborne, prezrieme všetky nahrávky z  priemyselných
kamier v danej oblasti a podľa typu a modelu motocykla začne-
me hľadať v našej databáze. Dúfajme, že sa nám ho podarí nájsť,
avšak pochybujem, že číslo na poznávacej značke mal platné.“
Zazvonil mu telefón. „Ospravedlňte ma,“ povedal, postavil
sa a odišiel vybaviť hovor.
Lawrence neveriacky potriasol hlavou. „Ja som ti vravel, že
si teraz v ohrození.“
Nedovolí predsa takým mužom, ako je Fuentes a jeho hrdlo-
rezi, aby ju odstrašili od vykonávania svojho povolania. „Law­
ren­­ce, je to predsa moja práca.“
Skôr než stihol jeden z nich znova prehovoriť, Jensen sa vrátil
k  svojmu  stolu. „Hovoril som s  kriminálnym vyšetrovateľom.
Bol na mieste činu. Zo smetiakov z bočnej uličky vytiahli za hrsť
projektilov. Ide o náboje kalibru .45.“ Potiahol nosom a pove-
dal. „Mali ste obrovské šťastie, že ste to prežili. Mám zavolať
federálov? To sa teda čudujem, prečo ešte nie ste v programe na
ochranu svedkov.“
„Odmietla to,“ ozval sa Lawrence a zabodol do nej pohľad.
„Prečo?“ zamračené čelo dôstojníka Jensena pripomínalo
písmeno V.
„Odmietla dať protidrogovému informácie, ktoré od nej chceli.“
„Už som ti to povedala. Neprezrádzam svoje zdroje. Sľúbila
som mu anonymitu a svoje sľuby dodržiavam.“
Lawrence si prekrížil ruky na hrudi. „Táto ženská je fakt
nemožná.“ Zatriasol hlavou a opäť sa pozrel na Gabby. „Aspoň
vypadni z mesta. Noah povedal, že si po teba príde.“
Brat jej to už vravel, keď mu volala ešte cestou na stanicu, ale
nesúhlasila s tým. Očividne to on vnukol Lawrencovi túto myšlien-
ku. „Neutečiem domov. Nebudem riskovať bezpečie svojej rodiny.“

17
 Vražedný príliv

„Tvoj brat je predsa agentom Vyšetrovacieho úradu pobrež-

nej stráže. Spolu so svojím tímom ťa dokáže ochrániť.“
Predstavila si príťažlivú, ale bolesťou naplnenú tvár Finna
Walkera. Nebola si istá, čo má považovať za väčšiu pochabosť –
ohrozenie života, ak tu ostane, alebo srdca, ak pôjde.
Po vyše dvoch hodinách otázok a papierovačiek ich dôstoj-
ník Jensen sprevádzal do redakcie denníka Raleigh Gazzette.
Gabbino auto zostalo dočasne zadržané na policajnej stanici.
Lawrence trval na tom, že doma už nie je v  bezpečí
a v Gazzet­te majú ochranku, ktorá dohliada na celú budovu.
Dôstojník ich odprevadil dnu  a  neodišiel skôr, než zamkli
dvere a zapli alarm. Po zvyšok noci zostal vonku pred budovou.
Našťastie v kancelárii mala základné nevyhnutnosti – oblečenie
na cvičenie, keďže navštevovala telocvičňu v budove, a takisto
náhradné oblečenie pre prípady, keby na seba niečo vyliala, čo
sa stávalo pomerne často, hygienické potreby a  extra kabelku
navyše. Odišla sa prezliecť na toaletu. Zvliekla zo seba dotrhané
vlhké večerné šaty a obliekla si sivé legíny na jogu, vínovočerve-
né tričko a obľúbené čierne TOMS-ky*.
Keď sa vrátila, Lawrence jej pokynul smerom ku gauču
vo svojej kancelárii. „Vyspi sa.“ Podal jej prikrývku a  vankúš,
ktoré používal, keď pracoval dlho do noci. Nečudo, že tento
päťdesiatpäťročný chlap nemal manželku. Doslova sa oženil
so svojou prácou. „Budem ešte na niečom robiť. Sadnem si na
Joeovo miesto.“

* Americká značka obuvi, ktorú založil Američan Blake Mycoskie. Spo-

ločnosť TOMS sa výrazne orientuje na  charitatívnu pomoc rozvojovým
krajinám a do predaja zaviedla produkt nazvaný „One to one“ – „jeden
za jeden“ – pri kúpe jedného páru kupujúci takto daruje pár topánok die-
ťaťu z takejto krajiny. Vďaka tomuto ušľachtilému poslaniu sa spoločnosť
rýchlo preslávila a stala sa fenoménom.

18
 DANI PETTREYOVÁ

„Aj ty potrebuješ oddych,“ povedala a  zastala na mieste.

Určite sa jej nepodarí len tak zaspať. Nervy mala napäté ako
struna.
„Som v  pohode, mám toho ešte veľa na práci. Pomôžeme
polícii identifikovať toho strelca, nech je to ktokoľvek. Zavolám
zopár ľuďom, čo mi dlžia protislužbu.“

///////////////

Niečia ruka zatriasla Gabby za rameno a vytrhla ju zo spánku.

Rozlepila oči a zažmúrila do tmy.
„Preber sa, spachtoška.“
Noah? Posadila sa a pretrela si suché oči. Niekde sa jej zasekli
kontaktné šošovky. Zažmurkala, snažiac sa ich zvlhčiť, ale bez-
výsledne. „Čo tu robíš?“
„Beriem ťa domov.“
„Čože…?“
„Hovoril som s Lawrenceom a obaja sme sa na tom zhodli.
Ak nie si ochotná prezradiť svoj zdroj, čo rešpektujem, musíš
odísť do Wilmingtonu. Budeš pod ochranou môjho tímu. Pri
nás budeš v bezpečí.“
„Čo ak Fuentes príde na to, kde som, a pošle ďalšieho zabijaka?“
„Ak zostaneš v Raleigh, určite ťa nájde.“
„Nechcem riskovať, že tým ohrozím mamu, Kenzie a deti.“
„Sme tvoja rodina. Dovoľ nám ochrániť ťa.“
„Neviem.“ Zmenila polohu a  položila bosé nohy na hrubý
koberec.
„Nemáš na výber,“ ozval sa Lawrence od dverí. Fluoreskujúce
svetlo ožarovalo jeho vysokú postavu.
„Prečo by som nemala?“
Strčil si ruky do vreciek nohavíc. „Ak nepôjdeš, vyrazím ťa.“
Zasmiala sa. „To nemyslíš vážne.“
„Smrteľne,“ povedal s vážnym výrazom na tvári.

19
 Vražedný príliv

Nahnevane zavrčala. Vedela, že teraz ju dostal. Po tom, čo ju

v BBC vyhodili kvôli jej vzťahu so zdrojom, z ktorého sa napo-
kon vykľul zradca – prebehlík, nik iný v  novinárskej brandži
okrem Lawrenca ju nechcel zamestnať.
Rukou si prehrabla strapaté vlasy. „Nehráš fér.“
Prekrížil si ruky. „Budem neférový, ak bude treba, aby som
ťa ochránil.“
Poriadne si povzdychla. Nedával jej na výber.

20
PÄŤ

NEW BERN, SEVERNÁ KAROLÍNA

Gabby odkopla z  nôh topánky a  pritiahla si kolená k  hrudi,

snažiac sa trochu ponaťahovať. Práve vchádzali do pobrežného
mesta New Bern, kde bolo večne zachmúrené počasie. Noah
trval na tom, že sa vyhnú diaľnici, takže cesta trvala dlhšie ako
zvyčajne. Zostávalo im ešte niečo vyše hodiny.
„Mama a  Kenzie budú nadšené, až ťa uvidia,“ povedal jej,
poklepkávajúc si po volante.
„Prídu sa na hry pozrieť aj Owen a Fiona?“ Ešte stále nedo-
kázala uveriť tomu, že jej neter a synovec už majú štyri a dva
roky. Vlastne ani tomu, že jej sestra je už mamou.
„Preteky sa začínajú už ráno o pol ôsmej, takže pre nich to
bude priskoro, ale Mark povedal, že ich privedie, keď sa zobudia.“
Noahov CGIS* tím porazil NCIS z Lejuene v „priateľskom“
triatlonovom súboji dva roky po sebe, ale ona sa na pretekoch
zúčastní po prvýkrát.
„Vezmem ťa k Finnovi, aby si si trochu pospala. Ten však už
bude na ceste do práce, keď dorazíme do mesta.“
Prekvapene zažmurkala. „Prečo ma berieš k Finnovi?“

* skratka pre Coastal Guard Investigative Service – Vyšetrovací úrad pobrež-

nej stráže

21
 Vražedný príliv

Po tom debakli v Južnom Sudáne bývala celú zimu v jeho

hosťovskej izbe, ale Noah predsa nemohol mať v úmysle znovu
ju tam poslať.
Ten si odkašľal. „U Finna je to pre teba najbezpečnejšie.“
„Prečo?“ spýtala sa a stiahlo jej hrdlo.
Vchádzali do lampami osvetlených ulíc nákupného centra
New Bernu a on jej venoval letmý pohľad. Počkal, kým tadiaľ pre-
šli, a až potom jej odpovedal: „Viem, že to možno bude trochu…
nepríjemné… po tom, čo ste… no veď vieš,“ pokrčil plecami.
Do líc jej stúpla červeň. Prosím, len nezačni rozoberať môj vzťah
s Finnom. „Prečo si myslíš, že uňho to bude bezpečnejšie ako u teba?“
„Pretože býva ďalej, mimo našej rodiny, kde by bez pochýb
Fuentes hľadal najskôr.“
„Práve preto som sem vôbec nechcela ísť. Ak sa niekomu
z vás niečo stane, nikdy si to neodpustím.“
„Ja sa o  seba viem postarať. A  Kenzie ochráni Mark. Veď
koniec koncov, je to vojak námornej pechoty.“
„No dobre, lenže mama je na Topsaili* sama.“
„Pôjde ku Kenzie a Markovi na základňu.“
To Gabby upokojilo. V Camp Lejuene ** sa nič nemôže stať.
„Finn má dom na vonkajšom pobreží polostrova, takže ak
by sa tam niekto blížil, zbadá ho už z kilometra. A,“ pokračo-
val skôr, ako mohla niečo namietnuť, „ak by ste museli utekať,
existuje niekoľko spôsobov, ako sa odtiaľ dostať. V  člne, na
dirtbiku*** cez kopcovitý terén alebo jednou z  troch dolných
príjazdových ciest vedúcich cez jeho pozemok.“
Nemala na to čo povedať… jej srdce bolo opäť vo veľkom
nebezpečenstve.

///////////////

* ostrov v Severnej Karolíne

** Camp Lejuene – tábor námornej pechoty
*** dirtbike – tzv. špinavý motocykel na jazdu do terénu

22
WILMINGTON, SEVERNÁ KAROLÍNA

Finn si nervózne prehrabol vlhké vlasy, blížiac sa k úradu CGIS.

Meškal. Asi predsa len nemal ísť pred prácou surfovať, no keď
mu v noci zavolal Noah, povedal mu, čo sa stalo Gabby, a potom
ho požiadal, či by uňho mohla znova ostať, zvyšok noci ani oka
nezažmúril. Musel zo seba nejako dostať to napätie. Vďaka silnej
septembrovej búrke počas minulej noci boli vlny priam úžasné.
No pri pohľade na nepreniknuteľný výraz na tvári Caleba
Easona usúdil, že v kancelárii vypukla ešte hrôzostrašnejšia búrka.
„Som rád, že si sa k  nám pripojil,“ povedal Caleb a  kývol
hlavou.
Finn sa pozrel na hodinky. Meškal štyri minúty. Hups! Rád
by povedal, že Caleb to preháňa, ale dobre vedel, že ak išlo
o  záchranné akcie pobrežnej stráže či dokonca o  vyšetrovanie
CGIS, obrovskú rolu hrala čo i len minúta. Rozhodovala o živo-
te alebo smrti i o tom, či sa im podarí úspešne vyriešiť prípad
alebo im dôkazy zmiznú priamo pred očami.
„Ospravedlňujem sa, pane.“
Keďže Caleb bol od neho iba o dva roky starší, pripadalo mu
to často neprirodzené, keď ho mal takto osloviť, ale ako druhý
najstarší člen tímu mal Caleb v tíme zodpovedajúci rešpekt.
Zatváril sa vševediaco a zdvihol obočie. „Nechaj ma hádať,“
povedal, načahujúc sa k tlačiarni po papier s raňajším prehľa-
dom správ. „Vlny?“
Finn previnilo preglgol. „Áno,“ odpovedal a  sadol si vedľa
Sama Fostera, ktorý ich každé ráno s obrovskou radosťou záso-
boval veľmi potrebným kofeínom.
Sam schmatol pohár zo zvlnenej kartónovej tácky a  podal
ho Finnovi.

23
 Vražedný príliv

Obchodná značka – modrá maska tikimana* – svietila na

pohári s nápisom Hunga Bunga Java a odzrkadľovala Calebov
zachmúrený výraz. Z malého otvoru vo viečku sa k nemu niesla
vôňa silného espressa a vylepšila mu náladu aj uprostred miest-
nosti plnej napätia, ktorého stelesnenie stálo priamo pred ním.
S Calebom si veľmi nesadli.
„Ako som vravel, než si sa k  nám ráčil pridať,“ poťukal si
perom po papieri, ktorý zvieral v  ruke, „dostali sme hlásenie
a  ideme do akcie. Finn, ideš vrtuľníkom. Chcem ťa tam mať
skôr, než vstúpime na loď, aby sme nestratili nijaké dôkazy, ak
došlo k zločinu. Sam, ty ideš so mnou raftovým člnom.“
„Kam ideme, pane?“ spýtal sa Finn.
„Pobrežná stráž našla loď hlavného námorného poddôstojní-
ka Dennisa Fletchera unášanú prúdom bez riadenia po tom, čo
Tess Seaversová nahlásila, že jej muž Will sa nevrátil minulú noc
domov z rybárskej výpravy s Fletcherom.“
„Will Seavers?“
Caleb prikývol. „Viem, že je to tvoj priateľ,“ povedal a pre-
šiel pohľadom po miestnosti. „Prosím ťa, buď ostražitý a maj
na zreteli oznámenie, čo sme dostali minulý týždeň z Miami…
spolu s  touto novou skutočnosťou.“ Zdvihol hárok papiera.
„Miamská jednotka nedávno narazila na drogových pašerákov.
A  nielenže sa posúvajú ďalej na juh, podľa najnovších zistení
ich minulú noc zahliadli pri našom pobreží. Musíme byť veľmi
ostražití.“
O päť minút neskôr sa už Finn náhlil k helikoptére. Počkal,
kým mu pilot dal signál, že môže nastúpiť na palubu.
Svišťanie rotorových čepelí mu rozstrapatilo vlasy. Vopchal
sa na zadné sedadlo za pilotom Deanom. Zapol si pásy. Vedľa
neho sedela zdravotníčka pobrežnej stráže Brooke Keslerová.

* domorodá maska alebo soška nahnevaného mužíčka

24
 DANI PETTREYOVÁ

Pozdravila ho kývnutím hlavy a cez slúchadlo s mikrofónom

sa mu prihovorila: „Užili ste si so Stuom ranné vlny?“ Čepele
vrtuľníka hlučne vírili vzduch ako splašené čajky mávajúce
krídlami.
Trénoval Brookinho mladšieho bratranca v  surfovaní. To
dieťa sa učilo neskutočne rýchlo.
„Dnes som vás zhora zahliadla. Ste blázni,“ zasmiala sa. Dean
práve odlepil stroj od zeme. Vzniesli sa nad základňu pobrežnej
stráže a  smerovali k  ústiu pobrežia. Finn úkosom zazrel svoj
dom na vonkajšej strane polostrova Wrightsville Beach.
Niesli sa ponad oceán, kam ho srdce vždy ťahalo – jazdiť na
vlnách oceánu, kĺzať sa na vode cez tunel vysokých vĺn, ak má
to šťastie a na také natrafí.
Lenže dnes, v  tomto okamihu, obavy o  priateľa Willa
Seaversa zatlačili do úzadia aj myšlienky na oceán, jeho zdroj
trá­penia i radosti.
„Podľa všetkého si meškal,“ ozval sa s úškrnom Dean. „Sta­
vím sa, že Caleba to veľmi nepotešilo.“
Finn prikývol. „Myslel som si, že to stihnem.“ Zaťal sánku.
Už viac takú chybu nespraví.
„To si myslíš zakaždým,“ ozvala sa Brooke. „Stu je presne
taký istý. Ani jeden z vás nevie odolať.“
Trafila klinec po hlavičke. Akoby v tom bolo niečo takpove-
diac primitívne, ako si ho volanie oceánu dokázalo podmaniť.
Ale mal pred sebou vyššie priority.
Zalomcoval nimi ostrý vietor a vytrhol Finna zo zamyslenia.
Dean odolal náporu a s ľahkosťou vybalansoval helikoptéru.
Finna nahlo dopredu a narazil si koleno. Premkli ho obavy
o Willa a Fletchera.

25
ŠESŤ

OSTROV TOPSAIL, SEVERNÁ KAROLÍNA

Keď dorazili na miesto hier, Gabby vystúpila z  Noahovho

zeleného džípu Hunter Sahara. Po ťažkej noci a následnej dlhej
jazde ju boleli všetky svaly.
Slnko sa ešte len predieralo spoza horizontu, ale teplota už
dosiahla okolo dvadsať stupňov. Nedokázala zo seba striasť
chlad, ktorý ňou stále lomcoval, potrebovala cítiť na pokožke
teplé lúče slnka.
Noah ju počas toho, ako kráčali k hlavnému stanu poduja-
tia, sledoval.
„Cítiš sa dobre?“
Prikývla. Cítila sa otrasená, ale dokázala fungovať. Aj keď sa
navonok tvárila, že Noahova prehnaná starostlivosť jej prekáža,
hlboko v duši musela priznať, ako veľmi ju upokojovala skutoč-
nosť, že ju bude spolu s tímom ochraňovať.
Opäť sa jej v mysli zjavila Finnova tvár. Nezabudla na jeho
ublížený výraz v tvári, keď ho pred polrokom opustila a odišla
preč. Jej rozhodnutie odísť kvôli práci do Raleigh ho nanajvýš
zaskočilo. Nejako sa jej však dostal pod kožu – stále cítila jeho
vôňu, dotyk, pamätala si jeho nežný úsmev. Ako a  prečo ho
vlastne nechala tak?

26
 DANI PETTREYOVÁ

Pri pomyslení, že sa mu čoskoro ocitne zoči-voči, ju premo-

hol nepokoj, až jej zahučalo v žalúdku.
Noah sa zasmial. „Večne hladná.“
„Vinná v plnom rozsahu.“ Pokrčila plecami, ale hlad nebol
dôvodom jej nervozity. Hoci bola rada, že to takto pochopil.
Aspoň mu nič viac nemusela hovoriť. Namiesto hlavného stanu
ju zaviedol k stánku s občerstvením.
Vzala si čučoriedkový muffin a horúcu šálku kávy.
Noah mrkol na hodinky. „Do štartu máme menej než päť
minút. Idem sa radšej pripraviť. Budeš v pohode?“
Zamračila sa naňho.
Zdvihol ruky dlaňami smerom k nej. „Okej, veď sa len pýtam.“
„Gabby.“ Rútila sa k nej mama a ako k nej kráčala, bosými
nohami odkopávala piesok. Červená hriva vlasov, ktorú po nej
nezdedil nik okrem vnučky Fiony, jej viala vo vetre.
Gabby si poriadne vzdychla, až jej podskočila ofina nad
čelom. Blížil sa k nej ďalší prejav strachu a obáv v podobe jej
mamy. „Budem úplne v pohode,“ odpovedala konečne bratovi.
Uškrnul sa a stisol jej rameno. „Nezabudni, robí to, lebo ťa ľúbi.“
„Viem.“ Bolo to tak a Gabby si naozaj vážila prejavy jej lásky,
no jej kázania veru nie.
Mama ju pohltila v medveďom objatí.
„Ohó,“ takmer ju tým stiahla na zem. „Ahoj, mami.“
„Tu je moje zlaté dievčatko,“ povedala, nepoľaviac zo sily,
akou ju stískala.
„Mami, som úplne v pohode, naozaj.“ Útok z minulej noci
nebol ani spolovice taký hrozný ako to, čo prežila s Asimom.
Mama ustúpila trochu dozadu a zapravila jej pramienok vla-
sov za ucho. „Matka má právo báť sa o svoje dieťa.“ Pohľad uprela
na zlatý medailón, ktorý visel Gabby na hrudi. Vzala do rúk dar,
čo dostala práve od nej a Kenzie zase dostala rovnaký duplikát
– darovala im ich v deň pohrebu ich otca. V medailóniku bola
ockova podobizeň a Gabby bez neho nespravila ani krok.

27
 Vražedný príliv

Mama na ňu skúmavo pozrela. „Si si istá, že to zvládneš?“

Mierne sa usmiala: „Sľubujem.“
Mama pokrútila hlavou a vydýchla si. „Ty si ale odvážne dievča.“
Pohla sa, keď zočila prichádzať Kenzie. „Tie moje dcéry sú
naozaj odvážne baby.“
„Čau, Gabs,“ zvítala sa s ňou sestra a objali sa, pričom ich
medailóniky do seba narazili.
„Ahoj,“ s radosťou sestru vyobjímala. Tlak na rebrá tentoraz
nebol taký strašný.
Tešila sa, že je doma.
Noah prestal pohľadom skúmať hladinu mora a  pozrel sa
na Kenzie. Ona bez toho, aby povedal čo i len slovo, prikývla.
Práve jej odovzdal ochranárske žezlo nad Gabby, čo podľa nej
vôbec nebolo potrebné.
Keď ich Noah učil strieľať, Gabby bola vždy ten lepší strelec.
Mala dobrú mušku. V  kabelke krížom cez plece mala zbraň
značky Springfield, model XD-S, a bola pripravená kedykoľvek
ju použiť na svoju ochranu. Nechápala samu seba, prečo si na
banket vzala tú malú flitrovanú kabelku, do ktorej sa jej zbraň
nezmestila. Za normálnych okolností ju mávala vždy poruke
a ten útok jej pripomenul prečo. Zbraň našťastie ostala zamknu-
tá v pracovnej skrinke, takže si ju pre prípad vzala so sebou.
Noahova kolegyňa Rissi Dawsonová schmatla ružovú SUP
dosku* a pádlo, a keď sa jej pohľad stretol s Gabbiným, zamávala
jej. Priateľka jej naozaj chýbala. Možno bolo predsa len na niečo
dobré, že sa sem s Noahom vrátila. A to i napriek tomu, že sa
obávala stretnutia s Finnom.
Spoza nej sa vynoril ďalší Noahov kolega Logan Perry v krik­
ľavých havajských šortkách z  osemdesiatych rokov. „Zdravím
ťa, Gabby.“

* SUP board – STAND-UP board, doska na pádlovanie na vode v stoji

28
 DANI PETTREYOVÁ

„Ahoj, Logan,“ pozdravila a zachichotala sa na jeho pestrofa-

rebnom oblečení. Ten teda vedel človeku zdvihnúť náladu.
„Rád ťa vidím,“ povedal, prechádzajúc okolo nej so SUP
doskou a pádlom. Postavil sa vedľa Noaha a Rissi pred vstupom
do oceánu. Ich súperi z NCIS stáli v rade neďaleko nich. Prsty
sa im zabárali do mokrého piesku.
Zapískala píšťalka. Gabby si sadla na farebnú batikovanú
deku vedľa sestry. Kiežby tu boli aj Fiona a Owen. Nevedela sa
dočkať, kedy uvidí svojich milovaných huncútov.

///////////////

Rissi sa spustila na vodu. Balansovala na doske, pádlujúc k šíre-

mu moru. Rytmicky sa hladko kĺzala hore a  dole po vlnách,
raziac si cestu napred. Neobťažovala sa obzrieť za seba, či ju
niekto nasleduje. Namiesto toho upriamila pohľad na bóje
označujúce kurz v smere k Surf City a potom zase naspäť.
Pofukujúci vietor a hojdajúci sa terén skúšal jej schopnosť
udržať rovnováhu počas pádlovania v náročnom teréne. V duchu
si ďakovala, že jej napadlo zopnúť si vlasy vzadu na temene.
Dosiahla najsevernejší bod dráhy, zamanévrovala okolo bóje
a zamierila naspäť do cieľa. Pri pádlovaní však narazila na spod-
ný prúd. Ramená ju od toľkej námahy začali páliť.
„Dobieham ťa,“ zakričal na ňu agent NCIS Travis Jones. Už
čochvíľa sa chystal otočiť okolo bóje aj on.
„Nevšímaj si ho,“ povedal jej Logan, keď asi o minútu prešla
okolo neho.
„Dáš to,“ dodal Noah, ktorý začal zrýchľovať. Očividne si
šetril sily až na záver.
Poriadne sa do toho oprela, zdolávajúc ostré vlny. Rozkročila
sa viac naširoko a sústredila sa na smer k cieľovej páske a teplo
zo slnka vychádzajúceho nad horizont.
„Mám ťa, Dawsonová,“ zvolal opäť Travis spoza nej. Dobiehal ju.

29
 Vražedný príliv

Tentoraz nie.
Už dovidela až na divákov. Noahov synovec a neter zoskočili
z piesočnej duny s otcom Markom v pätách.
Usilovne zaberala a smerovala k pobrežiu.
Už jej zostávalo len zhruba dvadsať metrov. Desať…
Srdce sa jej prudko rozbúchalo, až jej zabrnelo v  ušiach.
Travisovo pádlo ju trafilo do piat.
„Poďme, Riss, to dáš,“ zareval Noah blízko nej. Všetci traja
sa ocitli tesne vedľa seba v boji o prvenstvo.
„Ideš, Riss,“ povzbudzujúco na ňu zakričal Logan.
Spŕška slanej morskej vody v  sebe niesla chuť víťazstva.
Zapichla pádlo, aby udržala rovnováhu, keď sa cez vlnu previez-
la k pobrežiu. Špička dosky narazila na breh o pár sekúnd skôr
ako Travisova a Noahova.
„Skvelé, Riss!“ Noah sa k nej prirútil a potľapkal ju po pleci.
„Takže toto kolo sme už vlastne vyhrali.“
Pozrela na Travisa a usmiala sa na jeho zblednutú tvár.
Napokon ho porazila. Keď mierila k stánku s občerstvením,
kde jej dobrovoľník – brigádnik ponúkol fľašu iontového nápo-
ja značky Gatorade, celým jej telom ešte lomcoval adrenalín.
Dopriala si poriadny dúšok perlivého nápoja. Vyhrala síce prvé
kolo, ale ešte mala dve náročné pred sebou. Všimla si, že zo
západu sa blížia mračná, no dúfala, že pre búrku sa hry nezrušia
a nepríde o šancu znova Travisa poraziť.

30
SEDEM

Finn zbadal Fletcherov čln tri metre pod sebou. Na palube

nezaznamenal vôbec nijaký pohyb. V  diaľke zazrel prázdny
záchranný čln pobrežnej stráže, hojdajúci sa na vlnách.
Otvorili sa dvere kabíny vrtuľníka a  pripol sa na lano.
Zodvihol hlavu a pozrel na Deana: „Pripravený na spustenie.“
Dean prikývol. „Spúšťam,“ odvetil. Keď Finn klesal čoraz
nižšie k  palube  člna, tvár mu obklopila spŕška slanej vody.
Čepele vrtuľníka hlučne svišťali vo vzduchu nad ním.
Bezpečne sa dotkol nohami paluby, odopol sa a  vyvliekol
z popruhov na lane. Zopnutím ukazováka a palca do kruhu dal
Deanovi znamenie a ten sa stiahol z dosahu.
Finnov pohľad padol na krvavé stopy tiahnuce sa po ľavom
boku lode.
Vytiahol zbraň SIG* a začal prezerať palubu, dávajúc pri tom
pozor, aby nezničil dôkazy.
Keď skontroloval vonkajšiu časť lode, odfotografoval najprv
hornú palubu, aby zabezpečil dôkazy ešte predtým, než ich
zmyje alebo inak znehodnotí prichádzajúci dážď.
Potom vstúpil do kabíny. Svaly mal napäté. „Seavers, Fletcher?“

* samonabíjacia pištoľ navrhnutá a  vyrábaná švajčiarskou spoločnosťou

Swiss Arms AG (Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/SIG_Sauer_P226)

31
 Vražedný príliv

Žiadna odpoveď.
Do nosa mu udrel ťažký pach krvi.
V  rozhorúčenej dlani ľavej ruky zvieral chladnú rukoväť
pištole SIG. Adrenalín v ňom priam vrel.
Zbadal steny kabíny ostriekané krvou a pod stropnou úlož-
nou priehradkou sa nachádzala lepkavá kaluž krvi.
Než sa znova vrátil k úložnej priehradke, prehľadal zvyšok
kabíny.
Prudko vydýchol a  so srdcom bijúcim opreteky ju otvoril.
Na podlahu so žuchnutím vypadlo telo Willa Seaversa.
Dostal tri zásahy do hrudníka a jeden do hlavy. Finn zvraštil
nos. Jeho priateľa zabili.
Sťažka prehltol. Chuderka Tess. Bola v siedmom mesiaci teho­
tenstva a zavraždili jej muža.
Stislo mu srdce. Len predminulý večer uňho doma spolu
večerali.
Vytiahol telefón a vytočil Calebovo číslo.
„Pri telefóne Eason.“
Nemohol uveriť, že je to naozaj tak. Preglgol a oznámil: „Will
je mŕtvy. Po Fletcherovi ani stopy, prívesný čln lode chýba.“
„Upovedomím pobrežnú stráž a začneme pátranie. Potrebuješ
pomoc?“
„Nie, zvládnem to. Zavolám súdneho lekára a  medzitým
zdokumentujem miesto činu.“
„Ak nájdeme Fletchera nažive, bude nám mať čo vysvetľovať.“
„Áno.“ Napríklad prečo nechal kolegu samého. Finn ani len
nebral do úvahy možnosť, že by bol Fletcher nejako zapletený
do Willovej smrti.
„Vyrážame s pátracou čatou.“
„Skvelé.“ Vložil si mobil naspäť do vrecka a pustil sa do prá-
ce. Uctí si priateľovu pamiatku tak, že nájde jeho vraha.

///////////////

32
 DANI PETTREYOVÁ

Oznámili mu, že má návštevu. Xavierovi Fuentesovi nasa-

dili putá a odviedli ho do miestnosti pre návštevy. Arturo sedel
naproti nemu. Delila ich sklená stena. Usadil sa a  očakával
novinky o smrti Gabrielle Rowleyovej, žene, kvôli ktorej sa ocitol
v tomto smiešnom väzenskom oranžovom mundúre. Pripravila
ho o milióny. Zdvihol telefón na svojej strane a Arturo ten na
druhej. Jeho zvyčajne tmavá pokožka chytala akýsi nezvyčajne
bledý odtieň.
Ešte skôr než Arturo čo i len cekol, Xavier si ostro povzdy-
chol. „Ani mi to nemusíš hovoriť. Vidím ti to na tvári.“ Rozčertil
sa a tresol so slúchadlom. Arturo ho sklamal. Takže teraz má
dvoch adeptov na zabitie a už aj vedel, koho tým poverí.
„Kde je teraz?“
Chlapík zbledol ešte viac. V  blikotavom fluoreskujúcom
osvetlení sa mu na čele leskol pot. „Netuším.“
Zaťal svaly na sánke. „TY-TO-NETUŠÍŠ?“ Imbecil.
„Sledoval som ju a  jej šéfa do budovy, kde sídli redakcia.
Nevidel som odtiaľ odísť žiadne auto. Keď ráno otvorili budovu
a  zdvihli bránu garáže, prepašoval som sa tam ako doručova-
teľ so šiškami z obchodu, ktorý je naproti cez ulicu. Recepčná
povedala, že Gabrielle tam nie je, ale jej šéfa som videl. Niekto
ju musel odviezť cez zadný východ garáže, pretože ten predný
som celú noc sledoval.“
Xavier zaťal ruky v päsť, až mu obeleli hánky.
„Vlámal som sa k nej do bytu, ale nebola tam.“ Arturovi sa
zlomil hlas. „Myslím, že ušla z mesta.“
S tresknutím zložil telefón a bez toho, aby mu venoval ďalší
pohľad, odišiel. Telefonicky poslal za Arturom a  Gabrielle
Rowleyovou iného zabijaka, La Muerteho*. O pár dní zomrie.

* La Muerte – smrť po španielsky

33
OSEM

Rissi si ani nestihla poriadne vydýchnuť a už sa opäť postavila

do radu vedľa súťažiacich pri brehu oceána. Na špičkách prstov
cítila prúd teplej morskej vody. Na bosých chodidlách zabore-
ných v mokrom piesku ju šteklili polámané úlomky lastúr.
Pisknutie píšťalky odštartovalo preteky v  plávaní. Ani sa
neobzrela Travisovým smerom, chvatne preskackala cez plytkú
vodu po kolená do hlbšej, kde mohla začať zaberať.
Podplávala pod príboj vlny a  plávajúc voľným štýlom sa
vzďaľovala za hranicu, kde sa na mori vytváralo vlnobitie. Tra­
sa pretekov sa tiahla popri južnom výbežku ostrova Topsail
a potom asi necelé dva kilometre pozdĺž morského prielivu až
k miestu na pobreží, kde ich čakala cieľová páska.
Asi v polovici začula Travisov hlas: „Dobieham ťa.“
Ďalej sústredene zaberala a nohami rytmicky a svižne kopala
hore a dole.
Tesne vedľa chodidla zacítila kohosi ruku. Stiahlo jej hrdlo.
„Mám ťa,“ ozval sa znova Travis. Ten hlboký hlas… to, ako
ju nečakane schmatol… tie slová… akoby sa opäť vrátila do čias
k Hankovi, k tej starej nočnej more.
Pustil jej nohu a  vyrútil sa vpred. Zakrútilo sa jej pred
očami. Otočila hlavu nabok, aby si dopriala poriadny nádych.
Hltavo sa nadychovala, ale akoby to nestačilo. Prečo sa nemohla
poriadne nadýchnuť?

34
 DANI PETTREYOVÁ

Hank jej zovrel ruky okolo hrdla. Tučné prsty jej zarýval
až do mäsa.
Zavrela oči a čakala na jeho stisk, ktorý ju pomaly oberie
o kyslík.
Všetko vôkol nej upadlo do tmy, zmizlo… Len vzdialene
počula jeho hlas.
Ozýval sa tam niekto ďalší. Mason.
Nie! V očiach ju pálili slzy. Už nie!
Hank uvoľnil zovretie a  zúrivo jej lakťom vrazil do
hrudníka, vyraziac jej z pľúc aj zvyšok vzduchu. Udrela sa
o kuchynskú linku a spadla na dlážku, lapajúc po dychu,
ktorý nie a nie polapiť.
Rozmazal sa jej zrak, ale videla, ako Hankova päsť
zasiahla Masona do sánky. Doľahol k nej zvuk praskajúcej
kosti a Masonovi z úst vytryskla krv. No stále sa držal na
nohách. Odmietal pred ním padnúť. Prečo tomu vždy tak
odolával?
Namiesto toho sa rozkročil ešte viac naširoko. Z  pery
mu cícerkom tiekla krv a cikcakovito mu brázdila tvár až
k jamke na brade.
„Za toto mi zaplatíš, chlapčisko!“ Hank stisol päste, až
mu obeleli hánky a na rukách sa mu objavila spletitá modrá
pavučina navretých žíl. Pripravil si zovreté päste na útok
a nahnevane zaťal sánku.
Ešte dva dni a  Mason dovŕši osemnásť rokov a  bude
môcť odísť z tohto pekla. Mal fakt šťastie.
Čo jej pamäť siahala, odjakživa žila tu. V tejto mučiar-
ni zostane ešte dva roky. Nijaký iný život nepoznala.
Sčasti túžila po tom, aby mu dokázala vrátiť úder ako
Mason, no druhé zahanbené ja sa chcelo schovať niekam
ďaleko, kde by necítila bolesť. Kde jej pravé ja necítilo bolesť.
Iba Mason ju skutočne poznal.
Jedného dňa sa od toho všetkého oslobodí.

35
 Vražedný príliv

Poriadne sa nadýchla sviežeho oceánskeho vzduchu a  celé

jej ubolené telo ovládol pocit slobody. Vďaka Masonovej odva-
he sa jej podarilo vyslobodiť sa z toho väzenia oveľa skôr, ako
očakávala.
V deň, keď odtiaľ odišla, sa konečne stala slobodnou bytosťou.
Vytrhla sa zo zovretia desať rokov starých spomienok
a zrýchlila zábery. Väčšiu polovicu trasy už mala za sebou. Keď
sa zatáčala pri južnom cípe ostrova, cítila v nohách i rukách
silné pálenie. Mierila k prielivu – z priezračných vôd oceána
do zátoky, kde bola voda zakalená. Trošku jej trvalo, kým si
privykla na horšiu viditeľnosť. Vytočila hlavu do strany a zba-
dala, ako sa priamo na ňu rúti čln. Akýsi chlapík v bejzbalovej
čiapke modrej námorníckej farby so širokým úsmevom na
perách dvihol smerom k  nej plechovku piva akoby na prípi-
tok. V priebehu niekoľkých sekúnd sa čln dostal do jej tesnej
blízkosti.
Ponorila sa pod hladinu a  rýchlo kopala nohami, aby sa
dostala čo najhlbšie ku  dnu. Nad ňou zarachotil motor člna.
Znelo to, akoby sa od základov otriasali prázdne plechovky od
kávy. Motor rozčeril vodu a zanechal za sebou spenenú stopu.
Striasla sa, keď tesne nad ňou preletel čln, zanechávajúc za sebou
sčerenú brázdu. Takmer sa jej dotkol prstov na nohách. Plávala
ešte hlbšie. Už však nestačila s dychom, otočila sa a vyštartova-
la späť a prudko sa vymrštila naspäť nad hladinu kalnej vody.
„Hej!“ skríkla, mávajúc rukami nad hlavou.
„Stalo sa ti niečo?“ zvolal na ňu Noah a doplával až k nej.
„Nič,“ zavrtela hlavou, „len sa potrebujem poriadne nadýchnuť.“
Noah si utrel vodu z tváre. „Všimol som si meno lode.“
„Takže ich dostaneme,“ prirútil sa k nim aj Logan. Travis sa
ponáhľal ďalej. Už bol pár metrov pred nimi. Asi si myslel, že
s ním znova začnú pretekať.
Loď pobrežnej stráže, ktorá sa plavila dookola v  prípade,
ak by niektorý zo súťažiacich potreboval pomoc, sa pustila za

36
 DANI PETTREYOVÁ

dlhým úzkym bielym člnom typu Cigarette s červeným pásikom

na trupe. Unikajúci čln neustále menil kurz.
O pár sekúnd neskôr sa pri nich objavila druhá hliadkujúca loď.
„Zveziete sa?“ spýtal sa ich Tim, vedúci hliadky z pláže ostro-
va Topsail.
„Jednoznačne,“ odvetil Logan.
Len čo sa vyštverali na palubu, loď doslova preletela ponad
spenenú hladinu vody v honbe za unikajúcim člnom. Rissi udr-
žala rovnováhu a zostala stáť na nohách. O pár minút inkrimi-
novanú loď dobehli. Chlapík s modrou námorníckou čiapkou
stál chrbtom k nim. Zdalo sa, že na palube bol iba on a vodič
člna, obaja očividne pod parou.
Na oblohe nad nimi sa ozvalo svišťanie čepelí. Zdvihla zrak,
sledujúc, ako sa vrtuľník pobrežnej stráže náhli ponad oceán.
Na severozápade zbadala dva motorové raftové člny so sirénami,
rútiace sa priamo pred unikajúce plavidlo.
Loď prudko zastavila, až muža s modrou námorníckou čiap-
kou vyhodilo cez palubu.
Zastavil pri ňom rýchlostný čln. Jeden z námorných stráž-
nikov skočil za ním do vody, druhý mu kryl chrbát a mal pri-
pravenú zbraň.
Plavec obkľúčil muža zozadu a  nasmeroval ho smerom
k člnu. Vytiahli ho na palubu, majúc ho neustále na muške.
Keď prechádzali okolo nich, chlapík prešiel pohľadom zo
zbrane na Rissi.
Loď Cigarette opäť prudko narazila do vĺn. Predok lode sa
potopil pod vodu a motor prestal ťahať. Do nitky mokrý chla-
pík pri kormidle zdvihol ruky nad hlavu a strážnici ho zatkli.
Týchto dvoch by si veľmi rada podala.

37
DEVÄŤ

Na okraji vstupu na pláž ich už čakala sanitka. Motor vytrvalo

zavíjal. Na pláži parkoval aj biely pikap. Na dverách mal tuč-
ným červeným písmom namaľovaný nápis Stráž na pláž. Dvaja
plážoví záchranári v červených šortkách a bielom tielku dorazili
na štvorkolesovej káre.
Rissi odvádzala v putách muža, ktorý mal predtým na hlave
modrú čiapku. Tá sa však stratila v mori. Len sťažka kráčal rov-
no, ťahala z neho tequila a pivo.
Musela sa otočiť za seba a nadýchnuť sa čistého vzduchu. Ten
chlap strašne páchol. Odovzdala ho do rúk zdravotníkov, aby mu
ošetrili zranenia a zhodnotili jeho stav. Noah sprevádzal chlapíka,
čo riadil čln, a takmer ju zrazil. Aj za ním sa niesol pach tequily.
Podišiel k nej Logan. „Aj ty by si sa mala nechať prehliadnuť.“
„Nič mi nie je.“
„Nedávam ti na výber,“ nástojil Noah. Chlapíka odprevadil
na ošetrenie ku Cameronovi, jednému z najlepších topsailských
zdravotníkov.
„Poď sem,“ ozval sa ďalší ošetrovateľ Martin, mávajúc na Rissi.
„Toto je sprisahanie,“ zafrflala, ale spravila, čo jej šéf nariadil.
Posadil ju na spustené zadné dvierka auta a  prebleskol jej
svetlom baterky popred oči. „Zreničky vyzerajú v  poriadku.
Ako sa cítiš?“

38
 DANI PETTREYOVÁ

„Asi tak, že tu zbytočne sedím.“

„Takmer do teba narazil motorový čln!“
„Stihla som sa mu vyhnúť a podplávala som ho.“
„Ako hlboko?“
„Až na dno.“
„A to je?“
„Asi desať metrov.“
„To je celkom slušná hĺbka. Radšej ťa prezriem.“ Nasadil jej
na rameno pás tlakomera a stlačil tlačidlo štart. Pás sa začal poma-
ly nafukovať. Tlak na ruke jej pripomínal nahnevaný Hankov
stisk, keď ju schmatol, aby ju potrestal, keď niečo nepochopila.
Obliala ju horúčava, stiahlo jej hrdlo.
Martinove hnedé oči sa rozšírili od údivu.
„Cítiš sa dobre?“
„Hej, v pohode. Prečo?“
„Máš tlak 145 na 90. Fakt dosť vysoký.“
„Mali sme dosť rušné ráno.“
„Ako jej je?“ vošiel Noah a sadol si vedľa nej.
„Je v poriadku, ale odporúčam, aby ešte neskôr absolvovala
jednu základnú prehliadku.“
Rissi zaklonila hlavu. „To predsa nie je potrebné.“
„Stane sa tak,“ ozval sa Noah.
Povzdychla si. Vedela, že nemá na výber.
Vošiel dnu Logan. „Ako jej je?“ hlavou pokynul smerom
k Martinovi.
„Tvrdohlavá pacientka. Ako vždy,“ zachichotal sa Martin.
„Cameron to už s tými chlapmi zabalil.“
„Okej,“ Noah si pomädlil ruky. „Odviezol by si ich na stani-
cu? Ja veziem Gabby a Rissi.“
„Bez problémov. Hoci po tom, čo odveziem tých do nitky
premočených opilcov, budem si musieť poriadne vyčistiť auto.“
„Ani jeden nebol schopný podrobiť sa dychovej skúške,“ ozval
sa Cameron. V pracovnom úbore – čiernom tričku s krátkym

39
 Vražedný príliv

rukávom a v šortkách rovnakej farby – mu muselo byť v tomto

teple poriadne horúco. Mračná zo západu sa ešte neprihnali
a slnko na úsek pláže okolo nich poriadne pieklo.
Okoloidúci spolu s  Noahovou rodinou sa zhromaždili pri
kraji pláže a pozorovali scénu pred sebou. Na matkinej tvári sa
odzrkadľovali vážne obavy.
Noah si prehrabol rukou krátke mokré vlasy.
„Radšej im idem povedať, že sa nič vážne nestalo.“

///////////////

Od okamihu, čo Finn našiel Willovo telo, ubehla trištvrte

hodina. Počas nej žltými značkami číselne označil miesto činu
a zdokumentoval ich fotografiami.
S ťažkým srdcom sa snažil ignorovať skutočnosť, že vo vzdu-
chu cíti pach priateľovej krvi.
Trajektória guliek, krvavé stopy a rany na tele naznačovali,
že výstrely prišli zblízka. Vari Will poznal svojho vraha, a preto
sa k nemu dostal tak blízko?
Prečo tu nie je Fletcher? Odišiel z lode pred vraždou alebo
po nej?
Povzdychol si, skúmajúc krvavé otlačky prstov, ktoré niekto
nechal na Willovom bielom tričku. Najprv dostal rany do hrud-
níka. Neumrel okamžite.
Otče, prosím, doveď ma k tomu, kto to spáchal. Nech ja i Tess
uvidíme, že spravodlivosti sa učiní zadosť.
Zaťal sánku a  ďalej sledoval, kadiaľ asi viedla trajektória
guliek vystrelených do hrude. Tri zo štyroch nábojov našiel
oproti v stene.
Vyfotil to a potom guľky vypáčil z dier a vložil do vrecka na
dôkazy.
Zapečatil ho, označil a vložil vrecúško k sprievodným žltým
označovačom.

40
 DANI PETTREYOVÁ

Štvrtá guľka pravdepodobne uviazla v doske drevenej podla-

hy pod kalužou krvi. Zásahy do hrudníka zhodili Willa na zem
a potom ho vrah ešte pre istotu dorazil strelou do hlavy.
Zneďaleka sa ozval zvuk motora raftového člna spolu s jeho
plesknutím o hladinu vody. Finn sa vybral na hornú palubu, aby
sa pozdravil s Hadleym, súdnym lekárom – obhliadačom mŕt-
vol. Spolu s ním tam bol aj akýsi strážnik riadiaci čln, ktorého
nepoznal.
Hadley sa vyškrabal po náprotivnom rebríku na Fletcherovej
lodi. Vyzeral, akoby sa chystal na rybačku. Na rukách už mal
rukavice. Finn už stihol odobrať odtlačky, ale oceňoval jeho
obozretnosť.
V Hadleyho očiach olemovaných vráskami zbadal súcit. „Je
mi tak ľúto, čo sa stalo Willovi, chlapče.“
Finn si zastrčil ruky do vreciek a iba prikývol. Nerád dával
najavo city. Nie od toho leta, keď dovŕšil štrnásť rokov.
Preglgol a obzrel sa smerom ku kajute. Plytko sa nadýchol
a slabučko vydýchol.
Hadley si zaklonil cíp slameného klobúka. Vždy ho nosieval,
či pršalo, alebo svietilo slnko. Rissi tvrdila, že sa to hodí k jeho
elegantnému južanskému šarmu.
„Tamto?“ spýtal sa Hadley a aj on zablúdil pohľadom k okien­
kam kabíny.
Finn súhlasne kývol a voviedol ho dolu rovným schodišťom
k bezvládnemu kamarátovmu telu.
Hadley sa zohol k Willovmu telu. „Úbožiak.“
Vo Finnovej vysielačke tlmene zapraskalo.
Zdvihol ju a stlačil príjem. „Walker.“
„Tu je Sam.“ Ozval sa šušťavo. „Našli sme Fletchera. Živého,
ale je v bezvedomí.“
Buch. Buch. Buch.
Finn si dal radšej vysielačku ďalej, aby rozumel. „Čo to –“
„Pália na nás!“

41
 Vražedný príliv

„Sam!“
Žiadna odpoveď.
Na čelo mu vystúpili kropaje potu. „Musím ísť. Môžem
si požičať váš raftový čln?“ opýtal sa. Čln pobrežnej stráže tu
nezostal, išli na ňom pátrať po Fletcherovi.
Hadley prikývol a Finn sa rozbehol na druhú palubu.
„Môj tím je v ohrození, strieľajú na nich,“ zvolal na vodiča
člna. „Musím sa tam dostať. IHNEĎ.“

42
DESAŤ

Gabby sedela na zadnom sedadle bratovho džípu. Trvala na tom,

aby si Rissi sadla dopredu. Teplota sa dnes vyšplhala až na dvad-
saťštyri stupňov a konečne sa jej po zážitku z minulej noci poda-
rilo zohriať. No zdalo sa, že zo západu sa predsa len blíži dážď.
Vietor jej strapatil vlasy. Zaborila sa preto nižšie do zadného
sedadla a chvíľu iba tak pozorovala okolie. Milovala toto miesto
– to, ako tŕstie vialo vo vetre ponad pieskové duny, rytmické
narážanie vĺn oceánu, trblietanie piesku vo vánku. Nachádzalo
sa tu toho toľko, čo milovala – jej rodina, pláž a…
Žiadne také! Zdúpnela. Nesmie si dovoliť opäť si otvoriť srdce.
Aj napriek tomu, že počas jej trojmesačného pobytu u Finna medzi
nimi vznikla náklonnosť… tentoraz sa už nič také nesmie stať.
Pozícia, ktorú jej Lawrence ponúkol v Raleigh Gazette, zna-
menala jej jedinú šancu, ako sa vrátiť k  reportérskej práci po
tom, čo ju vyhodili z BBC.
Nebolo pre ňu ľahké opustiť Finna. A práve preto si na to
tentoraz musí dať dobrý pozor. Nesmie dovoliť, aby jej nejaký
vzťah zastrel zdravý úsudok. Musí sa naďalej sústrediť na kariéru.
Pripomienka tohto predsavzatia by jej mohla pomôcť zvlád-
nuť stretnutie s  Finnom. Sklamala ho. Koho chcela oblafnúť?
Sťažka si povzdychla. Zničila ho. Nechcela to tak, ale potre-
bovala tú prácu – a už viac nesmie dávať do stávky svoje srdce.

43
 Vražedný príliv

Nepáčila sa jej predstava, že teraz bude pri ňom tak blízko,

aj keď to malo svoje opodstatnenie. Uchráni tak svoju rodinu
v prípade, ak by sa tu predsa len objavil nejaký ďalší Fuentesov
človek. Keďže s Finnom neboli nijako spríbuznení, len ťažko by
vypátrali ich prepojenie. Jeho pozemok sa rozprestieral tak, že
by videli alebo počuli kohokoľvek sa blížiť už aj zo vzdialenosti
dvoch kilometrov.
Zovrelo jej žalúdok.
Ako zareaguje na jej návrat?
Ako sa vyrovná s  tým, že jej budú s  Noahom neustále za
pätami, aby na ňu dávali pozor? A čo bolo ešte horšie, nebude
mať k  dispozícii auto. Rozhodla o  tom jej rodina a  Noahov
CGIS tím. Jej brat trval na tom, že bude najlepšie, ak bude pre
svoju bezpečnosť vždy s niekým.
Naozaj oceňovala ich starostlivosť, ale nebola predsa nijaká
nežná kvetinka, ktorá by potrebovala neustálu ochranu. Bola
skôr ako chuchvalec trávy – húževnatá a túlavá.
Z myšlienok ju vytrhlo zvonenie Noahovho mobilu.
„Áno, Finn?“
Keď začula jeho meno, naprázdno preglgla.
„Počkaj. Čože?“ V  spätnom zrkadle si všimla, ako Noah
zaťal sánku.
„Vrátime sa hneď, len čo to bude možné. Zavolaj, keď bude
niečo nové… Áno, jasné… prídeme čo najskôr.“ Keď ukončil
hovor, v tvári mal strach a obavy.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Rissi.
„Finn našiel Willa Seaversa na lodi hlavného námorného
poddôstojníka Denisa Fletchera mŕtveho. Caleb so Samom
našli Fletchera dobitého v bezvedomí mimo lode. Práve teraz na
nich strieľajú drogoví pašeráci – Finn sa im ponáhľa na pomoc.“
Rissi zapla externý signalizačný červený maják a pripevnila
ho na prístrojovú dosku vozidla, aby im ostatné auta dávali
prednosť.

44
 DANI PETTREYOVÁ

Noah dupol na plyn a Rissi silno uchopila držadlo na hornej

strane dverí. „Na tvojom mieste sa poriadne držím,“ povedala,
otočiac sa dozadu ku Gabby.
Prikývla a  uchopila držadlo pripevnené zo zadnej strany
Rissinho sedadla. V duchu za to ďakovala, pretože o čosi neskôr
narazili na ceste na výmoľ a ju vyhodilo niekoľko centimetrov
nad sedadlo.
Na chvíľu sa opäť dostala naspäť na miesto, ale čoskoro opäť
nadskočila v sedadle. Pomaly spracovávala, čo to vlastne Noah
povedal. Naklonila sa dopredu a spýtala sa: „Hovoril si o Willovi
Seaversovi?“
Počas svojho zimného pobytu sa so Seaversovcami, s Willom
a jeho ženou Tess, veľmi rýchlo spriatelila. S Finnom boli dobrými
priateľmi a často sa stretávali pri večeri. Finn vždy pozval aj ju, aby
sa k nim pripojila. Netrvalo dlho a čoskoro sa s Tess tak skamarátili,
že každý týždeň sa pravidelne stretávali na kávičke v kaviarni Coffee
Connection v centre. Tess sa stala Gabbinou prvou blízkou priateľ-
kou po tom, čo upadla do nemilosti kvôli tej blamáži v Sudáne.
„Bohužiaľ, je to tak,“ zachytila jeho pohľad v  spätnom
zrkadle. V točiacom sa svetle majáku nadobudla jeho pokožka
červenkastý odtieň.
„Ale veď… Tess má začiatkom novembra rodiť.“
Rissi neveriacky zatriasla hlavou a  dlhé hnedé vlasy sa jej
zavlnili vo vetre. „Je to zdrvujúce,“ povedala a vzápätí ju nadho-
dilo, lebo Noah na rovno sa vinúcej ceste prudko obišiel pomaly
sa vlečúce auto.
„Tess o  tom už vie?“ zakričala, aby ju počul cez šľahanie,
ktorý trepal plátennou strechou džípu.
Noah pokrútil hlavou. „Som si istý, že to ešte nevie. Finn jej
to chce určite povedať osobne.“
Napokon sa predsa len rozpršalo. Gabby sa v duchu modlila,
aby mohla byť pri tom, keď jej bude musieť chudák Finn ozná-
miť túto zničujúcu skutočnosť, ktorá jej obráti život naruby.

45
JEDENÁSŤ

Tvár do nitky premočeného Finna obmývala nielen spŕška

slanej morskej vody, ale aj dážď, čo sa medzičasom spustil.
Spolu s vodičom rýchlostnej raftovej lode sa blížili k prestrelke
s výstražne blikajúcou sirénou. Hŕstka mužov – údajných dro-
gových pašerákov – strieľala z  lode na Sama vo Fletcherovom
prívesnom člne, Caleba na rýchlostnom rafte a na loď pobrežnej
stráže.
Plavidlo pobrežnej stráže sa nachádzalo medzi člnom, v kto-
rom bol Sam, a ostreľovačmi. Tí neúnavne pokračovali v paľbe
a nesťahovali sa na ústup ani napriek bezprostrednej prítomnosti
pobrežnej stráže. Hučali tu sirény s výstražnými svetlami a cez
megafón ich vyzývali, aby prestali strieľať a vzdali sa.
Podarilo sa im zasiahnuť Fletcherov čln a  Finn videl, ako
z prívesného nafukovacieho člna uniká vzduch. Sam sa nadvi-
hol ponad okraj, aby vystrelil na útočníkov. Drogoví pašeráci sa
páliac hnali východným smerom, odkiaľ mali skvelú mušku na
Fletcherov čln. Finn pri tom pohľade zdúpnel.
Strely zo samopalu len tak svišťali v  neutíchajúcej salve.
Jedna guľka zasiahla Sama do hrude a  nasledovala aj ďalšia.
Zrútil sa na chrbát do deravého nafukovacieho člna.
„Nie!“ výkriky Caleba a Finna sa ozvali jeden po druhom.
Strelili doňho. Dvakrát.

46
 DANI PETTREYOVÁ

„Dostaňte ma k tomu člnu,“ nakázal lodivodovi raftu.

Muž prikývol a vyrazil tým smerom.
Caleb zastrelil jedného z pašerákov. Strely lietali sem a tam
z oboch strán, zatiaľ čo Finn sa pokúšal dostať k Samovi.
Napokon sa otočili a dali sa na útek. Pobrežná stráž i Caleb
na rýchlostnom rafte sa pustili za nimi.
Finn sa vyškriabal do člna a našiel Sama ležať vedľa bezvedo-
mého Fletchera. Sam mal hrudník celý zakrvavený, aj keď časť
krvi z neho zmýval padajúci dážď. Lapal po dychu, pregĺgajúc
krv v snahe dostať do pľúc kyslík. Oči mal rozšírené hrôzou.
„Ihneď pošlite helikoptéru,“ skríkol Finn do vysielačky. Sam
umieral pred jeho očami. Kľakol si k  nemu a  chlácholivo sa
mu prihovoril: „Bude to dobré.“ Potom ho zdvihol do náručia.
„Pomoc je na ceste. Dean, potrebujeme ťa. Okamžite!“ zvolal
opäť do vysielačky.
„Dve minúty,“ ozval sa Dean.
„Kôš spusti dolu.“ Mohli by ušetriť čas, počas ktorého by
Brooke spustili dole, aby zhodnotila, v akom je stave. Finn to už
vyhodnotil. Potreboval naliehavý prevoz.
„Vydrž, Sam.“
Sam sa pokúšal niečo povedať, ale z úst mu iba prskala krv.
Oči mu blúdili sem a tam a panika, čo sa mu v nich odrážala,
sa ešte prehĺbila.
„Pomoc je už na ceste,“ povedal Finn, ale neodvážil sa mu
nič sľúbiť. Tak rád by ho upokojil, že to zvládne. Urobil by
všetko, čo by sa dalo, aby mu pomohol, ale vyzeralo to s ním
dosť zle.
Nad nimi sa ozvalo švišťanie Deanovej helikoptéry a čoskoro
sa k nim dole dostal záchranný kôš. Opatrne ho zdvihol a pri-
pútal ho. Sam zatvoril oči. „Vydrž, priateľu,“ nabádal ho Finn
a  zavíril prstom vo vzduchu na znamenie, aby Dean vytiahol
jeho priateľa, ktorého život visel na vlásku.
„Pôjdem s vami,“ oznámil Finn cez vysielačku.

47
 Vražedný príliv

Len čo Sama vyložili v  helikoptére, naložili aj Fletchera

a Finna vytiahli iba na lane.
Vydriapal sa na palubu helikoptéry. Snažil sa ostať ďalej od
Brooke, ktorá sa venovala Samovi.
Krvný tlak mu klesal, zreničky nereagovali. Otočila sa doza-
du na Finna a nemusela vôbec nič povedať. Jej výraz hovoril za
všetko. Strácali ho.

48
DVANÁSŤ

Fletcher ešte stále ležal v  bezvedomí, kým Brooke začala so

Samovou  resuscitáciou. Zatiaľ čo stláčala hrudník, pozrela na
Finna a spýtala sa ho: „Skontroluješ Fletcherove životné funkcie?“
Prikývol a  svoju pozornosť zameral na hlavného námorného
poddôstojníka ležiaceho na dlážke vedľa Samovho zakrvaveného tela.
Bol rád, že vyšetrením Fletcherových životných funkcií má
dôvod sústrediť sa na niečo iné. Zúfalo potreboval niečo robiť,
aby nemusel myslieť na svoju bezmocnosť v Samovom prípade.
Brooke aj naďalej pokračovala v Samovom oživovaní a záro-
veň bola po celý čas v  kontakte s  traumatologickým tímom
čakajúcim na pristávacej ploche pre vrtuľníky v  nemocnici
Wilmington General.
Finn dlho skúmal Fletcherove zranenia – rany a  opuchy
pozdĺž tváre…
Prezrel mu krk, prešiel pohľadom po limetkovo zelenej koše-
li s krátkymi rukávmi a s potlačou svetloružových plameniakov
na jednej strane…
… prešiel aj ramená a…
Rozopol mu košeľu…
… a skontroloval i trup.
Všetko nasvedčovalo tomu, že Fletchera niekto surovo zbil.
Zdalo sa, že najviac si to odniesla sánka a pravá strana hrudného

49
 Vražedný príliv

koša. Ľavé oko mal poriadne opuchnuté. Aspoň krvný tlak mal
stabilný, zreničky nemal príliš rozšírené a  reagoval na jemné
svetlo, ktorým mu Finn prešiel popred oči. Oznámil Brooke
výsledok vyšetrenia.
„Ďakujem, Finn,“ zašepkala a prestala so stláčaním Samovho
hrudníka. Unavene sa usmiala. „Je späť.“

///////////////

Gabby zopäla spotené dlane v zúfalom geste. Finn išiel Calebovi

a Samovi na pomoc. To znamená, že sa práve rútil do prestrelky.
Čo ak…
Noah dupol znova na plyn, až zaburácali tlmiče. Ako sa
blížili k  Wilmingtonu, búrka silnela a  obloha sa zatiahla do
zlovestnej čierňavy.
Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla, snažiac sa upokojiť svoje
splašene bijúce srdce.
Prosím, Bože, ochráň ich. Nech sa im nič nestane.
Nech sa Finnovi nič nestane.
Čo ak by ho stratila?
Stratila ho?
Veď jej predsa nepatril.
Vietor k nej zavial spŕšku dažďa, plátenná strecha sa trepo-
tala vo vetre. Do očí ju šľahali rozviate vlasy, tak si z kabelky
vylovila gumičku do vlasov a zopla si ich do chvosta.
Dážď bubnoval na predné sklo a fŕkal na nich pomedzi voľ-
né okraje rámu dverí. Nervózne podupávala nohou o  kovovú
podlahu džípu. Noah nechcel strácať drahocenný čas zatvára-
ním strešných dverí, keď sa rozpršalo, a ona mu to vôbec nemala
za zlé. Žiadna rýchlosť sa jej nezdala dostatočná.
Vrhla pohľad na tachometer. Stodvadsať.
Za normálnych okolností by vnímala túto rýchlosť na
mokrej vozovke so zlou viditeľnosťou počas búrky s  tmavou

50
 DANI PETTREYOVÁ

zatiahnutou oblohou ako veľmi nebezpečnú. Ale teraz nechcela,

aby Noah spomalil. A vedela, že to ani neurobí.
Spredu k  nej doľahol úvodný gitarový riff skladby „Sweet
Home Alabama“. Nadskočila, pulz sa jej zase o čosi zrýchlil.
Noah zdvihol telefón. „Rowley. Hej… dobre.“ Tvár mu zbled-
la. „Odhadovaný čas príchodu – asi o  pätnásť minút.“ Hodil
mobil do tašky s pásom na rameno a prerývane si vydýchol.
„Čo sa stalo?“ Cítila sa ako vo zveráku. Čo ak? Sťažka preglgla.
„Zasiahli Sama.“
Rissi sa prudko nadýchla. „Čože? Bude v poriadku?“
Noah sa na ňu pozrel: „Emmalyne mi len zopakovala to,
čo jej povedal Finn. Vravel, že Caleb a  loď pobrežnej stráže
naháňajú tých drogových pašerákov a  on, Sam a  Fletcher sú
v helikoptére na ceste do nemocnice. Sam je v kritickom stave.“
„V kritickom?“ Rissin inak vždy pevný hlas sa zachvel.
Noah viditeľne preglgol, ohryzok mu skĺzol dole a  naspäť
a potom prikývol.
Gabby si zahryzla do spodnej pery. Zopäla ruky v prosebnom geste.
Prosím, Otče.
Aspoňže Finnovi sa nič nestalo.
Do líc jej stúpla červeň a zahniezdila sa. Ako si mohla niečo
také pomyslieť, keď Sama postrelili?
Noah na ňu vrhol pohľad: „Je ti niečo?“
Pokrútila hlavou. Iba sa poriadne zahanbila za ten pocit
úľavy, že Finn je v poriadku.
Cez dážď jej tvár ožiarili reflektory auta.
To svetlo…
Oprela sa a celá stuhla.
Spomenula si na reflektory Triumphu. Zažmurkala. V ušiach
sa jej znova ozývali výstrely.
Vydýchla. To sa stalo minulú noc. Teraz si v bezpečí. Nič sa nedeje.
Preglgla.
Aspoň zatiaľ…

51
TRINÁSŤ

„Odhadovaný čas príchodu?“ spýtala sa Brooke.

„O dve minúty,“ odpovedal Dean bez toho, aby čo i len na
chvíľku odlepil oči z predného skla, do ktorého neustále šľahal
dážď.
„O  dve minúty,“ zopakovala cez vysielačku sestričke trau-
matologického tímu z  nemocnice Wilmington General. „Obeť
postrelená, krvný tlak klesá. Stratil veľa krvi a stále je v bezve-
domí.“ Pozrela na Finna s hlbokým žiaľom.
Ten si rukou prehrabol mokré vlasy. Jej zúfalý výraz mu
napovedal veľa. Sam bojoval o život a práve teraz to vyzeralo,
že prehrával.
Keď sa helikoptéra zniesla ponad pristávaciu plochu na streche
nemocnice, Finn pohľadom hľadal miesto, kde ich čakal trau-
matologický tím. Doktorka Krystyna Blotnyová zvierala okraj
nosidiel. Aj napriek nepriaznivej situácii cítil vďačnosť, že tam
zbadal práve Krystynu. Bola to najlepšia lekárka v nemocnici.
Ďalší tím na čele s rovnako úžasným doktorom Grahamom
čakal vedľa prvého tímu na Fletcherov prevoz.
Helikoptéra pristála a  tím doktorky Blotnyovej vyrazil
napred k  pristávacej ploche. Krčiac sa prešli popod ešte stále
krútiaci sa rotor, pripútali Sama na nosidlá a uháňali čo najrých-
lejšie smerom k  nemocničnému vchodu. Doktorka Blotnyová

52
 DANI PETTREYOVÁ

zhodnotila Samov stav a začala vydávať rozkazy. Finn zoskočil

z paluby a náhlil sa za priateľom, aby prekĺzol cez dvere, skôr než
sa za nimi stihnú zatvoriť.
„Vydrž, Sam,“ Finn chytil priateľa za ruku.
Doktorka Blotnyová naňho vrhla pohľad s pevným odhod-
laním v modrých očiach. Vedel, že urobí všetko, čo sa bude dať,
aby Sama zachránila.
Sama priviezli na pohotovostné oddelenie. Krystyna ho jem-
ným dotykom dlane zastavila. „Ďalej už nemôžeš.“
Nestrácal čas doprosovaním, doktorku by to iba zdržalo od
práce. Preto iba poslušne odstúpil a sklenené dvere sa za nimi
zatvorili.
„No tak, Sam, len vydrž,“ zašepkal. Na čele mu vyrazili
kropaje potu.
Po chvíli, ktorá sa mu zdala neuveriteľne krátka, sa spoza skla
ozval dlhý tón monitorovacieho zariadenia srdcovej činnosti
vyjadrujúci jeho nečinnosť. Doktorka Blotnyová po urputnom
zápase o  Samov život napokon odstúpila od operačného stola
s  rukavicami umazanými od Samovej krvi  a  s  porazeneckým
výrazom na  tvári. Pozrela sa na hodiny na stene a  po chvíľke
povedala: „Čas smrti 11.37 dopoludnia.“
„Nie!“ silno udrel do kovového rámu dverí, ignorujúc bolesť
pulzujúcu v celej ruke. Z poranených hánok mu tiekla krv.
Sam navždy odišiel.

53
ŠTRNÁSŤ

Gabby uprene hľadela na Finna. Stál v  nemocničnej chodbe

a na príťažlivej tvári sa mu odzrkadľoval šok. Okolo nej niečo
presvišťalo, ale nevnímala čo. Bola to pre ňu akási biela machuľa
v pohybe. Nemohla od Finna odtrhnúť oči.
Iba tam tak stál a  v  očiach mal hlboký žiaľ. Dnes prišiel
o dvoch priateľov – o Sama a Willa. Túžila ho objať, ale nebola
si istá, ako by to vzal…
Ako sa má pred ním tváriť po tom všetkom, čo sa medzi nimi
stalo? Po tom, čo ho opustila? Po tom, čo mu nedvíhala telefo-
náty a ani nezavolala naspäť? Nenechal jej síce žiaden odkaz, ale
pokúšal sa jej dovolať. Dobre to vedela. A  ignorovala ho ako
dáka hlúpa hus, aj keď bola naozaj zvedavá, čo jej chcel povedať.
Všetko, čo sa medzi nimi odohralo počas tých troch mesia-
cov v zime, sa jej teraz odvíjalo priamo pred očami, akoby jej
niekto doslova premietol film na nejakom projektore.
Zmeravela, ruky jej odrazu oťaželi.
„Gabby.“ Jeho šepot ju vytrhol z tichého zamyslenia, ktoré
ňou poriadne otriaslo.
„Finn,“ zahryzla si do pery a  pohla sa. „Ja… je mi to tak
ľúto.“ Mrzelo ju toho viac, než dokázala vyjadriť.
Podišiel k nej a pohltil ju v objatí. Po tom všetkom, čím dnes
prešiel, bol ešte stále mokrý, ale aj napriek tomu z neho sálalo

54
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

teplo a  príjemne voňal… Mala chuť úplne sa ponoriť do jeho

náručia, ale on od nej ustúpil a stiahol z nej ruky.
Z hánok ľavej ruky mu tiekla krv.
„Finn, tvoja ruka. Niekto by sa ti na to mal pozrieť.“
„Som v pohode. Škoda mrhať časom.“
„Si si istý?“
„Úplne.“
Chvíľu len tak potichu stáli, až kým Gabby nezašepkala:
„Počula som o Willovi. Tess to už vie?“
„Chystám sa tam, hneď ako mi Emmalyne dovezie auto.
Volal som jej pred desiatimi minútami.“
„Neprekážalo by ti, ak by som šla s tebou?“ spýtala sa Gabby.
„Vôbec nie. Tess bude teraz istotne potrebovať priateľku.“
„Tým som si istá,“ ozvala sa Rissi od pracoviska zdravotných
sestier, kde stála spolu s Noahom. „Ale nemusíte nikam merať
cestu. Janice, hlavná sestra, nás práve informovala, že Tess je vo
vstupnej hale nemocnice a pýta sa na svojho manžela.“
Finn si pošúchal čelo. „Dobre teda.“ Vrhol pohľad na Gabby.
„Si pripravená?“
Ako by sa mohla pripraviť na to, že o pár minút zničí kama-
rátke život? Kamarátke, ktorá je v  siedmom mesiaci tehoten-
stva… Ako jej má povedať, že prišla o manžela, svoju lásku?
„Ja a Rissi pôjdeme za Beth povedať jej o Samovi,“ ozval sa Noah.
Umreli dvaja muži – manželia. Dnes sa zrútia životy dvoch
rodín.
Z minúty na minútu prišli o život dvaja ľudia.
Prosím, Bože, buď pri nás, keď im to budeme oznamovať.
Prosím, rozprestri nad nimi ochranné krídla a poskytni im útechu.
Iba ty môžeš rozohnať mračná búrky v tomto nešťastí.
Noah ju zovrel v  silnom objatí. „Dávaj si pozor, maličká.“
Pobozkal sestru na čelo.
Do očí sa jej tisli slzy. „Budem.“
Potom sa otočil aj k Finnovi. „Dávaj na ňu dobrý pozor.“

55
 Vražedný príliv

Finn prikývol. „To vždy.“

Preglgla. Ako mohli tie dve slová vyjadriť tak veľa?
Noahovi zazvonil telefón a on sa strhol. „Volá Caleb,“ ozná-
mil a ukazovákom im naznačil, aby počkali, kým dotelefonuje.
„Rowley… Všetci sme tu.“ Trochu zaťal sánku a  sklonil
pohľad, keď mu to oznámil. „Nie, neprežil to… hej.“ Asi necelú
minútu iba počúval a  napokon povedal. „Okej, idem s  Rissi
práve k Beth oznámiť jej to. Stretneme sa neskôr na stanici.“
Noah zložil a vložil si telefón do vrecka džínsov.
„Podarilo sa im dolapiť tých drogových poslíkov. Jedného
zastrelili, ten je na ceste do márnice. Caleb zatkol zvyšných
troch, smerujú na stanicu, aby ich vypočul.“
Rissi si rukou prehrabla vlasy, v obrovských modrých očiach
sa jej leskli slzy. „Aspoňže ich Caleb dostal.“
Noah prikývol. „Pôjdeme za Beth a  potom sa vrátime na
stanicu, aby sme mu pomohli s vypočúvaním.“ Povzdychol si.
„Keď už hovoríme o Beth, ponáhľajme sa radšej. Po meste sa už
určite šíria reči.“
„Aj my sa ponáhľajme za Tess,“ podotkol Finn. Pozrel sa na
Gabby a vzal ju za ruku. „Pripravená?“
V mysli jej vírili spomienky na deň, keď od neho odišla. Stál
na verande s roztiahnutými rukami a prosil ju, aby ostala.
Ale ona odišla.
V  hrudi sa jej ozvala bolesť. Ten tupý pocit cítila až kdesi
v krku. V hrdle akoby mala guču a nemohla preglgnúť.
Len sťažka polapila dych.
Finn ju rukou objal okolo ramien a nasmeroval ju smerom
k dverám pohotovosti. „To bude dobré.“
Ako by mohlo byť?
Stlačil spínač automatických dvojkrídlových dverí a  tie sa
roztvorili.
Keď vošli do haly, Tess sa otočila. Oči mala červené a opuch-
nuté od plaču. V rukách zvierala guču papierových vreckoviek.

56
 DANI PETTREYOVÁ

„Čo je s  Willom? Počula som, že pobrežná stráž našla

Dennisovu loď. Jedného z  nich vraj priviezla helikoptéra…“
zmĺkla, aby sa mohla nadýchnuť.
„Tak mi to už povedzte,“ vyhŕkla a z očí sa jej rinul prúd sĺz.
Finn zmeravel a  potom pomaly pokrútil hlavou. „Je mi to
veľmi ľúto, Tess.“
Tess neveriacky pokrútila hlavou a  urobila zopár krokov
vzad. „Čo to hovoríš…?“
„Veľmi ma to mrzí,“ pridala sa aj Gabby.
„O dva mesiace sa nám narodí synček.“ Po ružových lícach
jej tiekli horúce slzy. „Už len osem týždňov. On tu musí byť so
mnou. Nemôže…“
Gabby ju strhla do náručia.
Tess spočinula hlavou na jej ramene a rozvzlykala sa. „Nie!“
Gabby jej nedokázala povedať „čšš, to bude dobré“, pretože
to tak vôbec nebolo. A pre Tess ešte dlho nebude – ak vôbec.
„Som pri tebe,“ povedala namiesto toho.
Tess sa celá triasla od vzlykov, až kým sa jej plač nezmenil
na štikútanie.
Finn sa pohol k nim a obe zovrel v náručí. „Zlatíčko, strašne
mi je to ľúto.“
Tess sa odtiahla, udrúc Finna do hrude. „Ako sa to stalo?“
Finn ju chápal. „Neviem, ale sľubujem ti, že to zistím.“
Plecia jej klesli, slzy jej dopadali na veľké tehotenské bruško.
„Vedela som to. Presne to som tušila.“
„Čo?“ zaujímala sa Gabby.
Veľkú bolesť, ktorú cíti človek, keď mu umrie manžel alebo
manželka, raz Gabby niekto doslova opísal ako hlboký pocit
straty polovice duše. A už navždy mu bude tá časť chýbať. Nikdy
sa tá prázdnota v duši nezacelí.
Tess sa zadrhla vzlykom. „Vedela som,“ zaštikútala, „keď
včera odchádzal,“ opäť zaštikútala, „že sa stane niečo zlé.“
„Prečo?“ zamračila sa Gabby.

57
 Vražedný príliv

„Dennis je nažive?“ spýtala sa jej Tess.

„Áno, je síce pekne dotlčený a  v  bezvedomí, ale podľa
všetkého nemá žiadne vnútorné krvácanie, takže by mal byť
v poriadku.“
„Potom je podozrivý aj on. Musíš to vyšetriť.“ Tess si utrela
slzy z  tváre a  oči podliate krvou mala ešte opuchnutejšie ako
predtým.
„Prečo?“ zaujímala sa Gabby. „Myslíš si, že má niečo dočine-
nia s Willovou smrťou?“
„Iba ty a ja, musíme sa o tom porozprávať medzi štyrmi oča-
mi,“ ozval sa Finn, skôr než Tess mohla niečo povedať.
Tess stisla Gabby ruku. „Nevadí mi, ak pri tom bude aj Gabby.“
„Ale mne hej,“ trval na svojom Finn. „Toto je prebiehajúce
vyšetrovanie a reportéri tu nemajú čo hľadať.“
„Nie som iba nejaká reportérka,“ zapišťala Gabby vysokým
hlasom značiacim jej rozčúlenie. „Som jej priateľka.“
„Chápem, ale ani priatelia sa nemôžu zúčastňovať na priebe-
hu vyšetrovania otvoreného prípadu,“ povedal jej Finn.
Zaťala sánku, ale skôr než mohla niečo namietnuť, Finn
položil ruku na Tessin útly chrbát a nasmeroval ju smerom ku
konzultačným miestnostiam. „Poďme.“
Tvár sa jej od hnevu rozhorúčila. Naozaj to myslel vážne, že
ju z toho vylúčil?

