ELLE KENNEDYOVÁ

NÁVRH

Preložila Klára Kruteková

 Elle Kennedyová
THE DEAL

Copyright © 2015 by Elle Kennedy

Translation © 2019 by Klára Kruteková
Cover design © mortergorm.dk
Slovak edition © 2019 by IKAR, a.s.

Z anglického originálu The Deal

(Elle Kennedy Inc., USA 2015)
preložila Klára Kruteková.
Redigovala Andrea Vargovčíková.
Obálku podľa originálu upravil Augustín Putera.
Technická redaktorka Helena Oleňová.
Vydalo vydavateľstvo IKAR, a.s. – YOLI, Bratislava, v roku 2019
ako svoju 1458. publikáciu v elektronickej podobe.
Sadzba a zalomenie do strán PRO 2, a. s., Bratislava.

ISBN 978-80-551-6656-8
 1
Hannah

Ani nevie, že existujem.

Už miliónty raz za posledných štyridsaťpäť minút som sa
nenápadne pozrela na Justina Kohla. Bol taký nádherný, že
mi z pohľadu naňho zvieralo hrdlo. Aj keď by som asi mala
použiť iné prídavné meno, pretože podľa mojich kamarátov
muži nemajú radi, keď ich niekto nazve nádhernými.
Ale pre zmilovanie Božie, aké iné slovo vystihne drsné črty
jeho tváre a hnedé oči, zrkadliace jeho krásnu dušu? Dnes mal
na hlave šiltovku, ja som však dobre vedela, čo sa pod ňou
skrýva: husté hnedé vlasy, také, ktoré vyzerajú ako hodváb
a pri pohľade na ne máte sto chutí zaboriť do nich prsty.
Počas piatich rokov od znásilnenia sa mi rozbúchalo srdce
len pre dvoch chalanov.
Prvý ma odmietol.
A tento si ma vôbec nevšímal.
Profesorka Tolbertová práve prednášala svoj sklamaný pre-
jav. Už tretí za posledných šesť týždňov.
Prekvapenie! Sedemdesiat percent triedy dostalo z polroč-
ného testu známku C a horšiu.
A ja? Dala som to na pána. Klamala by som, keby som
tvrdila, že ma to veľké červené zakrúžkované áčko s výkriční-
kom totálne neprekvapilo.

3
 Znovu som napísala nekonečné kraviny, len aby som za-
plnila celú stranu.
Predmet filozofická etika mal byť hračka. Profesor, ktorý
nás učil predtým, zostavoval test z otázok s možnosťami, pri
ktorých sme nemuseli zapájať mozog, a záverečná „skúška“
pozostávala z eseje, v ktorej sme mali reagovať na nejakú mo-
rálnu dilemu.
Dva týždne pred začiatkom semestra však profesor Lane
umrel na infarkt. Počula som, že ho našla na zemi v kúpeľni
jeho upratovačka. Nahého. Chudák profesor.
Našťastie (áno, teraz hovorím úplne sarkasticky), jeho ho-
diny prebrala Pamela Tolbertová. Na Briarskej univerzite je
nová a je to typ profky, ktorá od študentov vyžaduje, aby sa
s jej predmetom zžili a „zahĺbili“ sa do materiálov. Keby sme
boli vo filme, ona by predstavovala tú mladú ambicióznu uči-
teľku, ktorá nastúpi do školy v malomeste a inšpiruje všetkých
nespratníkov, aby odložili zbrane a vzali do ruky ceruzku, a na-
koniec si zlepšia známky natoľko, že všetci pôjdu na Harvard.
A podobné sračky. A Hilary Swanková dostane za svoj herecký
výkon Oscara.
Ibaže nie sme vo filme a jediné, čo Tolbertová vo svojich
študentoch vzbudila, je nenávisť. A ona netuší, prečo v jej trie-
de nikto neexceluje.
Dôvod znie: odpoveď na jedinú z otázok v jej testoch by sa
dala rozpísať na diplomovku.
„Som ochotná dať opravný test tým, čo neprešli alebo dostali
známku C mínus a horšiu.“ Tolbertová skrčila nos, akoby jej
mozog nedokázal prijať, že je potrebné niečo ako opravný test.
A to slovo – ochotná? Jasné. Počula som, že sa na ňu sťažo-
vala kopa študentov svojim študijným poradcom, preto som
mala podozrenie, že ju vedenie prinútilo dať každému šancu
na opravák. Na školu nevrhalo dobré svetlo, keď viac než po-
lovica študentov v kurze prepadala, hlavne ak nešlo len o laj-

4
dákov. Dokonca aj bifľoška ako Nell, ktorá sa práve vedľa mňa
rozčuľovala, polročný test totálne pokašľala.
„Tým, čo napíšu opravný test, sa známky z oboch testov
spriemerujú. Ak ho napíšete horšie než prvý, bude platiť pô-
vodná známka,“ dodala Tolbertová.
„Nemôžem uveriť, že máš áčko,“ zašepkala mi Nell.
Vyzerala tak smutne, že mi jej prišlo trochu ľúto. S Nell sme
neboli najlepšie kamošky ani nič podobné, od septembra sme
však sedeli vedľa seba, takže sme sa spoznali. Chcela sa stať
lekárkou a pochádzala z veľmi cieľavedomej rodiny, ktorá by
jej poriadne vyčistila žalúdok, keby sa dozvedela o jej štvrťroč-
nej známke.
„Ani ja,“ odvetila som. „Vážne. Prečítaj si moje odpovede.
Sú to len nesúvislé nezmysly.“
„Môžem?“ Zrazu znela ako vo vytržení. „Som strašne zve-
davá, čo Tyranka považuje za materiál na áčko.“
„Večer ti to naskenujem a pošlem mailom,“ sľúbila som.
Len čo nás Tolbertová pustila, v posluchárni zaznelo niečo
v zmysle „vypadnime odtiaľto“. Notebooky sa zaklapli, zošity
padali do tašiek, stoličky hrmotali.
Justin Kohl zastal vo dverách a s niekým sa rozprával. Môj
pohľad vystrelil tým smerom ako raketa. Bol nádherný.
Už som spomínala, aký je nádherný?
Civela som na jeho krásny profil a dlane mi vlhli. V našej
škole bol nový, netušila som však, z akej univerzity prestúpil.
No aj keď sa v okamihu stal hviezdnym útočníkom, ani zďa-
leka sa nesprával ako iní športovci v našej škole. Neproducí-
roval sa po chodbách s výrazom „ja som boh“ na tvári a po je-
ho boku sa neobjavovalo každý týždeň iné dievča. Videla som
ho smiať sa a vtipkovať so spoluhráčmi, no vyžaroval inteli-
gentné vibrácie, až som mala pocit, že sa v ňom ukrýva ešte
väčší potenciál.
A preto som ho ešte väčšmi túžila spoznať.

5
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Nemala som vo zvyku zabuchnúť sa do frajerov, tento ma
však zmenil na bezduchú kôpku nešťastia.
„Zase zízaš.“
Nellin posmešok mi nahnal červeň do líc. Pri slintaní nad
Justinom ma prichytila viac než raz a bola jedna z mála ľudí,
ktorým som sa priznala, že sa mi páči.
Vedela o tom aj moja spolubývajúca Allie. A ďalší kamaráti?
Preboha, nie. Väčšina z nich študovala ako hlavný predmet
hudbu alebo divadlo, takže sme tvorili niečo ako umeleckú par-
tiu. Alebo dokonca emo. Okrem Allie, ktorá od prvého ročníka
striedavo chodila a rozchádzala sa s chalanom z bratstva, sa
všetci moji priatelia elite na Briarskej smiali. Nie vždy som sa
do toho zapájala (klebety sú pod moju úroveň), ale, povedzme
si otvorene, väčšina populárnych deciek boli úplní kreténi.
Ukážkový príklad: Garrett Graham, ďalší hviezdny atlét
z nášho ročníka. Presúšal sa po škole, akoby ju vlastnil. A tak
trochu aj hej. Stačilo mu lusknúť prstami a v okamihu mu po
boku stálo nedočkavé dievča. Alebo mu skočilo do lona. Alebo
mu rovno vopchalo jazyk do hrdla.
Hoci dnes sa ako kráľ netváril. Takmer všetci vrátane Tol-
bertovej už odišli, len on zostal sedieť na mieste, so zaťatými
päsťami po stranách zošita.
Pravdepodobne skúšku takisto neurobil, jeho som však ne-
ľutovala. Briarská je známa dvomi vecami – hokejom a ame-
rickým futbalom. To nie je nič nezvyčajné, keďže Massachu-
setts je domovom oboch – Patriotov aj Bruinsov. Športovci,
ktorí hrali za Briarskú, sa vždy stávali profesionálmi, a počas
školy dostávali všetko ako na striebornom podnose. Vrátane
známok.
Takže áno, možno som bola trochu škodoradostná, ale pri
pohľade na kapitána hokejového tímu, ktorý vyhral šampio-
nát a zároveň dostal od Tolbertovej nedostatočnú ako bežný
smrteľník, vo mne vyvolal pocit zadosťučinenia.

6
 „Skočíme do bufetu?“ navrhla Nell, kým si brala knihy z la-
vice.
„Nemôžem. O dvadsať minút mám skúšku.“ Vstala som,
no nekráčala s ňou k dverám. „Choď dopredu. Musím si skon-
trolovať rozvrh. Nepamätám si, kedy mám ďalšiu konzultáciu.“
Konzultácie boli ďalšia „výhoda“ Tolbertovej hodín – okrem
účasti na jej prednáškach sme boli nútení zúčastňovať sa aj na
dvoch tridsaťminútových konzultáciách za týždeň. Našťastie
ich mala na starosti jej asistentka Dana, oplývajúca kvalitami,
ktoré Tolbertovej chýbali. Napríklad zmyslom pre humor.
„Okej,“ odvetila Nell. „Uvidíme sa neskôr.“
„Jasné,“ zavolala som za ňou.
A vtom po začutí môjho hlasu zastal Justin vo dverách
a otočil hlavu.
Panebože.
Nedokázala som zastaviť príval červene do líc. Toto bol náš
prvý očný kontakt a ja som netušila, ako mám zareagovať. Po-
zdraviť? Zamávať? Usmiať sa?
Nakoniec som sa odhodlala na takmer nebadané prikýv-
nutie na pozdrav. Pohodové a ľahostajné prikývnutie, ktoré
sa dokonale hodilo k sofistikovanej tretiačke na vysokej.
Nadvihol kútiky úst do jemného úškrnu a mne sa rozbú-
chalo srdce. Kývol mi a zmizol.
Civela som na dvere. Môj pulz dosahoval rýchlosť svetla.
Doriti, po šiestich týždňoch dýchania toho istého vzduchu
v posluchárni si ma konečne všimol.
Kiežby som mala dosť odvahy a šla za ním. Pozvala ho na
kávu alebo na večeru. Alebo na neskoré raňajky. Počkať, po-
užívajú ľudia v našom veku slovné spojenie neskoré raňajky?
Chodidlá mi však vrástli do lesklej laminátovej podlahy.
Lebo som bola zbabelá. Áno, posrato zbabelá. Hrozila som
sa toho, že by odmietol, a ešte väčšmi toho, že by súhlasil.
Keď som začala chodiť na vysokú, cítila som sa fajn. Prob-

7
lémy z minulosti som hodila za hlavu a konečne som prestala
byť prehnane ostražitá. Bola som pripravená znovu začať ran-
diť. Chodila som s niekoľkými chalanmi, no okrem Devona,
môjho ex, mi pri žiadnom z nich nelietali také motýliky v bru-
chu ako pri Justinovi Kohlovi. A to ma desilo.
Krôčiky.
Presne tak. Krôčiky. To bola obľúbená rada mojej tera-
peutky a nemohla som poprieť, že mi to skutočne pomáha-
lo. Carole mi vždy prízvukovala, aby som sa sústredila na
malé víťazstvá.
Takže... dnešné víťazstvo... kývla som Justinovi a on sa na
mňa usmial. Na ďalšej hodine sa naňho možno aj usmejem.
A potom možno zo seba vysúkam aj ten nápad s kávou, obe-
dom alebo s neskorými raňajkami.
Zhlboka som sa nadýchla a zamierila do uličky, vychutná-
vajúc si víťazstvo, aj keď bolo nepatrné.
Krôčiky.

Garrett

Nedostatočná.
Doriti, nedostatočná.
Timothy Lane tu pätnásť rokov rozhadzoval áčka ako men-
tolky. A keď prídem ja? Lanove hodinky dotikajú a na jeho
miesto nastúpi Pamela Tolbertová.
Bolo to oficiálne. Táto žena bola môj úhlavný nepriateľ. Už
pri pohľade na jej úhľadné písmo, ktorým zaplnila každý
prázdny priestor na okrajoch môjho štvrťročného testu, som
mal chuť zmeniť sa na Hulka a roztrhať ho na márne kúsky.
Z väčšiny predmetov som mal áčka, ale teraz, keď som do-
stal F z filozofickej etiky a C plus zo španielskej histórie, klesol
môj priemer na C mínus.

8
 A na to, aby som mohol hrať hokej, som potreboval aspoň
C plus.
Zvyčajne som s udržaním priemeru nemal problémy. Nie
som hlúpy, napriek tomu, čo si o mne mnohí myslia. Vlastne
som bol rád, že si to o mne myslia. Hlavne ženy. Imidž jaskyn-
ného muža, ktorý je dobrý na jedinú vec, ich skôr vzrušoval.
Nehľadal som nič vážne, preto mi príležitostné rozptýlenie
s pipkami, ktoré chcú len môjho vtáka, vyhovovalo. Aspoň
som sa mohol sústrediť na hokej.
Ak si však nezlepším známky, žiadny hokej nebude. Čo je
na Briarskej najhoršie? Náš dekan vyžadoval dokonalosť –
akademickú aj atletickú. Zatiaľ čo v iných školách boli voči
športovcom zhovievavejší, Briarská mala voči nám nulovú to-
leranciu.
Sprostá Tolbertka. Keď som sa jej na začiatku semestra pý-
tal, čo mám urobiť, aby som mal dobré známky, tým svojím
nosovým hlasom mi povedala, že mám chodiť na konzultácie
a učiť sa so študijnou skupinou. Urobil som oboje. Takže ak
nezoženiem nejaké múdre decko, čo si založí na tvár masku
s mojím ksichtom, aby za mňa urobilo opravák... som v keli.
Od beznádeje som si mimovoľne hlasno povzdychol a kú-
tikom oka som zaregistroval, že sa niekto vyľakane mykol.
Šklblo aj mnou, lebo som si myslel, že sa utápam v žiali
osamote. To dievča, čo počas prednášky sedelo vzadu, však
práve kráčalo uličkou smerom ku katedre.
Mandy?
Marty?
Nedokázal som si spomenúť na jej meno. Možno preto, le-
bo som sa jej naň nikdy nepýtal. Ale bola to kočka. Oveľa väč-
šia, než som si myslel. Pekná tvár, tmavé vlasy, sexi telo... Do-
riti, ako to, že som si to sexi telo nikdy nevšimol?
No teraz už hej. Úzke džínsy jej obopínali guľatý zadoček,
ktorý priam kričal „stisni ma“, a sveter s véčkovým výstrihom

9
ukrýval celkom zaujímavý obsah. Nestihol som však poobdi-
vovať ani jednu z týchto príťažlivých stránok, lebo si všimla,
že na ňu zízam, a zamračila sa.
„Všetko v poriadku?“ opýtala sa a zabodla do mňa pohľad.
Niečo som si zamrmlal popod nos. Nemal som náladu na
debatu.
Tmavé obočie jej vyskočilo. „Prepáč, nerozumiem reči tvoj-
ho kmeňa.“
Skrkval som test do guľôčky a odsunul sa na stoličke. „Vra-
vím, že všetko v poriadku.“
„Tak fajn.“ Mykla plecami a pokračovala v ceste.
Podišla k tabuli s termínmi konzultácií. Prehodil som si cez
plecia bundu s logom hokejového tímu a do vrecka ruksaka
som si strčil ten žalostný test.
Tmavovlasé dievča kráčalo späť cez uličku. Mona? Mol-
ly? M na začiatku sa mi zdalo správne, ale zvyšok ostával zá-
hadou. Svoj test držala v ruke, no nenakukol som doň, pred-
pokladal som, že ho neurobila ako všetci ostatní.
Nechal som ju prejsť a vošiel do uličky až za ňou. No nie
preto, lebo som džentlmen. Jednoducho som si chcel ešte raz
prezrieť jej zadok. Bol sakramentsky sexi a ďalší pohľad naň
mi neprekážal. Nasledoval som ju k východu a až vtedy som
si uvedomil, aká je maličká. Bol som jeden krok za ňou a videl
som jej temeno.
Pri dverách sa zapotácala a všetky knihy jej popadali na zem.
„Doriti. Som taká nemotorná.“
Klesla na kolená a ja s ňou, lebo napriek predošlému tvrde-
niu, keď som chcel, dokázal som sa správať ako džentlmen.
A džentlmen by jej pomohol pozbierať knihy zo zeme.
„Och, nemusíš mi pomáhať. Zvládnem to,“ trvala na svojom.
V tej chvíli som však už držal jej test, a keď som zbadal tú
známku, padla mi sánka.
„Doriti. Ty si dostala áčko?“ opýtal som sa šokovane.

10
 Nesúhlasne sa usmiala. „Netuším, ako sa mi to podarilo.
Bola som si istá, že som to neurobila.“
„Ty kokos.“ Akoby som práve vrazil do Stevena Hawkinga,
ktorý mi pred očami máva všetkými tajomstvami vesmíru.
„Môžem si prečítať tvoje odpovede?“
Znovu jej vyskočilo obočie. „Trochu drzé, nemyslíš? Ani sa
nepoznáme.“
Prevrátil som oči. „Zlatko, nepožiadal som ťa, aby si sa vy-
zliekla. Len som ti chcel nakuknúť do testu.“
„Zlatko? Nieže drzé, ale bezočivé.“
„Viac sa ti páči oslovenie slečna? Alebo madam? Použil by
som tvoje meno, ale nepoznám ho.“
„Samozrejme, že nie.“ Vzdychla si. „Som Hannah.“ Veľa-
vravne sa odmlčala. „Garrett.“
Fajn, s tým písmenom M som sa dosť sekol.
Neušlo mi, ako zdôraznila moje meno, akoby vravela: Ha!
Viem, ako sa voláš, idiot!
Pozbierala zvyšné knihy a vstala, no ja som jej test hneď
nepodal. Vyskočil som na rovné nohy a začal si čítať jej odpo-
vede. Ako som nimi prechádzal, nálada sa mi ešte zhoršovala,
pretože ak Tolbertová od nás očakávala takúto analýzu, bol
som v háji. Dofrasa, mám predsa dôvod, prečo som si za hlav-
ný predmet vybral dejiny – zaoberám sa faktmi. Čierne na
bielom. Toto sa udialo tej a tej osobe, v tom čase a takéto ná-
sledky to malo.
Jej odpovede boli zamerané na teoretické táraniny a na to,
ako by filozofi odpovedali na rôzne morálne dilemy.
„Ďakujem.“ Podal som jej test a zakvačil si palce o pútka na
nohaviciach.
„Hej, počuj. Nemohla by si... nedalo by sa...“ mykol som ple-
com. „Vieš...“
Myklo jej perami, akoby zadržiavala smiech. „Vlastne,
neviem.“

11
 Vydýchol som. „Budeš ma doučovať?“
Jej zelené oči – najtmavšej zelenej farby, akú som kedy vi-
del – orámované hustými čiernymi mihalnicami sa v sekunde
zmenili z prekvapených na skeptické.
„Zaplatím ti,“ dodal som chvatne.
„Och. Hm. Jasné, že by si mi zaplatil. Ale...“ pokrútila hla-
vou. „Prepáč, nemôžem.“
Snažil som sa skryť sklamanie. „No tak, urob mi láskavosť.
Ak neurobím opravák, nezmestím sa do priemeru. Prosím.“
Hodil som na ňu úsmev, pri ktorom sa mi urobia jamky na lí-
cach a dievčatá sa z nich roztápajú na kolomaž.
„Funguje to?“ opýtala sa zvedavo.
„Čo?“
„Ten chlapčenský úškrn... Pomáha ti dosiahnuť všetko, čo
chceš?“
„Vždy,“ odvetil som bez váhania.
„Takmer vždy,“ opravila ma. „Pozri sa, je mi ľúto, ale vážne ne-
mám čas. Už teraz pendlujem medzi školou a prácou a blíži sa
zimné predstavenie, takže mám ešte menej času ako zvyčajne.“
„Zimné predstavenie?“ zopakoval som nechápavo.
„Prepáč, zabudla som. Nezaujíma ťa nič, čo sa netýka ho-
keja.“
„A kto je teraz bezočivý? Vôbec ma nepoznáš.“
Vzdychla si. „Môj hlavný predmet je hudba. Umelecká fa-
kulta organizuje dvakrát ročne predstavenia, zimné a jarné. Ví-
ťaz dostane štipendium päťtisíc dolárov. Je to veľká vec. Ľudia
od fachu sem kvôli tomu letia z celej krajiny. Agenti, producenti,
hľadači talentov... takže, hoci by som ti rada pomohla...“
„Nepomôžeš,“ zamrmlal som. „Tváriš sa, že sa ti so mnou
nechce ani len baviť.“
Jej myknutie plecami ma ešte väčšmi zabolelo. „Mám skúš-
ku. Mrzí ma, že si to neurobil, ale ak ti to zlepší náladu, ne-
urobil to nikto.“

12
 Prižmúril som oči. „Okrem teba.“
„Neviem prečo. Tolbertovej sa páčia moje drísty. Je to dar.“
„Taký dar by som chcel mať. Prosím, majstre, nauč ma tak
drístať.“
Veľa nechýbalo a padol by som pred ňou na kolená a pro-
síkal, no ona už vchádzala do dverí. „Vieš, že existuje študijná
skupina, však? Môžem ti dať číslo na...“
„Už v nej som,“ zamrmlal som.
„Och. Nuž, viac už pre teba nemôžem urobiť. Veľa šťastia
pri opraváku. Zlatko.“
Vyšla von a nechala ma stáť a zízať do prázdna. Neuveri-
teľné. Každé dievča v škole by si dalo koleno vŕtať, len aby mi
mohlo pomôcť. A ona? Utiekla, akoby som ju požiadal, aby
zavraždila mačku ako obetu satanovi.
Ocitol som sa tam, kde predtým, ako Hannah bez M zapá-
lila iskierku nádeje.
V úplnej riti.

13
 2
Garrett

Keď som po stretnutí študijnej skupiny vošiel do obývačky,

moji spolubývajúci boli totálne ožratí. Konferenčný stolík sa
prehýbal pod prázdnymi plechovkami od piva, nad nimi vy-
čnievala takmer prázdna fľaška Jacka. Bolo mi jasné, že je Lo-
ganova, pretože vyznával filozofiu, že pivo je len pre slabochov.
Jeho slová, nie moje.
Vo chvíli, keď som vošiel, Logan a Tucker divoko zápasili
v Ice Pro, pohľady mali prilepené na plochej obrazovke a zúrivo
klikali do joystickov. Logan ma zaregistroval a na sekundu mu
pohľad preskočil k dverám. Vzápätí prehral.
„Dopekla, áno!“ zajasal Tuck, keď jeho obranca vypálil puk
popri Loganovom brankárovi a na obrazovke zasvietilo skóre.
„Doriti!“ zahrešil Logan. Zastavil hru a prebodol ma pohľa-
dom. „Dopekla, čo to robíš, G? Práve ma tvojou vinou nabil.“
Neodpovedal som, lebo moju pozornosť upútali polonahé
telá v kúte miestnosti. Dean, samozrejme. Do pol pása nahý
a bosý sedel v kresle s blondínou v čipkovanej podprsenke a kra-
tučkých šortkách v lone. Neúnavne sa mu šúchala o rozkrok.
Ponad plece pipky sa na mňa zahľadeli jeho tmavomodré
oči. „Graham! Kde si bol, kámo?“ zamrmlal opito.
No skôr než som mu stihol odpovedať, už sa oblizoval
s blondínkou.

14
 Z neznámeho dôvodu sa Deanovi páčilo robiť to s babami
všade okrem svojej izby. Naozaj. Vždy keď som sa otočil, od-
dával sa orgiám. Na kuchynskej linke, na gauči v obývačke, na
jedálenskom stole – ten chalan to robil na každom centimetri
priestoru, o ktorý sme sa my štyria spolubývajúci delili. Sprá-
val sa ako gigolo a vôbec sa za to nehanbil.
Na druhej strane, prečo by som ho mal súdiť? Nežil som
ako mních a Logan s Tuckom už vôbec nie. Nebudem chodiť
okolo horúcej kaše. Hokejisti boli jednoducho nadržaní idioti.
Keď sme neboli na ľade, zvyčajne sme sa zabávali s pipkou
alebo aj s dvomi. Alebo tromi, ak sa voláte Tucker a je minu-
loročný Silvester.
„Už hodinu ti vypisujem správy, kámo,“ informoval ma
Logan.
Chalan s masívnymi plecami sa zhrbil nad stolom a odpil
si whisky z fľaše. Logan bol skvelý obranca, jeden z najlepších,
s akým som kedy hral, a zároveň najlepší kamarát, akého som
kedy mal. Pokrstili ho ako Johna, no volali sme ho Logan, pre-
tože aj Tucker sa v skutočnosti volal John. Našťastie, Dean bol
iba Dean, vďaka čomu sme nemuseli používať jeho dlhokán-
ske priezvisko: Heyward-Di Laurentis.
„Vážne, kde si, dopekla, bol?“ zamrmlal Logan.
„So študijnou skupinou.“ Vzal som si zo stola plechovku
a otvoril ju. „O akom prekvapení si to bľabotal?“
Na základe gramatiky Loganových správ som vždy dokázal
odhadnúť, aký je ožratý. A v ten večer sa zrúbal pod obraz Bo-
ží, lebo som sa musel zahrať na Sherlocka, aby som tie slová
dešifroval. Prekv znamenalo prekvapenie. Vylúštiť slovo zraps
mi trvalo o niečo dlhšie, mohlo to byť zdvihni riť a padaj sem.
Pri Loganovi však človek nikdy nevedel.
Zo svojho bidielka na gauči sa naširoko vyškieral. Zázrak, že
mu neodtrhlo sánku. Ukázal palcom na plafón a povedal:
„Choď hore a uvidíš.“

15
 Prižmúril som oči. „Prečo? Čo tam je?“
Logan sa zachechtal. „Keby som ti to povedal, už by to ne-
bolo prekvapko.“
„Prečo mám pocit, že ste na mňa niečo ušili?“
„Kriste, G,“ zapišťal Tucker. „Máš vážny problém s dôverou.“
„To hovorí pako, čo mi prvý deň semestra narafičil do izby
medviedika čistotného.“
Tucker sa zaškeril. „Ale no tak, Bandit bol sakramentsky zla-
tučký. Bol to tvoj darček na privítanie.“
Ukázal som mu prostredník. „Iste, a potom som sa tvojho
darčeka nevedel zbaviť.“ Zamračil som sa naňho pri spomien-
ke na to, ako som musel zavolať troch chlapov na hubenie
škodcov, aby ho dostali z mojej izby.
„Len sa neposer,“ odvrkol Logan. „Proste choď hore. Ver mi,
neskôr mi poďakuješ.“
Veľavravné pohľady, ktoré si vymenili, vo mne vzbudili zve-
davosť. Trochu. Niežeby som prestal byť v strehu. Pri týchto
idiotoch nikdy.
Cestou z obývačky som si ešte ukradol dve plechovky pi-
va. Počas sezóny som nepil veľa, ale tréner nám dal týždeň
študijného voľna na štvrťročné testy a ešte nám zostávali
dva dni slobody. Moji spoluhráči, šťastní bastardi, mohli
stiahnuť večer dvanásť pív a na druhý deň hrať ako šampió-
ni. A ja? Po prepitej noci mi z bzučiaka na zápase ide roz-
trhnúť hlavu od bolesti a korčuľujem ako batoľa, čo si prvý
raz obulo korčule.
Po návrate k bežnému šesťdňovému tréningovému rozvrhu
sa konzumácia alkoholu u mňa zníži na limit jedno/päť. Jeden
drink v tréningové dni a päť po zápase. Žiadne výnimky.
Z času, ktorý mi zostával, som mal v pláne vyťažiť všetko,
čo sa dalo.
Vyzbrojený pivami som zamieril do svojej izby. Do hlavnej
spálne domu. Vôbec som sa neštítil využiť svoj post kapitána,

16
aby som ju získal. A verte mi, stálo to za tie zvady so spolu-
hráčmi. Súkromná kúpeľňa, zlatko.
Dvere do izby boli pootvorené, čo obnovilo moju podozrie-
vavosť. Opatrne som nazrel dnu, či tam nie je vedro s krvou,
potom som do dverí jemne štuchol. Otvorili sa a ja som vošiel
pripravený na nástrahu.
Bola tam.
Hoci skôr vizuálna. Dofrasa, dievča na mojej posteli vyzeralo
ako vystrihnuté z katalógu Victoria’s Secret.
Som chlap, preto nepoznám názvy polovice tých vecí, čo
mala na sebe. Videl som bielu čipku a ružové mašličky a veľa
nahej pokožky. A bol som šťastný.
„To ti trvalo.“ Kendall na mňa hodila sexi pohľad, hovoriaci
dnes ťa urobím šťastným, veľký chlapec, a môj vták podľa toho
aj zareagoval. „Ešte päť minút a bola by som odišla.“
„V tom prípade som prišiel v pravej chvíli.“ Prešiel som po-
hľadom po jej oblečení, pri ktorom mi tiekli slinky, a zavrčal
som: „Ou, zlatko, toto všetko je moje?“
Modré oči jej zvodne stmavli. „Ty vieš, že áno, žrebec.“
Tento rozhovor znel ako vystrihnutý z lacného porna. Ale
no tak, čo sa stane, keď chlap vojde do spálne a nájde ženu,
ktorá vyzerá takto? Je ochotný zahrať akúkoľvek hlúpu scénu,
ktorú si zaželá, aj keby sa mal tváriť, že priniesol pizzu sexi
mamičke.
S Kendall som si začal cez leto, pretože sme obaja zostali
v meste aj cez prázdniny. Párkrát sme šli do baru, slovo dalo
slovo, a potom si pamätám už len to, ako som vyvádzal v po-
steli so sexi babou z dievčenského spolku. No vyprchalo to
skôr, než sa minul štvrťrok, a okrem niekoľkých dráždivých
správ som Kendall až doteraz nevidel.
„Napadlo mi, že by si sa chcel pred tréningovým obdobím
trochu zabaviť,“ zapriadla a upravenými nechtami sa hrala
s mašličkou v strede podprsenky.

17
 „To ti napadlo správne.“
Zvlnila pery do úsmevu a kľakla si. Dofrasa, prsia jej doslova
kypeli z tej čipkovanej veci. Prstom ma volala k sebe. „Poď ku
mne.“
Neváhal som ani sekundu. Pretože... ako vravím... som chlap.
„Máš toho na sebe priveľa,“ poznamenala, zdrapila ma za
džínsy a rozopla gombík. Potiahla zips a o sekundu už ležal
môj vták v jej nastavenej dlani. Už niekoľko týždňov som ne-
bol prať, preto som zatiaľ chodil naostro. No z jej horúceho
pohľadu som vyčítal, že mi moje bezboxerkové dni úplne
schvaľuje.
Ovinula mi okolo neho prsty. Z pier sa mi vydral vzdych.
Och, áno. Niet lepšieho pocitu na svete, ako keď sa žena do-
týka vtáka.
Ba nie, omyl. Kendallin jazyk bol oveľa lepší než jej ruka.

O hodinu sa ku mne Kendall pritúlila a položila si hlavu na

moju hruď. Jej bielizeň a moje oblečenie ležali na zemi spolu
s prázdnou škatuľkou od kondómov a tubičkou lubrikantu,
ktorý sme vôbec nemuseli otvárať.
Pri tom túlení som trochu zneistel, ale nechcel som ju od-
kopnúť a poslať preč, hlavne keď do toho zvádzania vložila
toľko námahy.
A to ma znepokojovalo tiež.
Ženy sa zvyčajne nenahodia do drahej bielizne kvôli príle-
žitostnému sexu, no nie? Odohnal som tie myšlienky, no Ken-
dalline slová ich len potvrdili.
„Miláčik, chýbal si mi.“
Prvá myšlienka: No doriti.
Druhá myšlienka: Prečo?
Za celý čas, čo sme spolu boli, sa Kendall ani raz nepokúsila
spoznať ma bližšie. Keď sme nesexovali, ustavične rozprávala

18
o sebe. Vážne. Nepamätám si, že by mi odo dňa, čo sme sa
stretli, položila nejakú osobnú otázku.
„Och...“ Hľadal som správne slová, hocičo, čo by neobsaho-
valo slová aj, ty a mne. „Mal som toho veľa. Veď vieš, štvrťroč-
né testy.“
„Samozrejme, veď chodíme na tú istú výšku. Aj ja som sa
učila.“ Tón jej hlasu sa zmenil. „Chýbala som ti?“
A bolo to tu. Čo som mal na to povedať? Nechcel som kla-
mať, pretože to by ju ešte viac navnadilo. No nechcel som byť
idiot a priznať, že od nášho posledného sexu som na ňu ani
len nepomyslel.
Kendall sa posadila a prižmúrila oči. „Áno či nie, Garrett?
Chýbala som ti?“
Môj pohľad skĺzol k oknu. Áno, bol som na prvom poschodí
a zvažoval, že z neho vyskočím. Tak veľmi som sa chcel tejto
konverzácii vyhnúť.
Moje mlčanie hovorilo samo za seba a Kendall zrazu vyle-
tela z postele. Vlasy jej viali do všetkých smerov, kým si zbie-
rala oblečenie zo zeme. „Panebože. Ty si taký pako! Vôbec ti
na mne nezáleží, však, Garrett?“
Vstal som a zamieril rovno k svojim džínsom. „Záleží mi na
tebe,“ protestoval som. „Ale...“
Naštvane si naťahovala nohavičky. „Ale čo?“
„Ale myslel som, že nám obom je jasné, o čo ide. Nechcem
nič vážne.“ Ostro som na ňu pozrel. „Od začiatku som to dal
jasne najavo.“
Jej výraz trochu zmäkol a zahryzla si do pery. „Viem, ale...
myslela som si...“
Vedel som presne, čo si myslela... že sa do nej bezhlavo za-
milujem a náš príležitostný sex sa zmení na posraté Zápisky
jednej lásky.
Úprimne povedané, neviem, prečo som sa vôbec obťažoval
so stanovením pravidiel. Z vlastných skúseností som vedel, že

19
žiadna žena nejde do flirtu s tým, že to flirtom aj zostane.
Možno tvrdí presný opak, možno dokonca samu seba pre-
sviedča, že sex bez záväzkov jej vyhovuje, ale niekde vnútri dú-
fa a modlí sa, že to povedie k niečomu hlbšiemu.
A potom prídem ja, zloduch v súkromnej romantickej ko-
médii, a prasknem bublinu nádeje aj napriek tomu, že som
jej o svojich zámeroch nikdy neklamal a ani na sekundu ju ne-
zavádzal.
„Môj život je hokej,“ zachripel som. „Trénujem šesťkrát do
týždňa, hrám dvadsať zápasov za rok a ak hráme aj po sezóne,
tak ešte viac.. Kendall, na frajerku nemám čas. A ty si zaslúžiš
viac, než ti dokážem dať.“
Posmutnela. „Už nechcem len obyčajný flirt. Chcem byť
tvoja frajerka.“
Z úst mi takmer vyletelo ďalšie prečo, no zahryzol som si do
jazyka. Keby niekedy ukázala iný než sexuálny záujem, možno
by som jej to zhltol. Keďže to tak nebolo, vzťah so mnou moh-
la chcieť iba preto, lebo pre ňu predstavujem určitý status.
Preglgol som zlosť a znovu sa jej trápne ospravedlnil: „Pre-
páč. Ale teraz som niekde úplne inde.“
Kým som si zapol zips na džínsoch, Kendall sa zaoberala
svojím oblečením. Hoci slovo oblečenie bolo trochu nadne-
sené – mala iba spodnú bielizeň a trenčkot. To vysvetľovalo,
prečo sa Logan a Tucker po mojom príchode škerili ako idioti.
Keď vám pred dverami zastane baba iba v trenčkote, veľmi
dobre viete, že pod ním toho veľa nemá.
„Už sa s tebou nemôžem stretávať,“ povedala po chvíli, keď
sa jej pohľad stretol s mojím. „Keby sme v tom pokračovali,
ešte viac by som sa na teba namotala.“
To som nemohol poprieť, tak som to ani nerobil. „Ale za-
bavili sme sa spolu, nie?“
Najprv ma udrela, potom sa usmiala. „Áno, zabavili.“
Podišla ku mne, postavila sa na špičky a pobozkala ma. A ja

20
som jej bozk opätoval, no už nie s takou túžbou ako predtým.
Vymenili sme si jemný bozk. Slušný. Náš flirt stratil svoj účel
a ja som ju nechcel znovu na niečo navádzať.
„A tým som chcela povedať...“ Oči sa jej šibalsky zaleskli.
„... že keď zmeníš názor, daj mi vedieť.“
„Budeš prvá, komu zavolám,“ sľúbil som.
„Dobre.“
Vlepila mi pusu na líce a vyšla z dverí. Zostal som v nemom
úžase z toho, ako hladko to šlo. Pripravoval som sa na boj, no
ak nepočítam počiatočný výbuch hnevu, Kendall to zvládla
ako profíčka.
Keby všetky ženy súhlasili tak ľahko ako ona.
Áno, narážam na Hannah.
Po sexe vždy vyhladnem, preto som zišiel dolu pohľadať
nejakú poživeň. S radosťou som zistil, že nám ešte zostalo Tu-
ckovo pečené kura s ryžou. Tuck je náš osobný šéfkuchár, pre-
tože nám ostatným prihorí aj voda. Tuck vyrastal len s ma-
mou a tá ho naučila variť, keď bol ešte v plienkach.
Usadil som sa za kuchynským pultom a vopchal si do úst
kus kuraťa vo chvíli, keď prišiel Logan len v boxerkách.
Len čo ma zbadal, zdvihol obočie. „Čau. Myslel som, že
dnes večer ťa už neuvidím. Predpokladal som, že budeš VZŠ.“
„VZŠ?“ opýtal som sa medzi žuvaním. Logan zbožňuje skrat-
ky a dúfa, že ich budeme používať ako slang, lenže väčšinu ča-
su netuším, o čom točí.
Zaškeril sa. „Veľmi zaneprázdnený šukaním.“
Prevrátil som oči a vložil si do úst vidličku plnú ryže.
„Vážne, bloncka už odišla?“
„Hej.“ Dožul som a pokračoval: „Pozná skóre.“ Čiže žiadne
frajerky a už vôbec nie prespávanie.
Logan sa oprel predlaktiami o pult a oči mu pri zmene té-
my zaleskli: „Neviem sa dočkať víkendového zápasu v St. An-
thony. Počul si? Braxtonovi sa už skončilo vylúčenie.“

21
 To si získalo moju pozornosť. „Doriti. To znamená, že bude
v sobotu hrať?“
„Jasné.“ Loganov výraz sa zmenil na číru škodoradosť. „S veľ-
kou radosťou mu vrazím ten škaredý ksicht do mantinelu.“
Greg Braxton bol vynikajúci ľavý krídlový útočník St. An-
thony a zároveň totálny idiot. Ten chalan mal sadistické sklony
a nebál sa ich na ľade ukázať. Keď sa naše tímy stretli na pred-
sezónnom zápase, poslal jedného z našich obrancov na po-
hotovosť so zlomenou rukou. Preto ho vylúčili z troch zápasov,
no keby to bolo na mne, tomu psychopatovi by som zakázal
vkročiť na ľad do konca života.
„Musíš ho dať dolu. Budem stáť pri tebe,“ sľúbil som.
„To si píš, že budeš. Och, a budúci týždeň hráme s East-
woodom.“
Fakt by som mal dávať väčší pozor, pokiaľ ide o rozvrh zá-
pasov. Eastwood je číslo dva v našom rozvrhu a zápasy s ním
bývajú na nervy.
Vtedy mi došlo, že ak nespravím opravák z etiky, na ľade
počas zápasu s Eastwoodom asi nebudem.
„Doriti,“ zanadával som.
Logan mi ukradol z taniera kúsok kuraťa a hodil si ho do
úst. „Čo?“
Spoluhráčom som o svojich známkach ešte nepovedal, le-
bo som dúfal, že moje výsledky zo štvrťročných testov nebudú
také hrozné. No zdalo sa, že sa budem musieť priznať.
Vzdychol som a povedal Loganovi o efku z etiky a o tom,
čo to môže pre náš tím znamenať.
„Daj si ten predmet vyškrtnúť,“ vyhlásil okamžite.
„Nemôžem, zmeškal som termín.“
„Dopekla.“
„Presne tak.“
Vymenili sme si pochmúrne pohľady. Logan klesol na sto-
ličku vedľa mňa a prehrabol si vlasy. „Tak potom sa musíš

22
vzchopiť, kámo. Musíš sa učiť zo všetkých síl a urobiť tú sak-
ramentskú skúšku. Potrebujeme ťa, G.“
„Viem.“ Rozčúlene som zovrel vidličku a potom ju položil. Pre-
šla ma chuť do jedla. Bol som prvý rok kapitánom, čo je obrov-
ská pocta, keďže som len tretiak. Mal by som kráčať v šľapajach
svojich predchodcov a doviesť tím do ďalšieho národného šam-
pionátu. Ako to urobím, keď nebudem na ľade s nimi?
„Mám vo výhľade jednu doučovateľku,“ uistil som svojho
spoluhráča. „Je geniálna.“
„Dobre. Zaplať jej, koľko chce. Prispejem, ak bude treba.“
Neubránil som sa úškrnu. „Fíha. Ty mi ponúkaš svoje mi-
lované prašule? Ty fakt chceš, aby som hral.“
„Samozrejme. Je to predsa náš sen. Ty a ja v drese Bruins,
pamätáš?“
Musel som uznať, že je to krásny sen. S Loganom sme sa
o tom rozprávali, odkedy sme sa v prvom ročníku zapísali ako
spolubývajúci. Ani na chvíľu som nezapochyboval, že po škole
sa stanem profesionálnym hráčom. A Logan tiež. Ten chalan
je rýchlejší než blesk a na ľade je ako divoch.
„Urob tú debilnú skúšku, G,“ prikázal mi. „Inak ťa nakopem
do riti.“
„Tréner ma nakope ešte viac.“ Silene som sa usmial. „Neboj
sa, mám to pod kontrolou.“
„Dobre.“ Logan mi uchmatol ďalší kus kuraťa a odišiel.
Napchal som do seba zvyšok jedla a vrátil sa do izby pohľa-
dať mobil. Bolo načase trochu pritlačiť na Hannah bez M.

23
 3
Hannah

„Fakt si myslím, že by si mala ten posledný tón spievať

v E dur,“ naliehal Cass. Pripomínal pokazenú platňu. Vždy keď
sme dospievali dueto, tresol tú istú nezmyselnú poznámku.
Som pacifistka. Neverím v riešenie problémov päsťami, or-
ganizovanú bitku považujem za barbarstvo a vojna mi príde
odporná.
V tej chvíli mi však nechýbalo veľa k tomu, aby som Cassi-
dymu Donovanovi jednu vrazila.
„Tá tónina je pre mňa prinízka.“ Nedokázala som premôcť
hnev.
Cass si frustrovane prehrabol tmavé vlnité vlasy a otočil sa
k Mary Jane, ktorá sa nervózne vrtela na klavírnej stoličke.
„MJ, ty vieš, že mám pravdu,“ prihovoril sa jej prosebne. „Ak
s Hannah skončíme v rovnakej tónine, bude to mať väčší úči-
nok než harmonická.“
„Nie, pri harmonickej to bude lepšie,“ namietala som.
Mala som chuť vytrhať si vlasy. Vedela som, o čo Cassovi
ide. Chcel tú pieseň ukončiť svojím tónom. Takéto svinstvá na
mňa skúšal, odkedy sme sa rozhodli vytvoriť skupinu na zim-
né predstavenie. Robil všetko pre to, aby jeho hlas vynikol
a môj zanikol.
Keby som vedela, aká je z neho sakramentská primadona,

24
nikdy by som s duetom nesúhlasila, lenže ten idiot ukázal pra-
vú tvár až po tom, ako sme začali skúšať. A teraz už bolo ne-
skoro vycúvať. Investovala som do toho priveľa času a pieseň
sa mi fakt páčila. Mary Jane ju napísala ohromne a ja som ju
nechcela nechať v štichu. Okrem toho, za posledné štyri roky
získali štipendium tí, čo spievali dueto, čo značí, že fakulta ho
uprednostňuje pred sólom. Porotcovia sú zo zložitých harmó-
nií celí natešení.
„MJ?“ nabádal ju Cass.
„Hm...“
Drobná blondína sa pod jeho magnetickým pohľadom roz-
tápala. Cass mal na ženy veľký vplyv. Bol pekný a mal feno-
menálny hlas. Nanešťastie, obe tieto svoje črty si plne uvedo-
moval a nemal problém využiť ich vo svoj prospech.
„Možno má Cass pravdu,“ zamrmlala MJ, vyhýbajúc sa
môjmu pohľadu. Zradila ma. „Hannah, čo keby sme skúsili
E dur? Skúsme to a uvidíme, či to bude znieť lepšie.“
Brutus! Skríkla by som, ale zahryzla som si do jazyka. MJ
musela znášať Cassove prehnané požiadavky a „úžasné“ ná-
pady celé týždne tak ako ja, preto som jej nemohla mať za zlé,
že sa snaží o kompromis.
„Fajn,“ zašomrala som. „Skúsme to.“
Cassov víťazoslávny pohľad sa veľmi rýchlo vytratil. Hneď
ako sme dospievali, bolo mu jasné, že jeho nápad je hlúposť.
Ten tón bol pre mňa prinízky a namiesto toho, aby Cassov
krásny barytón vyznel, moja časť znela tak neohrabane, až od-
pútala pozornosť od jeho hlasu.
„Podľa mňa by sa mala Hannah držať pôvodného tónu.“
Mary Jane sa pozrela na Cassa a zahryzla si do pery, akoby sa
bála jeho reakcie.
Napriek tomu, že Cass bol arogantný, nebol hlúpy. „Fajn,“
odvrkol. „Hannah, urobíme to podľa teba.“
Zaškrípala som zubami. „Ďakujem.“

25
 Chvalabohu, naša hodina sa skončila a museli sme uvoľniť
skúšobňu prvákom. Celá natešená, že odtiaľ vypadnem, som
zdrapla svoje noty a obliekla si kabát. Čím menej času stráve-
ného s Cassom, tým lepšie.
Bože, nedokázala som ho vystáť.
Aká irónia, že práve s ním som spievala precítenú pieseň
o láske.
„Zajtra v rovnakom čase?“ pozrel na mňa s očakávaním
v očiach.
„Nie, zajtra máme stretko o štvrtej, pamätáš? V utorok pra-
cujem.“
Zamračil sa. „Uvedomuješ si, že keby si nemala taký nabitý
program, mohli sme tú pieseň už dávno nacvičiť?“
Zdvihla som obočie. „To hovorí chalan, ktorý odmietol
nacvičovať cez víkendy. Lebo ja mám voľno aj v sobotu, aj
v nedeľu.“
Zovrel pery a bez ďalšieho slova odišiel.
Idiot.
Za chrbtom sa mi ozval hlasný povzdych. Otočila som sa.
MJ ešte vždy sedela za klavírom a hrýzla si peru.
„Prepáč, Hannah,“ hlesla. „Keď som vás poprosila, aby ste
spievali moju pesničku, netušila som, že s Cassom to bude ta-
ké ťažké.“
Pri jej smútku môj hnev okamžite vyprchal. „To nie je tvoja
chyba,“ uistila som ju. „Ani ja som nečakala, že sa bude sprá-
vať ako idiot, ale je skvelý spevák, takže by sme sa mali sústre-
diť len na to.“
„Aj ty si skvelá speváčka. Preto som si vybrala vás dvoch.
Nedokázala som si predstaviť, že by niekto dodal mojej piesni
život lepšie než vy.“
Usmiala som sa na ňu. Bola veľmi milá a jedna z najtalen-
tovanejších skladateliek, aké som kedy stretla. Každá pieseň
prezentovaná na súťaži musela byť dielom študenta hudobnej

26
kompozície a ja som plánovala požiadať ju o dovolenie použiť
jej pieseň ešte skôr, než ona prišla za mnou.
„MJ, sľubujem, že zo seba vydám všetko. Cassove výbuchy
hnevu si nevšímaj. Podľa mňa sa v hádaní vyžíva.“
Zasmiala sa. „Asi áno. Uvidíme sa zajtra?“
„Hej. O štvrtej.“
Zamávala som jej a vyšla z miestnosti.
Jedna z mojich obľúbených vecí na Briarskej univerzite
je jej areál. Starobylé budovy pokrýva brečtan a spájajú ich
chodníky z mačacích hláv, lemované skláňajúcimi sa brestmi
a železnými lavičkami. Je to jedna z najstarších univerzít v kra-
jine a zoznam jej absolventov obsahuje mená mnohých vplyv-
ných ľudí vrátane nejedného prezidenta.
Na Briare je však najlepšia bezpečnosť. Kriminalita je tu
takmer na nule, za čo pravdepodobne môže nadšenie dekana
Farrowa pre bezpečnosť jeho študentov. Škola investovala ne-
malé sumy do strategicky umiestnených kamier a strážnikov,
ktorí v areáli hliadkujú dvadsaťštyri hodín denne. Niežeby to
tu bolo ako vo väzení. Kdeže. Strážnici sú veľmi priateľskí chla-
píci a nikoho neobťažujú. Úprimne povedané, pri prechádzke
po areáli ich sotva zaregistrujem.
Študentský domov, v ktorom bývam, sa nachádza len päť
minút chôdze od budovy hudby, no po prechode cez masívne
dubové dvere som si vydýchla od úľavy. Bol to dlhý deň a je-
diné, po čom som túžila, bola horúca sprcha a posteľ.
Priestor, ktorý sme s Allie mali k dispozícii, bol väčší než
bežná izba v študentskom domove, čo je jedna z výhod vyšších
ročníkov. Mali sme dve spálne, malú spoločnú miestnosť a do-
konca aj kuchynku. Jedinou nevýhodou je kúpeľňa, o ktorú
sa delíme s ďalšími štyrmi dievčatami na našom poschodí.
Našťastie, ani jedna z nás nie je bordelárka, preto sú záchod
a sprcha vždy krásne čisté.
„Ahoj. Dnes ideš neskoro.“ Spolubývajúca vystrčila hlavu

27
z dverí. V ústach mala slamku a z pohára cucala niečo zelené
a husté. Vyzeralo to odporne, no na podobný pohľad som si
už zvykla. Allie žila na šťavách už dva týždne, preto ma každé
ráno zobúdzal hukot mixéra. Pripravovala si tekuté jedlo na
celý deň.
„Mala som skúšku.“ Odkopla som topánky, hodila kabát
na posteľ a vyzliekala sa, kým som nezostala len v spodnej
bielizni.
Kedysi dávno, pradávno som sa príliš hanbila, aby som sa
pred ňou vyzliekla. V prvom ročníku sme mali spoločnú izbu
a ja som sa prvých pár týždňov vyzliekala pod perinou alebo
som čakala, kým odíde z izby. Na výške však rýchlo pochopíte,
že nič také ako súkromie tam neexistuje, a skôr či neskôr sa
s tým zmierite. Ešte som si pamätala, ako trápne som sa cítila,
keď som prvý raz videla Alline nahé prsia. No toto dievča ne-
má v sebe ani zamak skromnosti, takže keď zbadala, že na ňu
zízam, spýtala sa: „Pekné, však?“
Po tejto hláške som sa už neunúvala prezliekať pod perinou.
„Počúvaj...“
Nonšalantný začiatok vety ma vystrašil. Bývala som s ňou
už dva roky, čiže dosť dlho na to, aby som vedela, že po „po-
čúvaj“ nasleduje niečo, čo počuť nechcem.
„Hm?“ zahmkala som. Z vešiaka na dverách som zložila
župan.
„V stredu je v dome Sigma párty.“ V modrých očiach sa jej
zablyslo. „Ideš so mnou.“
Zavzdychala som. „Párty bratstva Sigma? V žiadnom prí-
pade.“
„Ale ideš.“ Prekrížila si ruky cez prsia. „Štvrťročné skúšky
máš hotové, takže túto výhovorku na mňa ani neskúšaj. A sľú-
bila si mi, že tento rok sa pokúsiš viac socializovať.“
Mala pravdu, no išlo o to... že neznášam párty.
Na podobnej ma znásilnili.

28
 Bože, ako som to slovo neznášala. Znásilniť. Už to slovo má
na človeka fyzický vplyv ako facka alebo vedro ľadovej vody
vyliate na hlavu. Je škaredé a demoralizujúce a ja som sa mu
zo všetkých síl bránila, aby neovládalo môj život. To, čo sa mi
stalo, som prekonala. Naozaj, dostala som sa z toho.
Nebola to moja chyba. Neurobila som nič, čím by som si
to privodila. Nestratila som dôveru v ľudí ani som sa nebála
každého muža, ktorý mi prišiel do cesty. Roky terapie mi po-
mohli vidieť vinu v ňom. Problém bol v ňom, nie vo mne. Nik-
dy nie vo mne. A najdôležitejšie bolo zapamätať si, že som ne-
bola obeť, ale tá, čo prežila.
Nemohla som však tvrdiť, že ma to nezmenilo. Naopak, po-
riadne ma to zmenilo.
Vždy keď idem v noci sama, v kabelke mám pripravený ob-
ranný sprej a v mobile číslo na políciu. Z tohto dôvodu nepi-
jem na verejnosti a neprijímam nápoje od nikoho, dokonca
ani od Allie, pretože vždy existuje riziko, že mi nevedomky po-
dáva pohár, v ktorom je niečo primiešané.
To je dôvod, prečo na párty často nechodím. Možno je to
moja vlastná verzia posttraumatickej stresovej poruchy. Pri
zvuku alebo vôni, alebo len pri pohľade na niečo nevinné sa
mi vynoria spomienky. Počujem hudbu, vravu a hlasný smiech.
Zacítim vyprchané pivo a pot. Som v dave ľudí. A zrazu mám
znova pätnásť a prenesiem sa na párty Melissy Mayerovej,
ocitnem sa v pasci nočnej mory.
Keď Allie zbadala môj vystresovaný pohľad, zmäkla. „Han-
nah, už sme to predsa spolu absolvovali. Bude to ako predtým.
Nespustím ťa z očí a nevypijeme ani kvapku. Prisahám.“
Žalúdok mi zovrel pocit viny. Vina, ľútosť a úcta, pretože tá-
to baba bola skutočná kamoška. Nemusela zostať triezva a dá-
vať na mňa pozor, len aby som sa cítila dobre, robila to však
vždy, keď sme spolu šli von, a za to som ju zbožňovala.
Nepáčilo sa mi však, že to musí robiť.

29
 „Tak fajn,“ povolila som, nielen kvôli nej, ale aj kvôli sebe.
Sľúbila som jej, že sa budem viac socializovať, no aj sama sebe
som sľúbila, že tento rok vyskúšam nové veci. Poľavím zo svo-
jej ostražitosti a nebudem sa tak strašne báť nepoznaného.
Párty bratstva možno nepredstavuje skvelý večer, ale ktovie,
možno sa mi nakoniec zapáči.
Allina tvár sa rozžiarila. „Paráda! A to som ani nemusela
vytiahnuť eso z rukáva.“
„Aké eso?“ vyzvedala som.
Nadvihla kútiky úst. „Príde aj Justin.“
Zrýchlil sa mi tep. „Ako vieš?“
„So Seanom sme doňho vrazili pri obede a povedal, že tam
bude. Rovnako ako zopár ďalších tupcov.“
Zamračila som sa. „On nie je tupec.“
„Och, aká si chutnučká, keď obraňuješ futbalistu. Počkaj,
idem sa pozrieť, či už napršalo a uschlo.“
„Ha-ha.“
„Han, vážne. Je to čudné. Necháp ma zle, teší ma, že si sa
konečne do niekoho buchla. Koľko to je? Rok, čo ste sa s De-
vonom rozišli? Len nechápem, ako si sa práve ty mohla za-
hľadieť do takého idiota.“
Cítila som sa nepríjemne. „Justin... nie je ako ostatní. Je iný.“
„To hovorí dievča, ktoré s ním neprehodilo ani slovo.“
„Je iný,“ trvala som na svojom. „Tichý, vážny a podľa toho,
čo som videla, nenaháňa každú sukňu ako jeho spoluhráči.
Och, a je inteligentný. Videla som ho na dvore čítať Heming-
waya.“
„To bolo pravdepodobne povinné čítanie.“
„Nebolo.“
Prižmúrila oči. „Ako vieš?“
Do líc mi vystúpila červeň. „Jedna baba v triede sa ho na
to opýtala a on jej povedal, že Hemingway je jeho obľúbený
spisovateľ.“

30
 „Bože môj. Tajne počúvaš jeho rozhovory? Ty čudáčka,“
vzdychla si Allie. „Dobre, takže dohodnuté. V stredu večer sa
s tým chalanom konečne porozprávaš.“
„Možno,“ odvetila som nezaujato. „Ak sa naskytne príle-
žitosť...“
„Ja ti ju naskytnem. Vážne. Z toho domu neodídeme, kým ne-
prehodíš pár slov s Justinom. Je mi jedno, či to bude len ahoj,
ako sa máš. Porozprávaš sa s ním.“ Zdvihla ukazovák. „Kapišto?“
Zachichotala som sa.
„Kapišto?“ zopakovala prísnym hlasom.
Odovzdane som vydýchla. „Kapišto.“
„Dobre. Teraz upaľuj do sprchy, aby sme si pred spaním
stihli ešte pozrieť dve časti Šialencov z Manhattanu.“
„Jednu. Na dve som príliš unavená.“ Zaškerila som sa na
ňu. „Kapišto?“
„Kapišto,“ zamrmlala a vytancovala z izby.
Zachichotala som sa sama pre seba a chytila zvyšok vecí
potrebných do sprchy, no niečo ma opäť vyrušilo. Spravila
som sotva dva kroky k dverám, keď mi v kabelke zamraučalo.
Tento zvuk správ som si vybrala preto, lebo je dosť otravný na
to, aby upútal moju pozornosť.
Položila som kozmetickú taštičku na komodu, vylovila mo-
bil a prečítala si správu.

Ahoj, tu Garrett. Chcel by som sa s tebou dohodnúť na de-

tailoch nášho doučovania.

Pre Kristove rany.

Nevedela som, či sa smiať alebo plakať. Ten chalan bol vy-
trvalý, to som mu musela uznať. Odpísala som krátko a nevrlo.

Ja: Odkiaľ máš moje číslo?

On: Z prihlášky do študijnej skupiny.

31
 Doriti. Vyplnila som ju na začiatku semestra, predtým, než
sa Cass rozhodol, že musíme nacvičovať v pondelky a stredy
v rovnakom čase, ako má študijná skupina stretnutia.
Skôr než som odpovedala, objavila sa na displeji ďalšia
správa. Ak niekto tvrdí, že zo správy sa nedá odhadnúť tón
hlasu, mýli sa. Garrettov tón bol totiž podráždený.

On: Keby si sa ukázala na stretnutí, nemusel by som ti

písať.
Ja: Vôbec mi nemusíš písať. Bola by som rada, keby si to vô-
bec neurobil.
On: Čo mám urobiť, aby si súhlasila s doučovaním?
Ja: Vôbec nič.
On: Super. Takže to budeš robiť zadarmo?

Vzdychla som.

Ja: Ani za svet.

On: Čo zajtra večer? Mám čas od ôsmej.
Ja: Nemôžem. Mám španielsku chrípku. Strašne nákazlivú.
Nechcem ohroziť tvoj život, kámo.
On: Teší ma tvoj záujem, ale som imúnny proti pandémii,
ktorá zabila štyridsať miliónov ľudí v rokoch tisícdeväťsto-
osemnásť až devätnásť.
Ja: Odkiaľ vieš také detaily o pandémii?
On: Zlatko, študujem dejiny. Mám plnú hlavu zbytočných
faktov.

Ech, znova zlatko? Dobre teda. Bolo načase ukončiť to, kým
so mnou nezačne flirtovať.

Ja: Fajn, pekne sme si pokecali. Maj sa a veľa šťastia na

opraváku.

32
 Po pár sekundách bez odpovede som si v duchu blahože-
lala, ako krásne som sa ho zbavila.
Práve som sa chystala vyjsť z izby, keď mi na mobile za-
mňaukala obrazová správa. Napriek zdravému úsudku som
na ňu klikla a chvíľu nato sa na displeji objavila nahá hruď.
Opálená pokožka, vyrysované prsné svaly a tie najpevnejšie
tehličky na bruchu, aké som kedy videla.
Neubránila som sa hlasnému smiechu.

Ja: No doriti. Práve si mi poslal fotku svojej hrude?!

On: Hej. Zabralo to?
Ja: Aby si sa mi totálne zhnusil? Áno, zabralo!
On: Aby si zmenila názor. Chcel som ťa nažhaviť.
Ja: Choď žhaviť niekoho iného. P. S.: Posielam tú fotku na
my-bri.

Tým som myslela MyBriar, školský ekvivalent Facebooku,

kde je deväťdesiatdeväť percent študentov.

On: Nech sa páči. Veľa pipiek sa poteší, že si ju môže stiah-

nuť do mobilu.
Ja: Vymaž si moje číslo, kámo. Myslím to smrteľne vážne.

Na odpoveď som nečakala. Hodila som mobil na posteľ

a šla do sprchy.

33
 4
Hannah

Briarská univerzita sa nachádza osem kilometrov od Hasting-

su v Massachusetts, kde je jedna hlavná ulica a asi dvadsať
obchodov a reštaurácií. To mesto je také mikroskopické, až je
priam zázrak, že sa mi tu podarilo nájsť si brigádu. Ďakovala
som za to všetkým svätým, pretože väčšina študentov musela
cestovať hodinu do Bostonu, ak chceli pracovať počas škol-
ského roku. Mne stačilo desať minút autobusom alebo päť
minút autom a bola som U Delly, v reštaurácii, kde od prvého
ročníka robím čašníčku.
Dnes večer som mala šťastie a zviezla sa autom. S Tracy,
jedným z dievčat, ktoré bývajú na mojom poschodí, som sa
dohodla, že môžem použiť jej auto kedykoľvek, keď ho ona
nepotrebuje. Jedinou podmienkou je, že ho musím vrátiť
s plnou nádržou. Skvelá dohoda, hlavne v zime, keď sa celé
mesto zmení na klzisko pokryté snehom.
Svoju prácu som nemala extra rada, ale nemôžem povedať
ani to, že by som ju neznášala. Dobre mi platia a je blízko, tak-
že som sa nemala na čo sťažovať.
Beriem späť. V ten večer som sa mala na čo sťažovať, pre-
tože asi pol hodiny pred koncom zmeny sa v jednom z mojich
boxov objavil Garrett Graham.
Fakt.

34
 Ten chalan sa nikdy nevzdáva?
Netúžila som ho obslúžiť, nemala som však inú možnosť.
Lisa, druhá čašníčka, obsluhovala skupinku členov fakulty pri
stole na opačnej strane miestnosti a moja šéfka Della stála za
bledomodrým umakartovým pultom a servírovala pekanový
koláč trom prváčkam, ktoré sedeli na barových stoličkách.
Vykročila som ku Garrettovi s výrazom naznačujúcim moje
rozčarovanie. Prehrabol si strapaté vlasy a uškrnul sa.
„Ahoj, Hannah. Aká náhoda, že sme sa tu stretli.“
„To teda hej,“ zašomrala som a vytiahla z vrecka zástery no-
tes. „Čo si dáš?“
„Doučovanie.“
„Prepáč, ale toto v ponuke nemáme.“ Sladko som sa naňho
usmiala. „Ale máme výborný pekanový koláč.“
„Vieš, čo som včera večer urobil?“ opýtal sa, ignorujúc môj
sarkazmus.
„Otravoval si ma esemeskami.“
Prevrátil oči. „Ešte pred tým.“
Predstierala som, že premýšľam. „Ehm... vyspal si sa s roz-
tlieskavačkou? Nie, s babou z hokejového tímu. Vlastne, po-
čkaj, tie asi nie sú pre teba dosť hlúpe. Beriem späť, vyspal si
sa s roztlieskavačkou.“
„S babou z dievčenského spolku,“ vyhlásil samoľúbo. „Teraz
však hovorím o tom, čo som spravil ešte predtým.“ Zdvihol
tmavé obočie. „No tvoj záujem o môj sexuálny život sa mi pá-
či. Ak chceš, porozprávam ti o ňom nabudúce.“
„Nechcem.“
„Tak nabudúce,“ zopakoval pohŕdavo a položil ruky na
modro-biely károvaný obrus.
Mal veľké ruky a dlhé prsty s krátkymi nechtami a jemne
začervenanými hánkami s popraskanou pokožkou. Napadlo
mi, či sa náhodnou nedávno nepobil, ale potom som si uve-
domila, že doráňané hánky asi budú pri hokeji bežné.

35
 „Včera som šiel na stretnutie študijnej skupiny,“ informoval
ma. „Bolo tam okrem mňa osem ľudí a vieš, aká bola medzi
nimi najlepšia známka?“ Odpoveď vychrlil skôr, než som stihla
hádať. „C plus. A spoločný priemer bol D. Ako mám urobiť
ten opravák, keď v študijnej skupine sú takí hlupáci ako ja?
Potrebujem ťa, Wellsy.“
Wellsy? To je prezývka? A, dopekla, odkiaľ, vie, že sa volám
Wellsová? Jasné, z tej sprostej prihlášky.
Garrettovi môj prekvapený výraz neunikol a znovu zdvihol
obočie. „Zistil som o tebe veľa. Číslo, priezvisko aj to, kde pra-
cuješ.“
„Blahoželám, si skutočný stalker.“
„Nie, som len dôkladný. Rád viem detaily o svojom súpe-
rovi.“
„Ježišmáriajozef! Ja ťa doučovať nebudem! Choď otravo-
vať niekoho iného.“ Ukázala som na menu. „Objednáš si nie-
čo? Lebo ak nie, tak zmizni a nechaj ma v pokoji si robiť svoju
prácu.“
„Ježišmáriajozef?“ zachichotal sa Garrett. Chytil zalamino-
vané menu a prebehol ho pohľadom. „Dám si morčací send-
vič.“ Položil ho na stôl a vzápätí ho znova zdvihol. „A dvojitý
cheeseburger so slaninou. Iba burger, bez hranolčekov. Vlast-
ne nie, dám si aj hranolčeky. Och, a ako prílohu si dám cibu-
ľové kolieska.“
Sánka mi spadla takmer na zem. „Plánuješ to všetko zjesť?“
Zaškeril sa. „Jasné. Som predsa chlapec vo vývoji.“
Chlapec? Tak to určite nie. Všimla som si to až neskôr – prav-
depodobne preto, lebo som sa priveľmi zaoberala jeho nezne-
siteľnosťou –, ale Garrett Graham bol muž zo všetkých stránok.
Nebolo na ňom nič chlapčenské. Vysoká postava, hruď ako vy-
tesaná z kameňa. Jej fotka mi práve prebehla mysľou.
„A dám si aj ten pekanový koláč a na pitie kolu. A ešte jedno
doučovanie.“

36
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 „Nie je v menu,“ odvetila som veselo. „Ale zvyšok máš
o chvíľu tu.“
Skôr než stihol namietať, odišla som a kráčala späť k pultu,
aby som oznámila jeho objednávku Juliovi, nášmu kuchárovi
na večerné zmeny. O nanosekundu ku mne pribehla Lisa
a potichu sa ma spýtala: „Panebože, vieš, kto to je?“
„Hej.“
„To je Garrett Graham.“
„Viem,“ odvetila som sucho. „Preto som povedala hej.“
Lisa sa zatvárila pohoršene. „Čo sa s tebou deje? Prečo ne-
šalieš? Garrett Graham sedí v tvojom boxe. Rozprávala si sa
s ním.“
„No doriti, vážne? Hýbal perami, ale vôbec som si neuve-
domila, že rozpráva.“
Prevrátila som oči a prešla k pultu s nápojmi, aby som Gar-
rettovi naliala kolu. Nepozrela som sa jeho smerom, cítila som
však, že sivými očami sleduje každý môj pohyb. Pravdepodob-
ne mi pohľadom posielal telepatické objednávky na doučo-
vanie. Nuž, mal smolu. V žiadnom prípade nebudem míňať
svoj drahocenný voľný čas na hokejistu, ktorý si o sebe myslí,
že je rocková hviezda.
Lisa utekala za mnou a, ignorujúc môj sarkazmus, ustavične
básnila o Grahamovi. „Je taký božský. Neuveriteľne božský.“ Jej
hlas sa zmenil na šepot. „A počula som, že je skvelý v posteli.“
Zasmiala som sa. „Tú klebetu pravdepodobne vypustil on
sám.“
„Kdeže, povedala mi to Samantha Richardsonová. Vyspala
sa s ním minulý rok na párty v dome Theta. Vraj to bol naj-
lepší sex v jej živote.“
Na to som nemala odpoveď, pretože sexuálny život diev-
čaťa, ktoré ani nepoznám, ma absolútne nezaujímal. Namies-
to toho som mykla plecami a podala jej kolu. „Vieš čo? Ne-
chceš vziať jeho box namiesto mňa?“

37
 Lisa zalapala po dychu, akoby som jej práve podala šek na
päť miliónov dolárov. „Si si istá?“
„Hej. Je celý tvoj.“
„Panebože.“ Podišla ku mne, akoby ma chcela objať, no
vtom hodila pohľad na Garretta, a akoby jej napadlo, že by
nemala prejavovať svoju radosť takto verejne. „Han, máš to
u mňa.“
Chcela som jej povedať, že ona to má u mňa, no Lisa sa už
náhlila k boxu, kde sedel jej princ. Pobavene som pozorovala,
ako sa Garrett zatváril, keď zbadal, že sa k nemu blíži iná čaš-
níčka. Chytil pohár, ktorý mu Lisa položila na stôl, pozrel sa
mi do očí a nadvihol bradu.
Akoby mi hovoril tak ľahko sa ma nezbavíš.

Garrett

Tak ľahko sa ma nezbaví.

Hannah Wellsová asi ešte nemala do činenia so športov-
cami. Sme veľmi tvrdohlaví a jedno máme spoločné. Nikdy
sa nevzdávame.
Presvedčím ju, aby ma doučovala, aj keby som mal umrieť
od toľkej snahy.
No teraz, keď ma Hannah hodila na krk inej čašníčke, po-
trvá, kým dostanem ďalšiu šancu prosíkať. Nasledujúcich
dvadsať minút som musel pretrpieť dotieravé flirtovanie a ne-
skrývaný záujem brunetky, ktorá ma obsluhovala, no aj keď
som k nej bol zdvorilý, neopätoval som jej to.
Jediný človek, ktorý ma v ten večer zaujímal, bola Hannah.
Pohľad som mal prilepený na nej, kým behala po miestnosti.
Ani raz neprebehla okolo bez toho, aby som sa na ňu nepozrel.
Ak som mal byť úprimný, jej rovnošata bola celkom sexi. Ble-
domodré šaty s bielym golierom a veľkými gombíkmi a krátka

38
zástera okolo pása. Vyzerala ako vystrihnutá z filmu Pomáda.
Dávalo to zmysel, keďže reštaurácia U Delly bola zariadená
v štýle päťdesiatych rokov. Hannah by do tej doby veľmi ľahko
zapadla. Tmavé zvlnené vlasy jej siahali po plecia a ofinu sče-
sanú nabok si pripla sponkou, ako sa kedysi nosievalo.
Pozoroval som ju a premýšľal o nej. Pýtal som sa na ňu v štu-
dijnej skupine, ale nikto o nej veľa nevedel. Jeden chalan mi po-
vedal, že pochádza z malého mesta na Stredozápade. Ďalší zas
povedal, že celý druhý ročník chodila s nejakým chalanom z ka-
pely. Okrem týchto dvoch detailov bolo to dievča záhada.
„Donesiem ti ešte niečo?“ opýtala sa ma čašníčka horlivo.
Dívala sa na mňa ako na celebritu, na tento typ pozornosti
som však zvyknutý. Fakt je, že kapitána prvej hokejovej divízie,
ktorý dvakrát po sebe vyhral národný titul, ľudia poznajú.
A ženy s ním chcú spať.
„Nie, ďakujem. Poprosím účet.“
„Och.“ Jej sklamanie bolo očividné. „Jasné. Hneď to bude.“
Skôr než odišla, opýtal som sa: „Nevieš, kedy sa Hannah
končí zmena?“
Jej sklamaný výraz sa zmenil na neveriacky. „Prečo?“
„Chodíme spolu na jeden predmet. Chcem sa jej opýtať na
úlohu.“
Brunetka sa uvoľnila, no náznak podozrenia v jej očiach ne-
zmizol. „Už má po zmene, ale nemôže odísť, kým neodídu
hostia pri jej stoloch.“
Pozrel som sa na jediný obsadený stôl, pri ktorom sedel pár
v stredných rokoch. Chlapík práve vytiahol peňaženku a jeho
žena si prezerala účet.
Zaplatil som za jedlo, rozlúčil sa s čašníčkou, vyšiel pred reš-
tauráciu a čakal na Hannah. Päť minút nato vyšiel von aj starší
pár. A minútu po ňom sa objavila aj Hannah, no ak si ma
všimla, nedala to najavo. Zapla si gombíky na kabáte a vybrala
sa opačným smerom.

39
 Nestrácal som čas a náhlil sa za ňou. „Wellsy, počkaj.“
Obzrela sa ponad plece a zamračila sa. „Pre lásku Božiu, ne-
budem ťa doučovať.“
„Budeš.“ Mykol som plecom. „Len musím zistiť, čo by si
chcela na revanš.“
Hannah sa zvrtla na päte ako tmavovlasé tornádo. „Ne-
chcem ťa doučovať. To chcem.“
„Chápem, peniaze ťa nezaujímajú,“ zamyslel som sa, akoby
nič nepovedala. „Tak to musí byť niečo iné.“ Chvíľu som pre-
mýšľal. „Chľast? Tráva?“
„Nie a nie. A strať sa.“
Pridala do kroku, bielymi teniskami dupotala po chodní-
ku, ako sa náhlila k parkovisku vysypanému štrkom pri reš-
taurácii. Zamierila priamo k toyote zaparkovanej vedľa môj-
ho džípu.
„Dobre teda. Vidím, že párty službičky ťa nezaujímajú.“
Kráčal som za ňou, no ona ma úplne ignorovala. Odomkla
dvere a hodila kabelku na sedadlo spolujazdca.
„A čo rande?“ ponúkol som.
To si získalo jej pozornosť. Narovnala sa, akoby jej niekto
tresol lopatou po chrbte, potom s údivom otočila hlavu. „Čo?“
„Aha. Konečne som si získal tvoju pozornosť.“
„Nie, získal si si moje zhnusenie. Ty si fakt myslíš, že by som
s tebou šla von?“
„So mnou chce ísť von každá.“
Vybuchla do smiechu.
Možno by ma mala jej reakcia uraziť, no jej smiech sa mi
páčil. Znel ako hudba, zvonivým vysokým tónom ma šteklil
v ušiach.
„Len tak zo zvedavosti,“ povedala, „keď ráno vstaneš, obdi-
vuješ sa v zrkadle hodinku alebo dve?“
„Dve,“ odvetil som veselo.
„Aj si tľapkáš so svojím odrazom?“

40
 „Jasné, že nie.“ Uškrnul som sa. „Pobozkám si oba bicepsy,
potom sa zadívam na strop a poďakujem tomu veľkému mu-
žovi za to, že stvoril takého úžasného tvora.“
Odfrkla si. „Aha. Nuž tak sa ti ospravedlňujem, pán Doko-
nalý, že ti musím prasknúť bublinu, ale nemám záujem o ran-
de s tebou.“
„Wellsy, asi si nerozumieme. Nejde mi o fyzické spojenie
s tebou. Viem, že sa ti nepáčim. A ak ti to pomôže, ani ty sa
mi nepáčiš.“
„To mi fakt pomohlo. Už som sa začínala báť, že by som
mohla byť tvoj typ. To je také strašidelné, že to sotva dokážem
vysloviť.“
Keď nastupovala do auta, chytil som dvere a držal ich otvo-
rené. „Hovorím o imidži,“ upresnil som.
„Imidži,“ zopakovala.
„Hej. Myslíš, že by si bola prvá, kto by šiel so mnou von,
aby si zvýšil popularitu? Stáva sa mi to stále.“
Hannah sa znovu zasmiala. „Som dokonale spokojná so svo-
jím miestom na spoločenskom rebríčku, ale ďakujem ti za po-
nuku zvýšiť mi popularitu. Garrett, si skutočný princ. Vážne.“
Začínal som si zúfať. „Čo mám urobiť, aby som zmenil tvoj
názor?“
„Nič. Len strácaš čas,“ pokrútila hlavou a tvárila sa tak zúfalo,
ako som sa ja cítil. „Keby si všetku snahu, ktorú vkladáš do pre-
nasledovania, využil na učenie, dostal by si A plus plus plus.“
Odtisla mi ruku, nasadla do auta a zavrela dvere. Naštar-
tovala a keby som neodskočil, určite by mi prešla po nohách.
Napadlo mi, či Hannah Wellsová nebola v predošlom ži-
vote športovkyňa. Bola rovnako tvrdohlavá ako ja.
S pohľadom na blikajúcu smerovku jej auta som vzdychol
a rozmýšľal, čo budem robiť.
Nič mi nenapadlo.

41
 5
Hannah

Allie dodržala slovo. Boli sme na párty dvadsať minút a ona

sa odo mňa nevzdialila napriek tomu, že frajer ju prosíkal
o tanec od chvíle, ako sme dorazili.
Cítila som sa ako idiot.
„Je to smiešne. Choď si zatancovať so Seanom.“ Musela
som kričať, aby ma počula cez hlasnú hudbu, ktorá predstihla
moje očakávania. Predpokladala som, že tu budú hulákať na-
prd tanečné bíty a vulgárny hip-hop. No nech už mal na sta-
rosti stereo ktokoľvek, zdalo sa, že jeho slabosťou je indie rock
a britský punk.
„Nieee, to je dobré,“ zakričala Allie. „Budem tu s tebou či-
lovať.“
Isteže, opierať sa o stenu a pozerať sa na mňa, ako držím
fľašu evianu, ktorý som si priniesla, je oveľa väčšia zábava než
tráviť čas s frajerom.
Obývačka sa hemžila ľuďmi. Chalani z bratstva, baby
zo sesterstva, no dnes večer sa zišla oveľa rôznorodejšia spo-
ločnosť než na typickej udalosti spolkov. Okolo biliardového
stola sa krútilo niekoľko študentov herectva, pri kozube sa
rozprávali dievčatá z hokejového tímu chalani pri bare boli
naisto prváci. Nábytok odsunuli k stenám obloženým drevom,
aby bolo v strede miestnosti dosť miesta na tancovanie. Vša-

42
de, kam som sa pozrela, ľudia tancovali, smiali sa a tárali so-
mariny.
A chúďatko Allie sa ku mne lepila ako suchý zips a nemohla
sa zabávať na párty, na ktorú chcela ísť ona.
„Choď,“ súrila som ju. „Vážne. Nevidela si sa so Seanom od
začiatku štvrťročných testov. Zaslúžiš si stráviť trochu času so
svojím chlapom.“
Váhala.
„Zvládnem to. Tam je Katie a Shawna, pôjdem s nimi ho-
diť reč.“
„Si si istá?“
„Jasné. Prišla som sa socializovať, pamätáš?“ Zaškerila som
sa a tľapla ju po zadku. „Padaj odtiaľto, zlatko.“
Zaškerila sa tiež a začala sa vzďaľovať, po chvíli však zastala
a zamávala iPhonom. „SOS, ak ma budeš potrebovať,“ zakri-
čala. „A neodchádzaj bezo mňa!“
Hudba prehlušila moju odpoveď, no všimla si moje prikýv-
nutie, tak odišla. Jej blond hlava poskakovala v dave, potom
zastala pri Seanovi a on ju celý šťastný vtiahol do tlačenice ta-
nečníkov.
Vidíte? Viem byť aj dobrá kamarátka.
Až na to, že som zostala úplne sama a dievčatá, na ktoré
som sa chcela zavesiť, sa práve rozprávali s dvomi veľmi zla-
tými chalanmi. Nechcela som im prerušiť flirt, tak som pátrala
v dave po niekom, koho by som mohla poznať – potešil by
ma dokonca aj pohľad na Cassa – no nezazrela som nijaké
známe tváre. Potlačila som povzdych, stiahla sa do kúta a zno-
va sledovala ľudí.
Keď sa niekoľko chalanov s neskrývaným záujmom pozrelo
mojím smerom, v duchu som si nadávala za to, že som dovo-
lila Allie vybrať mi oblečenie. Zelené šaty síce neboli vyzývavé,
siahali mi po kolená a mali slušný výstriho, no obopínali mi
krivky viac, než som bola zvyknutá, a vysoké čierne topánky

43
mi predlžovali nohy. Nechcela som sa s ňou hádať, lebo som
chcela upútať Justinovu pozornosť, no zabudla som, že upú-
tam pozornosť aj iných chalanov, a to ma znervózňovalo.
„Ahoj.“
Otočila som sa k milému chalanovi so zvlnenými hnedými
vlasmi a s bledomodrými očami, ktorý sa ku mne priplížil.
Mal na sebe polokošeľu a držal červený plastový pohár.
Usmieval sa na mňa, akoby sme sa poznali.
„Ech, ahoj,“ odvetila som.
Keď si všimol môj zmätený výraz, úsmev sa mu ešte viac
rozšíril. „Jimmy. Chodíme spolu na britskú literatúru.“
„No jasné.“ Pravdupovediac, vôbec som si nepamätala, že
by som ho niekedy predtým videla. Do triedy však chodilo
ďalších dvesto študentov, preto sa mi všetky tváre po chvíli
zliali do machule.
„Ty si Hannah, však?“
Prikývla som a nervózne prestúpila z nohy na nohu, pre-
tože počas tohto päťsekundového rozhovoru sa mi už niekoľ-
kokrát stihol pozrieť do výstrihu.
Jimmy stíchol, akoby úporne premýšľal, čo povedať. Ani
mne nič nenapadlo, lebo vo zdvorilostných rečičkách nevy-
nikám. Keby ma zaujímal, opýtala by som sa ho na školu ale-
bo či niekde pracuje, aká hudba sa mu páči, no jediný chalan,
o ktorom som chcela vedieť viac, bol Justin – a ten sa ešte
neukázal.
Hľadala som ho v dave a cítila sa ako totálna lúzerka. Allie
nebola jediná, kto nechápal, čo na ňom vidím. Ja sama som
nerozumela, prečo som ním taká posadnutá. Ani nevedel, že
existujem. A navyše je športovec. Pre Kristove rany, pokojne
som sa mohla zabuchnúť aj do Garretta Grahama. On ma as-
poň zavolal na rande.
Ja o vlku a vlk za humnami. Len čo som si spomenula na
Garretta, objavil sa v miestnosti.