58
PÄTNÁSŤ

Finn viedol Tess do konzultačnej miestnosti. Zavrel dvere a pri-

sunul jej svetlomodrú čalúnenú stoličku. „Prosím, posaď sa.“
Držal ju za ruku, aby nestratila rovnováhu, keď si sadala.
„Ďakujem.“ Oprela sa. Bruško jej poriadne vytŕčalo. „Teho­
tenstvo,“ povedala s jemným náznakom úsmevu, ale potom sa
jej v očiach opäť objavili slzy. „Nemôžem tomu uveriť, že Will
junior nikdy neuvidí svojho otca.“
„Je mi to veľmi ľúto.“
„Mala som ti zavolať hneď, keď odišiel. Tušila som, že sa
prihodí niečo zlé. Je to ako keď cítiš, že má prísť búrka. Vieš, že
príde, ale nevieš tomu zabrániť.“
Preglgol. Ten pocit bezmocnosti poznal veľmi dobre.
„Prečo som ti len nezavolala?“ zanariekala.
Podišiel k  nej a  kľakol si pred ňu, pozerajúc jej do tváre.
„Nemohla si vedieť, že sa to stane. Sľubujem ti, že ten, kto stlačil
spúšť, sa bude zodpovedať.“
„Spúšť?“ šokovane zhíkla. „Niekto ho zastrelil?“
Prikývol. Nechcel sa jej zmieňovať o  podrobnostiach, ale
zaslúžila si vedieť, ako jej manžel zomrel. Okrem toho, keď po
pitve vrátia Willovo telo, aby ho pochovali, ak ho bude chcieť
vidieť, aj tak to zistí. Keďže Tess dobre poznal, vedel, že ho bude
chcieť ešte naposledy vidieť. „Obávam sa, že áno.“

59
 Vražedný príliv

„A Dennisa?“
„Jeho nie, ale niekto ho poriadne zmlátil.“ Dlaňami sa odtla-
čil od stehien a postavil sa. „Povedala si, že ho mám vyšetrovať,
že ho podozrievaš.“
„Áno.“
„Ale prečo?“
„Pretože sa spolu vybrali na výlet loďou hneď po tom, čo mi
Will povedal, že sa do niečoho namočil, ale že chce z toho vycúvať
kvôli mne a Willovi juniorovi,“ povedala, hladkajúc si bruško.
„Povedal ti, do čoho sa namočil?“
„Nie, nechcel ma do toho zaťahovať. Povedal mi to iba preto,
lebo som ho podozrievala. Cítila som, že niečo nie je v poriad-
ku, a  myslela som si…“ Pokrčila plecami a  opäť jej po lícach
stekali slzy.
Finn schmatol zopár papierových vreckoviek zo škatule na
vedľajšom stolíku a ponúkol ich Tess.
Pokrčila ich v ruke a potom si utrela oči. „Myslela som si, že
ma s niekým podvádza.“
Will? Nikdy. Tess priam zbožňoval.
„Prisahal mi, že nič také nespravil, a keď som poukázala na
jeho divné správanie, priznal sa mi, že je v niečom namočený
až po uši.“
„Ale nepovedal v  čom?“ Ak sa Will dostal do problémov,
prečo neprišiel za ním? Možno by mu s tým bol vedel pomôcť.
„Nie,“ pokrútila hlavou. „Iba sa zmienil, že spočiatku veril –
o čokoľvek už išlo –, že sa mu tým podarí finančne zabezpečiť
mňa a Willa juniora. No rýchlo vraj pochopil, že je to veľmi zlé,
a nechcel mať s tým nič spoločné.“
„Ako zlé? V akom zmysle?“ Žeby niečo protizákonné? Žeby
sa Will dopustil niečoho takého?
„Nepovedal mi to,“ riekla pomedzi vzlyky.
„Prepáč, zlatíčko, viem, že ti to teraz ešte zhoršujem, ale
musím sa ťa spýtať na isté skutočnosti.“

60
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

„Nie, len sa pýtaj,“ povedala. „Chcem, aby si sa pýtal.“ Vzala

ho za ruku. Stisol jej studené prsty. Prečo je v tých nemocniciach
vždy tak hrozne chladno? „Chcem, aby si dolapil toho, kto má
môjho Willa na svedomí.“

///////////////

Rissi vystúpila z Noahovho džípu, ktorý zaparkoval hneď vedľa

Bethinho a Samovho domu pri pobreží oceánu na Wrighstville
Beach. Kráčala za Noahom po kľukatom chodníčku, ktorý si tu
zriadili iba minulý rok. Beth po jeho stranách vysadila sýtočer-
vené a fialové muškáty.
Keď vošli na prednú verandu, zbadala Samovu dcéru Ali
schúlenú v hojdacej sieti s knihou v ruke. Vyzerala tak šťastne
a nevinne… kvôli Hankovi Rissi nikdy nebola takým spokoj-
ným dieťaťom.
Preglgla a prinútila sa teraz myslieť na Ali. Hrozila sa toho,
čo im Noah musí oznámiť. Životy týchto ľudí o  chvíľu zničí
pár slov. Nervózne si začala obhrýzať spodnú peru. Toto bude
naozaj veľmi bolieť.
Ali zdvihla pohľad k Noahovi a usmiala sa. „Dobrý deň, pán
Rowley.“
„Ahoj, maličká.“ Hlas sa mu zlomil.
„Ahoj, Noah… Rissi,“ ozvala sa Beth cez sieťované dvere
verandy. V ruke držala žltú keramickú misku s kúskami červe-
ného melóna, ktorú bezpochyby niesla pre Ali.
Keď si Noah sňal z hlavy šiltovku bejzbalového tímu Boston Red
Sox a nervózne ju zvieral v rukách, príjemný úsmev jej z pier zmizol.
„Môžeme s tebou hovoriť osamote?“ spýtal sa, gestom nazna­
čiac smerom k Ali.
Beth švihla pohľadom na Rissi. „Nie…“ neveriacky pokrútila
hlavou. Žltá miska jej vypadla z rúk a roztrieštila sa na drevenej
podlahe.

61
 Vražedný príliv

Po tvári jej stekali slzy. Ali k nej pribehla, zohla sa k zemi

a začala zbierať väčšie úlomky okolo maminých bosých nôh.
„Ali, prosím ťa, choď do svojej izby,“ nariadila jej.
„Mami?“ jej nežná tvárička sa zamračila.
„Hneď, Ali,“ povedala. „Prepáč,“ nadýchla sa a  pomaly
vydýchla cez ústa. „Prosím.“
Rissi zovrelo hruď.
„Čo sa stalo?“ trvala na svojom Ali.
„Alison Mae, už nech si hore.“
Len čo ju mama nazvala celým menom, Ali sa vzdala. „Áno,
mama,“ povedala a pomaly kráčala hore schodmi, otočiac sa na
Rissi s očami plnými sĺz, keďže si napokon uvedomila, o čo ide.
Táto udalosť už navždy poznačí jej vnímanie sveta. Už nebude
tým bezstarostným dieťaťom zo šťastnej rodiny.
„Poďte ďalej,“ zavolala ich Beth, pozbierajúc sa napriek žiaľu,
ktorý cítila. Noah si kľakol a začal zbierať črepiny, Rissi si tiež
kľakla vedľa neho a pomohla mu s tým.
Noah pristúpil k  vysokému bielemu odpadkovému košu
a vhodil tam za hrsť črepov.
„Nie!“ rozbehla sa Beth. Vylovila črepiny z koša, nedbajúc na
krvácajúce ruky. „Sam mi to kúpil na naše výročie.“
Rissi si zahryzla zvnútra do líca, aby sa nerozplakala. Sam
bol úplne nadšený z keramického riadu značky Fiestaware, ktorý
kúpil Beth na ich desiate výročie, ktoré oslávili len pred dvomi
dňami. Z  toľkého nadšenia sa odrazu dostali až sem… Rissi
z toho bolelo srdce. Trápila sa pre Beth.

62
ŠESTNÁSŤ

Zatínajúc ruky do pästí sa Gabby nervózne prechádzala hore a dole

vo vstupnej hale nemocnice Wilmington General. Prešľapovala sem
a tam pred dverami miestnosti, kde sa Finn rozprával s Tess.
Hoci chápala, že Finn si iba robí svoju prácu, aj tak sa cítila
poriadne znechutene. Určite nájde spôsob, ako sa porozprávať
s Tess osamote, keď Finn skončí jej výsluch. Tess bola predsa jej
priateľkou a mala právo vypočuť si od nej všetko, s čím by sa jej
chcela zdôveriť.
Jej pozornosť upútal akýsi pohyb na konci chodby.
Prižmúrila, aby lepšie videla do diaľky. Na nosidlách viezli
z  pohotovosti smerom k  výťahu Dennisa Fletchera. Bol pri
vedomí. Poponáhľala sa tým smerom a  stihla sa pretisnúť do
výťahu spolu so sanitárom a s Fletcherom.
Sanitár s  menom Wayne Ashe na menovke ju pozdravil
úsmevom: „Prosím, stlačili by ste trojku?“
„Jasné.“
Vrhla na Fletchera ešte jeden pohľad, aby si overila, či je
naozaj v bdelom stave, a zistila, že áno. Výťah so zacenganím
zastavil a na hornom displeji sa rozsvietila číslica tri. Strieborné
dvere sa otvorili. Pokynula sanitárovi, aby vyšiel prvý.
„Ďakujem,“ povedal. „Pekný deň!“
„Aj vám,“ usmiala sa.

63
 Vražedný príliv

Pomaly sa za ním vliekla, udržujúc dostatočnú vzdialenosť.

Fletchera odviezli do izby číslo 323. Vzdialila sa z nemocničné-
ho oddelenia, aby dala zdravotnej sestre čas Fletchera ubytovať,
než tam sama vtrhne.
Modlila sa, aby to netrvalo príliš dlho, keďže nemala ani
tušenia, či sa tu nebodaj nezjaví Finn. Keď sa dozvie, že jediný
svedok Willovej vraždy, o ktorom vedia, je pri vedomí, určite ho
to zburcuje a hneď ho pôjde vyspovedať.
Sadla si na pohovku v čakárni. Až po hodnej chvíli sanitár
vyšiel z oddelenia a namieril si to s nosidlami naspäť k výťahu.
Gabby vyčkávala na ten správny okamih. Nechcela vojsť do
izby, kým tam bola zdravotná sestra. Spočiatku mala obavy, no
neskôr sa už po oddelení pohybovala, akoby tam patrila.
Zabočila doľava do približne tri metre širokej chodby. Cez
otvorené dvere zbadala Fletchera usadeného v  posteli. Práve
keď sa Gabby priblížila k izbe, sestrička vyšla z dverí. Takmer
nedýchala, keď si ju sestra premerala zhora nadol a spýtala sa jej:
„Pomôžem vám nejako?“
„Práve som chcela navštíviť svojho brata Dennisa,“ zašepka-
la, dúfajúc, že ten ju vďaka zvukom z nemocničných prístrojov
a televízora, čo mu zapli, nezačuje.
„Prebral sa len pred chvíľou a potrebuje pokoj. Takže iba na
chvíľku, dobre? Zajtra môžete prísť na dlhšiu návštevu.“
„Jasné,“ usmiala sa Gabby, vďačná za to, že Fletcherova
pozornosť bola upriamená na malú plochú obrazovku televízne-
ho prijímača upevneného na stene.
Počkala, kým sestra zamierila k sesterskej izbe a zahla doľava,
tlačiac pred sebou vozíček. Až keď jej zmizla z dohľadu a bola
dostatočne ďaleko na to, aby mohla niečo začuť, Gabby sa upo-
kojujúco nadýchla, vošla dnu a zavrela za sebou dvere.
Tvár mal dobitú, plnú modrín a  tržných rán. Hlavu si
podoprel vankúšom a  od pása nadol bol zakrytý prikrývkou
s nemocničným logom.

64
 DANI PETTREYOVÁ

„Pán Fletcher?“
Pozrel na ňu a  prekvapene nadvihol obočie. „Kto ste?“
Zamračil sa. Jeho tvár pripomínala neurčitú hmotu rozličných
odtieňov modrej a  fialovej. Niekoľko čiernych štichov sa mu
tiahlo popod pravé oko a zopár mal aj nad lícnou kosťou.
„Som Gabby.“ Podišla bližšie k nemu, dúfajúc, že ju nepošle
preč skôr, než sa jej podarí dostať z  neho zopár odpovedí na
otázky, ktoré jej behali po jej zvedavom novinárskom rozume.
„Mal by som vás poznať?“ Znel podráždene.
„Nie, som z denníka Raleigh Gazette.“
„Reportérka, už chápem. Pozrite, oceňujem, že ma teraz kaž-
dý považuje za akéhosi hrdinu, ktorý ušiel, aby privolal pomoc
a zachránil Willa, ale v skutočnosti to tak nie je.“
„Nie?“ Dobrovoľne to priznal?
„Nie, išiel som síce po pomoc, aby som zachránil priateľa, to
áno. Je to to najmenej, čo by urobil každý. No od lekára, ktorý
ma ošetroval, viem, že Will to neprežil.“
„Žiaľ, je to tak.“
Dennis si opatrne prešiel rukou cez čelo, dávajúc pozor na
štichy. „Je to tragédia.“
„Poviete mi, čo sa tam stalo?“
„Nie.“
„Nie?“
„Iba pobrežná stráž má právo vedieť to. Nie hocijakí reportéri.“
Hocijakí reportéri? Takže aj on bol z tých, čo majú predsud-
ky. Stavila by sa, že ak by bola chlap z New York Timesu alebo
CNN, spieval by tu teraz inú pesničku. Vyrozprával by svoju
vlastnú verziu príbehu, aby verejnosť počula to, čo chce on.
Z chodby sa ozvali kroky. Finn. Teraz alebo nikdy.
„Viete, do čoho sa to Will zaplietol?“
Fletcher zvraštil čelo, štichy sa mu zoskupili do jedného
zväzku. Muselo to bolieť, ale nepohol ani brvou.
Kroky sa ozývali čoraz bližšie. Určite sem práve kráča Finn.

65
 Vražedný príliv

„Ako to myslíte, že sa do niečoho zaplietol?“ opýtal sa.

„Včera večer, skôr než sa vybral s  vami na ryby, priznal sa
Tess, že to pokašľal a zaplietol sa do niečoho nebezpečného, no
vraj sa z toho vyvlečie. A teraz je mŕtvy.“
„Pozrite, vážená slečna…“
Finn otvoril dvere a podráždene na ňu zazrel.
„Dobre vieš, že tu nemáš čo hľadať.“
„Iba sa s pánom Fletcherom rozprávam.“
„Som hlavný námorný poddôstojník Fletcher,“ ozval sa
Dennis. „A práve sme náš rozhovor skončili.“ Pozrel na Finna,
ktorý so spokojným úsmevom vyvádzal Gabby z izby.
„Neobťažuj sa,“ povedala. „Pôjdem aj sama.“
Obzrela sa ešte na Fletchera. „Ešte sa stretneme.“
„Obávam sa, že nie, srdiečko.“
Povedal jej srdiečko? To fakt? Hlupák jeden!
„Hneď som späť,“ povedal mu Finn a vyprevadil Gabby na
chodbu. „To srdiečko bolo absolútne nevhodné,“ zastal sa jej, „ale
dobre vieš, že nemôžeš robiť rozhovor s niekým, kto je zapojený
do prebiehajúceho vyšetrovania. Rozumela si?“
„Rozumiem, ale to neznamená, že s tým súhlasím.“
Rozčúlený si prehrabol vlasy a povzdychol si.
„Ako je možné, že ma v priebehu hodiny a pol dokážeš takto
vytočiť?“
Pokrčila plecami. „Asi mám na to nejaký talent.“
S  ďalším ťažkým povzdychom sa pobral naspäť smerom
k Fletcherovej izbe. Keď sa chystal vojsť k Fletcherovi, zazvonil mu
telefón. Pozrel naň, pokrútil hlavou a zahol za roh, aby ho vybavil.
Gabby pokúšalo vrátiť sa do izby, aby mu položila ešte zopár
ďalších otázok, no usúdila, že by to nebolo najmúdrejšie. Iba si
povzdychla a vybrala sa dole schodmi naspäť do vstupnej haly,
dúfajúc, že tam nájde Tess.
Nebolo to prvýkrát, čo sa dostala do konfliktu s  políciou,
v tomto prípade s CGIS, a poučovali ju o priebehu vyšetrovania

66
 DANI PETTREYOVÁ

a  aby sa držala bokom. No práve v  takýchto situáciách jej

inštinkt vravel, že narazila na tie najlepšie príbehy. Aj teraz
cítila, že okolo hlavného námorného poddôstojníka Fletchera
sa deje niečo nezvyčajné a  to niečo súviselo so smrťou Willa
Seaversa. Jej priateľka si zaslúžila vedieť, o čo ide.
Robila to pre Tess a tiež z vlastnej neprekonateľnej potreby
odhaliť pravdu a nastoliť spravodlivosť – aj keby to malo byť iba
na titulke novín. Každá pravda si zaslúži dostať sa na svetlo sveta.
Tess našla plakať na chodbe pred márnicou, kde sa mala
vykonať Willova pitva. Dúfala, že sa dostane k jej výsledkom,
ktoré by zase mohli vniesť do prípadu viac svetla. Finn vravel, že
ho zastrelili, ale nič viac.
Keď k nej podišla, Tess sa otočila. „Vedela som, že sa niečo
stane,“ ozvala sa jej priateľka a ani sa neobťažovala utrieť si slzy
tečúce po tvári.
Gabby zvraštila čelo. „Prečo si si myslela, že sa má prihodiť
niečo zlé?“
„Ako som vravela Finnovi, cítila som, že vo vzduchu visí
niečo zlé.“
Finn. Pravdepodobne sa čoskoro zase zjaví tu dole.
Gabby položila Tesse ruku na útle rameno. „Čo keby sme išli
niekam, kde by sme sa mohli porozprávať?“ Bez toho, aby nám
to Finn opäť zatrhol.
Tess potiahla nosom. „Kam?“
„Čo tak naše zvyčajné miestečko? Kaviareň Coffee Connection?“
„Dobre,“ prikývla, poriadne si vyfúkala nos do pokrkvanej
papierovej vreckovky a  potom ju zahodila do koša striebornej
farby pri dverách do výťahu.
Tess iba prospeje, keď pôjdu preč z nemocnice, obzvlášť od
dverí márnice. Manželovi tu už aj tak nijako nepomôže, ale ak
povie Gabby, čo vie, môže to pomôcť k dolapeniu vraha.
„Mali by sme ísť tvojím autom,“ povedala Gabby. Sem ju pri-
viezol Noah a do Vyšetrovacieho úradu pobrežnej stráže mala

67
 Vražedný príliv

prísť s  Finnom, keď tu skončí. No vypočutie Tess bolo oveľa

dôležitejšie. Nielen preto, že by to mohlo vniesť nové svetlo do
prípadu, ale rovnako chcela byť pre priateľku bútľavou vŕbou
a vypočuť si ju, keď si pred ňou vyleje srdce.
Tess jej podala kľúče a mierili k výťahom, aby sa zviezli do ves-
tibulu. „Radšej šoféruj ty,“ povedala. Ruky sa jej očividne triasli.
Dvere výťahu sa otvorili a Gabby dúfala, že v nich nezazrie
Finna. Skôr než sa vybrali smerom k  parkovisku, obzrela sa
vpravo i vľavo. Kráčali tak rýchlo, ako to požehnaný stav Tess
dovoľoval. Len čo sa dostali spod nemocničnej striešky, ocitli
sa v poriadnom lejaku. Temná zamračená obloha akoby v sebe
niesla pripomienku smrti.
Našťastie Tess a Will patrili k veriacim, takže Tess vedela, že
Will žije ďalej v Kristovi. No hoci to jej srdcu prinášalo naozaj veľ-
kú útechu, cítila obrovskú neutíchajúcu bolesť, čo jej trhala srdce.
„Kde si zaparkovala?“
Priateľka jej rukou ukázala na žltý Volkswagen Beatle na
južnej strane parkoviska. „Môžeme ísť po ceste 14 priamo do
Coffee Connection.“
Gabby trhlo, keď to Tess zahlásila rovno pred chlapíkom
z parkovacej služby nemocnice, ktorý sa akurát vracal z parko-
viska. Poznala Finna a vedela, že len čo príde na to, že zdrhli,
bude sa vypytovať ľudí, či ich nevideli odchádzať a kam asi mali
namierené. A určite nevynechá ani tohto pracovníka parkoviska.
Aj keď ju tento chlapík nepoznal, jednoznačne si spomenie
na to, že videl tehotnú ženu s  brunetkou odchádzať v  žltom
Volkswagene Beatle. A mohol by si aj pamätať, kam išli.
Dúfala, že Finn sa ešte nejaký čas bude zaoberať Fletcherom.
Alebo sa zdrží pri súdnom lekárovi, ktorý mal dnes vykonať
jednu z troch plánovaných pitiev.

68
SEDEMNÁSŤ

Finn zaklopal na zárubňu dverí Fletcherovej izby. Keď porane-

nými hánkami narazil na kov, od bolesti zaťal zuby. Nejaký čas
ho ešte budú bolieť, ale fyzická bolesť ustúpi oveľa rýchlejšie ako
tá duševná zo straty Sama a Willa.
„Áno?“ ozval sa Fletcher, pozývajúc ho dnu.
Ešte stále cítil znechutenie nad tým, že tu našiel Gabby.
Zhlboka sa nadýchol a vošiel dnu.
„Kto ste?“ spýtal sa podozrievavo.
Finn si pritiahol stoličku. Zatiaľ čo Willa dobre poznal,
o  Dennisovi Fletcherovi vedel iba z  počutia, z  Willovho roz-
právania. Párkrát sa o ňom zmienil. „Som špeciálny agent Finn
Walker,“ vytiahol odznak CGIS.
„Vyšetrovací úrad pobrežnej stráže. Skvelé. Možno sa vám
podarí chytiť tých, čo zabili Willa a takmer aj mňa.“
„Ohľadom toho…“ ozval sa Finn a  podišiel k  nemu bliž-
šie, dávajúc pozor, aby nezavadil o prístroj pripevnený na čele
nemocničnej postele.
„Odpoviete mi na zopár otázok?“
Fletcher vyzeral z tohto uhla oveľa horšie, ako keď mu Finn
prvýkrát vyšetroval rozsah a závažnosť poranení. „Spravím všet-
ko pre to, aby sa Willov vrah našiel. Ale musím vás upozorniť,
že v hlave mám teraz úplne prázdno.“

69
 Vražedný príliv

„Začneme pozvoľne. Pre začiatok mi povedzte, na čo si

spomínate. Čo sa vlastne stalo?“ Dosť sa musel premáhať, aby
naňho nevybafol všetky otázky, ktoré sa mu preháňali mysľou.
Ako sa mu podarilo ujsť? Čo za tajomstvo to Will mal? Týkalo
sa to aj Fletchera? Tess verila, že áno.
„S Willom sme po západe slnka vyrazili na ryby. Práve keď
sme sa chceli vrátiť, vtrhli na loď dvaja muži. Dokonca sme ani
nepočuli, kedy sa dostali na palubu.“
„Ako vyzerali?“
„Mali na sebe potápačské obleky.“
„V plnej výstroji aj s tlakovými fľašami?“
„Nie, iba obleky. Jeden ma knokautoval k  zemi ranou do
hlavy. Musel si myslieť, že ma dorazil, lebo potom ma nechal
tak. Ten druhý mal zatiaľ ostrú výmenu názorov s Willom.“
„Čo hovoril?“
„Neviem, rozprával po španielsky.“
„A Will odpovedal tiež v španielčine?“
„Áno.“
„Hádali sa čoraz viac. Postavil som sa a s tým jedným som
sa pustil do bitky, no ten druhý namieril na Willa a vystrelil.
Obaja sa potom sústredili na Willa, tak som vyštartoval na
palubu a skočil do prívesného člna, pričom cestou som takmer
zakopol o  ich tlakové fľaše a  plutvy. Kým som preskočil cez
palubu lode, strieľali po mne a  potom ešte raz, keď som už
unikal v člne.“
„Takže tí chlapíci sa potopili a priplávali pod vodou až k vám.“
„Muselo to tak byť.“ Pomaly pokrútil hlavou, akoby sa snažil
pospájať si súvislosti dokopy. „Udrel som si hlavu ešte raz, keď
som skočil do člna… a narazil som si plece. Vyštartoval som tak
rýchlo, ako sa dalo. Bál som sa o Willa a chcel som ísť po pomoc,
no potom si už len pamätám, že som sa prebral tu,“ odkašľal si
a pokračoval. „Počul som, čo sa stalo vášmu kolegovi, ktorý sa
ma pokúšal zachrániť. Je mi to ľúto.“

70
 DANI PETTREYOVÁ

Finn sa naďalej sústredil na otázky, ktoré chcel Fletcherovi

položiť.
„Myslíte si, že tí chlapíci sa vás snažili nájsť celú noc?“
Fletcher pokrčil plecami a  pri tom pohybe ho od bolesti
myklo. „Asi áno. Museli.“ Zakašľal a opäť sa strhol.
„Tušíte, čo od vás chceli?“
„Neviem po španielsky.“
„Na nič viac si už nepamätáte?“
„To je všetko, na čo si spomínam.“
Do izby vošiel doktor. „Na dnes stačilo,“ povedal Finnovi.
„Pacient potrebuje oddychovať.“
„Samozrejme, prídem zajtra.“
Finn si to namieril do márnice. Hadley mu napísal správu,
že sa chystá začať s  pitvou drogového poslíka, ktorého zabil
Caleb, keď bránil Sama. Keby stihli zasiahnuť o čosi rýchlejšie,
mohol byť ich kolega ešte stále nažive.
Nevidel Gabby, odkedy ju požiadal, aby opustila Fletcherovu
izbu. Očividne z toho nebola nadšená. Mal obavy, že sa teraz
rozpráva s Tess… Ako tak nad tým premýšľal, uvedomil si, že
ani tú už hodnú chvíľu nevidel.
Prudko zastal.
„Gabby,“ vykríkol, otáčajúc sa dookola. Ponáhľal sa do vesti-
bulu nemocnice. Nemohla predsa…
Po dvadsiatich minútach márneho hľadania v  nemocnici
napísal Gabby aj Tess esemesku a opakovane im volal na mobil.
Prišiel k  záveru, že sa predsa len nemýlil a  ona naozaj odišla
z nemocnice. Spolu s Tess. Len tak sa vyparili.
Našťastie trvalo len zopár minút, kým sa od Reggieho, pra-
covníka parkoviska, dozvedel, kam sa podeli. Do kaviarne Coffee
Connection na ulici Market Street. Mal to vedieť. Počas Gabbinho
zimného pobytu tam spolu chodievali takmer každý deň.
Vyštveral sa do svojho Nissanu Rogue, nasadil červenú siré-
nu na predné sklo, zasvietil ju a rútil sa smerom do centra mesta.

71
OSEMNÁSŤ

Rissi nasledovala Noaha do úradu. Troch pašerákov drog držali

oddelene v troch vypočúvacích miestnostiach. Caleb vypočúval
muža v miestnosti napravo, zatiaľ čo ostatní ich sledovali spoza
zrkadlového skla.
Caleb sa obzrel smerom k nim a kývol im. Postavil sa a vyšiel
za nimi na chodbu. „Tento zabil Sama,“ povedal a  ukázal na
toho muža. „Veľa som naňho hovoril, ale stále mlčí. Po tom, čo
sme mu povedali o jeho právach, vôbec nežiadal právnika. Ani
jeden to nespravil.“
„Nechaj Rissi, nech ho trochu nalomí,“ povedal Noah.
„Jasné,“ prikývol Caleb.
Bože, pomôž nám získať priznanie. Tento muž vzal život
nášmu priateľovi a kolegovi. Nech sa spravodlivosti učiní zadosť,
pomodlila sa predtým, než vošla do vypočúvacej miestnosti.
V týchto situáciách sa tím spoliehal práve na ňu. Na jej talent
prinútiť podozrivých hovoriť. Netušila, prečo ju Boh obdaroval
touto schopnosťou. Aj keď to bolo často ubíjajúce, bola vďačná za
túto úlohu preniknúť k vrahovmu srdcu a dostať z neho pravdu.
Aby sa upokojila, pred vstupom sa ešte zhlboka nadýchla
a vydýchla.
Muž, asi okolo dvadsaťpäť rokov, Latinskoameričan, sa
neobťažoval ani len zodvihnúť zrak. Jeho ľahostajnosť k tomu,
že niekomu len tak vzal život, v nej prebudila poriadny hnev.

72
 DANI PETTREYOVÁ

Opäť sa musela nádychom a  výdychom upokojiť. Vytiahla

si kovovú stoličku a sadla si na studené sedadlo. Posunula pred
neho papierový blok a pero. „Napíš priznanie.“
„Chcem si zavolať,“ prehovoril s  tvrdým prízvukom. Po
prvýkrát od zatknutia.
„V poriadku,“ povzdychla si. Mal na to právo. Ale sklamalo
ju, že sa vybral touto cestou. Aj keď šanca, že sa prizná, sa rov-
nala nule.
Nemala na výber, musela vyhovieť jeho požiadavke, keďže
zo zákona mal na to právo. Sledovala, ako k  nemu pristúpil
Noah a odomkol putá z kovových obručí pripevnených na stole.
Odviedol ho k svojmu stolu k telefónu, posadil ho a jednu ruku
mu pripútal o stoličku.
Rissi sa oprela o  kovovú zárubňu, na odhalenom ramene
cítila chlad. Od súťaže sa nemala kedy prezliecť do pracovného
úboru. Rozhodla sa, že tak spraví, zatiaľ čo podozrivý telefonuje.
V šatni vymenila tričko bez rukávov, plavky a šortky za modré
námornícke nohavice, bielu blúzku a  baleríny, ktoré boli tiež
v modrom námorníckom odtieni.
Do svojej skrinky vopchala oblečenie a pohľadom sa zasta-
vila na Samovej.
Och, Bože, prečo?
Pri predstave opustenej Beth bez manžela a Ali bez otca sa
rozplakala.
Trhavo vydýchla, zavrela skrinku a oprela sa o ňu čelom.
Prosím, opatruj Beth a Ali. Našepkaj mi, ako im pomôcť, ako
byť ich oporou, a uteš naše srdcia v súžení.
Neznášala tento pocit vlastnej zraniteľnosti. Dnes pocíti-
la  pach smrti. Sam bol veriaci a  od Finna vedela, že aj Will.
Takže aspoň odišli na lepšie miesto. Ani to však nezmenšovalo
bolesť a smútok tých, ktorí tu po nich ostali.
Niekto jemne zaklopal. Zavolala, nech vojde. Dvere sa so
škripotom otvorili. Otočila sa a vo dverách uvidela stáť Caleba.

73
 Vražedný príliv

Ťukol do okraja dverí, aby ich zavrel, a potom k nej podišiel.

„Si v pohode?“
Zdvihla hlavu opretú o skrinku a objala si ramená, aby sa
zohriala.
Vzal ju do svojho silného náručia. „Je to strašné.“
Caleb toho nikdy veľa nenarozprával, vždy išiel priamo
k veci. Teraz oceňovala jeho strohosť.
„Všetko sa zomlelo tak strašne rýchlo. Ešte včera som so Sa­­
mom pracovala a dnes ho už niet.“
„Takéto veci sú vždy ako blesk z jasného neba. Aj keď sú ľudia
dlhé roky chorí, koniec vždy príde akosi prirýchlo.“ Utešujúco
ju kolísal, držiac jej hlavu, akoby bola bábätko. „Aj preto chcem
žiť inak.“
Pozrela naňho a v očiach ju pálili slzy. „Ako inak?“
„Nechcem veci odkladať na neurčito, pretože človek nikdy
nevie, kedy bude už príliš neskoro.“
Odrazu si pripadala veľmi malá a zraniteľná.
„Riss?“
Obzrela sa poza Calebovo rameno a  zbadala vo dverách
Noaha.
Utrel si spotené čelo. „Už dotelefonoval.“
Vymanila sa z  Calebovho objatia a  odstúpila od neho.
„Idem.“ Z očí si utrela slzy a obišla Caleba.
„Ďakujem,“ povedala a ešte raz sa naňho pozrela.
„Kedykoľvek. Som tu vždy pre teba.“
„A ja si to veľmi vážim.“
Prikývol a nasledoval ju von zo šatne.
„Telefonoval s niekým v španielčine. Veľmi potichu, šepkal,“
oznámil im Noah. „Ale niekoľkým slovám som porozumel.
Vravel pomoc a mrzí ma to.“
Noah pristúpil k  svojmu pracovnému stolu, kde odomkol
mužovi putá, odviedol ho naspäť do vypočúvacej miestnosti
a znova ho pripútal o stôl.

74
 DANI PETTREYOVÁ

Vo dverách sa zrazu objavila Emmalyne Thortonová v pada-

vej sukni so vzorom červených makov a k tomu ladiacej červenej
blúzke. V  inak tmavej miestnosti žiarila farbami. „Našla som
nejaké informácie.“ Podala Noahovi spis s dokumentmi.
„Ďakujem,“ reagoval Noah, zavrel dvere a  zbežne prešiel
záznam.
Rissi opäť zaujala miesto na stoličke oproti podozrivému.
Noah ostal stáť, aby pôsobil zastrašujúco, a čítal si záznamy toho
chlapíka. Keď ich dočítal, podal dokumenty Rissi a ďalej tam
pokojne stál. Noah si prešiel mnohorakým vojenským výcvi-
kom. Než prešiel výcvikom Vyšetrovacieho úradu pobrežnej
stráže CGIS a stal sa vyšetrovateľom tejto inštitúcie, niekoľko
rokov pracoval u pobrežnej stráže.
Rissi si prečítala zložku. Muž pred ňou sa volal Juan Cadarz
a ilegálne sem imigroval z Kuby.
„Juan,“ ozval sa Noah, „prečo nám nepovieš, ako sa to všetko
udialo?“
Keď muž začul svoje meno, nervózne preglgol a  trošku sa
pohniezdil na stoličke, ale na ich sklamanie aj naďalej mlčal.
Veľmi rada by vedela, s kým to telefonoval a čo mu povedal.

75
DEVÄTNÁSŤ

Pre Gabby nebolo jednoduché potlačiť svoje reportérske inštink-

ty, ale predsa len čakala, kým Tess nezačne rozprávať sama.
Nechcela na priateľku nijako naliehať ani ju zavaliť otázkami.
Boli už takmer v kaviarni, keď Tess konečne prehovorila.
„Keď Will odišiel na rybačku s Dennisom, odrazu ma pre-
mohlo akési zlé tušenie. Cítila som, že sa stane niečo príšerné.“
„Kedy si prišla na to, že sa Will nevrátil domov?“
Pokrútila hlavou a  úporne premýšľajúc si  zubami odlúpla
z nechta lak svetloružovej farby. „Až ráno, keď som sa zobudila.
Cítila som sa previnilo, že som neostala dlhšie hore, nezobudila
som sa a nevšimla si, že neprišiel. Toto tehotenstvo ma o ôsmej
večer vždy dorazí a zaspím. Will s Dennisom zvykli ostať vonku
až do úplného zotmenia, než sa vrátili. Vravel, že okolo desiatej
by mali trochu upratať a vyčistiť loď a kvôli tomu sa zdrží o čosi
dlhšie. Nečakala som, že príde skôr ako o  jedenástej. Will sa
o mňa staral, ale niekedy strácal pojem o čase.“
„Takže keď si sa zobudila a zistila si, že sa nevrátil, zavolala si
na pobrežnú stráž?“
„Zobudila som sa skoro ráno, a keďže mi nedvíhal telefón,
rozhodla som sa zájsť k  Dennisovi. Sem-tam, keď to prehnali
s pitím, tam ostal. Teraz sa mi vôbec neozval. Keď sa tak stalo
predtým, vždy to robieval. Auto mal stále tam a  loď nebola

76
 DANI PETTREYOVÁ

v prístave. Takže keď mi nikto neotváral dvere u Fletchera, spa-

nikárila som a zavolala som na pobrežnú stráž.“
„Nikto iný tam nebýva?“
„Nie, Dennis žije sám. S Val sa rozišli asi pred pol rokom.“
„Rozviedol sa?“
Pokrútila hlavou. „Nie, iba sa rozišli. Inak, je to dosť divné,
keď tak nad tým teraz uvažujem.“
Gabby sa musela sústrediť na hľadanie parkovacieho miesta
na ulici pred kaviarňou Coffee Connection, preto sa rozhodla
nechať ďalšie otázky na neskôr, keď sa usadia dnu. Len čo vošli,
zacítila vo vzduchu zmes vôní praženej kávy a  mentolového
čaju. Kráčajúc ďalej začuli prívetivé vrčanie kávovaru.
Pozdravil ich Paul Barnes, majiteľ podniku. „Vitajte, krásavice.
Už je to poriadne dávno, čo ste nás naposledy poctili svojou návšte-
vou.“ Obišiel vysoký pult, aby Gabby objal. „Ako sa máš, maličká?“
Mal niečo vyše päťdesiat a bol to veľmi milý človek. Rada
mu objatie opätovala. Vždy sa jej veľmi páčila vôňa jeho kolín-
skej. „Mali sme veľmi ťažký deň.“
„Počul som o  nejakej výtržnosti, čo riešila pobrežná stráž.
Vraj zomrel nejaký dôstojník, ale netuším, či je to naozaj tak.
Viete, že reči sa tu hneď roznesú.“
„Je to tak,“ ozvala sa Tess. V očiach mala slzy.
„Nie,“ neveriacky pokrútil hlavou. „Hádam nie Will?“
Tess prikývla a premohol ju plač.
„Och, zlatíčko, to mi je veľmi ľúto. Netušil som.“
„To si predsa nemohol vedieť,“ ozvala sa, utierajúc si oči
pokrkvanou papierovou vreckovkou.
„Čo sa stalo?“
„Ešte celkom neviem. Iba to, že ho zavraždili.“ Tess potiahla
nosom.
„Zavraždili?“ Sivé oči sa mu od prekvapenia rozšírili. „Kto?“
Tess už Paulove otázky nezvládala, preto Gabby odpovedala
namiesto nej. „Nevieme, ale Finn povedal, že na to príde.“

77
 Vražedný príliv

„Finn vedie vyšetrovanie?“

„Áno,“ prikývla Gabby.
„Tak to je ten pravý.“ Gabby si nebola istá, či to Paul povedal
v spojení s jeho vedením vyšetrovania alebo kvôli vzťahu, ktorý
s ním mala ešte v zime. Novinky sa v tejto komunite pobrežnej
stráže šírili veľmi rýchlo.
„Tak si poďme sadnúť,“ povedala Gabby a jednu ruku položila
priateľke na chrbát. Kvôli vypuklému brušku sa trochu prihrbila.
„Nech sa páči, usaďte sa. Donesiem vám to, čo obvykle,“
povedal Paul a ponáhľal sa naspäť za pult.
„Ďakujeme,“ zakričala za ním Gabby, hľadajúc nejaký voľný
stôl, kde by mali súkromie. Hnedé kožené kreslá pri nezapá-
lenom kozube boli obsadené rovnako ako stoly pozdĺž širokej
tmavej vstupnej chodby. Zostávali im iba dve možnosti. V stre-
de sa nachádzal stôl vo farmárskom štýle alebo bol voľný stôl pri
prednom okne vo výklenku.
Nechcela, aby ich pri rozhovore rušilo množstvo ľudí sedia-
cich vo farmárskej časti, lenže ak ju Finn bude hľadať, pri okne
ich poľahky zbadá.
„Tamto,“ riekla Tess, poťahujúc nosom.
Gabby to vzdala a spolu s priateľkou sa vybrala k stolu pri okne.
Šum kávovaru prešiel do piskotu. Keď Paul prelieval kávu
zo skla do papierových pohárov určených pre nich, nad bron-
zovým prístrojom sa vznášala para. Čoskoro nato jej zmysly
ovládli zvuky a vôňa šľahaného horúceho mlieka.
Tess si z džbánu na stole vytiahla slamku a začala ňou krútiť
medzi prstami. Vyzerala, že je pripravená hovoriť. Gabby teda
začala. „Takže si vravela, že keď u  Dennisa nikto neotváral,
zavolala si na pobrežnú stráž a…“
„Uistili ma, že sa tam pozrú a že nemám myslieť na to naj-
horšie, ale aj tak som panikárila. Boli predsa na mori celú noc.
To sa naňho vôbec nepodobalo. Nikdy predtým nezostal vonku
celú noc. A nenapísal mi ani slovo. Vtedy som už vedela, že sa

78
 DANI PETTREYOVÁ

im muselo stať to najhoršie. Ak mám byť úprimná, mala som zlé

tušenie od chvíle, čo Will odišiel.“
„Čoho si sa obávala?“
Tess sa k nej nahla, no potom sa stiahla, keď zbadala, že im
Paul nesie nápoje.
„Nech sa páči, dámy, a tu sú aj muffiny na účet podniku,“
povedal a položil pred nich taniere. Do nosa im udrela sladká
vôňa čučoriedok a masla.
„Ďakujeme,“ povedala Gabby.
„Tak strašne mi je to ľúto, Tess,“ povedal a stisol jej rameno.
„Dáš mi vedieť, ak by si niečo potrebovala, dobre?“
„Vďaka.“ Prikývla a potom zostala ticho, až kým neodišiel.
Naklonila sa dopredu a  zašepkala: „Obávala som sa, že sa
Willovi stane niečo hrozné. Dokonca sa mi o tom snívalo. Že
zomrie.“
„Prečo si si bola istá tým, že sa niečo stane? Bol to iba pocit,
alebo ide o niečo viac?“ Skrz-naskrz verila svojim inštinktom –
vďaka tomu dokázala prežiť v tejto oblasti… až kým to raz skoro
neprežila. Raz sa nechala úplne oklamať. Už nikdy viac sa takto
neodhalí, aby jej nikto nemohol ublížiť.
„Predtým než Will odišiel, povedal mi, že sa namočil do
niečoho zlého a že je v tom až po uši. V ten večer mi sľúbil, že
sa z toho vyvlečie. Že to dá kvôli mne a Willovi juniorovi do
poriadku.“ Prešla si rukou po brušku. Upokojujúco a rytmicky
si ho hladkala.
Gabby sa naozaj snažila, aby v  nej nezvíťazila tá nenásyt-
ná novinárska stránka. Priateľstvo u  nej vyhrávalo, aj keď jej
inštinkty a túžba po odhalení pravdy na ňu priam kričali, aby sa
do toho poriadne oprela.
Neponáhľala sa, išla krôčik po krôčiku. „Povedal ti, do čoho
sa zaplietol?“
„Nie, ale čokoľvek to bolo, Dennis v tom s ním išiel tiež.“
„Prečo si to myslíš?“

79
 Vražedný príliv

„Pretože v  poslednom čase sa medzi sebou správali dosť

zvláštne.“
„Ako napríklad?“
„Akoby mali nejaké spoločné tajomstvo. Vieš, keď si dva-
ja medzi sebou vymieňajú pohľady, lebo iba oni vedia niečo,
o  čom ostatní ani netušia, zhovárajú sa bokom od ostatných
a šepkajú si medzi sebou a rýchlo zmenia tému, keď sa k nim
niekto priblíži, aby to náhodou niekto nezačul,“ povedala jed-
ným dychom. „A nielen to. Ten tlak, keď niečo musíš tajiť a nie
si na to zvyknutý, sa na Willovi poriadne podpísal. Bol úzkostli-
vý, vyčerpaný a utrápený. Videla som to na ňom. Pýtala som sa
ho, čo sa deje, ale iba to zahovoril, že teraz má toho veľa v práci.“
Gabby si o  sebe myslela, že vie správne zhodnotiť situácie
a hlavne, že si vie ľudí prečítať, ale pri Asimovi totálne zlyhala.
Akosi si vôbec nevšímala varovné signály. Buď on vedel tak
dobre klamať, alebo ju úplne zaslepila láska. Vari aj Tessinho
manžela odhadla nesprávne? Ako sa len ten milý a verný Will
mohol zapliesť do niečoho nelegálneho?
Keďže na Fletchera a  tím záchranárov zaútočili drogoví
pašeráci, predpokladala, že šlo práve o  drogy. Žeby si spolu
s  Fletcherom privyrábali prevážaním drog? Zdalo sa jej to
neskutočné, ba až neprijateľné, ale predsa to tak asi muselo byť.
Možno im Will povedal, že chce vycúvať, a nestretlo sa to
s pochopením. Priznal sa s tým Fletcherovi? Ako na to zareago-
val? Išiel v tom s ním, ako tvrdí Tess?
Núkalo sa tu veľa možných verzií, ako to mohlo byť. Podľa
pozornosti, ktorá sa Fletcherovi dostávala v nemocnici, sa zdalo,
že ho považujú za hrdinu, ktorý ušiel, aby zavolal „pomoc“.
Je pred ňou ďalší príbeh – tento však vyrieši kvôli priateľke.
Zistí, či v  tom bol zapletený aj Fletcher. Zatiaľ v  tom nemala
jasno. Zistí, kde je pravda. Je to predsa jej práca.
Gabby si vzdychla a pozrela nahor. Trhlo ňou, keď zbadala,
ako dnu vchádza Finn. Zo zelených očí mu šľahali hromy-blesky.

80
 DANI PETTREYOVÁ

Tess sa otočila, aby zistila, kam to Gabby hľadí.

„Och,“ ozvala sa a zahryzla si do pery. Otočila sa naspäť ku
Gabby a povedala: „Myslím, že sme práve skončili.“
„To máš teda pravdu,“ potvrdil Finn.
Gabby si sťažka povzdychla. „Mám právo rozprávať sa so
svojou kamarátkou.“
„To ma vôbec netrápi a ty to vieš. Neposlal na teba náhodou
jeden drogový barón svojich zabijakov, aby ťa odstránili?“
Tess sa od prekvapenia rozšírili oči. „To vážne?“
Gabby naprázdno preglgla a mykla ramenami.
„To je fakt skvelé. Len nad tým mykneš plecami, akoby o nič
nešlo,“ podráždene si povzdychol Finn. „Noah mi ťa zveril do
opatery a ty si vedela, že bezo mňa nemáš nikam ísť.“
Naklonila sa k nemu. „Vlastne som s tým nikdy nesúhlasila.“
Finn sa frustrovane chytil za koreň nosa. „Vykašli sa teraz na
sémantiku, musíme ísť. Potrebujú ma na stanici.“
„Tess ma odvezie, keď tu skončíme.“ Chcela sa jej toho ešte
toľko povypytovať.
„Bez šance,“ trval na svojom Finn.
„Napriek tomu, čo si ty a  Noah myslíte, nepotrebujem
pestúnku.“
„Musím iba nesúhlasiť, keď vezmem do úvahy tvoj ľaho-
stajný postoj k  skutočnosti, že sa o  tvoj život pokúša cvičený
zabijak. Možno nie pestúnku, ale potrebuješ rodinu a priateľov,
čo na teba dajú pozor.“
Finn sa stále považoval za jej priateľa? Spracovávala v sebe
tento fakt a  zároveň sa chystala použiť ďalší trefný argument.
„Vážim si tvoj záujem.“ Bolo to od neho také milé… a zároveň ju
to frustrovalo. „Ale viem sa o seba postarať.“ V Južnom Sudáne
pracovala v  utajení skoro rok. Vedela si na seba dávať pozor,
odhliadnuc od Asima a jeho klamstiev a toho, čo jej spravil.
„Sľúbil som to Noahovi.“ Finn vytiahol putá. „Ak to nepôjde
po dobrom…“ Nechal ich hompáľať v ruke.

81
 Vražedný príliv

Zamračila sa. „To nemyslíš vážne.“

„Tak vážne, ako sa len dá.“
Začala sa dvíhať zo stoličky, no skôr než sa stihla postaviť,
pripútal si jej pravú ruku o svoju ľavú.
„Finn!“ Rozpaky i hnev jej rozpálili inak chladnú pokožku,
až očervenela. Upútali pohľad všetkých návštevníkov kaviarne.
„Si smiešny!“
„Myslím, že je to skôr naopak.“
Pozrel sa na Tess. „Mrzí ma to s  Willom, ozvem sa ti, ale
teraz nás, prosím, ospravedlň.“
Keď Tess prikývla, položil ruku na spodnú časť Gabbinho
chrbta, aby ju nasmeroval smerom von. Vzdorovala mu, bránila
sa tomu, aby ju vyviedol ako nejakú kriminálničku.
„Nezhoršuj to.“
„Nemohol si predsa uveriť tomu, že ti to uľahčím.“
„Jasné, že nie.“ Voľnou rukou ju schmatol okolo drieku
a prehodil si ju cez rameno tak, že ich pripútané ruky zostali
pritisnuté o jej bok.
„Finn Walker! Toto nemôžeš myslieť vážne!“ Krútila sa
a mrvila, snažiac sa dostať z jeho zovretia, ale ako s ňou kráčal
k dverám, jeho stisk iba zosilnel.
Jemne kopol do dverí, aby si ich otvoril, a niesol ju po daždi
rovno do auta. Nežne ju usadil na zadné sedadlo, odopol si puto
zo zápästia a rýchlo jej stiahol ruky dozadu za chrbát, aby jej ich
obe spútal.
„Mám ťa.“ Sadol si za volant a naštartoval.
„Nemôžem uveriť tomu, čo si práve spravil,“ ozvala sa, keď
auto vyrážalo z parkoviska.
„Nedala si mi  na výber.“ Za semaforom odbočil doprava
a mieril späť na stanicu úradu pobrežnej stráže.
„Viedla som dôležitý rozhovor.“ Zápasila, snažiac sa vyslo-
bodiť si ruky spod zadku, aby sa dostala do čo najpohodlnejšej
polohy.

82
 DANI PETTREYOVÁ

„Nechaj ma hádať,“ ozval sa Finn. „Keď Tess povedala, že by

sme mali vyšetrovať Fletchera, prebudilo sa v tebe tvoje repor-
térske volanie srdca.“
„H… hej.“
„Vedel som to.“ Víťazoslávne si klepol po volante. „Si ochot-
ná riskovať život pre nejaký príbeh… za príbeh by si urobila
hocičo.“
„Živím sa tým.“
„To predsa viem, ale neverím, že to robíš iba pre živobytie.“
Prekrútila očami. „Čo tým chceš akože povedať?“
„To, že príbeh je pre teba vždy na prvom mieste. Dokonca
aj pred…“ zmĺkol, aby sa nadýchol, potom chvíľu čakal, akoby
zvažoval, čo má povedať. Chcel povedať predo mnou?
Musela to však uznať. Dala prednosť práci v  Raleigh pred
citmi, ktoré sa medzi nimi rozhoreli.
Tváril sa sklamane. „Dokonca aj pred vlastnou bezpečnosťou.“
Mlčala.
Zabubnoval po volante. „Pred všetkým,“ povedal pošepky.
Oprela sa, spútané päste jej narážali o  kostrč. Vari mal
pravdu?
Kládla príbeh na prvé miesto pred všetko ostatné?
Znamenalo to, že pred každého? Dávala vari príbehu prednosť
i pred Bohom a jeho vôľou? Akosi sa vždy domnievala, že to, čo
od nej Boh v živote chce, je hľadanie pravdy. Aj keď sa vlastne
nikdy nemodlila a  neprosila o  to, aby ju v  živote nasmeroval.
Radšej uprednostňovala svoju domnienku, že tá neprekonateľná
túžba po pravde v nej je niečo, čo má v sebe od narodenia. Ale
čo jej rodina? Nekládla náhodou objasňovanie a písanie príbe-
hov po celom svete pred svojich najbližších?
Bola presvedčená, že na prvom mieste má byť Boh, na
druhom rodina a až na treťom práca. Ale zodpovedali jej činy
a dokonca i slová tomu, že to tak naozaj cíti?

83
 Vražedný príliv

Nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdivo.*

Skutkom a opravdivo.
Popravde, tak urputne sa sústredila na odhalenie klamstva
a podvodov iných – tých, ktorých nepoznala a nemala s nimi
nijaký vzťah –, že prehliadla pravdu o Asimovi.
Vedela, že mať vzťah s poskytovateľom informácií nie je pro-
fesionálne, ale sústredila sa viac na city, nedbala na presvedčenie
či vieru.
Preglgla, nechcela sa ďalej vŕtať v týchto myšlienkach. Opäť
sa nechala Finnom rozrušiť. Vždy sa mu to darilo – či už príjem-
ným, ale aj veľmi nepríjemným spôsobom.

* Biblia – Písmo sväté Starej a Novej zmluvy, Tranoscius. Liptovský Mikuláš,

2015, Prvý list Jánov, 3, 18

84
DVADSAŤ

Rissi oblialo teplo. Noah ďalej vypočúval väzňa, ktorý zastrelil

Sama. Ten stále odmietal čokoľvek povedať.
Hnev ničomu nepomôže, opakovala si v  duchu, snažiac sa
presvedčiť samu seba, ale nepomáhalo jej to. Svaly mala napäté,
až ju z toho bolel krk. Ako ten chlap dokázal na nich tak bezvý-
razne civieť? Akoby ho to všetko strašne otravovalo.
„Dnes si pripravil o život skvelého človeka. Manžela a otca,“
povedal mu Noah. Na spánku mu od hnevu navrela žila.
Juan Cadarz zostal ticho, pohľad vytrvalo upieral na dlážku.
„Kto ťa najal?“ spýtala sa Rissi, berúc to z opačného konca.
Muž zažmurkal. Tmavé mihalnice sa mu zatrepotali ako
motýlie krídla.
Očividne zasiahla citlivé miesto.
„Prečo si mal zabiť hlavného námorného poddôstojníka
Dennisa Fletchera?“ pokračovala ďalej v téme, na ktorú jedinú
zareagoval.
Preglgol a zamrvil sa na stoličke.
„Zabil si aj poddôstojníka Willa Seaversa?“
Posunul sa a  začal si nervózne prechádzať rukami po
stehnách.
Konečne sa jej ho podarilo znervózniť.
„Prečo ste zabili poddôstojníka Seaversa? Súviselo to s drogami?“

85
 Vražedný príliv

Nahla sa dopredu, predlaktím sa oprela o čierny stôl a pod

ním si jednu nohu prehodila cez druhú. „Takže ako, sú v tom
drogy?“ skúšala jeho nervy.
Uhol pohľadom doľava a uprel zrak do rohu miestnosti.
„Predpokladám, že tvoje vyhýbanie sa odpovedi znamená
áno.“
Na perách Rissinho šéfa sa objavil jemný úsmev. Jeho tichá
podpora ju ešte popohnala.
„Pristihli vás Fletcher a Seavers pri pašovaní drog?“ Mohli na
nich naraziť počas chytania rýb. Vari boli iba v nesprávny čas na
nesprávnom mieste?
Muž naďalej odmietal odpovedať. Vôbec nemal výčitky, že
zabil Sama.
Rissi zápasila so silnou túžbou vymámiť z  neho odpovede
škrtením. Aspoň nejako však zareagoval, aj keď iba rečou tela.
Po ďalšej polhodine vypočúvania, počas ktorého mlčal,
sa Noah postavil a  Rissi ho nasledovala von z  miestnosti.
S tresknutím sa za nimi zavreli dvere.
„Necháme ho cez noc trošku sa podusiť vo vlastnej šťave vo
vyšetrovačke a skúsime to opäť zajtra.“
Rissi prikývla. Súdne pojednávanie pre všetkých troch malo
byť zajtra o druhej hodine poobede.
Dúfala, že Caleb mal s ďalšími dvomi väčšie šťastie, avšak
jeho napätý výraz, keď vyšiel na chodbu, hovoril o opaku.
„Tak aspoň dúfajme, že sa Loganovi podarilo lokalizovať
telefonát podozrivého,“ poznamenal Noah.
„Keď spomínaš tie telefonáty,“ zareagoval Caleb, „ten chla-
pík, ktorého sme vďaka Loganovmu pátraniu identifikovali ako
Alonsa Garciu, tiež niekomu volal.“
Rissi stisla pery. Zaujímavé. Dvaja z troch využili právo na
telefonát. Prečo nie ten tretí?
Logan sa objavil spoza rohu a  kráčal smerom k  nim. Mal
široké plecia a vytrénovanú postavu.

86
 DANI PETTREYOVÁ

„Hovory boli na toto číslo.“ Podal Noahovi samolepiaci papierik.

Rissi zdvihla obočie, pozerajúc na čísla načmárané na žltom
papierovom štvorčeku. „Hovory? Obaja volali na to isté číslo?“
Logan sa zaknísal na chodidlách. „Presne tak.“
„Volali právnikovi?“ spýtal sa Caleb.
„Prekvapivo nie.“ Logan pokrútil hlavou. Blond vlasy vystri-
hané do špicata sa mu zavlnili v smere toho pohybu. „Číslo sme
vystopovali a patrí zaoceánskej spoločnosti Litman Limited.“
„Litman?“ Rissi sa zamračila. „Nikdy som o takej nepočula.“
„Ani ja nie, takže som sa v tom trošku povŕtal a vyzerá to
ako krycia spoločnosť.“
„A čo zakrýva?“ spýtal sa Noah.
„To neviem. Ešte sa v tom budem musieť povŕtať trochu viac.“
„Smelo do toho,“ súhlasil Noah.
„Vykonám, pane.“ Logan sa otočil a vyrazil k svojmu stolu.
„Dobrá práca,“ zakričal za ním ešte Noah.
Pristúpila k  nim Emmalyne. „Našla som nejaké infor-
mácie o  našom treťom drogovom poslíčkovi. Volá sa Manuel
Rodriguez. Jediný z  nich má americké občianstvo. Pred pár
rokmi emigroval z Kuby, rovnako ako aj tí ostatní.“
Urobila krok vpred. „Tiež som dostala výsledky ohľadom
nábojov, ktoré Finn vytiahol na mieste činu. Tri zo štyroch boli
kalibru .40.“
„Ako štandardné náboje používané v zbraniach P229 DAK
pobrežnej stráže a  v  mnohých ďalších typoch. A  ten  štvrtý
náboj?“ zaujímal sa Noah.
„Ten je .45-kalibrový.“
Prečo mali dve zbrane? A  rôzneho typu? Vystrelil ten
.40-kalibrový náboj niekto zo zbrane pobrežnej stráže typu
DAK? Finn pri prieskume lode nenašiel žiadne strelné zbrane.
Čo sa s nimi stalo?

///////////////

87
 Vražedný príliv

Rozhorčenie sa v  ňom stupňovalo, a  keď dorazili na par-

kovisko stanice pobrežnej stráže, doslova mu vrelo v žilách od
veľkého hnevu. Ktosi sa pokúsil Gabby zabiť. Ako je možné, že
jej tak málo záležalo na vlastnom bezpečí? Ako môže mať toľko
odvahy a len tak si odíde preč mimo ochranu tímu?
Podľa toho, aké si vybrala povolanie, vedel, že riziko je jej hna-
cím palivom. Dychtila po nebezpečenstve. Rovnako ako aj on.
Obaja to mali v sebe – potrebovali počuť splašený tlkot srdca
– pocítiť ten nával adrenalínu v zlomku sekundy, keď sa mohlo
čokoľvek stať.
Čakanie na okraji útesu na to, čo sa stane, ho preberalo
k životu – ako keď čakáte pred búrkou v úplnom bezvetrí na to,
kým to nad vami vypukne, alebo stojíte na špičkách na okraji
paluby lietadla pred zoskokom do vody.
S Gabby to bolo podobné, hoci mal pocit, že ona pokúšala
osud oveľa ľahkovážnejšie než on. Akoby si to riskovanie dokon-
ca užívala.
Vypol motor a  vystúpil z  auta. Ešte sa však otočil, nahol
sa späť do auta a  na zadných dverách, kde sedela, odblokoval
detskú poistku.
Vystúpila a podala mu rozopnuté putá.
„Ďakujem za odvoz, ty tupec.“
Prekvapene zdvihol obočie a pery sa mu zvlnili do úsmevu.
Ako to spravila?
Aj keď ho táto krásna žena často privádzala do zúfalstva,
vedela ho aj poriadne ohúriť.

///////////////

Gabby vošla do úradu pobrežnej stráže s  Finnom v  pätách.

Očakávala, že Finn na ňu bez okolkov rovno nažaluje Noahovi,
ako s Tess sama odišla. Našťastie Noah sa nepýtal na priebeh
popoludnia a Finn to na jej prekvapenie vôbec nevytiahol.

88
 DANI PETTREYOVÁ

Uvažovala nad tým, či sa tak snaží zachrániť svoj či jej krk.

„Ako to šlo s vypočúvaním?“ vyzvedal sa Finn.
Noah si rukou prehrabol nakrátko ostrihané vlasy. „Tí chlapi
odmietajú hovoriť. Ale dvaja z nich volali na to isté číslo.“
„Číslo, ktoré patrí akejsi krycej spoločnosti,“ doplnil Logan,
kráčajúc smerom k nim. „Podarilo sa mi nájsť iba falošnú adresu
spoločnosti Litman Limited registrovanú na Bahamách.“
„Dobre, pátraj ďalej,“ ozval sa Noah.
„Idem na vec,“ Logan vyrazil naspäť k svojmu stolu.
„Hovoril som s Fletcherom,“ povedal im Finn.
„Už sa prebral?“ prekvapila sa Rissi.
„Áno. Je toho dosť, čo vám mám povedať.“

89
DVADSAŤJEDEN

„Dobre teda,“ prehovoril Noah pred tímovou tabuľou, kde si

robievali poznámky o  prípadoch. Vytiahol modrý zvýrazňo-
vač, otvoril ho a vrchnák položil do odkladacej priehradky bie-
lej tabule. Vzduchom sa rozniesla vôňa čučoriedok. „Takže…“
Prekvapene nadvihol hnedé obočie. „Kto kúpil zvýrazňovače
s ovocnou vôňou?“
„Vinná,“ ozvala sa Emmalyne a zodvihla ruku. „Keď už tam
píšeme také odporné veci, aspoň nech to dobre vonia.“
Noah iba pokrútil hlavou a pousmial sa nad tým, zatiaľ čo
Finn sa musel premáhať, aby sa nerozosmial. Kútiky úst sa mu
zvlnili do úsmevu. Typická Emmalyne, vždy vnášala do ťaži-
vých situácií trocha svetla.
Noah si odchlipol z kávy a potom sa opýtal: „Čo sme dosiaľ
zistili?“
Finn sa posunul na sedačke viac dopredu, povzdychol si
a  začal: „Fletcher vravel, že dvaja muži v  potápačských oble-
koch a maskách vtrhli na loď. Tvrdí, že sa v španielčine hádali
s Willom a potom ho zastrelili. Fletcherovi sa podarilo ujsť v prí-
vesnom člne. Potom si už len pamätá, že sa prebral v nemocnici.“
Obzrel sa na Gabby. Sedela vedľa neho na priestrannej
pohodlnej sivej sedačke. Ochladilo sa a  ona mala na sebe
iba tenké tmavočervené tričko. Vyzliekol si čiernu vetrovku
a ponúkol jej ju.

90
 DANI PETTREYOVÁ

„Vďaka.“ Vkĺzla do nej, ruky sa jej topili v dlhých rukávoch.

Usmial sa. Páčil sa mu pohľad na kamarátku zababušenú v jeho
bunde.
„Dvaja zo zatknutých chlapíkov volali na to isté číslo,
ktoré, ako Logan zistil…“ ozvala sa Rissi a obrátila sa smerom
k Loganovi, ktorý sa opieral o náprotivnú stenu.
„… doviedlo nás to k firme Litman Limited, krycej spoloč-
nosti registrovanej na Bahamách,“ pripojil sa.
„Bahamy sú známym miestom krycích firiem,“ ozval sa
Noah a cez zarážky doplnil tieto body k tým od Fletchera.
„Je to bežný spôsob prania peňazí prostredníctvom zahra-
ničných účtov,“ skonštatovala Rissi.
Finn mrkol na hodiny. Unavené výrazy na tvárach jeho kole-
gov svedčili o tom, že tento dlhý deň plný smutných udalostí na
nich doľahol.
„Predtým než Will minulú noc odišiel, povedal Tess, že sa
zaplietol do niečoho, do čoho nemal, a že je v tom až po uši,
ale chce dať od toho ruky preč,“ povedala Gabby, nakloniac sa
dozadu s rukami prepletenými pod kolenami.
Noah sa na chvíľu zahľadel na sestru, potom upriamil pohľad
na Finna a spýtavo zdvihol obočie.
„Gabby hovorila s Tess, zatiaľ čo som vypočúval Fletchera,“
vysvetlil mu.
„Gabs,“ Noah zdvihol obočie vysoko dohora a obrátil sa zno-
va na sestru. „Ty vieš, že práve prebieha vyšetrovanie.“
„Ver mi,“ znechutene sa pozrela. „Finn mi to dal jasne najavo.“
Bola ako buldog, čo zbadal kosť – nedala sa zastaviť, keď vo
vzduchu zacítila príbeh.
„A aj tak si sa do toho zapojila,“ povedal Noah úsečne.
„Chcela sa zveriť priateľke,“ povedala Gabby, špúliac naši-
roko pery svojím tvrdohlavým spôsobom. Robievala tak, keď si
sama uvedomovala, že už zašla priďaleko. Čo sa podľa Finnovho
názoru stávalo až príliš často.

91
 Vražedný príliv

Noahov výraz tváre znežnel. „Tomu rozumiem. Ale nechcem,

aby si sa zapájala do takýchto chúlostivých záležitostí, keď by si
sa mala držať v úzadí kvôli vlastnej bezpečnosti.“
Neochotne prikývla.
„Emmy, prosím ťa, podeľ sa s nami o výsledky, ktoré si dosiaľ
spracovala,“ Noah obrátil pozornosť na Emmalyne.
„Jasné,“ ozvala sa. Predniesla výsledky týkajúce sa nábojov
z  miesta činu a  potom pokračovala: „Otlačky prstov, ktoré
zozbieral Finn na Fletcherovej lodi, patrili Willovi, Fletcherovi,
niekoľkým strážnikom pobrežnej stráže a  Fletcherovej žene
Valerie.“
„Už spolu nežijú,“ ozvala sa Gabby.
Noah opäť nadvihol obočie.
„Ja viem. Prebieha vyšetrovanie…“ porazenecky si povzdychla.
„Musíme si preveriť všetkých tých strážnikov, čo boli na
Fletcherovej lodi, ale možnosť, že ide jednoducho iba o  jeho
priateľov, s ktorými sa vybral na ryby alebo sa len tak previesť
na lodi, je veľmi vysoká.“
Noah si urobil poznámku, že musia preveriť každého, kto sa
objavil na lodi.
„Ak tí muži vošli na loď v potápačských oblekoch, v maske
a  s  rukavicami, ako to tvrdí Fletcher,“ ozval sa Finn, „potom
nezanechali žiadne otlačky.“
„Nanešťastie,“ poznamenal Caleb stojaci po Rissinom ľavom
boku.
„Stále dávam dokopy posledné zistenia,“ zahlásila Emmy,
Finnova asistentka pri vyšetrovaní miesta činu a  neobyčajne
náruživá pátračka po dôkazoch.
„Volali z  kancelárie súdneho lekára, že Willova pitva bude
o  desiatej ráno a  súdne pojednávanie drogových pašerákov
o druhej poobede,“ doplnil Finn.
„Ja s Rissi budeme na súťaži, ktorá sa kvôli tomu incidentu
presunula na zajtra. Takže to znamená, že Gabby pôjde s nami.“

92
 DANI PETTREYOVÁ

„Radšej by som zostala v meste, keby Tess potrebovala spo-

ločnosť priateľky.“
„Chápem,“ zareagoval Noah, „ale nechcem, aby si ostala
sama v podkrovnom byte, aj keby s tebou bola Tess.“
„Súhlasím,“ pridal sa Finn.
„Dobre, tak zostanem v úrade. Tu sa s Tess môžem stretnúť.“
Caleb dvihol ruku. „Ja tu budem.“
Gabby si vzdychla. „Naozaj oceňujem váš záujem, ale nepotre-
bujem opatrovateľku. Odišla som z Raleigh a tu som v bezpečí.“
„Nie, to teda nie si,“ protirečil jej Finn a celý očervenel od
rozčúlenia.
„Súhlasím s Finnom,“ povedal Noah.
„To je mi jasné,“ Gabby si rozochvene povzdychla.
„Iba sa ťa snažíme chrániť,“ vysvetľoval jej Finn. Nesnažili sa
jej robiť opatrovateľku. Chceli, aby bola v bezpečí. Znamenala
pre nich veľa. Preňho znamenala veľa.
„Gabs,“ ozval sa Noah a kývol hlavou.
„No dobre,“ vzdychla si. „Tak budem tu v úrade.“
„Ďakujem.“ Noah sa obzrel na tabuľu za sebou. „Ušlo nám
niečo alebo je to všetko?“
„Ja budem naďalej zháňať informácie o spoločnosti Litman
Limited,“ ozval sa Logan a odtlačil sa od steny.
„Ja si podám tých chlapíkov, čo takmer zrazili Rissi,“ pove-
dal Caleb so zatnutou sánkou.
„Keďže súd tých troch vypočuje až o druhej, s Rissi by sme
dovtedy mali byť dávno späť,“ uvažoval Noah.
„Určite chcem byť pri tom,“ Rissi si rozhodne prekrížila ruky
na hrudi.
„Stále nemôžem uveriť tomu, čo sa ti prihodilo, Rissi,“ pove-
dala Gabby.
„Ja áno,“ povedal Caleb tvrdo. „Čudovala by si sa, na koľ-
kých bezohľadných opilcov pobrežná stráž bežne narazí.“
„Som taká rada, že sa ti nič nestalo,“ povedala smerom k Rissi.

93
 Vražedný príliv

„Vďaka,“ usmiala sa Rissi.

„V každom prípade mám pocit, že už je čas ísť si oddýchnuť
a spať.“ Noah sa obrátil k Finnovi. „Nechcem nás k tebe pozý-
vať, ale nemyslím, že jestvuje lepší spôsob, ako si uctiť Samovu
pamiatku, než…“
„Než si posedieť pri ohníku a dobrom jedle na jeho počesť,“
dokončil Finn. „Nemôžem nesúhlasiť.“ Najlepší spôsob, ako vzdať
hold Samovi a osláviť jeho život, by bolo stráviť čas jeho obľúbe-
nou voľnočasovou aktivitou. „Po ceste domov kúpim mäso.“
„Postarám sa o pitie,“ pridala sa Rissi, postavila sa, schytila
do rúk sako a prehodila si ho cez rameno.
„Donesiem poháre a taniere,“ ponúkol sa Caleb.
„Ja sa s  Finnom po ceste zastavím v  obchode a  doniesla
by som nejaký dezert. Červený melón. A maršmelov na koláč
­s’mores,“ pridala sa aj Gabby.
„Donesiem zemiakový šalát,“ ponúkla sa zase Emmalyne.
„Ja prinesiem svoju povestnú pečenú fazuľu,“ povedal Logan
a prešiel si rukou cez blond vlasy vystrihané do špicatého účesu.
Emmalyne nadvihla obočie. „Myslíš konzervu Bush’s* ?“
Pokrčil plecami. „Čo by som s tým ešte robil, keď je to samo
osebe také dobré?“
„Znie to skvele,“ prerušil ich Finn, skôr než sa tí dvaja pustili
do zvyčajných sporov, kedy to medzi nimi poriadne iskrilo.
„Ja prinesiem ľad,“ ozval sa Noah. „Stretneme sa o hodinu?“
Všetci súhlasne prikývli.
Finn zaželal dobrú noc nočným strážnikom, ktorí zosta-
li dávať pozor na drogových pašerákov. Keď si obzeral tváre,
v ktorých nevidel ani malý náznak výčitiek svedomia, svaly sa
mu od rozčúlenia napli ako struny. Nikdy nechápal, ako niekto
môže len tak vziať život a ani to s ním nepohne.
///////////////

* americká značka fazule v konzerve

94
 DANI PETTREYOVÁ

Gabby pomohla Finnovi preniesť nákup do domu.

Keď vošli dnu zadnými dverami, z kuchyne sa ozvalo ťuka-
nie pazúrikov po kuchynskej dlážke.
Rozkošný čiernobiely psík sa šmykom zastavil pred
Finnovými nohami a zúrivo vrtel chvostom. Keď v marci odtiaľ-
to odchádzala, ešte tu nebol.
„Kto je to?“ spýtala sa, položiac tašky na pult. Kľakla si, aby
toho austrálskeho ovčiaka pohladila.
„Layla.“
„Layla?“ Prekvapene zdvihla obočie a na perách sa jej zjavil
úsmev. Neočakávala by od Finna, že vyberie také meno.
„Čo?“ nechápavo kývol hlavou.
„Nič.“
Oprel sa o kuchynský pult. „Ale vážne, čo je?“
„Pripadá mi to meno príliš dievčenské. Nečakala by som, že
chlap ako ty by dal psovi také meno.“
Psík zodvihol hlavu, zakňučal a potom si opäť položil hlávku
na terakotovú dlažbu.
Pery sa mu zvlnili do úsmevu a  zelené oči sa mu zúžili.
„Chlap ako ja?“
Obliala ju horúčava. „Ja som to myslela tak, že…“
Pristúpil k nej o krok bližšie.
Zdvihla sa hore a on k nej priamo podišiel. Zodvihol ruku,
odhrnul jej vlasy z čela a zapravil jej ich za ucho. Pokožku na
ruke mal stvrdnutú, ale dotýkal sa jej veľmi nežne.
„Ja som…“ zašepkal. Jeho hlboký príťažlivý hlas ňou
zarezonoval.
Preglgla, pozrela sa hore a dolu a jemne sa usmiala. „Ty si…
no si… jednoducho si chlap.“
Na slnkom pobozkanej tvári sa mu zjavil potešený výraz.
„Takže som… mužný?“
Podrážku topánky si šúchala o keramickú podlahu. „Mala
som tým na mysli, že si opakom ženskosti.“

95
 Vražedný príliv

„Hm…“ zasmial sa. „Myslím, že to budem brať ako kompliment.“

„Ver mi.“ Obhrýzala si spodnú peru, túžiac po tom, aby jej
na pery pritlačil tie svoje. Sťažka preglgla. „Je to kompliment.“
Naklonil sa k nej a pohľad nasmeroval na jej pery, akoby jej
čítal myšlienky.
Aj ona sa k  nemu nahla… ale potom sa odrazu vystrela
a odtiahla sa. Čo to robí? „Ja… radšej sa pôjdem trochu oplách-
nuť a prezliecť, kým prídu ostatní.“
Narovnal sa a  strčil si ruky do vreciek. „Dobre.“ Preglgol.
Ohryzok mu podskočil nahor a späť. Bol veľmi pekne opálený.
Vždy býval. Bezpochyby za to vďačil hodinám stráveným na
surfe.
„Odprevadím ťa do podkrovného bytu.“
„Je to od teba veľmi pozorné, ale –“
Potriasol hlavou. „Bez debaty.“
Povzdychla si. Vedela, že to povie. „V poriadku.“
Vyšli von na dvor. Padol tichý príjemný súmrak, vo vzdu-
chu poletovali svätojánske mušky. Zvuk narážania vĺn oceána
o pobrežie sa sem ozýval až z pláže.
„Zabudla som, aká je tu krásna príroda,“ skonštatovala.
Kútikom oka na ňu vrhol pohľad. „Naozaj veľmi krásna.“
Prinútila sa pozrieť dole na svoje nohy.
Odprevadil ju hore po schodoch a skôr než sa pobral dolu
schodmi, pre istotu prezrel podkrovný byt. „Och, ohľadom toho
mena Layla – mama je veľkou fanúšičkou Claptona. Počúvala
ho celé moje detstvo,“ oprel sa o  zárubňu dverí podkrovného
bytu.
„To je milé. Nikdy predtým si mamu nespomínal. Ste si
blízki?“
Na slnkom ošľahaných perách sa mu zjavil úsmev. „Zvedavosť
je očividne tvoj stav mysle.“
Pokrčila plecami. „Vychádza to z mojej práce.“
„Odpoviem ti teda – áno, sme si blízki.“

96
 DANI PETTREYOVÁ

„To je pekné.“
„Hej, to je.“
Jeho kolínska voňala veľmi lákavo. Jeho prítomnosť ju dráž-
dila. Tie city, čo sa medzi nimi v zime rozhoreli, ju odrazu pre-
valcovali. „Asi by som mala –“ Ukázala prstom poza rameno.
„Jasné,“ ustúpil dozadu. „Uvidíme sa dole pri ohníku.“ Pozrel
sa na hodinky. „O dvadsať minút.“
V žilách jej pulzoval akýsi pocit očakávania. Zavrela dvere
a oprela sa o ne. Cítila, že ostať u Finna je nebezpečnejšie ako
sám Fuentes.

97
DVADSAŤDVA

V hosťovskej izbe u Finna v podkroví Gabby pustila na posteľ

čiernu koženú cestovnú tašku. Po udalostiach posledných dvad-
siatich štyroch hodín sa tešila na to, že si opláchne tvár a ruky
a  trochu sa osvieži. Oblečenie a  kozmetická taštička, ktorú si
narýchlo vzala z  kancelárie, neponúkali veľa možností, ale
Kenzie sa ponúkla, že ju vezme nakupovať do Bumblebee, ich
obľúbeného obchodu v centre mesta. Vždy tam mali ten najlepší
výber rôznych druhov oblečenia. Samozrejme, že Noah a Finn
budú trvať na tom, že ich tam budú sprevádzať. Na jednej strane
to vnímala ako veľmi pekné gesto, na druhej strane sa cítila,
akoby ju dusili. Nebola predsa úplne bezmocná.
Vyzrela von z otvoreného okna. Dážď, ktorý sprevádzal väč-
šinu dňa, už ustal a teraz do tenučkého závesu pofukoval jemný
vetrík zo severozápadu. Vo vzduchu cítila príjemnú slanú vôňu.
Bezprostredná blízkosť krás utvorených rukou Stvoriteľa jej
pripomenula Božiu suverenitu a vznešenosť. Do oblohy vsadil
mesiac, aby vládol nad prílivom… Vyvolávalo to v nej bázeň.
Ježiš chodil po vode, upokojil búrku… Vediac, že skrotil niečo
také divoké a nespútané, upokojovalo jej dušu tak ako nič iné.
Vydýchla si. Aj keď sa jej nepáčilo, že musela utekať z Raleigh,
tešila sa tomu, čo mala teraz pred očami. Aspoň tu mala krásne
prostredie a bola blízko pri rodine a Finnovi.
Finn…

98
 DANI PETTREYOVÁ

Nerozumela tomu. Len čo bola pri ňom, opäť sa mu podarilo

rozdúchať v nej silné pocity. Srdce im rozumelo okamžite, ale jej
myseľ ich odmietala prijať.
Vzala do ruky nový telefón, ktorý jej dal Noah, keď ju sem
priviezol. Zodvihla telefón k uchu, nechala ho dvakrát zazvoniť
a potom zložila, ako bolo dohodnuté. Čakala asi päť minút, kým
sa Lawrence dostane z budovy, pre prípad, že by v redakcii bola
nejaká ploštica. V poslednom období to vyzeralo, akoby Xavier
Fuentes, ktorého dosah i z väzenia sa zdal nekonečný, bol o krok
pred nimi. Lawrence síce prehľadal celú kanceláriu a nič nenašiel,
napriek tomu si radšej dávali pozor. Vôbec by ju neprekvapilo, ak
by na Fuentesovej výplatnej listine našli niekoho zo zamestnancov
denníka Gazzette. Aj keď ju tá predstava poriadne zarmucovala.
Keď zavolala opäť, Lawrence jej odpovedal. „Deje sa niečo?“
„Nie.“
„Žiadne náznaky, že by Fuentesovi muži vedeli, kde si?“
„Nie,“ odpovedala a ponorila sa do postele. „Myslím, že som
natrafila na príbeh.“
„To je mi jasné.“
„Veď je to moja práca.“
„To ja predsa dobre viem.“
Vysvetlila, čo sa udialo v súvislosti so smrťou Willa a Sama.
„To ma naozaj mrzí.“
„Hej, je to hrozné.“ Sama síce nepoznala tak dobre ako zvy-
šok tímu, ale podľa toho, čo vraveli ostatní, to bol dobrý človek,
ktorý teraz svojej rodine chýbal.
„Takže ten príbeh sa týka Willa Seaversa?“ spýtal sa.
„Áno. Predtým než Will išiel na ryby, rozprával sa so svo-
jou ženou Tess. Vravela, že bol dosť mimo a zveril sa jej, že to
pokašľal a do niečoho sa namočil.“
„O čo išlo?“
„To jej nepovedal, ale sľúbil jej, že sa z toho vyzuje kvôli nej
a bábätku, čo čakajú.“

99
 Vražedný príliv

„Ona je tehotná?“
„V siedmom mesiaci.“
„Och, človeče, to je hrozné.“
Sťažka preglgla guču v  hrdle. „Viem.“ Nielenže Tess prišla
o muža, ale jej dieťa už nikdy nespozná svojho otca.
„Povedala mi, že podozrieva Fletchera. Verí, že aj on sa do
toho zaplietol a  má s  Willovou smrťou niečo spoločné. Chce,
aby som spolu s Noahovým tímom na to prišla.“
„Povedal jej Will, že v tom ide aj Fletcher?“
„Nie.“
„Tak prečo to tvrdí?“
„Má taký pocit.“
„My dvaja predsa veľmi dobre vieme, ako nás pocity môžu
zmiasť a priviesť do nebezpečenstva.“ Vedela to lepšie ako ktokoľ-
vek iný. Jej pocity ju v Južnom Sudáne takmer pripravili o život.
„Bez ohľadu na to chcem zistiť, do čoho bol Will zapletený.
Kvôli Tess.“
Lawrence si povzdychol. „To, čo zistíš, sa jej pravdepodobne
vôbec nebude páčiť.“
„To je mi jasné.“ Vedela, že Tess to zabolí, keď sa dozvie, do
čoho sa Will zaplietol.
„No dobre. Pracuj na príbehu, ale buď veľmi nenápadná.
Nechcem ťa vidieť v televíznych novinách hovoriť o vyšetrova-
ní tohto prípadu, nerob okolo toho veľa kriku. Nechcem, aby
Fuentes zistil, kde sa nachádzaš.“
„Musí vedieť, že som odišla k rodine.“
„Som si istý, že si myslí, že si dosť bystrá a také niečo nespra-
víš. Nie si priamo pri svojej rodine, a ak tam niekoho pošle, si
predsa pod ochranou. Aj keď nie pod takou silnou, pod akou si
mohla byť u federálov.“
„Ja som sa tak rozhodla.“
„Modli sa, aby ťa to rozhodnutie nepripravilo o život.“

100
DVADSAŤTRI

Len čo sa Gabby trochu opláchla, začula klopanie na podkrovné

dvere. Dych sa jej zastavil.
Finn.
Vrátil sa, aby dokončil to, čo smerovalo k bozku?
S hlbokým nádychom otvorila dvere a našla tam stáť Rissi.
„Ahoj,“ uľahčene si vydýchla.
„Ahoj,“ Rissi nadvihla pred seba tašku s  ružovými pla-
meniakmi. „Keďže si sa pred útekom z  Raleigh ani nedostala
domov, doniesla som ti nejaké toaletné potreby a  oblečenie.
Myslím, že máme približne rovnakú veľkosť.“
Obe mali okolo stosedemdesiat centimetrov a Gabby pred-
pokladala, že približne aj rovnakú váhu.
„Ach, ďakujem. To je od teba veľmi milé.“ Všetci sa tu k nej
správali veľmi srdečne.
„Za málo.“
„Poď ďalej.“ Ustúpila o krok dozadu, aby Rissi mohla vojsť dnu.
Tá sa rozhliadla dookola. „Dúfam, že sa ti toto miesto stále
zdá útulné.“
„Je skvelé. Ďakujem, že si to tu zútulnila ešte pred mojím
prvým príchodom v zime.“
„Keď mi Noah povedal, že tu zostaneš cez zimu, hneď mi
napadlo, že toto miesto potrebuje poriadne veľké upratovanie.

101
 Vražedný príliv

Bohužiaľ, dnes som nemala veľa času prísť to tu skontrolovať,

ale…“ Prebehla iskrivými modrými očami po miestnosti. „Ale
vyzerá, že je tu upratané.“
„Hej,“ súhlasila a  tiež prešla pohľadom po izbe. V  modrej
váze na bielom ošúchanom písacom stole boli čerstvé kvety,
nechýbala čistá posteľná bielizeň, tanier s  čerstvým ovocím
a veľká fľaša artézskej* vody z Fidži.
„Zdá sa, že Finn si dal záležať a všetko pre teba pripravil.“
„Hej.“ Veru tak. Naozaj sa posnažil. Musel vstať ráno veľmi
skoro, aby to stihol prichystať ešte pred odchodom do práce, kde
strávil celý deň.
„Viem, že Noah nechce, aby ste s Kenzie išli samy nakupovať,
ale možno na to pristúpi, keď pôjdem s vami aj ja. Zomriem, ak
neuvidím tohtoročnú jesennú kolekciu v Bumblebee – aj keď skôr
by som mala povedať, že to bude trochu letnejší výber.“ Usmiala sa.
„Pravda.“ Aj v Raleigh to tak bývalo. „To by bolo fajn.“
„Skvelé. Dohodnuté. Uvidíme, či sa pridá aj Emmy. Aj ona
miluje bohémsku módu v Bumblebee.“
„Oblieka sa fakt úžasne.“
„Že? Aj ja si to myslím.“ Rissi si vopchala ruky do vreciek
džínsových šortiek.
„Dúfajme, že Noah sa uspokojí s tým, že tam pôjdeme spolu
v skupinke. Myslím, že aj tak bude trvať na tom, aby tam na
mňa dával pozor on alebo Finn.“
„Ver mi, Noahovi by som poriadne naložila, keby mi dal naja-
vo, že ťa neviem ochrániť tak ako chalani… navyše ani ty nie si
úplne bezbranná, no vždy sa ti zíde, keď ti niekto kryje chrbát.“
„Vďaka.“

* Artézska voda je podzemná voda s napätou hladinou, ktorej voľná hladi-

na leží vyššie než zemský povrch. Z prameňa voda samovoľne vyviera bez
nutnosti čerpania vplyvom pôsobenia litostatického tlaku. (Zdroj: https://
sk.wikipedia.org/wiki/Art%C3%A9zska_voda)

102
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

„Nedaj sa veľmi znechutiť chlapským pohľadom na vec. Ja

s tým zápasím deň čo deň, keďže som v tíme jediná žena a ešte
k tomu aj najmladšia z nich. Som v skupine ako ich malá sestrička.“
„To som si všimla.“ Zahryzla si do spodnej pery, uvažujúc,
či to má načrtnúť, ale novinárka v nej si jednoducho nevedela
pomôcť. „Zdá sa, že hlavne Caleb sa o teba dosť zaujíma.“
Rissi si povzdychla. „Viem, čo si myslíš… Každý si myslí, že
medzi nami niečo je. Vzal si ma pod svoje krídla, keď som tu
začala pracovať, a naozaj mi veľmi pomohol. Myslím, že sme sa
vtedy dosť zblížili. Ale…“ vyšiel z nej povzdych. „Ja ho vnímam
iba ako dobrého kamaráta a kolegu.“
„Nie som si istá, či váš vzťah vníma rovnako.“ Pravdepodobne
teraz prekročila hranice, ale pripadalo jej to očividné, keď vide-
la, ako na ňu Caleb túžobne hľadí.
„Viem a cítim sa preto dosť zle, ale jednoducho k nemu necí-
tim nič romantické.“
„Nemôžeš sa nútiť do niečoho, čo nie je.“ Alebo zastaviť nie-
čo, čo je. Akokoľvek sa ona sama snažila potlačiť city k Finnovi,
nešlo to. Nestrávila s ním ani jeden celý deň a všetko, čo k nemu
cítila, sa vrátilo. Bude to tu oveľa ťažšie, ako si myslela.
Rozprávali sa ešte zopár minút a potom sa obe pobrali von
do noci ožiarenej ohňom z vatry. Tiene, ktoré vrhal oheň, akoby
tancovali na skalnatom pobreží. Okolo ohníka vo vzdialenosti
pár metrov od plameňov rozložili desať farebných záhradných
drevených kresiel.
„Posaďte sa,“ vyzval ich Finn.
„Na piknikový stôl som položila ľadový čaj,“ oznámila im
Rissi, sadajúc si do kobaltovo modrého kresla.
Gabby si vybrala žiarivo žlté sedenie. Pritiahla si kolená
k  hrudi, zakryjúc si pleteným svetrom krémovej farby nohy
v kratučkých čiernych šortkách, čo jej priniesla Rissi.
Finn priložil do ohňa. Iskry preťali nočnú oblohu a  morský
vánok ich rozdúchal. „Myslím, že sme už všetci pripravení.“ Ukázal

103
 Vražedný príliv

smerom ku Calebovi, ktorý dokončieval mäso na burgery a kura

s barbecue omáčkou na grile. Preložil mäso na veľkú oválnu tácku.
„Vyzerá to super,“ povedala Emmalyne a  vzala od neho
naloženú tácku. Preniesla ju na vyblednutý biely piknikový stôl
umiestnený o pár metrov ďalej na mierne vyvýšenom svahu pláže.
Pláž Wrightsville bola nádherná – zostupné duny s chuchvalcami
slamy, ničím nedotknutý čerstvo naviaty piesok a krištáľovo čistá
voda. Nečudovala sa, že Finn sa tu rozhodol žiť.
„Jedlo je hotové,“ zahlásila Emmy.
„To sa mi páči!“ Logan sa rozbehol do kopca, piesok za ním
lietal vo vzduchu. Gabby vyčarili jeho modré šortky s havajským
vzorom ibišteka na perách úsmev. Tento retro štýl mu veľmi sedel.
Nasledovala ho hore na nízky kopec. Na papierový tanier si
naložila kuracie prsia a za plnú naberačku Emmalynho domá-
ceho zemiakového šalátu. Pridala ešte sladko voňajúci melón
a fazuľu s javorovým sirupom a so slaninou.
„Čauko!“ zvolala na nich Kenzie, keď sa tam zjavila, vyjdúc
spoza rohu Finnovho domu. Jej manžel Mark kráčal vedľa nej.
Mal asi stodeväťdesiat centimetrov a asi deväťdesiat kíl svalovej
hmoty – pôsobil naozaj nebezpečne.
„Hej, maličká,“ pozdravil ju a postrapatil Gabby vlasy.
Aj keď bol iba o štyri roky starší ako ona, nazýval ju maličkou,
presne ako Noah. Mala dvadsaťsedem rokov a bola najmladšia
z troch súrodencov. Zdá sa, že tejto prezývky sa nikdy nezbaví.
„Ako sa držíš?“
„V pohode.“
Ponad piknikový stôl na ňu Finn vrhol hodnotiaci pohľad.
Ako to, že vždy vedel, keď klamala?
„Kde je moja neter a  synovec?“ spýtala sa, zmeniac tému.
Mrzelo ju, že kvôli novinárskym misiám ich nevidela vyrastať.
Chýbali jej.
„Sú s babkou,“ povedal Mark, berúc od Rissi červený plasto-
vý pohár s ľadovým čajom. „Ďakujem,“ riekol.

104
 DANI PETTREYOVÁ

„Už majú dávno po večierke,“ vysvetľovala Kenzie.

Gabby sa otočila a  takmer vrazila Finnovi do hrude.
Roztiahla ruky, keď sa chystala objať si plecia, a dlaňou sa dotkla
jeho pevného vypracovaného hrudníka.
Obliala ju horúčava a  líce jej sčervenali. Ruku strhla späť
k sebe. „Prepáč.“
Dlhšie sa na ňu zapozeral a povedal: „ V pohode.“
Vzala si nápoj a  ponáhľala sa naspäť do kresla pri ohni.
Hodila sa doň a  dúfala, že sa jej splašene bijúce srdce rýchlo
upokojí.
Logan si sadol naľavo od nej a  Finn obsadil kreslo po jej
pravici. Zacítila vôňu jeho vody po holení. Éterický olej z citró-
novníka jej voňal ako dobrodružstvo a samotná príroda.
Finn po nej preletel pohľadom, plamienky ohňa ožarovali
jeho nádherné zelené oči. Na perách sa mu objavil jemný milý
úsmev.
Tiež sa naňho usmiala a jeho kútiky úst sa roztiahli do ešte
širšieho úsmevu.
Nepozeraj sa mu na pery. Zabudni na to, aké vedia byť nežné.
Tlelo medzi nimi aj iné teplo než to, čo vychádzalo z ohňa.
Logan sa postavil a zahlásil: „Nepotrebujete náhodou nejaký
drink na schladenie?“
Gabby preglgla. Bolo to iskrenie medzi nimi také očividné?
„Čože?“ vyhŕkla.
„Idem si po pitie,“ Logan jej gestom rúk ukázal poza chrbát
na pozinkovanú kovovú nádobu plnú chladených nápojov.
„Dám si ľadový čaj, vďaka.“
„Ja som v pohode,“ povedal Finn a zdvihol plný pohár.
Logan prikývol.
Gabby položila svoj pohár späť do piesku. Hlava sa jej toči-
la. Kvôli fyzickému bezpečiu sa rozhodla správne a logicky, že
zostane u Finna, ale pre jej srdce to nebolo vôbec bezpečné. Jej
odhodlanie slablo.

105
DVADSAŤŠTYRI

„Pomodlíme sa,“ navrhol Noah, keď sa všetci usadili s  plný-

mi taniermi položenými na kolenách.
Gabby sklonila hlavu.
„Otče, dnes sme stratili brata. Beth prišla o manžela a Ali
o otca. Sme si vedomí, že Sam je tvojím dieťaťom a Ježiš jeho
Spasiteľom. Teraz je tam hore v nebi s tebou, ale ani to v nás
nezastavilo bolesť, ktorú cítime z jeho straty. Prosím, pomáhaj
nám v nasledujúcich ťažkých dňoch, najmä Beth a Ali. Daj im
pocítiť, že nezostali samy, že si pri nich v tomto súžení a i my
sme tu pre nich a  vždy budeme. Pomôž nám konať tak, ako
by chcel Sam, a vzdať mu úctu a osláviť dnes večer jeho život.
Modlíme sa v mene Ježiša. Amen.“
Gabby sa ešte v tichosti pomodlila za Tess aj jej nenarodené-
ho syna. A takisto za Finna a jeho dvojnásobnú stratu.
Zahryzla do kuracieho mäsa. Snažila sa nemyslieť na splašený
tlkot svojho srdca a sústredila sa na prítomný okamih. Mäso bolo
opečené tak akurát. Chutilo po ohni a kyslej barbecue omáčke.
Než si zaželali dobrú noc a  pobrali sa spať, urobili si ešte
dezert s’mores z opečených maršmelov a každý rad radom prispel
vtipným alebo dojímavým zážitkom so Samom.
Caleb sa ponúkol, že odprevadí Rissi domov, ale tá ho ubez-
pečila, že to zvládne, a poďakovala mu za ochotu. Na tvári sa
mu zračilo sklamanie, no iba prikývol a vybral sa k autu.

106
 DANI PETTREYOVÁ

Odrazu si Gabby uvedomila, že tam zostala iba s Finnom.

Iskrilo to medzi nimi.
„Neprejdeme sa?“ pokynul jej smerom na rozsiahlu pláž
rozprestierajúcu sa pred nimi.
„Dobre.“ Aj keď sa to priečilo jej rozumu, súhlasila.
Finn kráčal po strane bližšie k  oceánu. Ako kráčali popri
prílivových vlnách, spenené vlny ju striedavo šteklili na nohách.
Voda sa takmer dostala k pieskovcovým dunám.
Mesačné svetlo sa odrážalo od vĺn a ožarovalo hladinu oceá-
na. Zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu a pozrela sa hore na
mesiac, ktorý bol takmer v splne.
„Chceš sa ešte prechádzať, alebo sa radšej už vrátime?“
spýtal sa. V  očiach mu zbadala túžbu, aby v  prechádzke ešte
pokračovali.
Nerada by ho sklamala, ale… „Myslím, že by sme už asi mali
ísť naspäť. Bol to dosť dlhý deň.“
„Úplne chápem.“ Nohou zahrabol do piesku. „Keď mi Noah
zavolal, že sa ťa niekto pokúšal…“ odmlčal sa a zhlboka sa nadý-
chol. „Otriaslo to mnou.“
„To sme dvaja.“ Už druhýkrát v  priebehu jedného roka sa
ju niekto pokúsil zabiť. Pocítila silnú vďačnosť voči Bohu, že ju
ochránil a navrátil do bezpečia.
„Nie,“ povedal Finn a zastavil sa.
Aj ona zastavila a pozrela sa mu do tváre. Znervóznela, ale
zároveň bola aj zvedavá na to, čo jej chce povedať.
Vzal ju za ruku. Bez rozmýšľania mu ju vložila do jeho.
Preplietli si prsty. Mal teplú ruku.
Trvalo mu, kým našiel tie správne slová. Napokon preho-
voril. „Hlboko to mnou otriaslo.“ Podišiel k nej o krok bližšie
tak, že medzi nimi zostal iba malý priestor. Voľnou rukou jej
uchopil tvár a ona, aj keď vedela, že by sa od neho mala odtrh-
núť, sa nedokázala ani pohnúť – akoby ju jeho spaľujúci pohľad
prikoval na miesto.

107
 Vražedný príliv

Hladkal ju po lícach a  pod dotykom jeho prstov sa začala

celá chvieť.
Pootvoril pery. „Pri tej predstave, že by som ťa stratil…“
Preglgol. „Ani som sa nedokázal nadýchnuť,“ zašepkal skôr,
než nežne pritlačil svoje pery na jej. Ach, veru si veľmi dobre
pamätala, aké je príjemné byť v jeho objatí. Prehĺbil bozk a ona
sa mu roztápala v náručí.
Bozk naberal na intenzite, prstami jej vošiel do vlasov. Cítila
sa úplne stratená, a  preto si ani nepamätala, ako sa napokon
od seba odtrhli a ukončili bozk. Ruka v ruke sa vrátili naspäť
k jeho domu. Po ďalšom nežnom bozku mu zaželala dobrú noc
a  zavrela za sebou dvere podkrovnej izby. Oprela sa o  dvere,
nohy sa jej podlamovali.
Čo to práve urobila?

///////////////

Od zúrivosti celý očervenel. Tí blázni volali na číslo, ktoré mali

použiť iba v  tom najhoršom prípade. Dozvedel sa o  tom pro-
stredníctvom komunikácie cez spojky, ktoré si zabezpečil.
Prechádzal sa na malej parcele sem a  tam. Horúčava bola
čoraz neznesiteľnejšia, až mu na čele vystúpili kropaje potu.
„Nesmieš to zbabrať. RO-ZU-MIEŠ?“
„Áno, šéfko.“
„Chcem, aby sa dostali dnu a  von ako duchovia,“ povedal
príkro.
„Áno, šéfe.“
Ukončil hovor, ale aj naďalej zvieral telefón, až mu obeleli
hánky na ruke.
Naťahujúc si stuhnutú šiju zamieril k  posteli. On si dnes
pekne pospí, ale tí, čo ho sklamali, tí teda nie.

///////////////

108
 DANI PETTREYOVÁ

Finn sa ponaťahoval v  posteli a  založil si ruky za hlavu.

Radšej by však v rukách držal Gabbinu tvár. Vlasy mala také
jemné… hodvábne na dotyk. Spočiatku sa bozkávali len tak
zľahka, dotýkali sa iba perami, ale potom bozk prehĺbil.
Povzdychol si. Civel na prázdny biely vankúš vedľa seba,
želajúc si, aby tam ležala s rozpustenými vlasmi okolo tej krásnej
tváre. Želal si, aby bola jeho. Jeho manželka. Pri tom pomyslení
mu stislo srdce, keďže to malo veľmi ďaleko od skutočnosti,
a sťažka si povzdychol.
Cez okno svietilo dnu mesačné svetlo a cez škáru pofukoval
osviežujúci vánok. Vzduch však bol ťažký a predpovedal ďalšiu
blížiacu sa búrku.
Otočil sa na bok, vankúš si poskladal pod hlavu. Layla
vyskočila vedľa neho a krútila chvostom. Otočila sa okolo svojej
osi a pohodlne sa usadila. O pár minút už chrápala. Finn sa však
obával, že má pred sebou ďalšiu bezsennú noc.

///////////////

Finn sa trhnutím posadil v posteli, celý spotený.

Na hodinách svietilo 3.57.
Pretrel si čelo.
Kedy zaspal?
Postavil sa a zamieril do kuchyne po pohár ľadového čaju.
Oprel sa o  pult a  hltal studené dúšky nápoja. V  hrudi sa mu
rozlial chladivý pocit.
Odpil si ešte hlt a potom položil červený pohár naspäť. Včera
prišiel o dvoch priateľov. Jeden umrel priamo pred jeho očami.
A on nedokázal spraviť nič, aby tomu zabránil.

109
DVADSAŤPÄŤ

S istotou sa držal dosky. Finn pádloval cez vysokú vlnu k miestu,

kde sa vlny zoskupili do krásneho rotujúceho radu. Kým dával
pozor na Gabby, čo mu ani najmenej neprekážalo, nepredpo-
kladal, že bude mať možnosť ísť si zasurfovať, ale Noah sa tu
zastavil navštíviť sestru. Povedal, že tu na ňu počká, kým vyjde
z podkrovnej izby, takže Finn využil príležitosť a išiel sa pobiť
s vlnami.
Vďaka niekoľkým búrkam, čo prišli za posledné dni na
pobrežie, bol oceán plný vražedných prekážok v podobe sudov
a iných naplavených predmetov – a práve to teraz potreboval.
Dostal sa do stavu pokoja, keď sa ticho miešalo so zvukmi
vĺn. Dokonalé miesto – upokojovalo ho a zároveň v ňom prebú-
dzalo adrenalín a akési očakávanie.
Myšlienky ho opäť priviedli ku Gabby. Predstavoval si ten
pocit, keď ju držal v náručí. Preglgol a opäť sa sústredil na vlnu
týčiacu sa nad ním.
Držal sa vlny, ktorú si vybral, a pádloval hore k jej stredu.
Duša akoby mu kričala od radosti, keď cez ňu prešiel ako cez
tunel, ktorý napokon zmizol v šírom oceáne.
Zatriasol hlavou, až mu voda z  vlasov striekala na všetky
strany. Smeroval naspäť k  pobrežiu. Bol taký zabratý do sur-
fovania, že si ani nevšimol, ako sa sprava od neho objavil ďalší

110
 DANI PETTREYOVÁ

surfista či skôr surfistka. Bez námahy sa kĺzala po oblúkoch vĺn,

potom dole k spenenej hladine oceánu. Bola to…?
Gabby.
Nikdy predtým ju nevidel surfovať, ani netušil, že to vie.
Uvažoval nad tým, že sa jej spýta, či by si dnes nevyrazila na
vlny učiť sa surfovať, ale nechcel riskovať, že ju tak skoro ráno
zobudí. Navyše včera mali dlhý deň a išli neskoro spať.
Do očí mu svietilo slnko, vďaka ktorému ju videl ako jasne
ožiarenú nádhernú siluetu s oblými krivkami.
Posunula sa ďalej od priameho dopadu slnečných lúčov a to
ju už zazrel v plnej kráse.
Hnedé vlasy mala rozpustené a mokré pramene jej dopadali
na plecia. Tvár jej nezakrýval žiaden mejkap. Pleť jej krásne
žiarila. Vyzerala sviežo a prirodzene. Funkčné tričko s krátkymi
rukávmi zdôrazňovalo jej ženskú postavu. Preglgol, keď zbadal
jej dlhé nohy lesknúce sa vo svetle lúčov ranného slnka. Na
lýtkach mala piesok, prsty na nohách zaborila do karamelového
piesočného pobrežia.
Zmenila postavenie a  slnko spoza jej pravého ramena opäť
zasvietilo Finnovi priamo do očí. „Prečo sa na mňa takto pozeráš?“
„Nevedel som, že surfuješ.“
Chytila do ruky dosku značky Billabong.
„Odkiaľ máš dosku?“ Určite si ju nevzala so sebou, keď uni-
kala z Raleigh.
„Je Kenzina. Noah mi ju doniesol teraz ráno.“
„Ale kde…?“
„… som sa naučila surfovať?“
„Hej.“
„Pri pobreží Marylandu sú na surfovanie celkom obstojné
podmienky. Na základ úplne stačia. Tam som sa učila ako dieťa.
Bývali sme v Annapolise. A počas svojich pracovných ciest som
sa dostala aj na iné pobrežia, hlavne v južnej Afrike.“
„Si dobrá,“ uznanlivo povedal.

111
 Vražedný príliv

„Vďaka.“ S úsmevom naklonila hlavu na stranu. „Ty si na surfe

ale poriadny macher. Vyrastal si na vlnách v Melbourne, že?“
„Hej.“ Neuvedomil si, že venovala pozornosť tomu, kde
vyrastal – aspoň prvých štrnásť rokov svojho života. Až kým
tam ten život nepokašľal.
„Raz som surfovala na pobreží pláže Bells Beach v štáte Viktória.“
„Nikdy si nespomínala, že si bola v Austrálii.“
Iba pokrčila plecami. „Nejako sme sa k tomu nedostali.“
Príjemne ho prekvapila. Páčilo sa mu to.
„Noah odišiel na preteky, keď som sa sem vybrala surfovať.
Upozorňoval ma, aby som ťa nezdržala, nech nemeškáš do práce,
takže radšej by som sa už mala ísť osprchovať. Kedy chceš vyraziť?“
Skúmavo na ňu pozrel a prižmúril oči. Naozaj práve ochotne
súhlasila, že s ním pôjde do úradu? Aj keď sa na tom dohodli už
včera večer, vzdať sa bez boja nebolo jej zvykom. A navyše bol
presvedčený, že táto žena žila preto, aby ho rozčuľovala.
„Zem volá Finna,“ mávala pred ním rukou.
„Dobre teda, ako rýchlo sa vieš vychystať?“
„Pätnásť. Nie, dvadsaťpäť minút s prípravou raňajok.“
„Ušetri si čas, ja spravím niečo pod zub.“
„Super, poriadne som po tomto surfovaní vyhladla.“
Upútala jeho pozornosť, keď prebehla bosá naprieč jeho
trávnikom. Bože, ten pohľad stál za to.

///////////////

Finn vrhol pohľad na Gabby sediacu na mieste spolujazdca

vedľa neho. Počas raňajok sa s ním rozprávala a teraz vyzerala
pokojne. Spolovice očakával, že sa po včerajšom bozku stiahne.
Budú sa musieť o  tom neskôr porozprávať, ale teraz chcel iba
držať jej ruku v tej svojej. Načiahol sa k nej, kĺzavo sa jej dotkol
prstami a pohladil jej hodvábnu pokožku.
Zahryzla si do spodnej pery a stuhla.

112
 DANI PETTREYOVÁ

Vedel, že to príde, ale nechcel to načrtnúť ako prvý.

„Prepáč,“ začala a jej ruka vykĺzla z jeho. Zacítil v nej chlad-
né prázdno. „Prepáč, ja…“
Preglgol. Nemal v úmysle škriepiť sa. „Rozumiem.“
Spodnú peru si schovala pod hornú a potom ju opäť vytiah-
la. Lesk na pery zostal neporušený.
Silnejšie stisol volant, nechcel dať najavo svoje sklamanie.
Nebola pripravená. Aj napriek tomu bozku na tom nebola rov-
nako ako on.
„Viem, že to nie je k  tebe fér, že sa neviem rozhodnúť,“
po­vedala so stiahnutým hrdlom. „Že som ťa pobozkala, aj keď
čoskoro znova odídem.“ Obrátila sa a pozrela von oknom.
Sústredil sa na cestu a nechal túto tému a rovnako aj svoje
srdce na pokoji. Počas jej prvého pobytu v zime sa k nej snažil
dostať. Vedel, že istým spôsobom jej na ňom záležalo, ale nako-
niec aj tak od neho odišla. Nemal záujem o druhé kolo, ak to
má dopadnúť rovnako ako naposledy.
Zvyšok cesty mlčala, hrýzla si do spodnej pery a rukami si
objímala ramená.
Dorazili do cieľa, vypol motor, vystúpil a išiel jej otvoriť dvere.
„Ďakujem,“ riekla. V  očiach sa jej odrážalo toľko pocitov.
Prečo z nich zopár nepustila von?
Celkom sa potešil, že dorazili do úradu ako prví. Odomkol
dvere, zasvietil svetlá a vypol bezpečnostný systém.

///////////////

Gabby si položila tašku na bratov písací stôl. Cítila sa ako tá

najväčšia hlupaňa na svete. Čo to s  ňou vlastne je? Ak by sa
nechala uniesť citmi k Finnovi, stala by sa zraniteľnou a nako-
niec by sa vzdala milovanej práce v Raleigh. Práve to ju doviedlo
k tomu, že sa zbalila a pobrala sa do Raleigh a teraz musela opäť
prehodnotiť svoj odchod.

113
 Vražedný príliv

Záležalo jej na Finnovi. Veľmi. Nebola pripravená na tento

návrat. Naozaj sa počas tej zimy poriadne zamilovala. A aj keď
v to dúfala, vôbec ju to neprešlo. Jej srdce ju k nemu stále ťahalo.
Sadla si do Noahovho obrovského kresla.
Koho chcela oklamať?
Bola do toho chlapa totálne zamilovaná.
Vydýchla, na špičke jazyka ju svrbelo toľko nevypovedaných
slov. Tak mu to povedz.
Postavila sa, pripravená povedať mu to… ale čo presne? Že
spravila chybu, keď sa stiahla, že jej srdce kričalo, aby šli naplno
do vzťahu?
Strach ju držal v nečinnosti. Bála sa, že si opäť nechá zlomiť
srdce. Aj keď Finn nemal s Asimom vôbec nič spoločné. Prečo
to pre ňu bolo také ťažké pochopiť?
Finn sa zdvihol od stola. „Idem povedať Halovi, že môže ísť.“
„Halovi?“
„Nočnému strážnikovi. Som prekvapený, že nás neprišiel
skontrolovať, keď sme prišli.“
„Aha, už viem. Urobím nám zatiaľ kávu.“ Postavila sa a po­hla
sa smerom k malej kuchynke.
Finn prikývol a stratil sa v chodbe. Sotva stihla vymeniť čistý
filter v spodnej časti kávovaru, keď sa náhlivo vrátil do miest-
nosti so zbraňou v ruke.
„Čo sa deje?“ spýtala sa, keď k nej podišiel a schoval ju za seba.
„Sú mŕtvi,“ zašepkal jej blízko ucha.
„Čo? Kto?“
„Hal a drogoví pašeráci. Musím prehľadať kanceláriu.“
Kráčala tesne za ním, postupovali popri stene až k rohu.
Keď prechádzali popri Noahovom stole, schmatla kabelku
a  vytiahla z  nej krátky revolver Springfield s  kalibrom 9 mm.
„Pomôžem ti.“
Finn nadvihol obočie, ale nič nepovedal.
Kovová zbraň ju chladila v ruke. Pomohla mu prehľadať úrad.

114
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

„Kde si sa dostala k zbrani?“ spýtal sa, odkladajúc pištoľ za

opasok.
„Kúpila som si ju už pred pár rokmi.“
„Ani som netušil, že vieš strieľať.“
„Prosím ťa, s bratom ako je Noah? Naučil to mňa i Kenz ešte
pred maturitou.“
Otvorili sa predné dvere. Gabby namierila zbraň a rovnako
i Finn.
Vošla Emmalyne a uprostred kroku ňou myklo.
„Prepáč,“ povedal Finn, vracajúc zbraň späť za pás.
Gabby zložila revolver a schovala ho do kabelky. Okrem tej
noci po udeľovaní cien ho vždy nosievala so sebou. Kvôli tej
malej flitrovanej kabelke takmer prišla o život.
Emmalyne sa ani nepohla. Uprene sa zadívala na Finna.
„Čo sa deje?“
„Sú mŕtvi.“
„Kto?“
„Hal a väzni.“ Finn vzal do ruky telefón.
Emmalyne doširoka otvorila oči. „Čože?!“
„Musíme varovať zvyšok tímu,“ povedal Finn a vytočil číslo,
ospravedlnil sa a odišiel od nich ďalej.
O  päť minút neskôr sa vrátil. „Caleb je už takmer tu. No
Loga­novi, Rissi a Noahovi som nechal iba odkaz.“
„Rissi s Noahom sú na súťaži v Topsaili,“ riekla Gabby. „Kde
je Logan?“
Emmy sa oprela o okraj svojho stola. „Má voľno, vybral sa na
potápačskú expedíciu. Pravdepodobne sa k telefónu nedostane
celý deň.“
„Čo sa stalo?“ vošiel Caleb s otázkou na perách a s evident-
ným napätím odrážajúcim sa v jeho držaní tela.
„Hal je mŕtvy na chodbe a drogoví pašeráci ležia bez života
v celách.“
„Ako to?“

115
 Vražedný príliv

„Netuším, ako sa sem dostali, ale vyzerá to tak, že išlo

o zásah profesionálov. Všetkým strelili jednu guľku priamo do
hlavy. A to najdivnejšie je… to, ako tam tie telá ležia. Sú polo-
žené pozdĺž dverí cely akoby…“
„Akoby sa nechali popraviť?“ Calebove hnedé oči sa zamys-
lene zúžili.
„Netuším.“ Finn pokrútil hlavou. „Vravím to iba na základe
prvotného pohľadu na scénu zločinu. Viac sa dozvieme, keď
preskúmame trajektóriu guliek, kde sú kaluže krvi a tak ďalej.
No zatiaľ to tak vyzerá.“
„Keď ste vošli, bol bezpečnostný systém zapnutý?“ spýtal sa
Caleb.
Finn prikývol. „Áno.“
Caleb si povzdychol s obrovskou ťažobou. „Tak toto je fakt
desivé.“
„Súhlasím. Buď vedeli kód, čo je otrasná možnosť, alebo
našli spôsob, ako obísť systém.“
Caleb si nervózne prehrabol rukou krátke vlasy – mal ich
rovnako vystrihané ako Noah, ale o  čosi svetlejšie. „Dúfam
v tú druhú možnosť,“ povedal a odsunul sa od stola, o ktorý sa
opieral. „Začnem prezerať videozáznam.“
„Pomôžem ti,“ Emmy sa pobrala za Calebom. „Dva páry očí
vidia viac než jedny.“
„Súhlasím,“ povedal Finn. „Ja zatiaľ zavolám do kancelárie
súdneho lekárstva a  potom prezriem telá a  preskúmam celý
úrad. Možno budeme mať šťastie a  nájdem nejaké otlačky na
bezpečnostnom systéme, na kľučkách alebo oknách…“
„Pomôžem s niečím?“ spýtala sa Gabby.
„Jasné,“ súhlasil. „Nikdy neodmietnem pomoc ďalšiemu
páru rúk. Môže to byť však dosť nepríjemné.“
Nepríjemné? Pohľad na tento zločin nemôže byť horší ako
tie zverstvá, ktorých bola svedkom v Južnom Sudáne.

116
DVADSAŤŠESŤ

Keď si Rissi zapínala špeciálny postroj okolo pása a roztiahla

pred seba vo vode šarkana, srdce jej splašene bilo. Vietor bol
priaznivý, takže keď sa začnú preteky, šarkanov dobre poženie.
„Ty a ja, Dawsonová?“ riekol Travis, brodiac sa ďalej k blížia­
cemu sa prílivu.
„So mnou nepočítaš?“ zakričal Noah.
Títo traja boli favoritmi pretekov, takže sa mali čím pochvá-
liť. Už si brúsili zuby na vytúženú trofej.
Zatrúbenie odštartovalo preteky. Vietor sa rýchlo zaprel
do šarkana, vzdul ho a  vzniesol dohora. Voda jej ošpliechala
a pošteklila palce na nohách, keď sa kĺzavo spustila na doske so
šarkanom na hladinu oceána.
Naľavo od seba zazrela delfíny. Ich plutvy čneli nad hladinou
mora a ako plávali spolu s pretekármi, ponárali sa a vynárali.
Chytila priaznivý vietor a nechala sa ním viesť. Kĺžuc sa po
vlnách sa dostala priamo pred Noaha. „Ukáž sa, čo dokážeš,“
povedal s roztopašným úsmevom.
Surfovanie na vysokých vlnách poháňané šarkanom patrilo
odteraz k jej najlepším adrenalínovým zážitkom vôbec.
Cez plece sa obzrela na Travisa, ktorý za ňou a  Noahom
očividne zaostával. Usmiala sa. Veľmi by sa potešila, keby ho
porazila a zrazili mu hrebienok. Správal sa veľmi nafúkane.

117
 Vražedný príliv

Nečakane k nim doľahlo burácanie otriasajúce vodnú hla-

dinu. Vysoko na oblohe zažiaril oheň. Vybuchla loď? Bože môj.
Vysoké vlny zalomcovali jej surfom a takmer ju to zmietlo
do rozbúreného mora. Opäť našla rovnováhu, ale len sťažka
sa udržala na nohách. Zamrazilo ju a  od úzkosti jej zovrelo
žalúdok.
Červené plamene sa na horizonte miešali s oblakom dymu
z horiaceho uhlia. Tá loď musela byť iba zopár námorných míľ *
od nich.
Prosím ťa, ktokoľvek bol na palube, nech sa mu nič nestalo.
Svaly mala napäté, a  keď začula Noahov hlas, podskočila
od ľaku.
„Pobrežná stráž si ten výbuch všimne a dorazia.“
Hrdlo sa jej stiahlo. „Musíme sa tam dostať. Ľudia tam
potrebujú pomoc.“
„Súhlasím.“
Doľahol k  ním hukot motorového člna, ktorý za sebou
zanechával rozčerenú hladinu.
Bola to pobrežná stráž.
Vďaka ti, Bože.
„Nasadajte,“ ozval sa Tim a zastal vedľa nich.
Rissi si odpojila dosku so šarkanom a  plávala k  pravobo-
ku člna. Tim jej podal ruku. Chytila sa a on ju vytiahol dnu.
Natiahol sa po jej dosku na surfovanie a ostatnú výstroj a zložil
ich do odkladacieho priestoru za ňou.
Potom nastúpil aj Noah. „Kde je vysielačka? Treba zavolať
na základňu,“ povedal, položiac postroj a dosku na palubu člna.
„Ihneď sme ich volali. Povedali, že vrtuľník je tu asi do
desiatich minút. Prídu aj plaveckí záchranári,“ zreferoval im
čerstvé informácie Tim.

* 1 NM = 1 852,0 m, jednotka dĺžky, používa sa v námorníctve a letectve

118
 DANI PETTREYOVÁ

„Vďaka,“ Noah preglgol, na zamračenom čele sa mu odzr-

kadľovali obavy. „Zavolám do úradu a  informujem o  tom
zvyšok tímu.“
„Samozrejme,“ súhlasil Tim a pokynul mu na vysielačku pri
kormidle člna.
Rissi prebehol mráz po chrbte a na ramenách jej naskočila
husia koža.
Prosím, nech sa nikomu nič nestalo.
„Caleb,“ povedal Noah.
„Počul som,“ z  vysielačky sa šušťavo ozval Calebov hlas.
„Nerád to vravím, ale ide o Moovu loď.“
Noahova tvár zbledla.
„Volal mayday. Vravel, že na lodi niečo vybuchlo, a  preto
všetci opustili palubu lode.“
„Povedal, koľko ich bolo na palube?“
„Desať.“
Čo znamenalo, že okrem zvyčajnej posádky štyroch ľudí
tam mal šesť pasažierov navyše.
Prosím, nech sa nikomu nič vážne nestalo.
Noah sklopil hlavu,  venoval Rissi letmý ľútostivý pohľad
a potom sa spýtal Caleba: „Povedal, či všetci prežili?“
„To nepovedal…“ Caleb sa odmlčal, aby sa nadýchol. „Hovor
sa prerušil skôr, než Mo stihol dorozprávať.“
Ako sa blížili k plameňom a lodi Moa Tuckera, Rissi zatína-
la ruky do pästí. Vždy mala rada toho starého morského vlka.
Celý tím okrem Emmy a Logana sa s ním a jeho posádkou často
vyberal na potápačské výpravy. Pred očami sa jej objavil obraz
mladého Braxtona, ktorý nemal ani devätnásť. A Marv, ten bol
neoddeliteľnou súčasťou posádky. Naposledy, keď sa potápala
k vraku, mala z toho naozaj veselý zážitok plný smiechu. Ako
ich teraz nájdu? A nájdu ich vôbec?
Preglgla naprázdno, hrdlo sa jej stiahlo. Nemohla by ísť táto
loď trochu rýchlejšie?

119
 Vražedný príliv

O nejakú chvíľu, ktorá jej pripadala ako večnosť, zbadali dva

žlté nafukovacie záchranné člny. Zazrela Moovu tvár čiernu od
popola a vydýchla si od úľavy. Bol trocha dotlčený, ale nažive.
Rovnako ako aj Jack, Braxton a Marv.
Rýchlo ich všetkých zrátala. Deväť.
V  hrudi pocítila ťažobu. Mo predsa vravel, že ich bolo na
palube desať.

120
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
DVADSAŤSEDEM

Rissi stuhla. Zostal niekto na palube, alebo iba leží na dne jed-
ného zo záchranných člnov, a preto ho nie je vidieť?
Noah zaťal sánku, sval na nej sa mu napol ako struna.
Očividne uvažoval nad tým istým.
„Dobre, že ste tu, ľudkovia,“ ozval sa Mo z jedného zo žlto-čier-
nych osemuholníkových záchranných člnov. Pasažieri sedeli
v oranžových vestách, hojdajúc sa v záchranných člnoch, keď k nim
dorazila loď pobrežnej stráže. Hľadeli na ňu unavené a  zmätené
tváre. Rýchlo očami pátrali, či niektorí z nich nie sú zranení.
Vzduch preťali čepele helikoptéry vznášajúcej sa nad nimi.
Prichádzali plavci – záchranári. Dúfala, že sa im podarí nájsť
toho chýbajúceho pasažiera. Obzrela sa späť na loď Calliope.
Spolovice v  plameňoch a  z  tej druhej ponorená pod vodou –
potápala sa naozaj rýchlo.
Ako je možné, že taký starý morský vlk prišiel o svoju loď?
Plavci záchranári povyskakovali z  helikoptéry plutvami
napred. S  čľapnutím skočili do vody asi štyri a  pol metra od
záchranných člnov.
„Prosím,“ ozvala sa žena s  kučeravými vlasmi, ktorá mala
niečo po štyridsiatke. „Môj manžel je stále na palube.“
„Viete kde?“ opýtal sa jej hnedovlasý plavec. Druhý plavec
s blond vlasmi sa vzápätí otočil a namieril si to k potápajúcej sa lodi.

121
 Vražedný príliv

„Ten je mŕtvy,“ ozval sa Mo. „Neriskujte preňho život, aby

ste ho odtiaľ dostali.“
„Mŕtvy?“ Rissi stiahlo žalúdok.
„Prosím,“ nariekala žena. „Prosím, nedopusťte, aby sa John
potopil na dne mora.“
Mladá žena objala vzlykajúcu ženu okolo pliec a pohladila jej
trasúce sa ramená.
Blonďavý záchranár sa zastavil asi šesť metrov od lode a čakal
v bezpečnej vzdialenosti od priestoru, kam padali úlomky z lode.
Doplával k nemu aj druhý plavec a tiež prehodnocoval stav lode.
Od Calliope k  nim odrazu doľahol príšerný praskot. Rissi sa
s hrôzou dívala, ako sa loď v polovici prelomila. Zadná časť sa chvíľu
zvislo húpala na hladine a potom rýchlo zmizla pod hladinou.
„Nie!“ žena vyskočila na nohy, zúfalo revúc.
Plavčíci záchranári sa iba prizerali, ako sa loď ponorila pod
hladinu a oceán ju celú pohltil. Otočili sa a so smutným výra-
zom na tvárach plávali naspäť.
„Mrzí nás to, madam,“ ozval sa ten blonďavý. „Loď išla ku
dnu veľmi rýchlo. Nebolo by bezpečné vstúpiť na palubu. Je
nám to veľmi ľúto,“ vravel, pohojdávajúc sa v rozčerenej vode.
Žena sa nariekajúc prikrčila v člne.

///////////////

Finn práve dokončil označovanie všetkých relevantných miest

v cele druhého z väzňov.
Sediac na nohách si prezeral priestor pred sebou, kontrolujúc
vykonanú prácu. Potom sa obzrel na Gabby. Ukázala sa ako
skvelá pomocníčka. Aby bol človek schopný zvládnuť pohľad
na krvavú scénu vraždy bez toho, aby vyvrátil raňajky, musel
oplývať naozaj silnou náturou.
„Si pripravená na ďalšie kolo fotografovania?“ spýtal sa
a postavil sa.

122
 DANI PETTREYOVÁ

Prikývla a jej líca akosi stratili farbu.

„Si v  pohode? Ak chceš, môžem to už dokončiť ja – bez
problémov.“
„Nie,“ pokrútila hlavou a dvihla fotoaparát. „Toto rozptýle-
nie je fajn.“ Vzápätí jej líca očerveneli. „Ospravedlňujem sa, to
vyznelo dosť zle.“ Zložila ruky a pridržala si fotoaparát pri boku.
„Je to…“ uvažujúc si zahryzla do pery.
Podišiel k nej. Vyžarovalo z neho teplo, láska a pochopenie.
„Bojíš sa o Noaha.“
Preglgla a uprela pohľad na podlahu. „Viem, že jemu sa nič
nestane.“
„Je prirodzené mať obavy.“
Pokrčila ramenami. „Hej. Asi áno. Ja len, keď som počula
o tom výbuchu a…“
Položil jej ruku na plece. Najprv stuhla, ale potom sa jej
napäté svalstvo pod jeho dotykom uvoľnilo.
Zažmurkala. Dlhé riasy sa jej zatrepotali ako motýlie krídla,
keď k nemu zdvihla zrak. „Vďaka.“
Zapravil jej pramienok vlasov za ucho a vychutnal si o čosi
dlhší dotyk svojich prstov na jej pokožke, ako by mal, ale neve-
del si pomôcť. Ťahalo ho to k nej, ako mesiac priťahoval príliv.
Opäť zaklipkala očami.
„Hej, ľudia,“ ozval sa Caleb, prichádzajúc spoza rohu.
Zastavil sa a  cúvol pár krokov. Pozrel na nich. „Prepáčte,
nechcel som vás vyrušiť.“
Výrazne od neho odstúpila a poškriabala sa na nose. „To je
v pohode. O čo ide?“
Finn cítil v prstoch šteklenie, ako sa jej túžil znova dotýkať.
Caleb si vydýchol. „Toto fakt budete chcieť vidieť.“

///////////////

123
 Vražedný príliv

Rissi zovrela ženinu trasúcu sa ruku a pomohla jej vyjsť z člna

na loď pobrežnej stráže. Hliadka z  Wrighstville Beach mala
predpokladaný čas príchodu asi o  pätnásť minút. A  ďalšia
z Wilmingtonu mala prísť krátko po nej.
Medzitým usúdili, že bude najlepšie, ak pasažierov presunú
do bezpečia lode.
Noah podal Moovi ruku, aby mu pomohol na palubu.
Nastúpil ako posledný.
Bol celý od sadzí, krátke vlasy mal úplne zaprášené.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa ho Noah.
„Ja vám poviem, čo sa stalo.“ Žena sa vytrhla z  Rissinho
zovretia a náhlila sa k Noahovi, chystajúc sa zaútočiť na Moa.
Noah od prekvapenia naširoko otvoril oči. Ponáhľal sa k nej,
aby jej v tom zabránil.
Metala sa, keď ju zadržal. „On,“ uprene sa zadívala na Moa,
„nechal Johna zomrieť.“
„Hohó,“ ozval sa Noah. „Zhlboka sa nadýchnite a povedzte
mi, čo sa stalo.“
„Môj muž umrel po údere do hlavy.“
Noah nadvihol obočie a prešiel pohľadom k Moovi.
Mo si vzdychol. „Pán Layton bol na toalete, pretože sa necítil
dobre po potápaní. Mali sme namierené do prístavu. Išli sme
dosť rýchlo a loď sa dosť pohojdávala. Musel stratiť rovnováhu
a udrel si hlavu o umývadlo.“
Pani Laytonová pokrútila hlavou. „V prvom rade je to vaša
chyba, že mu prišlo zle.“ Opäť sa chystala skočiť do Moa, ale
Noah ju držal v pevnom zovretí.
„Vy za to môžete, že John je mŕtvy.“

124
DVADSAŤOSEM

Finn šokovane sledoval videozáznam z kamery a hoci sa mu zlo-

čin ako taký protivil – keďže išlo o vraždu štyroch ľudí –, istým
zvláštnym spôsobom musel tento majstrovský plán oceniť.
„Ako vidíte,“ povedal Caleb a stopol záznam na mieste, kde
muži vošli do budovy oblečení v neoprénových kombinézach,
„hlavy držali sklonené a odvracali zrak od kamier. Akoby vedeli,
kde sú umiestnené.“
„Juan si to tu dosť obzeral, kým telefonoval,“ povedala
Emmy. „Myslíte si, že ich upozornil na rozmiestnenie kamier?“
„Vari vedel, že prídu?“ spýtala sa Gabby. „Prečo by dával
vrahom takéto informácie?“
„Možno si myslel, že ich príchod má iný cieľ,“ naznačila Emmy.
Gabby sa posunula k  Finnovi. „Povedal si, že na základe
pozície tiel to vyzerá, akoby sa muži zoradili pred dverami cely.“
Finnovi vyletelo obočie pieskovej farby vysoko do výšky.
„Čo ak si mysleli, že tí chlapi ich idú vyslobodiť?“

///////////////

Pani Laytonová búšila do Moa, ktorý ustupoval dozadu, zatiaľ

čo Noah ju opäť zovrel okolo drieku. Bola to naozaj divoká
dáma. Celkom vážne sa pokúšala vyslobodiť z jeho zovretia.

125
 Vražedný príliv

„Vy ste zodpovedný za Johnovu smrť a  nemyslite si, že to

nechám iba tak.“
Mo očervenel v tvári. „John ignoroval naše inštrukcie týka-
júce sa rozvrhnutých zastávok na ceste hore, aby sme sa tak
vyhli dekompresnej chorobe.* Spanikáril a doslova vystrelil nad
hladinu. On sa tak rozhodol.“
„Nie je možné, aby mu také poškodenie spôsobil náraz
o umývadlo.“
Mo si odfrkol. „A vy ste čo, doktor?“
„Vlastne som.“
Mo narovnal plecia. „To nemení nič na skutočnosti, že si
udrel hlavu. A bodka.“
Od rozčúlenia prižmúrila oči. „Myslím si, že vy ste zabili
Johna. Možno to bola nehoda alebo ste to spravili úmyselne. To
netuším.“
„Prečo by sme, preboha, zabili vášho manžela?“ Mo udrel
rukou do prázdna. „Je mi ľúto vašej straty, pani, ale úplne vám
to zatemnilo mozog.“
Mohlo byť tvrdenie doktorky Laytonovej pravdivé?
Keď sa Rissi pozrela Noahovým smerom, v  jej pohľade
prečítal, že aj ona o  tom uvažuje. Kiežby mohli spolu predis-
kutovať ďalší postup v tomto zmätočnom prípade, ale po ďalšej
búrlivej výmene názorov s Moom sa žena zosypala v jeho náručí
a nariekala.
„To bude dobré,“ vravel jej, dúfajúc, že ju upokojí.
Odviedol ju na druhú stranu lode, ale Mo ich nasledoval.
„Jej obvinenia sú smiešne. Moja posádka urobila všetko
učebnicovo.“

* je choroba vznikajúca následkom poklesu okolitého tlaku, ktorému je vystave-

né telo. Riziku dekompresnej choroby sú vystavení potápači, letci či astronauti.
(Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Dekompresn%C3%A1_choroba)

126
 DANI PETTREYOVÁ

Presne takú mal s Moom a jeho posádkou skúsenosť. Vždy,

keď sa s nimi potápal.
Rissi sa postavila pred Moa. „Musíš sa vrátiť na pravobok
lode.“
„Chápem, že je mimo, ale toto nie je spravodlivé,“ kričal
Rissi cez plece, keď ho odtláčala preč. „Nemôže obviňovať moju
posádku.“
Doktorka Laytonová sa opäť pokúsila ujsť z  Noahovho
zovretia, ale ten ho zosilnil.
Zápasila a krútila sa mu v objatí. „Prestaňte s tým. Chcem
zistiť, ako to bolo. Aká je pravda.“
„Musíte sa upokojiť,“ povedal jej jemne, ale rozhodným,
pevným hlasom. Obzrela sa poza rameno a potom naspäť naň-
ho. Oči mala červené a  opuchnuté. Zažmurkala a  pozrela sa
na Noaha. V pohľade sa jej zračil hnev a strach. „Upokojiť sa?
Zomrel mi manžel a vy očakávate, že sa upokojím?“
„Veľmi ma vaša strata mrzí, ale vaše útoky na Moa nič neriešia.“
Mo sa snažil vyšmyknúť Rissi a prejsť cez ňu, ale ona to ustá-
la a zablokovala mu prístup k doktorke Laytonovej.
„Musíte ma vypočuť!“ naliehala doktorka, ťahajúc Noaha za
rameno.
„To urobím. Hneď po tom, čo vás vyšetria na pohotovosti,
mi môžete povedať, čo len chcete.“
„To platí aj pre mňa!“ kričal Mo spoza pravej časti zábradlia
lode a prechádzal sa sem a tam ako lev v klietke, zatiaľ čo ho
Rissi blokovala.

127
DVADSAŤDEVÄŤ

Noah a Rissi stáli na prove lode, sledujúc, ako dvojica zdravot-

níkov vyšetruje pasažierov.
Počas toho, ako sa ponáhľali na breh k čakajúcim sanitkám,
ktoré prevezú všetkých do najbližšej nemocnice, jej tvár šteklila
studená spŕška vody z mora.
Rissi sa nadýchla, aby sa upokojila, a potom pomaly vydých-
la. „Čo si o tom všetkom myslíš?“
Noah prešiel pohľadom z  Moa k  doktorke Genevieve
Laytonovej na druhej strane lode. „Ešte to neviem posúdiť.
Vypočujeme každého pasažiera, keď ich ošetria na pohotovos-
ti. Doktorka Laytonová vyzerá vážne presvedčená, že smrť jej
manžela zavinila Moova posádka.“
Rissi si vzdychla. „Súhlasím.“ Zmenila polohu a  oprela sa
o okraj provy lode. „No vôbec si neviem predstaviť, že by Mo
alebo niekto z posádky nebol pri potápaní pána Laytona stoper-
centne opatrný.“
Noah sa poškriabal na brade. „Možno ich obviňuje z nejaké-
ho iného dôvodu.“
Rissi zvraštila čelo a ohromene sa spýtala: „Myslíš si, že nejde
o nehodu?“
Noah sa tiež oprel a  prekrížil si ruky cez širokú hruď.
„Neviem si pomôcť, ale pripadá mi naozaj dosť čudné, že najprv

128
 DANI PETTREYOVÁ

prišlo pánovi Laytonovi zle pri potápaní a potom loď v takom

dobrom stave len tak vybuchne.“
Nehody sa na lodiach občas stávali – ľudia sa pri nich zranili.
Nádrž mohla prasknúť a začalo horieť – ale Calliope sa potopila
tak rýchlo, že ten výbuch s najväčšou pravdepodobnosťou roz-
trhal celý spodok lode. Bolo veľmi nepravdepodobné, že by sa
tieto dve nehody udiali nezávisle od seba len tak. Čo ak smrť
pána Laytona vôbec nebola nehodou?

///////////////

Silný zápach mentolu z  liekov proti chrípke pošteklil Gabbin

nos. Finn jej prezradil trik, ktorým maskoval nepríjemný zápach
miesta vraždy alebo ho aspoň zmiernil. Fungovalo to.
So smrťou sa pri novinárskych povereniach v  BBC stretla už
veľakrát a spomienky na to stále nevybledli. Ani na tento šokovaný
výraz tváre nočného strážcu nezabudne. Umrel v absolútnom šoku.
Niekto otvoril dvere do úradu. Pozrela sa tým smerom. Finn
položil ruku na zbraň, rovnako aj Caleb. Zovrelo jej srdce, no 
keď zočila vojsť dnu nízkeho chlapíka, upokojila sa. Skôr by
ho opísala ako drobučkého. Mal medzi päťdesiatkou a šesťde-
siatkou, šedivé vlasy a oblečený hnedý kockovaný kabát, široký
slamený klobúk a  tmavošedé nohavice. Pozdvihol klobúk na
pozdrav. „Zdravím. Nebudem vravieť dobrý deň, pretože od
toho má dnešok vzhľadom na okolnosti naozaj ďaleko.“
„Súhlasím.“ Finn si pomaly od úľavy vydýchol. „Ethan
Hadley, toto je Gabby. Noahova malá sestra.“
Gabby si znechutene povzdychla. Musí vždy pridať to malá,
keď ju predstavuje? Áno, bola zo súrodencov najmladšia, ale
v dvadsiatich siedmich bola sotva malá.
Muž na ňu uprel gaštanovohnedé oči. „Môžeš ma volať
Hadley,“ povedal a vybral sa krížom cez miestnosť k nej. „Veľmi
ma teší, drahá moja.“

129
 Vražedný príliv

Takže toto bol ten súdny lekár, o ktorom celý tím hovoril
s obdivom. Postavila sa a podala mu ruku. „Podobne.“
„Zavediem ťa dozadu,“ ozval sa  Finn a  obišiel písací stôl
smerom k Hadleymu.
„Dámy,“ riekol Hadley a pokynul klobúkom smerom k nej
a Emmy. „Nádherný šál, Emmalyne.“
Emmy chytila látku do rúk a  prstami prechádzala po
krásnych žltých listoch, ktoré boli zaujímavo rozmiestnené na
bielom pozadí šálu. K tomu doladila rovnako žlté dlhé náušnice
a dlhú striebornú retiazku so žltým príveskom. Vždy do všet-
kého vnášala rozmarné ozdôbky a Gabby jej bola za to vďačná.
Takto vniesla aspoň trošku svetla do inak pochmúrneho rána.

///////////////

Mihotajúce sa červené svetlá osvietili prístav, kde kotvili lode.

Rissi sa už nevedela dočkať pevnej zeme. Počas cesty museli
s Noahom neustále venovať pozornosť Moovi, ktorý sa obšmie-
tal okolo útočnej Genevieve.
Rissi sa s ňou snažila porozprávať, ale žena ju požiadala, aby
ju nechala osamote.
Nechali ju teda na pokoji. Rissi cítila nepokoj a už sa nevede-
la dočkať, kedy ju a Moa po vyšetrení na pohotovostnom odde-
lení vypočujú. Potrebovala počuť odpovede na otázky, ktoré ju
gniavili.

130
TRIDSAŤ

Hadley sa vrátil z obhliadky v celách a kývol hlavou na Finna,

zatiaľ čo štyria zdravotníci zvinuli telo do čierneho vreca
a vyniesli ho von.
Gabby sťažka preglgla.
„Tu som skončil a  zajtra vykonám pitvu – aspoň dvoch
z nich,“ oznámil Hadley a sťažka si odfúkol. „Keď už hovoríme
o pitvách…“ chytil sa za ušný lalôčik. „Nechcem byť necitlivý, ale
zvažoval som, že by si možno chcel aspoň vedieť, ak nie prísť…
vzhľadom na okolnosti.“ Knísal sa hore-dole na pätách. „Tento
prípad mi trošku narúša rozvrh, no predsa len stíham spraviť
pitvu poddôstojníka Seaversa, hneď ako sa vrátim do márnice.“
„Chcem byť pri tom,“ riekol Finn.
Gabby ho chytila za ruku. „Si si istý? Bol to tvoj priateľ, si
osobne zainteresovaný –“
„Musím tento prípad vyriešiť a  pracovať na ňom ako na
akomkoľvek inom. Dlhujem to Willovi.“
Nervózne prikývla, keď po nich Caleb šibol bystrým pohľa-
dom. „Dobre,“ povedala so stiahnutým hrdlom. „Zostanem tu.
Mám čo robiť.“
„V poriadku.“ Finn pozrel na Caleba a ten prikývol. Prekrútila
očami. Práve previedol na Caleba povinnosti opatrovateľky. Aj
keď oceňovala, že si o  ňu robia starosti, bola predsa schopná

131
 Vražedný príliv

dospelá žena. Zdalo sa však, že túto skutočnosť všetci ignorujú.

„Môžem použiť tvoj počítač, kým budeš preč?“ spýtala sa ho.
Finn zvraštil čelo. „Jasné…“
V zelených očiach mu svietila zvedavosť, ale nemusel predsa
vedieť, na čo ho potrebuje.

///////////////

Gabby sa vykradla na toaletu a zavolala Tess z mobilu, ktorý jej

dal Noah.
„Ahoj,“ ozvala sa, šepkajúc pre prípad, že by vošla Emmalyne.
„Prečo šepkáš?“
„Vysvetlím ti to potom.“ Vykúkala spoza kabínky, aby sa
uistila, že je tam stále sama. „Pracujem na Willovom prípade
a rada by som začala s Fletcherovou bývalou ženou. Vieš, kde
teraz býva?“
„Nie… iba som počula reči, čo o  nej kolujú.“ Na chvíľku
stíchla. „Myslím, že sa môžem na to povypytovať, ak chceš.“
„Nie, to netreba. Ľudia by sa mohli čudovať, čo sa deje, že sa
vypytuješ. Ja na to prídem.“
„Dobre. Ak niečo zistíš, zavolaj mi.“
„Určite.“ Strčila telefón do vrecka a poriadne si umyla ruky.
Keď sa vrátila a  sadla si za Finnov stôl k  počítaču, snažila sa
tváriť čo najnenútenejšie, plánujúc, že zistí niečo o  Valerie
Fletcherovej, kým bol Finn v márnici na Willovej pitve. Mala
oňho obavy, a  preto sa pomodlila a  poprosila Boha, aby mu
pomohol zvládnuť to.
Kým niečo nájde o Valerie Fletcherovej, zaberie jej to nejaký
čas, ale nezastaví sa, dokiaľ na niečo nenatrafí. Našťastie mala
od Boha talent na získavanie informácií.

132
TRIDSAŤJEDEN

Rissi sa prechádzala rýchlym krokom sem a tam. Ruky zovrela

do pästí, potom prsty opäť uvoľnila. Šibla pohľadom na hodiny
a povzdychla si.
Už sú to dve hodiny. „Ako dlho to ešte bude trvať?“ obrátila
sa na Noaha, ktorý práve vošiel do osobitnej konzultačnej miest-
nosti, ktorú im poskytol nemocničný personál, aby mohli po
vyšetrení na pohotovosti každého rad radom vypočuť.
Noah jej podal plechovku koly z automatu.
Zacítila chlad plechovky na dlani. Započúvala sa, či sa ple-
chovkou nepotriaslo. Bezpochyby musela v  tých zastaraných
nemocničných automatoch vypadnúť do vyberacieho panela
z výšky.
Noah si položil pohár s kávou na malý stolík medzi kopou
časopisov a nízkou hnedou lampou. „Povedali, že Genevieve je
stále dosť mimo, čo je pochopiteľné. Nechcú ju prepustiť, kým
sa trochu neupokojí.“
„To môže trvať dosť dlho.“ Súcitila s tou úbohou ženou, ale
najlepšie, ako jej vedela pomôcť, bolo povzbudiť ju, aby sa im
zverila so svojím trápením a všetkými obavami.
„Vraj si ju asi nechajú na pozorovanie cez noc.“
„Vážne?“
„Má závraty a nevoľnosti a vôbec to nepoľavuje.“

133
 Vražedný príliv

„Súvisí to s potápaním?“
„Nie, spôsobil to stres, ale radšej by si ju tu ešte nechali.
Zostane tu dvadsaťštyri hodín na pozorovanie.“
„Úbohá žena.“ Rissi si vopchala ruky do vreciek bielych
šortiek. Opäť nemala nič na prezlečenie, keďže sem prišli rovno
zo súťaže. Cítila sa zvláštne, že pracovala v  takom ležérnom
oblečení a navyše v miestnosti s klimatizáciou, takže horúčavu
vystriedal chládok. Naskočila jej husia koža.
Otvorila si kolu, prúd oxidu uhličitého vybublal na povrch.
Vďačne si odchlipla zo sladkého nápoja. Naposledy jedla pred
niekoľkými hodinami, ale nemala čas zháňať si niečo pod zub.
„Pustia nás za ňou, len čo sa upokojí a umiestnia ju do izby,“
vysvetľoval ďalej Noah.
Analógové hodiny na stene odpočítavali čas.
Rissi sa rozvalila do jedného z kresielok umiestnených pozdĺž
steny a netrpezlivo si vzdychla. Mohlo byť tvrdenie Genevieve
Laytonovej naozaj pravdivé? Nechcela ani pomyslieť na tie
dôsledky, ak by to tak bolo.
Noahove napäté čeľuste svedčili o  tom, že sa obáva toho
istého.

134
TRIDSAŤDVA

O  dvadsať minút neskôr sa na obrazovke pred Gabby zjavila

informácia, po ktorej pátrala. Bingo! Našla adresu manželky
Dennisa Fletchera.
Poobzerala sa okolo. Caleb prehrával video pre Emmalyne
a zväčšoval detail, aby sa pozreli na značku potápačských oble-
kov, na základe ktorej by mohli vypátrať miestneho dodávateľa
potápačských potrieb.
Tak potichučky, ako sa len dalo, zavolala Tess Seaversovej.
„Ahoj,“ povedala tíšiacim tónom, keď Tess zdvihla. „To som
ja, Gabby.“
„Našla si ju?“
„Áno, mohla by si po mňa prísť do Noahovho úradu?“ šep-
kala do telefónu, vďačná za to, že Caleb a  Emmalyne sa tak
pohrúžili do práce.
„Jasné. Môžem tam byť o päť minút, ale naozaj si myslíš, že
Noah ťa len tak pustí z dohľadu?“
„Noah má pohotovosť a Finn je v márnici. Všetko ti poviem,
keď tu budeš. Zaparkuj na južnej strane. Vyjdem cez okno toalety.“
„To vážne?“
„Vážne.“ Začala hovoriť normálnym hlasom, keďže Caleb
sa na ňu obrátil so zvedavým pohľadom. „Hej, nejako mi hučí
v bruchu. Asi mi nesadli raňajky.“

135
 Vražedný príliv

„Dobre si to zakamuflovala,“ ocenila Tess.

„Ďakujem, čoskoro sa ti ozvem,“ povedala Gabby.
„Už si beriem kabelku a vyrážam,“ riekla Tess.
„Maj sa.“ O päť minút neskôr, po tom, čo skončila hovor, sa
ospravedlnila a odišla na toaletu. Finn a Noah budú z toho na
nervy, keď to praskne, ale chytila stopu. Cítila to. Nedokázala
ignorovať, keď sa pred ňou odkrýval príbeh. Bude v  bezpečí.
Veď tam bude aj s priateľkou. Nič nenasvedčuje tomu, že by ju
niekto prenasledoval, a do hodiny sa vráti. Finn jej môže vyna-
dať až potom.
Čakala na toalete, až kým nezahliadla Tess vo Willovej
dodávke. Vyklopila okienko smerom von, vytlačila von sieťovú
clonu a prepchala sa cez otvor. Ponáhľala sa k dodávke a rýchlo
naskočila dnu na miesto spolujazdca.
Tess prudko vyrazila. „Čauko, dievča. Takže, kam to ideme?“
„Do domu Val Fletcherovej,“ oznámila jej Gabby obzerajúc
sa za seba. Potešilo ju, že ich nik nesledoval. „Dúfajme, že nám
bude vedieť odpovedať na niektoré otázky.“ Podala Tess adresu
a uľahčene si vydýchla, keď opustili územie základne a vyšli na
cestu číslo štrnásť.
Poobzerala sa dookola, skúmajúc Willovu dodávku. Včera
išla Tess svojím autom… „Takže… Will šoféroval dodávku v tú
noc, čo… zmizol,“ povedala napokon, uvažujúc, že je to predsa
jemnejšie vyhlásenie, ako keby mala rovno povedať, že zomrel.
„Áno, šiel dodávkou,“ povedala Tess a zabočila na Magnolia
Lane.
Gabby zvraštila čelo. „Tak ako si sa k autu dostala?“
„Zostalo zaparkované pri Fletcherovi, kde som ho hľadala.
Dnes ráno mi ho pomohol vziať môj brat. Chcela som ho späť.“
Pravdaže, Tess sa o tom už zmieňovala. Gabby si uvedomila,
že sa ešte nepýtala na mnoho detailov, pretože sa príliš sústredila
na otázky prečo a nie ako.
„Spomínala si, že sa spustili na vodu z Fletcherovej lodenice, že?“

136
 DANI PETTREYOVÁ

„Hej,“ prikývla Tess, žujúc mentolovú žuvačku.

Musí skontrolovať to miesto, kde sa nalodili, možno tam zane-
chali nejaké stopy. „Vravela si, že s Valerie Fletcherovou sa rozišli.
Pamätáš si ohľadom toho niečo viac? Čo sa medzi nimi stalo?“
Tess zaťukala prstami s  ružovo nalakovanými nechtami
o volant. „Takže, Val odišla a potom som sa dopočula, že žije
s nejakým iným chlapom. Mali spolu aférku. Myslím, že sa volá
Kenny… ak si to dobre pamätám. V každom prípade tí dvaja
spolu utiekli, ale ani ona, ani Fletcher nepožiadali o  rozvod.
Aspoň o tom neviem.“
„Ak je to tak, potom technicky predpokladám, že Val je stále
polovičným majiteľom domu.“
Tess sa zamračila. „Predpokladám, že asi hej… a ako to súvisí?“
„Ak nám Val dá súhlas prehľadať Fletcherov dom a auto, tak
to nebude nič protiprávne. Neporušíme nijaký zákon.“
„Človeče, ty si v tomto fakt dobrá.“
„Vďaka. Ak by ti to nevadilo, môžem sa teraz poobzerať po
Willovej dodávke, kým sa dostaneme k Val?“
„Jasné, ale čo vlastne hľadáme?“
„Čokoľvek, čo nám môže nejako naznačiť alebo rovno dať
odpoveď na to, do čoho sa to Will zaplietol.“
Gabby začala hľadať v priehradke na rukavice, všetko vybra-
la von a  prelistovala si technický preukaz auta i  jeho manuál.
V  polovici druhého narazila na akýsi červeno-biely vstupný
preukaz.
„Čo je to?“ spýtala sa jej Tess. Tá naň vrhla pohľad a potom
pozrela späť na cestu.
Gabby to vzala do ruky. „Nikdy predtým si to nevidela?“
Tess pokrútila hlavou. „Veru nie.“
„Tak sa na to spýtame Val. Možno aj Fletcher má taký, a ak
áno, ona možno bude vedieť, na čo to je.“
Čokoľvek, čo Val vie, im pomôže vyriešiť hádanku, do čoho
sa tí dvaja namočili.

137
TRIDSAŤTRI

Po neočakávanom stretnutí s  kolegami Hadley Finnovi po

odchode svojich spolupracovníkov naznačil, aby s ním vošiel do
pitevne. Finn sa odlepil od steny, o ktorú sa opieral.
„Prepáč mi to,“ povedal mu Hadley, keď za ním kráčal do
sterilnej pitevne.
„V pohode,“ povedal, hoci už by bol najradšej späť pri Gabby.
Nedokázal sa o  to dievča prestať báť. Istým spôsobom ho to
otravovalo, ale na druhej strane to bolo príjemné. Podľa toho
vedel, že sa mu zaryla hlboko do srdca.
Pri pohľade na priateľa ležiaceho na pitevnom stole z ocele
sa Finn zarazil. Od pása až ku kolenám ho zakrývalo papierové
prestieradlo. Zápach dezinfekčného prostriedku z  Hadleyho
nástrojov a pohľad na lesknúce sa umývadlo a čistý pult ostro
kontrastovali s ťažkým zápachom hniloby vo vzduchu.
Hadley si navliekol modrú papierovú masku a na oči si nasa-
dil ochranné okuliare.
Finn sťažka preglgol. Toto bude ťažšie, ako si myslel. Na
chvíľku si pričuchol k mentolovým liekom proti chrípke a potom
si do úst vopchal škoricovú žuvačku. Dúfal, že tak zamedzí, aby
začal v  ústach a  na jazyku cítiť hnilobnú pachuť smrti. Cítiť
pachuť smrti bol ten najčudnejší pocit. Bolo to, ako keď cítite
maslové pukance, až sa vám zbiehajú slinky a vy doslova cítite

138
 DANI PETTREYOVÁ

chuť toho masla na jazyku – samozrejme, na rozdiel od tej prvej

príchute tá druhá bola oveľa nepríjemnejšia.
„Môj kolega James sa potreboval poradiť ohľadom jedného
prípadu,“ vysvetľoval Hadley.
„Stalo sa niečo?“
„Len nejaké neobvyklé nálezy.“
Finn sa viac nevypytoval. Vedel, že Hadley mu nepovie viac,
keďže nešlo o  jeho prípad. Preto sa radšej sústredil na prípad
pred sebou. Finn sa pozeral na ležiace telo, približujúc sa ku
kovovému stolu. Will mal oči zavreté a na tele vyznačené stopy
po guľkách.
„Odfotografoval som ho od hlavy až po päty, zatiaľ čo som
diskutoval s Jamesom. Teraz je čas preskúmať zranenia a vnú-
torné poškodenia.“ Hadley sa zhlboka nadýchol a  vydýchol
s hlasným huuššš. Uprene sa zadíval na Willovo telo.
Nemusel mu to vysvetľovať. Nastal čas, keď musí zarezať
skalpelom do jeho priateľa.
Finn sa napol ako struna, hlodal ním nepokoj. Možno to
predsa len nebol najlepší nápad. Avšak dlžil to kamarátovi –
vyšetriť tento prípad tak ako akýkoľvek iný.
Hadley si zapol závesnú lampu nad hlavou a  nasmeroval
nastaviteľné svetlo na Willovo poranené čelo. Prebehol prstami
v rukaviciach po okrajoch rany a vymeral si ju. „Vravel si, že na
lodi sa nenašli žiadne zbrane, že?“ pýtal sa, pokračujúc v práci.
„Nie. Will nemohol byť ozbrojený.“
„Asi si myslel, že také niečo nepotrebuje na podvečerné chy-
tanie rýb.“
Možno keby si Will bol zobral služobnú zbraň, ako to Finn
vždy robieval, ubránil by sa. A  ešte by stále žil. Slovo možno
znelo nebezpečne. Mal by sa držať faktov a nie domnienok.
Hadley začal s prvým rezom v oblasti hrudníka.
Finnovi stále v  hlave vŕtala otázka, prečo vrahovia použi-
li dva rôzne typy zbraní. Boli tam vari dvaja rôzni útočníci?

139
 Vražedný príliv

Fletcher vyhlásil, že na palubu vtrhli dvaja muži. Strieľali azda

obaja z dvoch rôznych zbraní?
Hadley vytiahol pílku na kosti. „Teraz prichádza tá najšpi-
navšia časť.“ Hadley zúžil pohľad a uprene sa zahľadel na Finna
cez okraj papierového rúška. „Si si istý, že chceš byť pri tom?“
Finn prikývol. „Určite.“
„Kým začnem… záznam o  pitve Johna Doea je tamto na
pulte.“ Hadley mu zdvihnutím brady naznačil smer naprieč
miestnosťou. „Asi by si doň chcel nakuknúť.“
Finn bol vďačný za toto rozptýlenie pozornosti, kým Hadley
začne s prvým rezom do Willovej hrudnej kosti. Začul bzukot
pílky. Zápach spálenej kosti prenasledoval Finna až k  pultu.
Nalistoval prvú stranu správy o  drogovom poslíkovi, ktorého
identifikovali ako Johna Doea.
Pohľad mu padol na fotografiu zastreleného Sama. Cítil
sa, akoby to prežíval odznova. Šokovalo ho to a pohľad sa mu
zahmlil od sĺz.
Prosím, Otče, pomôž mi zvládnuť tento nával emócií. Cítim sa,
akoby som sa topil. Prosím, zdvihni ma nad hladinu. Pomôž mi
držať sa ťa. Nenechaj ma utopiť sa.
Zabili mu dvoch priateľov a teraz prišli o život aj dolapení
drogoví pašeráci, čo sa mali zodpovedať zo svojich činov. Kto
ich zavraždil? A prečo?
Chcel ich tak umlčať a  zahladiť stopy a  ich prepojenie?
A možno to bol aj trest za to, že sa im nepodarilo zabiť Fletchera.
Alebo za to, že sa dali chytiť?
Nech bol dôvod akýkoľvek, s mŕtvymi obžalovanými teraz
už nemali v  rukách vôbec nič. Finn sa modlil, aby mu tých
zopár stôp, čo mali, pomohlo pohnúť sa v prípade ďalej.
Len čo si prešiel pitevnú správu, otočil stránku na foto-
grafie a  zamrzol. Muž mal množstvo jaziev – jedna sa tiahla
pozdĺž hrudného koša – boli tam stopy po zúbkovanej čepeli.
Hadleyho záznamy potvrdili Finnov odhad. Napravo od srdca

140
 DANI PETTREYOVÁ

mal zahojené zranenie po guľke. Ten chlapík sa veru nebezpe-

čenstvu veľmi nevyhýbal.
Finnovi zazvonil mobil. „Prepáč,“ povedal Hadleymu cez
plece a pílka stíchla.
„Bez problémov. Budeme tu.“
Finn prikývol a vyšiel na chodbu. Potešil sa čistému vzduchu
a zdvihol telefón. „Ahoj, Caleb. Čo je?“ Dúfal, že prišli na niečo
dôležité v prípade.
Caleb sťažka precedil cez stiahnuté hrdlo. „Gabby ušla.“
Finn stuhol. „Čo?“ Po chrbtici mu prebehol mráz.
„Je mi to ľúto. Pátral som po informáciách ohľadom potápač-
ských oblekov z videonahrávky. Väčšinu času som telefonoval.“
Znova preglgol, hrdlo mal stále poriadne stiahnuté. „Gabby
povedala, že ide na toaletu. Keď sa nevracala, poslal som za ňou
Emmalyne. Vysvitlo, že Gabby vytlačila okno a preliezla cezeň.“
Nemala vlastné auto. Niekto ju musel zviesť. „Napadá vám,
kam mohla ísť alebo s kým?“
„Nevieme s  kým. No i  napriek tomu, že na tvojom počí-
tači vymazala históriu vyhľadávania, Emmalyne sa podarilo
obnoviť ju. Vyzerá to tak, že pátrala po mieste pobytu Valerie
Fletcherovej.“
„Valerie Fletcherovej? Manželka Dennisa Fletchera, s ktorou
sa rozišiel?“
„Presne tej.“
„Našla jej adresu?“
„Naozaj toho prehľadala poriadne veľa a áno, našla ju.“
To dievča bolo fakt dobré.
Caleb mu nadiktoval adresu.
„Mám to. Idem tam.“ Finn zložil, ospravedlnil sa Hadleymu,
že musí odísť, a vyrazil k autu.
Keď sa dostane ku Gabby, bude ho to stáť veľmi veľa seba-
ovládania, aby ju rovno nezaškrtil.

141
TRIDSAŤŠTYRI

Tess zastavila Willovu dodávku pred širokým prívesom pozdĺž

močaristej časti rieky asi hodinu a pol od Wilmingtonu. Staré
borovice obkolesovali okolitý terén. Ihličie vystielalo chodníček
až k Valiným dverám.
Tess otvorila prvé verandové dvere a zaklopala.
Objavil sa muž s  postavou zápasníka – vysoký, ale pevný,
so širokými ramenami a s objemnými bicepsami – naširoko sa
pred nich postavil a spýtavo na nich zazeral. Prešiel pohľadom
z Gabby na Tess, na ktorú pozeral o čosi dlhšie, akoby sa snažil
zaradiť ju.
„Ahoj, som Tess. Myslím, že sme sa stretli už dávnejšie.
Chcela by som navštíviť Val.“
Naďalej na ňu skúmavo zízal, až mu napokon v očiach zasvie-
tilo a rozpamätal sa na ňu. „Fajn.“ Luskol prstami. „Počkajte.“
Nechal dvere otvorené a  zavolal na Val. Jeho hlboký hlas sa
rozliehal celým prívesom.
Cez prah dverí prekročila drobná brunetka Val Fletcherová.
„Tess! Dopočula som sa v meste, čo sa stalo Willovi. Je mi
to tak ľúto.“
„Vďaka.“ Tess prikývla, pričom prstami sa nervózne pohrá-
vala s malými brmbolcami, ktoré zdobili jej tehotenské tričko.
„Môžeme sa na chvíľu porozprávať?“

142
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

„Jasné.“ Val vyšla von na čerstvý septembrový vzduch a nasle-

dovala ich. Pokynula im smerom k  drevenému piknikovému
stolu umiestnenému pod obrovskou borovicou. „Čo poviete na
toto miesto?“
„Skvelé,“ súhlasila Tess. „Vďaka, že si ochotná porozprávať
sa s nami.“
Val prikývla a viedla ich cez dvor pokrytý borovicovým ihli-
čím. Sadla si k poriadne poničenému stolu a ponúkla ich, nech sa
tiež posadia. Tess si sadla bokom, aby si nepritisla bruško s bábät-
kom o  okraj stola. Gabby obsadila miesto vedľa nej. Všimla si
strieborný dvojitý gril postavený na betónovej doske napravo od
nich. Stavila by sa, že Val a  Kenny tu strávili mnoho večerov.
A vôbec sa im nečudovala. Ten úžasný výhľad na rieku stál za to.
„Čo by ste chceli vedieť?“ spýtala sa Val.
„Čokoľvek, čo by si nám mohla prezradiť o  Dennisovi,“
povedala Gabby.
Prekvapená Val zdvihla okrúhle obočie do výšky. „Vy ste kto?“
„Prepáčte,“ ozvala sa Tess, „toto je moja priateľka Gabby.
Možno si pamätáš na jej brata Noaha Rowleyho.“
„Jasné, na toho fešáka si pamätám,“ usmiala sa Val a obzrela
sa k prívesu, aby sa uistila, že ich Kenny nepočul. „Takže, čo
presne vás zaujíma?“
„Popravde čokoľvek, čo vieš, by nám mohlo pomôcť.“
Val sa zasmiala, ale nie preto, že by to bolo smiešne. Skôr to
znelo ako trpký smiech. „Vedela by som vám toho povedať veľa.“
„Začni, s čímkoľvek chceš,“ povedala Gabby. Vedela, že sa musia
o mužovi ležiacom v nemocnici dozvedieť všetko, čo sa len dá.
Val podozrievavo prižmúrila oči a umelé riasy jej za každým
žmurknutím zatrepotali. „O čo vám ide?“
Tess točila v  prstoch jeden z  brmbolcov na tričku. „Ja…
my…“
„Snažíme sa zistiť, aký typ muža je Dennis. Či je to typ
poctivého strážnika alebo má aj druhú tvár,“ ozvala sa Gabby.