44
 Nečakala som, že ho tu stretnem. Rýchlo som sklonila hla-
vu, aby si ma nevšimol. Možno keby som sa dostatočne sú-
stredila, zmenila by som farbu a splynula so stenou.
Našťastie, Garrett ma nespozoroval. Zastavil sa pri dvoch
chalanoch, prehodil s nimi pár slov, a presunul sa k baru na
opačnej strane miestnosti. Okamžite ho obkľúčil hlúčik diev-
čat. Klipkali viečkami a vypúčali prsia, aby si získali jeho po-
zornosť.
Jimmy zagúľal očami. „Ježiši. Rutina pána Veľkého už začí-
na byť otrepaná, čo?“
Aj on Garretta sledoval a znechutenie na jeho tvári bolo
nepopierateľné. „Ty nie si Grahamov fanúšik?“ opýtala som sa
sucho.
„Chceš počuť pravdu alebo milosrdnú lož?“
„Milosrdnú lož.“
„Je členom tohto bratstva,“ vysvetlil Jimmy. „Takže teore-
ticky sme bratia.“ Pri slove bratia naznačil prstami úvodzovky.
„A chalan zo Sigmy miluje všetkých svojich bratov.“
Musela som sa zaškeriť. „Dobre, milosrdnú lož máme za
sebou. A aká je pravda?“
Hudba hučala, preto sa ku mne priklonil. Pery mal pár cen-
timetrov od môjho ucha. „Nemôžem ho vystáť. Ego má väčšie
než tento dom.“
Ale čo? Stretla som spriaznenú dušu. Ďalšieho človeka, kto-
rý nie je členom Garrettovho tímu.
Ibaže konšpiračný úsmev, ktorým som ho obdarila, si zle
vysvetlil, pretože prižmúril oči a navrhol: „Zatancujeme si?“
Nezatancujeme. Určite nie. No len čo som otvorila ústa, kú-
tikom oka som zbadala niečo čierne. Garretta v čiernom tričku.
Doriti. Všimol si ma a mieril rovno k nám. A súdiac podľa jeho
rázneho kroku bol odhodlaný znovu so mnou bojovať.
„Jasné,“ vyjachtala som a schmatla Jimmyho za ruku. „Poď-
me tancovať.“

45
 Pomaly roztiahol pery do úsmevu.
Och. Možno som to prijala priveľmi dychtivo.
Na zmenu názoru bolo prineskoro, už ma viedol na parket.
Vo chvíli, ako sme naň dorazili, sa pieseň skončila. The Ramo-
nes vystriedala Lady Gaga. Bohužiaľ, spomalená verzia Poker
Face. Skvelé.
Jimmy mi položil ruky na bedrá.
Neochotne som ho chytila za plecia a začali sme sa hojdať
do rytmu. Bolo to totálne trápne, no aspoň som sa vyhla Gar-
rettovi, ktorý zostal stáť s prstami zakvačenými do pútok na
vyšúchaných džínsoch a mračil sa na nás.
Keď sa nám stretli pohľady, úsmevom aj očami som mu
naznačila, že nemôže nič urobiť. Okamžite prižmúril oči, ako-
by pochopil, že s Jimmym tancujem len preto, aby som sa
s ním nemusela rozprávať. Vzápätí ho chytila za rameno pek-
ná blondína a Garrett odvrátil zrak.
Jimmy otočil hlavu a zisťoval, na koho hľadím. „Ty Garretta
poznáš?“ spýtal sa trochu ostražito.
Mykla som plecom. „Chodíme spolu na jeden predmet.“
„Ste priatelia?“
„Nie.“
„To rád počujem.“
Garrett a blondína vyšli z miestnosti a ja som sa v duchu
pochválila za úspešnú únikovú taktiku.
„Býva tu s vami?“ Bože, tá pieseň trvala večne, ale usilo-
vala som sa neprerušiť konverzáciu, pretože som s ním ne-
chcela prestať tancovať, keď som jeho ponuku tak natešene
prijala.
„Chvalabohu, nie,“ odvetil Jimmy. „Býva mimo areálu. Stále
sa tým chvastá, ale stavím sa, že nájom mu platí otec.“
Zvraštila som obočie. „Prečo si to myslíš? Jeho rodina je bo-
hatá, či čo?“
Jimmy vyzeral prekvapene. „Ty nevieš, kto je jeho otec?“

46
 „Nie. Mala by som?“
„Je to Phil Graham.“ Vrásky na čele sa mu ešte viac prehĺbi-
li. Pokračoval: „Predný útočník New York Rangers. Dvojnásob-
ný držiteľ Stanleyho pohára. Hokejová legenda.“
Jediný hokejový tím, o ktorom som niečo vedela, bol Chi-
cago Blackhawks, a to len preto, lebo otec je ich veľký fanúšik
a nútil ma pozerať ich zápasy. Takže som mala nulové vedo-
mosti o mužovi, ktorý hral za Rangers asi tak pred dvadsia-
timi rokmi. Vôbec ma však neprekvapilo, že Garrett pochádza
z hokejovej rodiny. Mal dokonalý výraz človeka s vydláždenou
cestičkou.
„Ktovie, prečo Garrett nešiel na výšku v New Yorku.“
„Graham senior ukončil kariéru v Bostone,“ vysvetlil mi
Jimmy. „Po jeho odchode do dôchodku sa rodina zrejme roz-
hodla zostať v Bostone.“
Keď sa stereo nado mnou konečne zľutovalo a pieseň do-
znela, rýchlo som sa ospravedlnila, že musím ísť na toaletu.
Jimmy ma prinútil sľúbiť, že si s ním ešte zatancujem, potom
na mňa žmurkol a odkráčal k stolu, kde sa hral pivný pong.
Keďže som nechcela, aby vedel, že som mu klamala, tvárila
som sa, že idem na záchod, a zabočila som do prednej izby,
kde ma o pár minút našla Allie.
„Čau, bavíš sa?“ Oči jej žiarili a líca červeneli, ale vedela
som, že nepila. Sľúbila mi, že zostane triezva, a Allie sľub vždy
dodrží.
„Hej, ale o chvíľu asi pôjdem.“
„Ale nie, ešte nemôžeš odísť! Práve som ťa videla tancovať
s Jimom Paulsonom. Tuším ste sa dobre bavili.“
Vážne? Asi som lepšia herečka, než som si myslela.
„Je zlatý,“ dodala s veľavravným výrazom.
„Nie je môj typ. Príliš konzervatívny.“
„Ale ja viem o niekom, kto je tvoj typ.“ Allie pohýbala obo-
čím, potom stlmila hlas. „Neotáčaj sa. Práve vošiel.“

47
 Srdce mi uletelo ako šarkan vo vetre. Neotáčaj sa? To si ľudia
fakt neuvedomujú, že keď to povedia, ten druhý urobí presný
opak?
Otočila som hlavu k vchodovým dverám a hneď aj naspäť,
pretože, panebože, neklamala. Justin práve dorazil.
A keďže môj letmý pohľad bol skutočne letmý, musela som
sa spoľahnúť, že s detailami ma oboznámi Allie. „Prišiel sám?“
zašepkala som.
Usilovne som sa hrala na človeka, ktorý len tak klebetí s ka-
moškou, a nie ako baba po uši zamilovaná do chalana vzdia-
leného od nej tri metre. Fungovalo to, pretože Justin s kamoš-
mi prešli okolo nás a ich hlasný smiech sa stratil v hudbe.
„Červenáš sa,“ uťahovala si Allie zo mňa.
„Viem,“ zaúpela som. „Doriti. Táto zaľúbenosť je hlúpa. Pre-
čo ma nechávaš takto sa strápňovať?“
„Lebo si vôbec nemyslím, že je to hlúpe. A nie je to trápne,
skôr zdravé.“ Zdrapila ma za rameno a ťahala do obývačky.
Hudba hrala trochu tlmenejšie, no živá vrava neustala.
„Han, myslím to vážne. Si mladá a krásna a ja chcem, aby
si sa zaľúbila. Je mi jedno do koho, ak... prečo na teba Garrett
Graham tak civie?“
Nasledovala som jej prekvapený pohľad a nahlas si po-
vzdychla, keď sa moje oči stretli s jeho sivými.
„Lebo ma sleduje,“ odvetila som.
Obočie jej vyletelo. „To fakt?“
„Fakt. Prepadol z etiky a vie, že ja som dostala výbornú.
A teraz sa dožaduje toho, aby som ho doučovala. Ten chalan
neberie nie ako odpoveď.“
Zachichotala sa. „Asi si jediná baba, čo mu odolala.“
„Keby tak zvyšok ženskej populácie bol taký bystrý ako ja.“
Hodila som pohľad ponad Allino plece a hľadala v dave Jus-
tina. Keď som ho zbadala pri biliardovom stole, tep mi okam-
žite vyletel. Mal na sebe čierne nohavice a sivý pletený sveter,

48
strapaté vlasy mu padali na mužné čelo. Bože, ako som zbož-
ňovala jeho účes, akoby práve vstal z postele. Negéloval sa
ako jeho kamoši a nenosil všade futbalovú mikinu ako ostatní.
„Allie, zdvihni ten chutný zadoček a poď sem!“ zakričal Sean
od stola s pivným pongom. „Potrebujem partnera na pong!“
Roztomilo sa začervenala. „Chceš vidieť, ako im nakopene
zadky v pivnom pongu? Teda bez piva,“ dodala rýchlo. „Sean
vie, že dnes večer nepijem.“
Znovu ma zasiahla vina. „To nie je žiadna zábava,“ pozna-
menala som. „Musíš si dať pivo, keď chceš hrať.“
Rázne pokrútila hlavou. „Sľúbila som ti, že nebudem piť.“
„No ja sa tu neplánujem dlho zdržať,“ odporovala som jej.
„Takže už nebudeš mať dôvod držať sa na uzde.“
„Ale ja chcem, aby si zostala,“ protestovala.
„A čo povieš na toto? Zostanem ešte pol hodiny, no iba
v prípade, že sa konečne začneš baviť. Viem, že v prvom roč-
níku sme uzavreli dohodu, no práve ju ruším.“
Myslela som vážne každé slovo, lebo ma štvalo, že ma mu-
sela strážiť ako malé dieťa vždy, keď sme šli von. A po dvoch
rokoch na Briarskej bolo načase poľaviť z ostražitosti. Aspoň
trochu.
„No tak, ukáž mi svoje pongové schopnosti.“ Chytila som
ju pod pazuchu a ona sa so smiechom nechala odviesť k Sea-
novi a jeho kamošom.
„Hannah!“ skríkol Sean natešene. „Hráš aj ty?“
„Nie,“ odvetila som. „Len fandím svojej najke.“
Allie sa pridala k Seanovi na konci stola. Nasledujúcich de-
sať minút som sledovala ten najurputnejší zápas v pivnom
pongu na tejto planéte. Po celý čas som si však plne uvedo-
movala prítomnosť Justina, ktorý sa rozprával so spoluhráčmi
na opačnej strane miestnosti.
Nakoniec som odišla, pretože som už naozaj potrebovala
ísť na záchod. Jeden bol na prízemí vedľa kuchyne, no vinul

49
sa pred ním dlhočizný rad a trvalo veky, kým som sa dostala
dnu. Rýchlo som sa vybavila, a keď som vyšla von, narazila
som do pevnej mužskej hrude.
„Dávaj pozor, kam kráčaš,“ upozornil ma chrapľavý hlas.
Srdce mi okamžite zastalo.
Justin na mňa mrkol a zachytil ma, aby som nestratila rov-
nováhu. Len čo sa ma dotkol, zaliala ma horúčava a naskákali
mi zimomriavky.
„Prepáč,“ vykoktala som.
„To nič.“ S úsmevom si potľapkal po hrudi. „Som celý.“
Zrazu som si uvedomila, že na záchod už nikto nečaká
a v chodbičke sme osameli. Bože, zblízka vyzeral ešte lepšie.
A bol vyšší, než som si myslela – musela som zdvihnúť hlavu,
aby som mu videla do očí.
„Chodíme spolu na etiku, však?“ opýtal sa hrubým, sexi hla-
som.
Prikývla som.
„Som Justin.“
Predstavil sa mi, akoby na Briarskej mohol byť niekto, kto
ho nepozná. Mne však jeho skromnosť pripadala úžasná.
„Hannah.“
„Ako si dopadla na štvrťročnom teste?“
„Dostala som áčko,“ priznala som. „Ty?“
„Bé mínus.“
Nedokázala som skryť prekvapenie. „Vážne? Potom patríme
k šťastlivcom. Všetci ostatní prepadli.“
„Myslím, že patríme k tým múdrym, nie šťastlivcom.“
Pri jeho úškrne som sa roztápala. Priam som sa menila na
mláčku. Nedokázala som odtrhnúť zrak od jeho magnetických
očí. A tak omamne voňal, po mydle a citrónovej vode po ho-
lení. Bolo by čudné, keby som mu priložila tvár na krk a na-
dýchla sa?
Ech... hej. Bolo.

50
 „Takže...“ Snažila som sa vymyslieť niečo múdre a zaují-
mavé, ale bola som príliš nervózna a nepálilo mi to. „Hráš fut-
bal, čo?“
Prikývol. „Si fanúšička?“ Na brade sa mu objavila jamka.
„Futbalu, myslím.“
Nebola som, ale mohla by som klamať a predstierať, že sa
mi jeho šport páči. Hoci by som riskovala, lebo by sa ma mo-
hol pýtať na detaily, a ja o futbale neviem toľko, aby som
s ním viedla celú konverzáciu.
„Ani nie,“ priznala som s povzdychom. „Videla som jeden,
dva zápasy, ale pre mňa je to príliš pomalé. Mala som pocit,
že hráte päť sekúnd, potom niekto zapíska a potom hodiny
stojíte, kým sa znovu začne hrať.“
Justin sa zasmial. Mal krásny smiech. Hrubý a chrapľavý.
Cítila som ho až v končekoch prstov na nohách.
„Hej, toto som už počul. Ale keď hráš, vnímaš to úplne inak.
Oveľa intenzívnejšie, než si vieš predstaviť. A ak sa hlbšie za-
ujímaš o konkrétny tím alebo hráča, pochopíš pravidlá oveľa
rýchlejšie.“ Priklonil sa ku mne. „Mala by si prísť na náš zápas.
Stavím sa, že sa zabavíš.“
Dofrasa. Práve ma pozval na zápas?
„Ehm, hej, možno prídem...“
„Kohl!“ prerušil ma niečí výkrik. „Sme hore!“
Obaja sme sa otočili, keď blonďavý obor vystrčil hlavu
z dverí do obývačky. Bol to jeden z Justinových spoluhráčov
a tváril sa veľmi netrpezlivo.
„Už idem,“ zakričal Justin. Smutne sa na mňa usmial a za-
mieril k záchodu. „S Veľkým Joeom ideme niekomu nakopať
zadok v biliarde, ale najprv musím vyhovieť volaniu prírody.
Hodíme reč neskôr?“
„Jasné.“ Snažila som sa o nenútený tón, búšenie môjho
srdca však rozhodne nenútené nebolo.
Hneď ako Justin zavrel za sebou dvere, celá roztrasená som

51
sa náhlila do obývačky, aby som referovala Allie, čo sa práve
stalo. Nedostala som sa k nej. Len čo som vošla do miestnosti,
cestu mi zahatalo stodeväťdesiat centimetrov a deväťdesiat
kíl zhmotnených do podoby Garretta Grahama.
„Wellsy,“ zajasal. „Ty si ten posledný človek, ktorého by som
tu dnes čakal.“
Pri jeho prítomnosti, ako obyčajne, som zaujala ostražitý
postoj. „Hej? A to už prečo?“
Mykol plecami. „Nemyslel som si, že párty bratstiev je tvoja
šálka kávy.“
„Ale ty ma vôbec nepoznáš, ak si spomínaš. Možno chodím
na takéto párty každý večer.“
„Klamárka. Ešte nikdy som ťa tu nevidel.“
Prekrížil si ruky cez prsia, vďaka čomu sa mu napli svaly.
Spod rukáva mu vykúkalo tetovanie, ale nedokázala som ho
rozoznať. Malo čierne a zložité tvary. Žeby plamene?
„Čo sa týka toho doučovania... mali by sme si porovnať roz-
vrhy.“
Okamžite som sa rozčúlila. „Ty sa nevzdávaš, však?“
„Nikdy.“
„Mal by si začať, pretože ja ťa doučovať nebudem.“ Moju
pozornosť razom upútalo Justinovo dlhé, svižné telo, keď si
predieral cestu k biliardovému stolu. Asi v polovici cesty ho
zastavila pekná brunetka. Zastal a rozprával sa s ňou, čo ma
nepotešilo.
„No tak, Wellsy, pomôž utrápenému chlapcovi,“ prosíkal
Garrett.
Justin sa zasmial na niečom, čo dievča povedalo. Rovna-
ko, ako sa pred minútou smial so mnou. Dotkla sa jeho ruky
a priklonila sa k nemu, a on sa vôbec neodtiahol.
„Pozri, ak ma nechceš doučovať celý semester, pomôž mi
len so štvrťročným testom. Budem tvojím dlžníkom.“
Garrettovi som nevenovala ani štipku pozornosti. Justin sa

52
naklonil k tej babe a niečo jej šepkal do ucha. Zachichotala sa
a na líca jej vystúpila červeň. Srdce mi kleslo rovno do žalúdka.
Bola som si taká istá, že medzi nami preskočila iskra, a on
teraz flirtoval s niekým iným.
„Ty ma vôbec nepočúvaš,“ obvinil ma Garrett. „Na koho sa
to pozeráš?“
Odtrhla som pohľad od Justina a brunetky, nie však dosť
rýchlo.
Keď si Garrett všimol, na koho som hľadela, zaškeril sa.
„Paulson alebo Kohl. Ktorého z nich chceš prefiknúť?“
„Prefiknúť?“ Tentoraz si získal moju pozornosť. „Fuj. Ako
môžeš takto hovoriť?“
„Fajn, mám sa opýtať inak? Ktorého z nich chceš pretiahnuť
alebo pošukať, alebo pomilovať?“
Zaťala som zuby. Ten chalan bol totálny idiot.
Odpovedal za mňa. „Kohla,“ usúdil. „Videl som ťa tancovať
s Paulsonom a netvárila si sa dvakrát nadšene.“
Nepotvrdila som ani nevyvrátila jeho domnienku. Namies-
to toho som urobila krok dopredu. „Zabav sa, Garrett.“
„Nechcem ťa raniť, Wellsy, ale nič z toho nebude. Nie si je-
ho typ.“
Zaplavil ma hnev a zahanbenie. Fíha. Skutočne to povedal?
„Ďakujem za info,“ odvetila som chladne. „Teraz ma ospra-
vedlň...“
Chcel ma chytiť za ruku, ale ja som popri ňom preletela
a nechala ho tam stáť. Pohľadom som vyhľadala Allie a zazrela
som ju sedieť na gauči. Bozkávala sa so Seanom. Nechcela
som ich vyrušovať, preto som sa zvrtla na päte a zamierila
k vchodovým dverám.
Roztrasenými prstami som napísala Allie správu, že odchá-
dzam. Garrettov hrubý výrok – nie si jeho typ – mi ustavične
znel v mysli ako depresívna mantra.
Pravda je, že presne to som potrebovala počuť. No a čo, že

53
sa Justin so mnou rozprával na chodbe? Očividne to nič ne-
znamenalo, lebo vzápätí flirtoval s inou. Bolo načase postaviť
sa zoči-voči realite. Medzi mnou a Justinom nič nebude, hoci
po tom z celej duše túžim.
Bolo odo mňa hlúpe prísť sem.
Vyšla som z domu Sigma do chladného nočného vzduchu.
Zaplavila ma hanba. Ľutovala som, že som si nevzala kabát,
ale nechcelo sa mi ho celý večer nosiť. Päťsekundová cesta
od taxíka ku vchodovým dverám v októbrovej zime mi hádam
neublíži.
Prišla mi správa od Allie, ponúkla sa, že so mnou počká na
taxík, no prikázala som jej, aby zostala so svojím priateľom. Vy-
hľadala som si v mobile číslo na taxík a práve som ho chcela
vytočiť, keď som začula svoje meno. Teda jeho iritujúcu verziu.
„Wellsy, počkaj.“
Brala som po dva schody naraz, no Garrett bol odo mňa
oveľa vyšší, takže aj kroky mal dlhšie, preto ma v letku dohnal.
„No tak, počkaj.“ Na ramene mi pristála jeho ruka.
Striasla som ju a otočila sa k nemu. „Čo je? Mieniš ma ďalej
urážať?“
„Nechcel som ťa uraziť,“ protestoval. „Len som hovoril
pravdu.“
To zabolelo. „Tak to ti ďakujem.“
„Doriti.“ Vyzeral zúfalo. „Znovu som ťa urazil. Ale nechcel
som. Nechcem sa správať ako idiot.“
„Samozrejme, že nechceš. Ty ním proste si.“
Drzo sa zaškeril, humor ho však veľmi rýchlo prešiel. „Pozri
sa, toho chalana poznám. Kohl je kamoš jedného môjho spo-
lubývajúceho, takže u nás niekoľkokrát bol.“
„To máš šťastie. Môžeš s ním chodiť ty, pretože ja nemám
záujem.“
„Ale máš,“ odporoval sebaisto, za čo som ho neznášala.
„Len ti chcem povedať, že Kohl uprednostňuje určitý typ.“

54
 „Dobre teda, počúvam ťa. Aký je jeho typ? Ale nie preto,
lebo by som sa oňho zaujímala, ani nič podobné,“ dodala som
rýchlo.
Garrett sa veľavravne usmial. „Hm, samozrejme.“ Mykol
plecom. „Na tejto výške je asi dva mesiace, nie? Za ten čas som
ho videl s jednou roztlieskavačkou a s dvoma členkami Kappa
Beta. Vieš, čo to o ňom vypovedá?“
„Nie, ale o tebe to vypovedá, že tráviš priveľa času sledova-
ním milostného života iných chalanov.“
Moju posmešnú poznámku ignoroval. „Vypovedá to o ňom,
že sa zaujíma o kočky s istým spoločenským statusom.“
Prevrátila som oči. „Ak je to ďalšia narážka na tvoju ponuku
urobiť ma populárnou, tak nie, ďakujem.“
„Ak chceš, aby si ťa Kohl všimol, musíš urobiť niečo radi-
kálne.“ Odmlčal sa. „Takže ti ponúkam rande so mnou.“
„Nie, ďakujem. Teraz, ak ma ospravedlníš, musím si zavolať
taxík.“
„Nemusíš.“
Mobil sa mi medzitým zablokoval, preto som musela vy-
ťukať heslo.
„Vážne, nevolaj,“ povedal Garrett. „Odveziem ťa.“
„Nepotrebujem odvoz.“
„Veď to taxíky robia. Odvezú ťa.“
„Nepotrebujem odvoz od teba,“ dodala som.
„Radšej zaplatíš desať dolárov, než by si mala prijať odvoz
zadarmo odo mňa?“
Sarkastickou poznámkou trafil do čierneho. Oveľa väč-
šmi som dôverovala zamestnancovi školskej taxislužby než
Garretovi Grahamovi. S cudzími ľuďmi do auta nesadám.
Bodka.
Garrett prižmúril oči, akoby mi čítal myšlienky. „Wellsy, ne-
budem na teba nič skúšať. Jednoducho ťa zaveziem domov.“
„Garrett, vráť sa na párty. Tvoji bratia ťa už určite hľadajú.“

55
 „Ver mi, absolútne ich netrápi, kde som. Trápi ich len to,
do ktorej pripitej kočky dnes večer strčia vtáka.“
Trpko som sa zasmiala. „Bože, si nechutný, vieš o tom?“
„Nie, som len úprimný. Okrem toho netvrdím, že ja robím
to isté. Nepotrebujem ženu opiť, aby sa so mnou vyspala.
Chodia za mnou triezve a roztúžené.“
„To ti gratulujem.“ Keď mi vytrhol mobil z ruky, vyštekla
som: „Hej!“
Na moje prekvapenie si ho nastavil pred tvár a odfotil sa.
„Čo to robíš?“
„Na,“ povedal a podal mi mobil. „Pošli tú sexi tvár celému zo-
znamu kontaktov a informuj ich, že ťa veziem domov. Keď ťa
zajtra nájdu mŕtvu, aspoň bude každý vedieť, kto to urobil. A ak
chceš, môžeš vyťukať číslo na políciu a celú cestu držať nad ním
prst.“ Povzdychol si. „Prosím, môžem ťa odviezť domov?“
Aj keď som netúžila stáť vonku sama, bez kabáta a čakať
na taxík, ešte raz som zaprotestovala. „Koľko si toho vypil?“
„Polovicu piva.“
Zdvihla som obočie.
„Môj limit je jedno,“ trval na svojom. „Zajtra ráno mám
tréning.“
Pod jeho naliehavým výrazom som poľavovala. Počula som
o Garrettovi mnoho klebiet, ani jedna sa však netýkala alko-
holu a drog. A školský taxík je známy tým, že sa veľmi nepo-
náhľa. Päť minút v aute s týmto chalanom ma predsa nezabi-
je. Ak ma naštve, môžem celú cestu mlčať.
Alebo skôr, keď ma naštve.
„Dobre,“ podvolila som sa. „Môžeš ma odviezť domov. To
však neznamená, že ťa budem doučovať.“
Vylúdil dokonale nafúkaný úsmev. „O tom sa porozpráva-
me v aute.“

56
 6
Garrett

Hannah Wellsová bola zaľúbená do futbalistu. V ten večer

som ju už raz urazil, preto som si musel dávať pozor na jazyk,
aby som si ju konečne naklonil.
Počkal som, kým sme nenasadli do džípu a nepripútali sa,
a opatrne som sa opýtal: „Takže, ako dlho už túžiš šu... milovať
sa s Kohlom?“
Neodpovedala, ale cítil som, ako ma prebodáva pohľadom.
„Je to asi dosť čerstvé, keďže sem prestúpil len pred dvomi
mesiacmi.“ Našpúlil som pery. „Dobre, tak predpokladajme,
že mesiac.“
Žiadna odpoveď.
Pozrel som sa na ňu. Mračila sa ešte viac, aj tak však vyze-
rala sexi. Mala jednu z najzaujímavejších tvárí, aké som kedy
videl – líca mala príliš plné a pery príliš našpúlené, no v kom-
binácii s hladkou olivovou pokožkou, so žiarivými zelenými
očami a s malým znamienkom nad perou vyzerala takmer
exoticky. A to telo... kámo, po tom, ako som si ho všimol, už
som si ho nedokázal nevšímať.
Musel som si pripomenúť, že ju neveziem domov preto,
aby som skóroval.
Priveľmi som ju potreboval na to, aby som to skazil tým, že
sa s ňou vyspím.

57
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Tréner si ma dnes po tréningu vzal bokom a dal mi desať-
minútovú prednášku o tom, aké je dôležité zlepšiť si známky.
Prednáška je ešte pekné slovo. V skutočnosti mi povedal „udrž
si priemer, inak ťa tak nakopem do riti, že ešte roky budeš
v ústach cítiť príchuť môjho leštidla na topánky“.
Ja hlupák som sa spýtal, či ľudia ešte stále používajú leš-
tidlo na topánky, a on ma namiesto odpovede zasypal šťav-
natými nadávkami.
Hokej bol celý môj život, a to vôbec nezveličujem. To sa
však asi stáva, keď máte za otca sakramentskú superstar. Otec
mi naplánoval budúcnosť, ešte keď som bol v maternici – tre-
ba sa naučiť korčuľovať, strieľať do brány, stať sa profesioná-
lom, bodka. Phil Graham si predsa musí udržať reputáciu.
Ťažko by veru niesol, keby zo svojho syna nevychoval profe-
sionálneho hokejistu.
Áno, správne, som sarkastický. Nuž, kajám sa, ale otca ne-
znášam. Ba nie, pohŕdam ním. Irónia je, že ten bastard si myslí,
že všetko robím preňho. Intenzívne tréningy, modriny po ce-
lom tele, drilovanie dvadsať hodín týždenne, len aby som si
vylepšil techniku. Je dosť arogantný na to, aby si myslel, že to
všetko podstupujem kvôli nemu.
Kdeže. Robím to kvôli sebe. A trochu aj preto, aby som ho
porazil. Aby som bol lepší než on.
Nechápte ma zle, ten šport milujem. Žijem pre burácajúci
dav, ostrý vzduch, ktorý ma štípe na lícach, keď uháňam po
ľade, pre svišťanie puku, keď ho odpálim. Hokej je adrenalín.
Vzrušenie. Dokonca... upokojuje.
Znovu som sa pozrel na Hannah a premýšľal, čím ju pre-
svedčím. Vtedy mi trklo, aby som sa na tú záležitosť s Kohlom
pozrel z opačnej strany. Ona nebola jeho typ, ale ako mohol
byť on jej typ?
Kohl sa hral na silného skromného chalana, ale strávil som
s ním dosť času na to, aby som ho prekukol. Tie kraviny vy-

58
užíva na to, aby pritiahol baby, a keď sa chytia, vďaka svojmu
šarmu si ich privábi rovno do gatí.
Dopekla, prečo taká rozumná baba ako Hannah slintá nad
populárnym chalanom, ako je Kohl?
„Je to len fyzické alebo s ním chceš naozaj chodiť?“ vyzve-
dal som.
Hlasno si vzdychla. „Mohli by sme sa prestať baviť na túto
tému?“
Vyhodil som smerovku doprava a odbočil na cestu, vedúcu
do školského areálu.
„Mýlil som sa v tebe,“ vyhlásil som otvorene.
„Čo tým chceš povedať?“
„Myslel som, že si čestná. Že máš gule. Nie baba, čo si ne-
chce priznať, že sa jej páči nejaký chalan.“
Zaťala zuby a ja som potlačil úškrn. Neprekvapilo ma, že
som zasiahol jej citlivé miesto. Čítanie ľudí mi ide a bol som
si celkom istý, že Hannah Wellsová nie je typ, čo uteká pred
výzvou, ani pred tou skrytou.
„Fajn, vyhral si,“ precedila cez zuby. „Možno som doňho.
Ale len trošičku.“
Úškrn som už nezadržal. „Bolo to také ťažké?“ Stiahol som
nohu z plynového pedála, lebo sme prišli k stopke. „Prečo si
sa ho neopýtala, či s tebou nepôjde von?“
„Prečo by som to robila?“ opýtala sa znepokojene.
„Ech, žeby preto, lebo si práve priznala, že sa ti páči?“
„Veď ho ani nepoznám.“
„A ako ho chceš spoznať, keď s ním nepôjdeš von?“
Pomrvila sa na sedadle, necítila sa príjemne. Neubránil
som sa smiechu.
„Bojíš sa,“ doberal som si ju. Nedokázal som skryť radosť
v hlase.
„Nebojím,“ odporovala okamžite. Potom sa odmlčala. „Mož-
no trochu. On... znervózňuje ma.“

59
 Mal som čo robiť, aby som zakryl prekvapenie. Asi som ne-
čakal, že bude taká... úprimná. Zraniteľnosť, ktorá z nej vyža-
rovala, ma trochu rozrušila. Nepoznal som ju dlho, ale zvykol
som si na jej sarkazmus a sebavedomie. Neistota v jej tvári mi
nejako nesedela.
„Takže budeš čakať, kým ťa pozve on?“
Zamračila sa na mňa. „Nechaj ma hádať. Myslíš si, že ma
nikdy nepozve.“
„Nemyslím, viem to.“ Mykol som plecom. „Wellsy, muži
radi dobývajú. Ty mu to príliš uľahčuješ.“
„To ťažko,“ odvetila sucho. „Keďže som mu ani nepovedala,
že sa mi páči.“
„On to vie.“
To ju vyľakalo. „Nevie.“
„Chlap vždy vie, keď ho žena chce. Ver mi, nemusíš to po-
vedať nahlas, aby cítil vibrácie, čo vysielaš.“ Zaškeril som sa.
„Dopekla, veď ja som to zistil už po piatich sekundách.“
„A ty si myslíš, že keby som šla von s tebou, ako zázrakom
by sa začal o mňa zaujímať?“ vyslovila skepticky, ale konečne
nie nepriateľsky. Znelo to sľubne.
„Celkom určite by som ti s tým pomohol. Vieš, čo chalanov
láka ešte viac ako dobýjanie?“
„Nemôžem sa dočkať, kedy ma zasvätíš.“
„Nedosiahnuteľná žena. Ľudia vždy chcú to, čo nemôžu
mať.“ Neubránil som sa žmurknutiu. „A presne to potrebuješ
dosiahnuť.“
„Aha. Ale ak ho nemôžem mať, načo by som sa obťažovala
randením s tebou?“
„Teraz ho mať nemôžeš. To však neznamená, že ho nemô-
žeš mať nikdy.“
Zastal som pred ďalšou stopkou a uvedomil si, že sme takmer
v areáli školy, čo ma naštvalo. Potreboval som viac času, aby som
ju presvedčil, preto som spomalil a dúfal, že si to nevšimne.

60
 „Ver mi, Wellsy, ak sa ukážeš po mojom boku, všimne si
ťa.“ Odmlčal som sa a predstieral, že premýšľam. „Vieš čo? Bu-
dúcu sobotu je párty a Lámač sŕdc tam ide tiež.“
„Po prvé, nevolaj ho tak. A po druhé, ako vieš, že tam ide?“
opýtala sa podozrievavo.
„Lebo Beau Maxwell má narodeniny. Vieš, ten rozohrávač.
Bude tam celý tím.“ Mykol som plecami. „Takže aj ja.“
„Hm. A čo sa stane, keď tam prídeme?“
Hrala sa na nedobytnú ako zvyčajne, ale ja som vedel, že
som ju dostal presne tam, kam som chcel.
„Zamiešame sa do davu, dáme si pár pív. Predstavím ťa ako
dievča, s ktorým som na rande. Pipky ťa budú chcieť zabiť. Cha-
lani budú premýšľať nad tým, prečo si ťa nikdy predtým ne-
všimli. Kohlovi to napadne tiež, ale my ho budeme ignorovať.“
„A prečo by sme to robili?“
„Lebo to ho privedie do šialenstva. Bude mať pocit, že si eš-
te nedosiahnuteľnejšia.“
Zahryzla si do pery. Ktovie, či si uvedomovala, aké čitateľné
sú jej emócie. Hnev, zahanbenie. V jej očiach sa zrkadlilo oboje
a to ma fascinovalo.
Dlho som sa učil maskovať svoje skutočné pocity – vedel
som to už od detstva –, ale tvár Hannah bola ako otvorená
kniha. Celkom osviežujúce.
„Si príšerne sebavedomý,“ poznamenala nakoniec. „Naozaj
si taký presvedčený o svojej úžasnosti, že mi stačí ísť s tebou
na párty a hneď zo mňa bude celebrita?“
„Áno.“ Nebol som arogantný, len úprimný. Po dvoch rokoch
v tejto škole som poznal svoj kredit.
Aj keď, úprimne povedané, niekedy som sa necítil ani spo-
lovice taký úžasný, ako si to ľudia o mne mysleli. Navyše, som
si celkom istý, že keby sa niekto z nich obťažoval spoznať ma
bližšie, možno by zmenil názor. Pripomína to rybník, na ktorý
som sa ako dieťa chodil korčuľovať – z diaľky sa ľad krásne

61
 leskol a vyzeral hladký, no keď sa mu človek prizrel, zbadal
všetky nerovnosti, hrany a čiary od korčúľ. Taký som aj ja. Po-
krytý čiarami od korčúľ, ktoré si nikto nevšíma.
Bože, dnes som priveľmi filozofoval.
Hannah mlčky sedela, hrýzla si do pery a premýšľala nad
mojou ponukou.
Na okamih ma premohla chuť povedať jej, aby na to za-
budla. Pripadalo mi... nesprávne, že dievča ako ona sa trápi, čo
si o nej myslí idiot Kohl. Jej inteligencie a podrezaného jazyka
bolo preňho škoda.
Myslel som však aj na svoj tím a chalanov, ktorí so mnou
počítajú. Úmyselne som ignoroval všetky pochybnosti.
„Popremýšľaj nad tým,“ prehovoril som znova. „Opravák je
v piatok, na štúdium máme teda týždeň a pol. Urobím skúš-
ku, v sobotu večer pôjdeme na Maxwellovu párty a Lámačovi
sŕdc ukážeme, aká si sexi a žiadaná. Neodolá ti, ver mi.“
„Po prvé, prestaň ho tak volať. Po druhé, prestaň opakovať,
aby som ti verila. Veď ťa ani nepoznám.“ Napriek jej protes-
tom som videl, že sa vzdáva. „Nemôžem ťa doučovať celý se-
mester. Nemám na to čas.“
„Iba tento týždeň,“ sľúbil som.
Zaváhala.
Nemal som jej za zlé, že pochybovala. Pravdupovediac, už
som premýšľal nad tým, ako ju presvedčím, aby ma pri teste
s Tolbertovou držala za ruku, ale... pekne po poriadku.
„Takže dohoda?“ súril som ju.
Hannah mlčala. Vo chvíli, keď som sa už začínal vzdávať,
vzdychla a povedala: „Dobre. Dohoda.“
Paráda.
Sčasti ma aj šokovalo, že sa mi ju podarilo zlomiť. Skúšal
som to celú večnosť a teraz, keď som vyhral, som mal takmer
pocit prehry. Čudné.
Tak či onak, v duchu som si tľapol sám so sebou.

62
 Zašiel som na parkovisko za internátmi. „V ktorom dome
bývaš?“ opýtal som sa a parkoval džíp.
„V Bristol House.“
„Odprevadím ťa dnu.“ Odopínal som si pás, no Hannah po-
krútila hlavou.
„To je v poriadku. Nepotrebujem ochranku.“ Zdvihla mobil.
„Mám pripravené číslo na políciu, pamätáš?“
Na chvíľku zavládlo ticho.
„Nuž.“ Zdvihol som ruku. „Bolo mi potešením uzavrieť s te-
bou obchod.“
Zízala mi na dlaň, akoby som mal ebolu. Zagúľal som očami
a stiahol ruku.
„Zajtra robím do ôsmej,“ povedala. „Potom sa môžeme
stretnúť. Nebývaš na intráku, však?“
„Nie, ale môžem prísť k tebe.“
Zbledla, akoby som sa ponúkol, že jej oholím hlavu. „A ľu-
dia si budú myslieť, že sme priatelia? Nie. V žiadnom prípade.
Pošli mi svoju adresu. Prídem k tebe.“
Ešte som nestretol nikoho, koho by moja popularita odpu-
dzovala. Čo s tým?
Myslím, že by sa mi to mohlo páčiť.
„Vieš, že keby som k tebe prišiel, bola by si najpopulárnejšia
baba, však?“
„Pošli mi svoju adresu,“ povedala odhodlane.
„Áno, madam.“ Pozrel som sa na ňu. „Uvidíme sa zajtra.“
Jediné, čo sa mi ušlo, bol kyslý výraz. Otočila sa a otvorila
dvere. Bez slova vyskočila z auta, no potom neochotne zaklop-
kala na okno.
Zadržal som úškrn a tlačidlom ho otvoril. „Na niečo si za-
budla?“ podpichol som ju.
„Ďakujem za odvoz,“ vyriekla upäto.
A už jej nebolo. Náhlila sa k tmavej budove a zelené šaty
za ňou viali.

63
 7
Hannah

Zväčša sa hrdím tým, že na krku nosím múdru hlavu a robím

správne rozhodnutia, no súhlasiť s doučovaním Garretta? Ko-
losálna hlúposť.
Na druhý deň som si za to celou cestou k nemu domov na-
dávala. Keď na mňa na párty vybehol, bola som si stopercent-
ne istá, že ho pošlem do kelu, no potom mi zamával pred no-
som Justinom ako návnadou, a ja som sa chytila ako malé
decko na čokoládu.
Skvelé. A teraz tu strúham rôzne prirovnania.
Bolo načase čeliť nepeknej pravde: keď ide o Justina Kohla,
nedokážem rozmýšľať rozumne. Včera v noci som odchádzala
z párty so zámerom úplne naňho zabudnúť, a namiesto toho
som vyviedla toto. Garrettovi Grahamovi som dovolila naplniť
ma najdeštruktívnejším pocitom, aký ľudstvo pozná – nádejou.
Nádejou, že si ma Justin všimne. Nádejou, že by ma mohol
chcieť. Nádejou, že by som konečne stretla niekoho, vďaka
komu by som niečo cítila.
Hanba, aká som slepá, pokiaľ ide o toho chalana.
Zaparkovala som požičané auto za Garrettovým džípom,
vedľa vylešteného čierneho pikapu, ale motor som nechala
bežať. Ktovie, čo by si o dohode s Garrettom pomyslela moja
niekdajšia terapeutka. Chcela by som povedať, že by bola proti,

64
ale Carole bola za každé posilnenie. Vždy ma nabádala, aby
som prevzala kontrolu nad svojím životom a chytila sa každej
príležitosti, vďaka ktorej sa vyrovnám s traumou.
Fakt je, že od znásilnenia som randila s dvomi chalanmi.
S oboma som spala. No zo žiadneho z nich som nebola taká
hotová ako z Justina Kohla a jeho prižmúrených očí.
Carole by povedala, že je to príležitosť, ktorú sa oplatí pre-
skúmať.
Garrettov dom bol jednoposchodový, s bielou štukovou
fasádou a dlhým schodiskom namiesto verandy. Trávnik pred
domom bol prekvapujúco upravený. Napriek nechuti som
vystúpila z auta a vybrala sa k vchodovým dverám. Zvnútra
doliehala rocková hudba. V kútiku duše som dúfala, že moje
zvonenie nikto nezačuje, no o chvíľu sa za dverami ozvali
tlmené kroky, otvorili sa a ja som hľadela na vysokého cha-
lana s blond kohútom na hlave a s tvárou ako z časopisu
s pánskou módou.
„Ahoj,“ pozdravil ospalo a prezrel si ma od hlavy po päty.
„Narodeniny mám až budúci týždeň, ale ak si môj predčasný
darček, rozhodne sa nesťažujem, bábika.“
Samozrejme. Mohla som si myslieť, že Garrett býva s nie-
kým rovnako protivným, aký je on sám.
Zovrela som popruh kabelky a hlavou mi preblesklo, či by
som sa dokázala vrátiť do auta tak, aby si Garrett ani nevši-
mol, že som prišla. Zbabelý plán sa rozsypal vo chvíli, keď sa
zjavil vo dverách. Bol bosý, na sebe mal vyšúchané džínsy
a obnosené tričko a vlasy mal vlhké, akoby práve vyšiel zo sprchy.
„Čau, Wellsy,“ privítal ma nenútene. „Meškáš.“
„Povedala som o štvrť na deväť. Je štvrť na deväť.“ Naštvane
som hľadela na jeho kamoša. „A ak si si myslel, že som šľapka,
tak si ma poriadne urazil.“
„Ty si si myslel, že je šľapka?“ otočil sa Garrett ku kamarátovi.
„To je moja doučovateľka, brácho. Preukáž trochu rešpektu.“

65
 „Nemyslel som si, že je šľapka. Myslel som, že je striptérka,“
odsekol, akoby to bolo lepšie. „Je v kostýme, pre boha živého.“
Mal pravdu. Moja čašnícka uniforma nebola práve cudná.
„P. S., na narodky chcem striptérku,“ vyhlásil pán z časopi-
su. „Práve som sa rozhodol. Zariaď to.“
„Niekomu zavolám,“ prisľúbil mu Garrett, no len čo jeho
kamoš odišiel, zdôveril sa mi: „Striptérku nedostane. Zložili
sme sa mu na nový iPod. Ten starý mu spadol do jazierka s ry-
bičkami za Hartford House.“
Zachichotala som sa a Garrett sa toho hneď chytil. „No do-
riti. To bol smiech? Nevedel som, že dokážeš prejaviť pobave-
nie. Urobíš to ešte raz? Natočím si ťa.“
„Smejem sa často.“ Odmlčala som sa. „Hlavne na tebe.“
Chytil sa za hruď, akoby som ho postrelila. „Tvoje účinky
na mužské ego sú devastačné, vieš to?“
Zagúľala som očami a zavrela za sebou dvere.
„Poďme hore do mojej izby,“ povedal.
Doriti. On sa chce učiť vo svojej izbe? Hoci je to pravdepo-
dobne najčastejšia scéna z mokrých snov dievčat v našej škole,
ja som sa toho obávala.
„G, to je tá doučovateľka?“ ozval sa mužský hlas, keď sme
prechádzali popri miestnosti, ktorá vyzerala ako obývačka.
„Hej, doučovateľka, poď sem! Musíme sa porozprávať.“
Vystrašene som sa pozrela na Garretta. Ten sa len zaškeril
a viedol ma k dverám. Obývačka priam kričala, že ide o brloh
slobodných mládencov. Stáli v nej dve kožené sedačky v tvare
L, komplikovaný audio video systém a konferenčný stolík plný
pivových fľašiek. Z gauča sa zdvihol tmavovlasý chalan s pre-
nikavými modrými očami a vybral sa ku mne. Bol rovnako
pekný ako Garrett, ako z časopisu, a súdiac podľa jeho chôdze,
bol si toho vedomý.
„Takže počúvaj,“ zahlásil modroočko vážnym tónom. „Môj
chlapec potrebuje dostať z testu áčko. A ty to musíš zariadiť.“

66
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Šklblo mi perou. „A čo ak nie?“
„Ak nie, budem veľmi, veľmi smutný.“ Zmyselným pohľa-
dom mi pomaly kĺzal po tele, popritom sa mi pristavil na hru-
di. „Určite nechceš, aby som bol smutný, však, kráska?“
Garrett si odfrkol. „Nemrhaj časom, kámo. Proti flirtovaniu
je imúnna. Ver mi, skúšal som to.“ Otočil sa ku mne. „Toto je
Logan. Logan, Wellsy.“
„Hannah,“ opravila som ho.
Logan chvíľu premýšľal a pokrútil hlavou. „Nie. Wellsy je
krajšie.“
„Pri dverách si stretla Deana a toto je Tucker,“ dodal Gar-
rett, ukazujúc na chalana so svetlohnedými vlasmi na gauči,
ktorý – napodiv – vyzeral dobre ako ostatní.
Napadlo mi, či je sexi vzhľad podmienkou, keď s nimi chce-
te bývať.
Niežeby som sa na to Garretta plánovala opýtať. Jeho ego
bolo už aj tak dosť veľké.
„Čau, Wellsy,“ zakričal Tucker.
Vzdychla som si. Úžasné. Asi sa zo mňa stala Wellsy.
„Wellsy je hviezda vianočného recitálu,“ informoval Garrett
kamarátov.
„Zimného predstavenia,“ opravila som ho.
„Veď som to práve povedal.“ Mávol rukou. „Okej, poďme
sa učiť tie kraviny. Uvidíme sa neskôr, chalani.“
Nasledovala som Garreta po úzkom schodisku na poschodie.
Izbu mal na konci chodby, a keď som si všimla, aká je veľká,
a že má vlastnú kúpeľňu, došlo mi, že je to hlavná spálňa domu.
„Prekážalo by ti, keby som sa prezliekla?“ opýtala som sa
zahanbene. „V taške mám pohodlnejšie veci.“
Zvalil sa na okraj monštruóznej postele a oprel sa o lakte.
„Nech sa páči. Ja si tu posedím a užijem si šou.“
Zaťala som zuby. „Myslela som v kúpeľni.“
„To nie je žiadna zábava.“

67
 „Nič z tohto nie je zábava,“ odporovala som.
Kúpeľňa bola oveľa čistejšia, než som očakávala, a vo vzdu-
chu sa vznášala príjemná drevitá vôňa. Rýchlo som sa pre-
zliekla do legíns a čierneho svetra, stiahla si vlasy do chvosta
a strčila uniformu do tašky.
Keď som sa vrátila do izby, Garrett sa ešte stále rozvaľoval
na posteli. Tak sa zahĺbil do mobilu, že ani nezdvihol pohľad,
keď som mu hodila na posteľ plnú náruč kníh.
„Citujúc tvoje otravné ja, si pripravený učiť sa tie kraviny?“
opýtala som sa sarkasticky.
„Hej. Sekundu,“ pritakal neprítomne. Dlhými prstami do-
ťukal správu a odhodil mobil. „Prepáč. Už sa ti venujem.“
Nemala som si veľmi kde sadnúť. Pri stolíku pod oknom
bola iba jedna stolička, navyše zahádzaná kopou oblečenia.
To isté platilo pre kreslo v kúte. Drevená podlaha zasa nevy-
zerala dvakrát pohodlne.
Zostávala mi len posteľ.
Neochotne som si sadla na matrac a prekrížila si nohy.
„Okej, na začiatok by sme mali prejsť celú teóriu. Aby sme sa
uistili, že vieš všetky dôležité skutočnosti. Potom môžeme po-
kračovať ich aplikovaním na konflikty a morálne dilemy.“
„To znie dobre.“
„Začnime Kantom. Jeho etika je dosť zrejmá.“
Otvorila som šanón s materiálmi na čítanie, ktoré nám Tol-
bertová dala na začiatku semestra, a prelistovala pár strán,
kým som našla materiál o Immanuelovi Kantovi. Garrett sa
posunul a oprel si hlavu o drevené záhlavie. Keď som mu po-
ložila šanón do lona, hlasno vzdychol.
„Čítaj,“ rozkázala som mu.
„Nahlas?“
„Hej. A keď skončíš, zosumarizuješ, o čom si čítal. Zvládneš to?“
Chvíľu mlčal, potom sa mu zachvela spodná pera. „Asi na to
nie je správny čas, ale musím ti niečo povedať... neviem čítať.“

68
 Padla mi sánka. Doriti. To nemyslel vážne...
Garrett sa rozrehotal. „Upokoj sa, len si z teba uťahujem.“
Potom sa zamračil. „Ty si si fakt myslela, že neviem čítať? Je-
žišikriste, Wellsy.“
Sladko som sa naňho usmiala. „Ani trochu by ma to ne-
prekvapilo.“
Až na to, že Garrett ma skutočne prekvapil. Nielenže pri čí-
taní pekne artikuloval, ale dokázal zosumarizovať fakty o Kan-
tovom kategorickom imperatíve takmer slovo za slovom.
„Máš fotografickú pamäť, či čo?“ dožadovala som sa vysvet-
lenia.
„Nie, som dobrý vo faktoch.“ Mykol plecami. „Len mám
problém aplikovať teóriu na morálne situácie.“
V pokuse o odľahčenie som povedala: „Ak mám byť úprim-
ná, vážne sú to kraviny. Ako si môžeme byť istí, čo by si títo
filozofi – podotýkam, všetci mŕtvi – mysleli o Tolbertovej hy-
potézach? Podľa toho, čo vieme, každý prípad prehodnocovali
individuálne. Správne a neprávne nie sú ako čierna a biela. Je
to oveľa zložitejšie než...“
Garrettovi zazvonil mobil.
„Doriti, sekundu.“ Pozrel sa na displej, zamračil sa a poslal
ďalšiu správu. „Prepáč, čo si hovorila?“
Kantovým etickým postojom sme venovali ďalších dvadsať
minút.
A Garrett počas toho odoslal ďalších päť správ.
„Panebože,“ vypenila som. „Naozaj ti mám ten mobil vziať?“
„Prepáč,“ ospravedlnil sa po miliónty raz. „Prepnem ho na
tichý režim.“
To však nič nevyriešilo, pretože ho položil na šanón a tá sak-
ramentská vecička sa rozsvietila s každou novou správou.
„Takže v podstate, v Kantovej etike je logika nosnou prieč-
kou...“ zarazila som sa, keď mu displej znovu zasvietil. „Toto
je smiešne. Kto ti to stále vypisuje?“

69
 „Nikto.“
No jasné. Zdrapila som mobil a ťukla na ikonku so správa-
mi. Nebolo tam meno, iba číslo, ale nemusela som byť rake-
tová inžinierka, aby som pochopila, že mu píše dievča. Jedine,
že by chcel chalan „oblízať celučičkého Garretta“.
„Ty si počas doučovania píšeš sexuálne správy? Čo to s te-
bou je?“
Vzdychol si. „Ja nepíšem sexuálne správy. To ona.“
„Takže na vine je len ona, však?“
„Prečítaj si moje odpovede,“ nástojil. „Stále jej odpisujem,
že som zaneprázdnený, no nechce to pochopiť.“
Prešla som ich konverzáciu a zistila, že neklame. Všetky
správy, ktoré za posledných tridsať minút poslal, obsahovali
slová zaneprázdnený, učím sa a napíšem ti neskôr.
„Na,“ povedala som. „Už som sa o to postarala.“
„Prisámbohu, Wellsy, ak si...“ začal. Prečítal si moju správu.

Tu je Garrettova doučovateľka. Už ma štveš. O tridsať minút

končíme. Som si istá, že dovtedy to zvládneš aj so zapnutými
nohavicami.

Garrett zdvihol pohľad a zasmial sa tak nahlas, že som sa

neubránila úsmevu.
„To by malo byť účinnejšie než tie tvoje kecy, no nie?“
Znovu sa zachechtal. „To máš pravdu.“
„Dúfajme, že to tvoju frajerku na chvíľu umlčí.“
„To nie je moja frajerka. Len taký zajačik, s ktorým som sa
minulý rok vyspal a...“
„Zajačik?“ zopakovala som zdesene. „Ty si prasa. Takto na-
zývaš ženy?“
„Keď žene ide len o to, aby sa vyspala s hokejistom a potom
sa s tým chvastala kamoškám? Áno, tieto tak voláme,“ vysvet-
lil uštipačne. „Nie som v tom jediný.“

70
 „Ak vďaka tomu lepšie spíš...“ načiahla som sa za šanónom.
„Prejdime k utilitarizmu. Dnes sa zameriame na Benthama.“
Neskoršie som ho vyskúšala z dvoch filozofov, ktorých sme
prebrali, a veľmi som sa potešila, že odpovedal správne, do-
konca aj na zákerné otázky.
Fajn. Garrett Graham možno nebol taký hlúpy, ako som si
myslela.
Do konca hodiny som si bola istá, že sa tie informácie ne-
naučil len mechanicky a potom ich na mňa vychrlil. Skutočne
tomu rozumel, akoby tie etické myšlienky doňho vsiakli. Ško-
da, že v opravnej písomke nie sú otázky s viacerými možnos-
ťami, inak by ich podľa mňa zvládol ľavou zadnou.
„Zajtra sa pustíme do postmoderny.“ Vzdychla som. „To je
podľa mňa najkomplikovanejšia filozofická škola v histórii ľud-
stva. Do šiestej mám skúšku, potom som voľná.“
Garrett prikývol. „Mne sa končí tréning okolo siedmej. Čo
o ôsmej?“
„To mi vyhovuje.“ Strčila som si knihy do tašky a odbehla
na záchod. Keď som sa vrátila do izby, pristihla som Garreta,
ako mi listuje v iPode.
„Ty si sa mi hrabal v taške?“ vyhŕkla som. „To nemyslíš
vážne?“
„Vytŕčal ti z predného vrecka,“ protestoval. „Zaujímalo ma,
čo tam máš.“ Sivé oči neodtŕhal od displeja a začal nahlas čítať
mená: „Etta James, Adele, Queen, Ella Fitzgerald, Aretha, Bea-
tles... Páni, to je rôznorodý výber.“ Odrazu nesúhlasne pokrútil
hlavou. „Vedela si, že tu máš aj One Direction?“
„Nehovor,“ povedala som sarkasticky. „Určite sa tam stiahli
sami.“
„Asi som stratil všetok rešpekt k tvojej osobe. Veď študuješ
hudbu.“
Vytrhla som mu iPod z rúk a strčila si ho do tašky. „Niektoré
piesne One Direction sú krásne harmonické.“

71
 „S tým rozhodne nesúhlasím.“ Rázne zdvihol bradu. „Zo-
stavím ti playlist. Očividne by ti mal niekto ukázať rozdiel me-
dzi dobrou hudbou a nahovno hudbou.“
„Uvidíme sa zajtra,“ precedila som cez zaťaté zuby.
Garrett sa zamyslene zahľadel na počítač na stole. „Čo po-
vieš na Lynyrd Skynyrd? Alebo máš rada len skupiny, ktoré si
ladia outfity?“
„Dobrú noc, Garrett.“
Vypochodovala som z jeho izby. Mala som sto chutí vytrhať
si vlasy. Nemohla som uveriť, že som súhlasila s týždňom a pol.
Bože, pomáhaj mi.

72
 8
Hannah

Allie mi na ďalší večer zavolala vo chvíli, keď som rozzúrená

odchádzala z ďalšieho otrasného nácviku s Cassom.
„Hej,“ povedala, keď začula môj odmeraný tón. „Čo sa deje?“
„Cassidy Donovan sa deje,“ odvetila som naštvane. „Skúška
bola úplná nočná mora.“
„Znovu ti kradne dobré tóny?“
„Horšie.“ Bola som príliš naštvaná, aby som jej vysvetlila,
čo sa stalo, tak som sa ani neobťažovala. „Mám chuť zavraždiť
ho v spánku. Nie, mám chuť zavraždiť ho pri vedomí, aby videl
radosť v mojich očiach, keď to urobím.“
Jej smiech ma pošteklil v uchu. „Doriti. Poriadne ťa naštval.
Povieš mi o tom pri večeri?“
„Nemôžem. Dnes mám doučko s Garrettom.“ Ďalšie stret-
nutie, ktoré by som najradšej zrušila. Rada by som sa osprcho-
vala a pozrela si telku, ale ako som poznala Garretta, určite
by ma vystopoval a nakričal na mňa, že som to zrušila.
„Stále nemôžem uveriť, že si s tým súhlasila,“ divila sa Allie.
„Musí mať veľmi dobre presviedčacie schopnosti.“
„Niečo také,“ odvetila som nejasne.
Allie som o našej dohode s Garrettom nepovedala, hlavne
preto, aby si ma nedoberala, keby zistila, ako zúfalo túžim po
tom, aby si ma Justin všimol. Vedela som, že to pred ňou ne-

73
ukryjem naveky. Určite ma podrobí výsluchu, len čo zistí, že
s ním idem na párty. Hádam si dovtedy vymyslím nejakú dob-
rú výhovorku.
Niektoré veci sú príliš trápne, aby sme ich priznali, dokonca
aj najlepšej kamarátke.
„Koľko ti platí?“ zaujímala sa.
Ja bláznivá som musela vychrliť prvé číslo, ktoré mi prišlo
na um. „Eh, šesťdesiat.“
„Šesťdesiat dolárov za hodinu? No doriti. To je šialené. Keď
s ním skončíš, musíš ma pozvať na steak!“
Steak! Doriti. To ma bude stáť tri šichty v reštaurácii.
Práve preto by ľudia nemali klamať. Klamstvo sa vždy vy-
pomstí.
„Jasné,“ odvetila som. „Musím už ísť. Dnes nemám Tracino
auto, preto si musím zavolať taxík. Uvidíme sa o dve hodiny.“
Keď ma školský taxík priviezol pred Garrettov dom, hneď
som si ho objednala, aby po mňa o hodinu a pol prišiel. Gar-
rett mi povedal, že mám vojsť dnu, keď prídem, pretože cez
hučiacu telku alebo stereo nikdy nepočujú zvonček, no keď
som vošla, vládlo tam ticho.
„Graham?“ zakričala som od dverí.
„Hore,“ ozvala sa jeho tlmená odpoveď.
Našla som ho v jeho izbe, v teplákoch a bielom tielku, ktoré
mu odkrývalo dokonale vyformované bicepsy a silné paže.
Nemohla som poprieť, že mal príťažlivé telo. Bol veľký, ale nie
mohutný, vysoký a šľachovitý. Konečne som videla tetovanie
na pravej paži – čierne plamene sa mu tiahli na plece a vinuli
sa okolo bicepsu.
„Ahoj. Kde máš spolubývajúcich?“
„Je piatok večer. Kde by asi mohli byť? Na párty,“ odsekol
nevrlo. Z ruksaka na zemi vytiahol materiály na učenie.
„Ty si si vybral učenie,“ poznamenala som. „Neviem, či
mám byť ohromená, alebo ťa mám ľutovať.“

74
 „Wellsy, počas sezóny na párty nechodím. Už som ti to ho-
voril.“
Hovoril, ale veľmi som mu to neverila. Ako to, že sa nechodí
baviť každý večer? Veď vyzeral dokonale a bol populárnejší
než Bieber. Nuž, predtým, ako sa Bieber odtrhol z reťaze a ne-
chal svoje chúďatko opicu v cudzej krajine.
Usadili sme sa na posteľ a pustili sa do práce, no vždy, keď
si Garrett čítal teóriu, v mysli som zablúdila k dnešnému ná-
cviku. Bublal vo mne hnev, a hoci som sa hanbila priznať to,
moja zlá nálada sa odrazila na schopnosti doučovať. Bola som
mrzutejšia, než som chcela, a keď Garrett nesprávne interpre-
toval text, bola som oveľa nepríjemnejšia, než bolo potrebné.
„Nie je to také ťažké,“ zašomrala som, keď po tretíkrát ne-
pochopil pointu. „Vraví, že...“
„Dobre, už to chápem,“ skočil mi do reči a podráždene
zvraštil čelo. „Nemusíš na mňa štekať, Wellsy.“
„Prepáč.“ Na chvíľu som zavrela oči, aby som sa upokojila.
„Prejdime k ďalšiemu filozofovi. K Foucaultovi sa vrátime na
konci.“
Garrett sa zamračil. „Nikam neprejdeme, kým mi nepovieš,
prečo si od začiatku taká podráždená. Čo ťa Lámač sŕdc igno-
roval na školskom dvore?“
Sarkazmus môj hnev ešte zintenzívnil. „Nie.“
„Máš krámy?“
„Bože môj. Ty si hrozný. Čítaj, prosím ťa.“
„Nebudem tú kravinu čítať.“ Prekrížil si ruky cez prsia. „Po-
znám super liek na tvoju mrcha náladu. Stačí, keď mi povieš,
prečo si naštvaná, ja ťa uistím, že je to kravina, a môžeme ďa-
lej v pokoji študovať.“
Garrettovu tvrdohlavosť som skutočne podcenila. Súdiac
podľa húževnatosti, ktorú mi ukázal pri viacerých príležitos-
tiach, mala som to predpokladať. Nechcela som sa mu zveriť,
no konflikt s Cassom sa nado mnou vznášal ako čierny mrak.

75
Potrebovala som sa zbaviť zlej energie skôr, než ma začne po-
žierať.
„Chce zbor!“
Garrett zažmurkal. „Kto chce zbor?“
„Môj spevácky partner,“ povedala som naštvane. „Inými
slovami, moje životné prekliatie. Prisahám, že keby som sa ne-
bála, že si zlomím ruku, tak mu už dávno vrazím do tej nafú-
kanej tváre.“
„Mám ťa naučiť, ako ho dať dolu?“ Garrett zovrel pery, ako-
by potláčal smiech.
„Mám chuť povedať áno. Vážne, s tým chalanom sa nedá
pracovať. Pieseň je skvelá, ale on sa ustavične rýpe v každom
detaile. V tónine, tempe, kompozícii, ešte aj v tom sprostom
oblečení.“
„Okej... a čo je so zborom?“
„Počúvaj toto. Cass chce, aby sa k nám pri poslednom ref-
réne pridal zbor. Idiotský zbor. Nacvičujeme to už týždne, Gar-
rett. Malo to byť jednoduché a nenáročné, len my dvaja, a on
zrazu chce obrovskú produkciu.“
„Vyzerá to tak, ako by bol nejaká diva.“
„To teda je. Veľa nechýba a odtrhnem mu hlavu. A Mary
Jane, baba, čo tú sprostú pieseň napísala, iba sedí a mlčí! Ne-
viem, či sa Cassa bojí alebo je doňho zaľúbená, alebo čo, ale
vôbec mi nepomáha. Stíchne vždy, keď sa začneme hádať,
a pritom by mala vyjadriť svoj názor a snažiť sa vyriešiť naše
problémy.“
Garrett našpúlil pery. Podobne, ako moja starká, keď nad
niečím silno premýšľa. Celkom milé.
Ale keby som mu povedala, že mi pripomína starkú, asi by
ma zabil.
„No?“ súrila som ho, keď nič nehovoril.
„Chcem tú pieseň počuť.“
„Čo? Prečo?“ opýtala som sa prekvapene.

76
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 „Lebo o nej rapoceš, odkedy som ťa spoznal.“
„Toto je prvý raz, čo som ti o nej povedala!“
Ľahkovážne mávol rukou, čo, ako som pochopila, robieval
často. „Chcem ju počuť. Ak tá Mary Jane nemá gule na to, aby
vás skritizovala, tak to urobím ja.“ Mykol plecami. „Možno tvoj
partner... ako sa volá?“
„Cass.“
„Možno má Cass pravdu a ty si príliš tvrdohlavá, aby si to
priznala.“
„Ver mi, nemá pravdu.“
„Fajn, tak mi dovoľ byť vaším sudcom. Zaspievaj mi obe
verzie piesne, tú terajšiu, aj takú, akú chce Cass. A ja ti poviem,
čo si o tom myslím. Hráš, však?“
Zvraštila som obočie. „Čo či hrám?“
Garrett prekrútil očami. „Na nástroji.“
„Och, hej, hrám. Na klavíri a gitare... prečo?“
„O chvíľu som späť.“
Vybehol z izby, dupal po chodbe a otvoril nejaké dvere. Vrá-
til sa s akustickou gitarou.
„To je Tuckova,“ vysvetlil. „Neprekážalo by mu, že ti ju po-
žičiam.“
Zaškrípala som zubami. „Nebudem ti tu vyhrávať serenády.“
„Prečo nie? Hanbíš sa?“
„Nie. Len mám na práci dôležitejšie veci.“ Veľavravne som
sa naňho pozrela. „Ako napríklad pomôcť ti spraviť opravák.“
„Už takmer končíme s postmodernou. Všetky ťažké veci za-
čneme preberať na budúcom stretnutí.“ Podpichoval ma. „No
tak, máme čas. Zahraj mi to.“
A potom vystrúhal chlapčenský úškrn, ktorému sa nedalo
odolať. Výraz malého chlapca mal dokonale natrénovaný. Až
na to, že už nebol malý chlapec, ale veľký muž so silným te-
lom a s bradou, ktorú odhodlane dvíha. Tak či onak, Garrett
by ma otravoval celý večer, kým by som nezačala spievať.

77
 Chytila som gitaru. Párkrát som zabrnkala, aby som ju
otestovala. Bola naladená trochu vyššie než moja, ale znela
skvele.
Garrett si ľahol na posteľ a položil si hlavu na kopu vankú-
šov. Ešte som nikoho nevidela spať s toľkými vankúšmi. Mož-
no ich potreboval na podoprenie svojho veľkého ega.
„Okej,“ začala som. „Takto to spievame teraz. Predstav si,
že pri prvom refréne so mnou spieva chalan a potom spieva
aj druhú slohu.“
Poznám veľa spevákov príliš hanblivých na to, aby spievali
pred cudzími ľuďmi. Ja som s tým však nikdy nemala problém.
Hudba bola mojou súčasťou od útleho detstva. Keď spievam,
svet okolo mňa mizne. Som len ja, hudba a pokoj, ktorý ne-
nachádzam v ničom inom, nech sa snažím akokoľvek.
Nadýchla som sa, zahrala predohru a rozospievala sa. Na
Garretta som sa nepozrela, pretože som sa okamžite preniesla
inam, stratila som sa v melódii a slovách. Sústredila som sa
iba na svoj hlas a gitaru.
Túto pieseň som naozaj zbožňovala. Bola chytľavá, dokonca
aj bez Cassovho barytónu mala ten správny náboj a bola rov-
nako srdcervúca, ako ju MJ napísala.
Takmer okamžite sa mi vyčistila hlava a v srdci mi zavládol
pokoj. Znovu som sa cítila celistvá, pretože tak na mňa hudba
pôsobí. Takto som sa liečila aj po znásilnení. Kedykoľvek ma
niečo trápilo a bolelo, sadla som si za klavír alebo chytila gi-
taru a radosť bola na dosah. Vždy som dokázala byť šťastná,
keď som mohla spievať.
O pár minút sa ako sladký parfum rozplynul aj posledný
tón a ja som znovu vhupla do reality. Otočila som sa ku Gar-
rettovi, no na tvári nemal nijaký výraz. Neviem, čo som čakala.
Že ma pochváli? Alebo vysmeje?
Nečakala som však, že bude ticho.
„Chceš počuť Cassovu verziu?“ opýtala som sa.

78
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Prikývol. To bolo všetko. Len rýchlo kývol hlavou a nič viac.
Jeho kamenná tvár ma znepokojila, preto som tentoraz za-
vrela oči. Spievala som vyššie, tak ako chcel Cass, a pridala
som druhý refrén, na ktorom vyslovene trval. Pravdupovediac,
nemyslím si, že som bola predpojatá, keď som tvrdila, že ori-
ginál sa mi páči viac. Jeho verzia sa ťahala a druhý refrén bol
prehnaný.
Na moje prekvapenie, Garrett so mnou súhlasil hneď, ako
som dospievala. „Takto je to príliš dlhé,“ posťažoval sa mrzuto.
„Viem.“ Tešilo ma, že niekto so mnou súhlasí. Bolo mi jasné,
že MJ sa bojí povedať Cassovi svoj názor.
„Zabudni na zbor. Nepotrebujete ho. Dopekla, veď ty ne-
potrebuješ ani Cassa.“ Ohromene pokrútil hlavou. „Tvoj hlas
je... doriti, Wellsy, je krásny.“
Do líc mi vystúpila horúčava. „Fakt si to myslíš?“
Jeho výraz mi napovedal, že to myslí smrteľne vážne. „Za-
hraj ešte niečo,“ nakázal mi.
„A čo by si chcel?“
„Hocičo. Je mi to jedno.“ Intenzita v jeho hlase ma prekva-
pila, rovnako emócie, ktoré mu sršali zo sivých očí. „Chcem ťa
znovu počuť spievať.“
Fíha. No dobre. Celý život mi ľudia opakovali, že mám ta-
lent, ale nikto okrem mojich rodičov ma neprosíkal, aby som
mu spievala.
„Prosím,“ povedal potichu.
A tak som spievala. Moju vlastnú tvorbu, no ešte bola dosť
neotesaná, tak som prešla na ďalšiu pieseň. Spievala som
Stand By Me, maminu obľúbenú pieseň. Preto som jej ju spie-
vala každý rok na narodeniny. Spomienky ma znovu zaviedli
na pokojné miesto.
Asi v polovici piesne Garrett zavrel oči. Hruď sa mu dvíhala
a klesala a hlas mi preskočil od emócií, skrytých za slovami pies-
ne. Potom som mu pohľadom prešla na tvár. Všimla som si ne-

79
patrnú vyblednutú jazvu na brade, ktorá mu pretínala strnisko.
Ktovie, ako k nej prišiel. Pri hokeji? Pri nehode z detstva?
Až do konca piesne mal oči zavreté, takže keď som dospie-
vala posledný tón, usúdila som, že asi spí. Doznel posledný
tón gitary a odložila som ju.
Skôr než som stihla vstať, však Garrett otvoril oči.
„Och, si hore.“ Preglgla som. „A ja že si zaspal.“
Posadil sa a užasnuto sa opýtal: „Kde si sa naučila tak
spievať?“
Mykla som plecom. Na rozdiel od Cassa som bola príliš
skromná, aby som sa chvastala. „Neviem. Odjakživa som ve-
dela spievať.“
„Chodila si na hodiny spevu?“
Pokrútila som hlavou.
„Takže si jedného dňa otvorila ústa a toto z nich vyšlo?“
Nevdojak som sa rozosmiala. „Hovoríš ako moji rodičia.
Tvrdia, že ma museli v pôrodnici vymeniť. Nikto z našej rodiny
nemá hudobný sluch. Nechápu, po kom som to zdedila.“
„Musíš mi dať autogram. Keď raz dostaneš Grammy, pre-
dám ho na eBayi.“
Vzdychla som. „Kamoško, hudobný priemysel je krutý. Mys-
lím, že by som si rozbila hubu, keby som do toho šla.“
„Nerozbila,“ vyhlásil presvedčivo. „A mimochodom, podľa
mňa robíš chybu, že spievaš dueto. Mala by si spievať sama.
Vážne. Vieš, čo by sa stalo, keby reflektory svietili len na teba
a zaspievala by si ako teraz? Všetkým by nabehli zimomriavky.“
Garrett mal asi pravdu. Nie so zimomriavkami, ale v tom,
že som sa nemala dať dokopy s Cassom. „Nuž, je neskoro. Už
som sa s ním dohodla.“
„Z dohody sa vždy dá vycúvať,“ oponoval.
„V žiadnom prípade. To by bolo chrapúnske.“
„Keby si vycúvala teraz, ešte by si stihla nacvičiť sólo. Ak
budeš čakať pridlho, už budeš v riti.“

80
 „To nemôžem urobiť.“ Pozrela som sa mu do očí. „Ty by si
svojich spoluhráčov dokázal zradiť?“
„Nikdy,“ povedal bez váhania.
„Tak prečo si myslíš, že ja by som to dokázala?“
„Lebo Cass nie je tvoj spoluhráč,“ povedal Garrett potichu.
„Podľa toho, čo hovoríš, od začiatku hrá proti tebe.“
Aj keď mal asi pravdu, na zmenu bolo prineskoro. Dohodla
som sa na duete a musela som to dotiahnuť do konca.
„Súhlasila som, že s ním budem spievať,“ povedala som od-
hodlane. „A ja svoje slovo neporuším.“ Pozrela som sa na Gar-
rettov budík a zahrešila, keď som si všimla, koľko je hodín.
„Musím ísť. Už ma určite čaká taxík.“ Rýchlo som vstala z po-
stele. „Ale najprv sa musím ísť vycikať.“
Zachechtal sa. „Priveľa informácií.“
„Garrett, ľudia cikajú, zmier sa s tým.“
Keď som sa o pár minút vrátila, Garrett nasadil ten najne-
vinnejší výraz. Samozrejme, že som okamžite zbystrila. Pohľa-
dom som prebehla knihy roztrúsené po posteli, potom tašku,
ktorú som nechala na zemi, no všetko vyzeralo nedotknuté.
„Čo si urobil?“ dožadovala som sa vysvetlenia.
„Nič,“ odvetil nonšalantne. „Inak, zajtra večer mám zápas,
takže ďalšie doučko môže byť v nedeľu. Čo ty na to? Niekedy
večer?“
„Jasné,“ odvetila som, no stále som bojovala s podozrením,
že niečo vyparatil.
O pätnásť minút, keď som kráčala k internátu, sa moje po-
dozrenie potvrdilo. Prišla mi správa od Garretta. Od prekva-
penia som otvorila ústa.

On: Priznanie: Kým si bola na vécku, vymazal som ti z iPo-

du všetky piesne od One Direction. Nemáš za čo.
Ja: ČO??! Zasypem ťa!
On: Bozkami?

81
 Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, čo sa stalo. Han-
bila som sa ako pes.

Ja: Myslela som: Zabijem ťa! Idiotská autokorekcia.

On: Jasnéééé. Za všetko môže autokorekcia.
Ja: Sklapni.
On: Myslím, že niekto ma tu chce pobozkať...
Ja: Dobrú noc, Graham.
On: Si si istá, že sa nechceš ku mne vrátiť? Že by sme si tro-
chu pocvičili jazyky?
Ja: Fuj. Nikdy.
On: No jasné. P. S.: Pozri si e-maily. Poslal som ti súbor
s hudbou. So skutočnou hudbou.
Ja: Poputuje rovno do koša.

Práve som sa škerila na mobil, keď do izby vošla Allie.

„S kým si píšeš?“ Pila jednu z tých nechutných štiav, a keď
zalapala po dychu, slamka jej vyletela z úst. „Doriti! S Justi-
nom?“
„Nieee, iba s Grahamom. Správa sa ako idiot, ako obyčajne.“
„Čo ste vy dvaja zrazu kamoši?“ doberala si ma.
Zaváhala som. Už som mala na jazyku nie, no keď som si
spomenula na to, ako som sa mu posledné dve hodiny zve-
rovala so svojimi problémami s Cassom a potom mu spievala
serenády, zdalo sa mi to neúprimné. A nech už je akýkoľvek
neznesiteľný, musela som uznať, že nie je až taký zlý, ako som
si myslela.
Tak som sa kajúcne zaškerila. „Asi áno.“

82
 9
Garrett

Greg Braxton bol zviera. Musel som bojovať s jeho dvoma met-
rami, sto kilami a s rýchlosťou a precíznosťou, ktoré mu určite
jedného dňa zaručia zmluvu s NHL. Teda ak tím ochotne pre-
hliadne čas, čo strávil na trestnej lavici. Prebiehala ešte len
druhá tretina a Braxtona už tretí raz vylúčili, takže Logan do-
stal šancu vsietiť gól. Prekorčuľoval okolo Braxtona na trestnej
lavičke a škodoradostne mu zamával. Veľká chyba. Keď sa
Braxton vrátil na ľad, mal dôvod na pomstu.
Tresol ma do mantinelu tak silno, až mi zahrkali všetky kos-
ti v tele, no našťastie som sa otriasol a zorientoval sa vo chvíli,
keď Tuck vypálil puk na brankára St. Anthony. Tabuľa so skóre
sa rozsvietila a ani bučanie a vzdychanie z tribún mi nepokazili
radosť z výhry, ktorá mi prúdila v žilách. Zápasy na cudzích
štadiónoch nikdy nie sú také radostné ako zápasy doma,
no energia davu ma dokázala posilniť, aj keď bola negatívna.
Bzučiak oznámil koniec druhej tretiny a do šatne sme odišli
so skóre dva nula pre nás. Každý sa tešil z nášho vedenia, no
tréner Jensen nám nedovolil oslavovať predčasne. Bez ohľadu
na to, koľko sme viedli, vždy nás upozornil na to, čo robíme zle.
„Di Laurentis!“ zvrieskol na Deana. „Číslo tridsaťštyri sa
s tebou zahráva ako s handrovou bábikou! A ty,“ tréner sa po-
zrel na jedného druháka, „cez teba sa im podarilo dvakrát

83
prejsť! Tvojou úlohou je tých idiotov tieniť. Videl si Loganov
odpal na začiatku tretiny? Renaud, od teba očakávam rovnaké
fyzické nasadenie. Už žiadne štuchance bedrom ako nejaká
baba. Tlč ich ako chlap, synak.“
Tréner prešiel na druhú stranu šatne, aby rozdal ďalšiu kri-
tiku, a s Loganom sme si vymenili úškrny. Jensen je tvrďas,
svoju prácu však robí veľmi dobre. Keď si to zaslúžime, po-
chváli nás, no väčšinou sa nás snaží posúvať ďalej a robiť nás
lepšími.
„To bol brutálny náraz.“ Tuck sa na mňa súcitne pozrel, keď
som zdvihol dres, aby som si skontroloval ľavý bok.
Braxton ma totálne zramoval. Už som videl, ako mi modrie
pokožka. To bude parádna modrina.
„Prežijem to,“ odvetil som s myknutím pleca.
Tréner tleskol, ako signál, že je čas vrátiť sa na ľad. Prechá-
dzali sme chodbou a opäť si snímali chrániče ostria korčúľ.
Vrátil som sa do boxu a cítil na sebe jeho pohľad. Neobzrel
som sa, ale vedel som, že je tam. Otec. Sedel na rovnakom
mieste navrchu tribúny, na hlave mal šiltovku s logom Ran-
gers stiahnutú až na oči a pery stisnuté do tenkej čiarky.
St. Anthony nebolo od Briarskej ďaleko. Musel ísť z Bostonu
len hodinu, aby sa sem dostal, no aj keby sme hrali na mieste
vzdialenom celé hodiny a zúrila by najhoršia snehová búrka
za celé storočie, prišiel by. Starec nevynechal jediný zápas.
Phil Graham, hokejová legenda a hrdý otec.
Presne tak.
Vedel som, že nechodí na zápasy sledovať, ako hrá jeho syn.
Chodí na ne, aby videl hrať seba.
Niekedy som premýšľal nad tým, čo by sa stalo, keby mi
hokej nešiel. Čo keby som nevedel korčuľovať? Nedokázal
strieľať na bránu? Čo keby som sa narodil ako tintítko s nulo-
vou koordináciou? Alebo by som sa zaujímal o umenie či
o chemické inžinierstvo?

84
 Pravdepodobne by zinfarktoval. Alebo by mamu prinútil,
aby ma dala na adopciu.
Preglgol som horkú slinu a pridal sa k spoluhráčom.
Nevšímaj si ho. Nezáleží na ňom. Nie je tu.
To som si vravel vždy, keď som prešiel poza stenu a dotkol
sa korčuľami ľadu. Phil Graham pre mňa nič neznamenal. Už
dávno som ho nepovažoval za otca.
Problém bol v tom, že táto mantra nebola nepriestrelná.
Mohol som ho ignorovať, áno, nebol pre mňa dôležitý. Ale
bol tu. Došľaka, vždy tu bol.
Tretia tretina bola intenzívna. St. Anthony hralo ako o život,
zúfalo sa bránili tomu, aby sme ich nabili. Simms sa riadil prí-
kazom choď do toho, zatiaľ čo Logan a Hollis bránili hráčom St.
Anthony preniknúť k našej bráne.
Pot mi stekal po tvári a krku. S Tuckom a so štvrtákom
s prezývkou Vtáčik sme sa vyrútili do ofenzívy. Obrancovia
St. Anthony boli na smiech. Spoliehali sa na útočníkov, že bu-
dú skórovať, a na brankára, že zastaví strely, ktoré sa dostanú
do ich zóny. Logan sa zaplietol do potýčky s Braxtonom za na-
šou bránou, ale vyšiel z nej víťazne. Nahral puk Vtáčikovi, ktorý
rýchlosťou svetla odkorčuľoval za modrú čiaru. Vtáčik nahral
Tuckovi a všetci traja sme sa preštrikovali do teritória súpera,
takže nás tam bolo viac ako ich hráčov. Hnali sme sa na zúfa-
lého obrancu, ktorý nevedel, čo má robiť.
Puk letel mojím smerom a burácanie davu mi pulzovalo
v žilách. Braxton korčuľoval za mnou a snažil sa mi vziať puk,
ale nebol som hlúpy. Prihral som Tuckovi, bedrom som od-
strčil Braxtona, kým môj spoluhráč zabavil brankára tým, že
predstieral strelu, ale hneď nato ju prihral mne.
Môj odpal zasvišťal do brány a vtom sa ozval bzučiak. Hra
sa skončila. Nabili sme ich tri nula.
Cestou do šatne mal dobrú náladu dokonca aj tréner. Po-
razili sme ďalší tím, zastavili sme beštiu Braxtona a pripísali

85
si do tabuľky druhé víťazstvo. Ešte bol len začiatok sezóny, no
my sme už mali veľké nádeje dostať sa na šampionát.
Logan sa zvalil na lavičku vedľa mňa a sklonil sa, aby si roz-
viazal korčule. „Takže čo tá tvoja doučovatelka?“ spýtal sa ľa-
hostajne. Poznal som ho však dosť dobre na to, aby som vedel,
že to iba predstiera.
„Wellsy? Čo s ňou?“
„Je voľná?“
Zastihol ma nepripraveného. Logana priťahovali baby ten-
ké ako prúty a sladké ako cukríky. Hannah so svojimi krivkami
a bystrosťou nezapadala ani do jednej z týchto kategórií.
„Hej,“ povedal som ostražito. „Prečo?“
Mykol plecom. Znovu ľahostajne. A znovu som vedel, že to
tak vôbec nie je. „Je sexi.“ Odmlčal sa. „Spíš s ňou?“
„Nie. A nebudeš ani ty. Je buchnutá do jedného idiota.“
„Chodia spolu?“
„Nie.“
„Takže ju môžem uloviť, no nie?“
Stuhol som, ale len trochu. Nemyslím si, že Logan si to vši-
mol. Našťastie, v tej chvíli prešiel okolo nás Kenny Simms, náš
zázračný brankár, a naša konverzácia sa tak skončila.
Nebol som si istý, čo ma tak naštvalo. Nemal som o ňu zá-
ujem, ale predstava, že by sa zaplietla s Loganom, ma znepo-
kojila. Možno preto, lebo som vedel, aký je Logan prelietavý.
Už som ani nedokázal spočítať, koľko zahanbených pipiek
som videl vychádzať z jeho izby.
Predstava Hannah, ako sa s vlasmi strapatými od sexu
a s opuchnutými perami snaží vytratiť z jeho izby, ma naštvala.
Nemyslel som si, že by sa mi to mohlo niekedy prihodiť, ale
vlastne som si ju obľúbil. Držala ma pri zemi a ten jej včerajší
spev... doriti. Slová ako intenzita a tón som často počul v Super-
Star, ale o technických aspektoch spievania som nemal ani pá-
ru. Vedel som len to, že z jej hlasu mi naskákali zimomriavky.

86
 Vytlačil som z hlavy myšlienky na Hannah a zamieril do
sprchy. Všetci mali povznesenú náladu, ale túto časť večera
som priam neznášal. Či sme vyhrali, alebo prehrali, otec ma
čakal na parkovisku pri našom autobuse.
Vychádzal som zo štadióna s vlhkými vlasmi a hokejovou taš-
kou na pleci. Samozrejme, starec tam už bol. Stál pri rade áut
v bunde zazipsovanej až po krk a šiltovke, ktorá mu zakrývala oči.
Logan a Vtáčik kráčali popri mne a kvákali o našom víťaz-
stve, no Vtáčik sa uprostred vety zarazil, keď si všimol môjho
otca. „Ideš ho pozdraviť?“
Neunikol mi jeho natešený tón. Spoluhráči nechápali, že
nekričím na plné pľúca, že Phil Graham je môj otec. Považovali
ho za boha, čo zo mňa robilo poloboha, lebo som mal tú česť,
že ma splodil práve on. Keď som bol na Briarskej prvý rok,
všetci ma otravovali kvôli autogramu, no nakŕmil som ich
drístami o tom, že otec si potrpí na súkromie, takže ma pre-
stali prosíkať, aby som ich zoznámil.
„Nie.“ Ďalej som kráčal k autobusu a otočil sa vo chvíli, keď
sme prechádzali popri ňom.
Pohľady sa nám na chvíľu stretli a on mi kývol.
Nebadane prikývol, potom sa zvrtol a odkráčal k svojmu
nablýskanému striebornému SUV.
Vždy urobí to isté. Keď vyhráme, prikývne. Keď prehráme,
nezareaguje.
Keď som bol mladší, aspoň sa snažil o otcovské rečičky. Po
prehre sa falošne usmial a potľapkal ma po chrbte, keď sa na
nás niekto pozeral. No len čo sme osameli, nasledovalo peklo.
Nastúpil som do autobusu a vydýchol si od úľavy, keď šofér
naštartoval a vyšiel z parkoviska.
Zrazu som si uvedomil, že všetko závisí od toho, ako do-
padne skúška z etiky. Budúci týždeň možno už zápas neodo-
hrám. Starec nebude nadšený.
Ešte šťastie, že mi na jeho názore vôbec nezáležalo.

87
 10
Hannah

V nedeľu ráno mi mama zavolala, aby sme si, ako vždy, po

týždni poklebetili. Už som sa na to niekoľko dní tešila. Cez
týždeň nemáme na to čas, lebo som celý deň v škole, večer
nacvičujem, a kým sa mame skončí nočná v obchode, ja už
dávno spím.
Na bývaní v Massachusetts je najhoršie to, že nevídam ro-
dičov. Veľmi mi chýbajú, no zároveň som rada, že som ďaleko
od Ransomu v Indiane. Od maturity som bola doma len raz,
no po mojej návšteve sme sa všetci zhodli, že bude lepšie, ak
nebudem chodiť domov. Strýko s tetou bývajú vo Philadelphii,
preto sa s rodičmi na Vianoce a Deň vďakyvzdania stretávame
tam. Medzitým si len telefonujeme alebo, ak mám šťastie, na-
šetria si a prídu za mnou.
Nie je to ideálne, ale chápu, prečo nemôžem chodiť domov,
a ja zas rozumiem tomu, prečo nemôžu odísť. Áno, na vine
som ja. A do konca života sa im to budem snažiť vynahradiť.
„Ahoj, zlatíčko.“ Mamin hlas pôsobil na mňa ako hrejivé
objatie.
„Ahoj, mami.“ Ešte som ležala v posteli, zababušená pod
perinou a hľadela na strop.
„Ako dopadla skúška z etiky?“
„Dostala som áčko.“

88
 „To je skvelé! Vidíš, vravela som ti, že sa nemáš čoho báť.“
„Ver mi, mala som sa čoho báť. Polovica triedy to nespra-
vila.“ Pretočila som sa na bok a zachytila mobil plecom. „Ako
sa má ocko?“
„Dobre.“ Stíchla. „Vzal nejaké šichty navyše, ale...“
Celá som stŕpla. „Ale čo?“
„Zdá sa, že nebudeme môcť prísť k tete Nicole na Deň vďa-
kyvzdania, zlatko.“
Bolesť a smútok v jej hlase ma bodali ako nôž. Do očí sa mi
tisli slzy, ale zahnala som ich.
„Oprava strechy pohltila všetky úspory,“ vysvetľovala mi.
„Už nám neostali peniaze na letenky.“
„Tak choďte autom,“ navrhla som. „Nie je to tak ďaleko...“
Len pätnásť hodín... To vôbec nie je ďaleko.
„Keby sme šli autom, otec by si musel vziať viac voľna a to
si nemôžeme dovoliť.“
Zahryzla som si do pery, aby som zadržala slzy. „Možno by
som mohla...“ Rýchlo som v hlave rátala, koľko mám ušetre-
ných peňazí. Určite nie dosť na tri letenky do Philadelphie.
Ale dosť na jednu do Ransomu.
„Môžem prísť domov,“ zašepkala som.
„Nie.“ Jej rýchla odpoveď znela jasne. „Hannah, nemusíš to
robiť.“
„Len na víkend.“ Presviedčala som seba, nie ju. Usilovala
som sa ignorovať pazúry paniky, ktoré sa mi zabárali do krku
už len pri predstave, že sa tam vrátim. „Nemusíme ísť do mes-
ta ani sa s nikým stretnúť. Budem len doma s tebou a ockom.“
Znova nastalo dlhé ticho. „Naozaj to chceš? Ak áno, doma
ťa privítame s otvorenou náručou, to predsa vieš, zlatíčko. Ak
však nie si o tom stopercentne presvedčená, radšej zostaň
v Briare.“
Presvedčená? Nebola som si istá, či o tom niekedy budem
presvedčená. Pred odchodom z Ransomu ma považovali za

89
vyvrheľa a po jedinom raze, čo som sa vrátila, skončil otec
vo väzení za napadnutie. Takže nie, vrátiť sa je pre mňa rov-
nako lákavé ako odrezať si ruku a nakŕmiť ňou vlky.
Moje mlčanie, aj keď krátke, hovorilo za všetko. „Nevrátiš
sa,“ vyhlásila rozhodne. „Hannah, s ockom by sme boli veľmi
šťastní, keby sme s tebou mohli stráviť Deň vďakyvzdania, ale
nebudeme uprednostňovať svoje šťastie pred tvojím.“ Presko-
čil jej hlas. „Stačí, že my dvaja žijeme v Bohom zabudnutom
meste. Nie je dôvod, aby si sem ešte niekedy vkročila.“
Veru tak, nemala som na to žiadny dôvod. Okrem rodičov.
Ľudí, ktorí ma vychovali, ktorí ma bezpodmienečne ľúbia a ktorí
pri mne stáli počas najhoršieho obdobia v mojom živote.
A ktorí uviazli v meste, kde nimi každý opovrhuje... kvôli mne.
Bože, tak veľmi som si priala, aby sa od toho mesta oslo-
bodili. Cítila som sa previnilo za to, že som dokázala odísť
a nechať ich tam. Plánujú sa odtiaľ odsťahovať hneď, ako to
bude možné, ceny nehnuteľností však klesli a s druhou hypo-
tékou na pleciach by zbankrotovali, keby sa teraz pokúsili pre-
dať dom. Hoci otcove opravy zvyšujú jeho cenu, zároveň im
míňajú úspory.
Preglgla som guču v hrdle a želala si, aby sa naša situácia
zmenila. „Pošlem vám peniaze, ktoré som našetrila,“ zašepkala
som. „Môžete ich vložiť na hypotekárny účet.“
Nenamietala, a to mi napovedalo, že sú na tom horšie, než
sú ochotní priznať.
„A ak vyhrám súťaž o štipendium,“ dodala som, „budem si
môcť platiť ubytovanie a jedlo na celý budúci rok, takže bu-
dete mať s ockom menšie výdavky.“ Vedela som, že by im to
veľmi pomohlo, pretože štipendium, ktoré som dostávala od
Briarskej univerzity, pokrývalo len školné. Rodičia sa museli
postarať o všetko ostatné.
„Hannah, nechcem, aby si sa trápila pre peniaze. S otcom
to zvládneme, naozaj. Keď dokončíme renovácie domu, bu-

90
deme na tom oveľa lepšie. A chcem, aby si si ty medzitým uží-
vala študentský život. Prestaň sa o nás strachovať a sústreď sa
na seba. Máš nejakého nového frajera, o ktorom by som mala
vedieť?“ zaštebotala.
Usmiala som sa. „Nie.“
„Ale no tak, určite sa ti niekto páči.“
Pri pomyslení na Justina sa mi rozpálili líca. „No, jeden by
bol. Nechodíme spolu, ale nebola by som proti, keby mal
o mňa záujem.“
Mama sa zasmiala. „Tak ho pozvi na rande.“
Prečo si všetci myslia, že je to pre mňa také jednoduché?
„Možno. Poznáš ma, nerada veci urýchľujem.“ Alebo vôbec.
Od minuloročného rozchodu s Devonom som nebola ani na
jednom rande.
Radšej som rýchlo zmenila tému. „Povedz mi o tom novom
vedúcom, na ktorého si sa mi sťažovala v e-maile. Zdá sa, že
si z neho na nervy.“
Chvíľu sme sa rozprávali o maminej práci pokladníčky, aj
keď ma hrozne bolelo o tom počúvať. Kedysi učila na základ-
nej škole, no po mojom škandále ju prepustili. Tí bastardi do-
konca našli v školskom systéme medzeru, ktorá im umožnila
prinútiť ju zaplatiť najväčšiu pokutu, aká existuje. A tá okam-
žite zvýšila náš rodinný dlh.
Mama mi porozprávala o otcovej novej vášni – stavaní mo-
delov lietadiel, zasypala ma informáciami o tom, čo vyparatil
náš pes, a potom ma unudila detailmi o zelenine, ktorú vysa-
dili na jar. Samozrejme, v jej rozprávaní chýbala akákoľvek
zmienka o priateľoch alebo o večeroch v meste, alebo o iných
udalostiach, ktoré sa v malých mestách zvyčajne dejú. Pretože
podobne ako ja, aj moji rodičia sú vyvrheli.
Na rozdiel odo mňa z Indiany neutiekli, akoby im horelo
pod zadkom.
Ja som však zúfalo potrebovala nový začiatok.