143
 Vražedný príliv

Intuícia jej vravela, že druhá možnosť má k pravde bližšie, ale

nemala nič konkrétne, o čo by sa mohla oprieť.
„Má druhú tvár…“ odfrkla si Val. „Dennis je ten typ, ktorý
rád bije ženy. Vyvoďte si z toho, čo chcete.“
Tess vypleštila na Val oči. „Čože? Čo si povedala…?“
Stisla pery. „Ten chlap sa vyžíval v tom, keď ma mlátil.“
„To mi je veľmi ľúto,“ šokovane povedala Tess. „Netušila
som to.“
„To nikto.“ Val pokrčila plecami. „A ja som nič nepovedala.“
„Prečo nie?“ zaujímala sa Gabby. Nechcela byť neslušná, ale
vážne ju to zaujímalo. Mal Dennis niečo na Val, čím si zabez-
pečil jej mlčanie? Alebo sa ho tak strašne bála? Možno si iba
myslela, že nemá kam inam ísť.
Gabby sa obzrela späť k prívesu… bola rada, že Val to preži-
la. Mnoho týraných žien také šťastie nemá.
Val sa naklonila bližšie a stíšila hlas. „Kenny sa rozzúri, len
čo začuje Dennisovo meno. Ale nie na mňa,“ objasnila. „Ale na
Dennisa.“
„Pochopiteľne,“ riekla Tess.
„Musela som spraviť priam nemožné, aby som Kennymu
zabránila zabiť ho, keď som sa mu s tým napokon priznala.“
Gabby chápala jeho hnev.
„Dennis jednoducho vedel, ako mi ublížiť bez toho, aby si
to niekto na mne všimol. Urobila som chybu, že som od neho
neodišla skôr…“ Zvesila pohľad a začala si krútiť so strieborným
prsteňom na ukazováku. „Môj predchádzajúci muž bol tiež pro-
tivný pijan. Poznala som iba takých, až kým som raz nestretla
tohto dobrého muža. Tak to bolo.“
Akoby vedel, že sa o ňom rozprávajú, Kenny vystrčil hlavu
z prívesu a uprel ochranársky pohľad na Val. „Všetko v poriadku?“
Val prikývla. „Iba babské rečičky.“
„Tak to znamená, že sa mám stiahnuť,“ zhodnotil, priateľsky
im zamával a zavrel za sebou verandové dvere.

144
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

„Kenny je ako veľký plyšový macík,“ povedala Val, usmieva-

júc sa ako prvýkrát zamilovaná šestnástka.
Tess stisla Valinu ruku. „Som veľmi rada, že si od Dennisa ušla.“
„Ďakujem. Ja tiež.“
Tess si prehrabla rukou postupne zostrihané blond vlasy.
„Stále ma trápi, že som si nevšimla, čím si si prešla. Možno keby
som venovala viac pozornosti…“
„Ver mi. Nik o tom nemal ani potuchy. Dobre sme to skrý-
vali – moje jazvy i  jeho agresívne výbuchy. Myslela som, že
takto už budem žiť navždy. Až kým som v telocvični nestretla
Kennyho.“ Usmiala sa. „Je taký pozorný.“
„Som rada, že si našla niekoho, komu môžeš dôverovať,“
riekla Tess. „No neviem si pomôcť, čudujem sa… že teraz, keď
si už mimo toho… prečo Dennisa nezažaluješ?“
Gabby myslela presne na to isté.
Doteraz pokojná Val zdvihla pohľad a znervóznela. „Chcela som
sa iba vymotať z toho vzťahu. Kenny sa s Dennisom krátko poroz-
prával a ten súhlasil, že ma nechá ísť. To jediné som chcela. Odísť.“
Gabby skúmala Val a uvažovala, ako by sa asi ona zachovala
v takej situácii. Inštinkty jej navrávali, že vo chvíli, keď by na ňu
prvýkrát stiahol ruku, by išla na políciu. Aspoň dúfala, že by to
spravila. Dávnejšie sa naučila, že je veľmi ľahké súdiť, ale kým
nie je človek naozaj v nejakej konkrétnej situácii, nikdy nemôže
vedieť, ako by sa on sám naozaj zachoval. Srdce ju bolelo, keď
si predstavila, čím si Val musela prejsť, kým nestretla Kennyho.
Tešila sa, že napokon našla milého ochranárskeho muža.
Opäť obrátila svoju pozornosť na Val a uvedomila si, že Tess
sa s  ňou stále rozpráva, zatiaľ čo ona sa stratila vo vlastných
myšlienkach.
„Dúfali sme, že by sme ti mohli položiť zopár otázok,“ vrave-
la Tess. „Snažíme sa tak zistiť, čo sa presne stalo Willovi.“
Valin pohľad zmäkol. „Drahá, veľmi mi je ľúto, čo sa stalo.“
Pohľadom sa zastavila na Tessinom veľkom tehotenskom brušku.

145
 Vražedný príliv

„Mne tiež,“ riekla Tess s chvejúcou sa perou.

„Nie som si istá, či vám nejako pomôžem, keďže už nie som
súčasťou toho života, ale pokúsim sa.“
Nie je súčasťou čieho života? Gabby sa začudovala. Myslela
to tak, už nie je súčasťou Dennisovho života, alebo že sa už
nezapája do života strážcov pobrežia? Alebo tým myslela niečo
iné, čoho bola súčasťou? Niečo, čo viedlo k Willovej vražde?
„Čokoľvek vieš, nám môže pomôcť,“ ozvala sa Tess a vrhla
pohľad na Gabby. „Ona je investigatívna reportérka a pomáha
mi zistiť, čo sa stalo Willovi.“
„Reportérka?“ Val napla sánku.
„Bez obáv,“ uistila ju Gabby. „Všetko, čo povieš, je dôverné.“
Napätie vo Valinom držaní ramien poľavilo. „Dobre. Tak sa
pýtajte.“
„Will povedal Tess, že sa do niečoho poriadne namočil,“
začala Gabby.
„Do čoho?“ spýtala sa Val.
„Netuším,“ odvetila Tess. „Prekvapilo ma to, keď sa mi zdô-
veril, že sa zamotal do niečoho pochybného. Vieš, už nejaký čas
pôsobil dosť vystresovane. S peniazmi vychádzame len tak-tak
a s Willom juniorom na ceste…“
Tess si pohladkala bruško a zhlboka sa nadýchla, pričom slzy
sa jej opäť tlačili do očí. „Vravela som mu, že si môžem nájsť
prácu na polovičný úväzok a  zoženiem si niekoho z  priateľov,
kto mi na ten čas dieťa postráži, ale Will vedel, ako veľmi túžim
byť s dieťatkom doma. Vravel mi, že to nebude treba, že on sa
o všetko postará. Potom, pár dní nato, sa zdalo, že všetko je opäť
v poriadku. Asi mesiac vyzeral uvoľnene a šťastne.“ Zaťala ruky
do pästí. „A potom zas pôsobil príšerne vystresovane.“
„Súviselo to s peniazmi?“ spýtala sa jej Gabby. Túto časť ešte
nepočula.
Tess pokrútila hlavou. „Nie. Išlo o niečo celkom iné. Akoby
ho ťažilo nejaké bremeno. Neustále som sa ho vypytovala, čo

146
 DANI PETTREYOVÁ

sa deje. Pred odchodom na ryby mi povedal, že sa do niečoho

zaplietol.“ Posunula sa a pokračovala. „Pýtala som sa ho, o čom
to hovorí, do čoho sa to zaplietol, ale nechcel mi prezradiť nič
konkrétne.“ Slzy jej stekali po tvári. „Myslím, že sa ma tým
snažil chrániť. Preto mi nechcel nič povedať.“
„Samozrejme, že ťa chcel chrániť,“ tíšila ju Val. „Will sa
o teba vždy staral.“
Tess prikývla, slzy jej stiekli až k  brade a  odtiaľ tiekli nadol.
„Tesne predtým, než odišiel, mi sľúbil, že sa z toho vymotá,“ hlas
sa jej zlomil. „A ďalšie ráno ho našli mŕtveho na Dennisovej lodi.“
„Uvažovali sme…“ pridala sa Gabby, „že Dennis možno
vedel, v čom bol Will namočený, alebo?“
„Myslíte si, že aj Dennis v tom išiel s ním?“ spýtala sa Val.
„Hej,“ prikývla Gabby.
„Vôbec by ma to neprekvapilo,“ riekla Val, rozhadzujúc pri
tom rukami. „Vlastne…“ naklonila sa k nim cez stôl. „Stavím
sa, že to Dennis ho do toho namočil.“
„Naozaj?“ prekvapene zareagovala Gabby. Takže sa predsa
len niekam posunuli.
„Pchá,“ odfrkla si. „Dennis vždy v niečom lietal.“
„Vieš aj nejaké podrobnosti?“ Gabby veľmi dúfala v nejakú
konkrétnu stopu.
„Nie, mne sa nikdy s  ničím nezveril, ale nie som hlúpa.
Vedela som presne, keď šiel v nejakom podvode.“
„Podvode? Hm?“
„Stavila by som sa o prachy.“
Gabby vylovila z  kabelky červeno-bielu prístupovú kartu.
„Napadá ti, čo by to mohlo byť? Našli sme to vo Willovej
dodávke.“
Val si ju prezrela, ale potom iba pokrútila hlavou. „Je mi
ľúto. Nikdy som nič také nevidela.“
Tak sa Gabby napokon dostala k tej najdôležitejšej otázke.
„Uvažovala som nad tým, že na papieri si stále jeho manželkou,

147
 Vražedný príliv

a teda aj polovičnou majiteľkou Dennisovho domu a auta, že?“

Vedela, že skúša šťastie, keď jej položila takú osobnú otázku.
„No… to áno,“ Val podozrievavo prižmúrila oči. „Dennis
verí, že jedného dňa dobehnem naspäť. To sa ale nikdy nestane,
no neviem, čo by spravil, keby som požiadala o rozvod prvá ja.“
„Predpokladám, že kľúč od domu už asi nemáš, že?“ Teraz
už naozaj príliš tlačila na pílu, ale bolo evidentné, že Val už
k Dennisovi nič necítila. Ak by mohla dopomôcť k jeho pádu,
určite by sa chopila tej šance.
„Nie,“ riekla, „ale viem, že si necháva kľúč vo visiacom zám-
ku, čo spája zárubňu s verandovými dverami.“
„Pamätáš si kód?“ Predpokladala, že stále ostal nezmenený.
„Naposledy používal číslo 1942 – rok narodenia jeho otca.
Ale prečo sa ma pýtate na Dennisov dom a auto?“
Teraz alebo nikdy. „Existuje šanca, že by si nám dala povo-
lenie prehľadať ich?“
„Jasné,“ pokrčila plecami. „Je mi to jedno.“

///////////////

Finn zastavil na príjazdovej ceste Val Fletcherovej, a  keď tam

nenašiel parkovať Willovu dodávku, od rozčúlenia tresol po
volante. Pýtal sa strážnika pri východe zo základne, koho videl
odchádzať približne v čase, keď Gabby ušla, a dozvedel sa, že tu
zahliadol Willovu dodávku a potom sa rýchlo otočila na odchod.
Šoférovala Tess a vedľa nej sedela nejaká pekná brunetka.
Takže Gabby ušla s Tess, čo neveštilo nič dobré.
Uprel pohľad na modrý Nissan Maxima na príjazdovej ceste,
dúfajúc, že patrí Val a tá bude mať tušenie, kam Gabby a Tess išli.
Na jeho zaklopanie otvorila dvere akási žena a podozrievavo
si ho obzerala.
„Zdravím,“ preukázal sa odznakom. „Som Finn Walker
z Vyšetrovacieho úradu pobrežnej stráže.“

148
 DANI PETTREYOVÁ

„Počula som, čo sa stalo Willovi a Dennisovi. Vy to vyšetru-

jete spolu s Gabby a Tess?“
Takže tu boli.
„Áno,“ prisvedčil, uvažujúc, že ak celkom nepovie pravdu,
ochotnejšie mu pomôže, ako keby jej vysvetľoval, že Gabby
a Tess by sa nemali miešať do vyšetrovania.
Val si ho premerala.
„Prosím. Je veľmi dôležité, aby som ich našiel. Môžu byť
v nebezpečenstve.“
Val šokovane vytreštila oči a prekvapujúco sa ani nepýtala
na podrobnosti.
„Išli do Dennisovho domu.“
Skvelé. Teraz sa tam asi vlámali a vstúpili na cudzí majetok.
„Keď som im povedala, že dom i auto oficiálne stále patria aj
mne, veľmi ich to potešilo a ponáhľali sa tam.“
Múdre to ženy. Hoci stále mal chuť Gabby zaškrtiť za to, že
ušla zo stanice.
„Vrelá vďaka,“ povedal a  ponáhľal sa naspäť do auta, uhá-
ňajúc po schodoch verandy. V duchu sa modlil, aby sa im nič
nestalo. V poslednom čase sa neustále modlil. Hlavne za Gabby
a jej bezpečnosť.
Naskočil do auta a  nervózne si povzdychol. Tá žena ho
neustále trápila.

149
TRIDSAŤPÄŤ

Rissi sa nakoniec dostala k rozhovoru s Genevieve Laytonovou

v nemocničnej izbe, kde mala stráviť noc.
Zaklopala na dvere číslo 341.
„Áno,“ ozvala sa Genevieve.
Rissi otvorila dvere a strčila hlavu dnu. „Dobrý deň, doktor-
ka Laytonová. Mohla by som vám položiť zopár otázok?“
„Áno, ale prosím, volajte ma Genevieve,“ povedala a posadila
sa v posteli. Nemocničný župan si stiahla pod nohy. „Netuším,
prečo trvali na tom, aby som si obliekla tento nádherný župan.“
Prekrútila očami. „Nie som ranená ani mi nie je zle – aspoň nie
fyzicky.“
Rissi si všimla mätovo zelené kresielko s opierkou. „Nebude
vám vadiť, keď sa posadím?“
„Nech sa páči,“ pokynula jej smerom ku kreslu. „Som rada,
že ste tu.“
„Naozaj?“
„Áno, musím vám toho toľko povedať. Nechcela som to
hovoriť pred posádkou, aby sa nepokúšali hodiť vinu na Johna,
ako to spravili s potápaním.“
Rissi sa posunula bližšie na okraj kresla.
Bože, Otče, dovoľ mi prísť tomu všetkému na koreň.

150
 DANI PETTREYOVÁ

Nerada by zistila, že Mo s posádkou sú nejakým spôsobom

zodpovední za smrť Johna Laytona. Ale chcela poznať pravdu,
nech už bola akákoľvek. „Donesiem vám niečo? Možno vodu?“
„Už som počas cesty sem vypila veľa čaju, ale ďakujem.“
Genevieve mala oči stále napuchnuté a  červené od plaču.
Pôsobila trošku omráčene. Bezpochyby za to mohli utišujúce
lieky, čo jej podali.
„Dobre teda,“ povedala Rissi. „Čo keby ste začali tým, že mi
porozprávate všetko, na čo si spomínate z  tohto dňa? Začnite
trebárs tým, ako ste ráno prišli do prístavu.“
Genevieve sa poštípala do líc a utrela si slzu, čo sa jej skotúľa-
la na napuchnutú spodnú peru. Hrýzla si do nej takmer celú
cestu, čo sa vracali na pevninu.
„John…“ odkašľala si. „Prišli sme do prístavu o šiestej, ako
nám povedali. Keďže celú prípravnú lekciu o inštruktáži a otázky
ohľadom orientácie pri potápaní sme absolvovali predchádzajúci
deň poobede, rovno sme nastúpili na loď. Keď všetci dorazili,
vyrazili sme. Vtedy mohlo byť asi pol siedmej. Nechápem, prečo
nás Thompsonovci nechali tak dlho čakať. Také nevychované
správanie… takže tak.“ Snažila sa nezosypať, ale nepodarilo sa jej
zadržať slzy, čo jej stekali po lícach. „John,“ zakvílila napokon.
Rissi jej podala škatuľu papierových vreckoviek zo stola.
„Tak veľmi mi je ľúto, že ste prišli o manžela.“ Kým žena plaka-
la, čakala, nechávajúc jej toľko času, koľko potrebovala. „Mám
ísť na chvíľu preč, aby ste mali trochu súkromia?“ opýtala sa jej.
Genevieve vytiahla vreckovku zo škatule, utrela si oči a vyfú-
kala nos. Použitú guču zahodila do kovového koša v rohu izby
a  vzala si ďalšiu. „Nie, to je v  pohode. Ďakujem za opýtanie,
ale ja vám naozaj chcem povedať, čo sa tam stalo. Kiežby som
vedela viac.“
Rissi sa nechápavo zamračila. „A čo neviete?“
„Čo sa stalo pri potápaní.“
„Myslela som si, že sa rýchlo vynoril, alebo nie?“

151
 Vražedný príliv

„Áno, to tvrdia. Ja by som však chcela vedieť, prečo to urobil.“

Na čo narážala? „Nie je to nič nezvyčajné, že ľudia počas
potápania k  vraku do veľkej hĺbky spanikária, hlavne ak ide
o nováčikov.“
„Počas kurzu sa už takto potápal druhýkrát.“ Genevieve
potiahla nosom.
Takže ešte si len robil kvalifikáciu na potápanie k lodným
vrakom. Pravdepodobnosť, že naozaj spanikáril, bola preto ove-
ľa vyššia ako u skúseného potápača.
„Je to naozaj bežné, že ľudia sa v  takej hĺbke vyľakajú.
Potápanie v takýchto úzkych priestoroch, ako sú vraky, pôsobí
dosť klaustrofobicky.“
Spomenula si na vlastnú skúsenosť s potápaním do vraku lode
St. Marie, španielskej plachetnice, takzvanej galeóny z osemnás-
teho storočia. Objavili ju pred pár rokmi, a kým sa tento objav
stal verejne známy, stihli ho poriadne vyplieniť. Nikdy nenašli
toho, kto to spravil. Potápanie v tomto vraku pôsobilo tiež veľmi
stiesnene. Dokonca aj ona z  toho chytala klaustrofóbiu. Keby
s ňou vtedy nebol Noah, asi by poľahky spanikárila.
„John z toho nemal žiadnu klaustrofóbiu a áno, bol nováčik,
ale on jednoducho miloval potápanie.“
„Napadá vám, z akého iného dôvodu by spanikáril a poná-
hľal sa hore?“
„Jediné, čo mi napadlo, je, že kvôli niečomu sa začal obávať
o svoj život.“
Znelo to dosť prehnane. „Prečo si to myslíte?“
„Kvôli tomu, čo mi John povedal, keď sa vrátil na palubu
lode. Bol dosť rozrušený…“
„Myslím, že sme toho veľa preskočili, Genevieve. Čo keby
sme začali od začiatku? Dostali ste sa na miesto, kde ste sa chys-
tali potápať…“
„Ja som sa potápala iba desať metrov spolu s ostatnými ľuďmi
na palube. John si ako jediný robil kvalifikáciu. Keď sme išli

152
 DANI PETTREYOVÁ

do vody, vyzeralo to, že s  Marvom sa ešte stále pripravujú na

ponor.“
„Takže s  ním išiel dole Marv?“ Keďže Genevieve predtým
tak vehementne útočila na Moa, predpokladala, že to on sa
s Johnom potápal.
„Áno,“ prikývla Genevieve.
„Tak prečo obviňujete Moa?“
„Pretože je to jeho loď a posádka. Marvin je jeho zamestna-
nec a Mo učil Johna potápať sa. On je ten, ktorý je v konečnom
dôsledku zodpovedný za každého pasažiera vrátane Johna. Buď
ho to nenaučil robiť správne, alebo ho poslal príliš hlboko do
veľmi zložitého terénu. Alebo jeho zamestnanec nebol dostatoč-
ne spôsobilý a nemal ho nechať potápať sa s ním. To on zvalil
všetko na Johna. Vraj umrel kvôli tomu, že stratil rovnováhu
a udrel sa do hlavy.“
„Ale vy tomu neveríte, že?“
„Nie,“ pokrútila hlavou.
Rissi si potrebovala predstaviť akúsi časovú os, aby si to
všetko mohla zhrnúť. „Tak sa vráťme k  Marvovi, keď ho bral
potápať sa.“
„Dobre. Vynorila som sa po potápaní a  videla som tých
dvoch, ako skáču plutvami napred zo zadnej paluby Calliope.“
„A potom?“
„Naša skupinka vrátane Moa a Braxtona, ktorý sprevádzal
a inštruoval naše potápanie, sa vrátila na palubu. Všetci sme sa
išli do podpalubia prezliecť. Keď som sa vrátila hore, Braxton
nám niesol tácku s čerstvým ovocím a rôzne iné občerstvenie.
Pripojila som sa k ostatným v zadnej časti lode, ale cítila som
akúsi úzkosť.“
„Z potápania?“
„Nie. Bola som nervózna kvôli Johnovi. To potápanie zna-
menalo preňho veľa a… neviem. Bála som sa oňho. V posled-
nom čase nebol celkom sám sebou.“

153
 Vražedný príliv

„Ako to myslíte?“
„Bol vystresovaný.“
„Napadá vám prečo?“
„Myslím, že hlavne kvôli práci. Mal toho veľa. Navyše,
minulý mesiac sa nám podarilo zdemolovať si auto a s poisťov-
ňou je to čistá nočná mora. Nedá sa s nimi nijako dohodnúť.
Samé nepríjemnosti. Neviete si to ani predstaviť. Ale keď sa
nám podarilo vyhrať toto potápanie, myslela som si, že je to
dokonalá príležitosť, ako sa aspoň na chvíľku od všetkého
odreagovať.“
Rissi prekvapene zdvihla obočie. „Vy ste to vyhrali?“
„Áno. Mo vravel, že losoval zo všetkých zákazníkov. Dvakrát
ročne vyberie niekoho, kto vyhrá potápanie alebo plavbu, kto-
rúkoľvek službu z jeho ponuky.“
„Vau. To je fakt milé.“ Nevadilo by jej, keby také niečo
vyhrala.
„To bolo… až dodnes,“ naprázdno preglgla Genevieve.
„Ako dlho trvalo, kým sa John vynoril?“
„Asi pol hodinu.“
„Čo sa stalo, keď sa vrátil?“
„Vynoril sa sám a  ja som sa ho spýtala, kde je Marvin.
Zamumlal niečo, ale nerozumela som mu. Podľa toho, ako to
povedal, som mala pocit, že sa stalo niečo zlé.“
„Ale nič nenasvedčovalo tomu čo?“
„Nie.“
„Stiahol si plutvy a  hodil ich na palubu. Braxton mu
pomohol zložiť kyslíkovú bombu a  potom si dal dole masku.
Vyzeral bledý a  vystrašený. Povedal, že potrebuje ísť na toale-
tu. Ponáhľala som sa za ním, dostihla som ho na schodoch pri
lodnej kuchynke a spýtala sa ho, čo sa deje. Povedal, že sa niečo
pokazilo. Že boli vo vraku a…“
„A?“ Rissi sa prisunula ešte bližšie a  zošuchla sa úplne na
okraj kresla, udržiavajúc rovnováhu na prednej časti chodidiel.

154
 DANI PETTREYOVÁ

„Presne tu zmĺkol. Povedal mi, aby som išla hore na palubu

a zostala so skupinou. ‚Čokoľvek sa bude diať, zostaň so skupinou,‘
povedal.“
„Pýtali ste sa ho prečo?“
„Nedal mi šancu na niečo sa opýtať. Vtrhol na toaletu, so
strachom v očiach mi povedal ‚ľúbim ťa‘ a zavrel dvere. Klopala
som, ale trval na tom, aby som šla hore a zostala v skupinke.“
Pokrútila hlavou. „Dialo sa očividne niečo veľmi zlé, ale nemala
som ani poňatia čo, tak som spravila, čo mi povedal. Marvin
sa medzitým vrátil tiež a s Moom si niečo šepkali v zadnej časti
lode.“
„Podarilo sa vám začuť niečo z toho, čo hovorili?“
Pokrútila hlavou. „Kiežby. Možno by som teraz vedela, čo sa
dole vlastne udialo.“
„Pýtali ste sa na to Marva?“
„Nie. John mi povedal, aby som zostala v skupinke, tak som
to urobila. Predpokladala som, že čoskoro sa vráti hore a spýtam
sa ho na to… ale hore… už nikdy… nevyšiel.“
Rissi sa natiahla a stisla Genevievinu studenú ruku. „Potre­
bujete ešte prikrývku navyše?“
„Nie.“
„Klop, klop,“ ozvala sa žena odo dverí.
„Poďte ďalej,“ pozvala ju doktorka Laytonová.
Žena plnších rozmerov vošla s  veselým úsmevom dnu.
V  rukách držala tácku. „Doniesla som vám čaj a  tiež nejaké
linecké koláčiky. Sú čerstvé. Nesiem ich priamo z kuchyne.“
„Ďakujem,“ povedala Genevieve,  chytila teplý hrnček do
rúk a ovinula ho dlhými prstami.
„Donesiem vám ešte niečo?“
„Netreba, ďakujem.“
Žena sa obrátila na Rissi. „A čo vám?“
„Ďakujem, nič si neprosím.“
„Dobre, tak sa opatrujte, pani Genevieve.“

155
 Vražedný príliv

Rissi si pripadala ako ničomníčka, že sa chystá ďalej vypo-

čúvať túto úbohú ženu, ale bola to jej práca a jediný spôsob, ako
mohla tejto trúchliacej vdove pomôcť. „Viem, že to nie je ľahké,
ale musím…“
„Som rada, že sa pýtate. Viem, že iba chcete zistiť, čo sa stalo
môjmu mužíčkovi.“
Rissi zahrialo pri srdci, ako milo nazvala svojho manžela.
„Keď sa John nevracal, aby sa k  nám pripojil, išla som ho
skontrolovať.“
„A?“
„Dvere kúpeľne boli zamknuté. Klopala som, ale neodpo-
vedal. Volala som ho po mene, ale nedočkala som sa žiadnej
odpovede.“ Dvakrát sa zhlboka nadýchla. „Začínala som sa
obávať. Nevyzeral dobre a už sa ani neozýval. Nepodobalo sa to
naňho. Nikdy ma neignoroval.“
„Zavolala som naňho ešte hlasnejšie. Ďalší člen posádky –
myslím, že sa volal Jack – ma musel počuť, pretože pribehol
ku mne dolu. Skúsil otvoriť dvere, potom mi povedal, aby som
odstúpila a  rozkopol ich. Pozrela som sa dnu. John ležal na
dlážke, hlavu mal poranenú a krvácal. Chcela som sa k nemu
rozbehnúť, ale Braxton ma zadržal.“
„Aj Braxton tam bol?“
„Vtedy už áno. Musel počuť hluk zdola alebo môj krik.
Neviem. Chcela som sa iba dostať k  Johnovi. Jack vošiel dnu
a snažil sa ho prebrať. Skontroloval jeho životné funkcie a potom
sa na mňa pozrel a vtedy som to pochopila.“ Pošúchala sa po
hrdle. „Prišlo mi zle…“
„To je úplne prirodzená reakcia.“
Prikývla. „Pribehol Mo a pýtal sa, čo sa stalo.“
„A čo Marv?“
„Nie.“ Pokrútila hlavou. „Nebol tam. Keď sme vyšli hore,
videla som ho pri kormidle. Asi zastupoval Jacka, kým bol pri
mne dole.“

156
 DANI PETTREYOVÁ

„Čo potom urobila posádka?“

„Braxton mi uterákom zakryl tvár a Mo mu kázal, aby ma
vyviedol hore. Nechcela som Johna opustiť, ale trval na tom
– vraj takto Johna nepotrebujem vidieť. Braxton ma vzal na
prednú časť paluby, aby som sa nadýchala čerstvého vzduchu.
Odrazu sme začuli prenikavý výbuch a ovalila nás horúca vlna
vzduchu. Mo pribehol a vravel, že musíme loď opustiť. Od tej
chvíle si to pamätám iba matne.“
„Posádka začala evakuovať všetkých do záchranných člnov?“
„Áno, ale ja som sa zaťala a nechcela som tam Johna nechať.
Snažila som sa presvedčiť Moa, aby šiel poňho, ale trval na
tom, že musíme nastúpiť do člnov. Že je príliš neskoro. Voda sa
z kabíny liala na hornú palubu.“
Rissi vírilo v  hlave množstvo otázok. Musí ihneď hovoriť
s Marvom. A keď sa usúdi, že je bezpečné potápať sa do vraku
Calliope, Noah, najpravdepodobnejšie s Finnom, keďže Sama už
niet, pôjdu dole a vytiahnu Johnovo telo, aby sa spravila pitva.
„Hovorili ste niekomu z posádky, čo vám John povedal, keď
sa vynoril?“
„Nie.“ Zahryzla si do spodnej pery a nadýchla sa. „Mala som
pocit, že to nemám robiť. Preto som tak veľmi chcela s  vami
hovoriť osamote.“ Nahla sa dopredu, v malých modrých očiach
mala strach. „Myslíte si, že môjho Johna zabili?“
„Ja ne –“
Dvere sa prudko otvorili a  objavila sa v  nich žena, ktorá
vyzerala presne ako Genevieve, len o pár desiatok rokov staršia.
„Mama,“ Genevieve roztiahla náruč. V  tvári sa jej zračila
bolesť.
„Och, zlatíčko,“ ponáhľala sa k dcére a zovrela ju v náručí.
„John… je –“ zaštikútala pomedzi vzlyky, až to napokon
povedala. „Mŕtvy.“
„Počula som to. Je mi to tak ľúto, dieťatko moje.“
Rissi sa postavila. „Nechám vás, nech máte súkromie.“

157
 Vražedný príliv

Genevieve sa k nej natiahla. „Porozprávate sa s nimi? Zistíte,

čo sa tam stalo?“
„Môžem vás uistiť, že všetko prešetríme,“ prikývla. „Na
stolíku vám nechám svoje telefónne číslo pre prípad, že by vám
ešte niečo napadlo.“
„Ďakujem.“
Pozdravila Genevievinu mamu kývnutím hlavy a dala sa na
odchod.
Práve v takéto okamihy, keď videla milujúcu matku s dcé-
rou, si uvedomovala, že je sirotou, a vždy ju to rozľútostilo.
Prežila mnoho rokov v súžení a zažila mnohé straty. Už dlho
sa necítila šťastná. Nie odkedy Mason odišiel.

158
TRIDSAŤŠESŤ

Gabby a Tess zastavili pred dvojposchodovým domom Dennisa

Fletchera v štýle Cape Cod* na predmestí Wilmingtonu pri rieke
Golden River,** hoci pri bližšom preskúmaní by bola hnedá rieka
vhodnejším názvom. Tess jej vysvetlila, že toto nezvyčajné sfar-
benie je dôsledkom miazgy z kôry stromov, ktorá sa dostávala do
rieky. Gabby aj napriek tomuto vysvetleniu pri pohľade na kalnú
rieku behal mráz po chrbte. Mala pocit, že tam číhajú krokodíly.
Zastavili vedľa Fletcherovho SUV vínovočervenej farby.
Zistili, že nie je zamknuté. Gabby začala hľadať v  priehradke
na strane spolujazdca, ale nenašla nič podobné Willovej karte.
Prehľadala aj odkladací priestor na dverách spolujazdca, Tess
prezrela vodičovu stranu.
Keď už prestávala dúfať, že niečo nájdu, Tess stiahla dole
tieniacu clonu na vodičovej strane a vypadol z nej obal na zips,
v ktorom bol červeno-biely preukaz.

* Cape Cod – tento architektonický typ domov má svoj pôvod v zalesnených

anglických krajoch a do Ameriky sa dostal prostredníctvom anglických pro-
testantských (puritánskych) tesárov. Moderné Cape Cod Houses sa vyznačujú
symetrickým dizajnom so sedlovou strechou, s vikierovými oknami, komín-
mi situovanými v strede strechy a jednoduchými exteriérovými ozdobami.
** Golden River – zlatá rieka

159
 Vražedný príliv

„Dobrá práca.“
„Myslím, že sa učím celkom rýchlo.“
Teraz ešte musia zistiť, od čoho sú tie vstupné karty. Možno
od garáže alebo nejakého skladu. Kamkoľvek ich zavedú, Gabby
dúfala, že sa dostanú o krok bližšie k tomu, kto stál za Willovou
smrťou.
Neustále premýšľala nad tým, do čoho sa mohli tí dvaja
zapliesť. Uvažovala, aké prepojenie je medzi zosnulými drogo-
vými pašerákmi a fiktívnou spoločnosťou Litman Limited.
A v prvom rade, prečo sa vlastne do toho celého Will zaplie-
tol? Minulý rok počas svojho trojmesačného zimného pobytu
vo Wilmingtone ho spoznala celkom dobre a videla, ako veľmi
ľúbi Tess. Bol do nej blázon. A aký bol pyšný, keď mu oznámila,
že je tehotná. Gabby sa na tejto šťastnej udalosti zúčastnila.
Odvtedy prešlo šesť mesiacov a  jeho už niet. Will musel mať
vážne finančné problémy a obávať sa, ako zabezpečí manželku
s dieťaťom, keď sa namočil do niečoho nelegálneho. S najväčšou
pravdepodobnosťou to bolo tak.
„Si pripravená, Gabs?“ spýtala sa Tess.
„Hej, prepáč, len si to všetko premietam v hlave.“
Tess jej venovala úsmev – alebo skôr odraz niečoho ako
úsmev – v očiach mala smútok. „Myslela som si. Zastaví sa tá
tvoja myseľ niekedy?“
Pokrútila hlavou. V  jej prípade aj odpočinok musel v  sebe
niesť niečo zaujímavé. „To nie,“ povedala a prudko si vzdychla,
až si odfúkla prameň vlasov z tváre. Na ramenách jej pri spo-
mienke na Finnov dotyk naskočila husia koža. Prstami jej vtedy
zapravil za ucho neposlušný pramienok vlasov. Nechal tam
prsty o čosi dlhšie, tvár mal len pár centimetrov od nej… a…
Prudko sa nadýchla. Tam by sa mysľou nemala túlať. Nemala
by sa tým vôbec zaoberať. Nemôže zase riskovať kariéru kvôli
nejakému chlapovi. Ani kvôli takému dobrému ako Finn. Kvôli
Asimovi riskovala svoju reputáciu a úplne jej ju zničil, rovnako

160
 DANI PETTREYOVÁ

ako ju takmer pripravil i o život. Keby nezasiahla vojenská jed-

notka zo SEAL* a  nezačala v  tej chvíli páliť strely, už by bola
mŕtva. Pred očami jej prebehol obraz, ako Asim bez života padá
na zem a  zrnká piesku pri jeho dopade vyletujú do vzduchu.
V ušiach sa jej ozýval prúd výstrelov a srdce jej divoko tĺklo.
Na ramene jej pristála čiasi ruka a ona podskočila od úľaku.
„Prepáč,“ povedala Tess. „Vyzeráš, akoby si bola mysľou inde.“
Gabby si uhladila vlasy dozadu. „Som v pohode. Len moja
myseľ dnes pracuje na plné obrátky.“ Vystrela sa a  zatlačila
spomienky do úzadia. „Dobre, takže ja idem dnu, ty počkáš
v dodávke. Zamkni si dvere.“
„Čože?“ Tess sa zamračila.
„Nemyslím si, že by sem niekto prišiel, keďže Fletcher je
stále v nemocnici a sme tu legálne, ale pre prípad. Budem oveľa
pokojnejšia, keď zostaneš v aute a zamkneš sa. Keď zbadáš aký-
koľvek náznak nebezpečenstva, odídeš.“
Tess vzdorovito stisla pery. „Prosím… to hádam nie.“
„Tess, myslím to vážne.“
„Som si istá, že aj Noah a Finn to myslia vážne, keď ti hovo-
ria, aby si zostala v bezpečí.“
„Možno.“
„A  tak ako ty ignoruješ ich, ja ignorujem teba.“ Zabuchla
vodičove dvere a vybrala sa smerom k domu. „Poďme.“
Tess bola rovnako tvrdohlavá ako ona. Išla by tam tak či onak.
„Dobre, ale drž sa pri mne. Platí?“
„Platí.“
Prešli cez trávnik, kde zeleň striedali plochy zeminy. Vyšli
po schodoch a Gabby otvorila verandové dvere. Visiaci zámok
s kódovaním sa nachádzal presne tam, kde vravela Val.

* SEAL – United States Navy’s Sea, Air, and Land Teams – Námorné, vzdušné
a pozemné tímy námorníctva Spojených štátov amerických

161
 Vražedný príliv

Naťukala kombináciu, čo im dala, a  keď stlačila gombík,

zámok zľahka povolil. Fletcher ho predsa len od odchodu svojej
ženy nezmenil.
Otvorili hlavné vchodové dvere a vošli do predsiene. Napravo
sa nachádzala obývačka, tak tam zamierili. Väčšinu priestoru zabe-
rala čokoládovohnedá rozťahovacia sedačka a menšia dvojmiestna
pohovka rovnakej farby s vínovočervenými vankúšmi. Jednoduché
kreslo smerovalo k televízoru s obrovskou plochou obrazovkou.
„Čo hľadáme?“ spýtala sa Tess, rozhliadajúc sa okolo.
„Niečo, čo by nám mohlo napovedať, do akej nelegálnej čin-
nosti sa Fletcher s Willom…“ Gabby si zahryzla do pery. Všetko,
čo doteraz zistili, naznačovalo Willovu účasť, ale nechcela to
povedať tak kruto…
Tess vyhŕkli do očí slzy.
„Och, Tess, prepáč. Nechcela som povedať, že Will robil
niečo nelegálne.“
„Je to veľmi pravdepodobné. Ja len, že… keď si to povedala
nahlas. Nenapadlo mi nikdy nič také. Ale ten spôsob, ako o tom
hovoril a bol taký vystresovaný… je jasné, že sa musel zapliesť do
niečoho veľmi zlého, pravdepodobne nezákonného.“ Pohladkala
si bruško a slzy sa jej rinuli po tvári.
Gabby ju objala okolo ramien. „Will ťa veľmi miloval. Ak
spravil niečo mimo zákona, som si istá, že iba preto, ako sám
povedal, aby zabezpečil teba a dieťatko. Akurát si na to nevybral
ten najvhodnejší spôsob.“
Prečo najprv rozpráva a potom premýšľa? Tak urputne sa sústre-
dila na ten prípad, že ani nebrala ohľad na priateľkine city a vypus-
tila z úst slovo „nelegálne“. Mala by s tým naozaj prestať. Obávala
sa, že Finn mal pravdu – že v honbe za príbehom dáva všetkých
a  všetko stranou. Neverila tomu, keď jej to povedal, ale teraz…
Prečo sa za tým tak vytrvalo ženie? Je to kvôli Tess alebo príbehu?
Cítila sa ako ten najhorší človek na svete. „Chcel sa z toho
vymotať. Kvôli tebe a Willovi juniorovi. Povedal ti to.“

162
 DANI PETTREYOVÁ

Tess potiahla nosom a prikývla. „Máš pravdu.“ Utrela si slzy

a povedala: „Poďme ďalej hľadať.“
„Počkaj,“ zastavila ju Gabby a vytiahla dva páry latexových
rukavíc. Vzala ich zo škatule na stanici. „Musíme sa uistiť, že
neporušíme dôkazy, ak by sem náhodou viedlo vyšetrovanie.“
„Dobre.“ Tess si navliekla pár, čo jej podala a potom začala
preberať kopiacu sa poštu na stole.
Gabby skúmala, čo sa kde nachádza. „Som zvedavá, či má
pracovňu alebo niečo podobné.“
Tess prikývla. „Hore sú oddelené spálne.“
Skvelé. Bolo prirodzené, že Tess poznala Fletcherov dom.
Navštevovali sa, keďže Dennis bol Willov nadriadený a chodie­
vali spolu na ryby.
Tess nasledovala Gabby hore schodmi. „Prvé dvere napravo.“
„Mám to,“ pohla Gabby kľučkou. Zamknuté. Pery sa jej
zvlnili do úsmevu. Málokto si zamykal pracovňu, ak v nej niečo
neschovával.
Postavila sa na špičky a prešla rukou po hornej časti zárubne.
Prstami nahmatala kovovú sponku slúžiacu ako kľúč. Vzala ju
a usmiala sa. Bývali takmer v každom dome pre prípad, že by sa
deti vymkli v niektorej z izieb. Odomkla a otvorila dvere. Tess
sa držala tesne za ňou.
Protiľahlú stenu zdobili dve rovnaké knižnice a medzi nimi
sa nachádzala čierna kartotéková skrinka s piatimi zásuvkami.
Podišla k nej a ako predpokladala, zistila, že je zamknutá.
„Pozri sa, či nie sú nejaké kľúče v zásuvkách stola,“ povedala
Tess, ktorá ich už začala prehľadávať.
Otočila sa ku knižnici na ľavej strane. Väčšina kníh v  nej
bola o  zbraniach, munícii,  rybárstve a  nechýbalo tam i  zopár
zamilovaných románov. Bezpochyby ich tu nechala Val. Gabby
sa najviac zapáčila krištáľová kačica na tretej poličke. Zodvihla
ju a  celkom ju prekvapila jej váha. Usmiala sa, keď pod ňou
našla kľúč.

163
 Vražedný príliv

Keď sa chystala odomknúť, zdola k nim doľahol akýsi škripot.

Tess sa na ňu vyľakane pozrela. „Čo to –“
„Čššš,“ Gabby si položila prst na pery a  potom sa pohla
k dverám s ťažkou kačkou v ruke. Tak úporne sa snažila Tess
presvedčiť, aby zostala v dodávke, že úplne zabudla na kabelku
– v ktorej mala zbraň – vo Willovom aute.
Začuli kroky. Ktosi kráčal, vŕzgajúc hore dreveným schodiskom.
Gabby naznačila Tess, aby sa schovala za písací stolík, a po
chvíľke signalizujúcich gest sa Tess strčila pod stôl.
Gabby sa zrýchlil dych a  srdce jej divoko tĺklo. Oprela sa
o stenu. Ktokoľvek to bol, práve teraz zastavil na chodbe a pri-
bližoval sa k nim. Jeden, dva, tri… Keď cez dvere zazrela, že má
v ruke pripravenú zbraň, z celej sily udrela.
Muž spadol chrbtom na podlahu. Gabby sa pozrela na zakr-
vavený podstavec kačky a potom na chlapíka so škaredou sečnou
ranou na hlave. Potom si všimla Glock na dlážke vedľa neho.
„Gabby!“ zo schodišťa k nej doľahlo volanie.
Finn? „Tu hore.“
Začula jeho kroky na schodoch. Vynoril sa spoza rohu so
strachom v  očiach. Pohľadom prešiel z  kačky k  chlapíkovi na
dlážke. Odkopol od neho zbraň. „Spravil vám niečo?“ spýtal sa,
keď sa zohýnal k mužovi, aby ho spútal.
Gabby pokrútila hlavou a otočila sa k Tess, ktorá už obchá-
dzala stolík a smerovala k nim. „Je ti niečo?“
Roztrasená Tess odvetila. „A tebe?“
Ešte stále jej telom koloval adrenalín a búšilo jej srdce. Inak
sa cítila v poriadku. „Nič. Som v pohode.“
Finn na ňu vrhol namosúrený pohľad, až očervenel. „Nič
na tomto sa mi nezdá v pohode. A to nie som ani spolovice taký
naštvaný, ako bude Noah.“
Preglgla. „Počkaj chvíľku… ako si vedel, kde sme? Myslím…
teda predpokladám, že Caleb ti povedal, že som zmizla, ale ako
si prišiel na to…“

164
 DANI PETTREYOVÁ

Pomädlil si ruky. „Som jednoducho taký dobrý.“

Gabby pretočila očami. „Aha.“
Pokrútil hlavou. „To je dlhý príbeh. Povieme si to radšej neskôr.“
Vytiahol si mobil a zavolal na stanicu. Najprv vysvetlil, čo
sa stalo, a potom požiadal Caleba, aby prišiel. „Potrebujem ťa,
aby si išiel s  podozrivým na stanicu, kým ja s  Gabby odpre-
vadíme Tess bezpečne domov. Áno. Ešte je mimo, ale už som
si všimol, že sa začína preberať. Zavolal som aj záchranku…
Vďaka.“ Zložil a otočil sa naspäť k mužovi.
Chlapík otvoril oči a na tvári sa mu zračilo obrovské rozčúle-
nie. Začal trhať putami a pomedzi zuby chrlil nadávky.
„Upokoj sa,“ povedal mu Finn, mieriac mu zbraňou na zakr-
vavené čelo. „Sú tu aj dámy.“
„Je mi jedno, či sú tu nejaké skur…“ spustil ďalšiu spŕšku
nadávok, ešte vyberanejších ako predtým, „alebo či tu je rovno
anglická kráľovná,“ vyprskol.
„Presuňme sa dole, kým príde kolega Eason.“ Finn postavil
muža na nohy a viedol ho ku schodom.
Chlapík sa otočil a cez rameno zazrel na Gabby. „Budem ti
v pätách, kým do toho neprestaneš pchať nos.“
„Nikomu nebudeš v pätách, keďže si asi dlhý čas posedíš za
mrežami,“ povedal Finn drsne a silnejšie mu zovrel rameno.
Muž si odfrkol. „Dokopy nič nevieš.“
Gabby, uvažujúc nad jeho slovami, prižmúrila oči. „Čo
mám nechať tak?“ Zakričala za mužom dole schodmi. „Čo tým
myslíš?“
Muž sa nahol dozadu a  v  očiach mu tancovalo zlovestné
potešenie.
Gabby ich nasledovala do obývačky, kde Finn prečítal chla-
píkovi jeho práva. Potom sa ho spýtal: „Poslal ťa Fuentes?“
Muž sa zamračil a v jeho očiach sa zračilo prekvapenie. „Kto
je Fuentes?“

165
TRIDSAŤSEDEM

Rissi zistila, že Marv Lewis sa nachádza v jednej z izieb pohoto-

vostného oddelenia. Zašívali mu ranu na čele.
„Ako sa máš, Marv?“
„Nemôžem sa sťažovať. Prežil som výbuch.“
„Keď ťa pustia, musím sa ťa spýtať na zopár vecí.“
„Sú tu takí zaneprázdnení, že to asi nejakú chvíľu potrvá.
Pokojne sa pýtaj aj teraz.“
„Okej, super.“ Otočila sa a zavrela za sebou presklené dvere.
„Takže na čo sa ma chceš opýtať?“ spýtal sa Marv, uhladiac
si prikrývku na nohách.
„Mohol by si mi zrekapitulovať dnešok? Najmä tvoje potápa-
nie s Johnom Laytonom?“
„Jasné,“ povedal to akosi zvláštne ochotne. Marv sa správal
vždy slušne, ale nikdy až takto priateľsky. „Všetko šlo ako po
masle. Taký obyčajný deň, hladký priebeh potápania, až kým
nespanikáril pri výstupe.“
„Prečo spanikáril?“
„Netuším. Môžem sa len domnievať, že naňho doľahla tá
hĺbka. Tak hlboko k lodným vrakom sa ponáral iba druhýkrát
a dobre vieš, že loď St. Marie má skutočne úzke chodbičky. Len
čo sme odtiaľ odišli, vystrelil nahor. Nečudujem sa, že sa cítil
dezorientovaný a udrel sa do hlavy.“

166
 DANI PETTREYOVÁ

„Videl si ho, že bol dezorientovaný?“

„Nie. Robil som si potrebné zastávky cestou nahor, takže
keď som sa dostal nad hladinu, už bol na toalete. Musela sa
mu točiť hlava, keď tak rýchlo vystúpil nahor. Loď sa knísala,
vlny boli celkom silné, ľahko sa mohlo stať, že stratil rovnováhu.
Úbohý chlapík, spadol fakt veľmi nešťastne.“
„Kde si bol ty, keď ho našli?“
„V  zadnej časti lode som sa rozprával s  Moom o  ponore,
o tom, čo sa stalo, a odrazu sme začuli pani Laytonovú kričať.
Jack odovzdal kormidlo Braxtonovi a  utekal dole. Následne
sme začuli silný buchot. Mo mi kázal ísť ku kormidlu a Braxton
sa tiež ponáhľal dolu. Mo skontroloval, či sú ostatní pasažieri
v poriadku, a potom tiež zišiel dolu. Posledné, čo si pamätám,
bolo, ako Braxton vyprevádzal veľmi bledú pani Laytonovú na
palubu.“
„Vtedy si sa dozvedel, že pán Layton zomrel?“
„Áno, pani Laytonová plakala. Braxton mi všetko vysvetlil
a išiel si s ňou sadnúť obďaleč. Zdola vyšiel Jack a poslal ma za
Moom, že ma potrebuje. Tak sme sa vymenili a ja som išiel dolu.“
„Čo si videl, keď si tam prišiel?“
„Pán Layton ležal na dlážke. Nasledoval ohlušujúci výbuch
a my sme museli utekať z lode.“
„Poučil si dôsledne pred ponorom pána Laytona o  nevy-
hnutnosti dekompresných zastávok pred výstupom na hladinu?“
Marv napol ramená a  zamračil sa. „Samozrejme. Už taký
tréning absolvoval, ale vždy im všetko zopakujeme, aby ľudia
chápali dôležitosť tohto postupu. Vysvetlil som mu, že kvôli
hĺbke budeme cestou hore pravidelne zastavovať. Tiež som
upozornil na to, že niekedy ľudí vystraší, keď majú vystupovať
pomaly, ale je to absolútne nevyhnutné pre klientovu bezpeč-
nosť. John vravel, že tomu rozumie a chápe to.“
„Tak si to zhrňme. Videl si Johna Laytona na dlážke. Koľko
asi prešlo času odvtedy, čo si zišiel dolu, až kým sa ozval výbuch?“

167
 Vražedný príliv

Pokrčil plecami. „Hm… asi päť minút.“

Jeho predchádzajúce vyhlásenie naznačovalo, že sa to stalo
bezprostredne po tom. „Päť minút hovoríš?“ overovala si.
Opäť iba pokrčil plecami. „Tak si to pamätám.“
„A čo sa dialo počas tých piatich minút?“
„No, Mo a  ja sme skontrolovali, či je pán Layton naozaj
mŕtvy. Potom sa šéf chystal zavolať, že oznámi úmrtie, ale tá
explózia nás skoro zrazila z  nôh. Na palubu sa vovalila voda.
S  Moom sme sa snažili odtiahnuť telo Johna Laytona z  vody.
Ešte sme netušili, že loď sa už nebude dať zachrániť.“
Pohli telom – to značne skreslí miesto činu. Keďže sa však
Calliope potopila, vlastne na tom ani nezáležalo. Čo mohlo
spôsobiť výbuch vzápätí po tom, čo sa tam udialo? Znelo to
nanajvýš podozrivo.
„Kam ste posunuli telo?“
„Dopredu k Moovej kabíne.“
„Pred jeho kanceláriu alebo spálňu?“
„Do kancelárie, na gauč.“
„Nenapadlo vám, že ste takto zničili dôkazy?“
„Dôkazy?“ Marv nechápavo pokrčil čelo.
„Ide o  miesto činu.“ Alebo aspoň bolo, kým ho nezničili
a výbuch poslal celú loď na dno.
„Miesto činu?“ Marv sa zamračil. „Aký zločin? Bola to nehoda.“
„Ako si tým môžeš byť taký istý?“
„Bol predsa za zamknutými dverami. Pošmykol sa, spadol
a udrel si hlavu.“
Zdalo sa veľmi pravdepodobné, že sa to naozaj tak stalo, ale
bez možnosti prehľadať miestnosť, kde sa to stalo, a  prezrieť
telo si tým nemohla byť istá. „Povedz mi viac o tom výbuchu,“
požiadala ho.
„Nič viac neviem.“ Marv pokrčil plecami. „Počuli sme
strašný buchot a  na loď  sa vovalila voda. Presunuli sme telo
Johna Laytona a loď sa začala potápať. Zadok lode horel a už

168
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

sa potápal pod hladinu, takže sme ihneď začali s  evakuáciou

pasažierov do záchranných člnov. Uistili sme sa, že každý
z nich má záchrannú vestu, vyslali sme núdzový signál s našimi
súradnicami a opustili sme loď. Potom ste prišli vy a napokon sa
ukázala pobrežná stráž.“
„Takže Mo nestihol oznámiť úmrtie kvôli…?“
„Kvôli tomu výbuchu.“
Tak prečo nič nespomenul, keď volal o pomoc? A čo sa stalo
počas tých piatich minút? Naozaj sa iba rozprávali a prehliadali
telo?
Mo býval počas ich potápačských výprav naozaj úžasný
sprievodca, ale v tomto príbehu skutočne niečo nehralo.

169
TRIDSAŤOSEM

Finn pozoroval Gabby, ako poslednýkrát zamávala Tess na rozlúč-

ku. Odviezli ju domov, pomohli jej zbaliť sa a odviezli ju na malé
letisko mimo Wilmingtonu. Súhlasila, že najlepšie bude, ak istý čas
zostane s bratom a jeho rodinou na námornej základni v Norfolku.
„Tam to bude pre ňu bezpečnejšie ako tu,“ povedal
Finn, položil Gabby ruku na chrbát a nasmeroval ju do svojho
Nissana Rogue. Otvoril jej dvere a až vtedy, keď bola bezpečne
vnútri, obišiel auto a sadol si na miesto vodiča.
Slnko zohrialo interiér auta a  teplo v  ňom ho ešte viac
podráždilo. Vrelo to v ňom od chvíle, čo zbadal toho muža vojsť
do Fletcherovho domu. Zaparkovať auto mu trvalo asi len šty-
ridsaťpäť sekúnd, ale pripadalo mu to ako hodina. Rozbehol sa
hore schodmi, srdce mal až kdesi v krku a bál sa, že nestihne prísť
včas. Meškanie pri zachraňovaní sa mu akoby stávalo osudným.
Alebo sa mu to aspoň tak zdalo. Ale tentoraz ho našťastie Pán
Boh ušetril. Ochránil Gabby i Tess.
Vycúval z  parkovacieho miesta a  vyrazil s  SUV-ečkom na
cestu. „Gabby…“
„Viem, čo sa chystáš povedať.“
O tom vážne pochyboval.
„Viem, že to, čo som spravila, bola hlúposť – súhlasím s tým.
To po prvé.“ Gabby nikdy predtým neuznala, že sa mýlila.

170
 DANI PETTREYOVÁ

„A nikdy som so sebou nemala brať Tess.“

„Tess? To si teda nemala, ale čo ty? Vôbec si nikam nemala
ísť. Bodka.“
„Ale mala som sľubnú stopu.“
Koľko sa už napočúval o tých jej stopách? Na čo prišiel pri
počúvaní jej príbehov z  bojového poľa? Ak sa objavila nejaká
sľubná stopa, všetko nechala tak a  nechala sa ňou slepo viesť.
Tak ako nechala jeho a  vykašľala sa na ich rodiaci sa vzťah.
V okamihu, keď dostala ponuku práce v Raleigh, sa na druhý
deň vyparila. Veľmi pochyboval o  tom, či sa v  tom rýchlom
kolobehu nad nimi aspoň zamyslela. Poklepal si po volante.
„Dnešok mohol dopadnúť úplne inak.“
Začesala si prstami vlasy za chrbát. „Ale nedopadlo to tak.“
„Ale mohlo. Nemala si takto riskovať.“
Oprela sa predlaktím o okenný rám. Zafúkal cezeň jemný
vetrík a privial dnu vôňu kvetov čiernookej Zuzany* z otvorené-
ho poľa za mestom, okolo ktorého prechádzali.
„Nemohla som predsa tušiť, že by sa mohlo stať práve toto.“
„Presne,“ mierne zdvihol hlas. „O  tom práve hovorím.
Nemôžeš vedieť, čo sa môže stať, keď budeš kade-tade behať
a pchať nos do cudzích záležitostí.“
„Tak ja pchám nos do cudzích vecí? A čo potom robíš ty?“
„Svoju prácu.“
Prekrížila si ruky na hrudi. „Veď aj ja.“
„Noah povedal, že teraz máš voľno.“
„Nie, nemám.“
Tvrdohlavá ženská. „Čo ti vari vôbec nezáleží na vlastnej bez-
pečnosti, na vlastnom živote?“ Mlčala a on vďaka tomu počul
i tlkot srdca. Silnejšie stisol volant. „Tebe asi na ňom nezáleží,

* popínavá rastlina s odborným názvom rudbekia žltá, má žltú farbu a v stre-

de je čierna – pripomína tak čierne oči

171
 Vražedný príliv

ale mne áno.“ Stiahlo mu hrdlo. Naozaj to teraz povedal? Žene,

ktorej nevadilo zlomiť mu srdce?
Čo to s ňou bolo? Bola v meste iba chvíľku a už zase cítila to,
čo v sebe potláčala, alebo sa o to aspoň snažila. Tie pocity zase
vyplávali na povrch.
„Ja…“ zápasila so slovami. „Samozrejme, že mi záleží na
svojej bezpečnosti. Nemyslela som si, že sa tam môže niečo
prihodiť.“
Nervózne si rukou začesal vlasy, ktoré mu vietor postrapatil.
„To si nikdy nemyslíš.“
Pozrela naňho a potom znova vyzrela cez okno. „Skutočnosť,
že sa tam niekto objavil, by ti mala napovedať, že vo Fletcherovej
pracovni sa nachádza niečo dôležité.“
Finn sa zamračil. „Prečo si to myslíš?“
„Prečo inak by sa tam objavil ozbrojený chlapík?“
Poklepal si po volante. „Poslal ho Fuentes.“
„Prosím ťa, neverím, že si si nevšimol nefalšované prekva-
penie v  jeho tvári, keď si spomenul Fuentesa. Nemal tušenia,
o kom hovoríš.“
Mala pravdu, ale očividne išiel po Gabby. Alebo… chcel
ísť po niečo do Fletcherovej pracovne, ale zaskočila ho
Tessina a Gabbina prítomnosť. „Odhliadnuc od toho, bolo to
nebezpečné.“
Zamračila sa. „Ty nikdy nepriznáš, že mám pravdu, že?“
„Pravdu v čom? Kým sa ten dotyčný neprizná k tomu, čo ho
viedlo do Fletcherovho domu, nemôžeš si byť istá, prečo tam
šiel.“
Znechutene si vzdychla.
On však mal možnosť, ako zistiť, či Fletcher ukrýva niečo,
čo súvisí s týmto prípadom. Cez Bluetooth zavolal do úradu.
„CGIS, úrad vo Wilmingtone,“ ozvala sa Emmalyne.
„Ahoj, Emmy. Mohla by si zapracovať na získaní povolenia
prehľadať Fletcherov byt? Myslíme si, že sa v  ňom nachádza

172
 DANI PETTREYOVÁ

niečo, čo súvisí s  prípadom,“ povedal a  doplnil ešte zvyšok

informácií.
„Idem na to,“ riekla Emmy. „Gabby je v poriadku?“
„Som v pohode,“ ozvala sa samotná Gabby.
„To rada počujem.“
„Sme na ceste. Prídeme asi o pätnásť minút,“ informoval Finn.
„Tak sa vidíme,“ povedala a zložila.
Gabby sa obzrela a samoľúbo sa uškrnula.
Finn pokrútil hlavou. „Možno vôbec nemáš pravdu.“
Vystrela sa, zdvihla hlavu a prekrížila si ruky na hrudi. „To
ešte uvidíme.“

///////////////

Gabby a Finn dorazili na stanicu, kde našli Caleba prechádzať

sa hore-dole.
„Čo sa deje?“
„Ten chlapík požiadal o právo zavolať si…“ začal Caleb.
„A?“
„Volal spoločnosti Litman Limited,“ dokončila Emmy.
Finn neveriacky pokrútil hlavou. „Čo majú všetci s  tou
firmou?“
„Urobil som len základný záznam. Vypočúvanie som nechal
na teba, keďže ty si ho tam zadržal,“ povedal mu Caleb.
„Vďaka,“ Finn pozrel na Gabby a  potom na hodinky.
„Kedy sa majú vrátiť Noah a Rissi? Potrebujú pomôcť s novým
prípadom?“
Caleb si pošúchal nos. „Práve teraz vypočúvajú svedkov
a Noah vravel, že to zvládajú.“
Gabby sa znepokojene pozrela na Caleba. Poslednú vec,
ktorú jej brat potreboval, keď pracoval na prípade, bola starosť
o ňu. „Zmienil si sa…“
„O tvojom miznúcom triku a lá Houdini?“

173
 Vražedný príliv

Preglgla. Nechcela Calebovi vyrobiť problém tým, že odišla.

„Prepáč, ja…“
Caleb zdvihol ruku v  obrannom geste. „Nemusíš mi nič
vysvetľovať. To je medzi tebou a tvojím bratom. Ale keď mi ešte
raz prikážu strážiť ťa, nikam len tak sama nepôjdeš.“
Prikývla „Rozumiem.“
Finn sa uškrnul a namieril si to k vypočúvacej miestnosti.
„O dvadsať minút som späť. Je celá tvoja,“ povedal Calebovi.
No super…

174
TRIDSAŤDEVÄŤ

Noah kráčal po chodbe pohotovostného oddelenia štátnej

nemocnice. Chápal, že Mo chcel, aby všetkých pasažierov a zvy-
šok jeho posádky ošetrili skôr ako jeho. Ale prečo to tak dlho
trvalo, kým sa k nemu vôbec dostali?
Odchlipol si z kávy a pozrel sa na hodiny.
Keď sa Calliope dostane úplne na dno a bude to bezpečné,
on a  Finn pôjdu dole a  nájdu telo pána Laytona, ak ho teda
výbuch nerozmetal na kusy. Dúfal, že dve časti, na ktoré sa loď
prelomila, nájdu relatívne blízko seba. Bolo by to pre pobrežnú
stráž ľahšie. Lepšie by sa hľadalo i stabilita pri potápaní by sa
dala lepšie odhadnúť.
Zovrelo mu žalúdok. Cítil sa veľmi zronene, že potápanie
spojené s vyšetrovaním absolvuje už bez Sama. S jeho odcho-
dom museli začať hľadať posilu do tímu. Chápal to, ale nebolo
to preto vôbec ľahšie. Na druhej strane, Finn bol talentovaný
potápač a  skvelo vypomôže v  tejto úlohe, no Noah už podal
žiadosť na nového vyšetrovateľa potápača. Nikto nemohol Sama
nahradiť, ale potrebovali niekoho na tejto pozícii.
Zatočila sa mu hlava. Odchlipol si z  kávy ďalší dúšok,
dúfajúc, že mu pomôže zbaviť sa hučania v  hlave. Pretrel si
čelo.
„Je ti niečo?“ spýtal sa ho Mo, len čo vošiel do miestnosti.

175
 Vražedný príliv

„To by som sa mal pýtať ja teba.“ Noah mu gestom naznačil,

aby sa posadil.
„Ako sa cítiš?“
Mo sa uvelebil v  čalúnenom kresle a  prešiel si rukou po
plešatej hlave. „Okrem toho, že mi krváca srdce za mojím poto-
peným dievčaťom Calliope…“
Noaha stále trápila jedna otázka. „Čo sa tam vlastne stalo?“
Mo zdvihol pohľad, sedel zhrbene. „Všetko išlo spočiatku
veľmi dobre. Na palube bola zvyčajná posádka – ja, Marv,
Braxton a  Jack.“ Oprel si lakeť o  koleno a  položil si čelo do
dlane. „Všetci pasažieri si robili základný kurz potápania na
otvorenej vodnej ploche okrem Johna Laytona. On sa chystal
druhýkrát na hlboký ponor k vraku lode.“
Noah prikývol. To počul aj od ostatných, s ktorými hovoril.
„Marv vzal Johna Laytona, Braxton a ja sme išli s ostatnými
a Jack bol pri kormidle. Náš ponor prebehol bezchybne. Vrátili
sme sa na palubu a klienti dostávali občerstvenie, keď sa náhle
vrátil John Layton a potom Marv.“
Posunul sa a zmenil polohu v kresle. „Pán Layton ihneď po
tom, čo sa vrátil, zamieril na toaletu. Braxton a Marv odložili
potápačské vybavenie. Potom sme začuli pani Laytonovú volať
o  pomoc. Vybral som sa dolu schodmi, Jack vyrazil dvere na
toalete. Pán Layton ležal na dlážke, hlavu mal dokaličenú
a zakrvavenú.“
„Bol…?“
Mo dlho vydychoval, vyfukujúc prúd vzduchu. „Mŕtvy,“ dodal.

176
ŠTYRIDSAŤ

Finn si prečítal záznam, ktorý dala Emmy dokopy. Dopátrala sa

k identite toho vlamača i k jeho poslednej známej adrese. Potom
vkročil do vypočúvacej miestnosti. „Pán Bashert, Isaac Bashert.
Tak sa voláte, pravda?“
Muž prikývol s  namosúreným a  so znechuteným výrazom
v tvári. Finn sa nahol cez stôl a odopol mu putá z háčikov sto-
la. Nevyzeral, že by mu od neho niečo hrozilo a navyše, lepšie
mohol čítať z reči jeho tela, keď mal ruky voľné.
Chlapík mal blond vlasy a modré oči a mohol byť rovnako
vysoký ako Finn, okolo stoosemdesiatpäť centimetrov. Fyzicky
sa na seba dosť ponášali, ale veľmi silno pochyboval, že si ináč
boli podobní.
„Tak prečo mi nepoviete, čo ste robili v  dome hlavného
námorného poddôstojníka Fletchera?“
Isaac spustil ramená a zhrbil sa. „Išiel som ho skontrolovať.
Počul som, čo sa mu stalo.“
„Takže ste s Fletcherom priatelia?“ Prečo tomu vôbec nedo-
kázal uveriť?
„Uhm.“ Chlapík si niečo vybral zo zubov.
Fakt očarujúce, pomyslel si Finn.
„Odkiaľ sa poznáte?“
„Z bowlingu,“ riekol muž a ani raz nezaváhal.

177
 Vražedný príliv

Finn prekvapene zdvihol obočie. „Z bowlingu?“

„Hej. Hrá za ligu Wilmington Lanes a ja sa len tak príležitost-
ne zastavím na hru. Naposledy sme sa tam celkom zarozprávali
a dali si spolu pivko.“
„Dobre.“ Neskočil mu na to. Celkom jednoducho si to
mohol overiť. „Ako ste sa dozvedeli o Fletcherovom zranení?“
„Na bowlingovej dráhe. Navyše, je toho plné mesto.“
„Prečo ste išli k nemu domov a nie do nemocnice?“
„Myslel som si, že sa zotavuje doma.“
„Vždy navštevujete priateľov ozbrojený?“
„Mám ju v legálnej držbe.“
Nanešťastie to tak naozaj bolo. „Prečo ste vybehli hore
schodmi so zbraňou v ruke?“
„Na príjazdovej ceste som našiel cudzie auto a počul som zho-
ra zvuky. Mal som z toho zlý pocit, tak som to išiel skontrolovať.“
„Čo ste si mysleli, že sa tam deje?“
„Domnieval som sa, že Fletcher môže byť v nebezpečenstve.
Chcel som iba zachrániť priateľa.“
„Volali ste na Fletchera, keď ste vošli dnu?“ Gabby vravela,
že nepovedal ani slovo a nijako sa neidentifikoval, že je v dome.
Na chvíľu sa zarazil a potom povedal. „Nie.“
„Prečo nie?“
„Predsa sa neohlásite, keď idete skontrolovať, či sa niekto
vlámal do domu.“
„Prečo ste sa domnievali, že sa tam niekto vlámal?“
„Mal som taký zlý pocit.“
„Zlý pocit?“
„Áno.“
Ako mal voči tomu argumentovať? „A  keď ste zbadali tú
ženu v pracovni…?“ Nemusel sa predsa dozvedieť aj Gabbino
meno.
„Nemal som čas pýtať sa jej, kto je a čo tam hľadá. Vyšiel
som spoza rohu a zahliadol som akési sklo v jej rukách. Ďalej si

178
 DANI PETTREYOVÁ

už len pamätám, že ma tým poriadne udrela do hlavy. Zobudil

som sa a zistil som, že ležím na dlážke a na rukách mám putá.
Chcem právnika, pretože za toto vás budem žalovať.“
„Žalovať za čo?“
„Za napadnutie.“
„Vošli ste do domu, ktorý vám nepatrí, neidentifikovali ste
sa, že ste vo vnútri, a  vytiahli ste na tú ženu zbraň. Bola to
sebaobrana a ona má na to svedka.“
„Chcem hovoriť so svojím právnikom.“
„Jemu ste volali do spoločnosti Litman Limited?“
Muž mu venoval prekvapený pohľad. „Vy ste vystopovali
môj hovor?“
„Použili ste náš telefón. Máme právo monitorovať všetky
telefonáty.“
Nahol sa dopredu s prepletenými rukami opretými o lami-
nátový povrch stola. „Pripadá mi to ako porušenie mojich práv.“
„Je to legálne.“
„To sa ešte uvidí. Ako som povedal, žiadam právnika.“
„Takže pre toto ste nevolali firme Litman Limited?“
„Na toto nemusím vôbec odpovedať.“
„Čo je to za firmu, Litman Limited?“
„Opakujem…“ So spokojným úsmevom sa ležérne zošuchol
v stoličke, hrbiac sa. „Nemusím na to odpovedať.“

///////////////

Gabby zahliadla Finna, ako sa vynoril z vypočúvacej miestnosti

s pevne zovretými perami a so znechuteným pocitom odrážajú-
cim sa mu v očiach.
„Nespolupracuje, že?“
Povzdychol si. „Tvrdí, že je Fletcherov kamarát a myslel si, že
to ty si ten votrelec.“
„To je smiešne.“

179
 Vražedný príliv

„Ty to vieš a ja to viem.“ Hodil zložku so záznamom na svoj

stôl. „Lenže nemá žiadne predchádzajúce záznamy a vyžiadal si
právnika.“
„No super.“
„Mám niekoľko horúcich stôp – mohli by sme prehľadať
jeho dom, ak na to dostaneme povolenie, a tiež sa popýtať vo
Wilmington Lanes.“
Gabby sa nechápavo zamračila. „Na bowlingových dráhach?“
„Vyhlásil, že tam sa spoznal s Fletcherom.“ Finn vytiahol zo
spisu chlapíkovu fotografiu a strčil si ju do vrecka.
„Zistím, či niekto pána Basherta spozná.“
„Mal by si si najprv pozrieť toto,“ povedala Emmalyne
a podala mu hárok papiera.
„Čo je to?“
„Adresa, na ktorej firma Litman Limited dostala balík.“
Gabby sa usmiala. Konečne mali reálne miesto prepojenia
na túto záhadnú firmu.
„Idem na to.“
„Môžem ísť s tebou?“ spýtala sa Gabby.
„Bol by som radšej, keby si ostala s Calebom.“
„Som na ceste na prehliadku bytov tých drogových pašerá-
kov,“ ozval sa Caleb, vstávajúc od stola. „Práve prišli povolenia.“
„Môže počkať so mnou,“ ponúkla sa Emmy.
„To nie,“ odvetil Finn. „Môže ísť teda so mnou.“
Emmy naklonila hlavu nabok a  riekla: „Som dostatočne
schopná Gabby ochrániť.“
Gabby si prekrížila ruky na hrudi. „Ja sa o  seba dokážem
postarať aj sama.“ Niežeby chcela podceniť Emmine schopnosti,
ale hovorili tu o nej, akoby bola nemohúca. Pred Bashertom sa
predsa perfektne ubránila.
„To je nám jasné,“ ozval sa Finn. „Útok s  tou kačkou bol
naozaj pôsobivý, ale keďže už na teba dvakrát zaútočili, najprv
v Raleigh a teraz tento Bashert, ktorý nás tu pletie vymyslenými

180
 DANI PETTREYOVÁ

historkami, budeš vo väčšom bezpečí pod drobnohľadom tréno-

vaného agenta.“
Otvorila ústa, že niečo povie, ale vzápätí ich rýchlo zavrela.
Prečo by sa mala hádať? Dostala predsa, čo chcela, môže sprevá-
dzať Finna pri vyšetrovaní. „Dobre,“ povedala.
Finn od prekvapenia rozšíril zelené oči. „Súhlasila si nejako
veľmi rýchlo.“
Iba sa usmiala.

181
ŠTYRIDSAŤJEDEN

Finn vystupoval hore hlavným schodišťom k budove na adrese

Shore Lane 4564 s  Gabby na vysokých podpätkoch po boku,
ktorá sa až príliš tešila z  toho, že ho môže sprevádzať. Bez
ohľadu na to, čo jej on a Noah vtĺkali do hlavy, robila si svoje
a  pracovala na vyriešení tohto prípadu presne tak ako aj on.
Mohol to buď akceptovať a spolupracovať s ňou – ak sa to tak
dalo nazvať – alebo sa bude naďalej o ňu strachovať, keď to bude
vyšetrovať sama na vlastnú päsť. Pri predstave, že sa potuluje po
okolí úplne sama, ho zamrazilo.
Povzdychol si, zaklopal na hlavné dvere a čakal.
Pofukoval vietor a doľahlo k nim šušťanie listov trošku pre-
rastených vŕb z neďalekej trávnatej parcely. Gabby sa knísala na
opätkoch s rukami v zadných vreckách džínsov. Hnedé vlasy jej
viali vo vetre okolo ramien.
Znova zaklopal. „CGIS,“ ohlásil sa. „Prosím, otvorte dvere.“
Pohol kľučkou, ale zistil, že je zamknuté. Bez povolenia by
aj tak nemohli vojsť dnu. Aj keď oň žiadali, ešte ho nedostali.
„Skontrolujeme to zozadu.“
Gabby išla za ním okolo murovanej brány siahajúcej do výš-
ky pásu vedúcej k zadnej betónovo-kamennej verande.
Vyšli po schodoch a  smerovali k  dverám, pravdepodobne
vedúcim do kuchyne. Ani tu sa však nik neozýval.
Gabby nakukla cez okno. Kuchyňa bola prázdna a tmavá.

182
 DANI PETTREYOVÁ

Bungalov, kam ich poslala Emmy, pôsobil tajuplne a opustene.