91
 Len som si priala, aby aj oni naň niekedy dostali šancu.
Kým som položila, miešala sa vo mne obrovská radosť
aj prenikavý smútok. Veľmi rada som sa rozprávala s mamou,
no pri vedomí, že ju a otca na Deň vďakyvzdania neuvidím,
som mala chuť plakať.
Našťastie, do izby vpálila Allie skôr, než som sa poddala
smútku a zahrabala sa v posteli po zvyšok dňa. „Ahoj,“ po-
zdravila ma natešene. „Nepôjdeme na raňajky do mesta? Tra-
cy povedala, že si môžeme vziať jej auto.“
„Iba ak pôjdeme inam ako k Delle.“ Nie je nič horšie ako
jesť tam, kde pracujete, hlavne keď Della má vo zvyku preho-
voriť ma, aby som zostala robiť.
Allie prevrátila oči. „Nikde inde raňajky nepodávajú. Ale
dobre. Najedzme sa v jedálni.“
Vyskočila som z postele a Allie sa na ňu okamžite zvalila,
kým som si šla po veci do bielizníka.
„S kým si volala? S mamou?“
„Hej.“ Prevliekla som si cez hlavu bledomodrý sveter
a uhladila si ho. „Na Deň vďakyvzdania ich neuvidím.“
„Och, zlatko, to ma mrzí.“ Allie sa posadila. „Tak poď so
mnou do New Yorku.“
Bola to veľmi lákavá ponuka, no mame som sľúbila, že jej
pošlem peniaze, preto som nemohla minúť všetky úspory na
lístok na vlak a víkend v New Yorku. „To si nemôžem dovoliť,“
posmutnela som.
„Doriti. Keby som mohla, zaplatila by som ti to, ale som
švorc pre ten výlet do Mexika, na ktorom sme boli na jar so
Seanom.“
„Aj tak by som ti to nedovolila,“ zaškerila som sa. „Pamätáš,
keď doštudujeme, budú z nás hladujúci umelci. Musíme ušet-
riť toľko peňazí, koľko sa len dá.“
Vyplazila mi jazyk. „V žiadnom prípade. Budeme slávne, len
čo vyjdeme z brány tejto školy. Ty podpíšeš miliónovú nahrá-

92
vaciu zmluvu a ja si zahrám v romantickej komédii s Ryanom
Goslingom, ktorý sa, mimochodom, do mňa bláznivo zami-
luje. A potom budeme žiť v dome na pláži v Malibu.“
„My dve?“
„Nie, ja a Ryan. Ale môžeš ma prísť navštíviť. Veď vieš, keď
práve nebudeš tráviť čas s Beyoncé alebo s Lady Gaga.“
Zasmiala som sa. „Rúbeš vysoko.“
„Splní sa to, zlatko. Uvidíš.“
Úprimne som v to dúfala, hlavne kvôli Allie. Hneď ako doštu-
duje, plánuje sa presťahovať do L. A. Viem si živo predstaviť,
ako žiari v tej romantickej komédii. Nie je krásna ako Angelina
Jolieová, ale má nádhernú, roztomilú tváričku a zmysel pre
humor, ktorý sa hodí na tie podivné romantické postavy. Je-
diné, čo mi robí vrásky na čele, je to, že je príliš... citlivá. Allie
Hayesová je ten najsúcitnejší človek, akého poznám. Vykašľala
sa na štúdium herectva na Kalifornskej univerzite, aby mohla
zostať na východnom pobreží, pretože jej otcovi diagnostiko-
vali sklerózu multiplex. Chcela ostať pri New Yorku, aby za ním
šla čo najrýchlejšie, keby to bolo potrebné.
Občas sa bojím, že Hollywood ju zožerie zaživa, ona je však
rovnako silná, aká je sladká, a zároveň najambicióznejší člo-
vek, akého som kedy stretla. Takže ak sa niekomu podarí
splniť si veľké sny, tak je to určite Allie.
„Umyjem si zuby a tvár a môžeme ísť.“ Cestou do kúpeľne
som sa ešte obzrela. „Si dnes večer doma? Do šiestej douču-
jem, ale potom by sme si mohli pozrieť Šialencov z Manhattanu.“
Pokrútila hlavou. „Dnes ideme so Seanom na večeru. Asi
uňho aj prespím.“
Uškrnula som sa. „Takže je to medzi vami znovu vážne?“ Al-
lie a Sean sa od prvého ročníka rozišli aspoň trikrát, nakoniec
si však vždy padli do náručia.
„Asi hej,“ pripustila. Nasledovala ma do spoločnej miest-
nosti. „Obaja sme od nášho posledného rozchodu dospeli. Ale

93
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
ja už nad budúcnosťou nepremýšľam. Teraz nám to funguje
a to mi stačí.“ Mrkla na mňa. „A drží ma pri ňom aj ten fan-
tastický sex.“
Znovu som sa usmiala, no niekde hlboko vnútri som pre-
mýšľala nad tým, aké to asi je. Tá časť s fantastickým sexom.
Môj sexuálny život nebol prechádzka ružovou záhradou.
Napĺňal ho strach, hnev a roky terapie, a keď som sa koneč-
ne odhodlala dať mu šancu, neskončilo sa to podľa mojich
predstáv. Dva roky po znásilnení som sa vyspala s prvákom
na výške, s ktorým som sa zoznámila v kaviarni vo Philadel-
phii počas návštevy u tety. Strávili sme spolu celé leto, ale
sex bol čudný a chýbala v ňom vášeň. Najprv som si myslela,
že len medzi nami nebola chémia... kým sa mi nestalo to
isté s Devonom.
Medzi nami dvoma bolo toľko chémie, že by to stačilo na
podpálenie izby. Chodili sme spolu osem mesiacov a nesku-
točne ma priťahoval, ale nech som sa snažila akokoľvek, ne-
dokázala som prekonať tú svoju... nuž, nazvime to pravým
menom, sexuálnu poruchu.
Nedokázala som dosiahnuť orgazmus.
Je ponižujúce už len na to myslieť. A ešte viac, keď si spo-
meniem, aký bol Devon frustrovaný. Snažil sa ma uspokojiť.
Bože, ako veľmi sa snažil. Niežeby som si nedokázala privodiť
orgazmus sama. Dokážem to, a ľahko. S ním to však nešlo
a jeho už unavovalo, ako veľmi sa snaží a nevidí žiadne vý-
sledky.
Takže mi dal kopačky.
Nemám mu to za zlé. Chlapa musí poriadne frustrovať, keď
si žena neužíva sex s ním.
„Hej, si biela ako stena.“ Allin utrápený hlas ma vrátil do
reality. „Si v poriadku?“
„Jasné, som v pohode,“ uistila som ju. „Prepáč, len som sa
trochu zamyslela.“

94
 Láskavo sa na mňa pozrela. „Si smutná z toho, že neuvidíš
rodičov, však?“
Okamžite som sa chytila jej vysvetlenia a prikývla. „Ako vra-
víš, je to naprd.“ Mykla som plecom. „Ale uvidíme sa aspoň
na Vianoce. Aj to je niečo.“
„To je skvelé,“ povedala. „Teraz si choď umyť zuby a urob zo
seba krásavicu. Keď vyjdeš von, bude ťa čakať káva.“
„Och, ty si tá najlepšia ženička na svete.“
Uškrnula sa. „A práve preto ti do tej kávy napľujem.“

95
 11
Garrett

Hannah sa ukázala okolo piatej a mala na sebe hrubú bundu

s kožušinovou kapucňou a červené palčiaky. Keď som sa na-
posledy pozrel z okna, na zemi nebol ani milimeter snehu, no
teraz som premýšľal, či sa nestrhla snehová metelica, kým
som si zdriemol.
„Čo si práve priletela z Aljašky?“ opýtal som sa. Rozopla si
nadýchanú bundu.
„Nie,“ vzdychla. „Mám zimnú bundu, lebo nemôžem nájsť
jesennú. Možno som ju zabudla tu.“ Poobzerala sa po izbe.
„Asi nie. Dúfam, že som ju nezabudla v skúšobni. Tá prváčka
mi ju určite ukradne. A ja tú bundu tak zbožňujem.“
Zachechtal som sa. „A ako vysvetlíš tie palčiaky?“
„Bolo mi zima na ruky.“ Naklonila hlavu. „A ako vysvetlíš
to vrecko s ľadom?“
Až vtedy som si uvedomil, že si ešte stále držím ľad na bo-
ku, kde mi ostala pamiatka po tom, čo ma ozrutný Greg Brax-
ton pritlačil o mantinel. Nadvihol som si tričko a Hannah za-
držala dych pri pohľade na veľkú fialovú modrinu.
„Panebože! To sa ti stalo na zápase?“
„Hej.“ Zliezol som z postele a zamieril k stolíku po knihu
z etiky. „St. Anthony má v tíme neuveriteľného Hulka, ktorý
sa po nás rád váľa.“

96
 „Nemôžem uveriť, že svoje telo vystavuješ takému niečo-
mu,“ začudovala sa. „To nemôže stáť za to.“
„Ale môže. Ver mi, niekoľko škrabancov a modrín nie je nič
v porovnaní so vzrušením, čo cítim, keď som na ľade.“ Obzrel
som sa na ňu. „Korčuľuješ?“
„Ani nie. Teda, už som sa korčuľovala. Ale väčšinou len do
kruhu. Nikdy som pri tom nedržala hokejku a nenaháňala puk.“
„O tom je podľa teba hokej?“ uškrnul som sa. „Držať ho-
kejku a naháňať puk?“
„Samozrejme, že nie. Viem, že na to treba veľa iných schop-
ností. A pre diváka je to veľmi napínavé,“ priznala.
„Aj pre hráča.“
Usadila sa na peľasť a zvedavo naklonila hlavu. „Chcel si
hrať hokej odmalička alebo ťa do toho prinútil otec?“
Znervóznel som. „Prečo si myslíš, že by ma otec nútil?“
Hannah mykla plecom. „Niekto mi povedal, že tvoj otec je
hokejová hviezda. A mnohí rodičia nútia svoje deti kráčať
vo svojich šľapajach.“
Plecia mi ešte väčšmi stuhli. Prekvapilo ma, že na otca sa
ma opýtala až teraz. Predpokladal som, že na Briarskej neexis-
tuje človek, ktorý by nevedel, že som synom Phila Grahama,
no žasol som aj nad tým, aká je vnímavá. Ešte nikto sa ma ne-
opýtal, či ma hokej baví. Každý predpokladal, že ho musím
zbožňovať, keď ho hral aj môj otec.
„Dotlačil ma do toho,“ priznal som mrzuto. „Korčuľoval
som sa ešte skôr, než som nastúpil do prvej triedy. Ale pokra-
čujem v tom, lebo ten šport milujem.“
„To je dobre,“ utrúsila. „Myslím si, že je dôležité robiť to, čo
človek miluje.“
Bál som sa, že by sa ma mohla vypytovať na otca, tak som
si odkašľal a zmenil tému: „S ktorým filozofom začneme?
S Hobbesom alebo Lockom?“
„Vyber ty. Obaja sú neuveriteľne nudní.“

97
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Zachechtal som sa. „Dobrý spôsob, ako ma namotivovať,
Wellsy.“
Neklamala. Nasledujúca hodina bola hotové týranie. Nielen
pre otupnú teóriu, ale aj preto, lebo som umieral od hladu,
pretože cez obed som zaspal a naše doučko som nechcel
ukončiť, kým neprejdeme všetok materiál. Keď som sa učil na
prvý termín, sústredil som sa len na hlavné veci, ale Hannah
ma vyskúšala z každého detailu. Zároveň ma nútila preroz-
právať všetku teóriu, vďaka čomu som každú komplikovanú
kravinu lepšie pochopil.
Nakoniec ma vyskúšala zo všetkého, čo sme si za posled-
ných pár dní spolu prečítali, a keď bola spokojná, že som sa
to naučil, zavrela šanón a prikývla.
„Zajtra začneme aplikovať teóriu na etické dilemy.“
„To znie dobre.“ V žalúdku mi zaškvŕkalo tak nahlas, až sa
doslova zatriasli steny.
Zasmiala sa. „Si hladný?“
„To je slabé slovo. Vždy nám varí Tuck, ale nie je doma, tak
som si plánoval objednať pizzu.“ Zaváhal som. „Chceš zostať?
Dáš si aj ty a pozrieme si niečo v telke?“
Akoby ju moje pozvanie prekvapilo. Vlastne prekvapilo aj
mňa, no spoločnosť by mi neprekážala. Logan s ostatnými šli
vymetať párty a ja som nemal náladu pridať sa k nim. A po-
darilo sa mi prejsť všetko, čo som sa mal naučiť, takže som
nemal večer čo robiť.
„Čo chceš pozerať?“ opýtala sa ostražito.
Ukázal som na kôpku DVD vedľa telky. „Dean doniesol
všetky série Perníkového tatka. Už dávno som si to chcel po-
zrieť, ale nemal som čas.“
„To je o tom dílerovi?“
„Výrobcovi metamfetamínu. Počul som, že je to super.“
Hannah si prehrabla vlasy. Zdráhala sa zostať, no zároveň
sa zdráhala odísť.

98
 „Alebo už máš na dnes večer nejaké plány?“
„Ani nie,“ odvetila zamračene. „Spolubývajúca zostáva na
noc u frajera, takže by som takisto len pozerala telku.“
„Tak si ju pozri tu.“ Vzal som si mobil. „Čo chceš na pizzu?“
„Ehm... hríby. A cibuľu. A zelenú papriku.“
„Samé nudné prílohy?“ pokrútil som hlavou. „Dáme si sla-
ninku a klobásu a syr navyše.“
„Načo sa ma pýtaš, keď mi to aj tak neobjednáš?“
„Lebo som dúfal, že máš lepší vkus na pizzu.“
„Garrett, mrzí ma, že zelenina je pre teba nudná. Nevolaj
mi, keď dostaneš skorbut.“
„Skorbut spôsobuje nedostatok vitamínu C. Na pizzu sa po-
maranče a slnečné lúče nedávajú, zlatíčko.“
Nakoniec som zvolil kompromis a objednal dve pizze, jed-
nu s nudnými prílohami pre Hannah a druhú kopcovito
naloženú mäsom a syrom. Zakryl som mobil a opýtal sa jej:
„Diétnu kolu?“
„Vyzerám ako vyžla? Jasné, že normálnu kolu.“
Zachechtal som sa a dokončil objednávku. Potom som pus-
til prvú časť Perníkového tatka. Po dvadsiatich minútach za-
zvonil zvonček pri dverách.
„Fíha, toto je najrýchlejšia donáška pizze, akú som zažila,“
poznamenala Hannah.
Môj žalúdok sa vôbec nesťažoval. Utekal som dolu, prevzal
jedlo a šiel do kuchyne po servítky a pivo. V poslednej sekun-
de mi napadlo, že by som mohol vziať jedno aj pre Hannah.
Keď som jej ho však ponúkol, prudko pokrútila hlavou.
„Nie, ďakujem.“
„To si taká prudérna, že si nemôžeš dať jedno pivo?“
V očiach sa jej mihol nepokoj. „Nie som zvyknutá piť.“
Mykol som plecom, otvoril si fľašku a poriadne sa z nej na-
pil. Hannah si odtrhla servítku z kotúča a vytiahla zo škatule
trojuholník zeleninovej pizze.

99
 Usadili sme sa na posteľ a ani jeden z nás nič nepovedal,
len som znovu zapol seriál. Pilotná časť bola skvelá, a keď som
pustil ďalšiu, Hannah nenamietala.
Mal som v izbe dievča a ani jeden z nás nebol nahý. Čudné.
Ale aj trochu milé. Počas seriálu sme sa veľmi nerozprávali –
úplne sme sa ponorili do deja na obrazovke. No hneď ako sa
skončila druhá časť, Hannah sa na mňa pozrela s vypúlenými
očami.
„Panebože, keď si predstavím, že by môj manžel varil met-
amfetamín a ja by som o tom nevedela... chúďa Skylar.“
„Určite na to príde.“
Hannah zalapala po dychu. „Neprezrádzaj mi to!“
„Neprezrádzam,“ protestoval som. „Len predpokladám.“
„Okej,“ uľavilo sa jej.
Poriadne si odpila koly. Ja som už svoju pizzu zjedol, no
Hannah bola len v polovici, preto som jej jeden kúsok ukradol
a odhryzol si.
„Hej, pozrime sa, kto tu je moju nudnú pizzu. Ty pokrytec!“
„Wellsy, nemôžem za to, že ješ ako vrabec. U nás sa jedlom
neplytvá.“
„Zjedla som už štyri kúsky!“
To som jej musel uznať. „Uznávam, oproti iným dievčatám,
ktoré poznám, si sa najedla ako také prasiatko. Väčšina z nich
si dá len polovicu šalátu.“
„To preto, lebo musia byť chudé ako triesky, aby sa páčili
chalanom ako ty.“
„Na dievčati, čo je kosť a koža, nie je nič atraktívne.“
„Ehe, som si istá, že ťa tie chudé baby vôbec nevzrušujú.“
Prevrátil som oči. „Len hovorím, že uprednostňujem kriv-
ky.“ Prehltol som posledný kúsok a načiahol sa za ďalším.
„Chlap sa potrebuje niečoho chytiť, keď... veď vieš.“ Zdvihol
som obočie. „Určite je to tak aj u žien. Spala by si radšej s po-
riadne stavaným chlapom alebo s prútikom?“

100
 Odfrkla. „Toto je tá chvíľa, keď by som ti mala vystrúhať
kompliment pre tvoje super sexi telo?“
„Myslíš si, že som super sexi? Ďakujem, zlatko.“
„Nie, ty si myslíš, že si super sexi.“ Našpúlila pery. „Ale máš
pravdu, vychudnutí chalani sa mi vôbec nepáčia.“
„Takže je fajn, že Lámač sŕdc je vytesaný ako socha.“
Vzdychla si. „Prestaneš ho tak konečne volať?“
„Nie.“ Zamyslene som žul. „Ak mám byť úprimný, netuším,
čo na ňom vidíš.“
„Prečo? Lebo to nie je pán Úžasný? Lebo je seriózny a múd-
ry a nespráva sa ako gigolo?“
Doriti, zdá sa, že mu na to divadielko naletela. Keby som mal
klobúk, sňal by som ho pred ním. Podarilo sa mu vymyslieť si
osobnosť, ktorá privádza ženy do šialenstva – atletického šprta.
„Kohl nie je taký, ako sa zdá,“ nerozpakoval som sa. „Tvári
sa ako bystrý, záhadný športovec, ale je v ňom niečo... slizké.“
„Podľa mňa nie je ani trochu slizký,“ namietala.
„To vieš, lebo si s ním viedla kopu duchaplných rozhovo-
rov,“ podpichol som ju. „Ver mi, len to hrá.“
„Dohodnime sa, že sa nedohodneme,“ uškrnula sa. „Okrem
toho, ty ma nemáš čo súdiť za to, kto sa mi páči. Počula som,
že randíš len s dutými hlavami.“
Opätoval som jej úškrn. „Mýliš sa.“
„Vážne?“
„Hej. Ja s dutými hlavami len spávam. Nerandím.“
„Ty gigolo.“ Odmlčala sa a na tvári sa jej zračila zvedavosť.
„Ako to, že nerandíš? Každá baba v tejto škole by vraždila pre
to, aby s tebou mohla chodiť.“
„Nehľadám vzťah.“
To ju zmiatlo. „Prečo? Vzťah ťa môže naplniť.“
„To hovorí nezadané dievča.“
„Som nezadaná, lebo som nenašla nikoho, s kým by som
si rozumela, nie preto, lebo som proti vzťahom. Je fajn mať

101
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
niekoho, s kým tráviš voľný čas. Veď vieš, rozprávať sa, túliť
sa, také romantické veci. Ty to nechceš?“
„Neskôr, teraz ešte nie,“ zaškeril som sa na ňu. „Keď sa bu-
dem chcieť porozprávať, zavolám tebe.“
„Takže duté hlavy dostanú sex a ja musím počúvať tvoje
drísty?“ pokrútila hlavou. „Tuším ťahám za kratší koniec.“
Zdvihol som obočie. „Och, Wellsy, tak aj ty chceš sex? S ra-
dosťou ti ho poskytnem.“
Do líc jej vystúpila tá najčervenšia červeň, akú som kedy
videl. Vybuchol som do smiechu.
„Pokoj, len žartujem. Nie som taký hlúpy, aby som pretiahol
svoju doučovateľku. Zlomil by som ti srdce, ty by si sa mi pomstila
zlými informáciami a ja by som na štvrťročnom teste prepadol.“
„Znova,“ vyslovila sladko. „Znova by si prepadol.“
Zdvihol som prostredník a zaškeril sa. „Odchádzaš alebo
mám zapnúť tretí diel?“
„Tretí diel. Bez debaty.“
Znovu sme sa uvelebili na posteli, ja pri záhlaví s tromi van-
kúšmi pod hlavou, Hannah na bruchu pri nohách postele.
Ďalší diel bol veľmi napínavý a hneď ako sa skončil, pustili
sme sa do štvrtého. Než som sa spamätal, dopozerali sme pr-
vé DVD a chystali sa na ďalšie. Počas upútaviek sme sa roz-
právali o tom, čo sme videli a ako to asi bude pokračovať.
Mám byť úprimný? Takto platonicky som sa s dievčaťom ne-
zabavil už od... vlastne ešte nikdy.
„Myslím, že jeho švagor o tom vie,“ dumala Hannah.
„Žartuješ? Stavím sa, že odhalenie si nechávajú na koniec.
Skylar to však onedlho zistí.“
„Dúfam, že sa s ním rozvedie. Walter White je diabol. Váž-
ne. Neznášam ho.“
Zachechtal som sa. „Je to antihrdina. Chcú, aby si ho ne-
znášala.“
Vtedy sa začal ďalší diel a obaja sme stíchli, pretože tento

102
typ seriálu si vyžaduje plnú pozornosť. Ďalej si pamätám už
len to, že sa skočila prvá séria a my sme na seba hľadeli s otvo-
renými ústami.
„Doriti,“ skríkol som. „Koniec prvej série.“
Hannah si zahryzla do pery a ukradomky pozrela na budík.
Bolo takmer desať. Pozreli sme si sedem dielov len s pár pre-
stávkami na toaletu.
Očakával som, že povie, že je čas ísť spať, no namiesto toho
vzdychla: „Máš aj druhú sériu?“
Neovládateľne som sa rozosmial. „Chceš ešte pozerať?“
„Po tom poslednom diele? Ako by sme mohli nepozerať?“
Mala pravdu.
„Aspoň prvú časť,“ dodala. „Nechceš vedieť, čo sa stane?“
Samozrejme, že som chcel, a vôbec som neprotestoval, keď
vstala a vymenila DVD. „Dáš si niečo pod zub?“ ponúkol som ju.
„Jasné.“
„Idem sa pozrieť, čo máme.“
V kuchyni som objavil dve vrecká pukancov, oba som dal
do mikrovlnky a vrátil sa na poschodie s dvoma miskami.
Hannah mi medzitým obsadila flek, tmavé vlasy mala roz-
prestreté na kope vankúšov, nohy natiahnuté pred sebou. Jej
čierne ponožky s červenými bodkami ma pobavili. Všimol som
si, že nenosí značkové oblečenie ani prepychové šaty ako väč-
šina dievčat v našej škole, ani lacné párty handry, ktoré vidieť
na členoch bratstiev pri bare cez víkendy. Hannah mala na sebe
vždy úzke džínsy, legínsy a priliehavé svetre, čo by vyzeralo ele-
gantne, keby do toho nezamiešala niečo krikľavej farby. Ako na-
príklad ponožky, palčiaky alebo tie bizarné sponky vo vlasoch.
„Jedna je pre mňa?“ ukázala na misky.
„Hej.“
Podal som jej ju, ona sa posadila, strčila do nej ruku a za-
chichotala sa. „Vždy keď jem pukance, myslím na Napoleona.“
Zažmurkal som. „Toho cisára?“

103
 Zasmiala sa. „Nie, na môjho psa. Vlastne nášho rodinného
psa. Je v Indiane s mojimi rodičmi.“
„Aká rasa?“
„Obrovské psisko, miešanec miliónov rás, ale najviac sa po-
dobá na nemeckého ovčiaka.“
„A Napoleon má rád pukance?“ opýtal som sa zo slušnosti.
Zaškerila sa. „Zbožňuje ich. Dostali sme ho, keď bol ešte
šteniatko, a raz, keď som mala asi desať, naši ma vzali do kina.
Napoleonovi sa podarilo dostať do kuchynskej skrinky, kde
vyňuchal škatuľu s balíčkami pukancov do mikrovlnky. Bolo
ich tam asi päťdesiat. Mama má rada zľavy, keď je v potravi-
nách niečo v akcii, máme toho plnú poličku. Prisahám, že ten
pes pojedol každé jedno zrniečko vrátane obalu. Niekoľko dní
vracal zrniečka a kúsky papiera.“
Zachechtal som sa.
„Otec z toho šalel,“ pokračovala. „Myslel si, že sa otrávil, ale
veterinár povedal, že o nič hrozné nejde a nakoniec to z neho
všetko vyjde.“ Na chvíľu stíchla. „Máš nejaké domáce zvieratko?“
„Nie, ale keď som vyrastal, starí rodičia mali mačku. Volala
sa Broskynka a bola šialená.“ Hodil som si do úst plnú dlaň
pukancov a rehotal sa, kým som žul. „Na mňa a mamu bola
zlatučká, ale otca neznášala. To ma vôbec neprekvapuje. Starí
rodičia ho takisto neznášali, takže to po nich iba opakovala.
Bože, tá toho bastarda tak terorizovala.“
Hannah sa zaškerila. „Čo mu urobila?“
„Vždy keď mohla, poškriabala ho, ocikala mu topánky a také
veci.“ Zrazu som vybuchol do smiechu. „Doriti, a vieš čo bolo naj-
lepšie? Na Deň vďakyvzdania sme sedeli u starkých pri stole, keď
Broskynka vošla dnu cez dvierka pre mačky. Hneď za domom
mali úžľabinu, kam chodila loviť. No, to je jedno, jednoducho
vošla dnu s niečím v tlame, no nikto z nás nerozoznal, čo to je.“
„Bože, nepáči sa mi, kam to smeruje.“
Škeril som sa tak doširoka, až ma boleli sánky. „Broskynka

104
vyskočila na stôl, akoby bola paňou domu, prešla po obruse
a pustila otcovi na tanier mŕtveho králika.“
Hannah zalapala po dychu. „Fakt? To je nechutné!“
„Starký sa smial ako blázon, starká šalela, lebo podľa nej sa tým
kontaminovalo všetko jedlo, a otec...“ Všetok humor ma opustil
pri spomienke na jeho výraz. „Povedzme, že nebol nadšený.“
Odľahčenie roka. Keď som si spomenul, čo sa stalo po ná-
vrate do Bostonu, prešiel mi mráz po chrbte. To, čo urobil ma-
me ako trest za to, že ho „zahanbila“, ako jej tvrdil.
Mama rok nato zomrela. Aspoň nevidela, čo sa dialo, keď
sa jeho hnev otočil na mňa. A za to som vďačný každý deň.
Aj Hannah odrazu posmutnela. „Ja tento rok rodičov na
Deň vďakyvzdania neuvidím.“
Obzrel som sa na ňu a skúmal jej tvár. Očividne bola smut-
ná a jej priznanie odvrátilo moju pozornosť od nepríjemných
spomienok. „Chodievaš na sviatky domov?“
„Nie, stretávame sa u tety, ale tento rok si to rodičia nemô-
žu dovoliť. A ja... nemôžem si dovoliť ísť za nimi.“
Posledná veta vyznela trochu falošne, ale prečo by o takom
niečom klamala?
„To nič,“ zahovorila to, keď zbadala súcit na mojej tvári.
„Ešte budú Vianoce.“
Prikývol som, aj keď pre mňa žiadne sviatky neexistujú. Radšej
by som si podrezal žily, ako by som mal stráviť sviatky s otcom.
Položil som misku na nočný stolík a zdvihol ovládač. „Pri-
pravená na druhú sériu?“ opýtal som sa nenútene. Náš roz-
hovor sa poberal príliš pochmúrnym smerom. Rozhodol som
sa to zastaviť.
„Spusti to.“
Tentoraz som sa posadil k nej, no ešte stále nás delilo pol
metra. Čudné, ako veľmi som si to užíval. Len tak sedieť vedľa
dievčaťa a nebáť sa toho, ako sa jej zbavím, keď si na mňa za-
čne nárokovať.

105
 Pozreli sme si úvodnú časť druhej série, potom ďalšiu a ďal-
šiu... a ďalej si pamätám len to, že boli tri hodiny ráno.
„Doriti, to je fakt toľko hodín?“ zamrmlala Hannah. Vzápätí
poriadne zívla.
Pretrel som si unavené oči. Ako mohlo prejsť toľko času bez
toho, aby sme si to všimli? Pozreli sme si jeden a pol série na
jedno sedenie.
„Dofrasa,“ zamrmlal som.
„Nemôžem uveriť, ako je neskoro.“ Znovu zazívala a nain-
fikovala tým aj mňa. Sedeli sme v potemnenej izbe – ani som
si nepamätal, kedy sme zhasli – a zívali ako dvaja ľudia, čo ne-
spali celé mesiace.
„Mala by som ísť.“ Vstala z postele a prehrabla si vlasy. „Kde
mám mobil? Musím si zavolať taxík.“
Ďalšie zívnutie mi skoro ulomilo sánku. „Zaveziem ťa,“ po-
núkol som sa ospalo a zošuchol sa z postele.
„V žiadnom prípade. Vypil si dve pivá.“
„Pred niekoľkými hodinami,“ namietal som. „Už môžem
šoférovať.“
„Nie.“
Prešiel mnou hnev. „Nenechám ťa ísť taxíkom a potom sa-
mu kráčať cez areál školy o tretej ráno. Buď ťa zaveziem, alebo
tu prespíš.“
Vyzerala vystrašene. „Nezostanem tu.“
„Tak potom ťa zaveziem. Bez debaty.“
Pohľadom skĺzla na dve plechovky od piva na nočnom sto-
líku. Zdráhala sa, no zároveň bola unavená.
Po chvíli spustila plecia a vydýchla. „Fajn. Ľahnem si na
gauč.“
Rýchlo som pokrútil hlavou. „Nie. Bude lepšie, keď budeš
spať tu.“
To som asi nemal hovoriť, pretože stuhla. „Nebudem spať
v tvojej izbe.“

106
 „Wellsy, bývam s tromi hokejistami. Ktorí sa, mimocho-
dom, ešte nevrátili z párty. Nevravím, že sa to stane, ale je
veľká šanca, že niektorý z nich zablúdi do obývačky a na gauči
bude po tebe šmátrať. Na druhej strane, ja nemám záujem
šmátrať po tebe.“ Ukázal som na masívnu posteľ. „Na tomto
sa vyspí sedem ľudí. Ani si nevšimneš, že som tu.“
„Džentlmen by sa ponúkol, že sa vyspí na zemi.“
„Vyzerám ako džentlmen?“
Úprimne sa zasmiala. „Nie.“ Na sekundu stíchla. „Okej, zlo-
žím sa tu. Ale iba preto, lebo sotva držím oči otvorené a fakt
sa mi nechce čakať na taxík.“
Prešiel som k bielizníku. „Chceš niečo na spanie? Tričko?
Tepláky?“
„Tričko by bolo skvelé.“ Dokonca aj v tme som si všimol,
ako sa začervenala. „Máš zubnú kefku navyše?“
„Hej. V skrinke pod umývadlom.“ Podal som jej staré tričko
a ona zmizla v kúpeľni.
Vyzliekol som si tričko a džínsy, vliezol do postele len v bo-
xerkách a našiel si pohodlnú polohu. Začul som spláchnutie,
zurčanie vody z kohútika a zanedlho aj jemné ťapkanie jej bo-
sých nôh po drevenej podlahe. Stála pri posteli tak dlho, až
som musel sarkasticky poznamenať: „Ľahneš si už? Nehry-
ziem. A keby som aj hrýzol, už napoly spím. Tak tu prestaň
postávať ako čudáčka a ľahni si.“
Ľahla si a matrac jemne klesol. Potiahla prikrývku, zašuš-
ťala, povzdychla si a už ticho ležala vedľa mňa. Teda nie tak
celkom. Bola na úplne opačnej strane postele. Určite sa mu-
sela pridržiavať matraca, aby nespadla na zem.
Na ďalšie sarkastické poznámky som bol príliš unavený, tak
som len zamrmlal: „Brú noc.“ A zavrel som oči.
„Brú noc,“ zamrmlala.
O pár sekúnd som už bol tuhý.

107
 12
Garrett

Zbožňujem chvíľu pred zobudením, keď sa mi v hlave splietajú

tenké pavučinky do súvislého klbka vedomia. Je to úžasný po-
cit. Dezorientovaný a zahmlený, s polovicou mozgu stratenou
v sne, ktorý sa nedávno skončil.
Na tomto ráne však bolo niečo iné. Bolo mi teplejšie ako
zvyčajne a cítil som nejakú sladkú vôňu. Jahody? Nie, čerešne.
Určite čerešne. A niečo ma šteklilo na brade. Mäkké a tvrdé
zároveň. Hlava? Hej, pod bradou som mal uloženú hlavu.
A cez brucho som mal prehodenú štíhlu ruku. Na stehne som
cítil teplú nohu a na ľavom boku mäkký prsník.
Otvoril som oči. Spočívala na mne Hannah. Ja som ležal na
chrbte a oboma rukami som si ju silno pritláčal. Nečudo, že
mi tak stuhli svaly. Spali sme takto celú noc? Zaspávali sme
predsa na opačných stranách postele. Očakával som, že ráno
nájdem Hannah na zemi.
Namiesto toho sme sa do seba zamotali. Celkom pekné.
V hlave mi zasvietila kontrolka. Zapla ju moja posledná myš-
lienka. Celkom pekné? Doriti, o čom som to premýšľal? Túlenie
je akt vyhradený pre frajerky.
A ja frajerky nemám.
No nepustil som ju. Úplne som sa prebral, vdychoval jej vô-
ňu a užíval si teplo jej tela.

108
 Pozrel som sa na budík, ktorý mal o päť minút zazvoniť.
Vždy sa zobudím skôr, akoby moje telo vedelo, že je čas vstať,
no aj tak si ho pre istotu nastavujem. Bolo sedem, čo zname-
nalo, že som spal len štyri hodiny, navzdory tomu som sa cítil
zvláštne oddýchnuto. Pokojne. Nebol som ešte pripravený
vzdať sa toho príjemného pocitu, preto som ležal s Hannah
v náručí a počúval jej pokojný dych.
„Tebe stojí?“ Blažené ticho preťal zhrozený hlas Hannah.
Prudko sa posadila a hneď nato sa zvalila. Hej, slečna Uhla-
dená vyskočila a dopadla naspäť, lebo nohu mala stále zakva-
čenú o moje stehno. A áno, spodné partie mi stvrdli.
„Upokoj sa,“ povedal som ospalo. „To je len ranná erekcia.“
„Ranná erekcia?“ zopakovala. „Panebože. Ty si taký...“
„Obdarený?“ dodal som sucho. „Áno, som. Toto sa mužom
ráno deje. To je biológia, Wellsy. Vstávame s erekciou. Ak ti
to pomôže, vôbec nie som vzrušený.“
„Fajn, tvoje ospravedlnenie na základe biológie prijímam.
Ale ako mi vysvetlíš, že si sa v noci rozhodol ku mne pritúliť?“
„O ničom som sa nerozhodoval. Spal som. Pokiaľ viem, ty
ležíš na mne.“
„To by som nikdy neurobila. Ani v spánku. Moje podvedo-
mie je dostatočne múdre.“ Pichla ma ukazovákom do hrude
a vyskočila z postele.
Len čo sa vzdialila, už mi chýbala. Nebolo mi teplo a prí-
jemne, cítil som iba chlad a samotu. Posadil som sa a natiahol
ruky nad hlavu. Zelené oči mi uprela na hruď a zhnusene
zvraštila nos.
„Nemôžem uveriť, že celú noc som bola na tamtej veci.“
„Moja hruď nie je vec.“ Prebodol som ju pohľadom. „Iné že-
ny sa nesťažovali.“
„Ja nie som ako iné ženy.“
To teda nie je. Iné ženy ma nevedeli tak zabaviť ako ona.
Zrazu som si nevedel predstaviť, ako som dokázal žiť bez sar-

109
kastických poznámok a naštvaného vrčania Hannah Well-
sovej.
„Prestaň sa škeriť,“ odvrkla.
Ja som sa škeril? Vôbec som si to neuvedomil.
Prižmúrila oči a šmátrala po svojich veciach. Moje tričko jej
siahalo až po kolená, čo len zvýrazňovalo, aká je malá.
„Neopováž sa o tom niekomu povedať,“ nakázala mi.
„Prečo nie? Veď by ti to zvýšilo kredit.“
„Nechcem byť tvoj ďalší zajačik a nechcem, aby si to o mne
ľudia mysleli, chápeš?“
Tento termín ma ešte väčšmi rozosmial. Páčilo sa mi, že si
osvojila hokejovú terminológiu. Možno by som ju presvedčil,
aby prišla na náš zápas. Mohol by z nej bol dobrý provokatér,
čo sa na domácich zápasoch vždy zíde.
Na druhej strane, podľa toho, ako ju poznám, asi by pro-
vokovala skôr nás, čím by zvýhodnila súpera.
„Ak naozaj nechceš, aby si to o tebe niekto myslel, mala by
si si švihnúť a obliecť sa.“ Zdvihol som obočie. „Ak nechceš,
aby ťa moji spoluhráči videli kráčať po chodbe hanby... lebo
o tridsať minút máme tréning.“
Spanikárila. „Doriti.“
Prvý raz sa nejaká kočka bála, že ju nachytajú v mojej izbe.
Zvyčajne sa tým hrdili, akoby práve pretiahli Brada Pitta.
Hannah sa nadýchla. „Učili sme sa. Potom sme pozerali tel-
ku. To je všetko. Jasné?“
Zahnal som smiech. „Ako si želáš.“
Prebodla ma pohľadom a ukázala na mňa prstom. „Oča-
kávam, že keď vyjdem z kúpeľne, budeš oblečený a pripravený
odviezť ma domov, skôr než tvoji spolubývajúci vstanú.“
Keď odkráčala do kúpeľne a zabuchla za sebou dvere, po-
bavene som sa zachechtal.

110
 Hannah

Fungovala som asi tak, ako funguje človek po štyroch hodi-

nách spánku. Paráda. Našťastie ma nikto nepristihol, ako od-
chádzam od Garretta, takže aspoň moja česť ostala nepo-
škvrnená.
Dopoludňajšie hodiny sa nekonečne vliekli. Po hodine teó-
rie nasledovala história hudby. Obe si vyžadovali pozornosť,
čo bol problém, keďže som len tak-tak držala oči otvorené.
Už som vypila dve kávy, no namiesto dodania energie zo mňa
odčerpali aj to málo, čo mi ostalo.
Šla som do jedálne na neskorý obed, sadla si za stôl v kúte
a vysielala vibrácie typu nechajte ma na pokoji, lebo na kon-
verzáciu som bola príliš unavená. Jedlo ma trochu prebralo,
a tak som sa o niečo skôr vybrala na filozofiu.
Blížila som sa k posluchárni, kde sme mávali etiku, no v po-
lovici cesty som zastala. Na širokej chodbe nebol nik okrem
Justina, so stiahnutým obočím písal esemesku.
Aj keď som sa na internáte osprchovala a prezliekla, stále
som sa cítila nesvoja. Môj outfit pozostával z legíns, zo zelenej
mikiny a z červených gumákov. V predpovedi počasia hlásili
dážď, ktorý však vôbec neprišiel, preto som sa v takej obuvi
cítila ako idiot.
Na druhej strane, z Justina vyžarovala dokonalosť. Dlhé,
mužné nohy mu obopínali tmavé džínsy a čierny sveter mu
tak krásne zvýrazňoval široké plecia, až ma pri tom pohľade
striaslo.
Čím viac som sa k nemu približovala, tým rýchlejšie mi bilo
srdce. Rozmýšľala som, či povedať ahoj alebo len kývnuť, no
on moju dilemu vyriešil tým, že prehovoril ako prvý.
„Ahoj.“ Pery sformoval do nebadaného úsmevu. „Pekné
čižmy.“
Vzdychla som si. „Malo pršať.“

111
 „To nebol sarkazmus. Fakt sa mi páčia. Pripomínajú mi do-
mov.“ Všimol si môj zmätený výraz a rýchlo dodal: „Som zo
Seattlu.“
„Och. Tak odtiaľ si prestúpil?“
„Hej. A ver mi, ak tam neprší, niečo nie je v poriadku. Ak
chceš v Seattli prežiť, bez gumákov ani na krok.“ Strčil si mobil
do vrecka a jeho tón sa zmenil na nenútený. „Čo sa s tebou
v stredu stalo?“
Stiahla som obočie. „Čo tým myslíš?“
„Na Sigma párty. Keď som dohral biliard, hľadal som ťa, no
nebolo ťa.“
Panebože. On ma hľadal?
„Hej, odišla som skoro,“ odvetila som a dúfala, že aj ja
zniem rovnako nenútene. „Na druhý deň sa mi začínala škola
o deviatej.“
Justin naklonil hlavu. „Počul som, že si odišla s Garrettom
Grahamom.“
Zastihol ma nepripravenú. Nečakala som, že nás niekto vi-
del spolu odchádzať, no očividne som sa mýlila. A zdalo sa, že
na Briarskej sa klebety šíria rýchlosťou svetla.
„Zaviezol ma domov,“ odvetila som s myknutím pleca.
„Och. Nevedel som, že ste kamoši.“
Šibalsky som sa usmiala. „Veľa toho o mne nevieš.“
No doriti. Veď ja som s ním flirtovala.
Usmial sa a na brade mu naskočila najsexi jamka, akú som
kedy videla. „Asi máš pravdu.“ Veľavravne stíchol. „Možno by
sme to mali zmeniť.“
Dofrasa. Veď aj on flirtoval.
Ťažko sa mi to priznávalo, ale začala som veriť, že Garret-
tova teória funguje. Justin sa až podivne fixoval na fakt, že
som odišla z párty s Garrettom.
„Takže...“ Oči sa mu hravo zaleskli. „Čo robíš po ško...“
„Wellsy!“

112
 Preglgla som ston, ktorý sa zo mňa už-už vydral. Kto iný
ako Garrett nás mohol vyrušiť? Kráčal k nám a Justin sa jemne
mračil, nakoniec sa však na nepozvaného hosťa usmial a kývol
na pozdrav.
Garrett držal dva papierové poháre a jeden mi s úškrnom
podal. „Doniesol som ti kávu. Napadlo mi, že ju budeš potre-
bovať.“
Neunikol mi zvláštny pohľad, ktorý na nás Justin vrhol, ani
záblesk nepokoja v jeho očiach, no aj tak som vďačne prijala
kávu, zložila som viečko a pofúkala horúci nápoj, až potom
som sa napila. „Zachránil si mi život.“
Garrett kývol na Justina. „Kohl,“ povedal na pozdrav.
Vymenili si mužský typ pozdravu, niečo medzi potrasením
ruky a udretím pästí.
„Graham,“ odvetil Justin. „Počul som, že ste tento víkend
nakopali St. Anthony do riti. Dobrá práca.“
„Ďakujem.“ Garrett sa zachechtal. „A ja som počul, že vás
nakopal do riti Brown. Prúser.“
„Takto pokračuje naša skvelá sezóna,“ zaúpel Justin.
Garrett mykol plecom. „Vy im to vrátite. Maxwell má ne-
skutočnú ruku.“
„Hovor mi o tom.“
Keďže reči o športe zaraďujem do rovnakej kategórie ako
nudné táraniny o politike a záhradkárčení, urobila som krok
k dverám. „Idem dnu. Garrett, ďakujem za kávu.“
Vošla som do posluchárne, no tep sa mi vôbec nespoma-
lil. Zvláštne, ako sa môj život zrazu rozhýbal rýchlosťou svet-
la. Pred Sigma párty sa môj kontakt s Justinom obmedzoval
len na kývnutie hlavou z troch metrov – a to trvalo asi dva
mesiace.
A teraz sme sa za necelý týždeň rozprávali. Buď som si to
len predstavovala, alebo ma chcel pozvať na rande... keby nás
Garrett nevyrušil.

113
 Skĺzla som na svoje zvyčajné miesto vedľa Nell, ktorá ma
privítala so širokým úsmevom na tvári. „Ahoj,“ pozdravila ma.
„Ahoj.“ Odzipsovala som si tašku a vytiahla z nej zošit a pe-
ro. „Aký si mala víkend?“
„Brutálny. Dnes ráno som mala veľký test z chémie, takže
som sa učila celú noc.“
„Ako to dopadlo?“
„Och, určite to bude áčko.“ Veselo sa usmiala, no hneď ju
radosť prešla. „Ešte musím spraviť ten opravák v piatok a vrá-
tim sa medzi živých.“
„Dostala si môj mail?“ Pred pár dňami som jej poslala svoj
preskenovaný test, no neodpovedala mi.
„Dostala. Prepáč, že som neodpísala, ale sústredila som sa
na chémiu. Plánujem si tvoje odpovede prečítať dnes večer.“
Vtom na nás padol tieň a ďalej si pamätám len to, že si ku
mne prisadol Garrett. „Wellsy, máš pero navyše?“
Nellino obočie sa takmer dotklo stropu. Zízala na mňa, ako-
by mi za posledné tri sekundy narástla na tvári kozia briadka.
Ani som sa jej nečudovala. Sedávali sme vedľa seba od začiat-
ku školy a ani raz ma nevidela pozrieť sa na Garretta, nieto sa
s ním ešte aj rozprávať.
Nell však nebola jediná, koho náš nový zasadací poriadok
prekvapil. Keď som sa zadívala na druhú stranu uličky, zbadala
som Justina, ako na nás hľadí s nečitateľným výrazom na tvári.
„Wellsy? Pero?“
Pozrela som sa znova na Garretta. „Prišiel si na hodinu ne-
pripravený? Šokujúce.“ Načrela som do tašky po pero a vrazila
mu ho do ruky.
„Ďakujem.“ Hodil na mňa nafúkaný úškrn a otvoril si zošit
na novej strane. Potom sa predklonil a pozrel na Nell. „Ja som
Garrett.“
Chvíľu čučala na ruku pred sebou, až potom ňou potriasla.
„Nell, teší ma.“

114
 V tej chvíli sa objavila Tolbertová a Garrett sa otočil k pódiu.
Nell na mňa hodila ďalší nechápavý pohľad. Naklonila som sa
k jej uchu a zašepkala: „Teraz sme tak trochu kamoši.“
„Počul som to,“ ozval sa Garrett. „A nielen tak trochu. Sme
najlepší kamoši. Nell, never Wellsy, keď bude tvrdiť niečo iné.“
Nell sa potichu zachichotala.
A ja som si len povzdychla.

Hodina etiky bola zameraná na pomerne ťažké témy. Hlavne

na konflikt medzi vedomím jednotlivca a zodpovednosťou vo-
či spoločnosti. Tolbertová použila ako príklad nacistov.
Ani nemusím hovoriť, že to bola veľmi depresívna hodina
a pol.
Po hodine som umierala od túžby dokončiť rozhovor s Jus-
tinom, no Garrett mal iný nápad. Namiesto toho, aby ma ne-
chal ísť priamou čiarou za Justinom, chytil ma za ruku a po-
mohol mi vstať. Ukradomky som sa pozrela na Justina, ktorý
sa náhlil uličkou, akoby sa nás snažil dobehnúť.
„Nevšímaj si ho.“ Sotva som Garretta počula. Viedol ma
k východu.
„Ale ja sa s ním chcem porozprávať,“ protestovala som.
„Som si celkom istá, že ma chcel pozvať na rande.“
No Garrett ma nepúšťal, držal ma za predlaktie ako oceľový
zverák. Musela som pobehnúť, aby som stíhala jeho dlhým
krokom.
Kým sme vyšli na chladný októbrový vzduch, bola som už
totálne naštvaná.
Chcela som sa obzrieť, či je Justin za nami, ale vedela som,
že Garrett ma za to pokarhá, tak som nutkanie zahnala.
„Čo to, dopekla, robíš?“ dožadovala som sa vysvetlenia
a striasla jeho ruku.
„Máš byť nedobytná, pamätáš? Príliš mu to uľahčuješ.“

115
 To sa ma dotklo. „Išlo o to, aby si ma všimol. A to sa stalo.
Tak prečo nemôžeme s tými hrami skončiť?“
„Vzbudila si jeho záujem,“ povedal Garrett, kým sme kráčali
po kamennom chodníku na nádvorie. „No ak chceš, aby zá-
ujem aj vydržal, musíš dosiahnuť, aby na tom popracoval.
Muži majú radi výzvy.“
Aj by som mu oponovala, ale vedela som, že má pravdu.
„Do Maxwellovej párty neprejavuj záujem,“ poradil mi.
„Áno, pane,“ zamrmlala som. „Och, a dnešné doučko ru-
ším. Som grogy z nášho včerajšieho maratónu a ak sa poriad-
ne nevyspím, po zvyšok týždňa budem mátožiť ako zombie.“
Garrett nevyzeral nadšene. „Ale dnes sme mali začať s ťaž-
kými témami.“
„Vieš čo, pošlem ti nejaké vzorové otázky, ktoré by Tolber-
tová mohla dať. Vyhraď si na to dve hodiny a zajtra si to spolu
prejdeme. Aspoň budem mať predstavu, na čo sa u teba treba
zamerať.“
„Fajn,“ súhlasil. „Zajtra ráno mám tréning a potom školu.
Stretneme sa na obed?“
„Jasné, ale o tretej musím ísť na skúšku.“
„Dobre. Tak sa uvidíme zajtra.“ Postrapatil mi vlasy, akoby
som mala päť rokov, a odkráčal.
S trpkým úsmevom som za ním hľadela. Čierno-strieborná
hokejová bunda sa mu vo vetre lepila na hruď. Nebola som
jediná, kto sa pozeral – niekoľko ďalších dievčat zvrtlo hlavy
jeho smerom a priam som videla, ako im padajú nohavičky,
keď ich obdaroval hlúpym úškrnom.
Prevrátila som oči a zamierila opačným smerom. Nechcela
som meškať na skúšku, hlavne keď sme sa s Cassom ešte ne-
zhodli na tom absurdnom nápade so zborom.
No keď som vošla do miestnosti, Cass tam nebol.
„Ahoj,“ pozdravila som MJ, ktorá sedela za klavírom a čítala
si noty.

116
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Blonďavá hlava jej nadskočila a napäto sa na mňa usmiala.
„Och, ahoj. Cass dnes nepríde.“
Hneď som soptila. „Čo tým chceš povedať?“
„Pred pár minútami mi napísal, že má migrénu.“
No jasné. Vedela som, že pár našich spolužiakov vrátane
Cassa zašlo včera večer na pohárik, lebo jeden z nich ma tam
esemeskou volal, kým sme s Garrettom pozerali Perníkového
tatka. Bolo ľahké spočítať si dve a dve – Cass mal opicu, a pre-
to sa na nás vykašľal.
„Ale môžeme nacvičovať aj bez neho,“ dodala MJ rýchlo.
Tentoraz sa usmievala aj očami. „Bolo by fajn, keby sme prešli
pesničku bez toho, aby sme sa po každých piatich sekundách
hádali.“
„Hej, aj keď to, čo si dnes nacvičíme, nám Cass zajtra zruší.“
Klesla som na stoličku vedľa klavíra a zadívala sa jej priamo
do očí. „MJ, ten nápad so zborom je hlúposť. Ty to vieš.“
Porazene prikývla. „Viem.“
„Tak prečo sa ma nezastaneš?“ dožadovala som sa vysvet-
lenia. Už som nedokázala skrývať hnev.
Bledé líca jej sčerveneli. „Ja...“ preglgla. „Dokážeš zachovať
tajomstvo?“
Doriti. Nepáčilo sa mi, kam to smeruje. „Jasné...“
„Cass ma pozval na rande.“
„Och.“ Snažila som sa neznieť prekvapene, ale márne. MJ
je milé dievča a určite nie je neatraktívna, zároveň je to však
posledná osoba, ktorú by som považovala za Cassov typ.
Aj keď som ho neznášala, musela som uznať, že navonok
pôsobí dokonale. Stačilo by dať jeho priateľskú tvár na obal
cédečka a celý náklad by sa vypredal za deň. Nehovorím, že
obyčajné dievča nemôže chodiť so sexi chalanom. Určite sa to
deje každý deň. No Cass je pompézny, nafúkaný idiot. Niekto
taký posadnutý vzhľadom by sa nezapodieval sivou myškou
typu Mary Jane, nech je akákoľvek roztomilá.

117
 „To je v poriadku,“ zasmiala sa. „Viem, že ťa to prekvapilo.
Aj mňa. Pozval ma v ten deň pred skúškou.“ Vzdychla si. „Veď
vieš, keď prišiel s tým zborom.“
Aha, všetky kúsky skladačky do seba zapadli. Úplne presne
som vedela, o čo Cassovi išlo. Vyžadovalo si veľa námahy pre-
glgnúť hnev. Jedna vec je lichotiť MJ, aby mu kryla chrbát pri
našich hádkach, ale takto ju zavádzať?
Čo som jej však mala povedať? Pozval ťa na rande len preto,
aby si podporovala všetky jeho šialené nápady?
Odmietla som sa zachovať ako sviňa, preto som vykúzlila
ten najslušnejší úsmev, na aký som sa zmohla a opýtala sa:
„A chceš s ním ísť na rande?“
Líca jej očerveneli ešte viac a prikývla.
„Fakt?“ opýtala som sa skepticky. „Veď on sa správa ako di-
va. Aj Mariah Careyová sa má od neho čo učiť. Vieš to, však?“
„Viem,“ zahanbila sa. „Ale to len preto, lebo tak miluje spev.
Keď chce, vie byť aj milý.“
Keď chce? Akoby to bola nejaká výhra. No podľa mňa by
mali byť ľudia milí, pretože takí sú, nie z vypočítavosti.
No aj tento názor som si nechala pre seba.
Nahodila som taktný tón. „Bojíš sa, že keď nebudeš súhlasiť
s jeho nápadmi, rande odvolá?“
Myklo ju. „Keď to povieš takto, znie to úboho.“
Hm, a ako inak by som to asi mala povedať?
„Len som s ním nechcela prísť do konfliktu, veď vieš,“ za-
mrmlala. Zdalo sa, že sa cíti nepríjemne.
Nie, neviem. Vôbec.
„MJ, je to tvoja pieseň. Nemala by si cenzurovať svoje názory
len preto, aby bol Cass spokojný. Ak sa ti ten nápad so zborom
zdá hrozný tak ako mne, mala by si mu to povedať. Ver mi,
chlapom sa páčia ženy, ktoré vedia povedať svoj názor.“
Mary Jane Harperová však nebola ten typ ženy. Bola han-
blivá a zvláštna a väčšinou sa schovávala za klavír alebo vo

118
svojej izbe, kde písala ľúbostné piesne o chalanoch, ktorí jej
lásku neopätujú.
Doriti. Zrazu mi niečo napadlo. Čo ak je tá pieseň o Cassovi?
Predstava, že krásne slová, ktoré som už dva mesiace spie-
vala, sú o chalanovi, ktorého neznášam, ma znechutila.
„Nevravím, že ten nápad je hrozný,“ povedala MJ. „Ale ne-
myslím si, že je skvelý.“
V tej chvíli mi bolo jasné, že na zimnom predstavení bude
za mnou a Cassom stáť debilný trojradový zbor.

119
 13
Garrett

Sedel som za kuchynským pultom frustrovaný z eseje, ktorú

mi Hannah „oznámkovala“. Kým odišla, nakázala mi prepísať
ju, no nevedel som si s tým poradiť. Odpoveď bola jednodu-
chá. Dofrasa, keď vám niekto nariadi zabiť milióny ľudí, po-
viete nie, ďakujem, nemám záujem. Až na to, že keď sa pri-
dŕžam kritérií tej idiotskej teórie, oba varianty majú výhody
a nevýhody. Nešlo mi to do hlavy. Asi sa nedokážem vcítiť do
myslenia iného človeka. To ma dosť skľučovalo.
„Otázka,“ predniesol som, keď vošiel do kuchyne Tuck.
„Odpoveď,“ odvetil okamžite.
„Ešte som ti tú otázku nepoložil, idiot.“
Zaškeril sa, umyl si ruky a obviazal si okolo pása neónovo
ružovú zásteru. Tú vyčačkanú hrôzu sme mu s Loganom
a Davom dali ako žart na narodeniny so slovami, že ak má
byť našou mamou sliepkou, mal by tak aj vyzerať. Tucker za-
reagoval tvrdením, že je natoľko mužný, že si môže navliecť
akékoľvek oblečenie. A teraz tú hroznú vec nosil ako dôkaz,
že je mačo.
„Okej, tak ako znie otázka?“ opýtal sa a pobral sa k chlad-
ničke.
„Dobre, takže, si nacista...“
„Doriti s nacistami,“ prerušil ma.

120
 „Nechaj ma dopovedať, dobre? Si nacista a Hitler ti nariadi
urobiť niečo, čo odporuje všetkému, v čo veríš. Povedal by si
jasné, šéfe, zabijem pre teba všetkých ľudí alebo seriem ťa, čím
by si riskoval svoj život?“
„Povedal by som mu, že ho seriem.“ Na chvíľu sa odmlčal.
„Vlastne nie. Strelil by som tú guľku do hlavy jemu. Problém
vyriešený.“
Zavzdychal som. „Presne tak. Ale tento idiot,“ ukázal som
na knihu na pulte, „verí, že vláda existuje z nejakého dôvodu
a občania musia svojmu vodcovi veriť a poslúchať jeho príkazy
pre dobro spoločnosti. Takže teoreticky obhajuje genocídu.“
Tuck vytiahol z mrazničky kuracie stehná. „Kraviny.“
„Nevravím, že s tým súhlasím, ale ja mám jeho uhol po-
hľadu vyvrátiť.“ Zúfalo som si pošúchal hlavu. „Neznášam ten
predmet.“
Tuck odbalil tácku s mäsom a vložil ju do mikrovlnky.
„Opravák je v piatok, však?“
„Hej,“ pritakal som nevrlo.
Zaváhal. „Budeš hrať proti Eastwoodu?“
Rozžiaril som sa, lebo ráno mi tréner povedal, že v piatok
na ľade určite budem. Štvrťročné známky sa vraj zapíšu do
systému až v pondelok, takže zatiaľ mám priemer taký, aký
má byť.
No ak v pondelok bude moja známka z etiky D alebo hor-
šia, ostanem sedieť na lavičke, kým to nedám do poriadku.
Na lavičke. Kristepane. Už len pri tom pomyslení mi prišlo
zle. Jediné, po čom som túžil, bolo priviesť svoj tím k víťazstvu
vo Frozen Four a dostať sa k profesionálom. Nie, chcel som
excelovať medzi profesionálmi. Chcel som každému dokázať,
že som si to zaslúžil a nestal sa profesionálnym hráčom len
preto, lebo som syn slávneho hokejistu. Keď som pomyslel na
to, že všetky moje ciele a všetko, na čom som tak drel, ohro-
zuje jediný predmet, bolo mi nanič.

121
 „Tréner povedal, že budem hrať,“ povedal som Tuckovi. Tak
silno sme si plesli do dlane, až ma štípala.
„Paráda,“ skríkol.
Logan vošiel do kuchyne s nezapálenou cigaretou v ústach.
„Radšej tu nefajči, lebo Linda ťa nakope do zadku,“ varoval
ho Tucker.
„Idem za dom,“ sľúbil Logan. Dobre vedel, že domácu paniu
neradno naštvať. „Len som vás chcel informovať, že Vtáčik
s chalanmi prídu večer pozerať zápas.“
Prižmúril som oči. „Akí chalani?“
Logan nevinne zažmurkal. „Veď vieš, Vtáčik, Pierre, Hollis,
Niko – ak nebude pod papučou a bude môcť vyjsť z izby –
ehm, Rogers, Danny a Connor. Och, aj Kenny a...“
Prerušil som ho skôr, než stihol vymenovať všetkých cha-
lanov z nášho zoznamu. „Takže celý tím,“ konštatoval som
sucho.
„Aj s frajerkami, ak ich majú.“ Hodil pohľad na Tucka
a mňa. „Môže byť, však? Nebude to párty na celú noc ani nič
také.“
„Ak si donesú vlastný chľast, je mi to jedno,“ odvetil Tuck.
„Ak príde Danny, musíme zamknúť bar.“
„Môžeme preniesť chľast do Garrettovej izby,“ zasmial sa
Logan. „Boh vie, že neminie ani kvapku.“
Tuck sa na mňa s úškrnom obzrel. „Chúďatko naše. Kedy
sa naučíš piť ako chlap?“
„Hej, ja viem piť. Len nezvládam ráno po párty,“ uškrnul
som sa na spoluhráčov. „Okrem toho, som kapitán. Niekto
musí zostať triezvy, aby udržal vaše zadky v bezpečí.“
„Vďaka, mami,“ pokrútil Logan hlavou. „Vlastne nie, ty si
naša mama,“ obrátil sa k Tuckovi a zaškeril sa na jeho zásteru,
potom sa otočil späť ku mne. „Takže ty musíš byť náš ocko.
Vy dvaja ste také domácke typy.“
Obaja sme zdvihli prostredník.

122
 „Ohó, mamka s ockom sa hnevajú?“ zasmrkal falošne. „Bu-
dete sa rozvádzať?“
„Choď do riti,“ zasmial sa Tuck.
Mikrovlnka zapípala a Tucker z nej vytiahol rozmrazené ku-
ra, a kým nám uvaril večeru, dokončil som si domácu úlohu.
Čert to ber, fakt sme boli domácki.

123
 14
Hannah

„Ahoj, Han-Han.“ Allie ma prekvapila v práci, keď s úsmevom

od ucha k uchu vkĺzla do jedného z mojich boxov. Sean si sa-
dol vedľa nej a ja som naveľa potlačila úškrn. Sedeli na rov-
nakej strane boxu? Takže je to medzi nimi znovu vážne, pre-
tože toto robia len veľmi zaľúbené páriky.
„Čau, Hannah,“ pozdravil ma Sean a prehodil ruku cez Al-
line úzke plecia.
„Ahoj.“ Celý večer som sa trápila s nevrlými zákazníkmi,
preto som sa potešila, že konečne vidím priateľské tváre.
„Chcete niečo piť, kým si prezriete menu?“
„Čokoládový mliečny kokteil, prosím,“ zvolala Allie.
Sean mi ukázal dva prsty a povedal: „Dve slamky.“
Zasmiala som sa. „Vy dvaja ste takí sladkí, až ma z vás bo-
lia zuby.“
No bola som rada, že ich vidím šťastných. Na chalana z brat-
stva bol Sean veľmi slušný a pokiaľ viem, nepodvádzal Allie
na každom kroku. Vždy sa rozišli z jej popudu – podľa nej boli
primladí, aby to brali tak vážne – a on s ňou mal neuveriteľnú
trpezlivosť.
Pripravila som im kokteil lásky a podala som im ho spolu
s hlbokým úklonom. „Madam, monsieur.“
„Ďakujeme, zlatko. Hej, počúvaj,“ zadržala ma Allie, kým

124
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
Sean študoval menu. „Pár dievčat z nášho poschodia organi-
zuje zajtra večer maratón filmov s Ryanom Goslingom.“
Sean zavzdychal. „Ďalší Gosling fest? Neviem, čo vy pipky
na ňom vidíte. Veď je ako vyžla.“
„Je krásny,“ opravila ho Allie, skôr než znovu pozrela mojím
smerom. „Prídeš?“
„Záleží na tom kedy.“
„Tracy má večer školu, ale do deviatej sa vráti. Takže okolo
desiatej?“
„Doriti. O deviatej mám doučko.“
Allinu tvár zatienilo sklamanie. „Nemôžeš to doučko pre-
ložiť?“ Významne sa na mňa pozrela a lákala ma. „Val urobí
sangriu...“
Musela som uznať, že ma presvedčila. Už dávno som ne-
strávila večer s babami ani nekonzumovala alkohol. Na pár-
ty síce nepijem (z dobrého dôvodu), no raz za čas si rada
niečo dám.
„Cez prestávku zavolám Garrettovi a uvidím, čo on na to.“
Sean, zaujatý naším rozhovorom, odtrhol zrak od jedálne-
ho lístka. „Takže ty a Graham ste teraz najlepší kamoši?“
„Nieee. Je to vzťah doučovateľky a žiaka.“
„Nie, nie,“ uťahovala si Allie zo mňa. Otočila sa k frajerovi.
„Sú kamoši ako ďas. Píšu si a tak.“
„Fajn. Sme kamaráti,“ pripustila som neochotne. Sean sa
na mňa veľavravne zaškeril, tak som naňho rýchlo vybafla:
„Len kamaráti. Vyhoď si z hlavy všetky úchylné myšlienky.“
„Ale no tak, koho chceš oklamať? Je to kapitán hokejového
tímu a baby strieda rýchlejšie než kotúčiky toaletného papie-
ra. Uvedomuješ si, že si budú všetci myslieť, že si ďalší jeho
zárez na pažbe.“
„Nech si myslia, čo chcú,“ mykla som plecom. „Medzi nami
nič nie je.“
Zrejme som ho nepresvedčila, ale pripisovala som to chlap-

125
skému zmýšľaniu. Pochybujem, že existuje chlap, ktorý verí,
že vzťah medzi mužom a ženou môže byť čisto platonický.
Nechala som Allie a Seana samých a šla obslúžiť ďalších zá-
kazníkov. Cez prestávku som odišla do miestnosti pre zamest-
nancov, aby som zavolala Garrettovi. Zvonilo to celú večnosť,
kým sa konečne ozvalo mrzuté „haló“ prehlušené hlasnou
hudbou v pozadí.
„Ahoj, tu Hannah,“ povedala som.
„Viem. Mám tvoje číslo uložené, hlupáčik.“
„Chcela som sa ťa opýtať, či by sme nemohli zmeniť čas zaj-
trajšieho doučka.“
Do ucha mi hučal hip-hop. „Prosím, čo vravíš?“
„Môžeme sa zajtra stretnúť skôr? O deviatej mám iné plány,
tak mi napadlo, či by sme to nemohli prehodiť na siedmu. Je
to v pohode?“ opýtala som sa hlasnejšie, aby ma lepšie počul.
Jeho odpoveď pohltil ohlušujúci hlas Jaya-Z.
„Kde si?“ takmer som kričala do slúchadla.
„Doma,“ ozvala sa jeho tlmená odpoveď. „Pozvali sme pár
ľudí pozerať zápas.“
Pár ľudí? Znelo to tam ako uprostred Times Square.
„Takže prídeš o deviatej?“
Potlačila som hnev. „Nie, o siedmej. Môže byť?“
„Garrett, hoď mi pivo!“ ozval sa v pozadí niečí hlas. Súdiac
podľa texaského prízvuku to musel byť Tuck.
„Počkaj, Wellsy. Sekundu.“ Začula som šuchot, potom smiech
a Garrett bol znovu na linke. „Okej, tak zajtra o deviatej.“
„O siedmej!“
„Jasné, o siedmej. Prepáč, vôbec ťa nepočujem. Uvidíme sa
zajtra.“
Zložil, no vôbec mi to neprekážalo. V poslednom týždni som
zistila, že Garrett nikdy nemárnil čas rozlúčkou. Najprv ma to
hnevalo, no teraz som si jeho spôsob šetrenia času cenila.
Strčila som si mobil do zástery a vybrala sa za Allie povedať

126
jej, že sa na tom filmovom maratóne zúčastním. Zapišťala od
radosti. „Jééj! Už sa neviem dočkať. Gosling je najsexi chlap
na svete.“
„Sedím vedľa teba, vieš o tom?“ zamrmlal Sean.
„Zlatko, videl si jeho svaly?“ trvala na svojom.
Sean iba vzdychol.

Večer som prišla ku Garrettovi presne o siedmej, dnu som

vošla bez zaklopania ako vždy. Skôr než som zamierila na po-
schodie, nazrela som do obývačky, aby som pozdravila chala-
nov. Logan tam nebol, ale Tuck a Dean áno, a obaja na mňa
hľadeli dosť zmätene.
„Ahoj, Wellsy.“ Tuck sa zamračil. „Čo tu robíš?“
„Doučujem vášho kapitána, čo iné?“ Prevrátila som oči a vy-
kročila smerom ku schodisku.
„Bábika, neradil by som ti ísť hore,“ zvolal Dean na mňa.
Zastala som. „Prečo?“
Zelené oči mu žiarili pobavením. „Ech... asi na to zabudol.“
„Tak mu to idem pripomenúť.“
O minútu som to rozhodnutie oľutovala.
„Tak, Graham, poďme na to, nech môžem...“ zarazila som
sa uprostred vety a zamrzla ako srna pred reflektormi auta.
Keď som pochopila, na čo sa pozerám, od hanby by som
sa najradšej prepadla.
Nahý Garrett ležal na posteli v celej svojej kráse... a na ňom
obkročmo sedela kompletne nahá baba.
Keď slečna Obnažená začula môj hlas, otočila blonďavú
hlavu mojím smerom. Pohľadom som jej skĺzla na prsia, no
nemala som čas ohodnotiť ich, lebo tak zvrieskla, až mi tak-
mer praskli ušné bubienky.
„Čo to má, dopekla, znamenať!“
„Doriti. Prepáčte,“ vyjachtala som.

127
 Zabuchla som dvere a zbehla dolu schodmi, akoby ma na-
háňal sériový vrah.
V obývačke ma privítali dva vyškerené ksichty. „Vraveli sme
ti, že tam nemáš chodiť,“ povzdychol si Tucker.
Dean sa uškŕňal ešte väčšmi. „Aká bola šou? Veľa sme od-
tiaľto nepočuli, ale mám taký pocit, že vrieskala.“
Od poníženia mi líca horeli aj zvnútra. „Povedzte svojmu
promiskuitnému kamošovi, nech mi zavolá, keď bude hotový.
Vlastne nie. Povedzte mu, že má smolu. Môj čas je príliš vzác-
ny. Už ho nebudem doučovať, keď neberie môj rozvrh vážne.“
Len čo som to dopovedala, odišla som. Miešalo sa vo mne
zahanbenie s hnevom. Neuveriteľné. Ako môže byť sex dôle-
žitejší než urobiť skúšku? Čo za idiota by to urobil, keby vedel,
že mám prísť?
Bola som na pol ceste k Tracinmu autu, keď sa roztvorili
vchodové dvere a vybehol z nich Garrett. Mal aspoň toľko
chochmesu, že si obliekol džínsy, ale s tričkom sa neunúval.
Ani s topánkami. Načo aj. Náhlil sa za mnou a tváril sa zahan-
bene aj nahnevane. „Čo to malo, dopekla, znamenať?“ za-
hrmel.
„Žartuješ?“ odsekla som. „To by som sa mala opýtať ja teba.
Vedel si, že prídem!“
„Povedala si o deviatej!“
„Zmenila som to na siedmu a ty to vieš,“ zamračila som
sa. „Možno by si mal nabudúce dávať väčší pozor, keď ti za-
volám.“
Prehrabol si krátke vlasy, pričom sa mu napol biceps. Od
studeného vzduchu mu na jemnej, zlatistej pokožke naskákali
zimomriavky. Pohľadom som mu nevedomky skĺzla na úzky
pásik chĺpkov, ktoré sa mu tiahli od pupka k rozopnutému
gombíku na džínsoch.
Pri tom pohľade mi z pŕs vystrelila zvláštna horúčava do
stredu hrude. Odrazu som stuhla a prsty mi brneli od túžby...

128
och, pre Kristove rany. Nie. No a čo, že ten chalan bol na zo-
žratie? To neznamenalo, že si chcem na ňom zajazdiť ako kov-
bojka.
Jednu už aj tak mal.
„Mrzí ma to, dobre?“ zamrmlal. „Posral som to.“
„Nič nie je dobré. Po prvé, očividne si nevážiš môj čas, a po
druhé, očividne tú skúšku nechceš urobiť, inak by si si zapol
zips a otvoril knihy.“
„Och, nehovor,“ provokoval ma. „Mám veriť tomu, že ty sa
učíš dvadsaťštyri hodín denne a s nikým nesexuješ?“
Stiahlo mi žalúdok, a keď som neodpovedala, zvedavo si
ma obzeral.
„Sexuješ s niekým, však?“
Podráždene som vydýchla. „Samozrejme. Ale... nejaký čas
som to už nerobila.“
„Čo znamená nejaký čas?“
„Rok. Ale do toho ťa nič.“ Zaťala som zuby a odomkla auto.
„Garrett, choď si za tou štetkou. Ja idem domov.“
„Štetkou?“ zopakoval. „To je dosť škaredé označenie, ne-
myslíš? Mohla by mať aj Rhodesovo štipko.“
Zdvihla som obočie. „A má ho?“
„Nemá,“ priznal. „Ale Tiffany...“
Odfrkla som. Tiffany. Samozrejme, že sa volá Tiffany.
„... je veľmi bystré dievča,“ dokončil.
„Ech, som si tým istá. Tak sa vráť k slečne Bystrej. Ja odchá-
dzam.“
„Môžeme to prehodiť na zajtra?“
Otvorila som dvere na aute. „Nie.“
„To je koniec?“ Položil ruku na rám dverí. „Rušíš aj naše so-
botňajšie rande?“
Zízal na mňa.
Ja som zízala naňho.
No obaja sme vedeli, že to nebude on, kto vycúva.

129
 Zrazu sa mi v hlave vynoril rozhovor s Justinom na chodbe.
Znovu mi vystúpila červeň do líc, tentoraz však nemala nič
spoločné s Garrettom bez nohavíc. Justin si ma konečne vši-
mol, a ak zmeškám tú párty, premárnim šancu porozprávať
sa s ním mimo školy. Nechodili sme tými istými chodníčkami,
takže ak som sa nechcela obmedziť na stretnutia raz za týždeň
na etike, musela som ho vyhľadávať aj mimo posluchární.
„Fajn,“ zamrmlala som. „Uvidíme sa zajtra. O siedmej.“
Ústa sformoval do spokojného úsmevu. „Myslel som si.“

130
 15
Garrett

Uistil som sa, že keď Hannah príde vo štvrtok ku mne, budem

doma a sám. To, že mi vbehla do izby, keď som bol s Tiffany,
ma skôr pobavilo, než zahanbilo. Aspoňže nie počas vyvrcho-
lenia. Začervenala by sa miliónkrát viac, keby počula Tiffany
kričať od blaženosti.
Pravdupovediac, občas mi napadlo, či tie pornovýkriky len
nehrá. Nevravím, že v posteli som žrebec, som však veľmi po-
zorný a ešte žiadna sa na mňa nesťažovala. No včera večer
som mal po prvý raz pocit, že tá pipka to na mňa hrá. Na tom
celom bolo niečo veľmi... neuspokojivé. Neviem, či to predstie-
rala alebo svoju rozkoš iba zveličovala, ale nemal som chuť si
tú šou zopakovať.
Hannah zaklopala na dvere, a nie raz. Zopakovala to aspoň
desaťkrát a potom ešte dvakrát, hoci som zakričal, že môže
vojsť.
Dvere sa otvorili a Hannah vkročila dnu s dlaňami na
očiach. „Vzduch čistý?“ opýtala sa nahlas. So zavretými očami
vystrela pred seba ruky ako slepec, ktorý tápe v tme.
„Veľmi vtipné,“ povzdychol som si.
Otvorila oči a prebodla ma pohľadom. „Som len opatrná,“
odvetila povýšenecky. „Nechcem ti znova narušiť sexuálne ra-
dovánky.“

131
 „Neboj sa, ešte sme nesexovali. Ak to musíš vedieť, bola to
len predohra. Druhá a tretia méta, ak mám byť presný.“
„Fuj. Priveľa informácií.“
„Pýtala si sa.“
„Nepýtala.“ Sadla si na posteľ a vytiahla z tašky šanón.
„Dobre, dosť bolo štebotania. Poďme na tvoju esej, potom
si dáme pár cvičení.“
Podal som jej prepísanú esej a oprel sa o vankúše. Keď si ju
dočítala, ohromene sa na mňa pozrela. „To je celkom dobré,“
pripustila.
Zaplavil ma pocit hrdosti. Na eseji o nacistoch som sa na-
drel a jej uznanie ma nielenže potešilo, ale potvrdilo, že sa
zlepšujem vo vcítení do iných ľudí.
„Vlastne, je to fakt dobré,“ vyhlásila, keď si znovu prečítala
záver.
Predstieral som, že lapám dych. „No doriti. To bol kompli-
ment?“
„Nie. Beriem späť. Je to nahovno.“
„Neskoro.“ Pokýval som jej ukazovákom pred tvárou. „Mys-
líš si, že som múdry.“
Ťažko vydýchla. „Si múdry vtedy, keď to potrebuješ.“ Od-
mlčala sa. „Dobre, asi by som to nemala hovoriť, ale vždy som
si myslela, že športovci to majú v škole ľahšie. Že vám hádžu
áčka, lebo ste veľmi dôležití.“
„Kiežby. Poznám pár chalanov z tímu Eastwood, ktorým
profesori ani nečítajú práce a hneď im píšu áčka. Ale tu na
Briarskej nám profáci nedajú nič zadarmo. Idioti.“
„Ako sa ti darí na iných predmetoch?“
„Samé áčka a hnusné céčko zo španielskej histórie, ale to
sa zmení, keď odovzdám koncoročnú prácu.“ Mrkol som na
ňu. „Asi nie som taká tupá hlava, ako si si myslela, čo?“
„Nikdy som si nemyslela, že si tupý.“ Vyplazila mi jazyk.
„Myslela som si, že si debil.“

132
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com)
 „Myslela?“ chytil som sa minulého času. „To znamená, že
priznávaš omyl?“
„Nie, stále si debil,“ zaškerila sa. „Ale múdry debil.“
„Dosť múdry na to, aby som z toho opraváku dostal áčko?“
Len čo som to dopovedal, nálada mi klesla. Opravák bol už zajtra
a znovu som sa začal stresovať. Nebol som si istý, či som pripra-
vený, ale Hannahina dôvera moju neistotu trochu oslabila.
„Určite,“ uistila ma. „Ak na chvíľu zabudneš na svoje názory
a budeš sa riadiť tým, čo by spravili filozofi, budeš v suchu.“
„Kiežby. Fakt tú známku potrebujem, Wellsy.“
Jej hlas zmäkol. „Je tím pre teba taký dôležitý?“
„Je to celý môj život,“ odvetil som.
„Tvoj život? Fíha. Garrett, vyvíjaš na seba priveľký tlak.“
„Chceš hovoriť o tlaku?“ spýtal sa ma horko. „Tlak je to, keď
ťa ako sedemročného nútia držať vysokobielkovinovú diétu,
aby si rýchlejšie rástol. Tlak je to, keď ťa budia na svitaní šesť
dní v týždni, aby si korčuľoval a behal, kým ti otec dve hodiny
v kuse píska píšťalkou do tváre. Tlak je to, keď ti povedia, že
ak neuspeješ, nikdy z teba nebude skutočný muž.“
Zatvárila sa skľúčene. „Doriti.“
„Hej, asi tak by som to zhrnul.“ Zaháňal som tie spomienky,
no ustavične sa mi vynárali v mysli a zvierali mi hrdlo. „Ver
mi, že ten tlak, čo na seba sám vyvíjam, je nič v porovnaní
s tým, čo som musel prežívať v detstve.“
Prižmúrila oči. „Veď si vravel, že hokej miluješ.“
„Milujem,“ zachripel som. „Myslím, že len keď som na ľade,
cítim sa... nažive. A ver mi, budem makať zo všetkých síl, aby
som sa dostal tam, kde chcem byť. Dofrasa, nemôžem tú
skúšku pokašľať.“
„Čo sa stane, ak ju nespravíš?“ vyzvedala. „Máš záložný plán?“
Zamračil som sa. „Nie.“
„Každý potrebuje plán bé,“ trvala Hannah na svojom. „Čo
ak sa zraníš a nebudeš môcť ďalej hrať?“

133
 „Neviem. Asi by som bol tréner. Alebo športový redaktor.“
„Vidíš, tak máš plán bé.“
„Asi hej.“ Zvedavo som sa na ňu zahľadel. „A aký je tvoj plán
bé? Čo ak sa z teba nestane speváčka?“
„Pravdupovediac, ani neviem, či ňou chcem byť. Spev zbož-
ňujem, ale venovať sa mu profesionálne je niečo úplne iné.
Nesnívam o tom, že všetok čas strávim v autobuse cestou na
turné a všetky veci budem mať v cestovných taškách. Iste, páči
sa mi spievať pred publikom, ale nie som si istá, či chcem kaž-
dý večer stáť na pódiu pred tisíckami ľudí.“ Zamyslene mykla
plecami. „Niekedy premýšľam nad tým, že by som mohla byť
skladateľka. Rada skladám hudbu a neprekážalo by mi praco-
vať v úzadí a prenechať niekomu tie hviezdne veci. Ak mi to
nepôjde, mohla by som učiť spev.“ Usmiala sa sama pre seba.
„A ak zlyhám aj v tom, mohla by zo mňa byť striptérka.“
Prebehol som ju pohľadom od hlavy po päty a provokatívne
si oblizol pery. „Nuž, kozy na to máš.“
Zagúľala očami. „Perverzák.“
„Len hovorím pravdu. Máš super kozy. Nechápem, prečo ich
viac neukazuješ. Mala by si si dokúpiť pár tričiek s výstrihom.“
Na líca jej vystúpila červeň. Páčilo sa mi, ako rýchlo sa z váž-
nej a drzej baby menila na hanblivú a nevinnú.
„Mimochodom, to by si mohla urobiť aj v sobotu,“ infor-
moval som ju.
„Čo, striptíz?“ opýtala sa posmešne.
„Nie, začervenať sa ako paradajka pri každom mojom
oplzlom komentári.“
Hannah zdvihla obočie. „Koľko oplzlých komentárov plá-
nuješ povedať?“
Zaškeril som sa. „Záleží na tom, koľko vypijem.“
Vzdychla si a v tom sa jej z chvosta uvoľnil prameň tmavých
vlasov a padol jej do čela. Bez premýšľania som jej ho zastrčil
za ucho.

134
 Keď jej okamžite stuhli plecia, zamračil som sa. „Ani toto
nerob. Nesmieš zmeravieť, keď sa ťa dotknem.“
Zrazu zbystrila. „Prečo by si sa ma dotýkal?“
„Lebo máme mať rande. Čo ma nepoznáš? Som dotyko-
vý typ.“
„Nuž, tak v sobotu svoje vášne kroť,“ zahriakla ma upäto.
„Dobrý plán. A Lámač sŕdc si bude myslieť, že sme len ka-
maráti. Alebo nepriatelia, ak sa budeš odo mňa odťahovať.“
Zahryzla si do pery, jej očividný nepokoj ma nútil podpi-
chovať ju ešte viac. „Och, a možno ťa aj pobozkám.“
Teraz už na mňa vytreštila oči. „V žiadnom prípade.“
„Chceš, aby si Kohl myslel, že si do mňa, či nie? Lebo ak
chceš, mala by si sa pokúsiť aspoň tak tváriť.“
„To bude ťažké,“ žmurkla.
„Kravina. Páčim sa ti.“
Odfrkla si.
„To odfrknutie beriem ako áno,“ povedal som úprimne.
„Možno ťa dokonca vzrušujem.“
„Prestaneš s tým konečne?“ zavrčala. „Justin tu nie je. Ne-
chaj si to flirtovanie na sobotu.“
„Iba ťa na to pripravujem.“ Stíchol som, akoby som nad nie-
čím premýšľal. Hrozne ma bavilo privádzať ju do rozpakov.
„Vlastne, čím viac nad tým premýšľam, tým viac som presved-
čený, že by sme sa mali zahriať.“
„Zahriať? Čo to má, dopekla, znamenať?“
Naklonil som hlavu. „Wellsy, čo myslíš, že robím pred zápa-
som? Len sa ukážem na ľade a nahodím si korčule? Samozrej-
me, že nie. Trénujem šesť dní v týždni, aby som sa pripravil.
Na ľade, v posilke, pozeraním zápasov v telke, strategickými
poradami. Pomysli na všetok čas, čo venujem príprave.“
„Toto nie je zápas,“ odsekla podráždene. „Je to len falošné
rande.“
„Ale kvôli Lámačovi sŕdc musí vyzerať skutočne.“

135
 „Prestaň ho tak volať.“
Neprestanem. Páčilo sa mi, ako ju to hnevá. V skutočnosti
som si vychutnával, keď som ju mohol vytáčať. Bodka. Vždy
keď sa Hannah naštvala, zelené oči sa jej rozžiarili a líca sa jej
sfarbili na tú najchutnejšiu ružovú.
„Takže áno,“ prikývol som. „Ak sa ťa v sobotu mám dotýkať
a bozkávať ťa, trvám na tom, aby sme si to nacvičili.“ Znovu
som si oblizol pery. „Dôkladne.“
„Teraz fakt neviem, či si zo mňa uťahuješ, alebo nie.“ Na-
štvane vydýchla. „Tak či tak ti nedovolím dotýkať sa ma ani
ma bozkávať, takže si tie úchylné myšlienky vyhoď z hlavy. Ak
niečo chceš, zavolaj Tiffany.“
„Tak to rozhodne nie.“
„Prečo? Včera si vyzeral, že ti je po chuti,“ zhodnotila sar-
kasticky.
„To bola jednorazovka. A prestaň meniť tému,“ zaškeril som
sa. „Prečo ma nechceš pobozkať?“ prižmúril som oči. „Doriti.
To môže mať len jedno vysvetlenie.“ Odmlčal som sa. „Nevieš
sa bozkávať.“
Urazene otvorila ústa. „Samozrejme, že viem.“
„Hej?“ stíšil som hlas. „Tak to dokáž,“ vyzval som ju.

136
 16
Hannah

Preniesla som sa do detských čias na ihrisku. Ibaže by Garrettovo

presviedčanie, aby som ho pobozkala, malo iné vysvetlenie.
„Nemusím ti nič dokazovať,“ zamietla som. „Viem sa fan-
tasticky bozkávať. Bohužiaľ, ty to nikdy nezistíš.“
„Nikdy nehovor nikdy,“ zaspieval.
„Ďakujem, Justin Bieber. Ale áno, kamoško, to sa nikdy ne-
stane.“
Vzdychol. „Chápem. Moja mužnosť ťa desí. Hlavu hore, stá-
va sa mi to často.“
Panebože. Ešte si pamätám časy – spred týždňa –, keď Gar-
rett Graham nebol súčasťou môjho života. Keď som nemusela
počúvať jeho namyslené reči, pozerať sa na jeho hlúpe úškrny
a viesť dvojzmyselné súboje, o ktoré vôbec nemám záujem.
Až na to, že Garrett je veľmi dobrý v jednej konkrétnej veci:
v hádzaní pomyselnej rukavice.
„Strach je súčasťou života,“ vyhlásil vážne. „Wellsy, nedovoľ,
aby ťa ťahal ku dnu. Každý ho občas pociťuje.“ Oprel sa o lakte
ako veľký mačo. „Vieš čo? Ak sa bojíš pobozkať ma, nebudem
ťa nútiť.“
„Bojím?“ zavrčala som. „Nebojím sa, nechcem ťa pobozkať.“
Z hrude sa mu vydral ďalší povzdych. „A znovu sme pri tvo-
jom nízkom sebavedomí. Neboj sa, zlatíčko, na svete je veľa

137
ľudí, ktorí sa nevedia bozkávať. Keď budeš trénovať, jedného
dňa určite...“
„Fajn,“ skočila som mu do reči. „Poďme do toho.“
Sklapol a prekvapene vypleštil oči. Ha. Nečakal, že na jeho
hru pristúpim.
Celú večnosť sme si hľadeli do očí. Čakal, že cúvnem, no ja
som bola presvedčená, že vydržím a ustúpi on. Možno to bolo
odo mňa detinské, ale Garrett už vyhral, keď ma presvedčil,
aby som ho doučovala. Teraz som chcela vyhrať ja.
Znova som ho podcenila. Sivé oči mu stmavli a zahoreli.
Bol si istý, že to neurobím.
Rozoznala som to z jeho hlasu, keď nakoniec povedal:
„Dobre, ukáž, čo vieš.“
Zaváhala som.
Dofrasa. To nemohol myslieť vážne.
Ako som mohla čo i len pomyslieť na to, že jeho chorú výzvu
prijmem? Garrett sa mi nepáčil a nechcela som ho pobozkať.
Koniec.
Až na to... že ako koniec to vôbec nevyzeralo. Celé telo mi ho-
relo a ruky sa mi triasli. Nie od nervozity, ale od predtuchy. Keď
som si predstavila jeho ústa na svojich, srdce sa mi rozbúchalo.
Čo sa to so mnou, dopekla, dialo?
Garrett sa ku mne priblížil. Dotkli sme sa stehnami a ne-
viem, možno to bola iba halucinácia, no na tepne na jeho
krku som si všimla, ako sa mu zrýchlil tep.
To predsa nemohol chcieť... alebo áno?
Potili sa mi dlane, no neutrela som si ich do nohavíc, aby
nevidel, aká som nervózna. Z jeho stehna v džínsoch sálalo na
mňa teplo, cítila som jemnú drevitú vôňu vody po holení...
a tá krivka jeho úst, kým čakal na ďalší môj krok...
„No tak,“ pobádal ma. „Zlatko, nemáme na to celú noc.“
To ma naštvalo. Dofrasa s ním. Veď je to len jedna pusa, nie?
Ani sa mi nemusel páčiť. Stačilo, že mu zavriem klapačku.