„Kto ste?“ ozval sa zozadu akýsi ženský hlas.
Finn sa otočil a zbadal pani asi okolo šesťdesiatky s krátkymi
šedivými vlasmi. Skúmavo na nich pozerala spoza pletivového
plota z náprotivnej strany.
„Kto ste, mladý muž?“
Gabby nasledovala Finna, ktorý podišiel k panej a preukázal
sa odznakom.
Vysvetlil jej náležité podrobnosti.
„Pána Bowena nikde v okolí nenájdete.“
Finn sa pri istote, s akou to povedala, zamračil.
„Prečo nie?“
„Zomrel pred pol rokom.“

///////////////

Cez otvorené okno v džípe ovieval Rissi jemný vánok. S Noahom

sa vracali na stanicu. Ešte stále sa jej v hlave prehrávali útržky
rozhovorov s pani Laytonovou a Marvom. Noahova korenistá
voda po holení sa miešala so slaným závanom z oceánu vzdiale-
ného menej než sto metrov od nich.
Pred semaforom na ceste zastavil a pozrel sa na ňu. „Čo si zistila?“
Rissi mu zopakovala všetko, čo dnes počula. Začala s Mar­
vovou verziou udalostí. „Povedal, že ponor prebiehal v poriadku,
no potom vraj John Layton spanikáril a rýchlo vystrelil nahor,
nedodržiac dekompresné zastávky.“
„Takže Layton mohol dostať dekompresnú chorobu?“
„Je to veľmi pravdepodobné, ale Genevieve Laytonová mi
vyrozprávala inú verziu príbehu.“
Noah prekvapene nadvihol obočie. „Aha?“
„Vravela, že keď sa jej muž vrátil na palubu, len čo zhodil zo
seba postroj, utekal na toaletu. Pôsobil rozrušene a vravel, že sa
niečo poriadne pokašľalo.“

183
 Vražedný príliv

Noah sa zamračil. „Povedal čo?“

„Nie. Povedal jej len, aby sa vrátila naspäť na hornú palubu
a zostala tam s ostatnými ľuďmi zo skupiny. Potom sa na toalete
zamkol.“
„Pýtala si sa Marva, čo sa pokazilo počas ponoru?“
„Nie. Chcela som, aby povedal, čo sa stalo, bez nejakej napo-
vedajúcej informácie.“
„Múdro.“
„Vravel, že až na ten Laytonov rýchly výstup všetko prebie-
halo, ako malo.“
„Takže jeden z nich, Marv alebo John Layton, klamal.“
Rissi prikývla. „Presne tak.“
„Keďže sa na to už pána Laytona nemôžeme spýtať, zajtra
opäť pôjdeme za Marvom.“
„To znie, akoby si už mal nejaký plán. Ako dlho podľa teba
potrvá, kým bude bezpečné potápať sa ku Calliope?“ spýtala sa.
„Ešte deň alebo dva.“
„Dúfajme, že nám loď i samotné telo Johna Laytona nejako
pomôžu pohnúť sa vo vyšetrovaní ďalej. A to aj napriek tomu,
že telom hýbali.“
Noah prekvapene zdvihol obočie vysoko do výšky. „Čože
urobili?“
„Marv hovoril, že s Moom presunuli Laytonovo telo na gauč
do kapitánskej kabíny.“
„Čože? Vari nevedeli, že tak zmaria dôkazy miesta činu?“
Rissi si sťažka vzdychla. „Marv tvrdí, že k žiadnemu zločinu
nedošlo. Že to bola nehoda.“
„Aj tak… dofrasa, prečo hýbali telom?“
„Vyhlasoval, že po výbuchu sa tam vovalila voda. Kým si
uvedomili, že Calliope už nezachránia, vraj sa snažili zabrániť,
aby Laytonovo telo nezaplavila voda.“
Noah si zabubnoval po volante. „To znie opodstatnene.“
„Dúfam, že ich k tomu viedlo iba to.“

184
 DANI PETTREYOVÁ

Venoval jej jeden kradmý pohľad. „Ale nemyslíš si to, že?“

Pomrvila sa na sedadle, zvažujúc, čo povie. „Nepáči sa mi
pomyslenie, že Mo alebo Marv, či ktokoľvek z posádky spravil
niečo zlé, ale…“
„Je tu niekoľko sporných otázok – nezrovnalosti medzi
opismi priebehu potápania Marva a Johna Laytona bijú do očí
najviac.“
„Spolu so skutočnosťou, ako zvláštne vyznieva, že najprv na
palube umrel človek a vzápätí loď vybuchla. Je to síce teoreticky
možné…“
„Ale prakticky nepravdepodobné.“
„Keď k tomu prirátame fakt, že hýbali s telom… Myslím si,
že to jednoducho celkom nepremysleli.“
„Pravda, ale je tam toho oveľa viac, čo treba prešetriť.“
Rissi prikývla. „Súhlasím.“
Noah prudšie buchol po volante.
Vyjavene naňho pozrela. „Obávaš sa o Gabby?“
Vzdychol si. „Hej. Veľmi si vážim, že Finn nad ňou drží stráž.
Viem, že ak by ju niekto hľadal, je lepšie, aby nebola pri mne.
Najpravdepodobnejšie je, že by ju hľadali v rodinných kruhoch,
ale aj tak…“
„Si skvelý brat. Obaja však dobre vieme, že Gabby aj Finnovi
prospeje, ak strávia nejaký čas spolu.“
„Máš pravdu. Len dúfam, že sa to neskončí rovnako ako
naposledy. Aby Finn zase netrpel.“
„Aj ja dúfam.“ Rissi si zahryzla do spodnej pery. „Nemyslím
si, že Finn túži po ďalšom srdca bôli.“
Noah si povzdychol. „Ani Gabby.“

185
ŠTYRIDSAŤDVA

Rissi nasledovala Noaha na stanicu. Tešila sa, že sú konečne

späť. Už teraz to bol pre nich dlhý a náročný deň.
„Ako ste všetci obstáli?“ spýtala sa Emmy. Dlhé tmavohnedé
vlasy mala vyčesané hore do chvosta. Na vysokých lícnych kos-
tiach mala jemný odtieň ružovej lícenky.
Noah sa zošuchol do svojho kresla pri stole. „Z väčšej časti
otrasení.“
„Je mi veľmi ľúto, že jeden z pasažierov umrel.“
Rissi si vzdychla, tiež sa unavene ponorila do kresla pri svo-
jom stole a otočila sa na kolieskach smerom k Noahovi. „Chúďa
jeho žena. Úplne ju to zdrvilo.“
„Čo sa presne stalo?“ spýtala sa Emmy, hodiac pohľad na
Noaha.
„Keď si volal, nezmienil si sa o žiadnych podrobnostiach.“
Prešiel si po nakrátko ostrihaných vlasoch. „Je to dosť kom-
plikované. Sadni si a s Rissi ti to všetko v rýchlosti povieme.“
Emmy si k nim prisunula svoje špeciálne kancelárske kreslo
s  ružovým čalúnením. Keď jej odpovedali na všetky otázky,
Rissi sa prisunula naspäť k stolu. Už sa tešila, keď sa prezlečie zo
šortiek a plaviek, ktoré mala na sebe od začiatku súťaže, a vyzuje
si žabky. „Nemôžem uveriť, že vyšetrujeme Moa a jeho posád-
ku. Je to neskutočné.“

186
 DANI PETTREYOVÁ

Emmy sa oprela o stôl. Dnes skombinovala bielu hodvábnu

blúzku s voľnou padavou vínovočervenou sukňou a šatkou rov-
nakej farby. Rissi si želala, aby mala aspoň spolovice taký cit pre
módu ako Emmy. Ona patrila k typu dievčat, čo nosia zväčša
iba tričká a džínsy. Nikdy nemala matku, ktorá by ju naučila
takéto veci. Pravdaže, technicky matku mala, ale keďže umrela
v dvadsiatich piatich na predávkovanie drogami, keď mala Rissi
iba päť rokov, nemohla ju vlastne ani považovať za skutočného
rodiča.
Noah sa rozhliadol po úrade. „Kde je Gabby?“
„S Finnom,“ oznámila mu Emmy.
„Ako to dnes išlo? Zostala tu bez protestov?“
Zahryzla si do plnej spodnej pery. „Uhm…“
Noah spýtavo nadvihol tmavé obočie. „Em?“
Vydýchla a povedala. „Myslím, že by si sa na to mal spýtať
priamo Gabby.“
„Kde sú teraz?“
„Finn volal a  vravel, že si idú niečo zobnúť do Coffee
Connection. Pýtal sa ma, či mi niečo nemajú priniesť.“
Naklonil sa k Rissi. „Spravila by si zatiaľ papierovačky, kým
sa vrátim?“
„Jasné.“
Zabuchol za sebou dvere a Rissi sa otočila k Emmy. „Modli
sa za Gabby.“
„Veru,“ prikrčila sa Emmy. „Mám zlé svedomie, že som mu
to povedala.“
„Nemala si na výber. Noah ti položil priamu otázku, a ak by
si mu aj nič nepovedala, obe dobre vieme, že Finn by to tak či
tak spravil. Ale urobila si dobre. Lepšie bude, ak to bude počuť
priamo od Gabby.“
Emmy si povzdychla. „Stále ma to trápi. Chápem aj Gabbin
pohľad na vec. Musí byť pre ňu ťažké držať sa nečinne stranou,
keď sa jej tu priamo pred očami rozvíja príbeh.“

187
 Vražedný príliv

„Súhlasím.“ Na druhej strane to bolo veľmi potešujúce,

že má brata i  priateľov, ktorí ju chcú ochrániť. „Než začnem
s papierovačkami, idem sa prezliecť.“
Emmy zdvihla hŕbu papierov z podstavca tlačiarne a vybrala
sa k svojmu stolu. „Daj mi vedieť, ako ti môžem pomôcť.“
„Vďaka. Začnem a uvidím, kam sa s tým dostanem.“
„Fajn. Idem spraviť plnú kanvicu kávy a dám ju potom na
môj stôl. Dáš si?“
„Áno, vďaka.“ Ráno vstávala o pol šiestej, aby sa stihla zahlá-
siť na preteky, ktoré sa začínali o siedmej.
Rissi sa vybrala do šatne. Prezliekla sa do čiernych nohavíc
a tyrkysovej blúzky. Pripravila si ich tam na oblečenie po pretekoch.
Sediac na lavičke, ktorá zaberala väčšiu časť dĺžky šatne,
nasunula si na nohy drahé značkové tyrkysové balerínky. Keďže
väčšinu dňa strávila na nohách, stáli za tú cenu.
Rozpustila si vlasy z rozstrapateného chvosta, do ktorého si
ich uviazala počas záchrany. Boli zamotané od slanej vody, tak
si ich prečesala kefou. Napokon sa jej použitím kondicionéra
na rozčesávanie podarilo dodať im trochu jemnosti a  formy.
Zaplietla si ich do hladkého vrkoča formovaného z ľavej strany
a prehodila si ho cez plece. Tvár si jemne opláchla, na riasy si dala
trochu maskary, na líca trocha lícenky, na pery lesk a následne
sa vrátila k svojmu stolu. Ani sa jej nechcelo pomyslieť na to, do
akej hŕby dokumentov sa musí pustiť.
Práve sa usadila do kresla, keď sa otvorili hlavné dvere. Vošiel
Logan v prenikavo ružovej havajskej košeli s bielymi a žltými
ibištekmi na bielych šortkách.
Pery sa jej zvlnili do úsmevu. Na takú žiarivú ružovú potre-
boval človek naozaj veľké sebavedomie. A Logan ho mal požeh-
nane. Niekedy to až hraničilo s  nafúkanosťou, ale našťastie
v ňom nebola ani štipka arogancie.
Ako sa približoval, miestnosťou zavanul silný rybací zápach.
„Hohó!“ Rissi skríkla. „Čo to má byť za smrad, Logan?“

188
 DANI PETTREYOVÁ

„Amber do mňa hodila rybu.“

„Amber? Môžem hádať? Tvoj najnovší úlovok?“
„Ženy, s ktorými randím, nie sú úlovky.“
„Pravda,“ Rissi sa snažila nerozosmiať.
Logan si rozopol košeľu, stiahol si ju cez ramená a namieril
si to do šatne.
Emmalyne mykalo kútikmi úst. V  očiach jej tancovalo
pobavenie. „Prečo do teba hodila rybu?“ spýtala sa ho, na čo sa
zastavil pred šatňou.
„Výstižnejšie povedané, pleskla ma ňou.“
Emmalyne vyprskla do smiechu. „Čo si jej spravil?“
„Milujem, ako zakaždým predpokladáš, že to ja som niečo
spravil.“
Stál tam bez trička a Rissi musela v duchu uznať, že mal
pôsobivo vypracovaný pekáč buchiet, ale nikdy sa na Logana
nepozerala ako na muža, čo by ju priťahoval. Bol to suknič-
kár – aj keď to možno znelo trošku nafúknuto. Mal srdce zo
zlata, ale stále sa hľadal. Lovil v plytkých vodách a očividne
potreboval zaloviť trošku hlbšie, aby si našiel nejakú poriadnu
ženu.
„Pridávam sa k Emmy, že za to môžeš ty,“ ozvala sa a prekrí-
žila si ruky na hrudi. „Tak vrav.“
Na peknej opálenej tvári sa mu zjavil výraz rezignácie.
„Možno ma tak trochu pristihla, keď som pomáhal inej
účastníčke exkurzie. Zhodnotila, že som trošku flirtoval, ale ja
som sa len správal slušne.“
„Ah-ha.“ Emmy pokrútila hlavou. „Prosím ťa, ty keď flirtu-
ješ, tak iba poriadne, nesnaž sa nám nahovoriť, že trošku.“
„Napriek tomu na teba to má nulový efekt.“
Emmy sa zaškerila. „Pretože takých, ako si ty, poznám.“
„A…“ Hodil tričko na stôl, podišiel k Emmy a sadol si na
kraj jej stola. „Aký to teda som, kráska?“
„Sukničkár.“

189
 Vražedný príliv

„Len preto, že rád trávim čas s krásnymi ženami, ako si ty,

to neznamená, že som sukničkár.“ Naklonil sa k nej, usmievajúc
sa. Emmy uhla pohľadom.
Svoju pozornosť preniesla na hromadu papierov pred sebou,
ale Rissi neušlo, ako jej sčervenali líca. „Len samotný počet žien,
s ktorými si randil, z teba robí sukničkára.“
„Prepáč mi, ale mala by si vedieť, že nikdy nerandím s viac
ako jednou ženou naraz.“
„To nie,“ prekrútila očami. „Iba ich meníš rýchlejšie ako
ponožky.“
Prstami chytil Emmy za bradu a nadvihol jej ju, aby sa mu
pozrela do očí. „Ver mi, že keď nájdem tú pravú, budem jej
verný.“
Emmy preglgla a po chvíľke, čo si bez slov hľadeli do očí, sa
vymanila z jeho zovretia. „Teraz už heš! Vážne potrebuješ sprchu
a ja mám kopec roboty.“
Logan si vzal košeľu a s jemným úsmevom na perách sa zno-
va vybral smerom k šatni.
Emmy dala Noahovi na stôl nejakú správu a povzdychla si.
„Prisahám, ten chlap je nemožný.“
Rissi sa otočila na stoličke späť čelom k stolu a usmiala sa.
Loganov ľúbostný život teraz vyzeral ako komédia omylov, ale
to sa mohlo hocikedy zmeniť. Naozaj verila, že nikto nemôže
byť taký beznádejný.
Prosím, Otče, nech Logan raz prijme naše pozvanie do kostola.
Nech si vypočuje tvoje Slovo. Ono dokáže meniť srdcia a premeniť
životy. Hlboko vo vnútri je to veľmi dobrý chlapec a  zúfalo ťa
potrebuje. My všetci ťa potrebujeme. Pomôž Loganovi pochopiť, že
v živote existuje viac ako hľadať rozptýlenie v prázdnych vzťahoch.
Pomôž mu otvoriť oči, aby videl krásu žien, ktoré sú ti plne odda-
né… ako Emmy.
Niečo medzi nimi bolo, ale stálo to na mŕtvom bode, a ak
Logan nezačne pátrať vo svojej duši, nikam sa to nikdy nepohne.

190
ŠTYRIDSAŤTRI

Finn odsunul Gabby hnedú drevenú stoličku. Vybrali si nená-

padný stôl v zadných priestoroch Coffee Connection.
Vo vzduchu sa niesla vôňa kukuričného chleba a čerstvých
čili papričiek zmiešaná s vôňou spálenej kávy. Gabby trvala na
tom, že toto slovo sa používa na opis úžasnej vône pri praže-
ní kávy nevhodne. Zo stroja zlatej farby, kde sa zrnká pražili,
vychádzala táto lahodná aróma.
Počas jej zimného pobytu ju často vídaval, ako sedí pri tomto
skle oddeľujúcom kuchyňu od reštaurácie a pozoruje, ako stroj
na praženie pracuje. Vyhlásila, že to mechanické vrčanie ju ako-
si upokojuje. Finnovi espresso smrdelo ako zhorená káva, ale aj
tak sa jej nevedel nabažiť. Každý voľný deň začínal s macchiatom
so štvornásobnou dávkou kávy.
Smitty, manažér Paula Barnesa a jeho zástupca, ich s úsme-
vom pozdravil. „Nech sa páči, drahí moji.“ Podal Gabby menu
napísané kriedou na malej tabuli – každý deň mali iné čerstvé
jedlá podľa Paulovho a Smittyho gusta.
„Och,“ ozvala sa Gabby, keď si prezerala zoznam jedál.
„Polievka z restovaných zelených paradajok, to znie ozaj chutne.“
Finn prekvapene nadvihol obočie.
„Čo?“ na perách sa jej zjavil úsmev. „Čo sa týka jedla, tu už
očividne nebývaš taký odvážny.“

191
 Vražedný príliv

„Som skôr ten typ, čo dáva prednosť jednoduchosti – dám

si kúsok južanského kukuričného chleba s čili, čo tu tak skvele
rozvoniava.“
Nechápavo pokrútila hlavou. „Čo máš s tým čili?“
„Môžem veriť, že ma nesklame.“
Podráždene podala Smittymu tabuľku s  menu. „Dám si
polievku z  restovaných zelených paradajok a  grilovaný syr
Gruyère.“
Smitty si zastrčil menu karty pod pazuchu a  uklonil sa.
„Skvelý výber.“ Usmial sa a vyrazil do kuchyne.
„Ani sa radšej nepýtam na Gruyère,“ ozval sa Finn.
„Je to veľmi chutný syr silnej orieškovej chuti.“
„A vari je na starom dobrom americkom syre niečo zlé?“
Prekrútila očami. „Netuším, kto z  vás je horší v  skúšaní
nových vecí. Ty alebo Noah.“
Naklonil sa dopredu. „Ja som vždy za nové veci, no čo sa
týka jedla, mám rád klasiku.“
Pokrútila hlavou a  oprela sa o  stoličku. „Chceš povedať
nudné.“
„Existuje niečo, kvôli čomu by si sa nehádala?“
„Pri tebe…?“ zaškerila sa. „Ani nie.“
Rozosmial sa. „Aspoň v tomto neodporuješ.“
Vyplazila naňho jazyk.
„Som preto vari menej dospelý?“
„To som nikdy nepovedala. Iba vravím, že čo sa týka jedla,
nemáš veľmi rozvinuté chuťové bunky.“
„A aké chute teda mám?“ pery sa mu zvlnili do úsmevu.
„Ako pubertiak.“
Trochu sa nad tým zamyslel. „S tým som v pohode.“
Prekrútila očami. „No jasné.“
Nechcel sa vzdať tejto hravej chvíľky. „Ty máš zase snobský
jazýček.“
„Si ako decko,“ zahnala sa zo žartu rukou.

192
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

Zachytil jej ju a krúživým pohybom jej palcom prešiel po dlani.

Sťažka preglgla a uprela naňho pohľad.
Ozval sa hlbokým zvodným hlasom. „Prisahám ti, že som
chlap, ako sa patrí.“
Otvorila ústa, že niečo povie, ale potom ich znova zavrela.
Kútiky úst sa mu roztiahli do ešte väčšieho úsmevu. Gabby
Rowleyová stratila reč. To sa mu naozaj podarilo? Nikdy si
nemyslel, že sa dožije toho dňa.
Niekoľkokrát po sebe v  rýchlom tempe zazvonil zvonček.
Gabby stiahla ruky späť a začala si nervózne naprávať obrúsok
rozprestretý na stehnách.
Líca jej očerveneli a jemu sa v hrudi rozhorela túžba. Nikdy
nestretol vzrušujúcejšiu ženu. Len čo vošla do miestnosti, reago-
val na jej prítomnosť… Načiahol sa po pohár vody a hltavo pil,
aby uhasil ten plameň, čo v ňom vzplanul.
Gabby sa usmiala a  upriamila pozornosť k  barovému pultu,
kde skladba Sweet Caroline* odštartovala Paulovu a Smittyho šou.
Finn si otočil stoličku, aby mal lepší výhľad.
„Objednaj si!“ skríkol Smitty.
„Zvonček zazvoň!“ zaškľabil sa Paul.
„Trojité sójové latte so škoricou, trojitá nízkotučná mocha,
veľké ľadové macchiato…“
Paul začal žonglovať s pohármi, zatiaľ čo Smitty v rýchlom
tempe vykrikoval objednávky.
Niekto v dave zapískal.
Finn sa pozrel na Gabby. Oči jej žiarili potešením.
„Ďalej objednávaj,“ zvolal Paul a začal žonglovať ešte rých-
lejšie a vyššie.

* Sladká Karolína – preklad názvu skladby Sweet Caroline, naspieval ju a zložil

Neil Diamond, vyšla v júni 1969 a inšpiráciou mu vraj bola dcéra prezidenta
Kennedyho Caroline, ktorá mala vtedy jedenásť rokov. Stala sa akousi neofi-
ciálnou hymnou bejzbalového štadióna Fenway Park v Bostone

193
 Vražedný príliv

„Veľké nitro* kakao s našľahaným krémom a osladené troji-

tou dávkou stévie, veľký čokoládový pohár so šľahačkou, zelený
čaj a čučoriedkové smoothie.“
Paul si pridal ďalšie tri poháre a teraz už žongloval so šiestimi.
Ľudia sa stavali na nohy, tlieskali, spievali si refrén skladby,
zatiaľ čo Paul a  Smitty žonglovali s  pohármi medzi sebou –
hádzali ich v  kruhovitých dráhach z  jedného konca barového
pultu na druhý. Gabby začala tlieskať, a keď sa do toho poriadne
opreli, Finn sa čoskoro pripojil tiež.
Paul si prehadzoval poháre popod nohu a  potom cez celý
pult až k Smittymu a ten mu ich zase vracal naspäť. Potom kaž-
dý jeden pohár uložil do radu a do každého vlial sirup. Smitty
sa zatiaľ postavil na druhú stranu a chytal poháre, ktoré potom
posúval pod kávovar na espresso.
Do vzduchu sa začala dvíhať para. To už všetci stáli na nohách
a  hlasno spievali Sweet Caroline. Rissi spomínala, že to spievali
v strede každej ôsmej zmeny počas bejzbalového zápasu vo Fenway
parku v Bostone, odkiaľ sem prišla, a to očividne aj Smitty. Liali do
nápojov mlieko, mixér vrčal a Smitty s Paulom spievali a pokračova-
li v tanečných kreáciách. Napokon sa dočkali obrovského aplauzu.
Gabby sa zvalila naspäť do stoličky a  nemohla sa prestať
smiať. „Títo chlapi sú fakt svetoví.“
„Myslím, že asi pričasto videli hippy hippy shake,**“ smial sa
spolu s ňou. Uprel na ňu pohľad so širokým úsmevom na perách.
„Čo je?“ Chcela sa prestať smiať, ale nemohla.
„Páči sa mi, keď sa smeješ.“
Zahryzla si do spodnej pery, ale úsmev na tvári jej nepohasol.

///////////////

* nitro – znamená, že nápoj je sýtený dusíkom

** skladbu The Hippy shake napísal a zložil Chan Romero v roku 1959 a ne-
skôr ju naspievali aj Beatles.

194
 DANI PETTREYOVÁ

Do Coffee Connection vošiel Noah a zvonček nad dverami ozná-

mil jeho prítomnosť.
Zbadal vzadu Finna a Gabby a napochodoval k ich stolu.
Gabby sa stretla s jeho pohľadom a zbledla. Mala by si niečo
vymyslieť.
Zodvihol obočie a povedal: „Mám sa vôbec pýtať?“
Napriamila sa. „Nie.“ Vzala do ruky obrovský žltý hrnček
a odchlipla si z penivého nápoja.
Stisol Finnovi plece,  odsunul si stoličku a  sadol si medzi
nich. „Počúvam.“
Gabby pozrela na Finna.
Ten iba v obrannom geste zdvihol ruky. „Je to tvoja historka.
Ty ju povedz.“
„No dobre,“ povzdychla si a otočila sa k Noahovi čelom.
„Keď už sme pri tom…“ Finn sa postavil. „Mal by som ísť
naspäť na stanicu. Čaká ma kopa papierovačiek. Jedlo si vez-
mem so sebou.“
Noah prikývol. „Výborne.“
Finn sa usmial na Gabby spôsobom, ktorý neunikol
Noahovej pozornosti. „Gabby.“
Zamávala prstami smerom k Finnovi a potom sa znova oto-
čila k Noahovi. „Tak už nech je to za nami.“
Noah jej položil ruku na rameno a uprene jej pozrel do očí.
„Je to tvoj život, Gabs. Niekto sa ťa pokúša zabiť.“
„Nie je to prvýkrát a pochybujem, že aj posledný.“
Nahol sa dopredu, vo vzduchu sa niesla vôňa kvásku a čer-
stvo upečeného chleba. „Čo sa dnes udialo?“
Ako vždy, keď bola v úzkych, si zahryzla do spodnej pery.
Noah stuhol. To neveštilo nič dobré.
Mlčal, kým mu nevylíčila podrobnosti dnešných udalostí.
Zhrozil sa. Pošúchal si čelo a v duchu sa pomodlil za múdrosť
a sebaovládanie. „To vážne, Gabby? Mala si šťastie, že tam pri-
šiel Finn.“

195
 Vražedný príliv

„Mala som to pod kontrolou. Knokautovala som ho.“

„V prvom rade by si sa vôbec nemala dostávať do takýchto
situácií. A čo Tess – tehotná žena, ktorá včera prišla o manžela?“
Povzdychol si. Prosím, nech ma naozaj počúva, Pane. „Len sa ťa
snažím udržať v bezpečí.“
Uhla pohľadom nabok a  dlho vydychovala, čo robievala
vždy, keď sa chystala zmierniť svoju odpoveď. „Viem, že na mňa
dávaš pozor, a veľmi si to vážim, ale…“
Pri nej boli vždy nejaké ale.
„Nemôžeš predsa odo mňa chcieť, aby som sa vzdala toho,
aká som. Naháňať a odhaľovať príbehy je mojím poslaním. Pre
toto ma Boh stvoril. Nerada spôsobujem tebe či mame alebo
Kenzie starosti, ale neviem prestať robiť niečo, čo ma v živote
napĺňa. Ak to nespravím, už to nebudem ja.“
Noah jej pustil rameno. Ako jej má odporovať?
„Tvoja práca tiež veru nepatrí k  tým najbezpečnejším,“
namietla, potom zdvihla hrnček a odpila si, zamysliac sa. Potom
sa naňho pozrela a nad hornou perou jej svietili fúzy od peny.
Nemohol si pomôcť a usmial sa na ňu.
„Aha,“ zvolala, „toto som ťa nevidela urobiť, odkedy si ma
uniesol z redakcie.“
„Ani zďaleka by som to nenazval únosom.“
Pobavene naklonila hlavu nabok. „A ako by si to teda nazval?“
Pokrčil plecami. „Zavelil som ti.“
„Nie som loď.“
„Je rovnako ťažké s tebou manévrovať.“
Udrela ho do ramena. Urobil grimasu. Mala dobrú ranu.
Veď ju to sám naučil.
„Žarty bokom… Ja sa len snažím ochrániť svoju malú sestru.“
Tleskla rukami a povedala: „Viem a vážim si to, ale už nie
som dieťa.“
Vzdychol si. „Vtedy bolo oveľa jednoduchšie dávať na teba
pozor, ale inak si vždy vystrájala všelijaké huncútstva.“

196
 DANI PETTREYOVÁ

Narovnala sa. „Radšej to nazývam bádaním.“

„Nazývaj si to, ako chceš, ale obaja dobre vieme, čo je pravda.
Nikdy si sa nezmenila.“
„Tak prečo si myslíš, že teraz sa zmením?“
Zaklonil hlavu a zadíval sa do stropu. Mala pravdu, ale prečo
musí byť taká tvrdohlavá?

///////////////

Noah vyparkoval z  ulice pri kaviarni a  vhupol do premávky.

Ľavou rukou vytočil volant. „Ako to ide s Finnom?“
„Fajn…“ Kam týmto braček mieri?
Sťažka preglgol, až mu ohryzok poskočil hore-dole. „Vieš, že
je do teba blázon.“
Obarila ju horúčava stúpajúca od krku až k lícam. „Toto je
fakt nepríjemné. Nebudem sa s bratom rozprávať o chlapoch.“
„O chlapovi,“ povedal a zdvihol ukazovák. „Iba o jednom.“
Naozaj to chcel rozoberať?
„Iba chcem povedať,“ pokrčil plecami, „že je to až príliš
očividné.“
„Haló, nebudem s bratom hovoriť o chlapoch,“ znova zopa-
kovala, dúfajúc, že to vezme na vedomie. Narovnala sa a  pri-
pravovala sa na výskok z  idúceho auta, ak s  tým nedá pokoj.
Nedochádzalo mu, aké je to trápne?
„Keď si minulú zimu odišla, bol na tom dosť zle.“
Zahryzla si do pery. Naozaj to Finna tak strašne vzalo? Ak
mala byť úprimná, ani ona na tom nebola oveľa lepšie. Len
nemala svedkov, ktorí by videli, že aj jej to zlomilo srdce. Áno,
to ona sa tak rozhodla – alebo lepšie povedané spustil sa v nej
únikový režim – aj ona však kvôli tomu trpela.
„Mrzí ma, že som mu ublížila. To som nechcela.“ Bol to pud
sebazáchovy, ktorý ju primäl prijať ponuku práce od Lawrencea.
Prstami si poklepal po volante.

197
 Vražedný príliv

„Nie je to pre mňa práve najpríjemnejší rozhovor, ale –“

„Tak s tým prestaň.“ Prosím.
„Dobre, ale ešte ma nechaj povedať jednu vec a potom s tým
skončíme.“
Nervózne si povzdychla. Pulz sa jej zrýchlil. „Mám na výber?“
„Nie.“
„No dobre. Jednu a končíš.“ Zaťala zuby, bola v rozpakoch
a oblieval ju rumenec.
„Ako jeho šéf potrebujem, aby Finn fungoval v tíme na sto
percent a ako jeho priateľ ti musím povedať,“ pozrel sa na ňu,
„že bol naňho naozaj hrozný pohľad.“

198
ŠTYRIDSAŤŠTYRI

Noah sa postavil pred bielu tabuľu, zatiaľ čo ostatní si hľadali

miesto na sedenie, aby na ňu dobre videli. „Začneme s Finnom,“
pozrel rezignovane na sestru a  pokračoval, „a  s  Gabby. Čo sa
vám podarilo zistiť?“
„Litman Limited dostal balík doručovaný spoločnosťou UPS
na adresu bydliska Craiga Bowena. Ten zomrel pred pol rokom
a jeho rodina je v zámorí. Suseda, pani Dolores Finksburgová,
dáva na byt pozor.“
„Videla niekoho vojsť dnu?“
„Vravela, že poštár tam stále chodieva a poštu iba prestrčí cez
otvor na listy vo dverách,“ ozvala sa Gabby.
„A niekedy aj kuriér z UPS,“ dodal Finn.
„Teda,“ pokračovala Gabby, „myslíme si, že človek, ktorý
berie tie balíčky, sa maskuje za jedného alebo druhého. Alebo
tam chodí v noci, keď pani Finksburgová spí.“
„Zmienila sa, čo sa stalo s  balíčkami, ktoré nechal kuriér
pred dverami?“ zaujímal sa Noah. „Domnievam sa, že ich UPS
kuriér musel nechať tam, keďže ich nemal kto prevziať.“
„Vravela, že pred dverami nikdy nezbadala nijaké balíky.“
Noah zvraštil čelo. „Tak čo potom UPS doručovalo?“
Gabby mrkla na Finna a on prikývol, že to vysvetlí. „Myslíme
si, že doručovali iba balíčky takej veľkosti, ktoré sa cez poštový

199
 Vražedný príliv

otvor prepchali. Otvor je dostatočne široký, aby spolu cezeň prešlo

deväť až jedenásť obálok. Nakukol som dnu. Listy boli rozhádzané
po podlahe a ležala medzi nimi aj obálka s logom UPS.“
Noah načmáral na tabuľu UPS balíčky pod ostatné skutoč-
nosti, ktoré tam dosiaľ zhromaždili.
„Čakáme na povolenie prehliadky,“ povedal Finn. „Trvá to
dlhšie, ako som očakával, ale keď vezmeme do úvahy, že firma
Litman Limited je spojená s tromi našimi väzňami, myslím, že
to jednoznačne musia povoliť.“
„Medzičasom však môže spoločnosť Litman niekoho poslať,
aby to odtiaľ vzal,“ povedal Noah a rozhliadol sa dookola. Pohľad
uprel na Logana. „Logan, pôjdeš tam hliadkovať až do rána.“
„Rozumiem,“ odvetil Logan. „Mám hneď vyraziť?“
„Áno,“ potvrdil Noah.
Len čo Logan odišiel z miestnosti, ozvala sa Emmy: „Idem
mu zabaliť niečo na jedenie. Som si istá, že mu ani nenapadne,
že tam bude potrebovať jedlo. Je to také veľké dieťa.“
Gabby sa zasmiala. „Aj tak by sme ho mohli opísať.“
„Zostalo mi v  rúre zopár kúskov čokoládových ovsených
sušienok,“ ozvala sa Rissi.
„To ony tak dobre rozvoniavajú?“ spýtal sa Caleb.
Gabby tiež premýšľala nad tou príjemnou vôňou. Cítila ško-
ricu, čokoládu a hnedý cukor. Kedy Rissi stihla upiecť sušienky?
„Najlepšie sa mi rozmýšľa pri pečení,“ vysvetlila Rissi, akoby
jej čítala myšlienky.
„Aha, chápem. Ja napríklad neznášam upratovanie, ale pri
tom najlepšie prichádzam na rozuzlenie príbehov. Neviem pre-
čo, ale pomáha mi to dať si všetko dokopy. To a ešte surfovanie.“
„Kenzina doska ti sadla?“ spýtal sa Noah.
„Povedal by som, že áno,“ ozval sa Finn.
Všetci pozreli najprv na Finna a potom na ňu.
Nervózne si zahryzla do pery a líca jej zrumeneli. „Ráno sme
spolu surfovali.“

200
 DANI PETTREYOVÁ

Noah sa iba usmial, ale nič nepovedal.

„Ráno sa môžem s  Loganom vymeniť,“ ponúkol sa Caleb
a tak sa našťastie pozornosť preniesla z nej a Finna naňho. Mala
chuť zašepkať mu ďakujem, ale nebola si istá, či uvoľnil atmosfé-
ru náročky, alebo to bola iba šťastná náhoda. Caleb nepôsobil
ako empatický typ.
„Vďaka,“ prikývol Finn. „Takto sa zajtra môžem ísť porozprávať
s Fletcherom o jeho údajnom priateľovi sediacom v cele predbežné-
ho zadržania a spýtam sa tiež Hadleyho na výsledok Samovej pitvy.“
Miestnosť nepríjemne stíchla.
„Prepáčte,“ ospravedlnil sa.
„Nie…“ Noah si odkašľal. „Všetci predsa vieme, že sa takto
postupuje, navyše, išlo o vraždu.“
Rissi si pritiahla nohy hore na sivú pohovku a objala vankúš
krémovej farby, ktorý tam ležal pohodený. „Stále nemôžem
uveriť, že tu už nie je.“
Noah si pomaly povzdychol. „Myslím, že to nikto z  nás.“
Oprel si čelo o kovový rám tabule. „Dnes som hovoril s Beth.
Pohreb plánuje na pozajtra.“
„Ako sa majú?“ zaujímal sa Finn.
„Prežívajú,“ riekol Noah.
„Ešte to tak asi bude dlhší čas… boli spolu takí šťastní,“
skonštatovala Emmalyne.
Gabby si oškrabávala trblietajúci sivý lak na nechtoch. Zo
svojich skúsenosti vedela, že vždy, keď sa cítila najšťastnejšie,
odrazu sa všetko pokazilo.
Noah si pobúchal fixkou po dlani. „Prejdime k smrti Johna
Laytona. Rissi, čo si o ňom zistila?“
„Asi dvadsať rokov pracoval ako colný deklarant v medziná-
rodnej spoločnosti Wilmington International.“
„Clo, hm?“ riekol Noah a  zapísal to čiernou fixkou pod
fotografiu Johna Laytona. „Dobre, kým sa s Finnom nepôjdeme
potápať k vraku Calliope a nezistíme viac, skús o ňom ešte niečo

201
 Vražedný príliv

vysnoriť. Posvieť si na to, či medzi ním a Moom a jeho posádkou

neexistuje nejaké prepojenie, ktoré by ich mohlo primäť k tomu,
že sa ho museli zbaviť.“
„Idem na to,“ povedala Rissi. „Tiež si preverím jeho finančnú
situáciu. Zájdem na letisko a porozprávam sa aj s jeho kolegami.“
„Keď tam budeš, požiadaj o záznamy prepravovaného nákla-
du za posledný mesiac. Prezri si zoznam toho, čo pustil dnu do
štátov, a uisti sa, že je všetko vyúčtované.“
Rissi prikývla. „Takže sa domnievaš, že za Laytonovou smr-
ťou je niečo nekalé?“
Noah si iba povzdychol. „Je toho neúrekom, čo treba poriad-
ne prešetriť. Dúfam, že keď vytiahneme telo a urobí sa pitva,
dozvieme sa viac. No čím dlhšie je telo pod vodou, tým viac sa
dôkazy znehodnotia. Tiež musíme vyloviť jeho výstroj, uistiť sa,
že všetko fungovalo správne. Samozrejme, ak ho vôbec nájdeme.
Mohol ho poškodiť i ten výbuch.“
Noah si odkašľal. „Keď sme už pri tom potápaní… mali by
ste vedieť, že som už podal žiadosť o nového agenta so špeciali-
záciou v potápaní.“
„Už?“ Rissi sa posunula na sedačke dopredu.
Noah spustil plecia. „Viem, že je pre vás pomyslenie na
Samovu náhradu nepríjemné, ale v tíme potrebujeme potápača.“
Všetci prikývli, ale podľa ich strnulých výrazov sa len ťažko
zmierovali s  predstavou náhradníka. Gabby tomu rozumela.
Bolo to veľmi skoro po strate Sama, ale Noah urobil správnu
vec. Potrebovali posilu.
Znenazdajky sa otvorili hlavné dvere úradu a všetka pozor-
nosť sa uprela tam.
„Ahoj, Kenz,“ pozdravil ju Noah.
Jej opuchnuté a začervenané oči ešte niesli stopy sĺz.
Noah sa zamračil. „Čo sa deje?“
„Marka odvelili preč.“
Gabby sa ponáhľala k sestre a zovrela ju v objatí.

202
ŠTYRIDSAŤPÄŤ

„Nedokážem si ani predstaviť, že by som bola na Kenzinom

mieste a odvelia mi manžela niekam ďaleko na bohvieako dlho,“
povedala Gabby Finnovi cestou domov.
„Ako reportérku ťa predsa už vyslali kdekade po celom
svete.“
„Hej, ale to je iné.“
Prekrútil očami a venoval jej pohľad. „Ako iné?“
Svetlá z reflektorov prechádzajúcich áut jej zvýraznili zelené
škvrnky v inak modrých očiach.
„Pretože ona takto stráca svojho manžela,“ preglgla naprázd-
no. „Ja som nikoho neopustila, keď som išla do Južného Sudánu.“
Opustila jeho a  odišla do Raleigh. Ich vzťah sa síce počas
zimy úplne nevykryštalizoval, ale on si bol svojimi citmi istý.
Ona to však všetko zničila ešte v zárodku. Vzala prácu v redak-
cii v Raleigh a zo dňa na deň ho nechala tak. Ich rodiaci sa vzťah
sa odrazu rozpadol na prach.
Chápal, že novinárčina je jej vášňou, niečo, na čo je jedno-
ducho predurčená, ale z jej strany neprišiel ani náznak toho, že
by mohli vo vzťahu pokračovať aj na diaľku. Namiesto toho iba
povedala, že musí odísť, a zaželala mu všetko dobré do života.
Také niečo sa predsa hovorievalo bežným známym a nie nieko-
mu, ku komu prechovávaš viac ako len priateľské city.

203
 Vražedný príliv

Možno si všetky signály iba zle vysvetlil. Možno sa jej ich

rozhovory nezdali také dôverné a dôležité ako jemu. Možno…
Nadýchol sa a  vydýchol. Už dosť dlho márnil čas touto
nikam nevedúcou naháňačkou. Nastal čas prijať skutočnosť, že
nikdy z toho nič nebude. No teraz, keď ju mal znova pri sebe,
vediac, že nikdy nebude jeho… bolo to, akoby ju znova strácal.
„Neviem si predstaviť, že by som prišla o svoju polovičku,“
Gabby pokrútila hlavou. „Tak to Kenzie opísala. Nič z toho si
vôbec neviem predstaviť.“
„Čo si nevieš predstaviť? Mať partnera alebo byť zamilovaná?“
Zahryzla si do spodnej pery a  potom vykukla z  okna. „Ja
som myslela…“ Otočila sa k  nemu tvárou. Namiesto únavy
jej v  očiach videl zraniteľnosť. „Viem, čo je to zaľúbiť sa, ale
nie do takej miery, že by som niekoho nazvala svojou druhou
polovičkou…“
„To ťa desí,“ povedal to, čo si myslel.
„Nie,“ nervózne sa zasmiala. „Nedesí ma to.“ Oprela si rame-
no o rímsu okna a začala po ňom prstami nervózne poklepkávať.
„Mňa len tak niečo nevydesí.“
Nadvihol obočie. „Každému niečo naháňa strach.“
Pritiahla si ruky k hrudi a tesne sa objala. „No mne teda nie.“
Zabubnoval si po volante. „Si si istá?“
V tom najnevhodnejšom čase mu zazvonil mobil cez blue-
tooth. „Ahoj, Logan.“
„Mali sme tu návštevníka, čo si prišiel na miesto po zásielky.
Zadržal som ho aj s balíčkami.“
„Skvelé. Kde ste teraz?“
„Stojím pri aute, chlapík sedí so želiezkami na zadných
sedadlách. Vezmem ho na stanicu a môžeme sa tam stretnúť.“
„Som tam o  pätnásť minút,“ povedal a  zložil. „Vydrž ešte,
vraciame sa,“ oznámil Gabby a otočil sa naspäť.

204
ŠTYRIDSAŤŠESŤ

„Predtým než pôjdem do úradu, zaveziem ťa k Noahovi,“ pove-

dal Finn.
„Nevadí mi ísť s tebou.“
„Môže to trvať niekoľko hodín.“
„Počkám v kancli, bez problémov. Noah mal dosť náročný
deň a ja si tam nájdem nejakú činnosť.“
Finn naklonil hlavu nabok a podozrievavo na ňu pozrel.
„Zostanem na mieste.“
Zdvihol obočie. „Sľubuješ?“
„Sľubujem.“
„Tak dobre,“ napäté svalstvo na ramenách sa mu uvoľnilo.
Oprela sa o dvere a natiahla hlavu tak, že videla z okna takmer
celý mesiac. Ešte zopár dní a bude v splne. Nemohla sa dočkať.
Milovala ten pohľad na veľký a okrúhly mesiac v splne. Vtedy
mala pocit, že by stačilo iba natiahnuť ruku a dotknúť sa ho.
Predstavoval pre ňu znamenie svetla v inak temnom svete.
Počas zimy to svetlo v jej živote predstavoval Finn. A teraz ju
spolu s Noahom ochraňoval pred nebezpečenstvom. Aj keď sa
proti tomu búrila a miestami sa takmer dusila ich ustavičnou
pozornosťou, vedela, že to robia, lebo sa o ňu boja. A ak mala
byť úprimná, vedela aj to, že obaja, Finn i jej brat, to robia z lás-
ky. Keď sa pozrela do Finnových očí, cítila sa bezpečne, teda

205
 Vražedný príliv

aspoň pred fyzickým nebezpečím. Čo sa týkalo nebezpečných

emócií – to už bolo niečo úplne iné.

///////////////

Keď Finn kráčal k  vypočúvacej miestnosti, vrhol pohľad na

hodiny. Bolo 21.13. Čakala ho ďalšia dlhá noc.
Bol by radšej, keby Gabby išla k Noahovi a dobre sa vyspala.
Posledné dni jej museli dať zabrať a už musela fungovať z posled-
ných síl. Napriek tomu, čo povedala, vedel, že ten zážitok, keď jej
chlapík mieril zbraňou na hlavu, ňou musel poriadne otriasť. Vždy
sa hrala na nebojácnu. Bola odvážna, ale aj odvážni cítia strach.
To dievča sa na nič nehralo, bola plná energie a priam stvore-
ná pre jeho náručie. Stále spomínal na jej vôňu, dotyk, zvuk jej
hlasu… Zase a znova sa do nej šialene zamiloval.
Pred vstupom do vypočúvacej miestnosti vyhnal tieto myš-
lienky z hlavy. Podišiel k stolu a hodil naň spis. „Pán Jacobs,“
povedal s výdychom.
Muž pred ním typovo nezodpovedal ostatným, s ktorými sa
dosiaľ pri vyšetrovaní tohto prípadu stretol.
Eric Jacobs mal šesťdesiatdeväť rokov, asi stosedemdesiat
centimetrov a šedivé vlasy. A stavil by sa, že i s topánkami vážil
okolo päťdesiat kíl. Na hlave mal elegantnú pánsku čiapku uhlí-
kovo-hnedej farby, sako rovnakej farby so semišovými okrúhly-
mi záplatami na lakťoch a čiernu pletenú vestu pod ním. Finnovi
pripomínal svojho prastrýka Ala, ktorého nevidel odvtedy, ako
s mamou odišli z Austrálie, čo bolo viac ako desať rokov.
„Musím vám povedať, pán Jacobs, neočakával som nikoho
takého ako vy. Ako sa taký džentlmen vo vašom veku mohol
zapliesť so spoločnosťou Litman Limited?“
Jacobsovo huňaté obočie sa naježilo. „Iba som vyzdvihol
balíček, ako mi povedali, a čakal som na ďalšie inštrukcie, kam
ho mám doručiť.“

206
 DANI PETTREYOVÁ

„Inštrukcie od koho?“
„Prepáčte.“ Jacobs si vytiahol z vnútorného vrecka saka oku-
liare s čiernym rámom a nasadil si ich.
„Vraveli ste, že ste vyzdvihli balík, ako vám povedali. Kto
vám povedal, aby ste ho vyzdvihli?“
„Po odchode do penzie z UPS som sa rozhodol privyrobiť si
a ponúkam prepravné služby. Odvážam a privážam balíčky na
dané miesta.“
„Viete, čo bolo v balíčku, ktorý ste dnes vzali?“ Bola v ňom
iba stará kniha. Nechápal, ako to všetko zapadá do prípadu, tak
dúfal, že pán Jacobs im to trochu objasní.
„Nie, samozrejme, nikdy sa nepozerám do zásielok.“
„Bola tam kniha.“
Jacobs prekvapene nadvihol obočie. „Naozaj?“
„Áno.“
„Ako som už vravel, nikdy sa nepozerám.“
„Napadá vám, ako do toho všetkého zapadá tá kniha?“ Tento
zdanlivo nezapadajúci artikel ho naozaj rozčuľoval.
„Netuším.“
„Predpokladám, že aspoň viete, kto si vás najal na vyzdvih-
nutie toho balíka.“
Jacobs zopäl ruky na stole pred sebou. „Asi hodinu predtým,
než som tam šiel, mi zavolal jeden muž, že potrebuje prevziať
poštu zo svojho domu. Povedal mi, že kľúč je pod rohožkou a že
zavolá potom a povie mi, kam s tým mám ísť.“
„Nepripadalo vám to čudné?“
„Čože… čudné?“ pokrčil plecami a rozhodil rukami.
„Vôbec vám nepripadalo podozrivé, že vám hneď nepovedali
adresu doručenia?“
„Prevezmem veci, keď mi povedia, a nechám ich tam, kde mi
povedia. Je to jednoduché ako facka.“
Finn sa oprel o operadlo stoličky. „Budem hádať... vy sa nepýtate.“
Usmial sa. „To predsa nie je zločin.“

207
ŠTYRIDSAŤSEDEM

Xavier Fuentes dotelefonoval a oprel sa o stenu, sediac na svojej

väzenskej posteli. Podplatil stráže, aby si všetko poistil – vždy
platil, aby sa dostal tam, kam potreboval. V tomto vedel naozaj
veľmi dobre chodiť.
Už vie, kde sa nachádza Gabrielle Rowleyová. Vedel, že La
Muerte fakt stojí za tie prachy. Tak trochu ho lákalo nechať
mu voľnú ruku, nech to s  ňou skoncuje, ale keďže čoskoro sa
mal dostať na slobodu, s týmto radšej ešte počká. Chcel slečnu
Rowleyovú vlastnoručne zaškrtiť a  cítiť pod prstami, ako jej
pomaly slabne pulz. Nie. On to spraví. Odplatí sa jej – nepreu-
káže jej ani najmenšiu zhovievavosť.
Zo spodnej postele k  nemu doľahlo zachrápanie jeho spo-
luväzňa Antónia.
Zaťal sánku. Ako strašne neznášal chrápanie.
Kiežby mohol podrezať Antóniovo potetované hrdlo uprostred
jeho polnočného chrápania. Ale nemohol urobiť nič, čím by
mohol ohroziť plán. Musel sa vyhýbať všetkému, čím by si mohol
predĺžiť pobyt vo väzení. Vražda spolubývajúceho nanešťastie
zapadala do tejto kategórie. Navyše, Antónia k úteku potreboval.
Nahol sa nad matrac, ktorý páchol od Antóniovho nikotíno-
vého zlozvyku a nakladaných vajec. Zo všetkých vecí na tomto
svete si jeho spolubývajúci nosil od priateľky počas návštev práve
vajcia v náleve.

208
 DANI PETTREYOVÁ

Všetko na tomto mieste sa mu hnusilo. Avšak čoskoro sa

dočká slobody i smrti Gabrielle Rowleyovej. Táto predstava mu
vyčarila úsmev na perách, aj keď zhasli svetlá.

///////////////

Pred spánkom sa Gabby s  Finnom potrebovali trochu upokojiť,

a tak si sadli do hojdačky na verande. Sedeli v príjemnom tichu,
iba načúvali cvrlikaniu cvrčkov a rytmickému zvuku narážania vĺn.
Mali za sebou dlhý a emóciami nabitý deň. Navyše Finnovo
vypočúvanie pána Jacobsa prinieslo viac rozčarovania ako pomoci.
Aspoň však mali konkrétneho spojenca s Litman Limited – hoci
Jacobs vyhlasoval, že pre nich vyzdvihol balíček po prvýkrát.
Cestou domov obaja premýšľali nad touto možnosťou, no oveľa
pravdepodobnejšie sa im videlo, že Eric Jacobs jednoducho klame.
Prezradiť adresu doručenia až tesne pred doručením bol
naozaj brilantný nápad. Takto sa vyhli tomu, aby osoba, čo
má vyzdvihnúť balík, v prípade, že ju prichytia (čo sa aj stalo),
nemohla prezradiť niečo, čo sama nevedela. Aj tak však naj-
pravdepodobnejšie bolo, že miesto vyberali náhodne, aby ich
nedokázali spätne vystopovať.
Gabby odkopla topánky z nôh a pohodlne sa usadila v hoj-
dačke na Finnovej verande, hoci skôr by ju nazvala hojdajúcou
sedačkou. Mala dvojitý matrac s dreveným rámom bielej farby.
Nadrozmerné vankúše tyrkysovej a jadeitovo zelenej farby lemo-
vali drevené operadlo hojdačky a  Gabby pripomínali pohyb
vĺn v  oceáne. Hrubé biele lano pripevnené na strope verandy
a prepchaté cez kovové háčiky na drevenom ráme hojdačky pev-
ne držalo celé sedenie.
Vlny sa približovali čoraz viac, pretože nastával príliv. V tme
tancovali svätojánske mušky.
Finn si ponaťahoval pravé rameno a  zháčil sa od bolesti,
zvraštiac čelo.

209
 Vražedný príliv

Vo vzduchu bolo cítiť vlhkosť prichádzajúceho dažďa. Už si

všimla, že také počasie vždy vplývalo na jeho poranenie rotá-
torovej manžety v  ramene, ktoré si tvrdohlavo odmietal dať
zoperovať. Navyše ani ranné surfovanie jeho ramenu vôbec
neprospievalo. A on vyhlasoval, že tá zaťatá je ona.
Iba taký tvrdohlavec ako Finn bol schopný po prvé odmiet-
nuť operáciu a  po druhé naďalej plávať, surfovať či dokonca
potápať sa s natrhnutým svalom v ramene. Neoblomne trval
na svojom a o žiadnej operácii ani len neuvažoval. Vždy ju to
zamrzelo, keď si na to spomenula. Povzdychla si. Prečo je na
seba taký tvrdý a nechce si to dať napraviť? Musí ho to neustále
bolieť.
Počas práce plaveckého záchranára jednému človeku nestihol
pomôcť. Musel predsa rátať s tým, že táto práca je i o stratách
na ľudských životoch. No keď si uvedomila, ako vážne ho táto
udalosť zasiahla, mala pocit, že je za tým ešte niečo viac. Počas
rokov, čo pracovala ako novinárka, sa naučila, že za príbehom je
vždy oveľa viac, ako by sa zdalo na prvý pohľad.
Bude jej to raz schopný povedať? Prečo sa snaží trestať tou
bolesťou? Čo sa za tým skrýva?
„Bolí ťa to?“ spýtala sa ho.
„Som v pohode,“ pokrčil plecami, no vzápätí od bolesti opäť
zvraštil čelo.
Bolelo ho to.
Odložila pohár s limonádou, čo jej ponúkol Finn, a spotené
dlane si utrela do svojich nohavíc. Bolo dusno. Septembrové
počasie prinášalo ešte aj navečer teplý vzduch.
Postavila sa a prešla poza hojdačku.
Finn sa za ňou obzrel s nemou otázkou na tvári.
Prikryla mu teplé široké ramená svojimi rukami a začala mu
masírovať stuhnuté svalstvo.
Naprázdno preglgol. Už sa nemračil od bolesti. Teraz to boli
úplne iné pocity.

210
 DANI PETTREYOVÁ

Plavé vlasy pripomínajúce piesok, ktorých sa pri masírova-

ní napätého krčného svalstva dotkla, ju príjemne pošteklili na
prstoch.
Boh dal Finnovi Walkerovi doslova božské telo. Bol vypraco-
vaný a urastený a v kombinácii s tými jeho úžasnými zelenými
očami, pevnou čeľusťou a jamkami v lícach bolo priam nemožné
nežasnúť a nepovzdychnúť si zakaždým, keď vošiel do miestnosti.
„Je to lepšie?“ povedala po chvíľke.
„Á-áno,“ zakoktal, šepkajúc.
Trenie jej prstov o jeho pokožku pod plaveckým tričkom bez
rukávov, kam jej zablúdili ruky, v nej vyvolalo horúčavu šíriacu
sa od končekov prstov až do ramien. Asi to predsa len nebol až
taký dobrý nápad.

///////////////

O pol druhej v noci Gabby ešte bdela a stále cítila to šteklenie

v končekoch prstov.
Preglgla, obrátila sa na posteli, strčila si perový vankúš pod
hlavu a odkopla prešívanú prikrývku z nôh. Masírovať Finnove
stuhnuté plecia sa podujala s tým najlepším a úplne nevinným
úmyslom – chcela mu uľaviť od bolesti. Vôbec neočakávala, že to
v nej vyvolá niečo také silné.
Vyšla z postele a cez pyžamové tričko a šortky s logom hoke-
jového klubu Washingtons Capitals si na seba prehodila krémo-
vý župan, ktorý jej požičala Rissi. Keď položila bosé nohy na
podlahu z naplaveného dreva, zas a znova musela obdivovať jej
jedinečnú krásu. Od Rissi, ktorá jej dozariaďovala izbu pred jej
zimným pobytom, vedela, že Noah s Finnom kúpili toto drevo
od miestneho záhradného architekta, opracovali ho, ohobľovali,
zmontovali z neho podlahu a nakoniec prelakovali priesvitným
náterom, aby si tak drevo zachovalo svoju prirodzenú drsnú
krásu pobrežia.

211
 Vražedný príliv

Podišla k  dopoly otvorenému oknu a  zhlboka sa nadýchla.

Sledovala lúče svetla k hlavnému domu so šindľovou strechou až
k Finnovmu oknu.
Keď ho zbadala stáť v jeho okne bez trička, uskočila v okne
nabok.
Srdce jej bilo až kdesi v krku, chrbtom sa oprela o drevom
obloženú stenu a dúfala, že ju nevidel.
V izbe mala tmu. Nemohol ju predsa zazrieť.
Zachichotala sa sama na sebe za tú prehnanú reakciu a opäť
podišla k oknu. Ešte stále tam stál.
Jeho uhrančivý pohľad namieril priamo na ňu a na perách sa
mu zjavil úsmev.

///////////////

Mason ju našiel plakať v úzkom priestore za skriňou. Znova

tu hľadala útočisko. Skrútená do klbka si objímala kolená
pritiahnuté až k brade. Hojdala sa takto dopredu a dozadu
a  snažila sa upokojiť, aby v  sebe potlačila inštinkt útočiť.
Raz sa aktívne bránila a  vracala údery, za čo dostala ešte
väčší výprask.
Pred rokmi pri hre na schovávačku našla túto skrýšu,
čo sa v súčasnosti ukázalo ako obrovské požehnanie. Hank
buď o tomto mieste nevedel, alebo sa len neobťažoval hľadať
ju. Keďže Hanka poznala a vedela, že nemá žiadne hrani-
ce a prekážky, čoho dôkazom bolo i jej telo posiate ranami
a  jazvami, ktoré schovávala pred svetom, musela to byť tá
prvá možnosť.
Vchod do bunkra zakryla košom na bielizeň. Vedela, že
Hank by sa neobťažoval čo i len dotknúť niečoho, čo by bolo
hlboko pod úrovňou jeho úlohy „vládcu“ detského domova.
Už dlho sa sem chodievala schovávať. Teraz však toto mies-
tečko nepatrilo iba jej, ale aj Masonovi.

212
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

Počula, ako sa na štyroch prestrčil cez zamaskovaný vchod

a posunul kôš naspäť na miesto.
V  domove býval iba zopár mesiacov, no jednoducho si
rozumeli. Dôverovala mu. Bolo pre ňu niečo úplne nové
niekomu dôverovať, ale jemu naozaj verila.
Sadol si vedľa nej, prekrížiac si nohy, naklonil sa a ple-
com sa dotkol jej pleca. „Chceš o tom hovoriť?“
Snažila sa zadržať slzy, ktoré sa jej tlačili do očí. Prosím,
len pred ním neplač.
Ako sa to vôbec dozvedel? Hank na ňu zaútočil vo svojej
kancelárii a ona bola po celý čas ticho ako myška. Vždy rad-
šej mlčala, inak by svoje utrpenie ešte predlžovala.
Nerozumela tomu, že nikto za tie roky nezistil, ako Hank
fyzicky týra svojich zverencov. Nik z  detí o  tom nehovoril.
Ani potom, čo odišli z tohto pekla. Tých zopár zamestnancov,
čo Hank mal… tí to jednoducho radšej prehliadali. Všetci
piati. Rada by vedela, čo na nich Hank má… no možno
im na tom iba nezáležalo. Väčšina ľudí k tomu pristupovala
ľahostajne. Tak to fungovalo v jej svete.
Z  vrecka vytiahol vrecúško ľadu. „Potiahol som to pre
teba. Myslel som, že by ti to mohlo pomôcť.“
„Vďaka.“
„Kde to máš najhoršie?“ Pevnejšie stisol vrecko s ľadom.
Hank ju vždy nejako poranil. Zanechával jej na pokožke
stopy po bolesti, ktorú jej spôsoboval.
„Na chrbte.“
Mason sa natiahol za jej tričkom. „Môžem?“
Prikývla. Ak by musela otočiť ramenom, bolelo by ju to
ešte viac. Celé telo mala veľmi ubolené.
Nadvihol jej zadnú časť trička, zatiaľ čo ona si pevne
držala jeho prednú časť.
Keď zazrel jej chrbát, z úst mu vyšľahli nadávky a potom
jej povedal: „Bude to chladiť.“

213
 Vražedný príliv

Prikývla. Cítila také rozpaky, že sa mu nedokázala ani

pozrieť do očí.
Na krvácajúcich ranách zacítila studené bodnutie, až
ňou myklo. Vzápätí sa za svoju reakciu zahanbila. Pripadala
si ako slaboch.
„Prepáč, viem, že to nie je príjemné.“
Preglgla a snažila svoju pozornosť sústrediť na podkrovné
trámy. Cez škáry sem prenikalo slabé svetlo.
Držal jej tam to vrecúško s ľadom, až kým bolesť neustú-
pila a chrbát jej neznecitlivel.
Neobťažoval ju otázkami. Iba pri nej celý ten čas sedel,
kým sa zo dňa nestala noc.

///////////////

Rissi sa prudko posadila. Pot sa po nej lial a  srdce jej v  hrudi

splašene bilo. Preglgla a zasvietila si svetlo v spálni.
Bol to iba zlý sen.
Prinútila sa poriadne sa nadýchnuť a potom cez ústa pomaly
vydychovala. Tak ako ju to učil jej terapeut. Upokojilo to jej telo,
ale myseľ nie.
Vstala z  postele a  podišla k  šatníku, odkiaľ si vzala sveter
s logom Pensylvánskej štátnej univerzity a obliekla si ho na pyža-
mové tielko a šortky. Obzrela sa po izbe a pohľad namierila na
skriňu. Masonov hlas sa jej stále ozýval v mysli.
Za menej než sedemdesiatdva hodín sa jej snívali až dve noč-
né mory. Čo ich vyvolalo? A prečo v poslednom čase stále myslí
na Masona?
Prešla do obývačky, schytila knižku W ako Western* od Sue
Graftonovej a uvelebila sa do sedacieho vaku. Dnes už asi nezaspí.

* originálny názov detektívneho románu je W is for Wasted – vyšiel v roku

2013 v češtine pod názvom W jako Western.

214
ŠTYRIDSAŤOSEM

Silné bubnovanie dažďa na šikmú kovovú strechu prebralo

Gabby z  driemot. Otvorila oči a  zahľadela sa na stále dopoly
otvorené okno. Našťastie dážď fŕkal do strán a voda nevtekala
dnu do izby.
Začula klopanie na dvere.
Vymotala si nohy z prikrývok, postavila sa a vrhla pohľad na
hodiny na nočnom stolíku. 6.16.
„Priniesol som raňajky,“ ozval sa Finn spoza dverí.
Veľmi milé a pozorné gesto, navyše tak skoro ráno.
„Počkaj sekundu,“ ozvala sa, hodila na seba župan a previa-
zala si ho v páse. Prstami si rýchlo prečesala vlasy. Upokojujúco
sa nadýchla a  otvorila mu dvere. Dúfala, že Finn ju v  noci
nevidel, ako naňho zízala. Odrazu cítila rozpaky a  na líca jej
vystúpil rumenec. Finn tam stál s bielym prúteným podnosom
naloženým dobrotami. Zacítila vôňu domácej slaninky.
„Smiem vojsť?“ spýtal sa.
„Samozrejme.“ Cúvla dozadu a zrazu sa cítila veľmi nesmelo.
Dúfala, že nevyzerá tak hrozne, ako sa po prebdenej noci cítila.
„Položím to tu, dobre?“ podišiel k  osamotenému stolíku
akvamarínovej farby v  odľahlom rohu pri okne. Rissi to tu
zariadila naozaj úžasne. „Máme pred sebou rušný deň.“
„Hm?“

215
 Vražedný príliv

„Preto som sa rozhodol, že potrebuješ poriadne výživné jedlo

a nie tie tyčinky, ktorými sa v chvate napchávaš a chutia ako papier.“
„Proteínové tyčinky sú zdravé,“ bránila sa a naklonila hlavu
nabok, všimnúc si jeho zvyčajné ranné oblečenie – čierne bežec-
ké nohavice a žlté tričko s nápisom Nekonečné leto.
„Vajíčka, slaninka, toast a  ovocie sú oveľa lepšia voľba,“
odporoval jej.
„Čo máme dnes v pláne?“
„Pokračujeme s Bashertom – prehľadáme jeho byt a navští-
vime  bowlingovú dráhu, kde vraj spoznal Fletchera. Musíme
zistiť, či existuje niekto, kto môže potvrdiť jeho tvrdenia.“
„Dúfajme, že na niečo dnes prídeme,“ povedala a  vzala si
plátok do chrumkava opečenej slaninky. Presne takú robievala
jej mama. Zahryzla si. „Mmmm.“
„Applewoodska údená slaninka s troškou javorového sirupu.“
Presne tak to pripravovala aj jej mama.
„Keď som sa sem nasťahoval, Nana Jo so mnou takmer
vyplienila celý obchod s potravinami, čo tu je,“ zasmial sa.
Typická mama.
„Vraví sa, že slobodní chlapi vždy potrebujú pomocnú ruku.“
Jemne sa usmial a ona sa musela poriadne snažiť, aby tomu jeho
pohľadu nepodľahla.
Vrátila mu úsmev. Finn zaručene očarúval ženy v Severnej
Karolíne svojím južanským šarmom.
Zvedavo nadvihol obočie. „Čo vyvolalo na tvojej tvári tento
potmehúdsky úsmev?“
„Nič,“ preglgla a na líca jej vystúpil rumenec.
„Pripojíš sa ku mne?“ spýtala sa a uvelebila sa do kresielka
pod oknom. Do okna znova šľahal dážď. Jej jednoduchá otázka
bola v skutočnosti nebezpečnejšia, než si pripúšťala. Berúc do
úvahy, ako veľmi odrazu túžila po tom, aby tu s ňou ostal.
Pery roztiahol do ešte širšieho úsmevu. „Rád.“ Sadol si vedľa
nej.

216
 DANI PETTREYOVÁ

Podala mu vidličku a ona si vzala lyžicu.

„Vďaka.“
Natiahla sa po štipľavú omáčku Texas Pete. „Vďaka za toto.“
„Pamätám si, že si na štipľavé.“
Než si polovicu vajíčok poliala omáčkou, poriadne potriasla
fľašou.
Dala si sústo do úst, uvažujúc, čo všetko si o nej ešte pamätá.
Z tých troch mesiacov jej najviac utkvelo v pamäti to, aký
sa pre ňu stal výnimočný. Tak veľmi, že v skutočnosti – aj keď
iba na nanosekundu – uvažovala, že odmietne prácu v Raleigh.
Lenže Asimova zrada jej uštedrila cenné ponaučenie. Musí veriť
hlave a srdcu už viac nie.
Zažmurkala, všimnúc si, že Finn ju pozoruje.
„Musíš uvažovať nad niečím veľmi vážnym,“ povedal, odtr-
hol si z toastu polovicu a natrel si ho maslom. „Mračíš sa a to
robievaš, keď sústredene premýšľaš.“
Preglgla. Iritovalo ju, že v nej vedel tak dobre čítať, najmä
preto, že mnoho jeho stránok bolo pre ňu dosiaľ záhadou. Finn
mal tajomstvá. Presne ako Asim.

217
ŠTYRIDSAŤDEVÄŤ

Noah a Rissi sa hneď zarána vybrali autom k Marvovi. Kráčali

k prednému vchodu domu a otvorili verandové dvere. Na hlav-
ných dverách narazili na visiaci zámok zlatej farby.
Zmenšená verzia čierno-bieleho majáku na Myse Hatteras
stála medzi dvomi bielymi hojdačkami v zadnom kútiku verandy.
Ráno chvíľku pršalo, ale teraz si už Rissi vychutnávala príjemne
hrejivé lúče slnka. Napokon sa dnes črtal pekný slnečný deň.
Niekedy jej chýbal Boston, jej domovské mesto, ale wilmin-
gtonské počasie jej to tu vynahrádzalo.
Ešte stále cítila nadšenie z  včerajšej výhry bejzbalového
klubu Wilmington Sharks so skóre sedem ku štyrom. Už mala
kúpené lístky na domáci zápas proti klubu Swamp Dogs. Ešte
sa musela rozhodnúť, koho zoberie so sebou. Caleb by určite
nadšene išiel, ale nechcela ho ťahať za nos a obávala sa, že by to
vnímal ako rande.
Noah znova zaklopal a poklopkával si nohou, zatiaľ čo čakali.
„Idem!“ začuli nakoniec Marvovu odpoveď. Rissi si vopcha-
la nepokojné ruky do vreciek svetlohnedých nohavíc.
Marv otvoril dvere. Švihol pohľadom z  Noaha na Rissi.
Zamračil sa.
„Ahoj, Marv. Môžeme sa porozprávať?“ spýtal sa Noah.
„Iste.“ Vyšiel von a ukázal smerom k piknikovému stolu.

218
 DANI PETTREYOVÁ

„Loraine,“ zavolal smerom k domu.

Z  dverí vykukla hlava jeho ženy s  blond vlasmi s  jemným
nádychom ružovej. „Áno?“
„Nepriniesla by si nám trochu toho tvojho domáceho ľado-
vého čaju?“
Usmiala sa. „Hneď ho prinesiem.“
Kým sa neukázala Loraine s čajom, vymieňali si len bežné
zdvorilostné frázy. Marvova manželka všetkým naliala doplna
do červených pohárov.
Rissi sa napila a  usmiala sa na prešľapujúcu Loraine.
„Úžasný čaj.“
Loraine sa tiež usmiala. „Keby ste niečo potrebovali, stačí mi
povedať.“ Vykročila späť k domu v rančerskom štýle.
„Takže, o čo ide?“ spýtal sa Marv a chystal sa napiť z pohára.
„Chcem, aby si si s  nami znova prešiel svoje potápanie
s Johnom Laytonom,“ vysvetlil Noah.
Marv pokrčil čelo, prešiel pohľadom z jedného na druhého.
„Už som Rissi všetko povedal.“
„Chcel by som, aby si to prešiel ešte raz so mnou,“ trval na
svojom Noah.
Marv podozrievavo prižmúril modré oči. „Prečo?“
„Chceme byť len precízni.“
„Do-bre.“ Zopäl ruky, nervózne kmitajúc palcami.
Začal s líčením toho istého príbehu, ktorý včera predostrel
Rissi.
Keď skončil, Rissi povedala: „Podľa Genevieve Laytonovej
jej manžel povedal, že počas potápania k  niečomu došlo.“
Nadškrtla, ale nenaznačila nič konkrétne.
„Vravel som, že ten chlapík spanikáril. Ponáral sa tak hlboko
k  vraku iba po druhý raz a  ponor k  vraku St. Marie je dosť
náročný. Keď sme sa dostali na ten najvzdialenejší koniec,
naznačil, že chce ísť naspäť hore, no museli sme sa vrátiť cestou
späť cez vrak. Keď chalan potom spanikáril, viete, ako to je, iba

219
 Vražedný príliv

to všetko spomalilo a nie urýchlilo. Keď sme napokon z vraku

vyšli, uháňal rýchlo hore. Ja som si spravil nevyhnutné zastávky,
a keď som sa vynoril, už bol zamknutý v kúpeľni.“
„Tak prečo si nám nepovedal, že spanikáril už v samotnom
vraku?“
Marv sa poškrabal na nose. „Myslel som si, že som to hovoril.“
„Vravel si, že všetko šlo ako po masle.“
„Včera som to mal ešte všetko také popletené. Asi som tým
nechcel nejako pošpiniť pamiatku toho chlapa. Viete, myslím,
že jeho prehnaná reakcia nemá nič spoločné s  tou nehodou
potom, tak prečo to vyťahovať?“
„Pre vyšetrovanie je nevyhnutné, aby sme vedeli o všetkom,
čo sa stalo.“
„Vyšetrovanie?“ Marv sa zamračil. „Prečo o tom takto hovo-
ríte? Ten človek mal nehodu. Vystúpil na hladinu príliš rýchlo
a  nastala uňho dekompresná choroba. Závraty sú jedným
z  jej bežných príznakov. Cestou späť sa loď poriadne hojdala.
Pravdepodobne stratil rovnováhu a udrel si hlavu o umývadlo.
Veľmi nešťastne, ale netreba v tom hľadať nič viac.“
Rissi sa zarazila. Prečo to znelo, ako keby chceli Laytonovu
smrť zamiesť pod koberec?
Noah si odkašľal. „Našou prácou je zistiť to. Nemôžeme ihneď
urobiť nejaké závery bez toho, aby sme poznali všetky skutočnosti.“
„Veď tie viete,“ povedal Marv úsečne.
„Ešte nie,“ protirečila mu Rissi.
Marv si prekrížil ruky na hrudi. Biele tričko mal špinavé od
čierneho oleja.
„Čo si robil, než sme prišli?“ Niečo jej vravelo, aby sa ho na
to opýtala.
Marv zvraštil obočie. „Robil som voľačo s autom. Čo to má
s tým spoločné?“
„Len som zvedavá,“ riekla Rissi. Z jeho hlasu cítila dosť silné
podráždenie. Položila mu predsa úplne nevinnú otázku.

220
 DANI PETTREYOVÁ

„Čo sa ti s ním stalo?“ zaujímal sa Noah.

Marv si pošúchal bradu. „Musel som vymeniť olej a namazať
ho. Ale teraz vážne, prečo sa bavíme o mojom aute?“
„Len sme zvedaví, ako povedala Rissi,“ vysvetlil Noah a pre-
šiel pohľadom poza Marvovo plece na samostatne stojacu garáž
so zavretou bránou.
Rissi behalo po mysli presne to isté. Prečo zatváral garáž
v taký pekný slnečný deň?
„Vadilo by ti, keby sme nakukli do garáže?“ spýtal sa Noah.
„Vlastne aj áno. Ak je to všetko, čo ste sa chceli spýtať,“ pove-
dal a postavil sa. „Vrátim sa naspäť do práce.“
„Ešte zopár otázok o tom ponore,“ zadržal ho Noah.
„Fajn,“ povzdychol si a opäť si sadol. „Nech už to máme za
sebou.“
Noah prekvapene nadvihol obočie. „Kam sa ponáhľaš?“
„Mám dnes dosť práce a nerád márnim čas.“
Rissi mala chuť opýtať sa ho, čo presne má dnes v pláne robiť,
ale nechcela ho ešte viac popudiť. Bez povolenia nemali žiadne
právo na prehliadku garáže a Marv mal právo odmietnuť im to.
„Ako to bolo s Laytonovou potápačskou fľašou?“ nadškrtol
Noah.
„Čo s ňou?“
„Skontroloval si ju pred a po potápaní?“
„Vždy kontrolujeme výbavu pred ponorom.“
„A po ňom?“
„Prečo by som ju kontroloval po?“
„Možnože Layton spanikáril, lebo mu dostatočne neprúdil
vzduch. Alebo mal závrat, lebo mu dokonca došiel,“ uvažoval
Noah.
„Nič z  toho mi nesignalizoval. Iba ukázal smerom hore.
Myslím, že tie úzke uzavreté priestory ho vystrašili. To sa stáva.“
Rissi uvažovala nad jeho vyhlásením a začudovala sa, prečo
to Marv nespomenul už včera.

221
 Vražedný príliv

Znechutená z Marvovho obranného postoja hraničiaceho až

s drzosťou nasledovala Noaha k džípu. Nastúpila dnu a Noah jej
ako správny džentlmen podržal dvere, tak ako zvykli aj ostatní
mužskí kolegovia v tíme. Matky ich naozaj dobre vychovali.
Noah sa usadil na mieste šoféra. „Správal sa až príliš defen-
zívne.“ Jeho vyhlásenie úplne odzrkadľovalo aj jej názor na
Marvovo správanie.
„Súhlasím.“
Vyrazili z  Marvovej príjazdovej cesty a  Rissi sa pozrela do
spätného zrkadla. Marv stál na začiatku cesty a  uprene sa za
nimi díval. Na slnkom ošľahanej tvári sa mu zračili obavy.
Čo sa vtedy pod hladinou naozaj odohralo?

///////////////

Rissi a Noah sa preukázali odznakmi a pri príchode na colné

oddelenie medzinárodnej spoločnosti ILM, ktoré zabezpečovalo
colné služby na medzinárodnom letisku vo Wilmingtone, odo-
vzdali bezpečnostnej stráži služobné zbrane.
Povedali im, že nový výkonný riaditeľ pán Stewart príde za
nimi, len čo sa bude dať, takže sa usadili na jednu zo striebor-
ných lavičiek umiestnených pozdĺž stien čakacej zóny.
O  necelých tridsať minút neskôr vošiel do haly bočnými
dverami nejaký muž a kráčal smerom k nim. „Ospravedlňujem
sa, že ste museli čakať,“ povedal a  uhladil si začesané riedke
vlasy hnedej farby.
„To je v poriadku,“ riekla Rissi a postavila sa, aby si s ním
podala ruku.
„Ďakujeme, že nám venujete váš čas,“ povedal Noah.
„Ochranka mi povedala, že ste z  Vyšetrovacieho úradu
pobrežnej stráže.“
„Áno, pane, ja som agentka Rissi Dawsonová,“ ukázala mu
svoj odznak.

222
 DANI PETTREYOVÁ

„A  ja som Noah Rowley,“ doplnil svoju identitu i  odznak

aj Noah.
„Volajte ma Jeremy, prosím.“
Rissi prikývla: „Dobre, Jeremy.“
„To ste zašli dosť ďaleko od vody,“ povedal a usmial sa, oča-
kávajúc ich smiech.
Rissi i Noah mu vyhoveli a pousmiali sa.
„Vyšetrujeme tu smrť Johna Laytona,“ vysvetlil mu Noah.
„Johnovu smrť?“ Vsunul si ruky do vreciek hnedých noha-
víc. „Nemôžem tomu uveriť. Pracovali sme spolu štrnásť rokov.
Čo sa vlastne stalo?“
„Zomrel počas potápačskej výpravy.“
Jeremy pokrútil hlavou. „Tak veľmi sa tešil, keď pre seba
a Genevieve vyhral tú potápačskú exkurziu. Nemôžem uveriť,
že tam umrel. Varoval som ho, že potápanie je nebezpečné.“
Adrenalín, ktorý človeka hnal pri prekonávaní vlastných
hraníc bol návykový – keď vidíš ako hlboko dokážeš ísť… kam
sa až môžeš dostať.
„Radi by sme sa trochu povypytovali na Johnovou prácu,“
začal Noah.
„Samozrejme,“ Jeremy sa zaknísal na pätách tam a  späť.
„Rád vám pomôžem, ale čo má Johnova práca dočinenia s tou
potápačskou nehodou?“
„Máme len zopár otázok, nezaberie to veľa času.“
„Dobre, poďme do mojej kancelárie.“

///////////////

O päťdesiatpäť minút neskôr opúšťali colné oddelenie s množstvom

nových informácií a vďaka veľmi ochotnému Jeremymu si v rukách
niesli záznamy o preprave nákladu za posledné dva mesiace.
Rissi nasadla do džípu, na kolená si položila stoh papierov,
z kabelky vybrala zvýrazňovač a pustila sa do práce.

223
 Vražedný príliv

Modlila sa, aby jej Boh pomohol a ukázal, ak niečo v týchto

dokumentoch súviselo so smrťou Johna Laytona. Záznamy boli
naozaj obsiahle, ale určite stálo za to prekontrolovať ich.
Noah odbočil na diaľnicu vedúcu z  letiska späť do mesta.
Nad hlavami im zaburácalo prichádzajúce lietadlo chystajúce sa
pristáť na wilmingtonskom letisku. Cesta k reštaurácii Dockside
im trvala kvôli zápche na moste Wrightsville Beach Bridge asi pol
hodinu, takže mali dosť času na preštudovanie záznamov.
Napokon zastavili na parkovisku v  tieni pred nábrežnou
reštauráciou. Noah vypol motor.
„Už mi zostáva len zopár strán,“ povedala. „Nechceš ísť dnu
a obsadiť stôl? Ešte to tu dokončím, kým som vo švungu.“
„Jasné.“ Noah si sklonil sedadlo a ľahol si, založiac si ruky
pod hlavu. „Trošku si oddýchnem.“
„Si si istý?“
„Určite. Obed môže počkať, kým to dokončíš.“
„Dobre.“ Načiahla sa po ľadový čaj, čo si so sebou doniesla,
odchlipla si a dala fľašu naspäť do držiaka. Zapla rádio. Práve
hrali Sama Cookea a jeho Bring It on Home to Me*. Vždy sa jej
lepšie pracovalo pri hudbe.
„Pekné,“ ozval sa Noah a usmieval sa so zavretými očami.
Hudba ju upokojovala. Tiež si naklonila sedadlo, pohodlne
sa v ňom uvelebila a opäť sa pustila do práce.
Pokračovala vo vyznačovaní každého letecky dopraveného
nákladu, ktorý preclil John Layton.
Na takmer úplnom konci záznamu napokon prešla žltým
zvýrazňovačom po tom, čo hľadala. Desiateho augusta dorazil cez
linku #1350 leteckej spoločnosti Delta balík adresovaný firme
Litman Limited. A podpísal ho Eric Jacobs. Bingo! „Mám to!“
Noah otvoril oči.

* Vráť sa mi domov – preklad názvu piesne

224
 DANI PETTREYOVÁ

Prečítala mu, čo objavila.

„Skvelá práca,“ pochválil ju. „Teraz, keď vieme, že John
Layton mal na starosti preclenia zásielok pre Litman Limited,
môžeme sa pokojne staviť, že naše dva prípady súvisia. Keď sa
vrátime na stanicu, musíme navštíviť pána Jacobsa.“
„Som za. Ešte dve strany a skončila som.“
„Máš toľko času, koľko potrebuješ. Posledné dni sú také
chaotické. Pár minút navyše ma nezabije.“ Znova si ľahol
a zavrel oči.
Rissi prešla zvyšok záznamov. Našla ešte ďalšie tri balíky
preclené Johnom Laytonom a všetky patrili spoločnosti Litman
Limited. Na každom sa vynímal podpis Erica Jacobsa. Zdalo
sa, že chlapík, ktorého Finn minulý večer vypočúval, vie viac,
ako priznal.

225
PÄŤDESIAT

Rissi a  Noah vstúpili do Dockside – nábrežnej reštaurácie na

okraji prístavu. Mohla sa pochváliť vlastnou lodenicou, kde sa
dalo dopraviť na člne a po móle dokráčať priamo do podniku.
Vo vzduchu bolo cítiť slanosť morskej vody a počuť ozvenu
škriekajúcich čajok.
Vošli dnu.
„Ahoj, Kim,“ pozdravil Noah hostesku.
„Ahojte.“ Kim schmatla dva menu lístky a dve súpravy prí-
borov s bielym obrúskom. „Zvyčajný stôl?“
„To by bolo fajn,“ súhlasil Noah, urobil krok späť a  pohy-
bom ruky naznačil Rissi, aby išla prvá. Nasledovali Kim k stolu
v  pravom rohu reštaurácie, odkiaľ bol skvelý výhľad na more
a prístav.
Kim položila lístky s menu a súpravy príborov s obrúskom
na stôl a s úsmevom im oznámila: „Amber hneď príde.“
„Vďaka, Kim.“ Rissi si sadla na bielu plastovú stoličku sme-
rujúcu na juh a Noah si vybral miesto oproti nej. Obaja radšej
sedeli čelom k  vchodu do reštaurácie, ale Noah jej ako dáme
dal prednosť. Caleb to robieval tiež. Tvrdili, že dámy majú vždy
prednosť.
Časť z nej však túžila po tom, aby sa k nej správali ako k ostat-
ným mužským členom tímu, no sčasti sa tešila aj tejto milej

226
 DANI PETTREYOVÁ

pozornosti. Kým pred dvomi rokmi nezačala pracovať v CGIS,

nemala mnoho skúseností s džentlmenským správaním.
Do reštaurácie vošiel Logan a  postavil sa k  pultu, kde sa
objednávalo jedlo so sebou.
„Hej, Logan,“ zavolala naňho.
Zamával im, schytil tašku so zabaleným jedlom a pristúpil
k ich stolu.
„Pridaj sa k nám,“ pozval ho Noah.
„Rád,“ Logan si položil bielu tašku s jedlom na stôl a prisu-
nul si stoličku od vedľajšieho stola.
„Vonia to ako vyprážané zelené rajčiny s bravčovým mäsom,“
hádala Rissi.
„Trafila si,“ žmurkol na ňu. „Aké ste mali ráno?“ spýtal sa
a  otvoril si plastový obal s  jedlom. Vôňa smažených zelených
rajčín sa rozptýlila do vzduchu a zmiešala sa s vôňou oceánu,
ktorú sem privial jemný vetrík.
V diaľke na mori pádlovala dvojica kajakárov v zeleno-červe-
nom kajaku a nad hlavami im škriekali čajky.
„Dosť zaujímavé,“ riekol Noah, prižmúriac oči, keďže polud-
ňajšie slnko mu svietilo rovno do očí. Nasadil si preto pilotské
slnečné okuliare.
Rissi si vzala z košíčka celozrnnú vyprážanú rolku a zahryzla
sa do nej. Reštaurácia ponúkala hosťom toto predjedlo na priví-
tanie zadarmo pri každej návšteve. Južanská pohostinnosť sa tu
prejavovala naozaj veľkoryso.
Prehliadla si dvojstranové menu, hoci väčšinu jedál už vedela
spamäti. Potom ho položila naspäť a čakala na Amber, keď príde
s nápojmi, aby sa jej spýtala, čo majú v ponuke čerstvé – vždy to
býval ten najlepší výber.
Amber dorazila k ich stolu a zatiaľ čo si Noah objednával,
Rissi zbadala Paula a Smittyho sedieť o tri stoly ďalej. S úsme-
vom im zamávala.
Paul jej žmurknutím odzdravil.

227
 Vražedný príliv

Noah sa otočil a sledoval, kam to pozerá. „Ahojte, chalani,“

pokývol hlavou na pozdrav.
Paul zodvihol svoje mojito. Smitty im ukázal na fľašu s vysokým
hrdlom a Paul sa spýtal, zatočiac svojím pohárom: „Pošleme vám
jedno k obedu? Vyzerá, že by ste to potrebovali. Čože? Ťažký deň?“
„Ťažký týždeň,“ skonštatoval Noah.
Paul sa postavil a vybral sa k ich stolu. „Chcem vám prejaviť
úprimnú sústrasť za Sama. Reči sa po meste šíria rýchlo.“
Prehrabol si rukou krátke tmavé vlasy. „Je mi to tak ľúto. Bol
to taký dobrý chlap.“
„Vďaka.“
Paul naznačil Amber, keď šla okolo. „Hej, slečna, mohli by
ste dať týmto skvelým agentom rundu na mňa?“
„Ďakujem,“ povedal Noah, „ale sme v práci.“
„Si si istý? Ja ani Smitty to nikomu nepovieme.“
„Vďaka, nie, to nepotrebujeme, ale ceníme si tvoje gesto,“
pridala sa Rissi.
„Ale možno by ste nám vedeli predsa len trochu pomôcť,“
naznačil Noah a prisunul k stolu ďalšie dve stoličky. „Prisadnete
si na chvíľočku?“
„Iste.“
Smitty priniesol svoje i Paulovo pitie a sadol si na prázdnu
stoličku do nepravidelného kruhu, ktorý Noah vytvoril prida-
ním stoličiek.
„Ako môžeme pomôcť?“ spýtal sa Paul a sadol si na posledné
voľné miesto pri stole.
„Obaja takmer všetkých v tomto meste poznáte,“ začal Noah.
„Máme na združovaní občanov tohto mesta svoj podiel,“
poznamenal Smitty.
Každý z  Wilmingtonu sa z  času na čas zastavil v  Coffee
Connection. Vždy tam mali plno.
„Nepoznáte náhodou chlapíka menom Eric Jacobs?“ opýtal
sa ho Noah.

228
 DANI PETTREYOVÁ

„Ale samozrejme,“ prikývol Smitty. „To je ten, čo si vždy

dáva vanilkovo-sójové latte.“
„Čo o ňom viete?“ zaujímala sa Rissi.
Smittymu sa na tvári prehĺbili vrásky, keď skúmavo prižmú-
ril oči sa spýtal sa. „O čo ide?“
„Povedzme, že je tak trochu podozrivý,“ vysvetlil Noah,
oprel sa o stoličku a ruku si prehodil cez Rissinu opierku.
„Nepoviem vám o  ňom veľa,“ riekol Smitty a  pohľad mu
zablúdil k  vchodu k  trom ženám, ktoré práve prišli. Stáli pri
pulte hostesiek a čakali, kým ich usadia. Všetky tri mali na sebe
biele tenisové sukne, neónové tričká rôznych farieb a  náležite
ladiace ponožky. Na nohách mali topánky na tenis.
Smitty od úžasu rozšíril oči. „Nazdar, Phyllis!“
Jedna zo žien v neónovom ružovom tričku mu zamávala a z pier
s poriadnou dávkou rúžu jej vyšiel nesmelý chichot. „Čau, Francis!“
Zvyšné dve ženy si začali niečo šepkať.
Smitty schmatol svoj drink a postavil sa. „S vaším dovole-
ním.“ Nedal im ani šancu niečo povedať, ponáhľal sa po zubom
času poznačenej podlahe k  hlúčiku žien a  tam ovinul ruku
Phyllis okolo ramien.
„Kašlite naňho,“ ozval sa Paul. „Je to sukničkár a vždy bol.
Mali by ste ho vidieť, čo stvára na tanečných zábavách. Každý
večer tam má inú.“
„Francis?“ spýtala sa Rissi. Nikdy nepočula, že by ho tak
niekto nazval.
„Jeho krstné meno,“ vysvetľoval Paul. „Prezývku Smitty získal
v armáde a už mu prischla. Vychádza to z jeho priezviska Smith.“
O tom vôbec nevedela. Ale keď sa to tak vezme, ani sa na to
nikdy nepýtala.
Smitty sa chvíľu rozprával s  tými dievčatami a  potom bez
rozlúčky odišli.
„Čo to malo znamenať?“ rozčarovane sa spýtala Rissi. Odišli
veľmi narýchlo – veď sa zdalo, že tie ženy sa sem prišli najesť.

229
 Vražedný príliv

„Myslím, že Smitty sa asi necítil veľmi dobre, keď ste sa ho

pýtali na Erica. Preto sa tak neslušne vytratil.“
„A to už prečo?“ spýtal sa Noah.
„Pretože s Ericom sú kamaráti.“
Noahovo obočie vyskočilo do výšky. „Skutočne?“
„Prečo by nám to nepovedal?“ Nechápala Rissi.
„Netuším,“ Paul iba pokrčil plecami. „Teraz,“ povedal a postavil
sa, „sa už musím vrátiť do práce. Rád som sa s vami porozprával.“
Amber vzápätí doniesla čerstvé mahi mahi tacos s  plátkom
manga navrchu.
„Ďakujem,“ ozvala sa Rissi.
Noah nahlas vyslovil ďakovnú modlitbu za jedlo a pustili sa
do toho.
„Ty máš tiež niečo nové?“
Logan prudšie položil orosený pohár na stôl. „S Emmy sme
prešli Marvove záznamy. Emmy financie, ja telefonáty z mobilu
i domáceho telefónu.“
„A?“ Noah si odpil z drinku.
„Zistil som, že Marv má zahraničný účet na Bahamách
s niekoľkými tisíckami dolárov.“
Dopil aj zvyšok nápoja a prekvapene sa uistil otázkou. „Marv?“
„Presne ten.“
„Máš tušenie, odkiaľ prišli tie peniaze?“
„Spoločnosť Litman Limited mu pred niečo vyše mesiacom
poukázala na účet stotisíc dolárov a včera od nich opäť dostal
celkom vysokú sumičku.“
„To ako vážne?“ Noah šokovane pozrel na Rissi. „Ako som
povedal, tie naše dva prípady spolu úplne súvisia.“
Logan prikývol a  pokračoval: „Zálohu mu poslali včera
neskoro popoludní, asi dvadsať minút po tom, čo Marv niekam
volal, a asi o desať minút mu z toho čísla ešte volali naspäť.“
„Prečo z toho začínam mať veľmi zlý pocit?“
Logan si odkašľal. „Volal Moovi.“

230
PÄŤDESIATJEDEN

Rissi sa snažila spracovať všetky fakty. Najprv si vypočuli dve

vzájomne si odporujúce verzie toho, čo sa stalo počas potápania
Johna Laytona – jednu od Genevieve a druhú od veľmi defen-
zívne naladeného Marva. Zakrátko po ponore Layton umrel
a o desať minút neskôr nastala na lodi explózia, ktorá poškodila
kormu lode Calliope a museli ju všetci urýchlene opustiť, než sa
potopí na dno.
Len čo sa vrátili domov, Marv volal Moovi. To by samo
osebe nebolo až také zvláštne, berúc do úvahy, čo bezprostredne
predtým zažili. Mo bol jeho šéf a dlhoročný priateľ, ale skutoč-
nosť, že krátko na to, čo si zavolali, sa na Marvovom nelegálnom
účte objavila vysoká suma, nemohli ignorovať.
Noah požiadal Logana a Emmalyne, aby preverili aj Moove
finančné účty a  telefonáty, zatiaľ čo oni dvaja sa opäť vybrali
k Moovi, aby ho konfrontovali so svojimi zisteniami.
O  pätnásť minút neskôr zoskakovali z  džípu a  vykročili
k prednej verande. Rissi naklonila hlavu do strany, keď začula
zvuk sprchujúcej vody. „Tuším je vzadu za domom.“
Prešli dookola do zadnej časti domu, ktorá smerovala priamo
k oceánu a prístavu.
Mo umýval exteriér červeno-bieleho rybárskeho člna značky
Tahoe.

231
 Vražedný príliv

Zbadal ich. „Ahojte, moji zlatí.“ Vypol hadicu, a kým vošli

na palubu člna, stočil ju. „Ako sa dnes máte?“
Rissi čakala na Noaha, nech začne.
„Potrebujeme ti položiť zopár otázok.“
„O Calliope?“ Mo si utrel mokré ruky do kvetinových šort-
kových plaviek. „Jasné.“
„Vlastne skôr o Marvovi,“ riekol Noah.
Mo zvraštil šedivé obočie. „Čo je s Marvom?“
„Môžeme si k tomu sadnúť?“ požiadal ho Noah a ukázal na
kovový záhradný stolík a stoličky na vyvýšenej tehlovej terase.
„V poriadku.“ Mo ich nasledoval po veľmi dobre udržiava-
nom chodníčku, ktorý sa kľukatil cez trávnik až k terase.
Noah odsunul Rissi stoličku a potom si sadol aj on.
Ešte nedávno čistú modrú oblohu pokryli tmavé mračná.
Vlhko vo vzduchu veštilo, že sa opäť blíži dážď.
Mo si položil ruky na stôl a preplietol si mozoľnaté prsty.
Rissi si pozorne prezrela jazvy na jeho hánkach.
„Čo sa ti stalo s rukami?“ spýtala sa.
„Čože?“ Mo zdvihol ruky a skúmal si ich. „Aha, ani som si
nevšimol. To sa muselo stať počas evakuácie.“
Netušila, čo všetko sa prihodilo počas evakuácie, a nebola si
tým úplne istá, no tie jazvy jej skôr pripomínali… akoby niekto
bojoval, aby sa vyslobodil z jeho zovretia.
Noah išiel priamo k podstate. „Marv ti včera poobede telefo-
noval. O čom ste sa vy dvaja rozprávali?“
Všetko, čo dnes zistili, vyvolalo v  Rissinej mysli poriadny
chaos.
V  Moových očiach sa zračila podráždenosť, ako keby im
odpoveď mala byť jasná. „No čo myslíš?“
„Neviem,“ povedal Noah autoritatívne. „Preto sa ťa na to
pýtam.“
Mo sa rozčúlil. „Hovorili sme o  tom výbuchu, evakuácii,
strate pasažiera a o Calliope.“

232
 DANI PETTREYOVÁ

„Sústreďme sa na smrť Johna Laytona,“ riekol Noah.

„V poriadku.“
„Čo ti Marv povedal o ponore?“
„Už sme to predsa preberali, Noah. Vieš, ako to bolo.“
Noah si prekrížil ruky cez široký hrudník.
„Povedz nám to zas, Mo.“
Rozhodil rukami. „Fajn! Marv vravel, že všetko išlo hlad-
ko, ale potom John spanikáril pri výstupe nahor a nespravil si
dekompresné zastávky.“
„Ale potápanie dovtedy prebiehalo v  poriadku, že?“ zaují-
mala sa Rissi.
Mo sa zamračil. „Hej.“ Znelo to skôr ako otázka než odpoveď.
„John Layton povedal svojej manželke, že sa počas potápa-
nia niečo udialo. Vravela, že sa bál o bezpečie ich oboch. Trval
na tom, aby išla hore na palubu a zostala v skupine pasažierov.
Hneď nato sa zamkol na toalete. Potom už našla manžela mŕt-
veho. Lekárka usúdila, že príčinou bola sečná rana do hlavy.“
„Dobre,“ riekol Mo. „Povedzme, že ho počula dobre a John
jej to naozaj povedal, no je dosť pravdepodobné, že si to vymys-
lel, pretože sa hanbil priznať, že iba spanikáril. Ale ako to súvisí
so mnou?“
„To sa práve snažíme zistiť,“ ozvala sa Rissi.
Mo naklonil hlavu jej smerom a  zamračil sa. „Vy si vážne
myslíte, že smrť Johna Laytona nebola nehoda, ale vražda?“
„Začína to tak vyzerať,“ povedal Noah.
Mo sa hurónsky rozosmial. „Vy asi žartujete. Layton si vymyslel
tú historku, lebo si nechcel priznať, že ho dole prepadla panika.“
„Naozaj tomu veríš?“ opýtal sa ho Noah.
Mo prikývol. „Rozhodne.“
„Povedzme, že sa mýliš a  Layton vravel pravdu. Prečo by
Marv klamal?“
„Neklamal. Nič sa nestalo.“ Mo od rozčúlenia pevne zatínal
čeľusť.

233
 Vražedný príliv

„Ako si tým môžeš byť na sto percent istý?“ spýtala sa ho

Rissi.
„Pretože poznám Marva dvadsať rokov. Nikdy by mi neklamal.“
„Nie,“ riekla Rissi, „predpokladám, že nie.“ Pozrela sa na
Noaha – obaja si uvedomili, že ak je Laytonova verzia pravdivá,
potom im obaja, Mo i Marv, klamú do očí.
„Prečo si Marvovi znova volal?“ zaujímal sa Noah.
Mo sa zamračil. „Čo?“
„Poobede po evakuácii. Marv ti telefonoval o 15.10. Rozprá­
vali ste sa asi osem minút a potom si mu o 15.48 volal znova ty
a hovorili ste spolu trinásť minút. O čom ste hovorili?“
„Chcel som sa uistiť, či je v  poriadku.“ Mo prižmúril oči.
„Ako viete, že sme spolu telefonovali?“
„Mali sme dôvod pozrieť si záznam tvojich hovorov.“
„Aký dôvod?“
„Vyšetrujeme smrť Johna Laytona, a ak predsa len išlo o vraž­­
du, Marv je hlavný podozrivý.“
Mo sa postavil. „Nemôžem tomu uveriť!“
„Prosím, sadni si,“ požiadal ho Noah. „Ešte máme zopár
otázok.“
„Už nebudem odpovedať.“
„Neradi by sme ťa vzali na výsluch na stanicu.“
Mo napol sánku a po chvíľke uvažovania riekol. „Fajn, rých-
lo, nech to ukončíme.“
„Ďakujem,“ povedal Noah. „Takže, povedal si, že si volal
Marvovi, aby si sa uistil, že je v  poriadku. Ako to myslíš
v poriadku?“
„Prišli sme pri ne-ho-de o pasažiera,“ zdôraznil slovo neho-
da. „A aj o hlavný zdroj nášho živobytia. Celá posádka je z toho
nešťastná.“
Vytiahli z Moa ešte zopár podrobností. Jednoznačne sa držal
svojej verzie udalostí. Poďakovali mu za spoluprácu, nech bola
akákoľvek, a porúčali sa.

234
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

„Čo si myslíš?“ spýtala sa Rissi, keď sa štverali do auta.

„Myslím, že musíme kopať poriadne hlboko. Všetko akoby sa
snažili pekne zamiesť pod koberec a pod nos nám strkajú hotové
vysvetlenia. Veľmi pochybujem, že tie peniaze na bahamskom
účte získal Marv čestným spôsobom.“
„Mo neprejavil ani náznak obáv, že by Marv mohol klamať.“
„To ma vážne znepokojuje,“ povzdychol si.
„Aj mňa,“ ťažko jej bolo na to čo i len pomyslieť.
„Dúfam, že Logan alebo Emmalyne nám čoskoro zavolajú
ohľadom Moových financií.“
„Sčasti dúfam – kvôli Moovi –, že nič nenájdeme, ale záro-
veň by som chcela, aby sme získali ďalšiu stopu k  rozriešeniu
smrti Johna Laytona.“
„Musíme dať tiež preveriť Laytonove telefonáty a financie,“
povedal Noah vo chvíli, keď sa rozpršalo.
Rissi sa plytko nadýchla. „Stavíš sa, že tam nájdeme hovory
a platby od spoločnosti Litman Limited?“

235
PÄŤDESIATDVA

Finn vstúpil do vypočúvacej miestnosti, kde sedel a čakal naň-

ho Eric Jacobs.
„Myslel som si, že by ste si možno dali pohár vody,“ povedal
a posunul mu pohár po stole.
Pán Jacobs ho zodvihol. „Ďakujem.“
Finn nemohol pochopiť skutočnosť, že tento sympaticky
pôsobiaci chlapík v  strednom veku vyzdvihoval a  doručoval
nelegálne zásielky pre spoločnosť Litman Limited. Najviac ho
zaujímala časť dodania – kam Jacobs odnášal tie balíčky?
„Sklamali ste ma. Viem, že ste klamali,“ začal priamo.
„Klamal?“ Pán Jacobs naklonil hlavu a v očiach sa mu zračila
predstieraná nevina.
„Povedali ste, že keď ste prebrali zásielku na Short Lane, ešte
ste nevedeli, kam ju pôjdete zložiť.“
„Správne.“
„Kam ste doručovali ďalšie balíky firmy Litman Limited?“
„Ďalšie balíky?“ spýtal sa pokojne.
„Áno,“ Finn vytiahol na čierny laminátový povrch stola
zoznam, ktorý spracovala Emmalyne na základe colných zázna-
mov, čo Rissi ráno preverovala.
Jacobs sa nahol dopredu a prešiel pohľadom po papieri. Na
zvráskavenom čele mu vybehli kvapky potu.

236
 DANI PETTREYOVÁ

„Tento dokument potvrdzuje, že ste pre Litman Limited vykona-

li vyzdvihnutie zásielok na colnom oddelení spoločnosti Wilmington
International. Kam sa podeli tie balíky? Vari ich stále máte u seba?“
„Nie,“ zakašlal. „Samozrejme, že nie.“
„Môžete nám rovno povedať pravdu, alebo ich čoskoro náj-
deme sami.“
„Čo?“ Prstami pevne zovrel dokument. Ruky sa mu triasli.
„Dvaja naši agenti v tejto chvíli prehľadávajú váš byt.“
Jacobsovi úplne očervenela tvár. „Na to nemáte právo!“
„Ale máme. Povolenie prišlo chvíľu predtým, než vyrazili na
prehliadku.“
„Na základe čoho?“ Hánky mu zbeleli, ako zvieral ruky v päste.
„Dôvody na prehliadku musíme predkladať iba súdu.“ Finn vzal
pero a položil pred Jacobsa zápisník. „Máte sa k čomu priznať?“
Šklblo mu tepnou na spánku.
Trafil do čierneho. Pri pomyslení, čo v  Jacobsovom byte
Lo­gan s Calebom nájdu, sa mu zvýšil adrenalín a jeho zvedavosť
ešte vzrástla, až ho obliala horúčava.
„Kam ste doručovali ostatné zásielky od spoločnosti Litman
Limited?“
Jacobs pohodil plecami. „Tak rôzne.“
Finn nadvihol obočie. „Konkrétne?“
„Stretával som sa s jedným chlapíkom. Neviem jeho meno,
takže sa ani neobťažujte pýtať sa ma naň.“
„Kde ste sa stretávali?“
„V parku, na parkovisku pri verejnej pláži, v knižnici – ak šlo
o menšiu zásielku.“
„A ak išlo o väčšie zásielky?“
„Na opustenejších miestach. Zaparkoval som, kam ma navigo-
val. Tam sa potom zjavila biela maliarska dodávka a naložili sme
kontajner s tovarom dozadu. Zaplatil mi a ja som šiel po svojom.“
„O akých platbách hovoríme?“
„Moje peniaze sú moja vec.“

237
 Vražedný príliv

„Nie od okamihu, keď sme dostali povolenie na ich previer-

ku.“ Vytiahol Jacobsov bankový výpis z posledných troch mesia-
cov, ktorý spracovala Emmalyne. Podozrivé vklady zakrúžkovala
červeným zvýrazňovačom.
Jacobs si strčil jazyk pod hornú peru a chvíľu ho tam držal,
kým si oblizol pery.
„Vyzerá to, že za posledné mesiace ste si tam vložili slušný
balík peňazí.“
Jacobs sa pomrvil na stoličke.
„Mám veľa zákazníkov a väčšinou mi platia v hotovosti.“
„Samozrejme,“ Finn mu strčil bankový výpis rovno pod nos.
„Dostali ste tie peniaze od spoločnosti Litman Limited?“ Kým
nepotvrdí jeho podozrenie, zostane to iba podozrením.
„Nepamätám si všetky platby,“ zamumlal.
„Ale niektoré ste prijali od Litman Limited.“
„Asi hej.“
Finn si pošúchal bradu a potom si preplietol ruky na stole.
„Pán Jacobs, ak nebudete spolupracovať, stačí mi jediný tele-
fonát na daňový úrad.“
Jacobs nahlas preglgol. „Čo odo mňa chcete?“
„Poznávacie číslo tej dodávky. Som si istý, že muž ako vy si
ho istotne pamätá. Tiež mi opíšte toho muža. A adresy všetkých
miest, kde ste balíky odovzdali.“ Finn mu posunul zápisník
a pero. „Mali by ste už radšej začať.“
S hnevom i so strachom v očiach sa Jacobs načiahol za perom
a začal písať.
Finn sa oprel o stoličku so spokojným úsmevom.
Asi o polhodinku mu posunul notes a pero späť.
„Prejdem si to a  dám vám vedieť, ak by som sa chcel ešte
niečo opýtať.“ Finn sa postavil so zošitom v ruke.
Jacobs si utrel čelo. „Som si istý, že budete.“
„Och,“ Finn sa zastavil vo dverách. „Takmer som zabudol.“
Otočil sa a znova si sadol. „Povedzte mi o kamarátovi Smittym.“

238
 DANI PETTREYOVÁ

Jacobs prekvapene zvraštil čelo. „O kom?“

„Z kaviarne Coffee Connection.“

///////////////

Finn vyšiel z  vypočúvacej miestnosti so žltým zápisníkom

v ruke a usmieval sa.
„Nechaj ma hádať,“ povedala Gabby. „Prinútil si ho hovoriť.“
„Trefa.“
„A?“ ozvala sa Rissi a nahla sa v stoličke dopredu.
„Mali by sme si to všetko prejsť na tabuli.“
„Dobre, ľudia,“ zavelil Noah, „poďme si k  tomu sadnúť.
Vezmite si niečo na pitie alebo aj pod zub a zídeme sa pred tabu-
ľou. S Rissi sme dnes toho veľa zistili a zdá sa, že i Finn.“
Gabby nasledovala Rissi do kuchynky, kde pripravili misy
s čokoládovými čipsami, so sušenými brusnicami, s vlašskými
orechmi a mandľami.
„Dáš si kolu?“ spýtala sa jej Rissi, vyťahujúc jednu z chladničky.
„Áno, ďakujem.“
Vytiahla ďalšiu a podala ju Gabby.
„Zdá sa, že všetci sme sa niekam vo vyšetrovaní posunuli.“
„Hej,“ Rissi si otvorila kolu, plechovka zasyčala a ona sa oprela
o pult. „Čím hlbšie kopeme, tým sa tie prípady viac prepájajú.“
Aj ona mala ten pocit na základe toho, čo vedela. Neustále sa
tu skloňoval názov spoločnosti Litman Limited.
Gabby išla za Rissi a  sadla si na voľné miesto na gauči.
Dúfala, že Noah ju nepošle preč. Nebolo jednoduché odpočú-
vať od stola z prednej miestnosti.
„Začnime, ľudia. Kto chce ísť prvý?“ Noah si otvoril červenú
zmazateľnú fixku a pokrútil hlavou. „To ako vážne? Jahodová vôňa?“
„Myslela som si, že pri vypisovaní drsných faktov to tu dodá
trošku pozitívnosti,“ vysvetlila Emmy.
Gabby sa usmiala. Začínala Emmy zbožňovať.

239
 Vražedný príliv

„Okej, beriem, tak teda pokračujme,“ opäť pokrútil hlavou.

„Kto chce začať?“
„Ja začnem,“ povedala Rissi. Rýchlo zreferovala, na čo dnes
s Noahom prišli.
Noah zapísal na tabuľu v úhľadnom stĺpci kľúčové body pod
menom Johna Laytona a jeho fotografiou z vodičského preukazu.
„Kým sme pri Johnovi Laytonovi…“ ozvala sa Emmy.
„Logan prekontroloval jeho financie a zahraničné účty pod jeho
menom. Hádajte, kto mu poslal peniaze na účet?“
„Litman Limited,“ povedala Rissi a sediac na gauči zastrčila
si nohy pod seba.
Gabby vedela, že bude lepšie zostať ticho a nezapájať sa do
diskusie. Nechcela riskovať, že ju Noah odtiaľ vykáže ešte skôr,
než skončia. Nestačila sa čudovať, v  čom všetkom má firma
Litman Limited prsty a ktovie, koľko ľudí drží v šachu. No naj-
viac ju zaujímalo, kto sa schovával za touto fiktívnou firmou.
Kto poťahuje za nitky?
„Pozrite, čo sme našli v dome Erica Jacobsa,“ ozval sa Logan,
len čo vošiel s  Calebom v  závese. V  rukách držal dôkazy –
obrovskú tašku napchatú obálkami.
„Čo to tam máme?“ zaujímal sa Finn a podišiel dopredu. Logan
si navliekol pár rukavíc, zatiaľ čo Caleb si čupol vedľa gauča k Rissi.
Logan otvoril tašku a potom i obálky, vytiahol si jednu ruka-
vicu a z jedného balíčka vybral nádherný diamantový náhrdelník.
„Vau,“ zvolala Rissi.
„Tento balík neposlali cez UPS. Prešiel colným oddelením
Wilmington International. Vyzerá to tak, že Litman Limited
využívali Laytona, aby ich kradnuté šperky prešli cez hranice,“
uvažoval Caleb. „A potom im pašovaný tovar priviezol kuriér
ako Eric Jacobs.“
Finn si buchol po zápisníku. „Mám tu zoznam miest, kam
zásielky doviezol, priamo od Jacobsa. Všetky sa nachádzajú blíz-
ko pobrežia. Zmapujem a zistím, či je v tom nejaká postupnosť.“

240
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

„Myslím, že s Rissi sme prišli na motív vraždy Johna Laytona,

ak naozaj išlo o  vraždu,“ vyhlásil Noah a  ďalej im predostrel
podozrivý pohyb na Marvovom zahraničnom účte.
Gabbina myseľ pracovala na plné obrátky. Znelo to, akoby
Marvovi zaplatili za to, že Laytona odpraví. Lenže Laytonovi
sa ešte podarilo vynoriť a dostať sa na loď. Zostávala však otáz-
ka, prečo sa ho chceli zbaviť? Ak Layton pomáhal spoločnosti
Litman Limited prepašovať tovar, prečo ho zabili?
„Ako to ide s  vyšetrovaním Moových financií?“ spýtal sa
Noah Logana.
„Na zahraničnom účte prijal došlú platbu tiež od Litman
Limited. Peniaze od nich dostával pravidelne už dva roky.
Poslednú platbu prijal deň pred Laytonovou smrťou.“
Noah si prehrabol vlasy. „Takže je to jasné. Mo, Marv aj
Layton, všetci pracovali pre Litman Limited. Predpokladám, že
náhrdelník, čo ste našli,“ Noah prešiel pohľadom z Caleba na
Logana, „je naozaj kradnutý.“
„Jednoznačne,“ potvrdil Caleb. „Keď sme ho našli, obvolal
som pár priateľov v niekoľkých umeleckých agentúrach a roz-
poslal som im fotografie náhrdelníka. Ukradli ho pred dvomi
týždňami zo súkromnej zbierky vo Florencii.“
Rissi vytiahla záznamy a  listovala v  nich. „Layton preclil
balík z Neapola dvadsiateho piateho augusta.“
„Dva dni po krádeži,“ skonštatoval Caleb.
„Jacobs prevzal balík, ale z nejakého dôvodu ho nedoručil,“
povedal Finn. „Skúsim zistiť prečo.“
Gabby vedela, že by mala čušať, ale nedokázala to. „Dvaja z tých
drogových pašerákov, čo ťa napadli…“ pozrela na Finna. „A ktorí
zabili Sama… volali firme Litman. Zdá sa, že ktokoľvek sa skrýva
za tou firmou, pašuje omnoho viac ako len kradnuté šperky.“
Finn sa oprel lakťami o  kolená a  pošúchal si čelo. „Čo je
s najväčšou pravdepodobnosťou aj odpoveď na otázku, do čoho
sa zaplietol Will Seavers.“

241
 Vražedný príliv

„Pašovanie drog.“ Rissi neveriacky pokrútila hlavou. „Nemô­

žem tomu uveriť.“
„Ver mi,“ povzdychol si Finn. „Ani mne sa tomu nechce
veriť. Buď sa priamo zapájal do pašovania, alebo dával pašerá-
kom vedieť, kedy má pobrežná stráž hliadku, takže sa nemuseli
báť, že ich prichytia.“
„A čo Fletcher?“ ozvala sa Rissi. „A ten chlapík, do ktorého
ste s Gabby narazili v jeho dome? Myslíte si, že tiež pracuje pre
Litman Limited?“
Finn vytiahol zo stola spis a znova si sadol. „Začnime s tým
votrelcom, Isaacom Bashertom. Určite je spojený s  Litman
Limited, pretože aj on volal na to isté číslo, keď ho Caleb pri-
viedol, ale moje vyšetrovanie mi nijako nepomohlo v rozlúštení
otázky, ako on do toho všetkého zapadá. Dnes ráno sme s Gabby
prezreli jeho dom. Našli sme číslo na firmu Litman v  malom
zápisníku, ktorý spracovala Emmy.“
„Je tam nejaké zvláštne kódovanie. Alebo je to taký kostrba-
tý rukopis,“ vysvetlila Emmy, sediac na opierke gauča a držiac
v rukách teplý čaj voňajúci škoricou.
„Domnievame sa, že je to nejaký záznam, čo súvisí s  jeho
prácou v Litmane,“ povedala Gabby. „Alebo aspoň niečo, s čím
by ste ho mohli držať v šachu.“
Rissi si povzdychla. „Ak nie, budeme ho musieť pustiť.“
„Ak to niekto dokáže dekódovať, tak je to Em.“ Logan
s úsmevom dvihol plastový pohár s kávou, akoby na ňu pripíjal.
„Keďže Bashert vyhlásil, že sa niekoľkokrát stretol s  Flet­
cherom vo Wilmington Lanes, skontrolovali sme to aj tam,“ ďalej
vysvetľoval Finn. „Jeden z  barmanov ho spoznal na fotografii
a vravel, že ho raz či dvakrát videl rozprávať sa s Fletcherom.“
„Vau, som prekvapený, že vravel pravdu,“ neskrýval rozčaro-
vanie Logan.
„Ja tiež,“ riekol Finn a  odpil si z  nealkoholického nápoja
Mountain Dew. Ponúkol aj Gabby, nech si tiež dá. Napila sa.

242
 DANI PETTREYOVÁ

„Vďaka.“ Veľmi ju zaujímalo, o čom sa Fletcher s Bashertom

rozprávali.
Finn sa postavil a ponaťahoval sa. „Fletcher sa do toho mohol
zapliesť dvomi spôsobmi. Pravdepodobne sa namočil do toho,
do čoho aj Will, aj keď ten sa chcel z toho vyzuť, ako sa zveril
Tess. Fletcher ho buď zabil, alebo na to mal nejakého človeka
od Litmana.“
„A druhá možnosť?“ vyzvedal Noah.
„Fletcher s tým nemá nič spoločné a je nevinný. Stal sa sved-
kom Willovej vraždy a drogoví pašeráci sa ho snažili zabiť, aby
ho umlčali.“
„Tak predpokladajme, že Bashert je tiež vyslaný od Litmana.
Prečo sa vkradol do Fletcherovho domu?“ nadškrtol Logan,
poklopkávajúc si po okraji hrnčeka.
„Možno si myslel, že už je z nemocnice doma, a najali ho, aby
ho zneškodnil,“ hútal Finn. „Myslím, že ľudia, čo stoja za Litman
Limited, mu určite idú po krku, aj keď s nimi spolupracoval.“
Gabby sa nahla bližšie. „Ak je Fletcher nevinný, prečo nám
toho neprezradil viac?“
„Možno, že zranenie na hlave ovplyvnilo jeho pamäť,“ pre-
dostrel Finn.
„Čo ti vraví intuícia?“ zaujímal sa Noah.
„Nerád to vravím,“ povzdychol si Finn. Očividne ho zarmú-
tila predstava skorumpovaných pobrežných strážnikov. „Ale
skôr sa stavím, že Fletcher v tom ide tiež.“
Noah prikývol. „Tak pracuj s touto teóriou.“
„Zajtra sa chystám do nemocnice. Do Willa strieľali z dvoch
rôznych typov zbraní, preto si myslím, že strelci museli byť dva-
ja.“ Finn preglgol. „Som presvedčený, že Fletcher strieľal tiež.“

243
PÄŤDESIATTRI

„Vieš, čo mi stále vŕta v hlave?“ zveril sa Noah sestre, keď išli

autom na večeru ku Kenzie.
„Čo?“
„Pochopil som, že Layton a  Jacobs pomáhali tomu, kto sa
skrýva za Litman Limited, pašovať šperky a  ktoviečo ešte na
letisku. Dáva to zmysel. Seavers a som si istý, že aj Fletcher, zase
Litmanovi pomáhali s pašovaním drog. Len nerozumiem, ako
sa dostali k Laytonovi do kúpeľne, keď sa tam zamkol?“
„Tým si nemôžeme byť istí, ale mohli to spraviť úplne
jednoducho, tak ako som ja otvorila zamknutú pracovňu vo
Fletcherovom dome. Vždy je tam niekde schovaná rovná spon-
ka slúžiaca ako univerzálny kľúčik na odomknutie z  druhej
strany, čo sa používa v  prípadoch, keď sa dnu aj s  kľúčom
vymknú deti.“
„Správne,“ Noah luskol prstami. „Skontrolujem, aký je tam
zámok, keď sa budeme môcť konečne potápať ku Calliope.“
Dlho sa nadychoval a potom pomaly vydýchol. „A keď už hovo-
ríme o Fletcherovom dome…“
Nepokojne sa zamrvila v sedadle. Kam tým mieri?
„Ak by tam vtedy nedorazil Finn, ten chlap mohol tebe ale-
bo Tess vážne ublížiť, dokonca vás aj zabiť.“
„Musím ti pripomínať, že to ja som ho knokautovala?“

244
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com)
 DANI PETTREYOVÁ

„Viem, ale muselo to byť pre Finna… Caleba a Emmy desi-

vé, kým zistili, kde sa nachádzaš. Všetci sa boja, že by ťa mohol
Fuentes nájsť, keď nebudeš pod ochranou niekoho z tímu. Viem,
že si veľmi schopná, ale…“
„Ale nebolo to odo mňa veľmi ohľaduplné vykradnúť sa,
zatiaľ čo ma strážili,“ zahryzla si do spodnej pery. „Snažila som
sa pomôcť.“
„Viem, ale potrebujem vždy vedieť, kde sa nachádzaš a že si
v bezpečí.“
Prižmúrila oči. „Čo akože naznačuješ?“
Z vrecka košele vytiahol malú striebornú platničku.
„Je to to, čo si myslím, že je?“
„Je to zariadenie na sledovanie.“
Posadila sa vyššie a rozhodne sa vystrela. „Ty asi žartuješ.“
„Všetci sa o  teba bojíme – ja, mama, Kenzie i  celý tím.“
Nadýchol sa a s výdychom povedal: „Prosím. Pre pokoj našich
duší, daj si to do medailónika.“
„Nemyslíš, že to preháňaš?“
„Aj keby, komu to ublíži?“
„Dobre,“ natiahla ruku a  on jej do dlane pustil malé
zariadenie na určovanie polohy. Vložila si ho do medailónika
a zavrela ho.
Stisol jej rameno. „Ďakujem.“
Prikývla. „Teraz sa vráťme naspäť k prípadu. Ešte je tu jedna
vec, čo zase vŕta v hlave mne…“
Noah prižmúril oči pred svetlom z reflektorov oprotiidúceho
auta. „A to?“
„Ak nerátame Laytonovu vraždu, za čo Litman platil Moovi
a Marvovi?“
„Skvelá otázka.“

///////////////

245
 Vražedný príliv

Finn zaparkoval vedľa Noaha na príjazdovej ceste pred

Kenziným a Markovým domom. Vystupoval z auta, zapozera-
júc sa na prízemné tehlové byty námornej vojenskej základne
Camp Lejeune. Nebol u nich, odkedy Gabby odišla do Raleigh,
ale Noah trval na tom, aby sa k nim dnes pripojil.
Zavrel dvere na aute a vykročil po cestičke k domu s kyticou
všakovakých kvetov určenou pre hostiteľku.
Pozrel na Noahov prázdny džíp. On a Gabby už museli byť
dnu. Pocítil nepokoj. Išlo iba o priateľskú návštevu, tak prečo ho
ovládla taká nervozita?
Zaklopal na dvere a zadržal dych. Vidieť Gabby s jej rodinou
bol tiež jedným z dôvodov, prečo sa do nej zamiloval. Videl ju,
ako sa hrá Človeče, nehnevaj sa s Fionou, zatiaľ čo malý Owen sa
balansujúc potácal na nôžkach, keďže len nedávno začal chodiť,
a kradol im figúrky z hry.
Sledoval ju, ako sa od srdca smiala na pokusoch o  vtipy
štvorročnej Fiony, ktoré zväčša končievali napodobením zvu-
kov zvierat. Videl, ako sa usmievala na Owena váľajúceho sa
na zemi, kde ležala uvoľnene aj ona sama s hlavou podopretou
vankúšom a pozerala s deťmi kreslený seriál Prasiatko Peppa.
Keď ju videl naplnenú takou bezprostrednou radosťou, ešte
to prehĺbilo jeho city k nej.
Preglgnúc zaklopal ešte raz. O malú chvíľu sa otvorili dvere
a v nich zbadal Kenzie. „Finn, som taká rada, že si mohol prísť.
Už si tu poriadne dlho nebol.“ Otvorila dvere dokorán a  on
vošiel dnu. „Prepáč, že som ťa nechala čakať. Sme vzadu. Zdalo
sa mi, že počujem klopanie, ale nebola som si istá, až keď si
zaklopal druhý raz.“
„Nerob si starosti, nič sa nedeje.“ Nasledoval ju cez chodbu,
zastaviac vždy, keď zo zeme dvihla nejakú zatúlanú hračku –
Fionine princeznovské topánky či Owenov „ach-och“. Kým
Owen nevedel poriadne rozprávať, volal cumlík „ach-och“, čo
bolo naozaj podarené.

246
 DANI PETTREYOVÁ

Kenzie hodila kopu práve zozbieraných hračiek do prúte-

ného košíka vedľa pohovky. „Neskôr to odložím,“ usmiala sa.
„Všetci sme vzadu v záhrade.“
Vykročil von za zvukom cvrlikania cvrčkov a opekania mäsa
na grile.
„Walker!“ zvolal Mark a na pozdrav zdvihol obracačku, kto-
rou prevracal mäso na grile. „Rád ťa tu vidím, človeče.“
„Podobne.“
„Čo ti ponúknem na pitie?“ spýtala sa ho Kenzie, zatiaľ čo si to
k nemu namierila Nana Jo, aby ho privítala medvedím objatím.
„Limonáda by bola skvelá, ďakujem. Uuuf,“ zamrmlal, keď mu
Nana Jo silným stisnutím takmer vyrazila všetok vzduch z pľúc.
„Nechodíš sem dostatočne často, mladý muž.“ Pustila ho
z objatia a pozrela naňho dohora. „Máš dostatok spánku?“
„Mama, nechaj ho!“ karhala ju Gabby.
„To je v pohode,“ uistil ju a znova venoval pozornosť Nane
Jo. „Áno, madam, mám dostatok spánku.“
Dala si ruky vbok a prezerala si ho. „V poriadku. Tak si na to
dávaj pozor. Výdatný nočný spánok –“
„Je zárukou úspešného dňa,“ povedali traja súrodenci
jednohlasne.
„Aspoň niečo, čo vám hovorím, počúvate.“
„Mama,“ povzdychla si Kenzie. „Vieš, že počúvame väčšinu
toho, čo hovoríš.“ Žmurkla na Gabby.
„A potom sa na to vykašlete?“ Nana Jo vrhla na nich pohľad
ponad fialový rám okuliarov položený nízko na nose.
„Na všetko nie,“ povedal Noah s  prekáravým smiechom
a stisol jej ramená.
Nana Jo zovrela pery, bojujúc s tým, aby sa aj ona neusmiala,
ale jemné záhyby vrások okolo očí ju prezradili. „Choď odo
mňa, lebo dostaneš.“ Plesla Noaha utierkou, čo mala zastrčenú
v zástere s nápisom Kráľovná kuchyne, ktorú dostala od vnúčat
minulé Vianoce. Noah uskočil nabok.

247
 Vražedný príliv

„Ale no tak, ste predsa dospelí, správajte sa tak,“ napomenul

ich Mark a naložil mäso z grilu na modrú tácňu.
„Mama,“ ozvala sa Fiona, „Owen na mňa zase hádže piesok.“
Kenzie si povzdychla. „Prepáčte mi.“ Podišla k pieskovisku
v tvare korytnačky, kde si Fiona s diadémom princeznej na hla-
ve stavala hrad a Owen do nej hádzal piesok.
„Posaď sa,“ Mark mu rukou ukázal k stolu.
Sadol si na stoličku vedľa Gabby. Práve si prehodila vlasy
z tváre za chrbát.
Napadlo mu, či si práve nespomenula na tie večere, ktoré
strávili u jej sestry hrami pri ohni. Plamene jej krásne osvetľova-
li vlasy, až chytali jantárový nádych.
„Prednesiem modlitbu,“ ozval sa Mark a sňal si z hlavy bejz­
balovú čiapku. „Ďakujeme, Otče, za štedrosť týchto pokrmov
a tých, s ktorými sa oň môžeme podeliť. Modlíme sa za bezpe-
čie každého, tvoju neustálu ochranu a opateru. V mene Ježiša
Krista. Amen.“
„Amen,“ povedal Finn a rozprestrel si obrúsok na stehná.
Po večeri sa všetci presunuli dnu na Fionino predvedenie
rozprávky Princezná na hrášku.
Kým čakali na rozloženie celého sedenia, Nana Jo si obsadila
stoličku medzi Finnom a Gabby.
„Vieš, že keď boli deti malé, aj oni sa takto hrávali?“
Naklonil sa, usmievajúc sa na červenajúcu sa Gabby.
„Naozaj?“
„Áno. Vždy hrali tie isté postavy, ale zakaždým išlo o nejaké
iné dobrodružstvo.“
Finnovi šklbalo kútikmi úst, keď zbadal, ako sa Gabby čoraz
viac červená.
„Mami, som si istá, že Finn nechce počúvať o  našich hlú-
pych hrách.“
„Ale samozrejme, že chcem,“ protirečil jej a vystrel si nohy
pred seba. „Znie to veľmi zaujímavo.“

248
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

„Stojí to za zmienku,“ zachichotala sa Nana Jo.

„Mami…“
„Gabrielle, rozprávam príhodu.“
Noah sa zachichotal.
Gabby sa podráždene otočila k bratovi. „Je tu niečo vtipné?“
„To, ako sa červenáš.“
Líca už mala žiarivo červené.
„Na koho sa hrávali?“
„Ja som bol udatný rytier,“ riekol Noah a zaujal široký postoj
ramien.
„A ja princezná,“ zakričala Kenzie spoza lepenkového hradu.
„Ako vidíte, jablko nepadlo ďaleko od stromu.“
„A…“ Finn štuchol Gabby nohou do chodidla, „ty si bola kým?“
„Vôbec nie je podstatné, kto som…“
„Ale no tak, Gabs,“ ozvala sa znova Kenzie. „Len mu povedz,
že si bola Carmen Sandiego*.“
Finnove pery sa zvlnili do úsmevu. „Carmen Sandiego,
medzinárodná špiónka?“
„Čo?“ vrátila mu kopanec, keď sa začal smiať. „Bola super.“
„Určite.“ Samozrejme, že Gabby sa hrala na medzinárodnú
špiónku. Jej vášeň pre nebezpečenstvo, záhady a  boj proti zlu
v nej bola hlboko zakorenená.

///////////////

Xavier sa posadil na prični. Zanedlho bude opäť spávať v nor-

málnej posteli a Gabrielle Rowleyová bude mŕtva.
Trvalo to dlhšie, ako očakával, ale v  diaľke sa už črtali
vyhliadky na jeho oslobodenie. Veci sa dávali do pohybu.

* americký animovaný seriál, ktorý vznikol na  základe počítačovej hry –

hlavná hrdinka Carmen Sandiego je odvážna hrdinka bojujúca proti zlu

249
 Vražedný príliv

Znechutene sa uvelebil na tenkom hrboľatom matraci. Jeho

myseľ zaplnili myšlienky na Gabrielle. Predstavoval si všetky
možné spôsoby, ako by ju mohol pripraviť o život.
Rýchlo? Pomaly? Brutálne? Brilantne zložito?
Existovalo toľko spôsobov. Po chvíľke uvažovania sa mu
v hlave zrodil ten najdokonalejší spôsob.
Zničila mu život. Teraz je čas, aby on zničil ten jej. Bude
sa pozerať, ako trpí, keď zničí všetko, na čom jej záleží. A keď
jej už nič nezostane, keď sa jej v očiach objaví zúfalstvo, udrie.
Ukončí ten jej žalostný život. Bude sa jej pozerať do očí, kým jej
z nich neunikne život. Chcel, aby posledné, čo uvidí, bola jeho
škeriaca sa tvár.
Otočil sa a zastrčil si vankúš pod hlavu. Ešte jeden deň.

250
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
PÄŤDESIATŠTYRI

Finn vyšiel hore na poschodie, kde Gabby ukladala deti spať.

V Owenovej izbe bola tma až na zelené svetielko v tvare koryt-
načky, svietiace na strop z bielizníka. Zelené svetlo poskakovalo
na jeho bucľatej tváričke.
Prosím, Otče, ochraňuj Marka pred nebezpečenstvom, kamkoľ-
vek pôjde. Nech sa bezpečne vráti domov k  rodine. Uteš Kenzie
a deti počas jeho neprítomnosti.
Od štrnástich rokov vyrastal bez otca a v šestnástich o neho
nadobro prišiel. Počas tých dvoch rokov akoby s  ním už ani
nebol. Bol od neho tak ďaleko. Neprial by to nikomu.
Pri pomyslení na tých, čo prišli o  svojich najbližších, na
Willa juniora, ktorý sa čoskoro narodí, a na Samovu dcéru Ali
a ich mamy, mu stislo srdce. Modlil sa za ich ochranu, aby ich
Boh v ťažkých časoch vzal do náručia.
Pohol sa smerom k Fioninej izbe na konci chodby. Celá bola
zariadená v  ružovej farbe. Gabby sedela na Fioninej posteli
chrbtom k nemu.
„Viem, že to bude ťažké,“ vravela. „Ale čo keby si mu každý
týždeň napísala a nakreslila obrázky a spolu mu ich pošleme?“
Fiona s úsmevom prikývla.
„Napíšeš mu list alebo mu nakreslíš niečo super špeciálne
a ja mu pribalím balíček sladkostí.“

251
 Vražedný príliv

„Chrumky Cheetos má najradšej.“

Gabby sa jemne zachichotala. „A Lucky Charms?“
Fiona prikývla. Tak sa sústredila na Gabby, že si vôbec
nevšimla Finnovu prítomnosť. Opieral sa o rám dverí, palce mal
zastrčené za pútkami džínsov.
„A tyčinky Snickers.“
„Vau.“ Pošteklila Fionu, malé dievčatko zajačalo a s radost-
ným smiechom sa vrtelo v  posteli. „Ten tvoj ocko sa stravuje
naozaj veľmi zdravo.“
„Finn!“ skríkla Fiona, keď ho zbadala.
Gabby sa rýchlo otočila. „Och, ahoj.“
„Nechcel som vás vyrušiť.“
„Už chceš ísť?“ spýtala sa.
„Nie, máš čas.“ Rád ju pozoroval v  spoločnosti jej netere
a synovca. Bola by z nej fantastická mama.
Gabby sa otočila späť k  Fione. „V  poriadku, mladá dáma,
už by som asi mala ísť. Ak sa Finn poriadne nevyspí, bude celý
deň chodiť ako nejaký zombie.“ Gabby vystrela ruky pred seba
a knísala sa zboka nabok, napodobňujúc chodiacu mŕtvolu.
Fiona sa chichúňala. „Ako zombie zo Scooby-Doo-a?“
„Presne taký. Takže…“ Tesnejšie prikryla neter ružovou
prešívanou prikrývkou s  myškou Minnie. „Už iba jedna vec.“
Vystrčila malíček k Fione. „Malíčky prisahajú, že sa o ocka naše
balíčky dobre postarajú.“
Fiona sa usmiala, preplietla si malíček s Gabbiným a pove-
dala: „Prisahám.“
Potriasli prepletenými prstami, rozplietli si ich, kĺzavým
pohybom si prešli navzájom po ruke od prstov až po zápästie
a  potom tajný pozdrav ukončili kmitaním prstov v  jazzovom
štýle. „Dobre, slečinka, už je čas spinkať.“
„Dobrú, teta Gabby,“ povedala a schúlila sa hlbšie pod prikrývku.
„Dobrú, zlatíčko.“ Nahla sa a vtisla jej na čelo bozk. „Spi slad-
ko.“ Vypla svetlo. „Ľúbim ťa ako milión červených želé cukríkov.“

252
 DANI PETTREYOVÁ

Fiona zazívala. „Ľúbim ťa ako bilión sladkokyslých želé

dážďoviek.“
Gabby sa usmiala a pohla sa smerom k Finnovi. Ešte raz sa
s láskou pozrela na Fionu a čo najtichšie zavrela dvere.
Finn si nemohol pomôcť a musel sa usmievať.
„Čo je?“ spýtavo naklonila hlavu nabok. Uprene sa naňho
zahľadela.
Kútiky úst sa mu roztiahli do ešte širšieho úsmevu. „Nič,“
zašepkal, aby nezobudil deti.
Zadržala ho za plece. „Vážne, čo?“
„Si dobrá teta.“
„Vďaka. S týmito zlatíčkami je to veľmi jednoduché.“
„Budeš skvelá mama.“
„Myslíš?“
„Áno. S deťmi to vieš.“

///////////////

Gabby stála bosá vo Finnovej kuchyni a  jedla jahody. Každú

druhú dávala Layle. Ešte nikdy nestretla šteňa, čo by malo rado
ovocie, ale tento austrálsky ovčiak ich priam hltal a veselo pri
tom krútil chvostom.
„Vidím, že už zistila, kto sa dá ľahšie obmäkčiť,“ zasmial sa
Finn sediaci na kuchynskej linke a hompáľajúci nohami.
„Pozri sa na tú tváričku,“ ukázala na Layline veľké psie oči.
„Ak dokážeš ignorovať takú roztomilú tvár, asi si bez srdca.“
„Ako som povedal,“ riekol Finn, stále hojdajúc nohami, „dáš
sa ľahko obmäkčiť.“
Gabby prekrútila očami. On podliehal Laylinmu šarmu
presne tak ako ona. Bola toho svedkom. Finnova poznámka, že
by z nej bola dobrá mama, jej stále vírila mysľou. Nikdy naozaj
neuvažovala nad životom, keď sa raz prestane naháňať za prí-
behmi po celom svete. Nechcela by žiť s deťmi takým kočovným

253
 Vražedný príliv

spôsobom života. Keď – alebo lepšie povedané ak – raz bude mať

deti, chcela by s nimi tráviť väčšinu času a pracovať oveľa menej.
Pred očami sa jej odvíjal obraz života po Finnovom boku
s dvomi malými deťúrencami. Hodila si do úst jahodu a oprela
sa o  kuchynský pult. Tak teraz si dokonca začína idealizovať
život s Finnom? Povzdychla si, uvedomujúc si, že má väčší strach
z toho, že s ním nebude, ako z takejto idylickej budúcnosti. Čo
sa to s ňou deje? Ako to, že sa jej tak rýchlo vryl do mysle i srdca?
Vedela, že vrátiť sa bolo nebezpečné…
„Čo upútalo tvoju pozornosť?“ opýtal sa a  zoskočil z  pultu,
aby Laylu poriadne poškrabkal. Oblizla mu tvár a on sa rozosmial.
Gabby iba pokrčila plecami. „Len tak snívam s otvorenými
očami.“
Postavil sa.
„O niečom konkrétnom?“
O Tebe. Odkašľala si. „Nie,“ zvnútra si zahryzla do líca, aby
to nepovedala nahlas. Nerada mu klamala, ale ešte sa necítila
pripravená na to, aby mu to povedala… na nič z toho nebola
pripravená. Alebo aspoň to jej navrával jej strach.
Oprel sa o  pult vedľa nej s  úškrnom na perách. „Takže…
Carmen Sandiego?“
Opäť sa pustila do jahôd. Ešte šťastie, že sa mala čím zamest-
nať, lebo z jeho blízkosti jej naskočila husia koža. Stopku z jaho-
dy hodila do vedľajšej misky. „Bola super.“
„Hej, bola,“ povedal úprimne. „Viem, prečo si si ju vybrala.“
„Naozaj?“
„Stručne povedané, ona predstavuje tvoju prácu.“
Spravila grimasu. „Myslím, že si mýliš prácu špióna s reportérom.“
„Nebola si v Južnom Sudáne v utajení?“
„Bola.“
„Takže podobnosť tu je.“
„Možno v  niečom áno…“ pokrčila plecami. „Ale je v  tom
zásadný rozdiel.“

254
 DANI PETTREYOVÁ

Spýtavo nadvihol bradu. „A to?“

„Cieľ. Úlohou špióna môže byť hocičo a  mení sa to. Ale
reportér má vždy iba jeden a ten istý cieľ.“
Čakal na jej vysvetlenie.
„Nájsť pravdu.“
„To je to, čo ťa poháňa, však?“
Podala Layle jahodu z dlane. „Áno, a čo poháňa teba?“
„Porozmýšľam nad tým a  dám ti vedieť.“ Dal jej bozk na
líce. „Mali by sme ísť spať. Zajtra nás čaká nepokojné ráno.“
Samov pohreb.

///////////////

Rissi vytiahla zozadu šatníka škatuľu. Odniesla ju na posteľ,

schúlila sa pod prikrývkou a otvorila ju. Trvalo iba chvíľu, kým
našla, čo hľadala. Rukami nahmatala väzbu starého denníka
a vybrala ho odtiaľ.
Odfúkla z  neho tenkú vrstvu prachu, čo sa usadila
v  prasklinách tmavočervenej väzby, a  utrela ju. Prstom prešla
po Aslanovom* erbe. Usmiala sa pri spomienke na ten deň, keď
jej Mason dal tento denník. Prepašoval jej ho do domu hore
do jej skrýše. Schovávala si ho tam v  trámoch strechy až do
dňa, keď sa odtiaľ vyslobodila – dňa, keď sa zbavila Hankových
železných okov.
Nalistovala stranu so zápiskom zo 17. augusta 2009. Srdce jej
stislo. V ten deň Mason opustil domov. Nemal na výber, keďže

* Aslan je hlavnou postavou sedemdielnej série Kroniky Narnie. Je vyobra-

zený ako hovoriaci lev, kráľ zvierat, syn veľkého cisára spoza mora, vládca
Narnie, múdry, milosrdný, tajomný a láskavý radca ľudských detí a spasiteľ
Narnie. Autor C. S. Lewis opísal Aslana ako alternatívnu verziu Krista, ako
formu Ježiša, ktorý by sa mohol objaviť vo svete fantázie. (Zdroj: https://
cs.wikipedia.org/wiki/Aslan)

255
 Vražedný príliv

dosiahol osemnásť rokov. Cítila sa vtedy, akoby prišla o polovi-

cu srdca a úplne stratila akúkoľvek nádej.
Prešla po stránke pohľadom. Tie slová písala roztrasenou
rukou.

S doširoka roztvorenými krídlami leteli sme nad mraky,

nad všetku tú špinu sme sa vzniesli a dokonale modré nebo
sme tam uzreli.
Sladká vôňa slobody dotkla sa mi duše, cítila som sa
blažene, až kým ma opäť nezovrela temnota, stiahla ma
späť, ale on letel ďalej.
Znova som väzňom a predo mnou sú iba tmavé neko-
nečné noci.

Naprázdno preglgla a zavrela denník. Položila ho na nočný

stolík. Srdce mala ako vo zveráku a sťažka vydýchla.
Prečo jej minulosť práve teraz znova ožívala?
Zhasla svetlo, dych sa jej upokojil.
Možno pre dnešok by sa mala vrátiť späť a  pohrabať sa
v minulosti, zaspomínať si na pekné chvíle s Masonom – nalis-
tovať si ich v denníku.
Natiahla sa za lampou a znova zasvietila.

///////////////

Finn sa rukami oprel o tyrkysové kachličky a nechal, aby mu

prúd horúcej vody stekal po boľavom ramene.
Para zaplnila kúpeľňu a Gabby jeho myšlienky.
Spravil presne to, čo sám sebe sľúbil, že nespraví. Zase sa do
nej zamiloval.
Chvíľku si ešte užíval teplo šíriace sa po pokožke, potom
zastavil vodu a  vyšiel z  vane. Našiel pred ňou čakať Laylu.
Ležala natlačená pri vani.

256
 DANI PETTREYOVÁ

„Hej, dievča.“ Schmatol uterák z háčika a omotal si ho okolo

pása. Potom prekročil ležiaceho psa.
Na chodidlách cítil chlad podlahy. Vykročil smerom k spál-
ni. Prezliekol sa do boxeriek a vliezol do postele. Layla skočila
za ním.
Zhasol svetlo a uvelebil sa v posteli, uvažujúc nad tým, aká
nočná mora ho dnes v noci navštívi – muky z toho, že nezachrá-
nil život Stana Larsona z vĺn oceána alebo zdesenie nad tým, že
Fuentes našiel Gabby. Aj keď si veľmi želal niečo iné, obával sa,
že je to len otázkou času, kedy ju drogový barón skutočne nájde.

257
PÄŤDESIATPÄŤ

Finn pozrel na Gabby. Úplne ho zaskočila, keď sa natiahla za jeho

rukou a preplietla si s ním prsty. Kráčali za zvyškom skupiny dole
kľukatým piesočným chodníčkom medzi dunami. Trstina povie-
vala v jemnom vánku. Na konci cestičky sa rozprestieral širokán-
sky oceán. Bosí kráčali po vyhriatom piesku na Samov rozlúčkový
ceremoniál. Ich cestu sprevádzal rytmický zvuk vlnobitia oceánu.
Zhromaždení ľudia si posadali do obrovského kruhu na
plážových dekách rozložených na piesku. V strede ležala kopa
žiarivo oranžových a žltých kvetov.
Vo vetre sa miešal slaný pach mora s kokosovou vôňou pleťo-
vého mlieka na opaľovanie.
„Ahojte,“ pozdravila ich Beth.
„Ahoj,“ pozdravil ju Finn a objal ju. Potom sa zohol k Ali.
„Ahoj, maličká. Dnes sa za teba budem modliť.“
Ali prikývla so slzami v detsky nevinných očiach.
Zovrelo mu hruď; pri predstave toľkej nespravodlivosti
musel lapať po dychu.
Beth zovrela dcérine ruky a  utrela jej slzy z  očí. Potom sa
postavila a potiahla nosom, no neobťažovala sa schovávať slzy,
čo jej stekali po lícach. Žlté šaty jej povievali vo vetre, čo pofu-
koval vplyvom prichádzajúceho prílivu. „Ak má každý kde
sedieť, začneme,“ povedala.

258
 DANI PETTREYOVÁ

Finn tak spravil a usadil sa na žltozelenú deku. Gabby klesla

vedľa neho, nohy si dala nabok a  modrobiele šaty si zapravila
pod kolená.
Beth pustila z ipadu skladbu I Will Rise* od Chrisa Tomlina.
Rissi zvlhli oči. Sedeli v kruhu. Na jednej strane Noah, na druhej
Caleb. Logan a Emmalyne sedeli na deke vedľa Beth a malej Ali.
Beth sa nahla dopredu a  začala roztraseným, ale predsa
pevným hlasom. „Sam by nechcel, aby sme na pohrebe smútili.
Chcel by, aby sme takto pri mori, ktoré tak veľmi miloval, oslá-
vili jeho život. Takže by som bola rada, keby sa s nami každý,
kto chce, podelil o nejakú historku, čo prežil so Samom, a pove-
dal nám ju. A potom ich namiesto kvetov na rakvu pošleme do
mora na jeho pamiatku.“
Finna to zahrialo pri srdci. Sam by si nič iné ani nebol želal.

///////////////

Keď Rissi nastupovala do svojho fiatu, roztrasene sa nadýchla.

Noah si skôr, než nastúpil na miesto spolujazdca, najprv zotrel
piesok z nôh. Obul si topánky a zroloval si vykasané kaki noha-
vice naspäť až k  topánkam. Svetlomodré tričko zvýrazňovalo
jeho opálenú pokožku. Všetci chlapi sa na rozlúčku obliekli
podobne, ženy si zas obliekli letné šaty na ramienka.
„Uvažujem, že by sme sa mohli zastaviť na stanici, aby som
sa mohla prezliecť, než vyrazíme za Marvom,“ navrhla Rissi,
túžiac po normálnom oblečení.
„Sme blízko pri jeho dome. Ak ti to nevadí, zastavme sa tam
teraz po ceste a potom pôjdeme na stanicu.“
„V pohode,“ povedala a stiahla strechu kabrioletu.
Noah sa jemne prikrčil a hlavou takmer narazil do čiernej
skladacej strechy.

* „Povstanem“, pozn. prekladateľky

259
 Vražedný príliv

Zacúvala. Cítila sa v  tých jasnozelených šatách hlúpo. Aj

v akýchkoľvek iných šatách sa tak cítila. A hlavne keď sa chysta-
la do práce. Kde si mala vopchať zbraň?
Vediac to, čo vedeli o  Marvovi a  pánovi Laytonovi, mali
naňho kopec otázok a aj povolenie prehľadať jeho dom a maje-
tok. Rissi nevedela, čo presne hľadajú, ale dúfala, že pátranie
odhalí niečo, čo vysvetlí, čo on a Mo robili pre Litman Limited
– okrem toho, že zavraždili Johna Laytona. Platby im chodili
už mesiace, oveľa skôr než John Layton prišiel o život. Za čo im
platili? Tiež za pašovanie drog?
Dúfala, že Noah a  Finn čoskoro dostanú bezpečnostné
povolenie potápať sa k vraku Calliope, a modlila sa za to, aby
tam našli stopy, ktoré im pomôžu pochopiť, ako to všetko vzá-
jomne súvisí. Ťažko sa jej uvažovalo nad tým, že čoskoro Sama
niekto nahradí. Len pár dní dozadu si doberali jeden druhého
na bejzbalovom zápase.
Teplý septembrový vietor jej postrapatil vlasy a  povievali
jej okolo hlavy. Cesta k Marvovi a Loraine im trvala asi desať
minút. Dúfala, že Loraine bude niekde mimo. Rissi sa nepáčila
predstava, že by im mala prehľadávať dom, zatiaľ čo by stála
vedľa nej a pozorovala, ako jej prezerajú osobné veci. Necítila by
sa dobre, keby mali klásť jej manželovi otázky pred ňou.
Žiaľ, také šťastie nemali.
Dvere otvorila Loraine. Jej tvár posiata pehami sa zamračila.
„Zase vy? Neurobili ste toho už dosť?“ Chystala sa zabuchnúť
dvere.
Noah zakročil a dvere zachytil skôr, než ich zavrela. „Mrzí
ma to Loraine, ale musíme hovoriť s Marvom.“
„Nie je tu. Ani tu nebol, odkedy ste včera odišli.“
Noah sa napriamil. „Čože?“
„Včera sa po vašom odchode niekam vyparil a odvtedy som
ho nevidela,“ povedala nahnevane, no v  gaštanovohnedých
očiach mala obavy.

260
 DANI PETTREYOVÁ

„Predpokladám, že si sa mu snažila dovolať,“ povedal Noah,

keď si založila ruky vbok.
„Juj, ani mi to nenapadlo,“ zatiahla ironicky a  prekrútila
očami. „Si ozaj skvelý detektív.“
„Pozri, Loraine, chceme ho nájsť rovnako ako ty,“ ozvala sa
Rissi.
„O tom pochybujem, a ak aj áno, iba preto, aby ste ho otra-
vovali. On nič nespravil. Ten chlapík na lodi mal jednoducho
nehodu. Nehody sa stávajú neustále. Nechápem, prečo z toho
robíte takú vedu.“
Takže aj jej natáral tento príbeh. Rovnako ako sa o to pokú-
šal pri nich.
„Volala si Moovi?“ zaujímal sa Noah.
„Samozrejme, že som mu volala, ale ani on ho nevidel.
Nikto.“
„Vzal si niečo so sebou?“ spýtala sa Rissi.
Loraine naklonila hlavu nabok a rezignovane sa oprela o rám
dverí. „Ako čo?“
„Batoh s oblečením? Niečo, čo by naznačovalo, že na nejaký
čas odchádza.“ Iba kvôli Loraine Rissi pridala to na nejaký čas.
„Nie. Iba mi povedal, že musí niečo zariadiť. Pobozkal ma na
líce, naskočil do dodávky a odišiel. Odvtedy o ňom nič neviem.“
Noah podal Loraine povolenie na prehliadku. „Obávam sa,
že sa tu budeme musieť poobzerať.“
Loraine otočila papier a iba pokrútila hlavou. „No jasné!“

///////////////

Gabby s Finnom prešli cez nemocničné automatické dvere. Ako

kráčali k výťahom, ruka mu v ochranárskom geste spočívala na
spodnej časti jej chrbta. Hodlali ísť vypočuť hlavného námorné-
ho poddôstojníka Fletchera ešte pred jeho prepustením. Upútal
ich však zvuk bzučiaceho davu.

261
 Vražedný príliv

Záblesky fotoaparátov blikali cez chodbu oddeľujúcu výťahy

od hlavného vestibulu so sedením.
„Nemyslíš si, že…“ začala Gabby.
Finn si povzdychol. „Ale áno, myslím.“
Obišli prijímaciu recepciu a zastavili tesne pred obrovským
zhromaždením ľudí – strážnici tlieskali, reportéri vykriko-
vali otázky, fotoaparáty sa blýskali. V  popredí toho všetkého
s  nesmelým úsmevom, o  ktorom by sa  Gabby stavila, že je
falošný ako trojdolárová bankovka, sedel Dennis Fletcher na
invalidnom vozíku.
„Čo sa tam stalo?“ spýtala sa hnedovlasá brunetka stojaca
v prvom rade.
„Obávam sa, že nemôžem odpovedať, kým sú vrahovia pod-
dôstojníka Seaversa na slobode.“ Pozrel na Finnovu zamračenú
tvár zračiacu nesúhlas.
„Myslel som si, že Vyšetrovací úrad pobrežnej stráže už nie-
koho zatkol,“ ozval sa iný novinár.
„A tých vraj niekto zmasakroval v cele,“ ozvalo sa z obecenstva.
Ľudia si začali medzi sebou mrmlať a vypytovať sa.
„Agent Walker,“ zavolal Fletcher. „Agent Walker,“ mával naňho.
Hluk davu na chvíľu stíchol, keď sa ich pozornosť preniesla
na Finna.
„Prosím, môžete prísť sem k nám a odpovedať týmto dob-
rým ľuďom na ich otázky?“
„Hneď som späť,“ zašepkal jej Finn a  potom vykročil
k Fletcherovi.
„Som agent Finn Walker,“ predstavil sa.
„Ako prebieha vyšetrovanie prípadu?“ opäť sa ozvala brunetka.
„Som Sheila Murphy z The Post,“ ozvala sa ďalšia žena z pra-
vej strany. „Prečo sa vražda poddôstojníka Seaversa nedostala
na súd?“
Finn zodvihol ruku a  otázky ustali – aspoň na chvíľu.
„Nemôžem s  vami rozoberať tento prípad, pretože ešte stále

262
 DANI PETTREYOVÁ

prebieha vyšetrovanie.“ Pozrel na Fletchera. „Máte opäť slovo,“

povedal a odišiel zo scény.
Vysoký širokoplecí muž s čiernymi kučeravými vlasmi, ktorý
za Fletcherom stál počas celého trvania toho, čo sa dalo opísať
ako ozajstná tlačová konferencia, predstúpil pred neho.
„Hlavný námorný poddôstojník Fletcher oceňuje a váži si váš
záujem, ale je to preňho vyčerpávajúce a potrebuje si odpočinúť.“
Vyrojili sa ďalšie otázky, ale muž pokojne obišiel Fletcherov
vozík a tlačil ho smerom k hlavnému východu z nemocnice.
Tí, čo doteraz sedeli, sa pripojili k stojacemu publiku a začali
tlieskať, aby Fletcherovi prejavili uznanie, keď prechádzal popri
nich.
„Správajú sa k nemu ako k hrdinovi,“ poznamenala Gabby,
nahnúc sa k Finnovi.
„Ak by to bolo tak, ako tvrdí, že utekal po pomoc, bol by to
naozaj hrdinský čin.“
„Ale ak klame…?“ zašepkala, keď sa k nim Fletcher približoval.
„Potom je vrah,“ povedal a uprel pohľad na dotyčného.
Fletcher opätoval Finnov pohľad a potom sa pozrel na Gabby.
„Slečna,“ dotkol sa klobúka na pozdrav.
Nasledovali Fletchera a  jeho opatrovníka von z  budovy.
Vysoký muž ho začal nakladať do zadného priestoru čierneho
sedanu. Finn sa ozval: „Hlavný námorný poddôstojník Fletcher.“
„Áno, Walker?“
„Potrebujem vám položiť zopár otázok. Máme nejaké nové
informácie.“
„Rád by som si to vypočul,“ povedal Fletcher, zatiaľ čo mu
chlapík pomáhal do auta. „Ale doktor mi nariadil pokoj a  ja
počúvam, čo mi hovoria.“
„Zaberie to iba zopár minút,“ trval na svojom Finn.
Neznámy muž zabuchol dvere. „Ako povedal, potrebuje
odpočívať.“
Finn podozrievavo naklonil hlavu nabok. „A vy ste kto?“

263
 Vražedný príliv

„Nikto dôležitý.“ Pohol sa smerom k  dverám pre pasažiera

a nastúpil.
Finn ukázal odznak. „Na niečo som sa vás pýtal.“
„Scott Caldwell,“ povedal napokon a zavrel dvere. Vozidlo
vyrazilo z parkoviska.
„Ideme ich prenasledovať?“ Ozvala sa Gabby plná adrenalínu.
Už sa dlho nezúčastnila na nejakej automobilovej naháňačke.
„Nie v  blízkosti nemocnice. Navyše, mám lepší nápad.“
Vytiahol telefón a naťukal číslo. „Ahoj, Em, prosím ťa, vyhľadaj
mi meno a poznávaciu značku.“

264
PÄŤDESIATŠESŤ

Rissi cítila neskutočné sklamanie nad tým, že v  Marvovom

a Loraininom dome nenašli nič, čo by im pomohlo. Vybrala sa
smerom ku kôlni, striedavo zatínajúc a uvoľňujúc päste, zatiaľ čo
Noah vošiel do samostatne stojacej garáže.
Najprv prekontrolovala väčšie predmety v kôlni, kosačku na
trávnik, nožnice na trávu, kosačku na vyššiu trávu a  podobne.
Potom pokračovala v hľadaní na kovovej poličke zaplnenej sta-
rými plechovkami od kávy aj s viečkami. Bolo ich tam najmenej
štyridsať. Povzdychla si. Mala čo robiť.
Keď otvárala ôsmu plechovku sprava v treťom hornom rade,
očakávala, že tam nájde ďalšie skrutky, klince, podložky a iné
stavebné prvky, ale namiesto toho tam našla bielu vreckovku.
Na jej prekvapenie sa zdalo, že ju tam niekto prednedávnom
vložil spolu s predmetom, ktorý do nej zabalil. Podložila si ruku
a vhodila si obsah plechovky do dlane. Keď z predmetu sňala
vreckovku a zbadala v ruke mince doubloons* pokryté fúzonôž-
kami, oči sa jej rozšírili od prekvapenia.
„Noah,“ zavolala naňho.
„Áno?“ Jeho hlas sa ozýval medzi betónovými budovami
garáže a kôlne.

* španielske rýdzo zlaté mince

265
 Vražedný príliv

„Toto chceš určite vidieť na vlastné oči.“

„Čo sa deje?“
Ukázala mu ruku plnú mincí doubloons. „Myslím, že som
práve objavila, čo Marv a Mo robili pre Litman Limited.“

///////////////

Finn vošiel na stanicu s Gabby po boku. Jeho myšlienky sa stále

točili okolo nej. Miloval ju čoraz viac.
Povzdychol si. Ako dlho to ešte potrvá, kým ju zase uvidí
odchádzať?
Stratil sa v  myšlienkach a  ani si neuvedomil prítomnosť
Logana a Emmalyne, až kým si Logan neodkašľal.
Zdvihol pohľad a zbadal tých dvoch, ako sa opierajú o pre-
dok Emmalinho písacieho stola a obaja sa uškŕňajú.
„Tak ako to vyzerá s tou poznávacou značkou?“ opýtal sa,
dúfajúc, že keď pôjde priamo k veci, prestanú sa vyškierať.
Loganovi šklbalo kútikmi úst, ale sústredil sa na prípad.
„Ide o kradnutú značku.“
„Komu ju ukradli?“ spýtal sa.
„Z Buicku pána Bowena.“
„Pána Bowena?“ zamračila sa Gabby. „Toho zosnulého maji-
teľa domu, odkiaľ sa brali zásielky?“
„Presne toho,“ prikývla Emmy.
„Tak ma nechajte hádať,“ začala Gabby. „Zmizlo hneď po
jeho smrti?“
„Nahlásila to jeho rodina dva týždne po jeho smrti, keď boli
práve v meste,“ odvetila Emmalyne.
Gabby si položila ruky na svoje žensky zaoblené boky.
„Stavím sa, že Litman Limited si poriadne všíma nekrológy
v novinách.“
„Šikovné,“ uznal Finn. „On –“
„Alebo ona,“ skočila mu do reči Gabby.

266
 DANI PETTREYOVÁ

„On alebo ona,“ opravil sa, „vyhľadáva prázdne domy a pou-

žíva ich ako miesta dodania, kým sú tieto budovy neobývané.
Predpokladám, že sa už presunuli na nové miesto, keďže prichy-
tením pána Jacobsa sa Bowenov dom odhalil.“
Otočil sa späť k Emmalyne. „Skontrolovala si identitu toho
chlapa, čo sa predstavil ako Scott Caldwell?“
Pokrútila hlavou. „Nikto taký v  tejto oblasti neexistuje.
Myslím, že si to meno jednoducho vymyslel.“
Finn si vzdychol. „Idem sa ešte raz porozprávať s  pánom
Jacobsom. Možno z neho ešte dostanem nejaké nové informácie.“
„A  Fletcher?“ ozvala sa Gabby. „A  ten tajomný muž, čo
s ním odišiel?“
„Povedal by som, že ty zostaneš tu a ja s ním pôjdem preho-
diť zopár slov…“
Usmiala sa. „Dobre vieš, že tak to nebude. Nie, pretože
Fletcher má možno v rukách kľúč k rozlúsknutiu príbehu alebo
aspoň veľmi dôležitú stopu.“
„Pôjdem za ním, keď vypočujem Jacobsa.“
Posadila sa za Finnov stôl. „Počkám.“
Iba pokrútil hlavou a vybral sa za Ericom Jacobsom.

///////////////

S Jacobsom sa nikam ďalej neposunul, tak sa s Gabby vybrali

k Fletcherovi.
Pred domom nevideli čierny sedan, ktorý poňho prišiel do
nemocnice.
„Vyzerá to, že Fletcherov bodyguard odišiel,“ prehodila Gabby.
„Alebo išli niekam inam.“
„Akože kde?“
„Určite to nebude veľmi príjemné miesto.“
Niekoľkokrát zaklopali, ale nedočkali sa žiadnej odpove-
de. Nakukli dnu cez okno, ale v dome bola tma a ticho. Finn

267
 Vražedný príliv

rozhodol, že nemá význam ďalej sa tam ponevierať. „Mali by

sme ísť.“
Vybrali sa k autu a Finn otvoril Gabby dvere na mieste pre
spolujazdca.
„Vďaka,“ povedala skleslým hlasom. Finn sa cítil rovnako.
„Skôr či neskôr sa sem musí vrátiť,“ poznamenala.
„Dúfajme,“ povzdychol si Finn.

268
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
PÄŤDESIATSEDEM

Noah zaklopal na dvere Laytonovcov. Rissi si nervózne poklep-

kávala nohou. Nepáčila sa jej predstava, že práve ona – oni,
keďže s ňou bol našťastie aj Noah – musí oznámiť Genevieve
Laytonovej po tom, čo ju smrť manžela tak hlboko zasiahla,
že jej muž bol zlodej. „Toto ju zdrví,“ povedala, hojdajúc sa na
pätách hore-dole. Cítila sa poriadne stiesnene.
Noah si šúchal ruky. „Pokiaľ skutočne nevedela nič o jeho
mimozákonných aktivitách.“
Rissi prekvapene nadvihla obočie. Ani nad tým neuvažova-
la, no existovala aj taká možnosť.
Pri tomto slede udalostí by sa tomu vôbec nečudovala.
Genevieve im otvorila dvere. „Agenti?“ oči mala červené
a opuchnuté. „Našli ste dôkaz, že Johna zavraždili?“
„Nie, ešte nie, madam, ale už zajtra dostaneme povolenie
na ponor k vraku Calliope, takže budeme schopní získať nejaký
nápomocný dôkaz. Aspoň v to teda dúfame.“
„Dobre,“ povedala a objala si ramená, zababušená do veľké-
ho sivého svetra, ktorý podľa Rissi patril Johnovi.
„Obávam sa, že vám musíme položiť trošku nepríjemné
otázky,“ začal Noah.
Doktorka Laytonová prižmúrila oči.
„Aké otázky?“

269
 Vražedný príliv

„Smieme ísť dnu?“ spýtala sa Rissi. Nechcela preberať tieto

záležitosti na verande.
Ustúpila dozadu a dovolila im vojsť dnu. Vždy bývalo ľahšie
požiadať o  povolenie vstúpiť, než tam vpadnúť nasilu, a  to aj
napriek tomu, že mali povolenie na prehliadku. Možno sa im
prvotným rozhovorom podarí trochu odľahčiť situáciu.
„Nech sa páči, sadnite si,“ naznačila im Genevieve rukou,
ukazujúc na kvetinovú pohovku v prednej izbe.
Rissi sa posadila vedľa Noaha.
Genevieve si sadla do kresla s  rovnakým vzorom šikmo
naproti nim.
„Ponúknem vám niečo? Čaj alebo limonádu?“
„Nie, netreba, ale ďakujem,“ reagoval Noah.
„Ja si tiež nič nedám,“ riekla Rissi.
Pani Laytonová si prekrížila nohy s  hrubými plyšovými
papučami, hoci tam bolo teplo – možno okolo dvadsaťšesť stup-
ňov. „Tak čoho sa tie otázky týkajú?“
„Dopredu sa vám chcem ospravedlniť, že vám v tejto situácii,
po smrti manžela, musíme klásť tieto nepríjemné otázky, ale je
to pre vyšetrovanie dôležité.“
„Ak to pomôže odhaliť, čo sa stalo Johnovi, rada vám na
čokoľvek odpoviem.“
Rissi sa sťažka nadýchla a uvažovala, či si zachová toto poro-
zumenie aj po tom, čo si ich vypočuje.
Noah sa nahol dopredu a oprel sa o stehná. „Zistili sme, že
John prijímal platby od spoločnosti s názvom Litman Limited.
Viete, čo pre nich robil?“
Pomrvila sa a uhla pohľadom na stranu. „Nikdy som o nich
nepočula.“
Rissi stuhla. Tá žena klamala.
„John predsa pracoval na letisku.“
„Pracoval na colnom oddelení,“ opravila ju Rissi. Genevieve
veľmi zovšeobecnila Johnovu prácu.