138
 Zdvihla som obočie a chytila ho za líce.
Zadržal dych.
Pohladkala som ho palcom po sánke a čakala, že ma zasta-
ví. Keď to neurobil, pomaly som pritisla pery k jeho ústam.
Len čo sa nám pery dotkli, stala sa tá najčudnejšia vec. Za-
plavila ma horúčava, začala sa v ústach a tiahla sa mi po tele,
šteklila ma na vrcholkoch pŕs a putovala ešte nižšie. Chutil po
mentolovej žuvačke, ktorú celý večer žul. Ovládol všetky moje
chuťové poháriky. Pery sa mi samy od seba pootvorili. Garrett
nezaváhal a vsunul mi jazyk do úst. Jazykom som sa mu okolo
neho ovinula a Garrettovi sa vydralo z hrdla zavrčanie. Ero-
tický zvuk mi vibroval v celom tele.
V okamihu som spanikárila a rýchlo som sa odtiahla.
Roztrasene som sa nadýchla. „Tak, aké to bolo?“ Usilovala
som sa znieť absolútne nezúčastnene, no prezradil ma pre-
skakujúci hlas.
Garrettov pohľad úplne žeravel. „Nie som si istý. Trvalo to
prikrátko, aby som to mohol posúdiť. Budem potrebovať viac
materiálu.“
Priložil mi veľkú ruku na líce.
To ma malo primať, aby som odišla.
Namiesto toho som sa k nemu priklonila.
Druhý bozk bol rovnako úžasný ako prvý. Jazykom kĺzal
okolo môjho a ja som sa dotkla jeho líca. Bože, to som nemala
robiť, lebo škriabanie jeho strniska na dlani iba zintenzívnilo
rozkoš, ktorá ma zožierala zvnútra. Jeho tvár – silná, mužná
a sexi – a číra mužnosť vyvolali ďalší výbuch žiadostivosti. Ne-
čakala som to, no potrebovala som viac.
Stonajúc som naklonila hlavu, aby sa náš bozk prehĺbil,
a jazykom som mu dychtivo krúžila v ústach. Nie, nie dychtivo
– lačne. Lačnela som po Garrettovi.
Garrett mi zašiel prstami do vlasov a pritiahol si ma, silnou
rukou si ma pridŕžal za boky, aby som sa nepohla. Prsami som

139
sa mu opierala o hruď tvrdú ako skala. Cítila som, ako divoko
mu bije srdce. Jeho vzrušenie bolo rovnako silné ako moje.
Zachrípnutý ston, ktorý mu vyšiel z hrdla, ma pošteklil na pe-
rách. Ešte väčšmi sa mi zrýchlil pulz.
Niečo sa so mnou dialo. Nedokázala som ho prestať boz-
kávať. Bol príliš návykový. Už som sa neovládala.
Garrett skúsene a sebavedome hýbal ústami, až mi vzal vie-
tor z plachiet. Keď mi hryzol do spodnej pery, napli sa mi bra-
davky. Zaprela som sa mu rukou o hruď, aby som sa od bla-
ženosti nevznášala. Horúcimi perami mi prechádzal od úst po
sánke až na krk. Pri každom bozku som sa rozochvela.
Niekto zakňučal. So zdesením som si uvedomila, že som to
bola ja. Zúfalo som túžila po jeho ústach. Vošla som mu prs-
tami do vlasov, aby som si ho pritiahla, tmavé pramene mal
však prikrátke, aby som sa ich mohla zachytiť. Zachechtal sa.
„Toto chceš?“ zašepkal, keď sa opäť dotkol perami mojich
a vošiel mi do nich talentovaným jazykom.
Vzdychla som vo chvíli, keď sa otvorili dvere.
„Hej, G, mohol by som si požičať...“
Dean sa zarazil uprostred vety.
Zapišťala som, odtrhla sa od Garretta a vyskočila na rovné
nohy.
„Ups. Nechcel som vás vyrušiť.“ Pri Deanovom úškrne od
ucha k uchu a ligotajúcich sa zelených očiach mi zahoreli líca.
Vrátila som sa do reality skôr, než by ste stihli povedať naj-
väčšia chyba v živote. Panebože. Prichytil ma, ako sa bozkávam
s Garrettom Grahamom.
A ja som si to užívala.
„Nerušíš nás,“ vyjachtala som.
Dean potláčal smiech. „Nie? Lebo to tak vyzeralo.“
Napriek obrovskej hanbe som sa prinútila pozrieť na Gar-
retta a pohľadom ho prosila, aby niečo povedal, no ten výraz
na jeho tvári som nečakala. Intenzívne hľadel s náznakom

140
hnevu smerovaného na Deana. Zároveň sa díval fascinovane,
akoby sám neveril tomu, čo sme pred chvíľou robili.
Ani ja som tomu nemohla uveriť.
„Takže toto tu hore robievate,“ zhodnotil Dean. „Intenzívne
doučovanie.“ Prstami naznačil úvodzovky a zachechtal sa.
Naštval ma. Nechcela som, aby si myslel, že ja a Garrett...
spolu niečo máme. Že sme sa celý týždeň len zabávali.
Jeho podozrenie som musela vyvrátiť. Čo najskôr.
„Garrett mi len pomáhal zlepšiť sa v bozkávaní,“ povedala
som najnenútenejším tónom, akého som bola schopná. Prav-
da bola oveľa menej ponižujúca ako jeho pracujúca predsta-
vivosť. Nahlas vyslovené priznanie však znelo šialene. Jasné,
len si nacvičujem bozkávanie s kapitánom hokejového muž-
stva. O nič nejde.
Dean sa zasmial. „Vážne?“
„Áno,“ odvetila som priamo. „Onedlho idem na rande a tvoj
kamoš si myslí, že nemám správnu techniku. Ver mi, nie sme
do seba. Ani trochu.“ Garrett doteraz nepovedal ani slovo, tak
som sa k nemu otočila. „Však, Garrett?“ opýtala som sa de-
monštratívne.
Odkašlal si a iba zachripel: „Hej.“
„Okej...“ Deanovi zažiarili oči. „Tak idem do toho s vami, bá-
bika. Ukáž mi svoju techniku.“
Prekvapene som zažmurkala. „Čo?“
„Keby ti jeden lekár povedal, že ti ostáva posledných desať
dní života, nešla by si sa druhého lekára opýtať na jeho názor?
Takže ak sa bojíš, že si nanič v bozkávaní, nestačí len Garrettov
pohľad na vec. Potrebuješ aj druhý názor.“ Vyzývavo zdvihol
obočie. „Ukáž mi, čo vieš.“
„Prestaň sa správať ako idiot,“ zahriakol ho Garrett.
„Kdeže, má pravdu,“ povedala som a mozog na mňa zakri-
čal: Čože?
Má pravdu? Po Garrettových úžasných bozkoch som oči-

141
vidne osprostela. Rozochvel ma, zmiatol, no najmä vystrašil.
Bála som sa, že Garrett zistí... čo? Že som sa pri nijakom bozku
ešte tak nevzrušila? Že sa mi páčila každá sekunda?
Áno, áno. Presne to som nechcela, aby vedel.
Prešla som k Deanovi. „Chcem počuť ďalší názor.“
Na chvíľu akoby sa vydesil, no hneď nato sa opäť zaškeril.
Pošúchal si dlane a zaťal ich do pästí, akoby sa pripravoval na
boj. Ten postoj ma rozosmial.
Keď som sa k nemu priklonila, jeho hraná statočnosť zmiz-
la. „Wellsy, žartoval som. Nemusíš...“
Postavila som sa na špičky a umlčala ho bozkom.
Nuž, to som bola ja, ďalšia vysokoškoláčka, ktorá bozkáva
jedného chalana za druhým.
Tentoraz som necítila žiadnu horúčavu. Nijaké šteklenie. Ani
zúfalú túžbu. Dean sa nedal porovnať s Garrettom, hoci si to
očividne užíval. Keď som pootvorila ústa, zavzdychal a vsunul
mi do nich jazyk. A ja som ho vpustila. No iba na pár sekúnd.
Potom som odstúpila a nahodila ten najľahostajnejší výraz.
„Takže?“ pobádala som ho.
Pohľad mu otupel. „Ech.“ Odkašľal si. „Hm.. hej... myslím,
že sa nemáš čoho obávať.“
Vyzeral tak šokovane, že som sa neubránila úsmevu, no hu-
mor ma prešiel, len čo som sa otočila a zbadala Garretta vstá-
vať z postele s búrkovými mračnami na tvári.
„Hannah,“ začal naštvane.
Zvyšok som nechcela počuť. Už som nad tým bozkom ne-
chcela premýšľať. Nikdy. Už len pri spomienke naň sa mi krú-
tila hlava a rozbúšilo sa mi srdce.
„Veľa šťastia na zajtrajšom opraváku,“ vychrlila som ner-
vózne. „Musím ísť. Daj mi vedieť, ako to dopadlo, dobre?“
Rýchlo som si pozbierala veci a zutekala.

142
 17
Hannah

„Prehrala si stávku,“ vyslovila Allie podozrievavo.

„Hej.“ Sedela som na peľasti a zapínala si ľavú čižmu, čím
som sa vedome vyhýbala pohľadu svojej spolubývajúcej.
„A teraz s ním ideš von.“
„Ehe.“ Pošúchala som palcom po čižme a predstierala, že
z kože utieram škvrnu.
„Ideš von s Garrettom Grahamom.“
„Mmm-hmmm.“
„Nezmysel.“
Samozrejme, že to pokladala za nezmysel. Rande s Garret-
tom Grahamom? To som mohla rovno vyhlásiť, že sa idem
vydávať za Chrisa Hemswortha.
Vôbec som sa nečudovala, že Allie je vyjavená. Výhovorka
na prehratú stávku bola to najlepšie, čo mi napadlo. Dosť cha-
bá. Napadlo mi, či by som sa jej nemala priznať a povedať
pravdu o Justinovi.
Alebo by som mala to rande zrušiť.
Garretta som nevidela od tej... veľkej chyby, ako som naše
bozkávanie nazývala. Včera mi po opraváku poslal správu. Len
tri mizerné slová: „Ľahké ako facka.“
Nebudem klamať, tešilo ma, že to šlo dobre. Ale nie dosť
nadšená na to, aby som iniciovala rozhovor, tak som odpísala

143
len jedno slovo – „super“. To bol jediný kontakt okrem správy
spred dvadsiatich minút, v ktorej ma informoval, že ide po mňa.
Pokiaľ šlo o mňa, k bozku vôbec nedošlo. Pery sa nám ne-
dotkli a moje telo nezahorelo túžbou. On nezavzdychal, keď
som mu strčila do úst jazyk, a ja som nezakňučala, keď mi pe-
rami dráždil citlivé miesta na krku.
Nič sa nestalo.
Ale... ak sa to nestalo, nemala som dôvod vykašľať sa na
párty, no nie? Lebo nech už ma ten bozk – vlastne veľká chyba
– akokoľvek zmiatol, stále som túžila stretnúť sa s Justinom
mimo školy.
Nemohla som sa prinútiť povedať Allie pravdu. V iných ob-
lastiach svojho života som zvyčajne bola veľmi sebavedomá.
V spievaní, pri školských prácach, medzi priateľmi. No pokiaľ
išlo o vzťahy, vracala som sa k traumatizovanej pätnásťročnej
školáčke, ktorá musela chodiť na terapiu tri roky, kým sa do-
kázala vrátiť do normálu. Allie by určite nesúhlasila s tým, aby
som využila Garretta na upútanie Justina, a nemala som chuť
na poučovanie.
„Ver mi, nezmysel je Garrettovo stredné meno,“ odvetila
som sucho. „Ten chalan sa stavia k životu ako ku hre.“
„A ty, Hannah Wellsová, ju hráš s ním?“ skepticky pokrútila
hlavou. „Si si istá, že sa ti ten chalan nepáči?“
„Garrett? V žiadnom prípade,“ zamietla som okamžite.
Ehe. Pretože sa vždyyyyyyyy bozkávaš s chalanmi, ktorí sa ti
nepáčia. Zahnala som posmešný vnútorný hlas. Nie, s Garret-
tom som sa nebozkávala. Iba som prijala výzvu.
V hlave sa mi znovu ozval posmešný hlas. A ty si vôbec nič
necítila, však?
Och, nedá sa tá sarkastická časť mozgu vypnúť? No aj keby
som ju vypla, pravdu by to nezmazalo. Niečo som pri tom
bozkávaní cítila. Šteklenie, ktoré vo mne vyvolával Justin? To
som cítila pri Garrettovi. V niečom to však bolo iné. Motýliky

144
mi nelietali iba v bruchu – vybrali sa do všetkých častí môjho
tela a každý centimeter mi pulzoval túžbou.
To však nič neznamenalo. Za posledných desať dní sa Gar-
rett zmenil z cudzinca na otravného priateľa a to bolo najďalej,
kam som bola ochotná zájsť. Nechcela som s ním chodiť bez
ohľadu na to, ako dobre sa bozkával.
Skôr než Allie pokračovala vo výsluchu, Garrett mi napísal,
že dorazil. Chystala som sa mu napísať, nech ma počká v aute,
vzápätí však silno zabúchal na dvere. Slovo dorazil každý z nás
zrejme chápal inak.
Vzdychla som si. „To je Garrett. Otvoríš mu? Chcem sa ešte
učesať.“
Allie sa zaškerila a odišla. V obývačke čoskoro zazneli hlasy,
nasledovalo protestné pišťanie a ťažké kroky smerujúce do
mojej izby.
Vo dverách zastal Garrett v tmavomodrých džínsoch a čier-
nom svetri a vtedy sa stalo niečo hrozné. Moje srdce sa pre-
menilo na delfína a od vzrušenia vyskočilo ako sprosté.
Vzrušenie, pre Kristove rany.
Bože, ten boz... teda tá chyba mi naozaj poplietla hlavu.
Preskúmal moje oblečenie a zdvihol obočie. „Ideš v tomto?“
„Áno,“ naježila som sa. „Máš s tým problém?“
Naklonil hlavu ako módny znalec. „Džínsy a čižmy sú super,
ale ten vrch musí preč.“
Prezrela som si svoj voľný modro-biely pásikavý sveter
a nevidela som na ňom nič zlé. „Čo sa ti nepozdáva?“
„Vyzerá príliš vrecovito. Nehovorili sme o tom, že musíš vy-
tasiť tie striptérske kozy.“
Spoza neho sa ozval priškrtený kašeľ. „Striptérske kozy?“
ozvala sa Allie, keď vošla do izby.
„Nevšímaj si ho,“ povedala som jej. „Je to šovinista.“
„Nie, som chlap,“ opravil ma a obdaril ma ukážkovým ús-
mevom. „Chcem vidieť výstrih.“

145
 „Mne sa tento sveter páči,“ protestovala som.
Garrett sa obzrel na Allie. „Ahoj, ja som Garrett. Ako sa voláš?“
„Allie. Spolubývajúca a najlepšia kamoška.“
„Skvelé. Mohla by si, prosím ťa, povedať svojej spolubýva-
júcej a naj kamoške, že v tom svetri vyzerá ako vyradená z ná-
morníckej šou?“
Zasmiala sa a potom, na moje zdesenie, s ním súhlasila.
„Nezabilo by ťa, keby si si obliekla niečo priliehavejšie,“ pora-
dila mi taktne.
Zazrela som na ňu.
„Vidíš? Súhlasí so mnou,“ zaburácal Garrett. „Wellsy, hoď
na seba niečo sexi.“
Allie prešla pohľadom zo mňa na Garretta. Presne som ve-
dela, na čo myslí. Ale mýlila sa. Nezamilovali sme sa do seba
a určite sme spolu nechodili. No uznala som, že je lepšie, keď
si myslí toto, ako by sa mala dozvedieť, že s ním idem von len
preto, aby som urobila dojem na niekoho iného.
Garrett sa vybral do môjho šatníka, akoby mu patril. Strčil
doň tmavú hlavu a Allie sa na mňa zaškerila. Tuším sa na tom
náramne zabávala.
Prehrabával sa mi medzi vešiakmi a vytiahol čierny top. „Čo
toto?“
„V žiadnom prípade. Je priesvitný.“
„Tak načo ho máš?“
Dobrá otázka.
Vytiahol ďalšiu vec. Červený sveter s véčkovým výstrihom.
„Toto,“ prikývol. „Červená ti pristane.“
Allie vystrelilo obočie až k stropu a ja som v duchu Garretta
preklínala, že jej nasadil chrobáka do hlavy. No zároveň som
úplne zmäkla... myslel si, že červená mi pristane? Všíma si, čo
nosievam?
Garrett mi hodil sveter. „Okej, choď sa prezliecť. Chceme
meškať ako dôležití týpkovia, nie ako idioti.“

146
 Allie sa zachichotala.
Zízala som na oboch. „Doprajete mi trochu súkromia?“
Môj hnev si očividne nevšímali, lebo z obývačky ku mne
doliehal ich nenútený rozhovor. Allie som podozrievala, že sa
ho vypytuje na naše rande, a dúfala som, že Garrett sa bude
držať príbehu so stávkou. Keď som začula jeho chrapľavý
smiech, po chrbtici mi prešla triaška.
Čo sa to so mnou dialo? Strácala som prehľad o tom, čo
chcem. Nie, koho chcem. Chcela som Justina. Justina Kohla.
Nemala som sa bozkávať s Garrettom – ani s Deanom – a ne-
mala som sa dať rozptyľovať tou čudnou túžbou, ktorá sa vo
mne rozpútala.
Bolo načase myslieť na to podstatné a dôvod, prečo som
sa na to vlastne dala.
Odteraz.

Garrett

Beau Maxwell býval mimo školského areálu so štyrmi spolu-

hráčmi. Ich dom sa nachádzal len pár blokov od môjho, no
bol oveľa väčší, a keď sme doň s Hannah vošli, bol natrieskaný
ako hokejová aréna počas zápasu. Z reprákov dunel ohlušujúci
hip-hop a museli sme sa predrať dnu cez zopár spotených tiel.
Cítil som len alkohol, pot a kolínsku.
V duchu som sa potľapkal po chrbte za to, že som Hannah
prinútil obliecť si červený sveter. Vyzerala v ňom úžasne. Tenký
materiál jej zvýrazňoval každú krivku a ten výstrih... milostivý
bože. Prsia jej z neho doslova kypeli, akoby každého zdravili.
Nevedel som, či má pušapku alebo ich má naozaj také obrov-
ské, tak či onak, pri každom kroku vyskakovali ako bláznivé.
Niekoľko ľudí prešlo okolo mňa, aby sa mi pozdravili, a na
Hannah vrhali zvedavé pohľady. Nepokojne sa vrtela, očividne

147
sa necítila vo svojej koži. Pri jej preľaknutom pohľade som
zmäkol.
Chytil som ju za ruku, až sa na mňa prekvapene pozrela.
Priklonil som sa k nej a zašepkal: „Uvoľni sa.“
Nakloniť sa tak blízko nebol dobrý nápad, pretože voňala
úžasne. Známa sladká čerešňová vôňa sa miešala s jemným
náznakom levandule a niečím veľmi ženským. Chcelo to veľa
sebazaprenia, aby som jej nestrčil nos pod krk a nenadýchol
sa. Alebo ju neochutnal jazykom. Neoblízal a nevybozkával jej
ten sexi krk, kým nezačne vzdychať.
Panebože. Mal som veľký problém. Nedokázal som prestať
myslieť na ten bozk. A vždy keď som si naň spomenul, zrýchlil
sa mi tep, navrel mi rozkrok a jediné, po čom som túžil, bolo
bozkávať ju do aleluja.
Túžbu však sprevádzalo odmietnutie. Bozk očividne zasia-
hol len mňa. Keby Hannah cítila to isté, určite by dve sekundy
nato nevrazila jazyk do úst Deanovi. Deanovi. Jednému z mo-
jich najlepších kamarátov.
Teraz však nebola na rande s Deanom, no nie? Bola so
mnou a prišli sme sem, aby iný chalan žiarlil, tak prečo sa ne-
poddať pokušeniu? Možno to bude moja jediná šanca.
Tak som jej vlepil pusu na krk a zašepkal: „Zlatko, dnes večer
budeš v centre pozornosti. Tak sa usmej a tvár sa, že si to užívaš.“
Ukradol som si ďalšiu pusu, tentoraz na sánku a ona sa
zhlboka nadýchla. Vytreštila oči a buď som si to nahováral,
alebo jej naozaj zahoreli.
Skôr než som stihol o tom popremýšľať, prerušil nás jeden
obranca. „Graham! Kámo, rád ťa vidím!“ Ollie Jankowitz sa
dovalil k nám a tľapol ma po chrbte. Celý som sa otriasol, lebo
ten chalan je fakt obor.
„Ahoj, Ollie,“ pozdravil som ho a kývol na Hannah. „Poznáš
Hannah?“
Chvíľu na ňu bezvýrazne hľadel, potom jej pohľadom skĺzol

148
na výstrih a na zarastenej tvári sa mu objavil úsmev. „Už hej.“
Natrčil medvediu labu. „Ahoj, ja som Oliver.“
Nemotorne mu ňou potriasla. „Ahoj, rada ťa spoznávam.“
„Je tu niečo na pitie?“ opýtal som sa Ollieho.
„Pivá sú v kuchyni. Ale je tu aj kopa iných drinkov.“
„Super. Vďaka, kámo. Neskôr hodíme reč.“
Preplietol som si prsty s Hannahinými a viedol ju do ku-
chyne, napratanej opitými chalanmi z bratstva. Beaua som
ešte nevidel, no skôr či neskôr naňho určite narazíme.
Netešil som sa však na stretnutie s Kohlom.
Vzal som dva plastové poháre zo štósu na žulovej pracovnej
doske a prešiel k jednému zo sudov. Chalani zaprotestovali,
no keď si všimli, kto ich odsúva, rozostúpili sa predo mnou
ako Červené more. Ďalšia výhoda kapitána hokejového tímu.
Načapoval som dve pivá, potom som sa predral cez dav a po-
dal jedno Hannah, ktorá pokrútila hlavou.
„Wellsy, sme na párty. Jedno poondiate pivo ťa nezabije.“
„Nechcem,“ odmietla odhodlane.
Mykol som plecom a odpil si vodového alkoholu. Bolo to
to najlacnejšie pivo, aké sa dalo zohnať, ale pravdepodobne
to bolo dobre. Znamenalo to, že sa z neho neopijem, ibaže by
som stiahol celú basu.
Keď sa kuchyňa vyprázdnila, Hannah sa oprela o linku
a vzdychla si. „Neznášam párty,“ zavrčala.
„Možno preto, lebo odmietaš piť,“ doberal som si ju.
„Pokračuj, rob si zo mňa žarty, že som prudérna. Nemám
s tým problém.“
„Viem, že nie si prudérna.“ Zdvihol som obočie. „Prudérne
baby sa tak dobre nebozkávajú.“
Líca jej očerveneli. „Dopekla, čo tým chceš povedať?“
„Že máš sexi jazýček a vieš ho použiť.“ Doriti, to som nemal
hovoriť. Hneď mi stvrdol vták. Našťastie, tesné džínsy mu za-
bránili uletieť.

149
 „Niekedy mám pocit, že tie somariny hovoríš len preto, aby
som sa červenala,“ obvinila ma.
„Ani náhodou. Len som úprimný.“ Pred kuchyňou zazneli
hlasy a ja som sa modlil, aby nikto nevošiel. Páčilo sa mi byť
s ňou osamote.
Aj keď som nemal dôvod skúšať to na ňu, lebo sa nikto ne-
pozeral, prisunul som sa k nej a prehodil jej ruku cez plece.
Odpil som si piva.
„Teraz úplne vážne, prečo si proti pitiu?“ zisťoval som.
„Nie som proti pitiu.“ Odmlčala sa. „Vlastne mám alkohol
rada. S mierou, samozrejme.“
„Samozrejme,“ zopakoval som. Prevrátil som oči a načiahol
sa za druhým pohárom, ktorý som nechal na linke. „Dáš si už
to pivo?“
„Nie.“
Musel som sa zasmiať. „Práve si povedala, že máš alkohol
rada.“
„Neprekáža mi piť u seba doma s Allie, ale na párty to nikdy
nerobím.“
„Kristepane. Takže sedíš doma a piješ ako notorik?“
„Nie,“ odvetila podráždene. „Len... nechaj to tak, dobre?“
„Nechávam niekedy niečo tak?“
Podráždenie sa zmenilo na rezignáciu. „Pozri sa, mám pa-
ranoju z toho, čo by mohlo byť v pohári.“
To ma urazilo. „Pre zmilovanie Božie, ty si myslíš, že by som
ťa nadrogoval?“
„Nie, samozrejme, že nie.“
Jej rýchla odpoveď zmiernila moje obavy, ale potom doda-
la: „Ty nie.“ Vzbudilo to vo mne podozrenie.
„Už...“ zamračil som sa, „už sa ti to stalo?“
Na chvíľu sa zatvárila skľúčene, potom pomaly pokrútila
hlavou. „Stalo sa to mojej kamarátke na strednej škole. Jeden
chalan ju zdrogoval.“

150
 Padla mi sánka. „Vážne?“
Prikývla. „Niekto jej dal na párty do pitia extázu... a, hm...
povedzme, že nezažila príjemný večer, dobre?“
„Doriti. Stalo sa jej niečo?“
Hannah posmutnela. „Nie. Bola v pohode.“ Mykla plecom.
„Ale ja už nechcem piť na verejnosti. Aj keby som si naliala
sama... ktovie, čo by sa stalo, keby som sa otočila. Odmietam
to riskovať.“
Hlas mi zhrubol. „Vieš, že by som nikdy nedovolil, aby sa ti
stalo niečo také, však?“
„Uhm, hej. Jasné, viem.“ Neznela však úplne presvedčene
a nemohol som jej to mať za zlé, lebo skúsenosť jej kamošky
ňou musela poriadne zamávať. A mala na to dobrý dôvod.
Už som podobné hororové príbehy počul. Pokiaľ viem, na
Briarskej sa to ešte nestalo, ale na iných výškach hej. Dievča
neúmyselne užilo extázu alebo rohypnol a nejaký nechutný
tvor si to s ňou užil, kým bola úplne mimo. Nechápem, ako
to môže niekto urobiť. Pokiaľ ide o mňa, strčil by som ich všet-
kých za mreže.
Keď som už poznal dôvod, prečo nepije, prestal som ju pro-
síkať, aby si dala pivo, a prešli sme do hlavnej miestnosti. Han-
nah preskúmala dav a ja som okamžite stuhol, pretože som
vedel, že hľadá Kohla. Našťastie som ho nikde nevidel.
Na chvíľu sme sa zamiešali do davu a každý, komu som ju
predstavil, sa zatváril prekvapene, prečo som s ňou a nie s ne-
jakou hlúpou babou zo sesterstva. Mnohí chalani si prezreli
jej prsia a potom na mňa mrkli v zmysle dobrá práca.
Oficiálne odvolávam svoje predchádzajúce tvrdenie – kiež-
by som ju nepresvedčil, aby sa prezliekla. Z nejakého dôvodu
ma tie obdivné pohľady rozčuľovali. Potlačil som však nutkanie
jaskynného muža a snažil sa užívať si párty. Skupinky tvorili
najmä futbalisti, nie hokejisti, no aj tak som skoro všetkých po-
znal. Hannah zašomrala: „Ježiši. Ako môžeš poznať toľko ľudí?“

151
 Uškrnul som sa na ňu. „Vravel som ti, že som populárny.
Hej, tam je Beau. Poďme ho pozdraviť.“
Beau Maxwell bol typický vysokoškolský rozohrávač. Mal
všetko – pekný výzor, štýl a, čo bolo najdôležitejšie, aj talent.
Hocikto iný v jeho postavení by si myslel, že sa môže správať
ako idiot, no Beau bol veľmi slušný. Študoval históriu ako ja
a zdalo sa, že ma veľmi rád vidí.
„G, ty si prišiel! Tu máš, vyskúšaj toto.“ Podal mi fľašku...
niečoho. Bola čierna a nemala etiketu, preto som netušil, čo
mi ponúka.
„Čo je to?“ uškrnul som sa.
Beau sa usmial tiež. „Načierno pálená whisky od sestry Veľ-
kého Joea. Tá sračka píše.“
„Hej? Tak potom mi to ani nedávaj. Zajtra poobede mám
zápas. Nemôžem sa ukázať s opicou po whisky.“
„To je pravda.“ Zamrkal modrými očami na Hannah. „Mi-
láčik, ty si nedáš?“
„Nie, ďakujem.“
„Beau, Hannah. Hannah, Beau,“ predstavil som ich.
„Prečo sa mi zdáš taká povedomá?“ zadumal sa Beau a pre-
meral si ju. „Odkiaľ ťa poz... och, doriti, už viem. Videl som ťa
na minuloročnom jarnom predstavení.“
„Vážne? Bol si tam?“
Hannah znela prekvapene a natešene zároveň. Napadlo mi,
že asi žijem na inej planéte, keď som jediný, kto o tých pred-
staveniach nevie.
„To si píš,“ vyhlásil Beau. „Bola si úžasná. Spievala si... čo to
bolo? Stand By Me?“
Prikývla.
Zamračil som sa na ňu. „Myslel som si, že musíte spievať
originálnu pieseň.“
„To je požiadavka na vyššie ročníky,“ vysvetlila. „Prváci a dru-
háci môžu spievať, čo chcú, pretože nesúťažia o štipendium.“

152
 „Hej, moja sestra musela spievať originál,“ poznamenal
Beau. „Bola v druhej skupine. Joanna Maxwellová? Poznáš ju?“
Hannah zalapala po dychu. „Joanna je tvoja sestra? Počula
som, že v lete dostala rolu na Broadwayi.“
„Áno!“ zaburácal Beau hrdo. „Moja veľká sestra žiari na
Broadwayi. Nemôžem tomu uveriť.“
Kým sme sa rozprávali s oslávencom, pútali sme ešte viac
pozornosti, Hannah si to však vôbec nevšímala. Naopak, ja
som si až príliš uvedomoval pozornosť jednej konkrétnej oso-
by. Do obývačky práve vošiel Kohl, a keď sa nám stretli po-
hľady, zovrel pery. Kývol som mu na pozdrav, potom som oto-
čil hlavu a veľmi jemne pobozkal Hannah na líce.
Prekvapene jej nadskočila hlava, tak som to náhodné gesto
vysvetlil: „Hneď som späť. Idem po pivo.“
„Okej.“ Okamžite sa otočila späť k Beauovi a pokračovala
v rozhovore o jeho sestre.
Z jej strany som nebadal žiadny romantický záujem a zvlášt-
ne sa mi uľavilo. Skutočná hrozba stála na opačnej strane
miestnosti a vybrala sa naším smerom vo chvíli, keď som od-
stúpil od Hannah a Beaua.
Vošiel som Justinovi do cesty skôr, než stihol doraziť k de-
batujúcej dvojici, a nenútene som mu potľapkal po pleci.
„Kohl. Skvelá párty, však?“
Zamyslene prikývol s pohľadom namiereným ponad moje
plece na Hannah. Doriti. Naozaj sa o ňu zaujímal? Myslel som
si, že naše divadielko nebude viesť k ničomu, čoho by som sa
mal obávať. Môj plán však očividne fungoval. Kohl mal oči
len pre Hannah a to sa mi nepáčilo. Ani trošku.
Pohľadom som mu skĺzol na prázdne ruky a uškrnul sa.
„Poď, dáme si drink.“
„Nieee, som v pohode.“ Ako to dopovedal, už prechádzal
popri mne a mieril tam, kde som ho nechcel mať.
Len čo si Hannah Justina všimla, zružoveli jej líca a v očiach

153
sa jej mihol strach. Rýchlo sa spamätala a váhavo sa naňho
usmiala.
Dopekla, to nie. Chrbát mi vystrelo ako hokejku. Najradšej
by som sa rozbehol a odtiahol ju od neho. Alebo ju radšej
schmatol do náručia a vybozkával ju.
Neurobil som ani jedno – pretože teraz vošiel do cesty niekto
mne. Predo mnou sa zhmotnila Kendall. Dlhé vlasy mala zaplete-
né do vrkoča prehodeného cez plece a konček jej siahal do výstrihu.
Vyfintila sa do kratučkých červených minišiat a neuveriteľne vy-
sokých topánok, no pohľadom metala blesky ako ešte nikdy.
„Ahoj,“ pozdravila napäto.
„Ahoj.“ Odkašľal som si. „Ako sa máš?“
Nahnevane zovrela pery. „To nemyslíš vážne? Prídeš si sem
na rande a toto sa ma opýtaš?“
Doriti. Sústredil som sa skôr na Hannah, ktorá sa smiala
na niečom, čo Kohl povedal. Našťastie, bol s nimi aj Beau ako
nárazník, no aj tak ma žralo, že ich vidím v takom priateľskom
rozhovore.
Zvyšok pozornosti som venoval Kendall, ktorá, ako som sa
obával, mohla kedykoľvek vyrobiť scénu.
„Povedal si mi, že frajerku nechceš,“ zasyčala.
„Nechcem,“ potvrdil som rýchlo.
Od jedu sa až triasla. „Tak ako mi vysvetlíš ju?“ namierila
upravený necht na Hannah.
Skvelé. A bol som v keli. Nemohol som tvrdiť, že to nie je
rande, pretože Kohl si to mal myslieť. Keby som však povedal,
že je to rande, Kendall by mi mohla jednu vraziť.
Stíšil som hlas. „Nie je to moja frajerka. Je to rande, ale nie
je to nič vážne, dobre?“
„Nič nie je dobre. Ja ťa mám fakt rada! Ak ty mňa nie, fajn.
Ale mohol by si mať aspoň toľko slušnosti, že...“
„Prečo?“ Otázka, ktorú som mal na jazyku, odkedy sme to
ukončili, mi mimovoľne vykĺzla.

154
 Kendall zmätene zažmurkala. „Čo prečo?“
„Prečo ma máš rada?“
Zamračila sa na mňa, akoby ju naozaj urazilo, že sa pýtam.
„Veď ma vôbec nepoznáš,“ povedal som. „Ani si sa nepokú-
sila spoznať ma.“
„To nie je pravda,“ namietala. Už sa nehnevala, skôr zne-
pokojila.
Utrápene som vydýchol. „Kendall, nikdy sme sa normálne
neporozprávali a od leta sme sa videli len pár ráz. Ani raz si
sa ma neopýtala na detstvo, rodinu ani na to, ako sa mi darí
v škole. Na mojich spoluhráčov, moje záľuby – dopekla, veď
ani nevieš, aká je moja obľúbená farba. A to je jedna zo zá-
kladných otázok, keď sa ľudia spoznávajú.“
„Viem, aká je tvoja obľúbená farba,“ odporovala.
Znovu som vzdychol. „Hej? Tak aká?“
Po chvíli váhania povedala: „Modrá.“
„Nie, čierna,“ ozval sa niečí hlas, a keď sa po mojom boku
objavila Hannah, tak sa mi uľavilo, že som ju takmer objal.
„Prepáčte, že vás vyrušujem,“ zapišťala, „ale... človeče, kde
je to pivo? Čo si sa cestou do kuchyne stratil?“
„Trochu som odbočil.“
Hannah hodila pohľad na Kendall. „Ahoj. Ja som Hannah.
Prepáč, ale musím ti ho na sekundu ukradnúť. Smäd volá.“
Keďže Kendall nenamietala, predpokladal som, že moje na-
rážky pochopila.
Tvárou sa jej preháňala zmes hanby a viny. Hannah ma
chytila za rameno a ťahala na chodbu.
Keď sme boli z dohľadu, zašepkal som: „Vďaka za záchranu.
Buď by sa rozplakala, alebo by ma nakopala do gúľ.“
„Určite by si si zaslúžil oboje,“ povzdychla si Hannah. „Bu-
dem hádať. Zlomil si jej srdce.“
„Kdeže.“ Rástol vo mne hnev. „Ukázalo sa, že naše priateľ-
ské stretnutia neboli až také priateľské, ako som si myslel.“

155
 „Och, chápem.“
Prižmúril som oči. „Takže moja obľúbená farba je čierna?
Prečo si to myslíš?“
„Lebo každý tvoj sveter, mikina či tričko sú čierne.“ Vý-
znamne sa mi zahľadela na čierny sveter.
„Možno preto, lebo čierna sa hodí k všetkému. Na to si ne-
myslela?“ uškrnul som sa. „To neznamená, že čierna je moja
obľúbená farba.“
„Fajn, tak hovor. Aká je tvoja obľúbená farba?“
Vzdychol som si. „Čierna.“
„Ha! Vedela som to.“ Hannah si povzdychla tiež. „Takže, čo te-
raz? Budeme sa skrývať na chodbe celú noc, aby sme sa jej vyhli?“
„Hej. Teda ak nechceš odtiaľto vypadnúť,“ navrhol som
s nádejou v hlase. Odkedy prišiel Kohl, prešla ma chuť zdržia-
vať sa tu. Skôr než odpovedala, dodal som: „Mimochodom,
Kohl to zožral aj s návnadou. A keby si teraz odišla, bude ťa
chcieť ešte viac. To bol náš plán, nie?“
Zaváhala a na čele jej nabehla vráska. „Asi áno. Ale...“
„Ale čo?“
„Rozhovor s ním sa mi páčil.“
Dofrasa, nôž rovno do srdca. Ale prečo? Veď Hannah som
nechcel. Alebo aspoň predtým nie. Chcel som od nej len to,
aby ma doučovala, ale teraz... už som nevedel, čo chcem.
„O čom ste sa bavili?“ opýtal som sa a dúfal, že si nevšimla
môj ostrý tón.
Hannah mykla plecom. „O škole, futbale, predstavení. Pýtal sa
ma, či by sme niekedy nezašli na kávu a neučili sa spolu etiku.“
Uhm, čo?
„Žartuješ?“ vyhŕkol som. „Skúšal to na moju babu priamo
pred mojimi očami?“
V očiach sa jej zračilo pobavenie. „Garrett, my spolu necho-
díme.“
„Ale on to nevie.“ Len tak-tak som ovládal bublajúci hnev.

156
„Po babe iného chalana nesmieš vyštartovať. Bodka. To urobí
len chrapúň.“
Zamračila sa.
Pozrel som sa jej do očí. „Chcela by si ísť na rande s niekým,
kto urobí niečo také podlé?“
„Nie,“ pripustila po dlhšej odmlke. „Ale...“ Akoby nad tým
premýšľala. „Na tom pozvaní nebolo nič sexuálne. Nevyštar-
toval po mne, nepozval ma na večeru. Káva a učenie, to je
priateľské stretnutie.“
Možno mala pravdu, ale ja poznám zmýšľanie chalanov.
Ten sukin syn to na ňu skúšal priamo pred očami chalana,
ktorý s ňou prišiel na párty.
Jednoducho chrapúň.
„Garrett...“ oslovila ma ostražito. „Vieš, že ten bozk nič ne-
znamenal, však?“
Zastihla ma nepripraveného. „Ech. Hej. Samozrejme, že viem.“
„Lebo my dvaja sme len priatelia... však?“
Jej pichľavý tón ma hneval, nebol však vhodný čas na haš-
terenie. Nech už išlo o čokoľvek.
Prikývol som. „Áno.“
Vydýchla si. „Dobre, tak by sme asi mali ísť. Myslím, že dnes
sme už dostatočne zamiešali karty.“
„Jasné. Ako chceš.“
„Len sa ešte rozlúčme s Beauom. Ten chalan sa mi fakt páči.
Nie je taký, ako som očakávala...“
Cestou do obývačky štebotala, ale vôbec som ju nepočú-
val. Príliš ma zamestnávalo zmierovanie s pravdou, ktorá ma
privalila.
Áno, Hannah a ja sme boli priatelia. Vlastne bola jediná ka-
marátka, ktorú som kedy mal. Áno, chcel som, aby sme pria-
teľmi aj ostali.
Ale...
Chcel som s ňou aj spať.

157
 18
Hannah

Svojich priateľov som zanedbávala, odkedy som začala doučo-

vať Garretta. Štvrťročnú skúšku však urobil, a tak môj voľný
čas opäť patril iba mne. Na druhý deň po párty u Beaua som
sa stretla v kaviarni so svojimi zvyčajnými parťákmi narados-
tená, že ich znovu všetkých vidím. A oni sa tešili tiež.
„Han-Han!“ vyskočil Dexter zo stoličky a vtiahol ma do ob-
rovského objatia. A keď vravím obrovského, tak myslím na-
ozaj obrovské, pretože Dex bol obor. Vždy som si z neho uťa-
hovala, že vyzerá presne ako to decko z filmu Splnený sen,
preto by z neho mal byť obranca vo futbalovom tíme, Dex
však nemal vlohy na šport. Študoval hudbu ako ja a verte mi,
že spieval ako boh.
Megan ma privítala ako druhá a, ako zvyčajne, neodpustila
si chytrácku poznámku: „Čo ťa uniesli mimozemšťania?“ Stisla
ma tak silno, že som sa sotva dokázala nadýchnuť. „Dúfam,
že áno, a že ťa desať hodín v kuse skúmali cez zadok. Zaslúžila
by si si to za to, že si ma ignorovala vyše týždňa.“
Zasmiala som sa na tej predstave. „Viem. Som hrozná. Cho-
dila som doučovať. Kradlo mi to všetok čas.“
„Och, my dobre vieme, kto ti kradol čas,“ zapišťala Stella,
sediaca vedľa Dexa. „Garrett Graham, čo? To fakt?“
Tlmene som si vzdychla. „Kto vám to povedal? Allie?“

158
 Stella teatrálne zagúľala očami. To je asi choroba študentov
herectva, nedokážu povedať ani jediné slovo ani gestikulovať
bez toho, aby to nepreháňali. „Samozrejme, že Allie. Ani ty,
ani ona pred nami nič neutajíte.“
„Och, zavri ústa. Proste som mala veľa práce s doučovaním
a nacvičovaním. A nech už vám Allie povedala o Garrettovi
čokoľvek, nie je to pravda.“ Vyzliekla som si zimný kabát a pre-
hodila ho cez prázdnu stoličku vedľa Meg. „Pomohla som mu
urobiť skúšku z etiky. To je všetko.“
Megin frajer Jeremy zdvihol obočie. „Uvedomuješ si, že to
z teba robí nepriateľa?“
„Ale no tak,“ protestovala som. „Nebuďte takí hnusní.“
„To hovorí zradkyňa,“ zažartovala Meg. „Ako si sa opovážila
bratríčkovať s takým chmuľom? Ako si mohla?“
Ich výraz na tvári prezrádzal, že to nemyslia vážne. Mini-
málne dovtedy, kým mi neprišla správa od Garretta.
Telefón zamňaukal a ja som sa zaškerila, len čo som ho vy-
tiahla z kabelky.
Garrett: Mala si byť na dnešnej párty po zápase. Nejaká pipka
vyliala Deanovi na hlavu džbán piva.
Nahlas som si odfrkla a rýchlo mu odpísala, lebo som mu-
sela zistiť viac.

Ja: OMG. Prečo? (Určite si to zaslúžil.)

On: Asi jej zabudol povedať, že nechodí len s ňou.
Ja: Samozrejme. Chlapi.
On: Chlapi... dokonči tú vetu... Chlapi sú skvelí? Vďaka,
zlatko. Prijímam tú pochvalu za nás všetkých.
Ja: Pochvalu pre najväčšieho idiota? Hej, bol by si dokonalý
hovorca.
On: Au. To ma zranilo. Ja nie som idiot.

Cítila som sa previnilo. Čo ak som naozaj zranila jeho city?

159
 Ja: Máš pravdu. Nie si idiot. Prepáč.

On: Ha. Ty si ten najväčší mäkkýš na svete. Vôbec ma to ne-
zranilo.
Ja: Dobre, lebo to ospravedlnenie som nemyslela vážne.

„Hannah Wellsová, dostavte sa do kancelárie riaditeľa!“

Prudko som zdvihla hlavu. Všetci štyria moji priatelia sa na
mňa škerili.
Dex, ktorý ma vyplašil tým falošným oznamom, sa otočil
k ostatným: „Och, pozrite sa, ona nám venuje pozornosť.“
„Prepáčte,“ povedala som previnilo. „Oficiálne odkladám
mobil na zvyšok tohto stretnutia.“
„Neuveríš, koho sme včera stretli u Ferra,“ začala Meg. Mys-
lela taliansku reštauráciu v meste.
„A je to tu,“ vzdychol si jej frajer. „Bez klebetenia nevydržíš
ani päť minút.“
„To určite.“ Žoviálne sa naňho usmiala a znovu sa mi pri-
hovorila. „Cassa a Mary Jane,“ vyhlásila. „Boli na rande.“
„Vedela si, že sú spolu?“ zisťovala Stella.
„Viem, že ju pozval na rande,“ pripustila som. „Ale dúfala
som, že je dosť bystrá na to, aby odmietla.“
Vôbec ma však neprekvapilo, že MJ urobila presný opak.
A vôbec som sa netešila na pondelňajšiu skúšku, pretože MJ
a Cass sú teraz „pár“. Už nikdy nevyhrám žiadnu hádku týka-
júcu sa dueta.
„Ešte stále ti ten pako robí problémy na skúškach?“ zamra-
čil sa Dex.
„Hej. Akoby bolo jeho životnou misiou ustavične ma štvať.
Cez víkend však skúšku nemáme, preto mám od neho do
pondelka pokoj. Ako ste na tom so skúšaním vy?“
Dex zvážnel. „Skvele. John si vždy vypočuje moje návrhy.
Na svoju pieseň nie je taký zaťažený. Na druhej strane, nerobí
mu problém odmietnuť moje nápady.“

160
 Aspoň jeden z nás mal šťastie na skladateľa. MJ vôbec ne-
trápilo, že Cass škrtne zápalkou a nechá jej pieseň vyhorieť.
„Okej, zaujíma ma to, ale potrebujem kávu.“ Vyskočila som
zo stoličky a vybrala peňaženku. „Chce niekto niečo?“
Všetci do jedného pokrútili hlavami, tak som sa vybrala
k pultu a postavila sa na koniec dlhého radu. Na sobotný večer
bola kaviareň prekvapujúco plná. Vydesilo ma, keď ma nie-
koľkí v rade pozdravili alebo mi kývli. Nikoho z nich som ne-
poznala, no trápne som sa usmiala a prikývla tiež. Predstierala
som, že si s niekým píšem na mobile, aby ma nik cudzí ne-
vtiahol do konverzácie. Možno som ich stretla na párty. Všet-
ci, ktorým ma Garrett predstavil, sa mi zliali do machule. Pa-
mätala som si iba Beaua a Justina a ešte zopár futbalistov.
Niekto ma jemne potľapkal po pleci, a keď som sa otočila,
hľadela som do Justinových modrých očí.
My o vlku.
„Och, ahoj,“ zapišťala som.
„Ahoj.“ Vložil si ruky do vreciek na futbalovej bunde. „Ako
sa máš?“
Usilovala som sa o pohodový tón napriek tomu, že srdce
mi išlo vyskočiť z hrude. „Dobre. A ty?“
„Skvele. Ale... niečo ma zaujíma.“ Roztomilo naklonil hlavu,
a keď mu do čela spadol prameň tmavých vlasov, bojovala
som s nutkaním odhrnúť mu ho.
„Čo máš proti párty?“ uškrnul sa.
Zažmurkala som. „Čože?“
„Stretol som ťa na dvoch párty a z oboch si veľmi skoro
odišla.“ Odmlčal sa. „A z oboch si odišla s Grahamom.“
V žalúdku sa mi usídlil nepokoj. „Och, hej. Má auto, tak
som mala jazdu zadarmo.“
Len čo som to dopovedala, došlo mi, ako dvojzmyselne to vy-
znelo. Na rozdiel od Garretta, ktorý by sa slova jazda okamžite
chytil, Justin sa ani len nepousmial. Vyzeral skôr rozrušene.

161
 Chvíľu mlčal, potom sa šeptom opýtal: „Vieš čo? Opýtam
sa ťa otvorene – ste s Grahamom kamaráti alebo je v tom nie-
čo viac?“
V tej sekunde mi zazvonil mobil, čím dokázal, že iPhony
majú to najhoršie načasovanie. A keď sa z neho ozvala pieseň
Sexy Back od Justina Timberlaka, všetci v rade sa ku mne oto-
čili a zaškerili sa. Prečo z môjho mobilu bľačal Sexy Back? Lebo
mi ho ako zvonenie na svoje číslo nastavil jeden otravný ho-
kejista a mne sa nechcelo to zmeniť.
Justin mi pohľadom skĺzol na mobil a, samozrejme, ne-
uniklo mu meno, ktoré veľkými písmenami žiarilo na displeji.
GARRETT GRAHAM.
„To je odpoveď na moju otázku,“ zhodnotil sarkasticky.
Rýchlo som hovor odmietla. „Nechodíme spolu. A aby si si
nemyslel, že som úplne mimo, to zvonenie som si nenastavila
ja, ale on.“
Justin sa stále tváril neisto. „Takže nie ste spolu?“
Keďže zmysel nášho príchodu na Beauovu párty spočíval
v tom, aby som pôsobila, že som žiadaná, uchýlila som sa k lži.
„Občas sa stretávame, ale nechodíme spolu. Stretávame sa aj
s inými.“
„Och, dobre.“
Rad sa posunul k pultu.
„Znamená to, že máš dovolené ísť so mnou niekedy na ve-
čeru?“ opýtal sa s jemným náznakom úsmevu.
Stiahlo mi žalúdok. Nedokázala som si to vysvetliť, preto
som sa rozhodla, že to budem ignorovať. „Môžem si robiť, čo
chcem. Ako vravím, s Garrettom nechodím. Iba sa občas stre-
távame.“
Bože, to znelo slizko. Vedela som si predstaviť, čo si chalan
pri takomto vyhlásení pomyslí. Mohla som rovno povedať
spávam s ním, no to je všetko.
Justinovi to však, zdá sa, nenapadlo. Zastrčil si prsty za pút-

162
ka na nohaviciach a zaujal trochu zvláštnu pózu. „Pozri sa,
Hannah. Páčiš sa mi.“ Mykol plecom. „Rád by som ťa lepšie
spoznal.“
Srdce mi poskočilo od radosti. „Vážne?“
„Vážne. Neprekáža mi, ak sa budeš stretávať aj s inými,
ale...“ Pohľad mu zintenzívnel. „Ak si spolu párkrát vyjdeme
a pocítime to spojenie, ktoré podľa mňa medzi nami je, rád
by som s tebou dosť skoro chodil.“
Neubránila som sa úsmevu. „Nevedela som, že futbalisti
uznávajú monogamiu,“ zažartovala som.
Zachechtal sa. „Moji spoluhráči určite nie, ale ja nie som
ako oni. Keď sa mi dievča páči, chcem, aby bolo so mnou a len
so mnou.“ Nevedela som, čo mám na to povedať, našťastie
však pokračoval, skôr než som stihla zareagovať. „Ale na také
reči je priskoro, nie? Čo keby sme začali večerou?“
Panebože, volal ma na rande. Nie na kávu a učenie, ale na
skutočné rande.
Od radosti by som mala robiť saltá, no nedokázala som
striasť predtuchu, nejasný nepríjemný pocit v žalúdku, ktorý
ma nabádal odmietnuť.
Bolo to šialené. Veď som ním bola posadnutá od začiatku
školy. Chcela som s ním ísť na rande.
Pomaly som vydýchla. „Jasné, to znie super. Kedy?“
„Tento týždeň mám toho veľa. Musím napísať dve semi-
nárky a potom idem s tímom do Buffala. Čo o týždeň? Na-
príklad budúcu nedeľu?“
Z mobilu sa mi znovu ozval Sexy Back.
Justin sa zamračil, no tvár sa mu vyjasnila, len čo som opäť
odmietla hovor.
„Budúca nedeľa. Platí,“ povedala som priamo.
„Super.“
Konečne sme sa dostali k pultu a ja som si objednala veľké
mocha latte, no skôr než som otvorila peňaženku, Justin za-

163
stal vedľa mňa, objednal si a zaplatil za nás oboch. „To je na
mňa.“
Pri jeho chrapľavom hlase mi prešli zimomriavky po chrbte.
„Ďakujem.“
Odstúpili sme a čakali na naše objednávky. Znovu rozto-
milo naklonil hlavu. „Zostávaš tu alebo ťa môžem odprevadiť
na internát? Bývaš na intráku, však? Alebo mimo školského
areálu?“
„V Bristol House.“
„Hej? Tak to sme susedia. Ja bývam v Hartforde.“
Baristka nám položila nápoje na pult. Justin sa načiahol za
svojím a zaškeril sa na mňa. „Prejdeme sa spolu, milady?“
Okej. To bolo... trápne. Dievčaťu za barom ani nepoďakoval
za kávu. Neviem, prečo ma to tak trápilo.
Silene som sa usmiala a zároveň smutne pokrútila hlavou.
„Rada by som, ale som tu s kamarátmi.“
V očiach sa mu zablyslo. „Si dosť spoločenská, čo?“
Zasmiala som sa. „Ani nie. Práveže som ich už dlhšie nevi-
dela. Bola som zaneprázdnená.“
„No nie natoľko, aby si sa nestretávala s Grahamom,“ zdô-
raznil. Doberal si ma, no ostrosť jeho hlasu mi neunikla. Že
by žiarlil? Alebo sa hneval? Vzápätí sa však usmial a vzal mi
mobil z ruky. „Napíšem ti svoje číslo. Pošli mi svoje, keď budeš
mať čas, a dohodneme si detaily na budúci týždeň.“
Srdce sa mi rozbúchalo, no tentoraz od radosti. Nemohla
som uveriť, že pôjdeme na rande.
Justin mi dopísal číslo do mobilu vo chvíli, keď sa znovu
rozzvonil.
Prekvapenie! Zasa Garrett.
„Asi by si to mala vziať,“ zašomral Justin.
Zrejme mal pravdu. Tri hovory za dve minúty? Muselo to
byť niečo vážne.
Alebo ma chcel Garrett iba naštvať, ako zvyčajne.

164
 „Uvidíme sa v nedeľu.“ Vrátil mi mobil, znovu sa usmial
(i keď veľmi rozpačito) a odišiel.
Odstúpila som od pultu a zdvihla, skôr než sa hovor pre-
smeroval do odkazovky.
„Ahoj, čo sa deje?“ opýtala som sa podráždene.
„Konečne!“ zahučal mi do ucha Garrettov hlas. „Načo vô-
bec máš mobil, keď sa ho neobťažuješ zdvíhať, keď ti niekto
volá? Wellsy, dúfam, že máš dobrý dôvod na to, aby si ma
ignorovala.“
„Čo ak som sa sprchovala?“ zavrčala som. „Alebo sedela na
záchode. Cvičila jogu. Alebo sa nahá presúšala po nádvorí.“
„Robila si niečo z toho?“ vyzvedal.
„Nie, ale mohla som. Nečakám celé dni pri mobile, kedy
zavoláš, ty somár.“
Moju poznámku si nevšímal. „Čo tie hlasy? Kde si?“
„V kaviarni. Mám stretko s kamošmi.“ Justinovo pozvanie
na rande som vynechala. Mala som pocit, že Garrett by to ne-
schvaľoval. Nemala som náladu na hádku. „Čo je také dôleži-
té, že si mi musel tristokrát volať?“
„Dean má zajtra narodky a celý tím ide do Malone’s. Prav-
depodobne všetci skončíme u nás. Prídeš?“
Zasmiala som sa. „Pýtaš sa, či chcem ísť do baru a sledovať,
ako sa kopa hokejistov ožiera? Prečo si myslíš, že by som si to
užívala?“
„Musíš prísť,“ povedal priamo. „Zajtra sa dozviem znám-
ku z etiky, pamätáš? To znamená, že buď budem oslavovať,
alebo sa ľutovať. V oboch prípadoch by som ťa chcel mať pri
sebe.“
„Neviem...“
„Prosím.“
Fíha, Garrett poznal slovo prosím? Šokujúce.
„Dobre,“ privolila som. Z nejakého hlúpeho dôvodu som
tomu chalanovi nedokázala povedať nie. „Prídem.“

165
 „Jupí. Vyzdvihnem ťa o ôsmej?“
„Jasné.“
Zložila som a premýšľala, ako som si mohla v priebehu pia-
tich minút dohodnúť nie jedno, ale dve rande. Jedno s chala-
nom, ktorý sa mi páčil, a druhé s chalanom, ktorého som po-
bozkala.
Obe informácie som si nechala pre seba, keď som sa vrátila
k stolu k priateľom.

166
 19
Hannah

Začínalo mi byť úplne jasné, že Garret mal pravdu. Skutočne

dokázal človeku vylepšiť imidž. Kráčala som po kamennom
chodníku do budovy na filozofiu a minimálne pätnásť ľudí na
mňa zakričalo ahoj, ako sa máš, vyzeráš dobre. Zahrnulo ma toľ-
ko úsmevov, kývnutí a pozdravov, že som sa cítila, akoby som
pristála na inej planéte. Planéte s názvom Hannah, lebo ma
každý poznal. A ja som nemala ani poňatia, kto sú, hoci som
ich musela stretnúť na párty u Beaua.
Sťahoval sa mi z toho žalúdok a uvádzalo ma to do rozpa-
kov. Rozrušená z toľkej pozornosti som doslova upaľovala do
triedy a sadla si vedľa Nell. Chvalabohu, Garrett a Justin ešte
nedorazili. Ani som nevedela, či mám chuť baviť sa s niekto-
rým z nich.
„Počula som, že tento víkend si bola vonku s Garrettom
Grahamom.“ To bola prvá vec, čo mi Nell povedala.
Panebože. Mohla by som dostať aspoň sekundu, keď by mi
toho chalana nikto nepripomínal?
„Ehm, hej,“ pritakala som nejasne.
„To je všetko? No tak, chcem počuť všetky nemravné de-
taily.“
„Žiadne nie sú.“ Mykla som plecom. „Len sa občas stretáva-
me.“ Očividne nová odpoveď na otázky týkajúce sa Garretta.

167
 „A čo tvoj druhý idol?“ Nell veľavravne kývla na druhú stra-
nu uličky.
Nasledovala som jej pohľad. Justin už prišiel. Sadol si na
sedadlo, vytiahol z tašky Macbook a akoby zacítil môj pohľad,
zdvihol hlavu a usmial sa.
Opätovala som mu úsmev, no práve vtedy vošla Tolberto-
vá, preto som odvrátila zrak a zahľadela sa na pódium.
Garrett meškal, to sa naňho nepodobalo. Večer bol s ka-
mošmi vonku a ráno nemal tréning, to však nebol dôvod na
to, aby spal do štvrtej poobede. Potajomky som vytiahla mo-
bil, aby som mu napísala, no Garrett ma predbehol.

On: Mám tu stav pohotovosti. Prídem na druhú polovicu.

Budeš za mňa písať poznámky?
Ja: Všetko v poriadku?
On: Hej. Len upratujem Loganov bordel. Dlhý príbeh. Neskôr
ti to porozprávam.

Počas prednášky som si písala podrobné poznámky, hlavne

pre Garretta, pretože ja som už čítala dopredu a teóriu som
vedela naspamäť.
Kým Tolbertová recitovala, v mysli som lietala kade-tade.
Myslela som na večeru s Justinom a ten zvláštny pocit, čudná
ťažoba v žalúdku sa vrátila.
Prečo ma to tak znervózňovalo? Je to len večera. Nič viac.
Mnohé baby sa na prvom rande s chalanom vyspia, no ja nie
som ten typ.
Ale Justin je futbalista. Baby, s ktorými chodí na rande, sa
pravdepodobne vyzlečú skôr, než im podajú jedálny lístok. Čo
odo mňa očakáva?
Čo ak...
Nie, zahriakla som sa v duchu. Odmietla som uveriť, že je
typ chalana, ktorý by dievča nútil do sexu.

168
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 O štyridsaťpäť minút ohlásila Tolbertová prestávku a všetci
fajčiari z triedy vybehli von, akoby dva týždne tvrdli v bani. Aj
ja som vybehla, ale nie fajčiť. Šla som sa pozrieť po Garrettovi,
ktorý sa ešte stále neukázal.
Justin bežal za mnou. „Idem si po kávu. Dáš si aj ty?“
„Nie, ďakujem.“
Keď sa nám stretli pohľady, zvlnil pery. „Tá nedeľa platí?“
„Hej.“
Spokojne prikývol. „Dobre.“
Predbehol ma a ja som si nemohla nevšimnúť jeho zadok
zvýraznený kapsáčmi. Mal naozaj úžasné telo. Kiežby som lep-
šie poznala jeho osobnosť. Nedokázala som ho prečítať a to
ma štvalo.
Preto s ním ideš na večeru – aby si ho lepšie spoznala.
Presne tak. Ustavične som si to pripomínala. Kráčala som
k východu a vtedy vošiel Garrett. Líca mal vyštípané od zimy
a hokejovú bundu zapnutú až po krk.
Čiernymi topánkami dupotal po lesklej podlahe. „Ahoj,
o čo som prišiel?“ prihovoril sa mi.
„O nič. Tolbertová rozprávala o Rousseauovi.“
Garrett hodil pohľad na vchod do posluchárne. „Je tam?“
Prikývla som.
„Dobre. Idem sa pozrieť, čo som dostal z testu. Ešte stále
riešim ten stav pohotovosti. Nemôžem zostať.“
„Povieš mi, čo sa stalo, alebo mám hádať?“
Zaškeril sa. „Logan stratil falošný občiansky. Potrebuje ho
na dnešný večer, preto ho veziem do Bostonu za chlapíkom,
ktorý ich vyrába.“ Odmlčal sa. „Ty máš občiansky, však? Vyha-
dzovač v Malone’s nás pozná, preto by sme sa mali bez prob-
lémov dostať dnu, zato ty možno nie.“
„Áno, mám občiansky. Mimochodom, prečo Dean oslavuje
práve v pondelok? Ako dlho plánujete byť vonku?“
„Asi nie dlho. Zaveziem ťa, kedy budeš chcieť. A je to v pon-

169
delok, lebo Maxwell ukradol Deanovi sobotný termín. Aj pre-
to, lebo v utorok nechodíme na ľad. Cvičíme v posilňovni,
a keď máme opicu, lepšie sa nám dvíhajú činky, ako korčuľuje.“
Prevrátila som oči. „Nebolo by jednoduchšie nemať opicu?“
Zachechtal sa. „To povedz oslávencovi. Neboj sa, ja dnes ve-
čer šoférujem. Budem triezvy. Och, ešte niečo som ti chcel
povedať, ale daj mi sekundu, idem najprv za Tolbertovou.
Hneď som späť.“
Chvíľu nato, ako Garrett zmizol vo dverách do posluchárne,
sa objavil Justin s papierovým pohárom v ruke. „Ideš dnu?“
opýtal sa ma cestou k dverám.
„O chvíľu. Ešte na niekoho čakám.“
O dve minúty vybehol na chodbu Garrett a stačil mi jeden
pohľad, aby som vedela, že má dobré správy.
„Prešiel si?“ zapišťala som.
Zdvihol test nad hlavu ako v scéne z Levieho kráľa. „Sakra-
mentské á mínus!“
Zalapala som po dychu. „Panebože! Fakt?“
„Hej.“
Skôr než som stihla mrknúť, Garrett ma schytil do náručia
a tak silno ma objal, až mi vyrazil dych. Chytila som ho okolo
krku a rozosmiala sa, keď ma zdvihol do vzduchu a krútil do-
okola, až kým sa mi nezatočila hlava.
Náš prejav radosti pritiahol niekoľko zvedavých pohľadov,
no nezáležalo mi na tom. Garrettova radosť bola nákazlivá.
Keď ma konečne položil na zem, vytrhla som mu test z ruky.
Po tých hodinách, ktoré som doňho investovala, to bola tak
trochu aj moja známka. A keď som si čítala odpovede hodné
A mínus, zaplavila ma hrdosť.
„To je skvelé,“ nadchla som sa. „Znamená to, že máš znovu
dobrý priemer?“
„Presne tak.“
„Dobre.“ Prižmúrila som oči. „Tak už si ho musíš len udržať.“

170
 „Udržím, ak mi sľúbiš, že mi pomôžeš s učením na každý
test a skontroluješ každú seminárku.“
„Hej, človeče, naša dohoda sa skončila. Nič ti nesľubujem.
Ale...“ Ako vždy pri Garrettovi Grahamovi, ustúpila som. „Po-
môžem ti udržať si známku na znak nášho priateľstva, no iba
ak budem mať čas.“
S úsmevom ma znovu objal. „Bez teba by som to nezvládol
a ty to vieš.“ Cítila som jeho horúci dych na temene. Trochu sa
odtiahol a uprel na mňa magnetické sivé oči. Mierne sklonil hla-
vu a na kratučkú chvíľu som mala pocit, že ma chce pobozkať.
Rýchlo som cúvla a vymanila sa mu z objatia. „Takže dnes
večer oslavujeme,“ povedala som potichu.
„Ideš, však?“ uisťoval sa zmeneným tónom.
„Nebolo to jasné z mojej predošlej vety?“
Uľavilo sa mu. „Počúvaj... chcel som s tebou niečo prebrať.“
Pozrela som sa na mobil. Do konca prestávky zostávali tri
minúty. „Nemôžeme to nechať na neskôr? Mala by som sa
vrátiť na hodinu.“
„Bude to len minútka.“ Pozrel sa mi priamo do očí. „Dôve-
ruješ mi?“
Spozornela som, odvetila som však s neochvejnou istotou,
a to ma vystrašilo. „Samozrejme, že hej.“
Páni, naozaj. Hoci som ho poznala iba krátko, dôverovala
som mu.
„To som rád.“ Hlas mu znova zhrubol. Odkašľal si a pokra-
čoval. „Chcem, aby si si dnes večer vypila.“
Stuhla som. „Čože? Prečo?“
„Lebo podľa mňa ti to prospeje.“
„Počkaj, ty ma berieš na Deanovu oslavu, aby si ma opil?“
spýtala som sa sarkasticky.
„Nie.“ Garrett pokrútil hlavou, očividne znepokojený.
„Chcem, aby si zistila, že občas môžeš poľaviť z ostražitosti.
Pozri sa, dnes budem šofér, ale tebe ponúknem aj iné služby.

171
Budem tvoj bodyguard, barman a, čo je najdôležitejšie, tvoj
kamarát. Wellsy, sľubujem, že na teba dám pozor.“
Jeho slová ma zvláštne dojali. Ale boli úplne neoprávnené.
„Garrett, nie som alkoholička, ktorá si musí vypiť.“
„Hlupáčik, to si o tebe vôbec nemyslím. Len som sa chcel
uistiť, že vieš, že ak si dáš jedno pivo, nemusíš sa ničoho báť.
Som tu pre teba.“ Zaváhal. „Viem, že tvoja kamoška mala s pi-
tím na verejnosti zlú skúsenosť, ale sľubujem ti, že nedovolím,
aby sa to isté stalo aj tebe.“
Pri slovách „tvoja kamoška“ som sa mykla, no našťastie si
to nevšimol. Sčasti som si želala, aby som nepoužila tú hlúpu
výhovorku stalo sa to mojej kamoške, ale neľutovala som to. Ve-
deli o tom len moji najbližší kamaráti, a hoci som Garrettovi
dôverovala, necítila by som sa príjemne, keby som mu o tom
znásilnení musela povedať.
„Ak si teda dnes večer vypiješ, sľubujem, že sa ti nič nesta-
ne.“ Hovoril tak presvedčivo, až mi stislo srdce. „To je všetko,
čo som ti chcel povedať. Len... nad tým popremýšľaj, dobre?“
Tak mi stiahlo hrdlo, že som zo seba vysúkala iba dobre.
Roztrasene som vydýchla. „Popremýšľam.“

Garrett

Hokejisti zaberali každý centimeter baru Malone’s, v ktorom

aj tak nebolo veľa miesta nazvyš. Podnik bol taký malý, že
v ňom človek väčšinu času iba postáva.
Večer v ňom bolo málo miesta na dýchanie, nieto ešte na
státie.
Na Deanovu oslavu dorazil celý tím. Zároveň sa ukázalo, že
pondelky sú vyhradené pre karaoke, takže okrem tlačenky
tam bolo aj poriadne hlučno. Našťastie sme pri vchode ne-
museli ukazovať falošné občianske.

172
 Zrazu som si uvedomil, že o pár mesiacov mi ho ani nebude
treba. A keď v januári dovŕšim dvadsaťjeden, získam viac než
len status dospeláka – konečne budem mať prístup k penia-
zom, čo mi zanechali starí rodičia. To znamená, že sa o krok
priblížim k tomu, aby som sa zbavil starého.
Hannah vošla do baru asi o dvadsať minút neskôr než ja
a chalani. Nevyzdvihol som ju, pretože sa jej pretiahla skúška
a trvala na tom, že pôjde taxíkom. Trvala aj na tom, že najprv
sa pôjde na intrák osprchovať a prezliecť. Keď som ju zbadal,
jej rozhodnutie som plne schvaľoval. Vyzerala sakramentsky
úžasne. Mala na sebe legínsy, čižmy s vysokým podpätkom
a rebrované tričko. Všetko čierne, samozrejme. Podišla bližšie
a ja som hľadal typický záblesk farby – a našiel som ho, keď
sa otočila, aby pozdravila Deana. Vlasy si zopla obrovským
žltým štipcom s modrými hviezdičkami. Vpredu si nechala zo-
pár voľných prameňov, ktoré jej lemovali začervenanú tvár.
„Ahoj,“ pozdravila. „Je tu strašne teplo. Ešteže som si ne-
vzala kabát.“
„Ahoj.“ Naklonil som sa k nej a pobozkal ju na líce. Rád by
som sa zameral na jej zvodné pery, no aj keď ja som to pova-
žoval za rande, ona určite nie. „Aká bola skúška?“
„Ako vždy.“ Mrzuto sa na mňa pozrela. „Ako vždy nahovno.“
„Čo urobil pako Cass tentoraz?“
„Nič veľké. Len sa správal ako idiot,“ vzdychla. „Vyhrala som
hádku o to, kde v našom aranžmáne premostíme, ale on vy-
hral hádku o druhom refréne. Veď vieš, o tom zbore.“
Nahlas som zavzdychal. „Och, pre boha živého, Wellsy. Ty
si s tým súhlasila?“
„Boli dvaja na jedného,“ zahromžila. „MJ usúdila, že jej pie-
seň rozhodne potrebuje zbor, aby sme z nej dostali maximum.
V stredu s nimi začneme nacvičovať.“
Očividne bola naštvaná, tak som jej jemne stisol rameno
a opýtal sa: „Dáš si niečo na pitie?“

173
 Všimol som si, ako preglgla. Chvíľu mlčala, len sa mi po-
zerala do očí, akoby sa mi snažila nazrieť do hlavy. Zadržal
som dych, cítil som, že sa stane niečo dôležité. Buď vloží svoju
dôveru do mojich rúk, alebo si ju zamkne na sedem západov,
čo by sa rovnalo úderu o mantinel, pretože som jej dôveru
veľmi chcel.
Napokon odpovedala tak potichu, že som ju cez hudbu ne-
počul.
„Čože?“
Vydýchla a o niečo hlasnejšie zopakovala: „Vravím jasné.“
Jedno kratučké slovo spôsobilo, že srdce mi vyletelo dohora
ako balónik naplnený héliom. Hannahina dôvera, zoznám sa
s Garrettovými rukami.
Snažil som sa nedať najavo svoju radosť, preto som len
nonšalantne prikývol a odviedol ju k baru. „Čo si dáš? Pivo?
Whisky?“
„Nie, chcem niečo chutné.“
„Prisámbohu, Wellsy, ak si dáš broskyňový šnaps alebo nie-
čo iné babské, prestanem sa s tebou kamošiť.“
„Ale ja som baba,“ protestovala. „Prečo si nemôžem dať
babský drink? Och, alebo piña coladu.“
Zazíval som. „Fajn. To je o niečo lepšie než šnaps.“
Objednal som Hannah drink a sledoval každý pohyb bar-
mana. Hannah ho takisto pozorovala orlím zrakom.
Dvaja najostražitejší zákazníci na tejto planéte monitorovali
proces výroby piña colady od začiatku až do konca. Preto keď
som ju o pár minút podával Hannah, nebolo pochýb, že ne-
obsahuje žiadne drogy.
Odpila si a usmiala sa. „Mňam.“
Srdce mi prekypovalo radosťou. „Poď, predstavím ťa nie-
ktorým chalanom.“
Znovu som ju chytil za ruku a viedol k hlučnej skupinke pri
biliardovom stole, kde som ju predstavil Vtáčikovi a Simmso-

174
vi. Logan a Tucker ju privítali objatím. Loganovo trvalo o niečo
dlhšie, no keď sa nám stretli pohľady, zatváril sa ako neviniat-
ko. Možno som bol len paranoidný.
Dopekla, musel som o Hannah súperiť s Kohlom, a posled-
né, čo som potreboval, bolo, aby sa do ringu hádzal aj môj
kamoš.
Až na to... súperil som o ňu? Ešte stále som si nebol istý,
čo od nej chcem. Jasné, že som chcel sex. Veľmi, veľmi silno.
Ale čo potom, keby sa so mnou nejakým zázrakom vyspala?
Zabodol by som vlajku do zeme a považoval ju za svoju fra-
jerku?
Frajerky predstavujú rozptýlenie a to som si nemohol do-
voliť, hlavne keď mi len pred dvomi týždňami hrozilo, že prí-
dem o miesto v tíme.
S otcom sme sa v mnohých veciach nezhodli, no pokiaľ išlo
o sústredenie a ambície, boli sme na rovnakej vlne. Po skon-
čení školy zo mňa bude profesionál. Dovtedy som sa mienil
sústrediť na známky a na to, aby som doviedol svoj tím k ví-
ťazstvu vo Frozen Four. Zlyhanie neprichádzalo do úvahy.
Na druhej strane, mal som sa prizerať, ako Hannah randí
s iným chalanom?
Ani to neprichádzalo do úvahy.
Ocitol som sa medzi dvoma mlynskými kameňmi.
„Panebože, toto je také dobré,“ vyhlásila, keď si znovu od-
chlipla. „Určite chcem ďalšiu.“
Zachechtal som sa. „Najprv vypi prvú a potom sa poroz-
právame o druhej.“
„Fajn,“ odvetila podráždene a pôsobivo rýchlo dopila zvy-
šok kokteilu. Oblizla si pery a pozrela sa na mňa. „Okej, čo bu-
de s druhou?“
Neubránil som sa úsmevu od ucha k uchu. Kristepane. Tušil
som, že keď sa Hannah opije, bude veľmi... zaujímavá.

175
Nemýlil som sa. Po troch piña coladach už stála na pódiu
a spievala karaoke.
Hej. Opité karaoke.
Jediným šťastím bolo, že je skvelá speváčka. Neviem si
predstaviť, ako hrozne by to vyznelo, keby sa opitosť skombi-
novala s absenciou hudobného sluchu.
Celý bar z jej vystúpenia šalel. Keď vybľakovala Bad Romance,
spievali s ňou takmer všetci vrátane niektorých mojich opi-
tých spoluhráčov. Škeril som sa na ňu ako idiot. Nevystupo-
vala lascívne. Nijaké striptérske tanečné pohyby. Hannah spie-
vala, spokojne zakláňala hlavu, líca jej horeli a oči žiarili. Bola
taká krásna, až ma z toho bolela hruď.
Doriti, chcel som ju znovu pobozkať. Chcel som cítiť jej pe-
ry. Počuť ten hrdelný ston, ktorý vydala, keď som jej prvý raz
sal jazyk.
Skvelé. Stvrdol som na kameň uprostred baru hemžiaceho
sa mojimi kamošmi.
„Je úžasná!“ zakričal Logan, keď sa ku mne priplížil. Aj on
sa na Hannah škeril, no zároveň sa mu oči zvláštne ligotali.
Podobalo sa to na... záujem.
„Študuje hudbu.“ To bola tá najhlúpejšia odpoveď, na akú
som sa zmohol, lebo jeho výraz ma rozhodil.
Hannah dospievala a nasledoval ohlušujúci potlesk. O se-
kundu vyliezol na pódium Dean a niečo jej zašepkal do ucha.
Zachytil som, že sa ju snaží presvedčiť na dueto, no ustavične
ju chytal za nahé rameno. Neušiel mi jej znepokojený pohľad.
„Znamenie, že ju mám zachrániť,“ usúdil som a predral sa
davom. Podišiel som k nízkemu pódiu, priložil si dlane k ústam
a zakričal: „Wellsy, pohni tým sexi zadkom a poď dolu.“
Len čo ma zbadala, tvár sa jej rozžiarila. Bez váhania zosko-
čila z pódia do mojej otvorenej náruče a smiala sa od radosti,
keď som sa s ňou zatočil. „Panebože, toto je taká zábava!“ zvo-
lala. „Musíme sem chodiť stále!“

176
 Zasmial som sa a zahľadel sa jej do tváre, aby som zistil,
kde na mojej dokonale presnej škále opitosti sa nachádza. Jed-
notka je triezvy a desiatka zobudím sa nahý v Portlande a netu-
ším, ako som sa sem dostal. Keďže pohľad mala jasný a netac-
kala sa, odhadol som, že je asi na päťke – podnapitá, ale
ostražitá.
Možno vyzniem ako arogantný bastard, ale páčilo sa mi, že
ja som ju dostal do tohto stavu. Verila mi, že sa o ňu posta-
rám, preto sa mohla odviazať a zabaviť.
Znovu sa krásne usmiala, chytila ma za ruku a ťahala preč
z maličkého tanečného parketu.
„Kam ideme?“ zasmial som sa.
„Musím ísť cikať! A ty si sľúbil, že budeš môj bodyguard, to
znamená, že musíš čakať pred dverami a strážiť.“ Uprela na
mňa neistý pohľad okúzľujúcich zelených očí. „Garrett, nedo-
volíš, aby sa mi niečo stalo, však?“
V hrdle mi navrela guča veľkosti Massachusetts. Preglgol
som a vysúkal zo seba: „Nikdy.“

177
 20
Hannah

Nemohla som uveriť, že pred párty som bola nervózna. Pa-

nenka skákavá, veď to bola bomba. Sedela som v boxe vedľa
Garretta a s Tuckerom a so Simmsom sme viedli búrlivú de-
batu o technike a podobných veciach. Tucker nechcel poľaviť
vo svojom názore, že deti by nemali mať dovolené pozerať
telku viac než hodinu denne. V tom som s ním bola zajedno,
ale Garrett a Simms nesúhlasili, a všetci štyria sme sa o tom
hašterili už dobrých dvadsať minút. Hanbím sa to priznať,
ale nečakala som, že hokejisti dokážu hovoriť aj o niečom,
čo sa netýka hokeja. Mali oveľa väčší rozhľad, než by som si
myslela.
„Deti musia chodiť von, bicyklovať sa, chytať žaby a liezť po
stromoch,“ trval Tucker na svojom a na zdôraznenie svojho
názoru mával pri tom pohárom piva. „Nie je zdravé, keď len
čučia doma a celý deň pozerajú na obrazovku.“
„Súhlasím so všetkým okrem tých žiab,“ zapišťala som. „Le-
bo sú slizké a hnusné.“
Chalani vybuchli do smiechu.
„Padavka,“ doberal si ma Simms.
„Och, no tak, Wellsy, daj žabám šancu,“ protestoval Tucker.
„Vedela si, že ak olizneš ten správny druh, môžeš sa z toho
zdrogovať?“

178
 Zdesene som naňho zízala. „Vôbec nemám v úmysle olizo-
vať žaby.“
Simms zahúkal. „Ani keby sa zmenila na princa?“
Zazneli veselé povzdychy.
„Nie, ani vtedy,“ odvetila som priamo.
Tucker si poriadne odpil piva a žmurkol na mňa. „A čo oli-
zovanie iných vecí? Si proti olizovaniu všeobecne?“
Pri tej narážke som sa začervenala, no Tuckerov šibalský
pohľad mi napovedal, že sa nesnažil byť sexistický, preto som
takisto odpovedala narážkou. „Nieee, lízanie mám rada. Ale
musí to byť niečo, čo mi chutí.“
Ozvalo sa ďalšie zahúkanie, no tentoraz sa Garrett nepridal.
Pozrela som sa naňho. Z očí mu šľahali plamene.
Ktovie, či si predstavoval moje ústa na jeho... nie, nech ti to
ani nenapadne.
„Doriti, niekto by mal toho starého uviazať, aby už dal po-
koj jukeboxu,“ zahlásil Tucker, keď sa v bare ozvala ďalšia pie-
seň od Black Sabbath.
Všetci sme sa otočili na páchateľa, miestneho chlapíka s ry-
šavou bradou a najškaredším zachmúreným výrazom, aký
som kedy videla.
Len čo sa skončilo karaoke, Červenofúz utekal k jukeboxu,
hodil doň asi desať dolárov a zostavil si playlist, ktorý pozo-
stával z Black Sabbath, Black Sabbath a zasa Black Sabbath.
A ešte z jednej piesne od skupiny CCR, počas ktorej vraj
Simms prišiel o panictvo.
Nakoniec sa naša debata predsa len zvrtla na hokej, keď sa
ma Simms snažil presvedčiť, že brankár je najdôležitejší hráč
v tíme, zatiaľ čo Tucker ho celý čas vypískaval. Black Sabbath
na naše potešenie dohrali a vystriedala ich pieseň od Lynyrd
Skynyrd Tuesday’s Gone. Hneď ako sa barom rozľahli úvodné
tóny, Garrett stuhol.
„Čo sa deje?“ zisťovala som.

179
 „Nič.“ Odkašľal si, potom vykĺzol z boxu a ťahal ma so se-
bou. „Poď si so mnou zatancovať.“
„Na toto?“ Na chvíľu ma zmiatol, až potom som si spome-
nula, ako veľmi má Garrett tú skupinu rád. Medzi piesňami,
ktoré mi minulý týždeň poslal, určite bola aj táto.
Tucker sa zachichotal. „G, odkedy tancuješ?“
„Odteraz,“ odvrkol Garrett.
Viedol ma na malý priestor pod pódiom, ktorý bol úplne
prázdny, pretože nikto iný netancoval. Cítila som sa trochu
hlúpo, no keď mi Garrett podal ruku, zaváhala som len na se-
kundu. Ak chce tancovať, budeme tancovať. To je to najme-
nej, čo som mohla urobiť po tom, aký bol celý večer skvelý.
O Garrettovi Grahamovi platí všeličo, celkom určite si však
stojí za slovom. Sprevádzal ma celú noc, strážil mi drinky, ča-
kal na mňa pred záchodom a dával pozor, aby ma neobťažo-
vali jeho priatelia ani nikto iný, koho sme v bare stretli. Kryl
mi chrbát a vďaka nemu som po veľmi dlhom čase dokázala
zmierniť svoju obozretnosť.
Preboha, ako som si mohla myslieť, že to nie je dobrý chalan.
„Vieš, že tá pieseň trvá sedem minút?“ povedala som po
príchode na tanečný parket.
„Viem,“ odvetil ľahostajne. Nadobudla som však čudný po-
cit, že ho niečo zarmútilo.
Garrett sa na mňa neprilepil ani sa ma nesnažil rozdrviť v ná-
ručí. Tancovali sme tak, ako majú vo zvyku moji rodičia. Položil
mi ruku na bok a druhou mi držal pravú ruku. Ja som mu po-
ložila dlaň na plece. Priklonil sa ku mne a priložil si líce na moje.
Jeho strnisko ma škriabalo na tvári a vyvolávalo mi zimomriav-
ky na rukách. Nadýchla som sa a pľúca mi naplnila opojná vôňa
jeho vody po holení, z ktorej sa mi zatočila hlava.
Nevedela som, čo sa so mnou deje. Obchádzala ma horú-
čava a slabosť – určite od alkoholu, presviedčala som sa.
S Garrettom sme sa predsa dohodli, že sme len priatelia.

180
 „Dean si to užíva,“ komentovala som, lebo som sa zúfalo
snažila odvrátiť svoju pozornosť od rozbúrených hormónov.
Garrett nasledoval môj pohľad k zadnému boxu, kde sedel
Dean obklopený dvomi blondínkami, ktoré mu veľmi dychti-
vo láskali krk. „Myslím, že hej.“
V sivých očiach mal neprítomný pohľad. Podľa jeho tónu
som usúdila, že o rozhovor nemá záujem, preto som sa od-
mlčala a úporne sa bránila vplyvu jeho mužnosti.
No vždy keď ma poškriabal na tvári, zimomriavky sa ešte
zhoršili. A vždy keď som zacítila jeho dych na sánke, rozochve-
la som sa. Presakovalo do mňa teplo jeho tela, obklopovala
ma jeho vôňa a neznesiteľne intenzívne som si uvedomovala
jeho horúcu dlaň, ktorou mi zvieral ruku. Nevdojak som ho
pohladila palcom po dlani.
Garrett zadržal dych.
Hej, isto za to mohol alkohol. Inak sa nedal vysvetliť pocit,
ktorý mnou prúdil. Bolesť v prsiach, zvieranie medzi stehnami
a čudný pocit prázdnoty v hrudi.
Keď pieseň dohrala, vydýchla som si od úľavy a ustúpila
o krok.
„Vďaka za tanec,“ zamrmlal Garrett.
Bola som trochu omámená, nie však opitá, preto som vy-
cítila jeho smútok.
„Garrett, čo sa deje?“
„Nič.“ Nasucho preglgol. „To len tá... tá pieseň...“
„Čo s ňou?“
„Vyvolala vo mne spomienky, to je všetko.“ Nadlho sa od-
mlčal, až som si myslela, že už neprehovorí. Napokon pokra-
čoval: „Bola to obľúbená pieseň mojej mamy. Hrali jej ju na
pohrebe.“
Od prekvapenia som zadržala dych. „Och. Och, Garrett. To
je mi ľúto.“
Mykol plecom, akoby o nič nešlo.

181
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 „Garrett...“
„Pozri, mal som dve možnosti. Buď budem na ňu tancovať,
alebo si pôjdem vyplakať oči, okej? Takže ešte raz ďakujem za
tanec.“ Odstúpil vo chvíli, keď som ho chcela chytiť za ruku.
„Musím ísť čúrať. Môžem ťa tu na pár minút nechať?“
„Hej, ale...“
Odišiel skôr, než som stihla dopovedať.
Dívala som sa za ním a bojovala s ľútosťou, ktorá mi zvie-
rala hrdlo. Civela som na jeho vzďaľujúci sa chrbát. Najradšej
by som sa za ním rozbehla a prinútila ho, aby mi o tom po-
rozprával.
Mala by som za ním ísť.
Narovnala som sa a vykročila, vzápätí som zmeravela, lebo
som sa ocitla zoči-voči svojmu exfrajerovi.
„Devon!“ zapišťala som.
„Hannah... ahoj.“ Devon sa očividne necítil príjemne.
Trvalo mi asi sekundu, kým som si všimla, že nie je sám.
Stála vedľa neho vysoká pekná červenovláska... a držali sa za
ruky.
Zrýchlil sa mi tep. Nestretla som sa s ním, odkedy sme sa
minulú zimu rozišli. Študoval politické vedy, preto sme ne-
chodili na žiadne spoločné predmety, ani sme nemali spoloč-
ných priateľov. Pravdepodobne by sme sa nikdy nezoznámili,
keby ma Allie nevytiahla na koncert do Bostonu. Bola to taká
malá akcia, hralo tam pár kapiel a Devon bol bubeník jednej
z nich. Celú noc sme sa rozprávali a zistili, že obaja chodíme
na Briarskú a nakoniec nás s Allie hodil domov.
Odvtedy sme boli nerozluční. Chodili sme spolu osem me-
siacov a ja som sa doňho zabuchla až po uši. Tvrdil, že ma ľúbi,
no po tom, ako mi dal kopačky, mi napadlo, že bol so mnou
len z ľútosti.
Vôbec nad takými vecami nepremýšľaj.
Kritický hlas v mojej hlave patril Carole. Odrazu som zatú-

182
žila počuť ju osobne. Prestala som k nej chodiť na terapiu, keď
som odišla študovať na výšku, a hoci sme si párkrát zavolali,
nebolo to to isté, ako sedieť v jej pohodlnom koženom kresle,
vdychovať upokojujúcu levanduľovú vôňu a počúvať jej prí-
jemný hlas. Už som ju nepotrebovala tak veľmi ako predtým,
no teraz, keď som stála pred Devonom a jeho úchvatnou no-
vou frajerkou, staré neistoty sa vrátili.
„Ako sa máš?“ opýtal sa.
„Dobre. Vlastne nie, mám sa skvele,“ dodala som rýchlo.
„A ty?“
„Nemôžem sa sťažovať.“ Obdaroval ma neprirodzeným
úsmevom. „Och... kapela sa rozpadla.“
„Doriti. To ma mrzí. Čo sa stalo?“
Pošúchal si strieborný krúžok na ľavom obočí. Spomenula
som si, ako som ho na ten pírsing bozkávala, keď sme vedľa
seba ležali.
„Brad sa stal,“ priznal Devon. „Pamätáš, ako sa stále vyhrá-
žal, že sa vydá na sólovú dráhu? Nuž, rozhodol sa, že nás ne-
potrebuje. Podpísal zmluvu so skvelou nahrávacou spoločnos-
ťou, a keď mu povedali, že chcú, aby s ním hrala ich kapela,
nezabojoval za nás.“
Vôbec ma to neprekvapilo. Brada som odjakživa považovala
za namysleného idiota. S Cassom by si určite rozumeli.
„Viem, že je to nanič, ale tak je to lepšie,“ povedala som De-
vonovi. „Brad by vás skôr či neskôr potopil. Aspoň sa to stalo
teraz, skôr než ste niečo podpísali.“
„Presne to mu hovorím aj ja,“ ozvala sa červenovláska
a otočila sa k Devonovi. „Vidíš, aspoň niekto so mnou súhlasí.“
Niekto. To teraz som? Nie exfrajerka, nie priateľka, ani len
známa. Jednoducho... niekto.
Zabolelo ma, ako zmenšila moju rolu v Devonovom živote.
„Mimochodom, ja som Emily,“ predstavila sa mi.
„Rada ťa spoznávam,“ odvetila som v pomykove.

183
 Devon sa tváril rovnako rozpačito ako ja. „Takže, onedlho
budeš mať zimné predstavenie, čo?“
„Hej. Budem spievať dueto s Cassom Donovanom.“
Vzdychla som si. „To sa ukázalo ako veľká chyba.“
Devon prikývol. „Tebe to vždy išlo lepšie samej.“
Pichlo ma v žalúdku. Akoby si zo mňa uťahoval. Akoby tým
niečo naznačoval. Akoby v skutočnosti vravel Hannah, ty nemáš
problém urobiť sa SAMA, však? S chlapom je to už horšie , nie?
Vedela som, že to hovorila moja neistota. Devon nebol taký
krutý. A snažil sa. Veľmi sa snažil.
Či už to bola narážka, alebo nie, aj tak to zabolelo.
„Rada som ťa stretla, ale som tu s kamošmi, takže...“
Kývla som smerom k boxu, kde sa krčil Tucker, Simms a Lo-
gan. Devon zmätene skrčil čelo. „Odkedy sa kamošíš s hoke-
jistami?“
„Jedného z nich doučujem, a... ehm, hej, občas si vyjde-
me von.“
„Och. Super. Okej, nuž... uvidíme sa.“
„Rada som ťa spoznala!“ zaštebotala Emily.
Pri pohľade na to, ako ruka v ruke kráčajú preč, mi zovrelo
hrdlo. Preglgla som a zvrtla sa opačným smerom. Vybehla
som na chodbu, vedúcu k záchodom, a potláčala horúce slzy,
ktoré sa mi tisli do očí.
Bože, prečo plačem?
Rýchlo som si v duchu vymenovala všetky dôvody, prečo
by som nemala plakať.
S Devonom sa to dávno skončilo.
Už som ho nechcela.
Už mesiace fantazírujem o niekom inom.
Tento víkend idem na rande s Justinom Kohlom.
No nedosiahla som tým nič a oči ma štípali ešte viac. Koho
som sa snažila presvedčiť? Akú mám šancu s Justinom? Aj keď
pôjdeme von a zblížime sa natoľko, že skončíme v posteli, čo

184
bude ďalej? Čo ak sa vrátia problémy, ktoré som mala pri De-
vonovi, ako otravná vyrážka, ktorej sa nemôžete zbaviť?
Čo ak so mnou niečo nie je v poriadku a nikdy nebudem
viesť normálny sexuálny život?
Rýchlo som žmurkala, aby som zastavila prúd sĺz. Nechcela
som plakať na verejnosti. Odmietala som to.
„Wellsy?“
Garrett vyšiel zo záchoda a len čo ma zbadal, zamračil sa.
„No tak,“ chytil ma za líce. „Čo sa stalo?“
„Nič,“ zamrmlala som.
„Klameš.“ Držal ma za bradu a palcom mi utrel stekajúcu
slzu. „Prečo plačeš?“
„Neplačem.“
„Wellsy, práve som ti zotrel slzu. To znamená, že plačeš.“
Zrazu zbledol. „Doriti. Niekto ťa obťažoval? Bol som preč len
pár minút. Strašne ma to...“
„Nie, neboj sa,“ skočila som mu do reči.
Garrett sa trochu uvoľnil. „Tak prečo si smutná?“
Preglgla som guču v hrdle. „Narazila som na svojho ex.“
„Och,“ vyplašil sa. „Na toho chalana, s ktorým si chodila
minulý rok?“
Prikývla som. „Bol so svojou novou priateľkou.“
„Doriti. To muselo byť trápne.“
„To hej.“ Nenávisť mnou prešla ako armáda malých mrav-
cov. „Mimochodom, je krásna. Fakt úžasná.“ Horkosť vo mne
zosilnela a napadla mi vnútornosti. Zaťala som zuby. „Stavím
sa, že má hodinové orgazmy a vášnivo pri tom kričí už budem.“
Garrett sa zatváril znepokojene. „Och. Hej. Okej. Tomu síce
nerozumiem, ale dobre.“
Nič nebolo dobre. Nebolo.
Ako som si niekedy mohla nahovárať, že zo mňa bude nor-
málna študentka na vysokej? Nie som normálna. Som zlome-
ná. Stále som sa presviedčala, že ma to nezničilo, ale zničilo.

185
Ten parchant mi neukradol len panenstvo, ukradol mi aj
schopnosť mať sex a cítiť potešenie ako zdravá žena.
Tak ako môžem mať niekedy zdravý vzťah? S Devonom,
s Justinom, s kýmkoľvek, keď nedokážem...
Prudko som Garrettovi odstrčila ruku. „Zabudni na to. Som
hlúpa.“ Zdvihla som bradu a zamierila k dverám. „Poďme,
chcem ďalší drink.“
„Hannah...“
„Chcem ďalší drink,“ odvrkla som a prerazila si cestu k baru.

186
 21
Garrett

Hannah bola na mol.

A nielen to. Odmietala ísť domov. Bola jedna hodina ráno
a párty sa presunula k nám domov. Nech som sa snažil ako-
koľvek, nedokázal som ju presvedčiť, že párty sa končí.
Dostať ju späť na intrák sa stalo hlavnou úlohou večera.
Obývačka bola plná hokejistov a zajačikov a na mojej škále
opitosti dosiahli všetci minimálne osmičku: na najlepšej ceste
zahodiť všetky zábrany a urobiť fakt veľké chyby.
Dean zaviedol vysmiatu Hannah doprostred obývačky
a obaja začali tancovať na pieseň Baby, I Like It Raw, vreštiacu
z reprákov.
Keď predtým spievala pieseň od Lady Gaga, nepohybovala
sa tak vyzývavo. Od disneyovskej Miley Cyrusovej prešla
k twerkujúcej Miley a bolo načase zastaviť to, kým sa z nej ne-
stane Miley z domáceho sexuálneho videa. Počkať, natočila
Miley domáce video? Dofrasa, jasné, že natočila.
Nabehol som k Hannah a Deanovi, odtiahol ich od seba
a položil Hannah dlaň na plece. „Musím sa s tebou porozprá-
vať,“ prekrikoval som hudbu.
Našpúlila pery. „Ja tancujem!“
„Tancujeme!“ vyštekol Dean.
Zagánil som naňho. „Tak tancuj s niekým iným.“

187
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Ako na zavolanie sa vedľa Deana objavila iná baba a stiahla
ho do náručia. Dean na Hannah okamžite zabudol, vďaka čo-
mu som ju mohol odtiahnuť z obývačky bez akýchkoľvek ďal-
ších námietok.
Chytil som ju za rameno a ťahal hore schodmi. Pustil som
ju až v bezpečí svojej izby. „Párty sa skončila,“ vyhlásil som.
„Ale ja sa bavím,“ zakňučala.
„Viem.“ Prekrížil som si ruky cez prsia. „Už si sa zabavila až-až.“
„Si ku mne zlý.“ S prehnaným vzdychom sa zvalila na po-
steľ. „Chce sa mi spať.“
Zaškeril som sa. „Zaveziem ťa na internát.“
„Nechcem ísť nikam.“ Roztiahla ruky a nohy a robila sne-
hových anjelov. „Tvoja posteľ je taká veľká a pohodlná.“
Zaklipkala viečkami a zavrela oči, z pier sa jej vydral ďalší
povzdych.
Upustil som od námietok. Od spánku ju delilo iba pár se-
kúnd. Bude lepšie, ak ju nechám vyspať a domov ju odveziem
až ráno. Keby po návrate na intrák náhodou chytila druhý dych,
nebol by som pri nej, aby som ju uchránil pred problémami.
„Fajn,“ prikývol som. „Zostaň tu a vyspi sa, Šípková ruženka.“
Odfrkla si. „To znamená, že ty si môj princ?“
„Presne tak.“ Zmizol som v kúpeľni a vyhrabal zo skrinky
ibuprofen. Nalial som vodu do pohára a vrátil sa do izby. Sa-
dol som si na peľasť a prinútil Hannah posadiť sa. „Uži tieto
tabletky a vypi celý pohár,“ nakázal som jej a vložil jej ich do
dlane. „Ver mi, zajtra mi poďakuješ.“
Hádzanie tabletiek do krku a pitie čistej vody nebolo pre
mňa nič nové. So spoluhráčmi to robievame často. Hlavne
Dean, ktorý dotiahol pitie na úplne nový level, a to nielen na
svoje narodky.
Hannah ma poslúchla a opäť sa zvalila na matrac.
„Dobré dievča.“
„Je mi teplo,“ zamrmlala. „Prečo je tu tak teplo?“

188
 Keď si začala poležiačky vyzliekať legínsy, takmer mi zastalo
srdce.
Látka sa jej zasekla na kolenách a Hannah hlasno nariekala.
„Garrett!“
Neubránil som sa smiechu. Prišlo mi jej ľúto, preto som jej
pomohol. Sťahoval som jej nohavice a usiloval sa nevšímať si
jej jemnú zamatovú pokožku.
„Nech sa páči,“ zachripel som. „Lepšie?“
„Mm-hmm.“ Chytila si tričko.
Panebože.
Odtrhol som z nej pohľad a prešiel k bielizníku pohľadať
niečo, v čom by mohla spať. Vybral som staré tričko, zhlboka
sa nadýchol a otočil sa k nej.
Tričko bolo fuč.
Našťastie, mala podprsenku.
Nanešťastie, bola čipkovaná, čierna a priesvitná a ponúkala
dokonalý výhľad na bradavky.
Nepozeraj sa. Je opitá.
Poslúchol som svoj vnútorný hlas a zakázal očiam putovať
po jej tele. A keďže by som jej nevyzliekol podprsenku bez to-
ho, aby som sa pri tom neurobil do gatí, pretiahol som jej trič-
ko cez hlavu a dúfal, že nie je jedna z tých báb, čo neznášajú
spať v podprsenke.
„Dnes som sa tak skvele zabavila,“ mrmlala Hannah spo-
kojne. „Vidíš? Viem sa zabávať, aj keď som nešťastná.“
Zamrzol som. „Čože?“
Neodpovedala. Holými nohami odkopla prikrývku a vliezla
pod ňu, otočila sa na bok a nečujne zavzdychala.
O pár sekúnd zaspala.
Keď som zhasol svetlo, ovládlo ma znepokojenie. Bola ne-
šťastná? Čo tým, dopekla, myslela?
Vykĺzol som z izby a potichu za sebou zavrel dvere. Jej slová
mi vírili v hlave, no nemal som šancu nad nimi popremýšľať,

189
pretože len čo som zišiel dolu, Logan s Deanom ma odtiahli
do kuchyne na ďalšiu rundu.
„Má narodky, kámo,“ dôvodil Logan, keď som sa pokúsil
namietať. „Musíš si dať panáka.“
Vzdal som sa a chytil poldecák. Všetci traja sme si štrngli
a kopli do seba whisky. Alkohol ma pálil v hrdle a zahrial mi
žalúdok. Nával horúčavy v tele som uvítal. Celú noc som bol...
mimo. Tá hlúpa pieseň. Jej slzy v bare. Ako zmätene som sa
pri nej cítil.
Bol som s nervami na konci, takže keď mi Logan nalial ďalší
poldecák, vôbec som nenamietal.
Po treťom som už vôbec nepremýšľal nad tým, aký som
zmätený.
Po štvrtom som nepremýšľal vôbec.

Bolo pol tretej ráno, keď som sa opitý konečne vytrepal na

poschodie. Párty sa už rozpustila. Zostal len Dean a jeho za-
jačikovia na gauči v hlúčiku nahých rúk a nôh. Tucker spal
v kuchyni na linke s prázdnou fľašou od piva v ruke. Logan sa
už dávnejšie vyparil s chutnou brunetkou do svojej izby. Keď
som okolo nej prechádzal, začul som vzdychy a stony, sved-
čiace o tom, že si dobre užíva.
Vošiel som do svojej potemnenej izby. Niekoľkokrát som
zažmurkal, kým som sa prispôsobil tme a zbadal kopček na
posteli. Bol som príliš unavený, aby som si umyl zuby a užil
prevenciu proti opici, tak som sa len vyzliekol do boxeriek
a vliezol k Hannah.
Snažil som sa byť tak potichu, ako sa dalo, no šuchot pap-
lóna ju zobudil. Tlmene vzdychla, otočila sa a na nahej hrudi
mi pristála jej teplá ruka.
Stuhol som. Teda moja hruď. Dolu som bol mäkký ako pu-
ding. To so mnou robí whisky, čo je dosť naprd, keď vezmeme

190
do úvahy, že som mal len päť panákov. Ja a alkohol sme fakt
neboli kamoši.
Aj keby som chcel Hannah zneužiť, bol som úplne nepou-
žiteľný. Na niečo také odpudivé som však nechcel ani pomys-
lieť, pretože ja by som Hannah nikdy nezneužil. Radšej by som
si odrezal vtáka, ako by som mal niekoho nútiť do sexu.
Očividne som však nebol jediný v mojej posteli s postran-
nými myšlienkami.
Na pleci mi pristáli jemné pery. Zrýchlil sa mi tep.
„Hannah...“ oslovil som ju ostražito.
Nastalo ticho. Sčasti som si želal, aby spala, no vzápätí za-
hmkala. Jej hrdelný hlas znel sexi ako šľak.
Perami mi zablúdila z pleca na krk a našla to dráždivé mies-
to, z ktorého mi vyšľahol blesk horúčavy priamo do gúľ. Vták
mi možno nefungoval, ako by mal, to však neznamenalo, že
som sa nevzrušil. Obrovské vzrušenie, ktoré vo mne vyvolá-
vala Hannah lačne sa pasúca na mojom krku, sa nedalo ani
pomenovať.
Potlačil som vzdych a chytil ju za plece. „Toto nechceš robiť.“
„Mýliš sa. Určite to chcem.“
Zadržiavaný vzdych sa mi vydral z hrude vo chvíli, keď si na
mňa obkročmo sadla. Naklonila sa dopredu a jej vlasy ma po-
šteklili na kľúčnej kosti.
Srdce mi divoko bilo.
„Prestaň to komplikovať,“ povedala.
Potom ma pobozkala.
Dopekla.
Musel som ju zastaviť. Fakt som musel. Bola však taká teplá
a jemná a tak krásne voňala, že som nedokázal premýšľať. Dy-
chtivo pohybovala ústami a ja som jej bozky opätoval. Zovrel
som ju okolo pása a hladil ju po chrbte, kým sa naše pery zlie-
vali do seba. Chutila ako piña colada a vydávala najsexi zvuky.
Sala mi jazyk, akoby nemala nikdy dosť.

191
 „Hannah,“ zamrmlal som jej do lačných úst. „Nemôžeme.“
Oblizla mi spodnú peru a hryzla mi do nej dosť silno na to,
aby som zavrčal. Doriti. Doriti. Doriti. Doriti. Musel som za-
staviť rozbehnutý vlak túžby, skôr než už nebude cesty späť.
„Zbožňujem tvoju hruď,“ povedala a, pre zmilovanie Božie,
začala sa mi trieť prsami o brucho. Cez tenké tričko som cítil
jej bradavky.
Chcel som jej to idiotské tričko vyzliecť. Chcel som si tie
stvrdnuté bradavky vložiť do úst a sať. Ale nemohol som. Ne-
smel som.
„Nie.“ Vnoril som jej dlaň do vlasov. „Nemôžeme to urobiť.
Nie dnes.“
„Ale ja chcem,“ zašepkala. „Veľmi ťa chcem.“
Práve povedala to, čo chce počuť každý chlap – veľmi ťa
chcem –, bola však opitá a ja som jej to nemohol dovoliť.
Jazykom mi krúžila okolo ušného lalôčika a vtom mi panva
vyskočila dohora. Kriste. Chcel som byť v nej.
Vyžadovalo si nadľudské schopnosti odtiahnuť ju od seba.
Protestne zakňučala, no keď som ju jemne pohladil po líci,
kňučanie sa zmenilo na šťastný povzdych.
„Nemôžeme to urobiť,“ zachripel som. „Verila si mi, že na
teba dám pozor, pamätáš? Tak na teba dávam pozor.“
V tme som jej výraz nevidel, no jej och znelo prekvapene.
Potom sa prisunula a ja som znervóznel. Bol som pripravený
znovu protestovať, no ona sa ku mne pritúlila a položila si mi
hlavu na hruď. „Okej, dobrú noc.“
Okej? Dobrú noc?
To si fakt myslela, že po tomto zaspím?
Ona však nemyslela vôbec. Kdeže, znovu stuhla ako drevo
a dychom ma šteklila na bradavkách. Potlačil som povzdych
a zavrel oči. Zo všetkých síl som sa usiloval nevšímať si túžbu
v rozkroku.
Trvalo veľmi dlho, kým som zaspal.

192
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 22
Hannah

Za dva týždne to bolo už druhý raz, čo som sa zobudila v Gar-

rettovom náručí. Až na to, že tentoraz... som v ňom chcela
byť.
Minulú noc som zaznamenala niekoľko prevratných zážit-
kov. Pila som na verejnosti bez záchvatu paniky. Bola som do-
nútená priznať, že znásilnenie ma poznačilo viac, než som si
pripúšťala.
A uvedomila som si, že Garrett predstavuje odpoveď na
všetky moje problémy.
Môj pokus o zvádzanie sa síce neskončil úspešne, no nie
pre nedostatok túžby z jeho strany. Viem presne, čo mu vírilo
hlavou: Hannah je opitá, vôbec nepremýšľa.
Ale mýlil sa.
Veľmi dobre som vedela, čo robím. Pobozkala som ho, pre-
tože som to chcela. Vyspala by som sa s ním, pretože som to
chcela.
A teraz, za denného svetla, som to chcela tiež. Stretnutie
s Devonom vo mne vyvolalo strach a neistotu. Pýtala som sa
seba, čo sa stane, keď si začnem s Justinom. Premýšľala som
nad tým, či nezažijem ešte väčšie sklamanie a smútok.
Nech už to znie akokoľvek šialene, testovacia jazda s Gar-
rettom by možno pomohla vyriešiť môj problém. Sám to po-

193
vedal – s dievčatami nechodí, iba s nimi spí. Neexistovalo ri-
ziko, že sa do mňa zaľúbi a bude sa dožadovať vzťahu. A mu-
sela som uznať, že chémia medzi nami fungovala. Dosť na to,
aby sme inšpirovali r’n’b pieseň.
Bolo by to skvelé. Mohla by som s ním spať bez toho, aby
ma tlačil do vzťahu. S Devonom sa moje problémy so sexom
ešte znásobili, pretože sa miešal s láskou.
S Garrettom by to mohlo byť len o sexe. Mohla by som sa
pokúsiť pozliepať kúsky svojej sexuality a nemusela sa obávať,
že sklamem niekoho, koho ľúbim.
Najprv som však potrebovala, aby s tým súhlasil.
„Garrett,“ zamrmlala som.
Ani sa nepohol.
Prisunula som sa k nemu a štuchla ho do brady. Viečka sa
mu zachveli, no nezobudil sa.
„Garrett,“ zopakovala som.
„Mmmmfhrhghd?“
To brblanie ma rozosmialo. Naklonila som sa a pritisla mu
pery na ústa.
Prudko otvoril oči.
„Ránko,“ pozdravila som ho nevinne.
Rýchlo zamrkal. „Snívalo sa mi to alebo si ma práve poboz-
kala?“ opýtal sa ospalo.
„Nesnívalo.“
Pohľad mu zahmlil zmätok, no zároveň sa postupne pre-
beral. „Prečo?“
„Lebo som to tak cítila.“ Posadila som sa a zhlboka sa na-
dýchla. „Si na sto percent prebudený? Potrebujem sa ťa spýtať
na niečo dôležité.“
Zazíval a sadol si. Paplón mu skĺzol na pás a odhalil nahú
hruď. Vyschlo mi v ústach. Bol vyrysovaný ako socha Dávida.
Tvrdé svaly, žiarivá pokožka a číročistá mužnosť.
„Čo sa deje?“ zachripel.

194
 Zúfalstvu a úbohosti sa určite nevyhnem, tak som to jed-
noducho vyslovila a nechala slová visieť vo vzduchu.
„Vyspíš sa so mnou?“
Po tej najdlhšej pauze, akú si viete predstaviť, Garrett zvraš-
til čelo. „Teraz?“
Napriek hanbe, ktorá mi zvierala žalúdok, som sa neubrá-
nila smiechu. „Ehm, nie. Teraz nie.“ Asi som samoľúba, ale ne-
chcela som sex skôr, ako si umyjem zuby, učešem sa a oholím
si intímne partie. „Ale možno dnes večer?“
Na tvári sa mu striedali výrazy ako na kolese šťastia. Prechá-
dzal od šokovaného cez nedôverčivý, zmätený, zaujatý až po
podozrievavý. „Asi žartuješ, ale neviem, kam tým smeruješ.“
„Nežartujem.“ Zadívala som sa mu priamo do očí. „Chcem,
aby si sa so mnou vyspal.“ Okej, znelo to hrozne. „Teda, ja
chcem sex s tebou. Chcem, aby sme spolu sexovali.“
Myklo mu kútikmi.
Skvelé. Potláčal smiech.
„Ešte si opitá?“ opýtal sa. „Lebo ak si, sľubujem, že budem
džentlmen a budem sa tváriť, že sme sa na túto tému nikdy
nerozprávali.“
„Nie som opitá. Myslím to vážne,“ mykla som plecom.
„Chceš to alebo nie?“
Garrett na mňa zízal.
„No?“ súrila som ho.
Stiahol tmavé obočie. Očividne nemal ani páru, čo si počať.
„Je to jednoduchá otázka. Áno či nie, Garrett?“
„Jednoduchá?“ vybuchol. „Žartuješ? Na tom nie je nič jed-
noduché.“ Prehrabol si vlasy. „Zabudla si na to, čo si mi pove-
dala na Maxwellovej párty? Ten bozk nič neznamenal, sme
len kamoši, bla-bla-bla.“
„Nepovedala som bla-bla,“ zavrčala som.
„Ale to ostatné si povedala.“ Zaťal zuby. „Dopekla, čo sa od-
vtedy zmenilo?“

195
 Preglgla som. „Neviem. Proste som zmenila názor.“
„Prečo?“
„Preto.“ Začínala som sa hnevať. „Záleží na tom? Odkedy sa
chalani zaujímajú o to, aký ma dievča motív, keď sa chce vy-
zliecť?“
„Odkedy ty nie si typ dievčaťa, ktoré sa chce vyzliecť!“ vy-
hŕkol.
Zaťala som zuby. „Garrett, nie som panna.“
„Ale nie si ani zajačik.“
„To znamená, že nemôžem spať s chalanom, ktorý ma pri-
ťahuje?“
Zaboril si do vlasov obe ruky a vyzeral rovnako naštvane
ako ja. Potom sa nadýchol, pomaly vydýchol a pozrel sa mi
do očí. „Okej. Verím, že ťa priťahujem. Po prvé, koho nepriťa-
hujem? Po druhé, keď ti strčím jazyk do krku, vzdycháš ako
najatá.“
„Nevzdychám,“ odsekla som.
„Dohodnime sa, že sa nedohodneme.“ Prekrížil si tie mužné
ruky cez mužnú hruď. „No neverím, že si prešla zázračnou
premenou a zrazu chceš na mňa skočiť a vysexovať zo mňa
dušu. Len tak, pre zábavu.“ Zamyslene naklonil hlavu. „Tak
o čo ide? Chceš späť svojho bývalého alebo čo? Chceš, aby Lá-
mač sŕdc znova žiarlil?“
„Nie,“ odvetila som. „Len som...“ Premáhalo ma zúfalstvo.
„Len to chcem urobiť, dobre? Chcem urobiť teba.“
Zatváril sa pobavene a nahnevane. „Prečo?“ opýtal sa znova.
„Lebo to chcem, dofrasa. Prečo za tým musí byť nejaký
hlboký, filozofický dôvod?“ No videla som mu na tvári, že som
ho nepresvedčila, a bola som dosť múdra na to, aby som si
priznala prehru. „Vieš čo? Zabudni na to. Zabudni, že som ťa
požiadala...“
Zdrapil ma za ruku, skôr než som stihla vyskočiť z postele.
„Wellsy, dopekla, o čo ide?“

196
 Záujem v jeho očiach ma zranil viac než odmietnutie. Do-
slova som ho prosíkala o sex a on akoby sa o mňa strachoval.
Bože, nedokázala som ani dať chlapovi návrh.
„Zabudni na to,“ zopakovala som.
„Nie.“
Keď si ma stiahol do lona, zakňučala som.
„Už sa o tom nebudeme rozprávať,“ protestovala som a bo-
jovala s ním.
Chytil ma za pás. „Budeme.“
Sivými očami mi skúmal tvár. Ponižovalo ma, že sa mi do
očí nahrnuli slzy.
„Čo sa deje?“ zachripel. „Povedz mi, o čo ide, a ja sa pokú-
sim ti pomôcť.“
Hystericky som sa zasmiala. „To sotva! Práve som ťa o po-
moc požiadala a ty si ma odmietol!“
Tváril sa ešte rozpačitejšie než predtým. „Hannah, nepožia-
dala si ma o pomoc. Požiadala si ma o to, aby som ťa vyšukal.“
„To je presne to isté,“ odsekla som.
„Pre zmilovanie Božie, nemám poňatia, o čom točíš!“ Po-
maly sa nadýchol, akoby sa upokojoval. „Prisámbohu, ak mi
hneď nepovieš, čo to splietaš, bude zle.“
Zúfala som si. Kiežby som radšej ani neotvorila ústa. Mala
som vykĺznuť z izby, ešte kým spal, a tváriť sa, že som sa naňho
v noci nevrhala.
Vtom sa Garrett načiahol a tak nežne ma pohladil po bra-
de, až sa vo mne niečo zlomilo.
Roztrasene som vydýchla. „Som zničená a chcem, aby si
ma opravil.“
Vyplašene vytreštil oči. „Stále.... nechápem.“
Takmer nik nevie o tom, čo sa mi stalo. Samozrejme, veď
nechodím po ulici a nehovorím o znásilnení každému, koho
stretnem. Musím človeku dôverovať, aby som sa mu s niečím
takým významným zverila.

197
 Keby mi pred dvomi týždňami niekto povedal, že sa Gar-
rettovi Grahamovi zverím s najtraumatickejším zážitkom svoj-
ho života, pocikala by som sa od smiechu.
A práve som sa na to chystala.
„Na Beauovej párty som ti klamala,“ priznala som.
Spustil ruku, no neodtŕhal odo mňa pohľad. „Okej...“
„Na strednej nezdrogovali nijakú moju kamošku.“ Zovrelo
mi hrdlo. „Ale mňa.“
Garrett stuhol. „Čože?“
„Keď som mala pätnásť, jeden chalan z našej školy ma na-
drogoval.“ Preglgla som kyselinu, ktorá sa mi tlačila hore hrd-
lom. „A znásilnil ma.“
Šokovane výdychol. Hoci mlčal, jasne som videla, ako silno
zaťal zuby. V očiach sa mu nahnevane zablyslo.
„Bolo to... to... doriti. Určite si vieš predstaviť, aké to bolo
hrozné.“ Znovu som preglgla. „Ale... prosím, neľutuj ma. Bolo
to strašné a zničilo ma to, ale dostala som sa z toho. Nebojím
sa mužov ani nie som naštvaná na celý svet.“
Garrett stále mlčal. No taký zúrivý výraz som uňho ešte ne-
videla.
„Hodila som to za seba. Naozaj. Ale niečo sa vo mne zlo-
milo. Nedokážem... nedokážem... veď vieš.“ Líca mi tak horeli,
až som sa bála, že dostanem úpal.
Keď nakoniec prehovoril, hlas mal tichý a utrápený. „Nie,
neviem.“
Už som mu to prezradila, tak som sa rozhodla pokračovať
až do konca. „Nedokážem s mužom dosiahnuť orgazmus.“
Garrett preglgol. „Och.“
Zovrela som pery a potláčala hanbu. „Napadlo mi, že keby
sme my dvaja... keby sme... veď vieš, to spolu skúsili, možno
by som bola schopná... neviem... preprogramovať si telo, aby...
hm, reagovalo.“
Panebože. Ani som si neuvedomila, čo hovorím, a tvár mi

198
zahorela. Znelo to tak úboho. Klesla som na úplné dno a roz-
plakala sa.
Chcela som sa ovládnuť a vymaniť z Garrettovho náručia,
no stisol ma ešte silnejšie a druhou rukou mi vošiel do vlasov.
Zaborila som si tvár do jeho krku a triasla sa. Po tvári sa mi
liali potoky sĺz.
„No tak, neplač,“ tíšil ma. „Láme mi srdce, keď ťa počujem
plakať.“
No ja som nedokázala prestať. Lapala som dych a chvela
sa mu v náručí. On ma hladil a vydával upokojujúce zvuky, pri
ktorých sa mi chcelo plakať ešte viac.
„Som zničená.“
Môj hlas tlmil jeho krk, ale jeho som zreteľne počula. „Zlat-
ko, nie si zničená. Neboj sa.“
„Tak mi pomôž dokázať to,“ zašepkala som. „Prosím.“
Jemne mi nadvihol hlavu, a keď sa nám stretli pohľady, ro-
zoznávala som v jeho očiach úprimnosť.
„Dobre,“ zašepkal. Potom dlho, roztrasene vydýchol. „Po-
môžem ti.“

199
 23
Garrett

Polovica chalanov v posilke mala opicu ako ďas. No ja som

prekvapujúco medzi nich nepatril. Odhalenie dnešného rána
prekonalo bolesť hlavy či nevoľnosť.
Hannah bola znásilnená.
Tieto tri slová mi bežali hlavou, odkedy som ju vysadil pred
intrákom. A vždy keď sa objavili, prešla mnou zúrivosť ako
nákladný vlak. Sakra, kiežby mi povedala jeho meno, telefón-
ne číslo a adresu.
Na druhej strane, asi bolo lepšie, že mi to nepovedala, inak
by som teraz sedel v aute pripravený spáchať vraždu.
No nech už to bol ktokoľvek, dúfal som, že za to, čo spravil
Hannah, už zaplatil. Alebo skôr je už po ňom.
„Ešte dvakrát.“ Ležal som na lavičke a Logan sa nado mnou
skláňal. „No tak, kámo. Neflákaj sa.“
Vydýchol som a omotal prsty okolo tyčky na činke. Využil
som svoj hnev, aby som ju vytlačil nad hlavu. Dokončil som
poslednú sériu opakovaní, položil činku na držiak a natiahol
ruku. Logan ma zdvihol na nohy a vymenili sme si miesta.
Kriste, potreboval som sa pozbierať. Ešteže sme netrénovali
na ľade, lebo som aj takmer zabudol korčuľovať.
Hannah bola znásilnená.
A teraz chcela so mnou spať.

200
 Nie, chcela, aby som ju napravil.
Panebože. Prečo som s tým súhlasil? Túžil som po nej už
od toho bozku, ale nie takto. Nie ako sexuálny experiment.
Nie, keď by som mal byť pod tlakom, aby... čo? Aby sa jej to
páčilo? Aby som ju nesklamal?
„Môžeš,“ ozval sa Loganov posmešný hlas.
Odohnal som myšlienky a uvedomil si, že s vystretými ru-
kami čaká, kedy mu podám činku.
Nadýchol som sa a prinútil sa sústrediť na to, aby som ne-
zabil Logana činkou len pre svoju posadnutosť Hannah.
„Jedujem sa na teba,“ začal. Priložil si činku k hrudi a so za-
bručaním ju zdvihol.
„Čo som zas urobil?“ vzdychol som.
„Tvrdil si, že o Wellsy nemáš záujem.“
Zovrelo mi hrudník, no tváril som sa, že ma nezmiatol,
a ďalej som mu počítal opakovania. „Nemal som, aspoň nie
vtedy, keď sme sa o tom rozprávali.“
Logan zahučal s každým zdvihnutím činky. Obaja sme dví-
hali o deväť kíl menej než obyčajne, pretože po prehýrenej no-
ci ani jeden z nás nefungoval na sto percent.
„Takže čo, teraz o ňu máš záujem?“
Preglgol som. „Hej. Asi mám.“
Logan už nič nepovedal. Nastavil som ruky popod činku
a čakal, kedy docvičí.
Pozrel som sa na hodinky nad dverami. Bolo takmer päť. Han-
nah končí v práci o desiatej a potom mala prísť rovno ku mne.
Aby sme sa spolu vyspali.
Tlak v žalúdku silnel, až sa premenil na obrovský uzol. Ne-
mal som ani poňatia, či to zvládnem. Desilo ma, že urobím
niečo zle. Že ju zraním.
„Neprekvapuje ma, že si zmenil názor,“ povedal Logan na-
koniec, keď sme si znovu menili miesta. „Je skvelá. Viem to
od chvíle, čo som ju spoznal.“

201
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Áno, Hannah bola skvelá. Aj krásna, múdra a zábavná.
A nebola zničená.
Keď som sa sústredil na poslednú myšlienku, uzol v žalúdku
povolil. Preto som súhlasil, že sa s ňou vyspím. Lebo nech už sa
jej stalo čokoľvek, nech už má hocikoľko jaziev, bol som presved-
čený, že Hannah Wellsová nebola zničená. Bola prisilná na to,
aby ju hocikto – najmä nie nejaký idiotský násilník – mohol zničiť.
Nie, chýbala jej len schopnosť dôverovať iným a trochu se-
bavdomia. Potrebovala len niekoho, kto... ju bude viesť, aby
verila v lepší svet.
Doriti. Dokážem to ja? Nepoznal som žiadne pravidlá se-
xovania s obeťou znásilnenia.
„Vlastne, nie som až taký naštvaný,“ povedal Logan.
Pousmial som sa. „Ďakujem.“
Aj sa zaškeril. „Ale trvám na výnimke v našej bratskej do-
hode, že s ňou nemôžem chodiť, keď sa rozídete.“
Stuhli mi prsty. Doriti. Pri predstave, ako to Logan robí
s Hannah, by som najradšej hodil činku cez celú posilku. Zá-
roveň som si však uvedomil, že Hannah by s Loganom nikdy
nechodila, hlavne po tom, čo som sa o nej dozvedel.
Tak som len mykol plecom a povedal: „Výnimka prijatá.“
„Dobre. A teraz ti pridám päť kíl, pretože, fakt, G, my máme
na viac.“
Ďalších tridsať minút zbehlo ako voda. Keď sa chalani vy-
brali do spŕch, miestnosť sa vyprázdnila, iba Vtáčik sa ešte
zdvíhal na hrazde, tak som sa vybral k nemu.
„Ahoj, kámo, máš sekundu?“ zvolal som naňho. Utrel som
si spotené čelo do uteráka.
Spustil sa z hrazdy, pristál na modrej gymnastickej podlož-
ke a vzal si uterák. „Jasné. O čo ide?“
Zaváhal som. Hokejisti zvyčajne nevedú babské rečičky.
Skôr si len tak pre zábavu nadávame, málokedy zabŕdneme
do vážnych tém.

202
 Jake „Vtáčik“ Berderon bol výnimka, potvrdzujúca pravidlo.
Bol to typ vysokého, citovo založeného štvrtáka, ku ktorému
si prídete po radu, ktorému zavoláte, keď ste v zápche, na kto-
rého sa spoľahnete, že vám pomôže. Keď v minulej sezóne
odišli štvrtáci a riešila sa nominácia na kapitána, povedal som
mu, že ak chce, stiahnem sa. Hneď ma zrušil. Motivačné reči
mu vraj vôbec nejdú a radšej bude korčuľovať, ako viesť, no
aj tak som niekde hlboko vnútri vedel, že náš skutočný vodca
je Vtáčik. Lepšieho chlapa ako on by ste nenašli. Skutočne.
Hodil som pohľad na dvere a stíšil hlas. „Ale zostane to me-
dzi nami, dobre?“
Nadvihol kútiky úst. „Kámo, keby si vedel, koľko tajomstiev
sa ukrýva v tejto veľkej lebke, zošalel by si. Ver mi, viem držať
jazyk za zubami.“
Spustil som sa na drevenú lavičku pri stene a položil si ru-
ky na kolená. Nevedel som, ako začať, no pravdu som mu
nemohol povedať. Právo podeliť sa o to s niekým mala len
Hannah.
„Spal si niekedy s pannou?“ opýtal som sa.
Zažmurkal. „Och. Okej. No, áno. Spal.“ Vtáčik si ku mne pri-
sadol. „Zostane to len medzi nami?“
„Samozrejme.“
„Nat bola panna, keď sme sa spoznali.“ Nat je prezývka Na-
talie, s ktorou chodil od prvého ročníka. Tí dvaja tvorili pár,
na ktorom sa každý smeje, že je strašne zaláskovaný, no záro-
veň im ich vzťah každý závidí.
Musel som sa opýtať: „Aj ty?“
Zaškeril sa. „Nieee. Ja som odložil svoje panictvo už v pät-
nástich.“
Pätnásť. Toľko mala Hannah, keď... zrazu mi napadlo, či to
bol jej prvý raz, a od zdesenia mi zovrelo hrdlo. Kriste. Prísť
o panenstvo je pre baby veľká vec – nevedel som si predstaviť,
aké to je, keď jej ho niekto vezme násilím.

203
 „Prečo? Máš rande so sexi pannou?“ doberal si ma Vtáčik.
„Niečo také.“ Bolo mi jasné, že keď včera videl so mnou
Hannah, spočíta si dve a dve, ale nebál som sa, že by to nie-
komu vytáral.
Príbeh o panne bol bezpečnejší než o obeti znásilnenia.
Lebo sex s pannou sa nemôže veľmi líšiť od sexu so znásilne-
nou. V oboch prípadoch treba byť trpezlivý a rešpektovať ju,
no nie?
„Takže, čo si pre Nat prvý raz urobil?“ opýtal som sa zahan-
bene.
„Úprimne? Len som sa snažil, aby sa cítila pohodlne.“ Vtáčik
mykol plecami. „Nie je na také somariny, ako sú kvety, sviečky
a lupienky ruží na posteli. Nechcela, aby sme z toho robili veľ-
kú vedu.“ Ďalšie myknutie plecom. „Niektoré baby to však
chcú. Takže v tvojom prípade si myslím, že by si mal popre-
mýšľať o tom, aký typ dievčaťa to je. Skromná alebo megaro-
mantička.“
Premýšľal som o Hannah a o tlaku, pod ktorým je preto, aby
bola „normálna“ – ktorý je pravdepodobne miliónkrát horší
než tlak, pod ktorým som sa práve ocitol ja –, a okamžite som
poznal odpoveď.
„Určite skromná. Sviečky a lupienky ruží by ju skôr zner-
vóznili.“
Vtáčik naklonil hlavu. „Tak choď na to pomaly a uisti sa, že sa
cíti pohodlne. To je jediná rada, ktorú ti môžem dať.“ Odmlčal
sa. „A dlhá predohra, kámo. Pipky to potrebujú. Chápeš?“
Zachichotal som sa. „Áno, pane.“
„Ešte nejaké otázky? Smrdím ako tchor, musím ísť do
sprchy.“
„Nieee. To je všetko. Vďaka, kámo.“
Vtáčik ma potľapkal po pleci a vstal. „No priveľmi sa pre to
nestresuj. Sex má byť zábava, veď vieš.“ Žmurkol na mňa a od-
kráčal do šatne.

204
 Nestresuj sa? Ježiši, ako by som sa mohol nestresovať?
V panike som zavzdychal. Ešteže ma nikto nepočul.
Nech sa cíti pohodlne. Choď na to pomaly. Dlhá predohra. Ne-
stresuj sa.
Okej. To zvládnem.
Aspoň som v to dúfal.

205
 24
Hannah

Cestou ku Garrettovi som sa od nervozity trikrát takmer po-

vracala, no ovládla som sa, pretože som šoférovala auto Tracy,
a rozhodne som nemienila platiť za tepovanie vývratkov.
Z päťhodinovej šichty u Delly som si nepamätala ani se-
kundu. Ani z hodinovej skúšky s Cassom, ktorá bola pred ňou.
Ani to, ako som sa dostala z jedného miesta na druhé. Odkedy
som ráno vyšla z Garrettovej izby, fungovala som na autopi-
lota a každá moja myšlienka sa sústredila na dnešný večer.
Spomenula som, aká som bola nervózna?
Nemala by som byť. Išlo len o sex. Sex s chalanom, ktorý
ma priťahuje, ktorého mám rada a dôverujem mu.
Ruky sa mi nemali tak triasť a srdce mi nemalo biť tak rých-
lo. Nervozita sa miešala so vzrušením. S očakávaním. Dokonca
som mala pod uniformou čašníčky podprsenku a nohavičky
z rovnakej súpravy. Hej, viete, že bude sex, keď máte na sebe
sexi bielizeň a pokožku máte hladkú a pripravenú na dotyky.
Garrettovi spolubývajúci neboli doma. Jedine, že by zaliezli
do svojich izieb. Ale to sotva, keďže na chodbe vedúcej do Gar-
rettovej izby vládlo úplné ticho.
Ktovie, či ich Garrett nepožiadal, aby vypadli. Hádam nie,
lebo... nuž, lebo by to priam kričalo, že dnes na seba skočíme.
„Ahoj,“ pozdravil ma.

206
 Moje srdce urobilo nervózny kotrmelec aj nadšené salto
naraz. Jeho výzor prezrádzal, že na dnešný večer sa pripravo-
val tiež. Vlasy mal ešte vlhké a tvár dohladka oholenú. Zadí-
vala som sa na jeho čierne tepláky a priliehavé sivé tielko a po-
tom na svoju nápadnú uniformu. Celý deň som panikárila
a zabudla som si vziať veci na prezlečenie.
No aj tak by som ich na sebe nemala dlho.
„Ahoj.“ Preglgla som. „Tak... ako to chceš urobiť? Mám sa
vyzliecť?“ Odmlčala som sa a vtedy mi niečo napadlo. „Ne-
opováž sa ma žiadať o striptíz, už aj tak som dosť nervózna
a v takom stave sa na sexi tance nezmôžem.“
Garrett vybuchol do smiechu. „Wellsy, nemáš ani potuchy,
ako navodiť náladu, však?“
Nešťastne som zabedákala. „Ja viem. Som len... nervózna,“
zopakovala som. Nadýchla som sa a utrela si spotené dlane
do trička. „Mohli by sme začať? Stojíš tu a pozeráš sa na mňa
a to ma desí.“
Tlmene sa zachechtal a pristúpil ku mne. Chytil mi líca do
dlaní. „Po prvé, uvoľni sa. Nemáš byť z čoho nervózna. Po
druhé, neočakával som ani od teba nechcem striptíz.“ Za-
žmurkal na mňa. „Aspoň dnes nie. A po tretie, nezačneme
hneď teraz.“
Zaplavilo ma sklamanie. „Nie?“
Garrett mi hodil to isté tričko, v ktorom som uňho spala.
„Choď si prezliecť tú uniformu z Pomády a daj si toto. Ja za-
pnem ďalšie DVD.“ Prešiel k telke a chytil DVD Perníkového
tatka.
„Ty chceš pozerať telku?“ začudovala som sa.
„Hej.“
Otvorila som ústa. A hneď ich aj zavrela. Pochopila som,
o čo mu ide, a veľmi som to ocenila.
Chcel, aby som sa uvoľnila.
Fungovalo to.

207
 Zmizla som v kúpeľni, aby som sa prezliekla, a zanedlho
som si sadla na posteľ vedľa Garretta. Okamžite ma objal
a pritiahol si ma. Známa mužná vôňa ma upokojila.
„Pripravená?“ opýtal sa s ovládačom v ruke.
Usmiala som sa. „Hej.“
Na obrazovke sa objavil seriál a ja som si oprela hlavu o je-
ho plece. Tak ako minule, keď sme spolu pozerali, ani jeden
z nás toho veľa nenahovoril. Ja som si iba pár ráz vzdychla
a on občas predpovedal dej. Na rozdiel od minulého pozera-
nia telky som však tentoraz dávala pozor len napoly. Garrett
ma celý čas jemne hladil po pleci, preto bolo neuveriteľne ťaž-
ké sústrediť sa na seriál.
Asi v polovici dielu sa ku mne naklonil a pobozkal ma na krk.
Nič som nepovedala, len som mimovoľne vzdychla. Na
mieste, kde sa ma dotkli jeho pery, mi naskočili zimomriavky,
a keď mi na nahé stehno položil veľkú dlaň, pokožku mi za-
plavila horúčava.
„Čo to robíš?“ zamrmlala som.
Perami mi blúdil po krku. „Náladu.“ Hryzol mi do ušného
lalôčika. „Na rozdiel od niekoho, ja viem, ako sa to robí.“
Vyplazila som naňho jazyk, aj keď ma nemohol vidieť. Príliš
ho zamestnávalo mučenie ústami. Na hrdlo mi dopadali vlhké
bozky.
Hlboko vo mne rástlo vzrušenie, šírilo sa mi do tela a pre-
búdzalo všetky erotogénne zóny. Po každom bozku na krk som
sa zachvela od rozkoše. Keď ma jazykom pošteklil na sánke,
otočila som hlavu a pery sa nám stretli v tom najsexi bozku.
Garrettove bozky sa mi páčl. Neboli uslintané a uponáhľa-
né, ale šikovné, pomalé a neskutočne úžasné. Lenivo a dráž-
divo sa mi trel perami o ústa a jazykom mi vchádzal do úst
a ustupoval. Naklonila som hlavu, aby som bozk prehĺbila.
Chuťové poháriky mi zasiahla mentolová chuť a zastonala
som. On mužne zavrčal, až mi stiahlo žalúdok.

208
 Ústa odo mňa neodtrhol ani vtedy, keď ma jemne uložil na
chrbát a ľahol si vedľa mňa. Teplou rukou mi cez tričko chytil
prsník. Od blesku vzrušenia som zapišťala.
„Povedz mi, ak na to pôjdem prirýchlo.“ Dychom ma po-
šteklil na perách a vkĺzol mi medzi ne jazykom.
Útočil mi na všetky zmysly. Bozkával ma, stískal mi prsník,
jemne mi palcom šúchal bradavku a všetko, čo robil, bolo také
príjemné, že som nevedela, na čo sa mám sústrediť.
Keď mi dlaňou skĺzol po tele, tep sa mi úplne zbláznil.
Pri leme trička zaváhal, potom zachripel a vkĺzol podeň.
Keď mi zašiel medzi stehná, zadržala som dych.
A keď sa mi cez nohavičky dotkol klitorisu, zakňučala som.
Garrett stuhol. „Mám prestať?“
„Preboha, nie. Pokračuj.“
Tlmene sa zachechtal a znova pohol rukou. A keď som sa
nazdávala, že lepšie to už ani nemôže byť, dokázal mi pravý
opak. Odsunul kúsok látky a pritlačil mi ukazovák priamo na
klitoris.
Panva sa mi samovoľne nadvihla, akoby ma zasiahol blesk.
„Óóóch. Pokračuj.“
Krúžil mi prstom po citlivom výbežku, jemne, ale dôkladne,
potom skĺzol nižšie a okúsil vlhkosť, ktorá mi zmáčala noha-
vičky.
Zo stonu, ktorý mu vyšiel z úst, mi prebehol mráz po
chrbte. „Och, doriti. Si taká vlhká.“
Bola som. Naozaj. Napätie v rozkroku sa mi stupňovalo,
pulzovalo a vlny rozkoše sa mi preháňali celým telom. Nad-
chádzajúci orgazmus ma prekvapil. S mužom som sa k nemu
ešte nikdy tak nepriblížila, no moju pozornosť upútala tvrdá
špička, ktorá ma tlačila do boku. Pocit z Garrettovej erekcie
bol taký erotický, že som už nedokázala triezvo premýšľať.
Zúfalo som sa ho chcela dotýkať a ruky sa mi rozhýbali ako
posadnuté. Vkĺzla som mu nimi do boxeriek.

209
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Len čo som narazila na jeho penis, padla mi sánka.
„Panebože, ty si zo mňa uťahuješ!“
Vydesil sa. „Čo sa deje?“
„Berieš rastový hormón, či čo?“ Zaklonila som hlavu a za-
háňala nervozitu. „Toto mužské monštrum sa do mňa v žiad-
nom prípade nezmestí!“
Garrett okamžite sklonil hlavu a rozochvel sa. Najprv som
si myslela, že sa naštval. Alebo dokonca plače. Až po chvíli som
si uvedomila, čo sa deje. On sa smial.
Hystericky sa smial.
Široký chrbát sa mu otriasal tak mocne, až matrac pod na-
mi vibroval. Pomedzi hlasné výbuchy smiechu sa mu podarilo
vysúkať : „Mužské monštrum?“
„Prestaň. Myslím to vážne,“ trvala som na svojom. „Možno
mám veľké prsia a chutný zadok, ale vidíš tie boky? Úzke! To
znamená, že aj moja ženská rúrka...“
Zaskuvíňal. „Ženská rúrka?“
„... je takisto úzka. Roztrhneš ma na dvoje.“
Zdvihol hlavu, v očiach sa mu leskli slzy od smiechu. „To je
to najmilšie, čo mi kedy dievča povedalo,“ vydralo sa z neho.
„Na tom nie je nič smiešne.“
Ešte stále sa rehotal ako blázon. „Veru je.“
„Vieš čo? Končíme. Práve si mi pokazil náladu.“
„Ja?“ chechtal sa. „Ty, zlatko.“
Posadila som sa a naštvane zavrčala: „Toto bol vážne hlúpy
nápad.“ Vzdychla som a hľadala ovládač. „Poďme pozerať.“
„V žiadnom prípade. Už sme sa do toho priveľmi namočili,“
povedal nevrlo. „Podaj mi ruku.“
Podozrievavo som si ho prezrela. „Prečo?“
„Lebo keď sa s mojím mužským monštrom lepšie zozná-
miš, zistíš, že sa niet čoho báť.“
Odfrkla som si, no humor ma prešiel, len čo si Garrett za-
sunul ruku do boxeriek.

210
 A nálada, ktorú som pokazila? Vrátila sa vo chvíli, keď som
mu omotala prsty okolo penisu. Dlhý, hrubý, pulzujúci úd sta-
čil na to, aby som sa zasa rozochvela.
Pokusne som pohla rukou a Garrett jemne zastonal. „Vidíš,
Wellsy? Obyčajný starý dobrý penis.“
Smiech mi stiahol hrdlo. „Tá veta bola taká čudná, že ne-
viem, kde začať.“ Stíchla som. „Aký starý je tvoj penis?“
„Má dvadsať ako ja,“ odvetil Garrett vážne. „Ale je oveľa
vyspelejší. A čo tvoja ženská rúrka? Je na svoj vek múdra
alebo...“
Umlčala som ho bozkom.
Netrvalo dlho a znovu som sa chvela od rozkoše. Garretto-
va ruka sa vrátila na miesto, kde som ju chcela mať. Nohavič-
ky mi zmizli a vošiel do mňa jeden dlhý prst. Zalapala som po
dychu. Moje vnútorné svaly sa okolo neho stiahli a vlna ho-
rúčavy sa mi valila po chrbte.
Garrett mi jazykom vyplnil ústa a erekcia v mojej ruke na-
vierala. Ešte nikdy som sa necítila taká žiaduca. Vzdychal vďa-
ka mne. Prestal ma bozkávať a hryzkal mi plece. Blížila som
sa k vyvrcholeniu a stonala som čoraz hlasnejšie.
Vzrušenie sa však vytratilo, keď som otvorila oči a zbadala,
že ma pozoruje.
Šteklenie ustalo. Stuhla som.
„Čo sa deje?“ zamrmlal.
„Nič.“ Preglgla som. „Len... bozkávaj ma.“ Pritiahla som si
jeho hlavu, pootvorila pery a privítala jeho jazyk.
Garrett mi trel klitoris s takou obratnosťou, až ma to desilo.
Akoby presne vedel, ako silno pritlačiť, kedy zrýchliť, kedy spo-
maliť. Vyrážala som v ústrety jeho talentovanej ruke, no keď
znovu zastonal, vzrušenie sa opäť zmiernilo.
Zastonala som tiež, ale od frustrácie.
„Wellsy, čo sa deje?“ Prstami mi prechádzal po rozkroku.
„Viem, že sa ti to páči. Cítim to.“

211
 „Páči. Ja...“ Hrdlo mi zovrela beznádej. „Som tak blízko a po-
tom to... odíde.“ Hanbila som sa za slzy, ktoré sa mi tisli do
očí. „To sa mi stane vždy.“
„Ako ťa privediem k vrcholu?“ opýtal sa odhodlane.
„Neviem. Len sa ma ďalej dotýkaj. Prosím.“
Nezaváhal. Panebože, bol v tom taký dobrý. Keď do mňa
pomaly vkĺzol dvoma prstami, znovu som zavrela oči, no ne-
pomohlo to. Stále som cítila, že ma pozoruje.
Tak ako Aaron, keď mi bral to, čo som mu nechcela dať.
Počas znásilnenia som bola pri plnom vedomí. Keď mám
niekedy depku alebo sa utápam v sebaľútosti, preklínam dro-
gy, že ma viac neutlmili. Mali by človeka úplne odrovnať, do-
frasa. Nemala by som si pamätať, čo sa mi stalo. Kiežby som
si to nepamätala.
Bohužiaľ, spomienky na znásilnenie boli síce zahmlenejšie
než tie bežné, no Aaronov šialený pohľad sa mi vryl do pamä-
ti. Ležala som na posteli Mellisiných rodičov a cítila na sebe
jeho váhu, ako do mňa vráža, silno, hlboko, bolestivo. Akoby
ma však paralyzoval. Nohy ani ruky ma neposlúchali, hoci by
som ho najradšej silno udrela alebo kopla. Hlasivky mi zamrzli
a nedokázala som zo seba dostať ani hlások. Dokázala som
mu iba hľadieť do nafúkaných hnedých očí, plných túžby
a rozkoše.
„Toto nefunguje,“ zachripel Garrett.
Posadila som sa a bojovala s nutkaním rozplakať sa. „Viem.
Prepáč. Je to len... ty... pozeráš sa na mňa... a...“
Hodil na mňa krivý úsmev. „Pomohlo by, keby som zavrel
oči?“
„Nie,“ zamietla som zúfalo. „Lebo by si si ma predstavoval.“
S povzdychom sa posadil a oprel si hlavu o záhlavie postele.
Ešte stále mu stál – erekcia mu vydúvala tepláky –, ale zdalo
sa mi, že vlastné vyvrcholenie ho netrápi. Pozrel sa mi do očí.
„Ty mi nedôveruješ.“

212
 Rýchlo som to poprela. „Dôverujem. Inak by som tu nebola.“
„Fajn, tak sa opravím. Nedôveruješ mi dosť na to, aby si sa
úplne uvoľnila.“
Zaryla som zuby do spodnej pery. Chcela som mu povedať,
že sa mýli, ale čo ak nie?
„Sex je hlavne o dôvere,“ pokračoval. „Aj keď toho človeka ne-
ľúbiš, aj keď je to len jednorazovka, vždy si vyžaduje mnoho dô-
very, aby si sa otvorila a dovolila si byť zraniteľná. Človek nie je
nikdy taký zraniteľný, ako keď má orgazmus.“ Nadvihol kútiky
úst. „To som sa naučil, keď som si urobil prieskum na Google.“
„Ty si si urobil prieskum?“ skríkla som.
Zahanbene sa začervenal. „Musel som. Nikdy som nespal
s niekým, koho... veď vieš...“
„Viem.“ Zahryzla som si do pery ešte silnejšie, aby som sa
nerozplakala.
„Po tom, čo sa ti stalo, je normálne, že sa bojíš byť zrani-
teľná.“ Zaváhal. „Bola si panna?“
Zovrela som pery a prikývla.
„Myslel som si.“ Garrett na chvíľu stíchol. „Mám nápad. Ak
ho teda chceš počuť.“
Nezmohla som sa na slovo, pretože veľa nechýbalo a bola
by som sa rozplakala. Znovu som iba prikývla.
„Čo keby si sa priviedla k orgazmu sama?“
Myslela som, že kalich hanby som dnes večer už vypila do
dna, očividne som sa však mýlila. „To už robím.“ Líca mi horeli.
Uhýbala som pohľadom.
„Predo mnou,“ opravil sa. „Urob sa predo mnou.“ Odmlčal
sa. „A ja sa urobím pred tebou.“
Och, panebože.
Nemohla som uveriť, že sa o tom rozprávame. Že mi na-
vrhuje, aby sme sa obšťastňovali jeden pred druhým.
„Prosím, ospravedlň ma, idem sa obesiť,“ zamrmlala som.
„Som neskutočne ponížená.“

213
 „Nemala by si byť.“ Pohľad sivých očí zintenzívnel. „Berme
to ako cvičenie dôvery. Vážne, bude to v pohode. Obaja bu-
deme zraniteľní a uvidíš, že si sa nemala čoho báť.“
Skôr než som odpovedala, vyskočil z postele a vyzliekol si
tričko. Potom si bez váhania stiahol tepláky pod zadok.
Zatajila som dych. Už som sa ho dotýkala, ale na vlastné
oči som ho ešte nevidela. Dívala som sa mu priamo na dlhý,
tvrdý, dokonalý penis. Pri pohľade na jeho krásu som sa ro-
zochvela. Stretli sa nám pohľady. V očiach sa mu zračila iba
túžba a povzbudenie. Nijaká chlipnosť, záblesk moci, divokosti
či nadradenosti.
Nebol to Aaron, ale Garrett, ktorý sa predo mnou vyzliekol,
aby mi ukázal, že je v poriadku poľaviť z ostražitosti.
„Hannah, vyzleč si tričko. Chcem ťa vidieť.“ Zaškeril sa. „Sľu-
bujem, že ti nebudem príliš zízať na striptérske kozy.“
Nevedomky som sa usmiala. No stále som sa nepohla.
„Ukáž mi, čo si robíš, keď si sama,“ prehováral ma.
„Ja...“ V hrdle mi navrela obrovská hrča, cez ktorú som
nedokázala rozprávať.
Jeho hlas znel čoraz chrapľavejšie a zvodnejšie. „Ukáž mi to
a ja to ukážem tebe.“
Chytil si ho a ja som zastonala.
Znova sa nám stretli pohľady a istota v jeho očiach ma do-
nútila konať. Roztrasenými prstami som si chytila tričko a pre-
tiahla si ho cez hlavu.
Potom som sa zhlboka nadýchla a vyzliekla si aj podpr-
senku.

214
 25
Garrett

Ešte nikdy som nemasturboval pred dievčaťom. Možno raz či

dvakrát som sa vydráždil, kým som ho nasmeroval na oveľa
príjemnejšie miesto, ako je moja dlaň. Ale robiť to až do kon-
ca? To bolo pre mňa nové. A znervózňovalo ma to.
No klamal by som, keby som tvrdil, že ma to nevzrušilo.
Nemohol som uveriť, že Hannah leží nahá na mojej posteli.
Bola sakramentsky krásna. Telo mala poddajné a zaoblené na
správnych miestach. Jej prsia boli absolútne dokonalé, okrúh-
le a plné s červenohnedými vrcholkami. Pohľadom som jej
skĺzol na úzky pásik chĺpkov medzi nohami a umieral som od
túžby roztiahnuť jej ich. Chcel som vidieť každý kúsok jej tela.
Nechcel som však vyzerať ako perverzák a ani ju vystrašiť, pre-
to som mlčal. Vták, tvrdý ako skala, mi pulzoval v ruke, kým som
sa bránil zamilovaným pohľadom na nahé dievča na posteli.
„Prečo nič nehovoríš?“ opýtala sa nervózne a podpichovač-
ne zároveň.
„Nechcem ťa vystrašiť,“ zachripel som.
„Človeče, stojíš predo mnou nahý s vtákom v ruke. Ak ma
toto nevystrašilo, tak už nič, čo povieš.“
Výstižná poznámka. Pri slove človeče mi vták ešte viac za-
brnel. Vlastne každé jedno slovo, ktoré jej vyšlo z úst, ma ne-
uveriteľne vzrušovalo.

215
 „Rozkroč sa,“ nakázal som jej. „Chcem ťa vidieť.“
Zaváhala.
A potom to urobila. Vyrazila mi dych. Dokonalá. Ružová,
pekná, lesklá a dokonalá.
Urobím sa veľmi rýchlo. To bol fakt. Bol som však odhod-
laný urobiť všetko pre to, aby som to predĺžil. Bolestivo po-
maly som sa dráždil, vyhýbajúc sa špičke a najmä citlivému
miestu pod ním.
„Ukáž mi, čo by si robila, keby som tu nebol,“ zavzdychal
som. „Ukáž mi, ako by si sa dotýkala sama seba.“
Líca jej krásne zružoveli. Ústa iba trochu pootvorila, no dosť
na to, aby som vkĺzol jazykom medzi našpúlené pery a ochutnal
ju. Tak strašne som ju chcel bozkávať, ale ovládol som sa. Táto
chvíľa bola príliš chúlostivá, aby som riskoval, že spanikári.
Veľmi pomaly si priložila ruku medzi nohy.
Prešla mnou vlna vzrušenia. „To je ono, Wellsy. Dotýkaj sa
sama seba.“
Jedným prstom si pošúchala klitoris. Postupovala uvážene,
akoby sa snažila prísť na to, čo jej robí dobre.
Prispôsobil som sa jej pomalému tempu. Celé telo mi kriča-
lo po uvoľnení, ale toto bolo príliš dôležité. Tak som sa priblížil
k vrcholu, že som musel dýchať nosom a hrýzť si do líc, aby
som neexplodoval.
„Je to dobré?“ Sám sebe som znel nízko a tlmene.
Hannah, so zelenými očami veľkými ako taniere, prikývla.
Z pier sa jej vydral vzdych a ja som si zrazu predstavil tie pery
okolo svojho vtáka. Opäť hrozilo, že sa už-už urobím. Prešiel
som do pohotovostného módu – stisol som si ho tak silno,
až to zabolelo.
Hannah si to robila o niečo rýchlejšie a druhou rukou si
chytila prsník. Keď si začala brnkať prstom po bradavke, pre-
hltol som ston. Chcel som tie stvrdnuté vrcholky sať viac, než
som sa túžil nadýchnuť.

216
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 „Wellsy, nad čím premýšľaš?“ opýtal som sa, no nie kvôli
nej, ale kvôli sebe. Potreboval som sa rozptýliť. Hneď.
Sledovala moju pomaly sa pohybujúcu ruku. „Myslím na
teba.“
Dopekla. Nie takéto rozptýlenie.
Moja ruka sa sama od seba rozhodla, že zrýchli. Na posteli
mi ležala nahá baba a ja som ju nemohol pretiahnuť. Nemohol
som, pretože nešlo o mňa. Išlo o Hannah.
„Premýšľam nad tým, aký si sexi,“ zašepkala. „Premýšľam
nad tým, ako veľmi by som ťa chcela pobozkať.“
Takmer som sa na ňu vrhol a dal jej to, po čom túži, no bál
som sa, že naruším kúzlo.
„Čo ešte?“ opýtal som sa zhrubnutým hlasom.
Presunula si ruku z prsníka na ploché brucho a potom na
bok. Bože, bola taká drobná. Dokázal by som jej dlaňami ob-
lapiť pás.
„Myslím na tvoje prsty vo mne.“
Myslel som na to isté, ale uspokojil som sa so sledovaním
jej prstov. Strčila si dva prsty dovnútra, zatiaľ čo druhou rukou
si ďalej dráždila klitoris. Líca jej ešte väčšmi sčerveneli. A teraz
už aj prsia.
Už bola blízko. Také silné uspokojenie som v živote nezažil.
Ja som jej to robil. Síce som sa jej nedotýkal, ale moja prítom-
nosť ju vzrušovala.
Pri každom pohybe som si stláčal špičku. „Už budem,“ va-
roval som ju.
„Áno?“
„Som blízko a už to nedokážem dlhšie zadržiavať.“ V duchu
som zahrešil, lebo som si všimol vlhkosť medzi jej nohami
vždy, keď vytiahla prsty. Umieral som.
„Aj ja.“ Pohľad sa jej zahmlil od rozkoše a mimovoľne sa
pohojdávala.
Obaja sme stonali. Ja som vrčal, ona kňučala a vzdychala.

217
 Izbu napĺňal elektrický náboj a telo mi horelo.
„Oh... bože...“ dychčala.
„Pozeraj sa na mňa,“ zamrmlal som. „Pozri, čo mi spôso-
buješ.“
Robil som sa ešte rýchlejšie a ona skríkla: „Garrett.“
Urobila sa s mojím menom na perách a ja hneď po nej. Pre-
hnala sa mnou vlna rozkoše a pokryla mi ruku a brucho. Sila
uvoľnenia ma takmer zrazila z nôh. Rýchlo som sa oprel o sto-
lík a držal sa, kým pulzujúce vlny neodzneli.
Keď som sa vrátil späť na zem, zbadal som, že Hannah ma
pozoruje. Vyzerala ohromene a fascinovane a hruď sa jej
prudko dvíhala s každým nádychom.
„Panebože.“ Tvárou jej prebleskol údiv. „Nemôžem uveriť...“
Žmurkol som a zrazu som mal v náručí nahé dievča. Hodila
sa na mňa a vôbec ju netrápilo, že mám mokré brucho, na
ktoré sa mi prilepila.
Objala ma okolo krku a zaborila si tvár do mojej hrude. „Ja
som sa urobila.“
Zasmial som sa. „Videl som.“
„Urobila som sa a ty si bol pri tom a...“
Pozerala na mňa s nemým úžasom. Vždy som zabúdal na
to, aká je malá, až kým sme nestáli zoči-voči a ona musela za-
kloniť hlavu, aby mi videla do očí.
„Poďme sexovať,“ vyhlásila.
Znovu som stvrdol. Erekciou som sa jej oprel o brucho
a ona vypleštila oči.
Očividne som však masochista, pretože som povedal: „Nie.“
Nie?
Bolo to oficiálne. Zbláznil som sa.
„Čo tým chceš povedať?“ dožadovala sa vysvetlenia.
Stál som si za svojím, aj keď bola sklamaná. „Dnes si urobila
veľký krok a tak by sme mali pokračovať. Krok za krokom.“
Preglgol som a prinútil sa dodať: „Po krôčikoch.“

218
 Nahodila zvláštny výraz.
„Čo je?“ opýtal som sa drsne.
„Nič. Ale presne to mi hovorievala moja terapeutka. Krô-
čiky.“
Dlho mlčala a jej tvár rozžiaril krásny úsmev. Po prvý raz sa
na mňa Hannah takto usmiala. Z jej úsmevu od ucha k uchu
ma nezvyčajne pichlo pri srdci.
„Garrett, si veľmi dobrý chalan, vieš o tom?“
Dobrý chalan? Kiežby. Keby vedela čítať myšlienky a videla
tie nemravnosti v mojej hlave, čo všetko by som chcel s ňou
robiť, hneď by to vzala späť.
„Mávam svetlé chvílky,“ mykol som plecom.
Ešte väčšmi sa usmiala a hruď sa mi rozšírila.
V tej chvíli som vedel, že mám problém.
Súhlasil som, že jej pomôžem, nielen preto, lebo som jej
kamarát, ale aj preto, lebo som muž. Keď muža žena požiada
o sex a orgazmus, veľmi neuvažuje. Jednoducho súhlasí.
Orgazmus dostala. A ja som mal dostať sex.
Vtedy som však túžil iba po tom, aby som toto dievča zno-
vu rozosmial.

219
 26
Hannah

„Ostaň, kde si!“ ozval sa ostrý hlas, keď som sa náhlila do svo-
jej izby. „Kam si myslíš, že ideš, mladá dáma?“
Otočila som sa. Allie ležala na gauči v obývačke a na kolene
jej balansoval jeden z tých škaredo vyzerajúcich džúsov. V tej
rýchlosti som si ju vôbec nevšimla.
„Čo robíš doma?“ prekvapila som sa. „Myslela som si, že
v stredu máš ekonomiku.“
„Zrušili nám ju, lebo profesor má ebolu.“
Zalapala som po dychu. „Panebože! To fakt?“
Zachechtala sa. „Nie. Teda možno. Poslal nám e-mail, že
chytil nejakú chorobu...“ prstami naznačila úvodzovky, „no ne-
napísal akú. Bola by som rada, keby to bolo niečo vážne, pre-
tože potom by nás neučil až do konca semestra a automaticky
by som dostala áčko.“
„Ty si zlý človek,“ zahriakla som ju. „Jedného dňa sa tá tvoja
čierna vúdú mágia otočí proti tebe. Potom za mnou nechoď
vyplakávať, keď dostaneš ebolu. Inak, musím už ísť. Len som
si sem prišla pred skúškou odložiť veci.“
„V žiadnom prípade, Han-Han. Okamžite si sadni na ten
svoj pekný zadoček, pretože ideme hodiť reč.“
„Fakt nemôžem na tú skúšku meškať.“
„Koľkokrát meškal Cass?“ vyzvala ma.

220
 Dobrá pripomienka.
S povzdychom som prešla k nej a zvalila sa na gauč. „Okej.
Čo sa deje? A skráť to.“
„Fajn, mám to skrátiť? Čo povieš na toto: pre zmilovanie
Božie, čo sa deje medzi tebou a Garrettom?“
Sklapla som. Doriti. Prichytila ma. Včera v noci som Allie
síce napísala správu, že som u Garretta a prídem neskoro, no
keďže žije vo vlastnej bubline, ktorej centrom je Sean, dúfala
som, že túto tému nevytiahne.
„Nič,“ odvetila som.
Ha, ibaže by nič znamenalo: Išla som k nemu, vyzliekli sme
sa a masturbovali jeden pred druhým, potom som zažila or-
gazmus, on tiež a bol to ten najlepší pocit na svete.
Allie však moju chabú lož hneď prekukla. „Opýtam sa ťa to
prvý a posledný raz, Hannah Julie Wellsová, chodíš s Garret-
tom Grahamom?“
„Nie.“
Prižmúrila oči. „Fajn. Tak sa to opýtam dvakrát. Chodíš...“
„Nechodíme spolu,“ vzdychla som si. „Len sa spolu trochu
bavíme.“
Spadla jej sánka. Prešla sekunda, potom druhá a pri ďalšej sa
jej modré oči víťazoslávne rozžiarili. „Ha! Vedela som, že sa ti pá-
či! Kristepane! Podrž mi džús, musím si zatancovať tanec šťastia!
Vieš, ako sa robí bežec? Ak hej, musíš ma to okamžite naučiť.“
Zasmiala som sa. „Prepánajána, prosím, vykašli sa na tanec
šťastia. Nejde o nič veľké. Onedlho sa to aj tak skončí.“
Hej, keď pôjdem von s Justinom.
Dofrasa, od Deanovej párty som si až teraz spomenula na
Justina. Celý čas som myslela len na Garretta, ako ma vzru-
šuje, čo všetko by som s ním chcela robiť. Až keď som si spo-
menula na blížiace sa rande, zachvátil ma pocit viny.
Môžem ísť na rande s niekým iným po tom, čo sme s Gar-
rettom minulú noc robili?

221
 Ale... s Garrettom som nechodila. Nebol môj frajer a on ma
v žiadnom prípade nepokladal za svoju frajerku, tak... prečo nie?
Nutkania zrušiť rande s Justinom som sa však nezbavila,
ale odsunula som ho nabok, keď Allie ospevovala moje stret-
nutia s Garrettom.
„Spala si s ním? Och, prosím, povedz, že hej! Prosím, po-
vedz, že to bolo dobré! Viem, že medzi tebou a Devonom ne-
bola brangelinovská chémia, ale počula som, že Garrett Gra-
ham sa dokáže fakt dobre hýbať.“
Hej. To fakt dokáže.
„Nespala som s ním.“
Zatvárila sa sklamane. „Prečo nie?“
„Lebo... neviem, lebo k tomu nedošlo. Robili sme iné veci.“
Tvár som mala ako v ohni. „To je všetko, čo ti na túto tému
poviem, dobre?“
„To nie je dobre. Najlepšie kamošky si hovoria všetko. Ty
vieš o mojom sexuálnom živote všetko. Vieš, kedy sme so Sea-
nom vyskúšali anál, aj to, akého veľkého má...“
„To je na mňa priveľa informácií,“ prerušila som ju. „Ľúbim
ťa až za hrob, ale nikdy som netúžila vedieť, kedy ste to robili
do zadku, a dokázala by som žiť aj bez toho, aby si mi na pra-
vítku ukázala dĺžku penisu svojho priateľa!“
Allie našpúlila pery. „Si hnusná. Ale neboj sa, aj tak zistím
všetky pikantné detaily. V pátraní po detailoch som veľmi
dobrá.“
To bola pravda. Bola v tom dobrá. Tentoraz však nevyňuchá
ani jeden.
Prevrátila som oči a vstala. „Skončili sme? Lebo fakt musím
ísť.“
„Fajn, choď. Ale neskončili sme,“ zaškerila sa na mňa. „Ne-
skončíme, kým nedonesieš pravítko a nezodpovieš mi zásad-
nú otázku, aký veľký je Garrettov...“
„Zbohom, perverzáčka.“

222
Prvé, čo som si hneď všimla, keď som vstúpila do skúšobne, bol
čelista.
Otázka: Ako zistíte, že sa vám veci vymkli spod kontroly?
Odpoveď: Keď v skúšobni nájdete čelistu a vôbec vás to ne-
prekvapí.
Odkedy MJ schválila Cassov nápad so zborom, vzdala som
to so všetkými hádkami, či už s ním, alebo s ňou. Už som ne-
mala energiu hrať jeho hru.
„Meškáš.“ Cass nesúhlasne tľoskol jazykom.
„Viem.“
Čakal, že sa ospravedlním.
Až naprší a uschne.
„Hannah, toto je Kim Jae Woo,“ predstavila ho MJ s váha-
vým úsmevom. „Bude vás sprevádzať pri druhej slohe.“
Uhm. Jasné.
Neobťažovala som sa pýtať, kedy sme k takému rozhodnu-
tiu dospeli. Len som prikývla a zamrmlala: „To znie dobre.“
Nasledujúcu hodinu sme sa zameriavali len na strednú časť
piesne. Za normálnych okolností by nás Cass zastavoval každé
dve sekundy, aby ma skritizoval, teraz si jeho kritiku zlizol chu-
dák Kim Jae Woo.
Prvák na mňa hodil nešťastný pohľad vždy, keď naňho Cass
hučal, no ja som mu mohla ponúknuť len myknutie plecom
a súcitný úsmev.
Bolo to smutné. Stratila som všetku chuť spievať tú pieseň.
Jediná útecha bola to, že ak vinou Cassovej teatrálnosti šti-
pendium nevyhrám, v apríli dostanem ďalšiu šancu na jar-
nom predstavení.
O druhej Cass ohlásil koniec a ja som si s úľavou vydýchla.
Obliekla som si kabát a vyšla na chodbu. Prekvapene som zba-
dala Garretta. Stál tam v bunde s logom Briarskej a dvomi po-
hármi s kávou. Privítal ma s krivým úsmevom, pri ktorom sa
mi zrýchlil tep.

223
 „Ahoj!“ Zvraštila som čelo. „Čo tu robíš?“
„Zastavil som sa u teba a Allie mi povedala, že máš skúšku,
tak mi napadlo, že ťa tu počkám.“
„Ty si tu stál po celý čas?“
„Nieee, šiel som kúpiť kávu a trochu sa prechádzal. Práve
som sa vrátil.“ Ponad moje plece nazrel do skúšobne. „Už ste
skončili?“
„Hej.“ Vzala som si pohár s kávou a sňala viečko. „Už máme
aj čelistu.“
Garrettovi myklo kútikom. „Hmm. Stavím sa, že ťa to
nadchlo.“
„Už je mi to jedno.“
Spoza chrbta mi zaznel ostrý hlas: „Hannah, blokuješ dvere.
Niektorí ľudia majú aj iné veci na práci.“
Zagúľala som očami a odstúpila od dverí. Cass sa na mňa
najprv ani nepozrel, no keď zbadal, s kým sa rozprávam, jeho
modré oči okamžite zaleteli mojím smerom.
„Cass, poznáš sa s Garrettom?“ opýtala som sa ho slušne.
Ostražito sa otočil k vysokému statnému hokejistovi po
mojom boku. „Nieee, nepoznám. Rád ťa spoznávam.“
„Aj ja teba, Chazz.“
Môj spevácky partner stuhol. „Som Cass.“
Garrett nevinne zažmurkal. „Och, prepáč... nepovedal som
to tak?“
Cassovi mykalo nozdrami.
„Počul som, že spievaš dueto s mojím dievčaťom,“ dodal
Garrett. „Dúfam, že jej nedávaš zabrať. Nie som si istý, či to
vieš, ale moja Han-Han má taký hlúpy zvyk, že si necháva ská-
kať po hlave.“ Zdvihol tmavé obočie. „Ale to by si jej určite ne-
robil, však, Chazz?“
Napriek hanbe, ktorú vo mne jeho slová vyvolali, som mu-
sela potláčať smiech.
„Som Cass.“

224
 „Veď som to povedal, nie?“
Hodnú chvíľu si hľadeli do očí ako mačovia. Podľa očaká-
vania, Cass uhol pohľadom ako prvý.
„No, to je jedno,“ zamrmlal. „Poď, MJ, budeme meškať.“
Milé blond dievčatko ťahal za sebou ako batožinu. Otočila
som sa ku Garrettovi. „Bolo to nutné?“
„To si píš.“
„Okej. Len sa pýtam.“
Stretli sa nám pohľady a mňa zaliala horúčava. Bože dob-
rotivý. Vedela som úplne presne, nad čím premýšľa. Čo by
chcel robiť.
A ja?
Myslela som na to isté.
Allie som síce povedala, že to medzi nami raz vyprchá, teraz
som však horela túžbou ešte viac ako včera.
„Ideme ku mne?“ zamrmlal.
Po týchto troch tichých a chrapľavých slovách som tak stisla
stehná k sebe, až sa čudujem, že som nedostala kŕč.
Namiesto odpovede – pretože hrdlo mi zapchala túžba –
som mu vzala pohár z ruky a spolu s mojím som ho hodila
do koša.
Garrett sa zachechtal. „Beriem to ako áno.“

225
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 27
Hannah

Nemám ani tušenie, o čom sme sa cestou ku Garrettovi roz-

právali. Viem však, že o niečom určite. Viem, že som sa dívala
von oknom. Viem, že som sa nadychovala a vydychovala ako
normálny človek. Len som si to nepamätala.
Len čo sme vošli do jeho izby, objala som ho okolo krku a po-
bozkala. Kašľať na krôčiky. Chcela som ho tak veľmi, že som mu
začala odopínať opasok skôr, ako mi strčil jazyk do úst.
Jeho chechtanie ma pošteklilo na perách a silnými rukami
zovrel moje a zastavil ma. „Wellsy, hoci tvoj entuziazmus oce-
ňujem, musím ťa zabrzdiť.“
„Ale ja na to nechcem ísť pomaly,“ protestovala som.
„Tvrdohlavec.“
„Tvrdohlavec? Čo si moja stará mama?“
„Ona používa slovo tvrdohlavec?“
„Vlastne nie,“ priznala som. „Nana nadáva ako pohan. Mi-
nulé Vianoce povedala pri večeri slovo na k a otec sa skoro za-
dusil moriakom.“
Garrett sa rozosmial. „Tvoj starká sa mi páči.“
„Je veľmi milá.“
„Uhm. Znie to tak.“ Naklonil hlavu. „Už dosť o tvojej starkej,
kazička nálady.“
„Ty si ju pokazil prvý,“ poznamenala som.

226
 „Nieee, len som zmiernil tempo.“ Sivé oči mu zablčali.
„A teraz si ľahni na posteľ, aby som ťa mohol urobiť.“
Panebože.
Hodila som sa na matrac tak rýchlo, že Garrett sa znovu
neubránil smiechu. Mne však bolo jedno, ako dychtivo vyze-
rám. Nesťahovalo mi žalúdok od nervozity ako včera v noci,
ale chvela som sa od túžby. Škriatok v hlave mi pošepkal, že
sa to možno nezopakuje, aspoň nie Garrettovými rukami, no
umierala som túžbou zistiť to.
Prisadol si ku mne, zašiel mi rukou do vlasov a začal ma
bozkávať. Nikdy som nebola s chalanom, ktorý by bol ku mne
taký drsný. Devon sa ma dotýkal ako bábiky z porcelánu, no
Garrett nie. Nepovažoval ma za krehotinku. Preňho som bo-
la... proste ja. Páčilo sa mi jeho vzrušenie, ako ma ťahal za vla-
sy, aby som mala hlavu tam, kde ju chcel, alebo ako mi hrýzol
peru, keď som ho provokovala odopieraním svojho jazyka.
Posadila som sa, aby mi mohol vyzliecť tričko, a hneď nato
mi jednou rukou obratne rozopol podprsenku. Len čo si vy-
zliekol tričko aj on, pritisla som mu pery na nahú hruď. Včera
v noci som sa ho nedotýkala a teraz som umierala túžbou zis-
tiť, ako chutí. Pokožku mal horúcu, a keď som mu jazykom
zablúdila na plochú bradavku, z pier sa mu vydral zachrípnutý
povzdych. Skôr než som stihla žmurknúť, ležala som na chrbte
a znovu sme sa bozkávali.
Garrett ma chytil za prsník a hral sa mi s bradavkou. Za-
klipkala som viečkami a zavrela oči. Bolo mi jedno, že sa na
mňa pozerá. Zaujímalo ma len to, ako dobre sa vďaka nemu
cítim.
„Pokožku máš ako hodváb,“ zamrmlal.
„To si ukradol zo sloganu na telové mlieko?“ opýtala som sa.
„Nie, to je fakt.“ Prstami mi prešiel popri prsiach. „Si hladká,
jemná a dokonalá.“ Zdvihol hlavu a hodil na mňa ironický po-
hľad. „Moje mozole ťa musia poriadne škriabať, čo?“

227
 Škriabali, ale tak eroticky, že srdce mi tĺklo ako divé. „Ak sa
ma prestaneš dotýkať, jednu ti vrazím.“
„Keby si to urobila, dolámala by si si ruku. A ja mám tvoje
ruky rád.“ So šibalským úsmevom si priložil moju ruku pria-
mo na rozkrok.
Tvrdá vypuklina pod mojou dlaňou bola taká vábivá, že
som sa neubránila a začala ju trieť. Garrettovi stuhla tvár. Se-
kundu nato mi ruku rýchlo odtiahol. „Dopekla. Zlý nápad. Na
toto ešte nie som pripravený.“
Odfrkla som si. „Ohó, niekto sa rýchlo urobí?“
„Buď ticho, ženská. Dokážem sexovať celú noc.“
„Uhm. Jasné...“
Umlčal ma zmyselným bozkom, po ktorom som lapala
dych. Potom mu oči znova nezbedne zaiskrili. Sklonil sa a po-
bozkal mi bradavku.
Z prsníka mi vystrelil do hrude blesk rozkoše. A keď Garrett
vyplazil jazyk a obkrúžil ním zdurený kopček, vyletela som
do vesmíru. Vždy som mala citlivé prsia, ale teraz sa zmenili
na uzlíčky nervových zakončení. Keď mi sal bradavku, videla
som hviezdičky. Presunul sa k druhému prsníku a venoval
mu rovnakú pozornosť, rovnako pomaly ho bozkával a dráž-
divo oblizoval.
A potom si začal bozkami raziť cestu nadol.
Napriek vzrušeniu, ktoré mi kolovalo v žilách, som pocítila
aj príval úzkosti. Neubránila som sa myšlienke na Devona,
ktorý mi robieval to isté, bozkával ma na brucho. Koľko času
strávil medzi mojimi nohami a bezvýsledne.
Rozmýšľať o bývalom priateľovi však bolo to posledné, čo
by som mala robiť, preto som všetky myšlienky na Devona
odohnala.
Garrettov dych ma pošteklil na pupku, zatiaľ čo mi prechá-
dzal jazykom po bruchu. Rozochvenými rukami mi rozopínal
gombík na džínsoch. Páčila sa mi predstava, že je nervózny

228
alebo aspoň taký vzrušený ako ja. Vždy sa tváril v pohode a se-
baisto, no teraz akoby bojoval s udržaním sebakontroly.
„Môžem?“ zašepkal, keď mi sťahoval džínsy a nohavičky.
Potom zadržal dych a ja som sa na chvíľu cítila nesvoja. Lač-
ným pohľadom mi spočinul medzi nohami.
Pomaly som sa nadýchla. „Áno.“
Prvý dotyk jeho jazyka s mojím citlivým pahorkom vyslal
do mňa elektrický výboj. Zavzdychala som tak nahlas, až prud-
ko zdvihol hlavu.
„Tuck je doma,“ varoval ma a v očiach sa mu pobavene zablys-
lo. „Radšej používaj svoj vnútorný hlas.“
Musela som si zahryznúť do pery, aby som sa udržala, lebo
to, čo mi robil, bolo... pre zmilovanie Božie... také príjemné.
Krúžil mi jazykom okolo klitorisu, potom ho jemne, pomalič-
ky oblizoval a dostával ma do extázy.
Zrazu som si spomenula na Allie, ako mi hovorila, že mu-
sela Seana „trénovať“, aby sa to naučil, pretože na klitoris sa
jej vždy vrhol ako motorový čln. Garrett však nijaký tréning
nepotreboval. Vedel, že keď bude moju rozkoš pomaly stup-
ňovať, budem šalieť a prosíkať ho, aby neprestával.
„Prosím,“ zafňukala som, keď znovu zvolil neznesiteľne po-
malé tempo. „Ešte.“
Zdvihol hlavu. Nič viac sexi ako jeho lesklé pery a ohnivý
sivý pohľad som ešte nevidela. „Myslíš, že sa takto dokážeš
urobiť?“
Prikývla som a prekvapila tak som samu seba. Ale nemys-
lím si, že som klamala. Cítila som sa ako bomba z kreslenej
rozprávky pripravená vybuchnúť.
Súhlasne zavrčal a znovu sa mi prisal na klitoris. Silno sal
a popritom do mňa vchádzal prstom. Vyletela som ako raketa.
Orgazmus bol tisíckrát intenzívnejší než tie, čo som dosa-
hovala sama. Možno preto, lebo moje telo vedelo, že som si
ho nevyvolala ja, ale Garrett. To on spôsobil, že končatiny sa

229
mi premenili na želatínu a celým telom sa mi valila vlna de-
likátnej pulzujúcej rozkoše.
Keď ten neuveriteľný pocit pominul, zanechal vo mne po-
koj a zvláštny horkosladký pocit. To, čo sa stalo potom, som
vídala iba vo filmoch, a veľmi ma to zahanbilo.
Rozplakala som sa.
Garrett v okamihu vstal a utrápene sa na mňa pozrel. „Čo
sa stalo?“ Tváril sa skľúčene. „Doriti. Ublížil som ti nejako?“
Pokrútila som hlavou a žmurkala. „Plačem... lebo...“ zhlboka
som sa nadýchla. „Lebo som šťastná.“
Viditeľne sa mu uľavilo a zadržiaval smiech. Pozrel sa mi
do očí a myklo mu sánkou. „Povedz to,“ prikázal mi.
„Čo?“ Rohom prikrývky som si utrela slzy z líc.
„Povedz: Garrett Graham, si sexuálny boh. Dosiahol si to, čo
žiadny iný muž. Ty...“
Udrela som ho päsťou do pleca. „Bože, prestaň. Ty si taký
idiot. Nikdy nič také nepoviem.“
„Jasné, že povieš,“ zaškľabil sa. „Keď s tebou skončím, budeš
to kričať na plné hrdlo.“
„Vieš, čo si myslím?“
„Wellsy, ženy by nemali myslieť. Preto máte menšie mozgy
než my. Veda to dokázala.“
Keď som ho znovu udrela, rozrehotal sa. „Ježiši, žartujem.
Dúfam, že si tomu neuverila. Veď ja ženy uctievam.“ Nasadil
vážny výraz. „Okej, čo si myslíš?“
„Myslím si, že je načase umlčať ťa.“
Zachechtal sa. „Hej? A ako ma plánuješ...“ Keď som mu stis-
la rozkrok, zasyčal: „Ty diablica.“
„A ty si nafúkaný idiot, takže na rováši máme obaja.“
„Ohó, ďakujem, že si si všimla, aký som nafúkaný.“ Nevinne
sa usmial, no na tom, ako mi narazil erekciou do ruky, nič ne-
vinné nebolo.
Zrazu som ho už nechcela len dráždiť. Chcela som ho vidieť

230
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
urobiť sa. Od včerajšej noci som neprestajne myslela na to,
ako vyzeral, keď...
Pri tej spomienke mi trhlo v rozkroku.
Chytila som mu opasok a tentoraz mi dovolil rozopnúť ho.
Vlastne si ľahol na chrbát a nechal ma robiť, čo len chcem.
Vyzliekla som ho, akoby bol môj vytúžený darček. Keď bol
nahý, chvíľu som ho obdivovala. Mal štíhle hladké telo a krás-
nu bronzovú pokožku na rozdiel od mnohých chalanov na
Briarskej s mdlou bledou pokožkou.
Prebehla som mu prstami po tvrdých svaloch na bruchu
a usmiala sa, keď sa pod mojím dotykom zachveli. Potom som
mu prešla po tetovaní na ľavom ramene a opýtala sa: „Prečo
práve plamene?“
Mykol plecom. „Mám rád oheň. Podľa mňa plamene vyze-
rajú skvele.“
Jeho odpoveď ma pobavila, no zároveň aj zaujala. „Fíha.
Čakala som nejaký hlúpy skrytý význam. Prisahám, že vždy,
keď sa niekoho opýtaš na jeho tetovanie, povie, že to v tai-
wančine znamená ,odvaha‘ alebo niečo také, pritom obaja
viete, že to pravdepodobne znamená ,zemiak‘ alebo ,topánka‘
alebo ,hlupák‘. Alebo ti rozpovie príbeh o tom, ako pred iks
rokmi klesol na samé dno, ale dostal sa z toho, a preto má na
chrbte fénixa rodiaceho sa z popola.“
Garrett sa zasmial, no znovu zvážnel. „Asi by som ti teda
nemal hovoriť o tetovaní na píšťale. Znamená to ,nekonečný
optimista‘.“
„Preboha, naozaj?“
„Nie. Klamem, až sa práši. Ale za to kritizovanie tetovaní si
si to zaslúžila.“
„Hej, niekedy je fajn počuť, že niekto sa dal tetovať len pre-
to, lebo sa mu to páči. To bol kompliment, ty somár.“ Poboz-
kala som ho na plamene vinúce sa okolo bicepsu, ktoré, ako
som musela uznať, vyzerali veľmi dobre.