270
 DANI PETTREYOVÁ

„Správne,“ prikývla doktorka Laytonová. „Ale nie pre spo-

ločnosť, o ktorej som jakživ nepočula.“
Noah jej podal kópiu finančných záznamov, ktoré vytiahli
z ich spoločného účtu. Platba od Litmana bola vyznačená v čer-
venom krúžku.
Stískala papier a  v  tvári sa jej zračilo napätie. „Odkiaľ to
máte?“
„Dostali sme povolenie od súdu,“ vysvetlil jej Noah.
„Toto je naša súkromná záležitosť,“ zvyšovala hlas.
Rissi sa oprela o opierku gauča. Takže o tom vedela.
„Sme presvedčení, že spoločnosť Litman Limited stojí za
smrťou vášho manžela,“ vyjasnil jej Noah.
Genevieve očervenela od zlosti. „Ako je to možné? Veď sme
sa iba potápali!“
„Vyhrali ste potápačskú expedíciu,“ riekla Rissi.
„Správne.“
„Absolvovali ste už v minulosti potápanie a plavbu u Moa?“
spýtala sa Rissi pani Laytonovej.
„Raz sme sa s nimi už potápali.“
„Vedeli ste, že Mo a  Marv sú tiež zamestnancami firmy
Litman?“
„Čože…?“ prižmúrila oči. „Čo to hovoríte?“
„Domnievame sa, že Litman najal Moa a Marva, aby zabili
vášho manžela tak, aby to vyzeralo ako nehoda.“
Zopäla ruky a položila si ich do lona. „Prečo by to robili?“
Už ďalej nehrala divadielko, že netuší, kto je Litman Limited.
Presnejšie povedané, chcela vedieť, čo spravili. Rissi voči tej žene
zatvrdla. Neznášala, keď ľudia klamali. „Sme presvedčení, že
John si nechal niečo, čo nemal,“ povedala.
Noah si odkašlal. „Máme povolenie prehľadať váš dom
a majetok.“

271
PÄŤDESIATOSEM

Rissi skúmala Laytonovu pracovňu. Bola to posledná miestnosť

v dome, čo ešte neprehľadali. Je možné, že by ju jej intuícia skla-
mala? V to ráno ešte raz prezrela colné záznamy a našla v nich
položku, ktorú údajne podpísal Jacobs, ale rukopis sa líšil. Čo
ak Layton prinútil Jacobsa, aby to podpísal, ale zásielku, nech
v nej bolo čokoľvek, si nechal?
Vysvetlenie, prečo balík chýbal, asi Litmanovi nevysvetlil
dostatočne a to mu zrejme podpísalo ortieľ smrti.
Rissi prehľadala každú zásuvku a zakladaciu skrinku na spi-
sy, kým Noah držal teraz už agresívnu pani Laytonovú v izolácii
v prednej izbe.
Keď zatvárala vrchné dvierka skrinky, niečo za ňou zarachotilo.
Rissi preto ešte raz otvorila jednu zásuvku a potom ju prudko
zavrela. Skrinka sa zakolísala a niečo za ňou narazilo do steny.
Snažila sa ňou pohnúť, ale skrinka sa ani nehla. Prisunula
si k nej stoličku na kolieskach a balansujúc na nej sa vydvihla
na vrch skriniek v rade za sebou a nakukla pomedzi štrbinu pri
stene.
Medzi zadnou stenou a skrinkami zbadala asi meter široký
a stodvadsať centimetrov dlhý balíček v hnedom papieri.
Ľahla si na brucho a načiahla sa poza skrinku k stene. Lovila
rukou, až sa jej napokon podarilo zachytiť horný okraj balíčka.

272
 DANI PETTREYOVÁ

Ťahala ho nahor a len čo sa spoza skriniek vynoril jeho horný

okraj, posadila sa, schmatla ho oboma rukami a celý vytiahla.
„Noah!“ zvolala.
Vošiel s Genevieve v pätách. Tvár mala bledú ako krieda.
„Počkaj, pomôžem ti,“ ponúkol sa Noah, vzal jej z rúk balí-
ček o veľkosti obrazu a potom jej podal ruku.
Chytila sa jej a zoskočila dolu.
Genevieve priskočila k nim. „Na to nemáte právo.“
Noah ju zadržal. „Ale áno, máme. Nerád by som na vás mie-
ril zbraňou, ale ak neustúpite, nedáte mi na výber.“
Preglgla a urobila krok vzad.
„Ďakujem,“ povedal a  otočil sa naspäť k  Rissi. „Do toho,
rozbaľ to.“
Ešte stále mala na rukách rukavice, s ktorými prehľadávala
dom. Opatrne odbalila papier a  pod ním našla olejomaľbu.
Doširoka otvorila oči. „Vyzerá to ako… ten Rembrandt, čo
ukradli z výstavy v Holandsku.“
Genevieve Laytonová si pretrela čelo a porazenecky zvesila
pohľad.
„Spomínam si na to. Čítal som o tom v novinách,“ pozname-
nal Noah. „Zavolám Emmy, nech sa skontaktuje s FBI tímom
špecializovaným na kradnuté umelecké diela. Budú musieť ove-
riť jeho pravosť, ale podľa výrazu na tvári doktorky Laytonovej
si myslím, že je to on.“
Noah jej nasadil putá a odviedol ju do auta. „Od tohto oka-
mihu preberá túto časť vyšetrovania FBI. Ktokoľvek je za tým,
rozbehol naozaj poriadny pašerácky reťazec. Musí to predávať
zberateľom po celých USA.“
Rissi prikývla. „Alebo si niekto zhromažďuje vlastnú zbierku.“

273
PÄŤDESIATDEVÄŤ

Zberateľ pristúpil k Fletcherovi a podal mu pohár čistého rumu.

Bolo to to posledné, čo preňho mohol spraviť, kým ho zabije.
A  takto z  neho dostane informácie bez toho, aby si mučením
zamazal koberec od krvi. Zvonku vyzerala jeho rybárska chatrč
opustene, ale keď človek vošiel dnu, našiel do posledného detailu
vyšperkovaný interiér. Bolo to jeho útočisko.
„Takže nikto to nevie?“ Otočil Fletcherovi kreslo. Dával
prednosť kultivovanejšiemu spôsobu než vulgárnej streľbe
guľky do hlavy. Takéto špinavosti patrili do pôsobnosti jeho
najatých mužov. Chlapov bez inteligencie. On mal oveľa sofis-
tikovanejšie plány. Obrátil do seba pohárik rumu, tekutina ho
sladko pálila v hrdle. „Nezveril si sa nikomu, s čím v skutočnosti
obchodujeme?“
„Nie som predsa hlúpy,“ ohradil sa Fletcher.
Tu si dovolil nesúhlasiť. Keby ten hlupák Seaversa jednodu-
cho priviedol priamo k nemu, aby sa ho mohol zbaviť on sám,
než na vlastnú päsť vymýšľal scénku s  prepadom drogových
pašerákov s jeho mužmi bez jeho povolenia… Zlosť v ňom priam
kypela.
Fletcher vzal Willa Seaversa do čriedy – pod seba – mal ho
na zodpovednosť. Nahovoril mu, že v tejto hierarchii je na vyš-
šej priečke, než bola skutočnosť.

274
 DANI PETTREYOVÁ

„Pripravil si ma o štyroch mužov, vlastne päť, ak rátam, že si

nebol schopný ustrážiť Seaversa, aby nerobil hlúposti.“
„Netušil som, že sa dajú chytiť, a  čo sa týka Seaversa, ten
sa chystal so všetkým, čo spravil, priznať nášmu nadporučíko-
vi. Nedal sa od toho odhovoriť. Odrazu mal čierne svedomie
a trepal, že musí kvôli Tess a ich chlapcovi urobiť, čo je správne.
Nemal som na výber, musel som ho zabiť skôr, než mu zavolá.“
Odpil si ďalší dúšok rumu, uprene hľadiac cez okraj krištáľo-
vého pohára na nervózne sa vykrúcajúceho Fletchera.
Aspoňže sa vedel dobre vyhovárať. To napokon vedeli všetci.
„Takže si to zhrňme, či tomu správne rozumiem. Tvoje
riešenie na jednoduchý problém pozostávalo z  nainscenovanej
frašky útoku drogových pašerákov? Nechal si sa zmlátiť mojimi
mužmi, potom si akože utiekol v prívesnom člne, aby si sám zo
seba spravil hrdinu, ktorý utekal po pomoc?“
„Áno,“ Fletcher preglgol zvyšok drinku.
Zberateľ mávnutím ruky privolal Phillipeho – toho, ktorý
vyzdvihol Fletchera v nemocnici – a naznačil mu, aby mu ešte
dolial rum. Ešte jeden, kým sa ten hlupák poberie na druhý svet.
„Juan mi povedal o tvojej bláznivej nočnej akcii. Tak som ich
za tebou znova poslal. Vieš prečo?“
Fletcher si vzal krištáľový pohár od Phillipeho a ruka sa mu
jemne zatriasla. Mal strach. Skvelé. Jeho detičky cítili strach
a priam sa ním kŕmili.
„Aby ste k tomu pridali ďalšiu lesť?“ Fletcher preglgol, tvár
mu očervenela.
„Nie,“ zatriasol pohárom. Ľad sa mu usadil tak, ako to mal
rád – na dne a nie naskladaný jeden na druhom. „Poslal som
ich, aby ťa zabili. Inú skupinku som zasa vyslal za Juanom a jeho
tímom do väzenia.“
Zbledol ako stena. Krvi by sa v ňom nedorezal.
Zberateľ sa usmial a dal Phillipemu znamenie, nech pokra-
čuje. Ten vytiahol zbraň a pokynul Fletcherovi, nech vstane.

275
 Vražedný príliv

Na čelo mu vystúpil pot. „Nemusíš to robiť.“

„Ale áno,“ odpovedal a  doširoka sa usmial. Veľmi rád sa
pozeral na kŕmenie svojich detičiek. „Naozaj musím.“

///////////////

Fletchera hľadali na niekoľkých miestach v  meste a  potom

Finnovi zavolal Noah, aby si s  Gabby išli domov oddýchnuť.
Uvarili si ľahkú večeru a vzali si ju dole k pobrežiu. Finn zapálil
oheň v ohnisku a Gabby sa usadila na plážovú deku. Dolial jej
melónovú limonádu. Zdal sa mu to dosť čudný výmysel, keď
trvala na tom, aby ju spravili, ale bolo to naozaj vynikajúce –
prekvapujúce a sladké – presne ako táto žena.
Klesol na deku vedľa nej, vystrel si nohy pred seba a preložil
si jeden členok cez druhý. Plamene z ohniska mu hriali spodky
chodidiel a osvetľovali jantárové pramene v Gabbiných vlasoch.
Nádherné modré oči jej krásne žiarili.
Naklonila sa dozadu a  preniesla váhu na lakte. Palce na
prstoch mala len pár centimetrov od jeho. Iskry sa trepotali na
hviezdami posiatej nočnej oblohe. Chvíľu jasne žiarili a potom
navždy zmizli.
Uprela pohľad hore na oblohu. „Zajtra by mal byť spln.“
„Áno.“
„Milujem spln. Vtedy to pri pohľade z okna vyzerá, akoby
mesiac pristál na zemi ako obrovská lopta.“
„Už sa môžeš len za ním načiahnuť a dotkneš sa ho.“
Obzrela sa naňho s úsmevom. „Hej.“
„Hej,“ zopakoval a  povzdychol si, očarený pri pohľade
na ňu – dlhé vlasy jej siahali takmer dole k  deke, v  naširoko
otvorených  očiach jej tancovala radosť, pokožka sa jej kúpala
v mesačnom svetle. Ak by mohol zastaviť čas, urobil by to teraz.
Len oni dvaja na tomto mieste.
Oblizla si pery. „Už by som asi mala ísť spať.“

276
 DANI PETTREYOVÁ

„Samozrejme,“ povedal, postavil sa a podal jej ruku.

Chytila sa a vytiahol ju na nohy. „Vďaka.“ Vkročili na vlhký
studený trávnik.
„Idem teda do podkrovnej izby,“ ukázala poza seba.
„Rád ťa odprevadím.“ Jemne si zahryzla do pery a prikývla.
Prešli okolo piknikových stolov a  platana pri surferskej búde.
Piesok ho pod bosými nohami pri každom kroku škriabal.
Gabby vykročila pred neho a  načiahla sa za kľučkou. Vo
vzduchu ešte stále cítila vôňu vatry. Ustrnula a potom sa k nemu
otočila. Oprela sa o dvere. „Viem, že to nehovorím často… ale-
bo vôbec… ale nechcem, aby si si myslel… chcem povedať, že
chcem, aby si vedel…“
Odkašľala si a začala ešte raz. „Chcem, aby si vedel, ako veľmi…“
Podišiel k nej o krok bližšie.

///////////////

Gabby preglgla, chcela ustúpiť, ale uvedomila si, že nemá kam.

„Ako veľmi…?“ naliehal Finn chrapľavo.
Mesačné svetlo rozžiarilo jeho zelené oči.
Znova naprázdno preglgla, vyschlo jej v krku. „Ja…“ Čo sa
to vlastne chystala povedať?
Niečo o… Fajn, povie to. „Ako veľmi si vážim, že sa o mňa
tak staráš.“
Dvihol ruku k jej lícu a palcom jej pohladil sánku. „Ty vieš,
že je v tom oveľa viac.“
„Ja…“ Prečo nie je schopná hovoriť? Ba čo viac, trasú sa jej
nohy.
„Oveľa viac,“ povedal, vzal jej tvár do dlaní a  nasmeroval
svoje pery k jej.
Jeho dotyk bol ľahučký ako dotyk pierka. A skúmavý.
Pohla sa, pravú nohu posunula doprava. Ale neodtiahla sa.
Zostala tam stáť a cítila jeho dych na perách.

277
 Vražedný príliv

Odtiahni sa! Kričal jej rozum, ale zostala ako vrastená do

zeme. Dokonca jemne pootvorila ústa.
Zastonal a prisal sa jej na ne.
Ďakovala nebesám, že sa opierala o dvere a držali ju, inak by
asi spadla z nôh.
Dlhými mužnými prstami sa jej ponoril do vlasov.
Objala ho rukami okolo krku. Končeky jeho vlasov ju štek-
lili na prstoch.
„Gabby,“ zašepkal prerývane, odtiahol sa, aby sa nadýchol
a mohol sa znova vrhnúť na jej ústa.
Stisla pery, aby sa z toho spamätala. „Mmm-hmm?“
Pokrútil hlavou. „Ale nič,“ vydýchol a  znova sa sklonil k  jej
perám. Bozkával ju náruživo, s láskou, až sa jej z toho točila hlava.
Postavila sa na špičky a aj ona bozk prehĺbila.
Zastonal a oprel sa rukami z oboch strán o dvere.
Dych sa jej zrýchlil.
Finn sa odtiahol a prerývane dýchal. „My…“
Prehrabla si vlasy, chýbal jej jeho dotyk.
„Nemali by sme…“
Prikývol. „Mal by som…“
„Ísť,“ povedala nepresvedčivo.
Vtlačil jej bozk na čelo a ponáhľal sa preč dolu schodmi. Jej
srdce za ním volalo, aby ostal.
Tackavo vošla do podkrovia a zavrela za sebou dvere. Podišla
k oknu a pozorovala Finna, ako kráča cez trávnik. Pár krokov
pred vchodom do domu sa otočil a pozrel sa na ňu hore s náru-
živým a srdcervúcim výrazom.
Zahryzla si do pery a zamávala mu na dobrú noc.
Klesla na dlážku, pričom srdce jej v hrudi stále splašene bilo.
Zavrela oči.
Prosím, Otče, potrebujem tvoje vedenie. Môj rozum i srdce sa
pripútavajú k tomuto miestu – k Finnovi – a desí ma to.

///////////////
278
 DANI PETTREYOVÁ

Nadporučík Russet, ktorý velil sektoru väzenia, kam patril aj

on, mu prechádzajúc okolo strčil do ruky tabletku. Xavier ju
pevne držal, až kým sa nevrátil do cely. Zostávala už iba chvíľ-
ka. António bude jeho svedok a privolá pomoc.
Presvedčiť Antónia, aby preňho pracoval, bolo jednoduché
ako facka. Mal na starosti posúvať odkazy pre Xavierových ľudí
vonku. Robil tak počas návštev svojej priateľky. Vďaka nemu
a takto posielaným odkazom nemusel vôbec použiť jednorazový
telefón, ktorý mu Russet prepašoval už v prvý deň, čo strávil vo
väzení. António sa mu tu naozaj zišiel a dnes mal byť kľúčom
k jeho slobode.
V stanovenom čase si Xavier vložil tabletku do úst a prehltol
ju. Potom spadol na dlážku, triaslo a  šklbalo ním a  z  úst mu
vychádzala pena, ktorá kvapkala na dlážku pri jeho tvári.
„Má záchvat!“ kričal António. „Potrebujeme pomoc!“
Rozsvietili sa svetlá a seržant Beauford pribehol k nim.
„Och, dopekla!“ zahrešil. „Otvor celu tri sedem dva a zavolaj
sanitku. Fuentes dostal nejaký záchvat.“
Xavier zaťal zuby a gúľal očami.
Beauford a  dvaja strážnici stáli nad ním a  pozorovali ho,
zatiaľ čo dnu sa náhlili záchranári, naložili ho na nosidlá a pri-
pútali ho skôr, než sa prevrhol.
„Počkajte,“ povedal Beauford. „Musím ho spútať.“ Podišiel
k nemu a pripútal metúcu sa ruku o držadlo na nosidlách.
„Poručík Trent bude sprevádzať väzňa v  sanitke,“ prikázal
nadporučík Russet, „a ešte potrebujem jedného.“
„Pôjdem,“ dobrovoľne sa prihlásil poručík Garret, netušiac,
že ho tam čaká smrť.
Vyviezli Xaviera z cely. Keď s ním prechádzali okolo, väzni
rachotili a búchali do dverí ciel.
Naložili ho do sanitky. Keď sa dvere za ním zavreli a vyrazili
z väzenia, vydýchol si.
O desať minút už bude na slobode.

279
ŠESŤDESIAT

Xavier sa pripravoval na úder – aj napriek obmedzeniam sa cítil

pomerne bezpečne. To však iste nemohol povedať o poručíkovi
Trentovi. Dnes veru nemal šťastný večer.
Keď do sanitky zboku vrazil nákladiak, tak ako to napláno-
val, prudko narazila. Pneumatiky zasvišťali a húkačka vyrevú-
vala. Poručík Trent tresol hlavou do strany vozidla, poriadne
sa udrel a padol na zem v bezvedomí. V inak pokojnej noci sa
ozývali praskajúce zvuky kovu.
Strhlo ich do strany, auto dostalo šmyk a  vrazili do nie-
čoho ďalšieho. Náraz ho nadvihol, ale pevne sa držal tyče na
nosidlách. Hojdajúca sa sanitka sa prevalila na bok a so škripo-
tom opäť narazila.
V prednej kabíne auta sa rozbilo sklo, ozvala sa paľba.
Spoza steny oddeľujúcej prednú kabínu od zadnej sa ozvali
dva silné údery.
Zdravotná pracovníčka pozrela na Xaviera z dlážky, v očiach
mala strach. Sťažka sa zdvihla na nohy.
Dvere sa otvorili. Usmial sa, keď zbadal svoju pravú ruku, Maxa.
„Prosím,“ plakala zdravotníčka.
Max vôbec nezaváhal. Vypálil dve rany a zviezla sa na zem.
„Ste v  poriadku, pane?“ Vošiel dnu a  odkopol nabok telo
mŕtvej ženy, čo mu stálo v ceste.

280
 DANI PETTREYOVÁ

„Lepšie ako kedykoľvek predtým. Teraz ma odtiaľto rýchlo

dostaň.“ Xavier zadrnčal želiezkami, čo ho spútavali a zarezávali
sa mu do zápästia.
Max podišiel k nemu, aby ho vyslobodil.
„O tých zdravotníkov vpredu si sa už postaral?“
„Áno, pane.“ Max odstránil hrubé remene nosidiel, čo
Xaviera tlačili, a potom vypáčil zámok na putách a tie sa ihneď
otvorili.
Xavier si pošúchal zápästie, potom zišiel z nosidiel a von zo
sanitky.
Sprevádzajúce policajné auto sa nárazom do betónovej
steny rozbilo. Poručík Garret sa už nikdy viac neprihlási ako
dobrovoľník.
„Tadiaľto, pane.“ Max ho viedol do čakajúceho zeleného mini-
vanu s nálepkou Dieťa na palube nalepenej na zadnom okne.
Prekvapene nadvihol obočie. „Minivan?“
„Skvelý krycí manéver mimo mesta. Kým sme na očiach.“
Xavier sa vyštveral do auta.
„Zdravím vás, pane,“ pozdravil ho Hector.
Odstavené pokazené auto poslúžilo ako naozaj dokonalá pre-
kážka. Max si zložil kapucňu a nasadol vedľa Xaviera, zatvoriac
dvere. „Poďme,“ povedal a vyrazili do noci.
Teraz už len zostáva porátať sa s Gabrielle Rowleyovou.

///////////////

Finn odkopol z nôh žabky a ľahol si na gauč, aby si pozrel opa-

kovanie sitkomu Raymonda má každý rád, a zároveň sa snažil
prestať myslieť na ich bozk. Ale nijako nedokázal zastaviť jeho
ustavičné prehrávanie v hlave. Ten pocit tepla, jemný dotyk jej
pier, ľahučký ako pierko…
Zaťal ruky do pästí a  všetky vankúše na gauči údermi
porozhadzoval kade-tade. Prerývane si vydýchol, hodil diaľkové

281
 Vražedný príliv

ovládanie na konferenčný stolík a postavil sa. Layla ho nasledo-

vala, ťapkajúc labkami. Potreboval studenú sprchu.
Zazvonil mu mobil.
Pozrel na obrazovku. Layla mu práve oblízala lýtko a on sa
zohol, aby sa s ňou pomaznal. Volal Noah.
Prijal hovor, ale skôr než stihol povedať čo i len ahoj, Noah
naňho vybafol: „Ihneď choď ku Gabby, teraz!“
Stuhol, z pľúc akoby mu vyprchal všetok kyslík. „Čo sa deje?“
„Volal mi Gabbin šéf. Fuentes ušiel.“
Hodil telefón, schytil zbraň a baterku. Rosou pokrytý tráv-
nik ho oziabal na bosých chodidlách, a keď cezeň bežal k pod-
krovnému bytu, modlil sa, aby sa Gabby nič nestalo.

282
ŠESŤDESIATJEDEN

Gabby si na seba pustila prúd teplej, takmer horúcej vody

a z vlasov si oplachovala jojobový šampón. Potom si na ne ešte
dala tenkú vrstvu kondicionéru, aby zamedzila vysušovaniu
končekov vplyvom slanej vody z oceánu – chvíľočku ho nechala
pôsobiť a  znova ich opláchla. Vypla prúd vody, vystúpila na
plyšovú kúpeľňovú podložku a poutierala sa obrovskou bielou
nadýchanou osuškou.
Navliekla si pyžamo a potom zvonku začula náhlivé kroky
hore schodmi. Stuhla. Ponáhľala sa nájsť kabelku, vytiahla z nej
zbraň značky Springfield a  zaujala obrannú pozíciu, oprúc sa
chrbtom o  stenu. Zbraň namierila na dvere. Tie sa dokorán
rozleteli a ona vyskočila so zbraňou v ruke.
„Hohó!“ Finn dvihol ruky hore, v  pravej zvieral zbraň
a v ľavej baterku.
„Finn!“ Srdce jej bilo až kdesi v krku. „Takmer som z teba
dostala infarkt.“
„Môžem povedať to isté. Mohla by si zložiť zbraň?“
Pozrela na 9-milimetrový Springfield, ktorý stále zvierala
v ruke.
„Prepáč.“ Zložila zbraň.
Finn zložil ruky a zastrčil si zbraň zozadu za pás vyblednu-
tých džínsov.

283
 Vražedný príliv

„Č-čo tu robíš?“
„Fuentes ušiel.“
Preglgla a srdce jej zovrelo. „Čože? Kedy?“
„Neviem presne kedy. Noah mi práve zavolal a povedal mi,
aby som išiel hneď k tebe.“
„Myslíš si, že vie, že som tu?“ Prosím, nedovoľ, aby sa niečo
stalo mojej rodine.
„Neviem, ale myslím si, že je to len otázka času.“
Pokrútila hlavou a vybrala sa k šatníku.
„Čo to robíš?“
„Balím sa.“
„Čo?“ Zmätene sa na ňu pozrel, pokrčiac čelo.
„Odchádzam.“
„Prečo?“
„Nemôžem tu ostať.“ Podišla k bielizníku a začala vyhadzo-
vať tých zopár vecí, čo si sem v taške doniesla.
Nežne jej položil ruku na rameno. „Nemusíš utekať, Gabby.
Ja ťa ochránim.“
Zahryzla si do spodnej pery. „Povedz Rissi, že jej vrátim
všetky veci, keď bude po všetkom.“
„Keď bude po všetkom?“ pokrútil hlavou. „O čom to hovoríš?“
„Musím odísť.“ Prestala strkať veci do vaku – vytiahla si
tričko a džínsy.
Zosilnil stisk na jej ramene. „Ochránim ťa, aj keby som za
teba mal dať život,“ povedal o oktávu hlbším hlasom.
Naprázdno prehltla. „Viem, že áno. A  práve preto musím
odísť.“
„Počúvala si ma?“
„Dal by si život za to, aby si ma udržal v bezpečí, a ja ťa takto
nemôžem ohrozovať.“
„Takže utekáš a dúfaš, že ťa nechytí?“
„Áno.“ Zvierala pripravené oblečenie a snažila sa dostať do
kúpeľne, ale Finn ju pevne držal a nenechal ju ísť.

284
 DANI PETTREYOVÁ

„A ak ťa chytí?“ Napol sánku i svaly na ramenách.

„Tak aspoň vy budete v bezpečí,“ riekla.
Pokrútil hlavou. „To nemôžeš urobiť.“
Zvesila ramená. „Nemám na výber. Nedovolím mu, aby
ublížil ľuďom, ktorých milujem.“
Zarazil sa. „Miluješ?“
Prikývla. „Svoju rodinu a aj tím.“
„Samozrejme. Tím,“ sklamane preglgol.
„A… teba.“ Možno zajtra už bude mŕtva. Mala by mu pove-
dať pravdu.
Uprene na ňu pozeral. Naprázdno prehltla.
Napriamil sa a zvraštil čelo. „A mňa?“
Prikývla.
„Miluješ ma?“ Zmenšil priestor medzi nimi, podíduc bližšie
k nej.
V očiach sa jej zračili slzy, keď prikývla.
Prudko si ju pritiahol k sebe a zohol sa k jej ústam. Bozkávala
ho so všetkou tou vášňou a emóciami, čo doteraz v sebe potlá-
čala. Prestala všetko navôkol vnímať, existovala pre ňu iba jeho
silná náruč a –
„To vážne!?“
Trhlo ňou a zmätene pozrela k dverám.
Noah sa držal zárubne, ledva lapajúc dych.
„Noah.“ Gabby si utrela ústa. „Čo tu robíš?“
„Išiel som niekoľkokrát na červenú, len aby som sa sem
dostal čo najskôr. Bál som sa, že si v nebezpečenstve a vy dvaja
sa tu zatiaľ cukrujete.“
Preglgla. „My sme… Ja som… som v pohode.“
„Hej. To vidím.“ Vošiel dnu. Stále lapal dych. „Urob mi
láskavosť. Dvíhaj, keď ti volám!“
Gabby si zahryzla do pery. „Prepáč. Ja som…“
„Hej.“ Prekrížil si ruky cez hruď. „Videl som.“
Oblial ju rumenec.

285
 Vražedný príliv

„Ja… ja to vysvetlím,“ povedal Finn a  v  rozpakoch si pre-

hrabol vlasy.
Noah nadvihol obočie. „Na to vysvetlenie sa naozaj teším,
ale teraz sa radšej sústreďme na skutočnosť, že Fuentes je na
slobode.“
„Už to viem a najlepšie pre mňa bude –“
„Nikam nejdeš,“ riekol Finn rozhodne.
„Ty chceš odísť?“ Noah sa zamračil. „Ty snáď žartuješ.“

286
ŠESŤDESIATDVA

Gabby sa prezliekla a Noaha sa podarilo trochu upokojiť. Finn

trval na tom, že pre Gabbinu bezpečnosť bude najlepšie, ak
ostane v hosťovskej izbe a nie sama v podkroví. Noah s tým
súhlasil. Aj keď si obaja uvedomovali, že Gabby sa vie ochrániť
aj sama, toto bol Xavier Fuentes – nemilosrdný drogový barón
a zabijak.
Po pätnástich minútach dohadovania napokon ustúpila
a Finn jej pomohol preniesť veci do hosťovskej izby. Tam na ňu
bude vedieť lepšie dohliadnuť a bude si istý tým, že je nablízku
a  v  bezpečí. Noah sa uložil na gauči. Nechcel opustiť sestru
a bodka.
Finn sa ju snažil vnímať ako mladšiu šéfovu sestru, ale po
tom bozku a jej vyznaní lásky to bolo priam nemožné.
Všetko to v ňom vrelo a zaželať jej iba dobrú noc sa preňho
rovnalo mučeniu. Jeho srdce i  pery túžili po ďalšom bozku.
Lenže teraz nebol ten správny čas na rozptyľovanie. Musel sa
naplno sústrediť na jej ochranu.
Pochyboval, že taký nabudený energiou zaspí, ale skôr než si
to stihol uvedomiť, zaspal.

///////////////

287
 Vražedný príliv

Prešiel cez tunel vlny, lúče slnka sa odzrkadľovali na

vode v dúhovom spektre.
Cody surfoval na vlne a nie v nej ako on. Už to však raz
skúšal. Chytiť vlnu týmto spôsobom nebolo jednoduché, ale
taká jazda podľa neho vyvolávala v človeku ten najúžasnejší
pocit na svete. Bolo to návykové byť v centre niečoho takého
silného a krásneho. Nepochyboval, že jeho mladší brat si raz
dokonale osvojí techniku surfovania. Učil sa veľmi rýchlo.
Spenená voda šteklila Finnovi palce nohách, keď kĺzal
cez vodnú stenu tunela smerom von.
Cody nadvihol bradu, aby mu naznačil, že mu gratuluje
k výkonu. Namieril si to k ďalšej točivej dráhe stúpajúcich vĺn.
Príboj bol silnejší, než očakával. Vodná hladina sa krú-
tila a dvíhala, vďaka čomu sa mohol tešiť na skvelú jazdu.
Mali ešte polhodinu, než im mama zamáva, aby išli na
raňajky. Finn plával naspäť. Sedel na doske vedľa brata
a čakal na dokonalú vlnu. A potom ju zbadal.
Schmatol dosku a  plával k  dvíhajúcej sa vlne. Cody
plával vedľa neho. Ponorili sa spolu s doskami a podplávali
silne narážajúcu vlnu.
Finn sa vynoril nad hladinu a pohľadom pátral po Codym,
ale nikde ho nevidel. Otočil sa dookola, hľadajúc ho a čakajúc,
kým sa vynorí, ale nikde po ňom nebolo ani chýru, ani slychu.
„Cody?“
Nič.
„Cody!“ Zovrelo mu srdce a  stiahlo hrdlo. Očami pre-
hľadával more. Nikde ani stopa. Vyviezol sa na vyššiu vlnu,
aby sa dostal nahor. A tam napokon zbadal bratove nohy
zmietajúce sa uprostred rozzúrenej vlny. Nachádzal sa asi
pätnásť metrov od neho.
Spodný prúd ho zvalil do mora. Silno plával proti prú-
du, aby sa dostal k bratovi. Čím silnejšie zaberal rukami,
tým ho spodný prúd silnejšie ťahal späť.

288
 DANI PETTREYOVÁ

Napokon sa dostal do tej časti, kde zbadal Codyho

nohy. Horúčkovito sa obzeral dookola, hľadajúc ho. Istotne
sa Cody sám dostal nad hladinu. Finn skúmal širokánsky
oceán a v ušiach mu hučalo burácanie mora.
Nikde brata nevidel.
„Cody!“

///////////////

Finn sa strhol zo spánku a posadil sa. Cícerkom sa z neho lial pot.

Na ramene pocítil dotyk teplej ruky. „Všetko je v poriadku,“
začul Gabbin sladký hlas.
Snažil sa otriasť, aby sa úplne prebral a rozpamätal, kde sa
uprostred tejto tmy vlastne nachádza. „Gabby?“
„Mal si zlý sen,“ zašepkala.
Zasvietil nočnú lampu. Srdce mu v hrudi priam dunelo.
Gabby stála pri jeho posteli a na tvári sa jej zračili obavy.
Pretrel si oči, bol zmätený a mal zahmlené videnie. „Čo sa
stalo?“ Prečo bola v jeho izbe? Vôbec mu jej prítomnosť nepre-
kážala, ale čo ju sem priviedlo?
„Kričal si a ja som sa chcela uistiť, že ti nič nie je.“ Objala sa
okolo ramien. Stála tam v  červenom pyžame pozostávajúcom
z  červeného tielka s  farebnými sloníkmi uprostred a  čiernych
šortiek. Ramienka čiernej športovej podprsenky jej vykúkali
spoza ramienok pyžama.
Zmenila postavenie a chodidlami nervózne šúchala o podla-
hu. „Chcela som sa uistiť, či si v poriadku.“
„Vďaka.“ Oprel sa o čelo postele pozostávajúce zo surfovacej
dosky. „Prepáč, že som ťa zobudil. Nič mi nie je. Iba som…“
„Mal nočnú moru?“
Preglgol a líca mu očerveneli. „A čo Noah? Nezobudil som ho?“
„Spí ako drevo.“ Gabby si rukami pošúchala ramená. „Aj ja
ich mávam.“

289
 Vražedný príliv

Vstal z  postele, zo stoličky v  rohu izby schmatol tričko

s  logom futbalového mužstva karolínskych Panterov a  navlie-
kol si ho. Siahalo mu do polovice sivých teplákových šortiek.
Podišiel k nej a vzal jej tvár do dlaní. Nežne sa na ňu pozrel.
„A čo nedá spávať tebe?“
Povzdychla si. „Spomienky na ten okamih, keď som si mys-
lela, že zomriem.“
„Vtedy, ten Fuentesov človek?“ Pohladil ju po líci.
Pokrútila hlavou. „Nie, Asim.“

///////////////

Gabby o tom nikdy nehovorila ani len s rodinou, dokonca ani

s Bohom nie. Vedela, že by mala zo seba vyhnať tú bolesť, hnev
a  hrôzu z  toho okamihu a  podeliť sa o  to so Spasiteľom, no
bála sa, že ak to spraví, bude znova zraniteľná. A to bolo niečo,
k čomu sa už nikdy nechcela vrátiť.
No Finn v nej tieto úzkostné pocity akosi upokojil. Možno
to bolo vďaka tomu, ako na ňu hľadel alebo ako to úprimne
povedal. Alebo jej pomohlo zistenie, že aj jeho naháňajú po
nociach vlastní démoni.
Čakal, že mu povie viac, ale ešte to celkom nedokázala.
„A čo ty?“ opýtala sa.
S tou stratou sa ešte stále nedokázal vyrovnať. Neustále ho
prenasledovala.
„Čo sa ti to snívalo?“ zaujímala sa. Nechcela ho tým pod-
pichnúť. Chcela si ho vypočuť a prejaviť mu podporu.
Zvesil pohľad a rukou si prešiel cez rozcuchané vlasy.
„More ma pripravilo o brata.“
„Brata?“ Nepodarilo sa jej zamaskovať, ako veľmi ju to šoko-
valo. Nikdy predtým jej ani nenapadlo, že mal nejakého brata.
Klesol na okraj postele, ruky si oprel o stehná a pohľad uprel
na dlážku.

290
 DANI PETTREYOVÁ

„Cody.“ Hlas sa mu zlomil. Pozrel sa na ňu. Na perách mala

rozpoltený trpko-sladký úsmev. „Jeho meno som nahlas už roky
nevyslovil.“
Presne ako ona už mesiace nepovedala nahlas Asimovo.
Vydýchol si a s pohľadom absolútnej zraniteľnosti sa načia-
hol za jej rukou. Chytila ho a on ju stiahol, aby si sadla k nemu
na posteľ.
„Mal som štrnásť rokov,“ začal chrapľavým hlasom. „Cody
mal dvanásť. Každé ráno pred školou sme chodili surfovať.
Oceán bol náš dvor, kde sme sa hrávali. Jedno ráno, keď sme
sa zase vybrali na dosky, vlny pekne mohutneli.“ Všimla si, že
na sánke sa mu mihol napätý sval. Položila mu ruku na tvár
a pohladila to miesto. Snažila sa zmierniť jeho napätie.
„Podplávali sme vlnu, no Cody sa už nevynoril. Zbadal som
ho o hodný kus ďalej, videl som, ako kope nohami nad hladi-
nou. Musel ho stiahnuť spodný prúd.“ Potriasol hlavou a pohľad
uprel dole na dlážku. „Nikdy sme ho nenašli.“
„Och, Finn.“ Stislo jej srdce a  v  očiach ju pálili slzy.
„Nedokážem si to ani predstaviť… je mi to tak hrozne ľúto.“
Zopäl ruky a  zosilňoval stisk, až kým mu neobeleli hánky.
„Niesol som zaňho zodpovednosť a zlyhal som.“
„Nezlyhal si, bola to nehoda.“ Položila mu ruku na tú jeho.
„To vravel každý, ale ja viem, že som ho mal zachrániť.
Zomrel, lebo som nedával dobrý pozor a nedržal som sa dosta-
točne blízko neho.“
Oprela si hlavu o jeho hruď a modlila sa za neho, za nich oboch.
„Preto si sa stal plaveckým záchranárom?“ spýtala sa.
„More ma pripravilo o  brata a  ja som veril, že ak budem
zachraňovať životy ako plavec, dokážem zabrániť tomu, aby si
more vzalo ďalší život. Aspoň nie počas mojej služby. No znova
som zlyhal.“
„Noah mi to povedal. Čítal si tvoj spis. Nemôžeš za to, čo
sa vtedy stalo. Noah vravel, že sa ti v  ramene poškodil sval,

291
 Vražedný príliv

helikoptéra bola v ohrození, a ak by si tam zostal dlhšie, iba by si

toho muža vzal do potápajúcej sa lode. Urobil si všetko správne.“
„Ak by to tak bolo, Stan Larson by ešte žil a jeho manželka
Maggie by teraz nebola vdova.“
„Nebola to tvoja chyba a som si istá, že pani Larsonová to
dobre vie.“
Prudko sa nadýchol. „Ako by ma z toho mohla neviniť?“
„Pýtal si sa jej na to?“
Stiahol sa späť a pokrčil čelo. „Čože?“
„Rozprával si sa s pani Larsonovou odvtedy?“
„Nie. Samozrejme, že nie.“
Pohladila ho po stisnutých rukách. „Možno by si mal.“
Po chvíľke ticha sa znova ozval: „Pouvažujem nad tým.“
„Dobre.“ Modlila sa za to, aby ten okamih pomohol jemu
i tej vdove.
Odhrnul jej vlasy z čela a s láskou na ňu pozrel. „Chceš sa
rozprávať o tom, čo sa ti stalo v Južnom Sudáne?“
Prudko sa nadýchla. Nastal čas, aby sa s tým všetkým nieko-
mu zverila. A kto sa na to hodil viac než muž, ktorého milovala?
„BBC ma najala na základe mojej práce v The Post a vďaka
tomu, že viem po arabsky a niekoľkokrát počas výšky a aj pár
rokov potom som tam slúžila na misiách. Bola som reportérka,
ktorá už v tej krajine čo-to prežila a mala som tam veľa známych
a rôzne kontakty, takže som mala predpoklady na skvelé krytie
v ďalšej misijnej skupine.“
Prerývane vydýchla. Teraz príde tá najväčšia hanba. „Bola
som tam iba zopár mesiacov, keď som stretla Asima Norena.
Patril k  miestnym a  pracoval ako dobrovoľník pre neziskovú
organizáciu Lekári bez hraníc. Verila som, že je to dobrý človek.
Veľmi dobre poznal terén a bol z neho skvelý zdroj. Tak sa to
začalo.“ Zhrbila sa a musela odolať nutkaniu schúliť sa do klbka.
Objal ju okolo ramien a krúživým pohybom jej hladkal chr-
bát, aby cítila jeho podporu a upokojila sa.

292
 DANI PETTREYOVÁ

„Stal sa z  neho môj hlavný zdroj informácií. Trávili sme

spolu čoraz viac času, keďže bol mojím informátorom. A  po
nejakom čase…“ preglgla a stiahlo jej hrdlo. „Viem, že to nebolo
správne. Ja ako reportérka a on môj informátor, ale naozaj som
si myslela, že ho ľúbim a on ľúbi mňa.“
Hanbila sa a oblial ju rumenec. „On ma však iba využíval
a dával mi falošné informácie. Ale to som zistila až v ten deň,
keď sme mali ísť hľadať teroristickú jednotku, čo sa utáborila
neďaleko za dedinou. Išli sme, aby som si spravila fotografie
a zistili sme, kto je v tom zapletený.“
Finn ju ďalej hladil po chrbte. Cítila, ako sa jej zrýchlil pulz.
Stúpol jej adrenalín a na čelo jej vystúpili kvapôčky potu, akoby
znova prežívala ten deň.
„Netušila som, že Asim je tiež terorista, až kým ma neodo-
vzdal lídrovi jednotky, ktorý mu prikázal zabiť ma. Dokonca
ešte aj po tom, čo som to zistila, som bola presvedčená, že by
mi neublížil. Ale on vôbec nezaváhal a bez rozmyslu ľahostajne
vytiahol zbraň.“
Pri tej spomienke na zbraň pár centimetrov od svojej hlavy
zavrela oči. Pri pohľade do Asimových tmavých očí videla iba
čistú nenávisť. „Začula som výstrel a  myslela som si, že už je
po mne. Po chvíľke paralyzujúceho strachu som otvorila oči
a uvidela som Asima ležať mŕtveho na zemi pri mojich nohách
s guľkou v hlave.“
Prehltla obrovskú guču, čo jej navrela v  hrdle. „Špeciálna
jednotka SEAL-u* tím 7 urobila v ten deň nájazd na tábor. Ak
by tam neprišli, už by som bola mŕtva. Keby americké námor-
níctvo satelitom nesledovalo svoj tím a  teroristický tábor, do
ktorého sa infiltrovali, považovali by ma za zradcu. Videli, čo sa
stalo, že som v tom nevinne, ale…“ Znova celá stuhla. „Aj tak

* SEAL – United States Navy’s Sea, Air, and Land Teams – Námorné, vzdušné
a pozemné tímy námorníctva Spojených štátov amerických

293
 Vražedný príliv

som však prekročila hranice. Zblížila som sa s  informátorom.

A keďže záznam z toho dňa v tábore označili za tajný, začali sa
rojiť pochybnosti a fámy o mojej vernosti. V BBC ma ihneď pre-
pustili a nik iný mi nechcel ponúknuť prácu… až… napokon
Lawrence.“
Privinul si ju k sebe – jeho pevne stavané telo spočinulo tesne
vedľa nej.
„Niet divu, že si cítila nutnosť prijať tú prácu.“
„Sčasti to bolo preto,“ povedala, obhrýzajúc si nervózne peru,
kým sa odvážila k nemu zdvihnúť pohľad. „Spravila som to však
aj kvôli tomu, že som sa zľakla, že sa znova popálim. Nechcela
som dať opäť prednosť mužovi pred kariérou, tak ako som to
urobila pri Asimovi. Sľúbila som si, že už to nikdy nespravím.“
Finn prikývol. „Chápem.“
Chytila mu zarastenú tvár do dlaní. „Potrebuješ sa oholiť.“
Usmiala sa, vďačná za krátky odľahčujúci okamih.
„To potrebujem každé ráno,“ povedal a zakryl jej ruky svojimi.
Gabby zbierala odvahu, aby mu to povedala. Nervózne si
odkašľala a začala: „Ja ne…“
Prekvapene sa zamračil.
„Som rozpoltená. Milujem túto prácu. Ale milujem aj teba.“
Prikývol. „Teraz hlavne ostaň v  bezpečí, kým sa Fuentes
nedostane naspäť za mreže. Potom sa o tom porozprávame.“
Prikývla. Vedela, že teraz sa musia sústrediť hlavne na to,
a  ak mala byť úprimná, ešte nebola pripravená rozhodnúť sa.
Hoci jej srdce už dávno vedelo, čo chce.

294
ŠESŤDESIATTRI

Xavier vošiel do smiešne malého mestečka Wilmington, kde žila

rodina Gabrielle Rowleyovej. Dosť sa nahľadal a využíval proti-
službičky svojich dlžníkov, až sa mu to nakoniec podarilo vďaka
telefonátu od akéhosi chlapíka, ktorý ho uistil, že bude môcť
zabiť Gabrielle Rowleyovú – tým najbrutálnejším a  k  tomu
ešte aj dosť efektným spôsobom – a  dokonca mu ponúkol aj
nový začiatok v čiernom obchodovaní. Všetko na oplátku za to,
že pomôže mužovi s  prezývkou Zberateľ rozšíriť jeho aktivity
v pašovaní drog. Xavier takýmito schopnosťami oplýval a vedel
v tomto biznise dobre zarobiť. Šťastena sa naňho usmiala.
Vybral sa smerom podľa inštrukcií od Zberateľa. Zaparkoval
auto ďalej od hlavnej cesty a pustil sa popri rieke.
Z  ramena si jednou ranou zotrel štípajúce mušky a  mŕtve
popadali na zem. Prezeral si močiar, ktorý ho obklopoval.
Asi desať metrov od starej lodenice naprázdno bežal motor
člna. Vodič sediaci v člne naňho kývol, aby nastúpil. Prepravil ho
do ďalšieho malého prístavu hore brehom rieky na druhej strane
polostrova. Fuentes uprel pohľad na polorozpadnutú chatrč.
Aký otrasný brloh.
Prečo by ten údajne veľmi mocný Zberateľ žil na takomto
mieste? Asi sa schovával. Nik by tu v  takej chátrajúcej búde
nehľadal mozog pašeráckych obchodov. Nikdy by ho nenašiel,

295
 Vražedný príliv

keby ho Zberateľ sám nevyhľadal. Dokonca aj pre Xaviera, kto-

rý mal predĺžené ruky takmer všade, bol tento muž ako duch.
Zberateľ sa usmieval. Vedel, že jeho muži práve vyzdvihli
Fuentesa. To bol ale chmuľo. Úplný blázon, čo pristúpil na jeho
podmienky kvôli podielu na jeho biznise.
Odchlipol si z  cuba libre. Keď sa mu tekutina liala dole
hrdlom a ľad v pohári cinkal o steny pohára, cítil pálivú chuť
alkoholu.
Nikdy by nikomu nedovolil podieľať sa na jeho biznise. Ľudia
pracovali preňho, nie s ním. No povedal, čo povedať musel, aby
Fuentesa prilákal do svojho teritória.
Keď sa teraz Fuentes – ten blázon z Raleigh – pohybuje na
slobode v tejto oblasti, upúta na seba, zlého drogového baróna,
čo sa chystá mstiť, pozornosť. Tak poskytne Zberateľovi čas, aby
presunul operácie na iné miesto. Ak niekto medzitým umrie,
všetko padne na hlavu obetného baránka – Fuentesa.
Nikto ani len nebude tušiť o jeho existencii. Ako bábkar spo-
za opony popoťahuje za nitky a takto všetko a všetkých dostane
tam, kam potrebuje.
Pery sa mu zvlnili do spokojného úsmevu.
Bol to brilantný plán. Už sa nevedel dočkať, kedy ho
uskutoční.

296
ŠESŤDESIATŠTYRI

Finn stál pred tehlovým jednoposchodovým domom s čiernou

strechou. Otočil sa a  obzrel sa na obrovský dub s  hojdačkou
z pneumatiky pohojdávajúcou sa vo vetre.
Preglgol, spomenul si na dievčatko, čo stálo na pohrebe vedľa
svojej mamy. Zúčastnil sa na ňom, ale stál ďalej od smútočného
davu a schovával sa za iným podobným dubom. Odmietal im
spôsobovať ešte viac bolesti, ale zároveň potreboval vidieť, čo
spôsobil – svojím zlyhaním zničil niekoľko ľudských životov.
Nebola tam ani truhla, iba náhrobný kameň na cintoríne,
kde mohli ľudia prísť vzdať hold jeho pamiatke a položiť tam
kvety. Predstavovalo to nejaké hmatateľné miesto, kam mohli
ísť smútiť, aj keď telo Stana Larsona sa v mori už nikdy nenašlo,
rovnako ako Codyho.
Roky sa v ňom bili protichodné pocity – obdiv ku kráse oce-
ána a radosť, ktorú mu prinášal i nepokoj, čo v ňom vyvolávala
jeho neochvejná ničivá sila spojená s  bolestnými stratami na
životoch vrátane jeho brata.
Hlavné vchodové dvere sa otvorili a  zbadal v  nich Maggie
Larsonovú. Naprázdno prehltol.
Zmenila farbu vlasov. Na pohrebe bola blondína, teraz mala
vlasy svetlohnedé. Vyzerala o  čosi staršie, ale svedčalo jej to.
Pôsobila vyzretejšie. Oči mandľového tvaru uprela naňho a po

297
 Vražedný príliv

chvíľke skúmania, odkiaľ ho pozná, sa na jej tvári objavil výraz

toho, že si ho konečne zaradila. Namiesto bolesti a  nenávisti,
ktorú očakával a  myslel si, že si ju zaslúži, v  jej tvári videl…
vďačnosť.
„Pán Walker,“ ozvala sa a vyšla z domu.
„Finn, prosím,“ preglgol, odkašľal si, no zabrzdil ho príval
nepríjemných spomienok.
„Finn,“ prikývla.
Von vyšlo aj to malé dievčatko Kaylee, no už z nej bola ško-
láčka v modrej sukni a bielej blúzke. Mame už siahala po pás.
Na svetlej pleti sa jej vynímalo zopár pieh.
Potiahla mamu za sukňu a opýtala sa jej: „Kto je to, mami?“
Potom s úsmevom pozerala na Finna, ktorý si všimol, že vpredu
jej chýba jeden horný i dolný zub.
Finn sa tiež na ňu usmial. Bola rozkošná.
Potom upriamil pohľad na pani Larsonovú a  čakal na jej
odpoveď. Desil sa toho, ako ho predstaví.
„Toto,“ ozvala sa Margie Larsonová a položila dcére ruku na
rameno, „je ten muž, čo mi zachránil život.“
Finnovi to vyrazilo dych. Naozaj povedala, že…?
Zostal tam stáť ako obarený, ani sa nepohol, zatiaľ čo pani
Larsonová vyprevadila Kaylee k  žltému školskému autobusu
a kývala jej na rozlúčku, až kým autobus nezmizol z dohľadu.
Potom sa otočila späť čelom k Finnovi. „Nejdete dnu a nedá-
te si so mnou kávu? Práve som navarila celú kanvicu.“
„Ďakujem,“ odpovedal a stále sa snažil spracovať jej vyhláse-
nie o ňom i jej milé správanie.
Maggie podržala verandové dvere otvorené a on vošiel dnu.
Prešiel okolo rodinnej fotografie vo vstupnej hale, kde bola pani
a pán Larsonovci s dcérou, keď mala asi dva roky – v tom istom
veku stála o čosi neskôr na pohrebe vedľa mamy.
Preglgol, prepadol ho ťaživý pocit viny. Zničil ďalšiu rodinu.
Najprv tú svoju a potom Larsonovcov.

298
 DANI PETTREYOVÁ

Zastavila v chodbe pred kuchyňou. „Kaylee poriadne vyrást-

la, však?“
Prikývol, zrak stále upieral na Stana Larsona na fotografii.
„Vďaka vám som tu a vidím ju vyrastať.“
Strčil si ruky do vreciek a zhrbil sa. „Veľmi ma mrzí, že váš
manžel nie.“
„Mňa tiež,“ povedala a skúmavo si prezerala jeho tvár.
„Stále si myslíte, že je to vaša vina, však?“
Teraz to príde – tá hrozná pravda. „Bola to moja vina…“
Nedokázal zachrániť Stana Larsona. Zlyhal takisto ako pri
Codym.
„Nie,“ povedala a  pristúpila k  nemu. „Nebola. Urobili ste
všetko pre to, aby ste ho zachránili, a to aj napriek tomu, že ste
boli zranený.“
„Nestačilo to.“ On na to nestačil.
„Spravili ste všetko, čo ste mohli. Zachránili ste ma aj napriek
extrémne nebezpečným okolnostiam. Keby nie vás, potopím sa
v člne na dno oceánu. Vďačím vám za svoj život. Iba vďaka vám
nie je z mojej dcéry úplná sirota.“
Pozrel sa na láskavosť a vďačnosť, čo sa jej odrážala v očiach.
Akoby z neho v tej chvíli padli okovy sebaobviňovania.
O štvrťhodinku neskôr po ich stretnutí, keď od Larsonovcov
vyrazil preč, ešte stále cítil prekvapenie z jej vďačnosti a milo-
srdenstva, ktorým ho zahrnula počas ich krátkeho stretnutia.
„Dosť máš na mojej milosti.“*
Tento biblický verš načmáraný na malej drevenej tabuľke
nosievala jeho mama všade, kam sa pohli, keď sa po rozvode
sťahovali z miesta na miesto. Teraz sa mu vynoril v duši.
Už dlho necítil prítomnosť Božej milosti ani tej maminej,
ktorá ho však nikdy ani len slovom neobvinila, že nedal na brata

* Biblia, Písmo sväté Starej a Novej zmluvy, Tranoscius, Liptovský Mikuláš,

2015, Druhý list Korintským, 12, 9

299
 Vražedný príliv

pozor, že neurobil viac. Nebol viac. Presne ako Margie Larsonová

aj ona mu preukazovala milosť a znovu ho uisťovala, že spravil
všetko, čo mohol. Presviedčala ho, že on nezavinil bratovu smrť.
Povedala, že takéto tragické nehody sa, žiaľ, stávajú.
Možno naozaj spravil všetko, čo sa dalo.
Z pľúc mu vyšiel oslobodzujúci výdych. Telo sa zbavilo sťa-
hujúceho zovretia viny a hanby, ktorými sa toľké roky sužoval.
Musí sa už iba starať o to, aby bola Gabby v bezpečí. Nemôže
stratiť aj ju. Už len pri myšlienke, že by jej niekto mohol ublížiť
alebo dokonca ju…
Úplne stuhol.
Pri tej predstave sa mu zrýchlil dych. Nemôže o  ňu prísť.
Miluje ju, tým si bol vždy istý. Ale skutočnosť, že aj ona miluje
jeho, ho poriadne vzala.

300
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
ŠESŤDESIATPÄŤ

Po ceste na stanicu sa Finn zastavil na štvorité macchiato. Počas

tých dvadsiatich minút mu niekto volal na bluetooth.
Noah.
„Walker,“ ohlásil sa, dúfajúc, že Noah mu nevolal kvôli
ďalším Gabbiným eskapádam. Keď ju dnes skoro ráno vysadil
u sestry, sľúbila mu, že pôjde iba s Kenzie na letisko, aby utešila
sestru po Markovom odchode. Potom ju Kenzie mala priviesť
naspäť k Noahovi na stanicu. Neznášal, keď ju nemal pri sebe,
ale až na ten krátky úsek, čo ju Kenzie dovezie späť sem, mala
byť takmer celý čas s Markom, drsným marinárom. Trvala na
tom, že odprevadí sestru. Už rátal minúty do jej príchodu späť
k nemu.
„Prepáč, že som sa odmlčal. Počkaj chvíľku. Práve mám na
druhej linke iný hovor. Čakám na nejaké nové informácie,“
vysvetlil Noah.
„Bez problémov,“ čakal a podupkával si ľavou nohou. Pravou
nohou o čosi prudšie stúpil na plyn. Uvažoval nad tým, čo mu
chce Noah oznámiť. Ak sa niečo stalo Gabby, chce tam byť čo
najrýchlejšie.
„Prepáč,“ ozval sa zase Noah. „Musel som to vybaviť.“
„Jasné, no čo sa deje?“ Nervózne si pohojdával nohami.
„Práve sme dostali povolenie potápať sa ku Calliope.“

301
 Vražedný príliv

„Prídem… o pätnásť minút.“ Možno konečne získajú nejaké

odpovede k Noahovmu a Rissinmu prípadu.
„Super.“

///////////////

O necelých dvadsať minút neskôr sa už Finn pohojdával na člne

CGIS brázdiacom oceán.
Obul si potápačské topánky a zapol si neoprénový oblek.
Noah pristavil čln neďaleko oranžovej bóje, ktorou pobrež-
ná stráž označila miesto potopenia Calliope, asi desať metrov
východne od nej.
Pridal sa k Finnovi. Aby nijakým spôsobom nenarušili dôka-
zy na palube lode, od hlavy až po päty sa obliekol do potápač-
ského výstroja. Finn sa však obával, že väčšinu už zmylo more.
Zozbieral kovové svietiace tyče, ktoré rozostavajú okolo
vraku. Noah ukotvil lano o čln, čo použijú na prenesenie nevy-
hnutnej výbavy na dno oceánu. „Sme hotoví,“ oznámil.
Finn prikývol a zasvietil si čelovú lampu. Plutvami napred
skočil do mora. Keď prepadol pod hladinu, voda okolo neho sa
rozvírila.
Váha, ktorú mal pripútanú okolo pásu, mu pomohla rýchlo
a priamo zostúpiť na morské dno.
Odopol si pracku s lanom a zaťahal zaň, kým vyplával do
priestoru.
„Hotovo,“ povedal cez mikrofón.
Kým čakal na Noaha, kedy zaistí a  spustí prvý náklad
nástrojov, dookola to tu preplával.
Zadná časť lode ležala asi päť metrov od neho, zatiaľ čo pre-
dok sa nachádzal asi tri metre opačným smerom.
„Prvý náklad naložený,“ ozval sa Noah z vysielačky a Finn sa
pustil do vykladania. O desať minút postavil svietiace tyče oko-
lo zadnej časti Calliope, pričom sa sústredil hlavne na okienko

302
 DANI PETTREYOVÁ

do strojovne a vytrhnutú časť uprostred kabíny. Osvietil tie časti

práve vo chvíli, keď sa k nemu blížil Noah.
„Dobrá práca,“ povedal mu cez mikrofón.
Finn prikývol na znak vďaky.
„Prezrime si najprv celý vrak pozdĺžne,“ navrhol Noah. „Ja
idem od ľavoboku a ty choď na pravobok.“
„Vykonám.“ S fotoaparátom okolo krku Finn vyplával sme-
rom k najvzdialenejšiemu bodu zadnej časti lode a začal foto-
grafovať zvyšky toho, čo zostalo z Calliope. Z oboch strán lode
blýskalo silné svetlo. Pred objektívom fotoaparátu s  bleskom
odrazu ožívali aj tie najmenšie detaily.
Finn sa zastavil pred strojovňou a dal Noahovi signál, že ide dnu.
Noah odpovedal zdvihnutím palca na ruke a potom pokra-
čoval svojím smerom dopredu.
Finn schmatol prvú z  troch svietiacich tyčiniek a  zatriasol
žiariacou tekutinou v  obale. Spustil prvú zelenú tyčinku do
strojovne a ten proces zopakoval aj s ostatnými dvomi.
Miestnosť teraz žiarila v  odtieňoch zelenej a  žltej a  mohol
vplávať do uzatvoreného priestoru.
Len čo vošiel, zbadal kovové črepiny na franforce roztrhanej
nitroxovej tlakovej fľaše. Buď vybuchla prvá a spôsobila požiar,
alebo vybuchla vďaka vypuknutému požiaru. Či už to bolo tak
alebo onak, čo vlastne robila potápačská fľaša tu v strojovni?
Vyplával vpred, aby si vzal sieťovinové vrece na dôkazy. Keď
cez otvor vychádzal von, jedna z tyčí mu preletela tesne popri
hlave. Strčil sa späť do strojovne a srdce mu splašene bilo.
„Noah?“ zavolal do vysielačky a dych sa mu zrýchlil.
„Noah?“
Vytiahol si z puzdra nôž, preplával k dverám strojovne a mod-
lil sa, aby toto potápanie nebolo jeho posledné. Vďakabohu,
východ z miestnosti v interiéri lode nebol zatarasený. Preplával
okolo ryby, ktorá už vrak očividne považovala za svoj domov,
a namieril si to ku kapitánovej kabíne.

303
 Vražedný príliv

Ešte zopár metrov…

Pri schodoch ho už čakal akýsi muž, celý odetý do čierneho
potápačského obleku. Finn dvihol nôž a muž sa k nemu prirútil
tiež s nožom v ruke.
Finn zaútočil prvý a muž iba o chlp unikol jeho rane. Zahnal
sa tiež, Finn sa prikrčil a vrhol sa na chlapíkove nohy, aby ho
pripravil o rovnováhu.
Hnal sa preč, ale Finn stihol zasiahnuť čepeľou mužovu tru-
bicu na dýchanie a presekol ju na dve časti.
Muž sa strhol a chňapol si po maske. Zaháňal sa nožom cez
vodu, zatiaľ čo druhou rukou si strhával z tváre masku.
Marv?
Marv si strčil do úst sekundárny regulátor a znova sa vrhol
na Finna. Finn sa zahnal nožom. Zastavil sa, keď trafil Marva
do ramena.
Medzi nimi sa objavil tmavočervený obláčik krvi.
Vysilený Marv ho odkopol, a keď sa zbavil jeho váhy, odplá-
val preč.
Finn videl, ako prudko vyrazil hore a  rýchlo sa mu stratil
z dohľadu. Srdce mu stislo. Ak nebude opatrný, vyčerpá zmes
na dýchanie skôr, ako sa vynorí nad hladinu.
Na juhovýchod od seba zbadal pohyb – ďalší potápač mieril
nahor. Otočil sa dookola, hľadajúc Noaha. A potom ho zbadal.
Dýchaciu masku i  okuliare mal dole. Finn prešiel pohľadom
nižšie. Z pravého stehna mu striekala krv.
Prosím, Otče, nedovoľ, aby to bola stehenná tepna.

304
ŠESŤDESIATŠESŤ

Finn podal Noahovi potápačské okuliare, čo mal pri sebe navy-

še, a  Noah si ich pretiahol cez hlavu, kým Finn dával pozor
a uisťoval sa, že už na nich nikto nezaútočí. Noah mal v ústach
pomocný regulátor, ale noha mu veľmi krvácala. Finn ho potre-
boval ihneď dostať nad hladinu.
Vytiahol z potápačského vaku lano na bungee jumping. Chcel
z neho urobiť provizórny tlakový obväz. Naznačil Noahovi, nech
drží nohu bez pohybu, aby z nej vytieklo čo najmenej krvi, potom
lano pretiahol cez Noahovu nohu a dal mu signál, že idú nahor.
Noah prikývol a Finn išiel za ním. Svetlo zo svetelných tyčí
sa mu zabodávalo priamo do očí.
Istil Noaha ľavou rukou popod rameno a  pravou ho tesne
držal okolo hrude tak, ako to robieval kedysi ako plavecký
záchranár. Pätnástich zachránil, jeden zomrel. Modlil sa, aby
sa Noah zaradil do tej prvej skupiny. Musí patriť medzi tých
zachránených.
Prehltol stony bolesti, ktorá mu vystrelila v ramene, keď nie-
sol Noaha nad hladinu. Odmietol operáciu, chcel cítiť tú bolesť
ako neustálu pripomienku toho, že nezachránil život, životy…
Prosím, Otče, nechaj ma zachrániť Noaha.
Preglgol naprázdno.
Prosím, zachráň Noaha i mňa.

305
 Vražedný príliv

Keď dosiahli úroveň prvej dekompresnej zastávky, ramenom

pevne zvieral Noaha okolo tela. Z rany mu tiekla krv a Finn sa
modlil, aby tak neprilákali žraloky.
Ešte mali pred sebou dve zastávky, ktoré si bezpečný výstup
nad hladinu vyžadoval. Mohli ich obísť, a ak by to pomohlo,
s radosťou by mal radšej dekompresnú chorobu, ale v Noahovom
nepriaznivom stave by škody z ich rýchleho postupu nahor pre-
vážili nad úžitkom.
Celou cestou nad hladinu mu pulzovalo v ramene, bojoval
s  každým záberom, ale zdolával ich. Čím väčšie zábery robil,
tým rýchlejšie stúpali.
Napokon rozčerili hladinu, stiahol si masku a nadýchol sa
čerstvého vzduchu.
Stuhol, keď si uvedomil, že Noah mu ležal v náručí ako bez
života.
„Noah?“
Hlava sa mu prevalila dopredu a telo sa bezvládne zapotácalo.
„Nie! Nie! Nie!“ Finn priložil dva prsty na Noahov krk, hľa-
dajúc pulz. No tak! Stislo mu srdce a dych sa mu zrýchlil. No tak!

306
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
ŠESŤDESIATSEDEM

Napokon pod prstami zacítil Noahov pulz. Pohol hlavou a nie-

čo zamumlal, ale Finn mu nerozumel.
„Dostanem ťa do člna, do bezpečia,“ uistil ho.
Noah sa na nič nezmohol.
Finn sa otočil smerom k člnu, ale ten zmizol.
Krútil sa dokola a napokon ho zazrel miznúť v diaľke – s ďal-
ším člnom po boku.
Marv a jeho kumpán. Hnev mu rozpálil od chladu skrehnuté
končatiny.
„Všetko je fajn,“ uisťoval Noaha. „Keď sa Calebovi neozveme
a on sa s nami nebude môcť spojiť, určite nám pošle pomoc.“
Finn zapol záchranné blikajúce svetlo na svojom výstroji
a potom sa natiahol aj za Noahovým a zažal ho. Dve sú vždy
lepšie než jedno.
Ľahol si do polohy dosky, držiac Noaha okolo ramien. Snažil
sa udržať ich hlavy nad spenenou hladinou oceána. Pohojdávali
sa na vlnách.
Prosím, Otče, daj, nech záchranný tím čoskoro dorazí.

///////////////

307
 Vražedný príliv

Po srdcervúcej rozlúčke medzi Markom a  Kenzie Gabby so

sestrou vyrazili na cestu smerom z  letiska. Prechádzali okolo
komerčnej zóny hangárov a vtedy Gabby zbadala červeno-bielu
priepustku trepotajúcu sa na spätnom zrkadle dodávky, ktorá
vchádzala dnu do komplexu.
Z  kabelky vytiahla kartu, čo našla vo Willovom aute.
V duchu ďakovala Tess, že jej dovolila, aby si ten preukaz necha-
la. Rýchlo ho zavesila na spätné zrkadlo sestrinho auta.
Kenzie sa zamračila. „Čo to robíš?“
„Sleduj tú dodávku, čo vchádza do toho komplexu.“ Ukázala
na komerčnú zónu skladov.
„Prečo?“ stále sa na ňu mračila.
„Hneď ti to vysvetlím. Iba tam prejdi popri tej búdke so
strážnikmi, akoby sme tam patrili.“
Kenzie si klepkala po volante, prechádzajúc okolo stráže,
a zamierila ďalej pozdĺž radu hangárov. „Tak vysvetľuj.“
„V  dodávke Willa Seaversa som našla tento preukaz. Tess
nevedela, načo je, ale povedala, že si ho môžem vziať. Neskôr
sme našli taký istý preukaz aj v aute Dennisa Fletchera.“
„A očividne je to priepustka do tejto zóny…“ Kenzie prižmú-
rila modré oči. „Čo asi hľadali dvaja chlapi z pobrežnej stráže
s preukazmi do komerčnej letiskovej zóny s hangármi?“
„Skvelá otázka, na ktorú, dúfajme, nájdeme odpoveď,“ pove-
dala. Prechádzali okolo jedného obrovského oceľového hangára
za druhým. Niektoré z nich boli otvorené a nachádzali sa v nich
súkromné lietadlá.
„Kam mám ísť?“ spýtala sa Kenzie.
Gabby sa pozrela na preukaz hojdajúci sa na Kenzinom spätnom
zrkadle. Pohľad uprela na čierny nápis s číslicou 19 na bielej štvor-
čekovej nálepke v pravom hornom rohu karty. Keď preukaz otočila,
zistila, že číslo sa nachádzalo z oboch strán. Pozrela sa na hangáre
a  zistila, že každý je očíslovaný. „Hangár devätnásť,“ povedala
a dúfala, že intuícia ju nesklamala. Bol to ten najvzdialenejší sklad.

308
 DANI PETTREYOVÁ

Zastavili obďaleč. Pred budovou bolo úplne prázdno, nepar-

kovalo tam žiadne auto. „Zastav bokom tak, aby ťa nebolo pria-
mo vidieť z áut idúcich okolo, ale v takom uhle, aby si ty videla,
ak by sa blížilo nejaké auto.“
Kenzie spravila, čo od nej chcela, a zaparkovala Range Rover
z deväťdesiatych rokov na miesto. „Teraz čo?“
Gabby si odopla pás, otvorila dvere a vystúpila. Načiahla sa
ešte späť po kabelku a povedala: „Prídem na to, ako sa dostať
dnu.“
Kenzie sa k  nej naklonila, oprúc sa dlaňami o  sedadlo
spolujazdca. „Vieš, že to, čo robíš, je od slova bezpečie na míle
vzdialené?“
„Všetko bude fajn. Zostaň tu a  dávaj pozor. Ak niekoho
uvidíš, zavolaj mi a ja odtiaľ vypadnem.“
„Ako sa tam chceš dostať?“
„Niečo vymyslím.“ Vždy sa jej podarilo, čo si zaumienila.
Potichu zavrela dvere a ponáhľala sa k zadnej stene hangáru.
Oprela sa o budovu a pohľadom skúmala terén, aby sa uistila,
že ju nikto nezbadal.
Dvere budovy boli s najväčšou pravdepodobnosťou napojené
na alarm, takže si bude musieť nájsť iný spôsob, ako sa dostať
dnu.
V zadnej časti zbadala dve veľké obdĺžnikové okná. Aby sa
k nim dostala, nanešťastie potrebovala, aby jej niekto pomohol
dostať sa hore.
Ponáhľala sa naspäť ku Kenzinmu autu. Otvorila dvere.
Kenzie poskočila od úľaku. „Ježišmária, si ma vystrašila!
Tak som sa sústredila na cestu, že som ťa ani nezbadala, ani
nepočula.“ Prižmúrila oči. „S pribúdajúcim vekom sa zakrádaš
čoraz lepšie.“
Ako dieťa dostala prezývku „to najhlučnejšie dieťa pod sln-
kom“ a hlavne vďaka nej ju a jej súrodencov mama prichytila pri
úteku z miesta činu. Vtedy detsky verila, že ticho a kradnutie

309
 Vražedný príliv

maminých domácich čokoládových ovsených sušienok sa jed-

noducho nedá zlúčiť. No naučila sa to. Mala to v popise práce.
„Potrebujem, aby si na chvíľku prišla s autom k jednej stene,“
povedala a skĺzla na miesto spolujazdca.
Kenzie zdvihla hlavu, takže blond vlasy jej padli cez rameno.
„Mám sa vôbec pýtať?!“
Gabby sa usmiala. Milovala to, keď bola vo svojom živle.
„Uvidíš.“
Kenzie naštartovala a spravila, o čo ju sestra požiadala. Zasta­
vila auto rovnobežne so stenou hangáru priamo pod prvým
oknom.
Kenzie pokrútila hlavou. „Ani sa radšej nepýtam.“
„A  práve preto ťa tak ľúbim,“ žmurkla na ňu Gabby.
Vystupujúc z auta si založila kapucňu a potom sa vyškriabala na
jeho strechu. Postavila sa na špičky a vytlačila okno dovnútra.
Potom sa natiahla v celej svojej dĺžke, rukami sa pevne chytila
za parapet a  vytiahla sa hore a  dnu. Sťažka dopadla. Lakťom
a  celou ľavou stranou tela narazila na betónovú podlahu. Do
ramena jej vystrelila ostrá bolesť.
Keď sa poza budovu vracala späť na miesto, začula hukot
Kenzinho motora. Postavila sa na nohy a aj napriek bolesti sa
usmiala. Jej sestra bola stále úžasným parťákom pri bláznivých
nápadoch.
Utrela si zaprášené ruky o džínsy a sústredila sa na okolie.
Krúžila zmeraveným plecom a triasla uboleným ramenom.
Lietadlo spoločnosti Cessna stálo uprostred hangáru,
pričom jeho nos smeroval k  hlavnej posuvnej bráne. Zvyšok
priestoru zaberali kovové regály s vedrami s logom spoločnosti
Rubbermaid.
Prešla pozdĺž regálov s poličkami a čudovala sa, prečo sú tak
ďaleko od steny. Keď vzala jedno vedierko, zistila, že za ním je
ďalšie. Vedrá boli naukladané v dvojrade. Obe položila na zem
a prezrela si zadnú časť poličky. Lemoval ju zvlnený kartón.

310
 DANI PETTREYOVÁ

Prižmúrila oči. Poličky vyzerali presne ako tie, čo mali

aj Kenzie s  Markom v  garáži, ale tie ich nemali zozadu nič
priklincované.
Znova preskúmala zadnú časť. Určite ju tam pridali doda-
točne. V  tom bol nejaký fígeľ. Napokon medzi posledným
radom a ďalším kolmým naň našla zahnutý klin.
Gabby si zahryzla do pery a  potom začala mykať každou
kovovou policou, dúfajúc, že sa jedna pohne. Takmer sa vzdala
nádeje, no keď potiahla spodnú policu, tá poľahky vykĺzla zo
svojho miesta a  otvorili sa pred ňou akési tajné dvere. Prešla
pomedzi dva rady políc. Pri pohľade na to, čo videla pred sebou,
jej padla sánka.

311
ŠESŤDESIATOSEM

Finn sa modlil, aby sa čoskoro objavila záchranná jednot-

ka pobrežnej stráže – a  aby poľahky zbadali ich blikotajúce
svetielka. Prvýkrát sa ocitol na tej druhej strane – v  úlohe
zachraňovaného.
„Vydrž, Noah. Držím ťa,“ povedal. Zatínal zuby a  upieral
pohľad na horizont.
Čoskoro na to začul sladký zvuk svišťania čepelí helikoptéry
rachotiacej vo vzduchu. Trochu sa mu uľavilo. Pomoc už bola
na ceste, no pri tom množstve krvi, čo Noah stratil, sa veľmi
obával o jeho život.
Na lane im spustili záchranný kôš. Hompáľal sa hore-dole
pár centimetrov nad hojdajúcimi sa vlnami. Finn k nemu pre-
plával aj s Noahom a dúfal, že to jeho rameno vydrží. Naložil
priateľa do koša a potiahol za lano, aby ho vytiahli hore.
Keď už bol Noah v  bezpečí v  helikoptére, poslali dole kôš
pre Finna. Vyštveral sa dnu. Bola to pre neho celkom nová skú-
senosť, keďže po záchrannej akcii sa vždy pripútal iba o lano…
Kôš sa s ním hojdal nad oceánom, a keď sa napokon dostal
hore do úrovne helikoptéry, Brooke ho stiahla k sebe a zavrela
dvere.
Finn sa chvatne odpútal, vyvalil sa z koša a utekal k Noahovi
a Brooke, ktorá vyhodnocovala jeho stav.

312
 DANI PETTREYOVÁ

Cez premočený potápačský oblek mu presakovala krv.

Brooke vymenila núdzový obväz za väčší a hygienickejší.
Zdvihla bradu smerom k  Finnovi. „Viedol si si skvele.
Zachránil si mu život.“
V  to teda dúfal. Modlil sa, aby neprišli do nemocnice
neskoro. Noaha budú musieť určite operovať. Finn sa obával, že
útočník mu predsa len preťal stehennú tepnu.
Poriadne ním otriasla skutočnosť, že Noaha poranil Marv.
Snažil sa krotiť svoj hnev a  sústredil sa radšej na Noaha. Ten
sa iba sem-tam mykol alebo zaťal čeľusť, ináč na sebe ani nedal
poznať, aké bolestivé muky prežíva.
„Vydržte, chlapci,“ zavolal na nich Dean spredu. „Bude nás
to trošku triasť. Vietor zosilnel. Pohybuje sa rýchlosťou takmer
tridsať kilometrov za hodinu.“
V priebehu niekoľkých dní Finn opäť pristával v helikoptére
na pristávacej plošine strechy wilmingtonskej nemocnice s ďal-
ším smrteľne zraneným kolegom. Cítil sa, akoby mal v žalúdku
olovo. Už stratili Sama, nemôžu prísť aj o Noaha. Jednoducho
nemôžu.
Opäť ich tam čakala doktorka Blotnyová aj s  nosidlami.
„Dáme ťa do poriadku, Noah,“ povedala a  uprela pohľad na
zdravotníčku. „Vďaka, že si nás upozornila, Brooke.“
Brooke prikývla. Ešte pred pristátím informovala lekárku
o  Noahovom stave, takže doktorka Blotnyová už čakala pri-
pravená aj so svojím tímom. „Traumatológia, oddelenie číslo
jeden,“ prikazovala doktorka svojim ľuďom, ktorí už tlačili
nosidlá ku vchodu do nemocnice.
Brooke kráčala popri doktorke a informovala ju podrobnej-
šie o Noahovom stave. Finn ich nasledoval a ovládol ho pocit
déjà vu. Presne cez tieto dvere prechádzal pár minút predtým,
než Sama navždy stratili.
Opantal ho zdrvujúci strach.
Modlil sa, aby sa to tentoraz skončilo úplne inak.