231
 „Tak v tých komplimentoch pokračuj a nezabudni pri tom
použiť jazyk,“ vyslovil lenivo.
Zagúľala som očami, no neprestala som. Prechádzala som
jazykom po čiernych plameňoch a prebozkávala si cestu na
jeho hruď. Chutil po mydle a soli ako muž a ja som si to vy-
chutnávala. Tak veľmi, že som mu musela vybozkávať každý
centimeter tela.
Moje dôkladné bádanie si užíval rovnako ako ja, lebo pre-
rývane dýchal a napínal svaly. Keď som ukončila púť ústami
na špičke penisu, Garrett stuhol.
Zdvihla som pohľad. Uprene sa na mňa pozeral. „Nemusíš
to... robiť... ak nechceš,“ zachripel.
„Tak potom je dobre, keď to chcem, nie?“
„Niektoré dievčatá to nerobia rady.“
„Niektoré dievčatá sú hlúpe.“
Jazykom som sa dotkla pevnej pokožky a on mimovoľne nad-
vihol bedrá. Oblizla som hladký žaluď a vychutnávala si jeho prí-
chuť. Jazykom som spoznávala jeho povrch. Keď som si vložila
špičku do úst a jemne sala, vydral sa mu z hrdla mučivý ston.
„Ježiši, Wellsy. To je...“
„Aké?“ nabádala som ho.
„Neuveriteľné,“ zakňučal. „Nikdy neprestávaj. Myslím to
vážne. Chcem, aby si ma fajčila do konca života.“
Pohladkala mi tá požiadavka ego?
Kdeže.
Slabé slovo.
Keďže bol na moje ústa priveľký, navyše v tomto som ne-
bola expertka, ovinula som okolo neho prsty a sala a dráždila
ho naraz. Striedala som rýchlosť z pomalej a zmyselnej na
prudšiu a naliehavú. Garrett čoraz väčšmi dychčal a jeho vzdy-
chy boli čoraz zúfalejšie.
„Hannah,“ vyslovil priškrtene. Zmeraveli mu stehná, blížilo
sa vyvrcholenie.

232
 Ešte som neprehĺtala a nemala som odvahu na to, aby som
to skúsila teraz, preto som to dokončila rukou. Garrett sa
s chrapľavým zavrčaním prehol v páse a jeho uvoľnenie mi
vytieklo na prsty a jemu na brucho. Jeho tvár bola okúzľujúca.
Nedokázala som od neho odtrhnúť zrak. Pootvoril pery, tvár
mal napätú. Sivé oči pripomínali kopu oblakov, zhŕknutých
pred blížiacou sa búrkou.
O niekoľko sekúnd sa s povzdychom uvoľnil a doslova po-
noril do matraca. Páčilo sa mi vidieť ho takéhoto. Ochabnu-
tého, zničeného a lapajúceho dych.
Vybrala som zo škatuľky pár papierových vreckoviek a utre-
la ho, no keď som chcela vstať, aby som ich vyhodila, stiahol
ma k sebe a pobozkal. „Ježiši... to bolo úžasné.“
„Znamená to, že bude konečne sex?“
„Ha. To by si chcela.“ Zakýval mi ukazovákom pred tvárou.
„Krôčiky, Wellsy. Pamätáš?“
Našpúlila som pery ako šesťročné decko. „Ale veď už vieme,
že dokážem mať orgazmus. Práve si to videl.“
„Vlastne som to cítil na jazyku.“
Z jeho opisu mi poskočilo srdce. Po chvíli mlčania som po-
razenecky vydýchla. „Zmení tvoj názor toto?“ zamračila som
sa naňho a neochotne začala recitovať: „Garrett Graham, si
sexuálny boh. Podarilo sa ti to, čo žiadnemu inému mužovi.
Ty si... doplňte ďalšie úžasné referencie.“ Zdvihla som obočie.
„Teraz už môžeme mať sex?“
„Určite nie,“ povedal veselo.
Na moje totálne zdesenie vyskočil z postele a zdvihol džínsy.
„Čo to robíš?“
„Obliekam sa. O pol hodiny mám tréning.“
Ako na zavolanie niekto silno zabúchal na dvere. „Hej,
G, už musíme ísť!“ zakričal Tucker.
V panike som zdrapila paplón a rýchlo sa zakryla, no Tu-
ckove kroky sa už vzďaľovali.

233
 „Ak chceš, môžeš tu zostať, kým sa vrátim,“ povedal mi
Garrett, kým si naťahoval tričko. „Budem preč len pár hodín.“
Zaváhala som.
„No tak, zostaň,“ prosíkal. „Tucker určite navarí niečo dobré
na večeru, potom ťa zaveziem domov.“
Predstava, že uňho zostanem sama, bola... čudná. Ale pred-
stava, že na večeru budem mať domáce jedlo namiesto jedálen-
skej stravy, ma veľmi lákala. „Okej,“ privolila som. „Myslím, že by
som mohla zostať. Zatiaľ si pustím film. Alebo si trochu pospím.“
„Dovoľujem ti obe možnosti.“ Prenikavo sa mi zahľadel do
očí. „Ale za žiadnych okolností nesmieš bezo mňa pozerať Per-
níkového tatka.“
„Fajn.“
„Sľúb mi to...“
Zagúľala som očami. „Sľubujem.“
„G! Pohni zadkom!“
Podišiel ku mne a vlepil mi pusu na pery. „Musím ísť. Uvi-
díme sa.“
A už ho nebolo. Osamela som v izbe Garretta Grahama, čo
bolo, povedzme, absurdné. Pred štvrťročnými skúškami som
s ním neprehodila ani vetu a teraz som sedela nahá na jeho
posteli. Predstavte si to.
Prekvapilo ma, že sa nebál, že mu budem snoriť po izbe
a nájdem zbierku porna, ale keď som nad tým popremýšľala,
vlastne ma to vôbec neprekvapovalo. Garrett bol najúprim-
nejší a najpriamejší človek, akého som kedy stretla. Keby mal
porno, pravdepodobne by ho vôbec neskrýval. Stavila by som
sa, že by ho mal pekne poukladané a pooznačované vedľa po-
čítačovej obrazovky.
Zdola sa ozývali hlasy, potom sa otvorili vchodové dvere
a vzápätí zabuchli. Po pár sekundách som vstala a obliekla sa,
pretože chodiť nahá po izbe, ktorá nie je moja, mi veľmi ne-
sedelo.

234
 Nápad so zdriemnutím som zavrhla, lebo po orgazme som
bola zvláštne nabitá energiou. A to bolo najabsurdnejšie. Or-
gazmus s chalanom...
S Devonom sme sa oň snažili dlhých osem mesiacov.
Garrettovi sa to podarilo na druhý raz.
Znamenalo to, že mi pomohol?
Priveľmi filozofická otázka na poobedie. Hodila som to za
hlavu a šla si dolu po pitie. No len čo som vošla do kuchyne,
dostala som skvelý nápad. Keď sa Garrett so spoluhráčmi vrá-
tia z tréningu, určite budú unavení. Tak prečo by som mala
nechať chudáka Tuckera otročiť pri sporáku, keď som v ku-
chyni a mám čas?
Rýchle prebádanie chladničky, špajzy a skriniek odhalilo, že
Garrett nežartoval – naozaj sa tu varilo. Kuchyňa bola plná
rôznych ingrediencií. Jediný recept, ktorý som poznala naspa-
mäť, boli lazane s tromi druhmi syra od starej mamy, tak som
si všetko potrebné nahromadila na žulovú pracovnú dosku.
Práve som sa chystala variť, keď mi niečo napadlo.
Našpúlila som pery, vylovila mobil zo zadného vrecka a vy-
točila mamino číslo. Boli ešte len štyri hodiny, hádam ešte
neodišla do práce.
Našťastie, zdvihla po prvom zvonením. „Ahoj, srdiečko!
Aké milé prekvapenie.“
„Ahoj, máš sekundu?“
„Vlastne mám celých päť minút,“ zasmiala sa. „Otec ma od-
vezie do práce, takže má tú česť odpratať sneh z auta.“
„Vy už máte toľko snehu?“ zdesila som sa.
„Samozrejme. To je tým glo...“
„Prisámbohu, mami, ak spomenieš globálne otepľovanie,
zavesím,“ varovala som ju, pretože aj keď svojich rodičov ľú-
bim, prednáškami o globálnom otepľovaní ma vytáčali do ne-
príčetna. „A prečo ťa vezie ocko? Čo sa stalo s tvojím autom?“
„Je v oprave. Musia vymeniť brzdové platničky.“

235
 „Och.“ Otvorila som balíček s cestovinami. „Chcela som sa
ťa opýtať na Nanine lazane. Je to porcia pre ôsmich, však?“
„Desiatich,“ opravila ma.
Keď som si spomenula na Garretta, koľko toho dokázal
zjesť na večeri u mňa v robote, a vynásobila som to štyrmi
hokejistami a...
„Doriti,“ zamrmlala som. „To nestačí. Keby som chcela
množstvo pre dvadsiatich, musím zdvojnásobiť ingrediencie
alebo sa to počíta inak?“
Mama sa odmlčala. „Prečo varíš lazane pre dvadsiatich ľudí?“
„Nie pre dvadsiatich. Ale musím nakŕmiť štyroch hokejistov
a ich apetít si predstavujem ako apetít dvadsiatich normál-
nych ľudí.“
„Chápem.“ Nasledovala ďalšia pauza a takmer som videla
jej úsmev. „Je jeden z tých hokejistov... výnimočný?“
„Mami, rovno sa ma opýtaj, či je to môj frajer. Nemusíš
chodiť okolo horúcej kaše.“
„Fajn. Je to tvoj frajer?“
„Nie. Povedzme, že sa stretávame a myslím...“ Povedzme?
Práve ma urobil ústami. „... že sme dobrí priatelia.“
Priatelia, ktorí si to navzájom robia ústami.
Umlčala som otravný hlas v hlave a rýchlo zmenila tému.
„Máš čas, aby si mi rýchlo nadiktovala recept?“
„Samozrejme.“
O päť minút som položila a začala pripravovať večeru pre
chalana, ktorý ma pred chvíľou urobil ústami.

236
 28
Garrett

Keď sme sa vrátili domov, voňalo to tam ako v talianskej reš-

taurácii. Otočil som sa k Loganovi, ktorý na mňa hodil nechá-
pavý pohľad, a ja som mykol plecami, akože odkiaľ to mám,
sakra, vedieť, lebo som to fakt nevedel. Rozšnuroval som si
ošúchané čierne topánky a nasledoval vôňu, pri ktorej sa mi
zbiehali slinky.
Vošiel som do kuchyne a zažmurkal, akoby som zbadal fa-
tamorgánu uprostred púšte.
Privítal ma totiž sexi zadok Hannah. Skláňala sa k rúre ob-
lečená v Tuckovej ružovej zástere a vyberala zo strednej mriež-
ky panvicu s lazaňami.
Keď začula moje kroky, obzrela sa a usmiala. „Och, ahoj.
Perfektné načasovanie.“
Dokázal som iba na ňu zízať.
„Garrett? Haló?“
„Ty si navarila večeru?“ vyprskol som.
Jej natešený výraz pomaly pominul. „Hej. Je to v poriadku?“
Bol som príliš ohromený – a skutočne dojatý –, aby som
dokázal odpovedať.
Našťastie sa vo dverách objavil Dean a povedal to za mňa:
„Bábika, vonia to fantasticky.“
Tucker zastal za Deanom. „Prestriem stôl,“ zapišťal.

237
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Všetci traja spolubývajúci naklusali do kuchyne, Tucker
a Dean šli pomôcť Hannah, zatiaľ čo ohúrený Logan zastal ved-
ľa mňa.
„Vie aj variť?“ vzdychol si.
Niečo na jeho tóne – teda, nie niečo, ale nepopierateľne
obdivná poznámka – prebudilo moju ostražitosť. Doriti. Há-
dam sa mu nepáčila, alebo áno? Myslel som si, že by s ňou
len chcel spať, ale to, ako na ňu teraz hľadel...
Vôbec sa mi to nepáčilo.
„Kámo, nechaj si ho v nohaviciach,“ zamrmlal som. Logan
sa rozosmial. Pochopil ma.
„Doriti, vyzerá to úžasne,“ povedal Tucker, stojaci nad laza-
ňami s nožom a naberačkou.
Všetci piati sme sa usadili za stôl, ktorý Hannah nielenže
poumývala, ale dokonca ho aj prikryla modro-bielym obru-
som. Okrem mamy mi ešte žiadna žena nenavarila večeru.
Celkom sa mi to... páčilo.
„Takže čo si zajtra obliekaš?“ opýtal sa Tucker Hannah, kým
jej naberal na tanier skromnú porciu lazaní.
„Kam?“
Tuck sa zaškeril. „Na Halloween, hlupáčik.“
Hannah zavzdychala. „Bože, to je už zajtra? Vôbec nemám
pojem o čase.“
„Chceš vedieť moje nápady na tvoj kostým?“ pridal sa Dean.
„Sexi sestrička. Vlastne nie, sme v modernom svete, tak sexi
doktorka. Óóó, alebo sexi vojenská pilotka.“
„Nedám si na seba nič sexi, ale veľmi pekne ďakujem. Dosť
hlúpe je už to, že musím rozdávať drinky na intrákovici.“
Zachechtal som sa. „Doriti, to fakt?“ Každoročná halloween-
ska intrákovica je akcia, pri ktorej študenti chodia z jedného
intráku do druhého a všade dostanú drinky zadarmo. Počul
som, že je to väčšia zábava, ako to vyzerá.
Smutne vysunula bradu. „Robila som to aj minulý rok. Bolo

238
to naprd. Ak plánujete ísť, mohli by ste sa zastaviť aj u nás
v Bristol House.“
„Veľmi radi, kráska,“ odvetil Logan koketne, až som stuhol.
„Ale nečakaj, že sa zastaví aj G.“
Pozrela sa na mňa. „Ty na Halloween nejdeš?“
„Nie,“ odvetil som.
„Prečo?“
„Lebo Halloween neznáša,“ informoval ju Dean. „Bojí sa
duchov.“
Ukázal som mu prostredník, no skutočný dôvod, prečo
tridsiaty prvý október nenávidím, som si nechal pre seba. Len
som mykol plecom a povedal: „Je to bezvýznamný sviatok
s hlúpymi tradíciami.“
Logan sa zachechtal: „Hovorí pán Kazič zábavy.“
Tucker všetkým naložil, sadol si a zaboril vidličku do lazaní.
„To je sakramentsky dobré,“ povedal pomedzi prežúvanie.
Týmto sa naša konverzácia skončila, lebo ja a chalani sa po
troch hodinách strieľania gólov meníme na jaskynných mu-
žov. Nestrácali sme čas a šrotovali lazane, cesnakový chlieb
a šalát cézar, ktorý nám Hannah nachystala. A tým šrotovali
myslím skutočné šrotovanie. Ani smietka nevyšla nazmar.
„Vedela som, že mám ten recept strojnásobiť,“ zaúpela
Hannah s pohľadom upretým na prázdne taniere. No hneď
ako začala upratovať stôl, Tucker ju doslova vyhnal z kuchyne.
„Wellsy, mama ma naučila, čo sa patrí.“ Hodil na ňu neľú-
tostný pohľad. „Niekto ti navarí, ty upraceš. Bodka.“ Keď sa
Logan a Dean pokúsili vytratiť z kuchyne, vystrčil hlavu spoza
dverí. „Kam idete, dámy? Riad, vy idioti. G, ty máš priepustku,
keďže musíš našu milú šéfkuchárku odviezť domov.“
Na chodbe som objal Hannah okolo pása a išiel si vykrútiť
krk, aby som ju pobozkal. „Prečo nie si vyššia?“ zahorekoval
som.
„Prečo nie si nižší?“ odbila ma.

239
 Prešiel som jej ústami po perách. „Ďakujem, že si nám na-
varila. Bolo to od teba veľmi milé.“
Jemne jej zružoveli líca. „Napadlo mi, že ti to dlhujem... veď
vieš...“ Ružový nádych stmavol na červenú. „Lebo si sexuálny
boh a tak.“
Zachechtal som sa. „To znamená, že mi navaríš po každom
orgazme?“
„Nie. To bola len záležitosť dneška. Už žiadne varenie.“ Po-
stavila sa na špičky a priložila si pery k môjmu uchu. „Ale or-
gazmy dostanem aj tak.“
Akoby som to mohol odmietnuť.
„Poďme, zaveziem ťa domov. Zajtra skoro ráno máš vyučo-
vanie, však?“ Samého ma prekvapilo, že poznám jej rozvrh.
Nebol som si istý, čo sa to medzi nami deje. Súhlasil som,
že jej pomôžem so sexuálnym problémom, ale... ten sme už
vyriešili, nie? Dostala odo mňa, čo chcela, a to sme spolu ani
naozaj nespali. Takže v postate na to už nemala dôvod. Ani
ďalej sa so mnou kvôli tomu stretávať.
A ja... nechcel som frajerku. Vždy som sa sústredil výlučne na
hokej, dokončenie školy a kariéru, ktorú som po škole plánoval.
A na skautov, ktorí sa začali ukazovať na našich zápasoch. Sezóna
bola v plnom prúde a to znamenalo viac tréningov, zápasov
a menej času na hocičo – alebo hocikoho – iné než hokej.
Tak prečo ma pri vyhliadke na to, že s Hannah nebudem,
zaplavila zvláštna ľútosť?
Práve sa chystala vykročiť k vchodovým dverám, keď som
ju stiahol za ruku a znovu ju pobozkal, no tentoraz to nebola
obyčajná pusa. Bozkával som ju vášnivo, poddával sa jej prí-
chuti, horúčave, všetkému. Nečakal som, že mi vstúpi do ži-
vota. Niekedy sa vám doň ľudia len tak vkradnú a zrazu si ne-
viete predstaviť, ako ste mohli bez nich žiť. Ako ste mohli
prežiť deň, tráviť čas s kamošmi, spať s inými ženami a nemať
v živote takého dôležitého človeka.

240
 Hannah sa s tichým smiechom odtiahla. „Zožeň izbu,“ pod-
pichla ma.
Asi by som mal prehodnotiť svoj postoj k frajerkám.

Hannah

„Bu-bu-bu! Veselý Halloween!“

Odvrátila som sa od šatníka – hľadala som halloweensky
outfit, ktorý nie je kostým, pretože prezliekanie do masiek fakt
neznášam – a pozrela sa na kreatúru, ktorá zastala vo dverách
do mojej izby. Allin kostým mi vôbec nedával zmysel. Videla
som len obtiahnutý modrý trikot, kopu peria a... mačacie uši?
Pomohla som si Allinou frázou. „Pre Kristove rany, čo to
akože si?“
„Mačkovták.“ Hodila na mňa pohľad, akoby to bolo úplne
jasné.
„Mačkovták? Čo je... okej... prečo?“
„Lebo som sa nevedela rozhodnúť, či budem mačka alebo
vták. Sean mi povedal, aby som bola oboje, a ja na to? Skvelý
nápad, frajer,“ zaškerila sa na mňa. „Isto si zo mňa uťahoval,
ale ja som sa rozhodla, že ho vezmem za slovo.“
Musela som sa zasmiať. „Určite si bude želať, aby ti navrhol
niečo menej čudné, napríklad sexi sestričku alebo sexi čaro-
dejnicu, alebo...“
„Sexi ducha, sexi strom, sexi škatuľku vreckoviek,“ vzdych-
la Allie. „Fuj, stačí strčiť slovo sexi pred akékoľvek podstatné
meno a pozrime sa! Máme kostým! Ak sa chceš obliecť ako
štetka, jednoducho sa tak obleč. Vieš čo? Neznášam Hallo-
ween.“
Odfrkla som si. „Tak prečo na tú párty ideš? Mala by si ísť
ku Garrettovi. Ten je halloweensky kazič nálady.“
„Fakt?“

241
 „Neznáša Halloween,“ vysvetlila som jej, no zároveň ma
premkol zvláštny pocit, že jeho nenávisť k Halloweenu pra-
mení z oveľa väčšej hĺbky, než priznal. Možno sa mu v detstve
počas halloweenskej noci niečo stalo. Napríklad ho väčšie dec-
ká ohadzovali vajíčkami. Ó, alebo možno videl film Halloween
a týždne mal z toho nočné mory ako ja, keď som v dvanástich
prvý raz videla film s Michaelom Myersom.
„Sean už na mňa dolu čaká, takže bežím.“ Pribehla ku mne
a vlepila mi pusu na líce. „Zabav sa pri podávaní drinkov s Tracy.“
No určite. Ponuku, že jej pomôžem, som už dávno oľuto-
vala. Nemala som náladu celú noc čakať na ožratých študen-
tov, kedy sa zatúlajú do Bristol House, aby som im mohla po-
dať drinky a želé s vodkou. Vlastne, čím viac som nad tým
premýšľala, tým viac ma lákala predstava, že sa z toho vyvle-
čiem, hlavne keď som si predstavila Garretta samého doma,
ako zíza na svoj odraz v zrkadle, alebo si hádže tenisovú lop-
tičku o stenu, ako to robievajú vo väzení.
A tak som namiesto hľadania kostýmu-nekostýmu v šat-
níku vyšla z izby a zaklopala na dvere Tracy.
„Idem!“ Otvorila takmer o minútu, pričom si jednou rukou
česala brčkavé červené vlasy a druhou si pudrovala líca.
„Ahoj,“ zapišťala. „Veselý Halloween!“
„Veselý Halloween.“ Odmlčala som sa. „Počúvaj... ako veľmi
ma budeš nenávidieť, keď s tebou nebudem na intrákovici?
A potom budem ešte taká drzá a opýtam sa, či mi požičiaš auto.“
Sklamane sa na mňa pozrela. „Ty nejdeš? Prečoooo?“
Doriti, fakt som dúfala, že sa nerozplače. Tracy je typ diev-
čaťa, ktoré plače pre každú hlúposť, aj keď som mala pocit, že
jej slzy sú hrané, pretože vždy veľmi rýchlo uschnú.
„Jeden môj kamarát má ťažký večer,“ vysvetlila som rozpa-
čito. „Bodla by mu spoločnosť.“
Podozrievavo na mňa pozrela. „A nie je ten kamarát náho-
dou Garrett Graham?“

242
 Potlačila som povzdych. „Prečo si to myslíš?“
„Lebo Allie mi povedala, že spolu chodíte.“
No samozrejme.
„Nechodíme spolu, ale áno, hovorila som o ňom,“ priznala
som.
Na moje prekvapenie sa Tracy doširoka usmiala. „Prečo si
to nepovedala hneď, hlupáčik? Samozrejme, že ťa uvoľním,
aby si mohla pretiahnuť Garretta Grahama! Inak, hneď by
som si to s tebou vymenila, lebo už pri úsmeve toho chalana
by mi spadli nohavičky.“
Ani k jednej z jej poznámok som sa nemienila vyjadriť. „Si
si istá, že to bezo mňa zvládneš?“
„Hej, budem v pohode.“ Mávla rukou. „Prišla sesternica
z Brownu, tak zapriahnem ju.“
„Ja som to počula!“ ozval sa z izby ženský hlas.
„Ďakujem, si skvelá,“ povedala som vďačne.
„Žiadny problém. Počkaj chvíľu.“ Zmizla v izbe a vrátila sa
s kľúčmi od auta. „Inak, neviem, aký máš názor na domáce
videá, ale ak sa bude dať, natoč všetko, čo budeš s tým chala-
nom robiť.“
„To určite.“ Vzala som si kľúče a uškrnula sa. „Zabav sa,
zlatko.“
Vo svojej izbe som rýchlo napísala Garrettovi.

Ja: Si doma?
On: Hej.
Ja: Vykašľala som sa na intrákovicu. Môžem prísť?
On: Som rád, že si dostala rozum, zlatko. Už aj príď.

243
 29
Garrett

Keď sa otvorili vchodové dvere, trochu som sa obával, že Han-

nah sa objaví v nejakom hlúpom kostýme v snahe vzbudiť vo
mne halloweensku náladu a vylákať ma na párty.
Našťastie, vyzerala ako obyčajná Hannah. To znamená, že
vyzerala úžasne, a môj vták sa okamžite postavil na pozdrav.
Vlasy mala stiahnuté do chvosta, ofinu učesanú na jednu stra-
nu a na sebe voľný červený sveter a čierne legínsy. Ponožky
mala, samozrejme, neónovo ružové.
„Ahoj.“ Hodila sa na gauč vedľa mňa.
„Ahoj.“ Objal som ju okolo pása a vtisol jej pusu na líce. Pri-
šlo mi to ako najprirodzenejšia vec na svete.
Nemal som poňatia, či to tak cítim len ja, ale Hannah sa
ani neodtiahla, ani ma nevysmiala, že sa správam ako jej
frajer.
Dobré znamenie.
„Prečo si sa vykašľala na párty?“
„Nemala som na to náladu. Navyše, predstavila som si, ako
vyplakávaš do vankúša, takže ľútosť nakoniec vyhrala.“
„Neplačem, ty trdlo.“ Ukázal som na nudný dokument, kto-
rý práve bežal v telke. „Učím sa o pasterizácii.“
Neveriacky sa na mňa pozrela. „Vyhadzujete nehorázne
prachy za milión programov a ty si vyberieš toto?“

244
 „Len som si tak prepínal a zrazu vidím samé vemená, tak
ma to rozžeravilo, že...“
„FUJ!“
Vybuchol som do smiechu. „Žartujem, zlatko. Ak to už
musíš vedieť, vybili sa baterky v ovládači, a ja som bol príliš
lenivý, aby som vstal a prepol. Pozeral som skvelý dokument
o Americkej občianskej vojne, až potom sa to zmenilo na ve-
mená.“
„Dejiny ťa fakt bavia, čo?“
„Sú zaujímavé.“
„Niečo hej. Ale nie všetko.“ Položila si hlavu na moje ple-
ce a hrala sa s pramienkom vlasov, ktorý sa jej uvoľnil
z chvosta. „Mama ma dnes ráno strašne sklamala,“ vyletelo
z nej odrazu.
„Hej? Prečo?“
„Zavolala mi, že nebudú môcť odísť z Ransomu ani na Via-
noce.“
„Ransomu?“ zopakoval som rozpačito.
„Odtiaľ pochádzam. Ransom v Indiane,“ vysvetlila som
trpko. „Známy aj ako moje osobné peklo.“
Okamžite som posmutnel. „Pre to...?“
„Znásilnenie?“ usmiala sa horko. „Môžeš to vysloviť. Nie je
to nákazlivé.“
„Viem,“ preglgol som. „Len to nerád hovorím, lebo keď to
vyslovím, znie to tak... reálne. Nedokážem sa vyrovnať s tým,
že sa ti to naozaj stalo.“
„Ale stalo sa,“ hlesla. „Nemôžeš predstierať, že nie.“
Nakrátko zavládlo ticho.
„A prečo ťa rodičia nemôžu prísť pozrieť?“ zaujímal som sa.
„Pre peniaze,“ vzdychla. „Ak si sa so mnou kamošil len pre-
to, lebo si si myslel, že som bohatá dedička, musím sa ti s nie-
čím priznať. Na Briarskej som len vďaka plnému štipendiu
a dostávam aj vreckové na výdavky. Moja rodina je švorc.“

245
 „Vypadni,“ ukázal som na dvere. „Myslím to vážne. Vypadni.“
Hannah vyplazila jazyk. „Vtipné.“
„Wellsy, je mi jedno, koľko má tvoja rodina peňazí.“
„To hovorí milionár.“
Zmeravel som. „Milionár je môj otec, nie ja. To je rozdiel.“
„Asi hej.“ Mykla plecom. „Moji rodičia sú po uši v dlhoch.
A je to...“ stíchla a v zelených očiach sa jej mihla bolesť.
„Čo je to?“
„Je to moja chyba,“ priznala.
„O tom veľmi pochybujem.“
„Nie, naozaj je,“ presviedčala ma smutne. „Museli si vziať
druhú hypotéku, aby zaplatili súdne trovy. Na súde proti Aa-
ronovi, chalanovi, ktorý...“
„... ktorý by mal zostať vo väzení,“ dokončil som za ňu, lebo
som fakt nemohol znovu počuť slovo znásilniť. Jednoducho
som nemohol. Vždy keď som si spomenul, čo jej ten bastard
urobil, zaplavil ma žeravý hnev a päste sa mi triasli od túžby
do niečoho vraziť.
Je pravda, že celý život som držal svoj hnev na uzde. Usta-
vične vo mne rástol, no našťastie som našiel skvelý ventil –
hokej. Šport, ktorý mi umožňoval mlátiť protihráčov na bez-
pečnej pôde.
„Nešiel do basy,“ hlesla Hannah.
Pozrel som sa na ňu. „Žartuješ?“
„Nie.“ V očiach sa jej zablyslo. „Keď som v tú noc prišla do-
mov... keď sa to stalo... rodičia sa na mňa pozreli a hneď ve-
deli, že sa stalo niečo zlé. Ani si nepamätám, čo som im po-
vedala. Viem len, že hneď zavolali na políciu a vzali ma do
nemocnice, kde ma vyšetrili a vypočuli. Hanbila som sa. Ne-
chcela som sa s policajtmi rozprávať, ale mama povedala, že
musím byť silná a všetko im povedať, aby zabránili tomu,
že to znova urobí niekomu inému.“
„Tvoja mama je veľmi múdra žena,“ zachripel som.

246
 „Hej,“ pritakala roztrasene. „Aarona síce zatkli, neskôr ho
však pustili na kauciu, takže som toho bastarda stretávala
v meste aj v škole...“
„Dovolili mu vrátiť sa do školy?“ vyhŕkol som.
„Mohol sa ku mne priblížiť najviac na sto metrov, ale hej,
vrátil sa.“ Pochmúrne na mňa pozrela. „Spomenula som, že
jeho mama je primátorka Ransomu?“
To bol šok. „Doriti.“
„A jeho otec vedie farnosť,“ zasmiala sa trpko. „Jeho rodina
v podstate ovláda celé mesto, takže ma prekvapilo, že ho po-
licajti vôbec zatkli. Počula som, že jeho mama sa riadne roz-
besnila, keď sa ukázali v ich dome. Teda, pardon, v ich pan-
skom sídle.“ Po odmlke pokračovala: „V skratke, prebehlo
niekoľko predbežných výsluchov, pri ktorých som sa musela
dívať na jeho nafúkaný ksicht. Asi po mesiaci tých sračiek sud-
ca rozhodol, že neexistuje dostatok dôkazov, aby sa začalo
súdne konanie, a zmietol to zo stola.“
Zdesenie, ktoré ma v tej chvíli zasiahlo, malo takú silu, že
by ho nezvládol ani Greg Braxton. „To myslíš vážne?“
„Smrteľne vážne.“
„Ale veď mali výsledky tvojho vyšetrenia a tvoju výpoveď...“
vyprskol som.
„Vyšetrenie preukázalo len prítomnosť krvi a natrhnutie...“
Zapýrila sa. „... ale bola som ešte panna, takže jeho právnik
tvrdil, že to mohla spôsobiť strata panenstva. Potom to už bo-
lo len moje slovo proti Aaronovmu.“ Znovu sa zasmiala, no
tentoraz pobavene. „Vlastne to bolo moje slovo proti jeho
a proti slovám jeho troch kamarátov.“
Zamračil som sa. „Čo to znamená?“
„Znamená to, že jeho kamoši pod prísahou klamali, že som
drogy užila vedome. A že som sa celé mesiace hádzala Aaro-
novi do náručia, preto, samozrejme, iba neodolal tomu, čo
som mu sama ponúkala. Podľa toho, ako o mne rozprávali,

247
by si si myslel, že som tá najväčšia štetka závislá od drog. Bolo
to hrozne ponižujúce.“
Až dovtedy som nerozumel pojmu zaslepený hnevom. Už
pri pomyslení na to, čo musela Hannah zažiť, som mal chuť
zavraždiť každého obyvateľa toho diabolského mestečka.
„A je to ešte horšie,“ varovala ma, keď si všimla môj výraz.
Zavzdychal som. „Panebože, viac už neznesiem.“
„Och,“ zrozpačitela. „Prepáč. Zabudni na to.“
Rýchlo som ju chytil za bradu a prinútil ju pozrieť mi do
očí. „To som povedal len tak. Musíš to dokončiť.“
„Okej. Nuž, po tom, ako sa obžaloba stiahla, obrátilo sa pro-
ti mne a mojim rodičom celé mesto. Hovorili sa o mne hrozné
veci. Že som štetka, že som ho zviedla a tak. Po zvyšok roka
som sa učila doma a nechodila do školy. A mamička primá-
torka a otecko pastor mojich rodičov zažalovali.“
Zmeravela mi sánka. „To hádam nie.“
„Tvrdili, že ich synovi sme spôsobili emocionálnu ujmu
a naštrbili povesť a podobné kraviny, ktoré si už ani nepamä-
tám. Sudca síce nesúhlasil so všetkým, čo požadovali, ale mo-
jim rodičom nariadil zaplatiť súdne trovy. To znamená, že mu-
seli platiť za dvoch právnikov.“ Hannah viditeľne preglgla.
„Vieš, koľko si pýtal náš právnik za jeden deň na súde?“
Odpovede som sa bál.
„Dvetisíc dolárov.“ Skrútila pery do trpkého úsmevu. „A to
bol ešte lacný. Tak si predstav, koľko stál právnik pani primá-
torky. Rodičia si museli vziať druhú hypotéku a ešte aj pôžič-
ku, aby to všetko mohli zaplatiť.“
„Doriti.“ Doslova sa mi lámalo srdce v hrudi. „To ma mrzí.“
„V tom posratom meste uviazli len kvôli mne,“ vyhlásila
Hannah rezolútne. „Otec nemôže nechať prácu na skládke
dreva, lebo je to stabilné zamestnanie a tie peniaze potrebujú.
Ale aspoň pracuje v inom meste. S mamou ani nemôžu prejsť
po meste, aby na nich ľudia nevrhali nenávistné pohľady a ne-

248
šepkali si. Nemôžu predať dom, lebo by prišli o peniaze. Tento
rok si nemôžu dovoliť prísť za mnou. A ja som príliš zbabelá
na to, aby som šla za nimi. Garrett, nedokážem to. Nedoká-
žem sa tam vrátiť.“
Nemohol som jej to mať za zlé. Dopekla, presne to isté som
cítil k otcovmu domu v Bostone.
„Aaronovi rodičia tam stále žijú. A on ich každé leto nav-
števuje.“ Bezradne sa na mňa pozrela. „Ako sa tam môžem
vrátiť?“
„Bola si tam, odkedy chodíš na výšku?“
Prikývla. „Raz. Jedného dňa sme s otcom museli ísť na ná-
kup do železiarstva. Narazili sme tam na otcov dvoch Aaro-
nových kamošov, idiotov, ktorí kvôli nemu klamali. Jeden
z otcov poznamenal niečo v zmysle: Och, pozrime sa, štetka
s otcom kupujú klince. Alebo niečo také. Otec vybuchol.“
Zhlboka som sa nadýchol.
„Kým sa bitka skončila, tomu chlapovi, čo to povedal, po-
riadne dochrámal tvár. Samozrejme, náhodou šiel okolo jeden
poslanec a otca zatkli za napadnutie.“ Hannah zaťala pery.
„Našťastie, obžalobu stiahli, lebo majiteľ obchodu povedal, že
otca vyprovokovali. V tom meste asi ešte zostalo pár slušných
ľudí. Ale hej, odvtedy som tam nebola. Bojím sa, že ak tam
prídem, narazím na Aarona a potom... neviem. Zabijem ho za
to, čo urobil mojej rodine.“
Hannah si položila bradu na moje plece a ja som cítil jej
smútok.
Nemal som ani poňatia, čo na to povedať. To, čo opísala,
bolo také brutálne a zároveň... som tomu rozumel. Veľmi
dobre viem, aké je niekoho nenávidieť tak veľmi, že radšej
utečiete, lebo sa bojíte, čo by ste urobili, keby ste ho stretli.
Čoho by ste mohli byť schopní.
Totálne chrapľavo som povedal: „Na Halloween ma otec
prvý raz zbil.“

249
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Hannah šokovane zdvihla hlavu. „Čože?“
Takmer som nepokračoval, ale po tom, čo mi práve rozpo-
vedala, som to už v sebe nedokázal udržať. Chcel som, aby
vedela, že nie je jediná, kto cíti hnev a zúfalstvo. „Mal som
vtedy dvanásť. Rok po tom, ako mama zomrela.“
„Panebože. To som netušila.“ Vytreštila na mňa oči, no nie
od ľútosti, ale od pochopenia. „Zdalo sa mi, že otca nemáš rád
– počula som to v tvojom hlase, keď si o ňom hovoril –, ale
nenapadlo mi, že preto...“
„Lebo ma mlátil ako žito?“ doplnil som. Hlas som mal plný
zlosti. „Otec nie je taký, ako sa tvári. Pán Hokejová hviezda,
rodinný typ. A tá charita, na ktorú prispieva. Na papieri je do-
konalý, nie? Ale doma bol... doriti, monštrum.“
Preplietla si teplé prsty s mojimi. Stisol som jej ich, pretože
som sa potreboval rozptýliť od silnej bolesti v hrudi.
„Ani neviem, čím som ho v ten večer naštval. Prišiel som do-
mov z koledovania s kamošmi a o niečom sme sa museli roz-
právať a on na mňa vrieskal. Nepamätám si. Pamätám si už len
monokel a zlomený nos a šok z toho, že na mňa vztiahol ruku.“
Bezcitne som sa zasmial. „Potom sa to už dialo pravidelne. Nikdy
mi však nič nezlomil, lebo potom by som nemohol hrať hokej.“
„Ako dlho to trvalo?“ zašepkala.
„Dovtedy, kým som nebol dosť veľký na to, aby som sa brá-
nil. Mal som šťastie, že som to musel znášať len tri či štyri ro-
ky? Mama to znášala pätnásť rokov. Teda za predpokladu, že
ju mlátil, odkedy sa zoznámili. Nikdy mi nepovedala, ako dlho
to trvá. Úprimne, Hannah?“ Pozrel som sa jej do očí a hanbil
sa za to, čo idem povedať. „Keď zomrela na rakovinu pľúc...“
začínalo mi byť zle od žalúdka, „... uľavilo sa mi. Znamenalo
to, že už nebude trpieť.“
„Mohla od neho odísť.“
Pokrútil som hlavou. „Radšej by ju zabil, ako by to dopustil.
Od Phila Grahama nemôže nikto odísť. Nikto sa s ním nesmie

250
rozviesť, lebo by mu to poškrvnilo povesť.“ Vzdychol som si.
„Nepije ani nemá problém s inými návykovými látkami, ak ti
to napadlo. Asi je len... chorý. Stratí nervy aj pri úplnej hlú-
posti. A jediný spôsob riešenia problémov, ktorý pozná, sú
päste. Navyša, je to zasraný narcista. Ešte som nestretol niko-
ho takého zaľúbeného do seba, takého arogantného. Mama
a ja sme boli preňho len trofeje, ktorými sa mohol chváliť. Nič
iné ako on sám ho však netrápi.“
Ešte nikdy som to nikomu nepovedal. Ani Loganovi a Tu-
ckovi. Ani Vtáčikovi, ktorý je majstrom v udržaní tajomstva.
Informácie o otcovi som si nechal pre seba. Lebo smutná
pravda je, že na svete je veľa ľudí, ktorí by s radosťou ten prí-
beh predali bulváru. Niežeby som kamarátom neveril, no keď
vás sklame človek, ktorému by ste mali dôverovať najväčšmi,
neradi sa iným zveríte s tým, čo by mohli použiť proti vám.
Hannah som však dôveroval. Veril som, že o tom nikomu
nepovie. Keď som sa jej zdôveril, akoby mi niekto zdvihol
z hrude obrovské závažie.
„Takže keď som naposledy ten idiotský Halloween oslavo-
val, vlastný otec zo mňa takmer vymlátil dušu. To nie je veľmi
pekná spomienka, čo?“
„Nie.“ Pohladila ma po zarastenej brade. Nechcelo sa mi
oholiť. „Vieš, čo mi hovorievala terapeutka? Najlepší spôsob,
ako zabudnúť na zlú spomienku, je nahradiť ju dobrou.“
„To sa ľahko hovorí a ťažko praktizuje.“
„Možno, ale za vyskúšanie nič nedáme, no nie?“
Vyliezla mi do lona a ja som zadržal dych. Človek by si mys-
lel, že po takej depresívnej konverzácii by som mal mať prob-
lém s erekciou, no vták mi zhrubol hneď, ako sa na mne usa-
dila svojím pevným zadkom. Nežne ma pobozkala, a keď sa
odtiahla, sklamane som zavzdychal.
Dlho som však sklamaný nezostal, pretože už kľačala na ze-
mi a vyťahovala mi vtáka z teplákov.

251
 Zažil som už veľa fajok. Nevychvaľujem sa, vravím pravdu.
Ale keď som ho mal v jej ústach, stiahlo mi gule a vták pulzo-
val od vzrušenia, akoby sa ho ženský jazyk dotkol po prvý raz.
Keď ho obkolesili jej horúce vlhké ústa, takmer som explo-
doval. Jednou rúčkou mi hladila stehno a druhou ho držala
a palcom trela ten sladký bod pod žaluďom. S každým dlhým
satím ma posúvala hlbšie do blaženého zabudnutia.
Mimovoľne som pohyboval bedrami. Neovládal som sa.
Nedokázal som prestať ponárať sa jej hlbšie do úst a prstami
zamotanými do jej vlasov ju viesť. Zdalo sa, že jej to neprekáža.
Od môjho divokého narážania vzdychala a ten sexi zvuk mi
vo vibráciách prechádzal cez vtáka až do chrbtice.
Horúce satie ma privádzalo do šialenstva. Už som si ani ne-
spomínal, kedy som to dievča nechcel. Kedy som po nej zúfalo
netúžil.
Až keď som otvoril oči, uvedomil som si, kde sme. Moji
spolubývajúci boli na párty, ale na druhý deň skoro ráno sme
mali tréning a zápas, čo znamenalo, že sa nezdržia dlho. Kaž-
dú sekundu mohli vojsť do obývačky.
Chytil som Hannah za líce a zastavil ju. „Poďme hore. Ne-
tuším, kedy sa chalani vrátia domov.“
Bez slova vstala a podala mi ruku.
Chytil som ju a odviedol hore.

Hannah

Garrett nechal zhasnuté.

Zamkol dvere a ja som aj v tme videla, ako mu žiaria oči.
Vyzliekol sa tak rýchlo, až ma to rozosmialo. Stál predo mnou
nahý, jeho svalnaté telo vyzeralo v tme ako škvrna. Podišiel
ku mne.
„Prečo si ešte oblečená?“ zamrmlal.

252
 „Lebo nie každý je vo vyzliekaní taký zdatný ako ty.“
„Zlatko, nie je to také ťažké. Počkaj, pomôžem ti.“
Vkĺzol mi rukami pod sveter a pomaly ho zdvíhal. Zachvela
som sa. Jemne ma pobozkal medzi prsami a pretiahol mi sve-
ter cez hlavu.
Drsnými končekmi prstov ma pošteklil na bedrách, keď
klesal na kolená a sťahoval mi legínsy.
Videla som iba jeho tmavú hlavu pri stehnách a bol to taký
erotický pohľad, až som zatajovala dych. Perami sa mi dotkol cit-
livého miesta zdureného od túžby. Záblesk rozkoše ma takmer
zrazil z nôh. Pridržala som sa jeho hlavy, aby som nespadla.
„Nie, nie,“ ozvala som sa. „Ak mi budeš robiť toto, neudr-
žím sa na nohách.“
Garrett so smiechom vstal a zdvihol ma do náruče, akoby
som bola ľahká ako pierko.
So smiechom sme pristáli na posteli a ľahli si oproti sebe.
Obaja sme boli nahí, no akoby to bola tá najprirodzenejšia
vec na svete.
Prehovoril a bol to taký nezmysel, aký by som v tej chvíli naj-
menej čakala. „Myslel som si, že tvoje meno sa začína na M.“
„Myslel si si, že sa volám Mannah?“
Garrett sa zachechtal. „Nie, myslel som si, že si Mona alebo
Molly, alebo Mackenzie. Jednoducho niečo na M.“
Nevedela som, či sa mám uraziť alebo nie. „Okej...“
„Hannah, skoro dva mesiace. Dva mesiace som nevedel,
ako sa voláš.“
„Veď sme sa nepoznali.“
„Ale ty si moje meno vedela.“
Vzdychla som si. „Tvoje meno pozná predsa každý.“
„Dofrasa, ako to, že som si ťa tak dlho nevšimol? Prečo som
si ťa všimol, až keď som uvidel áčko na tvojom teste?“
Tváril sa naozaj smutne, preto som sa k nemu prisunula.
„Na tom nezáleží. Teraz ma už poznáš.“

253
 „Poznám,“ zopakoval, posunul sa nižšie a vložil si moju bra-
davku do úst. „Viem, že keď urobím toto...“ silno sa prisal.
Hlasno som vzdychla. Pustil mi bradavku a povedal: „... za-
vzdycháš tak hlasno, že by to zobudilo aj mŕtvolu. A keď spra-
vím toto, začneš pohojdávať panvou, akoby si hľadala môjho
vtáka.“ Oblizol mi druhú bradavku a krúžil okolo nej jazykom,
kým sa mi panva mimovoľne nerozhýbala a v rozkroku mi ne-
začalo stúpať napätie.
Podoprel sa o lakeť, bicepsom sa mi dotýkal pleca. „A viem
aj to, že ťa mám rád,“ zachrapčal.
Zasmiala som sa. „Aj ja ťa mám rada.“
„Myslím to vážne. Mám ťa sakramentsky rád.“
Nebola som si istá, ako na to odpovedať, preto som ho chy-
tila za zátylok a pritiahla si ho k perám. Potom sa všetko zlialo
do machule. Ruky a pery mal všade a vlna rozkoše ma zaniesla
na krásne miesto, kde sme boli len ja a Garrett. Pustil ma len
na chvíľku, keď sa načiahol za zásuvkou v stolíku vedľa poste-
le. Došlo mi, čo robí a čo sa bude diať, a zrýchlil sa mi tep. Ti-
cho prelomil šuchot plastového obalu. Nasadzoval si kondóm.
No namiesto toho, aby dopadol na mňa a prebral kontrolu,
ľahol si na chrbát.
„Zajazdi si na mne,“ vyslovil hlasom rozochveným túžbou.
Preglgla som, vyliezla mu do lona a chytila mu dlhý, hrubý,
pôsobivý penis. Táto poloha mi umožňovala kontrolovať, koľ-
ko z neho si vezmem. Srdce mi cválalo opreteky ako kôň, keď
som naňho klesala. Kúsok po kúsku som sa zosúvala, až kým
ma celú nevyplnil. Preháňal sa mnou najúžasnejší pocit. Cítila
som sa naplnená. Sakramentsky naplnená. Vnútornými sval-
mi som ho zovrela a zavlnila sa okolo neho. Z Garretta sa vy-
dral zúfalý zvuk, ktorý mi vibroval v celom tele.
„Dofrasa.“ Skôr než som sa stihla pohnúť, zaboril mi prsty
do bedier. „Povedz mi niečo o tvojej starej mame.“
„Teraz?“

254
 Hlas mal napätý. „Áno, teraz, pretože neviem, či ti to už
niekto povedal, ale tam dolu si užšia než – okej, nebudem
premýšľať nad tým, aká si tam úzka. Ako sa Nana volá?“
„Sylvia.“ Mala som čo robiť, aby som potlačila smiech.
Čoraz väčšmi sa zadýchaval. „Kde býva?“
„Na Floride. V domove dôchodcov.“ Na čelo mi vystúpil pot,
lebo Garrett nebol jediný, kto to už nedokázal vydržať. Medzi
stehnami sa mi vzmáhal neznesiteľný tlak. Moja panva sa
chcela hýbať. Moje telo túžilo po uvoľnení.
Garrett si dlho roztrasene vydýchol. „Okej. Som v pohode.“
V tme mu zasvietili biele zuby, keď sa na mňa zaškeril. „Máš
povolenie pokračovať.“
„Vďakabohu.“
Nadvihla som sa a dopadla naňho tak prudko, až sme obaja
zastonali.
Takúto pálčivú túžbu som ešte nezažila. Jazdila som na
ňom zúrivo a rýchlo, no stále mi to nestačilo. Potrebovala som
viac. Trela som sa oňho, lebo som zistila, že keď sa predklo-
ním, šúcham sa oňho klitorisom a to mi znásobuje rozkoš.
Prsami som sa mu pritlačila o pevnú hruď. Bol taký mužný
a návykový. Pobozkala som ho na horúci krk. Úplne horel
a srdce mu divoko bilo. Nadvihla som hlavu. Ohúril ma jeho
výraz, napätá tvár a intenzívna rozkoš, ktorá mu sršala z očí.
Sústredila som sa naňho, preto ma orgazmus zastihol nepri-
pravenú.
„Óóch,“ vykríkla som a klesla naňho ovládaná sladkou roz-
košou.
Garrett ma hladil po chrbte, kým som lapala dych. Keď som
mu zmáčala tvrdý penis mliečnou esenciou, zaboril mi prsty
medzi lopatky a zahrešil: „Doriti, Hannah... zlatko, to je sexi.“
Ešte stále som prudko dýchala, keď začal do mňa rýchlo
a hlboko narážať, nadvihoval sa a vypĺňal ma, až kým neza-
stonal a nevnikol do mňa naposledy. Tvár mu zmeravela, stia-

255
hol tmavé obočie, akoby mal bolesti, ale vedela som, že nemá.
Znovu som ho pobozkala na krk, prisala sa mu na rozhorúče-
nú pokožku. Chvel sa a držal ma tak silno, až sa mu ťažko dý-
chalo.
Keď sme sa obaja spamätali a Garrett sa zbavil kondómu,
zozadu sa ku mne pritúlil a položil na mňa svoju ťažkú ruku.
Cítila som sa bezpečne a cenená. Rovnaké pocity vo mne vy-
volávala jeho dlaň na mojom nahom bruchu. Pritisol mi pery
na šiju. Pravdupovediac, nikdy v živote som nebola taká spo-
kojná.
„Zostaneš na noc?“ zamrmlal.
„Nemôžem,“ odvetila som. „Musím Tracy vrátiť auto.“
„Povedz jej, že ho ukradli,“ navrhol. „Dosvedčím ti to.“
Zachichotala som sa. „V žiadnom prípade. Zabila by ma.“
Garrett si položil líce na moje plece a pomrvil panvou. Po-
loerekciou sa mi obtrel o zadok. Šťastne vzdychol. „Máš naj-
krajší zadok na svete.“
Nechápala som, ako sme sa dostali až sem. Jeden deň som
ho odháňala a na druhý som sa s ním túlila v posteli. Život je
niekedy hrozne čudný.
„Hej,“ ozval sa po chvíli. „V piatky večer nerobíš, však?“
„Nie. Prečo?“
„Zajtra hráme na Harvarde.“ Zaváhal. „Neprídeš ma po-
vzbudiť?“
Aj ja som zaváhala. Začínala som nad tým strácať kontrolu.
Povedala som mu veci, s ktorými som sa ešte nikomu nezdô-
verila, a o tej záležitosti s jeho otcom takisto určite veľa ľudí
nevedelo. Nechcela som sa ho však pýtať, čo to znamená. Desila
ma predstava, že v tom vidím niečo viac, než v skutočnosti je.
Hrozila som sa toho, že si to všetko možno len predsta-
vujem.
„Môžeš si vziať môj džíp,“ ponúkol mi. „S tímom pôjdeme
autobusom, takže by aj tak stál na príjazdovej ceste.“

256
 „Môžem vziať aj Allie?“
„Jasné.“ Pobozkal ma na plece a mnou prebehla triaška.
„Priveď, koho len chceš. Podpora sa nám zíde. Zápasy v iných
školách sú naprd, lebo nás nemá kto podporovať.“
Preglgla som popri zvláštnej guči v hrdle. „Okej. Dobre...
myslím, že môže byť.“
Znovu sme stíchli a zrazu som si uvedomila, že ma do zad-
ku tlačí tvrdý vrcholček. Jeho erekcia ma rozosmiala. „Človeče,
vážne? Znova?“
Zachechtal sa. „Čo si včera hovorila o mojej výdrži? Hanba
ti. Človeče.“
So smiechom som sa zvrtla a pritisla sa k jeho pevnému
horúcemu telu. „Druhé kolo?“ zisťovala som.
Pobozkal ma. „To si píš.“

257
 30
Hannah

„Nemôžem tomu uveriť,“ vyhlásil Dexter hádam už po milión-

ty raz.
Vedľa Dexa na zadnom sedadle Garretovho auta sedela
Stella a súhlasne vzdychla, takisto po miliónty raz. „Ja viem.
Vezieme sa v aute Garretta Grahama. Mám chuť vyryť svoje
meno do tohto koženého sedadla.“
„Neopováž sa!“ skríkla som z miesta vodiča.
„Upokoj sa, neurobím to. No mám pocit, že keď tu neza-
nechám značku, nikto mi neuverí, že som tu sedela.“
Dopekla, ani ja som nemohla uveriť, že tam sedí. Neprek-
vapilo ma, keď Allie okamžite skočila na šancu ísť so mnou do
Cambridgeu, keďže stále trvala na tom, aby som jej prezradila
detaily o sebe a Garrettovi. Vyplašilo ma však, že s nami chce-
la ísť aj Stella a Dex.
Počas jazdy sa ma obaja zatiaľ dvakrát opýtali, či s Garret-
tom chodím. Odpovedala som ako vždy – len sa občas stre-
távame.
Čoraz ťažšie však bolo presvedčiť o tom aj seba.
Po zvyšok cesty sme si pustili hudbu poriadne nahlas
a s Dexom sme spievali. Hlasy nám dokonale ladili – prečo
som ho nepožiadala, aby so mnou spieval dueto? Allie a Stella
nedokázali vytiahnuť také vysoké tóny, ale pridali sa k nám

258
aspoň v refréne, a keď sme dorazili na parkovisko hokejového
centra, všetci sme mali skvelú náladu.
V Harvarde som ešte nebola, preto ma mrzelo, že nemáme
dosť času na prehliadku areálu, prišli sme však neskoro. Ka-
marátov som súrila, aby sme si mali kam sadnúť. Veľká a mo-
derná hala ma ohúrila, rovnako aj to, koľko ľudí prišlo. Našťas-
tie sme našli voľné miesta vedľa tímu Briarskej. S kupovaním
občerstvenia sme sa neobťažovali, cestou sme v aute zjedli as-
poň tonu kukuričných čipsov.
„Okej, tak ako sa to hrá?“ opýtal sa ma Dexter.
Zaškerila som sa. „To sa pýtaš vážne?“
„Jasné, Han-Han. Som čierne decko z Biloxi. Čo môžem ve-
dieť o hokeji?“
„To je pravda.“
Kým sa Allie so Stellou rozprávali o hodinách herectva, dala
som Dexovi rýchlu prednášku o tom, čo môže očakávať. No
hneď ako vošli na ľad hráči, uvedomila som si, že som nebola
až taká presná. Bol to môj prvý hokejový zápas naživo a ne-
očakávala som taký hukot davu, ohlušujúce repráky ani bles-
kovú rýchlosť hráčov.
Garrett hral v drese číslo štyridsaťštyri, no nemusela som
to číslo ani vidieť, aby som vedela, ktorý z čierno-strieborných
hráčov to je. Hral na pozícii centra a len čo rozhodca hodil
puk na ľad, Garrett vyhral buly a nahral Deanovi, ktorý je ob-
ranca, aj keď som si myslela, že je krídlo.
Príliš ma zamestnávalo sledovanie Garretta, aby som si
všimla aj ďalších hráčov. Fascinoval ma. Bol dosť vysoký aj bez
korčúľ, preto s nimi vyzeral ako obor. A bol tak sakramentsky
rýchly, že som ho sotva stíhala sledovať. Lietal po ľade, nahá-
ňal puk, ktorý im hráči Harvardu ukradli, a protihráčov odrá-
žal ako profík.
Briarská veľmi rýchlo viedla vďaka gólu hráča, ktorého hlá-
sateľ ohlásil ako „Jacoba Berderona“. Až po chvíli som si uve-

259
domila, že myslí Vtáčika, tmavovlasého štvrtáka, s ktorým
som sa zoznámila v Malone’s.
Prvá tretina sa chýlila ku koncu a práve keď som si myslela,
že Briarská bude nad Harvardom ďalej viesť, jeden z protihrá-
čov vystrelil popri Simmsovi a vyrovnal.
Keď sa prvá tretina skončila a hráči zmizli v tuneloch, Dex
ma štuchol do rebier. „Vieš čo? Vôbec to nie je zlé. Možno by
som mal začať hrať hokej.“
„Vieš sa korčuľovať?“ opýtala som sa.
„Kdeže. Ale nemôže to byť až také ťažké, nie?“
Odfrkla som si. „Drž sa hudby,“ poradila som mu. „Ale keby
si fakt chcel začať so športom, vyber si americký futbal. Briar-
skej by si sa zišiel.“
Podľa toho, čo som počula, sa nášmu futbalovému tímu
viedlo najhoršie za posledné roky. Vyhrali len tri zápasy z ôs-
mich, ktoré doteraz hrali. Sean však vravel, že ešte stále majú
šancu dostať sa na zápasy po sezóne, ak – citujem – „zdvihnú
tie svoje idiotské rite a konečne začnú poriadne hrať“. Mrzelo
ma to kvôli Beauovi, s ktorým som si tak skvele potrkotala na
jeho párty.
Len čo som si spomenula na Beaua, v mysli sa mi vynoril
Justin.
Doriti.
V nedeľu máme rande.
Dopekla, ako som na to mohla zabudnúť.
Lebo som bola príliš zaneprázdnená sexovaním s Garret-
tom?
Hej, presne pre to.
Zahryzla som si do pery a premýšľala, čo urobím. Na Justi-
na som si nespomenula celý týždeň, a to som predtým naňho
myslela celý semester. Niečo ma k nemu priťahovalo a to som
nemohla ignorovať. Okrem toho, nevedela som, čo sa medzi
mnou a Garrettom vlastne deje. Na tému frajer/frajerka sme

260
sa ešte nebavili a vlastne som ani nevedela, či jeho frajerka
chcem byť.
Pokiaľ ide o chalanov, mám rada určité typy. Tichých, váž-
nych a náladových. Ak mám šťastie, aj kreatívnych. Ďalšie plus
je, ak sa venujú hudbe. Aj bystrých a sarkastických, ale nesmú
sa z druhých posmievať. Neboja sa ukázať svoje emócie. Ta-
kých, pri ktorých budem... pokojná.
Garrett niektoré z tých kritérií spĺňal, no nie všetky. A ne-
bola som si istá, či sa pri ňom cítim práve pokojne. Keď sa há-
dame alebo sa častujeme výstižnými poznámkami, mám po-
cit, akoby sa mnou preháňala elektrina. A keď sme nahí...
akoby vo mne vybuchoval ohňostroj.
Bolo to dobré?
Doriti, nevedela som. Moje bývalé vzťahy neznamenali veľký
úspech. Čo som vedela o vzťahoch? A ako som si mohla byť istá,
že nemám byť s Justinom, keď s ním nepôjdem aspoň raz von?
„Prečo to volajú bránkovisko?“ žasol Dex, keď sa začala dru-
há tretina. „A prečo to znie tak oplzlo?“
Allie sa predklonila a zaškerila sa na Dexa. „Zlatko, na hokeji
je oplzlé všetko. Strkanie? Zadovka? Pichanie?“ vzdychla si.
„Príď k nám domov a vypočuj si môjho otca, ako ustavične kri-
čí: ,Strč to doňho!‘ Potom mi môžeš hovoriť o oplzlostiach.“
S Dexom sme sa tak smiali, až sme skoro spadli zo sedadiel.

Garrett

Keď sme sa s chalanmi po zápase vyšuchtali zo šatne, ešte stá-

le sme jasali nad tým, že sme zdolali domáci tím. Hoci krásny
posledný gól, ktorý nám zaručil víťazstvo, dal jeden druhák,
usúdil som, že Hannah je môj talizman a musí so mnou cho-
diť na všetky zápasy. Lebo posledné tri razy, čo sme s Harvar-
dom hrali, nám nakopali zadky.

261
 Dohodli sme sa, že sa stretneme pred arénou, a keď som
vyšiel von, už ma čakala. Prišla s Allie, tmavovlasou kočkou,
ktorú som nepoznal, a s obrovským černochom, ktorý by sa
parádne hodil do futbalového tímu. Maxwell by bol celý bez
seba, keby mal v obrane takého obra.
Len čo ma Hannah zbadala, odbehla od kamarátov ku
mne. „Ahoj.“ Vyzerala prekvapujúco hanblivo. Váhala, či ma
má objať alebo pobozkať.
Vyriešil som jej dilemu a urobil oboje. Keď sa nám pery do-
tkli, spoza nás sa ozvalo víťazoslávne: „Ja som to vedela!“ Ne-
vykríkla však Allie, ale druhé dievča, čo bolo s nimi.
Odtiahol som sa a zaškeril na Hannah. „Ty nás pred kama-
rátmi tajíš, hm?“
„Nás?“ zdvihla obočie. „Nevedela som, že existuje my?“
Teraz určite nebol správny čas diskutovať o našom vzťa-
hu – ak nejaký existoval –, tak som len mykol plecom a opýtal
sa: „Ako sa ti páčil zápas?“
„Bolo to intenzívne,“ zaškľabila sa na mňa. „Ale všimla som
si, že si nedal gól. Nesnažil si sa, čo?“
Uškrnul som sa ešte viac. „Wellsy, za to sa ti úprimne
ospravedlňujem. Prisahám, že sa polepším.“
„To by si mal.“
„Dám hetrik len a len pre teba, môže byť?“
Spoluhráči prešli okolo nás a zamierili k autobusu stojace-
mu neďaleko, ja som však ešte nebol pripravený Hannah
opustiť. „Som rád, že si prišla.“
„Aj ja.“ Znelo to úprimne.
„Máš zajtra niečo?“ Náš tím hral zajtra zápas, ale až poobe-
de, takže som umieral túžbou byť s Hannah znovu sám
a... „Mohli by sme sa stretnúť, keď sa vrátim z...“ odmlčal som
sa, keď sa mi v zornom poli objavil tieň. Zmeravel som. Po
prednom schodisku schádzal otec.
Tejto časti večera som sa desil.

262
 Časti s kývnutím hlavy a tichým odkráčaním preč.
Ako na zavolanie, otec prikývol.
Odkráčanie sa však nekonalo.
Totálne ma vydesil, pretože povedal: „Garrett, na slovíčko.“
Z jeho hrubého hlasu mi naskočili zimomriavky. Tak veľmi
som neznášal jeho hlas. Nenávidel som jeho tvár.
Vlastne som na ňom nenávidel úplne všetko.
Keď Hannah zbadala môj výraz, zatvárila sa znepokojene.
„To je...?“
Namiesto odpovede som len neochotne odstúpil. „O mi-
nútku som späť,“ zašomral som.
Otec bol už v polovici parkoviska. Ani sa neobzrel, či za ním
idem. Lebo on je Phil Graham. Nevie si predstaviť, že by niekto
za ním nechcel ísť.
Stuhnuté nohy ma ako zázrakom niesli k nemu. Niekoľko
spoluhráčov zastalo pred dverami autobusu a zvedavo nás po-
zorovalo. Zopár z nich mi očividne závidelo. Ježiši, keby tak
vedeli, čo mi vlastne závidia.
Keď som ho dobehol, ani som sa neobťažoval predstierať
veselosť. Len som sa zamračil a stroho sa opýtal: „Čo chceš?“
Aj on šiel priamo k veci. „Tento rok ťa na Deň vďakyvzdania
očakávam doma.“
Moje prekvapenie sa zmenilo na ostrý smiech. „Nie, ďaku-
jem. Zaobídem sa.“
„Prídeš,“ zazrel na mňa. „Inak ťa dotiahnem.“
Skutočne som nechápal, čo sa deje. Odkedy ho zaujímalo,
či prídem domov? Nebol som doma, odkedy som odišiel na
Briarskú. Počas školského roku som bol v Hastingse a každé le-
to som pracoval šesťdesiat hodín týždenne pre stavebnú spo-
ločnosť v Bostone a šetril každý dolár na nájom a jedlo, aby
som nemusel od otca pýtať viac peňazí, než bolo nevyhnutné.
„Dopekla, prečo ťa trápi, čo robím cez sviatky?“ oboril som
sa naňho.

263
 „Tento rok ťa potrebujem,“ precedil cez zaťaté zuby, akoby
si tento rozhovor užíval ešte menej než ja. „Priateľka uvarí ve-
čeru a vyžaduje si tvoju prítomnosť.“
Priateľka? Netušil som, že nejakú má. Bolo dosť smutné, že
som nevedel nič o súkromnom živote svojho otca. Neuniklo mi
ani to, ako to povedal. Ona si vyžaduje moju prítomnosť. Nie on.
Pozrel som sa mu do rovnakých sivých očí, ako mám ja.
„Povedz jej, že som chorý. Alebo že som zomrel.“
„Chlapče, nezahrávaj sa so mnou.“
Och, už začal používať slovo chlapče. Tak ma volal vždy, keď
sa chystal vraziť mi do brucha alebo do tváre, alebo mi po stý
raz zlomiť nos.
„Neprídem,“ odvetil som chladne. „Zmier sa s tým.“
Priblížil sa ku mne a oči sa mu zaleskli spod šiltu, keď poti-
chu zasyčal: „Počúvaj ma, ty nevďačné hovno. Nežiadam od
teba veľa. Vlastne od teba nežiadam nič. Môžeš si robiť, čo len
chceš. Platím ti školné, knihy, vybavenie.“
Vzkypela vo mne žlč. Zapisoval som si všetko, čo kedy za
mňa zaplatil, aby som mu to mohol vrátiť hneď, ako získam
prístup k dedičstvu.
Ale školné za ďalší semester treba vyplatiť v decembri, me-
siac predtým, ako dostanem dedičstvo. Nemal som našetrené
dosť, aby som ho pokryl celé.
To znamenalo, že som mu musel byť zaviazaný o niečo dlhšie.
„Jediné, čo za to žiadam,“ pokračoval, „je, že budeš hrať ako
šampión, ktorým si. Ktorým som ťa urobil.“ Na perách sa mu
objavil škaredý úškľabok. „Synak, je načase splatiť mi to. Takže
na Deň vďakyvzdania prídeš. Pochopili sme sa?“
Hľadeli sme si priamo do očí.
Zabil by som ho. Keby som vedel, že mi to prejde. Hneď by
som ho zabil.
„Pochopili?“ zopakoval.
Prikývol som a odkráčal bez toho, aby som sa obzrel.

264
 Hannah čakala vedľa autobusu. V pohľade sa jej zračili oba-
vy. „Všetko v poriadku?“
Roztrasene som sa nadýchol. „Hej, v poriadku.“
„Si si istý?“
„Všetko v poriadku, zlatko. Prisahám.“
„Graham, padaj do autobusu!“ zakričal na mňa tréner. „Zdr-
žuješ nás.“
Silene som sa usmial. „Musím ísť. Zajtra po zápase by sme
sa mohli stretnúť.“
„Zavolaj mi, keď skončíš. Uvidím, kde budem.“
„Fajn.“ Vlepil som jej pusu na líce a nastúpil do autobusu,
lebo tréner už netrpezlivo dupkal nohou.
Díval sa za Hannah, kráčajúcu späť ku kamarátom, potom
sa na mňa usmial. „Je milá. Frajerka?“
„Nemám potuchy,“ priznal som.
„Nuž, so ženami to tak býva. Majú v rukách všetky karty
a my sme bezmocní.“ Tréner ma tľapol po pleci. „Poď, synak.
Musíme si pohnúť.“
Sadol som si na svoje zvyčajné sedadlo vpredu vedľa Loga-
na. Keď som si rozzipsoval bundu a oprel si hlavu o opierku,
zvláštne sa na mňa pozrel.
„Čo je?“ oboril som sa.
„Nič,“ odvetil nenútene.
Poznal som ho dosť dlho na to, aby som vedel, že jeho „nič“
znamená niečo úplne iné, no on si strčil slúchadlá do uší a ne-
všímal si ma takmer celú cestu. Asi desať minút od Briarskej
si zrazu vytrhol slúchadlá a pozrel sa na mňa.
„Doriti,“ vyhlásil. „Musím ti to povedať.“
Ostražitosť mi napadla vnútornosti ako sup. Hádam sa mi
nechcel priznať, že sa mu páči Hannah, to by bolo fakt neprí-
jemné. Poobzeral som sa okolo nás, no väčšina spoluhráčov
buď spala, alebo počúvala hudbu. Štvrtáci sa vzadu smiali na
niečom, čo povedal Vtáčik. Nikto si nás nevšímal.

265
 Stíšil som hlas. „Čo sa deje?“
Vyčerpane vydýchol. „Uvažoval som, že ti nič nepoviem, ale
doriti, G, neznášam, keď z niekoho robia idiota, hlavne keď
ide o môjho najlepšieho kamoša. No nechal som si to až po
zápase,“ mykol plecom. „Aby si nebol mysľou niekde inde.“
„Dopekla, kámo, o čom to hovoríš?“
„S Deanom sme včerajší Halloween ukončili u Maxwella,“
spustil Logan. „Bol tam aj Kohl a...“
Prižmúril som oči. „A čo?“
Logan sa tváril tak znepokojene, že môj obranný postoj eš-
te zosilnel. Nikdy nechodil okolo horúcej kaše, takže to mu-
selo byť niečo vážne.
„Vravel, že tento víkend ide na rande s Wellsy.“
Srdce sa mi zastavilo. „Kravina.“
„Aj ja som si to myslel, ale...“ znovu mykol plecom. „Trval
na tom, že je to pravda. Napadlo mi, že by som ti to mal po-
vedať. Vieš, pre prípad, keby netáral.“
Preglgol som a myseľ mi trielila. Vybral som si slovo kravi-
na, ale nebol som si tým taký istý. Jediný dôvod, prečo mi
Hannah vstúpila do života, bol idiot Kohl. Lebo sa jej páčil.
Ale to bolo predtým. Predtým, než sme sa pobozkali...
No na tú párty šla aj po našom bozku.
Správne. Znovu som preglgol. Bolo to po bozku, ale pred
tým ostatným. Pred sexom. Pred tajomstvami, o ktoré sme sa
podelili. Predtým, ako sme sa k sebe túlili.
Človeče, vravel som ti, že to túlenie je chyba.
Vnútorný cynický hlas ma provokoval a vyvolával nevoľ-
nosť. Kdeže, Kohl si isto vymýšľa. Neexistuje, aby Hannah
súhlasila s rande s Kohlom a nepovedala mi o tom.
No nie?
„Napadlo mi, že by si to mal vedieť,“ povedal Logan.
Cez stiahnuté hrdlo sa mi dosť naprd hovorilo, tak som len
zašomral: „Ďakujem.“

266
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 31
Hannah

Keď som sa chystala do postele, prišla mi správa od Garretta.

S Allie sme dorazili domov asi pred piatimi minútami, preto
ma prekvapilo, že sa mi znovu ozýva. Zrejme písal hneď, ako
sa vrátil domov zo zápasu.

On: Musíme sa porozprávať.

Ja: Teraz?
On: Áno.

Okej. Bola to síce správa, ale veľmi ľahko som si dokázala

predstaviť jeho tón. A ten bol celkom určite naštvaný.

Ja: Ehm, jasné. Zavoláš mi?

On: Vlastne stojím pred dverami.

Pohľadom som zaletela na otvorené dvere, akoby som ho

tam mala zbadať. Samozrejme, bola to hlúposť, nemyslel
dvere do mojej izby, ale vstupné dvere do intráku. No aj tak
to muselo byť niečo vážne, lebo Garrett nechodil bez ohlá-
senia.
So stiahnutým žalúdkom som prešla cez obývačku. Samo-
zrejme, Garrett stál vonku. Ešte stále mal na sebe hokejovú

267
bundu a tepláky, akoby sa ponáhľal za mnou namiesto toho,
aby šiel domov.
„Ahoj,“ pozdravila som ho a vpustila dnu. „Čo sa deje?“
Pozrel mi ponad plece na prázdnu obývačku. „Kde je Allie?“
„Šla spať.“
„Môžeme sa porozprávať u teba v izbe?“
Ešte väčšmi mi skrútilo žalúdok. Absolútne som nedokázala
rozlúštiť jeho výraz. Pohľad mal zastretý a tón hlasu bez emócií.
Malo to niečo do činenia s jeho otcom? Ich rozhovor som síce
nepočula, no ich reč tela neveštila nič dobré. Napadlo mi, či...
„Ideš tento víkend na rande s Justinom?“
Garrett sa ozval vo chvíli, ako som zavrela dvere. Hneď mi
bolo jasné, že s jeho otcom to nemá nič spoločné.
Ale so mnou.
Pozrela som sa mu do očí. Bojovala som s prekvapením
a vinou. „Kto ti to povedal?“
„Logan. Ale má to od Kohla.“
„Och.“
Garrett sa ani nepohol. Ani si nerozopol bundu. Ani ne-
žmurkol. Iba mi hľadel do očí. „Je to pravda?“
Preglgla som. „Áno aj nie.“
Po prvý raz od jeho príchodu sa mu na tvári zjavila emócia
– hnev. „Čo to, dopekla, znamená?“
„Znamená to, že ma pozval, ale ešte som sa nerozhodla, či
idem.“
„Povedala si mu, že pôjdeš?“ Jeho hlas nadobudol zlovest-
ný tón.
„No, áno, ale...“
Oči mu blčali. „Súhlasila si? Kedy sa ťa to pýtal?“
„Minulý týždeň,“ priznala som. „Deň po Beauovej párty.“
Tvár sa mu trochu uvoľnila. „Takže pred Deanovou párty?
Predtým, než sme...?“
Prikývla som.

268
 „Okej,“ nadýchol sa. „Okej. Nie je to také zlé, ako som si
myslel.“ No hneď nato mu tvár znovu skamenela a nozdry sa
naduli. „Počkaj. Čo myslíš tým, že si sa ešte nerozhodla, či
pôjdeš?“
Bezmocne som mykla plecom.
„Hannah, nikam nepôjdeš!“
Z jeho ostrého hlasu ma myklo. „Kto to hovorí? Ty? Lebo
naposledy, keď som sa ťa pýtala, tak sme spolu nechodili. Len
sme sa zabávali.“
„To si fakt...“ odmlčal sa a zamračil. „Vieš čo? Asi máš prav-
du. Asi sa naozaj len zabávame.“
Nedokázala som rozlúštiť mätež myšlienok, ktoré mi behali
hlavou. „Povedal si, že frajerky neuznávaš,“ hlesla som.
„Povedal som, že na frajerky nemám čas,“ odvrkol. „Ale vieš
čo? Priority sa menia.“
Zapotácala som sa. „Takže vravíš, že chceš, aby som bola
tvoja frajerka?“
„Hej, možno práve to hovorím.“
Zaborila som zuby do spodnej pery. „Prečo?“
„Čo prečo?“
„Prečo to chceš?“ zahryzla som si do pery ešte silnejšie. „Veď
si vravel, že sa sústredíš len na hokej, pamätáš? A okrem toho
sa stále hádame.“
„Nehádame sa. Hašteríme sa.“
„To je to isté.“
Prevrátil oči. „Nie je. Hašterenie je zábavné a nie je na ňom
nič zlé. Hádanie je...“
„Panebože, teraz sa hádame o tom, ako sa hádame!“ pre-
rušila som ho a neubránila sa smiechu.
Spustil plecia. Podišiel ku mne a hľadel mi do tváre. „Well-
sy, viem, že si do mňa. A ja som do teba. Bolo by také zlé, keby
sme spolu oficiálne chodili?“
Znovu som preglgla. Neznášam, keď ma niekto zaženie do

269
kúta. Bola som príliš zmätená, aby mi to dávalo zmysel. Má-
lokedy sa rozhodujem impulzívne. Nikdy sa nerozhodujem
bez toho, aby som si veci poriadne premyslela. Hoci iné dievča
by pri predstave oficiálneho chodenia s Garrettom Graha-
mom skákalo saltá od radosti, ja som bola oveľa pragmatic-
kejšia. Neočakávala som, že by sa mi taký chalan vôbec páčil.
Alebo že by som s ním šla do postele. Alebo že by som sa stala
jeho frajerkou.
„Neviem,“ odvetila som nakoniec. „Vieš, nikdy som nad na-
mi dvoma ako partnermi nepremýšľala. Chcela som len...“
Rozhoreli sa mi líca. „... preskúmať tú príťažlivosť a zistiť, či...
veď vieš. Ale nepremýšľala som ďalej.“ Bola som neskutočne
zmätená. „Nemám ani poňatia, čo sa medzi nami deje, ani
kam by to mohlo zájsť, alebo...“
Všimla som si Garrettov výraz. Bolesť v jeho očiach sa do
mňa zaborila ako nôž.
„Nevieš, čo sa medzi nami deje, ani to, kam by to mohlo
zájsť? Ježiši, Hannah. Ak... “ Roztrasene vydýchol a široké ple-
cia mu poklesli. „Ak to naozaj nevieš, strácame čas. Lebo ja
presne viem, čo sa medzi nami deje. Ja...“ odmlčal sa tak náh-
le, že ma to zasiahlo ako rana bičom.
„Ty čo?“ zašepkala som.
„Ja...“ znovu stíchol a sivé oči mu stmavli. „Vieš čo? Zabudni
na to. Asi máš pravdu. Bolo to len skúmanie našej príťažlivos-
ti,“ hovoril čoraz trpkejšie. „Som len tvoj sexuálny terapeut,
no nie? Vlastne nie, som len idiotský flafer.“
„Flafer?“ nechápala som.
„Ako v porne,“ zamrmlal. „Flafer má za úlohu fajčiť hercom
medzi natáčaním scén, aby im udržal erekciu,“ vysvetľoval na-
hnevane. „To je moja práca, nie? Udržať ťa žeravú pre Kohla?
Aby si ho mohla hneď pretiahnuť.“
Pokožka mi zabrnela od rozhorčenia. „Po prvé, je to nechut-
né. A po druhé, je to od teba nefér a ty to vieš.“

270
 „Očividne neviem nič.“
„Pozval ma na rande predtým, než som sa vyspala s tebou!
A pravdepodobne by som ani nešla!“
Garrett sa trpko zasmial. „Pravdepodobne by si nešla? Hej.
Tak za to ti ďakujem.“ Vykročil k dverám. „Vieš čo? Choď si na
to rande. Odo mňa si dostala, čo si chcela. Odtiaľto to už mô-
že prebrať Justin.“
„Garrett...“
No Garretta už nebolo. Svoj odchod potvrdil tresknutím
dverami, dupaním cez obývačku a buchnutím vchodovými
dverami.
Civela som na miesto, kde ešte pred chvíľou stál.
Lebo ja presne viem, čo sa medzi nami deje.
Garrettove slová sa mi ozývali v mysli a srdce mi zovrelo,
lebo aj ja som naisto vedela, čo sa medzi nami deje.
A bála som sa, lebo pre chvíľkovú nerozhodnosť som to
všetko zahodila.

271
 32
Garrett

Odkedy som vošiel do Bristol House do chvíle, keď som z ne-

ho naštvane vybehol, akoby sa teplota znížila o desať stupňov.
Tvár mi ošľahol studený vietor, a kým som sa dovliekol na par-
kovisko, takmer mi odmrzli uši.
Vidíte? Pre takúto drámu sa vyhýbam frajerkám. Mal by
som sa radovať ako blázon z toho, že sme porazili Harvard,
a namiesto toho som bol naštvaný, frustrovaný a smutnejší,
než som čakal.
Hannah mala pravdu – iba sme sa zabávali. Rovnako ako
som sa zabával s Kendall alebo s inými pipkami pred ňou. Keď
som končil s nimi, ani som nemrkol, tak prečo som sa teraz
cítil pod psa?
Chvalabohu, že som odišiel. Veľa nechýbalo a bol by som
sa úplne znemožnil. Bol by som povedal to, čo by som nemal.
Možno by som aj žobronil.
Ježiši. Ak to neznačí, že sa zo mňa stáva padavka, tak potom
neviem.
Na pol ceste k džípu sa za mnou ozvala Hannah.
Zovrelo mi hruď. Otočil som sa.
Bežala od domu na parkovisko. A stále bola v pyžame –
dlhých nohaviciach a čiernom tričku so žltými notami na
prednej strane.

272
 Najradšej by som kráčal ďalej, ale pohľad na jej holé ruky
a vyštípané líca ma naštval ešte väčšmi než naša hádka.
„Ježišikriste, Hannah,“ zaúpel som, keď ma dobehla. „Pre-
chladneš.“
„To je mýtus,“ odvetila. „Studené počasie chrípku nespôso-
buje.“
No viditeľne sa triasla, a keď si začala šúchať nahú pokožku,
aby sa zahriala, rozopol som si bundu, zaškrípal zubami a pre-
hodil jej ju cez plecia. „Na.“
„Ďakujem.“ Hnevala sa rovnako ako ja. „Garrett, čo sa to
s tebou, dopekla, deje? Nemôžeš len tak odísť uprostred váž-
nej diskusie!“
„Už nebolo o čom diskutovať.“
„Kravina,“ pokrútila hlavou. „Ani si ma nenechal hovoriť!“
„Ale nechal,“ odvetil som rozhodne. „A ver mi, povedala si
toho dosť.“
„Sotva si pamätám, čo som povedala. Vieš prečo? Lebo si
ma zastihol nepripravenú a nedal si mi ani sekundu, aby som
popremýšľala.“
„A nad čím si chcela premýšľať? Buď si do mňa, alebo nie.“
Hannah podráždene odfrkla. „Znovu nie si fér. To, že si sa
zrazu rozhodol, že si pripravený na vzťah a že by sme mali byť
spolu, neznamená, že hneď začnem pišťať ako baba zo ses-
terstva. Mal si čas na to, aby si si to premyslel, ale mne si ho
nedal. Prišiel si ako veľká voda, obvinil ma a zmizol.“
Zasiahol ma pocit viny. Mala pravdu. Naozaj som za ňou
prišiel s tým, že som vedel, čo od nej chcem.
„Mrzí ma, že som ti nepovedala o rande s Justinom,“ po-
vedala potichu. „Ale nemrzí ma, že som potrebovala viac ako
päť sekúnd na premyslenie, či chcem, aby sme tvorili pár.“
Z úst mi vychádzali obláčiky pary, ktoré odnášal vietor.
„Mrzí ma, že som ušiel,“ uznal som. „Ale nemrzí ma, že chcem
byť s tebou.“

273
 Krásnymi zelenými očami mi skúmala tvár. „A ešte stále
chceš?“
Prikývol som. Potom som preglgol. „A ty?“
„To závisí od toho...“ sklonila hlavu. „Budeš len so mnou?“
„To si píš,“ odvetil som bez váhania. Len pomyslenie na to,
že by sa stretávala s niekým iným, pôsobilo na mňa ako úder
mačetou do brucha.“
„A nebude ti prekážať, keď na to pôjdeme pomaly?“ Ner-
vózne prestúpila z nohy na nohu. „Lebo onedlho mám vystú-
penie, potom sú sviatky, skúšky, ty máš stále zápasy... obaja
budeme zaneprázdnení a ja ti nemôžem sľúbiť, že sa budeme
vidieť každú chvíľu.“
„Budeme sa vídať, keď sa nám bude dať,“ povedal som jed-
noducho.
Prekvapil ma vlastný pokoj a vyrovnanosť, hoci v žalúdku
mi vyvádzal kŕdeľ motýľov, ktoré z plného hrdla kričali áno.
Ježiši.
Práve som si skomplikoval život frajerkou a aj tak som bol
stopercentne presvedčený, že je to v pohode.
„Tak potom dobre.“ Hannah sa na mňa usmiala. „Buďme
teda oficiálne pár.“
Šťastie mi na chvíľu zatienil čierny oblak. „A čo Justin?“
„Čo s ním?“
„Povedala si mu, že s ním pôjdeš na rande,“ precedil som
cez zuby.
„Odvolala som to ešte predtým, než som vybehla von.“
Hlúpe motýle v mojom bruchu sa znovu rozlietali. „Vážne?“
Prikývla.
„Takže už doňho nie si?“
Pobavene sa na mňa pozrela. „Som len do teba, Garrett.
Len do teba.“
Úzkosť sa zmenila na číre šťastie a to mi vykúzlilo úsmev
na perách. „To teda si.“

274
 Zagúľala očami, vykročila ku mne a priložila mi studené líce
na bradu. „Môžeme ísť konečne dnu? Mrzne mi zadok a po-
trebujem flafera, aby ma zahrial.“
Prižmúril som oči. „Prosím?“
Nevinne zažmurkala. „Och, prepáč. Povedala som flafera?“
Úsmev jej rozžiaril celú tvár. „Myslela som frajera.“
Boli to najsladšie slová, aké som kedy počul.