313
ŠESŤDESIATDEVÄŤ

Takmer celou stenou sa tiahli veľkolepé šperky na zamatových

podložkách. Gabby podišla k  prvej. Našla tam smaragdy,
zafíry a  rubíny vsadené do všakovakých náušníc a  prsteňov.
V  strede vystavených šperkov sa skvel nádherný diamantový
náhrdelník.
Túžila sa ho dotknúť, ale vedela, že nesmie, aby si zachovala
bezúhonnosť vo vyšetrovaní.
Načiahla sa za mobilom, že zavolá Finnovi a pošle mu foto-
grafiu, ale vrecko mala prázdne. Buď ho nechala v aute, alebo jej
spadol, keď sa štverala cez okno skladu.
Kľakla si na kolená,  vytiahla najbližšiu škatuľku a  zdvihla
viečko. Vo vnútri sa nachádzali mince doubloons, presne také,
aké našli Noah a Rissi u Marva a…
Okrajom rukáva otvorila väčšiu šperkovnicu z čerešňového
dreva. Vnútri ležala poriadne stará starosvetská zlatá koruna
vyložená nefritom a slonovinou. Jemne zavrela veko a položila
škatuľu naspäť na miesto. O čo tu teda ide?
Začula kroky a hlasy nesúce sa zvonku hangáru.
Dvere sa so škripotom otvorili a  ostré svetlo preťalo tmu
pomedzi police.
Bolo len otázkou času, kedy ten, kto vošiel, zbadá, že tajné
dvere sú otvorené dokorán.

314
 DANI PETTREYOVÁ

Po špičkách sa pohla preč, zabočila za roh oproti miestu,

odkiaľ dnu vošla, a dúfala, že nájde iný východ.
Ponáhľajúc sa prikrčila a rozbehla sa chodbičkou, práve keď
svetlo preniklo ponad všetky police.
Kroky sa ozývali čoraz bližšie a  hlasy tých mužov počula
čoraz hlasnejšie… približovali sa k nej.
„Chcem, aby ste zásielku odoslali ešte dnes večer,“ ozval sa
jeden z nich.
Gabby stuhla. Poznala ten hlas. To predsa nemohol byť on.
„Myslíte si, že je to dobrý nápad, keď –?“
„Prosím?“
„Prepáčte, pane, len som si myslel –“
„Myslenie prenechaj na mňa. Pochopil si?“
„Áno, pane.“
„To znie lepšie. Takže všetky šperky zo Santa Allegry pôjdu
kupcovi. Okrem koruny. Tú chcem do svojej zbierky.“
„A ak sa opýta…?“
„Ten nemá tušenia, čo tam Marv a Mo našli. Každý kúsok
toho pokladu patrí mne, ak sa tak rozhodnem.“
„Samozrejme, pane. Pripravím zásielku na odvoz.“
Ozvali sa kroky smerom k zadnej časti hangáru.
„Zabi ho a  vybav tú zásielku ty,“ povedal muž, ktorý bol
evidentne šéfom, tretiemu chlapíkovi. „Mne nikto nebude klásť
otázky.“
S  istotou rozoznala mužov hlas, ale nemohla tomu uveriť.
Gabby sa prikradla bližšie, nahla sa cez prepravku vo výške
svojho pásu a nakukla pomedzi dve debny pred sebou.
„Áno, pane,“ ozval sa tretí chlapík. „Považujte to za vykonané.“
„Potom priprav na prepravu aj zvyšok inventáru. Presúvame
sa na iné pôsobisko.“
„Áno, pane.“
Gabby nakukla cez škáru. Tmavovlasý chlapík sa vybral do
zadnej časti budovy a pomaly sa blížil k mužovi, nad ktorým

315
 Vražedný príliv

práve vyniesli rozsudok. Pristúpil k nemu, namieril zbraň a dva

tlmené výstrely ho poslali k zemi.
Ten čiernovlasý muž sa ešte postavil priamo nad neho a pre
istotu doňho ešte raz strelil.
Prebleslo svetlo, zažmurkala. Zazrela muža, ktorý nariadil
popravu vypytujúceho sa chlapíka.
Paul? Zalapala po dychu. Ten hlas znel ako jeho, ale akosi
nemohla uveriť, že to bol naozaj on.
Šľahol pohľadom presne jej smerom.
Uskočila dozadu a potkla sa.
„Niekto tu je!“ zvrieskol Paul. „V zadnom rade!“
Cez uličku, kde sa nachádzali šperky, sa k nej náhlili kroky.
Rýchlo sa postavila na nohy a rozbehla sa. Prosím, nech náj-
dem cestu von.
Vpredu začula zvuk Kenzinho klaksónu.
„Chyťte ju!“ reval Paul.
Gabby utekala ku koncu radu políc, modliac sa, aby našla
únikovú cestu.
„Počujem ťa,“ ozval sa Paul. Z jeho hlasu ju úplne zamrazilo.
Na čelo jej vystúpili kvapky studeného potu.
Bežala, pričom zakopla o obrovskú kovovú debnu, no ďalej
sa rútila dopredu. Rukami sa zaprela do predných dverí čiernej
debny. Začula hlboké zavrčanie – alebo to tak hlboko priadla
mačka? – vnútri to priam dunelo.
Zbadala tieň pohybujúci sa smerom k nej a naprázdno pregl-
gla. Zbadala dve žlté oči, keď sa z tmy vynoril panter a vrhol sa
na ňu spoza klietky.
Dobrotivý bože!
Hodila sa dozadu a buchla do police za sebou. Ďalšia malá
debnička sa zosunula dole a pri dopade na dlážku sa otvorila.
V  lýtku zacítila ostré bodnutie. Celú nohu mala odrazu ako
v  ohni. Pozrela sa dole a  zbadala tam čierno-zeleného hada
vlniaceho sa jej popri nohách, ktorý sa znova chystal na útok.

316
 DANI PETTREYOVÁ

Tmavovlasý muž zabočil za roh a ona sa rozbehla priamo do

regálu políc ramenom napred. Police začali padať.
Muž napriamil zbraň a ona znova vrazila do regálu. Guľka
presvišťala okolo nej a celý regál sa zrútil. Aj ona spadla. Klietky
so zvieratami popadali okolo nej.
Znova začula klaksón Kenzinho auta. Počula aj hučanie
motora.
Uprela pohľad na Paula obchádzajúceho lietadlo leteckej
spoločnosti Cessna, no potom sa jej všetko pred očami rozma-
zalo a v hrudi pocítila prenikavú bolesť.
Tápala po dverách hangáru, ledva lapajúc dych.
Podarilo sa jej dostať do auta, skôr než sa jej úplne zatmelo
pred očami.
„H… ad.“
Kenzie šokovane vypúlila oči, ale Gabby jej toho musela
povedať viac.
„Vi… del… a si… hhhh…?“ nezrozumiteľne mrmlala. Prečo
sa jej jazyk tak plietol?
Svet sa pred ňou točil. Kenzie dupla na plyn a prudko vyra-
zila preč.
„Koho som mala vidieť?“
Snažila sa vysloviť Paulovo meno, ale jazyk ju vôbec nepočú-
val, tak skúsila niečo iné… „Co… Co.“
Všetko sa odrazu ponorilo do tmy.

317
SEDEMDESIAT

Finn kráčal po chodbe, ktorá spájala pohotovostné oddelenie

s traumatologickým, kde doktorka Blotnyová vykonávala nalieha-
vú operáciu. Zašívala Noahovi stehennú tepnu a zákolenný sval.
Finn sa snažil vojsť do operačnej sály spolu s nimi, keď tam na vozí-
ku prevážali Noaha, ale doktorka Blotnyová mu prikázala odísť.
Ak existovala nejaká žena, ktorej by neodporoval – teda
dve –, tak to bola doktorka Blotnyová a Gabby. Ani s jednou
z nich sa nedalo zahrávať. Obe boli veľmi nadané, ctižiadostivé
a fascinovali ho, hoci každá úplne iným spôsobom.
Prudko sa oprel o stenu a položil si ruky na hlavu, v ktorej
mu poriadne hučalo.
Prosím, Otče, daj nech to Noah prekoná.
Chlad mu presakoval cez mokré oblečenie. Brooke mu
v  helikoptére prehodila cez plecia prikrývku, ale musela mu
niekde spadnúť, keď vystupoval z helikoptéry.
Dean ho prepojil na stanicu, takže mohol Caleba informo-
vať o situácii. On aj s Rissi už boli na ceste do nemocnice, ale
kde bola Gabby? Caleb povedal, že sa s  Kenzie ešte nevrátili.
Musí niekoho poslať na prístavné parkovisko po Noahov mobil.
Potom môže vystopovať, kde sa Gabby nachádza.
Cez dvere pohotovostného oddelenia sa dnu vovalili Caleb
a Rissi. Ponáhľali sa k nemu, bežiac po linoleovej podlahe.

318
 DANI PETTREYOVÁ

„Priniesol som ti nejaké oblečenie,“ povedal Caleb. „Napadlo

mi, že by sa ti mohlo zísť.“ Podal mu tričko, tepláky a tenisky.
„Dúfam, že ti padnú.“
„Všetko je lepšie než mokrý neoprén alebo  nemocničný
župan, čo mi ponúkla sestra.“
Caleb nadvihol obočie.
„Nepýtaj sa.“ Len čo Caleba pošle do prístavu, pôjde sa
prezliecť.
Blížila sa k nim sestra z pohotovosti. Vŕzganie topánok pred-
znamenávalo jej príchod, skôr než k nim dorazila.
„Táto chodba musí byť prázdna,“ požiadala ich.
Nepáčilo sa mu to, ale chápal to. Finn ich viedol k dvojitým
dverám vedúcim preč z pohotovostného oddelenia. Načahoval sa
za striebornou kľučkou, že otvorí dvere, ale nestihol to. Prudko
sa otvorili a dnu viezli pacienta na nosidlách s kolieskami.
Oči sa mu od šoku rozšírili, keď na nich zbadal ležať Gabby.
Čo sa, preboha, stalo?
Pár centimetrov za ňou uháňala veľmi rozrušená Kenzie.
„Čo sa stalo? Je v poriadku?“ povedal a vzápätí si uvedomil,
aká je to hlúpa otázka. Jasné, že nie je v poriadku, inak by ju
nepriviezli na pohotovosť na nosidlách.
Pridal sa ku Kenzie. Tep sa mu zrýchlil.
Gabby vyzerala veľmi bledá a celá sa leskla od potu. Nebola
pri vedomí. V hrdle zacítil guču, v žilách mu stúpol adrenalín.
„Uhryzol ju had,“ vysvetlila Kenzie.
Zdravotná sestra vytlačila vozík s  nosidlami do otvorenej
miestnosti. Ponáhľal sa k nim doktor Kent a prezrel si Gabbinu
nohu. „Uhryznutie hadom,“ skonštatoval. „Rýchlo jej podajte
nejaký protijed.“
Finn chytil Gabby za nehybnú ruku. „Budeš v  poriadku,
zlatíčko,“ prihovoril sa jej ponad rameno zdravotnej sestričky,
ktorá ho poslala von z miestnosti. Prehltol naprázdno, celý bol
rozhorúčený a spotený.

319
 Vražedný príliv

Prosím, Pane, nech je v poriadku. Veľmi ju milujem.

„Musíte ostať v  čakárni,“ povedala sestrička,  zatvorila pre-
sklené dvere a zastrela závesy, aby mali súkromie.
Strach, ktorý nepocítil, odkedy Cody zmizol v  mori, ním
teraz opäť otriasol.

320
SEDEMDESIATJEDEN

Zjavne vyčerpaná doktorka Blotnyová vošla do miestnosti, kde

čakali, prechádzajúc sa sem a tam po miestnosti.
Zložila si chirurgickú čiapku a zovrela ju v rukách.
Finn úplne stuhol. Prosím, nech sú to dobré správy.
„Operáciu zvládol dobre,“ povedala Blotnyová a  Finnovo
svalstvo sa trochu uvoľnilo. „Je to silný jedinec,“ pokračovala.
„Ešte stále je po operácii pod anestéziou. Len čo sa preberie
a prevezieme ho na izbu, môžete ho ísť pozrieť.“
Aj keď mu doktorka práve oznámila výborné správy, stále
v ňom cirkuloval adrenalín.
„Gabby Rowleyová, priviezli ju sem s uhryznutím od hada.
Ošetruje ju doktor Kent.“
„Zistím, čo sa dá.“
„Ďakujem.“
Končatiny mu oťaželi, v žalúdku akoby mal olovo, nedoká-
zal sa poriadne nadýchnuť.
Ďakujem Ti, Pane, že Noah je mimo nebezpečenstva. Zachráň
aj Gabby.
„Dopadne to dobre,“ ozvala sa Rissi a pohladila ho po rame-
ne. Vôbec necítil jej dotyk, izba sa mu zatočila pred očami.
Prikývol.

321
 Vražedný príliv

„Mali by sme sa pomodliť,“ dodala.

Postavili sa do kruhu a pochytali sa za ruky.
„Caleb, povieš modlitbu?“
„Samozrejme. Otče, ďakujeme ti, že Noah úspešne zvládol
operáciu a  uzdraví sa. Daj, aby Gabby pozitívne reagovala na
protijed. Prosíme ťa, pomôž jej prekonať to. Buď pri nej i pri nás.
Modlíme sa v mene Ježiša.“
„Amen,“ povedala Rissi a než Finnovi pustila ruku, stisla mu
ju. „Logan a Emmalyne ti odkazujú, aby si sa držal… radi by
tu boli…“
„Sú predsa potrební na stanici, aby mohli pracovať na dola-
pení Marva,“ pokrútil Finn hlavou. „Stále nemôžem uveriť, že
zaútočil na Noaha.“
„Napadá ti, kto bol ten druhý chlap?“ spýtal sa Caleb, keď
sa posadil.
„Nevidel som poriadne. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo, ale
podľa postavy to mohol byť Mo.“
Rissi si nervózne prehrabla vlasy. „To je fakt neskutočné.“
Finn naprázdno preglgol. „Viem.“
„Radšej zavolám mame,“ ozvala sa Kenzie. „Zostala s Fionou
a Owenom.“
Finn ju zastavil, položiac jej ruku na rameno. „Môžeme si
najprv prejsť, ako sa to stalo? Od začiatku?“
„Dobre. Gabby prehľadávala obchodný letiskový hangár.“
Finn sa zamračil. Porušila sľub, ktorý mu dala, ale to sa dalo
čakať, ak narazila na ďalšiu horúcu stopu, čo chcela prešetriť.
„Čo v ňom bolo?“
„To neviem naisto, ale keď sa otvorila brána, zazrela som
lietadlo, hromadu klietok a úschovných kontajnerov.“
„Povedala niečo o tom, čo tam našla?“
„Niečo bľabotala, kým dobehla k autu, určite povedala slovo
had a spýtala sa ma, či som ho videla a potom ešte začala niečo
ako Co… a potom odpadla.“

322
 DANI PETTREYOVÁ

„Mohlo by to byť meno tej osoby, ktorú tam videla,“ pozna-

menala Rissi.
Kenzie ďalej pokračovala. „Letmo som zazrela chlapa –
vysokého, tmavovlasého, ale viac som sa sústredila na Gabby.
Nemala som dobrý výhľad.“
Finn si prehrabol vlasy, uvažujúc nad tým, čo Kenzie pove-
dala. „Cole Nelson alebo doktor Cohen,“ vymenúval mená ľudí
z mesta, ktorých Gabby mohla poznať, ale ani jedno im vzhľa-
dom na okolnosti nedávalo nejaký význam.
„Pôjdem k tým skladom,“ navrhol Caleb, ktorý tiež vyzeral
celý napätý. „Kenzie, povieš mi, ako ste sa tam dostali?“
„Veľmi rada.“
„Vďaka, Caleb,“ ozval sa Finn. „Daj mi vedieť, čo zistíš.“
Caleb prikývol. „Aj vy mi dajte vedieť, čo je s Gabby.“
„Rissi…“ pozrel sa na ňu Finn. „Aj ty by si mala ísť.“
„Si si istý?“
„Úplne. Chcem, aby sme toho, čo je za to zodpovedný, chytili.“
„Dobre,“ prikývla. „Vrátim sa, len čo sa bude dať.“
„Dávaj si pozor na hady.“
Rissi ustrnula. „Ani na to nechcem pomyslieť.“
Každý mal z niečoho panický strach. Rissi sa panicky bála
práve hadov. Jemu zase naskakovala husia koža pri pohľade na
potkany. Aj keď to bolo ponižujúce, bola to pravda.
Jeho kolegovia odišli a on tam ostal čakať s Kenzie. V miest-
nosti trikrát tri metre sa zúfalo prechádzal hore-dolu. Lomcovala
ním zimnica a strach.
Sekundová ručička hodín na stene bila presne v rovnakom
tempe, ako mu búšilo srdce.
Prosím, Otče, už to trvá tak dlho a nič sa nedeje. Prosím, pomôž
jej dostať sa z toho. Nemôžem ju stratiť.

323
SEDEMDESIATDVA

Prešla ďalšia hodina, kým do čakárne vošiel doktor Kent.

„Gabby je stabilizovaná,“ povedal.
Kenzie zvýskla a ďakovala Ježišovi.
Adrenalín, ktorý sa dosiaľ rinul cez jeho napäté svalstvo,
splašené bijúce srdce, uši a  hrudný kôš, sa v  ňom v  tej chvíli
bolestivo uvoľnil.
Ďakujem, Ježišu.
Odolal nutkaniu hodiť sa z vďačnosti na kolená – aspoň na
tú chvíľu, čo tam stál doktor Kent.
„Môžeme ju ísť pozrieť?“ Potreboval byť blízko pri nej.
„Len čo ju prevezieme na izbu, ale musím vás upozorniť, že
je stále v bezvedomí.“
Naprázdno preglgol a mal pocit, akoby prehltol nejaké ostré
úlomky. „Je to…?“
„Normálne,“ dokončil doktor Kent skôr, než stihol Finn
dokončiť. „Jej telo muselo riadne zabojovať. Pri kombinácii lie-
kov proti bolesti spolu s protijedom, ktorý neutralizuje jed, to nie
je nič nezvyčajné. Jej organizmus teraz potrebuje oddychovať,
no nemala by spať príliš dlho.“ Doktor Kent si zložil podložku
s Gabbiným záznamom a dodal. „Poviem Pam, hlavnej sestre
na oddelení, kde bude Gabby, aby vás upovedomila, keď ju už
budete môcť navštíviť.“

324
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

„Ďakujeme.“ Finn potriasol doktorovi rukou. Vďačnosť,

ktorú cítil, mu takmer vohnala slzy do očí. Tento muž zachránil
ženu, ktorú miloval.

///////////////

Po krátkej návšteve u  Noaha sa Kenzie rozhodla, že pôjde

domov, aby odbremenila Nanu Jo. Vravela, že ich mama je veľ-
mi znepokojená a chce prísť okamžite do nemocnice a jej deti si
zase žiadali, aby ich do postele uložila ona.
Finnovi škvŕkalo v  prázdnom žalúdku, tak zišiel dole do
bufetu. Bolo už po siedmej večer a od raňajok nič nejedol.
Mobilný telefón, ktorý mu Rissi doniesla namiesto jeho telefó-
nu, ktorý zostal na palube ukradnutého člna, zazvonil. „Wal­ker,“
ohlásil sa.
„Tu je Caleb.“
„Zistil si niečo?“
„Totálny jackpot. Mal by si to tu vidieť. Sú tu šperky, niečo
podobné tomu, čo sa našlo u  Erica Jacobsa, umelecké obrazy
ako ten Rembrandt, čo mali doma  Laytonovci, poklad, ktorý
je rovnaký, ako schovával Marv v garáži… A teraz to začne byť
ešte zaujímavejšie… sú tu aj exotické zvieratá.“
„Ako ten had, čo uštipol Gabby?“
„A panter.“
„To vážne?“
„Vážne. Vyzerá, že je trochu pod vplyvom sedatív. Pravde­
podobne preto, aby ho utlmili.“
„Vieš, komu patrí ten sklad?“
„Logan zistil, kto si ho prenajíma. Litman Limited.“
„Šokujúce,“ Finn pokrútil hlavou a vydýchol.
„Emmy tiež pracuje na zaistení dôkazov na mieste. Dúfajme,
že čoskoro budeme mať odtlačky.“
„Dajte mi vedieť, keď zistíte niečo ďalšie.“

325
 Vražedný príliv

„Dáme. Volali sme aj špeciálne oddelenie FBI pre kradnuté

umenie, keďže to patrí do ich právomoci, pretože to však súvisí
aj s naším prípadom, tvária sa, že nás nevidia.“
„Fajn.“
„Rissi sa rozhodla, že bude najlepšie požiadať o  vylovenie
Laytonovho tela potápačskou skupinou pobrežnej stráže, aby
ho vytiahli ešte pred západom slnka. Práve prepravujú telo
k Hadleymu.“
„Perfektné.“
„Povedal, že hneď zajtra ráno vykoná jeho pitvu.“
Možno sa Laytonov prípad konečne rozmotá a budú sa môcť
začať sústrediť na dolapenie Fuentesa. „Nejaká stopa po Mar­
vovi a Moovi?“
„Zdá sa, že Marv zdúchol, ale Moa sme zadržali a  je vo
väzbe.“
„Už prehovoril?“
„Ešte nie, ale myslím, že začne. Nasadil som sa naňho sám.“
Po Rissi bol najlepší v čítaní ľudí práve on. Vedel sa im dostať
pod kožu.
„Ako sa darí Gabby a Noahovi?“
Finn im zvestoval dobrú správu.
„To sa mi uľavilo.“
A jemu sa uľaví ešte viac, keď sa preberie.

///////////////

Najedol sa a  potom sa konečne dočkal aj povolenia navštíviť

Gabby. Kúpil jej kyticu kvetov, takže to bude prvé, čo uvidí.
To meno alebo slovo, ktoré zamumlala, mu stále vŕtalo v hlave.
Nikto s krstným menom alebo priezviskom na Co mu nedával
zmysel. Už dychtivo očakával, kedy sa preberie, aby to mohli
rozobrať a  chytiť toho vinníka. Jednoducho si až zúfalo prial,
aby sa už prebrala.

326
 DANI PETTREYOVÁ

Zaklopal na dvere pre prípad, že sa už zobudila, ale nedočkal

sa žiadnej odpovede. Vošiel dnu. V  izbe bolo prítmie a  ticho.
Zabočil za roh úzkej chodbičky, no posteľ našiel prázdnu.
Žeby bola v kúpeľni?
Ponáhľal sa tam, no ani tam sa nesvietilo. Dúfal, že si iba
nezasvietila. Srdce sa mu v  hrudi zase rozbúšilo. Zaklopal na
dvere kúpeľne. „Gabby?“
Nijaká odpoveď.
Zaklopal ráznejšie. „Gabby?“
Nič.
„Idem dnu,“ ozval sa a na čele mu vystúpil pot.
Vkročil dnu, ale kúpeľňa bola prázdna.
Utekal do sesterskej izby a dúfal, že ju iba niekam zavolali –
na nejaké testy.
„Gabby Rowleyová?“ vyhŕkol, ledva lapajúc dych.
„Pán…?“ pozrela naňho jedna zo sestier.
„Nie je v izbe, previezli ju niekam?“
„O  tom nič neviem. Overím si to u  Pam,“ zdvihla telefón
a  vytočila číslo. „Ahoj Pam, išla Gabby Rowleyová na nejaké
testy? Nie je v izbe.“
Finn zadržal dych.
Zavesila. „Pam je na ceste. Povedala, že Gabby nikam
nebrali.“
Chodba sa mu trochu točila pred očami, keď sa rozbehol
naspäť do Gabbinej izby, aby tam našiel nejakú stopu, kam
mohla ísť.
Pam vbehla dnu s naširoko roztvorenými očami. „Neviem,
kde je. Sestry kontrolujú všetky izby. Možno sa zobudila dezo-
rientovaná, vyšla z postele a teraz blúdi. Ešte sme ju ani neprez-
liekli, takže je v civilnom oblečení, v ktorom ju nikto nebude
považovať za pacientku.“
Ukázal odznak. „Potrebujem, aby ste okamžite uzatvorili
nemocnicu. Zavolajte ochranke a  zariaďte to. Povedzte im, že

327
 Vražedný príliv

už idem za nimi dole.“ Rozbehol sa po schodoch, lebo nechcel

čakať na výťah. Srdce mu uháňalo rovnako rýchlo ako nohy,
doslova letel dole po schodoch smerom ku kancelárii ochranky.
Zároveň vytočil Calebovo číslo.
„Eason,“ ozval sa.
„Gabby zmizla.“
„Čože?“
„Nevedia ju nájsť a je možné, že ju niekto uniesol. Noah ju po
poslednej eskapáde požiadal, aby nosila zariadenie na sledovanie
v medailóniku, takže ju cez jeho telefón môžeme vystopovať, no
mobil je v aute na parkovisku v prístave. Potrebujem, aby si sa
tam dostal tak rýchlo, ako sa len dá.“
„Idem,“ odvetil Caleb.
„Nech Logan prevezme výsluch Moa a  pritlačí naňho.
Potrebujeme odpovede. Okamžite.“
Finn vbehol do kancelárie ochranky. Dvaja strážnici sa
postavili. Ukázal im odznak. Dýchal prerývane. Rýchlo zo seba
vyhŕkol podstatné informácie.

328
SEDEMDESIATTRI

Gabby sa prebudila v úplnej tme. Zažmurkala. Žeby po uštip-

nutí hada oslepla? Pulz sa jej zrýchlil.
Pohla ramenami, ale niečo ju spútavalo. Trhla sa a remienky
sa jej zaryli do zápästí.
Boli z nejakého umelého materiálu.
Pohýbala hlavou a na líci zacítila škrabavý dotyk látky.
Srdce jej zamrelo.
Dostali ju.
Pod sebou cítila vrčanie motora. Nadhodilo ju, keď auto
prešlo cez železničnú koľaj.
Naprázdno preglgla, v hrdle jej vyschlo.
Znova ňou otriaslo zistenie, že tým človekom stojacim za
spoločnosťou Litman Limited je Paul. Podarilo sa mu zastaviť
Kenzino auto? Kde je teraz jej sestra?
„Prebrala sa,“ ozval sa akýsi muž a jeho hlas jej znel povedo-
me. Zo skladu. Ten vysoký tmavovlasý muž. „Zberateľ sa poteší.
Je oveľa vzrušujúcejšie zabíjať niekoho, kto je pri vedomí.“

///////////////

Finn sa nervózne hojdal na nohách dopredu a dozadu pred obra-

zovkami nemocničného kamerového systému, kde prehrávali
záznam z posledných hodín.

329
 Vražedný príliv

Striedavo zatínal ruky v päsť a následne ich uvoľnil. Zároveň

netrpezlivo očakával, že sa ozve Caleb. Prečo mu trvalo tak dlho
dostať sa k Noahovmu telefónu?
„Tu,“ ozval sa, keď zbadal na obrazovke čierny sedan. „Vedeli
by ste to zväčšiť tak, aby sme videli poznávaciu značku?“
„Máte to tam,“ povedal Pete, ochrankár prehrávajúci
záznam, a vyhovel jeho požiadavke.
Finn skúmal značku. Bol to ten istý sedan, ktorý vyzdvihol
Fletchera z nemocnice.
Znova si skontroloval telefón. Žiadny zmeškaný hovor. Ner­
vózne dupol do zeme.
Poďme Caleb, volaj.
Pete ďalej prehľadával záznam a  Finnovi zovrelo srdce pri
pohľade na to, ako vysoký tmavovlasý muž tlačil Gabby v bez-
vedomí na vozíku smerom von z nemocnice.
Zo sedanu vystúpil šofér a obaja sa obzerali dookola, či ich
niekto nesleduje. Tmavovlasý muž zdvihol Gabby a strčil ju na
zadné sedadlá. Kenzie vbehla do záberu.
Preglgol. Zaťal zuby. Nie! Aj Kenzie.
Šofér vytiahol zbraň a  namieril na ňu. Potom ju lakťom
udrel do zátylku, upadla do bezvedomia a tiež ju strčili do auta
ku Gabby.
Auto so škripotom vyštartovalo.
Pri pohľade, ako mu Gabby a Kenzie zmizli z dohľadu, stuhol.
Zazvonil mu telefón a takmer mu spadol, ako sa ponáhľal
zodvihnúť ho.
„Lokalizoval som ju,“ ozval sa Caleb. „Ale netuším, čo sa
tam nachádza.“
Finn zvraštil čelo. „Kde?“
„Vyzerá to, že ju vzali na výbežok ostrova Tangier, ktorý ústi
do oceána.“
„Tam na juhu predsa nie sú žiadne domy ani iné budovy, nie?“
„Aspoň o žiadnych neviem.“

330
 DANI PETTREYOVÁ

Finn zovrel telefón. Odviedli ich, ktokoľvek za tým bol, aby

tam uprostred ničoho Gabby a Kenzie zavraždili?
Naprázdno prehltol. V krku mu navrela guča.
„Všetkých tam nasmerujem podľa súradníc,“ ozval sa Caleb.
„Super,“ povedal Finn a potom sa otočil k Peteovi. „Ďakujem
za pomoc. Prídem si neskôr po záznam.“
„Dúfam, že ich chytíte včas,“ povedal Pete. Finn počul
už iba útržok jeho hlasu, keďže sa už rozbehol k  parkovisku
k Rissinmu autu, ktoré mu tak láskavo požičala.
Ako uháňal k červenému fiatu, v ruke mu štrngotali kľúče.
Prosím, nech tam dorazím včas. Jeho dušou sa ozývala zúfalá
prosba.

///////////////

Čiasi ruka schytila Gabby za plece a zovrela ju ako vo zveráku.

Zabodávala sa jej až do mäsa.
Ten muž ju vytiahol z auta. Zapotácala sa a spadla tvárou na
tvrdú zem. Cez kuklu k nej doľahol morský závan. Nachádzali
sa teda blízko vody, ale kde?
Muž ju postavil na nohy a postrčil ju dopredu.
„Kráčajte, obe!“
Obe? Prosím, len nech to nie je Kenzie.
Nemohla urobiť viac než zamumlať cez hrubú pásku, čo
mala na ústach.
Začula zamrmlať ďalší ženský hlas.
Hlava sa jej zatočila. Do čoho to sestru zatiahla?

331
SEDEMDESIATŠTYRI

Keď jej z hlavy sňali kuklu, do očí jej udrelo svetlo. Zažmurkala
a zazrela pred sebou stáť Paula.
Chcela sa naňho vrhnúť, ale niekto ju schytil zozadu a stia-
hol ju naspäť. Ruky jej zovrel za chrbtom.
„Vravel som ti, že má guráž.“
Fuentes?
Vošiel do jej zorného poľa, kde svietilo svetlo. „Ahoj,
Gabrielle. Vravel som ti, že mi zaplatíš za to, čo si spravila.“
Jedným bolestivým trhnutým jej odlepil pásku z úst, ale ovládla
sa a neskríkla od bolesti.
„Čo som spravila ja?“ ozvala sa a jej pohľad upútal krištáľový
luster nad ňou. Luster? Chodbu lemovali mramorové sochy…
Prižmúrila oči. Čo to bolo? Degas*?
Kenzie za ňou niečo zamrmlala a Gabby sa otočila. Muž si
ju pridŕžal pri hrudi a do rebier jej tlačil zbraň kalibru 9 mm.
Prehltla guču, čo jej navrela v  hrdle. „Kenzie!“ Začala sa
metať, chcela sa vyslobodiť z mužovho zovretia.

* Degas – Edgar Degas, vlastným menom Hilaire Germain Edgar de Gas

(* 19. júl 1834, Paríž – † 27. september 1917, Paríž) bol francúzsky maliar,
grafik a sochár. Je považovaný za jedného z hlavných predstaviteľov impre-
sionizmu. (Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Edgar_Degas)

332
 DANI PETTREYOVÁ

Kenzie mala ešte stále na hlave kuklu, ale aj tak sestru

spoznala.
Paul kývol bradou a muž, čo držal jej sestru, z nej sňal kuklu.
Kenzie uprela doširoka otvorené uplakané oči na Gabby.
Ak mám umrieť, nech umriem, ale Kenzie, prosím, nie.
Na Fuentesovej tvári sa zjavil samoľúby úsmev. Na pravom
líci sa mu skvela vrúbkovaná jazva.
Gabby sa naňho vrhla.
„Stačilo!“ Fuentes zavrčal a  chrbtom ruky ju surovo sotil
späť.
Zadnou časťou hlavy narazila mužovi za ňou do sánky. Ten
zahrešil a uvoľnil zovretie.
Hnala sa ku Kenzie, ale stratila rovnováhu a padla na mra-
morovú dlážku. Keďže mala spútané ruky, nedokázala zabrániť
pádu a dopadla tvárou na studené dlaždice.
Do lícnej kosti jej vystrelila prudká bolesť a ozvalo sa pras-
kanie kosti.
Po tvári jej stekala teplá tekutina až k brade a odtiaľ kvap-
kala dole. Kvapky krvi kontrastovali s krémovou mramorovou
dlažbou.
Fuentes ju schytil za vlasy a trhnutím ju postavil na nohy.
Vzlykla od bolesti.
„Ešte,“ doširoka sa usmial. „Chcem počuť, ako trpíš.“
„Máte mňa. Pustite moju sestru.“
„To nemôžeme urobiť,“ ozval sa Paul. „Videla ma.“
„V Coffee Connection ťa vidíme stále.“
„Ako Paula, nie ako Zberateľa.“
Kým si dala všetko dokopy, hlavou jej vírili myšlienky.
Ako sa Fuentes a Zberateľ – ako sa nazval Paul – spoznali?
Pracovali spolu?
„Takže kto pracuje pre koho?“ spýtala sa. Srdce jej bilo opre-
teky, búšenie sa jej ozývalo až v ušiach. Striedavo prechádzala
pohľadom z  jedného muža na druhého. Obaja ju chceli zabiť

333
 Vražedný príliv

a ona sa snažila prísť na nejaký spôsob, ako im ujsť. V očiach ju

pálili slzy.
„Nikto pre nikoho,“ ozval sa Fuentes. „Keď Zberateľ zistil, že
po tebe idem, kontaktoval ma. Zistili sme, že máme podobné
záujmy.“
„Takže Paul ťa vyslobodil z väzenia?“ Snažila sa naťahovať
čas, no podľa škodoradostného výrazu na Fuentesovej tvári jej
ho veľa neostávalo.
„Nie,“ zasmial sa Fuentes. „To som urobil sám. On ma pozval
sem, aby som tu začal odznova. Pretože vďaka tebe je zo mňa
utečenec.“
Prižmúrila oči a  skúmala Paulov stoický výraz. Veľmi
pochybovala o tom, že takýto vplyvný a mocný človek by vážne
pomohol Fuentesovi z dobročinnosti vyvierajúcej z jeho neexis-
tujúceho srdca.
„Ty to vari nevidíš, čo robí?“ posmievala sa mu. „Paul ťa
využíva ako obetného baránka. Každý vie, že si ušiel a chceš ma
zabiť. Všetky zločiny padnú na tvoju hlavu.“
„Zavri hubu.“ Paul ju šľahol opaskom po tvári. Padla na
kolená, nedokázala vzdorovať tej sile. V  líci jej stále bolestivo
pulzovalo. Zodvihla hlavu a vzdorovito naňho pozrela.
Začula Kenzin pridusený nárek spoza pásky, ktorú mala
stále nalepenú cez ústa.
„Zničila si ma,“ ozval sa znova Fuentes. „Teraz je načase, aby
si za to zaplatila, zatiaľ čo sa tvoja sestra bude dívať na to, čo
čoskoro okúsi aj ona.“
Gabby sa snažila vyštverať sa na nohy, ale Fuentes ju schma-
tol za krk.
Z pľúc jej unikal vzduch. Metala sa, aby povolil stisk, ale on
ju zvieral ešte silnejšie.
Takže takýmto spôsobom zomrie.

334
SEDEMDESIATPÄŤ

Gabby lapala po dychu, ktorý neprichádzal.

„Stačí,“ zreval Paul.
Fuentes prestal a nevraživo naňho zazrel. „Povedal si, že ju
môžem zabiť.“
„Aj to spravíme, ale mám oveľa lepší plán. Dôveruj mi.“
Ruky mu skĺzli z  jej hrdla, zavadil o  jej medailónik a  ten
padol na dlážku. Hltavo sa nadychujúc padla nabok, zakryla
medailón a vsunula si ho do zadného vrecka. Stále majú šancu.
Finn a Noah ich určite hľadajú.
Paul ju vytiahol na nohy. „Vezmi sestru,“ rozkázal.
„Nie!“ Gabby zápasila s jeho zovretím.
Rukami ju ešte silnejšie zovrel okolo ramien, jeho prsty sa jej
zabodávali hlboko do pokožky. „Môžeš sa pokojne obviňovať zo
sestrinej smrti. Ty si ju sem priviedla.“
Horúce slzy jej stekali po tvári, miešali sa tam s krvou a ďalej
jej stekali po brade. Keď rozprávala, rozťatá pera ju štípala.
„Kam nás berieš?“
„Na návštevu k mojim detičkám.“ Postrčil ju dopredu k dve-
rám smerom von.
Detičkám? Paul nemal deti, pokiaľ vedela. Ale vlastne ho ani
nepoznala.
Vonkajšie dvere sa rozleteli a Paul ju strčil na neudržiavanú
prírodnú cestičku. „A čo Smitty?“ spýtala sa. Zaujímalo ju, či

335
 Vražedný príliv

aj on je do toho všetkého zainteresovaný. Aj on čaká na to, aby

ju videl umierať?
„Čo s ním?“ nechápal Paul.
„Noahovi si v Dockside naznačil, aby sme sa naňho zamerali.
Ako do toho všetkého zapadá?“ Pred sebou zbadala skalnaté
pobrežie ožiarené mesačným svetlom. Ako to, že už je noc?
Paul sa zasmial. „Ten idiot nemá ani zdania, o  čo tu ide.
Myslel som si, že CGIS začne vyšetrovať aj Coffee Connection,
tak som hodil podozrenie naňho. Ak by bolo treba, mal som ho
poruke.“
Zastavil pred okrajom útesu, pod ktorým sa črtala temná
voda. „A keď už hovoríme o tom, čo je poruke…“ Dvihnutím
brady naznačil tmavovlasému chlapíkovi, aby rozsvietil veľký
reflektor a  nasmeroval svetlo na kovovú klietku pripojenú na
malý žeriav.
Vyzeralo to ako klietka, ktorá sa používa pri potápaní
k žralokom. Ale to predsa nemohla byť ona. Šírka otvorov by
žralokom, ktorými sa to tu pri pobreží priam hemžilo, poľahky
umožnila vojsť dnu.
Gabby zovrelo žalúdok, keď začula, ako Kenzie za ňou narie-
ka. Paul istotne nie je taký sadista, aby…
Pri podrobnejšom pohľade na klietku preglgla. V  hrdle jej
navrela guča.
Boli tam ľudské pozostatky?
„Myslím, že Dennisa Fletchera a Marva Lewisa si poznala.
Nanešťastie sa pre mňa stali prekážkami, ktoré som si nemohol
dovoliť.“
„Počkaj,“ ozvala sa. Kolená sa jej triasli, snažila sa hrať o čas.
Modlila sa, aby ich Finn a  Noah našli a  vzali do bezpečia.
„Fletcher a  Seavers ti poskytovali rozvrh hliadok pobrežnej
stráže, takže si mohol pašovať drogy bez toho, aby ťa pri tom
chytili.“ Tie slová mrmlala, lebo spodnú peru mala napuchnutú
a boľavú.

336
 DANI PETTREYOVÁ

„Presne tak,“ povedal Paul. „Xavier mi povedal, že si veľmi

bystrá.“
„A Mo a Marv…“ V tej chvíli jej prišiel na um ten poklad.
„Tipujem, že našli nejaký vrak lode s  pokladom a  vylovili
ho z  neho pre teba. John Layton preclil všetky tie kradnuté
umelecké predmety a  šperky. A  stavím sa, že jeden kúsok si
nechal,“ usúdila podľa posledného Rissinho a Noahovho objavu
Rembrandta u Laytonovcov.
„Áno,“ Paul ju silnejšie zovrel okolo ramien. „A zaplatil za to.“
„Zabil ho Mo?“ spýtala sa. Predpokladala, že Marv pod
vodou v tejto úlohe zlyhal, takže Mo to dokončil v člne a zaka-
muflovali to výbuchom, aby sa dôkaz potopil na dne mora.
„Áno, takéto zlyhanie som nemohol akceptovať. Nemám
rád, keď sa veci nedotiahnu do konca. Ale dosť bolo tárania.“
Opäť iba kývol hlavou a dvaja chlapi na povel schytili Gabby
a Kenzie a postrkovali ich smerom ku klietke.
Gabby zápasila, pokúšala sa vyslobodiť zo zovretia. Aj  jej
sestra bojovala s chlapíkom, čo ju držal zozadu. Kenzie napokon
tiež strhli pásku z úst.
„Bude to uspokojujúcejšie, keď ju budem počuť kričať,“ zare-
hotal sa Paul.
„Prosím, pustite ju. Máte mňa. Ju nechajte ísť,“ žobronila Gabby.
Paul a Fuentes reagovali na jej prosby širokými úsmevmi.
Kenzie sa rozplakala. „Ani som sa nestihla rozlúčiť s mojimi
deťmi. Povedať im, ako veľmi ich milujem.“
Horúce slzy stekali Gabby po studených lícach. Za všetko
mohla ona. Ak mal niekto umrieť, mala to byť ona a jedine ona.
Chlapi ich strčili do klietky. Pripojená lyžica žeriavu klesla
o pár metrov nad hladinu vody.
Na Gabbino zdesenie i zmätok im muži na chrbty pripevnili
potápačské tlakové fľaše so vzduchom a  nasadili im i  plavec-
ké okuliare. Napokon im ruky spútali nad hlavou a  okovami
s reťazou ich pripútali o klietku.

337
 Vražedný príliv

Do úst im strčili regulátor tlaku.

Čo to má byť za chorú hru?
„Zabíjanie mi prináša viac zábavy, keď obete majú možnosť
zamýšľať sa nad svojím nezvratným osudom. Máte tam vzduch
na hodinu. Svoje detičky kŕmim veľmi dobre, takže uvidíme, či
vás najskôr zožerú, alebo sa udusíte,“ vysvetlil im Paul. „Potom
tam hodíme aj Xaviera.“
„Čože?“ zvolal Fuentes, keď ho schytili Paulovi hrdlorezi.
„Máme predsa dohodu.“
Paul si zapálil cigaretu a potiahol si. Vydýchol jemný závan
dymu, ktorý ožiarili svetlá reflektorov. Predtým než spustili
klietku dolu, zazrela ešte Fuentesovu paniku v očiach.
Studená voda sa vovalila dnu a hladina vody postupne zapla-
vovala Gabbine členky, kolená, stehná a pás.
Okuliare mala zahmlené od sĺz. Zažmurkala, snažiac sa
vidieť niečo v tme, do ktorej sa prepadli.
Zhora posunuli osvetlenie a nasmerovali ho ich smerom, aby
preniklo až do hĺbok mora. Ožiarili ich reflektory. Naozaj chcel
vidieť, čo sa s nimi stane.
Prosím, Pane, upokoj ma, aby som mohla prísť na spôsob, ako
sa z toho dostať. Musíme šetriť vzduchom. Prosím, priveď k nám
Finna a Noaha včas.
Po tvári sa jej kotúľali horúce slzy, takže okuliare sa jej
zahmlili ešte viac.
Prosím, Pane.
Na kraji lúča z  reflektoru zahliadla plávať žraloka. Keď sa
priblížil druhý a  potom aj tretí žralok mihotajúci chvostami,
Kenzie vedľa nej sa začala mykať. Krúžili čoraz bližšie, až kým
neboli úplne pri nich.
Prosím, Otče.
Keby sa Gabby podarilo zbaviť sa pút, aspoň pre začiatok. Upre­­­
ne sa na ne zadívala. Reťaz prechádzala dvomi rôznymi otvormi
v klietke a držala na mieste ukotvená veľkým kovovým kruhom.

338
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

Potrebovala dať ruky bližšie k sebe, aby si dočiahla na špen-

dlíkovú sponku, čo si ráno dala pod vrkoč nad zátylkom, aby
si upla vlasy.
Prsty omotala okolo reťaze a  kopúc vyplávala hore smerom
k  okovám. Kenzie ako správna sestra bez pobádania ihneď
pochopila a priplávala pod Gabby, aby ju istila ramenami a spolu
vytvorili akúsi páku. Gabby potrebovala poriadne zatiahnuť.
Previs reťaze bol teraz dostatočný, aby cezeň prepchala ruky,
vytiahla sa hore a nohami sa zaprela do mreží klietky. Napokon sa
vyštverala až na vrchol, nohu strčila do najvyššej mriežky, pritla-
čila sa k mrežiam a načiahla sa za putami. Pravou rukou vytiahla
sponku a podarilo sa jej vyslobodiť si pravú ruku a potom aj ľavú.
Odrazu však Kenzie vystrelila vzad k opačnej strane klietky.
Gabby sa pozrela dole a úplne zamrzla.
Jeden zo žralokov narazil do klietky, hľadajúc otvor. Vrazil
do nej druhý a potom i tretíkrát.
Kenzie si ovinula reťaz okolo prstov rovnako ako Gabby,
ohla sa v  kolenách a  začala sa pohojdávať hore a  dole, kopúc
nohami dopredu a potom sa zase prikrčila.
Žralok napokon našiel otvor. Kenzie sa pustila do zúrivého
kopania nohami a žralokovi pritom vrazila rovno do rypáka.
Ten potriasol hlavou a  odplával preč, no vzápätí sa vrátil.
Kenzie nebola dostatočne rýchla a odhryzol jej kus lýtka. Vodou
sa rozľahol jej bolestivý výkrik, z úst jej vyšli bubliny.
Gabby plávala smerom dole. Objala sestru okolo ramien,
zatiaľ čo žralok krúžil obďaleč. Srdce jej splašene bilo. Vyrazili
k hornej stene klietky.
Krv zafarbila vodu dočervena. Mesiac bol v splne. Dvíhal sa
príliv – vražedný príliv. Voda sa vírila a ťahala ich do prednej
časti klietky.
Prosím, Bože!
Práve keď si Gabby už začínala myslieť, že je všetko márne,
zhora sa ozval škripot žeriava a klietka sa začala dvíhať nahor.

339
 Vražedný príliv

Silno zvierala sestrinu ruku. Čo ich tam hore čaká?

Dych sa jej zrýchlil, snažila sa upokojiť, aby nespanikárila.
Kvôli Kenzie musela ostať pokojná.
Svetlá reflektorov ju oslepili, len čo sa dostali nad hladinu.
Sestra sa jej silno držala.
Zažmurkala, snažiac sa rozpoznať siluetu muža stojaceho
pred ňou.
Náhlil sa ku klietke. „Mám ich,“ zreval.
Finn.
Adrenalín, ktorý ňou dovtedy pulzoval, sa postupne vytrá-
cal, no ruky i nohy sa jej stále ešte triasli. Do očí sa jej hrnuli
slzy, zahmlili jej potápačské okuliare. Stiahla si ich a vytiahla
si dýchací prístroj z úst. Finn zatiaľ uvoľnil západku na klietke.
Podložila ruku pod Kenzino rameno, aby nespadla.
V diaľke zazrela červené svetlá sanitky. Zneďaleka sa k nej
niesla siréna požiarnického auta.
Finn sa k nej natiahol. „Poď, zlato, už som pri tebe.“ Tie štyri
slová pre ňu znamenali vyznanie lásky. Bol pri nej. Znamenal
pre ňu istotu a útočište.
Načiahol sa ešte bližšie. „Tak poď, Gabby.“
„Najprv vezmi Kenzie. Žralok ju uhryzol do nohy.“ Chytila
Kenzie za pás, aby jej pomohla vydvihnúť sa nahor.
„Na tri,“ povedal.
Gabby zosilnila stisk, aby udržala krívajúcu Kenzie, keďže
nemohla stúpiť na jednu nohu.
„Raz, dva…“ Zamával na zdravotníkov, aby prišli k nim.
„Tri.“
Ovinul ruky okolo Kenziných pliec a zodvihol ju s Gabbinou
pomocou.
„Mám ju,“ povedal. Vytiahol ju hore a otočil sa. Ponáhľal sa
s ňou k zdravotníkom. „Budeš v poriadku,“ upokojoval ju.
Gabby použila vodorovné priečky klietky ako schody, vsunúc
chodidlá do otvorov jedno po druhom, až sa napokon dostala

340
 DANI PETTREYOVÁ

hore. Zohla sa, aby polapila dych. Len čo Finn Kenzie odovzdal
ďalej, vybral sa po Gabby. V polovici cesty však jeho výraz tváre
stuhol. Gabby zbadala, že pozerá na niečo za jej chrbtom.
Okolo pásu ju ovinula čiasi ruka. Bez uvažovania urobila
výpad lakťom vzad a kosťou narazila do kohosi rebier.
Z  úst vyštekol škaredú nadávku a  ona stuhla od hrôzy.
Fuentes.
Hlaveň zbrane jej priložil k spánkom.
„Ustúp, lebo strelím,“ zvrieskol.
Finn zastavil a z tváre sa mu vytratila všetka farba.
„Si moja priepustka von,“ zašepkal jej Fuentes. Jeho vlhký
dych nechutne páchol a ucho jej ovialo nepríjemné teplo.
Ťahal ju za sebou a  posúval sa smerom k  dokom, pričom
chrbtom si ju pritláčal o hruď.
Finn išiel za nimi. Zdravotníci sa zdržiavali v bezpečnostnej
vzdialenosti, nahrnula sa tam skupina policajtov.
„Všetci stojte, lebo ju zabijem!“
„Ustúpte!“ zvrieskol Finn, naznačujúc to i  zdvihnutými
rukami.
Všetci zamrzli a ani sa nepohli.
Fuentes sa o ňu obtrel tvárou vlhkou od potu.
Dostal sa až k lodenici, držal ju medzi sebou a Finnom a krá-
čajúc dozadu nastupoval do člna.
Zakopol však a  Gabby naňho spadla, takže ho vlastne
knokautovala. Fuentesova zbraň vystrelila a  srdce jej zamrelo
od strachu.
„Nie!“ zreval Finn a náhlil sa dopredu.
Fuentes sa pod ňou zvíjal. Otočila hlavou a zbadala dieru po
guľke na ľavoboku člna.
Vďaka Ti, Ježišu!
Prevalila sa nabok. Pri páde mu zbraň vypadla z ruky. Teraz
zápasil pod váhou Gabbinho tela a  špičkami prstov sa snažil
zachytiť zbraň.

341
 Vražedný príliv

Prepadla ju panika a  v  žilách akoby cítila oheň. Vrhla sa

dopredu a kopla doňho kolenami.
Zahrešil a skrútil sa do klbka. Gabby schytila zbraň.
Znova sa pretočila nabok, no on jej stihol zovrieť zápästie.
Zápasili o  zbraň, až sa napokon znova ozval výstrel. Fuentesa
trhlo smerom dozadu, chvíľu stál, zvierajúc si hruď. Potkýnajúc
sa cúval vzad, prekoprcol sa cez chladič v  člne a  následne cez
palubu. Zostala po ňom iba rozčerená hladina vody.
Vydriapala sa k okraju člna a pozorovala, či sa nevynorí.
Finn k nej dobehol. „Si zranená?“
„Som v poriadku.“ Znova upriamil pohľad na tmavú vodu.
„Budeme potrebovať osvetlenie,“ skonštatoval Finn a Caleb
sa podujal, že to zabezpečí.
Prehľadali s reflektormi niekoľko štvorcových metrov vody, ale
nespozorovali žiaden pohyb okrem trepotajúcich sa žraločích plu-
tiev, ktoré sa vynárali nad hladinou a potom zase mizli pod ňou.
Zdalo sa jej to ako dostatočné zadosťučinenie – že Fuentes
zomrel spôsobom, ako Zberateľ zamýšľal skoncovať s  ňou
a s Kenzie.
„Kde je moja sestra?“ pulz sa jej opäť zrýchlil.
„Je na ceste do Wilmingtonskej nemocnice. Je v  dobrých
rukách.“
„Bude naozaj v poriadku?“
„Podľa toho, čo som videl, určite.“
„Kde je Paul?“
„Spútaný vzadu v Calebovom aute. Tvrdí, že ho sem vylákal
Smitty, že mal zbraň a niekoľko ľudí ho oslovovalo ako šéfa.“
„Nie, to Paul má v tom prsty. On sám sa nazýva Zberateľom.
Videla som ho v hangári na letisku.“
„Takže… Co ako…“
„Coffee Connection.“
Finn si kľakol na kolená a oprúc si ju o hruď ju pevne objal.
„Nemôžem uveriť, že to celý čas robil Paul.“

342
 DANI PETTREYOVÁ

Objavili sa zdravotníci a zohli sa ku Gabby, aby ju prehliadli.

„Slečna, sme vám k dispozícii.“
Zaspätkovala. „Mne?“
„Práve máš za sebou poriadne stresujúci zážitok,“ nežne sa
jej dotkol tváre.
„Och,“ dotkla sa líca a  myklo ju od bolesti, aj keď sa jej
dotkol iba letmo.
Finn jej dal jemne preč vlasy z tváre prehodil jej ich za chr-
bát. „Kto ti to spravil?“
„Fuentes a Paul.“
„Paul má teda šťastie, že sa k nemu Caleb dostane skôr než ja.“
„Slečna?“ znova sa ozval zdravotník. „Vážne, mali by sme sa
na vás pozrieť.“
Prikývla a potom znova pozrela na Finna. „Ideš preč?“
„Zlatíčko, už sa od teba nikdy nepohnem ani na krok.“
Usmiala sa. Práve teraz jej to znelo ako tá najkrajšia vec na
svete.

343
SEDEMDESIATŠESŤ

Gabby sa hodila na posteľ, hlava sa jej točila. Finn navrhol,

aby ostala v hosťovskej izbe, ale keďže Paul alias Zberateľ sedel
vo väzení a  Fuentes bol mŕtvy, konečne si mohla vydýchnuť.
A s ohľadom na city, ktoré s Finnom k sebe prechovávali, zdalo sa
jej vhodnejšie ostať vo vlastnom, aj keď to bolo na jeho pozemku.
Teraz sa už len musia rozhodnúť, čo s tým, čo k sebe cítia, urobia.
Ľúbila Finna a nechcela sa od neho odlúčiť, ale čo bude s jej
prácou v Raleigh? Milovala svoju prácu, ale milovala aj Finna.
Napadla jej otázka, čo z  toho miluje viac. Hlboko vo svojom
vnútri však odpoveď dávno poznala.
Pohla sa smerom ku kúpeľni, lebo si potrebovala dať horúcu
sprchu. Odkedy absolvovala vyšetrenie u zdravotníkov, mala na
sebe iba prikrývku a šaty sa jej ešte sušili.
Pri pohľade do zrkadla ňou myklo. Skúmala svoju doráňanú
a  doškriabanú tvár. Vyzerala akoby ju niekto zbil kriketovou
pálkou. Podišla k  sprche a  pustila vodu. Zo stojana schmatla
uterák a zavesila ho na háčik pri dverách do sprchy.
Para naplnila celú miestnosť, oblial ju teplý vzduch. Zohla
sa, stiahla si mokré ponožky a hodila ich do koša na špinavú bie-
lizeň. Dvere kúpeľne sa so škripotom otvorili. Stuhla. „Finn?“
Asi ich úplne nezavrela. Finn by si nedovolil len tak vojsť do
jej kúpeľne bez zaklopania alebo ohlásenia.

344
 DANI PETTREYOVÁ

Ťapkala po studených obkladačkách podlahy, zanechávajúc

za sebou mokré stopy. Zamrzla pri pohľade na iné, oveľa väčšie
šľapaje vedúce od vchodu k  dokorán otvoreným kúpeľňovým
dverám.
Srdce v hrudi jej zamrelo, nevládala sa nadýchnuť.
Na špičkách pricupitala k dverám, ale skôr než stihla skontro-
lovať, čo je za nimi, dvere do nej švihom vrazili a spadla na zem.
Doširoka roztvorila oči, srdce jej bilo ako o preteky. Otočila
sa a spoza dverí vyšiel Fuentes.
Tackavo sa pohol dopredu, biele tričko sa mu lepilo na zakr-
vavený hrudník a v rukách nad hlavou držal sekeru.
„Za všetko zaplatíš, ty bosorka!“
Cúvajúc vzad sa dostala ku kabelke, schytila ju, vytiahla
z nej zbraň a vystrelila. Raz… dvakrát. Sekera spadla na dlážku
a jeho telo sa bezvládne zvalilo na ňu.
„Gabby.“ Finn vbehol do podkrovného bytu rovno k  nej
a vzal ju do náručia. „Spravil ti niečo, zlato?“
Pokrútila hlavou a pritisla sa k nemu.

345
SEDEMDESIATSEDEM

O  dva dni neskôr jej Finn pridržal dvere, keď vchádzala do

nemocničnej izby, kde ležal Noah. Priniesla mu košík s  obľú-
benými pochúťkami. Bezpochyby ocení tortilové čipsy Doritos
a sušené hovädzie viac ako nejaké kvety.
„Zdá sa, že sme prišli poslední,“ povedala pri pohľade na
prítomných. Nana Jo sedela v  kresle oproti synovi, Kenzie na
kraji postele. Na deke rozprestretej na dlážke sa Fiona pokúšala
vysvetliť Owenovi, ako sa hrá Človeče nehnevaj sa.
Položila košík pred Noaha na malý stolík vedľa postele.
„Mňam,“ usmial sa. „Ďakujem, maličká.“
„To ako naozaj?“ Nana Jo pokrútila hlavou. „Potrebuje
ozajstné jedlo a nie tieto umelo ochutené hlúposti.“
„Doritos!“ Fiona vyskočila na nohy a priskočila k strýkovi.
„Môžem si z nich trochu dať, ujo Noah?“
„Samozrejme,“ usmial sa a podal jej balíček.
„Ritos.“ Owen knísavo podišiel k sestre.
„Určite sa podelíš, Fiona,“ pripomenula jej Kenzie.
„Áno, mami,“ otvorila balíček a vytiahla jednu tortilu, dala
si ju do úst a potom podala ďalšiu bratovi.
„Máme nejaké novinky,“ ozvala sa Gabby. Finn ju zozadu
objal okolo ramien.
Oprela sa oňho a on si položil bradu na vrch jej hlavy…
„Vezmem deti kúpiť nejaké pitie,“ ozvala sa Kenzie.

346
 DANI PETTREYOVÁ

„Vďaka,“ riekol Noah.

Nebolo by vhodné, aby deti počúvali pracovné záležitosti
o vyšetrovaní.
Kenzie ich dostala z miestnosti vďaka prísľubu, že im kúpi
kolu. „Bezkofeínovú, samozrejme,“ povedala a pozrela na nich.
„Posledné, čo tieto potvorky potrebujú, je ďalší prísun energie.“
„Takže čo ste zistili?“
Finn pozrel s úsmevom na Gabby a naznačil, aby do toho
Noaha zasvätila ona.
Gabby si povzdychla. Kde začať?
„Hadley určil, že Laytona zaškrtili a to spôsobilo prasknutie
mozgových ciev. Mo pristúpil na dohodu o vine a treste, takže
za vraždu dostane o  niečo nižší trest. Obaja, on a  Jacobs, sú
obvinení aj z  účasti na pašovaní – poskytli nám dostatočné
množstvo informácií, takže Zberateľ si v  chládku posedí dosť
dlho. Všetkých troch obžalovali a postavia sa pred súd.“
Gabby sa vôbec nechcelo veriť skutočnosti, ktorú sa práve
chystala Noahovi oznámiť. „Paul Barnes nie je jeho pravé meno.“
Noah prekvapene zvraštil obočie. „Kto to teda je?“
Finn vzal zložku z bočného stolíka, kde ju predtým položil,
a  podal ju Noahovi. „Za toto musíme poďakovať Loganovi
a Em. Podarilo sa im vypátrať jeho odtlačky a vysvitlo, že jeho
pravé meno je Raul Gomez.“
Noah otvoril zložku s fotografiou zločinca hľadaného FBI.
„Nevyzerá veľmi ako Paul,“ skonštatoval.
„Vysvitlo, že Raul Gomez bol hlavou MS 13* v štáte Salvádor.
Zmizol po tom, čo miestna polícia vypátrala miesto jeho pôso-
benia. Ušiel z krajiny a podstúpil rozsiahlu plastickú operáciu
tváre, aby zmenil svoju totožnosť. A  tu vo Wilmingtone si
potom zriadil novú organizáciu. Na pašovanie tovaru používal

* MS 13 t. z. Mara Salvatrucha – medzinárodný zločinecký gang, ktorý má

svoje korene v Kalifornii v Los Angeles.

347
 Vražedný príliv

malé nezávislé prístavy a Laytona využíval na to isté v leteckej

doprave. Od neho preberal tovar Jacobs a  ten doručoval pro-
stredníctvom Raulových mužov priamo jemu.“
„A čo Fletcher a Seavers?“
„Keďže sú obaja mŕtvi, nevieme, či sa aj oni aktívne zapá-
jali do pašeráctva alebo iba informovali o hliadkach pobrežnej
stráže. No myslím si, že oboje,“ skonštatoval Finn. „Vôbec sa mi
nepáči predstava, že Will sa mohol do niečoho takého zapojiť,
ale nemôžem opomenúť fakty, ktoré tomu nasvedčujú.“
„Povedal si to Tess?“
Finn záporne pokrútil hlavou. „Nezdalo sa mi to nutné.
Nechcel som, aby trpela ešte viac. Hlavne, keď nám sama pove-
dala všetko, čo vedela.“
„Súhlasím,“ prikývol Noah. „A čo sa stalo s vyloveným pok-
ladom, čo našli pre Gomeza Mo a Marv?“
„Všetky umelecké predmety a  šperky sú už v  rukách FBI.
DEA* už vedie vyšetrovanie ohľadom pašeráctva drog. Evidentne
narazia na poriadny balík. Budú v tom milióny.“
„Prehľadávajú Paulove – lepšie povedané Raulove – majetky
a tiež prečesávajú financie v Litman Limited,“ povedala Gabby
a znechutene potriasla hlavou. „Môžeme si iba predstavovať, čo
všetko pri tom nájdu.“
„Takže prípad je uzavretý,“ Noah sa oprel a na tvári sa mu
usadil pocit úľavy.
„Vďakabohu,“ usmial sa Finn.
Noah sa obrátil na Gabby. „A čo ty?“
Letmo pozrela na Finna. „Dám ti vedieť.“
S úsmevom prikývol.
///////////////

* Drug Enforcement Administration – federálny policajný orgán USA zao-

berajúci sa bojom proti pašovaniu a distribúcii drog, slovenský ekvivalent
Národná protidrogová jednotka, tzv. protidrogové

348
Nikola Mazúrová (nikolamazurovaa@gmail.com) [2139461]
 DANI PETTREYOVÁ

Ďalšie ráno jej Finn doniesol do podkrovného bytu raňajky na

podnose spolu s kyticou lúčnych kvetov. „Klop klop,“ ozval sa.
„Poď dnu.“
Vošiel dnu a zbadal, že sa balí.
Zovrelo mu žalúdok. Odchádza?
„Mali by sme sa porozprávať,“ povedala. „Sadneme si k tomu?“
Prikývol, telo mal napäté ako struna, tácku položil na písací stôl.
„Vďaka, jedlo vyzerá úžasne.“
Prinútil sa k úsmevu. „Rado sa stalo.“
Mala na sebe jogové legíny a športové tričko, vlasy si vyčesala
do chvosta. Vyzerala nádherne s rozžiarenou tvárou a bez aké-
hokoľvek mejkapu. „Vyzeráš úžasne,“ riekol a sadol si na okraj
postele. Ona si pritiahla stoličku od písacieho stola.
„Ďakujem.“ Na líca jej vystúpil jemný rumenec. Potom sa
zhlboka nadýchla a začala: „O všetkom som premýšľala, najmä
o nás a… rozhodla som sa tu ostať.“
Vyrazila mu dych. Nikdy nepočul nič krajšie. „Ale tvoja
kariéra… Tiež som nad tým uvažoval. Si rodená reportérka.
Si vo svojom živle, keď pátraš po príbehu. Rovnako ako veľmi
chcem, aby si tu ostala, nechcem, aby si sa toho vzdala. Na to ťa
priveľmi ľúbim.“
Zamračila sa. „Čo to hovoríš? Chceš, aby som odišla?“
„Nie,“ nahol sa k nej cez ten malý priestor, čo ich oddeľoval,
a  zovrel jej ruky vo svojich. „Samozrejme, že to nechcem. Už
nikdy sa od teba nechcem odlúčiť, a práve preto sa odsťahujem
do Raleigh s tebou.“
„Čože urobíš?“
„Rád s tebou pôjdem do Raleigh, aby si mohla naďalej pra-
covať pre denník, ktorý tak miluješ.“
Do očí sa jej nahrnuli slzy. „Ale… už som odovzdala
výpoveď.“
„Čo? Ale veď túto prácu miluješ.“
„Teba ľúbim viac.“

349
 Vražedný príliv

Zaplavilo ho príjemné teplo. „Tiež ťa veľmi ľúbim.“

„Ale nevzdávam sa kariéry reportérky,“ usmiala sa. „Pozeráš
sa na novú investigatívnu reportérku wilmingtonskej televíznej
stanice WGAR-TV.“
„To naozaj?“
„Hej, Lawrence mi volal, keď sa dopočul o dolapení Zberateľa
a Fuentesovej smrti. Chcel sa uistiť, či som v poriadku. Povedala
som mu, že som v pohode, ale do Raleigh sa už nevrátim a on to
úplne pochopil. Vlastne on sám sa ponúkol, že zavolá kolegovi
z WGAR. Na základe jeho odporúčania a informácií o mojej
práci mi ponúkli miesto a ja som ho prijala.“
„Ale prečo sa potom balíš?“
„Našla som si byt v meste. Noahov známy odcestoval na pol-
ročný pobyt do zahraničia. Uvažovala som, že ak máme randiť,
bude vhodnejšie, ak budem mať vlastné bývanie.“
Ostáva tu. Navždy. Práve to povedala.
Láska v ňom priam kypela. „Ale ja nechcem randiť.“
Zmeravela. „Nechceš?“
„Nie.“
Naprázdno preglgla. „Nerozumiem.“
Posunul sa dopredu a  vzal jej ruky do svojich. „Nechcem
randiť, pretože chcem oveľa viac.“
„Chceš viac?“
„Áno, chcem,“ povedal, kľakol si na kolená a z vrecka vytia-
hol prsteň. Ruky sa mu vôbec netriasli. Cítil v srdci i duši, že je
to tak správne.
Od prekvapenia doširoka roztvorila oči. „Miláčik…“ Slzy sa
jej začali kotúľať po tvári.
„Gabby,“ začal, potom vydýchol, aby sa upokojil. Ak povie
áno, jeho život dostane nový zmysel. „Dávam ti slovo, že vždy
tu pre teba budem. Vieš to, že?“
„Áno, viem,“ prikývla. Vytiahla si ruky z jeho zovretia a vza-
la mu tvár do dlaní, hladkajúc ho prstami po lícach. „Viem, aký

350
 DANI PETTREYOVÁ

si. A  aj ja ti sľubujem, že už nikam nikdy neodídem. Patrím

sem… k tebe.“
„Si si istá, že to naozaj takto chceš? Že chceš práve mňa?“
Usmiala sa. „Nikdy som nič a nikoho nechcela viac ako teba.
Prisahám.“
Nadýchol sa a užíval si pocity, ktoré v ňom vyvolali jej slová.
„Ani ti slovami neviem vyjadriť, aký som šťastný.“
Pery sa jej zvlnili do úsmevu. „Tak prečo mi to jednoducho
neukážeš?“
Usmial sa na ňu. „Rozkaz, madam.“ Nahol sa bližšie k nej
a ich pery sa stretli v bozku.
Ovinula mu ruky okolo krku, a keď bozk prehĺbil, zaborila
mu prsty do vlasov.
Vďaka ti, Bože.

351
SEDEMDESIATOSEM

O DVA TÝŽDNE NESKÔR

Noah pokynul Rissi, aby prišla k jeho stolu. Nedokázal sa odpú-

tať od práce, a tak namiesto oddychovania pracoval v kancelárii
pri stole. „Dostali sme hlásenie. Potrebujem, aby si išla prešetriť
nehodu na mori.“
„Myslíš si, že ide o zločin?“
„Mohlo by to tak byť.“
Noah pozrel smerom k parkovisku a Rissi zahliadla parkovať
čierny Chevrolet Impalla zo šesťdesiateho siedmeho. Motor mu
vrčal, tak ako to bolo pre tieto autá – veteránov príznačné.
„Akurát načas,“ poznamenal Noah, zarovnal si dokumenty
na stole a postavil sa.
„Kto je to?“
„Náš nový člen tímu.“
„Ten nový potápač vyšetrovateľ?“
„Presne ten. Nešla by si ho privítať? Na tomto prípade budete
pracovať spolu.“
„Jasné.“ Ešte stále sa celkom nespamätala zo Samovej smrti,
ale chápala, že tím potrebuje novú posilu.
Zabočila za roh a  odrazu úplne zamrzla. Uprene zostala
civieť na chlapca, ktorého kedysi poznala.

352
 DANI PETTREYOVÁ

Zažmurkala a znova začala dýchať. To nemôže byť pravda.

Pohľadom mu prechádzala po zarastenej sánke a  jemnom
strnisku na tvári. Plecia mal širšie a teraz už mohol mať okolo
stodeväťdesiat centimetrov. Ale bol to on.
Mason.
Jeho podmaňujúce zelené oči sa rozšírili od údivu. „Ris? Si
to ty?“
Ten hlboký hlas ňou celou zarezonoval a ďalej v nej vibroval.
Bol to on. Už je z neho dospelý muž. Preglgla a snažila sa
niečo povedať. „Mason.“
Prečesal si rukou rozstrapatené nakrátko ostrihané blond
vlasy a  na mužnej príťažlivej  tvári sa mu zračila úľava, že ho
spoznala. Usmial sa a ona zabudla aj dýchať.
Odrazu si akoby viac uvedomovala svoje nepokojné ruky
i zvyšok tela. Nebol to stiesnený pocit, ale skôr akoby sa zno-
va prebrala do niečoho skutočného a  po mnohých rokoch sa
stala opäť svojím pravým ja – tým, ktoré v sebe kedysi hlboko
pochovala. Ten pocit ju tak trochu i znepokojoval, ale vnímala
to skôr ako niečo príjemné. Nevedela však, čo si počať so svoji­
mi nepokojnými rukami, takže si prehrabla vlasy a natočila si
pramienok vlasov na prst. „Čo tu robíš?“
„Mason?“ ozval sa Noah spoza nej a načiahol k nemu ruku.
„Noah Rowley.“
Mason sa očividne musel premáhať, aby z nej odtrhol pohľad.
Pozrel sa na Noaha a potriasol mu rukou. „Rád vás spoznávam,
pane.“
Rissi preglgla, stojac medzi nimi dvomi. O čo tu išlo?
„Ris, zoznám sa s  novým členom nášho tímu Masonom
Rogersom.“

353
POĎAKOVANIE
Ďakujem…
… Ježišovi – bez teba by sa nič z tohto nestalo a nič by nemalo
zmysel. Ďakujem ti za všetko, čo mi dávaš a robíš pre mňa, i za
tvoju milostivú lásku.
… Mikovi – za to, že si každý deň mojím hrdinom. Neskonale ťa
milujem.
… Kayle – za všetku tú pomoc, láskavosti a lásku.
… Tyovi – za to, že ma stále učíš, aký je život zázrak.
… mojim vnúčatkám – za to, že ste naplnili môj život radosťou.
… Davovi – za všetko, čo pre mňa robíš. Je požehnaním pracovať
s tebou.
… Janet – za tvoje usmerňovanie, podporu a priateľstvo.
… Crissy, Amy a Joy – za to, že ma povzbudzujete, podporujete
a dodávate mi odvahu. Veľmi si vážim vašu veľkorysosť
a oceňujem vašu kreativitu.
… Debb – za to, že máš také veľké srdce.
… Kate – za úžasnú prácu, vďaka ktorej vyzerám ako lepšia
autorka, než naozaj som. Veľmi si to vážim.
… Noelle a Amy – za všetko, čo ste pre mňa za posledné roky
spravili. Urobili ste úplne všetko, čo sa dalo, aby ste ma
podporili, a ja som za to neskutočne vďačná.
… Lise – mojej milovanej sestre. Ľúbim ťa.
… Dee – za tvoju kreativitu a za to, že sa so mnou delíš
o nekonečnú Božiu lásku a si mi skvelou priateľkou. Ďakujem
Bohu za každú chvíľu s tebou.
… doktorovi Weinmanovi – za čas, ktorý mi venoval, za brilantné
a neuveriteľne invenčné nápady k príbehu. Som vám za vaše
rady neskutočne vďačná.

355
Autorka bestsellerov podľa New York Times Dee Hendersonová
označila Dani Pettreyovú za poprednú autorku v žánri roman-
tický triler. Predalo sa už viac ako pol milióna jej románov.
Nedočkaví čitatelia zakaždým netrpezlivo čakajú na vydanie
ďalšieho románu. Dani vo svojich príbehoch spája napínavé
čítanie trileru dvíhajúce adrenalín s príchuťou romance so šťast-
ným koncom. Jej romány vytŕčajú z davu „vďaka dynamickosti,
výstižným dialógom a  sympatickým postavám“ (Publishers
Weekly), „pútavo vystavaným dejovým linkám“ (RT  Book
Reviews) a  pikantným prvkom romance (USA Today). Série
Aljašská odvaha a  Chrabrosť z  Chesapeaku získali uznanie
od čitateľov i kritikov a niekoľko mesiacov sa držali na popred-
ných priečkach rebríčku bestsellerov CBA*.
Od detstva náruživo čítala tajomné príbehy hlavnej postavy
knižnej série Nancy Drewovej.** Dani vždy bavili tajomstvá
a napätie. Svoj talent na písanie takýchto príbehov považuje za
požehnanie. Zbožňuje tento žáner, kde nechýbajú zaujímavé
zápletky, nebezpečenstvo, láska a  túžba po nádeji a  záchrane.
Ako autorka sa teší z toho, že sa môže s čitateľmi podeliť o prí-
behy, ktoré vníma ako dar od Boha. Žije s  manželom v  štáte
Maryland a odtiaľ takto vyšetruje vraždy a zločiny. Má dve vydaté
dcéry, a teda i dvoch zaťov a dvoch roztomilých vnúčikov, ktorí
žijú takisto v  Marylande. Pre viac informácií o  jej románoch
navštívte jej webovú stránku www.danipettrey.com.

* CBA – CHRISTIAN TRADE ASSOCIATON – The Association for

Christian Retail – organizácia podporujúca kresťanskú literatúru
** Nancy Drew Mystery Stories – knižný seriál vydával Edward Stratemeyer,
autormi je kolektív autorov pod pseudonymom Carolyn Keene

357
 Studený výstrel, DANI PETTREYOVÁ
Griffin McCray a jeho traja najlepší priatelia si celý život
naplánovali už na univerzite. Griffin a Luke Gallagher sa
pridajú k baltimorskej polícii, Declan Grey sa stane riadi-
teľom FBI a Parker Mitchell kriminalistickým technikom.
Tesne pred promóciou však Luke zmizne a ich svet sa zrúti
a priateľstvo rozpadne.
V súčasnosti už Griffin nepracuje na polícii a svojich
priateľov dávno opustil. Stal sa strážcom parku v Gettys­burgu. Jeho pokojný
život naruší nález kostry blízko Little Round Topu, a nie sú to ostatky z ob-
dobia občianskej vojny. Griffin sa chce prípadu rýchlo zbaviť, ale očarujúca
forenzná antropologička Finley Scottová nájde dôkazy, že vrahom je elitný
ostreľovač. Keď prípad prevezme agent FBI Declan Grey, stretne sa minulosť
s prítomnosťou. Griffin si uvedomí, že zhubnej špirále zločinu, nebezpečen-
stva a  vraždy sa vyhne len vtedy, keď sa vyrovná s  najtemnejšími morami
svojho života.
288 strán

Kliatba Misty Wayfairovej,

JAIME JO WRIGHTOVÁ
Pátranie po osude matky privádza Theu Reedovú na
prelome devätnásteho a  dvadsiateho storočia do mesteč-
ka Pleasant Valley vo Wisconsine. Dôkazy ju dovedú do
miestnej psychiatrickej liečebne. Tam ako fotografka od-
krýva mnohé tajomstvá. Netušila, že pri hľadaní mamy
prebudí legendu o  zavraždenej Misty Wayfairo­vej, ktorá vraj straší v  okolí
a jej zjavenie je predzvesťou smrti.
O sto rokov neskôr dostane Heidi Laneová znepokojujúci list od mamy,
ktorá bojuje s demenciou. Prosí ju, aby prišla do Pleasant Valley a dozvedela
sa, kto vlastne je. Keď Heidi v lese pri ruinách psychiatrickej liečebne zazrie
ducha ženy, dávny príbeh o Misty Wayfairovej znovu ožíva a mladá žena sa
začína báť o svoj život.
Hoci v inej dobe, obe ženy sa usilujú zistiť, kto vlastne sú a odkiaľ pochá-
dzajú. Zároveň musia prekonať hrozivú a záhadnú kliatbu, ktorá ich navždy
spojila.
344 strán
 Tajomstvo domu na Foster Hille,
JAIME JO WRIGHTOVÁ
Kaine Prescottová v zúfalej túžbe po novom začiatku na-
slepo kúpi starý dom v rodnom meste svojho starého otca
vo Wisconsine. Jediný pohľad na opustený dom v nej však
okamžite rozpúta pochybnosti, či jej rozhodnutie nebolo
unáhlené. Na svetlo sveta pomaly vychádza temná história
starého domu a Kaine je nútená čeliť desivému poznaniu, že nemá kam ujsť.
O storočie skôr predstavuje dom na Foster Hille pre Ivy Thorpeo­vú iba
bolestné spomienky. Keď sa na  jeho pozemku nájde neznáma mŕtva žena,
Ivy cíti potrebu odhaliť jej identitu. Pátranie ju však vženie do nebezpečných
vôd, oživí bolestné spomienky a vyžiada si spoluprácu s mužom, ktorý jej
zlomil srdce. Podarí sa Ivy objasniť záhadu a nájsť novú nádej skôr, než vy-
hasnú ďalšie životy – vrátane jej vlastného?
312 strán

Zúčtovanie pri Gossamerskom rybníku,

JAIME JO WRIGHTOVÁ
Gossamer Grove na Stredozápade USA už sto rokov pôso-
bí ako idylické mestečko plné čestných ľudí. Lenže Anna-
lise Forsythová vie, aké bolestné tajomstvá sa skrývajú za
dokonalou fasádou. Sama jedno má. Za záhadných okol-
ností odrazu zdedí polorozpadnutý obytný príves p ­ lný fo-
tografií, starých úmrtných oznámení a evanjelikálnych letákov. Ani náhodou
však nečaká, že odhalí také temné a hrozivé záhady.
O  sto rokov skôr sa po príchode kontroverzných, no ­charizmatických
bratov – evanjelikálnych kazateľov – Gossamer Grove zmieta vo víre ­chaosu.
Keď Libby Sheffieldová, ktorá pracuje v  redakcii otcových novín, dostane
úmrtné oznámenie o  smrti uznávaného miestneho diakona ešte pred jeho
smrťou, udalosti naberú rýchly spád a do života obyvateľov zasiahne vražda.
Libby sa spolu s diakonovým synom snaží prísť zločinu na koreň. Je jasné, že
v meste nastalo zúčtovanie, no keď sa v redakcii objaví ďalšie parte, uvedomia
si, ako hlboko až siaha nebezpečenstvo, ktorému sa rozhodli čeliť.
Dve ženy, ktoré delí sto rokov, musia objasniť záhady ich rodného mesta
skôr, než bude neskoro a ony prídu o svoju budúcnosť a o svoje duše.
328 strán
 Vydalo vydavateľstvo i527.net, s.r.o.,
v roku 2020 ako svoju 49. publikáciu.

Preklad z anglického originálu The Killing Tide :

Mirka Molnárová Novysedláková
Jazyková korektúra: Jana Lučeničová
Grafická úprava: Ľudmila Králiková
Tlač: ZAEX

Prvé vydanie

ISBN 978-80-89822-41-6

Hľadáte knihy #KdeDobroVíťazí?

Sledujte naše vydavateľstvo
fb.com/KnihyKdeDobroVitazi
INSTA @vydavatelstvo_i527net