275
 33
Hannah

Život je krásny.
Život je úžasne, ohromne, desivo krásny.
Posledné dva týždne chodenia s Garrettom boli zmesou
smiechu, túlenia a dokonalého sexu, prepletenou udalosťami
skutočného života, ako je škola a učenie, skúšky a zápasy.
S Garrettom sme si vytvorili puto, ktoré ma zastihlo nepri-
pravenú, no aj keď si Allie z mojej náhlej zmeny názoru naňho
uťahovala, svoje rozhodnutie chodiť s ním a zistiť, kam to po-
vedie, som vôbec neľutovala.
No život je, bohužiaľ, taký. Keď sa vám v niečom darí...
... niečo iné sa totálne dokašle.
„Viem, že je to nepríjemné,“ povedala mi moja poradkyňa
Fiona. „Ale obávam sa, že s tým nemôžem nič urobiť, len ti
poradiť, aby si sa porozprávala priamo s Mary Jane a...“
„V žiadnom prípade,“ skočila som jej do reči a silno zovrela
opierky kresla. Civela som na peknú blondínu na opačnej stra-
ne stola a žasla nad tým, ako môže niečo ako zhodenie ató-
movej bomby nazývať nepríjemnosťou.
Mám sa porozprávať s Mary Jane?
Srať na to.
Prečo by som sa mala rozprávať s vymletou sukou, ktorá
ma práve pripravila o šancu vyhrať štipendium?

276
 Ešte stále som vstrebávala informáciu od Fiony. Mary Jane
a Cass sa na mňa vykašľali. Dostali povolenie vykopnúť ma
z duetu, aby mohol Cass spievať sólo.
Dopekla, čo to malo znamenať?
Kdesi hlboko vnútri ma to však vôbec neprekvapilo. Garrett
ma pred niečím podobným varoval. A sama som sa toho bála.
Ale ani v najhoršom sne by mi nenapadlo, že mi to Cass urobí
štyri týždne pred vystúpením.
Ani to, že mojej poradkyni sa to bude zdať úplne sakra-
mentsky v pohode.
Zaťala som zuby. „S Mary Jane sa nemienim rozprávať. Oči-
vidne sa už rozhodla.“
Alebo skôr Cass rozhodol za ňu, keď jej preťahoval medové
motúzy popod nos, aby ju prinútil porozprávať sa s poradky-
ňou. Narozprávala jej, že jej pieseň v duete trpí a že ju stiahne
zo súťaže, ak to nebude sólo. Samozrejme, Cass okamžite po-
dotkol, že by bolo ohavné mrhať takou skvelou piesňou, a lás-
kavo mi ponúkol, že ju môžem spievať ja. No Mary Jane ná-
stojila na tom, aby ju spieval mužský hlas.
Choď do riti, MJ.
„Čo mám teraz robiť?“ opýtala som sa napäto. „Nemám čas
naučiť sa novú pieseň a pracovať na nej s iným skladateľom.“
„To nie,“ súhlasila Fiona.
Za normálnych okolností sa mi jej priamosť páčila, teraz
som mala chuť ju za to vyfliaskať.
„Za týchto okolností sme sa s Cassovou poradkyňou do-
hodli, že ti upravíme pravidlá. Nebudeš v tíme so študentom
skladateľstva. Odsúhlasili sme – a podpísal sa pod to aj vedúci
fakulty –, že môžeš spievať vlastnú pieseň. Viem, že ich máš
v repertoári veľa. Vlastne si myslím, že je to skvelá šanca uká-
zať nielen svoj hlas, ale aj skladateľské schopnosti.“ Odmlčala
sa. „Ale môžeš vyhrať len štipendium vo svojom odbore, keď-
že skladateľstvo neštuduješ.“

277
 Myseľ sa mi krútila ako na kolotoči.
Áno, zložila som pár piesní, ani jedna z nich však nebola
pripravená na vystúpenie.
„Prečo za to Cass nie je penalizovaný?“ dožadovala som sa
odpovede.
„Pozri sa, to, čo Cass a Mary Jane urobili, neschvaľujem, na
druhej strane, toto je nevýhoda duet,“ vzdychla Fiona. „Každý
rok sa pred vystúpením rozpadne minimálne jedna dvojica.
Pamätáš si na Joannu Maxwellovú? Končila minulý rok.“
Beauova sestra.
Prikývla som.
„Jej partner sa na ňu vykašľal tri dni pred vystúpením,“ pre-
zradila.
Prekvapene som zažmurkala. „Vážne?“
„Och, áno. Povedzme, že nasledovali tri dni totálneho chaosu.“
Trochu sa mi zdvihla nálada, keď som si spomenula, že Jo-
anna vyhrala štipendium, a ešte si ju aj všimol agent, ktorý
jej neskôr dohodol konkurz v New Yorku.
„Hannah, Cassidyho Donovana nepotrebuješ.“ Fiona vravel
a rozhodne a presvedčivo. „Si rodená sólistka. To je tvoja silná
stránka.“ Zadívala sa mi priamo do očí. „Ak si spomínaš, pres-
ne to som ti na začiatku semestra radila.“
Previnilo som sa začervenala. Nuž, nemohla som to po-
prieť. Od začiatku mi vravela, že sa tej spolupráce obáva,
ale ja som Cassovi dovolila, aby ma presvedčil, že spolu to vy-
hráme.
„Zabezpečíme ti čokoľvek, čo budeš potrebovať,“ dodala.
„Prerobíme rozvrh, aby si sa dostala do skúšobne, kedykoľvek
budeš potrebovať. A ak si vyžiadaš sprievod, vybavím ti toľko
študentov z orchestra, koľko len budeš chcieť.“ Na perách jej
zahral úsmev. „Ver mi, ani Cassova poradkyňa nie je z toho
nadšená, takže ak budeš niečo chcieť, povedz a ja sa to budem
snažiť vybaviť.“

278
 Už-už som pokrútila hlavou, keď mi niečo napadlo. „Vlast-
ne to už viem. Chcem Jaea. Myslím Kima Jaea Wooa.“
Fiona zvraštila obočie. „Koho?“
„Čelistu.“ Statočne som nadvihla bradu. „Chcem čelistu.“

Garrett

„Nemôžem tomu uveriť!“ nazúrila sa Allie. Z modrých očí jej

šľahali plamene, keď uprela zrak na Hannah.
Na tvári svojej frajerky som videl, ako skrýva hnev. No celá
prekypovala emóciami. Hladila si spodok zástery. „Vážne? Ja
tomu úplne verím,“ odvetila Hannah. „Stavím sa, že to pláno-
val už od začiatku. Dva mesiace ma privádzal do šialenstva
a potom sa na mňa pred vystúpením vykašľal.“
„Idiotský Cass,“ zanadával jej kamarát Dex, sediaci vedľa Al-
lie. „Niekto by mu mal nakopať zadok.“ Hodil očkom na mňa
a Logana. „Nemôže to urobiť jeden z vás hokejistov? Trochu
mu to osladiť?“
„Veľmi rád,“ ponúkol sa Logan veselo. „Kde býva?“
Štuchol som kamoša do boku. „Nikoho nenakopeme, ty
somár. Ak teda nechceš pocítiť trénerov hnev a byť suspen-
dovaný.“ Otočil som sa k Hannah a smutne sa na ňu pozrel.
„Neboj sa, zlatko, v duchu ho mlátim hlava-nehlava. Aj to sa
ráta, však?“
Zasmiala sa. „Jasné. To schvaľujem.“ Zastrčila si notes s ob-
jednávkami do vrecka na zástere. „Hneď som späť.“
Díval som sa za Hannah a obdivoval jej zadok tak dlho, až
som si vyslúžil hlasný smiech spolusediacich. Ani nebudem
hovoriť, aké čudné bolo sedieť v jednom boxe so svojím naj-
lepším kamošom a s Hannahinými najlepšími kamošmi.
Bol som si istý, že jej kamoši umelci sa budú ku mne sprá-
vať povýšenecky a chladne – hlavne po tom, čo mi Hannah

279
povedala, čo si myslia o briarských športovcoch –, no získal
som si ich svojím šarmom. Allie a Dex sa ku mne správali, ako-
by sme boli kamaráti už roky. Stella, ktorá počas zápasu s Har-
vardom objavila v sebe vášeň pre hokej, mi teraz písala každý
druhý deň a kládla mi rôzne otázky o hokeji. Jeremy sa síce
správal trochu naštvane vždy, keď som bol nablízku, no jeho
frajerka Megan bola super, takže som bol ochotný dať mu eš-
te pár šancí, aby ho to idiotské správanie prešlo.
„Je naštvaná,“ poznamenal Logan. Pozoroval Hannah, ako
sa za pultom rozpráva s kuchárom.
„Mala by byť,“ odvetil Dex. „Vážne, čo za sebeckého idiore-
tarda sa vykašle na partnera tesne pred vystúpením?“
Logan sa zachechtal. „Idioretard? To si musím ukradnúť.“
„Zvládne to,“ vyhlásila Allie presvedčene. „Jej piesne sú
úžasné. Žiadneho Cassa nepotrebuje.“
„Cassa nepotrebuje nikto,“ súhlasil Dex. „Je ako ľudský ek-
vivalent syfilisu.“
Všetci sa rozosmiali. Ja som ich na chvíľu ignoroval a sú-
stredil sa na Hannah. Spomenul som si, ako som prišiel k Del-
le s jediným zámerom – presvedčiť Hannah, aby ma doučo-
vala. Odvtedy uplynulo iba niečo vyše mesiaca, no aj tak som
mal pocit, že ju poznám odjakživa.
Neviem, prečo som tak brojil proti frajerkám. Veď mať fra-
jerku bola paráda. Naozaj. Mal som sex, kedy sa mi zachcelo,
a nemusel som pre to nič robiť. Mal som sa komu vyžalovať
po naprd dni alebo po prehre na ľade. Mohol som hovoriť naj-
trápnejšie vtipy a Hannah sa na nich aj tak smiala.
Och, a zbožňoval som čas strávený s ňou. Jasné ako facka.
Hannah sa k nám vrátila s nápojmi. Alebo skôr s nápojmi
pre Dexa a Allie. S Loganom sme si objednali kolu, no dostali
sme len vodu.
„Kde je môj Dr. Pepper, Wellsy?“ kňučal Logan.
Prísne sa naňho pozrela. „Vieš, koľko je v ňom cukru?“

280
 „Akurátne množstvo, a preto by som ho mal piť,“ skúsil
Logan.
„Kdeže. Odpoveď znie priveľa. O hodinu hráte proti Michi-
ganu, nemôže vám vyskočiť hladina cukru. Získali by ste ener-
giu na päť minút a v polovici prvej tretiny by prudko klesla.“
Logan si vzdychol. „G, prečo je tvoje dievča teraz naša nu-
tričná poradkyňa?“
Chytil som pohár s vodou a odpil si. „Chceš sa s ňou
hádať?“
Logan sa pozrel na Hannah, ktorej výraz jasne hovoril: kolu
dostaneš len cez moju mŕtvolu. Potom sa pozrel znova na
mňa. „Nie,“ odvetil mrzuto.

281
 34
Hannah

Pár minút po polnoci mi zamňaukal mobil, ale ja som ešte ne-

spala. Vlastne som sa ešte ani neprezliekla do pyžama. Hneď
po návrate z práce som chytila gitaru a pustila sa do ďalšej prá-
ce. Po Cassovom sebeckom, pomstychtivom ťahu slová ako
„spánok“, „oddych“ a „žiadna panika“ už nemali v mojom ži-
vote miesto. Nasledujúci mesiac sa zo mňa mal stať uzlík ner-
vov. Jedine, že by som nejakým zázrakom našla spôsob, ako
spojiť školu, prácu, Garretta a spievanie bez kolapsu.
Položila som gitaru a pozrela sa na displej. Písal Garrett.

On: Nemôžem spať. Si hore?

Ja: Vábiš ma do postele?
On: Nie. Chceš?
Ja: Nie. Nacvičujem. Som totálne vystresovaná.
On: O dôvod viac skočiť do postele.
Ja: Nechaj si ho v nohaviciach, kamoško. Prečo nemôžeš
spať?
On: Bolí ma celé telo.

Od súcitu mi stislo srdce. Garrett mi predtým volal, že zá-

pas prehrali, a očividne utŕžil zopár silných rán. Keď sme spolu
naposledy hovorili, prikladal si ľad na trup.

282
 Nechcelo sa mi písať, tak som vytočila jeho číslo. Zdvihol
po prvom zvonení.
V ušiach mi znel jeho chrapľavý hlas. „Ahoj.“
„Ahoj.“ Oprela som sa o vankúše. „Mrzí ma, že nemôžem
prísť a pobozkať ti všetky boľačky, ale makám na tej piesni.“
„To je v poriadku. Je len jedna boľačka, ktorú by si mi mala
bozkávať, a na to si príliš rozrušená.“ Odmlčal sa. „Mimocho-
dom, hovorím o svojom vtákovi.“
Potlačila som smiech. „Pochopila som. Netreba nič vysvet-
ľovať.“
„Už si sa rozhodla, akú pieseň zaspievaš?“
„Asi hej. Tú, čo som ti spievala pred mesiacom, keď sme sa
učili. Pamätáš?“
„Hej. Tá bola smutná.“
„Smutná je dobrá. Má väčší emocionálny náboj.“ Zaváhala
som. „Zabudla som sa ťa opýtať – bol otec na zápase?“
Chvíľka ticha. „Nikdy žiadny nevynechá.“
„Spomenul Vďakyvzdanie?“
„Nie, chvalabohu. Ani sa na mňa nepozrel. Prehrali sme,
takže som neočakával, že mu bude do reči,“ odvetil trpko. Po-
tom si odkašlal. „Zapni si hlasný odposluch. Chcem ťa počuť
spievať.“
Stislo mi srdce, no skryla som to za nenútený tón. „Mám ti
zaspievať uspávanku? Nie si na to pristarý?“
Zachechtal sa. „Hrudník ma bolí, akoby po mne prešiel ka-
mión. Potrebujem rozptýlenie.“
„Fajn.“ Stlačila som ikonku repráka a načiahla sa za gitarou.
„Pokojne polož, keď ťa začnem nudiť.“
„Zlatko, dokázal by som ťa pozorovať pri pozorovaní schnu-
tia náteru a ani tak by som sa nenudil.“
Garrett Graham, môj osobný hovorca sladkých rečičiek.
Položila som si gitaru do lona a začala spievať. Dvere do
izby boli zavreté, a hoci sú steny v intráku tenké ako papier,

283
nebála som sa, že Allie zobudím. Prvé, čo som po stretnutí
s Fionou urobila, bolo to, že som Allie podarovala štuple do
uší a varovala ju, že až do vystúpenia budem spievať neskoro
do noci.
Zvláštne bolo, že som sa už nehnevala. Vlastne mi odľahlo.
Cass zmenil naše dueto na nevkusné vystúpenie, čo sa mi ne-
pozdávalo, takže som pochopila, že bude lepšie, ak s ním ne-
musím spievať.
Prešla som tú pieseň trikrát, kým mi nezachrípol hlas,
a musela som sa napiť z fľaše na nočnom stolíku.
„Stále som tu.“
Garrettov hlas ma vystrašil.
Zasmiala som sa, lebo som fakt zabudla, že je na linke. „Ne-
dokážem ťa uspať, čo? Neviem, či sa mám cítiť polichotená
alebo urazená.“
„Polichotená. Z tvojho hlasu mi naskakujú zimomriavky.
Preto nedokážem zaspať.“
Usmiala som sa, aj keď ma nemohol vidieť. „Musím si pre-
myslieť, čo s posledným refrénom. Či ho zakončiť vysoko, ale-
bo nízko. Och, a možno by som mala zmeniť aj strednú časť.
Vieš čo? Mám nápad. Teraz zložím, aby som to vyriešila. Aj
tak musíš ísť spať. Dobrú noc, zlatko.“
„Wellsy, počkaj,“ zadržal ma skôr, než som stihla položiť.
Vypla som reprák a priložila si mobil k uchu. „Čo je?“
Čakala ma najdlhšia pauza, akú si viete predstaviť.
„Garrett? Si tu?“
„Ehm, hej. Prepáč. Som tu.“ V slúchadle zaznel ťažký po-
vzdych. „Pôjdeš so mnou domov na Deň vďakyvzdania?“
Zamrzla som. „Myslíš to vážne?“
Ďalšia pauza, ešte dlhšia než tá prvá. Že by chcel hneď aj
zrušiť pozvanie? Nesmútila by som. Nebola som si istá, či do-
kážem sedieť za stolom s jeho otcom bez toho, aby som ho
nezaškrtila.

284
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Čo za človeka by to urobil svojmu synovi? Dvanásťročnému
synovi.
„Hannah, nemôžem tam ísť sám. Pôjdeš so mnou?“
Posledné slová zneli zlomene.
Pukalo mi srdce.
Roztrasene som vydýchla: „Samozrejme, že pôjdem.“

285
 35
Hannah

Dom Garrettovho otca nebol palác, ako som očakávala, ale oby-
čajný murovaný dom v Beacon Hill, čo je v Bostone asi ekviva-
lent paláca. Okolie bolo nádherné. V Bostone som už párkrát
bola, no nie v tejto luxusnej štvrti s úžasnou radovou zástavbou
z devätnásteho storočia, so zámkovou dlažbou na chodníkoch
a s vysokými plynovými lampami lemujúcimi úzke uličky.
Garrett v obleku počas dvojhodinovej cesty autom takmer
nič nepovedal. Vyžarovalo z neho napätie, preto som aj ja bola
čoraz nervóznejšia. Mal na sebe čierne nohavice, žiarivo bielu
košeľu, čierne sako a kravatu. Drahý materiál mu nádherne
obopínal svalnaté telo. Ani permanentne zachmúrený výraz
mu neubral na príťažlivosti.
Na obleku, samozrejme, trval jeho otec. A keď sa Phil Gra-
ham dozvedel, že jeho syn si dovedie dievča, vyžadoval for-
málne oblečenie aj odo mňa, preto som si obliekla elegantné
hodvábne modré šaty, ktoré som mala minulý rok na jarnom
vystúpení. Siahali mi po kolená a skvele sa hodili k striebor-
ným lodičkám s vysokým podpätkom. Keď ma v nich Garrett
uvidel, uškrnul sa, že ma konečne môže bozkávať postojačky
bez toho, aby dostával kŕč do krku.
Namiesto Garrettovho otca nás privítala pekná blondínka
v červených kokteilových šatách po členky. Mala aj čierne

286
čipkované bolerko s dlhými rukávmi, čo sa mi zdalo divné,
pretože vnútri mali hádam sto stupňov. Vážne, bolo tam
hrozne horúco, preto som si v elegantnom salóniku rýchlo
vyzliekla kabát.
„Garrett,“ oslovila ho prívetivo. „Konečne ťa spoznávam.“
Vyzerala na tridsaťpäť rokov, ale ťažko povedať, pretože
mala „staršie“ oči. Taký hlboký, múdry pohľad, ktorý prezrá-
dza, že človek toho už veľa prežil. Nebola som si istá, prečo
som nadobudla ten pocit. Drahé oblečenie ani dokonalý
úsmev nenaznačovali, že by zažila ťažké časy, keďže som však
sama prežila traumu, okamžite som zacítila zvláštne spoje-
nie s ňou.
Garrett odpovedal drsne, no zdvorilo. „Aj ja vás rád spo-
znávam...?“
Nedopovedala a v jej modrých očiach sa zaleskol smútok,
akoby si uvedomila, že Garrettov otec ho neoboznámil s me-
nom ženy, s ktorou žije.
Úsmev jej na chvíľu ochabol, no hneď sa spamätala. „Cin-
dy,“ doplnila. „A ty si isto Garrettova priateľka.“
„Hannah,“ predstavila som sa a potriasla jej ruku.
„Rada ťa spoznávam. Tvoj otec je v izbe pre hostí,“ povedala
Garrettovi. „Nevie sa ťa dočkať.“
Ani mne, ani Cindy neuniklo Garrettovo sarkastické od-
frknutie. Stisla som mu ruku, mlčky som mu radila, aby bol
milý. Zároveň som premýšľala, čo asi myslela označením izba
pre hostí. Vždy som ju považovala za miestnosť, kde sa boháči
zhromaždia pri poháriku sherry alebo brandy predtým, než
sa premiestnia do jedálne s tridsiatimi stoličkami.
Interiér tehlového domu bol oveľa väčší, ako sa javil zvon-
ku. Prešli sme cez dve izby – obývačku a ďalšiu obývačku –,
kým sme vošli do izby pre hostí. A tá vyzerala ako... ďalšia obý-
vačka. Spomenula som si na útulný domček svojich rodičov
v Ransome, na to, ako ich ten mizerný trojizbový dom takmer

287
zruinoval, a zasiahla ma vlna ľútosti. Bolo hrozne nefér, že člo-
vek ako Phil Graham si môže dovoliť palác s takýmito izbami
a má peniaze aj na ich zariadenie, zatiaľ čo moji rodičia tvrdo
pracujú, aby si udržali strechu nad hlavou.
Garrettov otec sedel v hnedom kresle a na kolene si držal
pohár s jantárovou tekutinou. Tak ako Garrett, aj on mal na
sebe oblek. Ich podoba priam bila do očí. Rovnaké sivé oči,
rovnaká hranatá sánka a ostré črty tváre, no Philove boli
o niečo ostrejšie a okolo úst mal vrásky, akoby sa pričasto
mračil.
„Phil, toto je Hannah,“ oznámila Cindy veselo a usadila sa
na luxusnú dvojsedačku vedľa Philovho kresla.
„Rada vás spoznávam, pán Graham,“ odvetila som zdvorilo.
Prikývol.
To bolo všetko. Prikývnutie.
Netušila som, ako mám na to reagovať. Dlane sa mi od
nervozity potili.
„Posaďte sa.“ Cindy ukázala na koženú sedačku vedľa elek-
trického kozuba.
Sadla som si.
Garrett však zostal stáť. Otcovi nepovedal ani slovo. Ani
Cindy. Ani mne.
Doriti. Ak mal v pláne mlčať celý večer, čakalo ma dlhé,
trápne Vďakyvzdanie.
Rozhostilo sa absolútne ticho.
Pošúchala som si ruky o kolená a pokúsila sa o úsmev, asi
sa mi však podarila skôr grimasa. „Takže... žiadny futbal?“ opý-
tala som sa nenútene s pohľadom upretým na plochú obra-
zovku na stene. „Myslela som si, že je to tradícia na Deň vďa-
kyvzdania.“ Boh vie, že u tety Nicole to bola povinná jazda pre
celú rodinu. Strýko Mark bol vášnivý futbalový fanúšik, a hoci
my ostatní sme preferovali hokej, celodenný maratón ame-
rického futbalu nám vôbec neprekážal.

288
 Garrett odmietol prísť k otcovi skôr, ako to bolo nutné, pre-
to sa poobedňajšie zápasy už dávno skončili. Určite však práve
začal hrať Dallas.
Cindy rýchlo pokrútila hlavou. „Phil nemá rád futbal.“
„Och,“ odvetila som.
Ďalšie ticho.
„Takže, Hannah, čo študuješ?“
„Hudbu. Spev, aby som bola presnejšia.“
„Och,“ povedala.
Zase ticho.
Garrett sa oprel plecom o vysokú dubovú knižnicu vedľa
dverí. Ukradomky som sa pozrela jeho smerom. Mal úplne
prázdny pohľad. Nenápadne som sa pozrela aj na jeho otca.
Mal rovnaký pohľad.
Panebože, ako tento večer prežijem?
„Niečo tu krásne vonia...“ začala som.
„Mala by som ísť skontrolovať moriaka...“ povedala Cindy
v tej istej chvíli.
Obe sme sa rozpačito zasmiali.
„Pomôžem vám.“ Doslova som vyskočila na rovné nohy, čo
na desaťcentimetrových podpätkoch nebol dobrý nápad. Na
zlomok sekundy som sa zapotácala, zdesená, že dopadnem
späť na sedačku, no vtom som sa ustálila a pád sa nekonal.
Hej, bola som hrozná frajerka.
Nepríjemné situácie ma znervózňovali a znepokojovali,
a hoci som chcela stáť po Garrettovom boku a pomôcť mu
prežiť ten večer v pekle, nedokázala som zostať uväznená
v miestnosti s dvomi mužmi, ktorých vzájomná nenávisť vy-
čerpávala všetok kyslík.
Hodila som na Garretta ospravedlňujúci pohľad a bežala
za Cindy, ktorá ma zaviedla do obrovskej modernej kuchyne
s antikorovými spotrebičmi a s kuchynskou linkou s čiernou
mramorovou pracovnou doskou. Niesla sa ňou intenzívna vô-

289
ňa a na linke sa nachádzalo dosť jedla na nasýtenie krajín tre-
tieho sveta.
„To všetko ste uvarili vy?“ zhíkla som.
Otočila sa s hanblivým úsmevom na perách. „Áno. Varenie
zbožňujem, ale Phil mi na to nedáva veľa priestoru, pretože
rád jedáva vonku.“
Cindy si natiahla na ruky rukavice a otvorila rúru. „Ako
dlho chodíš s Garrettom?“ opýtala sa ma, aby reč nestála. Po-
ložila obrovský pekáč na sporák.
„Asi mesiac.“ Zdvihla fóliu z obrovského moriaka. „A čo vy
a pán Graham?“
„Niečo vyše roka.“ Bola ku mne otočená chrbtom, preto
som nevidela, ako sa tvári, ale tón jej hlasu sa mi nepozdával.
Spozornela som. „Zoznámili sme sa na charitatívnej akcii, kto-
rú som organizovala.“
„Och. Vy organizujete akcie?“
Strčila kuchynský teplomer pod prsia, potom pod stehno
a očividne sa jej uľavilo. „Hotovo,“ vyhlásila. „A odpoveď na
otázku, organizovala som, ale pred pár mesiacmi som agen-
túru predala. Phil mi povedal, že mu chýbam, keď som v práci.“
Ehm. Čože?
Nedokázala som si predstaviť, že by som sa vzdala svojho za-
mestnania len preto, lebo by mi muž povedal, že mu chýbam,
keď som v práci. To u mňa okamžite signalizovalo problém.
„Och. To je... milé.“ Ukázala som na pult. „Pomôžem vám
s prihrievaním jedla? Alebo ešte nejdeme jesť?“
„Phil očakáva, že budeme jesť hneď, ako sa dopečie mo-
riak.“ Zasmiala sa silene. „Keď zostaví časový plán, očakáva, že
ho budú všetci dodržiavať.“ Cindy ukázala na obrovskú misku
vedľa mikrovlnky. „Môžeš začať s ohrievaním zemiakov. Ešte
musím urobiť omáčku.“ Zdvihla vrecúško s instantnou zme-
sou. „Zvyčajne ju robím zo šťavy z moriaka, ale na to teraz nie
je čas, takže stačí aj toto.“

290
 Vypla rúru, položila moriaka na pult a venovala sa omáčke.
Na stene nad sporákom viselo plno hrncov a panvíc, a keď sa
za jednou načiahla, zhrnuli sa jej čipkované rukávy. Buď som
si to len nahovárala, alebo naozaj mala na oboch zápästiach
modročierne modriny.
Akoby ju niekto za ne silno zdrapil.
Keď spustila ruky, rukávy jej znovu zakryli zápästia a ja som
samu seba presvedčila, že to iba čipka vytvorila očný klam.
„Bývate tu spolu s pánom Grahamom alebo máte svoj
dom?“ opýtala som sa. Čakala som, kým sa zemiaky ohrejú.
„Presťahovala som sa k Philovi dva týždne po zoznámení,“
priznala.
Naozaj som v jej hlase rozoznala trpkosť?
„Oh, to je dosť spontánne. Veď ste sa ani poriadne nepo-
znali, nie?“
„Nie. Nepoznali sme sa dobre.“
Okej, nepredstavovala som si to.
Naozaj mala v hlase trpkosť.
Cindy sa pozrela ponad plece so smútkom v očiach. „Ne-
viem, či ti to už niekto povedal, ale spontánnosť sa niekedy
môže obrátiť proti tebe.“
Netušila som, ako mám na to zareagovať.
Tak som len povedala: „Och.“
Mala som pocit, že to slovo dnes večer vyslovím ešte veľa-
krát.

291
 36
Garrett

Bije ju.
Ten sukin syn ju bije.
Stačilo mi tridsať minút v jej spoločnosti, aby som prišiel
k tomuto záveru. Aby som si spočítal dve a dve. Neušlo mi,
ako sa mykne vždy, keď sa jej otec dotkne. Nepatrne, iný by si
to možno ani nevšimol, to isté však robila aj mama, keď sa
k nej priblížil. Akoby očakávala ďalší úder päsťou, dlaňou ale-
bo nohou.
Nebol to jediný varovný signál. Tá čipkovaná vec, ktorú mala
na červených šatách – vyšukal som dosť báb zo sesterstiev, aby
som vedel, že biele lodičky sa s čiernym vrchom nekombinujú.
Potom to smutné poklesnutie pliec, keď jej povedal, že omáčka
je pririedka. Ustavičné komplimenty, ktoré mu očividne ho-
vorila iba preto, aby bol spokojný. Nie, aby bol pokojný.
Prešla iba polovica večere a mňa už škrtila kravata, nevedel
som, či dokážem dlhšie kontrolovať svoj hnev. Netušil som, či
vydržím do dezertu bez toho, aby som toho parchanta napa-
dol a opýtal sa ho, ako to môže robiť ďalšej žene.
Cindy a Hannah sa o niečom rozprávali. Netušil som o čom.
Tak silno som zvieral vidličku, až som sa divil, že nepraskla.
Keď boli Hannah so Cindy v kuchyni, snažil sa so mnou
konverzovať o hokeji. A ja som sa snažil odpovedať. Bohvie, či

292
som zo seba vysúkal zmysluplné vety, s podmetom a prísud-
kom a podobnými sračkami. Lebo od sekundy, ako sme
s Hannah do tohto Bohom zabudnutého domu vošli, bola
moja myseľ niekde úplne inde. Každá miestnosť ukrývala spo-
mienky, z ktorých mi zvieralo hrdlo.
V kuchyni mi prvý raz zlomil nos.
Na poschodí som toho znášal najviac, zvyčajne vo svojej iz-
be, do ktorej som sa ani neodvážil vstúpiť, lebo som sa bál, že
steny ma privalia.
V obývačke ma hodil o stenu, keď sa náš tím v ôsmej triede
nedostal do play-off. Všimol som si, že na to miesto s dierou
zavesil obraz.
„Hej,“ pritakala Hannah. „Teraz spievam sólo, čo som mala
urobiť už od začiatku.“
Cindy chápavo tľoskla jazykom. „Ten chalan musí byť se-
becký idiot.“
„Cynthia,“ napomenul ju otec. „Pozor na jazyk.“
Znova nasledovalo myknutie. Za ním malo prísť tiché „pre-
páč“, ale na moje prekvapenie sa Cindy neospravedlnila.
„Phil, ty si to nemyslíš? Predstav si, že by si ďalej hral v Ran-
gers a brankár by ti odišiel rovno pred prvým zápasom o Stan-
leyho pohár.“
Otec zaťal zuby. „Tieto dve situácie sa nedajú porovnávať.“
Rýchlo to vzala späť. „Máš pravdu, nedajú.“
Nabral som si vidličkou zemiakovú kašu a strčil si ju do úst.
Otec presunul chladný pohľad na Hannah. „Ako dlho sa
stretávaš s mojím synom?“
Kútikom oka som si všimol, ako sa nepokojne mykla. „Me-
siac.“
Prikývol, takmer akoby ho to potešilo. Keď znovu preho-
voril, uvedomil som si, čo presne ho potešilo. „Takže to nie je
vážne.“
Hannah sa zamračila.

293
 A ja tiež, pretože som vedel, čo si myslí. Nie, vedel som, v čo
dúfa. Že s Hannah ide len o flirt. Že to skôr či neskôr vyprchá
a ja sa znovu sústredím len na hokej.
Mýlil sa. Dopekla, aj ja sám som sa predtým mýlil. Myslel
som si, že frajerka ma bude rozptyľovať, že odvráti pozornosť
od mojich cieľov, ale nebolo to tak. Rád som trávil čas s Han-
nah, no nestratil som záujem o hokej. Stále som chodil na tré-
ningy a rozbíjal súperov na ľade. Za posledný mesiac som po-
chopil, že dokážem mať v živote Hannah aj hokej a obom
venovať toľko pozornosti, koľko si zaslúžia.
„Garrett ti povedal, že po škole sa plánuje stať profesionál-
nym hráčom?“ opýtal sa jej otec.
Hannah len prikývla.
„Hneď ako podpíše zmluvu, bude mať ešte hektickejší roz-
vrh. A myslím si, že aj ty.“ Našpúlil pery. „Kde sa vidíš po ukon-
čení školy? Na Broadwayi? Nahráš album?“
„Ešte som sa nerozhodla,“ odvetila a načiahla sa za pohá-
rom s vodou.
Všimol som si, že má prázdny tanier. Všetko zjedla a dupľu
si nevypýtala. Ani ja, hoci Cindy varí fantasticky. Takého šťav-
natého moriaka som ešte nejedol.
„Nuž, hudobný priemysel je tvrdý oriešok. Vyžaduje si veľa
ťažkej práce a vytrvalosti.“ Otec sa odmlčal. „A neuveriteľné
množstvo sústredenia.“
„To si uvedomujem.“ Hannah zovrela pery do tenkej línie,
akoby rada povedala milión iných vecí, no radšej si ich nechá-
vala pre seba.
„V profesionálnom športe je to rovnaké,“ povedal otec pria-
mo. „Rovnako si vyžaduje veľkú sústredenosť. Rozptýlenie ťa
môže vyjsť draho.“ Mykol hlavou mojím smerom. „Nemám
pravdu, synak?“
Chytil som Hannah za ruku. „Niektoré rozptýlenia stoja
za to.“

294
 Naduli sa mu nozdry.
„Zdá sa, že všetci sme dojedli,“ vyjachtala Cindy. „Čo poviete
na dezert?“
Pri pomyslení na to, že by som mal v tomto dome stráviť
o sekundu dlhšie, mi zabručalo v žalúdku.
„Vlastne s Hannah už musíme ísť,“ povedal som. „V pred-
povedi počasia hlásili sneženie, takže by som sa chcel vrátiť,
kým sú cesty ešte zjazdné.“
Cindy otočila hlavu k francúzskym oknám na opačnej stra-
ne jedálne. Vonku nebol ani náznak blížiacej sa metelice.
Chvalabohu, nekomentovala to. Skôr akoby jej odľahlo, že
sa tento nepríjemný večer skončí.
„Odpracem zo stola,“ ponúkla sa Hannah.
Cindy prikývla. „Ďakujem, Hannah. Vážim si to.“
„Garrett.“ Otec vstal zo stoličky. „Na slovíčko.“
A odkráčal preč.
Doriti s ním a s jeho slovíčkami. Ten bastard ani nepoďa-
koval svojej priateľke za skvelú večeru. Bolo mi z neho zle, no
prehltol som hnev a kráčal za ním.
„Čo chceš?“ opýtal som sa, keď som vošiel do pracovne.
„Neprinútiš ma zostať tu na dezert. Prišiel som domov na Deň
vďakyvzdania, dali sme si moriaka a teraz odchádzam.“
„Dezert mi je ukradnutý. Musíme sa porozprávať o tom
dievčati.“
„O tom dievčati?“ zasmial som sa trpko. „Myslíš Hannah?
To nie je nejaké dievča. Je to moja frajerka.“
„Je ti na príťaž,“ vyštekol.
Zagúľal som očami. „A na to si ako prišiel?“
„Prehral si dva z troch zápasov!“ zvrieskol.
„A to je jej chyba?“
„Jasné, že je! Jej vinou sa nesústredíš.“
„Nie som jediný hráč v tíme,“ vyhlásil som rezolútne. „A nie
som jediný, kto počas tých zápasov robil chyby.“

295
 „V poslednom si sedel na trestnej lavici,“ vyprskol.
„Hej. Aké hrozné. V našej asociácii sme stále číslo jeden.
A celkovo číslo dva.“
„Číslo dva?“ teraz už kričal. Podišiel ku mne a zaťal dlane
do pästí. „A tebe číslo dva stačí? Vychovával som ťa ako číslo
jeden, ty malý zasran!“
Kedysi dávno-pradávno som sa pri tom blčiacom pohľade
a červených lícach strhával aj ja. Teraz už nie. Keď som dovŕšil
šestnásť a prerástol ho o päť centimetrov, uvedomil som si,
že sa ho už nemusím báť.
Nikdy nezabudnem na jeho pohľad, keď som sa prvý raz
bránil. Jeho päsť mi letela k tvári, mňa zrazu osvietilo a uve-
domil som si, že ju môžem odraziť. Nemusel som len stáť
a nechať sa týrať. Mohol som mu to vrátiť.
Aj som to urobil. Ešte stále si pamätám ten uspokojivý úder
mojich hánok, keď sa dotkli jeho sánky. Hoci zúrivo vrčal,
v očiach som mu rozoznal šok – a strach –, keď sa od môjho
silného úderu zapotácal.
To bol posledný raz, čo na mňa zdvihol ruku.
„Čo urobíš?“ vysmial som sa a kývol na jeho päste. „Udrieš
ma? Čo je, už ťa nebaví mlátiť tú milú paniu?“
Zmeravel.
„Myslíš si, že neviem, že ju používaš namiesto boxovacieho
vreca?“ zasyčal som.
„Dávaj si pozor na tie zasraté ústa, synak.“
Zúrivosť vykypela von. „Choď do riti,“ vychrlil som. Plytko
som dýchal a hľadel mu do rozzúrených očí. „Ako ju môžeš
biť? Ako môžeš vôbec niekoho biť? Doriti, čo to s tebou je?“
Podišiel ku mne, zastal sotva tridsať centimetrov predo
mnou. Na sekundu som mal pocit, že ma udrie. A takmer som
to aj chcel. Aspoň by som mu to mohol vrátiť. Mohol by som
mu vraziť do tej úbohej tváre a ukázať mu, aké to je, keď vás
udrie niekto, kto by vás mal milovať.

296
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Akoby som však vrástol do zeme, ruky mi ostali visieť po
bokoch. Hoci by som z neho najradšej vymlátil dušu, nikdy by
som sa neznížil na jeho úroveň. Nikdy by som nestratil nad
sebou kontrolu tak ako on.
„Potrebuješ pomoc,“ povedal som pridusene. „Vážne, sta-
rec. Potrebuješ pomoc a naozaj dúfam, že ju dostaneš skôr,
než tej žene ešte viac ublížiš.“
Vypotácal som sa z pracovne. Bol zázrak, že som na roztra-
sených nohách prešiel až do kuchyne, kde Hannah umývala
taniere. Cindy vkladala riad do umývačky. Obe sa na mňa ob-
zreli a okamžite zbledli.
„Cindy.“ Odkašľal som si, no obrovská guča v hrdle mi zo-
stala. „Prepáčte, že vám kradnem Hannah, ale musíme ísť.“
Po dlhej odmlke blondína rýchlo prikývla. „To je v poriadku.
Ja to dorobím.“
Hannah vypla kohútik a pomaly sa ku mne priblížila. „Si
v poriadku?“
Pokrútil som hlavou. „Počkáš ma v aute? Potrebujem sa po-
rozprávať so Cindy.“
No Hannah neodišla hneď. Vrátila sa k Cindy, chvíľu váhala,
potom ju silno objala. „Ďakujeme za večeru. Šťastné Vďaky-
vzdanie.“
„Šťastné Vďakyvzdanie,“ usmiala sa Cindy silene.
Načrel som do vnútorného vrecka saka a vytiahol kľúče.
„Na. Naštartuj,“ povedal som Hannah.
Bez slova odišla z miestnosti.
Zhlboka som sa nadýchol a zastal priamo pred Cindy. Na
moje zdesenie zareagovala rovnakým bojazlivým myknutím
ako počas celého večera. Akoby si myslela, aký otec, taký syn.
Akoby som ju...
„Ja vás neudriem.“ Hlas mi preskočil ako mutujúcemu pu-
bertiakovi. Bolo mi zle už len z toho, že som ju o tom musel
presviedčať.

297
 Od paniky vypleštila oči. „Čože? Och, nie, zlatko. Nemyslela
som si...“
„Ale myslela,“ povedal som potichu. „To je v poriadku. Ne-
beriem to osobne. Viem, aké to je...“ preglgol som. „Pozrite
sa, nemám veľa času, pretože z tohto domu musím vypadnúť
skôr, ako urobím niečo, čo by som neskôr ľutoval, ale chcem
vám niečo povedať.“
Znepokojene pustila dvere na umývačke. „O čo ide?“
„Ja...“ Znova som nasucho preglgol a prešiel rovno k veci,
pretože tento rozhovor nechcel viesť ani jeden z nás. „Ro-
bil to aj mojej mame a mne. Celé roky nás týral fyzicky aj
slovne.“
Pootvorila pery, ale nepovedala nič.
Stislo mi srdce, no prinútil som sa pokračovať. „Nie je to
dobrý muž. Je nebezpečný, násilnícky a... chorý. Je chorý. Ne-
musíte mi hovoriť, čo vám robí. Možno sa mýlim a nič zlé vám
nerobí... Ale myslím, že intuícia ma neklame. Vidím, ako sa
pri ňom správate. Aj ja som sa tak kedysi správal. Každý po-
hyb, každé slovo... všetko bolo plné strachu, lebo som sa zú-
falo snažil neurobiť nič, za čo by ma neskôr zmlátil.“
Jej skľúčený pohľad mi to dostatočne potvrdil.
Znovu som sa zhlboka nadýchol. „Nevynesiem vás odtiaľto
ani nezavolám políciu, že v tomto dome dochádza k domáce-
mu násiliu. Nie je to môj dom a nebudem sa do toho miešať.
Ale chcem, aby ste niečo vedeli. Po prvé, nie je to vaša chyba.
Neopovážte sa obviňovať, lebo je to len a len jeho vina. Ne-
urobili ste nič, čím by ste si zaslúžili jeho kritiku a slovné útoky,
a nezlyhali ste v plnení jeho očakávaní, pretože jeho očakáva-
nia sa naplniť nedajú.“ Tak silno mi zovrelo hruď, že ma roz-
boleli rebrá. „A po druhé, ak budete čokoľvek potrebovať, ho-
cičo, zavolajte mi, dobre? Ak sa budete potrebovať porozprávať
alebo ho budete chcieť opustiť a budete potrebovať pomoc
s balením alebo s presťahovaním, zavolajte mi. Alebo ak vám...

298
niečo urobí a budete potrebovať pomoc, pre Kristove rany, za-
volajte mi. Sľúbite mi to?“
Cindy vyzerala šokovane. Nesmierne šokovane. Modré oči
sa jej leskli a rýchlo žmurkala, akoby zaháňala slzy.
Kuchyňa stíchla ako dom smútku. Iba na mňa civela, žmur-
kala a hrala sa s rukávom.
Po chvíli, ktorá mi pripadala ako celá večnosť, roztrasene
prikývla a zašepkala: „Ďakujem.“

Keď som nasadol do auta, z ventilátorov fučal teplý vzduch.

Hannah naštartovala a bola pripútaná, akoby potrebovala od-
tiaľto vypadnúť tak zúfalo ako ja.
Zaradil som rýchlosť a vystrelil od obrubníka, pretože som
sa potreboval vzdialiť od tohto tehlového domu čo najskôr.
Ak budem mať šťastie a jedného dňa budem hrať za Boston,
presťahujem sa čo najďalej od Beacon Hill.
„Nuž... to bolo trochu brutálne,“ poznamenala Hannah.
Neubránil som sa smiechu. „Trochu?“
Vzdychla si. „Len som sa snažila byť diplomatická.“
„Vôbec sa tým nezaťažuj. Bola to nočná mora od začiatku do
konca.“ Silno som zovrel volant, až mi obeleli hánky. „Bije ju.“
Nakrátko zavládlo ticho, no keď Hannah odpovedala, v jej
hlase bolo badať ľútosť, nie prekvapenie. „Myslela som si to.
Keď sa jej v kuchyni vyhrnuli rukávy, zamarilo sa mi, že na zá-
pästiach jej vidím modriny.“
Telom sa mi prehnal ďalší blesk hnevu. Dofrasa. V kútiku
duše som dúfal, že sa mýlim.
Viezli sme sa k výjazdu na diaľnicu a v aute vládlo ticho.
Položil som ruku na riadiacu páku a Hannah mi ju zakryla dla-
ňou. Pohladila mi hánky a týmto jemným dotykom mi trochu
zmiernila tlak na hrudi.
„Bála sa ma,“ zamrmlal som.

299
 Tentoraz sa Hannah prekvapila. „O čom to hovoríš?“
„Keď sme so Cindy v kuchyni osameli, podišiel som k nej
a ona sa mykla. Akoby sa bála, že ju udriem.“ Stiahlo mi hrdlo.
„Rozumiem tomu, lebo aj mama sa všetkého ľakala. Ja tiež.
Ale... doriti. Nemôžem uveriť, že si myslela, že by som bol
schopný udrieť ju.“
Hannah prehovorila smutným hlasom: „Pravdepodobne to
nie je tvoja vina. Ak ju týra, bojí sa hocikoho, kto sa k nej pri-
blíži. Po znásilnení som mala rovnaký problém. Stále som sa
ľakala, bola som nervózna, všetkých som podozrievala. Trvalo
dosť dlho, kým som sa dokázala pri cudzích ľuďoch uvoľniť,
a ešte stále sú veci, ktoré nedokážem robiť. Napríklad piť na
verejnosti. Teda ak mi nerobíš bodyguarda.“
Poslednou vetou sa ma snažila rozveseliť, ale nepodarilo sa
jej to. Ešte stále ma trápila Cindina reakcia.
Vlastne som ani nemal chuť rozprávať. Jednoducho som...
nemohol. Hannah na mňa, našťastie, netlačila.
Páčilo sa mi na nej, že sa nikdy nesnažila vyplniť ticho nú-
tenou konverzáciou.
Opýtala sa, či mi neprekáža, ak zapne hudbu. Keď som pri-
kývol, napojila svoj iPod a pustila playlist, ktorý ma rozveselil.
Boli to piesne, ktoré som jej poslal, keď sme sa zoznámili, no
všimol som si, že ho pustila až od druhej piesne. Prvá pieseň
bola totiž mamina obľúbená a keby som ju teraz počul, určite
by som sa rozplakal.
Hannah mi znovu dokázala, že je... úžasná. Zladila sa so
mnou, s mojimi náladami, bolesťou. Ešte som nestretol člo-
veka, ktorý by ma tak prečítal.
Prešla hodina. Viem to, pretože môj mix trval hodinu, a keď
sa skončil, Hannah pustila druhý, ktorý ma znovu rozveselil,
lebo pozostával z piesní Rat Pack, Motown a Bruna Marsa.
Bol som pokojný. Teda pokojnejší. Vždy keď som mal pocit,
že som sa uvoľnil, spomenul som si na strach v Cindiných

300
očiach a znovu ma tlačilo na hrudi. Neistota mi vírila v bru-
chu. Potláčal som myšlienky na otázku, ktorá ma mátala, no
keď som zišiel z diaľnice a zamieril na dvojprúdovú cestu do
Hastingsu, opäť sa mi vynorila v mysli a už som ju nedokázal
odohnať.
„Čo ak som toho schopný?“
Hannah stíšila hudbu. „Čože?“
„Čo ak som schopný niekoho udrieť?“ zachripel som. „Čo
ak som ako on?“
Odvetila s absolútnym presvedčením. „Nie si.“
Vkrádalo sa do mňa zúfalstvo. „Mám jeho povahu. Viem
to. Dnes večer som mal chuť zmlátiť ho.“ Zovrel som pery.
„Musel som sa hrozne ovládať, aby som ho nešmaril o stenu
a nezmlátil ho na smrť. Ale nestálo mi to za to. Teda on mi za
to nestál.“
Chytila ma za ruku a preplietla si prsty s mojimi. „A preto
nie si ako on. Ty sa dokážeš ovládať a to znamená, že nemáš
jeho povahu. On nedokáže ovládať svoj hnev. Poháňa ho k to-
mu, aby ubližoval ľuďom okolo seba, ľuďom, ktorí sú slabší
než on.“ Stisla mi ruku o niečo silnejšie. „Čo by si urobil, keby
som ťa teraz naštvala?“
Zažmurkal som. „Čo tým myslíš?“
„Predstav si, že nie sme v aute. Sme u mňa v izbe alebo
u teba doma a ja... čo ja viem, poviem ti, že som sa vyspala
s niekým iným. Nie, poviem ti, že som sa vyspala s celým ho-
kejovým tímom, odkedy sme sa spoznali.“
Pri tom pomyslení mi zovrelo vnútornosti.
„Čo by si urobil?“
Otočil som sa k nej a zamračil sa. „Ukončil by som to a od-
išiel.“
„To je všetko? Nemal by si chuť vraziť mi?“
„Samozrejme, že nie. Ježiši,“ zhrozil som sa.
„Presne tak.“ Dlaňou mi jemne šúchala studené hánky.

301
 „Lebo nie si ako on. Nech si na niekoho akýkoľvek naštvaný,
nedokážeš ho udrieť.“
„To nie je pravda. Párkrát som sa na ľade dostal do potýčky,“
priznal som. „A raz som udrel chalana v Malone’s, lebo vy-
pustil z úst nejaké sračky o Loganovej mame, a ja som to ne-
mohol nechať len tak.“
Vzdychla. „Nevravím, že nie si schopný násilia. To je každý.
Len vravím, že by si neublížil niekomu, koho ľúbiš. Aspoň nie
vedome.“
Kiežby mala pravdu. Ale s takou DNA, akú som zdedil po
otcovi, človek nikdy nevie.
Rozochveli sa mi ruky a Hannah to isto cítila, pretože mi
stisla pravú ruku. „Zastav,“ povedala.
Znovu som sa zamračil. Išli sme po tmavej ceste, a hoci ši-
roko-ďaleko neboli iné autá, nepáčil sa mi nápad zastať upro-
stred ničoho. „Prečo?“
„Lebo ťa chcem pobozkať a to nemôžem, keď sa pozeráš
na cestu.“
Nevedomky som sa usmial. Ešte nikto ma nepožiadal za-
staviť kvôli bozku. A napriek tomu, že som bol vyčerpaný, na-
štvaný, smutný a ktovie, čo ešte, predstava, že ma Hannah
bozkáva, bola priveľmi vábivá.
Bez slova som zašiel na okraj cesty, zaparkoval a zapol vý-
stražné svetlá.
Prisunula sa ku mne a chytila ma za bradu. Jemnými prsta-
mi ma poškriabala na strnisku, potom sa naklonila a poboz-
kala ma. Bol to len letmý dotyk pier. Potom sa odtiahla a za-
šepkala: „Nie si ako on. Nikdy nebudeš ako on.“ Perami ma
pošteklila na špičke nosa a potom mi naň vlepila pusu. „Si dob-
rý človek.“ Pobozkala ma na líce. „Si úprimný, milý a súcitný.“
Jemne mi hryzla do spodnej pery. „Teda, necháp ma zle, nie-
kedy si totálny debil, ale je to tolerovateľný typ debility.“
Neubránil som sa úškrnu.

302
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 „Nie si ako on,“ zopakovala, tentoraz dôraznejšie. „Jediné,
čo vás spája, je talent na hokej. To je všetko. Nie si ako on.“
Bože, to som potreboval počuť. Jej slová sa mi vryli do vy-
strašeného srdca. Tlak v hrudi povoľoval. Chytil som ju za zá-
tylok a vášnivo ju pobozkal. Jazykom som jej krúžil v ústach
a šťastne vzdychal, pretože chutila ako brusnice a voňala po
čerešiach a to som na nej zbožňoval. Bozkával by som ju celú
noc, až do konca života, ale nezabudol som, kde práve sme.
Neochotne som sa od nej odtiahol, no v tej chvíli mi rukou
zablúdila do rozkroku.
„Čo to robíš?“ začudoval som sa a znovu zavzdychal, kým
ma cez nohavice trela.
„Čo myslíš?“
Zadržal som jej ruku. „Neviem, či si to uvedomuješ, ale se-
díme v aute na okraji cesty.“
„Nehovor? Myslela som si, že sme v lietadle na ceste do
Palm Springs.“
Chcel som sa zasmiať, no zmenilo sa to na zafunenie, keď
ma zvodkyňa po mojom boku znovu začala dráždiť. Zovrela mi
žaluď, až ma zaliala horúčava a stiahlo mi gule. Dopekla. Toto
nebol správny čas, ale potreboval som vedieť, či je rovnako že-
ravá ako ja. Mimovoľne som rukou vyštartoval k jej stehnu.
Pohladil som ju po hladkej pokožke a vkĺzol jej pod šaty.
Zavzdychal som, keď som zacítil jej mokré nohavičky. Bola
vlhká. Fakt vlhká.
Nejakým zázrakom som sa prinútil odtiahnuť ruku. „Toto
nemôžeme robiť.“
„Prečo nie?“ Oči sa jej šibalsky zaleskli, čo ma vôbec nepre-
kvapilo. Rýchlo som prišiel na to, že Hannah je sakramentsky
dobrodružný typ, keď niekomu začne dôverovať.
A ešte stále ma udivovalo, že dôveruje práve mne.
„Čo ak niekto pôjde okolo?“ Veľavravne som sa odmlčal.
„Napríklad policajná hliadka.“

303
 „Tak by sme si mali švihnúť.“
Skôr než som stihol mrknúť, rozopla mi nohavice a strčila
ruku do boxeriek. Nevdojak som vyvrátil oči.
„Prelez dozadu,“ vyhŕkol som.
Najprv vytreštila oči, vzápätí sa potešila. „Vážne?“
„Ak to ideme robiť, tak poriadne,“ odvetil som s povzdy-
chom. „Poriadne alebo vôbec, pamätáš?“
Preliezla dozadu tak rýchlo, že som sa musel zasmiať. So
smiechom som otvoril priehradku, vybral kondómy a prelie-
zol k nej.
Pri pohľade na to, čo mám v ruke, otvorila ústa. „To sú kon-
dómy? Nuž, asi by ma to malo naštvať, aj keď teraz nám to
pomôže. Ale... vážne? Ty si vozíš v aute kondómy?“
Mykol som plecom. „Samozrejme. Čo keby som raz išiel
autom a pri ceste by stála Kate Uptonová?“
Hannah si odfrkla. „Chápem. Takže to je tvoj typ? Prsnatá
blondína s kyprými tvarmi?“
Ľahol som si na ňu a oprel sa o lakte. „Kdeže, preferujem
prsnaté brunetky.“ Zaboril som si tvár do jej krku a obtieral
sa o jej hebkú pokožku. „Konkrétne jednu. Ktorá má, mimo-
chodom, takisto kypré tvary.“ Rukami som jej skĺzol na pás.
„A úzke boky.“ Stisol som jej zadok. „A chutný zadok.“ Jednu
ruku som jej vložil medzi stehná. „A najtesnejšiu broskynku
na svete.“
Zachvela sa. „A ty máš najoplzlejšie reči.“
„Hej, ale aj tak ma ľúbiš.“
Zadržala dych. „Hej.“ Zelené oči jej žiarili. „Ľúbim ťa.“
Pri týchto dvoch sladkých slovách mi takmer explodovalo
srdce. Už mi to povedali aj iné dievčatá, ale tentoraz to bolo
iné. Povedala to Hannah a ona nie je ako iné dievčatá. A keď
povedala, že ma ľúbi, myslela tým mňa – Garretta –, nie ho-
kejovú hviezdu Briarskej, nie pána Populárneho ani syna Phila
Grahama. Ľúbila mňa.

304
 Pre obrovskú guču v hrdle sa mi hovorilo ťažko. „Aj ja ťa
ľúbim.“ Po prvý raz som žene povedal, že ju ľúbim. Cítil som,
že je to správne.
Hannah sa usmiala. Potom si ma pritiahla a pobozkala ma.
Odvtedy sme už nerozprávali. Vyhrnul som jej šaty a stiahol
si nohavice. Nohavičky som jej nechal, len som ich odsu-
nul, jednou rukou si natiahol kondóm a viedol do nej svojho
vtáka.
Zavzdychala, len čo som do nej vošiel. O tom, aká je úzka,
som nežartoval. Obopla ma ako zverák a ja som uvidel hviez-
dičky. Tak rýchlo som sa priblížil k vrcholu, že som ho musel
vedome oddialiť.
Vo svojom aute som už sexoval.
Ešte nikdy som sa v ňom nemiloval.
„Si krásna,“ zamrmlal som. Nedokázal som od nej odtrhnúť
pohľad.
Rozhýbal som sa, túžil som ísť na to pomaly, nech to trvá
večnosť, ale príliš som si uvedomoval okolie. Nejaký samaritán
– alebo horšie, policajt – si všimne džíp na okraji cesty a po-
myslí si, že potrebujeme pomoc. Podíde k nám a zbadá môj
holý zadok a jej ruky na mojom chrbte.
Navyše, v tejto polohe sa mi ťažko manévrovalo. Zmohol
som sa len na rýchle, plytké nárazy, ale zdalo sa, že Hannah
to neprekáža. Vydávala tie najsexi zvuky, vzdychala a kňučala,
a keď som trafil ten správny bod v jej vnútri, zastonala tak na-
hlas, až som musel stiahnuť zadok, aby som sa neurobil. Cítil
som nadchádzajúci orgazmus, ale chcel som, aby sa urobila
aj ona. Aby kričala a zvlhčila ma, keď okolo mňa vybuchne.
Pritlačil som jej palec na klitoris a jemne ho trel. „Urob sa,
zlatko,“ zachripel som jej do ucha. „Urob sa pre mňa. Chcem
cítiť tvoj orgazmus na svojom vtákovi.“
Prudko zavrela oči, panvou vychádzala v ústrety mojim
náhlivým vniknutiam, až sa nakoniec rozkričala od rozkoše.

305
A ja som sa urobil tak intenzívne, že sa mi myseľ roztrieštila
na milión kúskov.
Keď rozkoš pomaly odznela, uvedomil som si, aká pieseň hrá.
Otvoril som oči. „Ty si si znovu stiahla One Direction?“
Šklblo jej ústami. „Nie...“
„Ehe. Tak prečo hrá Story of my Life?“ dožadoval som sa vy-
svetlenia.
Chvíľu mlčala, potom si vzdychla. „Lebo mám rada One Di-
rection. Tak. A povedala som to.“
„Máš šťastie, že ťa ľúbim,“ varoval som ju. „Inak by som to
nezniesol.“
Hannah sa zaškerila. „Ty máš šťastie, že ťa ľúbim. Lebo si
totálny idiot a to veľa dievčat neznesie.“
V idiotovi sa asi nemýlila.
A v šťastí určite nie.

306
 37
Hannah

„Nepáči sa mi to,“ vyhlásila som. „Vážne, zlatko, začínajú ma

bolieť nohy. Vravela som ti, že nie som veľmi ohybná.“
Garrettov smiech sa mi ozýval v celom tele. Mala by som
spresniť, že v nahom tele, lebo sme sa nachádzali uprostred
sexu. Ktorý sa mi nepáčil, ako som práve priznala.
Asi som kazička nálady.
No viete čo? Bolo mi to jedno. Tá poloha sa mi vôbec ne-
páčila. Garrett kľačal predo mnou a ja som mala lýtka vylože-
né na jeho pleciach. Možno keby nebol obrovský, urastený
hokejista, moje nohy by sa necítili ako na vrchole Empire State
Building a nechytali by ma kŕče.
Garrett sa so smiechom ku mne naklonil a ja som si uľave-
ne vydýchla, keď som mohla zložiť nohy a omotať mu ich oko-
lo pása. Len čo sa sklon zmenil, vydral sa mi z úst ston.
„Lepšie?“ zachrapčal.
„Panebože, áno. Urob to ešte raz.“
„Nemám poňatia, čo som urobil.“
„Pokrútil si panvou... óóch... áno, presne tak.“
Vždy keď ma vyplnil, vnútornými svalmi som mu zovrela
erekciu. A vždy keď prestal, cítila som sa prázdna, ubolená
a zúfalá. Stala som sa od neho závislou. Od jeho bozkov,
chuti, od pocitu, keď som mu vnorila prsty do krátkych vla-

307
sov, a od svalov na jeho chrbte, do ktorých som mu zabárala
nechty.
Zrýchlil sa mu dych a vnikal do mňa silnejšie a hlbšie, až sa
mi zahmlilo pred očami. Potom mi začal trieť klitoris. A bolo
to tu. On sa urobil prvý, no ďalej do mňa búšil, aj keď sa chvel
od úľavy. Jeho vyvrcholenie odštartovalo môj orgazmus a ja
som sa triasla ešte viac. Zahryzla som si do pery, aby sa jeho
spolubývajúci nestali svedkami úžasného pocitu, ktorý mi
prechádzal celým telom.
Garrett sa prevalil na chrbát a ja som naňho vyliezla a za-
čala mu posievať tvár a krk bozkami.
„Prečo máš po sexe vždy toľko energie?“ posťažoval sa.
„Neviem. A netrápi ma to.“ Bozkávala som ho ďalej, kým
sa nezačal radostne smiať. Mal rád pozornosť a to bolo dobre,
lebo pri ňom som sa nedokázala ovládať a zahŕňala som ho
náklonnosťou.
Život bol opäť dobrý. Od Vďakyvzdania prešiel týždeň
a s Garrettom nám to stále klapalo. Aj keď sme boli obaja veľ-
mi zaneprázdnení.
Onedlho sme mali odovzdávať polročné práce vrátane tej
pre Tolbertovú, s ktorou som Garrettovi pomáhala. Rozvrh
tréningov mal nabitý ako zvyčajne, ja som zas neprestajne
skúšala na vystúpenie. Ale aspoň ma to znovu tešilo.
S Jaeom sme vytvorili pieseň, ktorá sa mi páčila, a bola som
si istá, že na predstavení to poriadne rozbalím. No ešte stále
som Cassovi a Mary Jane neodpustila, že sa na mňa vykašľali.
MJ mi niekoľkokrát napísala, či by sme sa nestretli a neporoz-
právali, ja som ju však ignorovala. Fiona sa postarala o to, aby
som mohla skúšať tam, kde sa stretáva zbor, preto som na MJ
ani na Cassa nemusela naraziť, odkedy ma okašľali.
A čerešnička na torte môjho skvelého života? Minulý týž-
deň mi volal otec, že na Vianoce sa stretneme u tety Nicole.
Už som si objednala letenku a nevedela sa dočkať, kedy ich

308
uvidím. Sklamalo ma však, že Garrett nemôže ísť so mnou.
Pozvala som ho, ale nedokázali sme si zladiť dátumy, lebo
mal mať zápas deň po mojom odchode, a ďalší dva dni pred
mojím návrátom. Preto Garrett strávi sviatky u Logana, kto-
rý pochádza z mesta len dvadsať minút vzdialeného od Has-
tingsu.
Zo šťastných myšlienok ma vytrhlo silné búchanie na dvere.
Dvere boli zamknuté, preto som sa nemusela obávať, že nie-
kto vtrhne dnu, no aj tak som zo zvyku strhla na seba paplón.
„Prepáčte, že vyrušujem, chlapci a dievčatá,“ zakričal Logan,
„ale je načase vziať si svoje péčka a véčka. G, musíme ísť.“
Hodila som pohľad na Garretta. „Péčka a véčka?“ Loganove
skratky som väčšinou vôbec nechápala.
Garrett sa na mňa zaškeril. „Ale no tak. Toto som pochopil
aj ja. Je to škôlkarský vtip.“
Porozmýšľala som a zapýrila sa. „A ako si mám vziať svoju
vagínu?“
Zachechtal sa. „Na to sa opýtaj Logana. Alebo radšej nie.“
Skĺzol z postele a začal si hľadať oblečenie. „Prídeš po skúške
na zápas?“
„Hej, ale asi to nestihnem skôr ako na druhú tretinu. Och.
Kým prídem, už bude miesto len na státie.“
„Poprosím niekoho, aby ti jedno podržal.“
„Ďakujem.“
Vbehla som do kúpeľne, aby som sa osviežila, a keď som
vyšla von, Garrett sedel na okraji postele a obliekal si ponožky.
Pri pohľade naňho mi poskočilo srdce. Tie strapaté vlasy, na-
pnuté bicepsy a červené fliačiky na krku, kde som ho hryzkala.
Bol jednoducho dokonalý.
O päť minút sme vyšli z domu a pobrali sa každý svojou
cestou. Traciným autom som sa odviezla späť do školy na
skúšku. Cass bol mimo hry, a tak som si mohla spievanie zno-
vu užívať.

309
 A tak aj bolo. S mojím osobným čelistom sme prediskuto-
vali znenie konca piesne a o pár hodín som už šoférovala sme-
rom k Briarskému hokejovému centru. Písala som Allie, či ne-
chce ísť na zápas so mnou, ale mala už niečo dohodnuté so
Seanom, a ostatní kamaráti boli zavalení školskými povinnos-
ťami. Chvalabohu, že ja som si tie svoje splnila v predstihu.
Väčšina mojich predmetov sa týkala hudobnej teórie, preto
som sa musela zamerať len na britskú literatúru a etiku, ktoré
som už mala takmer hotové.
Na štadión som dorazila neskôr, než som dúfala. Už sa za-
čala tretia tretina a so zdesením som zistila, že na tabuli svieti
skóre 1 : 1. Briarská hrala proti druhotriednemu tímu z Buffala
a Garrett si bol istý, že to bude hračka. Očividne sa mýlil.
Vďaka láskavosti štvrtáčky menom Natalie na mňa čakalo
voľné sedadlo hneď za lavičkou domáceho tímu. Garrett mi
už Natalie spomínal, no doteraz sme sa nestretli. Už od prvé-
ho ročníka chodila s Vtáčikom, čo bolo úžasné. Väčšina vyso-
koškolských vzťahov tak dlho nevydrží.
Natalie bola zábavná a milá a sledovanie zápasu sme si spo-
lu veľmi užili. Keď Dean dostal silnú ranu a dopadol na ľad,
obe sme zalapali o dychu.
„Panebože,“ vyhŕkla Natalie. „Je v poriadku?“
Našťastie, bol. Otriasol sa, vyskočil na rovné nohy a odkor-
čuľoval na striedačku. Len čo na ľad nastúpil Garrett, zrýchlil
sa mi tep. Predstavoval silu, na ktorú sa spoliehali. Rýchle kor-
čuľovanie, zručná práca s hokejkou, tvrdé odpaly. Jeho prvý
odpal sa stretol s Vtáčikovou hokejkou a potom obaja leteli cez
modrú čiaru do útočného pásma. Vtáčik odrazil puk a Garrett
sa ním hnal spolu s centrom druhého tímu. A už lietali lakte,
keď sa predný útočník Buffala snažil získať prevahu.
Garrettovi sa podarilo boj o puk vyhrať a presvišťal okolo
brány. Vypálil, no brankár jeho pokus o gól ľahko zmaril. Puk
sa odrazil priamo k Vtáčikovi. Ten ho odrazil späť k brankárovi,

310
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
ktorého rukavica vyletela do vzduchu o sekundu neskôr, ako
mala.
Natalie vyskočila zo sedadla a radovala sa, keď Vtáčikov gól
zasvietil na tabuli so skóre. Natešene sme sa objali, potom
sme si sadli a s napätím čakali na koniec tretej tretiny. Druhý
tím sa všemožne snažil získať puk, no briarský center vyhral
ďalšie buly a dominovali sme celý zvyšok zápasu, ktorý sa na-
koniec skončil so skóre 2 : 1.
S Natalie sme kráčali k uličke, ľudia do nás strkali zo všet-
kých strán, kým sme zišli po schodoch.
„Som taká šťastná, že si s Garrettom,“ vyletelo z Natalie.
Pri jej nečakanej poznámke som sa usmiala. lebo ma po-
znala len dvadsať minút. „Ja tiež,“ odvetila som.
„Vážne. Je to skvelý chalan, ale čo sa týka hokeja, trochu to
preháňa. Sotva si vypije, s nikým nemal vážny vzťah. Nie je
zdravé upnúť sa na niečo tak silno, veď vieš.“
Odišli sme od klziska, no nezamierili sme k východu z aré-
ny. Predrali sme sa cez dav na chodbu, vedúcu k šatniam, aby
sme počkali na svojich chlapcov. Garrett Graham bol môj
chlapec. Neuveriteľná predstava, ale páčilo sa mi to.
„Preto si myslím, že si preňho skvelá,“ pokračovala. „Odke-
dy je s tebou, vyzerá šťastne a uvoľnene.“
V dave som zbadala známu tvár a zmeravela.
Garrettovho otca.
Stál od nás asi sedem metrov a mieril tam, kam my. Šiltov-
ku mal stiahnutú na oči, no ľudia ho aj tak spoznávali, pre-
tože za ním bežala skupinka chalanov z Briarskej, aby si vy-
pýtali podpis. Podpísal im dresy a jednu fotku, ktorú mu
chalan podal. Nevidela som, čo na nej je, ale predstavila som
si ho odfoteného v akcii na ľade za jeho starých čias. Podobné
som videla zarámované uňho doma. Phil Graham, hokejová
legenda.
A teraz žije zápasmi svojho syna.

311
 Bola som taká zaneprázdnená premýšľaním o Garretovom
otcovi, že som nedávala pozor, kam kráčam, a do niekoho
som silno narazila.
„Prepáčte. Nedávala som pozor, kam...“ nedokončila som.
Všimla som si, do koho som vrazila.
Rob Delaney vyzeral rovnako šokovaný ako ja.
Len čo sa nám stretli pohľady, premenila som sa na ľadovú
sochu. Chvela som sa. Nohy mi vrástli do zeme.
Roba som nevidela odo dňa, keď vypovedal na súde –
v prospech násilníka.
Nevedela som, čo mám povedať. Alebo urobiť. Alebo si
myslieť.
Niekto zakričal: „Wellsy!“
Keď som sa otočila, Rob zutekal pred guľkou.
Nedokázala som sa nadýchnuť.
Podišiel ku mne Garrett. Vedela som, že je to on, lebo ma
nežne pohladil po líci, no ja som mala pohľad prilepený na
chrbte vzďaľujúceho sa Roba. Mal na sebe bundu s logom
Buffalskej štátnej univerzity. Študoval tam? Nikdy som sa ne-
zaujímala o to, čo sa stalo s Aaronovými kamošmi. Kam cho-
dia na výšku, čo teraz robia. Môj posledný kontakt s Robom
bol nepriamy, keď otec napadol v železiarstve jeho otca.
„Hannah, pozri sa na mňa.“
Nedokázala som od Roba odtrhnúť pohľad. Skupinka jeho
priateľov sa zastavila na kus reči s nejakými ľuďmi a on sa zú-
falo obzrel a zbledol, keď zbadal, že naňho naďalej civiem.
„Hannah. Ježiši. Si bledá ako stena. Čo sa stalo?“
Asi som bola bledá. Asi som vyzerala ako Rob. Obaja sme
práve videli ducha.
Spomínam si, ako mi Garrett otočil hlavu, aby som sa mu
pozrela do očí.
„Čo sa deje? Kto je ten chalan?“ Nasledoval môj pohľad. Te-
raz už aj on podozrievavo pozoroval Roba.

312
 „Nikto,“ hlesla som.
„Hannah.“
„Nikto, Garrett. Prosím, nechaj to tak.“ Otočila som sa späť
k dverám, aby som sa striasla pokušenia pozerať sa jeho sme-
rom.
Garrett mlčal. Hľadel mi do tváre. Potom sa zhlboka nadý-
chol. „Doriti. To je...?“ Zdesená otázka visela vo vzduchu.
„Nie,“ povedala som rýchlo. „Nie je. Prisahám.“ Pľúca ma
už boleli od nedostatku kyslíka, preto som sa prinútila zhlbo-
ka sa nadýchnuť. „Jeden chalan.“
„Aký chalan? Ako sa volá?“
„Rob.“ Zvieralo mi žalúdok. „Rob Delaney.“
Garrett sa mi pozrel ponad plece. Rob tam zrejme ešte vždy
stál. Dofrasa, prečo už nevypadne?
„Hannah, kto je to?“
Tak veľmi som sa snažila, no nedokázala som už predstie-
rať, že môj svet sa práve nerozbil na márne kúsky.
Sklonila som hlavu a zašepkala: „Aaronov najlepší kamarát.
Jeden z tých, čo proti mne svedčili... “
V tej chvíli už Garrett kráčal preč.

313
 38
Garrett

Krv mi hučala v ušiach. Hannah na mňa kričala, no nedokázal

som sa zastaviť. Pohľad sa mi zahmlil načerveno. Prepol som
na autopilota, na raketu vyhľadávajúcu idiotov, ktorá sa práve
zamerala na Roba Delaneyho.
Na bastarda, ktorý pomohol tomu násilníkovi vyviaznuť
bez ujmy.
„Delaney,“ zakričal som.
Stuhli mu plecia. Niekoľko ľudí sa pozrelo naším smerom,
no ja som sa v tej chvíli zaujímal len o jednu osobu. Otočil sa
a v tmavých očiach sa mu okamžite mihla panika. Videl ma roz-
právať sa s Hannah. Pravdepodobne pochopil, čo mi asi povedala.
Povedal niečo skupinke kamarátov, a keď sa vybral mojím
smerom, zaťal som zuby.
„Kto, dopekla, si?“ zavrčal.
„Hannahin frajer.“
Očividne som mu nahnal strach, no predstieral, že je v po-
hode. „Hej? A čo odo mňa chceš?“
Nadýchol som sa, aby som sa upokojil. Ani trochu mi to
nepomohlo. „Len som chcel na vlastné oči vidieť bastarda,
ktorý bránil násilníka.“
Nastalo dlhé ticho. Potom sa na mňa zamračil. „Choď do
riti. Nič o mne nevieš, kámo.“

314
 „Viem o tebe všetko,“ opravil som ho. Celý som sa triasol
od neskrývaného hnevu. „Viem, že si svojmu kamošovi do-
volil, aby nadrogoval moje dievča. Viem, že si sa len pozeral
na to, ako ju vedie hore, aby ju znásilnil. Viem, že si krivo
svedčil, aby si mu kryl chrbát. Viem, že si len kus hovna bez
štipky svedomia.“
„Choď do riti,“ zopakoval, no jeho hraná odvaha už ocha-
bovala. Vyzeral vydesene.
„Vážne? Choď do riti? To je všetko, čo mi k tomu povieš?
Tuším to dáva zmysel.“ Preglgol som kyselinu, ktorá mi stú-
pala hore krkom. „Si posratý zbabelec, ktorý nedokázal brániť
nevinné dievča. Tak ako by si mohol ubrániť sám seba?“
Obvinenia naštartovali jeho hnev. „Zmizni mi z očí, kamoš-
ko. Neprišiel som sem, aby ma urážal nejaký hlúpy pako. Vráť
sa k tej svojej štetke a...“
To teda nie.
Päsť mi vyletela sama od seba.
Všetko sa zlialo do škvrny.
Ľudia kričali. Niekto ma zdrapil za bundu a ťahal preč od
Delaneyho. Päsť mi pulzovala a v ústach som cítil krv. Bolo
to ako mimotelový zážitok, ktorý ani neviem opísať, pretože
som tam nebol. Stratil som sa v hmle nekontrolovateľného
hnevu.
„Garrett.“
Niekto ma pritisol k stene a ja som inštinktívne vyrazil pra-
vou päsťou. Pred očami sa mi mihla červená šmuha, potom
som znovu začul svoje meno. Ostré, dôrazné „Garrett“. Keď
sa mi vyjasnil pohľad, zbadal som, že krv steká Loganovi z kú-
tika úst.
Doriti.
„G,“ vyslovil potichu a zlovestne, no v očiach sa mu zračili
obavy. „G, prestaň.“
Vydýchol som všetok kyslík z pľúc. Poobzeral som sa okolo

315
seba. Hľadelo na mňa veľa tvárí, počul som tlmené hlasy
a zmätený šepot.
Až keď sa objavil tréner, uvedomil som si závažnosť svoj-
ho činu.

O dve hodiny som stál pred dverami intráka Hannah, no ne-

dokázal som nazbierať dosť sily, aby som zaklopal.
Nepamätám si, kedy naposledy som dosiahol takýto stu-
peň vyčerpania. Namiesto oslavy víťazstva s tímom som vyše
hodiny sedel u trénera v kancelárii a počúval jeho vrieskanie,
lebo som začal bitku na území školy. Za to som si, mimocho-
dom, vyslúžil suspendovanie na jeden zápas. Pravdupovediac,
prekvapilo ma, že som nedostal horší trest, ale po tom, čo
som trénerovi a niekoľkým ďalším funkcionárom Briarskej
rozpovedal, o čo išlo, rozhodli sa, že nebudú na mňa tvrdí.
Hannah mi dovolila povedať im o Delaneym, lebo nechcela,
aby ma považovali za psychopata, ktorý bezdôvodne mláti fa-
núšikov. Aj tak som sa cítil pod psa, že som musel o jej traume
porozprávať trénerovi.
Suspendovanie na jeden zápas. Ježiši. Zaslúžil som si oveľa
horší trest.
Napadlo mi, či už o tom vie otec. Stavím sa, že má na uni-
verzite informátora, ktorý mu referuje o každom mojom kro-
ku. Našťastie, nebol nablízku, keď som odchádzal z arény, tak-
že som bol večer ušetrený aspoň od jeho hnevu.
Zato tam bol Logan. Čakal na mňa vonku a nikdy v živote
som sa nehanbil viac, ako keď som sa musel ospravedlňovať
svojmu najlepšiemu kamošovi za to, že som mu vrazil. Han-
nah mi dovolila povedať pravdu aj Loganovi, takže keď sa do-
zvedel, kto Rob je a prečo som sa naňho vyrútil, sám sa mi
ospravedlnil, že ma od toho bastarda odtiahol. Vtedy som si
uvedomil, ako mám toho chalana rád. Hoci mi chvíľu šiel po

316
frajerke, aj tak to bol najlepší kamarát, akého som kedy mal.
A vlastne som mu ani nemohol mať za zlé, že sa mu Hannah
páči. Komu by sa nepáčila taká úžasná baba ?
Otvorila dvere a vpustila ma dnu. Bol som strašne nervóz-
ny, no Hannah ma prekvapujúco okamžite stiahla do náručia.
„Si v poriadku?“ starostila sa.
„Som v pohode,“ zachrapčal som. Odkašľal som si a pokra-
čoval. „Mrzí ma to. Zlatko, tak strašne ma to mrzí.“
Zaklonila hlavu, aby sa mi pozrela do očí. Ľútostivo na mňa
hľadela. „Nemal si ho napadnúť.“
„Viem.“ Zovrelo mi hrdlo. „Nedokázal som sa zastaviť. Pred-
stavil som si toho bastarda, ako sedí na lavici svedkov, nazýva
ťa štetkou a vraví, že si sa zdrogovala a zvádzala jeho kamoša.
Bolo mi z toho zle.“ Nešťastne som pokrútil hlavou. „Nie,
úplne som sa z toho rozbesnil.“
Chytila ma za ruku a viedla do svojej izby. Zavrela dvere
a sadla si vedľa mňa na peľasť. Znovu ma chytila za ruku a za-
tajila dych, keď zbadala, v akom stave mám hánky. Popraska-
né a celé od krvi. Hoci som si poriadne poumýval ruky, ranky
sa znovu otvorili a rinula sa z nich krv.
„Máš z toho veľké problémy?“ opýtala sa.
„Nie také veľké, aké by som si zaslúžil. Vylúčenie na jeden
zápas. To by nášmu tímu nemalo veľmi uškodiť. Sme na tom
dosť dobre, aby sme si mohli dovoliť prehrať jeden zápas, keby
k tomu došlo. Policajtov nevolali, lebo Delaney ma odmietol
žalovať. Tréner Buffala sa ho snažil presvedčiť, ale on tvrdil,
že ma vyprovokoval.“
Obočie jej vystrelilo. „To vážne?“
„Hej,“ vydýchol som. „Asi sa nechcel zapodievať políciou.
Pravdepodobne sa len chcel rýchlo vrátiť do diery, z ktorej vy-
liezol, a tváriť sa, že sa nič nestalo. Presne tak, ako predstieral,
že jeho najlepší kamarát ti nič neurobil.“ Do úst sa mi znovu
nahnala žlč. „Hannah, ako to môžeš vydržať? Prečo sa nehne-

317
váš? Prečo ťa nejeduje, že ten, čo ťa znásilnil, behá po slobode?
A pomohli mu jeho slizkí kamoši.“
Vzdychla si. „Nie je to fér. Som naštvaná. Ale, zlatko... život
nie je vždy fér. Pozri sa na svojho otca – aj on je kriminálnik
ako Aaron a takisto nie je v base. A ešte k tomu ho fanúšikovia
po celej krajine uctievajú.“
„Hej, ale o ňom nikto nevie, čo robil mne a mame.“
„A myslíš si, že keby to vedeli, prestali by ho uznávať? Mož-
no niektorí, ale garantujem ti, že mnohým by to bolo jedno,
pretože je hviezdny športovec a vyhral veľa zápasov a to z ne-
ho robí hrdinu.“ Smutne pokrútila hlavou. „Uvedomuješ si,
koľko tyranov chodí po svete nepotrestaných? Koľko žalôb za
znásilnenie sa stiahne pre nedostatok dôkazov alebo koľkým
násilníkom to prejde, lebo ich obete sa boja niečo povedať?
Nie je to fér, ale nestojí to za to, aby sme sa tým stále trápili.“
Od ľútosti mi stiahlo hrdlo. „Si oveľa lepší človek než ja.“
„To nie je pravda,“ namietala. „Pamätáš si, čo si mi povedal
na Deň vďakyvzdania? Že otec ti nestojí za hnev a pomstu? Gar-
rett, to je tá najlepšia pomsta. Žiť pekne a šťastne je jediný spô-
sob, ako sa z tých sračiek z našej minulosti dostaneme. Znásilnili
ma a bolo to hrozné, ale nebudem mrhať časom a energiou na
nejakého naničhodného, skazeného idiota, ktorý nedokázal pri-
jať odmietnutie, ani na jeho úbohých kamošov, ktorí si mysleli,
že za svoje činy by si zaslúžil odmenu.“ Znovu vzdychla. „Hodila
som to za hlavu. Naozaj si sa s ním nemusel kvôli mne biť.“
„Viem.“ Do očí sa mi nahrnuli slzy. Doriti. Naposledy som
plakal na maminom pohrebe, keď som mal dvanásť rokov.
Hanbil som sa, že Hannah je toho svedkom, no zároveň som
chcel, aby pochopila, prečo som to urobil. „Nechápeš to? Len
pomyslenie na to, že ti niekto ublížil, ma trhá na márne kús-
ky.“ Rýchlo som žmurkaním odháňal slzy. „Až dodnes som si
to neuvedomil, ale... myslím si, že aj ja som bol zničený.“
Hannah vyzerala vyľakane. „Čo tým chceš povedať?“

318
 „Predtým, než som ťa stretol, bol som zlomený,“ zamrmlal
som. „Celý môj život sa krútil okolo hokeja. Chcel som byť naj-
lepší a chcel som otcovi dokázať, že ho nepotrebujem. Ne-
chcel som si pustiť žiadne dievča k telu, lebo som sa bál, že
ma to rozptýli. A keby som sa s nejakou ženou zblížil, opustil
by som ju hneď, ako by to začalo zachádzať priďaleko. Nepus-
til som k sebe nikoho, ani najbližších priateľov. Potom si prišla
ty a ja som si uvedomil, aký som bol po celý čas osamelý.“
Položil som si hlavu na jej plece, taký unavený z... zo všetkého.
Po chvíli si položila moju hlavu do lona a hladila ma po vla-
soch. Pritúlil som sa k nej a tlmeným hlasom som pokračoval:
„Štve ma, že si dnes videla, ako som stratil nervy.“ Zmietal som
sa v nenávisti k sebe. „Tvrdila si, že nie som schopný ublížiť ti,
ale videla si, čo som dnes urobil. Nemal som v pláne udrieť
ho, ale on bol taký arogantný a potom ťa nazval... povedal
niečo odporné a to ma naštartovalo.“
„Stratil si nervy,“ súhlasila. „Ale to nemení nič na tom, čo
k tebe cítim a čo si o tebe myslím. Povedal si, že by si mi nikdy
neublížil a tomu naďalej verím.“ Hlas sa jej triasol. „Bože, Gar-
rett, keby si vedel, ako veľmi som mu chcela vyškriabať oči...“
„Ale neurobila si to.“
„Lebo som bola v šoku. Nečakala som, že ho tam stret-
nem.“ Prstami mi jemne prechádzala vo vlasoch. „Nechcem,
aby si sa za to nenávidel.“
„Nechcem, aby si ma ty za to nenávidela.“
Sklonila sa ku mne a pobozkala ma na temeno. „Nikdy by
som ťa nedokázala nenávidieť.“
Chvíľu sme tak ešte zostali. Ja s hlavou v jej lone a ona
s prstami v mojich vlasoch. Nakoniec ma prehovorila, aby
som si ľahol do postele. Oblečený som vliezol pod prikrývku.
Ležali sme v objatí, no tentoraz držala ona mňa. Bol som príliš
unavený a zahanbený, aby som sa čo i len pohol.
A zaspal som, zatiaľ čo ma hladila po hrudi.

319
 39
Hannah

Ráno som nechala Garretta spať a pripravovala sa do práce.

Hoci som bola ešte stále otrasená z toho, čo sa večer stalo,
všetko, čo som mu povedala, som myslela vážne. Neobviňo-
vala som ho za to, že stratil nervy. V kútiku duše som sa skôr
škodoradostne tešila, že Rob dostal päsťou do zubov. Zaslúžil
si to. Klamal pod prísahou, svedčil tak, aby Aarona prepustili...
Kto dokáže urobiť niečo také podlé?
No Garrett bol zo svojho činu nešťastný a chvíľu potrvá,
kým ho presvedčím, že nie je monštrum.
Nemohla som sa však vykašľať na prácu, preto musela ope-
rácia Uisťovanie počkať.
Obliekla som sa, sadla si na peľasť a pohladila ho po líci.
„Musím ísť do práce,“ zašepkala som.
„Mm ť... zviesť...?“
Vydedukovala som, že mi ponúka odvoz, a na perách sa mi
usídlil úsmev. „Mám Tracino auto. Spi ešte, ak chceš. Vrátim
sa okolo piatej.“
„Okej.“ Zachveli sa mu viečka a o sekundu znovu spal.
V kuchynke som si urobila instantnú kávu a rýchlo ju vy-
chlípala, aby som nakopla svoj sťažka fungujúci mozog. Po-
hľadom som zaletela na Allinu izbu s dverami otvorenými do-
korán. Jej dokonale ustlaná posteľ ma vystrašila len na chvíľu,

320
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
pretože som si pozrela mobil a našla správu o tom, že prespí
u Seana.
V robote vládol chaos od prvej sekundy. Ľudia húfne pri-
chádzali na raňajky a trvalo dobré dve hodiny, kým frmol ko-
nečne utíchol. Ani som sa však nestihla nadýchnuť a už ma
Della žiadala, aby som preorganizovala zásoby pod pultom,
kým sa začne obedňajší frmol. Ďalšiu hodinu som strávila na
kolenách a prehadzovala servítky a balíky cukru z jednej po-
ličky na druhú a prekladala hrnčeky a poháre.
Keď som vyskočila na rovné nohy, so zdesením som zistila,
že na barovej stoličke oproti mne sedí muž.
Garrettov otec.
„Pán Graham,“ zapišťala som prekvapene. „Dobrý deň.“
„Ahoj, Hannah.“ Hlas mal studený ako decembrový vzduch.
„Musíme sa porozprávať.“
Skutočne?
Doriti. Prečo som mala pocit, že viem úplne presne, o čom
sa chce so mnou rozprávať?
„Musím pracovať,“ odvetila som mrzuto.
„Počkám.“
Ešte raz doriti. Bolo len desať hodín a zmena sa mi končila
o piatej. Naozaj tu vydrží sedieť celých sedem hodín? Určite
by som neprežila, keby tu zostal a celý čas na mňa zízal.
„Opýtam sa, či si môžem dať pauzu,“ povedala som rýchlo.
Prikývol. „Nezdržím ťa dlho. Stačí mi pár minút tvojho
času.“
To bol sľub alebo vyhrážka?
Preglgla som a zamierila do Dellinej kancelárie. Keď som
jej povedala, že otec môjho frajera potrebuje so mnou pre-
diskutovať niečo dôležité, schválila mi päťminútovú pauzu.
Len čo sme s pánom Grahamom vyšli von, rýchlo som zis-
tila, či to bol sľub alebo vyhrážka – reč jeho tela prezrádzala
skutočnú hrozbu.

321
 „Stavím sa, že si so sebou veľmi spokojná.“
Zamračila som sa. „O čom to hovoríte?“
Strčil si obe ruky do vreciek dlhého čierneho kabáta. Tak
veľmi sa podobal na Garretta, až mi z toho prišlo smutno. Ne-
hovoril však ako Garrett, lebo ten mal oveľa príjemnejší hlas
a z očí mu nesršala nenávisť.
„Hannah, chodil som s mnohými ženami,“ zasmial sa, no
bez štipky humoru v hlase. „Myslíš si, že neviem, ako žene na-
rastie ego, keď sa o ňu bijú dvaja muži?“
Takže o tom bol podľa neho včerajší incident? Garrett a Rob
sa bili o moju lásku? Ježiši.
„To nie je dôvod, prečo sa bili,“ hlesla som.
Skrútil pery do úšklabku. „Nehovor? Takže to nemalo s te-
bou nič spoločné?“ Keď som neodpovedala, znovu sa usmial.
„Myslel som si.“
Nepáčilo sa mi, ako na mňa hľadel. S neskrývaným nepria-
teľstvom. Kiežby som si vnútri nezabudla rukavice, lebo ruky
sa mi menili na ľad.
Strčila som si ich do vreciek a prešla k veci: „Čo odo mňa
chcete?“
„Chcem, aby si prestala rozptyľovať môjho syna,“ vyslovil
rázne. „Uvedomuješ si, že pre ten incident ho suspendovali na
jeden zápas? Tvojou vinou, Hannah. Lebo namiesto sústrede-
nia na vyhrávanie zápasov behá okolo teba ako šteniatko a bi-
je sa za tvoju česť.“
Stiahlo mi hrdlo. „To nie je pravda.“
Podišiel ku mne. Na sekundu som sa skutočne vyľakala. Po-
tom som sa za to v duchu kárala, pretože na verejnosti by ma
hádam neudrel. Priamo za mnou bolo okno do reštaurácie,
takže by nás mohol hocikto vidieť.
„Vidím, ako sa na teba pozerá, a nepáči sa mi to. A nepáči
sa mi, ako ho rozptyľuješ. Preto som sa rozhodol, že sa s ním
už nebudeš vídať.“

322
 Neubránila som sa skeptickému smiechu. „Pri všetkej úcte,
pane, o tom nerozhodujete vy.“
„Máš pravdu. O tom rozhodneš ty.“
Prevrátil sa mi žalúdok. „Čo tým chcete povedať?“
„Chcem tým povedať, že sa rozídeš s mojím synom.“
Vytreštila som oči. „Ehm... nie. Prepáčte, ale nie.“
„Myslel som si, že to povieš. To je v poriadku. Som si istý,
že dokážem zmeniť tvoj názor.“ Zapichol mi pohľad studených
sivých očí do tváre. „Máš Garretta rada?“
„Samozrejme, že mám.“ Hlas mi preskočil. „Ľúbim ho.“
Pri mojom priznaní mu v očiach zahorel hnev. Skúmal mo-
ju tvár, potom si posmešne odfrkol. „Verím, že to myslíš váž-
ne.“ Mykol plecami. „To však znamená, že chceš, aby bol šťast-
ný, však, Hannah? Chceš, aby bol úspešný.“
Nemala som poňatia, kam tým smeruje, ale nenávidela
som ho za to.
„Vieš, prečo je teraz úspešný? Kto mu to umožnil?“ uškrnul
sa. „Predsa ja. Šeky za školné podpisujem ja. Do školy chodí
vďaka mne. A vďaka mne si kupuje knihy a chľast. A čo auto?
Poistka? Čo myslíš, kto to platí? A jeho oblečenie? Ten chalan
nemá prácu – z čoho by žil?“
Prišlo mi nevoľno. Pochopila som, kam tým mieri.
„Bol som k nemu taký štedrý, pretože som vedel, že má
rovnaké ciele ako ja. Viem, čo chce dosiahnuť, a viem, že je
toho schopný.“ Zaťal zuby. „Teraz sme však narazili na malú
brzdu, však?“
Zízal na mňa. Bolo jasné, že tá brzda som ja.
„Takže to urobíš,“ pokračoval falošne milým tónom. Garrett
mal pravdu. Ten muž bol netvor. „Rozídeš sa s mojím synom.
A nebudeš sa s ním viac vídať. Nezostanete kamarátmi. Bude
to čistý rozchod bez ďalšieho kontaktu. Rozumieš?“
„Inak čo?“ zašepkala som, pretože som to potrebovala od
neho počuť.

323
 „Inak ho odstrihnem od peňazí,“ mykol plecom. „Zbohom,
školné a knihy a auto a jedlo. To chceš, Hannah?“
Mysľou mi vírili všetky moje možnosti. Nebola som ochot-
ná dať sa vydierať a rozísť sa s Garrettom, keď sú aj iné mož-
nosti.
Očividne som však Phila Grahama podcenila, pretože on
nebol iba netvor, ale dokázal aj čítať myšlienky.
„Premýšľaš nad tým, čo sa stane, keď odmietneš?“ hádal.
„Snažíš sa prísť na to, ako by si mohla byť s Garrettom a on by
neprišiel o to, pre čo tak tvrdo pracoval?“ zachechtal sa. „Nuž,
preberme si to. Mohol by požiadať o finančnú výpomoc.“
V duchu som ho preklínala za to, že uhádol, nad čím práve
premýšľam.
„Počkať, nie je vhodný kandidát na finančnú výpomoc.“ Zrej-
me si to náramne užíval. „Hannah, ak má rodina taký príjem
ako naša, škola ti peniaze nedá. Ver mi, Garrett si už raz podá-
val žiadosť. Briarská univerzita mu ju okamžite zamietla.“
Doriti.
„Pôžička v banke?“ navrhol Garrettov otec. „Sotva ju získaš,
keď nemáš žiadny príjem ani majetok.“
Horúčkovito som uvažovala. Garrett predsa musí mať prí-
jem. Vravel mi, že v lete vždy pracuje.
Pán Graham však ako snajper odstrelil každú myšlienku,
ktorá sa mi vynorila v mysli.
„Za letnú brigádu mu platia na ruku. Aká škoda, čo? Žiadny
záznam o príjme, žiadny dôvod získať podporu od Briarskej.“
Tľoskol jazykom a ja som mu takmer vylepila. „Čo nám teda
zostalo? Och, správne, ďalšia možnosť, ktorú si možno zvažo-
vala. Môj syn si nájde prácu a zaplatí si vzdelanie aj iné vý-
davky.“
Hej, aj tá možnosť mi napadla.
„Vieš, koľko stojí štúdium na Briarskej? Myslíš si, že sa dá
zaplatiť z platu na pol úväzku?“ Garrettov otec pokrútil hlavou.

324
„Kdeže, musel by pracovať na plný úväzok. Možno by zvládal
chodiť do školy, ale musel by nechať hokej. A bol by potom
šťastný?“ Jeho úsmev ma mrazil do špiku kostí. „Alebo pred-
pokladajme, že by dokázal spojiť prácu na plný úväzok, školu
a hokej... Hannah, na teba by mu už veľa času neostávalo.“
A presne to chcel.
Mala som pocit, že sa povraciam. Nežartoval. Keby som ne-
urobila, čo chce, Garretta by naisto odstrihol od peňazí.
Vedela som, čo by Garrett urobil, keby sa o otcových vy-
hrážkach dozvedel. Poslal by ho do teplých krajín. Vybral by
si mňa pred peniazmi a z toho mi bolo ešte viac zle, lebo jeho
otec mal pravdu. Garrett by sa musel vzdať hokeja alebo by
sa musel úplne zodrať, čo znamenalo buď žiadny hokej, alebo
málo času na hokej. A ja som chcela, aby sa naň sústredil. Do-
frasa. Bol to jeho sen.
Myseľ mi pracovala na plné obrátky.
Ak sa s Garrettom rozídem, pán Graham vyhrá.
Ak sa s ním nerozídem, vyhrá aj tak.
Do očí sa mi nahrnuli slzy. „Je to váš syn...“ dusila som sa.
„Ako môžete byť taký krutý?“
Zatváril sa znudene. „Nie som krutý. Som len praktický. Na
rozdiel od iných ľudí mám priority. Do toho chalana som in-
vestoval veľa času a peňazí a odmietam sa prizerať, ako to
všetko zahadzuje pre nejakú pipku.“
Skrútila som sa od odporu k nemu.
„Hannah, zariaď to,“ prikázal mi kruto. „Myslím to vážne
a nesnaž sa so mnou vybabrať. Nemysli si, že blafujem.“ Pre-
bodával ma ľadovým pohľadom. „Vyzerám ako niekto, kto
blafuje?“
Pomaly som pokrútila hlavou a do hrdla mi vystúpila ky-
selina. „Nie.“

325
 40
Garrett

Hannah sa mi niekoľko dní vyhýbala. Tvárila sa, že je zane-

prázdnená. Áno, chodila do práce a na skúšky, ale prácu a skúš-
ky mala i vtedy, keď sme spolu začali chodiť. Aj tak si vždy našla
čas na rýchlu večeru alebo na telefonát pred spaním.
Čiže sa mi vyhýbala.
Nemusel som byť nadpriemerne inteligentný, aby som po-
chopil, že to robí pre incident s Delaneym. To bol jediný dô-
vod, pre ktorý by mohla byť zo mňa sklamaná, čo mi napadol.
A nebol som si istý, či som jej to mal za zlé. Nemal som ho
udrieť. Hlavne nie pred stovkami svedkov.
No myšlienka, že by sa ma mohla... báť...
... ma ubíjala.
Ukázal som sa u nej neohlásene, pretože som vedel, že ak
jej napíšem, vyhovorí sa, že nemá čas. Vedel som, že je doma,
pretože som urobil tú najúbohejšiu vec na svete a napísal Al-
lie. Nasledoval ten najhlúpejší čin – poprosil som ju, aby to
Hannah nepovedala, lebo mám pre ňu prekvapenie.
Neviem, či mi to Allie zožrala. Dievčatá sa zvyčajne bavia
o všetkom, takže Allie asi vedela, čo Hannah štve.
Keď ma Hannah zbadala pred dverami, netvárila sa šťastne.
Presne, ako som očakával. Ale nevyzerala ani naštvane, čo ma
znepokojilo, hlavne keď som v jej očiach videl smútok.

326
 Doriti.
„Ahoj,“ zachrapčal som.
„Ahoj.“ Hrdlo jej navrelo, čo tak nasucho preglgla. „Čo tu
robíš?“
Asi by som mal predstierať, že všetko je v poriadku a len
som sa zastavil za svojím dievčaťom, ale s Hannah takí nie
sme. Nikdy sme nechodili okolo seba po špičkách a nemienil
som s tým začať ani teraz.
„Chcem zistiť, prečo sa mi moja frajerka vyhýba.“
Vzdychla si.
To bolo všetko. Povzdych. Štyri dni nulového fyzického kon-
taktu a minimálneho počtu správ a ona si iba povzdychne.
„Čo sa to, dopekla, deje?“ dožadoval som sa vysvetlenia.
Zaváhala a pozrela sa na zatvorené dvere do Allinej izby.
„Môžeme sa porozprávať u mňa?“
„Jasné, ak sa naozaj budeme rozprávať,“ zamrmlal som.
Keď sme vošli do jej izby, zavrela za nami dvere. Keď sa ku
mne otočila, vedel som úplne presne, čo sa mi chystá povedať.
„Prepáč, že som sa správala tak čudne. Len som trochu pre-
mýšľala...“
Pre Kristove rany. Ona sa so mnou rozchádza. Nikto predsa
nezačína vetu slovami „Trochu som premýšľala...“ bez toho,
aby ju ukončil vyhlásením „a myslím si, že by sme sa už nemali
viac stretávať“.
Hannah ťažko vydýchla. „A myslím si, že by sme sa už ne-
mali viac stretávať.“
Aj keď som to čakal, tiché slová ma bodli rovno do srdca.
Zasiahlo ma tornádo bolesti.
Keď si všimla môj výraz, rýchlo pokračovala: „Je to... je to
na mňa všetko také prirýchle, Garrett. Sme spolu sotva dva
mesiace a už sme v štádiu ,ľúbim ťa‘ a je to zrazu také vážne
a... “ Vyzerala vyčerpane a smutne.
No ja som nebol ani vyčerpaný, ani smutný.

327
 Bol som zdrvený.
Preglgol som trpkosť v hrdle. „Prečo mi to nepovieš otvo-
rene?“
Zamračila sa. „Čo?“
„Povedala si, že by si ma nikdy nemohla nenávidieť pre to,
že som pri Delaneym stratil nervy, ale toto je presne preto,
však? Vystrašil som ťa. Vidíš ma ako nebezpečného jaskynného
muža, ktorý nedokáže kontrolovať svoje násilnícke pudy, však?“
Vyzerala šokovane. „To nie. Samozrejme, že nie.“
Pri jej presvedčivom tóne som zaváhal. Mal som ju takú pre-
čítanú a nevidel som v nej ani náznak, že by mi klamala. Ale...
dofrasa. Ak nebola naštvaná pre Delaneyho, tak potom prečo?
„Ideme na to prirýchlo,“ trvala na svojom. „To je všetko.“
„Fajn,“ odsekol som stroho. „Tak spomaľme. Čo chceš? Bu-
deme sa stretávať len raz za týždeň? Nebudeme sa navštevo-
vať? Čo chceš?“
Myslel som si, že moje srdce už nemôže silnejšie biť, no
vtom mi doň vrazila ďalší nôž.
„Chcem, aby sme sa stretávali aj s inými.“
Zmohol som sa len na zízanie. Bál som sa toho, čo by zo
mňa vyšlo, keby som prehovoril.
„Vieš, mala som pred tebou len jednu vážnu známosť. Ako
môžem vedieť, čo je láska? Čo ak je tam niekde niečo viac...
niekto iný...niečo lepšie.“
Dobrotivý Bože. Zabárala nôž čoraz hlbšie.
„Vysoká škola je o prebádaní možností, no nie?“ hovorila
tak rýchlo, že som ju už nestíhal vnímať. „Mala by som sa stre-
távať s ľuďmi, chodiť na rande a zistiť, kto som a podobné
veci. Aspoň som dúfala, že to budem tento rok robiť. Nečakala
som, že sa dáme dokopy, a fakt som nečakala, že to bude také
vážne.“ Bezmocne mykla plecom. „Som zmätená. A myslím
si, že teraz potrebujem trochu času na... veď vieš... premýšľa-
nie,“ dokončila potichu.

328
 Hrýzol som si do líca, kým som nezacítil chuť krvi. Potom
som pomaly vydýchol a prekrížil si ruky cez prsia. „V poriadku,
tak si to ujasnime – a pokojne ma oprav, ak sa mýlim. Ty si sa
do mňa zaľúbila, ale nečakala si to, takže chceš teraz chodiť
a šukať s inými chalanmi – prepáč, prebádať svoje možnosti,
len pre prípad, že by si našla niekoho lepšieho než ja.“
Odvrátila pohľad.
„Je to pravda?“ Môj hlas znel tak chladne, že by zamrazil aj
južnú pologuľu.
Po celej večnosti zdvihla zrak.
A prikývla.
Musela počuť, ako mi v hrudi hlasno puklo. Srdce sa mi
otvorilo ako melón. A za to mohla ona.
V kútiku duše som však vedel, že to nie je pravda.
Nebol na tom ani sakramentský kúštik pravdy.
„Odchádzam.“ Ohromilo ma, že paralyzované hlasivky mi
vôbec dovolili niečo povedať. No hnevu v hlase som sa vôbec
nečudoval. „Lebo sa na teba nedokážem pozerať.“
Nečujne vydýchla. Nepovedala ani slovo.
Kráčal som k dverám. Mozog i srdce mi pomaly prestávali
fungovať, no kým som dorazil k prahu, ešte som zo seba vy-
súkal: „Vieš čo, Wellsy?“ Pohľady sa nám stretli a jej sa chveli
pery, akoby zadržiavala plač. „Na niekoho takého silného ako
si ty sa správaš ako zasraný zbabelec.“

Alkohol. Potreboval som alkohol. V chladničke žiadny nebol.

Vybehol som po schodoch a bez zaklopania sa vrútil do Lo-
ganovej izby. Našťastie, nepreťahoval nijakého bezmenného
zajačika. Ale keby aj hej, kašľal by som na to. Mal som jediný
cieľ, a to jeho šatník.
„Čo to, dopekla, robíš?“ oboril sa na mňa, keď som rozdra-
pil dvere šatníka a načiahol sa na najvyššiu poličku.

329
 „Beriem si tvoju whisky.“
„Prečo?“
Prečo? Prečo?
Možno preto, lebo ma tak strašne bolela hruď, akoby mi
ju niekto posledných desať rokov škrabal tupou žiletkou. A po-
tom mi tú žiletku strčil do krku, aby mi rozorvala priedušnicu
a všetky vnútornosti. A aby toho nebolo málo, ešte mi aj vyrvali
srdce a pleskli ho na ľad, aby mi ho celý hokejový tím rozsekal
korčuľami.
Hej. Asi preto.
„Ježišikriste, G, čo sa deje?“
Našiel som Loganovho Jacka Danielsa pod starou hokejo-
vou prilbou. „Hannah mi dala kopačky,“ zamrmlal som.
Počul som Logana šokovane vydýchnuť. Trpko, nenávistne
som si na chvíľu pomyslel, či ho tá novinka nepotešila. Či mu
nenapadlo, že je to skvelá šanca vyštartovať po mojej frajerke.
Pardon. Po mojej bývalej frajerke.
No keď som sa otočil, zbadal som v jeho očiach ľútosť. „Do-
riti, kámo. To ma mrzí.“
„Hej,“ zamrmlal som. „Aj mňa.“
„Čo sa stalo?“
Otočil som uzáver na fľaške. „Opýtaj sa ma, keď budem na
sračky. Možno budem taký opitý, že ti to poviem.“
Prehltol som poriadny dúšok whisky. Za normálnych okol-
ností by ma alkohol pálil v žalúdku. Teraz som bol taký otu-
pený, že som nič necítil.
Logan sa už ďalej nepýtal. Podišiel ku mne a vzal mi whisky
z ruky. „Nuž,“ vzdychol, priložil si fľašku k perám a zaklonil
hlavu, „tak sa dajme na sračky.“

330
 41
Hannah

Nečakala som, že na mieste, kde som mala kedysi srdce, zo-

stane len veľká diera.
Už týždeň som Garretta nevidela ani som sa s ním neroz-
právala. Zvyčajne to nie je dlhý čas. Všimla som si, že čím som
staršia, tým rýchlejšie čas letí. Žmurknete a prejde týždeň.
Žmurknete ešte raz a prejde celý rok.
No odkedy som sa rozišla s Garrettom, čas sa vrátil do rov-
nakých koľají, v akých bol, keď som bola malá. Keď školský rok
trval celú večnosť a leto nemalo konca-kraja. Čas sa mučivo
vliekol. Sedem dní bolo ako sedem rokov. Sedem desaťročí.
Chýbal mi frajer.
Nenávidela som jeho otca za to, do akej situácie ma dostal.
Nenávidela som ho za to, že som musela Garrettovi zlomiť
srdce.
Chceš prebádať svoje možnosti, len pre prípad, že by si našla
niekoho lepšieho než ja.
Garrettova deprimujúca rekapitulácia môjho rozchodové-
ho prejavu plného lží mi zunela v hlave ako húf kobyliek.
Niekoho lepšieho než on?
Bože, tie slová ma ubíjali. Takto ho raniť. Ich trpká príchuť
ma ešte vždy pálila na jazyku, pretože, dofrasa, niekto lepší
než on?

331
 Nikto nebol lepší než on. Garrett bol najlepší chlap, akého
som kedy stretla. A nielen preto, lebo bol bystrý, sexi a zábav-
ný a oveľa milší, než som si kedy o ňom myslela. Ale vďaka
nemu som sa cítila nažive. Hej, hašterili sme sa a jeho drzosť
ma niekedy privádzala do šialenstva, ale keď som bola s ním,
cítila som sa celistvá. Cítila som, že nemusím byť ostražitá
a nemusím sa báť, že mi niekto ublíži, pretože Garrett Gra-
ham bude vždy pri mne, aby ma miloval a ochraňoval.
Jediným svetlým bodom bolo to, že ich tím opäť vyhrával.
Prehrali zápas, na ktorom sa pre vylúčenie nezúčastnil, no od-
vtedy hrali ďalšie dva vrátane toho proti najväčšiemu rivalovi
Eastwoodu a oba vyhrali. Keby sa im darilo ako doteraz, Gar-
rett by dosiahol, čo chce – ako kapitán by doviedol svoj tím
na šampionát.
„Prepánajána, prosím, povedz mi, že tam nejdeš v tomto.“
Allie mi napochodovala do izby a zamračila sa nad mojím ob-
lečením. „Nie, na toto zabudni.“
Pozrela som sa na svoje sivé nohavice a sveter. „Čože? Nie.“
„Och, pozrime sa.“
Allie odzipsovala vak a už híkala nad striebornými šatami
bez ramienok. Jej reakcia dokazovala, ako som sa celý týždeň
cítila. Keď som si šla do Hastingsu kúpiť šaty na vystúpenie,
bola som ako v tranze. Hoci mi viseli na dverách už štyri dni,
vôbec som sa neobťažovala ukázať jej ich.
Nechcela som jej ich ukázať. Dopekla, ani som si ich ne-
chcela obliecť. Zimné vystúpenie sa začínalo o dve hodiny
a mňa to vôbec netrápilo. Celý semester som stavala na jed-
nom hlúpom vystúpení.
A mne to bolo úplne jedno.
Keď si Allie všimla môj neprítomný pohľad, jej výraz zmä-
kol. „Och, Han-Han, prečo mu nezavoláš?“
„Lebo sme sa rozišli,“ odvrkla som.
Pomaly prikývla. „A znova sa pýtam, prečo ste sa rozišli?“

332
 Bola som príliš deprimovaná, aby som jej zopakovala tú istú
hlúposť ako pred týždňom. Allie a ostatným kamarátom som
o skutočnom dôvode nášho rozchodu nepovedala. Nechcela
som, aby vedeli o jeho idiotskom otcovi. Nechcela som na je-
ho idiotského otca vôbec myslieť.
Tak som im povedala, že nám to nefungovalo. Tri úbohé
slová. A odvtedy zo mňa nevypáčili ani jeden detail.
Mlčala som dosť dlho na to, aby sa Allie znepokojene myk-
la. Potom vzdychla: „Chceš ešte, aby som ti urobila vlasy?“
„Jasné. Ak sa ti chce.“ Po nadšení ani stopy.
Nasledujúcich tridsať minút sme sa pripravovali, aj keď ne-
viem, načo sa Allie parádila.
Ona sa nemala postaviť na pódium pred stovky cudzích ľudí.
Ako môže človek úprimne zaspievať pieseň, keď má srdce
rozdupané na prach?
Onedlho na to prídem.

V zákulisí hlavnej koncertnej sály vládol totálny chaos. Štu-

denti okolo mňa lietali, niektorí niesli nástroje, všetci boli pek-
ne vyobliekaní. Všade sa rozliehali spanikárené hlasy a rázne
príkazy, ale ja som ich sotva registrovala.
Prvá tvár, ktorú som zbadala, patrila Cassovi. Pohľady sa
nám na chvíľu stretli a potom ku mne podišiel. V čiernom sa-
ku a lososovej košeli so zdvihnutým golierom vyzeral ako mi-
lionár. Tmavé vlasy mal dokonale nastajlované, no v modrých
očiach sa nezračil ani náznak ľútosti či ospravedlnenia.
„Super šaty,“ poznamenal.
Mykla som plecami. „Ďakujem.“
„Nervózna?“
Ďalšie myknutie pliec. „Nie.“
Nebola som nervózna, pretože mi to bolo jedno. Nikdy
som si nemyslela, že budem ako tie slabošky, čo po rozchode

333
chodia ako zombie a rozplačú sa pri každej pripomienke svojej
pravej lásky. Bohužiaľ, aj ja som bola taká.
„Nuž tak zlom väz,“ povedal Cass, keď pochopil, že nemám
záujem o konverzáciu.
„Aj ty.“ Odmlčala som sa a potom potichu zašomrala: „Do-
slova.“
Okamžite sa ku mne otočil. „Prepáč, tú druhú vetu som ne-
počul.“
„Povedala som ,doslova‘,“ zopakovala som hlasnejšie.
Modré oči mu stmavli. „Si mrcha, vieš to?“
Zasmiala som sa. „Uhm. Ja som mrcha.“
Cass sa na mňa zamračil. „Chceš, aby som sa ti ospravedlnil,
že som sa porozprával so svojou poradkyňou? To neurobím.
Obaja vieme, že to dueto nebolo dobré. No len ja som mal
gule niečo s tým urobiť.“
„Máš pravdu,“ súhlasila som. „Mala by som ti poďakovať.
Vlastne si mi urobil veľkú láskavosť.“ Tentoraz som to nemys-
lela sarkasticky. Myslela som vážne každé jedno slovo.
Jeho povýšenecký výraz tváre postupne mizol. „Vážne?“ od-
kašľal si. „Áno, urobil. Urobil som láskavosť nám obom. Som
rád, že si ochotná priznať to.“ Na perách sa mu objavil povest-
ný úškľabok. „Musím ísť pohľadať MJ.“
Odkráčal a ja som sa vybrala opačným smerom pohľadať
Jaea. Zvukové skúšky prebehli už ráno, takže bolo všetko na-
chystané. Keďže som mala vystúpiť ako posledná z tretiakov,
musela som čakať, kým ma zavolajú. Cass, samozrejme, tre-
tiacke vystúpenie otváral. Musel niekomu poriadne vyfajčiť,
aby to miesto dostal, pretože to bolo najlepšie načasovanie.
Vtedy sa porotcovia ešte tešia a sú čulí, nevedia sa dočkať, ako
budú hodnotiť po vystúpeniach prvákov a druhákov, ktorí eš-
te nemôžu vyhrať štipendium. No dokým príde na pódium
posledný tretiak – čiže ja –, všetci sú unavení, nervózne si na-
ťahujú nohy alebo si ešte predtým idú zapáliť.

334
 Strčila som hlavu do niekoľkých šatní, aby som pohľadala
Jaea, ale nikde ho nebolo. Dúfala som, že aspoň čelista ma
neopustil, ale keby aj hej... nezáležalo mi na tom.
Chýbal mi Garrett. Neprešla ani sekunda, aby som naňho
nemyslela. A keď som si spomenula, že večer nebude v hľa-
disku, pôsobilo to na mňa ako karate úder rovno do krku.
Priedušnica sa mi uzavrela a nemohla som sa nadýchnuť.
„Hannah,“ ozval sa skromný hlások.
Vzdychla som si. Doriti. Na Mary Jane som vôbec nemala
náladu.
Nízka blondínka ku mne pribehla skôr, než som stihla unik-
núť, a uväznila ma vo dverách do šatne, kam som chcela vojsť.
„Môžeme sa porozprávať?“ vyhŕkla.
Ďalší povzdych. „Teraz na to nemám čas. Hľadám Jaea.“
„Oh, ten je v hereckej šatni na východnom pódiu. Pred
chvíľou som ho videla.“
„Ďakujem.“ Vykročila som, no zablokovala mi cestu. „Han-
nah, prosím. Fakt sa s tebou potrebujem porozprávať.“
Hnev mi zovrel hrdlo. „Pozri sa, ak sa chceš ospravedlniť,
nemusíš sa obťažovať. Ospravedlnenie sa neprijíma.“
Videla som jej v očiach, že ju to ranilo. „Prosím, nehovor
to. Strašne ma to mrzí. Tak strašne ma mrzí, čo som urobila.
Nemala som dopustiť, aby ma Cass prehovoril.“
„Nehovor.“
„Ja... ja som ho nedokázala odmietnuť.“ Hlas sa jej zachvel.
„Tak veľmi sa mi páčil, bol pozorný a povzbudzoval ma a po-
tom ma presviedčal, že moja pieseň je vhodná pre jedného
speváka a on je vraj jediný, kto ju dokáže zaspievať.“ Celá tvár
jej ochabla. „Nemala som ti to urobiť poza chrbát. Nemala
som ti to urobiť. Tak strašne ma to mrzí.“
Neuniklo mi, že o Cassovi hovorí v minulom čase. Aj keď
to odo mňa asi nebolo pekné, musela som sa jej opýtať: „Dal
ti kopačky, však?“

335
 Sklopila zrak a zaborila si zuby do spodnej pery. „Hneď ako
dosiahol, že môže spievať sólo.“
Zvyčajne ľudí neľutujem. Súcit? Ten rozdávam na počkanie.
Ľútosť si však šetrím pre tých, ktorých mi je vážne ľúto.
A Mary Jane mi bolo ľúto.
„Hovorila som ti to.“
„Viem. Mala si pravdu. Viem, že som bola hlúpa. Chcela
som veriť, že niekto ako on sa môže zaujímať o niekoho ako
ja. Tak veľmi som chcela, aby to bola pravda, že som si pokaš-
ľala priateľstvo s tebou.“
„MJ, my dve nie sme kamarátky.“ Bolo to kruté, ale môj
takt zmizol vo chvíli, keď mi puklo srdce. Už som nezmäkčo-
vala tón hlasu ani necenzurovala slová. „Kamarátke by som
nikdy nič také neurobila. Hlavne nie kvôli chalanovi.“
„Prosím...“ preglgla. „Nemôžeme začať od začiatku? Mrzí
ma to.“
„Viem, že ťa to mrzí,“ usmiala som sa smutne. „Pozri sa, na-
koniec raz budem schopná rozprávať sa s tebou bez toho, aby
som premýšľala o tom, čo sa udialo, a možno ti budem znovu
dôverovať, ale teraz tá chvíľa ešte nenastala.“
„Chápem,“ hlesla.
„Fakt musím nájsť Jaea.“ Znovu som sa silene usmiala.
„Cass určite skvele zaspieva tvoju pieseň, MJ. Je to idiot, ale
aj veľmi dobrý spevák.“
Odišla som skôr, než stihla odpovedať.
Vypátrala som Jaea a spolu sme čakali v zákulisí na začiatok
šou. Po týždňoch ustavičného skúšania sme sa skamarátili, aj
keď Jae bol stále strašne hanblivý a bál sa i vlastného tieňa.
Bol však iba prvák, tak som dúfala, že keď si zvykne na život
na vysokej, vyjde z ulity.
Prváci a druháci šli ako prví. Jae a ja sme stáli v ľavom krídle
a sledovali jedného účinkujúceho za druhým, mala som však
problém sústrediť sa na nich.

336
 Nemala som náladu spievať. Myslela som len na Garretta
a bolesť v jeho očiach, keď som sa s ním rozišla, ako mu klesli
plecia, keď opúšťal moju izbu.
Musela som si pripomínať, že som to urobila preňho, aby
mohol zostať na Briarskej a venovať sa športu, ktorý miluje,
bez toho, aby sa strachoval o peniaze. Keby som mu povedala
o vyhrážkach jeho otca, Garrett by si vybral náš vzťah pred
svojou budúcnosťou. Dofrasa, nechcela som, aby pracoval na
plný úväzok. Nechcela som, aby skolaboval alebo skončil s ho-
kejom, alebo sa stresoval, z čoho zaplatí nájom či auto. Chcela
som, aby sa stal profesionálom a všetkým ukázal, aký je ta-
lentovaný. Aby svetu ukázal, že je na ľade, pretože tam patrí,
nie preto, lebo ho tam dostal jeho otec.
Chcela som, aby bol šťastný.
Aj keď to znamenalo, že ja som sa cítila hrozne.
Po poslednom druháckom vystúpení nasledovala krátka
prestávka a v zákulisí opäť nastal virvar. S Jaeom sme skoro
padli na zadok, keď sme zbadali nekončiaci sa rad študentov
v oblekoch a róbach, ktorí sa valili na pódium. Uvedomila som
si, že je to Cassov zbor.
„To sme mohli byť my.“ Zaškerila som sa na Jaea. Pozorovali
sme zboristov, ktorí v tme zaujímali svoje miesta. „Cassova
armáda mimoňov.“
Myklo mu kútikom. „Myslím, že sme sa vyhli problému.“
„To si píš.“
Keď šou pokračovala, venovala som jej plnú pozornosť kvôli
fenoménu menom Cassidy Donovan. Pianista zahral prvé tó-
ny piesne MJ a ja som pocítila jemnú žiarlivosť. Dofrasa, bola
to taká skvelá pieseň. Zahryzla som si do pery v obave, že moja
jednoduchá balada zanikne v porovnaní s krásnou skladbou
Mary Jane.
Nebudem klamať. Cass dal do toho všetko. Každá nota,
každá zmena, dokonca aj každá pauza boli sakramentsky do-

337
konalé. Vyzeral skvele a spieval ešte lepšie, a keď sa k nemu
pridal zbor a spievali ako z filmu Sestra v akcii, vystúpenie zís-
kalo úplne iný rozmer.
Chýbalo tomu len jediné – emócie. Keď mi MJ tú pieseň
zahrala po prvý raz, cítila som to. Cítila som prepojenie slov
a bolesti, ktorá sa za nimi skrývala. Dnes som necítila nič, hoci
som si nebola istá, či je na vine Cass alebo ma Garrett obral
o schopnosť pociťovať emócie.
Keď som si však o pol hodiny neskôr sadala za klavír, niečo
som predsa len cítila. Pódium naplnili tóny čela a vo mne sa
niečo zlomilo. Prvýkrát som túto piseň spievala Garrettovi,
keď bola ešte kostrbatá a neotesaná a mala ďaleko od doko-
nalosti. Garrett bol ten, kto ma počúval, keď som nacvičovala
a cizelovala ju.
Keď som otvorila ústa a začala spievať, spievala som pre
Garretta. Preniesla som sa na pokojné miesto, do svojej šťast-
nej malej bubliny, kde sa nič nestalo. Dievčatá v nej nikto ne-
znásilňuje, sex nie je komplikovaný a ľudia sa nerozchádzajú
pre násilníckych idiotov. Rozochvenými prstami som behala
po slonovinových klávesoch a srdce mi stískalo s každým ná-
dychom, s každým slovom, ktoré som zaspievala.
Keď som skončila, v sále nastalo ticho.
A potom som dostala standing ovation.
Vstala som, no len preto, lebo Jae podišiel ku mne a pri-
nútil ma ísť sa pokloniť. Reflektory ma oslepili a potlesk ohlu-
šil. Vedela som, že Allie so Stellou stoja niekde v hľadisku a kri-
čia z plného hrdla, ale nevidela som ich. Vinou filmov ľudia
veria, že z pódia sa dá nadviazať očný kontakt s divákom,
v skutočnosti je to však nemožné.
S Jaeom sme odišli z pódia a zamierili do ľavého krídla. Od-
razu ma niekto stiahol do obrovského medvedieho objatia.
Bol to Dexter. Gratuloval mi a usmieval sa od ucha k uchu.
„Dúfam, že sú to slzy šťastia!“ povedal.

338
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Dotkla som sa líca a s prekvapením som zistila, že ho mám
mokré. Ani som si neuvedomila, že plačem.
„Bolo to úchvatné,“ ozval sa iný hlas. Kráčala ku mne Fiona.
Aj ona ma objala. „Hannah, vyrazila si nám všetkým dych.
Najlepšie predstavenie večera.“
Jej slová neuľavili bolesti v mojej hrudi. Prikývla som.„Mu-
sím ísť na toaletu. Prepáčte.“
Nechala som Dexa, Fionu a Jae zmätene zízať, ale bolo mi
to jedno. Nespomalila som. Kašľať na toalety. Kašľať na zostá-
vajúce vystúpenia. Nechcelo sa mi sledovať vystúpenia štvrtá-
kov. Nechcela som čakať na ceremóniu so štipendiami. Chcela
som iba vypadnúť a niekde v súkromí sa vyplakať.
Náhlila som sa k východu, striebornými balerínkami som
ťapkala po drevenej podlahe a zúfalo sa potrebovala dostať
preč.
Len pár metrov od dverí som narazila do pevnej mužskej
hrude.
Pohľad mi vyletel nahor a zastavil sa na sivých očiach. Chvíľu
mi trvalo, kým som si uvedomila, že sa pozerám na Garretta.
Obaja sme mlčali. Garrett mal na sebe čierne nohavice
a modrú košeľu, obtiahnutú na širokých pleciach. Jeho výraz
bol zmesou úžasu a nekonečného smútku.
„Ahoj,“ zachrapčal.
Srdce mi od šťastia poskočilo, no musela som si pripome-
núť, že to nie je šťastná príležitosť, pretože sme po rozchode.
„Ahoj.“
„Bola si... skvelá.“ Krásne oči mu trochu zvlhli. „Absolútne
nádherná.“
„Ty si bol v publiku?“ zašepkala som.
„Dofrasa, a kde som mal byť?“ Nehovoril však nahnevane,
len smutne. Potom mu hlas znovu zhrubol. „S koľkými?“
Zmiatol ma. „Čo s koľkými?“
„S koľkými chalanmi si mala tento týždeň rande?“

339
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Prekvapene ma myklo. „So žiadnym,“ vyjachtala som ne-
vdojak.
A okamžite som to oľutovala, lebo ma obdaril vševediacim
pohľadom. „Hej, to som si myslel.“
„Garrett...“
„Ide o toto, Wellsy,“ prerušil ma. „Mal som celých sedem
dní na to, aby som premýšľal o našom rozchode. Prvý večer?
Ožral som sa ako doga. Bol som fakt na sračky.“
Spanikárila som. Zrazu som si uvedomila, že keď bol opitý,
mohol sa s niekým vyspať. A predstava Garretta s iným diev-
čaťom ma zabíjala.
Pokračoval a moja úzkosť sa zmiernila. „Potom som vytriez-
vel a zmúdrel a rozhodol sa, že svoj čas využijem užitočnejšie.
Takže... mal som sedem dní na to, aby som analyzoval a rozo-
bral, čo sa medzi nami stalo, rozpitval, čo sa pokazilo, a pre-
skúmal každé slovo, ktoré si povedala...“ Sklonil hlavu. „Chceš
vedieť, k akému záveru som prišiel?“
Bože, jeho odpoveď ma už teraz desila.
Keď som neodpovedala, usmial sa. „Môj záver je, že si mi
klamala. Neviem prečo, ale ver mi, že na to prídem.“
„Neklamala som,“ zaklamala som. „Naozaj sme šli na to pri-
rýchlo. A naozaj sa chcem stretávať s inými.“
„Uhm. Vážne?“
Nahodila som najneústupnejší tón. „Vážne.“
Garrett sa na chvíľu odmlčal. Potom ma nežne pohladil po
líci a povedal: „Tomu uverím, až keď to uvidím.“

340
 42
Hannah

Čas do vianočných prázdnin sa neuveriteľne vliekol. Do lie-

tadla do Philadelphie som nasadla ako troska – oblečená v tep-
lákoch, strapatá a s vyrážkami na tvári od stresu. Po vystúpení
som na Garretta narazila ešte trikrát. V kaviarni, na nádvorí
a v posluchárni, keď som si šla po oznámkovanú esej z etiky.
A vždy sa ma opýtal, s koľkými chalanmi som od nášho roz-
chodu bola na rande.
A ja som vždy spanikárila, vyjachtala výhovorku, že sa po-
náhľam, a utiekla ako zbabelec.
To je nevýhoda, keď sa s niekým rozídete pod falošnou zá-
mienkou. Nezožerú vám to, ak neurobíte to, o čom ste tvrdili,
že to chcete robiť. V mojom prípade to bolo randenie s náhod-
nými chalanmi a bádanie, pretože to som Garrettovi tvrdila.
A ak som chcela, aby tomu uveril, musela som s tým začať.
Mohla som niekoho pozvať von. Ísť na rande, o ktorom by
sa Garrett určite dozvedel, aby som presvedčila chalana, kto-
rého ľúbim, že som sa pohla ďalej. No pri predstave, že by som
mala byť s niekým iným, ako je Garrett, sa mi zdvíhal žalúdok.
Nasadla som do lietadla a po prvý raz, odkedy ma Garret-
tov otec oboznámil so svojím ultimátom, som sa dokázala na-
dýchnuť.

341
Vidieť rodičov bolo presne to, čo som potrebovala. Nechápte
ma zle, ešte stále som ustavične myslela na Garretta, bolo
však oveľa ľahšie odvrátiť svoju pozornosť od boľavého srdca
pri pečení vianočného pečiva s otcom alebo na nákupoch
v meste s mamou a tetou.
Na druhý deň vo Philadephii som mame povedala o Gar-
rettovi. Teda, skôr to zo mňa vypáčila, keď ma našla sedieť
v hosťovskej izbe a civieť do prázdna. Povedala mi, že vyzerám
ako tulák, čo práve vyliezol z kanála, a prinútila ma ísť do
sprchy a učesať sa. A potom som to vyklopila. Vzápätí mama
spustila operáciu Sviatočné rozveselenie. Inými slovami, za-
priahla ma do milióna vianočných aktivít a za to som ju veľmi
ľúbila.
Na návrat do školy som sa vôbec netešila. Garrett už isto
plánoval vlastnú operáciu – prinútiť Hannah priznať, že kla-
mala. Vedela som, že sa pokúsi získať ma späť.
A vedela som aj to, že ho to nebude stáť veľa síl. Stačilo by,
aby som sa mu pozrela do krásnych sivých očí, on by sa na
mňa uškrnul, a ja by som sa rozplakala, hodila sa mu do ná-
ruče a všetko mu povedala.
Chýbal mi.
„Hej, zlatíčko, ideš pozerať s nami zápas?“ opýtala sa ma
mama, keď sa objavila vo dverách s miskou pukancov. Okam-
žite mi to pripomenulo prvý večer strávený s Garrettom, keď
sme sa napratali pukancami a celé hodiny pozerali telku.
„O chvíľu som tam,“ odvetila som. „Len sa prezlečiem do
niečoho pohodlného.“
Keď odišla, zliezla som z postele a vyhrabala z kufra legínsy.
Vyzliekla som si džínsy a zamenila ich za jemné bavlnené no-
havice. Zišla som dolu, kde už sedeli na gauči moji rodičia,
teta so strýkom a ich kamaráti Bill a Susan.
Trávila som Silvester s tromi pármi v strednom veku.
Hurá.

342
 „Hannah,“ zapišťala Susan, „tvoja mama mi práve hovorila,
že si vyhrala prestížne štipendium.“
Očervenela som. „Neviem, či prestížne. Dávajú ho každý
rok po zimnom a jarnom vystúpení. Ale hej, vyhrala som.“
Zmier sa s tým, Cass Donovan, ozvalo sa moje škodoradost-
né ja.
Keď som po vystúpení vrazila do Garretta, neplánovala
som sa do sály vrátiť, Fiona ma však zastihla vo chvíli, keď som
sa snažila vytratiť, a dotiahla ma späť na pódium. A bola som
od šťastia bez seba, keď som pri vyhlasovaní výhercov začula
svoje meno.
Nikdy nezabudnem na Cassov výraz, keď si uvedomil, že
jeho meno nezaznelo.
Teraz som bola o päťtisíc dolárov bohatšia a rodičia si moh-
li trochu vydýchnuť, pretože som mohla zaplatiť za ubytova-
nie a jedlo na celý ďalší semester.
Desať minút pred polnocou strýko Mark ukončil naše kle-
betenie a zvýšil hlasitosť televízie, aby sme si mohli pozrieť
oslavy na Times Square. Teta Nicole nám podala kartónové
trúbky s ružovými stužkami a mama zas každému vysypala
do rúk konfety. Moja rodina je trošku šiši, ale nevymenila by
som ju za nič na svete.
Kým sme spolu s moderátorom odpočítavali, prekvapujúco
mi zvlhli oči. A vlastne ani nie prekvapujúco, keďže úder pol-
noci neznamenal len začiatok nového roka.
Prvého januára mal Garrett narodeniny.
Stisla som pery, aby som zastavila prúd sĺz, a prinútila sa
do úsmevu. Otec sa ku mne otočil, objal ma a pobozkal na lí-
ce. „Šťastný nový rok, princezná.“
„Šťastný nový rok, oci.“
Zelené oči mu zmäkli, keď si všimol môj smutný výraz.
„Och, dieťa moje, prečo nezdvihneš telefón a tomu chudákovi
chlapcovi nezavoláš? Veď je Nový rok.“

343
 Padla mi sánka a okamžite som sa otočila k mame. „Ty si
mu to prezradila?“
Aspoň mala toľko chochmesu, že sa zatvárila previnilo. „Pý-
tal sa ma, prečo si smutná. Nemohla som mu to zamlčať.“
Otec sa zachechtal. „Och, neobviňuj z toho mamu, Han. Aj
tak by som na to prišiel. Bola si taká nešťastná. Vedel som, že
to bude mať niečo spoločné s chlapcom. Teraz mu choď za-
želať šťastný nový rok, lebo to neskôr oľutuješ.“
Vzdychla som si. Ale mal pravdu.
Ako som sa náhlila hore po schodoch, zrýchlil sa mi tep.
Vylovila som mobil z kabelky a zaváhala, pretože to nebol
dobrý nápad. Rozišla som sa s ním. Mala som sa pohnúť ďalej,
stretávať sa s inými a bla bla bla.
Ale mal narodeniny.
Roztrasene som vydýchla a zavolala mu.
Garrett zdvihol po prvom zvonení. Očakávala som, že v po-
zadí začujem hluk. Hlasy, smiech, opité výkriky. Nech už bol
kdekoľvek, bolo tam ticho ako v kostole.
V uchu ma pošteklil jeho chrapľavý hlas. „Šťastný nový rok,
Hannah.“
„Všetko najlepšie k narodeninám, Garrett.“
Na chvíľu sa odmlčal. „Nezabudla si.“
Zamrkala som cez slzy. „Samozrejme, že nezabudla.“
Chcela som mu toho toľko povedať. Ľúbim ťa. Chýbaš mi.
Nenávidím tvojho otca. Ale udržala som sa a nepovedala nič.
„Ako ti ide randenie?“ opýtal sa veselo.
Stuhla som. „Och... skvele.“
„Hej? Bádaš? Pátraš po tom, čo je láska?“
Jeho tón bol posmešný, no skrývalo sa v ňom ešte niečo.
Znel pobavene, dokonca nafúkane.
„Hej,“ hlesla som.
„S koľkými chalanmi si bola?“
„Bolo ich zopár.“

344
 „Skvelé. Dúfam, že sa k tebe správajú dobre. Otvárajú ti
dvere a hádžu na zem bundy, aby si mohla prejsť cez mláku,
a také veci.“
Bože, idiot. Ľúbim ho.
„Neboj sa, sú to samí gavalieri,“ uistila som ho. „Skvele sa
bavím.“
„To rád počujem.“ Odmlčal sa. „O pár dní sa uvidíme. Mô-
žeš mi o tom porozprávať.“
Zložil a ja som potichu zahrešila.
Dofrasa. Prečo to robil? Prečo sa nemohol zmieriť s tým, že
je medzi nami koniec, a zamerať sa na ten hlúpy hokej?
A ako ho presvedčím, že s ním už nechcem byť, keď som
nedokázala presvedčiť ani seba?

345
 43
Hannah

Na druhý deň po návrate do školy som nastúpila na vlastnú

misiu: začala som operáciu Uverím tomu, keď to uvidím. Ak
som chcela, aby sa Garrett stiahol, musela som mu dokázať,
že skutočne randím s inými chalanmi. Bodka.
Prvá príležitosť sa mi naskytla, keď som vošla do kaviarne
po horúcu čokoládu. Vonku sa ženili všetci čerti. Vošla som
dnu, obúchala si čižmy od snehu na predložke pri dverách
a postavila sa do radu. Chalan predo mnou mi bol známy. Keď
si objednal a presunul sa k výdajnému pultu, zazrela som jeho
profil a uvedomila si, že je to Jimmy. Jimmy... aký? Pauley?
Nie, Paulson. Jimmy Paulson z hodín britskej literatúry, s kto-
rým som sa zoznámila na párty v dome Sigma. Skvelé. Tan-
covali sme spolu. Takže sme takmer vo vzťahu.
„Jimmy, ahoj,“ pozdravila som ho, keď som si objednala
a takisto sa presunula k pultu.
Keď začul môj hlas, očividne stuhol. „Och, ahoj.“ Pohľadom
preskúmal celú kaviareň, akoby nechcel, aby nás niekto videl
rozprávať sa.
„Počúvaj,“ začala som, „tak mi napadlo, od tej párty v ok-
tóbri sme sa nerozprávali...“
Čašník položil pred Jimmyho papierový pohár a ten ho zdra-
pil tak rýchlo, že som ani nestihla zachytiť pohyb jeho ruky.

346
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Rýchlo som sa dokončila vetu: „Myslela som, že by bolo
fajn niekedy si vyjsť a...“
V tej chvíli už odo mňa cúval. Ježiši, prečo sa tak vydesil?
Myslel si, že ho prebodnem nožom, či čo?
„... napadlo mi, či by si niekedy nezašiel na kávu alebo niečo
také,“ dokončila som.
„Hm.“ Cúvol. „Uf. Ďakujem za ponuku, ale... och, nuž, kávu
nepijem.“
Presunula som pohľad na kávu, ktorú držal.
Nasledoval môj pohľad a preglgol. „Prepáč, musím ísť.
Mám... sa stretnúť s niekým... na opačnej strane areálu a je
to... ech, ďaleko, takže sa dosť ponáhľam.“
Nuž aspoň o tom náhlení neklamal, lebo vybehol z dverí
ako olympijský šprintér.
Okej, to bolo... divné.
Zamračene som si vzala svoju horúcu čokoládu a vybrala
sa do Bristol House. Pre sneh som šla pomaly, pretože padal
rýchlejšie, než ho údržba areálu stihla odpratávať. Topánky sa
mi zabárali do polmetrovej vrstvy pri každom kroku. Pomalá
chôdza mi umožnila všimnúť si ďalší zvláštny detail. Keď som
chodila s Garrettom, ľudia sa mi stále zdravili a kývali mi. Te-
raz akoby sa mi všetci vyhýbali, hlavne chalani.
Takto sa cítili zdiskreditovaní Amiši, keď sa im ľudia vyhý-
bali? Každý sa pozeral akoby cezo mňa a to sa mi vôbec ne-
páčilo.
A nerozumela som tomu.
Rozhodla som sa zavolať Dexterovi, či nechce ísť večer von.
Možno do Malone’s – nie, počkať, tam by mohol byť Garrett.
Tak do iného baru v meste. Alebo do rekreačnej budovy. Ho-
cikam, kde by som sa mohla s niekým zoznámiť.
Prišla som k Bristol House vo chvíli, keď z vedľajšej budovy
vychádzala moja možnosť číslo dva. Bol to Justin a na rozdiel
od zvyšku sveta zdvihol hlavu a zamával mi.

347
 Odkývala som mu, hlavne od úľavy, že ma konečne niekto
rád vidí.
„Ahoj, cudzinka,“ zakričal na mňa a vybral sa ku mne.
Vďaka nedbalému účesu vyzeral, akoby práve vstal z po-
stele, no už sa mi to nezdalo také úžasné ako predtým. Vyzeral
ako lajdák. Alebo skôr podvodník, pretože som mu určite za-
zrela vo vlasoch gél, takže pri výrobe toho nedbalého účesu
zrejme strávil kopu času. To z neho robilo hnusného klamára.
Stretli sme sa na pol ceste. „Ahoj. Aké boli prázdniny?“
„Fajn. V tomto ročnom období v Seattli neprší, takže som
si musel zvyknúť na poriadny nával snehu. Bol som sa snou-
bordovať, korčuľovať, kúpať vo vírivke. Bola zábava.“ Na lícach
sa mu objavili jamky a so mnou to nič neurobilo.
Ale... dopekla, bol jediný chalan, čo sa vôbec pozrel mojím
smerom. Žobrák si nesmie vyberať, no nie?
„To musela byť. Ech, tak...“
Nie.
Nie, nie, nie. Jednoducho... nie.
To som nemohla urobiť. S týmto chalanom nie. Garrett mi
pomohol získať si jeho priazeň ešte v októbri. Potom som zru-
šila rande s ním, lebo som si uvedomila, že chcem byť s Gar-
rettom. A vedela som, ako veľmi ho Garrett neznáša.
Neexistovalo, aby som nalistovala kapitolu s názvom Justin.
Niežeby som k nemu už nič necítila, ale preto, lebo by som
tým Garrettovi zabodla nôž do hrude.
„Tak ahoj,“ dokončila som. „Nuž... len som ťa chcela pozdra-
viť.“ Zdvihla som pohár s horúcou čokoládou, akoby bola sú-
časťou nášho rozhovoru. „Idem dnu a vypijem si toto. Rada
som ťa videla.“
Z jeho naštvaného hlasu mi naskočili zimomriavky. „Doriti,
čo sa to práve stalo?“ opýtal sa.
Pocit viny ma prinútil znovu sa otočiť. „Prepáč,“ povzdychla
som si. „Som taká krava.“

348
 Na perách sa mu objavil ironický úsmev. „Nuž, to som ne-
chcel povedať, ale...“
Podišla som k nemu. „Nechcela som ťa ťahať za nos,“ pri-
znala som. „Keď som súhlasila, že s tebou pôjdem na rande,
myslela som to vážne. Vážne som chcela.“ Zabolelo ma v krku.
„Justin, nečakala som, že sa doňho zaľúbim.“
Teraz sa už tváril rezignovane. „Očakáva niekto niekedy, že
sa zaľúbi? Proste sa to stane.“
„Asi áno. On... si ma získal pomaly a nečakane.“ Pozrela som
sa mu do očí a dúfala, že v nich uvidí moju úprimnú ľútosť.
„Ale ja som sa zaujímala o teba. V tom som nikdy neklamala.“
„Zaujímala, hm?“ znel smutne.
„Prepáč,“ zopakovala som. „Som... dofrasa, som zničená
a ešte stále ho ľúbim, ale keby si chcel začať odznova, ako ka-
maráti, som stopercentne k dispozícii. Môžeme sa porozprá-
vať o Hemingwayovi.“
Justin mykol ústami. „Ako vieš, že mám rád Hemingwaya?“
Pousmiala som sa. „Uhm. Keď som si na teba brúsila zuby,
urobila som si menší prieskum. Vidíš? Neklamala som.“
Namiesto toho, aby ma obvinil zo stalkerstva, len sa za-
chechtal. „Dobre vedieť.“
Po chvíľke trápneho ticha si Justin vopchal ruky do vreciek
na bunde. „Dobre. Som za to, aby sme priateľstvu dali šancu.
Napíš mi, keď budeš mať chuť zájsť na kávu.“
Odkráčal a mne padol z hrude obrovský kameň.
V izbe som si pogratulovala za to, že som predišla potenciál-
nej katastrofe a vrátila sa k svojej misii. Allie mala byť v New
Yorku ešte do nasledujúceho dňa. Aj Stella bola mimo mesta.
Napísala som Dexovi, no moju ponuku zamietol s tým, že sa
musí učiť na poslednú skúšku. A Meg už mala plány s Jeremym.
Vzdychla som si a prechádzala kontakty v mobile, kým mi
do očí neudrelo jedno meno. Čím dlhšie som nad tým pre-
mýšľala, tým viac sa mi ten nápad páčil.

349
 Allin frajer zdvihol po pár zvoneniach. „Ahoj, čo sa deje?“
„Ahoj. Tu Hannah.“
„Nehovor,“ povedal Sean. „Mám ťa uloženú v mobile.“
„Och, jasné,“ zaváhala som. „Počúvaj, viem, že Allie sa ešte
nevrátila od otca, ale napadlo mi...“ Stíchla som a hneď nato
vyhŕkla: „Čo robíš dnes večer? Nechceš ísť von?“
Frajer mojej najlepšej kamarátky sa odmlčal. Nečudovala
som sa. Nikdy predtým som mu nevolala, aby sme šli von bez
Allie. Vlastne som mu ešte nikdy nevolala. Bodka.
„Uvedomuješ si, že je to divné, však?“ povedal Sean úprimne.
Vzdychla som si. „Hej.“
„O čo ide? Nudíš sa, či čo? Alebo je to nejaká skúška ver-
nosti? Počkaj, je tam Allie?“ Sean začal hovoriť hlasnejšie. „Al-
lie, ak si tam, ľúbim ťa, a nikdy by som ťa nepodviedol s tvojou
najlepšou kamoškou.“
Odfrkla som si. „Nie je tu, hlupáčik, ale dobre vedieť. A ver
mi, nesnažím sa ťa zbaliť... Ja... no... dúfala som, že by sme
mohli ísť von s tvojimi kamošmi z bratstva, aby si ma dal s ne-
jakým dokopy.“
„Žartuješ?“ zvolal. „V žiadnom prípade. Pre týchto idiotov
si príliš dobrá a som si istá, že Allie by ma zabila, keby som ti
dovolil začať si s niektorým z nich. Okrem toho...“ rýchlo stí-
chol.
„Okrem toho čo?“ dožadovala som sa.
Neodpovedal.
„Sean, dokonči to.“
„Radšej nie.“
„Radšej áno.“ Moje podozrenie sa zväčšilo. „Panebože,“ za-
lapala som po dychu. „Ty vieš, prečo sa mi zrazu každý chalan
v škole vyhýba, akoby som mala pohlavnú chorobu?“
„Možno,“ odvetil.
„Možno?“ Keď neodpovedal, frustrovane som zastonala.
„Prisámbohu, že ak mi to nepovieš, tak...“

350
 „Dobre, dobre,“ prerušil ma. „Poviem ti to.“
A keď mi to povedal, skríkla som.
„Čo urobil?“

O dvadsať minút som vrazila do dverí na hokejovej aréne. Do

líc sa mi oprel ľadový vzduch, no ani ten nestačil na uhasenie
ohňa, ktorý vo mne blčal. Bolo pol šiestej, Garrettovi a jeho
tímu sa práve skončil tréning, preto som obišla dvere na klzis-
ko a zamierila do šatní v zadnej časti budovy. Od jedu som sa
až triasla.
Garrett oficiálne prekročil hranice. Nie, to, čo urobil, bolo
tak ďaleko za hranicou, že som ju už ani nevidela. V žiadnom
prípade som nemienila dovoliť, aby sa mu to len tak pre-
pieklo.
K šatni som dorazila vo chvíli, keď z nej vychádzal jeden
z hráčov.
„Je tam Garrett?“ vyštekla som.
Vyzeral vystrašene, že ma vidí. „Hej, ale...“
Vrazila som doňho a zdrapila kľučku.
Chalan zaprotestoval. „Asi by si tam nemala cho...“
Vbehla som do šatne a...
Penisy!
Panenka skákavá.
Všade samé penisy.
Keď som si uvedomila, čo vidím, premohol ma des. Pane-
bože. Ocitla som sa na zhromaždení penisov. Veľké penisy,
malé penisy, hrubé penisy a penisy v tvare penisu. Nech som
sa pozrela kamkoľvek, všade boli len penisy.
A môj vzdych od poníženia si získal pozornosť každého pe-
nisu – teda, chalana – v miestnosti. V momente ich zakryli
uteráky a ruky a telá sa okolo mňa rozhýbali, kým ja som stála
uprostred miestnosti a červenala sa ako paprika.

351
 „Wellsy?“ zaškeril sa na mňa polonahý Logan. Jedným ple-
com sa opieral o skrinku a zdalo sa, že potláča smiech.
„Penis – Logan,“ vyjachtala som. „Ahoj.“ Úporne som sa vy-
hýbala očnému kontaktu s polonahými mužmi, ktorí sa pre-
chádzali po miestnosti a buď sa pobavene škerili, alebo zbledli
od šoku. „Hľadám Garretta.“
Logan s neskrývaným úškrnom ukázal palcom na zadné
dvere, vedúce zrejme do spŕch, keďže sa z nich parilo.
„Ďakujem.“ Vďačne som sa naňho pozrela a zamierila do
spŕch vo chvíli, keď z nich niekto vychádzal.
Bol to Dean. Takže som zbadala aj jeho penis.
„Ahoj, Wellsy,“ povedal unavene. Moja prítomnosť ho vô-
bec neprekvapila a nahý prešiel k svojej skrinke, akoby som
sa v ich šatni objavovala dennodenne.
Rozmýšľala som, či nemám zavrieť oči, ale sprchy boli, na-
šťastie, oddelené. Otáčali sa za mnou všetky hlavy. Jedna
z nich patrila Vtáčikovi, ktorý vytreštil oči, len čo ma zbadal.
„Hannah?“ zapišťal.
Ignorovala som ho a kráčala ďalej, kým som nezbadala zná-
my chrbát. Rýchlo som ho skontrolovala. Opálená pokožka,
tetovanie, tmavé vlasy. Bol to Garrett.
Keď začul moje kroky, otočil sa a zalapal po dychu. „Wellsy?“
Nahodila som najhorší výraz a zvrieskla: „Doriti, čo to s te-
bou je?“

352
 44
Garrett

Škeril som sa ako idiot. Rozhodne na to nebol najvhodnejší

čas. Stál som nahý v miestnosti plnej sprchujúcich sa chalanov
a moja frajerka na mňa zazerala. Ale bol som rád, že ju vidím,
a nedokázal som sa ovládnuť.
Hltal som ju pohľadom. Jej krásnu tvár. Tmavé vlasy stiah-
nuté do chvosta ružovou gumičkou. Rozzúrený pohľad zele-
ných očí.
Bola tak strašne sexi, keď sa na mňa hnevala.
„Aj ja ťa rád vidím, zlatko,“ odvetil som veselo. „Aké boli
prázdniny?“
„Nehovor mi zlatko. A nepýtaj sa ma na prázdniny, pretože
si to nezaslúžiš vedieť!“ Hannah ma prebodla pohľadom, po-
tom presunula svoju pozornosť na troch spoluhráčov vo ved-
ľajších sprchách. „Pre zmilovanie Božie, chlapci, boli by ste takí
láskaví a vypadli? Snažím sa kričať na vášho kapitána.“
Potláčal som smiech, no keď som videl spoluhráčov, ako sa zľak-
li, akoby dostali rozkaz od veliteľa, neudržal som sa. Vypli spr-
chy, zvesili uteráky z háčikov a o chvíľu sme s Hannah osameli.
Vypol som kohútik a otočil sa. Dvierka na sprche mi skrý-
vali spodné partie, no stačilo by, aby Hannah nazrela ponad
ne a uvidela by môjho tvrdnúceho vtáka, ktorý bol takisto
šťastný, že ju vidí.

353
 Ona však nenazrela. Ďalej mi civela do tváre. „Ty si po celej
škole rozhlásil, aby všetci dali ruky preč od Hannah? To ne-
myslíš vážne?“
Vôbec som sa netváril, že ma to mrzí. „Samozrejme.“
„Kriste. Ty si neuveriteľný,“ neveriacky pokrútila hlavou.
„Garrett, kto také niečo urobí? Nemôžeš len tak chodiť po ško-
le a vyhrážať sa všetkým chalanom, že sa ma nesmú dotknúť,
inak ich nakopeš do zadku.“
„Nepovedal som to všetkým. Máš pocit, že mám toľko voľ-
ného času?“ usmial som sa. „Povedal som to pár kľúčovým ľu-
ďom a tí to rozniesli ďalej.“
„Takže, keď ma nemôžeš mať ty, tak ani nikto iný?“ zahu-
čala hrozivo.
Zachechtal som sa. „To je smiešne. Zlatko, nie som psycho-
pat. Urobil som to kvôli tebe.“
Otvorila ústa. „A to si ako predstavuješ?“
„Ľúbiš ma a s nikým iným chodiť nechceš. Ale bál som sa,
že z tvrdohlavosti sa o to pokúsiš, aby si mi dokázala, že si ho-
vorila pravdu, preto som musel urobiť preventívne opatrenia.“
Oprel som sa rukami o dvierka sprchy. „Keby si šla von s nie-
kým iným, určite by si to nakoniec ľutovala a cítila by si sa ako
idiot, keď opäť prídeš k zmyslom. Chcel som ti ušetriť bolesť
a utrpenie. Nemáš za čo.“
Chvíľu vyzerala ohromene.
Potom sa rozosmiala.
Ježiši, ako mi ten smiech chýbal. Mal som chuť preskočiť
tie dvierka a vybozkávať z nej dušu, no neurobil som to.
„Čo sa to tu, dopekla, deje?“
Hannah prekvapene podskočila, keď sa v sprchách objavil
tréner Jensen.
„Oh, tréner,“ zvolal som. „Nie je to tak, ako to vyzerá.“
Nespokojne stiahol obočie. „Tuším sa sprchuješ pred svojou
frajerkou. V mojej šatni.“

354
 „Okej, tak potom to je tak, ako to vyzerá. Ale prisahám, že
nejde o nič oplzlé. Teda okrem toho, že som nahý. Nebojte sa,
nič perverzné sa tu neudeje,“ zaškeril som sa naňho. „Snažím
sa ju získať späť.“
Tréner otvoril ústa, potom ich zavrel a zase otvoril. Nevedel
som, či je pobavený, naštvaný alebo mu je to srdečne jedno.
Nakoniec prikývol a vybral si možnosť číslo tri. „Tak pokračuj.“
Tréner, krútiac hlavou, kráčal preč, a ja som sa otočil späť
k Hannah vo chvíli, keď sa tajne odkrádala preč.
„Tak moment,“ zahriakol som ju. „V žiadnom prípade, Well-
sy.“ Zdrapil som uterák a omotal si ho okolo pása, kým som
sa potácal zo sprchy. „Neutečieš mi.“
„Prišla som sem na teba nakričať,“ zakoktala sa so sklope-
ným zrakom. „A s kričaním som už skončila, takže...“
Keď som ju chytil za líce a prinútil ju pozrieť sa na mňa, za-
kňučala. „Super, že si skončila. Teraz by som sa chcel s tebou
porozprávať a neodídeš, kým sa tak nestane.“
„Ja sa nechcem rozprávať.“
„Tvrdohlavec.“ Snažil som sa zachytiť jej ubolený pohľad.
„Prečo si sa so mnou rozišla?“
„Už som ti povedala...“
„Viem, čo si mi povedala. Neveril som ti to vtedy a neverím
ti ani teraz.“ Zaťal som zuby. „Prečo si sa so mnou rozišla?“
Roztrasene vydýchla. „Lebo sme na to šli prirýchlo.“
„Kravina. Prečo si sa so mnou rozišla?“
„Lebo som sa chcela stretávať s inými.“
„Skús znova. Prečo si sa so mnou rozišla?“
Keď neodpovedala, od zúfalstva som ju začal bozkávať.
Bozkával som ju silno, dychtivo, dni bez nej ma náhle pre-
mohli a vyústili do hlbokého, lačného bozku, po ktorom sme
nevládali dýchať. Neodtiahla sa. Opätovala mi bozky s rovna-
kou nekontrolovanou vášňou a držala sa mojich mokrých
pliec, akoby sa topila a ja som bol jej záchranné koleso.

355
 Vďaka tomu som vedel, že ma stále ľúbi. Že som jej chýbal
tak veľmi ako ona mne. Preto som sa odtiahol a zašepkal:
„Prečo si sa so mnou rozišla?“
Jej mučivý pohľad sa stretol s mojím. Spodná pera sa jej
chvela, a keď prešlo niekoľko sekúnd, premýšľal som, či mi
odpovie. Premýšľal som, či...
„Lebo mi to prikázal tvoj otec.“
Takmer som spadol z nôh. Civel som na ňu neschopný po-
chopiť to, čo som práve počul.
Preglgol som. Potom znova. „Čože?“
„Tvoj otec mi povedal, že to mám ukončiť,“ priznala. „Po-
vedal, že ak to neurobím, tak...“
Zdvihol som ruku a umlčal ju. Bol som príliš šokovaný, aby
som ju počúval. Príliš naštvaný, aby som sa vôbec pohol. Pri-
nútil som sa zhlboka nadýchnuť. Dlhé, upokojujúce nádychy
mi pomohli znovu nadobudnúť rovnováhu a vyčistiť si zahmle-
nú myseľ. Pomaly som vydýchol a prehrabol si mokré vlasy.
„Urobíme to takto,“ povedal som potichu. „Ty ma počkáš
vonku, kým sa oblečiem, a potom pôjdeme... je mi jedno, kam
pôjdeme. Ku mne, do auta, hocikam. Jednoducho niekam pô-
jdeme a ty mi zopakuješ každé jedno slovo, čo ti ten sukin syn
povedal.“ Znovu som sa nadýchol. „Povieš mi všetko.“

Hannah

Garrett nepovedal ani slovo, keď som ho oboznámila so všet-

kým, čo sa medzi mnou a jeho otcom odohralo. Boli sme
v mojej izbe, pretože intrák bol bližšie k aréne ako jeho dom,
a on trval na tom, aby som mu to povedala čo najskôr. No je-
diné, čo zatiaľ urobil, bolo, že sa nado mnou skláňal s rukami
prekríženými cez prsia a so zachmúreným výrazom a napäto
počúval moju spoveď.

356
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com)
 Nedokázala som prestať hovoriť. Recitovala som vyhrážky
jeho otca. A vysvetlila som mu, prečo som ho poslúchla. Pro-
sila som ho, aby pochopil, že som to urobila preto, lebo ho
ľúbim, a preto, lebo chcem, aby bol úspešný.
Garrett nepovedal ani slovo. Ani nežmurkol.
„Prosím, povedz niečo,“ žiadala som, keď som dorozprávala
a on stále mlčal.
Uprene na mňa hľadel, no nedokázala som rozoznať, či je
naštvaný, sklamaný alebo smutný. Všetky emócie by dávali
zmysel.
No jeho reakcia?
Vôbec nedávala zmysel.
Potom sa rozosmial. Pri jeho hlbokom, chrapľavom smie-
che som sa zamračila. Tvár sa mu uvoľnila, spustil ruky a kle-
sol na posteľ ku mne. Široké plecia sa mu otriasli od smiechu.
„Tebe sa to zdá smiešne?“ opýtala som sa dotknuto. Celý
mesiac som chodila ako zombie a jemu sa to zdalo zábavné?
„Nie, len je to škoda,“ povedal a neprestával sa smiať.
„Škoda?“
„Škoda mesiaca, o ktorý sme prišli.“ Sťažka vzdychol. „Prečo
si mi to nepovedala?“
Zovrelo mi hrdlo. „Lebo som vedela, čo na to povieš.“
Zachechtal sa. „O tom dosť pochybujem, ale dobre, zasväť
ma. Čo by som na to povedal?“
Nerozumela som jeho hlúpej reakcii a znepokojilo ma to.
„Povedal by si mi, že je ti jedno, že ťa otec odstrihne od peňazí,
pretože nedovolíš, aby ťa ovládal, alebo nás.“
Garrett prikývol. „Hej, zatiaľ máš pravdu. Čo ďalej?“
„Potom by si povedal, že pre teba znamenám viac ako jeho
hlúpe peniaze.“
„Hej.“
„A dovolil by si, aby ťa odstrihol.“
„Správne.“

357
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Prevrátil sa mi žalúdok. „Povedal mi, že finančnú podporu
školy nedostaneš a že ani v banke by si nedostal pôžičku.“
Garrett znova prikývol. „Oboje je pravda.“
„Musel by si minúť všetky úspory, aby si zaplatil školné na
ďalší semester, a... a potom čo? Obaja vieme, že si nemôžeš
dovoliť platiť nájom, auto a iné výdavky, keď nepracuješ, čo
znamená, že by si si musel nájsť prácu a...“
„Zlatko, tu ťa zastavím.“ Neskutočne sa na mňa usmial.
„Takže... vráťme sa. Dovolím otcovi, aby ma odstrihol. Opýtaj
sa ma, čo by som robil potom.“
Zahryzla som si do líca. Trochu prisilno, preto som si tú ran-
ku tíšila jazykom. „Čo by si urobil potom?“
Garrett sa ku mne priklonil a prešiel mi končekmi prstov
po líci. „Povedal by som, Zlatko, ničoho sa neboj. O pár týždňov
budem mať dvadsaťjeden a starí rodičia mi zanechali dedičstvo,
ku ktorému dostanem prístup druhého januára.“
Šokovane som sa nadýchla. „Počkaj... čože?“
Jemne mi štipol do spodnej pery a smutne krútil hlavou.
„Hannah, starí rodičia mi zanechali dedičstvo. Otec o tom ne-
vedel, lebo mama podpísala všetky papiere za jeho chrbtom.
Starký so starkou ho neznášali – skutočne ho nenávideli –
a videli, ako ovláda môj život. Báli sa, že by sa mohol pokúsiť
získať prístup k dedičstvu a s peniazmi by naložil podľa vlast-
ného uváženia, tak sa uistili, aby bolo o mňa postarané. Za-
nechali mi dosť peňazí na to, aby som mohol otcovi všetko
splatiť a aby mi zostalo na zvyšok štúdia a všetky výdavky
a možno aj na pár rokov po škole.“
V hlave mi vírili myšlienky. Mala som problém spracovať
to. „Vážne?“
„Vážne,“ povedal.
A keď mi to všetko konečne došlo, úplne som sa vydesila.
Dobrotivý Bože. Práve mi povedal, že som sa s ním rozišla
úplne bezdôvodne?

358
 Garrett sa pri mojom výraze rozosmial. „Stavím sa, že sa cí-
tiš dosť hlúpo.“
Otvorila som ústa, ale nedokázala som sformulovať slová.
Nemohla som uveriť... bola som taká... Bože, mal pravdu. Bola
som taká hlúpa.
„Chcela som urobiť správnu vec,“ zavzdychala som nešťast-
ne. „Viem, aký dôležitý je pre teba hokej. Nechcela som, aby
si oň prišiel.“
Znovu si vzdychol. „Viem, a ver mi, to je jediný dôvod, prečo
sa na teba nehnevám. Teda som naštvaný, že si mi to nepo-
vedala, ale chápem, prečo si to urobila.“ V očiach mu blčal
oheň. „Ten bastard nemal na to žiadne právo. Prisahám, že
ho...“ Stíchol a vydýchol. „Vlastne neurobím vôbec nič. Nestojí
mi za ten čas a energiu, pamätáš?“
„Už o tom dedičstve vie?“
Na tvári sa mu objavil víťazoslávny výraz. „Och, áno. Vyko-
návateľ ich poslednej vôle mu včera doručil šek. Odhadol som
sumu, ktorú som mu dlhoval, a ešte som mu pridal niečo na-
vyše. Včera večer mi zavolal a dvadsať minút na mňa kričal,
než som zložil.“
Garrett zvážnel. „Och, a ešte niečo by si mala vedieť – Cindy
mu dala kopačky.“
Bil sa vo mne šok s úľavou. „Vážne?“
„Hej. Týždeň po Dni vďakyvzdania si pobalila veci, ani sa ne-
obzrela. To bol ďalší dôvod, prečo na mňa včera bľačal. Myslí
si, že odišla kvôli niečomu, čo som jej povedal.“ Líca mu poklesli
od hnevu. „Ten sukin syn stále nedokáže prebrať zodpovednosť
za svoje správanie. Ako by to mohla byť jeho chyba, že odišla?“
Hlava sa mi stále krútila. Bola som šťastná, že sa Cindy do-
kázala z toho vzťahu oslobodiť, ale netešilo ma, že sme s Gar-
rettom strávili mesiac od seba. Netešilo ma, že som Philovi
Grahamovi dovolila vystrašiť ma natoľko, že som opustila mi-
lovaného chlapca.

359
 „Mrzí ma to,“ povedala som potichu. „Garrett, tak strašne
ma to všetko mrzí.“
Chytil ma za ruku. „Hej, aj mňa.“
„Neopováž sa ospravedlňovať. Teba nemá čo mrzieť. To ja
som sa hrala na hrdinku a rozišla sa s tebou pre tvoje dobro,“
zastonala som. „Bože, nedokážem byť ani obetavá bez toho,
aby som to nepokašľala.“
Zachechtal sa. „To je v poriadku. Aspoň si sexi. A nechci, aby
som začal básniť o tvojich striptérskych prsiach.“
Odrazu mi cez sveter chytil prsia a poriadne ich stisol.
Zapišťala som.
Pošúchal mi tvrdnúce bradavky a spokojne zastonal. „Bože,
ako ste mi chýbali. Neviete si to ani predstaviť.“
Zasmiala som sa. „To vážne? Mieriš rovno na prvú métu bez
toho, aby sme sa oficiálne znovu dali dokopy?“
Pritisol mi pery na krk, vyplazil jazyk a dráždivo ma oblizol.
„Pokiaľ ide o mňa, nikdy sme sa nerozišli.“ Jemne ma hryzol
do ucha, až som sa zachvela. „Mohli by sme sa objať a popla-
kať si, to by trvalo asi dvadsať minút. Potom by mi ďalších
dvadsať minút trvalo, kým ti odpustím, a ty mi sľúbiš nehy-
núcu lásku. Možno ďalších desať minút, kým ma vyfajčíš, aby
som zabudol na čas, čo sme stratili...“
Udrela som ho do pleca.
„Ale načo strácať čas, keď sa môžeme presunúť rovno
k dobrej časti?“
Pery sa mi pobavene zachveli. „A čo presne je tá dobrá
časť?“
Skôr než som stihla žmurknúť, ocitla som sa na chrbte. Zva-
lil sa na mňa. Hodil na mňa svoj povestný úškrn, sexi úsmev,
pri ktorom sa mi vždy rozbúchalo srdce, a začal ma lačne boz-
kávať.
„Toto...“ Sal mi spodnú peru a zvodne zavrtel panvou. „... je
tá dobrá časť.“

360
 Silno som ho objala. Bolo to také povedomé a krásne, že
mi láska v srdci vohnala slzy do očí. „Ľúbim ťa, Garrett,“ po-
vedala som pridusene.
Jeho chrapľavý hlas ma pošteklil na perách. „Ľúbim ťa,
Hannah.“
Potom ma pobozkal a všetko v mojom svete sa opäť dalo
do poriadku.

361
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 45
Hannah

Marec

„Prečo je tvoja bývalá láska u mňa v obývačke?“ pošepkal mi

Garrett obviňujúco do ucha.
Pohľadom som zaletela na Justina, ktorý sedel na gauči
a hral sa komplikovanú strieľačku s Tuckerom. Potom som sa
otočila ku Garrettovi, ktorý sa tváril skôr pobavene ako naštva-
ne. „Lebo je to môj kamoš a pozvala som ho. Zmier sa s tým.“
„Nemyslíš si, že bolo od teba tak trochu idiotské pozvať ho?
Vieš, futbalový tím nedokázal túto sezónu ani prd a teraz sa
musí pozerať na to, ako oslavujeme, že sme sa dostali do se-
mifinále. A musí byť pri dokonalom jedincovi, ktorý mu ťa
ukradol.“ Garrettovi zažiarili oči. „Si hrozná.“
„Och, sklapni. Teší sa, že ste sa dostali do Frozen Four.“ Pri-
ložila som mu pery k uchu. „A nikomu to nehovor, lebo ťa za-
bijem, ale už mesiac sa stretáva so Stellou.“
„Vážne?“ Garrettovi padla sánka, keď sa pozrel na opačnú
stranu miestnosti, kde Stella, Dex a Allie o niečom búrlivo dis-
kutovali s Loganom a so Simmsom. Ešte stále sa mi zdalo
divné, že sa moji priatelia bavia s Garrettovými, ale za posled-
né tri mesiace sme sa stretli už toľko ráz, že som si pomaly
zvykala.
Logan si všimol, že sa na nich pozerám, zdvihol hlavu
a... v pohľade mal niečo, na čo som si ešte nezvykla – nepo-

362
pierateľný záujem. Nebolo to po prvý raz, čo sa na mňa takto
pozeral. Keď som to povedala Garrettovi – len raz a bol to ten
najčudnejší rozhovor –, len si vzdychol: „Dostane sa z toho.“
Žiadny hnev, zlosť, len jedna veta, ktorá ani trochu neupokojila
moje obavy.
Nepáčila sa mi predstava, že Garrettov kamarát ku mne
niečo cíti, Logan sa však nepokúsil po mne vyštartovať ani sa
so mnou o tom nerozprával, takže sa mi uľavilo. Naozaj som
však dúfala, že sa z toho dostane, nech už cíti čokoľvek, lebo
som ho mala veľmi rada a lebo som neochvejne ľúbila jeho
najlepšieho kamaráta a na tom sa nikdy nič nezmení.
Letný semester bol pre nás veľmi rušný. Ja som znovu na-
cvičovala na letné vystúpenie a tentoraz dueto s Dexterom.
Obaja sme si spoločné spievanie dokonale užívali. Garrettovi
s tímom sa výborne darilo. Šampionát je budúci týždeň a ko-
ná sa vo Wells Fargo Center, domove Philadelphia Flyers, čo
znamená, že finále budem pozerať naživo a spojím to s troj-
dňovou návštevou tety Nicole.
Ani na chvíľu som nepochybovala, že to vyhrajú. Garrett
a chalani tvrdo makali a ak tohtoročné finále nevyhrajú, zjem
topánku. Buď to, alebo poskytnem svojmu chlapovi veľa sexu
na útechu. Taká bola moja povinnosť.
„Aha, koho nám sem vietor zavial,“ povedal Garrett odrazu.
Vo dverách zastal Vtáčik s Natalie.
Obaja sa červenali a tvárili sa tajuplne, vďaka čomu bolo
úplne jasné, prečo na párty meškali. Na privítanie som Nat
objala a usmiala sa na Vtáčika, ktorý na Garrettove narážky
zareagoval obranným pohľadom.
„Hej, už som ti povedal, že som proti tejto párty. Oslava
pred výhrou prináša smolu.“
„Kdeže, kámo, toto už máme vo vrecku,“ zaškeril sa Garrett
a pobozkal ma na líce. „Okrem toho, najcennejšiu trofej som
už vyhral.“

363
 Určite som sa červenala ako paprika.
Natalie zastonala, ale Vtáčik na moje prekvapenie len pri-
kývol.
„Vidíte,“ informoval nás Garrett, keď mi prehodil ruku cez
plece, „Vtáčikovi také veci môžem hovoriť, lebo viem, že on si
zo mňa nebude uťahovať.“
„Ale mal by,“ zabručala som, „pretože toto bolo veľmi lacné.“
„Och, sklapni,“ zahriakol ma. „Tebe sa páči, keď som ro-
mantický.“
Mal pravdu. Naozaj sa mi to páčilo.
Vtáčik a Nat šli pozdraviť ostatných, ja s Garrettom sme však
zostali v našom kútiku. Pritiahol ma k sebe a pobozkal, a hoci
som proti verejným prejavom náklonnosti, nedá sa myslieť na
spoločenskú etiketu, keď vás bozkáva Garrett Graham.
Pery mal teplé a pevné, jazyk horúci a vlhký. Ochotne som
otvorila ústa a chcela viac, no Garrett sa zachechtal a potiahol
ma za prameň vlasov.
„Hannah, správaš sa nevhodne. Sme na verejnosti.“
„Ha. Akoby som nevidela, že sa ti postavil.“
Pohľad mu klesol na rozkrok. Pri hrboli na džínsoch zavzdy-
chal. „Pre Kristove rany, Wellsy, tvrdne mi z teba bez toho,
aby som si to uvedomoval,“ zamračil sa. „Dofrasa, teraz mu-
sím odísť z vlastnej párty, aby sme sa šli hore o to postarať.
Pekne ti ďakujem.“
Odfrkla som si. „Snívaj ďalej. V žiadnom prípade nemienim
pred všetkými svojimi kamošmi zažiť prechádzku hanby.“
Tvár mu poklesla. „Ty sa za mňa hanbíš?“
„Neskúšaj na mňa triky malého chlapca,“ štuchla som ho
do hrude. „Už to na mňa neplatí.“
„Malého chlapca?“ zopakoval. Šibalsky sa usmial. Otočil sa
chrbtom k ostatným, chytil mi ruku a položil si ju na tvrdý
rozkrok. „Zdá sa ti to malé alebo chlapčenské?“
Naskočili mi zimomriavky. Och, nie. Bola som vzrušená.

364
 Srdce mi divoko bilo a celé telo mi brnelo. Naštvane som
zastonala a zdrapila ho za ruku. „Fajn. Poďme hore.“
„Nie. Rozmyslel som si to. Zostaneme tu a užijeme si párty.“
Pustila som mu ruku ako horúci zemiak a zamračila sa. „Ty
tyran.“
Garrett sa zasmial. „Ale aj tak ma ľúbiš.“
Z brucha mi vyleteli maličké motýle šťastia a roztancovali
sa mi okolo srdca. Znovu som ho chytila za ruku a preplietla
si prsty s jeho. „Hej,“ pritakala som s úsmevom. „Aj tak ťa
ľúbim.“

365
 Epilóg
Garrett

Keď sme s tímom vyšli zadným vchodom von z arény, otec

čakal vonku. Dean odkiaľsi vyhrabal starý kazeťák, ktorý mal
teraz vyložený na pleci a z reprákov hučala pieseň We are the
Champions. Okrem nás a našej rodiny a priateľov, ktorí sa prišli
pozrieť na zápas do Philadelphie, tu nebol nik, kto by si našu
víťaznú pieseň vypočul. Kým sme kráčali ako šampióni, ozval
sa potlesk a niekoľko mojich nahlúplych spoluhráčov sa tea-
trálne poklonilo.
Podarilo sa mi to. Teda, bola to zásluha tímu – nie, domi-
nancie nášho tímu, pretože po prvý raz za roky došlo pri Fro-
zen Four k shutoutu. Simms nedovolil súperovi skórovať. Ani
raz. A tri góly z našej strany som dal ja, Tuck a Vtáčik.
Bol som na svoj tím hrdý. Bol som pyšný na seba, že som
nás k tomu doviedol. Bol to skvelý záver skvelej sezóny a ešte
úžasnejším bol vďaka Hannah, ktorá sa rozbehla ku mne a ho-
dila sa mi do náruče.
„Panebože! Najlepší zápas, aký som kedy videla!“ vyhlásila
predtým, než ma pobozkala tak vášnivo, až ma rozboleli pery.
Radostne som sa zaškeril. „Všimla si si, ako som na teba
ukázal, keď som dal ten gól? Bol pre teba, zlatko.“
Zaškerila sa tiež. „Nechcem ti kaziť radosť, ale v skutočnosti
si ukázal na starého chlapíka o pár sedadiel ďalej. Celý nate-

366
šený začal vykrikovať, že si ten gól strelil preňho. A žena mu
potom povedala, že možno vieš, že mu práve diagnostikovali
cukrovku, tak som nemala to srdce povedať mu pravdu.“
Vybuchol som do smiechu. „Prečo je to s nami vždy také
komplikované?“
„To nič,“ zaprotestovala. „Takto sme oveľa zaujímavejší.“
To som nemohol poprieť.
Kútikom oka som si všimol otca, ako sa zakráda popri au-
tobuse, ale nenadviazal som s ním očný kontakt. Vlastne som
si všimol, že sa jeho smerom nepozerá vôbec nikto. Ani Han-
nah, ani moji spoluhráči. Pred pár mesiacmi som chalanom
o ňom povedal celú pravdu. Pohol so mnou rozhovor s Han-
nah o tom, že život nie je fér a že otca všetci uctievajú, aj keď
si to nezaslúži. Po Novom roku, keď sa ma jeden náš obranca
opýtal, či mu donesiem autogram od Phila Grahama, som sa
už neudržal. Posadil som si všetkých chalanov, dokonca aj tré-
nera, a všetko vyklopil.
Asi nemusím hovoriť, že to bolo nepríjemné a dosť silné,
ale keď som to zo seba dostal, všetci spoluhráči mi dokázali,
že nie som len ich kapitán, ale aj brat. A keď sme teraz kráčali
k autobusu, ani jeden pár očí nezablúdil smerom k môjmu
hviezdnemu otcovi.
„Uvidíme sa v Briare?“ opýtal som sa Hannah.
Prikývla. „Hej. Strýko ma vezme hneď teraz, takže by som
tam mala byť v podobnom čase ako ty.“
„Zavolaj mi, keď dorazíš domov. Ľúbim ťa, zlatko.“
„Aj ja ťa ľúbim.“
Vlepil som jej pusu na pery, nastúpil do autobusu a usadil
sa na svoje zvyčajné miesto vedľa Logana. Dvere sa zavreli
a šofér vyštartoval. Na vysokého mrzutého muža, ktorý ešte
stále stál na parkovisku, som sa neobzrel.
Už som sa vôbec neobzeral.
Hľadel som iba dopredu.

367
Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [1282859]
 Poznámka autorky

Písanie tejto knihy aj všetkých ostatných som si nesmierne

užívala, no ani toto dielo by som nedokončila bez pomoci
úžasných ľudí:
Jane Littlová, ďakujem ti za čítanie tohto tajného projektu
„len pre zábavu“, za to, že si ma presvedčila, aby som sa oň
podelila s inými čitateľmi, a za to, že si ma držala za ruku pri
mojich prvých snahách o publikovanie.
Vivian Arendová, ďakujem ti, že si vystúpila zo svojej kom-
fortnej zóny a prečítala si si novú knihu pre dospelých! Aj za
to, že si bola jednoducho úžasná.
Kristen Hayesová, ďakujem ti za to, že si tá najmilšia, najbys-
trejšia a najzábavnejšia editorka, s akou som kedy pracovala.
Sharon Muhaová, ďakujem ti za tvoj orlí zrak (a za to, že si
sa nesťažovala, keď som ti poslala milión strán knihy a požia-
dala ťa o rýchlu kontrolu).
Sharon Hansenová (Okay Creations), ďakujem ti za najkraj-
ší obal!
Nina Bocciová, moja publicistka a zároveň záchrankyňa, ďa-
kujem ti, že túto knihu miluješ tak veľmi ako ja a že robíš všet-
ko pre to, aby sa o nej všetci dozvedeli.
Ďakujem všetkým, ktorí túto knihu čítali/milovali/recen-
zovali/rozprávali o nej – ste skvelí. Fakt skvelí.

Powered by TCPDF (www.tcpdf.org)